{"guid": "ussr:d91f4b35-3074-49f6-9e62-087dae982e1d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.216.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 216/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 216/2016 z 6. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. apríla 2016, sp. zn. I. ÚS 216/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.216.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-04-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d91f4b35-3074-49f6-9e62-087dae982e1d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.216.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.216.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.216.2016.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 216/2016-11\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť mesta Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, zastúpeného\nadvokátom prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., Rázusova 28, Košice, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 a jeho uznesením\nz 25. novembra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť mesta Košice o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. februára 2016 doručená sťažnosť mesta Košice (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 a jeho\nuznesením z 25. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n\n2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení\nodporcu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015 bol účastníkom\nkonania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 176/2013\nz 27. februára 2014.\nAko ďalej sťažovateľ uvádza, «... žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa\n12. septembra 2012 sa žalobca... domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia finančnej náhrady\nza vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri\nmajetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu\nna obce a vyššie územné celky.\nV konaní bola spornou otázkou otázka právneho posúdenia odplatnosti zriadeného\nvecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z.\nOkresný súd Košice II v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 2014/2012\nrozhodol rozsudkom zo dňa 5. februára 2013 tak, že sťažovateľa zaviazal na zaplatenie\nfinančnej náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. na pozemku\nvedenom ako parcela\npre\n\n- orná pôda o výmere 1029 m² zapísanom na\n, a to za obdobie od 13. septembra 2010 do 12. septembra\n\n2012 vo výške 970,69 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 22. septembra 2012 až\ndo zaplatenia. Sťažovateľ bol tak isto zaviazaný na náhradu trov konania...\nProti rozhodnutiu Okresného súdu Košice II podal sťažovateľ odvolanie, a to\nz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia konajúceho súdu vo veci odplatnosti\nzariadeného vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z.. Odvolací súd v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 Co 176/2013 rozsudkom z 27. februára 2014 rozsudok súdu prvého stupňa ako\nvecne správne potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia a dodal, že by bolo v rozpore s Ústavou SR, aj ochranou vlastníckeho práva\npodľa Občianskeho zákonníka nehovoriac o predpisoch Európskej únie, ktoré kladú veľký\ndôraz na ochranu vlastníckeho práva proti neoprávneným zásahom, nepriznať náhradu\nza využívanie vecného bremena zriadeného zákonom.\nNakoľko má sťažovateľ za to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné\nz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, podal podnet na podanie mimoriadneho\n\n2\n\ndovolania zo dňa 15.07.2014. Na podnet sťažovateľa podal generálny prokurátor\nSlovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II\nz 5. februára 2013 vo veci 20 C 214/2012 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nz 27. februára 2014 vo veci 2 Co 176/2013, a to z dôvodu, že týmito rozhodnutiami bol\nporušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a právom chránených záujmov účastníka\nkonania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami ako\nmimoriadnym dovolaním...\nNajvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 3/2015... uznesením zo dňa\n25. novembra 2015 mimoriadne dovolanie odmietol ako procesné neprípustné a náhradu\ntrov konania účastníkom nepriznal... Poukázal na judikatúru ESĽP, kedy štrasburský orgán\nochrany práv konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného\npreskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci\n(Roseltrans proti Rusku) alebo k zásahu do právoplatného rozhodnutia došlo na základe\ninštitútu, ktorého využitie bolo ponechané na voľnej úvahe subjektu odlišného od účastníkov\nkonania.\nNajvyšší súd svoje závery oprel aj o zjednocovacie stanovisko pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 18. marca 2015 sp. zn. PL. ÚS 3/2015...\nV odôvodnení najvyšší súd spomenul aj stanovisko Občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu SR, ktoré bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky publikované pod č. R 36/2008 a ktoré podanie mimoriadneho\ndovolania generálnym prokurátorom nepodmieňuje využitím riadneho opravného\nprostriedku účastníkom konania. Týmto stanoviskom sa v obdobných prípadoch riadila\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu až do prijatia spoločného stanoviska jeho\nobčianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015\nuverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu pod č. R 94/2015, ktoré oproti dovtedy\nplatnému\n\nstanovisku\n\npodmieňuje\n\nprocesnú\n\nprípustnosť\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\nneúspešným využitím možnosti podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne\nopravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia...\nPodľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nevyužil dostupný mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci, čím je vylúčená prípustnosť mimoriadneho dovolania. Z týchto\n\n3\n\ndôvodov Najvyšší súd SR odmietol mimoriadne dovolanie v celom rozsahu ako procesné\nneprípustné.».\n3. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho\npráva (bod 1) tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)\nodmietol mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci\nprípustne bolo.\nV kontexte uvedeného sťažovateľ uvádza, že „... mimoriadne opravné prostriedky\nnie je možné považovať per se za absolútne nesúladné s čl. 6 dohovoru, pričom aj\njudikatúra ESĽP v určitých prípadoch pripúšťa zásah do právoplatného rozhodnutia\nmimoriadnym opravným prostriedkom a jeho uplatnenie ako také nepokladá za nesúladné\ns princípom právnej istoty (napr. rozhodnutie vo veci Abdullayev proti Rusku). Teda\nsamotná podstata mimoriadnych opravných prostriedkov nie je dôvodom na konštatovanie\nnesúladu s čl. 6 Dohovoru...\nOkrem toho, OSP zakotvuje presne určenú jednoročnú procesnú lehotu, počas ktorej\nmôže účastní konania využiť inštitút mimoriadneho dovolania. Pokiaľ je mimoriadne\ndovolanie podané v uvedenej lehote, v súlade s dikciou zákona je potrebné pokladať túto\nprocesnú podmienku za riadne splnenú, pričom použitie mimoriadneho opravného\nprostriedku v zákonnej lehote a za splnenia zákonných podmienok nemôže byť pre účastníka\npriťažujúcou okolnosťou. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ vyslovuje svoj jednoznačný\nnesúhlas s rozhodnutím ESĽP vo veci sťažovateľa COMPCAR, s.r.o., ktorý nad rámec\nplatnej právnej úpravy pokladal za priťažujúcu okolnosť dovolávateľa to, že účastník\nsúdneho konania podal mimoriadne dovolanie na konci zákonnej lehoty. Skutočnosť, že\nk rozhodnutiu dovolacieho súdu došlo až po dvoch rokoch a troch mesiacov je vecou\nkonajúceho súdu a v žiadnom prípade nemôže zakladať negatívny následok pre účastníka\nkonania.\nVzhľadom na to, že v predmetnom konaní sťažovateľ riadne splnil všetky procesné\npodmienky zákonom vyžadované pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku, podľa\nnázoru sťažovateľa na predložený prípad nie je možné bezvýhradne aplikovať skoršie\n\n4\n\nrozhodnutia ESĽP, ktoré boli založené na individuálnych špecifických okolnostiach\nkonkrétnych prípadov.“.\n4. Sťažovateľ následne poukazuje na možnosť domáhať sa nápravy právoplatného\nnezákonného rozhodnutia mimoriadnym dovolaním v zmysle dikcie ustanovenia § 243e\na nasl. OSP a konštatuje, že žiadne z ustanovení nepodmieňuje podanie mimoriadneho\ndovolania skorším napadnutím právoplatného rozhodnutia dovolaním podľa § 236 a nasl.\nOSP. Zároveň podotýka, že v čase jeho rozhodovania o procesnej obrane v predmetnom\nkonaní nemohol žiadnym spôsobom legitímne očakávať neskoršie výkladové názory či už\nnajvyššieho súdu, alebo ústavného súdu.\nPodľa názoru sťažovateľa „... ustanovenie § 243e OSP je dostatočne zrozumiteľné\na nepripúšťa výklad v prospech záveru o nutnosti využitia inštitútu dovolania pred\ndomáhaním sa nápravy nezákonného rozhodnutia mimoriadnym dovolaním. Práve takýto\nzáver, ktorý je v zjavnom rozpore s právnou úpravou OSP, zasahuje do právnej istoty osôb,\nktoré sú oprávnené domáhať sa nápravy rozhodnutia mimoriadnym dovolaním, a ktoré\nvzhľadom na dikciu ustanovení OSP o mimoriadnom dovolaní oprávnene nadobudli\npresvedčenie o tom, že sa prostredníctvom tohto inštitútu môžu domáhať ochrany svojich\npráv...\nSťažovateľ\n\npritom\n\nnespochybňuje\n\nmožnosť\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nmeniť\n\nsvoje\n\nzjednocujúce stanoviska a prispôsobovať vnútroštátnu súdnu prax európskym trendom.\nAvšak súčasne má sťažovateľ za to, že ak k takejto flagrantnej zmene súdnej interpretácie\ndôjde, bez toho, aby predtým došlo k akejkoľvek zmene dotknutej právnej normy zo strany\nzákonodarcu, ktorá by subjektom aspoň naznačovala obrat súdnej praxe, musí súd\nnevyhnutne počítať s tým, že svojim postupom môže zasiahnuť do základného práva\nna spravodlivý proces tých účastníkov, ktorý v čase svojho konania vychádzali z v tom čase\nplatného a akceptovaného právneho názoru. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť\nza zmenu právneho výkladu najvyššími súdnymi inštanciami a zároveň podotýka, že takúto\nzmenu v čase svojho rozhodovania o prostriedku procesnej obrany nemohol legitímne\npredvídať, nakoľko právny predpis a ani iné ustanovenie slovenského právneho poriadku,\nktoré by mohli zmenu interpretácie odôvodniť, neboli vykonané. Z toho dôvodu považuje\nsťažovateľ napádané rozhodnutie najvyššieho súdu za kategorický zásah do právnej istoty\n\n5\n\núčastníkov konania a teda per se aj do sťažovateľových základných práv na spravodlivé\nsúdne konanie.\nSťažovateľ postupoval v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, keď sa\ns vyhliadkou bezpochybne neúspešného konania o dovolaní rozhodol domáhať nápravy\nrozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania...\nA teda trvaním na tom, že účastník konania je povinný pred ochranou svojich práv\nv konaní o mimoriadnom dovolaní vyčerpať všetky riadne aj mimoriadne opravné\nprostriedky vrátane dovolania, vzniká absurdný stav, kedy v prípade porušenia zákona\nrozhodnutím spočívajúcim na nesprávnom právnom posúdení veci je účastník nútený podať\nformálne dovolanie, ktorým z dôvodu neexistencie dôvodu prípustnosti nebude dosiahnutá\nnáprava rozhodnutia, a ktorú by ináč bolo možné dosiahnuť mimoriadnym dovolaním.“.\n5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie\nv bode 1 uvedených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n7 MCdo 3/2015, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konania a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n6\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n9. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom\nprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\n\nII.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu\n\n7\n\n10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\n12. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\n\n8\n\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\n13. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 12) súvisí\ns princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením\nv civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti\na nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby\n(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti\na bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania\npodaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\nvyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného\ngenerálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.\n14. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa\njudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmet\nkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku\nrešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.\nUplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená\n\n9\n\nžiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla\nznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný\nprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravy\nfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod\n52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu\nodvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie\nprávoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03,\nbod 29).\n15. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti\ns aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne\nkonformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP,\ndospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania\nz porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné\ndôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade\npodania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je\npotrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného práva  zákona, ktoré\nv konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už\nhmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto interpretačnému\nzáveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom prípustnosti\nmimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. V opačnom\nprípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením\nhmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom\nprípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným\nprostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“\nodvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne\nskončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne\nprávne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva\nna súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady\n\n10\n\nnezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou\nod účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky, či\nide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.\nÚstavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej\nvyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov\nna vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».\n16. Judikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov sa v otázke prípustnosti\nmimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to\npredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom\nreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať\nmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité\nzásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady\nres judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\n„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)\na samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom\npre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to\nnevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti\nRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33) «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“\nprávoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,\npreskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)\npochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»\n(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34) Aj aktuálne rozhodnutia\nESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,\nPSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní\na princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti\na dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy\ngenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto\nrozhodnutia ESĽP poukazuje tiež napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.\n\n11\n\n17. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\n18. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia) prijal\n20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\nodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom\nobdobí (R 36/2008).\n19. Nosné dôvody uvádzané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom,\nspočívajú  zjednodušene povedané  v názore, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veciach\ngenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný\nprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mal k dispozícii a ktorý bol\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže tak\nsťažovateľ neurobil, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku\nčoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.\nV okolnostiach napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp.\nrozvíjajúc už uvedené, uviedol, že „... prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny\nporiadok stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 OSP (pokiaľ\n\n12\n\nide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 OSP (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)],\njednak objektívnym  zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237ods. 1\nOSP. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1\nOSP je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 OSP) vždy  teda bez\nohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade\nkaždé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\n(s výnimkou exekučného konania  viď § 237 ods. 2 OSP) otvára priestor pre posúdenie\nsprávnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté\nrozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.\nKaždé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci...\n... v danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal\nodporca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám\nnáležité chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.\nOdporca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2014\nsp. zn. 2Co 176/2013.\n... to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal\nk dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.\nVzhľadom na pasivitu samotného odporcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesné\nneprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním\nmimoriadneho dovolania podnecovaného odporkyňou.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesné\nneprípustné (§ 243i ods. 2 OSP v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 OSP a § 218 ods. 1\npísm. c/ OSP.).“.\n20. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis\nmutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 19 uvedený výklad\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.\nV citovaných\n\nčastiach\n\nodôvodnenia\n\nnapadnutého rozhodnutia\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nzrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať\n\n13\n\nmimoriadne\n\ndovolanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\nza\n\nneprípustné,\n\na\n\nvysporiadal\n\nsa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd\npovažuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.\n21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným\nuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.\nIngerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by\nv zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba\nv prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,\nv okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,\nna základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je\npostihnuté\n\ntakými\n\nnedostatkami,\n\nktoré\n\nby odôvodňovali\n\nzáver\n\no jeho\n\nzjavnej\n\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv\nsťažovateľa.\n22. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa\nv sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej\nsúvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (prípadne\ni základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), reálnosť ktorých by ústavný súd mohol\nposúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n14\n\n23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle dikcie ustanovenia § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n24. Nad rámec už uvedeného neušlo pozornosti ústavného súdu, že vadami trpelo\ni splnomocnenie pre advokáta (datované 23. februára 2016) na zastupovanie v konaní pred\nústavným súdom, ktoré bolo udelené v rozsahu čl. 48 ústavy a čl. 6 dohovoru (pozri bod 1).\nNavyše v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.\n25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. apríla 2016\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-viazanosť petitom", "generálny prokurátor", "mimoriadne dovolanie", "plnomocenstvo, splnomocnenie", "vecné bremeno"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1b15c7e1-d769-4a42-affc-044641209e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b15c7e1-d769-4a42-affc-044641209e47"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 303/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:260eb826-9f39-4d3f-bf9c-4a6f3515c05c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "cd2432fc-6d4b-4343-846b-7ece0214fd12:247fbc6a-e9db-48a2-b774-df7d378313ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7212225976.1", "spisova_znacka": "7MCdo/3/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/3/2015 z 24. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7212225976.1"}, {"guid": "069991eb-fd73-4e27-b941-e2c55d1c12a2:ba3e2bcf-7de5-496d-9cde-e19a8f6a8207", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1512221172.1", "spisova_znacka": "2Co/176/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/176/2013 z 30. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-05-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1512221172.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a6435f78-58a5-4454-a820-f6a574f80b3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 577/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 577/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1"}, {"guid": "760509a3-8f1e-434c-ab69-d125996bbdfb:81451aae-7901-4adf-a579-c6ffe07af359", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1323202631.1", "spisova_znacka": "4ObdoG/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4ObdoG/1/2024 z 22. 12. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-12-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1323202631.1"}, {"guid": "9a0b8568-028a-4c50-bcaf-14c4cb29a6c5:ba6a9c33-e7e1-4eb7-98fe-fd88dca33ee6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2118201130.1"}, {"guid": "d1104f1b-a2fc-48d0-a90d-75f56bcec529:47d41809-6d27-4580-be83-08d74a7b9320", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1", "spisova_znacka": "9CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoGp/1/2022 z 25. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1306206004.1"}, {"guid": "8f972920-b994-45d9-83e6-30fc88e21ca2:a7cc6577-1b4a-408d-a892-e9673832f56a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1", "spisova_znacka": "6CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoGp/1/2022 z 28. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1"}, {"guid": "b482373b-dc67-4931-96ca-029200958de8:0302a4e7-ddc0-409d-a71a-87afe062ac47", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/1/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1"}, {"guid": "f0f00621-edc1-41b8-9dd1-83fe7e74a071:f0f99404-6672-485b-8b77-13ff0a074287", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/1/2017 z 30. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:9017200039.1"}, {"guid": "daed770f-e0cc-495a-9dd8-70190cfa43b8:d03f5d70-6874-4977-9141-d4002b3cfc00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6716203563.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/2/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/2/2018 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6716203563.1"}, {"guid": "430ab4f4-b011-48ba-9a81-f154a7420e93:27c13c95-05e0-462f-982a-c252995d7d07", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1", "spisova_znacka": "2CdoGp/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoGp/2/2017 z 28. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7209216276.1"}, {"guid": "acf5c6d1-0f04-43a6-a1b7-6e4106c5e4b7:224926c7-8a38-4bc7-ae70-8548582e5c19", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1415211973.1", "spisova_znacka": "4ObdoG/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4ObdoG/1/2017 z 22. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1415211973.1"}, {"guid": "30e72ce9-5200-4d80-977f-1d2dff6845ac:9d1bd8d9-2246-4065-82c1-bb528d06ada0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/1/2017 z 13. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1113233930.1"}, {"guid": "db6e4cfe-a6a8-404e-bd5a-4f47efb2dfe0:95bc1adf-98ad-4888-9967-45b78e81d10a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/2/2016", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/2/2016 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1"}]}