{"guid": "ussr:d925daed-5b8d-477b-9fae-a980510f18e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 161/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/2016 z 9. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 161/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-03-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d925daed-5b8d-477b-9fae-a980510f18e8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.161.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 161/2016-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, vedenú\n\npod sp. zn. Rvp 14926/2015, a sťažnosť\nvedenú pod\n\nsp.\n\nzn.\n\nRvp\n\n,\n\n14927/2015,\n\nzastúpených\n\n,\nAdvokátskou\n\nkanceláriou\n\nFUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát\nJUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nuzneseniami\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015 a sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015\na takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti\n\n(sp. zn. Rvp 14926/2015) a\n\n(sp. zn. Rvp 14927/2015) s p á j a\n\nna spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené\n\npod sp. zn. 14926/2015.\n2. Sťažnosti\n\na\n\nneopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12.\nnovembra 2015 doručené sťažnosti\n\n,\n\n(sp. zn. Rvp 14926/2015, ďalej len „sťažovateľka“) a\n\n,\n\n(sp. zn. Rvp 14927/2015, ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),\nvo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015\na sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).\n2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli členmi\n,\n\n(ďalej len\n\n„družstvo“), ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo\nich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných\nslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cenných\npapieroch“). Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov a na nadobúdanie\nmajetkových hodnôt pre svojich členov využívalo služby obchodníka s cennými papiermi ̶\nspoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „obchodník s CP“).\n\nNad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt\na nad činnosťou obchodníka s CP mala podľa zákona o cenných papieroch, zákona\nč. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o NBS“) a zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančných trhom a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“)\nvykonávať dohľad Národná banka Slovenska (ďalej aj „NBS“). Sťažovatelia sa v máji\n2010 dozvedeli, že obchodník s CP 30. apríla 2010 ukončil činnosť, družstvu neodovzdal\nžiadne portfólio cenných papierov ani zverené peňažné prostriedky, a že z tohto dôvodu\ndružstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľmi zverených prostriedkov vrátane ich\nzhodnotenia. V dôsledku uvedeného konania obchodníka s CP v súvislosti s jeho činnosťou\npre družstvo vznikla sťažovateľom škoda na ich majetku, ktorá predstavuje sumu nimi\n2\n\nvložených peňažných prostriedkov, keďže tieto im zo strany družstva neboli vrátené. Keďže\nsťažovatelia boli toho názoru, že NBS ako orgán dohľadu nekonala v súlade s citovanými\nprávnymi predpismi, žalobami podanými na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) sa domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou\nSlovenska, zaplatenia náhrady škody, ktorá im vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym\núradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.\n3. O žalobe sťažovateľky na zaplatenie sumy 17 544,21 € s príslušenstvom rozhodol\nokresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 191/2011 z 10. februára 2014 tak, že žalobu zamietol.\nNa základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 5 Co 235/2014, 5 Co 239/2014, 5 Co 240/2014 zo 16. decembra 2014\nrozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Proti potvrdzujúcemu rozsudku\nkrajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením\nsp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015 ako procesne neprípustné odmietol.\n4. O žalobe sťažovateľa na zaplatenie sumy 4 867,77 € s príslušenstvom rozhodol\nokresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 184/2011 z 25. novembra 2013 tak, že žalobu zamietol.\nKrajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 6 Co 56/2014,\n6 Co 57/2014 z 24. februára 2014 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.\nSťažovateľom podané dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd\nnapadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015 odmietol\npre neprípustnosť.\n5. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenia za zásah do ich základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj do ich základného práva na rovnosť účastníkov\nv konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a v dôsledku toho aj za zásah do princípu právnej istoty.\nPodľa sťažovateľov najvyšší súd napadnutými uzneseniami „vybočil z ústavných medzí\nrozhodovania príslušného orgánu ochrany práv“, svoje závery nedostatočne odôvodnil\na de facto odmietol právo sťažovateľov na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenia najvyššieho\nsúdu, ktorý aj napriek sťažovateľmi tvrdeným skutočnostiam, ktoré predstavujú dôvody\n3\n\ndovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ich dovolania odmietol,\npovažujú sťažovatelia „za arbitrárne a za prejav svojvôle“. Podľa sťažovateľov\n„Z odôvodnenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... vyplýva, že podaný mimoriadny\nopravný prostriedok - dovolanie odmietol aj s poukazom nato, že dovolanie nie je prípustné,\nnakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ako aj iné\nvady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd\nSlovenskej republiky sa dostatočne nevysporiadal s tým čo za takúto inú vadu je v zmysle\nplatnej právnej úpravy možné považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme\nakých úvah sa Najvyšší súd Slovenskej republiky pri odmietnutí ním podaného\nmimoriadneho opravného prostriedku - dovolania pridržiaval keď v závere poukázal\nna § 218 písm. 3 ods. b O. s. p.“.\n6. Sťažovatelia poukázali aj na nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom\na krajským súdom, pričom v odôvodnení sťažností uviedli, že „Sťažovateľ v návrhu, ako aj\nv doplnení žaloby podrobne popísal nesprávny úradný postup odporcu a citoval\nustanovenia zákonov, z ktorých vyplýva, že Národná banka Slovenská minimálne od roku\n2007 zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom\ns cennými papiermi.\n... orgány Národnej banky Slovenska v rozhodnom období vo veci dohľadu\nnad povinne dohliadanými subjektmi finančného trhu postupovali v rozpore s ústavou\na zákonom. Ich zavinenie na spôsobenej škode spočíva v tom, že v čase kedy im boli verejne\nznáme skutočnosti preukazujúce, že činnosťou dohliadaných subjektov vzniká akútne\nnebezpečenstvo vzniku škody, napriek tomu za daného stavu nekonali tak, ako mali konať\na včas nevykonali v rámci svojich kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie\nvzniku tejto škody, aj keď im to zákon prikazoval. Odvolací súd a tiež prvostupňový súd\npreto neprávne dospeli k záveru, že nie je daná zodpovednosť orgánov štátu za škodu, ktorá\nSťažovateľovi vznikla investovaním peňažných prostriedkov do odporcom dohliadaného\nsubjektu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo\npreukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval tým, že riadne nevykonával\ndohľad nad dohliadanými subjektmi. V tejto súvislosti poukázal na odporcom tvrdený tzv.\nzákonom vymedzený limitovaný rozsah dohľadu nad povinne dohliadanými subjektmi\n4\n\nfinančného trhu... V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že § 129 ods. 3 ZoCP ustanovuje\npovinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený\nprospekt investície, z čoho však nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred\ndoplnením § 129 o ods. 3 ZoCP Národná banka Slovenska vykonávala dohľad iba v\nlimitovanom rozsahu.“.\n7. Sťažovateľ navyše v súvislosti s tvrdeným porušením označených práv vo svojej\nsťažnosti uviedol, že prostredníctvom dovolania namietal postup krajského súdu, ktorý\nopomenul doručiť sťažovateľovi vyjadrenie odporcu k odvolaniu sťažovateľa, v dôsledku\nčoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a skutočnostiam prezentovaným odporcom\nv jeho vyjadrení, a tak ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedeným postupom\nodvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom podľa\nsťažovateľa najvyšší súd svoj záver týkajúci sa procesného pochybenia krajského súdu\nnedostatočne odôvodnil.\n8. S prihliadnutím na uvedené sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd\nrozhodol o porušení ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a ich práva „na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote“ podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenia\nzrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov právneho\nzastúpenia.\nII.\n9. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti\nkonania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia\n5\n\nalebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie\no spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1\nOSP.\n10.\n\nS\n\nprihliadnutím\n\nna\n\nobsah\n\nsťažností\n\nvedených\n\nústavným\n\nsúdom\n\npod sp. zn. Rvp 14926/2015 a sp. zn. Rvp 14927/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu\na skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe\nnajvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení\nna spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\nIII.\n11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody\nna jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré\nnemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj\nnávrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\n6\n\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred\nústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv\n(čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený\nzvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\n15. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich\nsťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnostiach pred ústavným\nsúdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutými uzneseniami najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015 a sp. zn. 3 Cdo 238/2014\nz 13. augusta 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného\npráva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými uzneseniami\nnajvyššieho súdu, ako aj tvrdenie o porušení označených práv postupom krajského súdu\nv odvolacích konaniach, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažností mimo petitu, ústavný\nsúd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,\nII. ÚS 65/07).\n\n7\n\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n17. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,\nIII. ÚS 24/2010).\n18. Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom najvyššieho\nsúdu vysloveným v napadnutých uzneseniach, ktorými najvyšší súd odmietol dovolania\nsťažovateľov ako procesne neprípustné. Podľa sťažovateľov najvyšší súd rozhodol\narbitrárne a svojvoľne, keď ich dovolania odmietol, pričom konštatoval nepreukázanie\nprocesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Sťažovatelia tiež namietajú\nnedostatočné odôvodnenie právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach.\n19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1\ndohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá\npovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní.\n20. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\n8\n\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n21. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka\nposúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou\núlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom\ndoktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných\nsúdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite\nzdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).\n22. Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenia najvyššieho\nsúdu sú z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Z napadnutých uznesení\nvyplýva, že najvyšší súd nimi odmietol dovolania sťažovateľov ako dovolania smerujúce\nproti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok neprípustný (potvrdzujúce\nrozhodnutia odvolacieho súdu, pozn.), pretože v konaniach nebola preukázaná sťažovateľmi\ntvrdená procesná vada podľa § 237 písm. f) OSP a iné vady konania v dovolacom konaní\nnevyšli najavo. V súvislosti so sťažovateľmi uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 237\n9\n\npísm. f) OSP sťažovatelia namietali nesprávnosť a neúplnosť skutkových zistení, nesprávne\nvyhodnotenie dôkazov, ako aj nevykonanie nimi navrhnutých dôkazov konajúcimi súdmi.\nProcesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti konať pred\nsúdom, sťažovatelia odôvodnili tiež tým, že napadnuté rozsudky odvolacieho súdu nemajú\nnáležitosti požadované ustanovením § 157 ods. 2 OSP, sú nekonkrétne, nedostatočne\nodôvodnené a nepresvedčivé a v dôsledku toho nepreskúmateľné. Najvyšší súd vo vzťahu\nk takto sťažovateľmi vymedzenému dovolaciemu dôvodu v odôvodnení napadnutých\nuznesení okrem iného uviedol:\n«... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov\nnejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný\nza dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.\n(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,\n6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní\ndôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p.\nNeúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej\nprocesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesné prípustnom\ndovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania\nnezakladá.\n... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď\n§ 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania\nnevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie\nskutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\npodľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť\npred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).\n... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.\nPokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie\nz tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania\n10\n\nv zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010\na 2 Cdo 29/2011).\n... Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným\nprostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s. p.\nneuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).\n... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)\npovažovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), teda nie za procesnú\nvadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor\nzaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod\nodkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj\nz ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,\n1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,\n5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).\nSprávnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho\nrozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho\nsúdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia\nústavného súdu sp.zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011,\nIV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013,\nIII. ÚS 1/2015).\nDovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013\nsp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil\nk tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia\nrozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu\nkonania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS\n196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS\n161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný\nnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne\n\n11\n\nzistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa\n§ 237 písm. f/ O. s. p.“.\nÚstavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že\nnajvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil,\nprečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 písm. f/ O. s. p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje\narbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho\nkonania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné\nrozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.\nDovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou\nnezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania...»\nVo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľov, že napadnuté rozsudky spočívajú\nna nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru\nv napadnutých uzneseniach uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný\ndovolací dôvod možno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne\nprávne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.\n23. V citovanej časti odôvodnenia napadnutých uznesení najvyšší súd jednoznačným\na vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval sťažovateľmi\nnamietaný postup odvolacieho súdu za odňatie možnosti konať pred súdom a pre ktoré ich\ndovolania odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť\nnapadnutých rozsudkov odvolacieho súdu. Odôvodnenia napadnutých uznesení poskytujú\ndostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytujú primeranú odpoveď aj\nna sťažovateľmi uplatnené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd\ndostatočne ozrejmil odvolávajúc sa na jeho vlastnú judikatúru, ako aj na judikatúru\nústavného súdu, prečo nepovažoval v dovolacom konaní za preukázanú sťažovateľmi\ntvrdenú procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd preto konštatuje, že\npredmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci\nsťažovateľov nemožno považovať za arbitrárny ani za svojvoľný.\n12\n\n24. V súvislosti so sťažnostnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa procesného\npochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení vyjadrenia odporcu sťažovateľovi,\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015 okrem iného\nuviedol:\n«Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobcu (č. l. 637 spisu) sa vyjadrila žalovaná\n(č. l. 655 spisu). Jej vyjadrenie bolo zaslané odvolaciemu súdu („za spisom“, ktorý sa už\nv tom čase nachádzal na odvolacom súde). Zo spisu nevyplýva, že predmetné vyjadrenie\nžalovanej k odvolaniu žalobcu bolo doručené žalobcovi.\n5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi\ndoručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu,\nktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery\nvo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn.\n3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012),\nv ktorých opakovane konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej\nvete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná\npovinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda\nnevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na\nzaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd\nnie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov\nkonania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť\n(III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii\npotrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O. s. p. pristúpi\nk rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012,\nIII. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že\nodvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.\nObdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď\nnapríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva\núčastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať\nneustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného\núčastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až\n13\n\nznaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu\nprávneho štátu.\n5.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010\nrozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť\nodôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť\n\nbola odmietnutá bez toho, aby\n\nmu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných\núčastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo\nzavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom\n. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž súd vyhlási\nza neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel\npodstatnú ujmu.\n5.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej\nrepublike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa\nk vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP\nk názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo\nargumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom\npriebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo\nformulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej\nprocesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je\nzaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n... I keď ustanovenie § 242 ods. 2 veta druhá O. s. p. ukladá dovolaciemu súdu, aby\nna procesné vady konania uvedené v § 237 O. s. p. prihliadol bez ohľadu na to, či\nv dovolaní boli alebo neboli uplatnené, predsa len - a osobitne v prípade namietaného\nodňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) - treba mať na zreteli, že\npri vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo v priebehu\ndovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo „neprihliada“\nvyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám odvolacieho\nkonania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov subjektívny\npohľad na správnosť postupu súdov, a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ sám vníma\nniektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných\n14\n\noprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty sú\npodkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla\nv dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka\nobčianskeho súdneho konania. Občiansky súdny poriadok dovolaciemu súdu neukladá, aby\ndovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.\nPovinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací\nsúd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu\nnajvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.\n... Dovolateľ mal v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať aj na\nto, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, a vysvetliť dôvody,\nso zreteľom na ktoré zastáva názor, že mu tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jeho\nprocesných právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. až 5.3., dovolateľ ale\nv dovolaní ani len nespomenul.\nAk protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované\nako skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie\nodvolateľovi, ide v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti\nSlovenskej republike, o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny\nproces. Avšak skutočnosť, že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len\npopisne nepoukázal (i keď bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie\ndovolací súd k záveru, že dovolateľ túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma\nako ujmu (a už v nijakom prípade ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach\n(k tomu viď už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).\nV okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď\nžalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu, nemalo to za\nnásledok odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).»\n25. Z obsahu citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že\nsťažovateľ námietku procesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení\nvyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľovi v dovolacom konaní neuplatnil.\n\n15\n\n26. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy\na § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom,\nz ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí\nsťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej\nuplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože\nv opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto\nargumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Pretože sťažovateľ uplatnil\nnámietku nedoručenia vyjadrenia účastníka konania až v konaní pred ústavným súdom, hoci\nju mohol efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jej\nposúdenie nemá právomoc.\n27. Keďže napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú\ndostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto\nsituácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že\nnajvyšší súd kvalifikoval dovolania sťažovateľov ako procesne neprípustné a že pri tom\nvyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť\nk záveru o porušení práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa\noznačených článkov ústavy a dohovoru.\n28. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označených práv nie\nje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,\nresp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel\nk záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,\nktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí\nsťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (bod 2\nvýroku uznesenia).\n\n16\n\n29. Keďže sťažnosti boli odmietnuté, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími nárokmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnostiach.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. marca 2016\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody", "cenné papiere", "konanie-vady konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f77c6509-19ee-43dc-b038-ce9557d32f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 1/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f77c6509-19ee-43dc-b038-ce9557d32f7b"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 144/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2012 z 16. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-16", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57e8b364-dcea-4502-b25d-734df40df8da"}, {"guid": "ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2013 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3"}, {"guid": "ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/2012 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 296/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 296/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e021f8b4-73d6-452a-9cf5-74ab0b4e52e0"}, {"guid": "ussr:dccd8113-29ba-4580-ace7-e960d81f94ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 264/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 264/2011 z 30. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-30", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dccd8113-29ba-4580-ace7-e960d81f94ca"}, {"guid": "ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 141/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1"}, {"guid": "ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/2011 z 19. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-19", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:9990762d-28c4-47ae-8fe8-c2fcc188b638", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9990762d-28c4-47ae-8fe8-c2fcc188b638"}, {"guid": "ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/09 z 10. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-10", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22a2cccc-2285-4642-b39f-114874e377ec"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 235/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 235/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f6bac390-4cdb-4014-8eec-584ec2dd9b55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 190/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 190/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.2"}]}