{"guid": "ussr:ab2ab009-3617-40a7-8432-177e436e274b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.118.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2016 z 9. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 118/2016, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.118.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-03-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "nazov": "čl. 19 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "nazov": "čl. 22 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-2", "nazov": "čl. 22 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 13", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 22 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 13", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-22", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ab2ab009-3617-40a7-8432-177e436e274b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.118.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.118.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.118.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 118/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom Stanislavom\nJakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49\na čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7\nods. 1 a 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011,\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojení\ns rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2015\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2,\nčl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7\nods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj\npráv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 6/2013 a v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júla 2015“)\nv spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej len\n„rozsudok najvyššieho súdu z 28. novembra 2013“) v spojení s rozsudkom špecializovaného\ntrestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013 (ďalej len „rozsudok\nšpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), zo spáchania pokračujúceho\nobzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného\nzákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, zo spáchania obzvlášť závažného\nzločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1\npísm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,\npričom za skutky uvedené v bode 1, 6 a 9 rozsudku špecializovaného trestného súdu\n2\n\nz 21. mája 2013 bol odsúdený podľa § 295 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2 a 7\nTrestného zákona s poukazom na § 37 písm. h) Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného\nzákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b)\nTrestného zákona ho špecializovaný trestný súd na výkon trestu odňatia slobody súd zaradil\ndo ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, zároveň podľa § 60 ods. 1\npísm. a) Trestného zákona mu uložil trest prepadnutia veci (mobilný telefón, lebo bol\npoužitý na spáchanie trestného činu) a v súlade s § 60 ods. 6 Trestného zákona sa\nvlastníkom prepadnutých vecí stal štát. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona\nmu špecializovaný trestný súd uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.\nProti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 sťažovateľ podal\n3. júna 2013 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku\ntýkajúcim sa jeho osoby, t. j. čo sa týka výroku o vine za skutky uvedené v bodoch 6 a 9\nrozsudku, ako aj výroku o treste, ako aj proti celému konaniu, ktoré tomuto rozsudku\npredchádzalo.\nNa základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 28. novembra 2013\nzrušil rozsudok špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 vo výroku o treste\na na základe § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestného poriadku) mu podľa 295 ods. 4 a § 38 ods. 2 a 7 Trestného\nzákona s poukazom na § 37 písm. h) a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest\nodňatia slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona ho\nna výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd\npodľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ďalej sťažovateľovi uložil aj trest prepadnutia\nveci (mobilného telefónu) a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 1 000 € s náhradným\ntrestom odňatia slobody vo výmere 3 mesiace.\nV zákonom ustanovenej lehote podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu\ndovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. novembra 2013, ktorým sa domáhal\nvyslovenia porušenia zákona v neprospech jeho osoby, zrušenia tohto rozsudku vo výroku\no treste týkajúceho sa jeho osoby, ako aj ďalších rozhodnutí na zrušené rozhodnutie\n3\n\nobsahovo nadväzujúcich, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad,\na prikázania opätovného prerokovania a rozhodnutia vo veci. Najvyšší súd uznesením\nzo 16. júla 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.\nSťažovateľ v rámci dovolania osobitne poukazoval na uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014, ktorým bola pozastavená účinnosť § 58 ods. 5\naž 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), a to v súvislosti\ns analýzou prehratých telefonických rozhovorov v spojitosti s ich prepismi, analýzou\ntelefonických kontaktov odsúdených\n\na\n\n, ktoré boli v tomto konaní kľúčovými\n\ndôkaznými prostriedkami. Napriek tomu, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu\no dovolaní už bol publikovaný aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla\n2014, dovolací súd podľa sťažovateľa k uvedenej argumentácii len uviedol, že sa\nnestotožňuje s jeho názorom, že dôkazy získané postupom podľa § 116 Trestného poriadku\n(analýza telefonických hovorov a ich prepisov, analýza telefonických kontaktov odsúdeného\na\n\n) sú nezákonné a že je mu uvedený nález známy, avšak nemá účinnosť,\n\na keďže v tejto veci boli údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke zabezpečené\nv čase pred rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie a ústavného súdu, a to plne v súlade\ns Trestným poriadkom, v žiadnom prípade v nej podľa najvyššieho súdu nie je možné\nuplatniť tzv. pravú retroaktivitu, ktorá by spätne spôsobila neprípustnosť použitia\nuvedených dôkazov.\nSťažovateľ uviedol, že sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, a zároveň považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať na právne účinky\nvyslovenia nesúladu právneho predpisu s ústavou rozhodnutím ústavného súdu, ďalej\nna skutočnosť, že v rámci trestného konania môže byť takéto rozhodnutie ústavného súdu\nzároveň ex lege dôvodom na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného\nporiadku, ako aj na závery stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 prijaté\nv súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012\ntýkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona časti za bodkočiarkou.\n\n4\n\nVzhľadom na uvedené mal podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v predmetnom\nkonaní konštatovať nezákonnosť dôkazov získaných na základe ustanovenia nesúladného\ns ústavou a v kontexte s ďalšími popísanými závažnými pochybeniami mal tento súd zrušiť\nrozsudok z 28. novembra 2013 a vec vrátiť na jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie.\nSťažovateľ považoval za potrebné poukázať na ďalšie podľa neho podstatné\nchyby, ktorými bolo poznačené konanie pred najvyšším súdom, ako aj konanie\npred špecializovaným trestným súdom, ktoré taktiež samy osebe podľa jeho názoru\nspôsobili porušenie jeho práv a slobôd a na ktoré aktívne v rámci podaných riadnych\na mimoriadnych opravných prostriedkov poukazoval.\nPodanie odvolania proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013\nodôvodnil sťažovateľ podstatnými chybami konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku\npredchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť\nobjasnenie veci alebo právo obhajoby, ale i podstatnými chybami v napadnutých výrokoch\nrozsudku spočívajúcimi najmä v nejasnosti alebo neúplnosti jeho skutkových zistení,\nv nevysporiadaní so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a taktiež\nv pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie\ntreba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.\nKu skutku uvedenému v bode 1 rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája\n2013, t. j. vo veci zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny\npodľa § 296 Trestného zákona, sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že špecializovaný\ntrestný súd sa nevysporiadal so skutočnosťou a nezohľadnil, že sťažovateľ sa priznal\nk spáchaniu uvedeného skutku a tento úprimne oľutoval, snažil sa poctivo žiť, staral sa\no rodinu a podnikanie, a ani skutočnosť, že zo skupiny sa nedalo odísť (čo podľa neho\npreukazujú výpovede svedkov\n\na\n\nprezývaného\n\n).\n\nV odvolaní zdôraznil, že na páchaní trestnej činnosti skupiny sa nepodieľal, o čom svedčí aj\nfakt, že zo spáchania iných skutkov, konkrétne skutkov uvedených v rozsudku v bodoch 2,\n3, 4, 5, 7, 8 a 10, nebol ani obvinený. Napriek už uvedenému špecializovaný trestný súd\nnezohľadnil túto poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, tak ako to\n5\n\nurobil pri\n\n,\n\n,\n\na ďalších.\n\nUvedené pochybenia špecializovaného trestného súdu nenapravil v konaní o odvolaní ani\nnajvyšší súd, z ktorého závermi týkajúcimi sa „nepriznania poľahčujúcej okolnosti“ sa\nsťažovateľ nestotožňuje a podľa neho ide o zjavné porušenie ustanovení Trestného zákona\na Trestného poriadku, pretože výsledkom zohľadnenia miery závažnosti poľahčujúcich\nokolností a priťažujúcich okolností súdom môže byť len priklonenie sa buď k hornej alebo\ndolnej hranici trestnej sadzby, a nie nepriznanie poľahčujúcej okolnosti. K náprave\nuvedeného pochybenia podľa sťažovateľa nedošlo ani v konaní o dovolaní pred najvyšším\nsúdom, a takýto postup súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci je\npodľa neho znakom arbitrárnosti a predstavuje porušenie jeho základných práv podľa čl. 17\nods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1\npísm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.\nKu skutku uvedenému v bode 6 rozsudku špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013, t. j. vo veci obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3\npísm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného\nzákona, sťažovateľ uviedol, že má výhrady k právnej kvalifikácii skutku, tak ako ju ustálili\nsúdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci. Sťažovateľovi ako obžalovanému sa kládlo\nza vinu, že trestným činom podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona spôsobil značnú škodu ako\nčlen nebezpečného zoskupenia. Sťažovateľ v prvom rade poukázal na to, že v konaní\npodľa neho nebolo žiadnym priamym alebo nepriamym dôkazom spoľahlivo preukázané,\nže by sa uvedeného konania, teda predaja diaľničných známok zúčastnil, t. j. nebola\npreukázaná objektívna stránka skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Rozsudok\nšpecializovaného trestného súdu z 23. februára 2012, ale ani rozsudok špecializovaného\ntrestného súdu z 21. mája 2013 podľa neho neuvádzajú iný dôkaz ako výpoveď svedka\n. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že ani ostatné dokazovanie\npodľa neho nepreukázalo, že by sa uvedeného činu dopustil, napr. tým, že by sa\nna diaľničných\n\nnálepkách,\n\nresp.\n\nbločkoch\n\nod\n\ndiaľničných\n\nnálepiek\n\nnašli\n\njeho\n\ndaktyloskopické stopy alebo DNA, a jediný argument, na ktorom špecializovaný trestný súd\nzaložil svoj skutkový záver, je tvrdenie svedka\n\no tom, že do predaja mal byť údajne\n\nzapojený, ktoré ale podľa neho vyvracia výpoveď spoluobžalovaného\n6\n\n. Viacerí\n\nvypočutí svedkovia, menovite\n\n,\n\na\n\n, uviedli,\n\nže sťažovateľ im diaľničné známky neponúkol, resp. ho ani nevideli tieto predávať.\nK výpovediam posledných dvoch menovaných sa špecializovaný trestný súd vôbec\nnevyjadril, a teda sa s týmito dôkazmi znejúcimi v prospech sťažovateľa nevysporiadal tak,\nako to vyplýva z dikcie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, a to ako v rozsudku z 23. februára\n2012, tak ani v rozsudku z 21. mája 2013. Navyše, samotný odsúdený\nna hlavnom pojednávaní 20. mája 2013 priznal, že mal vedomosť o diaľničných známkach,\na uviedol aj mená osôb, ktoré predaj sprostredkovali, teda\na osoby, ktoré údajne z predaja profitovali (\n\n,\n\na\na\n\n,\n), avšak\n\nuviedol, že až dodatočne sa dozvedel, aký široký bol biznis so známkami, a pripustil, že\naj on mohol dostať peniaze z tohto obchodu, ale bez toho, aby mu to takto bolo vysvetlené.\nTaktiež z listu\n\n, ktorý bol adresovaný špecializovanému trestnému súdu,\n\navšak neodoslaný, ktorý špecializovaný trestný súd pripustil ako dôkaz v konaní a na ktorý\nsa odvoláva na strane 27 svojho rozsudku z 21. mája 2013, vyplýva, že sťažovateľ\ns diaľničnými nálepkami nemal čo do činenia, a ak tento dôkaz bol pripustený v neprospech\nobžalovaných v časti existencie zločineckej skupiny, je sťažovateľ toho názoru, že mal\nbyť rovnako vyhodnocovaný komplexne, a teda aj v prospech jeho osoby v časti týkajúcej\nsa diaľničných nálepiek. Špecializovaný trestný súd napriek uvedenému a v rozpore\ns akoukoľvek logikou ustálil skutkový záver, že spáchania skutku v zmysle bodu 6 obžaloby\nsa dopustil sťažovateľ. V danom prípade sťažovateľ zdôraznil, že je toho názoru, že len\nz jednej výpovedi chráneného svedka, pokiaľ táto výpoveď nie je verifikovaná ďalšími\ndôkazmi, nie je možné založiť rozhodnutie o vine. Dôveryhodnosť výpovede svedka\nje predmetom samostatnej kapitoly a v súvislosti s jeho osobou bolo opakovane\n(v rámci záverečných rečí, ale aj v odvolaní napr.\n\nobhajcu obžalovaného\n\n) zdôrazňované, že jeho výpovede sú zavádzajúce a klamlivé. Apeloval aj\nna skutočnosť, že menovaný bol v minulosti právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného\nsúdu Šaľa sp. zn. 7 T 96/02 z 29. januára 2003 pre trestný čin krivej výpovede, a preto je\nsťažovateľ toho názoru, že jeho výpovede aj v spojitosti s ostatnými okolnosťami\ntreba vyhodnocovať ako nepresvedčivé. Sťažovateľ zdôrazňuje, že čo sa týka vzťahu\nk diaľničným nálepkám, nebola potvrdená žiadna okolnosť, ktorú tvrdil o osobách\nzúčastnených na predaji (pozri výpovede svedkov\n7\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n).\n\nSťažovateľ v zmysle uvedeného poukázal aj na závery najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 2 Tos 4/2009 v podľa neho obdobnom prípade, v ktorom dospel najvyšší súd\nk záveru, že jeden priamy dôkaz, výpoveď chráneného svedka, musí byť starostlivo overený\nradom ďalších nepriamych dôkazov potvrdzujúcich vierohodnosť priameho dôkazu o účasti\nobžalovaných na spáchaní skutkov, pre ktoré sú žalovaní. Sťažovateľ v tomto smere\npovažuje rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci vrátane uznesenia\nzo najvyššieho súdu 16. júla 2015 za nepredvídateľné a v rozpore s princípom právnej\nistoty.\nNa druhej strane treba uviesť, že z vykonaných dôkazov bolo možné ustáliť držbu,\npredaj a manipuláciu s diaľničnými známkami len vo vzťahu k iným obžalovaným\nči svedkom, menovite napr. k obžalovanému\n\n, ktorý sa k ich predaju\n\npriznal už v prípravnom konaní a svoje priznanie potvrdil aj pred súdom, pričom\nv súvislosti s ich držbou či predajom nikdy nespomenul osobu sťažovateľa. Chránený\nsvedok\n\n, ktorý odovzdal diaľničné známky orgánom činným v trestnom\n\nkonaní v auguste 2009, ich tiež mal v držbe, predával ich a manipuloval s nimi.\nSťažovateľ následne poukázal na základné znaky skutkovej podstaty trestného činu\npodvodu, pričom zdôraznil, že úmyselné zavinenie páchateľa sa musí vzťahovať na všetky\nznaky tejto skutkovej podstaty, ináč nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu a čin je\ndokonaný obohatením páchateľa alebo iného. V predmetnej veci podľa neho z vykonaného\ndokazovania vyplýva, že absentuje zákonný znak základnej skutkovej podstaty, pretože\norgány činné v trestnom konaní nepredložili dôkaz o tom, kto bol uvedený do omylu, a teda\nkomu boli údajne predané diaľničné známky. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že chránený\nsvedok\n\nuž v auguste 2009 oznámil orgánom činným v trestnom konaní, že\n\npredával diaľničné známky, pričom mal uvádzať konkrétne miesta predaja, osoby, ktoré ich\nmali údajne predávať, ako aj ich množstvá. Predmetné diaľničné známky mali byť v obehu\n8\n\naž do februára 2010, t. j. 6 mesiacov, pričom orgány činné v trestnom konaní mali možnosť\na pomerne dlhý čas na to, aby preverili pravdivosť výpovede chráneného svedka\n. Napriek tomu nebol predložený objektívny dôkaz o tom, či vôbec, resp. koľko bolo\nv skutočnosti predaných diaľničných nálepiek. Ak by aj teoreticky bola naplnená skutková\npodstata trestného činu podvodu, mohol tak špecializovaný trestný súd usudzovať len\nvo vzťahu k dvom diaľničným známkam, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede\nz 24. novembra 2011, kde uvádza, že diaľničné nálepky boli kúpené na benzínovej\npumpe Slovnaft v Senci na dva kamióny, ktoré boli neskôr zadržané políciou pri domovej\nkontrole, ktorá nesúvisela s týmto trestným činom. Svedok\n\n(na strane 5\n\nv pokračovaní zápisnice z hlavného pojednávania) ďalej uvádza, že mu tieto diaľničné\nznámky nikto z obžalovaných neponúkol na predaj a taktiež si nespomínal ani na ich\nnominálnu hodnotu, keďže za ne platil spoločne s naftou. Avšak v tejto súvislosti dal\nsťažovateľ do pozornosti, že uvedené kamióny boli zadržané v januári a ich\nfotodokumentácia bola vyhotovená o 6 mesiacov neskôr bez prizvania obhajoby, preto nie\nje vylúčené, že za dané obdobie mohlo dôjsť k manipulácii s pôvodnými diaľničnými\nznámkami a ich výmene za falošné. Z tohto pohľadu sú podľa sťažovateľa tieto dôkazy\nzískané nezákonne a nemalo sa na ne prihliadať. Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno\npreto stotožniť so strohou argumentáciou najvyššieho súdu v dovolacom konaní, že:\n„Policajná akcia, pri ktorej boli zaistené kamióny súvisela s inou trestnou vecou, preto\nnámietka o neprizvaní obhajoby neobstojí.“\nSťažovateľ apeloval v predmetnom konaní, aby najvyšší súd ako súd odvolací\nposúdil správnosť výroku špecializovaného trestného súdu aj vo vzťahu k ustálenej výške\nškody. Značnou škodou sa v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona rozumie suma\ndosahujúca najmenej stonásobok malej škody, t. j. 26 600 €. V odôvodnení rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 na strane 80 sa uvádza, že právnu\nkvalifikáciu odôvodňuje výška škody, ktorá bola „súdom ustálená ako minimálna, sumou\n40 000,- €“. Podľa sťažovateľa špecializovaný trestný súd neuviedol, na základe akých\nvykonaných dôkazov ustálil výšku škody, a preto sa možno len domnievať, že vychádzal\nz výpovede obžalovaného\n\nuvedenej v odôvodnení jeho rozsudku z 21. mája\n\n2013 na strane 72. Z jeho výpovede vyplýva, že priniesol asi 5 až 6-krát do kasína\n9\n\n20 až 30 kusov žltých a zelených diaľničných nálepiek, pričom jednorazovo ich priniesol\n400 až 600 kusov. V tomto prípade aj keby sme pripustili, že určité množstvo diaľničných\nznámok mohlo byť\n\nprinesené do kasína, špecializovaný trestný súd mal\n\npodľa neho povinnosť v zmysle zásady „in dubio pro reo“ ustáliť najnižšiu možnú výšku\nspôsobenej škody, t. j. 5 x 20 ks žltých a zelených diaľničných nálepiek vynásobené\nnajnižšou hodnotou jednej predanej diaľničnej známky, kým nebude dostatočne preukázaná\nskutočná výška škody. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj bola spôsobená škoda na cudzom\nmajetku, ako to vyžaduje zákonný znak skutkovej podstaty, nebolo možné sa stotožniť\ns odôvodnením špecializovaného trestného súdu pri jej vyčíslení.\nĎalej sťažovateľ uviedol, že «z iného uhla pohľadu pri úvahách o výške škody mal\nodvolací súd vychádzať okrem iného aj z rozsudku špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013 na str. 6, z ktorého vyplýva, že diaľničné známky sa predávali za cenu,\nktorá bola cca 50% ich nominálnej hodnoty, pričom zo získanej sumy odvádzali časť\npodľa jeho požiadaviek a zostávajúcu časť si delili medzi sebou rovným\ndielom. Z výpovede chráneného svedka\n\nku skutku v bode 6) obžaloby\n\nz 20. októbra 2011 na str. 9 v treťom odseku o delení zisku vyplýva, že podstatná časť\npeňazí zo zisku z predaja diaľničných známok bola pre\nak aj pripustíme, že celkový zárobok\n\n. Na základe uvedeného,\nz predaja diaľničných známok\n\npredstavoval sumu 4.000 € až 4.300 €, ako to vyplýva z rozsudku z 21. mája 2013 na str. 72,\npričom išlo o jeho väčšiu časť (viac ako polovica) z celkového zisku a zvyšok sa delil medzi\nďalších 5 osôb rovným dielom, tak suma 4 000 resp. 4 300 € predstavuje 1/4 nominálnej\nhodnoty predaných diaľničných známok, z čoho logicky vyplýva, že celková výška škody by\nv tomto prípade bola 16 000 € najviac 17 200 €. Pri zachovaní základnej zásady „in dubio\npro reo“ je nepochybné, že výška škody nedosahuje sumu 26 000 €, a teda maximálne\nprichádzalo do úvahy subsumovanie daného skutku pod § 221 ods. 2 TZ.».\nAni s uvedenými pochybeniami sa najvyšší súd v odvolacom ani dovolacom konaní\npodľa sťažovateľa nevysporiadali napriek tomu, že podľa neho ide okrem iného\no nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia Trestného zákona, ktoré zakladá\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\n10\n\nSťažovateľ v rámci svojej argumentácie ďalej poukázal na to, že špecializovaný\ntrestný súd vo svojom odôvodnení rozsudku z 21. mája 2013 na strane 80 uviedol:\n„Okolnosť, že súd ustálil výšku škody aj ďalšou sumou 61.350,50 Eur, ktorá predstavovala\nhodnotu vydaných diaľničných nálepiek, ktoré sa obžalovaným nepodarilo predať, aj táto\nčiastka presahuje sumu 26.600,- Eur a naopak súčet súm 101.350,50 Eur, nedosahuje sumu\ndosahujúcu päťstonásobok sumy 266,- €, t. j. 133.000,- Eur, ktorá by odôvodňovala záver\nsúdu o škode veľkého rozsahu.“ Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé,\nže špecializovaný trestný súd sa zaoberal výlučne argumentáciou, prečo nebol uvedený\nskutok právne kvalifikovaný podľa § 221 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v ktorom\nkritériom je spôsobenie škody veľkého rozsahu, avšak vôbec neuvádza, na základe akých\nvykonaných dôkazov ustálil výšku škody spolu v hodnote 101 350,50 €. Sťažovateľ\nzdôraznil, že zo samotnej skutkovej vety uvedenej na strane 6 rozsudku špecializovaného\ntrestného súdu z 21. mája 2013 vyplýva, že diaľničné známky pre motorové vozidlá\ns hmotnosťou do 3,5 t v počte 67 kusov v celkovej hodnote 2 445,50 € a diaľničné známky\npre motorové vozidlá od 3,5 t do 12 t v počte 119 kusov v celkovej hodnote 58 905 € boli\nvydané svedkom\n\n, a teda k dispozícii ich mal len samotný\n\npodľa sťažovateľa vyplýva, že len vo vzťahu k svedkovi\n\n. Z uvedeného\n\nmožno hovoriť o konaní,\n\nktoré dospelo do štádiu pokusu trestného činu podvodu v zmysle § 14 ods. 1 Trestného\nzákona, keďže nedošlo k ich predaju, čím by bola spôsobená škoda vo výške 61 350,50 €\nnevyhnutná pre dokonanie uvedeného trestného činu. Uvedeného skutku v štádiu pokusu sa\npodľa sťažovateľa mohol dopustiť iba\n\n.\n\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť,\npatrí medzi poruchové delikty, t. j. v tomto prípade následok tohto trestného činu by\nvšeobecne mal znamenať poškodenie objektu trestného činu, konkrétne spôsobenie škody\nna majetku. Obohatením sa sťažovateľa na úkor iného by zároveň tento trestný čin bol aj\ndokonaný. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v prípade vyčíslenia výšky škody\nďalšou sumou 61 350,50 €, ktorá predstavovala hodnotu vydaných diaľničných nálepiek,\nktoré sa obžalovaným nepodarilo predať, nenastal následok, ktorý predpokladá objektívna\nstránka skutkovej podstaty trestného činu podľa § 221 Trestného zákona, t. j. spôsobenie\nškody na majetku vo výške 61 350,50 €, a teda nejde o dokonaný trestný čin. Sťažovateľ\n11\n\npoukázal na to, že pokus vyvoláva nebezpečenstvo rôznej intenzity len v prípade,\nak následok môže byť spôsobený. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že pri pokuse\ntrestného činu sa nikdy nerozvinie príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom\njeho konania – ako aj v tomto prípade.\nSťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že «skutok č. 6 sa odlišuje tým, že\ndokazovaním nebolo zistené a ani vo výrokovej vete sa nenachádza zistenie, že na\nvykonanie tohto skutku mal dať súhlas alebo pokyn prípadne ho schváliť hierarchicky vyššie\npostavený člen zločineckej skupiny (podľa tvrdenia súdu to musel byť\nprezývaný\n\n, alebo minimálne\n\n) a ani vykonanie tohto skutku nemuselo\n\nbyť nikomu nahlásené a pri tomto skutku absentuje aj spôsob deľby zisku charakteristický\npre zločinecké skupiny, v ktorých platí zásada, že určitú „šéfom“ stanovenú časť zisku\ndostanú hierarchicky najvyššie postavené osoby a zvyšok si delia vykonávatelia,\nresp. páchatelia trestného činu. V prípade, ak znaky zločineckej skupiny nie sú naplnené,\nnie je možné aplikovať právnu kvalifikáciu v zmysle § 221 ods. 4 písm. b) TZ».\nNapriek tomu, že sťažovateľ uvedené pochybenia špecializovaného trestného súdu\na najvyššieho súdu rozhodujúceho o odvolaní podrobne popísal v rámci podaného\ndovolania, v ktorého závere poukazoval okrem dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1\npísm. c), g) a h) Trestného poriadku aj na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku, najvyšší súd ako súd dovolací sa s jeho argumentáciou nevysporiadal.\nZ § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je podľa sťažovateľa zrejmé, že ním\npredložená\n\nargumentácia\n\ntýkajúca\n\nsa\n\nnedostatkov\n\npostupu\n\nsúdov\n\nzúčastnených\n\nna rozhodovaní v jeho veci [napr. nenaplnenie skutkovej podstaty trestného činu, právna\nkvalifikáciu skutku v kontexte (ne)preukázanej škody, resp. nevysporiadanie sa\ns poľahčujúcimi okolnosťami v rámci ukladania trestu] predstavujú chyby, ktoré možno\nzahrnúť pod pojem nesprávneho právneho posúdenia veci a najvyšší súd ako súd dovolací\nbol povinný tieto preskúmať a vysporiadať sa s touto argumentáciou v intenciách Trestného\nporiadku. Postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní podľa sťažovateľa došlo\nk porušeniu ním označených práv.\n12\n\nSťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že ani v odôvodnení rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu z 23. februára 2012, ani v odôvodnení jeho rozsudku\nz 21. mája 2013 nie je uvedené, na základe akých dôkazov, resp. tvrdení považoval\nšpecializovaný trestný súd za dostatočne a spoľahlivo preukázané, že predaja diaľničných\nznámok sa sťažovateľ dopustil. Z vykonaného dokazovania podľa sťažovateľa nebolo\nspoľahlivo preukázané naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa\n§ 221 ods. 1 Trestného zákona a dôkaz o samotnom konaní, t. j. naplnení objektívnej\nstránky, podľa neho absentuje úplne.\nPodľa sťažovateľa je skutkový záver špecializovaného trestného súdu, že sa dopustil\nobzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného\nzákona v rozpore s logikou a z tohto dôvodu arbitrárny, keďže odôvodnenie súdov\nzúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je všeobecné, nekonkrétne a nepresvedčivé, čo\nznamená, že tieto súdy nenašli presvedčivú argumentáciu pre ustálenie jeho viny v tomto\nbode. Uvedeným postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľ ďalej namietal dôveryhodnosť a zákonnosť výpovede obžalovaného\n, ktorý sa vyjadroval aj ku skutočnostiam, ktoré sa mu nekladú za vinu, a týmto mu\nsúdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci de facto umožnili beztrestne klamať, čo by\nnemohla beztrestne urobiť osoba po zákonnom poučení v procesnom postavení svedka,\na v tomto smere možno podľa sťažovateľa jeho výpoveď považovať za ďalší nezákonný\ndôkaz. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací s touto jeho argumentáciou\naj s poukazom na závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 43/2011 zo 14. marca\n2012 týkajúceho sa rozhodovania súdu na základe nezákonných dôkazov riadne\nnevysporiadal, a tým zasiahol do jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVo veci skutku uvedeného v bode 9 rozsudku špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013, t. j. obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania\nso zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom\n13\n\nna § 141 písm. a) Trestného zákona sťažovateľ zdôraznil, že domová prehliadka, pri ktorej\ndobrovoľne vydal predmet, o ktorom sa domnieval, že ide o dymovnicu, bola vykonaná\n16. februára 2010. Sťažovateľ poukázal na § 72b zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných\nzbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom\nku dňu vykonania prehliadky upravujúce zánik trestnosti činu nedovoleného ozbrojovania\nv čase od 1. novembra 2009 do 31. mája 2010, a pritom uviedol, že napriek skutočnosti, že\nuvedený predmet, ktorý mal byť údajne granátom, bol sťažovateľom dobrovoľne vydaný\nv čase tzv. zbraňovej amnestie, špecializovaný trestný súd sa pri posudzovaní trestnosti\ntohto činu touto skutočnosťou vo vzťahu k jeho osobe vôbec nezaoberal. Sťažovateľ\nnepovažuje dôkazy označené špecializovaným trestným súdom za preukazujúce jeho\nznalosť vo vzťahu k zaistenému predmetu za nedostatočné s prihliadnutím na výpovede\ntýkajúce sa tvaru granátov svedka\n\na znalca\n\n, ako aj\n\ns prihliadnutím na odmietnutie ním navrhovaného dôkazu – preukazujúceho podľa neho, že\nbol síce u ženijného vojska, ale v tzv. PRH (pomocné roľnícke hospodárstvo), kde pracoval\nako kŕmič svíň, a z hľadiska náplne svojej práce sťažovateľ neprišiel a ani nemohol prísť\ndo kontaktu s vojenskou technikou. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že nevedel o tom, že má\nv dispozícii ostrý granát a tento predmet dobrovoľne vydal pri domovej prehliadke. Podľa\nsťažovateľa vzhľadom na to, že sa domnieval, že má doma dymovnicu, nemohlo v jeho\nprípade dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami, keďže táto si vyžaduje úmyselné zavinenie.\nK ďalšiemu závažnému pochybeniu v predmetnom konaní podľa sťažovateľa došlo\nna\n\nzáklade\n\nuznesenia\n\nšpecializovaného\n\ntrestného\n\nsúdu\n\nsp. zn.\n\nPK-1T 26/2011\n\nzo 17. decembra 2012, ktorým bola do konania pribratá znalecká organizácia a opätovne bol\nvykonaný znalecký posudok z odboru kriminalistiky, odvetvia pyrotechniky, a to napriek\nskutočnosti, že vec bola spotrebovaná, a teda fyzicky neexistovala. Zaistený predmet teda\nnemohol byť znalcovi predložený, a preto ani nebolo možné znalecky ho skúmať\na zodpovedať na týmto súdom kladené otázky. S ohľadom na uvedené mal špecializovaný\ntrestný súd podľa sťažovateľa postupovať podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku\n(obdobne ako v prípade\n\nobžalovaného zo spáchania prečinu nedovolenej\n\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania\n14\n\na obchodovania s nimi, ktorého podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona spod obžaloby\noslobodil) a oslobodiť ho ako obžalovaného spod obžaloby, pretože v prípade zaisteného\npredmetu – údajného granátu nebolo možné opakovať znalecké dokazovanie, a preto podľa\nsťažovateľa neexistuje žiaden relevantný dôkaz, že sa stal skutok, pre ktorý bol odsúdený.\nSťažovateľ s poukazom na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla 2015\nuviedol, že sa s ním nemôže stotožniť, pretože namietal v prvom rade nezákonnosť\ndôkazov, na základe ktorých súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli\nk záveru o vine a ktoré podľa jeho názoru nemohli byť jedným z usvedčujúcich dôkazov\npráve s ohľadom na ich rozpor so zákonom.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na ustálenú judikatúru týkajúcu sa\nrozhodovania súdu v prípade nejednoznačnosti výsledkov vykonaného dokazovania\n(R 14/1964) a následne konštatoval, že vzhľadom na tzv. zbraňovú amnestiu mal\nšpecializovaný trestný súd aplikovať § 285 písm. b) Trestného poriadku. Podľa sťažovateľa\nuvedené pochybenie špecializovaného trestného súdu zostalo bez povšimnutia najvyššieho\nsúdu, ktorý sa s uvedenou argumentáciou predloženou sťažovateľom riadne nevysporiadal.\nSťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje ani s právnou kvalifikáciou skutku podľa\n§ 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona, pretože z odôvodnenia rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 podľa neho nie je jasné, na základe akých\nskutočností a vykonaných dôkazov dospel špecializovaný trestný súd k záveru, že uvedený\nčin spáchal on ako člen nebezpečného zoskupenia.\nSťažovateľ je toho názoru, že «samotné tvrdenia spoluobžalovaného\na svedka\n\n, že v skupine sa používali aj granáty, nemôže bez ďalšieho byť dostatočným\n\ndôkazom preukazujúcim, že spáchal tento skutok ako člen nebezpečného zoskupenia\na nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že aj keby zaistený predmet bol skutočne granátom,\nmusel sťažovateľ o tom vedieť a mal tento predmet pre účely zločineckej skupiny, a teda aj\nako člen zločineckej skupiny. Takýto záver pri absencii ďalších dôkazných prostriedkov\nnepreukazuje súvislosť medzi držbou zaisteného predmetu a údajným používaním granátov\nzločineckou skupinou, a teda nie sú naplnené všetky kvalifikačné prvky pojmu zločinecká\n15\n\nskupina. Navyše neexistuje jediný priamy dôkaz o tom, že tento konkrétny zaistený predmet\npochádza z trestnej činnosti zločineckej skupiny, alebo či mal byť použitý na spáchanie\nniektorého z trestných činov uvedených v § 129 ods. 3 TZ, na účely priameho alebo\nnepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Uvedenú situáciu sťažovateľ ilustroval\nna príklade trestného konania vedeného pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn.\n2T/52/2010 v trestnej veci ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 TZ spáchaného\nspolupáchateľstvom podľa § 20 TZ (spoločne bol obvinený s\n,a\n\n,\n\nza údajný skutok zo dňa 27. 9. 2009). V uvedenej trestnej veci\n\nbol dňa 17. 3. 2011 vydaný oslobodzujúci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa\n21. 3. 2011. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že napriek tomu že skutok sa mal\núdajne stať v čase, kedy v zmysle obžaloby mala existovať zločinecká skupina, sťažovateľovi\nako aj ostatným spoluobžalovaným bolo kladené za vinu spáchanie tohto skutku\n„obyčajným spolupáchateľstvom“. Preto zdôrazňuje, že je toho názoru, že aj v prípade,\nak aj súd mal za preukázanú existenciu zločineckej skupiny, nemôže to automaticky bez\nďalšieho viesť k záveru, že akákoľvek údajná trestnú činnosť bola spáchaná v spojitosti\ns členstvom v zločineckej skupine. Ani týmto argumentom sa odvolací súd nezaoberal.».\nVzhľadom na uvedené vady dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nz 28. novembra 2013 možno toto rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné, čím opätovne\ndochádza k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3\nústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nTakýmito nedostatkami bol poznačený aj rozsudok špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013 a jeho vydaniu predchádzajúci postup, na čo sťažovateľ poukázal v rámci\nním podaného odvolania argumentujúc, že v odôvodnení tohto rozsudku absentovalo\nuvedenie dôkazov, ktorými sú preukázané jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného\nčinu obsiahnuté v rámci skutkových zistení tohto, a to tak vo vzťahu ku skutku uvedenom\nv bode 6, ako aj ku skutku uvedenom v bode 9 rozsudku špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013. Sťažovateľ taktiež uviedol, že ak nebolo preukázané samotné spáchanie\nskutku, nemohlo byť následne ani kvalifikované podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a)\nTrestného zákona.\n16\n\nSťažovateľ ďalej uviedol, že okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej\nsadzby, musí byť v zmysle § 120 ods. 3 Trestného poriadku (teraz § 163 ods. 3 Trestného\nporiadku) vyjadrená v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku. Nestačí vyjadriť túto\nokolnosť iba v tzv. právnej vete a v použitom zákonnom ustanovení (R 24/2004).\nKu skutku uvedenom v bode 9 rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája\n2013 sťažovateľ ďalej uviedol, že obhajoba na pojednávaní navrhovala dôkazy (o zaradení\nmojej osoby do PRH na pozíciu kŕmiča svíň), avšak špecializovaný trestný súd tento návrh\nzamietol a nesprávne a v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona\nustálil záver o spáchaní trestného činu. V zmysle uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že\nšpecializovaný trestný súd účelovo vykonával a hodnotil navrhované dôkazy, čo je\nv príkrom rozpore so zásadami trestného konania, a že z odôvodnenia nevyplýva\njednoznačný záver nevzbudzujúci pochybnosti o vine obžalovaného.\nV neposlednom rade sťažovateľ v rámci odvolania poukázal na skutočnosť, že ako\njedinému z obžalovaných mu špecializovaný trestný súd ponechal nezmenenú výšku trestu\nodňatia slobody, a to napriek jeho priznaniu k spáchaniu skutku uvedenému v bode 1\nobžaloby a ostatným poľahčujúcim okolnostiam, ktoré zostali týmto súdom nepovšimnuté.\nV súvislosti s podľa sťažovateľa zjavnými a neodôvodnenými rozdielmi vo výške\nuložených trestov odňatia slobody poukázal na tresty uložené v rámci uvedeného konania\nzostávajúcim spoluodsúdeným.\nZ už uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že uvedeným postupom\na rozhodnutiami súdov zúčastnenými na rozhodovaní predmetnej veci došlo k porušeniu\nním označených práv.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal\nnález, v ktorom vysloví, že postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj rozhodnutím\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozhodnutím\n17\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s rozhodnutím\nšpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013 boli porušené jeho\nzákladného práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46\nods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 listiny, ako aj práv\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 dohovoru, uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 zruší a vec vráti najvyššiemu súdu\na zároveň prizná sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 355,73 €.\nII.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nSťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17\nods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 7\nods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6\nods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s rozsudkom špecializovaného\n\n18\n\ntrestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013. K porušeniu označených práv malo\npodľa sťažovateľa dôjsť tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci\n- nevyhodnotili dôkazy získané postupom podľa § 116 Trestného poriadku\npredložené v tomto konaní (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza\ntelefonických kontaktov odsúdeného\n\na svedka\n\n) po vydaní nálezu ústavného\n\nsúdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014 v dôsledku jeho účinkov ako nezákonné,\n- dostatočne v jeho prípade nezohľadnili priznanie ako poľahčujúcu okolnosť podľa\n§ 36 ods. 1 Trestného zákona, t. j. v súvislosti s uložením neprimeraného trestu,\n- v časti týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 6 [obzvlášť závažný zločin podvodu\npodľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. a)\na na § 141 písm. a) Trestného zákona] nepreukázali dostatočne naplnenie všetkých znakov\nskutkovej podstaty trestného činu podvodu v prípade sťažovateľa v kontexte preukázania\nobjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu (preukázanie konania\nsmerujúceho k predaju diaľničných známok) jedine výpoveďou chráneného svedka,\nnedostatočne preukázanej, resp. nepreukázanej výšky škody, ako aj nepreukázania následku,\nktorý predpokladá objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a napokon\ntaktiež nenaplnenie znakov zločineckej skupiny v prípade tohto skutku,\n- v časti týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 9 [obzvlášť závažný zločin\nnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 4\npísm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona] nevykonali ním\nnavrhnuté dôkazy preukazujúce, že si nebol vedomý funkčnosti zaisteného predmetu\n(nenaplnenie subjektívnej stránky trestného činu – pretože sa mylne domnieval, že zaistený\npredmet je dymovnica), nemohli vykonať opätovné znalecké dokazovanie pre neexistenciu\nzaisteného predmetu skúmania (granátu) a nezohľadnili, že sa na neho mala vzťahovať\ntzv. zbrojná amnestia.\n\n19\n\nK namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\nzo 16. júla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho\nsúdu z 28. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom\nÚstavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením\nnajvyššieho súdu zo 16. júla 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2013\npreskúmal obsah odôvodnení uvedeného uznesenia i rozsudku, ako aj obsah rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 v rozsahu, v ktorom na tento rozsudok\nuvedené rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujú.\nVo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 28. novembra 2013 považoval ústavný súd\nlehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal\nnázor, že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti\nústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom\nlehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku\nnajvyššieho súdu z 28. novembra 2013 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj\ntiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská\nverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54).\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práv\nnevyhodnotením dôkazov (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza\ntelefonických kontaktov odsúdeného\n\na svedka\n\n) v dôsledku účinkov\n\nvydaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014 ako nezákonných\nnajvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 v podstatnom uviedol:\n„Dovolací súd sa nestotožnil ani s názorom dovolateľa, že s poukazom na uznesenie\nÚstavného súdu SR z 29. apríla 2014, PL. ÚS 10/2014 sú dôkazy získané postupom podľa\n§ 116 Tr. por. (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza telefonických\nkontaktov odsúdeného\n\na svedka\n\n) nezákonné. Na tomto závere nič nemení\n\nani skutočnosť, že dovolaciemu súdu je známy aj nález Ústavného súdu SR z 29. apríla 2015\nv danej veci, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7, § 63 ods. 6\n20\n\nzák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116\nTr. por. a § 76a ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších\npredpisov s čl. 13 ods. 4, čl.16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3 a čl. 22 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1,\nčl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru. V tejto\nsúvislosti je potrebné zdôrazniť, že zmena, resp. zrušenie procesných predpisov, ku ktorým\ndôjde prijatím neskoršieho zákona, resp. rozhodnutia ústavného súdu platí vždy\ndo budúcnosti, t. j. nemá spätnú účinnosť a nemôže sa uplatniť pri hodnotení prípustnosti\ndôkazov vykonaných skôr, v súlade s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou. V danej\ntrestnej veci boli údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke zabezpečené v čase\npred rozhodnutím Súdneho dvora a Ústavného súdu SR a to plne v súlade s Trestným\nporiadkom, preto tu v žiadnom prípade nie je možné uplatniť tzv. pravú retroaktivitu, ktorá\nby spätne spôsobila neprípustnosť použitia týchto dôkazov.“\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už\nvyslovil, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým\nvšeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom\nprípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno\nvyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov\nna konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne\nide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomné\npôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej\nistoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu\nvyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa\nrealizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami\nna rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych\nveciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založený\nna prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)\na jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci\n21\n\nvychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii\nspomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany\nústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu\nprávnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).\nOpierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom\nsúde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych\npredpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach\nna tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase\nuverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky neboli\nprávoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca\numožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej\ns princípom právnej istoty konvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo iných\norgánov verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývali\nz aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov\noznačil ústavný súd za nesúladné s ústavou (II. ÚS 356/06).\nSťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 týkajúci sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona časti\nza bodkočiarkou, v ktorom ústavný súd konštatoval, že ním prijatý nález, podľa ktorého\nprávny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s ústavou je dôvodom\nobnovy konania „ex lege“ na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.\nPodľa sťažovateľa sa v jeho veci podkladom pre rozhodovanie súdu stal dôkaz získaný\nna základe ustanovenia právneho predpisu, ktorý na základe nálezu ústavného súdu stratil\núčinnosť z dôvodu jeho rozporu s ústavou, a preto tento dôkaz možno podľa neho označiť\nza nezákonný, pôsobiaci zásah do jeho základných práv a slobôd a zadávajúci dôvod\npre povolenie obnovy konania v tejto veci.\nV danom prípade bola sťažovateľom označeným nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2014\nz 29. apríla 2014 konštatovaná ústavná nesúladnosť ustanovenia § 58 ods. 5 až 7 a § 63\n22\n\nods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení\nneskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy, čl. 7\nods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 listiny a čl. 8 dohovoru. V súvislosti s argumentáciou\nsťažovateľa je podľa ústavného súdu potrebné predovšetkým poukázať na skutočnosť,\nže závery vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014 nemajú vplyv\nna zmenu právneho stavu, t. j. zmenu zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu\na ukladania trestu. Ústavným súdom konštatovaná nesúladnosť uvedených ustanovení\ns ústavou, listinou a dohovorom bola nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014\nvyslovená z toho dôvodu, že tieto ustanovenia nestanovujú dostatočné garancie ochrany\npred neprípustným zásahom do práva na súkromie, pretože okrem iného nepodmieňujú\nzisťovanie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činných\nv trestnom konaní požiadavkou nevyhnutnosti, ďalej preto, že pre ich aplikáciu\nneustanovujú účinné prostriedky kontroly, a taktiež preto, že neprikladajú žiaden význam\npovahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, t. j. umožňujú\norgánom činným v trestnom konaní vykonať zásah do práva na súkromie, ktorý nespĺňa\npožiadavku nevyhnutnosti a proporcionality v užšom slova zmysle, inak povedané,\numožňujú neoprávnený zásah do ústavou chránených základných práv a slobôd. Uvedená\nskutočnosť, t. j. vyslovenie nesúladu týchto ustanovení s ústavou, listinou a dohovorom, ale\nneznamená, že všetky zásahy už orgánmi činnými v trestnom konaní na základe nich\nvykonané boli neoprávnené a porušujúce základné práva a slobody dotknutých osôb.\nVzhľadom na uvedené nemožno argumentáciu sťažovateľa, v ktorej neuviedol dostatočné\ndôvody spochybňujúce oprávnenosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní do jeho\npráva na súkromie, považovať za právne relevantnú, t. j. zakladajúcu dôvod na vyslovenie\nporušenia ním označených práv.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní\nv tejto veci dostatočne v jeho prípade nezohľadnili priznanie ako poľahčujúcu okolnosť\npodľa § 36 ods. 1 Trestného zákona, t. j. v súvislosti s uložením neprimeraného trestu,\nnajvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 v podstatnom uviedol:\n\n23\n\n„V tomto smere neobstoja námietky dovolateľa, že v dôsledku toho, že mal byť\noslobodený spod obžaloby pre skutok č. 10/ obžaloby (nedovolené ozbrojovanie\na obchodovanie so zbraňami) a že spáchanie skutku č. 6/ obžaloby (podvod) mu nebolo\npreukázané, mu súd mohol ukladať len trest za skutok v bode 1/ obžaloby (založenie,\nzosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny) rešpektujúc prevahu poľahčujúcich\nokolností (priznanie a oľutovanie skutku, vedenie riadneho života pred spáchaním trestného\nčinu).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zrušil výrok o treste u obvineného\n\na uložil\n\nmu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov so zaradením na jeho výkon do\nústavu s maximálnym stupňom stráženia. Okrem trestu odňatia slobody mu uložil aj trest\nprepadnutia veci. Keďže mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok z 5. marca\n2012, sp. zn. 2T/41/2012, ktorý zrušil o výroku o treste, uložený peňažný trest, tento mu\nspolu s náhradným trestom odňatia slobody uložil aj v rámci ukladania súhrnného trestu.\nV tomto smere dovolací súd nezistil, že by obvinenému bol uložený súhrnný trest odňatia\nslobody v rozpore s pravidlami jeho ukladania, mimo trestnej sadzby podľa toho zákonného\nustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Rovnako nezistil,\nže by mu bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin\nnepripúšťa.“\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 vo vzťahu k tejto\nargumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol:\n„Ku skutku sa napokon priznal aj obžalovaný\n\n, avšak s tým, že žiadnej ďalšej\n\ntrestnej činnosti sa v rámci skupiny nedopustil a neprijímal ani žiadne pokyny od iných,\nvyššie postavených členov, teda ako by bol len členom nejakého šachového krúžku, na čo\nsúd nemohol prihliadať a následne ani ako na výraznú poľahčujúcu okolnosť\npri rozhodovaní o treste.“\nZ uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa o nezohľadnení poľahčujúcich\nokolností v jeho prípade sa nezakladá na pravde. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto\nveci zohľadnili mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti u sťažovateľa (priznania\nsťažovateľa) v spojení s ďalšími ním v konaní prezentovanými konkrétnymi tvrdeniami,\n24\n\npričom práve s ohľadom na obsah uvedených tvrdení najvyšší súd konštatoval, že priznaniu\nsťažovateľa ako poľahčujúcej okolnosti nemohla byť priznaná výrazná závažnosť\npri zohľadňovaní jemu uloženého trestu. Uvedený záver je podľa názoru ústavného súdu\ndostatočne odôvodnený, a teda ústavne akceptovateľný.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 6\n[obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného\nzákona s poukazom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Trestného zákona] spočívajúcej\nv námietke o nepreukázaní naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu\npodvodu v prípade sťažovateľa v kontexte preukázania objektívnej stránky skutkovej\npodstaty trestného činu podvodu (preukázanie konania smerujúceho k predaju diaľničných\nznámok)\n\njedine\n\nvýpoveďou\n\nchráneného\n\nsvedka,\n\nnedostatočne\n\npreukázanej,\n\nresp. nepreukázanej výšky škody, ako aj nepreukázanie následku, ktorý predpokladá\nobjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu, nenaplnenie znakov\nzločineckej skupiny v prípade tohto skutku, najvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015\nuviedol:\n„Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nenapĺňa ani námietka\nobvineného o nedokázaní skutku v bode 6/ obžaloby vzhľadom k už uvedenej viazanosti\ndovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom.“\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 v súvislosti s uvedenou\nargumentáciou sťažovateľa uviedol:\n«Ku skutku pod bodom 6/ je potrebné uviesť, že z viacerých dôkazov bolo\npreukázané, že „obchod“ s diaľničnými nálepkami do zločineckej skupiny priniesol\nobžalovaný\n\ncez obžalovaného\n\npodieľali aj obžalovaní\n), obžalovaného\n\n. Priamo na ich predaji sa\n(výpoveď obžalovaného\n\njednoznačne usvedčoval obžalovaný\n\nfalošných nálepiek seneckou skupinou mal vedomosti aj odsúdený\n\n, svedka\n. O predaji\naj s tým, že\n\nfalošné doklady k nim zabezpečí práve obžalovaný\n\n. Nepriamo mal takúto\n\ninformáciu sprostredkovanú aj svedok\n\nfalošné nálepky ukazoval\n\npriamo obžalovaný\n\n, svedkovi\n\ns tým, že ide o „falce“ z Bratislavy.\n25\n\nNa zaistených nálepkách boli nájdené otlačky prstov obžalovaného\n\n.\n\nPri ustálení výšky škody súd prvého stupňa vychádzal z minimálne preukázanej výšky\nškody, aj keď výpoveď svedka\n\npovažoval za vierohodnú, nevylúčil, že v množstve\n\npredaných nálepiek by mohlo dôjsť k menším nepresnostiam, a preto vychádzal najmä\nz výpovede obžalovaného\n\na vecných dôkazov a skutok kvalifikoval miernejšie,\n\npoužijúc zásadu in dubio pro reo.\nObžalovaný\n\nnajskôr uviedol, že za nálepky odovzdané\n\ndostal\n\n41 000 € č. 1. 973 a nasl. (zv. 3), neskôr (zv. 24) uvádzal zisk 1,6 mil. Sk - cca 53 000 €.\nSvedok\n\npritom priznal svoj zisk z predaja nálepiek na nákladné vozidlá asi\n\n700 000 Sk, na osobné vozidlá 30 000 Sk a „zo stredných“ 300 - 400 000 Sk s tým, že takéto\nsumy získali aj obžalovaní\n\n,\n\n, obžalovaný\n\nsa vyjadriť nevedel. Obžalovaný\n\nmenej, koľko išlo\n\nim zakázal, aby nálepky použili na\n\nvlastných vozidlách. Z rozsahu tohto skutku a zisku z trestnej činnosti je vylúčené, že by sa\npodiel neodvádzal aj vyššie postaveným členom.\nAj obžalovaný\na\n\npotvrdil verziu svedka\n\n, že to bola robota\n\n, najskôr dostali 1 000 ks nálepiek na osobné automobily, neskôr po 1 000 ks\n\nna „Avie“ aj na nákladné automobily, celé to riadil práve\ntrestný súd u obžalovaného\ns obžalovaným\n\n. Pričom Špecializovaný\n\nskutok kvalifikoval len v spolupáchateľstve\n\n, nie ako spáchaný členom nebezpečného zoskupenia, keďže ho\n\nvskutku pod bodom 1/ neuznal vinného ako člena zločineckej skupiny, ale len ako činného\npre takúto skupinu.\nAj odvolací súd sa preto stotožnil s úvahami prvostupňového súdu pri právnom\nposúdení tohto skutku.»\nZ obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla 2015 je zrejmé, že\ns ohľadom na obmedzený revízny princíp uplatňovaný v dovolacom konaní sa tento súd\nnámietkami sťažovateľa\n\ntýkajúcimi sa\n\nhodnotenia naplnenia zákonných znakov\n\nskutkovej podstaty trestného činu podvodu, t. j. hodnotením skutkových zistení súdov\nzúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, nezaoberal a jeho záver týkajúci sa\naplikácie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spôsobujúceho obmedzenie práv\n\n26\n\nsťažovateľa, resp. obmedzenie rozsahu prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v tomto\nkonaní, je aj podľa názoru ústavného súdu plne ústavne akceptovateľný.\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 venoval pozornosť aj\nnámietkam sťažovateľa a v tejto súvislosti je potrebné osobitne podľa ústavného súdu\npoukázať na to, že sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal plne aj na závery\nšpecializovaného trestného súdu uvedené v jeho rozsudku z 21. mája 2013. Závery popísané\nšpecializovaným trestným súdom predovšetkým v rozsudku z 21. mája 2013 vo vzťahu\nk skutku uvedenom v bode 1 a skutku uvedenom v bode 6 dávajú plnú odpoveď\nna argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa nenaplnenia jednotlivých znakov skutkovej\npodstaty podvodu v danom prípade. Vo vzťahu k záveru súdov zúčastnených\nna rozhodovaní v predmetnej veci o naplnení objektívnej stránky trestného činu podvodu\naktívnym predajom falošných diaľničných nálepiek sťažovateľom možno konštatovať,\nže tento záver vyplýva z viacerých dôkazov predložených v rámci vykonaného dokazovania\npopísaných a konkretizovaných nielen vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 6, ale taktiež\nz dôkazov popísaných a vykonaných vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 1 (zločin\nzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona),\nna základe ktorých možno získať podrobný obraz o fungovaní tejto zločineckej skupiny\na možnostiach jednotlivcov do nej patriacich vo vzťahu k páchaniu trestnej činnosti\ntakpovediac „na vlastnú päsť“, resp. mimo tejto zločineckej skupiny. Zo záverov súdov\nzúčastnených na rozhodovaní v tejto veci možno taktiež vyvodiť záver o spôsobe, akým\nbola v konaní ustálená minimálna výška spôsobenej škody (špecializovaný trestný súd\nvychádzal zo samotnej výpovede jedného zo spoluodsúdených a vecných dôkazov\nvykonaných v konaní). Uvedené právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto\nveci podľa názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené\npoukázaním na konkrétne v konaní preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne\nakceptovateľné.\nVo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 9\n[obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa\n§ 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a)\n27\n\nTrestného zákona] v súvislosti s nevykonaním ním navrhnutých dôkazov preukazujúcich,\nže si nebol vedomý funkčnosti zaisteného predmetu (nenaplnenie subjektívnej stránky\ntrestného činu – mylne sa domnieval, že ide o dymovnicu), s nemožnosťou vykonania\nopätovného znaleckého dokazovania pre neexistenciu zaisteného predmetu skúmania\n(granátu) a s argumentáciou, podľa ktorej sa na neho mala vzťahovať tzv. zbrojná amnestia,\nnajvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 uviedol:\n«K námietke o procesnej nespôsobilosti znaleckého posudku týkajúceho sa\n„granátu“, ktorý znalci v čase skúmania nemali k dispozícii dovolací súd uvádza\nnasledovné:\nzávery odvolacieho súdu vyjadrené v rozhodnutí sp. zn. 6 To 4/2012 sa týkajú len\ntých uznesení o pribratí znalcov, ktoré boli vydané až potom, čo bolo vznesené obvinenie\njednotlivým osobám a znaleckých posudkov, na základe týchto uznesení vypracovaných,\nktoré boli rozhodujúce pre posúdenie viny.\nZ vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že uznesením zo 16. februára 2010, ČVS: PPZ25/BOK-B1-2010, bolo\n\nvznesené obvinenie pre zločin založenia,\n\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a pokračujúci obzvlášť\nzávažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom\nna § 141 písm. a/ Tr. zák. Pri domovej prehliadke vykonanej 16. februára 2010 na základe\npríkazu sudcu pre prípravné konanie z 13. februára 2010, BB-ŠTS-V-156-1/10-Ntt-127, bol\nokrem iného nájdený a odňatý čierny granát bez označenia s poistkou. Uznesením\nzo 17. februára 2010, ČVS:PPZ-25/BOK-Bl-2010, bola do konania v zmysle § 142 ods. 1,\n§ 143 ods. 1 Tr. por. pribratá znalecká organizácia - Kriminalistický a expertízny ústav PZ\nna podanie znaleckého posudku z odboru kriminalistika, odvetvia kriminalistická\npyrotechnika. Znalecký posudok, č. PPZ-1972/KEU-BA-EXP-2010, bol vypracovaný\n3. mája 2010. Pre tento skutok (obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.) bolo\ntrestné stíhanie začaté a obvinenie\n\nvznesené 23. júla 2010.\n\nOdsudzujúci rozsudok z 21. mája 2013 v časti týkajúcej sa tohto skutku bol založený\nna dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané zákonným spôsobom - zápisnica o vykonaní\ndomovej prehliadky spolu s fotodokumentáciou, pri ktorej bol odňatý čierny granát\nbez označenia s poistkou, výsluch znalca\n28\n\n, ktorý bol osobne prítomný\n\npri odistení a odpálení granátu, listinný dôkaz preukazujúci jeho odpálenie, správa\nz vojenského archívu Ministerstva obrany k zaradeniu obvineného\n\nna základnej\n\nvojenskej službe. ...\nPrávna kvalifikácia skutku v bode 9/ rozsudku je správna. Skutok napĺňa všetky\nznaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a\nobchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom\nna § 141 písm. a/ Tr. zák. Dovolací súd pri tom vychádzal zo zisteného skutkového stavu\nveci, tak ako ho zistili a ustálili súd nižších stupňov. Neobstojí ani tvrdenie obvineného o\nzániku trestnosti činu, pretože tzv. zbraňová amnestia, na ktorú dovolateľ poukazuje a ktorá\nv zmysle § 72b zák. č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive trvala od 1. novembra\n2009 do 31. mája 2010 sa na tento druh zbrane nevzťahovala. Ručné granáty tohto typu\n(RG -4) patria medzi vojenský materiál a používajú sa výhradne v ozbrojených silách a\nzboroch. Ich legálne nadobudnutie nepovolanými osobami nie je možné. Okrem toho nebola\nsplnená ďalšia z podmienok zániku trestnosti činu nedovoleného ozbrojovania - dobrovoľné\nodovzdanie do úschovy. Zo zápisnice o vykonanej domovej prehliadke je zrejmé, že\nobvinený po predchádzajúcej výzve v zmysle § 104 Tr. por. uviedol, že žiadne zbrane\na náboje v dome nemá a až následnou prehliadkou bol tento granát nájdený v kuchynskej\nlinke a následne odňatý.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať ani poukaz\nna to, že v konaní nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu nedovoleného\nozbrojovania a obchodovania so zbraňami v dôsledku negatívneho skutkového omylu\n(mylne sa domnieval, že išlo o dymovnicu). Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i/ Tr. por. totiž môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného\nskutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy nie\nsamotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať\na meniť.»\nNajvyšší súd v rozsudku z 28. novembra 2013 vo vzťahu k uvedenej argumentácii\nsťažovateľa v podstatnom uviedol:\n«Správne postupoval prvostupňový súd, keď neuveril obrane obžalovaného\n(bod 9/), ktorý jednak tvrdil, že granát dobrovoľne vydal pri domovej prehliadke, tak sa\n29\n\nna neho mala vzťahovať tzv. zbraňová amnestia, na druhej strane tvrdil, že nevedel, že išlo\no ostrý granát (potom ho ako atrapu nemusel na výzvu odovzdávať). Bolo zistené, že\nobžalovaný riadne absolvoval základnú vojenskú službu, ide o dospelého primerane\nvzdelaného muža, u ktorého nie je dôvod predpokladať nejakú mentálnu poruchu, ktorý sa\nso zbraňami, vrátane granátov stretol aj v rámci jeho zločineckej skupiny. Z vykonaných\ndôkazov je nesporné, že skupina používala prenajatú garáž na uskladnenie aj granátov,\npričom do nej mali prístup výlučne obžalovaní\nobžalovaný\n\na obžalovaný\n\n. Nakoľko\n\nmal problém ju vôbec otvoriť, obsluhoval ju práve obžalovaný\n\n, z čoho možno vyvodiť záver, že bol akýmsi „zbrojárom“ v skupine a bol si dobre\nvedomý, že bez povolenia prechovával hromadne-účinnú zbraň ako člen zločineckej\nskupiny, čomu zodpovedalo aj právne posúdenie skutku v napadnutom rozsudku.»\nZ uvedeného je zrejmé, že v predmetnom konaní bola opätovne do konania pribratá\nznalecká organizácia z odvetvia pyrotechniky, za ktorú mal znalecký posudok vypracovať\nznalec\n\n, ktorý vypracoval v prípravnom konaní aj predchádzajúci\n\nprocesne nespôsobilý znalecký posudok, pri vypracovaní ktorého pri skúške funkčnosti\nzaisteného predmetu došlo k jeho výbuchu. Z rozhodnutí súdov zúčastnených\nna rozhodovaní v tejto veci je zrejmé, že pri ustaľovaní záverov vo vzťahu k skutku\nuvedenému v bode 9 nevychádzali zo znaleckého posudku, ale z výpovede znalca\na z prečítanej správy, na základe ktorej dospeli k záveru\no funkčnosti granátu ako zaisteného predmetu (pozri s. 89 rozsudku špecializovaného\ntrestného súdu z 21. mája 2013). V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa\njeho nevedomosti týkajúcej sa funkčnosti zaisteného predmetu súdy poukázali\nna presvedčivé dôkazy rozporujúce toto tvrdenie, a to nielen na správu týkajúcu sa\nabsolvovanej základnej vojenskej služby, ale najmä na výpovede jeho spoluobžalovaných\na\n\n, fotodokumentáciu ďalších druhov pyrotechniky, existenciu prenajatej\n\ngaráže, v ktorej táto skupina uskladňovala aj granáty a do ktorej mal prístup aj sťažovateľ\na pod. (s. 89 ̶ 90 rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 v spojení\ns rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2013).\n\n30\n\nZ uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa\nnevykonania dôkazov súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci poukázali na konkrétne\nv predmetnom konaní vykonané z hľadiska ich skutkových záverov relevantné dôkazy\na následne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonali selekciu dôkazov\nnavrhnutých sťažovateľom. Súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe je ako jediný\nv predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou,\na to v rámci obsahového kontextu vykonaného dokazovania posúdením množstva, kvality\na závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. V danom prípade ústavný súd\nnevidel prvky zjavnej svojvôle súvisiacej so selekciou dôkazov, resp. odmietnutím vykonať\nsťažovateľom navrhnuté dôkazy v pomere s rozsahom, kvalitou a množstvom dôkazov,\nktoré súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci konkrétne na preukázanie svojich záverov\noznačili, a preto sa ústavný súd s týmito závermi plne stotožnil.\nVo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa tzv. zbraňovej amnestii ústavný súd\npoznamenáva, že závery najvyššieho súdu (s. 11 uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla\n2015), podľa ktorých zaistený predmet nepodliehal pod tzv. zbraňovú amnestiu a navyše\nnebol sťažovateľom vydaný dobrovoľne, sú v tomto prípade absolútne vyčerpávajúce,\na teda aj plne ústavne akceptovateľné, t. j. ústavný súd v súvislosti s uvedenou\nargumentáciou sťažovateľa nezistil dôvod na vyslovenie ním označených práv.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom špecializovaného\ntrestného súdu z 21. mája 2013 a jemu predchádzajúcim postupom\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\n31\n\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie\n(m. m. IV. ÚS 115/07).\nV\n\nprípadoch,\n\npri\n\nktorých\n\nsťažovateľ\n\nnamieta\n\nporušenie\n\nsvojho\n\nústavou\n\ngarantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane\nzdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci\nktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom\nkonaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať\njednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.\nPreto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde\nnamietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené\nv jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv\na slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,\nIV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).\nV záujme ochrany svojich práv mal sťažovateľ v súlade s § 306 a nasl. Trestného\nporiadku možnosť predložiť svoju argumentáciu prostredníctvom podaného odvolania proti\nrozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 najvyššiemu súdu, do právomoci\nktorého patrí rozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc najvyššieho súdu\nrozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného trestného súdu\nz 21. mája 2013 v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie\nprerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci.\n\n32\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. marca 2016\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "amnestia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "arbitrárnosť", "obnova konania-obnova konania v trestnom konaní", "zbrane a strelivo", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 220/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 220/07 z 19. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-19", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a3a0aae-b075-46f1-bbbc-de31906b2528"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:7333adac-80d6-4ff5-aca8-3fd2723f00be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 356/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 356/06 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7333adac-80d6-4ff5-aca8-3fd2723f00be"}, {"guid": "ussr:bfa7cbbd-cfc6-4622-ad2e-259e25d06517", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 29/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 29/06 z 8. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-08", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bfa7cbbd-cfc6-4622-ad2e-259e25d06517"}, {"guid": "ussr:d4201e64-e571-4cb1-a649-175ca620fab6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 72/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 72/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4201e64-e571-4cb1-a649-175ca620fab6"}, {"guid": "ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 51/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b"}, {"guid": "ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 448, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71d28b00-6977-4886-b829-d5fb0baba326"}, {"guid": "ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 18/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/04 z 23. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-23", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec93b933-7f09-4d96-abc9-eb5dcceaec3d"}, {"guid": "ussr:b1cf93e6-c070-4e2d-bcff-0e03a7fedb38", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 3/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/02 z 31. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1cf93e6-c070-4e2d-bcff-0e03a7fedb38"}], "citovane_v": [{"guid": "bb1f94eb-b422-4d71-8f7a-ac558bf4971b:91161b7e-dbb4-4495-b3f1-6aa1e992444a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8114011005.8", "spisova_znacka": "3To/44/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3To/44/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8114011005.8"}]}