{"guid": "ussr:7ec251d1-e0a6-46a3-85df-f2c9d7d3149c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.129.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 129/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2016 z 9. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 129/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.129.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-03-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7ec251d1-e0a6-46a3-85df-f2c9d7d3149c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.129.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.129.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.129.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 129/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca\n2016 predbežne\n\nprerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného JUDr. Marcelom Vasilišinom, LLM, advokátska kancelária OLEXOVA\nVASILISIN, s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 587/2014 z 21. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a pre neprípustnosť.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára\n2016 elektronicky a 12. februára 2016 poštou doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\n\nlen „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n2 Co 587/2014 z 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).\nSťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou z 23. júna 2008 sa na Okresnom súde\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal nároku na „náhradu za stratu na zárobku\npri invalidite od priznania invalidného dôchodku za dobu od 01.07.2015, t. j. od ukončenia\nštúdia“. Vec bola vedená okresným súdom pod sp. zn. 12 C 114/2008. Sťažovateľ žiadal\nod spoločnosti\n\n, Vienna Insurance Group (ďalej len\n\n„odporca“), priznať výšku náhrady na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by\ndosiahol, nebyť poškodenia zdravia, keďže v čase úrazu sa pripravoval na povolanie vodiča.\nOkresný súd 29. januára 2014 rozhodol rozsudkom tak, že návrh sťažovateľa zamietol\npo tom, ako vyhovel odporcom vznesenej námietke premlčania. Okresný súd v rozsudku\nuviedol, že náhrada straty zárobku po priznaní invalidity priznáva poškodenému rôzne\nprávne nároky, ktoré sú samostatné, pretože predpoklady ich vzniku sú rôzne. Náhradu\nza stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti okresný súd posúdil ako jeden nárok,\ni keď má povahu opakujúceho sa plnenia. Z uvedeného dôvodu sa premlčuje celý nárok\na neprichádza do úvahy premlčanie jednotlivých mesačných plnení.\nSťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal\nprávne názory okresného súdu. Krajský súd vo veci rozhodol namietaným rozsudkom,\nktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi\nv ňom uvedenými.\nPodľa názoru sťažovateľa krajský súd mu odňal prístup k súdu, keďže sa\nnevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní. Krajský súd sa len stotožnil\ns rozhodnutím okresného súdu, pričom nenaplnil ani základné požiadavky na odôvodnenie\nsúdnych rozhodnutí, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne. Základné\nargumenty, s ktorými sa mal krajský súd podľa sťažovateľa vysporiadať, sú:\n«- navrhovateľ (bod 1 odvolania): pri náhrade za stratu na zárobku ide o opakujúce\nsa nároky, pretože dávky sú vyplácané mesačne, čo vyplýva z toho, že podmienky a nárok\n\n2\n\n(rozdiel medzi možnosťami a reálnym zárobkom) sa môže denne meniť, pričom presne takto\nje postavený § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\n- odvolací súd neodpovedal nič, v druhom odseku str. 6, kde na to bol priestor, len\ntautologický opakuje nedokončený názor prvostupňového súdu spôsobom „je jasné, že\nnárok sa premlčuje ako celok“, pričom neuvádza jediný rozumný dôvod\n- navrhovateľ (bod 2 odvolania): priznanie invalidity určuje len najskorší moment,\nkedy sa invalid dozvie o škode, nie však logicky najneskorší, ktorým môžu byť ďalšie\nzistenia\n- odvolací súd neodpovedal nič, v prvom odseku str. 7, kde bol na to priestor, len\npotvrdzuje známy fakt, že uznanie invalidity môže byť určujúci moment pre plynutie\npremlčania».\nK posúdeniu premlčania nároku na stratu zárobku sťažovateľ uviedol, že\n„pri náhrade za stratu zárobku ide o opakujúce sa nároky z dôvodov uvedených v odvolaní\nt. j.:\n- jednotlivé dávky sú vyplácané mesačne,\n- každý deň vzniká nová strata na zárobku, na základe pokračujúcej nemožnosti\nzárobku v dôsledku havárie,\n- § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. jasne hovorí o plynutí premlčania od dňa,\nza ktorý nárok patrí, takže rozhodujúcou časovou jednotkou je deň straty na zárobku,\n- § 36 ods. 2 Zákonníka práce účinného pred 31.07.2004 možno použiť\nna smerovanie výkladu bez ohľadu na to, že nie sú uplatňované pracovnoprávne nároky,\npodáva výklad k základnému mechanizmu nároku na náhradu straty na zárobku a ten\nvylučuje premlčanie nároku ako celku,\nAko ďalší uvádzame jednoduchý logický dôvod, ktorý vyplýva priamo zo záverov\nodvolacieho súdu. Súd potvrdzuje, že rozhodným momentom na nárok na náhradu ujmy\nna zdraví je moment, kedy sa poškodený dozvie o škode. Ak má byť nárok na náhradu straty\nna zárobku ako celok, potom by logicky aj škoda musela byť posudzovaná ako celok\na dozvie sa o nej až bude jej suma uzavretá. Určite by sa výkladom súdu nedozvedel žalobca\no celej škode t. j. o celej strate na celoživotnom zárobku dňa 28.11.2005. Súd si logicky\nodporuje vo vlastných záveroch.\n3\n\nZ povahy vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že náhrada na stratu zárobku sa\npremlčí podľa dní, za ktoré patri náhrada, teda čiastočne a nikdy nie ako celok. Nárok\nna náhradu za stratu zárobku preto nebude premlčaný za obdobie troch rokov pred\npodaním žaloby, t. j. od 27.06.2005 do 27.06.2008. Navrhovateľ si v žalobe uplatnil nárok\nna náhradu za stratu zárobku od 01.07.2005, ktorý nebol premlčaný, čo oba nižšie súdy\nnesprávne právne posúdili.“.\nV súvislosti s posúdením začatia plynutia premlčacej doby sťažovateľ argumentoval,\nže «pri náhrade za stratu zárobku nemusí byť priznanie invalidity definitívnym momentom\npre začatie resp. pokračovanie premlčania nároku. Priznanie invalidity predstavuje uznanie\nstavu pracovných schopností, nebráni však možnosti ďalšieho zárobku. Zo spisu si mohol\nsúd osvojiť, že navrhovateľ sa zamestnal aj po priznaní invalidity t. j. dosahoval zárobok.\nTo, že tento proces sa stal nemožným sa dozvedel až neskôr:\n- záverom zamestnávateľa, že pre poruchy sústredenia v dôsledku autonehody,\nnespĺňa všeobecné minimálne požiadavky na výkon práce v chránenej dielni (03/2007)\n- definitívnym záverom oftalmológa, že nemôže vykonávať prácu zodpovedajúcu\nštúdiu ani obdobnej oblasti - vodič (03/2008)\nVzhľadom na ustálenú judikatúru trváme na nedostatku premlčania nároku, pretože\ntento vznikol až momentom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode spôsobom a v rozsahu,\nna základe ktorého mohol nárok prvýkrát reálne uplatniť. Priznanie invalidného dôchodku\nnavrhovateľovi stanovilo minimum jeho „zárobku“, avšak stále sa potreboval dozvedieť\no škode v rozsahu rozdielu medzi potenciálnym zárobkom nebyť poškodenia a priznaným\ninvalidným dôchodkom. O rezolútnych skutočnostiach sa dozvedel až neskôr, a to\nposúdením zdravotného stavu - miera poklesu 73 %, skončenie pracovného pomeru\nz dôvodu nesplnenia kritérií, vyjadrenie oftalmológa o nemožnosti vykonávania povolania\nvodiča. Všetky tieto skutočnosti nastali neskôr, ako dva roky pred podaním žaloby.».\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom\nvysloví, že „rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k.: 2Co/587/2014-179, zo dňa\n21.10.2015 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR.\n4\n\nZároveň navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č.k.: 2Co/587/2014-179, zo dňa 21.10.2015 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\nZároveň navrhujeme aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľovi\nnáhradu trov konania pred Ústavným súdom, vo výške 303,16 EUR...“.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\n\n5\n\njeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPrincíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže\nkonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,\nak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany\nsvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu\nzákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd\nteda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,\nktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné\nzákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou\nzmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv\na základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám\nzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).\nZo zistenia ústavného súdu napriek v sťažnosti prezentovanej argumentácii, že\npodanie dovolania v danej veci by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, vyplýva, že\nsťažovateľ podal 14. januára 2016 na okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajského\nsúdu, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.\nZo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu\noznačeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd\n6\n\ndospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011,\nI. ÚS 480/2013).\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej\nústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte\nskončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre jej\npredčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,\nbude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj\npodanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce\nvylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu\no dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa\nktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné\nprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne\nposkytuje.\nÚstavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že\nv prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej\nsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí\no takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.\nÚstavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude\nmať pre sťažovateľa prípadné odmietnutie dovolania najvyšším súdom. Pre tento prípad\nústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému\nsúdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku\nkrajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002\nvo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).\n\n7\n\nVzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne\nnezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení\ns § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. marca 2016\n\n8", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:96e1456f-e9c9-4004-b294-9087a7858bcb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 462/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 462/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96e1456f-e9c9-4004-b294-9087a7858bcb"}, {"guid": "ussr:1bbf597d-e7bf-468f-8384-633490c8cbde", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/2010 z 12. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-12", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bbf597d-e7bf-468f-8384-633490c8cbde"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "d7a88da4-4098-48dd-8daa-5cf865f41072:aa939284-56e6-4cba-8955-753b48f55d39", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7212216903.1", "spisova_znacka": "2Co/587/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/587/2014 z 19. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-05-19", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7212216903.1"}], "citovane_v": []}