{"guid": "ussr:1a3b0928-1dc5-4502-90a4-b69169963ee1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.139.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 139/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/2016 z 9. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 139/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.139.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-03-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-1", "nazov": "čl. 21 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-59", "nazov": "čl. 59 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-59", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-59"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-65", "nazov": "čl. 65 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-65", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-65"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 21 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 59", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 59", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 59", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 65", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 65", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 65", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-21", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-59", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-65", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1a3b0928-1dc5-4502-90a4-b69169963ee1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.139.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.139.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.139.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 139/2016-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1, čl. 46\nods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 59 a čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To 45/2012 z 20. marca 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n11. septembra 2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,\nčl. 50 ods. 3, čl. 59 a čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n\n4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“)\nv spojení\n\ns rozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Prešove\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 1 To 45/2012 z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 61/2011 z 5. apríla 2012 (ďalej\naj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu\nvydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia\nslobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia\nslobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 1 To 45/2012 z 20. marca 2013 tak, že zrušil prvostupňové rozhodnutie\nokresného súdu a sám rozhodol o vine sťažovateľa pre pokus z obzvlášť závažného zločinu\nvydierania podľa § 114 ods. 1 k § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona, za čo mu uložil\ntrest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon\ntrestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia veci. Najvyšší\nsúd sťažovateľom podané dovolanie uznesením sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015\nodmietol. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do niekoľkých\nrovín.\n3.1 Vo všeobecnej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s hodnotením v jeho trestnej\nveci vykonaných dôkazov krajským súdom ako súdom odvolacím, na čo účinne\nnereflektoval ani najvyšší súd v dovolacom konaní, k čomu v súhrne uviedol: „Mám za to,\nže NS SR sa mal zaoberať dôkazmi, lebo ako vypliva boli preskúmané dôkazy KS PO\na neboli odstránené nedostatky ako aj o sporne zápisnice sa KS PO v odôvodnení svojho\nrozhodnutia... opiera o sporne zápisnice.“ Inými slovami, sťažovateľ je toho názoru, že\n„... NS SR sa mal zaoberať dôkazmi, lebo dôkazy ktore boli použité proti obv.\nboli v rozpore so zákonom čím bolo porušené základné právo na spravodlivý\nproces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky.“. V ďalšom, doplňujúc svoju\nargumentáciu dôvodiac, že „Skutok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného, musí byť tzv.\n\n2\n\nskutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty\ntrestného činu, z ktorého sa uznáva obvinený za vinného“, namietal aj nesprávnu právnu\nkvalifikáciu skutku, ktorý mal byť podľa názoru sťažovateľa kvalifikovaný ako trestný čin\nnásilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197 Trestného zákona alebo\ntrestný čin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona.\n3.2 V konkrétnejšej rovine svojich sťažnostných námietok poukazuje na pochybenia\nv postupe orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ktoré vo veci\nkonajúce súdy nezohľadnili, resp. sa s nimi účinne nevysporiadali vo svojich rozhodnutiach.\nIšlo\n\no tieto\n\npochybenia:\n\n(i)\n\n„nepríslušnosť\n\nzadokumentovaná“, (iii) „\n\nsúdu“,\n\n(ii)\n\n„údajná\n\nsms\n\nnebola\n\nnedoručené uznesenie“, (iv) „domová\n\nprehliadka nezákonná“, (v) „výpisy telefónnych hovorov, sms správ sú nezákonné nakoľko\nboli vyhodnotené pred doručením príkazu zo súdu“ a nakoniec (vi) „porušenie práva\nna obhajobu pri výpovediach zo dňa 17.12.2009 a zo dňa 10.2.2010.“ Ku každému\nprezentovanému pochybeniu sťažovateľ predostiera vlastné hodnotiace súdy a navrhuje\nz jeho uhla pohľadu správny postup, ktorý mal byť v konečnom dôsledku zohľadnený\nv jeho prospech.\n4. Z obsahu argumentácie sťažovateľa (pri súčasnej absencii petitu ako návrhu\nna rozhodnutie ústavného súdu, pozn.) v podanej sťažnosti je zrejmé, že brojí proti postupu,\nresp. namieta postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 47/2014 a jeho\nuznesenie zo 14. júla 2015, ako aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 T 61/2011 a jeho rozsudok z 5. apríla 2012.\nII.A\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\n\n3\n\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n\n4\n\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má\nprávo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol\nobhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo\nna to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia\nproti nemu.\n9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo\nna súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To\n\n5\n\nvšetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé\nprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,\nprávo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné\npožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že\nmedzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,\na prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.\n11. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na obhajobu\ngarantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd predostiera, že zásada „právo na obhajobu“\nvyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby,\nproti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie\na reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese\ndaného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme\nosoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto\nprávo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.\nPodľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej\nosoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv\na slobôd (m. m. II. ÚS 34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci\nspravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\n12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\n\n6\n\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 47/2014 zo 14. júla 2015 v podstatnom\nuviedol:\n„Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) po preskúmaní veci zistil, že\ndovolanie proti napadnutému právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa je prípustné\n(§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2\npísm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom\nurčenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené\nv § 372 ods. 1 a § 373 ods. 1 a ods. 2 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374\nTr. por. a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/\nani písm. f/ Tr. por.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí však dospel k záveru, že\ndovolanie podané obvineným\n\nnie je dôvodné.\n\nPodľa § 371 ods. 4 (prvá veta) Tr. por., dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/\nnemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom\nkonaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie\npodáva minister spravodlivosti.\nDovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok predstavuje výrazný zásah\ndo inštitútu právoplatnosti, ktorá v pozícii základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia\npredstavuje jeho nezmeniteľnosť a záväznosť ako prejavy stability právnych vzťahov\na právnej istoty v právnom štáte. Z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave\nvýlučne zákonom taxatívne stanovených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojím\ncharakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a ktoré je preto\npotrebné odstrániť. Dovolací súd je pri náprave uvedených vád v zásade až poslednou\ninštanciou, čo znamená, že preskúmava nedostatky, ktoré boli preskúmavané už odvolacím\nsúdom a neboli ním napravené, prípadne ním boli spôsobené. Tomu zodpovedá aj\nobmedzenie možnosti podať dovolanie v prípade, keď neboli využité riadne opravné\nprostriedky (§ 371 ods. 1 (veta prvá) Tr. por. a contrario, pokiaľ nejde o zákonné výnimky\n\n7\n\nuvedené v tomto ustanovení) a povinnosť namietať niektoré dovolacie dôvody najneskôr\nv odvolacom konaní (citované ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por.).\nCieľom ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. je predísť tomu, aby konanie pred\ndovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky, ktoré mohli byť\nzhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v tejto súvislosti totiž\npredpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už v pôvodnom konaní,\na tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde o vadu tak závažnú, aby\nju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by mohlo ísť len\no špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania.\nV prejednávanej veci z obsahu spisového (vyšetrovacieho i súdneho) materiálu\nvyplýva, že v priebehu trestného konania (t. j. v prípravnom konaní, v konaní pred súdom\nprvého ani druhého stupňa) nebola vznesená ani jedna z dovolacích námietok uvádzaných\nobvineným\n\n. S výnimkou podaného dovolania nebola žiadnym spôsobom\n\nnapadnutá príslušnosť súdu, porušenie práva na obhajobu (zadokumentovanie SMS správy,\nporušenie práva na povinnú obhajobu vrátane absentujúceho poučenia o ňom, nedoručené\nuznesenie o vznesení obvinenia) či zákonnosť vykonaných dôkazov (nezákonne vydané\npríkazy na domové prehliadky a na poskytnutie výpisov z telefónnych hovorov, a vykonanie\ndomovej prehliadky v rozpore so zákonom), hoci tieto okolnosti museli byť obvinenému\nznáme už v pôvodnom konaní, dokonca už v štádiu prípravného konania. Z toho dôvodu\nobvinený dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. g/ Tr. por. takto\nobsahovo vymedzené nemohol v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. v dovolacom konaní použiť.\nNa tom nič nemení dokonca ani skutočnosť, že v základnom konaní mal obvinený iného\nobhajcu než v dovolacom konaní.\nPokiaľ však ide o námietku obvineného o tom, že odvolací súd sa v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia oprel o zápisnice z výsluchov podozrivého (zápisnice zo 17. decembra\n2009 a 10. februára 2010), hoci tieto výsluchy boli vykonané bez prítomnosti obhajcu\npri povinnej obhajobe, dovolací súd konštatuje, že táto (označená v rámci dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.) nemôže byť viazaná na splnenie\npodmienok uvedených v § 371 ods. 4 Tr. por. K namietanému postupu totiž došlo až\nv konaní (resp. rozhodnutí) odvolacieho súdu, ktorého nezákonnosť je napadnuteľná až\npo skončení trestného stíhania a vydaní rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie právoplatne\n\n8\n\nskončilo. Trvanie na splnení požiadavky ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. by v takomto\nprípade znamenalo reálne odňatie možnosti obvineného uplatniť svoje práva v dovolacom\nkonaní (bez toho, aby obvinený mal možnosť to ovplyvniť) a následne aj porušenie jeho\nústavného práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej\nrepubliky). Dovolací súd preto pristúpil k preskúmaniu tejto námietky.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nV prejednávanej veci dovolateľ namietal, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí\nopieral o zápisnice z výsluchov zo 17. decembra 2009 a 10. februára 2010, ktoré mali byť\nnezákonnými dôkazmi. Ako dôvod uviedol, že v tom čase bol vypočutý v postavení osoby\npodozrivej zo spáchania trestného činu, pričom výsluch bol vykonaný bez prítomnosti\nobhajcu za účelom zabezpečiť, pod psychickým a fyzickým nátlakom, jeho priznanie.\nPoukázal aj na skutočnosť, že nemal obhajcu ani zvoleného ani ustanoveného. Napriek\ntomu sa odvolací súd o tieto dôkazy oprel, prihliadol na ne a vyhodnotil ich.\nDôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje k najdôležitejšej\nfáze trestného konania - k dokazovaniu, ktoré prebieha v štyroch etapách. Prvou je\nvyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou\netapou je hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť\nk náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného\nporiadku alebo podľa osobitného zákona (§ 119 ods. 2 (veta prvá) Tr. por.). Dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape\ndokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Je však treba podotknúť, že zahŕňa aj\npredchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), lebo dôkazy\nzadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo\nhrozbou (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné.\nRovnako je podstatnou chybou konania, ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne\nzávery o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom\nkonaní neboli vykonané zákonom predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred\nsúdom neboli stanovené (ZSP 54/2001). Aby bol uvedený dovolací dôvod skutočne\nobsahovo naplnený, musí sa súdne rozhodnutie o takéto nezákonné dôkazy aj reálne\nopierať.\n\n9\n\nPokiaľ ide o namietané zápisnice o výsluchu dovolateľa zo 17. decembra 2009\na 10. februára 2010, z vyšetrovacieho spisu (1. časť) vyplýva, že dovolateľ tu bol\nvypočúvaný v postavení podozrivej osoby, bol poučený o právach a povinnostiach podľa\n§ 34, § 121 a nasl. Tr. por. vrátane práva zvoliť si obhajcu. Túto možnosť dovolateľ\nnevyužil, resp. pri výsluchu zo dňa 10. februára 2010 prehlásil, že v prípade, ak bude\nv danej veci obvinený a pôjde o prípad nutnej obhajoby, žiada o ustanovenie obhajcu. Tento\nmu bol následne súdom po vznesení obvinenia ustanovený (opatrenie Okresného súdu\nPrešov z 11. februára 2010). Pri oboch výsluchoch dovolateľ svojim podpisom potvrdil, že\nna neho nebol vyvíjaný žiaden psychický ani fyzický nátlak a že vypovedal dobrovoľne.\nPokiaľ ide o námietku dovolateľa, že uvedené výsluchy boli vykonané v neprítomnosti\nobhajcu, túto nemožno považovať za opodstatnenú, pretože v tomto štádiu trestného\nkonania neexistoval zákonný dôvod na povinnú obhajobu. Okrem iného, v zmysle\nustanovenia § 37 ods. 1 Tr. por., totiž povinná obhajoba vzniká až momentom vznesenia\nobvinenia, teda vtedy, keď sa osoba podozrivá dostane do pozície osoby obvinenej z\ntrestného činu. Zmenou postavenia sa totiž podstatne mení postavenie tejto osoby\npredovšetkým čo do jej práv a povinností, rovnako ako možností orgánov činných v\ntrestnom konaní a súdu zasahovať do jej práv v súvislosti s týmto trestným konaním.\nZákonodarca teda jasne vyjadril vôľu chrániť práva osôb obvinených z trestného činu\npovinnou obhajobou tak, aby sa mohli kvalifikovane brániť.\nNa druhej strane treba uviesť, že súčasná právna úprava neumožňuje prečítať\nzápisnicu o výpovedi zadržaného podozrivého na hlavnom pojednávaní, teda vykonať ho\nako dôkaz, aj keď bol výsluch vykonaný zákonným spôsobom. Tento záver, ktorý je založený\npredovšetkým na výklade ustanovenia § 258 ods. 4 Tr. por. (pôvodne § 207 ods. 2 zákona\nč. 141/1961 Zb.) a contrario, bol ustálený aj rozhodovacou praxou najvyššieho súdu.\nVýsluch podozrivého, ktorý bol podľa § 85 Tr. por. zadržaný, teda nie je možné využiť pred\nsúdom ako dôkaz. Takýto výsluch, vykonaný pred vznesením obvinenia, by mal mať len\nvstupnú informačnú povahu a jeho obsah by mal slúžiť len na zdôvodnenie zadržania,\nzačatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia, prípadne na odôvodnenie väzby.\nV prejednávanej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne, keď na hlavnom\npojednávaní dňa 30. januára 2012 zamietol návrh na čítanie výpovedí z výsluchov\nv procesnom postavení podozrivého. Uvedené výpovede nemohli byť v konaní ako\n\n10\n\ndôkaz vykonané a už vôbec na nich nemohlo byť založené súdne rozhodnutie. V tejto\nsúvislosti preto dovolateľovi treba dať za pravdu, pokiaľ ide o tvrdenie, že odvolací súd sa\nnesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 6 a 7) opiera o sporné zápisnice, treba\nvšak zároveň dodať, že na nich nezaložil svoje rozhodnutie o vine a treste obvineného\n.\nVo vzťahu k obvinenému\n\nodvolací súd vychádzal z dôkazov\n\nvykonaných na hlavnom pojednávaní, keď sa plne stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho\nsúd prvého stupňa ustálil, a zdôraznil okrem výpovede samotného obvineného aj význam\nsvedeckých výpovedí\n\n,\n\na\n\n, zápisníc\n\no domových prehliadkach a výpisov z telefónnych hovorov, a na ich základe urobil záver\no vine a treste obvineného\n\n. Poukazom na sporné zápisnice odvolací súd v podstate\n\nodôvodňoval len správnosť oslobodzujúceho výroku (obsiahnutého v rozsudku okresného\nsúdu) vo vzťahu k obžalovanému\nvierohodnosť výpovedí\n\n, keď potreboval zdôrazniť nízku\n, ktoré boli v tomto konaní jediným dôkazom proti\n\n.\nVzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nepostupoval správne,\nak v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na sporné zápisnice, ktoré nie sú spôsobilé\nbyť dôkazom v konaní pred súdom. Na druhej strane takéto pochybenie nemá reálny dopad\nna práva obvineného\n\nani na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371\n\nods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý môže byť naplnený jedine v prípade, ak by sa súd o nezákonné\ndôkazy reálne oprel a vyvodil z nich vinu, ktorú by nedosvedčovali iné dôkazy, čo plne\nzodpovedá aj výkladu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd Európskym súdom pre ľudské práva v kontexte používania nezákonných dôkazov\n(m. m. rozsudok z 12. júla 1988 vo veci Schenk v. Švajčiarsko, rozsudok z 1. marca 2007\nvo veci Heglas v. Česká republika, a iné).\nZ uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného\n\nnie sú\n\nsplnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky\npodľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné\nodmietol.“\n\n11\n\n14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 uviedol:\n„Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok\nv intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd\nnezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3,\npreskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým\nodvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,\npričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali\npodanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie\nobžalovaného i okresného prokurátora sú čiastočne dôvodné.\nV konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie\nskutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom\nna rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr.\nporiadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom.\nZ dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého\nstupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd\njednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné\na vecne správne, a preto na ne krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.\nLen s ohľadom na obsah odvolacích námietok, považuje krajský súd za potrebné\nzvýrazniť niekoľko skutočností.\nPredovšetkým je potrebné zdôrazniť, že ani krajský súd na základe súhrnu dôkazov\nnemá pochybnosti o tom, že obžalovaný\n\nsa dopustil skutku tak, ako ho ustálil\n\nv napadnutom rozsudku prvostupňový súd. O jeho vine totiž svedčí nielen jeho vlastná\nvýpoveď, ale aj množstvo ďalších na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov.\nSám obžalovaný opakovane popisoval, ako si zabezpečil prostredníctvom neznámeho\nbezdomovca SIM kartu, ktorej majiteľa by nebolo možné zistiť a tiež ako z nej poslal\npoškodenému\n\npod pseudonymom\n\nvýhražné SMS správy, podľa\n\nktorých sa niečo stane jeho deťom, ak nezaplatí 110.000,- eur a tiež inštrukcie o odovzdaní\npeňazí. Vo svojich výpovediach ďalej popisoval, ako pod preudonymom\nobjednával u\n\nprepravu, na ktorú bol vyžiadaný on a malo pri nej dôjsť\n\n12\n\nk prevzatiu peňazí od poškodeného\n\n, no keď prišiel prevziať peniaze bol dňa\n\n17.12.2009 zadržaný políciou.\nUvedené skutočnosti vyplývajúce z výpovede obžalovaného Nižnika sú potom\npodporené aj ďalšími dôkazmi. Zo svedeckých výpovedí\na\n\nje zrejmé, že si obž.\n\n,\n\nprostredníctvom neznámeho bezdomovca\n\nzabezpečil SIM kartu, ktorá nebola na nikoho z nich zaregistrovaná.\nvo svedeckej výpovedi tiež potvrdil, že obž.\nzo svojho telefónu na žiadosť\npodpísanú menom\n\nmu dal SIM kartu, prostredníctvom ktorej\n\ntomuto dňa 17.12.2009 o 9.05 hod. poslal SMS\n\n, pričom keď mu večer\n\nzavolal, aby sa karty zbavil, tak túto\n\nspálil.\nNa základe zápisníc o domových prehliadkach u obž.\n\na u\n\na výpisov telefónnych hovorov bolo zistené, že SIM karta s telefónnym číslom\n\n,\n\nz ktorej boli zaslané výhražné SMS správy, bola používaná v telefóne patriacom\n(mobil s IMEI:\n\n).\n\nNa základe uvedených dôkazov aj odvolací súd musí konštatovať, že skutok tak, ako\nho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku sa stal a že ho spáchal obžalovaný\n.\nDôsledne, v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku prvostupňový súd postupoval aj\npri hodnotení dôkazov týkajúcich sa účasti obž.\n\nna spáchaní predmetného\n\ntrestného činu. Dôkazy prvostupňový súd totiž hodnotil podľa svojho vnútorného\npresvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo\ni v ich súhrne a vyvodil z nich logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia. Preto odvolací\nsúd, aj keby bol presvedčený o potrebe dospieť k iným skutkovým záverom, ako to navrhoval\nprokurátor vo svojom odvolaní, tak by nebol oprávnený napadnutý rozsudok len z tohto\ndôvodu zrušiť. Tu je však potrebné dodať, že po preskúmaní napadnutého rozsudku aj podľa\nkrajského súdu sú skutkové závery okresného súdu skutočne logické, jasné, úplné a dôvodné\na podľa krajského súdu v konečnom dôsledku správne.\nSkutočne jediným dôkazom, respektíve jediným zdrojom údajov o tom, že\nvyhrážkami mal obž.\niba\n\nnútiť vydierať poškodeného\n\n, je\n\na jeho výpoveď obžalovaného. Táto výpoveď, ako na to poukázal aj\n\n13\n\nokresný súd, je však natoľko nevierohodná a zároveň nie je podporená ani žiadnym iným\ndôkazom, že aj krajský súd nemá ani najmenšie pochybnosti o nevine obž.\nPredovšetkým je zrejmé, že obž.\n\n.\n\nsvoje tvrdenia menil podľa toho, ako sa\n\nvyvíjala dôkazná situácia. Nemožno prehliadnuť, že\n\nprvýkrát označil\n\nza organizátora trestného činu až po svojom druhom zadržaní vo februári 2010, hoci bol\nprvýkrát v tejto veci zadržaný a vypočutý už 17.12.2009, keď prišiel do firmy\nprevziať 110.000,- eur. Túto zmenu vo svojich tvrdeniach obž.\n\nodôvodnil tým, že\n\nchcel byť na Vianoce doma. Z obsahu spisu je však zrejmé, že k zmene výpovede, aj\nohľadom vlastnej účasti na spáchaní trestného činu, došlo až pod ťarchou dôkazov\nsvedčiacich o jeho vine, teda po tom, čo na základe správ od telefónnych operátorov\na výsledkov domových prehliadok bolo zistené, že bol to práve\npoškodeného\n\n, ktorý vydieral\n\n. Až pod ťarchou týchto dôkazov sa teda obž.\n\npriznal\n\nk spáchaniu trestného činu, zároveň však začal tvrdiť, že trestný čin páchal zo strachu\nz vyhrážok\nObž.\n\no fyzickej likvidácii a podľa jeho pokynov.\npritom spočiatku tvrdil, že tieto pokyny týkajúce sa obsahu výhražných\n\nSMS správ mu\n\ndal písomne pri osobnom stretnutí v deň zakúpenia SIM karty\n\ns telefónnym číslom\n\ndňa 14.12.2009, pričom to tvrdil pri výsluchu dňa\n\n11.2.2010, ale aj pri konfrontácii s\n\n11.2.2010, hoci mu už vtedy\n\nuvádzal, že to možné nie je, nakoľko sa v tom čase nachádzal v talianskych Alpách\ns rodinou a známymi.\nV súvislosti s týmto zistením, teda že od 11.12.2009 do 20.12.2009 bol\nv talianskych Alpách, obž.\n\nopäť menil svoje tvrdenia, keď prišiel s tým, že on sa\n\nmusel s\n\nstretnúť skôr, hoci ešte nemal zabezpečenú anonymnú telefónnu\n\nkartu, ale to len\n\ni tvrdil, že takú kartu má a pritom mal len vlastnú. Na hlavnom\n\npojednávaní tieto rozpory vo výpovediach vysvetľoval tým, že bol v strese po zadržaní\nkukláčmi. Takéto vysvetlenie však ani krajský sud nepovažuje za postačujúce, pretože toto\ntvrdil nielen pri výsluchu obvineného 11.2.2010 (aj zadržaného - podozrivého 10.2.2010),\nale aj pri konfrontácii s obv.\n\n, teda dokiaľ mu\n\nnebolo\n\nuvedené, že takáto verzia možná nie je. Iné tvrdil až pri výsluchu pred sudcom pre\nprípravné konanie, keď sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na vzatie do väzby, čo by z\n\n14\n\nhľadiska jeho vysvetlenia zmien vo výpovediach znamenalo, že vtedy už v strese\nnevypovedal, hoci sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby.\nOkrem uvedených zmien vo výpovedi obž.\nskutočnosť, ktorá spochybňuje účasť obž.\n\nje potrebné poukázať aj na ďalšiu\nna trestnom čine. Obž.\n\nsi totiž\n\numelo vytváral dôkazy, ktoré mali svedčiť o jeho nevine. Sám sebe posielal SMS správy\nod osoby, ktorá mala vydierať poškodeného a tými sa snažil zakryť svoju účasť na trestnom\nčine. Dokonca SIM kartu odovzdal svojmu kamarátovi\n\n, aby mu ten\n\n17.12.2009 v čase, keď bude preberať peniaze od poškodeného\nod osoby s menom\n\n, ktorá mala poškodeného\n\nzaslal SMS správu\n\nvydierať.\n\nJe zrejmé, že týmito umelo vytvorenými dôkazmi sa snažil zbaviť podozrenia z účasti\nna trestnom čine, čo sa mu spočiatku aj darilo, keď bol dňa 17.12.2009 zo zadržania\npo výsluchu zadržaného - podozrivého prepustený. V súlade s týmto konštatovaním je aj\nsprávanie sa obž.\n\npo tom, čo bol 17.12.2009 z polície prepustený, keď telefonoval\n\n, aby predmetnú SIM kartu zničil a zbavil sa tak dôkazov, ktoré by ho mohli\nusvedčiť.\nPreto je dôvod domnievať sa, že aj neurčité náznaky vo vyjadreniach obž.\no vydieraní pred kamarátmi, boli ním len účelovo vymyslené, aby vznikli pochybnosti o jeho\nvine, prípadne aby sa jeho vina zmiernila. Naviac obž.\n\npred žiadnym zo svojich\n\nkamarátov, ani pred žiadnym zo svojich blízkych nič určité o vydieraní zo strany obž.\nnikdy neuviedol. Akékoľvek sprostredkované informácie pochádzajúce od obž.\n, ktoré nie sú podporené iným dôkazom, preto ani podľa odvolacieho súdu, nie sú\ndostatočným dôkazom k tomu, aby z neho bolo možné hodnoverne vyvodiť podiel\nna predmetnom trestnom čine.\nZa situácie, keď obž.\npasce zo strany obž.\n\nposielal sám sebe výhražné SMS správy, lebo sa bál\n(ako to obž.\n\na neuveriteľné tvrdenie obžalovaného\n\nvysvetľoval), je tiež nepochopiteľné\n, že zničil papier, na ktorom mu obžalovaný\n\nvlastnoručne napísal obsah SMS správ, ktoré mal pri páchaní trestného činu poslať\na ktorý by mu pomohol zmierniť zodpovednosť za spáchanie predmetného trestného činu.\nNehodnoverne a nelogicky vyznievajú tiež tvrdenia obž.\nz obž.\n\n. Obž.\n\no strachu\n\nsi totiž v októbri 2009 dovolil z bankovej karty\n\nbez jeho dovolenia stiahnuť peniaze a vo februári 2010, napriek obavám o svoj život,\n\n15\n\nprišiel do firmy\n\nrobiť poistky a dokonca počúvol jeho zavolanie a vyšiel s ním\n\nna chodbu. Nelogicky potom vyznievajú aj tvrdenia obž.\n\n, že hoci nevie o tom, aby\n\nniekedy niekomu ublížil, tak sa ho bál a mal strach - z jeho vyhrážok\no spôsobení havárie jeho autu, lebo vraj videl, že\n\nvie vykopnúť nohu nad jeho\n\nrameno a že vie všetko zariadiť. V súvislosti s návštevou obž.\n\nvo firme obž.\n\n1.2.2010 je potrené z hľadiska hodnotenia výpovede obž.\nže podľa tvrdenia obž,\n\nmu mal obž.\n\nmal myslieť nevydarenú vec so\n\nspomenúť aj skutočnosť,\n\nna chodbe vyčítať, že všetko pokazí, čím\n, kričať na neho a dať mu facku. Svedok\n\nsíce počul facku a aj ako obž.\n\nobž.\n\nvyhodil, ale nepočul žiadne\n\nvýčitky a ani vyhrážky.\nInak ako nelogické nie je možné vyhodnotiť ani tvrdenie obž.\n\n. že sa mu\n\nvyhrážal len preto, aby mu zabezpečil telefónnu kartu. Zároveň totiž tvrdil, že\nvie vybaviť všetko, ešte aj pokuty, či akési žolíkové karty vodiča, ktoré pri svojom\npodnikaní používa.\nV rozpore s ostatnými dôkazmi, najmä s výpoveďou svedka\nobž.\n\n, je tvrdenie\n\n, že po prevzatí peňazí od poškodeného 17.12.2009 mal zavolať po ďalšie\n\npokyny obž.\n\n. Podľa výpovede obž.\n\na podľa svedeckej výpovede\n\nvšak mobil obžalovaného\n\ns číslom, ktoré mal obžalovaný\n\nobž.\n\n. Takže je vylúčené, aby obžalovanému\n\nnechal\n\n, pri odchode do Álp\nmohol\n\n17.12.2009 telefonovať.\nZhodnoteniu výpovede obž.\n\nokresným súdom ako nevierohodnej zodpovedajú\n\naj závery znaleckého posudku z odboru psychológia, podľa ktorých obž.\n\nje schopný\n\nsprávne vnímať, zapamätať si a správne reprodukovať prežité skutočnosti, ale zároveň\nvyšetrením znalec zistil u neho snahu javiť sa v lepšom svetle, snahu skresľovať skutočnosti\nvo svoj prospech, známky nesebakritičnosti, čo z psychologického hľadiska znižuje\nvšeobecnú i špecifickú vierohodnosť jeho osoby.\nNa strane druhej je tu výpoveď obž.\n\n, o ktorej nie je dôvod pochybovať\n\na ktorý od začiatku zhodne tvrdí, že s predmetným trestným činom nemá nič spoločné a že\ntvrdenia obž.\n\nnie sú pravdivé.\n\n16\n\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že výrok\no oslobodení obž.\n\nspod obžaloby je správny, pretože nebolo dokázané, že sa\n\nstal skutok, pre ktorý je stíhaný (§ 285 písm. a) Tr. poriadku).\nAko už bolo uvedené, krajský súd sa so skutkovými závermi, ku ktorým v napadnutom\nrozsudku dospel okresný súd vo vzťahu k obž.\n\nv plnej miere stotožnil.\n\nNeprevzal však právnu kvalifikáciu tohto konania.\nObzvlášť závažného zločinu vydierania sa podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b)\nTr. zákona dopustí, kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti,\naby niečo konal, opomenul alebo trpel a týmto činom spôsobí značnú škodu, teda najmenej\n26.600,- eur.\nIde tu o tzv. kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu, v ktorej znaky základnej\nskutkovej podstaty a znaky podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby tvoria jeden celok.\nPre dokonanie takéhoto kvalifikovaného trestného činu sa preto vyžaduje, aby boli\nnaplnené všetky tieto znaky, teda tak znaky základnej skutkovej podstaty, ako aj znaky\npodmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, ktoré pristupujú ku znakom základnej\nskutkovej podstaty.\nV predmetnom prípade obž.\nnútil\n\nv priamom úmysle hrozbou inej ťažkej ujmy\n\n, aby niečo konal. Značnú škodu, ako znak podmieňujúci použitie vyššej\n\ntrestnej sadzby, však nespôsobil, ale len zamýšľal takú škodu spôsobiť. Preto teda ide len\no pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 3\npísm. b) Tr. zákona, a nie o dokonaný obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189\nods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona, ako konanie obžalovaného\n\nnesprávne právne\n\nkvalifikoval prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.\nKrajský súd, aj keď sa so skutkovým stavom zisteným v napadnutom rozsudku\nstotožnil, tak nemal inú možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu\nk obž.\n\nzrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. poriadku a na základe\n\n§ 322 ods. 3 Tr. poriadku uznať vinu za pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa\n§ 14 ods. 1 k § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona.\nChyby a to tak v prospech, ako aj v neprospech obž.\nvo výroku o treste.\n\n17\n\n, zistil odvolací súd aj\n\nV prvom rade je potrebné dať za pravdu odvolaniu prokurátora, že nie sú dané\npodmienky pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.\nVzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie je však nutné skúmať, či nie sú splnené podmienky\npre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. a) Tr. zákona, v zmysle ktorého súd\nmôže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom vtedy,\nak odsudzuje páchateľa za pokus trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť\npokusu má súd za to, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo\npre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti postačuje aj trest kratšieho\ntrvania.\nPri rozhodovaní o treste krajský súd vychádzal z ust. § 14 ods. 2 Tr. zákona, podľa\nktorého pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na dokonaný\ntrestný čin. Ustanovenie § 189 ods. 3 Tr. zákona určuje za obzvlášť závažný zločin\nvydierania trest odňatia slobody v sadzbe od 10 do 20 rokov.\nKrajský súd ďalej pri rozhodovaní o treste, majúc na zreteli základné zásady\nukladania trestov uvedené v ust. § 34 Tr. zákona, prihliadal najmä na spôsob spáchania\nčinu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu\nobžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Zároveň prihliadal aj na to, do akej\nmiery sa konanie obžalovaného priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti\na na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.\nPri zisťovaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uvedených v § 36 a § 37\nTr. zákona, krajský súd, rovnako ako súd okresný, zistil len poľahčujúce okolnosti. Z nich\nzistil, že obžalovaný spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých (§ 36 písm. d)\nTr. zákona), že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j) Tr. zákona)\na že sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l)\nTr. zákona). Priťažujúcu okolnosť krajský súd nezistil.\nUž táto prevaha poľahčujúcich okolností naznačuje, že povaha a závažnosť\nstíhaného pokusu nie je taká, aby na dosiahnutie účelu trestu bolo potrebné obžalovanému\nuložiť trest odňatia slobody až vo výmere 10 rokov a aby na ochranu spoločnosti\nnepostačoval aj trest kratšieho trvania.\nZ hľadiska hodnotenia závažnosti a povahy pokusu odvolací súd ďalej prihliadol\nna to, že žiadna z hrozieb obsiahnutých v SMS správe adresovanej poškodenému\n\n18\n\nnebola reálna a že obž.\n\nžiadnu z hrozieb realizovať v úmysle nemal. Ďalej súd\n\nprihliadol aj na to, že napriek tomuto trestnému činu matka obžalovaného\npracuje vo firme poškodeného\n\nnaďalej\n\n, pričom sa dobre pozná s oboma rodičmi\n\na sám sa vyjadril, že po zistení toho, kto je za tým, prestal pociťovať strach.\nPri hodnotení toho, aký trest je nevyhnutný na nápravu obžalovaného a ochranu\nspoločnosti, krajský súd vzal do úvahy aj to, že obžalovaný pred spáchaním predmetného\ntrestného činu a ani po jeho spáchaní sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania.\nV priebehu trestného stíhania sa oženil a z manželstva sa mu narodilo dieťa, o ktoré sa\nspoločne s manželkou stará. Podľa správy od zamestnávateľa\n\nje\n\nobžalovaný pri vybavovaní úloh zodpovedný a je disciplinovaný.\nZohľadniac všetky uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom\nna povahu a závažnosť predmetného pokusu by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto\nzákonom vo výmere 10-20 rokov bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a že\nna ochranu spoločnosti postačuje aj trest vo výmere 5 rokov. Trest v tejto výmere\nzodpovedá aj ust. § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona, podľa ktorého pri ukladaní trestu\npod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako\npäť rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia\nslobody aspoň desať rokov.\nPokiaľ ide o spôsob výkonu trestu, so zreteľom na doterajšiu bezúhonnosť\nobžalovaného a na závažnosť predmetného trestného činu nepovažoval odvolací súd osobu\nobžalovaného za tak narušenú, aby ho bolo potrebné na výkon uloženého trestu odňatia\nslobody zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako to\nv prípade páchateľov obzvlášť závažných zločinov ustanovenie § 48 ods. 3 písm. b)\nTr. zákona predpokladá. Na obžalovaného pred spáchaním trestného činu nielenže nebolo\npôsobené výkonom trestu odňatia slobody, ale doposiaľ ešte nebol ani odsúdený pre trestný\nčin. Preto ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\nZároveň v súlade s ust. § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona krajský súd rozhodol aj\no treste prepadnutia vecí, ktoré boli použité na spáchanie trestného činu.\nKeďže obžalovaný\n\nbol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný\n\ntrest odňatia slobody, v zmysle § 76 ods. 1 Tr. zákona mu mal byť uložený aj ochranný\ndohľad. Tento nedostatok napadnutého rozsudku však odvolací súd pre chýbajúce\n\n19\n\nodvolanie prokurátora napraviť nemohol, lebo mu v tom bránilo ust. § 322 ods. 3 Tr.\nporiadku.“\n15. Z dôvodu obsahovej spojitosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 To 78/2012\nz 13. novembra 2012 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 61/2011 z 5. apríla 2012\npovažoval ústavný súd za potrebné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia tohto\nprvostupňového rozhodnutia.\n«Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.1.2012 obžalovaní\n\na\n\nvo vzťahu ku skutku kladenému im v obžalobe za vinu vyhlásili, že sú nevinní.\nNa základe vyššie uvedeného súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie\nvýpoveďou obžalovaných\n,\n\na\n\n,\n\n, poškodeného\n\n, svedkov\n\n,\n\n,\n\n,\n\n, čítaním svedeckých výpovedí\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n, výpoveďou znalca\n\ni čítaním ďalších listinných dôkazov (zápisníc o vykonaní\ndomových prehliadok u obžalovaných a\nObžalovaný\n\n, výpisov telefónnych hovorov atď.).\n\nsa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstate\n\nv plnej miere priznal k spáchaniu skutku, pričom podrobne popísal svoje konanie tak, ako je\nuvedené v skutkovej vete odsudzujúcej časti tohto rozsudku, avšak s tým rozdielom, že\nuviedol, že k tomuto skutku bol prinútený spoluobžalovaným\n\n, ktorý sa mu\n\nvyhrážal, vydieral (že bude mať dopravnú nehodu, že vie všetko zariadiť) a ktorého sa bál\n(lebo mu dokázal vykopnúť nad rameno), pričom mu mal tento napísať na papier, ktorý mu\nodovzdal pri jednom zo stretnutí, znenie troch sms - správ, ktoré zaslal poškodenému.\nKeďže rozhodné skutočnosti, ktoré uvádzal obžalovaný ohľadne vlastného priebehu\nskutku, ktorý mu bol kladený za vinu boli potvrdzované i výpoveďou poškodeného\n(vypovedal ako mu bolo vyhrážané a ako sa obrátil na orgány činné v trestnom\nkonaní a rovnako o strachu, ktorý mal zo zaslaných sms - správ, ale rovnako aj o tom ako\nsa prestal báť, keď zistil, že sa mu vyhrážal obžalovaný\n,\n\n), svedkov\n\n,\n\n(vypovedali o tom ako si obžalovaný zaobstarával SIM karty\n\na ako sa ich pýtal, či si u nich môže odložiť nejaké peniaze; ako sa obrátil na\n\n, aby mu\n\ntento poslal z iného telefónu ním napísanú sms - správu s cieľom naznačiť, že odvoz peňazí\n\n20\n\nsi zabezpečil niekto iný ako obžalovaný\n\natď.), ktorý každý zo svojej perspektívy\n\npopisovali skutočnosti týkajúce sa spáchania skutku (viď vyššie), pričom tieto boli\nkonzistentné a vzájomne sa doplňujúce i s výpoveďou samotného obžalovaného\n\nako\n\ni ďalšími v trestnom konaní zabezpečenými listinnými dôkazmi (domové prehliadky\nu obž.\n\na svedka\n\n- objavené mobilné telefóny a SIM karty, z ktorých bolo\n\nvyhrážané, či volané, fotodokumentáciou mobilného telefónu poškodeného č. 1. 139-142,\nvýpisom odchádzajúcich a prichádzajúcich hovorov a sms správ z mobilného tel. čísla\n) súd ustálil priebeh skutku tak, ako je uvedené v odsudzujúcej časti skutkovej\nvety tohto rozsudku.\nPokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného\n\n, že to bol práve obžalovaný\n\n, ktorý „vymyslel“ plán ako vydierať poškodeného a ktorý ho mal nútiť vydieraním\na vyhrážaním k samotnému zaslaniu výhražných sms správ a konaniu podľa jeho pokynov,\njediným priamym dôkazom, ktorý mal osvedčovať uvedené tvrdenie mala byť výpoveď\nsamotného obžalovaného\n\n.\n\nPreto súd musel o to dôslednejšie vyhodnocovať dôveryhodnosť obvineného a jeho\nprípadné motivácie vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, či poškodiť inému.\nAko bolo už vyššie uvedené, pokiaľ súd konštatoval, že výpoveď obžalovaného\nNižníka bola konzistentná s jeho výpoveďami z prípravného konania pokiaľ išlo o vlastný\npriebeh skutku, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, jeho výpoveď pokiaľ ide o účasť\nobžalovaného\n\nna spáchanom skutku (tak ako mu bolo v obžalobe kladené za vinu)\n\nbola vzájomne v priebehu celého trestného konania vzájomne protirečivá a v rozpore\ns inými, ničím nespochybnenými dôkazmi.\nVo svojej výpovedi zo dňa 11.2.2010 mimo iné vypovedal, že obžalovaný\nmu pri osobnom stretnutí dňa 14.12.2009, po tom čo zohnal SIM kartu\nna neznámeho človeka, povedal ako ma pri vydieraní postupovať, že má poslať v určenom\nčase tri sms - správy s obsahom, ktorý mu mal napísať na papier a odovzdať, pričom obsah\ntýchto obžalovaným\nktoré obžalovaný\nmňa volajú\n\nnapísaných sms správ sa presne zhodoval s obsahom správ,\nskutočne poslal (dňa 15.12.2009 o 18.37 hod.: „Daj boh Šťastia\n. Stala sa jedna vec na každého to prichádza teraz ste ďalší\n\nv poradí mate tri zdravé deti malý\na\n\nje v zahraničí, ale mate pekne 2 dcéry\n\nneradi by sme boli keby sa im niečo stalo takže je to na vas nič nemusíte robiť len\n\n21\n\nzaplatiť 110000 eur. bankovky budu 100 a 50 eurovky platne neoznačené zbytočne\nnemiešajte viac ľudí do toho. napr. policiu vášho švagra\nšpedíciu ona príde po peniašky k vam do firmi (\npríde šofér pošlite ho smer\n\n... takže budeme to riešiť cez\n) dňa 17.12.2009 o 9.00 hod. keď\n\n...“ a ďalšie dve ktorými upresňoval pokyny\n\npre poškodeného).\nVo svojej výpovedi z apríla 2011 ako aj na hlavnom pojednávaní už nevedel uviesť\npresný dátum a ani bližšie popísať okolnosti, ktoré by pomohli súdu ustáliť časový priebeh\nstretnutí s obžalovaným\n\n, na ktorých sa mu mal tento vyhrážať zabezpečením\n\ndopravnej nehody v prípade, ak nebude robiť čo mu obžalovaný\n\nprikáže a na ktorých\n\nmu mal dávať pokyny ako má postupovať pri vydieraní poškodeného, ale uviedol, že dňa\n14.12.2009 sa určite s obžalovaným\n\nnestretol, že sa pomýlil keďže vypovedal\n\nv strese po tom čo ho zobrali kukláči.\nUvedenému zdôvodneniu rozporu v tejto, pre dôveryhodnosť výpovede obžalovaného,\ndôležitej okolnosti súd neuveril, keďže v inom popise udalostí - pokiaľ išlo o samotný\npriebeh skutku bol obžalovaný\n\npresný i konzistentný so svojimi neskoršími\n\nvýpoveďami a skutočnosti, ktoré uvádzal boli neskôr potvrdzované inými dôkazmi\n(zabezpečovanie SIM kariet, komunikácia s priateľmi, ale i okolnosti prečo ukončil\n„pracovný“ pomer s obžalovaným\n\n).\n\nNa dôvažok je potrebné uviesť, že obžalovaný\n\nsa v žiadnom prípade\n\nnemohol dňa 14.12.2009 stretnúť osobne s obžalovaným Nižníkom, keďže bol na rodinnej\ndovolenke s priateľmi. Uvedenú okolnosť mal súd spoľahlivo preukázanú inými dôkazmi\n(výpoveďou manželky obžalovaného\n\n- a priateľom\n\n, ktorí vypovedali, že vtom čase boli spoločne na dovolenke v talianskych\nAlpách).\nPráve naopak dôveryhodnosť tvrdení obžalovaného pokiaľ ide o účasť obžalovaného\nna spáchanom skutku bola ďalej oslabovaná samotným s prihliadnutím\nna reálnosť konkrétnej situácie absurdným správaním obžalovaného\n\n. Tento\n\nvypovedal, že sa bál, aby na neho „polícia neprišla“ a preto požiadal kamaráta\nmu tento na jeho mobil posielal sms správy (akože od neznámeho\nnielen objednávať dopravu od\nako šoféra obžalovaného\n\n, aby\n\n- ktorý si mal\n\n- špeditéra, ale ktorý si mal výslovne vypýtať\n, ktorý mal následne ísť v stanovenom čase po „zásielku“\n\n22\n\ndo firmy poškodeného) z mobilného telefónneho čísla, z ktorého zasielal správy\npoškodenému, ktorými ho vydieral, aby tak odvrátil podozrenie z jeho osoby ako osoby,\nktorá vydierala poškodeného. Teda vykonával určité logické operácie s úmyslom utajiť sa\nako priamy páchateľ.\nBerúc do úvahy uvedené správanie obžalovaného je pre súd ťažko uveriteľné, že by\nobžalovaný\n\nzahodil papier, na ktorom mal obžalovaným\n\nnapísané\n\nznenie 3 sms správ, ktoré mal zaslať poškodenému, teda jediný priamy dôkaz, ktorý by\npotvrdzoval tú skutočnosť, že to bol práve obžalovaný\n\n, ktorý vymyslel celý plán\n\nvydierania.\nRovnako z výpovede iných svedkov (matky obžalovného\nmanželky a priateľov\n\nči\n\n) nevyplynulo, že by sa im ako najbližším ľuďom\n\nobžalovaný\n\nzdôveril s tým, že je vydieraný\n\nVyjadrenia\n\n(o tom, že spomenul, že sa obžalovaný\n\nSIM kartu pre\n\n) či matky obžalovaného\n\nzadržaním obžalovaného\n\n, jeho brata,\na akým spôsobom.\n\nbojí\n\n, či potrebuje\n\na jeho brata (títo vypovedali, že pred\n\nnevedeli nič o tom, že by mal ich syn ergo brat nejaké\n\nproblémy) nijakým spôsobom v kontexte iných súdom vykonaných dôkazov nepoukazujú\nna to, žeby bol obžalovaný\n\npred spáchaním skutku v zovretí strachu či obáv tak, ako\n\nich sám uvádzal. Rovnako obžalovaným\n\npopisované „\n\nvykopávanie nôh\n\nnad jeho plece“ nemôže byť spôsobilé, s prihliadnutím na reálnosť konkrétnej situácie,\nbez iných prejavov (ktoré neboli) vyvolať v niekom strach a obavy v takej miere, že by\n„bezmyšlienkovite“ plnil príkazy iného. Rovnaké úvahy platia ohľadne údajných\n„vyhrážok“ obžalovaného\nobžalovaného\n\npokiaľ ide o zabezpečenie dopravnej nehody\n\n.\n\nPokiaľ ide skúmanie motívu obžalovaného\n\npoškodiť obžalovanému\n\ntento mal rovnako súd za preukázaný a to z toho dôvodu, že obžalovaný\npár mesiacov pred skutkom „prepustiť\n\nmal\n\nzo zamestnania“.\n\nZo znaleckého posudku\n\n, znalca z odboru psychológia, ktorý\n\nvypracoval znalecký posudok na obžalovaného\n\nvyplýva, že jeho osoba je\n\nemočne nezrelá a labilná, pričom skúmaním zaznamenal u obžalovaného snahu sa javiť\nv lepšom svetle, a skresľovať skutočnosti vo svoj prospech i známky nesebakritičnosti, čo\nznižovalo ako všeobecnú tak i špecifickú vierohodnosť obžalovaného.\n\n23\n\nSvedkovia\n\n(zamestnanec obžalovaného\n\nobžalovaného\nku okolnostiam\nu obžalovaného\n\n),\n\n(brat\n\n) k vlastnému priebehu skutku neuviedli nič, vypovedali mimo iné\nza\n\nktorých\n\nbol\n\nprepustený\n\nobžalovaný\n\nzo\n\nzamestnania\n\n, kde mimo iné uviedli, že sa obaja v podstate rozišli v zlom.\n\nKeďže na základe vyššie rozvedených úvah mal súd za to, že časť výpovede\nobžalovaného\n\nvo vzťahu k miere účasti obžalovaného\n\nna spáchanom skutku, je hrubo nedôveryhodná a to s prihliadnutím na motívy výpovede\nobžalovaného\n\n(prítomnosť motívu poškodiť\n\n- pre ukončenie\n\npracovného pomeru, motívu znížiť mieru svojej trestnej zodpovednosti - snaha vyvolať\ndojem, že bol ku skutku nútený a vydieraný pod hrozbou ťažkej ujmy) a pre hrubé rozpory\nv podstatných okolnostiach týkajúcich sa miery účasti obžalovaného\n\nna skutku\n\n(viď vyššie - rozpory týkajúce sa časového popisu stretnutí obžalovaného\n\na\n\npre absurdnosť správania obžalovaného\n\n),\n\n(viď úvahy o neponechaní si sms správ,\n\nktoré mal zaslať poškodenému ako jedinému priamemu dôkazu proti\n\nv kontexte\n\njeho snáh o odvrátenie podozrenia vypisovaním fiktívnych sms správ prostredníctvom\nkamaráta\nna obžalovaného\n\n) a rovnako s prihliadnutím na závery psychologického posudku\n(ktorým bola konštatovaná mimo iné i znížená tak všeobecná ako\n\naj špecifická dôveryhodnosť obžalovaného\nobžalovaný\nna ul.\n\n), súd rozhodol, že nebolo dokázané, že\n\nv presne nezistený deň, v mesiaci november 2009 v Prešove,\npod hrozbou fyzickej likvidácie obv.\n\na jeho vtedajšej\n\npriateľky a pod hrozbou havárie jeho motorového vozidla tomuto prikázal, aby do konca\nroka 2009 zabezpečil anonymnú telefónnu kartu, kde v prípade, ak to urobí, bude mu\nposkytnutá finančná odmena, z ktorej na základe ústnych a písomných pokynov obv.\nmal následne zaslať SMS správu na telefón\n\n, v ktorej sa tomuto mal\n\nvyhrážať, že sa niečo môže stať jemu a jeho trom deťom, ak nezaplatí 110.000,- €, kde\npeniaze mali byť odovzdané dňa 17.12.2009, o 09.00 hodine vo firme\n, ktoré peniaze mal vo firme prevziať obv.\npo vyzdvihnutí peňazí ísť smerom na\npokynov obv.\n\n, v obci\na následne mal\n\na ďalej postupovať podľa telefonických\n\n.\n\n24\n\nSúd na základe vyššie rozvedeného obžalovaného\n\nspod obžaloby\n\noslobodil podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal\nskutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný.\nNaproti tomu, berúc v úvahy vykonané dokazovanie a skutkové úvahy vyššie\nrozvedené a popísané mal súd za preukázané, že obžalovaný\n\ndňa 14.12.2009,\n\nprostredníctvom neznámej osoby, zakúpil telefónnu kartu\n\n, z ktorej dňa\n\n15.12.2009, o 18.37 hodine zaslal SMS správu na telefón\n\n, v ktorej sa tomuto\n\nvyhrážal, že sa niečo môže stať jemu a jeho trom deťom, ak nezaplatí 110.000,- €, kde\npeniaze mali byť odovzdané dňa 17.12.2009, o 09.00 hodine vo firme\n, ktoré peniaze mal vo firme prevziať obv.\npo vyzdvihnutí peňazí ísť smerom na\n\n, v obci\na následne mal\n\n, kde pri preberaní peňazí bol obv.\n\nzaistený príslušníkmi PZ. Uvedené ako bolo skôr rozvedené mal súd za preukázané\nnielen z výpovede samotného obžalovaného a jeho priznania sa, ale aj z výpovedí iných\nsvedkov (viď vyššie), ktorí každý zo svojej perspektívy popísali skutkové okolnosti tak, že\ntieto spolu s výpoveďou obžalovaného\n\nvytvorili konzistentný sled udalostí, vzájomne\n\nsa potvrdzujúcich a osvedčujúcich priebeh skutku tak, ako je vyjadrený v skutkovej vete\nodsudzujúcej časti tohto rozsudku.\nNásledne súd po právnej stránke posúdil skutok, pre ktorý bol obžalovaný uznaný\nza vinného ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Trestného\nzákona, pretože páchateľ iného hrozbou inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo konal a chcel\nčinom spôsobiť značnú škodu.\nŤažkú ujmu súd vnímal ako vyvolanie strachu u poškodeného, že v prípade,\nak nebude postupovať podľa pokynov obžalovaného\n\ntak bude ublížené jeho trom\n\ndeťom. To že uvedená hrozba skutočne vyvolala u poškodeného\n\nstrach\n\no bezpečnosť jeho detí svedčí aj to, že v podstate okamžite kontaktoval orgány činné\nv trestnom konaní.\nSúd mal za to, že obžalovaný sa skutku dopustil v priamom úmysle.\nTrest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti\na prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov\na vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.\n\n25\n\nK osobe obžalovaného\n\nsúd zistil, že tento je ženatý, z miesta bydliska\n\nje hodnotený všeobecne. Doposiaľ nebol súdne trestaný, svoj skutok oľutoval.\nObžalovanému\n\nbol ukladaný trest vo vzťahu k obzvlášť závažnému\n\nzločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., kde zákon ukladá uloženie trestu\nodňatia slobody v rozmedzí od 10 do 20 rokov.\nSúd u oboch obžalovaného zistil 3 poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. d/, j/, l/\n(spáchal trestný čin vo veku blízkom mladistvých a táto skutočnosť mala vplyv na jeho\nvôľovú a najmä rozumovú spôsobilosť - znalec udával, že ide u obžalovaného o osobu\ns intelektom v subnorme a a že ide o človeka citovo nestabilného; viedol pred spáchaním\ntrestného činu riadny život a v podstate sa priznal k spáchaniu trestného činu a tento aj\núprimne oľutoval)) a žiadnu priťažujúcu okolnosť. Za stavu ustálenia poľahčujúcich\na priťažujúcich okolností v pomere 3:0, súd upravoval trestnú sadzbu zmysle § 38 ods. 3\nTr. zák. (zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou\na dolnou hranicou trestnej sadzby) a tak prichádzalo do úvahy uloženie trestu v trestnej\nsadzbe od 10 rokov do 16 rokov a 8 mesiacov.\nPodľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom\nna pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej trestným zákonom\nbolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj\ntrest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu\nustanoveného trestným zákonom.\nSúd po zhodnotení okolností prípadu aplikoval pri uložení trestu odňatia slobody\nustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. a to na základe nasledovných najmä skutkových úvah.\nPrvou a pre súd významnou okolnosťou prípadu bola tá skutočnosť, že počas celého\nkonania nebola prítomná žiadna indícia, že by obžalovaný\nsvoje hrozby adresované poškodenému\n\nbol plánoval skutočne\n\nuskutočniť v prípade, ak by poškodený\n\nnesplnil k čomu bol nútený. Druhou podstatnou skutočnosťou, ktorá uvedené nepriamo\npotvrdzuje je to, že samotný poškodený pre súdom uviedol, že v momente keď zistil „kto je\nza tým“, prestal sa o svoje deti báť. Tomu, že zo strany obžalovaného išlo o nerozvážnosť\na nepremyslenie možných následkov svedčí aj popis jeho osobnosti tak ako vypovedal\nznalec z odboru psychológia, teda že išlo o osobnosť nezrelú a s rozumom v pásme\npodpriemeru.\n\n26\n\nZa takejto skutkovej situácie s prihliadnutím na osobu obžalovaného mal súd za to,\nže uloženie trestu odňatia slobody v trestnej sadzbe od 10 rokov až 16 rokov a 8 mesiacov\nby bolo v danom prípade pre obžalovaného neprimerane prísne.\nNa základe uvedeného mal súd za to, že trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov bude\npre páchateľa dostatočný a zabráni obžalovanému v páchaní ďalšej trestnej činnosti\na vytvorí podmienku na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných\nodradí od trestných činov.\nSúd pri ukladaní trestu bral do úvahy ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c/ Trestného\nzákona, kedy v konaní nemôže uložiť kratší trest ako 5 rokov, ak je v osobitnej časti tohto\nzákona dolná hranica trestnej sadzby aspoň 10 rokov.\nNásledne súd podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona obžalovaného zaradil na výkon trestu\nodňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže mal\nso zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa (prvý krát súdne\ntrestaný) za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie\nzaručená.\nPri páchaní predmetného obzvlášť závažného zločinu boli obžalovaným Nižníkom\npoužité: mobilný telefón zn. NOKIA 6300i NOKIA 6070 - IMEI\nčíslo\n\n, SIM karta\n\n, mobilný telefón zn.\nčíslo\n\n, pričom uvedené veci patrili obžalovanému\n\na SIM karta\na preto súd mu\n\nzároveň uložil trest prepadnutia týchto vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.»\n16. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej\nkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného\nsúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý\nobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, nevynímajúc zákon č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a Trestný\nzákon, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci\nzaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie\n\n27\n\nskutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná\na rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany\nústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci\nv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je\nopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\n17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho\nsúdu a krajského súdu (s poukazom aj k odôvodneniu rozsudku okresného súdu sp. zn.\n4 T 61/2011 z 5. apríla 2012, pozn.) vrátane sťažovateľom prezentovaných úvah v ich\nvšeobecnej rovine (pozri bod 3.1, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací,\nako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné\nustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú\nz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné\na ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich\nhmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia\nkrajského súdu a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší\nsúd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci\nnielen postačujúcim, ale výslovne až detailným a popisným spôsobom reflektovali\nna sťažovateľom vznesené obhajobné tvrdenia a ním udané pochybenia, ku ktorým\nv primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy, opierajúc sa o skutkové\nzistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti vyzdvihuje veľmi podrobnú skutkovú analýzu veci predostretú\nkrajským súdom ako súdom odvolacím, ktorý až detailným a veľmi precíznym spôsobom\nzhodnotil dôkaznú situáciu v predmetnej trestnej veci, neopomínajúc ani tie najmenšie\nčiastkové aspekty a detaily, ktorého odôvodnenie ústavný súd hodnotí ako príkladné až\nvzorové a ktorého právne závery aj z dôvodu ich obsahovej obsažnosti a tým podmienenej\naj ich preskúmateľnosti nie je zo strany ústavného súdu vhodné a ani potrebné nahrádzať\nďalšími doplňujúcimi úvahami (v záujme vylepšovania už aj tak veľmi precízneho\nodôvodnenia, pozn.).\n\n28\n\n18.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že\nobsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie\nsúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu\nbol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo\nmožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá\nústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie\nzákladných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n19. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva\nna spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku\nzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti\nnajmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa\nje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je\npreto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (Georgidias c. Grécko\nz 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,\nže právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý\nargument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne\nkonanie (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\n\n29\n\n20. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu\nnie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil\npríčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. K obdobnému záveru dospel\nústavný súd aj pri posudzovaní porušenia sťažovateľom označeného práva na obhajobu\npodľa čl. 50 ods. 3 ústavy, keďže sťažovateľ mal v procesnom postavení obvineného, či už\nv prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom obhajcu najprv ustanoveného, potom\nzvoleného, za prítomnosti ktorého aj vypovedal a za prítomnosti ktorého sa aj jednotlivé\núkony v prípravnom konaní vykonávali vrátane samotného hlavného pojednávania.\nNámietky týkajúce sa jeho výpovedí v procesnom postavení zadržaného podozrivého\nnajvyšší súd zhodnotil tak, že „Pokiaľ ide o namietané zápisnice o výsluchu dovolateľa\nzo 17. decembra 2009 a 10. februára 2010, z vyšetrovacieho spisu (1. časť) vyplýva, že\ndovolateľ tu bol vypočúvaný v postavení podozrivej osoby, bol poučený o právach\na povinnostiach podľa § 34, § 121 a nasl. Tr. por. vrátane práva zvoliť si obhajcu. Túto\nmožnosť dovolateľ nevyužil, resp. pri výsluchu zo dňa 10. februára 2010 prehlásil, že\nv prípade, ak bude v danej veci obvinený a pôjde o prípad nutnej obhajoby, žiada\no ustanovenie obhajcu. Tento mu bol následne súdom po vznesení obvinenia ustanovený\n(opatrenie Okresného súdu Prešov z 11. februára 2010). Pri oboch výsluchoch dovolateľ\nsvojim podpisom potvrdil, že na neho nebol vyvíjaný žiaden psychický ani fyzický nátlak\na že vypovedal dobrovoľne. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že uvedené výsluchy boli\nvykonané v neprítomnosti obhajcu, túto nemožno považovať za opodstatnenú, pretože\nv tomto štádiu trestného konania neexistoval zákonný dôvod na povinnú obhajobu. Okrem\niného, v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Tr. por., totiž povinná obhajoba vzniká až\nmomentom vznesenia obvinenia, teda vtedy, keď sa osoba podozrivá dostane do pozície\nosoby obvinenej z trestného činu. Zmenou postavenia sa totiž podstatne mení postavenie\ntejto osoby predovšetkým čo do jej práv a povinností, rovnako ako možností orgánov\nčinných v trestnom konaní a súdu zasahovať do jej práv v súvislosti s týmto trestným\nkonaním. Zákonodarca teda jasne vyjadril vôľu chrániť práva osôb obvinených z trestného\n\n30\n\nčinu povinnou obhajobou tak, aby sa mohli kvalifikovane brániť.“; uvedené vysvetlenie je\naj z hľadiska ústavných kautelov možné považovať za postačujúce. Naostatok je aj\npre ústavný súd nepochopiteľná aktivita sťažovateľa, ktorý na jednej strane sám\nspochybňuje obsahovú hodnotu svojich výpovedí, z ktorých (po ich preštudovaní po\ndoručení predmetného trestného spisu, pozn.) vyplýva jeho priznanie, ktoré na druhej\nstrane bolo vo veci konajúcimi súdmi zhodnotené v jeho prospech ako jedna\nz poľahčujúcich okolností, ako aj okolnosti, ktorá viedla tak okresný súd, ako aj krajský súd\nk mimoriadnemu zníženiu trestnej sadzby u sťažovateľa, a to pod dolnú hranicu Trestným\nzákonom danej trestnej sadzby (bližšie pozri závery bodov 14 a 15, pozn.). V kontexte\nuvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmieta podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n21. Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa vyplývajúcim z bodu 3.2 ústavný\nsúd konštatuje, že sťažovateľ tieto námietky (nie všetky, pozn.) vzniesol až v dovolacom\nkonaní a neuplatnil ich (všetky námietky vyplývajúce z bodu 3.2) v predošlých štádiách\ntrestného konania vedeného proti jeho osobe. Nebolo to tak pri žiadnom procesnom úkone\nvykonanom v prípravnom konaní vrátane preštudovania vyšetrovacieho spisu z 21. apríla\n2011, ani po doručení obžaloby a výzve okresného súdu z 28. júna 2011, postupujúc podľa\n§ 240 Trestného poriadku, ani na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 13. októbra 2011,\n30. januára 2012, 31. januára 2012, 27. februára 2012 a 3. apríla 2012 a v neposlednom rade\nani v podanom odvolaní z 8. marca 2013. Ak teda sťažovateľ v predošlých štádiách\ntrestného konania neuplatní v konaní pred ústavným súdom predostretú argumentáciu, uberá\norgány činné v trestnom konaní, ako aj všeobecné súdy o príležitosť sa s týmito jeho\nnámietkami vysporiadať, resp. ich zohľadniť, a zároveň diskvalifikuje ústavný súd z ich\npreskúmania z dôvodu princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49\nzákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom,\nz ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí\nsťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej\nuplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože\nv opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto\nargumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V dôsledku uvedeného\n\n31\n\nsťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ústavný súd odmieta z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci, vychádzajúc z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n22. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie ďalších základných práv,\na to čl. 21 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 59 a čl. 65 ústavy. Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je\nnedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 48\nods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ústavný súd sťažnosť\nsťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy odmieta z dôvodu uvedeného v bode 21 pre nedostatok\nprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa čl. 59 ústavy\ndane a poplatky sú štátne a miestne. Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy obec a vyšší územný celok\nsú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária\ns vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Podľa čl. 65 ods. 2 ústavy\nobec a vyšší územný celok financujú svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako\naj zo štátnych dotácií... Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd odmieta z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže už uvedené\nčlánky nemajú opodstatnenie v okolnostiach sťažovateľovej trestnej veci.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. marca 2016\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "prípravné konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:92d25b91-0ca1-40cf-b9ea-4e2057bc3ae4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 34/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 34/99 z 28. 4. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-04-28", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.34.1999.1"}, {"guid": "ussr:1602af38-021d-4faf-b650-6e359b6fb522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/94 z 1. 6. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-06-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1"}, {"guid": "4bfacb8f-15d7-479c-9f45-821cdc62bcbf:5cf24688-35fb-4cd3-8721-1a7a0fa4721f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8111010800.1", "spisova_znacka": "1To/45/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1To/45/2012 z 19. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-03-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111010800.1"}], "citovane_v": []}