{"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-03-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma zjednocujúce stanovisko"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 4/2015­11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyslovených v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014\na v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti\n\nv konaní vedenom pod sp. zn.\n\nII. ÚS 529/2013, prijal toto\nstanovisko:\nOdsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest\nvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len\nz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom\na v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavnému súdu bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom\n, Advokátska kancelária,\n\n, ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj\npráva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013. V predmetnom konaní najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len „namietané uznesenie“)\ndovolanie sťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol ako\ndovolanie, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému\nuzneseniu najvyššieho súdu v zásade tieto námietky:\na) za žiadnych okolností nemožno považovať za ústavne konformný a akceptovateľný\nprávny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok\nzánik práva sťažovateľa podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ vykonal\npeňažný trest nie preto, že by ho považoval za zákonný a nemal záujem brániť sa proti jeho\nnezákonnosti dovolaním, ale výlučne len preto, že podanie dovolania nemá odkladný účinok\nvo vzťahu k trestu, ktorý mu bol odsudzujúcim rozsudkom uložený, a preto v prípade, ak by\nsíce podal dovolanie, ale peňažný trest nevykonal, zo zákona by sa mu premenil na trest\nodňatia slobody;\n\n2\n\nb) za ústavne konformný a akceptovateľný nemožno považovať ani výklad\nnajvyššieho súdu, v zmysle ktorého možno pod odsudzujúcim rozsudkom rozumieť len taký,\nna základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného, pričom s\nnástupom fikcie neodsúdenia, keďže v prípade sťažovateľa vykonaním uloženého peňažného\ntrestu došlo k jeho zahladeniu, je potrebné odsudzujúce rozhodnutie sťažovateľa považovať\nza neexistujúce;\nc) podľa sťažovateľa zahladením odsúdenia nezanikajú všetky nepriaznivé účinky\nodsúdenia, odsúdenie sťažovateľa sa aj po jeho zahladení bude uvádzať v odpise z registra\ntrestov, ktorý sa vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaní\nalebo povolení. Zahladením odsúdenia nezanikajú ani negatívne účinky, ktoré mal podľa\njeho názoru nezákonne uložený peňažný trest na majetkovú sféru sťažovateľa, keďže bol\nz jeho strany vykonaný, t. j. zaplatený, ani negatívne účinky, ktoré mal takto uložený trest\nna osobnostnú a citovú sféru sťažovateľa, keďže jeho pracovné a rodinné prostredie na neho\nstále hľadí ako na odsúdeného.\nÚstavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013­22 z 22. októbra 2013 prijal sťažnosť\nsťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nna ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne\nneopodstatnenú.\nUznesením č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014 bola ústavným súdom ako\nzjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť\nzastúpeného advokátom\n\n,\n\n,\n\n, Advokátska kancelária,\n, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\n\nods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a\nslobôd (ďalej len „listina“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Tdo 70/2013 z 10.\ndecembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako také, ktoré bolo podané proti\nrozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, s odôvodnením, že v jeho trestnej\nveci došlo k zahladeniu odsúdenia. Sťažnosť bola založená na obdobnej argumentácii ako\nsťažnosť sťažovateľa vedená ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013.\n3\n\nV rámci odôvodnenia svojho uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014 sa\nústavný súd stotožnil so záverom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa po\nvykonaní uloženého peňažného trestu vyhodnotil ako dovolanie podané proti rozhodnutiu,\nproti ktorému dovolanie nie je prípustné. Podľa názoru ústavného súdu tento záver oprel\nnajvyšší súd o konkrétne platné a účinné zákonné ustanovenie relevantného, na vec sa\nvzťahujúceho právneho predpisu (§ 92 ods. 2 a § 93 ods. 1 Trestného zákona) a výklad\naplikovaných zákonných ustanovení najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo\nneodôvodnenosti.\nÚstavný súd ďalej v odôvodnení uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014\nvo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v podstatnom uviedol:\n«Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o otázku prípustnosti dovolania proti\nkonečným právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v trestných veciach, v ktorých\nuž došlo k zahladeniu odsúdenia, nie je oprávnený podávať výklad zákona. K tomu sú\npovolané všeobecné súdy, ktorým to do právomoci zveruje právny poriadok Slovenskej\nrepubliky.\nÚloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických alebo právnických\nosôb (čl. 127 ústavy) spočíva iba v posúdení, či všeobecný súd vo veci aplikované\nustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vyložil v súlade s ústavou, t. j. ústavne\nkonformným spôsobom, a či výkladom a aplikáciou zákona nebolo zasiahnuté\ndo základných práv fyzickej alebo právnickej osoby, ako aj to, či odôvodnenie takého\nvýkladu a aplikácie právneho predpisu je v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. V danom\nprípade ústavný súd zásah do základných práv sťažovateľa nezistil. Z napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo\ntakú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by\nbola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom svoj právny záver ústavne\nakceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.\nO ústavnosti postupu najvyššieho súdu nasvedčuje aj samotné konanie sťažovateľa,\nktorý bol v relevantnom čase zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom\n4\n\n(vyplýva to z rozhodnutia najvyššieho súdu). Sťažovateľ najprv proti rozhodnutiu súdu\ndruhého stupňa podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) a následne vykonal\npeňažný trest (zaplatil peňažný trest). Musel si však byť vedomý, a to vzhľadom na jeho\nzastúpenie obhajcom, účinkov vykonania trestu (zaplatenia peňažného trestu). Sťažovateľ\nmohol a mal predpokladať, k akej situácii dôjde a aký možný bude postup najvyššieho súdu\nvo veci dovolania. Bolo úlohou obhajcu sťažovateľa (v dovolacom konaní, pozri § 373\nods. 1 a 2 Trestného poriadku) právne reagovať na túto situáciu, ktorá nastala, tak aby\nv konečnom dôsledku bola na prospech sťažovateľa [pozri aj ustanovenie § 430 ods. 1\npísm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu\nz dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov\nodo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť]. Aj sám najvyšší súd v uznesení\no odmietnutí dovolania uviedol spôsob, akým mohol a mal sťažovateľ postupovať (požiadať\no odklad výkonu peňažného trestu), ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie.\nNemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že tak nemohol urobiť z dôvodu, že najprv\npodal dovolanie a následne vykonal trest (zaplatil peňažný trest). Naopak, práve táto\nokolnosť (takáto postupnosť) umožňovala postup opísaný v odôvodnení najvyššieho súdu.\nTaktiež nemožno v súvislostiach danej veci prijať tvrdenie sťažovateľa, že „Žiadna právna\nnorma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniu\ntrestu“, pretože sťažovateľovi uniká skutočnosť, že v tejto otázke nie je rozhodujúce\nvykonanie trestu, ale rozhodujúcim je zahladenie odsúdenia. A práve zahladeniu odsúdenia\na najmä jeho účinkom, t. j. na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený, ktoré tvorili\npodstatu rozhodnutia o dovolaní, sa najvyšší súd z pohľadu požiadaviek ústavnoprávnej\nochrany základných práv a slobôd sťažovateľa dostatočným spôsobom venoval. ...\nÚstavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti\nprávneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať\nza arbitrárny či zjavne neodôvodnený, ale za ústavne akceptovateľný, a rozhodnutie\nnajvyššieho súdu ako také za zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne, preto ústavný súd\nnemá dôvod do neho zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba\nkonštatovať, že nezistil žiadnu možnosť zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu\na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením\n5\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013, preto bolo potrebné sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.»\nII.\nPodľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senát, ktorý v súvislosti\nso svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho\nnázoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu\nnávrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne\no zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný\nuznesením pléna ústavného súdu.\nII. senát ústavného súdu pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci vedenej ústavným\nsúdom pod sp. zn. II. ÚS 529/2013 v rámci jej predbežného prerokovania prijal túto vec\nv časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru na ďalšie konanie väčšinou hlasov, pretože dospel k odlišným právnym záverom\nako III. senát ústavného súdu v uznesení č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014\nvo vzťahu k otázke ústavne konformného výkladu a uplatneniu ustanovení § 165 ods. 1\na § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, resp. k otázke prípustnosti dovolania odsúdeným,\nktorý už vykonal uložený trest, čím došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.\nV rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014 sa III. senát ústavného\nsúdu stotožnil s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého okolnosť zaplatenia,\nresp. vykonania uloženého peňažného trestu odsúdeným, bráni vecne prerokovať podané\ndovolanie, keďže v dôsledku zahladenia odsúdenia napadnuté rozhodnutie právne\nneexistuje, pričom proti neexistujúcemu rozhodnutiu potom dovolanie nie je prípustné, na\n\n6\n\nčo zákon reaguje povinnosťou dovolacieho súdu podané dovolanie v zmysle § 387 písm. f)\nTrestného poriadku odmietnuť. Zároveň bol III. senátom v predmetnej veci ustálený právny\nzáver, podľa ktorého mohol a mal sťažovateľ, ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie,\npostupovať podľa ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, v zmysle ktorého\nna návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného\ntrestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť.\nII. senát ústavného súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchto\nprávnych úvah:\nPredmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013­22\nz 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je\ndovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako\nneprípustné.\nPodľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí\nobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený\nalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú\nzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť\nalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok\no tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.\nAk bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia\nslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti\nprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené\nustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania\npodľa § 371.\n\n7\n\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje\ninak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie\na) rozsudok a trestný rozkaz,\nb) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,\nc) uznesenie o zastavení trestného stíhania,\nd) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,\ne) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného,\nf) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,\ng) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,\nh) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti\nrozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe\nriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.\nA. V namietanom uznesení najvyšší súd v prvom rade konštatoval, že zákon\nobmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom\nrozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým\nvymedzeným rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom\nnajvyššieho súdu prezentovaným v namietanom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty\na účelu inštitútu dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto\nprecizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je\nprejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého\nmožnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne\nužšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného\na vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu.\nVzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb\noprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v\naplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených\npodmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\n\n8\n\nV namietanom uznesení najvyšší súd argumentoval tým, že priznanie práva podať\ndovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku\nvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných\nstrán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj\nu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).\nNajvyšší súd ďalej poukazoval na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol\npodať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia. To by\nnásledne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie\npriaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí akoby\nnebol odsúdený.\nTakúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nLegalizujúcim\n\ndôvodom\n\ntakejto\n\nredukcie\n\nnemôže\n\nbyť\n\nargumentácia\n\nzaložená\n\nna rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.\nV danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNeprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,\nnemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení\nTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec\nprávoplatne skončená, je potrebné podľa citovaného ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného\nporiadku o prípustnosti dovolania považovať právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej,\nktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo\nbolo upustené od potrestania.\n\n9\n\nV tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,\nku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcim\nrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa\nna páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú , či už priamo\nna základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou\nneodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom\ntreba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie\ntakej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie\ndovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“\nNa rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho\nnázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku\nzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,\nkeďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce\nrozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru\nplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa\nktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.\nInak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia\npáchateľa – podmienkou podania dovolania nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená\nso zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania\nuloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom\nodopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo\nmožné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené\nnezákonným právoplatným rozhodnutím.\nB. Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:\n„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav\nsvojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní\n10\n\ndo zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolania, oprávnenia a pod. uvádzať\nodsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k\ntejto osobe. odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu\ntakých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol\ndožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“\nÚstavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani\ns týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie\nodsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých\nnepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, keďže tieto nemožno obmedzovať\nvýlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia\nneuvádzajú.\nExistencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká,\npričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý bol odsúdenému zahladený, má stále platný\nprávny základ v odsudzujúcom rozhodnutí.\na) Aj po zahladení odsúdenia spojeného so zákonnou fikciou neodsúdenia tak\nzostávajú zachované účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu\nk odsúdeniu, a to v prvom rade vo forme záznamu v odpise z registra trestov, pričom práve\nodpis z registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou\na predpokladom na plné\n\nuplatnenie subjektívnych práv páchateľa,\n\nnapr.\n\npráva\n\nna zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.\nb) Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.\nstrata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34\nods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou,\nktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným\nzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované. Aj z hľadiska cti\n11\n\na dobrého mena tak pre odsúdeného môže predstavovať zásadný rozdiel, či došlo „len“\nk zahladeniu jeho odsúdenia alebo či došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia.\nc) Vzhľadom na to, že existencia odsudzujúceho rozhodnutia uplatnením fikcie\nneodsúdenia nezaniká, nemôže odsúdený v súvislosti s jeho vykonaním žiadať ani napr.\nnáhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, keďže existencia právoplatného odsudzujúceho\nrozhodnutia znamená, že trest bol uložený v súlade so zákonom.\nd) Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje\npáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ\nuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na\nuplatnenie práva na náhradu škody a trov v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola\npoškodenému priznaná už v trestnom konaní).\n\ne) Pokiaľ ide o nepriaznivé účinky spojené s odsúdením, k zániku ktorých\nnedochádza ani zahladením odsúdenia, je napokon potrebné osobitne zdôrazniť, že aj\nv zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou\nfikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama\nskutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na\npáchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni\ntomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný\nčin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z tohto vyvodil príslušné\nzávery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským\nhodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť\ntejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol\nodsúdený (R 10/1974).\n\n12\n\nVychádzajúc z už uvedeného, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že\nzahladením odsúdenia nedochádza k odstráneniu všetkých nepriaznivých účinkov spojených\ns odsúdením.\nPodľa názoru ústavného súdu osobe, ktorej odsúdenie bolo zahladené, nemožno\nodňať možnosť podať dovolanie proti odsudzujúcemu rozhodnutiu len z toho dôvodu, že jej\nodsúdenie bolo zahladené, keďže by sa jej tým odňala možnosť, aby (v prípade\nodôvodnenosti dovolania) v konečnom dôsledku dosiahla zrušenie rozhodnutia o svojom\nodsúdení, a teda dosiahla odstránenie už uvedených negatívnych dôsledkov odsúdenia.\nMožnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na\nsúdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia\nneodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému\nprostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených\nprocesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do\noslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.\nC. V rámci uznesenia č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014 III. senát ústavného\nsúdu naznačil postup v zmysle ustanovenia § 430 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa\nktorého na návrh odsúdeného môže predseda senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon\npeňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo dňa, keď rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť. K uvedenému II. senát poukazuje na to, že odklad výkonu peňažného trestu\nje len dočasným opatrením najviac v rozsahu troch mesiacov, jeho trvanie teda nie je\npodmienené skončením dovolacieho konania. Nemožno obísť ani skutočnosť, že v zmysle\ncitovaného ustanovenia Trestného poriadku podanému návrhu na odklad výkonu peňažného\ntrestu nemusí predseda senátu vyhovieť. Posudzovanie dôležitosti dôvodov citované\nustanovenie Trestného poriadku bližšie neupravuje, a preto podanie dovolania nemusí byť\npredsedom senátu vyhodnotené ako dôležitý dôvod. Zároveň podanie dovolania nemá\nodkladný účinok vo vzťahu k trestu uloženému v rámci odsudzujúceho rozsudku, a preto\n\n13\n\nv prípade, ak by odsúdený síce podal dovolanie, ale peňažný trest by nevykonal, v zmysle\nustanovenia § 429 Trestného poriadku by sa mu premenil na trest odňatia slobody.\n\nVychádzajúc z už uvedeného, možno uzavrieť, že účinky spojené s uloženým\na zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti\nuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a práve cieľom a účelom\npráva odsúdeného podať dovolanie je zabezpečenie reálneho a účinného prostriedku nápravy\n– reparácie účinkov uloženého a zahladeného trestu, z dôvodu jeho vykonania odsúdeným.\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku\nvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným\nspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\nInak povedané, ak odsúdenému bol uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný\ntrest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, na základe čoho došlo k zahladeniu\nuloženého peňažného trestu, v dôsledku ktorého sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol\nodsúdený, nemožno odsúdenému odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že uložený\npeňažný trest mu bol zahladený, keďže by tým došlo k zásahu do podstaty a zmyslu\nzákladného práva na súdnu ochranu.\nCitovaný právny názor je odchylný od právneho názoru vysloveného v náleze\nIII. senátu ústavného súdu č. k. III. ÚS 331/2014­10 z 22. mája 2014, a preto II. senát\nústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu rozhodlo o zjednotení odchylných\nprávnych názorov senátov tak, že si ho osvojí a premietne ho do výroku tohto uznesenia.\nPlénum ústavného súdu preskúmalo právne názory III. a II. senátu ústavného súdu\nv označených veciach, pričom po diskusii bol na hlasovanie predložený tento návrh\nstanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu:\n\n14\n\nOdsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest\nvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len\nz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom\na v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\nCitovaný návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov plénum\nústavného súdu väčšinou hlasov schválilo, a preto tvorí výrokovú časť tohto uznesenia.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. marca 2015\n\n15", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "Ústavný súd Slovenskej republiky-stanovisko pléna ústavného súdu", "výkon trestu", "zahladenie odsúdenia", "trestné konanie", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["§ 6 zákona o organizácii ÚS SR"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1"}, {"guid": "ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fcb904be-0400-4d45-9fe1-b1a946e5b384", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.174.2021.3", "spisova_znacka": "IV. ÚS 174/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 174/2021 z 5. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.174.2021.3"}, {"guid": "ussr:0db6025a-241a-48c4-9ec8-fa076e20906d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1"}, {"guid": "ussr:d4ba8670-f3e9-4a7b-85e2-cf93450ea68b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 863/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 863/2016 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.863.2016.1"}, {"guid": "ussr:08827e06-0c6c-4a04-93c8-518270a2a1cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.555.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 555/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 555/2015 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.555.2015.2"}, {"guid": "ussr:0ae22c53-9839-4145-8a5d-34d7d98821f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 321/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 321/2015 z 9. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.321.2015.1"}, {"guid": "ussr:7b65e513-5646-475a-b96a-cc4d696a4a16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 456/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 456/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1"}, {"guid": "ussr:d544031b-934d-41ab-a297-7706a16164b0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.481.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 481/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 481/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.481.2015.2"}, {"guid": "ussr:33c09c7e-d471-486d-8bb0-2e909878d3e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.249.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2015 z 12. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.249.2015.2"}, {"guid": "ussr:c577eb0b-5681-4191-b156-04556ac53bf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2"}, {"guid": "ussr:987f90af-97c0-44bd-828c-026b42fa3f3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.475.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 475/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 475/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.475.2014.1"}, {"guid": "ussr:a54c048d-7ed1-4f89-8fa5-789eb31b20d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2015 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2"}, {"guid": "ussr:ab0d48c4-d91a-4809-9ee1-8f1c2377040c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2"}, {"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1"}]}