{"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-03-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma zjednocujúce stanovisko"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1/text", "citacie_n": 67, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 3/2015-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov II. senátu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyslovených v uznesení sp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. novembra 2010\na v stanovisku I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti mesta Vysoké Tatry vedenej pod sp. zn.\nI. ÚS 590/2014, prijal toto\nstanovisko:\nRešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako\ni výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nCharakteristika sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\naj\n\n„ústavný\n\n8. septembra 2014 doručená sťažnosť\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\naj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014\n(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení\nžalovaného v právnej veci obchodnej spoločnosti\n\n(ďalej len „žalobca“)\n\no zaplatenie sumy 102 901,15 € s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalej\nlen ,,okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 14/2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn.\n18 Cb 14/2006\n\nzo\n\n4.\n\nnovembra\n\n2008\n\nzaviazal\n\nsťažovateľa\n\nzaplatiť\n\nžalobcovi\n\nsumu 80 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 26. októbra 2005\ndo zaplatenia. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden\nz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\nProti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.\n3 Cob 22/2009 z 20. októbra 2009 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu\nvec na ďalšie konanie. Okresný súd v súlade s názorom vysloveným odvolacím súdom\ndoplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opakovane rozhodol rozsudkom sp. zn.\n18 Cb 14/2006 z 24. februára 2011 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu\n2 655,51 € s 13 % úrokom z omeškania ročne od 26. októbra 2005 do 31. decembra 2008,\ns 12,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. januára 2009 do 30. júna 2009\n2\n\na s 11 % úrokom z omeškania ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia, ďalej sťažovateľa\nzaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Okresný súd vo zvyšnej časti\nžalobu zamietol a v časti o zaplatenie 3 319,39 s 13 % úrokom z omeškania ročne\nod 26. októbra 2005 do zaplatenia konanie zastavil. Aj tento v poradí druhý rozsudok súdu\nprvého stupňa napadli odvolaním obaja účastníci konania. Krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 3 Cob 2/2012 z 13. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého\nstupňa vo výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný na plnenie žalobcovi tak, že návrh\nžalobcu zamietol. Súčasne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti\na zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľovi\ntrovy celého konania v sume 16 144,52 €.\nNa podnet žalobcu podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 2/2012\nz 13. novembra 2012 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky\n(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie z dôvodu, že je neprípustné, aby krajský súd dospel k odlišným\nskutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základe\nprehodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom. Ak bol krajský súd toho názoru,\nže prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť.\nSťažovateľ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní na výzvu najvyššieho súdu\nvo svojom písomnom stanovisku navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol\na zaviazal žalobcu zaplatiť mu trovy dovolacieho konania. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení,\npoukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru ústavného súdu,\nuviedol, že mimoriadne dovolanie je možné podať iba vtedy, pokiaľ sú súčasne splnené\ntieto podmienky:\n1. porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu,\n2. požiadavka na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu,\n3. nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami.\n\n3\n\nV tejto súvislosti poukázal na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej\nrešpektovanie kritérií spočívajúcich v povinnosti vyčerpať iné dostupné právne prostriedky\nnápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní je nevyhnutné z hľadiska\nprincípov právneho štátu, ako aj z hľadiska základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 15. júla 2013, sp. zn.\nIII. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013). Totožné právne závery vyplývajú napríklad\naj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 6/2009 z 27. novembra 2009.\nNajvyšší súd podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci napadnutým uznesením\nabsolútne nerešpektoval judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru samotného\nnajvyššieho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu\nsp. zn. I. ÚS 343/2010, podľa ktorého všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu\nsa nemožno odvolať, má za následok, že nález v celku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje\ndefinitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť\nvšeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania.\nSťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že v napadnutom uznesení najvyšší súd\nrozsudok krajského súdu zrušil v dôsledku zistenia procesnej vady majúcej za následok\nodňatie možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“), pričom sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorá\nsa týkala „predovšetkým neprípustnosti podania mimoriadneho dovolania z dôvodu, že\nžalobca nesplnil jednu zo základných a potrebných podmienok, t. j. že sám ako účastník\nkonania nepodal riadne dovolanie, a to i napriek tomu, že takéto riadne dovolanie mohol\npodať podľa ust. § 237 písm. f) OSP a § 238 ods. 1 OSP.\nPráve v tejto okolnosti spočíva arbitrárnosť postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý\nv rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením rozsudku\nKS Prešov z dôvodu, pre ktorého bolo možné zrušiť napadnuté rozhodnutie prostredníctvom\niného právneho prostriedku nápravy (riadneho dovolania podaného žalobcom do 1 mesiaca\nod právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Prešov), zasiahol neprípustným spôsobom\ndo právoplatne skončeného konania prekračujúc účel a zmysel ústavných limitov\nustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom\nmimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.“.\n4\n\nVzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že\njeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 3/2013 z 30. júna 2014 porušené bolo,\npredmetné uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu trovy konania.\nNajvyšší súd v namietanom uznesení v jeho relevantnej časti uviedol:\n„Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe\npodnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo poškodenej\nrozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f),\na ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických\nosôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,\npodá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\nDovolací súd je toho názoru, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/\núčastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\nOdňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu\npriečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má\nza následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho\nkonania.\nPodľa ustanovenia § 213 ods. 3 O. s. p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého\nstupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ndokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.\nZ obsahu spisu vyplýva, že po predložení spisu Krajskému súdu v Prešove\nna rozhodnutie o odvolaní žalovaného a žalobcu, nariadil Krajský súd v Prešove\npojednávanie na 25. septembra 2012. Zo zápisnice z pojednávania (č. l. 515) je zrejmé,\nže predseda senátu po tom, čo podal správu o priebehu konania, oboznámil a prečítal\nzmluvu o dielo, v súvislosti ktorou položil stranám niekoľko otázok. Následne predseda\nsenátu v súvislosti s § 213 ods. 2 O. s. p. poučil strany o tom, že bude aplikovať ust. § 508\na § 558 Obchodného zákonníka a § 40 Autorského zákona a ponechal im dostatočnú lehotu\nna vyjadrenie sa k použitiu uvedených ustanovení. Zo zápisnice o pojednávaní\nz 13. novembra 2012 (č. 1. 535) je zrejmé, že predseda senátu oboznámil podania, ktoré\nboli súdu zaslané a v tejto súvislosti sa vyjadrili zástupcovia žalobcu aj žalovaného.\nNásledne súd vyhlásil predmetný rozsudok, v ktorého písomnom vyhotovení odvolací súd\n5\n\nuviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy\no dielo, ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného\ndokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti\no poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je toho názor, že na základe obsahu uvedených\nzápisníc nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaniach boli vykonané dôkazy v zmysle\n§ 120 a nasl. O. s. p.\nPriebeh odvolacieho konania upravujú ust. § 215 a § 216 O. s. p. Podanie správy\no priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním, vykonaným súdom prvého\nstupňa, nemožno považovať za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania, keďže ide\no povinnosť, ktorá vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O. s. p. Za dôkaz\nnemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov a účastníkov konania na otázky\nsúdu, ktorých účelom je len vysvetlenie skutkového deja V danom prípade odvolací súd\nzmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, príp.\ndoplnil dokazovanie spôsobom, uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však\nnepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní došlo k vade podľa ust. § 237\npísm. f/ O. s. p.“\nAnalogické sťažnosti fyzických alebo právnických osôb týkajúce sa problematiky\nuvedenej v tejto časti uznesenia boli postupne pridelené všetkým senátom ústavného súdu,\npričom z ich doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd dospel v obdobných\nprípadoch k odlišným právnym záverom.\nII.\nRozhodnutia senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky v porovnateľných\nprávnych veciach podporujúce tento návrh\nZ hľadiska prehľadu vývoja rozhodovacej činnosti ústavného súdu v obdobných\nveciach možno uviesť:\n- Uznesením sp. zn. I. ÚS 136/06 z 11. apríla 2006 ústavný súd odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť\n\n, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia\n6\n\nsvojich práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento zastavil konanie o mimoriadnom\ndovolaní dôvodiac, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov osôb vyžaduje\nintervenciu formou mimoriadneho dovolania vtedy, ak sám účastník využil všetky právom\npredpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon.\nÚstavný súd súčasne vyslovil názor, že otázka posúdenia podmienok konania\no mimoriadnom dovolaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo nemôže viesť k záveru\no porušení označených práv.\n- V uznesení sp. zn. III. ÚS 268/06 z 23. augusta 2006 ústavný súd konštatoval,\nže generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie, len ak ochranu práv a právom\nchránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa jeho podania\npodnetom domáha, nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\n- Z uznesenia sp. zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru\nústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,\nt. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila\nvšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom\nchránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu\nobjektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného predpokladu\nvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.\n- V uznesení sp. zn. II. ÚS 19/08 zo 16. januára 2008 ústavný súd konštatoval,\nže ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo\nštátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)\nvtedy, ak sám účastník konania využil všetky právom predpokladané prostriedky\nna zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Nie je\nvšak daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom\npodaniu mimoriadneho dovolania opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého\nz opravných prostriedkov vrátane dovolania.\n- Obdobné právne závery v zásade vyslovil ústavný súd v uzneseniach\nsp. zn. IV. ÚS 200/09 zo 4. júna 2009, sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. novembra 2009 a sp. zn.\nII. ÚS 280/2010 zo 17. júna 2010.\n- Nálezom sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. novembra 2009 ústavný súd vyslovil porušenie\nzákladného práva\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6\n\nods. 1 dohovoru a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 5/2008\n7\n\nzo 14. októbra 2008 (ktorým najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Okresného súdu\nBratislava IV v exekučnom konaní) zrušil konštatujúc, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.\n- Nálezom sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. júla 2013 ústavný súd vyslovil porušenie\noznačených práv sťažovateľa\n\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n\n3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 (ktorým zrušil namietaný rozsudok odvolacieho súdu\nz dôvodu zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie možnosti konať pred súdom)\na uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie poukazujúc na právne závery\nobsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000, na základe\nktorých dospel k záveru, že princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho\nprávoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov\nprávneho štátu. Takýmto postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu len\nz dôvodu, pre ktorý mohla sama žalobkyňa podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil\nod ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom\ndovolaní (§ 243e ods. 1 OSP).\n- Nálezom sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. februára 2013 ústavný súd konštatoval\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nsťažovateľky obchodnej spoločnosti\n\n, uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n\n6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 [ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa z dôvodu naplnenia vady konania podľa § 237\npísm. f) OSP] a súčasne predmetné rozhodnutie zrušil. Ústavný súd poukazujúc na svoju\njudikatúru dospel k záveru, že žalovaná mohla rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúť\ndovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a teda že nápravu\nporušenia svojich práv mohla okrem mimoriadneho dovolania podaného generálnym\nprokurátorom dosiahnuť aj sama, a to podaním dovolania.\n\n8\n\nPozornosti ústavného súdu neuniklo, že problematikou prípustnosti mimoriadneho\ndovolania, avšak menej podrobným spôsobom, sa zaoberal už v uznesení sp. zn.\nPL. ÚS 57/99 z 1. júla 2000, ktorým v súvislosti s konaním o súlade napadnutých\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou\npri analýze mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyslovil:\n„Mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný\nprostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu,\nže na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne\nobmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.\nInak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, platí pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne\ndovolacie konanie tá istá procesná úprava, ako je to pri dovolaní podanom účastníkom\nkonania (§ 242 až 243c OSP, kde sa síce ustanovuje o primeranom použití, ale v podstate\nide o priame použitie týchto ustanovení).\nÚčel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil\nsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho\nkonania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred\ndôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými\npochybenia a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento\nzáver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené\n§ 243f OSP.\nOchrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j.\nvtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila\nvšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom\nchránených záujmov [s výnimkou dovolania ̶ § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto\nprávne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde\nnie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami\nznemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu\nvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje\njeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku.“\n\n9\n\nIII.\nOdchylné právne názory, ku ktorým dospeli jednotlivé senáty ústavného súdu\nV náleze sp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009 ústavný súd rozhodol o porušení\noznačených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 10/2007\nz 27. augusta 2007, ktorým tento konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nproti rozsudku súdu prvého stupňa zastavil s odôvodnením, že ochrana poskytovaná\nmimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sa\ndomáha mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne\nopravné prostriedky. Nepodanie riadneho opravného prostriedku účastníkom konania\npovažoval najvyšší súd za neodstrániteľnú prekážku súdneho konania. Ústavný súd\nvo svojom rozhodnutí konštatoval, že povinnosť vyčerpať riadne opravné prostriedky pred\npodaním mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku. Generálny prokurátor je teda oprávnený napadnúť mimoriadnym\ndovolaním aj také právoplatné rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému žiaden\nz účastníkov nepodal prípustný, teda riadny opravný prostriedok. Ak najvyšší súd zastavil\nkonanie o mimoriadnom dovolaní, porušil tým ústavou garantované právo dotknutého\núčastníka na riadny proces, a preto ústavný súd využijúc svoje kasačné oprávnenie zrušil\nposudzované rozhodnutie najvyššieho súdu.\nUznesením sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. januára 2012 ústavný súd odmietol sťažnosť\nobchodnej spoločnosti\n\n, v ktorej namietala porušenie svojich základných\n\na iných práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 4/2009\nz 12. mája 2010, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v spojení\ns rozhodnutím okresného súdu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd\nkonštatoval, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), na ktorú\nsťažovateľka v sťažnosti poukazovala, nie je v tejto veci aplikovateľná, pretože dovolanie\npodal generálny prokurátor na podnet účastníka konania, pri výkone tejto právomoci\nbol obmedzený zákonnou lehotou na jeho podanie a zákonnými podmienkami\nustanovenými na podanie mimoriadneho dovolania. V tejto veci však je potrebné zohľadniť\nskutočnosť, že najvyšší súd konštatoval naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 243f ods. 1\n10\n\npísm. b) a c) OSP (teda, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení\nveci). Sťažovateľka v záujme ochrany svojich práv podala sťažnosť na ESĽP, ktorá bola\nprijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 72493/10.\nObdobne ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 507/2010\no sťažnosti obchodnej spoločnosti\n\n, smerujúcej proti uzneseniu\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 5/2008 z 12. augusta 2009 (sťažnosť sťažovateľky bola\nESĽP prijatá na ďalšie konanie a je vedená pod číslom 42533/11), ako aj vo veci vedenej\npod sp. zn. II. ÚS 421/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti\n\n, ktorou\n\nnamietala porušenie svojich označených práv zaručených ústavou, Listinou základných práv\na slobôd a dohovorom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 1/2011\nz 30. apríla 2012 (sťažnosť\n\nsťažovateľky\n\nbola\n\nprijatá\n\nna\n\nďalšie\n\nkonanie\n\nESĽP\n\npod č. 25132/13).\nIV.\nJudikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nZ dôvodu nejednotnosti senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\npri aplikácii ustanovenia § 243e ods. 1 OSP na základe podnetu generálneho prokurátora\nprijalo občianskoprávne kolégium zjednocujúce stanovisko k výkladu tohto procesného\nustanovenia, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 4/2008 pod č. 36 v tomto znení:\n„Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené\nvyužitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania.\nMimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny\nprokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“\nNapriek uvedenému zjednocovaciemu stanovisku občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu boli aj v nasledujúcom období najvyšším súdom vydané rozhodnutia,\n\n11\n\nktoré ho nerešpektovali (napr. uznesenia sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 27. septembra 2012,\nsp. zn. 4 M Cdo 16/2007 z 27. januára 2009 a sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009).\nV.\nRelevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva\nNa podporu navrhovaného stanoviska ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP,\nktorý opakovane dospel k názoru, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného\nsúdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe\nprocesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektorého\nz účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia\n(napr. vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, rozsudok z 25. októbra 2005, kde výkon\nprávomoci požiadať o mimoriadny prieskum spočíval výlučne na voľnej úvahe úradníka\na na jeho posúdení, či ten ktorý prípad vyžaduje mimoriadny prieskum). Inštitút veľmi\npodobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku\nbol predmetom\n\nskúmania\n\nESĽP\n\nvo\n\nveci\n\nTripon\n\nproti\n\nRumunsku\n\n(rozsudok\n\nz 23. septembra 2008). V odseku 20 predmetného rozhodnutia ESĽP konštatoval, že\nv skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal\nna základe žiadosti jednej zo strán sporu, pričom v danom prípade išlo o spor\nsúkromnoprávny a navyše obom účastníkom konania prislúchalo rovnaké oprávnenie\npožiadať generálneho prokurátora o iniciovanie prieskumného konania. Európsky súd\npre ľudské práva v predmetnom prípade nepripísal žiadnu dôležitosť tomu, že obe strany\nmohli požiadať generálneho prokurátora o intervenciu v ich súkromnoprávnom spore.\nEurópsky\n\nsúd\n\npre\n\nľudské\n\npráva\n\nzásah\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\ndo\n\ntakéhoto\n\nsúkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny\núradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho\ndovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. Európsky súd\npre ľudské práva v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného\na záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n12\n\nEurópsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie princípu právnej istoty\na v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv prípadoch, keď preskúmavaný mimoriadny opravný prostriedok nebol prístupný\npre účastníkov súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu prokurátorovi\na v dôsledku jeho podania príslušný súd zmaril celé súdne konanie, ktoré sa skončilo\nprávoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré predstavovalo res iudicata (porovnaj Tripon proti\nRumunsku, rozsudok z 23. septembra 2008, § 22; Brumarescu proti Rumunsku, rozsudok\nz 28. októbra 1999, § 62; Cornif proti Rumunsku, rozsudok z 11. januára 2007, § 29 ̶ § 30).\nVo veci Asito proti Moldavsku (rozsudok z 8. novembra 2005, § 48 ̶ § 49) sa ESĽP\nzaoberal obdobným právnym inštitútom, ako je mimoriadne dovolanie upravené\nv Občianskom súdnom poriadku, a to návrhom na zrušenie, prostredníctvom ktorého mohol\ngenerálny prokurátor napadnúť akékoľvek konečné rozhodnutie súdu. Týmto postupom\nbolo možné docieliť zrušenie konečných a vykonateľných súdnych rozhodnutí a ESĽP\nvyslovil, že takýto postup predstavuje porušenie princípu právnej istoty. Európsky súd pre\nľudské práva zároveň konštatoval porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZ relevantnej judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že systém opravných prostriedkov\nzakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade\ns požiadavkami čl. 6 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva sa vo veci Sitkov proti\nRusku (rozsudok z 18. januára 2007) odvolal na § 77 v rozsudku vo veci Sovtransavto\nHolding proti Ukrajine, podľa ktorého „súdne systémy, pre ktoré je charakteristické\nnámietkové konanie (objection procedure), predstavujúce možnosť opakovaného zrušenia\nkonečných rozsudkov..., sú ako také nezlučiteľné s princípom právnej istoty, ktorá je jedným\nzo základných aspektov právneho štátu pre účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Vo všeobecnosti\npre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba\nvo výnimočných prípadoch. Vo vzťahu k zrušovaniu právoplatných a záväzných súdnych\nrozhodnutí je judikatúra ESĽP konštantná (ustálená). Európsky súd pre ľudské práva\nv rámci svojej rozhodovacej činnosti v mnohých prípadoch uviedol, že „nevidí dôvod,\npre ktorý by sa mal odchýliť od svojej predchádzajúcej judikatúry“ (porovnaj rozsudok\nRyabykh proti Rusku z 24. júla 2003, Sovtransavto Holding proti Ukrajine, rozsudok\nz 25. júla 2002) a ohľadom zrušenia právoplatného a záväzného rozsudku v posudzovaných\nprípadoch vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva tak\n13\n\nv rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho\nopravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto porušenie čl. 6 ods. 1\ndohovoru v tých prípadoch, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo z dôvodu\nexistencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych\nsúdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj\nRoseltrans proti Rusku, rozsudok z 21. júla 2005, § 27).\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok\nz 11. februára 2010) zdôraznil, že v záujme právnej istoty implicitne zahrnutej v čl. 6\ndohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich\nzrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád. Podľa názoru\nvysloveného ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť,\nže na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia),\na ESĽP dospel k záveru, že takýto dôvod nemožno považovať za opodstatnený\npre znovuposúdenie veci.\nVo veci Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 36) ESĽP judikoval,\nže predpokladom, aby bolo možné, resp. dokonca aby bolo žiaduce preskúmať určité\nrozhodnutie, ktoré predstavuje res iudicata, je, že nastalo také závažné pochybenie,\nv dôsledku ktorého by sa vyžadovalo preskúmanie rozhodnutia predstavujúceho\nres iudicata. V prípade Cornif proti Rumunsku (rozsudok z 11. januára 2009, § 29) ESĽP\nuviedol: „Súd preto dospel k záveru, že ide o typický prípad existencie dvoch odlišných\nprávnych názorov na ten istý predmet konania, čo v žiadnom prípade neoprávňuje zrušenie\nprávoplatného a záväzného rozhodnutia... Navyše, v danom prípade týkajúcom sa právneho\nsporu medzi súkromnoprávnymi subjektmi nič nepredstavovalo okolnosti tak podstatného\na závažného záujmu, ktoré by oprávňovali zrušenie právoplatného rozhodnutia v súlade\ns princípmi vyslovenými vo veci Ryabykh (Ryabykh, § 52).“ V zmysle judikatúry ESĽP bola\nopodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku pre účely zrušenia súdneho\nrozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná\nv prípadoch, keď v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam\nkonajúcich súdov, t. j. k vadám konania, avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia\nskutkového stavu a odlišných skutkových a právnych záverov niektorého z účastníkov\nkonania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho\nkonania.\n14\n\nEurópsky súd pre ľudské práva sa zaoberal zlučiteľnosťou mimoriadneho opravného\nprostriedku s čl. 6 ods. 1 dohovoru v týchto prípadoch:\nUkraine-Tyumen proti Ukrajine (rozsudok z 22. novembra 2007, § 40): „Absencia\nakýchkoľvek osobitných okolností, ktoré by mohli odôvodňovať oprávnenosť použitia\nmimoriadneho opravného prostriedku... je postačujúca na to, aby Súd vyslovil, že právo\nna súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené.“\nSutyazhnik proti Rusku (rozsudok z 23. júla 2009, § 33): „... Mimoriadny prieskum\nsa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise), a samotná možnosť\nexistencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom pre opätovné\nposúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné\nz dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“\nEugenia a Doina Duca proti Moldavsku (rozsudok z 3. marca 2009, § 28):\n„Sťažovatelia namietali porušenie princípu právnej istoty, pričom sa spoliehali na čl. 6\nods. 1 Dohovoru. Sťažovatelia mali za to, že opravné revízne konanie z hľadiska svojej\npodstaty predstavovalo konanie o odvolaní (appeal in disguise), pretože I. A. a S. A. sa\nvýlučne snažili dosiahnuť nariadenie opätovného prejednania veci, jej posúdenie a nové\nrozhodnutie.“\nBulgakova proti Rusku (rozsudok z 18. januára 2007, § 34): „... Dohovor zásadne\numožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo\nnové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom\nnápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej\npodstate odvolanie.“\nUvedená judikatúra ESĽP bola premietnutá do Návrhu Odporúčania o úlohe\nprokurátorov v netrestnej oblasti, ktorý má byť predmetom rokovania Výboru ministrov\nRady Európy v nasledujúcom období. Vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu má význam\nbod 22, v ktorom sa uvádza: „Za účelom dosiahnutia súladu s princípmi právnej istoty a res\niudicata, dôvody, na základe ktorých môže prokurátor podať návrh na preskúmanie\nkonečného rozhodnutia súdu by mali byť obmedzené na výnimočné prípady a preskúmanie\nby malo byť vykonané v rozumnej lehote. Účastníci konania by mali byť informovaní a ak si\nto želajú, mali by sa zúčastniť prieskumného konania.“\n\n15\n\nVI.\nNa neverejnom zasadnutí I. senátu ústavného súdu 1. októbra 2014 tento senát\npredbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorú uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2014 prijal\nna ďalšie konanie, keďže nezistil žiadne dôvody na jej odmietnutie uvedené v § 25 ods. 2\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).\nPri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa I. senát ústavného súdu oboznámil\ns odôvodnením jednotlivých rozhodnutí senátov ústavného súdu uvedených v časti\nII. a III. tohto rozhodnutia a tiež so zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu č. 36/2008.\nVychádzajúc z uvedených zistení I. senát ústavného súdu po posúdení týchto\nprávnych názorov dospel k záveru, že pri rozhodovaní o ďalších porovnateľných\nsťažnostiach sťažovateľov, teda aj vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014, je potrebné\nvychádzať z týchto právnych názorov:\n1. Uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku\nSlovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení\nna strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237\nOSP, v zmysle ktorého „dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c) účastník konania\nnemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený; d) v tej istej veci sa už prv\nprávoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; e) sa nepodal návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; f) účastníkovi konania sa postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom; g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd\nnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“. Ide o tzv. dôvody\nzmätočnosti rozhodnutia.\n2. V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný\núčastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré\n16\n\nmôže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného\nprostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,\nje uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n3. Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných\nprostriedkov účastníkmi konania, ktoré môžu účinne vyučiť v zmysle príslušných\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv\na právom chránených záujmov.\n4. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,\nktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď\npožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou\na predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,\nv dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.\n5. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého\nzákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych\nrozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť.\n6. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho\nrozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť\na záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo\nv rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi\nplatiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím\nmimoriadneho opravného prostriedku.\nÚstavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb\na právnických osôb, v ktorých sa namietajú odlišnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných\nsúdov, vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúcha\nzjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a nahrádzať tak funkciu, ktorú\nzákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje najvyššiemu súdu (jeho plénu\na kolégiám), ktorej súčasťou je aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).\n\n17\n\nJednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princíp\nprávneho štátu vyvoditeľný z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp\nprávnej istoty. V tejto súvislosti I. senát ústavného súdu zdôrazňuje, že z ústavného\nhľadiska nie je dlhodobejšie akceptovateľný stav, keď sa k určitej právne významnej otázke\nrozdielne vyjadrí niektorý zo senátov ústavného súdu a zároveň tiež niektoré z kolégií\nnajvyššieho súdu v stanovisku k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov vydaného podľa § 22 ods. 1 zákona o súdoch, pričom toto\nstanovisko nie je rešpektované ani v nasledujúcom období všetkými senátmi najvyššieho\nsúdu. Takýto stav je totiž v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je úlohou (pléna)\nústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti čo najskôr takýto\nrozpor právne relevantným spôsobom odstrániť. K právne relevantným spôsobom\nodstránenia takéhoto rozporu patrí postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde.\nVychádzajúc z uvedeného I. senát ústavného súdu, zdôrazňujúc zásadu, podľa ktorej\nkaždý si má strážiť svoje práva (vigilantibus iura), a prihliadajúc na výnimočnosť\nmimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku, dospel k záveru, že pre účely\nrozhodovania o sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2004 považuje\nza potrebné vyjadriť svoj právny názor takto:\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,\nzohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako\ni výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,\nako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii\na ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\nVII.\nPodľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou\nčinnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už\nv rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie\n18\n\nodchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných\nprávnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného\nsúdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou\nrozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 590/2014,\npozn.) dospel k právnym názorom, ktoré sú odchylné od právnych názorov, na ktorých sú\nzaložené niektoré doterajšie rozhodnutia senátov ústavného súdu, predkladá pred\nrozhodnutím vec plénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych\nnázorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na uvedené I. senát ústavného súdu navrhol, aby plénum ústavného súdu\nrozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov senátov tak, že si osvojí jeho už\nuvedené právne názory a premietne ich do výroku tohto uznesenia.\nPlénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I. senátu ústavného súdu\nk právnym problémom vyplývajúcim zo sťažnosti sťažovateľa a stotožňujúc sa s jeho\nargumentáciou vyjadrenou v časti IV tohto uznesenia prijalo k zjednoteniu odchylných\nprávnych názorov stanovisko uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nSenáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde\npri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. marca 2015\n\n19", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "mimoriadne dovolanie", "právna istota", "Ústavný súd Slovenskej republiky-záväznosť rozhodnutí ústavného súdu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "subsidiarita", "občianske súdne konanie"], "ustanovenia": ["§ 6 zákona o organizácii ÚS SR"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0be79bd2-80c7-44b9-b858-c155c7808010", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.590.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 590/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 590/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.590.2014.1"}, {"guid": "ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 179/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 179/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e16e2b0-8574-45cb-8cf2-031b8bb74412"}, {"guid": "ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 307/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a"}, {"guid": "ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf"}, {"guid": "ussr:aee3812e-18d3-4abd-97a5-b967adb93254", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2010 z 27. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-27", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aee3812e-18d3-4abd-97a5-b967adb93254"}, {"guid": "ussr:6001f55d-dc95-4bdd-a386-fa9c881d7d38", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 507/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 507/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6001f55d-dc95-4bdd-a386-fa9c881d7d38"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:9a3be7da-d331-4dac-b0b1-153ba07f404c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 391/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a3be7da-d331-4dac-b0b1-153ba07f404c"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:6f40b00c-de2f-413d-9f97-26c81b7b6167", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 200/09 z 4. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6f40b00c-de2f-413d-9f97-26c81b7b6167"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:cc9f2e37-6e77-4046-aba2-e74511de1a2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/08 z 16. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cc9f2e37-6e77-4046-aba2-e74511de1a2d"}, {"guid": "ussr:5acb3068-b5f6-4c8e-b347-0435cc5b8739", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/06 z 19. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-19", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5acb3068-b5f6-4c8e-b347-0435cc5b8739"}, {"guid": "ussr:dfc41932-68c7-49cd-b57d-45a782ff72a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dfc41932-68c7-49cd-b57d-45a782ff72a0"}, {"guid": "ussr:00f6297d-51c2-42bc-bc07-4839508f4d4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 136/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/06 z 11. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-11", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00f6297d-51c2-42bc-bc07-4839508f4d4a"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "18e3d3d9-7973-493e-9f63-af7136f51ef6:db1ba255-7fc5-4b3a-a2db-5813e490e993", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8705214351.4", "spisova_znacka": "3Cob/2/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Cob/2/2012 z 12. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8705214351.4"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:afc2e60c-a536-4eee-a31a-a250c3686249", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2021 z 20. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-20", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2"}, {"guid": "ussr:2d72ec36-6cb8-45ec-bb82-dd75ca3d55c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.312.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 312/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 312/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.312.2021.1"}, {"guid": "ussr:7c187bad-8a7a-4200-9ee9-690738e21283", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 145/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-30", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1"}, {"guid": "ussr:73bef4d7-dc6e-4480-abeb-60c284735e4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 4/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2"}, {"guid": "ussr:b1141715-f463-40cf-be82-114aa8208a8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 152/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1"}, {"guid": "ussr:3dc1f294-3222-44a5-99ec-14418ea62a6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.189.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 189/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 189/2018 z 8. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.189.2018.1"}, {"guid": "ussr:0d43ad04-7e38-4fb6-b1d8-592b4e81b7a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1"}, {"guid": "ussr:a6435f78-58a5-4454-a820-f6a574f80b3a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 577/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 577/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.577.2017.1"}, {"guid": "ussr:6f7c7a65-aec6-44ff-a27d-2689cd6340e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 607/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 607/2017 z 12. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.607.2017.1"}, {"guid": "ussr:3e8d6575-1c2a-451c-a27b-799d34cfd0ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.562.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 562/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 562/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.562.2017.1"}, {"guid": "ussr:49a0ed0b-9b81-4faf-a67a-e45370ff1048", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2017 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1"}, {"guid": "ussr:2ce6500a-4be2-45f6-a3e2-c3b72fd4f556", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 469/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 469/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.469.2017.1"}, {"guid": "ussr:ab0537f1-e3a4-448e-b0cc-6604f0989d9a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2017 z 15. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.373.2017.1"}, {"guid": "ussr:ae67c543-5fb7-430b-aa9b-d87068acb76b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 311/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 311/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.311.2017.1"}, {"guid": "ussr:ed3da5b6-5922-4a57-a080-ffa1401e0a7d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 310/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 310/2017 z 9. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.310.2017.1"}, {"guid": "ussr:0438b7ea-49c8-40fd-9c4d-edb2ea8d27f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.264.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 264/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.264.2017.1"}, {"guid": "ussr:646af0eb-9ba6-4ab6-8ad6-91ef97670b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.197.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 197/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/2017 z 5. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.197.2017.1"}, {"guid": "ussr:44c293f5-d240-4693-8229-376631d68a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 379/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 379/2016 z 29. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-29", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.379.2016.1"}, {"guid": "ussr:32b7ccae-fb6a-47ab-b070-726823dc4dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 274/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1"}, {"guid": "ussr:3ff863a4-c13e-4b0e-a5b5-23ba95b6cbf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 793/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 793/2016 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.793.2016.1"}, {"guid": "ussr:ccc827de-f7d0-47ab-94f1-7c4ba3038cc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/2016 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2016.1"}, {"guid": "ussr:ff2b0f4b-3501-4d6e-be5f-e34ebf350e79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.80.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.80.2017.1"}, {"guid": "ussr:d025420b-c4ea-4f24-9c60-2cebd902b65c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 454/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 454/2016 z 26. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-26", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.454.2016.1"}, {"guid": "ussr:e3f658fb-0396-4d69-85db-e25816aeb6f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.811.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 811/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 811/2016 z 29. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.811.2016.1"}, {"guid": "ussr:33eee53d-12c2-4d41-b1a9-409864094e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1"}, {"guid": "ussr:bd688745-90a6-481e-91f0-88859f4cd423", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 408/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.408.2016.2"}, {"guid": "ussr:08ab51a0-9ea4-429e-b3b4-705367b2a012", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.591.2016.1"}, {"guid": "ussr:6019ecb8-261b-4ed5-b9ae-521ff37130d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.487.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 487/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 487/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.487.2016.1"}, {"guid": "ussr:74cc5902-8158-4341-bfbc-409a6472a9b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 464/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 464/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.464.2016.1"}, {"guid": "ussr:ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2"}]}