{"guid": "ussr:5ecf2e06-d003-4fe4-9068-b62441a7d7e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.253.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 253/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 253/2016 z 20. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 253/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.253.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-04-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "nazov": "čl. 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5ecf2e06-d003-4fe4-9068-b62441a7d7e1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.253.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.253.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.253.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 253/2016-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 8/2013 zo 16. decembra 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. marca 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jej základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 MCdo 8/2013\nzo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení\nžalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 MCdo 8/2013, bola\núčastníčkou konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n9 Co 52/2012 z 10. mája 2012 a rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 8 C 173/1999\nz 21. decembra 2011.\nV úvode podanej sťažnosti sťažovateľka s poukazom skutkové okolnosti\npredchádzajúce iniciovaniu súdneho konania z jej strany (t. j. s poukazom na chybne\nvykonanú plastiku vnútorného puzdra vnútorného ramenného kĺbu jej pravej hornej\nkončatiny v júli 1997 na ortopedicko-traumatologickej klinike Univerzitnej nemocnice\n, pozn.) konštatuje tento priebeh súdneho konania v jej veci:\n«... sťažovateľka podala na Okresný súd v Martine žalobu, ktorou žiadala, aby súd\nzaviazal nemocnicu uhradiť jej: 39 000,00 Sk /1 294,56 €/ ako bolestné; 540 000,00 Sk /\n17 924,71 €/ spolu s 13,6 % ročným úrokom z omeškania od 4. dňa nasledujúceho po dni\nprávoplatnosti rozhodnutia do zaplatenia ako náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia; 250 384,00 Sk /8 311,23 €/ spolu s 15,6 % ročným úrokom z omeškania\nod 27.04.2001 do zaplatenia titulom straty zárobku za obdobie od 27.04.1998\ndo 30.04.2004 a od 01.05.2004 do budúcna mesačne vo výške 2 660,00 Sk /88,30 €/\na 22 100,00 Sk /733,59 €/ spolu s 22 % ročným úrokom z omeškania odo dňa doručenia\nžaloby do zaplatenia titulom opatery (ďalej len „žaloba“).\nOkresný súd v Martine rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom sp. zn. 8C/173/1999\nzo dňa 04.11.2004, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľky uznesením Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 23Co/75/2005 zo dňa 03.01.2006 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie\nkonanie za účelom doplnenia dokazovania.\nPo doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v\nŽiline rozhodol Okresný súd v Martine opakovane rozsudkom sp. zn. 8C/173/1999 zo dňa\n04.08.2010. Aj tento rozsudok Krajský súd v Žiline na základe podaného odvolania\n\n2\n\nsťažovateľky uznesením sp. zn. 9Co/334/2010 zo dňa 28.02.2011 zrušil a vec vrátil\nOkresnému súdu v Martine opäť na ďalšie konanie.\nNapokon po opätovnom doplnení dokazovania Okresný súd v Martine rozsudkom\nč. k. 8C/173/199-593 zo dňa 21.12.2011... rozhodol znova, a to tak, že žalobu sťažovateľky\nv celom rozsahu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.\nOkresný súd v tomto svojom ostatnom rozsudku uzavrel, že nemocnica sa zbavila\nzodpovednosti za škodu na zdraví sťažovateľky, a to tým, že preukázala, že škodu\nnezavinila.\nNa základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Žiline... rozsudkom sp. zn.\n9Co/52/2012 zo dňa 10.05.2012... napadnutý ostatný rozsudok okresného súdu potvrdil.\nRozsudok Krajského súdu... nadobudol právoplatnosť dňa 16.05.2012...\nVzhľadom na vyššie uvedené podala sťažovateľka dňa 24.11.2012 generálnemu\nprokurátorovi SR podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského\nsúdu v Žiline sp. zn. 9Co/52/2012 zo dňa 10.05.2012 a rozsudku Okresného súdu v Martine\nč. k. 8C/173/199-593 zo dňa 21.12.2011..., v ktorom odôvodnila, v čom spočívalo porušenie\nzákona a prečo vo veci konajúce súdy nesprávne vyhodnotili (ne)existenciu predpokladov\nzodpovednosti za škodu zo strany nemocnice.\nGenerálny prokurátor SR sa s týmto podnetom na podanie mimoriadneho dovolania\nstotožnil a dňa 07.05.2013 podal na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie proti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/52/2012 zo dňa 10.05.2012 a rozsudku Okresného súdu\nv Martine č. k. 8C/173/199-593 zo dňa 21.12.2011 v celom ich rozsahu. Podanie\nmimoriadneho dovolania generálny prokurátor SR odôvodnil tým, že... konanie bolo...\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 243f ods. 1\npísm. b) OSP.»\n3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, «... najvyšší súd SR... vyššie uvedené nedostatky\npredchádzajúcich rozhodnutí neskúmal a uznesením sp. zn. 5MCdo 8/2013 zo dňa\n16.12.2015... mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR odmietol, a to výlučne\nz toho dôvodu, že sťažovateľka nevyužila všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne\nopravné prostriedky - v danom prípade dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP. Najvyšší súd SR\nmal za to, že zo spisu nevyplýva, že by sťažovateľka sama náležite chránila svoje práva\n\n3\n\na konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Keďže nevyužila dostupný\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol potencionálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci, je podľa Najvyššieho súdu SR mimoriadne dovolanie procesné\nneprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1\npísm. c) OSP).\nNajvyšší súd SR sa zaoberal aj pochybnosťami ohľadne ústavnosti inštitútu\nmimoriadne dovolania poukazujúc na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva\n(„ESĽP“)... proti Slovenskej republike, ale opomenul, že ESĽP napokon neuzavrel, že by\ntakýto inštitút mal byť bez ďalšieho neprípustný. Najvyšší súd SR akoby nerešpektoval, že\nide stále o legálny prostriedok ochrany procesných práv v občianskom súdnom konaní, ak\nsú na jeho použitie splnené prísne zákonné podmienky.».\n4. Sťažovateľka s ohľadom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým\nrozhodnutím porušil jej práva zaručené ústavou, ako i dohovorom (bod 1) tým, že ústavne\nnekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietol mimoriadne\ndovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne bolo.\nK\n\notázke\n\nprocesnej\n\nneprípustnosti\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nsťažovateľka\n\ns poukazom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku uvádza, že\n„... vzhľadom na potrebu chrániť nielen svoje práva, ale aj záujem spoločnosti na riadnom\na spravodlivom skúmaní zodpovednosti za škodu zdravotníckych zariadení sa sťažovateľka\nrozhodla využiť inštitút mimoriadneho dovolania - s vhodnosťou a procesnou prípustnosťou\nmimoriadneho dovolania sa napokon stotožnil aj generálny prokurátor SR.\nZákon nepojednáva nič o tom, že by pred podaním mimoriadneho dovolania účastník\nkonania musel využiť inštitút dovolania. Práve naopak - mimoriadne dovolanie proti\nrozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní nie je prípustné (§ 243f ods. 2 písm. c)\nOSP)!\nDovolanie, aj mimoriadne dovolanie sú mimoriadnymi opravnými prostriedkami\nvyužiteľnými vtedy, ak je rozhodnutie súdu, proti ktorému smerujú, právoplatné. Zákon\nnestanovuje medzi nimi žiadnu hierarchiu, ale stanovuje rozdielne predpoklady pre ich\nvyužitie...\n\n4\n\nV danom prípade sťažovateľka mienila napadnúť potvrdzujúci rozsudok odvolacieho\nsúdu, takže v zmysle predpisov o prípustnosti dovolania, by ho mohla napadnúť, iba ak by\nbol daný niektorý z dôvodov podľa § 237 OSP. Žiadny takýto dôvod daný nebol, čo potvrdil\nv podstate aj generálny prokurátor, keď rozsudok odvolacieho súdu napádal nie z dôvodu\npodľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP, ale z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, že\nrozhodnutie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nNajvyšší súd SR ako dovolací súd sa teda mýli, ak tvrdí, že sťažovateľka mala\nk dispozícii dovolanie ako dostupný mimoriadny opravný prostriedok... Vzhľadom\nna citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že v danom prípade dovolanie nebolo\nprístupným prostriedkom na bránenie práva pre sťažovateľku, ale jediným prístupným\nprostriedkom bolo mimoriadne dovolanie, čo generálny prokurátor potvrdil, ak\nv mimoriadnom dovolaní uviedol, že sťažovateľka nemala k dispozícii iné právne\nprostriedky.“.\n5. Sťažovateľka následne s poukazom na stanovisko občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky ako stanovisko R 36/2008 najvyššiemu súdu vytýka odmietnutie\nmimoriadneho dovolania v jej veci z formálneho procesného dôvodu, ktorý nemá oporu\nv zákone a ktorý v konečnom dôsledku spôsobil porušenie jej základných práv\nzaručených čl. 40 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV závere podanej sťažnosti preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil\nporušenie v bode 1 uvedených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu následne zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonania a sťažovateľke priznal úhradu trov konania.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\n\n5\n\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n7. Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia...\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n6\n\n9. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\nII.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n\n7\n\n11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n12. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade\ns hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09,\nII. ÚS 280/2010).\n13. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 12) súvisí\ns princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením\nv civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti\na nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby\n(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti\na bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania\n\n8\n\npodaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\nvyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného\ngenerálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.\n14. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.\nUplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená\nžiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla\nznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný\nprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy\nfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99,\nbod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením\nprípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou\nzrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť\nč. 20887/03, bod 29).\n15. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité\nzásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady\n\n9\n\nres judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\n„(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in\ndisguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je\ndôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde\nje to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z 23.7 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“\nprávoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,\npreskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)\npochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»\n(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18.1.2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia\nESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,\nPSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní\na princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti\na dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy\ngenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto\nrozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.\n16. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\n17. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal\n20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\n\n10\n\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“. Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n18. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,\nspočívajú – zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci\ngenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak\nsťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku\nčoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.\nV okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp.\nrozvíjajúc už uvedené, konštatoval:\n«... povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho\núčinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok\nz roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až\npo najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý\nopravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má je (aspoň) potenciálne spôsobilý\npodstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť\nalebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc\nvyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý\nrozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nVzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní\nodlišných právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho\nkolégia a obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora, prijali občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu\na obchodnoprávne\n\nkolégium\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nspoločné\n\nzjednocujúce\n\nstanovisko\n\nk prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP, ktoré bolo\n\n11\n\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\n(ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/2015. Právna veta tohto\nstanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet\núčastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám\nneúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné\nprostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.\nPokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nPredmetné stanovisko vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho\nkonania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním\nalebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali\npotenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade\n„nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka\nvyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas\na s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych\npráv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita\ngenerálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná\na nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\nDovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade\nprebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mala žalobkyňa možnosť realizovať svoje\nprocesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležité chránila svoje práva a\nkonala dostatočne predvídavo. starostlivo a obozretne. Žalobkyňa nepodala dovolanie proti\nrozsudku odvolacieho súdu. Nevyužila preto dostupný mimoriadny opravný prostriedok,\nktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nv merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej žalobkyne pri včasnej ochrane jej práv je\nprocesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním\nmimoriadneho dovolania podnecovaného žalobkyňou.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b\nods. 5 OSP a § 218 ods. 1 písm. c/ OSP).»\n\n12\n\n19. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis\nmutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 18 uvedený výklad\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\nV citovaných\n\nčastiach\n\nodôvodnenia\n\nnapadnutého rozhodnutia\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nza\n\nneprípustné,\n\na\n\nvysporiadal\n\nsa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd\npovažuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.\n20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov\nnajvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu\nje opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny\nnázor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda\nústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však,\nako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedla\nžiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho\nzjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených\npráv sťažovateľky.\n21. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky\nv sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej\nsúvislosti\n\nmedzi\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\n\n13\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na\n\noznačeným\n\nporušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorých by\nústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 40 ústavy\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n23. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu súčasne namietala aj porušenie jej základného práva na ochranu zdravia\npodľa čl. 40 ústavy.\nPretože sťažovateľka, namietajúc porušenie jej základného práva podľa čl. 40 ústavy,\ntoto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti\ns namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné\nodmietnuť jej sťažnosť i v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\n24. Prijaté závery o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie\nzákladného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva\nna spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v celom rozsahu vzťahujú\naj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k ďalšiemu označenému základnému\nprávu (čl. 40 ústavy), ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž\nnajvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi\nnapadnutým rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 40 ústavy.\n\n14\n\n25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. apríla 2016\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "generálny prokurátor", "mimoriadne dovolanie", "konanie pred ústavným súdom-vyčerpanie prostriedkov nápravy", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-nepodanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "efb7a48f-c1ae-450a-bf7e-dfa0d450d64f:7251b50b-8142-47cb-a514-19023fe25cf0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:5799899983.1", "spisova_znacka": "5MCdo/8/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/8/2013 z 15. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:5799899983.1"}, {"guid": "4a1ea128-da17-4472-acfe-adab324a324b:9031d428-2670-41f8-8b72-39c920336cf6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8312200652.1", "spisova_znacka": "9Co/52/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/52/2012 z 20. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-05-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8312200652.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a6435f78-58a5-4454-a820-f6a574f80b3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 577/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 577/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1"}]}