{"guid": "ussr:1fe373f9-e56b-409c-be5b-bec7f5525b3c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.13.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 13/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/99 z 8. 4. 1999", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. apríla 1999, sp. zn. I. ÚS 13/99, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.13.1999.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Richard Rapant", "sudca_id": 1106, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/richard-rapant-1106", "datum_vydania": "1999-04-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "nazov": "čl. 130 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-130.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-130"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-130"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1fe373f9-e56b-409c-be5b-bec7f5525b3c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.13.1999.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.13.1999.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.13.1999.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 13/99\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla\n1999 predbežne prerokoval podnet\n\n,\n\n, bytom\n\nna začatie konania\n\nvo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 19 Cob 431/95 z 19. marca\n1996 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 192/96\nz 29. októbra 1996 a takto\nrozhodol:\nPodnet\n\no d m i e t a\n\nz dôvodu nepríslušnosti\n\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n26. februára 1999 doručený podnet\n\n(ďalej len „navrhovateľ“)\n\nna začatie konania „o vydanie rozhodnutia o porušení práv zaručených navrhovateľovi\nÚstavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd“.\n\nNavrhovateľ navrhol, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky vydal o porušení\nústavou zaručeného práva navrhovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.\n46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky nález a uznesenie bývalého Mestského súdu\nv Bratislave, z 19. 3. 1996, sp.zn. 19 Cob 431/95 a uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 29. októbra 1996, sp.zn. 2 Obo 192/96, v súlade s ustanovením\n§ 57 ods. 1 v spojení s ustanovením § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nz 20. januára 1993, č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, zrušil“.\nNapadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov bola navrhovateľovi uložená\nporiadková pokuta podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vo výške 2.000,Sk za použitie výrokov hrubo osočujúcich postup súdu prvého stupňa, ako aj\nodvolacieho súdu tým, že v odvolaní, ktoré došlo na prvostupňový súd vo veci sp.zn.\n15 Cb 117/95 dňa 14. 9. 1995, uviedol: „Sme presvedčení, že súd druhého stupňa,\nrovnako ako prvostupňový súd, nepovažuje za potrebné, aby odôvodnenie rozhodnutia\nbolo presvedčivé a aby sa oň dal oprieť samotný výrok a preto nežiadame napadnuté\nrozhodnutie preskúmať z hľadiska jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.\nAk by sa však súd druhého stupňa, z nám nepochopiteľných dôvodov, predsa\nlen rozhodol, že raz za čas si môže dovoliť dodržiavať zákon a že tým neutrpí jeho\nnezávislosť, upozorňujeme na ustanovenie § 212 ods. 1 písm. a) a § 151 ods. 1 O.s.p.“.\nPodľa navrhovateľa poriadková pokuta nemala byť uložená jemu, ale\nprávnickej osobe, v mene ktorej konal, teda, že vyššie uvedené výroky na adresu\nsúdov neboli „úkonom navrhovateľa (pisateľa podnetu) samého“. Tvrdil, že „pokiaľ\nvychádza z predpokladu, že jedným z významných atribútov právneho štátu je aj\nprávna istota občanov, treba, vzhľadom na uvedené, považovať uloženie poriadkovej\npokuty subjektu, ktorý v zmysle vyššie uvedeného inkriminovaný úkon neurobil, za\nporušenie zákona, a teda za odňatie ústavou zaručeného práva na súdnu a inú právnu\nochranu“.\nV prípade, že ústavný súd bude inkriminované výroky považovať za „úkon\nnavrhovateľa samého“, navrhovateľ považuje uloženie poriadkovej pokuty za\n„obmedzenie až odňatie ústavou zaručeného práva navrhovateľa slobodne vyjadrovať\nsvoje názory, v tomto prípade na postup a rozhodovanie niektorých súdov (čl. 26 ods.\n\n2\n\n1, 2 Ústavy Slovenskej republiky) a súčasne týmto bolo tiež porušené ústavou mu\nzaručené právo neutrpieť ujmu na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva\na slobody (čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky)“.\nĎalej uviedol, že „pokiaľ z inkriminovaných výrokov vyplýva snaha odvolateľa\ndotknúť sa cti súdov, či sudcov, je to len nepodložený osobný názor konajúcich\nsudcov, „otrávených“ vytrvalou snahou odvolateľa, v čase písania odvolania už možno\npovedať, že pomaly zúfalou snahou, dosiahnuť vydanie takého rozhodnutia súdu,\nktoré by mohlo obstáť aj v konfrontácii so zákonnými ustanoveniami a na rozdiel od\nvyjadrenia neobmedzenosti súdnej moci, by bolo aspoň raz vyjadrením absolútnej\nmoci zákona (jeho nadradenosti nad súdnou mocou). Celé odvolanie, vrátane\ninkriminovaných výrokov, bolo potom len vyjadrením názoru odvolateľa (jeho\npovereného pracovníka), k vyjadreniu ktorého ho oprávňujú ustanovenia v úvode tejto\nčasti podnetu citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, na konanie\na rozhodovanie súdov“.\nAj v tomto prípade navrhol, aby „Ústavný súd SR vydal o tomto porušení\nústavných práv navrhovateľa nález a uznesenie bývalého Mestského súdu v Bratislave\nz 19. 3. 1996, sp.zn. 19 Cob 431/95 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 29. októbra 1996, sp.zn. 2 Obo 192/96, v súlade s ustanovením § 57 ods. 1\nv spojení s ustanovením § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky z 20.\njanuára 1993, č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, zrušil“.\nV ďalších častiach podnetu navrhovateľ uviedol prípady z vlastnej praxe, ktoré\nmali zdokumentovať protiprávnosť konania súdov.\nII.\nÚstavný súd môže podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„Ústava SR“) začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak\nnamietajú porušenie svojich práv alebo slobôd konaním všeobecného súdu.\nPodmienkou prijatia podnetu na konanie podľa § 18 ods. 3 písm. b) zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu\n\n3\n\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z. je skutočnosť, že napadnutým\nrozhodnutím všeobecného súdu bolo porušené niektoré zo základných práv alebo\nslobôd navrhovateľov. Ide o porušenie tých práv alebo slobôd, ktoré zaručuje Ústava\nSR alebo medzinárodné zmluvy ratifikované Slovenskou republikou, ak zabezpečujú\nväčší rozsah základných práv a slobôd.\nPri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho\nzákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 citovaného zákona, ako aj\nprípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2.\nPodstatou podnetu je preskúmanie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov\na v konečnom dôsledku ich zrušenie.\nVychádzajúc z uvedeného je potrebné poukázať na už vyslovené právne názory\nústavného\n\nsúdu\n\nvo\n\nviacerých\n\nrozhodnutiach\n\no\n\npodnetoch\n\nnavrhovateľov\n\ns prihliadnutím na nimi navrhovaný spôsob rozhodnutia. Napríklad v rozhodnutí sp.zn.\nI. ÚS 38/97 z 24. júna 1997 ústavný súd konštatoval, že „Ústava Slovenskej republiky\nvo svojej siedmej hlave označenej ako „Súdna moc“ konštituuje vzťah ústavného\nsúdu a všeobecných súdov ako dvoch samostatných a vzájomne nezávislých zložiek\nsúdnej moci v Slovenskej republike. Samostatnosť oboch zložiek súdnej moci sa\nprejavuje v tom, že každá z nich má ústavou a zákonmi vymedzenú svoju vecnú\npôsobnosť, ktorú vykonáva samostatne a bez spoluúčasti druhej zložky. Ústavný súd\npreto nie je oprávnený konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do\nrozhodovacej právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a všeobecné súdy\nnie sú oprávnené konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej\nprávomoci ústavného súdu (čl. 125 až 129 ústavy). Ani Ústava SR a ani zákonná\núprava sústavy všeobecných súdov a ústavného súdu neurčujú nadradenosť ústavného\nsúdu nad všeobecnými súdmi, takže ho nemožno považovať za nadriadený\nvšeobecným súdom. Ústavný súd nie je z tohto dôvodu oprávnený preskúmavať,\npotvrdzovať, či dokonca zrušovať procesné rozhodnutia a ani rozhodnutia vo veci\nsamej prijaté všeobecnými súdmi, keďže takáto právomoc patrí výlučne odvolacím,\nresp. dovolacím súdom v sústave všeobecných súdov“.\n\n4\n\nV rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 75/97 z 11. novembra 1997 ústavný súd konštatoval,\nže „nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov,\nktoré ich pri uplatňovaní zákonov a ich výklade viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Je\ntomu tak aj preto, že všeobecné súdy vychádzajú pri riešení sporu zo zákonnej, a nie\nz ústavnej úpravy. Ústavný súd je oprávnený posúdiť len prípadnú neústavnosť ich\nkonania, nie však rozdielnosť právnych názorov všeobecných súdov, ku ktorým\ndospeli na základe výkladu a uplatňovania príslušných ustanovení zákona.\nUplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným\nzákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie\nzákladného práva občana nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným\nsúdom“.\nTaktiež v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. januára 1997 zdôraznil, že\n„Ústavný súd Slovenskej republiky nie je príslušný na konanie o podnete, ktorým sa\nžiada vysloviť, že právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu\nzákladného práva fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ by vysloveniu takéhoto\nporušenia malo predchádzať hodnotenie zákonnosti postupu alebo rozhodnutia\nvšeobecného súdu, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený“.\nK tvrdeniam navrhovateľa, že všeobecné súdy sa v napadnutom konaní\nnevysporiadali s ním uvádzanými dôvodmi, je potrebné uviesť, že „ústavný súd nemá\nprávomoc na preskúmanie výrokovej časti a odôvodnenia rozhodnutí všeobecných\nsúdov. Nemá teda ani oprávnenie preskúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol\nalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo zistenia skutkového\nstavu všeobecný súd vyvodil“. (Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 21/96 zo\n16. mája 1996)\nIII.\nPrijatie podnetu na ďalšie konanie predpokladá splnenie viacerých zákonom\nstanovených podmienok, pričom nesplnenie niektorej z nich môže mať za následok\njeho odmietnutie ústavným súdom. Jednou z podmienok, ktorej nesplnenie je\n\n5\n\ndôvodom odmietnutia podnetu, je právomoc ústavného súdu, ktorej nedostatok nie je\nmožné odstrániť ani výzvou ústavného súdu.\nVzhľadom na to, že navrhovateľ sa dožadoval zrušenia uznesení všeobecných\nsúdov, na čo ústavný súd nie je príslušný, bolo potrebné jeho podnet podľa § 25 ods. 2\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o d m i e t n u ť .\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. apríla 1999\nJUDr. Tibor Šafárik\npredseda senátu\n\n6", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 130 ods. 3 ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3fd33947-fe17-4a58-b25e-6912c2544146", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/97 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6d19de31-12e2-4d9c-a3e5-59be3e9bd5da", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/02 z 23. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d19de31-12e2-4d9c-a3e5-59be3e9bd5da"}, {"guid": "ussr:3705e857-b442-4520-be73-b0b939bbd6b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 61/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/01 z 11. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-11", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3705e857-b442-4520-be73-b0b939bbd6b5"}]}