{"guid": "ussr:40f06b6f-1568-407d-9b67-a8012e58ffb1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 277/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 277/2016 z 4. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. mája 2016, sp. zn. I. ÚS 277/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-05-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/40f06b6f-1568-407d-9b67-a8012e58ffb1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.277.2016.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 277/2016-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 1 M Obdo V 1/2014 z 30. septembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto\nrozhodol :\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n22. decembra 2015 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014\n\nz 30. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. septembra 2015“) a jemu\npredchádzajúcim postupom.\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 8 Cb 2/03 z 20. decembra 2005\n(ďalej aj „platobný rozkaz z 20. decembra 2005“), ktorým uložil odporcom v 1. – 3. rade\nspoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi sumu 204 000 000 Sk,\núrok vo výške 6 % od 27. februára 1999 do dňa zaplatenia a trovy konania. Krajský súd\nrozsudkom sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu\nz 13. apríla 2011“) ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005\nv časti zmenkovej sumy 99 581,76 € s úrokom 6 % od 27. februára 1999 do zaplatenia\na vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005 zrušil a o trovách konania\nrozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.\nNajvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013\n(ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2013“) potvrdil rozsudok krajského súdu\nz 13. apríla 2011. Napadnutým uznesením z 30. septembra 2015 najvyšší súd zastavil\nkonanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálny prokurátor“). Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi\nsťažovateľa 23. októbra 2015.\nSťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015\na jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľ poukázal na znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež\nna ustálenú judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa obsahom základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivý proces (rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 260/06, II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 9/05).\n2\n\nK namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,\nže najvyšší súd odmietol vecne prerokovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\na konanie o ňom zastavil napriek tomu, že mimoriadne dovolanie bolo podané z iných\ndôvodov než riadne dovolanie sťažovateľa. Podľa sťažovateľa „najväčším paradoxom\nsvedčiacim o odmietnutí spravodlivosti je, že cca o mesiac neskôr ten istý dovolací senát\nNajvyššieho súdu SR v tom istom zložení odmietol vecne prejednať aj riadne dovolanie“.\nSťažovateľ\n\nďalej\n\npoukázal\n\nna\n\nstanovisko\n\nústavného\n\nsúdu\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, ktorým tento súd zjednotil rozdielne názory\nsvojich senátov, z ktorého mal podľa neho vychádzať v rámci ústavne konformného\nvýkladu prípustnosti a konkurencie riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania\naj najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci. Zo stanoviska sp. zn. Plz. ÚS 3/2015\nz 18. marca 2015 sťažovateľ poukázal na právny záver ústavného súdu, podľa ktorého:\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne použiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\nVzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011 bol potvrdený\nrozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, sťažovateľ sa mohol účinne brániť výlučne\nvadami spočívajúcimi v procesných porušeniach jeho práv v odvolacom konaní v zmysle\n§ 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Túto možnosť sťažovateľ využil\na v predmetnej veci podal riadne dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f)\na písm. g) OSP.\nKeďže v rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu\nz 13. apríla 2011 videl sťažovateľ podľa neho zjavne nesprávnu aplikáciu noriem\n3\n\nzmenkového hmotného práva a procesného práva, t. j. nesprávne právne posúdenie veci\nuvedenými súdmi, podal taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle\n§ 243f ods. 1 písm. c) OSP adresovaný generálnemu prokurátorovi.\nGenerálny prokurátor sa s podnetom sťažovateľa stotožnil a podal mimoriadne\ndovolanie z 19. júna 2014 proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013\na krajského súdu z 13. apríla 2011 výlučne z toho dôvodu, že uvedené rozhodnutia\nspočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP.\nNajvyšší súd svoje uznesenie z 30. septembra 2015, ktorým rozhodol o zastavení konania\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, odôvodnil tým, že sťažovateľ\nako žalobca podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 riadne dovolanie,\nčím využil svoje procesné právo podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý\nje dostatočný na nápravu vád, a preto je mimoriadne dovolanie v uvedenej veci neprípustné.\nTento názor najvyššieho súdu je pritom podľa sťažovateľa formalistický, ústavne\nneakceptovateľný a zjavne v rozpore s už spomenutým zjednocujúcim stanoviskom\nprijatým v uznesení ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015.\nNajvyšší súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa opomenul\nvziať do úvahy skutočnosť, že podanie riadneho dovolania z dôvodu § 237 OSP samo osebe\nnemusí znamenať efektívnu nápravu protiprávneho stavu založeného rozhodnutiami súdov\nnižšieho stupňa, ako aj skutočnosť, že generálny prokurátor má omnoho širšie možnosti\nzvrátiť nápravu protiprávneho stavu odvolacieho, ako aj prvostupňového konania, pretože\nna rozdiel od sťažovateľa disponuje možnosťou zvrátiť protiprávny stav z dôvodu\nnesprávneho posúdenia veci.\nPodľa sťažovateľa otázka poskytnutia súdnej ochrany je základným aspektom\nústavnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V predmetnej veci podľa sťažovateľa\nnajvyšší súd formalistickým výkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý nemá\noporu v zákonnej úprave, mu znemožnil prístup k súdu v tom, že mimoriadny opravný\nprostriedok nebol vôbec vecne prerokovaný, čo je z hľadiska ústavného neudržateľné.\n\n4\n\nV predmetnej veci je navyše podľa sťažovateľa potrebné zdôrazniť paradox celej\nsituácie, ktorý podľa neho spočíva aj v tom, že ten istý senát najvyššieho súdu v tom istom\nzložení o mesiac neskôr potom, ako rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ním podané riadne\ndovolanie odmietol ako neprípustné, t. j. dôkazom toho, že logická úvaha najvyššieho súdu\nv uznesení z 30. septembra 2015 o tom, že najvyšší súd riadne dovolanie sťažovateľa\nprerokuje, je v rozpore s logickým uvažovaním, keďže približne jeden mesiac neskôr\nten istý súd uznesením z 28. októbra 2015 riadne dovolanie sťažovateľa odmietol\nako neprípustné. Uvedený postup najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa ústavne\nneudržateľný a taktiež z uvedeného vyplýva, že záver najvyššieho súdu uvedený v jeho\nuznesení z 30. septembra 2015, podľa ktorého riadne dovolanie z dôvodu podľa § 237 OSP\nbude dostatočným prostriedkom nápravy protiprávneho stavu, nemá zákonnú ani ústavnú\noporu.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na podľa neho netradičný postup\nnajvyššieho súdu pri prerokovávaní riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania tým\nistým senátom najvyššieho súdu zasadajúcim v tom istom zložení.\nRiadne dovolanie z 1. augusta 2013 bolo podané najvyššiemu súdu 2. augusta 2013\na mimoriadne dovolanie z 19. júna 2014 podal generálny prokurátor najvyššiemu súdu\n24. júna 2014 (t. j. približne o rok neskôr). Napriek tomu, že riadne dovolanie sťažovateľa\nbolo podané približne o rok skôr než mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, podľa\nnázoru sťažovateľa paradoxne najvyšší súd rozhodol o riadnom dovolaní asi o mesiac\nneskôr než o mimoriadnom dovolaní. Podľa sťažovateľa v tomto postupe najvyššieho súdu\nvidieť zjavnú účelovosť spočívajúcu v tom, že argumentáciu, ktorú použil najvyšší súd\nv uznesení z 30. septembra 2015, by nemohol použiť, pokiaľ by najvyšší súd rozhodol\nnajprv o dovolaní sťažovateľa, ktoré by odmietol. Z uvedeného potom podľa sťažovateľa\njasne vyplýva, že riadne dovolanie v predmetnej veci nie je účinným prostriedkom nápravy,\nčo vyplýva jednoznačne z limitov prípustnosti dovolania pri potvrdzujúcich rozsudkoch\nodvolacích súdov, ktorých je štatisticky viac než 95 %.\n\n5\n\nVzhľadom na závažné pochybenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu, ktoré\nsú vytýkané rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu\nz 13. apríla 2011 generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, a to najmä nesprávna\naplikácia noriem procesného práva (§ 120, § 129, § 133 a § 175 ods. 1 OSP) týkajúca sa\nprechodu dôkazného bremena pri tvrdených a dokázaných skutočnostiach v súvislosti\ns preukázaním práva sťažovateľom – navrhovateľom v zmenkovom konaní (čl. I § 17\nzákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov),\nje aj v extrémnom rozpore s ústavnými princípmi práva na spravodlivý súdny proces.\nNa základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd mal vecne\nprerokovať a posúdiť meritórne dôvodnosť mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1\npísm. c) OSP.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal\nnález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 a jemu\npredchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie, a zároveň mu prizná náhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n6\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015\na jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť\nv dôsledku toho, že najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym\nprokurátorom zastavil, t. j. podané mimoriadne dovolanie vecne nepreskúmal s poukazom\nna to, že dovolanie podané sťažovateľom ako účastníkom konania predstavuje v tomto\nprípade dostatočný účinný prostriedok ochrany jeho práv, hoci následne ten istý senát\nnajvyššieho súdu uznesením z 28. októbra 2015 dovolanie sťažovateľa odmietol\nako neprípustné.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\n7\n\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nÚstavný súd vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa preskúmal obsah\nuznesenia z 30. septembra 2015, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v podstatnom uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) skôr\nako pristúpil k vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nkonštatoval, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (§ 243g\nO. s. p.), a preto následne skúmal, či boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho\ndovolania.\nPodmienky prípustnosti dovolania stanovuje ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p.\nPodľa ust. § 243e ods. 1 O. s. p. - ak generálny prokurátor na základe podnetu\núčastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím\nsúdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje\nochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu\na túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto\nrozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\n\n8\n\nÚstavný súd v súvislosti s konaním o súlade Občianskeho súdneho poriadku\ntýkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn.: PL. ÚS 57/99 z 19. júla\n2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší\nmimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne\nvýlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor\na je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom\nkonania.\nÚčel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil\nsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho\nkonania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred\ndôsledkami nespravodlivého procesu, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami\na postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa\nnázoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243f\nO. s. p. (PL. ÚS 57/99).\nOchrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,\nt. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila\nvšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom\nchránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. d O. s. p.) alebo takéto\nprávne prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva,\nkde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami\nznemožnené využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu\nvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje\njeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku\n(PL. ÚS 57/99, III. ÚS 35/2014).\nUvedené závery ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti\nnapádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia\nsp. zn.: 4 M Cdo 19/2008, sp. zn.: 2 M Cdo 14/2005, sp. zn.: 2 M Cdo 15/2005, sp. zn.:\n4 M Cdo 3/2006, sp. zn.: 1 M Obdo V 2/2011, z odôvodnenia ktorých vyplýva názor,\n9\n\nže mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia\nvyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho\nopravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú\nsprávnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel\nmôže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritéria akceptovateľnosti\njeho právnej úpravy, jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne\nprostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.\nPodľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska\nprincípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46\nÚstavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6\nDohovoru (zhodne aj uznesenie ústavného súdu sp. zn.: ÚS II. ÚS 19/2008 zo 16. januára\n2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009 zo 4. júna 2009, nález ústavného súdu sp. zn.:\nII. ÚS 185/2009 z 12. novembra 2009).\nNajvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval podľa ústavného súladného\nvýkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu\nnezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nZ obsahu spisu vyplýva, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie\n24. júna 2014 proti zmenkovému platobnému rozkazu Krajského súdu v Bratislave\nz 13. apríla 2011, č. k.: 8Cb/2/2003-372, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 29. apríla 2013, č. k.: 3 Obo 57/2011-431, pričom rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sa stalo\nprávoplatným 4. júla 2013. Žalobca proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu\npodal v zákonom ustanovenej jednomesačnej lehote (2. augusta 2013) dovolanie, ktoré sa\nna najvyššom súde vedie pod sp. zn.: 1 Obdo V /3/2014 a o tom nie je dosiaľ rozhodnuté.\nTáto forma mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu krajského\nsúdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu je žalobcovi priznaná zákonom Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá.\nŽalobca tento opravný prostriedok využil a podal dovolanie. Najvyšší súd preto\nvychádzajúc z princípu subsidiarity dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďže\nochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu\n10\n\nje možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, v danom prípade rozhodnutím o\ndovolaní podanom žalobcom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2011, č. k.:\n8Cb/2/2003-372 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla\n2013, č. k.: 3 Obo 57/2011-431 zastavil. Rozhodol tak so zreteľom na uvedené nedostatky\njednej z podmienok pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\na neodstraniteľnosť takejto prekážky konania podľa ust. § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1\na § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.\nV dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov\ndovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho dovolania\na ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však\nnáhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže im v dovolacom konaní trovy nevznikli\n(§ 246i ods. 2, § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).“\nV odôvodnení uznesenia z 30. septembra 2015 sa najvyšší súd oprel predovšetkým\no stabilnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa použitia mimoriadneho dovolania, ktoré\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou (napr. PL. ÚS. 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010), a preto sa za jedno\nz kritérií akceptovateľnosti tohto mimoriadneho právneho prostriedku považuje povinnosť\nvyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom\ndovolaní.\nV tejto súvislosti ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP\nk mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu\nverejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie\na následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.\nV zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty\nprávoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade\nalebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti\n11\n\nprípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno\npovažovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna\nistota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom\nje nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou,\nže žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného\nrozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,\npretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.\nZrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku\nz 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,\nže nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou\nokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku\nz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nV\n\nsúlade\n\ns\n\nuvedenou\n\njudikatúrou\n\nESĽP\n\nústavný\n\nsúd\n\nuž\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení OSP\na ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti\njudikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť\nmimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP,\nkde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie\nveci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného\npráva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne\nposúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto\ninterpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom\nprípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana\npráv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.\nV opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením\nhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom\nprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným\nprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“\nodvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne\n12\n\nskončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne\nprávne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva\nna súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady\nnezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou\nod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky,\nči ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.\nÚstavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej\nvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov\nna vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\nJudikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila,\na to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité\nzásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady\nres judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\n„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)\na samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom\npre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to\nnevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“\nprávoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,\npreskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)\npochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»\n(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP\nz 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,\ns. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní\na princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti\n\n13\n\na dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy\ngenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.\nÚstavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégiá) prijal\n20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť\npre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie\ntreba\n\nodmietnuť.“\n\nTýmto\n\nstanoviskom\n\nsa\n\nrevidovali\n\nprijaté\n\nzávery\n\nvyjadrené\n\nv predchádzajúcom období (R 36/2008).\nZ obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výkladom § 243f ods. 1 OSP\naplikovaným najvyšším súdom, podľa ktorého konanie o dovolaní podanom proti\nrozhodnutiu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu, predstavuje\ndostatočný a účinný právny prostriedok ochrany ním označených práv. Podstata námietok\nsťažovateľa v podanom dovolaní spočívala aj v namietanom nesprávnom právnom posúdení\npredmetnej veci súdmi zúčastnenými na jej rozhodovaní [namietané dovolacie dôvody\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) a g) OSP].\n\n14\n\nV súvislosti s uvedenou argumentáciou, ako aj záverom najvyššieho súdu týkajúcim\nsa dovolania sťažovateľa ako účinného prostriedku ochrany jeho práv v uznesení\nnajvyššieho súdu z 30. septembra 2015 je podľa ústavného súdu potrebné poukázať\naj na stanovisko č. 2/2015 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015\n(ďalej len „stanovisko z 3. decembra 2015“) k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v ktorom\ntoto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú\nvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP.\nNajvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzí\nv uvedenom stanovisku z 3. decembra 2015 sformulovanej doktríny v otázke posudzovania\nsplnenia podmienok prípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uznesenia\nz 30. septembra 2015, avšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP jednotlivými senátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšak\noba ústavne akceptovateľné názory.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázka\nsplnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo\nslobody (m. m. I. ÚS 24/2000, III. ÚS 72/2001, IV. ÚS 35/02).\nPodľa názoru ústavného súdu uvedený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku aplikovaných najvyšším súdom v predmetnej veci nemožno považovať\nza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia uznesenia\nz 30. septembra 2015 najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol\ndôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nza neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci\n\n15\n\nv potrebnom rozsahu, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov\nza dostačujúci a ústavne relevantný.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\nNad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou ustálenou\njudikatúrou je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde z hľadiska požiadavky na ochranu\nústavnosti viazaný petitom, avšak správnosť záverov súdov zúčastnených na rozhodovaní\nv predmetnej veci (predovšetkým rozsudkov najvyššieho súdu z 28. októbra 2015\na krajského súdu z 29. apríla 2013) má možnosť sťažovateľ dosiahnuť aj prostredníctvom\nvyužitia účinného prostriedku nápravy, ktorý v tomto prípade predstavuje sťažnosť\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúca proti označeným rozhodnutiam.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. mája 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "generálny prokurátor", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 35/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 35/2014 z 17. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-17", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e96c19d0-d83f-4ae3-8ebb-358807f3cf2c"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:c42855c4-173e-40a7-b993-98c70bd83c9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 9/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/05 z 13. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-13", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c42855c4-173e-40a7-b993-98c70bd83c9f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "8967cda3-a965-4380-9587-b371324ed95c:dd15f24d-f247-442c-8c39-bcf41265912e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2011:1003898528.8", "spisova_znacka": "8Cb/2/2003", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Cb/2/2003 z 12. 4. 2011", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2011-04-12", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2011:1003898528.8"}], "citovane_v": [{"guid": "9a0b8568-028a-4c50-bcaf-14c4cb29a6c5:ba6a9c33-e7e1-4eb7-98fe-fd88dca33ee6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1"}, {"guid": "d1104f1b-a2fc-48d0-a90d-75f56bcec529:47d41809-6d27-4580-be83-08d74a7b9320", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2022 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1"}, {"guid": "8f972920-b994-45d9-83e6-30fc88e21ca2:a7cc6577-1b4a-408d-a892-e9673832f56a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1", "spisova_znacka": "6CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoGp/1/2022 z 28. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1"}, {"guid": "b482373b-dc67-4931-96ca-029200958de8:0302a4e7-ddc0-409d-a71a-87afe062ac47", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/1/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1"}, {"guid": "f0f00621-edc1-41b8-9dd1-83fe7e74a071:f0f99404-6672-485b-8b77-13ff0a074287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/1/2017 z 30. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1"}, {"guid": "daed770f-e0cc-495a-9dd8-70190cfa43b8:d03f5d70-6874-4977-9141-d4002b3cfc00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6716203563.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/2/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/2/2018 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6716203563.1"}, {"guid": "430ab4f4-b011-48ba-9a81-f154a7420e93:27c13c95-05e0-462f-982a-c252995d7d07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/2/2017 z 28. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1"}, {"guid": "30e72ce9-5200-4d80-977f-1d2dff6845ac:9d1bd8d9-2246-4065-82c1-bb528d06ada0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/1/2017 z 13. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1"}, {"guid": "db6e4cfe-a6a8-404e-bd5a-4f47efb2dfe0:95bc1adf-98ad-4888-9967-45b78e81d10a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/2/2016", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/2/2016 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1"}]}