{"guid": "ussr:376718d6-2000-4833-9f0a-43287033cbfc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.228.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 228/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/2016 z 20. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 228/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.228.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2016-04-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-4", "nazov": "čl. 12 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-5", "nazov": "čl. 26 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-2", "nazov": "čl. 35 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 2", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/376718d6-2000-4833-9f0a-43287033cbfc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.228.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.228.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.228.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 228/2016-62\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N Press, s. r. o., Jarošova 1, Bratislava,\nzastúpenej advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 5\na podľa čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu\no občianskych, politických, hospodárskych a kultúrnych právach, ako aj práva na\npodnikanie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nrozhodnutím vlády Slovenskej republiky zo 6. mája 2015 oznámeným v stanovisku vlády\nSlovenskej republiky z 11. mája 2015 (prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky,\ntlačového a informačného odboru), ktorým vláda Slovenskej republiky rozhodla\no nekomunikovaní so spoločnosťou N Press, s. r. o., ako vydavateľom Denníka N, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti N Press, s r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci\nÚstavného súdu Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015\ndoručená a následne podaniami doručenými 12. júna 2015, 28. októbra 2015 a 28. decembra\n2015 doplnená sťažnosť spoločnosti N Press, s. r. o., Jarošova 1, Bratislava (ďalej len\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení\ns čl. 26 ods. 5 a podľa čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práv podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) a čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických,\nhospodárskych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“), ako aj práva na podnikanie podľa\nčl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 ústavy rozhodnutím vlády Slovenskej republiky (ďalej\nlen „vláda“) zo 6. mája 2015 oznámeným v stanovisku vlády z 11. mája 2015\n[prostredníctvom Úradu vlády Slovenskej republiky, tlačového a informačného odboru\n(ďalej len „úrad vlády“ a „tlačový odbor úradu vlády“)], ktorým vláda rozhodla\no nekomunikovaní so sťažovateľkou ako vydavateľkou Denníka N (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva názor sťažovateľky, že o porušení označených\npráv nemá právomoc rozhodnúť iný súd ani iný orgán verejnej moci ako ústavný súd\na súčasne právny poriadok Slovenskej republiky neposkytuje sťažovateľke žiaden opravný\nprostriedok, ktorý by mohla využiť na ochranu svojich práv pred podaním sťažnosti\nústavnému súdu poukazujúc na nález sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012.\nNapadnuté rozhodnutie podľa sťažovateľky „nie je formálnym právnym aktom\nvydaným na základe právom upraveného procesného postupu (napr. v správnom konaní),\ndokonca nie je ani písomne zaznamenané. Bolo však oficiálne verejne písomne\nkomunikované a na žiadosť sťažovateľovi toho istého dňa aj osobitne písomne potvrdené.“.\nNapadnuté rozhodnutie je proti sťažovateľke aj reálne uplatňované.\n\n2\n\nNapadnutému rozhodnutiu podľa názoru sťažovateľky predchádzalo 6. mája 2015\nzverejnenie série satirických nálepiek s karikatúrami autora „Shootyho“ v Denníku N\nvydávaného sťažovateľkou, ktoré vyjadrovali názor ich autora a vydavateľa Denníka N\nna postoje a konanie predsedu vlády v súvislosti s kauzou reštrukturalizácie spoločnosti\n(ďalej len „nálepky“).\nV stanovisku vlády z 11. mája 2015 (vydanom prostredníctvom tlačového odboru\núradu vlády), ktorým bolo sťažovateľke, ako aj ostatným médiám napadnuté rozhodnutie\noznámené, sa uvádza:\n«Vláda SR sa rozhodla nekomunikovať s Denníkom N. Dohodli sa na tom členovia\nvlády po skončení jej zasadnutia v stredu minulý týždeň. [6. mája 2015, pozn.] Dôvodom je\ndlhodobé tendenčné informovanie o práci kabinetu zo strany denníka, ktoré vyvrcholilo\nodštartovaním samolepkovej politickej antikampane pod názvom „Poburuje vás tento typ\nvládnutia? Dajte to najavo. Nalepte si Shootyho.“ Touto aktivitou sa Denník N\nbezprecedentne pridal k opozičným politickým subjektom, a preto vláda SR nevidí zmysel\nv ďalšej komunikácii s ním. Vzhľadom na prijaté rozhodnutie zástupcovia komunikačných\nodborov vládnych inštitúcií vzájomne konzultovali ďalší postup po technickej a právnej\nstránke. Úrad vlády SR, ako aj jednotlivé ministerstvá budú pri informovaní postupovať\npodľa platnej legislatívy.»\nPrijatím napadnutého rozhodnutia bola sťažovateľke podľa jej názoru uložená\nsankcia, ktorú právne predpisy nepoznajú a nepripúšťajú vo vzťahu k vydavateľovi\nperiodickej tlače, a to orgánom, ktorý vo vzťahu k sťažovateľke nedisponuje žiadnou\nkompetenciou takúto sankciu uložiť. Napadnuté rozhodnutie považuje sťažovateľka za akt\nsvojvôle, resp. za paakt, ktorý porušuje zásadu legality.\nSťažovateľka zaslala 12. mája 2015 žiadosti o poskytnutie informácií podľa zákona\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „informačný zákon“) všetkým ministerstvám Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvá“) pre účely preverenia ich prístupu k sťažovateľke. V zákonnej lehote boli\nsťažovateľke doručené odpovede od jednotlivých ministerstiev a úradu vlády, ktorými jej\n3\n\nbolo poskytnutie požadovaných informácií zhodne odmietnuté. Z uvedeného je zrejmé, že\nvšetky ministerstvá postupujú proti sťažovateľke zhodne v súlade s napadnutým\nrozhodnutím, a teda neposkytovať sťažovateľke informácie, na ktoré má právo.\nSťažovateľka ďalej poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“), na ktorú sa vo svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti s právom\nna slobodu prejavu a tlače odvoláva aj ústavný súd (napr. rozhodnutie o sťažnosti\nč. 11798/85 Castells vs. Španielsko z 23. 4. 1992, rozhodnutie o sťažnosti č. 11662/85\nOberschlick vs. Rakúsko z 23. 5. 1991, rozhodnutie o sťažnosti č. 10572/83 Markt Intern\nVerlag GmbH a Klaus Beermann vs. Nemecko z 20. 11. 1989).\nPodľa názoru sťažovateľky zverejnením nálepiek len uplatňovala svoje právo na\nslobodu prejavu garantované v čl. 26 ods. 1 ústavy, ako aj právo na slobodné vyjadrovanie\nsa a šírenie svojich názorov podľa čl. 26 ods. 2 ústavy. V zmysle judikatúry ESĽP uvedená\nforma prejavu požíva ochranu aj podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, a tým aj podľa čl. 26\nods. 2 ústavy a podľa čl. 19 ods. 1 a 2 paktu.\nSťažovateľka je toho názoru, že ani prípadné porušenie zákona alebo novinárskej\netiky vydavateľom periodickej tlače neoprávňuje vládu na uvalenie „informačného\nembarga“, pretože vláda ako orgán verejnej moci má povinnosť pristupovať pri\nposkytovaní informácií ku všetkým vydavateľom tlače rovnako, keďže ide o informácie,\nktoré sú predmetom verejného záujmu. Prijatím napadnutého rozhodnutia vláda\nznevýhodnila sťažovateľku v prístupe k jej základnému právu na informácie v porovnaní\ns inými vydavateľmi periodickej tlače a sťažovateľke neposkytuje informácie spôsobom\nspĺňajúcim podmienku primeranosti.\nSťažovateľka sa tiež dovoláva ochrany svojho práva podnikať, ktoré sa v trhovej\nekonomike zásadne nedá realizovať mimo hospodárskej súťaže, s výnimkou prirodzených\nmonopolov a regulovaných činností, ku ktorým sťažovateľka nepatrí. Prístup k informáciám\nje základným predpokladom pre vykonávanie podnikateľskej činnosti sťažovateľkou, ktorej\npredmetom podnikania je vydávanie periodickej tlače. Informácie o činnosti vlády\n4\n\na ministerstiev predstavujú veľkú časť nevyhnutne potrebných informácií, pretože\nsťažovateľka je vydavateľkou denníka, ktorého základnou charakteristikou má byť\naktuálnosť poskytovaných informácií. Dlhodobé uplatňovanie napadnutého rozhodnutia\nmôže negatívne ovplyvniť hospodársky výsledok sťažovateľky.\nSťažovateľka tiež požiadala ústavný súd, aby jej sťažnosť, ako aj návrh na nariadenie\ndočasného opatrenia prerokoval a rozhodol prednostne, pretože ide o naliehavú vec.\nDôvody naliehavosti spočívajú v priamom a bezprostrednom dopade napadnutého\nrozhodnutia na podnikateľskú činnosť sťažovateľky, ako aj v spoločenskom dopade tohto\nrozhodnutia.\nSťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odložení vykonateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti\nsťažovateľky a súčasne aby uložil vláde, úradu vlády, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej\nrepubliky, Ministerstvu financií Slovenskej republiky, Ministerstvu dopravy, výstavby\na regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja\nvidieka Slovenskej republiky, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo\n\nvnútra“),\n\nMinisterstvu\n\nobrany\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nMinisterstvu\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí a európskych\nzáležitostí Slovenskej republiky, Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej\nrepubliky, Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, Ministerstvu školstva,\nvedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky\na Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky zdržať sa vykonávania napadnutého\nrozhodnutia a oprávnení im priznaných napadnutým rozhodnutím, a to do právoplatnosti\nrozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.\nNa základe svojej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto\nrozhodol:\n„I. Základné práva sťažovateľa na (a) slobodu prejavu, na informácie a na slobodné\nvyjadrovanie a šírenie svojich názorov podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 5, čl.\n12 ods. 2 a 4 Ústavy, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n5\n\na čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických, hospodárskych\na kultúrnych právach a (b) podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy\nrozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 6. mája 2015 oznámeným v stanovisku\nVlády Slovenskej republiky zo dňa 11. mája 2015 (prostredníctvom Tlačového\na informačného odboru Úradu vlády Slovenskej republiky), ktorým Vláda Slovenskej\nrepubliky rozhodla o nekomunikovaní so sťažovateľom ako vydavateľom Denníka N\nporušené boli.\nII. Rozhodnutie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 6. Mája 2015 oznámené\nv stanovisku Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. mája 2015 (prostredníctvom Tlačového\na informačného odboru Úradu vlády Slovenskej republiky), ktorým Vláda Slovenskej\nrepubliky rozhodla o nekomunikovaní so sťažovateľom ako vydavateľom Denníka N zrušuje.\nIII. Ústavný súd zakazuje Vláde Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní\nzákladných práv sťažovateľa (a) slobodu prejavu, na informácie a na slobodné\nvyjadrovanie a šírenie svojich názorov podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 5, čl.\n12 ods. 2 a 4 Ústavy, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických, hospodárskych a\nkultúrnych právach a (b) podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy\nvykonávaním rozhodnutia Vlády Slovenskej republiky zo dňa 6. mája 2015 oznámeného v\nstanovisku Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. mája 2015 (prostredníctvom Tlačového\na informačného odboru Úradu vlády Slovenskej republiky), ktorým Vláda Slovenskej\nrepubliky rozhodla o nekomunikovaní so sťažovateľom ako vydavateľom Denníka N.\nIV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Vláde Slovenskej republiky povinnosť\nuhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nSťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 12. júna\n2015, v ktorom predložila nové dôkazy preukazujúce, že napadnutým rozhodnutím sa\njednotlivé štátne orgány cítia byť viazané a k sťažovateľke pri napĺňaní jej práva na\ninformácie pristupujú rozdielne, a teda menej priaznivo oproti iným vydavateľom\nperiodickej tlače. Konkrétne sťažovateľka poukázala na rozdielny prístup ministerstva\nvnútra, ktoré na podobné otázky redaktorky Denníka N a redaktora týždenníka .týždeň\n6\n\nodpovedalo rozdielnym spôsobom. Kým redaktorke Denníka N ministerstvo vnútra\nodpovedalo tak, že jej odpoveď poskytne podľa zákona o slobodnom prístupe\nk informáciám, redaktorovi týždenníka .týždeň poskytlo odpovede na tieto otázky obratom,\nmimo režimu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V súvislosti s namietaným\nporušením práva podnikať sťažovateľka uviedla, že sa dôkladne zaoberala aj možnosťou\nuplatnenia iných prostriedkov právnej ochrany – podnetom Protimonopolnému úradu\nSlovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“), avšak v zmysle § 39 zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov\nštátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ochrane hospodárskej súťaže“) uvedená alternatíva nie je možná.\nNa základe výzvy ústavného súdu doručil 13. júla 2015 predseda vlády ústavnému\nsúdu svoje vyjadrenie k podanej sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol:\n«Sťažovateľ uvádza (v časti D, ods. 8 až 10), že vláda na svojom rokovaní dňa\n6. mája 2015 prijala rozhodnutie, ktorým porušila jeho základné práva na slobodu prejavu,\nna informácie a na slobodné vyjadrovanie a šírenie názorov (čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení\ns čl. 26 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických,\nhospodárskych a kultúrnych právach) a právo podnikať (čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35\nods. 2 Ústavy).\nUvedené tvrdenie o prijatí napadnutého rozhodnutia dokazuje najmä elektronickou\nkomunikáciou s Tlačovým a informačným odborom Úradu vlády Slovenskej republiky\n(ďalej len „Tlačový a informačný odbor“) zo dňa 11. mája 2015, v ktorom sa okrem iného\nuvádza nasledovné: „...Vláda SR sa rozhodla nekomunikovať s Denníkom N. dohodli sa na\ntom členovia vlády po skončení jej zasadnutia v stredu minulý týždeň. ...“\nNásledne sťažovateľ namieta protiprávnosť takéhoto aktu v dôsledku absencie\nzákonnej úpravy, na základe ktorej by mohol takýto akt vzniknúť a označuje ho za paakt,\nteda následne tvrdí, že prijatý akt nemal byť prijatý a ak bol prijatý, tak vlastne nie je aktom\ns právotvornými účinkami.\n\n7\n\nPreskúmateľnosť tohto paaktu Ústavným súdom odôvodňuje nálezom sp. zn.\nIV. ÚS 478/2011, ktorým Ústavný súd zrušil uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 568\nzo dňa 27. augusta 2010. Potrebu zrušenia paaktu odôvodňuje nálezom Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. I. ÚS 513/98.\nK uvedeným tvrdeniam sťažovateľa uvádzam nasledovné:\nZákladný právny rámec rozhodovania vlády upravuje Ústava (čl. 118 a 119) a zákon\nč. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení\nneskorších predpisov (§ 1 a 2).\nPodľa čl. l19 Ústavy vláda rozhoduje v zbore.\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. v zn. n. p. „Činnosť vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „vláda“) riadi predseda vlády, ktorý zvoláva a vedie jej schôdze.“.\nPodrobnejšie upravuje rokovanie vlády Rokovací poriadok vlády Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „rokovací poriadok“), prijatý uznesením vlády Slovenskej republiky\nz 13. júna 2001 č. 512 v znení doteraz prijatých noviel. Za podstatné pre posúdenie tvrdení\nsťažovateľa považujeme tieto ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 6, čl. 11.\nPodľa čl. 1 ods. 1 rokovacieho poriadku:\n„Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) rokuje a rozhoduje v zbore na\nsvojich schôdzach, na ktoré sa schádza v dohodnutých dňoch, prípadne podľa potreby.“\nPodľa čl. 6 ods. 1 a 2:\n„(1) Po otvorení schôdze vlády a zistení, že vláda je uznášaniaschopná, dá\npredsedajúci schváliť program rokovania vlády.\n(2) Každý člen vlády alebo účastník rokovania vlády s poradným hlasom môže\nnavrhnúť doplnenie programu rokovania vlády, zmenu poradia jednotlivých bodov alebo\nvypustenie niektorých bodov z programu rokovania. O takomto návrhu rozhodne vláda bez\nrozpravy.“\nPodľa čl. 11 ods. 1 až 4:\n„(1) Vláda rozhoduje o prerokúvaných veciach spravidla formou uznesenia vlády,\nktorého konečné znenie formuluje predsedajúci.\n(2) Uznesenie vlády sa vyhotovuje v písomnej aj elektronickej forme ako samostatný\nrozhodovací akt vlády.\n(3) Uznesenie vlády obsahuje\n8\n\na/ dátum prijatia a číslo uznesenia,\nb/ presné znenie rozhodnutia vlády, najmä komu a aké úlohy uložila alebo\nodporučila, termíny ich splnenia, prípadne termíny vyhodnotenia plnenia,\nc/ kto uznesenie vykoná a komu sa dáva na vedomie.\n(4) Rozhodnutie organizačnej a operatívnej povahy, vzatie informatívneho materiálu\nna vedomie, zrušenie úloh alebo iné jednoduché, stručné rozhodnutie, sa zapisuje len do\nzáznamu z rokovania vlády.“\nNa základe citovaných ustanovení zákona č. 575/2001 Z. z. v zn. n. p. a ustanovení\nrokovacieho poriadku som toho názoru, že vláda na svojom rokovaní dňa 6. mája 2015\nneprijala sťažovateľom napádané rozhodnutie, ktoré sťažovateľ označil za paakt.\nAko vyplýva z citovaných ustanovení, schôdze vlády zvoláva predseda vlády, ak\nvedením schôdze nepoverí podpredsedu vlády. Predseda vlády v pozvánke pre členov vlády\nuvedie čas, deň a miesto rokovania vlády spolu s návrhom programu. Po tom, ako sa zídu\nčlenovia vlády, zistí predseda vlády, či je vláda uznášaniaschopná a ak je\nuznášaniaschopná dá následne hlasovať o návrhu programu schôdze. Členovia vlády majú\nprávo uplatniť procedurálne návrhy o ktorých sa hlasuje ako o prvých, následne sa hlasuje\no návrhu programu schôdze. Vláda môže následne prerokovať len tie body programu, ktoré\nboli schválené. Po prerokovaní posledného bodu zo schváleného programu schôdze sa\nschôdza vlády končí.\nZo Záznamu zo 160. rokovania vlády Slovenskej republiky 6. a 7. mája 2015 (ďalej\nlen „Záznam“), vyplýva, že rokovanie vlády viedol predseda vlády.\nVláda, na návrh podpredsedu vlády a ministra financií a dočasne spravujúceho veci\nministra hospodárstva, vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky, ministra obrany\na ministra spravodlivosti, dodatočne zaradila do programu rokovania materiály uvedené\nv bodoch 8. až 11. tohto záznamu. ...\nZ citovaných ustanovení rokovacieho poriadku a Záznamu, ako aj z časti\nelektronickej komunikácie Tlačového a informačného odboru, ktorým argumentuje sám\nsťažovateľ vyplýva, že vláda nerokovala, a teda ani neprijala rozhodnutie, ktoré sťažovateľ\noznačuje ako paakt a žiada Ústavný súd aby ho zrušil.\n\n9\n\nVo vyjadrení Tlačového a informačného odboru sa uvádza: „...Vláda SR sa rozhodla\nnekomunikovať s Denníkom N., dohodli sa na tom členovia vlády po skončení jej zasadnutia\nv stredu minulý týždeň. ...“\nNa tomto mieste je potrebné uviesť, že skutočnosti, uvedené v tomto vyjadrení\nTlačového a informačného odboru, nie sú právnou kvalifikáciou a nie sú vypracované\nprávnikom, ale sú, z hľadiska právneho, laickým opisom priebehu určitého deja či určitej\nskutočnosti, pričom slovám, ktoré na tento opis sú použité z uvedeného dôvodu nie je laikom\nprisudzovaný adekvátny právny význam. Preto ani nemožno tomuto vyjadreniu prisúdiť\nvýznam spočívajúci v právnej kvalifikácii.\nAko vyplýva z citovaných ustanovení rokovacieho poriadku, nie každé stretnutie\nčlenov vlády možno považovať za schôdzu vlády. Taktiež z uvedených ustanovení\nrokovacieho poriadku vyplýva, že pred začatím rokovania a po skončení rokovania nemôže\nvláda prijať žiadne rozhodnutie.\nTeda samotná skutočnosť, že sa členovia vlády zídu na určitom mieste a čase, napr.\npočas obeda po skončení zasadnutia vlády sa zíde dostatočný počet členov vlády, prípadne\naj všetci členovia vlády, ešte neznamená, že sa zišla vláda, a že akékoľvek rozhodnutie\nprijaté na takomto stretnutí je rozhodnutím vlády. Rovnako tak, nie je rozhodnutím vlády\n(s právotvornými účinkami) akékoľvek rozhodnutie prijaté členmi vlády po tom, ako sa\nskončilo rokovanie vlády.\nPreto je podľa nášho názoru potrebné dôsledne rozlišovať medzi vládou a ňou\nprijatými rozhodnutiami a nezáväznou komunikáciou jej členov mimo (pred alebo po)\nrokovaní vlády, v rámci ktorej sa rozprávajú napr. o bezprecedentnej politickej antikampani\nniektorých médií voči vláde zverejňovaním účelových politických nálepiek, ktoré prekračujú\nhranice profesionálnej žurnalistiky a otvorene sa pridávajú k volebnej kampani opozičných\npolitických strán. Samotné stretnutie členov vlády teda nie je a priori vládou ako takou\nv zmysle vlády ako ústavnoprávnej entity.\nZ uvedených dôvodov považujeme argument sťažovateľa vzťahujúci sa k nálezu\nsp. zn. IV. ÚS 478/2011, ktorým Ústavný súd zrušil uznesenie vlády Slovenskej republiky\nč. 568 zo dňa 27. augusta 2010 za bezpredmetný, pretože v uvedenom prípade vláda na\nsvojom rokovaní prijala rozhodnutie formou uznesenia, keďže ako vyplýva zo Záznamu\nz 9. rokovania vlády Slovenskej republiky z 27. augusta. 2010, predmetné uznesenie bolo\n10\n\nprijaté k bodu 15. schváleného programu rokovania vlády, pričom vláda na návrh ministra\npôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja, ministra hospodárstva\na výstavby, podpredsedu vlády a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, ministra vnútra\na ústneho návrhu podpredsedu vlády a ministra financií dodatočne zaradila do programu\nrokovania materiály uvedené v bodoch 13 až 19 tohto záznamu. Predmetné rokovanie\nvlády, ktoré sa uskutočnilo v Košiciach, viedla predsedníčka vlády. ...\nKeďže nielenže vláda neprijala žiadne rozhodnutie, ktoré by zodpovedalo svojím\nobsahom sťažnosti, ale vláda v čase, keď malo byť prijaté sťažovateľom napadnuté\n„rozhodnutie“ ani nerokovala, nie je podľa môjho názoru vláda pasívne legitimovaná.\nVláda môže ako ústavná entita formulovať svoju vôľu len za určitých predpokladov, ktoré\nneboli naplnené, a preto nemohla prijať ani len paakt. Z toho dôvodu Ústavný súd nemá čo\nzrušiť tak, ako to navrhuje sťažovateľ.\nSťažovateľom napadnuté „rozhodnutie“ bolo výsledkom neformálnej dohody\npolitikov, ktorí sú členmi vlády, na tejto skutočnosti nemení nič ani znenie elektronickej\nkomunikácie Tlačového a informačného odboru z dôvodov, ktoré som uviedol. Okrem toho\nneexistuje ani priamy vzťah medzi vládou a Tlačovým a informačným odborom, ktorý je\norganizačným útvarom iného právneho subjektu – Úradu vlády Slovenskej republiky ako\nústredného orgánu štátnej správy.\nZ vyjadrenia Tlačového a informačného odboru ďalej vyplýva, že „...jednotlivé\nministerstvá budú pri informovaní postupovať podľa platnej legislatívy“. Ak sa sťažovateľ\ndomnieva, že niektoré z ministerstiev porušilo ním uvedené ústavné práva, nezakladá to\npasívnu legitimáciu vlády Slovenskej republiky, ale pasívnu legitimáciu príslušného\nústredného orgánu štátnej správy.\nV tejto súvislosti, pokiaľ ide o preskúmateľnosť uznesení vlády Ústavným súdom\nSlovenskej republiky - teda o pasívnu legitimáciu vlády, poukazujeme na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/99 zo 17. marca 1999, v ktorom sa okrem iného\nuvádza:\n„Vládu Slovenskej republiky nemožno pokladať za ústredný orgán štátnej správy\nSlovenskej republiky. Preto jej rozhodnutia nemôžu byť predmetom konania o ústavnej\nsťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.\nNa základe uvedených skutočností som toho názoru, že nie je možné vydať\n11\n\n1.\n\npredbežné opatrenie, ktorým sa má\n\n1.1.\n\nodložiť vykonateľnosť sťažovateľom napádaného rozhodnutie vlády Slovenskej\n\nrepubliky a\n1.2.\n\nuložiť Úradu vlády Slovenskej republiky a všetkým ministerstvám, aby sa až\n\ndo právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu o tejto sťažnosti zdržali vykonávania\nnapadnutého rozhodnutia,\n2.\n\nnález, ktorým\n\n2.1.\n\nÚstavný súd skonštatuje porušenie ústavných práv sťažovateľa,\n\n2.2.\n\nzruší rozhodnutie vlády zo dňa 6. mája 2015 oznámené v stanovisku vlády\n\nSlovenskej republiky zo dňa 11. mája 2015 (prostredníctvom Tlačového a informačného\nodboru vlády Slovenskej republiky),\n2.3.\n\nzakáže vláde pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľa,\n\n2.4.\n\nuloží vláde uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom,\n\nkeďže vláda Slovenskej republiky žiadne takéto rozhodnutie neprijala a z tohto\ndôvodu ani nemohla porušiť a neporušuje sťažovateľom označené ústavné práva.\nZ uvedených dôvodov taktiež neplynie žiadna lehota, pretože nenastala skutočnosť\nrozhodujúca pre začatie plynutia lehoty.\nOkrem uvedených dôvodov by mal, podľa môjho názoru, Ústavný súd sťažnosť\nodmietnuť na predbežnom prerokovaní aj pre nedostatok jeho právomoci na jej\nprerokovanie, pretože sťažovateľ sa pred údajným porušením svojich práv môže\nv okolnostiach prípadu domáhať ochrany v plnom rozsahu pred všeobecnými súdmi. Keďže\nto, čo sťažovateľ označuje ako „Napadnuté rozhodnutie“ je, ako vyplýva z predložených\ndôkazov len neformálny konsenzus jednotlivých členov vlády počas obedňajšieho\nrozhovoru, ktorý nie je priamo uplatniteľný voči nikomu. ...\nSťažovateľ v časti G a H svojej sťažnosti uvádza, že namietaným postupom došlo\nk porušeniu jeho ústavných práv, konkrétne práva na slobodu prejavu, na informácie a na\nslobodné vyjadrovanie a šírenie názorov (čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 5, čl. 12\nods. 2 a 4 Ústavy, čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na čl. 19 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych, politických, hospodárskych\na kultúrnych právach) a práva podnikať (čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy).\n\n12\n\nSťažovateľ zároveň uvádza, že ním namietaným postupom bol sankcionovaný. Toto\ntvrdenie sťažovateľa považujem za právne neprijateľnú kvalifikáciu. Sankciou totiž nemôže\nbyť obmedzenie spolupráce na úroveň požadovanú zákonom.\nSom toho názoru, že tieto práva sťažovateľa vláda neporušila, nakoľko neprijala\nžiadne rozhodnutie, ktorým by mohla do týchto práv sťažovateľa akokoľvek zasiahnuť.\nSťažovateľ môže vyjadrovať a aj vyjadruje svoje názory slobodne a vláda ako orgán\nverejnej moci si neustále plní povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie\no svojej činnosti (čl. 26 ods. 5 Ústavy). ...\nRovnako\n\npoukazujem\n\nna\n\nhodnotenie\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nmedzinárodnou\n\norganizáciou Reportéri bez hraníc, podľa hodnotenia ktorej sa v roku 2015 Slovenská\nrepublika umiestnila na 14. zo 180 miest v hodnotení slobody tlače. ...\nSťažovateľ taktiež tvrdí, že „rozhodnutím“ vlády došlo aj k porušeniu jeho práva\npodnikať tým, že má byť na mediálnom trhu znevýhodnený oproti konkurencii. Okrem už\nuvedených skutočností v časti II. tohto vyjadrenia, tieto tvrdenia nie sú ani preukázané\nnapríklad vyčíslením ušlého zisku sťažovateľa, ktorým sťažovateľ taktiež argumentuje, ale\nho vo svojej sťažnosti nevyčíslil.\nAko vyplýva z vyššie uvedeného dôkazu vláda poskytuje prostredníctvom svojho\nwebového sídla rovnaký prístup k informáciám o svojej činnosti a o činnosti predsedu\nvlády, a preto nemá ako dochádzať a ani nedochádza k diskriminácii zo strany vlády. Preto\npovažujem tieto tvrdenia sťažovateľa za špekulatívne a nepreukázané. Sťažovateľ teda\njednoznačne neuniesol bremeno dokazovania.\nV tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na článok uverejnený na internetovej stránke\nO mediach.com, na ktorej bol uverejnený článok „Rozhodnutie vlády neodpovedať kvôli\nnálepkám Shootyho redaktorom Denníka N v konečnom dôsledku pomohlo propagácii\nznačky Denníka N a to vo viacerých smeroch.“, nakoľko ide o článok venujúci sa okrem\niného vplyvu na trhové postavenie sťažovateľa po tom, ako medializoval údajné rozhodnutie\nvlády o informačnom embargu vo vzťahu k Denníku N. Uvedený článok citujem v podstatnej\nčasti, keďže sa venuje sťažovateľom uvádzaným skutočnostiam v širších (ekonomických\na etických) súvislostiach:\n„Róbert Fico Denníku N pomohol vo viacerých smeroch\n12.05.2015 16:01 | Tlač \\ mk\n13\n\nRozhodnutie vlády neodpovedať kvôli nálepkám Shootyho redaktorom Denníka N\nv konečnom dôsledku pomohlo propagácii značky Denníka N, a to vo viacerých smeroch.\nTlačový úrad včera zverejnil vyhlásenie, že už nielen Róbert Fico, ale aj ministri jeho\nvlády a komunikačné oddelenia nebudú odpovedať na otázky Denníka N.\nDenník N mal včera na webe 464 815 zobrazení, čo je najvyššie číslo za posledných\n24 dní.\nNálepky sa minuli a denník okamžite predĺžil akciu s nálepkami aj predplatným\no ďalšie dni.\nPočet predplatiteľov bol včera vyšší ako ostatné dni, redakcia presné číslo\nnekonkretizovala.\nDopyt po nálepkách sa zvýšil. Denník N chystá novú akciu, s novými nálepkami.\n„Budúci týždeň chceme zopakovať vkladanie nálepiek do novín. Termín aj presná podoba\nnálepiek sa teraz riešia, rozhodnutie je výsledkom zvýšeného ohlasu,“ povedal pre\nOmédiách.com\n\nz Denníka N. ...\n\nDenník N sa dostal do pozície martýra - na stranu denníka sa postavili alebo\nkritizovali rozhodnutie Úradu vlády zástupcovia konkurenčných médií: šéfredaktori SME,\nPravdy, Plus 1 deň, .týždňa, Hospodárskych novín, riaditeľ spravodajstva a publicistiky\nRTVS, vedúci editor Aktuality.sk. Kritický postoj voči postoju tlačového oddelenia úradu\nzaujal aj Trend, ten zároveň ako jedno z mála médií kritizoval aj redakciu Denníka N:\n„Nálepkova kampaň Denníka N presiahla medze novinárskej etiky a poukázala na\nnajväčšiu slabosť tohto ináč silného redakčného tímu: že samých seba občas vnímajú ako\nnezávislé rockové hviezdy, ktoré si môžu robiť všetko po svojom,“ povedal\nTrendu\n\n.\n\nDenník N využil potenciál informácie - článok o rozhodnutí Úradu vlády mal ako\nplatený status na Facebooku, zároveň založil skupinu na podporu Denníka N.\nDenník N sa stal aj politickou témou opozície nezodpovedané otázky redaktorov, nezaradený poslanec\n\nsa rozhodol zberať\nzo strany SKOK\n\nchce riešiť rozhodnutie vlády na mimoriadnom rokovaní mediálneho parlamentného\nvýboru. Predseda OKS\n\npodal na úrad vlády sťažnosť, týkajúcu sa\n\nrozhodnutia úradu vlády a ministerstiev neposkytovať informácie Denníku N.\n\n14\n\nDenník N bude mať sťažený prístup k informáciám, na čo bude pravdepodobne\nv článku vždy upozorňovať. V očiach čitateľov to môže vyvolať väčšiu podporu.“\nZ uvedeného je zrejmé, že sťažovateľom uvedené tvrdenie o ušlom zisku nielenže nie\nje pravdivé, ale je v príkrom rozpore so skutočnosťou, nakoľko sťažovateľ naplno\nmarketingovo využil mailovú komunikáciu s Tlačovým a informačným odborom na svoju\nvlastnú mediálnu propagáciu a marketing svojich produktov s cieľom maximalizovať zisk.\nSnaha sťažovateľa dosiahnuť zisk je plne v súlade s cieľom podnikania, no nie je zrejmé,\nprečo sťažovateľ argumentuje ušlým ziskom, ktorý nepreukázal, pretože zrejme nemal čo\npreukázať.\nTaktiež poukazujem na vyjadrenie zástupcu šéfredaktora Trendu\n, ktorý hodnotil aj etický rozmer - novinársku etiku, ktorú podľa jeho názoru\nsťažovateľ porušil (nálepkovou kampaňou).\nPokiaľ ide o dôkaz uvedený v „Doplnení sťažnosti“ (časť B) doručenému Ústavnému\nsúdu dňa 12. júna 2015, postup Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nezakladá pasívnu\nlegitimáciu vlády na konanie pred Ústavným súdom podľa čl. 127 Ústavy, nakoľko vláda\nneprijala žiadne rozhodnutie, ktoré by mohlo byť podkladom pre akékoľvek správanie\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky voči akémukoľvek periodiku. Ak sa sťažovateľ\ndomnieva, že postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky došlo k porušeniu jeho\nústavných práv, môže sa obrátiť na všeobecný súd. Uvedené platí aj pre časť F odsek 21\nsťažnosti.\nSťažovateľom predložené dôkazy o odmietnutí odpovedať na otázky denníka N\nzo strany ústredných orgánov štátnej správy, a to podľa zákona č. 167/2008 Z. z.\no periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(tlačový zákon) v znení neskorších predpisov, ako aj podľa zákona č. 211/200 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon\no slobode informácií) v znení neskorších predpisov nedokazujú žiadne odmietnutie priamo\nvládou. Informácie totiž neposkytuje vláda, ale orgány štátnej správy vrátane Úradu vlády\nSlovenskej republiky. Sťažovateľ správne uvádza, že rozhodnutia a postupy vlády v zásade\nnie sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Rozhodnutia a postupy ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy však sú preskúmateľné v správnom\nsúdnictve.\n15\n\nPokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1\nv spojení s čl. 35 ods. 2 Ústavy údajnými zásahmi do hospodárskej súťaže spočívajúcimi\nv sťažení alebo odmietnutí poskytovania informácii ústrednými orgánmi štátnej správy,\nustanovenie § 39 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene\na doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov zakazuje aj orgánom štátnej správy zasahovať do hospodárskej súťaže, vytvára\nzáklad kontroly jeho dodržiavania a jej výsledky sú preskúmateľné súdmi.\nSťažovateľ teda má proti každému odmietnutiu odpovedať zo strany ústredného\norgánu štátnej správy i proti faktickému neodpovedaniu (postupu) k dispozícii súdnu\nochranu poskytovanú všeobecnými súdmi. Prípadný úspech sťažovateľa v takomto konaní\nsamozrejme prelomí údajný neurčitý konsenz z obedňajšej diskusie členov vlády, čo\nzaručuje efektívnosť súdnej ochrany.»\nV závere svojho vyjadrenia predseda vlády uviedol:\n«Mám za to, že z argumentov uvedených v sťažnosti, ako aj v tomto vyjadrení, sa\npreukázala neprijateľnosť sťažnosti na ďalšie konanie z dôvodu nedostatku právomoci\nÚstavného súdu na jej prerokovanie, pretože sťažovateľ sa ochrany svojich práv môže\núčinne domáhať pred všeobecnými súdmi aj v prípade, keby bol jeho opis skutkového stavu\núplný a pravdivý. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy, ako aj podľa naň nadväzujúceho § 49\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov Ústavný súd poskytuje fyzickým a právnickým osobám namietajúcim porušenie\nsvojich základných práv ochranu iba „... ak o ochrane týchto základných práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd.“. Ústavný súd dlhodobo prísne rešpektuje uvedenú zásadu\nsubsidiarity, o čom svedčí jeho ustálená judikatúra. Napríklad v uznesení II. ÚS 130/02\nz 21. augusta 2002 uviedol: „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie je oprávnený\nprijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou\nprávomocou podľa čl. 142 ods. Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú\nprávomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej\n\n16\n\nsťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený\nv čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity.“.»\nSúčasťou vyjadrenia predsedu vlády bol záznam zo 160. rokovania vlády 6. a 7. mája\n2015, záznam z 9. rokovania vlády 27. augusta 2010, prehľad umiestnenia Slovenskej\nrepubliky a vybraných krajín Európskej únie v rebríčku miery slobody tlače, ako aj\nhodnotenie Slovenskej republiky medzinárodnou organizáciou Reportéri bez hraníc za roky\n2013, 2014 a 2015.\nSťažovateľka k vyjadreniu predsedu vlády zaujala stanovisko (ústavnému súdu\ndoručené 5. augusta 2015), v ktorom k argumentácii o nedostatku formálnych náležitostí\nnapadnutého rozhodnutia (nemá formu uznesenia prijatého na schôdzi vlády, nebolo\nsúčasťou programu vlády a nie je zaznamenané v zápisnici zo schôdze vlády) uviedla:\n«Tento argument vlády je bezpredmetný. Sťažovateľ nikdy netvrdil, že Napadnuté\nrozhodnutie má charakter štandardného uznesenia vlády. Práve naopak, v časti D sťažnosti,\nvrátane poznámok pod čiarou, podrobne poukazujeme na jeho neformálny charakter. Ten\nvšak nebráni jeho preskúmaniu Ústavným súdom, nakoľko Ústavný súd má právomoc\npreskúmavať nielen rozhodnutia vydané v určitom formálne upravenom rámci (napríklad\nuznesenia vlády, rozhodnutia vydané v správnom alebo v súdnom konaní), ale akékoľvek\nrozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy, ktorými došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Tento záver jednoznačne a nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť vyplýva z čl. 127\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len „Ústava“) a z § 49 zákona\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v platnom znení (ďalej len „ZoUS“). ...\nTo znamená, že na to, aby nejaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah\n(akéhokoľvek) orgánu verejnej moci nie je vôbec relevantné o aký orgán verejnej moci ide,\nani forma dotknutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu. Relevantné je iba to, či\ndaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom bolo porušené základné právo alebo\nsloboda. ...\nOkrem toho považujeme za dôležité poukázať aj na skutočnosť, že podľa § 11 ods. 1\nzákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy\n17\n\nv platnom znení (na ktorý sa vláda vo vyjadrení odporcu odvoláva a cituje ho) vláda\nrozhoduje „spravidla“ formou uznesenia vlády. Pojem „spravidla“ znamená, že pravidlom\nsíce je rozhodovanie vlády formou uznesenia, avšak z tohto pravidla môžu existovať aj\nvýnimky. Keďže zákon neuvádza taxatívny výpočet iných, „výnimočných“ foriem rozhodnutí\nvlády, tak iba zo skutočnosti, že Napadnuté rozhodnutie nemá formu uznesenia vlády, ešte\nnemožno vyvodiť záver, že Napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím vlády. ...\nVo vyjadrení odporcu sa celkom správne uvádza, že je „potrebné dôsledne rozlišovať\nmedzi vládou a ňou prijatými rozhodnutiami a nezáväznou komunikáciou jej členov mimo\n(pred alebo po) rokovaní vlády...“. Ak by v danom prípade išlo iba o „nezáväznú\nkomunikáciu“ členov vlády, bolo by všetko v poriadku a nemuselo by dôjsť ani k podaniu\nsťažnosti na Ústavný súd. Napadnuté rozhodnutie však zjavne má závažný charakter,\npretože orgány, ktoré sú bežne viazané rozhodnutiami (uzneseniami) vlády, Napadnuté\nrozhodnutie voči sťažovateľovi dôsledne uplatňujú a riadia sa ním tak, ako keby malo ísť\no štandardné uznesenie vlády (na konkrétne skutočnosti sme poukázali v našich doterajších\npísomných podaniach a situácia sa do dnešného dňa nijako k lepšiemu nezmenila). Tento\npostup dodáva Napadnutému rozhodnutiu reálnu záväznosť a čo do jeho právnych\ndôsledkov ho fakticky stavia na úroveň štandardného uznesenia vlády. ...\nZa veľmi dôležitý fakt považujeme to, že vláda vo vyjadrení odporcu nijako\nnepoprela existenciu a uplatňovanie Napadnutého rozhodnutia. Dokonca jeho existenciu\npriznáva. Popiera iba jeho formu, ale nie obsah a účinky. Pre ústavný prieskum\nNapadnutého rozhodnutia však sú však relevantné výlučne jeho obsah a účinky, a jeho\nforma nie je relevantná vôbec. Trváme na tom, že Napadnuté rozhodnutie (bez ohľadu na\njeho právnu formu, ktorá je pre tento účel irelevantná) svojím obsahom a účinkami\nporušuje základné práva a slobody sťažovateľa v rozsahu vymedzenom v sťažnosti.»\nV tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na písomnú odpoveď ministra kultúry\nSlovenskej republiky Mareka Maďariča z 1. júna 2015 (č. MK-2137/2015-110/8757)\nna interpeláciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky\ninformačného embarga vlády a jej rozdielneho zaobchádzania s Denníkom N.\n\n18\n\nna tému\n\nPokiaľ ide o vládou namietaný nedostatok právomoci ústavného súdu prerokovať\nsťažnosť z dôvodu, že pasívne legitimované sú jednotlivé ministerstvá, a nie vláda\na o predmete sťažnosti majú rozhodovať všeobecné súdy, táto námietka je podľa\nsťažovateľky «zavádzajúca. Odporca ani ďalej neuvádza, pred akým súdom a v akom\nkonaní by sa sťažovateľ mohol domôcť včasnej účinnej ochrany svojich porušených práv\nrovnako alebo aspoň približne rovnako včas a účinne ako sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy.\nNaopak, sťažovateľ v sťažnosti (bod 22, str. 7) podrobne uviedol a zdôvodnil, prečo nemá\nmožnosť dosiahnuť včasnú a účinnú ochranu svojich základných práv a slobôd v konaní\npred všeobecnými súdmi. Ak odporca tvrdí, že sťažnosť má byť odmietnutá pre\nneprípustnosť podľa § 53 ods. 1 ZoUS, potom tieto dôvody uvedené sťažovateľom v bode 22\nna str. 7 sťažnosti predstavujú „dôvody hodné osobitného zreteľa“ pre účely § 53 ods. 2\nZoUS, pretože akékoľvek iné prostriedky právnej ochrany sú v kontexte tohto prípadu\nneúčinné a zjavne neefektívne.».\nK argumentácii vlády o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia ústavným\nsúdom, ktorú oprela o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/99 zo 17. marca 1999,\nsťažovateľka uviedla:\n«Vyššie uvedený judikát citovaný odporcom je však už od roku 2002 (t.j. už vyše 13\nrokov) prekonaný ústavným vývojom. V čase vydania tohto judikátu čl. 127 Ústavy znel:\n„Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných\norgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy,\nktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv\na slobôd nerozhoduje iný súd.“, a preto v tej dobe naozaj rozhodnutie vlády (rovnako ako aj\nrozhodnutie všeobecného súdu) nemohlo byť napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy.\nAvšak od 1. januára 2002 nadobudla účinnosť tzv. „veľká novela“ Ústavy (ústavný zákon\nč. 90/2001 Z. z.), ktorou bolo dovtedajšie znenie čl. 127 Ústavy nahradené jeho dnešným\nznením, čím sa významne rozšíril okruh tak pasívne legitimovaných subjektov ako aj\nrozhodnutí napadnuteľných sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Odporca teda svoj argument\no nemožnosti napadnúť rozhodnutie vlády sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy postavil na\nstarom znení čl. 127 Ústavy, ktoré už vyše 13 rokov neplatí. Napokon najlepším dôkazom\n\n19\n\ntoho, že rozhodnutia vlády sú preskúmateľné Ústavným súdom na základe sťažnosti podľa\nčl. 127 Ústavy je už spomínané rozhodnutie vo veci IV. ÚS 478/2011.»\nK ďalším námietkam vlády sťažovateľka doplnila:\n«Vláda vo vyjadrení odporcu (str. 5, druhý odsek) odmieta, že by Napadnuté\nrozhodnutie bolo sankciou voči sťažovateľovi za uplatnenie jeho základných práv, pretože\n„Sankciou totiž nemôže byť obmedzenie spolupráce na úroveň požadovanú zákonom“. ...\nPo prvé, sankcia (v najvšeobecnejšom význame tohto slova) je uloženie určitej ujmy\nurčitému subjektu za to, že niečo vykonal alebo nevykonal. Priamo z textu stanoviska vlády\nzo dňa 11. mája 2015, ktorým bol sťažovateľovi a ostatným médiám oznámený obsah\na dôvody Napadnutého rozhodnutia (príloha č. 2A sťažnosti) sa uvádza vyvodenie\nnegatívneho následku voči sťažovateľovi („Vláda SR sa rozhodla nekomunikovať\ns Denníkom N“) za to, že niečo vykonal, konkrétne uplatnil svoje právo na slobodu prejavu\nzverejnením satirických nálepiek („Dôvodom je dlhodobé tendenčné informovanie o práci\nkabinetu zo strany denníka, ktoré vyvrcholilo odštartovaním samolepkovej politickej\nantikampane...“). To je podľa nášho názoru učebnicový príklad sankcie. ...\nPo druhé, ak by Napadnutým rozhodnutím došlo iba k „obmedzeniu spolupráce\n[vlády so sťažovateľom] na úroveň požadovanú zákonom“, bolo by všetko v poriadku.\nZákon č. 167/2008 Z. z. periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve v platnom znení\n(ďalej len „Tlačový zákon“) však v § 3 ukladá vláde ako orgánu verejnej moci poskytovať\nsťažovateľovi ako vydavateľovi periodickej tlače informácie o svojej činnosti „na základe\nrovnosti“. To znamená, že vláda musí ku všetkým vydavateľom periodickej tlače pristupovať\nrovnako a nediskriminačne. Ak by sa vláda a ministerstvá rozhodli plošne informovať\no svojej činnosti iba „minimalistickým“ spôsobom - zverejňovaním tlačových správ, a na\npoložené otázky alebo žiadosti o poskytnutie informácií by neodpovedali žiadnemu médiu,\ntak by sa dalo hovoriť o dodržaní zásady rovnosti a predmetom polemiky by tak mohla byť\nnanajvýš primeranosť rozsahu informácií vo všeobecnosti. Ak však zaobchádzajú s jedným\nvydavateľom (v tomto prípade sťažovateľom) odlišne a menej priaznivo ako s inými, potom\nzákonná podmienka poskytovania informácií „na základe rovnosti“ nie je splnená, a preto\nnemožno v prípade vzťahu vlády k sťažovateľovi hovoriť o obmedzení spolupráce „na\núroveň požadovanú zákonom“. To, že vláda (a jednotlivé ministerstvá, zjavne cítiac sa\n20\n\nviazané Napadnutým rozhodnutím) zaobchádza so sťažovateľom inak než s inými\nvydavateľmi periodickej tlače, sme preukázali v našich doterajších písomných podaniach. ...\nV tejto súvislosti poukazujeme na postup samotného premiéra na mimoriadnej\ntlačovej besede dňa 22. júla 2015 na tému utečencov (jej záznam je verejne dostupný\nnapríklad na stránke spravodajskej televízie TA3: http://www.ta3.com/clanok/1066131/tb-rfica-a-r-kalinaka-o-zahranicnej-kritike-slovenskej-migracnej-politiky.html), kedy premiér\nna otázku redaktora Denníka N\n\nodpovedal, no neskôr vysvetlil, že to bolo\n\niba omylom, lebo „prepočul“ informáciu, že išlo o otázku Denníka N. Lepší príklad\ndiskriminácie a nerovnakého prístupu k sťažovateľovi zo strany vlády prostredníctvom\nsamotného premiéra už asi ani nemôže existovať. Premiér najskôr nemal problém\nodpovedať na otázku v domnienke, že pochádza od iného média než Denník N, avšak\nv následnej komunikácii medzi hovorkyňou vlády pani\nDenníka N\n\na redaktorom\n\nhovorkyňa vlády potvrdila tomuto redaktorovi, že premiér\n\nna jeho otázku na uvedenej tlačovej besede odpovedal iba omylom pretože mu uniklo, že ide\no otázku Denníka N, a že ak by si bol vedomý, že ide o Denník N, odpoveď by neposkytol\n(presne v duchu Napadnutého rozhodnutia). K obsahu tejto komunikácie je v prípade\npotreby možné vypočuť oboch jej účastníkov ako svedkov.»\nV ďalšom sťažovateľka poukázala na irelevantnosť vládou predloženého hodnotenia\núrovne slobody tlače v Slovenskej republike za rok 2015 organizáciou Reportéri bez hraníc,\nkeďže údaje pre účely jeho spracovania boli získavané v nerelevantnom období\nod 15. októbra 2013 do 14. októbra 2014, a tiež ide o abstraktné hodnotenie slobody tlače\nvo všeobecnosti.\nK tvrdeniu vlády, že sťažovateľka nepreukázala porušenie svojho práva podnikať,\nuviedla, že „vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na podnikanie preukázal všetko, čo\nje potrebné preukázať. Jedným z dôvodov podania sťažnosti bola aj prevencia vzniku ušlého\nzisku. Na to, aby došlo k porušeniu práva na podnikanie, nie je potrebné preukázať výšku\nušlého zisku, resp. straty. Úplne postačuje preukázať, že porušenie práva je spôsobilé takýto\nstav vyvolať (aj s odstupom kratšieho či dlhšieho času a prípadne v spojení s ďalšími\nskutočnosťami). To sme preukázali, pričom sme podrobne uviedli aj to, ako a prečo k tomu\n21\n\nmôže dôjsť. Či k strate na hospodárskom výsledku naozaj dôjde, to ukáže až čas, pričom\nsťažovateľ tomu chce samozrejme predísť. ...\nOdporca ďalej obšírne poukazuje (str. 6 vyjadrenia odporcu) na to, aké pozitívne\núčinky malo Napadnuté rozhodnutie na podnikanie odporcu. V tejto súvislosti považujeme\nza potrebné uviesť, že ak by sa odporcovi aj podarilo (jeho vlastnými aktivitami) čiastočne\nzmierniť negatívne dopady Napadnutého rozhodnutia, nijako to nezľahčuje zodpovednosť\nvlády za porušenie práv sťažovateľa, ak k nemu došlo.“.\nK vládou tvrdenej možnosti využitia iných účinných právnych prostriedkov\nsťažovateľkou pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sa sťažovateľka domnieva, že tieto\n«tvrdenia sú zavádzajúce, pretože je zrejmé a nad každú rozumnú pochybnosť preukázané\n(a to tak z hľadiska časového ako aj vecného), že jednotlivé ministerstvá a iné orgány\nštátnej správy konajú v zhode a na základe Napadnutého rozhodnutia, ktorým sa cítia byť\nviazané rovnako akoby išlo o štandardné vládne uznesenie. Ak by neexistovalo Napadnuté\nrozhodnutie ako rozhodnutie vlády a ministerstvá by napriek tomu takto postupovali „na\nvlastnú päsť“, potom by bolo možné uvažovať o prostriedkoch správneho súdnictva. Keďže\nvšak dôvodom tohto koordinovaného postupu je celkom zjavne existencia Napadnutého\nrozhodnutia, najúčinnejšiu a najrýchlejšiu právnu ochranu sťažovateľ dosiahne zrušením\nNapadnutého rozhodnutia. Takúto ochranu môže sťažovateľovi poskytnúť výlučne Ústavný\nsúd. ...\nVláda v závere II. časti vyjadrenia odporca tvrdí, že proti porušeniu pravidiel\nhospodárskej súťaže vládou má sťažovateľ na základe § 39 zákona č. 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže v platnom znení (ďalej len „ZOHS“) k dispozícii prostriedky\npodľa ZOHS (zrejme má na mysli podnet na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky\ns možnosťou následnej súdnej ochrany v správnom súdnictve). V tejto súvislosti si\ndovoľujeme uviesť nasledovné:\n(a) Ako sme uviedli už v predchádzajúcom doplnení sťažnosti dňa 10. júna 2015,\nvo vzťahu k namietanému porušeniu práva podnikať sme sa dôkladne zaoberali aj\nmožnosťou uplatnenia prostriedkov právnej ochrany (podanie podnetu na Protimonopolný\núrad Slovenskej republiky) ako alternatívou voči podaniu sťažnosti v časti namietaného\nporušenia práva podnikať, a to na základe § 39 ZOHS. Z § 39 ZOHS však jednoznačne\n22\n\nvyplýva, že tento sa vzťahuje iba na orgány štátnej správy, územnej samosprávy a\nzáujmovej samosprávy, a neukladá žiadnu povinnosť ani zákaz vláde, ktorá nepatrí do\nokruhu orgánov uvedených v tomto ustanovení.\n(b) Súdnu ochranu prostredníctvom správneho súdnictva vo veciach hospodárskej\nsúťaže majú iba tie subjekty, voči ktorým smeruje rozhodnutie Protimonopolného úradu\nSlovenskej republiky. Sťažovateľ ako prípadný podávateľ podnetu (keby aj ho proti vláde\npodľa § 39 ZOHS bolo možné podať, čo možné nie je) by túto súdnu ochranu k dispozícii\nnemal.».\nV doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2015 sťažovateľka\npoukázala na stanovisko a argumenty verejnej ochrankyne práv, ktoré uviedla vo svojom\nupovedomení o výsledkoch vybavenia podnetu sťažovateľky z 5. októbra 2015, list\nč. 1874/2015/VOP, ktoré sa týkajú aj podanej sťažnosti. Verejná ochrankyňa práv\nv uvedenom liste konštatovala porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2\nv spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 5 ústavy a § 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači\na agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon)\nv znení neskorších predpisov zo strany piatich ústredných orgánov štátnej správy, keďže\npostup vlády nie je oprávnená preskúmavať.\nV doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 28. decembra 2015 sťažovateľka\ndoplnila sťažnosť o stanovisko a argumenty Tlačovej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„tlačová rada“) uvedené v jej rozhodnutí č. 05/2015 zo 7. decembra 2015, v ktorom\nvyslovila, že postup vlády namietaný v sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania,\npovažuje za porušenie slobody tlače obmedzením prístupu novinárov k informáciám.\nPredmetné rozhodnutie podľa sťažovateľky podporuje jej tvrdenia uvedené v sťažnosti\na potvrdzuje ich opodstatnenosť. Sťažovateľka tiež zdôraznila, že lehota od podania\nsťažnosti je dostatočne dlhá na to, aby sťažnosť bola už aspoň predbežne prerokovaná.\nPokiaľ sa dôvody na odmietnutie sťažnosti dosiaľ nenašli, zrejme to bude podľa názoru\nsťažovateľky preto, že neexistujú.\n\n23\n\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom\npredpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné\ndôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané\noneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\nPrávomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je\nzaložená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana\nústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale\núlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd\npredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až\nv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane\nústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci\n\n24\n\nústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde\n(III. ÚS 149/04).\nSúčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého\nprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.\nPreto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť\ntejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán\nverejnej\n\nmoci,\n\nktorého\n\nkompetencia\n\npredchádza\n\nprávomoci\n\nústavného\n\nsúdu\n\n(IV. ÚS 128/04).\nÚstavný súd považuje v danej veci za potrebné poukázať na svoje právne závery,\nktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu\nk základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že\nodopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej\nsprávy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste\nv prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd\n(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď\nuvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich\nsa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,\nv akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia\npreskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)\nvylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej\nprostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa\nrozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne\noznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť\nvylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom\nsúdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy (III. ÚS 138/03).\nVo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd uviedol, že úlohou súdu aj pri\nuplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) a v spojení s čl. 46 ods. 2\nposlednou vetou ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého\n25\n\nmá byť predmetom súdneho preskúmavania vrátane toho uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d)\nOSP, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd.\nV prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho\npreskúmavania.\nZo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka vyjadruje\nnespokojnosť s neformálnym rozhodnutím členov vlády, ktoré prijali po skončení svojho\nzasadnutia 6. mája 2015, o ktorom informoval tlačový úradu vlády 11. mája 2015, v zmysle\nktorého sa vláda rozhodla nekomunikovať s Denníkom N, vydavateľom ktorého je\nsťažovateľka. Dôvodom tohto opatrenia je v zmysle medializovanej informácie dlhodobé\ntendenčné informovanie tohto denníka o práci vlády, ktoré vyvrcholilo samolepkovou\npolitickou antikampaňou. Dôsledkom prijatého rozhodnutia vlády je podľa sťažovateľky\nskutočnosť, že jednotlivé ministerstvá sa ním dôsledne riadia, keďže jej neposkytujú\ninformácie o svojej činnosti napriek tomu, že im táto povinnosť vyplýva z § 3 tlačového\nzákona. Súčasne sťažovateľke jednotlivé ministerstvá odmietajú poskytnúť informácie aj\npodľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa názoru sťažovateľky nie je\núčelné domáhať sa v danom prípade právnej ochrany proti jednotlivým ministerstvám\npodaním žaloby podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože výsledkom takého\npostupu by bolo len rozhodnutie týkajúce konkrétnej informácie.\nUvedeným postupom bolo podľa sťažovateľky porušené jej právo na slobodu prejavu\nzaručené v čl. 26 ods. 1 ústavy a právo na slobodné vyjadrovanie a šírenie informácií podľa\nčl. 26 ods. 2 ústavy. V zmysle judikatúry ESĽP táto forma prejavu a šírenia názorov\nzo strany vydavateľa periodickej tlače požíva ochranu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru,\na tým aj podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 19 ods. 1 a 2 paktu. Napriek uvedeným garanciám\nvláda sťažovateľku prijatím namietaného rozhodnutia sankcionovala, hoci v danom prípade\nneboli splnené podmienky pre obmedzenie slobody prejavu, práva na informácie a slobodné\nvyjadrovanie a šírenie názorov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Sankcionovanie právnickej osoby\nza uplatňovanie jej základných práv a slobôd je podľa názoru sťažovateľky aj v rozpore\ns čl. 12 ods. 4 ústavy. Prijatím namietaného rozhodnutia vláda porušila aj zásadu\nnediskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy konkretizovanú v § 3 tlačového zákona, ktorý\n26\n\numožňuje poskytnutie informácií rýchlejšie a menej formálne ako zákon o slobodnom\nprístupe k informáciám, čo korešponduje s čl. 26 ods. 5 ústavy.\nSťažovateľka ďalej namietala, že v jej prípade bolo porušené aj základné právo\npodnikať zaručené čl. 35 ods. 1 ústavy, keďže sťažovateľka vzhľadom na uplatňovanie\nnamietaného rozhodnutia nie je schopná prinášať aktuálne informácie o činnosti vlády\na ministerstiev oproti iným denníkom, čo môže nepochybne viesť k úbytku čitateľov, a tak\nnegatívne ovplyvniť hospodársky výsledok sťažovateľky.\nNa podporu svojich tvrdení uvedených v sťažnosti sťažovateľka v ďalších podaniach\ndoručených ústavnému súdu poukázala na stanovisko verejnej ochrankyne práv a stanovisko\ntlačovej rady, v ktorých dospeli k záveru o porušení slobody tlače postupom úradu vlády,\nresp. jednotlivých ministerstiev.\nÚstavný súd vychádzajúc zo zásady subsidiarity sa zaoberal otázkou, či neexistuje\niný súd, ktorý je oprávnený poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky. V tejto\nsúvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite sťažnosti síce žiada, aby ústavný\nsúd vyslovil porušenie ňou označených práv rozhodnutím vlády spočívajúcim v dohode\nčlenov vlády nekomunikovať s Denníkom N, ktoré jej bolo elektronicky oznámené\ntlačovým odborom úradu vlády, odôvodnenie sťažnosti však sťažovateľka opiera len\no viaceré konkrétne odmietnutia odpovedať na otázky redaktorov Denníka N zo strany\njednotlivých ministerstiev podľa tlačového zákona, a tiež aj v zmysle zákona o slobodnom\nprístupe k informáciám, pričom neuvádza žiadne odmietnutie poskytnutia požadovanej\ninformácie zo strany vlády. Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, že orgány verejnej\nmoci majú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti za podmienok a spôsobom\nustanoveným zákonom. Ústavný súd rovnako súhlasí aj s jej názorom, že rozhodnutia\na postupy vlády v zásade nie sú preskúmateľné všeobecným súdom okrem prípadov, keď\nvláda vydáva individuálne správne akty, ktorými zakladá, mení alebo ruší konkrétne práva\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Rozhodnutia a postupy ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy (ako aj úradu vlády) sú podľa názoru\n\n27\n\nústavného súdu preskúmateľné všeobecnými súdmi podľa piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku, teda v rámci správneho súdnictva.\nPodľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych\nveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť\nrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,\nv ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto\nrozhodnutia a postupu.\nRozhodovanie všeobecného súdu v rámci správneho súdnictva v tomto prípade je\nsúčasne rozhodovaním aj o ochrane práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala\nv sťažnosti. Správny súd musí na základe žalôb preskúmať jednotlivé rozhodnutia\nministerstiev a rozhodnúť o tom, či boli alebo neboli v súlade s platným právnym\nporiadkom vrátane jeho časti, v ktorej je upravené a konkretizované základné právo slobodu\nprejavu, na informácie a na slobodné šírenie názorov, ktorých porušenie sťažovateľka\nnamietala. Takáto právomoc správneho súdnictva vylučuje právomoc ústavného súdu.\nNa základe týchto skutočností považoval ústavný súd za preukázané, že\nsťažovateľkou formulovaný skutkový obsah sťažnosti a možnosť jeho podradenia pod\npríslušné civilno-procesné normy upravujúce súdny prieskum zákonnosti rozhodovacej\nčinnosti a postupov správnych orgánov (medzi ktoré jednotlivé ministerstvá a úrad vlády\nv zmysle zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej\nštátnej správy v znení neskorších predpisov jednoznačne patria) nevyhnutne vedie k záveru,\nže zákonnú právomoc na poskytnutie ochrany označeným právam, ktorých porušenie\nsťažovateľka namieta, má všeobecný súd. Pokiaľ sťažovateľka pred podaním sťažnosti\n28\n\nústavnému súdu nepristúpila k ochrane svojich práv prostredníctvom návrhu na všeobecnom\nsúde, ktorým by sa domáhala ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,\nnie je s ohľadom na uvedený princíp subsidiarity daná právomoc ústavného súdu (obdobne\nIII. ÚS 152/03, II. ÚS 61/02, III. ÚS 72/02, I. ÚS 88/09). V danom prípade nie je právny\ndôvod, aby ústavný súd pristúpil ku skutkovému a právnemu posúdeniu postupu vlády,\npokiaľ sťažovateľka opakovane poukazuje na pochybenia jednotlivých ministerstiev pri\nposkytovaní informácií denníku, ktorého je vydavateľkou. Prípadný úspech sťažovateľky\nv konaní pred všeobecnými súdmi podľa názoru ústavného súdu prelomí neformálnu\ndohodu členov vlády prijatú po rokovaní vlády, a tak zabezpečí efektívnosť poskytnutej\nsúdnej ochrany.\nVo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva podnikať\nústavný súd dodáva, že sa stotožňuje s názorom vlády, že pokiaľ sťažovateľka namieta\npostup jednotlivých ministerstiev ako orgánov štátnej správy, ktorými bola bezdôvodne\na zjavne znevýhodnená oproti ostatným vydavateľom periodickej tlače, čím došlo k zásahu\ndo hospodárskej súťaže, má možnosť využiť ako prostriedok právnej ochrany podanie\npodnetu protimonopolnému úradu, ktorý bol zákonom zriadený na ochranu hospodárskej\nsúťaže a ktorý je v prípade zistenia porušenia oprávnený uložiť sankcie. Podľa § 39 zákona\no ochrane hospodárskej súťaže ide o aplikáciu špeciálneho režimu v prípade obmedzovania\nhospodárskej súťaže orgánom štátnej správy. V danom prípade bude úlohou\nprotimonopolného úradu posúdiť, či postup jednotlivých ministerstiev pri sťažení, resp.\nodmietnutí poskytnutia informácií sťažovateľke bol skutočne zásahom do hospodárskej\nsúťaže. Prípadné nepriaznivé rozhodnutie protimonopolného úradu je taktiež preskúmateľné\nvšeobecným súdom podľa druhej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku.\nZ uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka nevyužila účinné právne možnosti\nochrany svojich označených práv podľa Občianskeho súdneho poriadku, resp. podľa zákona\no ochrane hospodárskej súťaže, ale bez zreteľa na tieto možnosti sa rozhodla požiadať\no ochranu svojich práv priamo ústavný súd. Takýto postup však ústava a zákon o ústavnom\nsúde nepripúšťa. Ústavný súd považuje za vylúčené, aby si sťažovateľ vyberal spôsob\nochrany svojho základného práva, ako aj orgán, pred ktorým ho uplatní, pretože v takom\n29\n\nprípade by stratil zmysel princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý súčasne núti,\naby každý orgán verejnej moci sa podieľal na ochrane základných práv a slobôd v rozsahu\nsvojich kompetencií.\nZa tejto situácie by na prerokovanie sťažnosti bola daná právomoc ústavného súdu\niba v prípade, ak by sťažovateľka tvrdila a preukázala také skutočnosti, ktoré by umožňovali\nústavnému súdu postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, teda, ak by\nsťažovateľka tvrdila a preukázala, že podmienku vyčerpania účinných opravných\nprostriedkov na ochranu svojich základných práv, na ktorých použitie je oprávnená podľa\nosobitných predpisov, nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nSťažovateľka tieto dôvody hodné osobitného zreteľa, ako uviedla vo svojom\nstanovisku z 5. augusta 2015, pokiaľ by sťažnosť mala byť odmietnutá v zmysle § 53 ods. 1\nzákona o ústavnom súde, vidí v tom, že podľa jej názoru nie je účelné domáhať sa právnej\nochrany proti jednotlivým ministerstvám podaním žalôb podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku. Výsledkom takého postupu by bolo rozhodnutie týkajúce sa konkrétnej\ninformácie a pri rozhodovaní o ďalšej žiadosti sťažovateľky by sa postup zopakoval,\nnehovoriac o neaktuálnosti takto získanej informácie pre účely informovania verejnosti.\nPrávny poriadok preto podľa názoru sťažovateľky neposkytuje žiadny účinný právny\nprostriedok na ochranu jej práv okrem sťažnosti podanej ústavnému súdu. Jedine zrušením\nnamietaného rozhodnutia vlády možno zabezpečiť včasnú a účinnú ochranu práv\nsťažovateľky, do ktorých bolo zasiahnuté.\nÚstavný súd je však toho názoru, že dôvody uvedené sťažovateľkou mu neumožňujú\npostupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a prijať sťažnosť sťažovateľky na\nďalšie konanie v situácii, keď nevyčerpala pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinné\nopravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv poskytuje.\nSťažovateľka v tomto prípade nesplnila zákonom ustanovenú podmienku existencie\ndôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ohľadom\nna charakter dôvodov, ktoré sama uviedla. Dôvodom hodným osobitného zreteľa nemôže\n30\n\nbyť len presvedčenie sťažovateľa, že právny prostriedok na ochranu jeho práv\na oprávnených záujmov by nebol aj v prípade jeho použitia účinný, resp. úspešný. Takto by\ndôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde úplne záviseli\nod subjektívneho presvedčenia sťažovateľa. Účel tohto ustanovenia však sleduje skôr\nospravedlnenie nedostatku podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a prijatie\nsťažnosti na ďalšie konanie z hľadiska dôvodov, ktoré sa dajú aj určitým spôsobom\nobjektivizovať, napríklad prostredníctvom stabilnej judikatúry všeobecných súdov, čo\nv danom prípade absentuje.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietol sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nNad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že petit sťažnosti formulovaný\nsťažovateľkou, v rámci ktorého žiada o zrušenie namietaného rozhodnutia vlády,\nktoré spočíva v elektronickej informácii poskytnutej sťažovateľke tlačovým odborom úradu\nvlády, je podľa názoru ústavného súdu nevykonateľný, keďže neexistuje (a ani sťažovateľka\nuvedené netvrdí) žiadny oficiálny, resp. akýkoľvek iný dokument, ktorý by ministerstvám\nprikazoval dodržiavať namietané rozhodnutie vlády a nekomunikovať s Denníkom N,\nktorý by tak bolo možné verdiktom ústavného súdu zrušiť. Okrem toho tvrdenie\nsťažovateľky o rešpektovaní rozhodnutia vlády celoplošne všetkými ministerstvami\nsa nezakladá na pravde, keďže, ako informoval samotný Denník N na svojej webovej\nstránke 9. októbra 2015, minister vnútra, ako aj minister zahraničných vecí na otázky\nredaktorov Denníka N medzitým odpovedali, dokonca minister zahraničných vecí mu\nposkytol rozhovor [Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/263907/ombudsmanka-uradvlady-porusil-neinformovanim-dennika-n-ustavu/>].\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. apríla 2016\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "informácie-poskytovanie", "tlač", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "diskriminácia-zákaz"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 478/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-21", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e94e227-4dcc-43ba-afe0-7ba9877d4920"}, {"guid": "ussr:c2f15798-c165-4a37-8e58-446805cc2221", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/09 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2f15798-c165-4a37-8e58-446805cc2221"}, {"guid": "ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 354/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-22", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d"}, {"guid": "ussr:38c29183-033a-469b-b7d3-cf8499a2831a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 80/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:38c29183-033a-469b-b7d3-cf8499a2831a"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:70a99984-9a0c-46dd-82d4-9f45023eae35", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 138/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/03 z 15. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-15", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:70a99984-9a0c-46dd-82d4-9f45023eae35"}, {"guid": "ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 152/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 152/03 z 2. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-02", "citacie_n": 363, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa17029a-969e-490a-bb16-395f6a574f00"}, {"guid": "ussr:24a29f40-d769-4c00-8bef-5230fb8b9764", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 130/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 130/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24a29f40-d769-4c00-8bef-5230fb8b9764"}, {"guid": "ussr:e1c5bd82-a310-461b-b454-4e68ba7968b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/02 z 23. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-23", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1c5bd82-a310-461b-b454-4e68ba7968b5"}, {"guid": "ussr:ef7de085-4dab-4fa3-9159-75ebd7af1d92", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 61/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 61/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ef7de085-4dab-4fa3-9159-75ebd7af1d92"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}, {"guid": "ussr:7cc7a03f-65bb-45a6-82f2-c5b72997e48a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/99 z 17. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-17", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1999.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:47a4285e-479a-4352-a9f7-03349659abca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.696.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 696/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 696/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.696.2016.1"}]}