{"guid": "ussr:8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. 5. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. mája 2015, sp. zn. PL. ÚS 8/2014, ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-05-27", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1/text", "citacie_n": 73, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 8/2014­41\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov\nNárodnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej RNDr. Jozefom Mihálom, poslancom\nNárodnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci\nv hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\nnevyhovuje.\n\n30\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n2\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\nPredmet konania a argumentácia navrhovateľov\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n27. decembra 2013 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „navrhovatelia“ alebo „skupina 30 poslancov“) na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli\nrozhodnúť o nesúlade ustanovení § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci\nv hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy.\n2.1 V úvode svojho návrhu navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že dávka\nv hmotnej núdzi pre jednotlivca je ustanovením § 10 ods. 2 písm. a) zákona o hmotnej núdzi\nurčená v sume 61,60 €. Právo poberať predmetnú dávku je však ohraničené z pohľadu\nnavrhovateľov protiústavným znením § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ktorého cieľom je\npodmieniť poberanie dávky v hmotnej núdzi pre každého plnoletého člena domácnosti\nexistenciou právneho vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti v rozsahu\nnajmenej 32 hodín mesačne alebo účasťou na vykonávaní\na) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo\npríspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec,\nb) dobrovoľníckej činnosti, alebo\nc) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej\nsituácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie,\n\n3\n\nv rozsahu 32 hodín mesačne, a to takým spôsobom, že dávka v hmotnej núdzi sa\nzníži o sumu 61,60 € za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý sa nezúčastňuje\nna uvedených prácach. Skutočnosť odôvodňujúca zníženie dávky podľa § 10 ods. 3 zákona\no hmotnej núdzi sa prvýkrát skúma za kalendárny mesiac nasledujúci po uplynutí dvoch\nkalendárnych mesiacov, v ktorom vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi, pričom\nnadväzujúce ustanovenie § 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi obsahuje diapazón výnimiek\nz povinnosti vykonávania závislej činnosti alebo prác ustanovených § 10 ods. 3 zákona\no hmotnej núdzi.\n2.2 Navrhovatelia v ďalšej časti sťažnosti interpretujú čl. 39 ods. 2 ústavy, podľa\nktorého každý má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných\nživotných podmienok. V tejto súvislosti argumentujú v prospech požadovaného vyslovenia\nnesúladu, že ústava nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „základné životné podmienky“.\nToto ustanovenie ústavy je však bližšie špecifikované v ustanovení § 2 ods. 2 zákona\no hmotnej núdzi tak, že základnými životnými podmienkami na účely tohto zákona sú jedno\nteplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Na zabezpečenie týchto potrieb sa\nosobám, ktoré sú v hmotnej núdzi, poskytuje dávka v hmotnej núdzi. Hmotná núdza je\npodľa § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi stav, keď príjem členov domácnosti nedosahuje\nsumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia\nalebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku\na uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. Suma dávky je pritom\nodstupňovaná v závislosti od počtu členov a zloženia domácnosti.\n2.3 Podľa navrhovateľov právnym následkom odmietnutia ponúknutej práce podľa\n§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi bude, že jednotlivec ako samostatne posudzovaná osoba\nnebude mať v prevažnej väčšine nárok na žiadne peňažné prostriedky zo systému dávok\nv hmotnej núdzi, pričom v prípade posudzovania viacerých osôb na účely poskytnutia\ndávky v hmotnej núdzi budú dotknutí aj členovia domácnosti. Navrhovatelia ďalej\nuvádzajú, že je nanajvýš nepravdepodobné, aby osoby, ktorým bola znížená dávka\nv hmotnej núdzi z dôvodu odmietnutia vykonávania zákonom požadovaných prác, mali\n4\n\nnárok na iné dávky či príspevky zo systému sociálnej pomoci. V tejto súvislosti uviedli:\n„Pri samostatne posudzovanej osobe, ktorú uvádzame ako príklad osoby, ktorá bude\nschváleným zákonom (z hľadiska celkového počtu dotknutých osôb) najviac dotknutá,\nneprichádza do úvahy ani nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa § 9 ods. 3\npísm. d). Taktiež je nepravdepodobné, že by takáto osoba mala nárok na ochranný\npríspevok podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. b), pretože veľmi pravdepodobne by spĺňala\npredpoklady niektorej z výnimiek stanovenej v § 10 ods. 8. Nárok na aktivačný príspevok je\nv tejto súvislosti irelevantný, lebo na aktivačné príspevky nie je automatický právny nárok.\nTeoreticky by takáto osoba mohla mať nárok na príspevok na bývanie vo výške 55,80 eura\nmesačne podľa ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ale to\nlen za predpokladu, že takáto osoba preukáže, že je vlastníkom alebo nájomcom\nnehnuteľnosti, v ktorej býva (§ 14 ods. 3). Podmienku vlastníctva nehnuteľnosti alebo\nnájomného vzťahu však nespĺňa z rôznych dôvodov veľká časť osôb.“\n2.4 Napokon navrhovatelia k namietanému nesúladu citovaných ustanovení zákona\no hmotnej núdzi so základným právom na pomoc v hmotnej núdzi a na zabezpečenie\nzákladných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 ústavy sumarizujú: „Ak vezmeme\ndo úvahy, že jednotlivcov ­ poberateľov dávok v hmotnej núdzi je približne 60 % zo všetkých\npoberateľov dávok v hmotnej núdzi, je pravdepodobné, že existuje relevantná skupina osôb,\nktorá môže po odmietnutí vykonávania prác v zmysle § 10 ods. 3 zákona o pomoci v\nhmotnej núdzi, reálne zostať bez akéhokoľvek príjmu na zabezpečenie svojich základných\npotrieb. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi teda na jednej strane stanovuje, čo sú základné\nživotné podmienky, ale zároveň vytvára reálnu situáciu, v ktorej dotknutá fyzická osoba\nnebude mať zabezpečenú žiadnu z týchto základných životných podmienok, na ktoré má v\nzmysle ustanovenia § 39 ods. 2 ústavy právo. Netvrdíme, že podmieňovanie práva na\nzákladné životné podmienky určitou aktivitou potenciálnych poberateľov je z hľadiska\nnastavenia sociálnej politiky nesprávne, iba tvrdíme, že v tejto podobe je v rozpore so\nsúčasným znením čl. 39 ods. 2 ústavy.“\n\n5\n\n2.5 Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. K súladu napadnutých ustanovení zákona\no hmotnej núdzi s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy navrhovatelia s poukazom na nález ústavného\nsúdu (PL. ÚS 8/04) uviedli, že základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb\n(právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci.\nZákaz diskriminácie bol konkretizovaný v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Tento zákon\nrozlišuje medzi priamou a nepriamou diskrimináciou, kedy priama diskriminácia je konanie\nalebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,\nzaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.\nNepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny postup, rozhodnutie, pokyn alebo prax,\nktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je,\nak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním\noprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.\n2.6 Podľa názoru navrhovateľov z napadnutých ustanovení zákona o hmotnej núdzi\nvyplýva, že obec je tým subjektom, ktorý rozhoduje o ponúknutí práce v rozsahu 32 hodín\nmesačne poberateľovi dávky v hmotnej núdzi. Zákon o hmotnej núdzi neustanovuje\npovinnosť obce ponúknuť prácu všetkým poberateľom dávky v hmotnej núdzi\na neustanovuje ani žiadne kritériá, na základe ktorých by mala obec rozhodovať o tom,\nkomu prácu ponúkne a komu nie. Z toho navrhovatelia vyvodzujú, že napadnutý zákon\nvytvoril priestor na úplnú svojvôľu, komu práca bude ponúknutá a komu nie. Dôsledkom\nnapadnutej právnej úpravy v zákone o hmotnej núdzi je priama diskriminácia na základe\niného postavenia, pretože obec má vytvorené zákonné predpoklady, aby nerovnako\n6\n\nzaobchádzala s rovnako postavenými osobami\n\n̶ poberateľmi dávky v hmotnej núdzi.\n\nNerovnaké zaobchádzanie sa podľa navrhovateľov prejaví v tom, že jeden poberateľ dávky\nv hmotnej núdzi si bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať vo forme prác\npodľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi a iný poberateľ dávky v hmotnej núdzi si tú istú\nzákladnú dávku v hmotnej núdzi uvedeným spôsobom nebude musieť odpracovať.\nNeexistuje pritom žiadne rozlišovacie kritérium, na základe ktorého by bolo možné\nobjektívne stanoviť, kto bude mať povinnosť si základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať\na kto nie. Ide teda zjavne o svojvoľné a nerovnaké zaobchádzanie s rovnako postavenými\nosobami na základe ich iného postavenia.\n2.7 Na podporu existencie odlišného zaobchádzania na základe „iného postavenia“,\nktoré je ústavou zakázané, navrhovatelia poukazujú na skutočnosť, že sa všeobecne\npredpokladá, že sa nepodarí vytvoriť toľko pracovných príležitostí, aby všetci poberatelia\ndávky v hmotnej núdzi museli, resp. mali možnosť základnú dávku v hmotnej núdzi\nodpracovať v rozsahu 32 hodín mesačne. V praxi teda môže nastať situácia, keď jeden\npoberateľ dávky v hmotnej núdzi bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať a\ndruhý ju dostane bez práce, čo de facto vytvára dve skupiny poberateľov dávky v hmotnej\nnúdzi s rôznym postavením napriek tomu, že všetky tieto osoby spĺňajú kritériá hmotnej\nnúdze ustanovené v § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi. Navrhovatelia pritom opätovne\nzdôrazňujú, že napadnutý zákon poskytuje z ich pohľadu obciam úplnú svojvôľu\npre vytváranie takýchto rôznych skupín poberateľov dávok v hmotnej núdzi, čo hodnotia\nako diskriminačné.\n2.8 Navrhovatelia ďalej uvádzajú, že neexistuje objektívne a rozumné ospravedlnenie\nodlišného zaobchádzania, čiže nie je splnená podmienka existencie primeraného vzťahu\nmedzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (tzv. vzťah proporcionality).\nNa podporu svojej argumentácie citujú čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní\nzákladných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa\nmôžu použiť len na ustanovený cieľ, a súčasne v tejto súvislosti poukazujú na vybranú\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ním vyslovený názor, že\n7\n\n«rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii objektívneho a rozumného\nodôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah rozumnej proporcionality\nmedzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom» (rozhodnutie ESĽP vo veci\nFredin vs. Švédsko z 18. 2. 1991). Navrhovatelia vyjadrujú presvedčenie, že napádané\nustanovenia zákona o hmotnej núdzi nemôžu obstáť v teste proporcionality a z ich pohľadu\nje „nepochopiteľné, prečo zákonodarca vytvoril stav, kedy je možné bez akýchkoľvek\npevných kritérií zvýhodniť len časť poberateľov základnej dávky v hmotnej núdzi a síce tú\nčasť, ktorej práca nebude ponúknutá a teda si uvedené práce neodpracuje. Zrkadlovo\nk tomuto zvýhodneniu platí, že budú znevýhodnení tí poberatelia, ktorým práca bude\nponúknutá a budú si dávku musieť odpracovať, resp. v prípade odmietnutia o ňu\nprídu. ... prijatá právna úprava vytvára nerovnaké podmienky pre osoby v rovnakom\npostavení bez existencie legitímneho cieľa spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami\n§ 12 ods. 1 a 2 ústavy.“.\n2.9 Navrhovatelia v petite návrhu navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Ustanovenie § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi\na o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1 a 2\na čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“\nII.\n\nStanovisko účastníka konania a vedľajšieho účastníka\n3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania dospel\nk záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave\na v zákone o ústavnom súde, a preto uznesením č. k. PL. ÚS 8/2014­12 z 26. marca 2014\nprijal uvedený návrh na ďalšie konanie.\n\n8\n\n4. Ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde požiadal 26. marca 2014\nNárodnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu na začatie konania a o vyjadrenie k vhodnosti\nústneho pojednávania pred ústavným súdom. Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde taktiež požiadal o vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania zástupcu\nnavrhovateľov.\n5. Zástupca navrhovateľov listom zo 7. mája 2014 oznámil ústavnému súdu svoj\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania.\n6.1 Národná rada listom z 5. mája 2015 ústavnému súdu oznámila, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania. Prostredníctvom svojho predsedu zaujala k návrhu\nnasledujúce stanovisko.\n6.2 Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napádaného zákona o hmotnej núdzi\nso základným právom na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2\nústavy, národná rada poukázala na to, že zákon o hmotnej núdzi definuje hmotnú núdzu\nvo svojom ustanovení § 2 ods. 1 v dvoch rovinách. V prvej rovine ako stav, keď príjem\nčlenov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené\nosobitným predpisom, ktorým je zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V druhej rovine je to stav, keď\nčlenovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo\niného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.\n6.3 Pre aplikáciu zákona o hmotnej núdzi v praxi by sa podľa názoru národnej rady\nnemali jednotlivé ustanovenia vyčleňovať z kontextu citovaného zákona a interpretovať\nsamy osebe, pretože navzájom na seba významovo nadväzujú. Filozofia zákona, a tým jej\nzákonná podoba, tak ako bola národnou radou schválená, vychádza v prvom rade z definície\nhmotnej núdze. Hmotná núdza sa zisťuje posúdením príjmu, majetku a možnosti uplatnenia\nnárokov členov domácnosti. Ak sa občan dostane do hmotnej núdze, musí sa sledovať\n9\n\nnaplnenie podmienky, že jeho príjem nedosahuje sumy životného minima ustanovené v § 2\nz taxatívne ustanovených dôvodov, a to preto, že nevie alebo nemôže prácou, výkonom\nvlastníckeho práva alebo iného práva k majetku, ako aj uplatnením nárokov zabezpečiť si\npríjem alebo si zabezpečiť zvýšenie svojho príjmu.\n6.4 Z vyjadrenia národnej rady možno ďalej abstrahovať jej argumentáciu, že dávka v\nhmotnej núdzi nie je jedinou dávkou pomoci občana v nepriaznivej sociálnej situácii\na zákon o hmotnej núdzi poskytuje v prípade hmotnej núdze viacero ďalších nástrojov\nsmerujúcich k ochrane základných práv občanov. V korelácii s uvedeným národná rada\nuviedla: „Nakoľko zákon o pomoci v hmotnej núdzi neumožňuje poskytovanie priamo dávky\nv hmotnej núdzi, ale suma pomoci v hmotnej núdzi sa určuje ako rozdiel medzi úhrnom súm\nuvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom\nsúm príjmu podľa § 4, možno vyvodiť záver, že zákon v konečnom poskytovaní pomoci\nv hmotnej núdzi nepodmieňuje zabezpečenie samotných základných životných podmienok\npracovnou činnosťou, či už vykonávaním menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti\nalebo prác na predchádzaní následkov mimoriadnej situácie.“\n6.5 V ďalšej časti vyjadrenia národná rada poukazuje na zámer prijatej právnej\núpravy, ktorý je vyjadrený vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona\n(parlamentná tlač č. 812): „Za účelom zvýšenia aktívnej účasti občana na riešení hmotnej\nnúdze návrh vymedzuje výšku dávky v hmotnej núdzi. Navrhuje sa, aby výška dávky\nv hmotnej núdzi bola závislá od aktivity plnoletého práceschopného člena domácnosti, a to\núčasťou na menších obecných službách, dobrovoľníckej činnosti alebo na prácach\nna predchádzanie\n\nmimoriadnej\n\nsituácie,\n\npočas\n\nvyhlásenia\n\nmimoriadnej\n\nsituácie\n\na na odstraňovaní jej následkov. Mimoriadna situácia sa vyhlasuje napr. v čase živelnej\npohromy, havárie, katastrofy. Základným predpokladom tejto podmienky však bude, že mu\ntakéto činnosti budú ponúknuté. Zároveň sa zákonom navrhuje aj možnosť úradu aktívne sa\nzapojiť do výkonu týchto činností zabezpečovaním účasti osôb na týchto činnostiach.“\n\n10\n\n6.6 Podľa názoru národnej rady zámer napadnutého zákona o hmotnej núdzi\nkorešponduje aj so závermi odporúčania Rady Európskej únie z 9. júla 2013 (ktoré sa týka\nnárodného programu reforiem Slovenska na rok 2013 a ktorým sa predkladá stanovisko\nRady k programu stability Slovenska na roky 2012 – 2016), v intenciách ktorých sa\nodporúča Slovenskej republike prijať opatrenia s cieľom zlepšiť schopnosť verejných služieb\nzamestnanosti, poskytovať uchádzačom o zamestnanie individualizované služby a posilniť\nprepojenie medzi aktivačnými opatreniami a sociálnou pomocou.\n6.7 Vo vzťahu k namietanému nesúladu s ústavným zákazom diskriminácie\nvyjadreným v čl. 12 ústavy národná rada odkázala na uvedenú argumentáciu a uviedla, že\n„v uvedenom prípade nemožno hovoriť o diskriminácii medzi poberateľmi dávky v hmotnej\nnúdzi, nakoľko výsledným efektom pri posudzovaní nároku hmotnej núdze je poskytnutie\nsumy pomoci v hmotnej núdzi a nie dávky v hmotnej núdzi. S prihliadnutím na cieľ aktivácie\nvýlučne práceschopných nezamestnaných resp. dlhodobo nezamestnaných občanov, boli\nzo zákona legitímne vylúčené skupiny osôb, od ktorých pracovnú aktivitu nemožno\nvyžadovať vzhľadom na zdravotný stav, potrebu starostlivosti o závislú osobu a pod.\nNa podporu možno uviesť čl. 18 ods. 2 ústavy, v ktorom sa taxatívne uvádzajú práce\na služby, ktoré sa nepovažujú za nútenú prácu. Na rozdiel od odseku 1, v ktorom je\nsubjektom každá fyzická osoba, úprava odseku 2 sa týka právneho postavenia iba\nkvalifikovaných skupín osôb, ktoré splnia zákonom určené podmienky na výkon práce alebo\nslužby, ktorá sa podľa ústavy nepokladá za nútenú.“.\n6.8 Okrem uvedeného národná rada s poukazom na Dohovor Medzinárodnej\norganizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci uvádza, že menšie obecné služby,\nktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, nespadajú pod zákaz nútenej práce\nalebo povinnej práce, čo je aj prípad požadovaných prác podľa § 10 ods. 3 zákona\no hmotnej núdzi.\n6.9 Vzhľadom na uvedené národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrhu skupiny\n30 poslancov nevyhovel.\n11\n\n7. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku č. 37042/2014/21 zo 7. mája 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania v predmetnej veci.\n7.1 K napadnutým ustanoveniam zákona o hmotnej núdzi vo vzťahu k namietanému\nnesúladu s právom na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2\nústavy vláda uviedla: „Zákon o pomoci v hmotnej núdzi je celý konštruovaný v zmysle\nprávneho názoru, že sa ním upravujú podrobnosti základného práva podľa čl. 39 ods. 2 a 3\nústavy, pričom čl. 39 ods. 2 ústavy sa vykonáva príslušnými zákonmi tak, ako to\npredpokladá odsek 3 tohto článku. Práv uvedených v čl. 39 ods. 2 sa podľa čl. 51 ods. 1\nústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ustanovenie čl. 39 ods. 2 vykonávajú.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa nášho názoru možné výšku dávky\nv hmotnej núdzi podmieniť aktívnou účasťou občana na riešení svojej životnej situácie.“\n7.2 V ďalšej časti stanoviska sa vláda zameriava na ciele, ktoré zákon o hmotnej\nnúdzi sleduje, pričom z jej pohľadu je základnou motiváciou prijatého zákonného opatrenia\naktivácia občana v hmotnej núdzi a zvýšenie jeho zodpovednosti za riešenie svojej situácie\na situácie jeho rodiny. Opatrenie sa má týkať predovšetkým tých občanov, ktorí nevyužívajú\nmožnosti aktívnej účasti na riešení svojho stavu a dlhodobo pasívne zotrvávajú na dávke\nv hmotnej núdzi bez snahy získať vedomosti, zručnosti a schopnosti, ktoré by im pomohli\nzlepšiť podmienky uplatnenia sa na trhu práce, a tým sa vymaniť z hmotnej núdze. K tomu\nvláda dodáva, že práve z dôvodu sledovania označeného cieľa, ktorým je aktivácia výlučne\npráceschopných plnoletých nezamestnaných alebo neaktívnych občanov, bol z podmienky\nzúčastniť sa aktivačných prác zákonom vylúčený okruh občanov, od ktorých objektívne\nnemožno aktiváciu očakávať najmä z dôvodu veku, invalidity, zdravotného stavu,\nstarostlivosti o závislého člena rodiny alebo u ktorých už vyžadovanie aktivity v zmysle\n§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nie je nutné z dôvodu inej formy aktívnej snahy občana\nriešiť svoju situáciu, a to napr. zvyšovaním kvalifikácie, účasťou na programoch\na projektoch služieb zamestnanosti alebo výkonom činností, ktoré sú podmienkou pre vznik\nnároku na aktivačný príspevok podľa § 12 zákona o hmotnej núdzi.\n12\n\n7.3 Vláda vo svojom stanovisku ďalej pripomína, že aktivácia občana v hmotnej\nnúdzi má byť vykonávaná činnosťami, ktoré spĺňajú podmienku verejného prospechu a ktoré\nsú už v právnom poriadku zavedené ako činnosti, ktorých vykonávanie sa vo verejnom\nzáujme vyžaduje od každého občana za podmienok ustanovených osobitnými predpismi.\nIde o výkon menších obecných služieb podľa § 3 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č.\n369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon obecnom\nzriadení“), v zmysle ktorého sa obyvatelia obce podieľajú na rozvoji a zveľaďovaní obce a\nposkytujú pomoc orgánom obce a v tejto súvislosti sú povinní vykonávať menšie obecné\nslužby, ktoré sú určené na zlepšenie života, životného prostredia, ekonomických podmienok\na sociálnych podmienok obyvateľov obce a sú vykonávané v záujme obce, a výkon prác na\npredchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri\nodstraňovaní následkov mimoriadnej situácie v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov.\n7.4 Taktiež podľa vlády nie je zaťažujúci ani rozsah činností ustanovený zákonom\no hmotnej núdzi na 32 hodín mesačne, keďže predstavuje necelých 20 % rozsahu riadneho\npracovného času zamestnanca na plný úväzok. Tento rozsah by nemal byť neprimerane\nzaťažujúci a súčasne by mal ponechávať dostatočný časový priestor aj pre hľadanie si\nvhodného a primeraného zamestnania.\n7.5 Odkazujúc na prednesenú argumentáciu vláda v závere k namietanému nesúladu\ns čl. 39 ods. 2 ústavy sumarizuje: „... máme za to, že ustanovením povinnosti zúčastniť sa\nčinností za podmienok podľa § 10 zákona o pomoci v hmotnej núdzi sa sleduje oprávnený\ncieľ, pričom prostriedky na jeho naplnenie nie sú neprimerane zaťažujúce a obmedzujúce.\nNavyše považujeme za správne a primerané od občanov prijímajúcich pomoc financovanú\nz verejných prostriedkov ako prejav vzájomnej solidarity očakávať činnosť, ktorá je svojim\ncharakterom vo verejnom záujme a v konečnom dôsledku v prospech ostatných občanov.\nZároveň si dovoľujeme podotknúť, že pomoc v hmotnej núdzi pozostáva z dávky\nv hmotnej núdzi a z príspevkov k dávke v hmotnej núdzi. Ustanovením § 10 zákona o\npomoci v hmotnej núdzi nie sú dotknuté nároky na príspevky k dávke v hmotnej núdzi, ako\n13\n\npríspevok na bývanie, ochranný príspevok a v prípade prítomnosti školopovinného dieťaťa\nv domácnosti, aj príspevok na nezaopatrené dieťa. To znamená, že nie v každom prípade\nostáva príjemca pomoci v hmotnej núdzi bez akýchkoľvek prostriedkov.“\n7.6 Čo sa týka namietaného porušenia zákazu diskriminácie garantovaného čl. 12\nústavy vo vzťahu k podmieneniu plnej výšky dávky v hmotnej núdzi, vláda uviedla, že\nzákon o hmotnej núdzi pri úprave aktívnej účasti občana na riešení svojej situácie\nustanovuje objektívne kritériá, platiace pre všetkých rovnako. Na druhej strane však tento\nzákon musel z týchto objektívnych kritérií ustanoviť výnimky pre skupiny občanov,\nod ktorých nie je možné legitímne žiadať aktiváciu, a to buď zo zdravotných dôvodov,\ndôvodov starostlivosti o dieťa do určitého veku, ale aj napr. z dôvodu, že nie je možné uložiť\npovinnosť každej obci vytvoriť podmienky pre aktiváciu každého občana v hmotnej núdzi,\npretože menšie obecné služby môžu byť zo strany obce vyžadované len v tom prípade, ak\nnapĺňajú znaky nevyhnutnosti, primeranosti a potreby pre obec alebo jej obyvateľov. Z\ntohto dôvodu musí byť v zákone o hmotnej núdzi ustanovená výnimka pre občanov, ktorým\nzo strany obce aktivácia nie je ponúknutá.\n7.7 Podľa názoru vlády ustanovenia zákona o hmotnej núdzi týkajúce sa podmienenia\npovinnosti zúčastniť sa aktivačnej činnosti ponukou tejto činnosti bez stanovenia\npodmienok, za akých má byť takáto činnosť ponúkaná, nie sú v rozpore so zákazom\ndiskriminácie. Táto právomoc je zverená starostom, ktorí ako orgány verejnej správy\npri výkone svojich právomocí postupujú v súlade s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky, teda aj s čl. 12 ústavy a antidiskriminačným zákonom. Zároveň je potrebné\nzdôrazniť, že žiadať občanov vlastnej obce o výkon menších obecných služieb je starosta\noprávnený aj v súčasnosti podľa zákona o obecnom zriadení a ani v tomto zákone nie sú\npodmienky výberu občanov ustanovené.\n7.8 Na základe uvedenej argumentácie vláda v zaslanom stanovisku ústavnému súdu\nnavrhla, aby nálezom návrhu na začatie konania nevyhovel.\n\n14\n\n8. Ústavný súd 16. mája 2014 zaslal vyjadrenie národnej rady i vyjadrenie vlády\nzástupcovi navrhovateľov s možnosťou zaujať k nim stanovisko. Zástupca navrhovateľov\nv stanovisku z 23. júna 2014 doručenom ústavnému súdu uviedol: „... zotrvávam v plnom\nrozsahu na tvrdeniach uvedených v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\nzo dňa 17. 12. 2013.“\nIII.\n\nRelevantná právna úprava\n9. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\nPodľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo\nna základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia\nplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\nPodľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,\nktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.\n\n15\n\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,\nčl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia\nvykonávajú.\n10. Napadnutý zákon o hmotnej núdzi nadobudol účinnosť 1. januára 2014.\n11. Podľa § 2 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi hmotná núdza je stav, keď príjem\nčlenov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené\nosobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom\nvlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem\nalebo zvýšiť príjem.\nPodľa § 2 ods. 2 zákona o hmotnej núdzi základné životné podmienky na účely tohto\nzákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.\nPodľa § 10 ods. 1 zákona o hmotnej núdzi dávka je určená na zabezpečenie\nzákladných životných podmienok.\nPodľa § 10 ods. 2 zákona o hmotnej núdzi dávka je\na) 61,60 eura mesačne, ak ide o jednotlivca,\nb) 117,20 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s dieťaťom alebo najviac so štyrmi\ndeťmi,\nc) 107,10 eura mesačne, ak ide o dvojicu bez detí,\nd) 160,40 eura mesačne, ak ide o dvojicu s dieťaťom alebo najviac so štyrmi deťmi,\ne) 171,20 eura mesačne, ak ide o jednotlivca s viac ako štyrmi deťmi,\nf) 216,10 eura mesačne, ak ide o dvojicu s viac ako štyrmi deťmi.\nPodľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi ak v odsekoch 5 a 6 nie je ustanovené\ninak, dávka podľa odseku 2 sa znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena\n16\n\ndomácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej\nčinnosti, dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na základe\npísomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou\norganizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území\nSlovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú\nosobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech v rozsahu 32 hodín mesačne\nna vykonávaní\na) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo\npríspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec,\nb) dobrovoľníckej činnosti, alebo\nc) prác na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenej mimoriadnej\nsituácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie.\nPodľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi písomná dohoda podľa odseku 3 obsahuje\na) identifikačné údaje účastníkov dohody,\nb) miesto a druh vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti\nalebo prác podľa odseku 3 písm. c),\nc) začiatok a dĺžku vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti\nalebo prác podľa odseku 3 písm. c) s určením hodiny začatia a hodiny skončenia denného\nčasového vymedzenia vykonávania menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti\nalebo prác podľa odseku 3 písm. c),\nd) záväzok organizátora menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo\nprác podľa odseku 3 písm. c) zabezpečiť dohodnuté podmienky počas celého obdobia\ntrvania dohody,\ne) ďalšie dohodnuté náležitosti.\nPodľa § 10 ods. 5 zákona o hmotnej núdzi ak je člen domácnosti v právnom vzťahu,\nktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti, dohodnutom v rozsahu menšom\nako 32 hodín mesačne, mesačný rozsah hodín vykonávania menších obecných služieb,\n\n17\n\ndobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) sa určí ako rozdiel medzi\ndohodnutým rozsahom z tohto právneho vzťahu a 32 hodinami mesačne.\nPodľa § 10 ods. 6 zákona o hmotnej núdzi účinného do 31. decembra 2014 ak sa člen\ndomácnosti nemôže zúčastniť menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác\npodľa odseku 3 písm. c) z dôvodu, že bol ošetrujúcim lekárom uznaný za dočasne\npráceneschopného na viac ako 15 po sebe nasledujúcich dní v kalendárnom mesiaci, rozsah\nhodín podľa odseku 3 sa zníži o 1 hodinu za každý deň trvania dočasnej pracovnej\nneschopnosti.\nPodľa § 10 ods. 7 zákona o hmotnej núdzi skutočnosť odôvodňujúca zníženie dávky\npodľa odseku 3 sa prvýkrát skúma za kalendárny mesiac nasledujúci po uplynutí dvoch\nkalendárnych mesiacov, v ktorom vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi.\nPodľa § 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi účinného do 31. decembra 2014 odsek 3 sa\nnevzťahuje na člena domácnosti,\na) ktorý je uvedený v § 7 ods. 2 písm. a) až c) a e) až h),\nb) ktorému vznikol nárok na aktivačný príspevok, príspevok na vykonávanie\nabsolventskej praxe alebo na príspevok na aktivačnú činnosť formou dobrovoľníckej služby,\nc) ktorým je rodič, ktorý sa osobne, celodenne a riadne stará o dieťa do troch rokov\nveku,\nd) ktorým je osamelý rodič, ktorý sa osobne, celodenne a riadne stará o dieťa\ndo šiestich rokov veku,\ne) ktorý vykonáva menšie obecné služby, dobrovoľnícku činnosť alebo práce\npodľa odseku 3 písm. c) na základe dohody, od ktorej úrad odstúpi podľa odseku 11, alebo\nf) ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo\nprác podľa odseku 3 písm. c) nebolo ponúknuté.\nPodľa § 10 ods. 9 zákona o hmotnej núdzi úrad môže na základe písomnej dohody\ns obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom\n18\n\nje obec, alebo s organizátorom dobrovoľníckej činnosti zabezpečiť, koordinovať\na kontrolovať účasť osôb na činnostiach podľa odseku 3.\nPodľa § 10 ods. 10 zákona o hmotnej núdzi písomná dohoda podľa odseku 9 obsahuje\nnáležitosti podľa odseku 4 a záväzok úradu zabezpečiť účasť osôb na menších obecných\nslužbách, dobrovoľníckej činnosti alebo prácach podľa odseku 3 písm. c).\nPodľa § 10 ods. 11 zákona o hmotnej núdzi ak dohodu podľa odseku 3 alebo\nodseku 9 poruší obec, rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia, ktorej\nzriaďovateľom je obec, alebo organizátor dobrovoľníckej činnosti, úrad od dohody odstúpi;\nnovú dohodu môže úrad uzatvoriť najskôr po uplynutí troch mesiacov od odstúpenia\nod predchádzajúcej dohody.\n12. Návrhom napadnutý zákon o hmotnej núdzi bol národnou radou prvotne\nschválený 29. októbra 2013, avšak prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)\nrozhodnutím č. 3011­2013­BA zo 14. novembra 2013 schválený zákon národnej rade vrátil,\npretože zákonom požadované vykonávanie menších obecných služieb ako podmienky\npre nekrátenie dávky v intenciách § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi vnímal ako nesúladné\ns Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci\na Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 105 o zrušení nútenej práce a súčasne\nv rozpore s čl. 39 ods. 2 ústavy.\n13. Národná rada po rozhodnutí prezidenta o vrátení zákona zákon o hmotnej núdzi\nna svojej 27. schôdzi konanej 26. novembra 2013 opätovne prerokovala a schválila\nv nezmenenej podobe.\n14. Ústavný súd ďalej konštatuje, že národná rada 15. októbra 2014 prijala\nzákon č. 308/2014, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej\nnúdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z. (ďalej len\n\n19\n\n„zákon č. 308/2014 Z. z.“). Predmetná novelizácia s účinnosťou od 1. januára 2015 mení\na dopĺňa aj namietané ustanovenia zákona o hmotnej núdzi, a to takto:\n«2. V § 10 ods. 6 sa vypúšťajú slová „v kalendárnom mesiaci“, za slovo\n„neschopnosti“ sa vkladajú slová „v príslušnom kalendárnom mesiaci“ a na konci sa\npripája táto veta: „Čas, v ktorom sa člen domácnosti nemôže zúčastniť z dôvodu výkonu\ntrestu povinnej práce menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa\nodseku 3 písm. c), sa považuje za čas, v ktorom sa tento člen domácnosti zúčastnil menších\nobecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c).“.\n3. V § 10 ods. 8 písm. a) sa slová „písm. a) až c)“ nahrádzajú slovami „písm. a),\nc)“.\n4. V § 10 ods. 8 sa za písmeno b) vkladajú nové písmená c) až e), ktoré znejú: „c)\nktorým je poberateľ predčasného starobného dôchodku,\nd) ktorým je fyzická osoba uznaná za invalidnú podľa osobitného predpisu, 34a)\ne) ktorým je tehotná žena, od začiatku ôsmeho týždňa pred očakávaným dňom\npôrodu určeným lekárom,“.\nDoterajšie písmená c) až f) sa označujú ako písmená f) až i).\n5. V § 10 ods. 8 písm. f) sa slová „rodič, ktorý“ nahrádzajú slovami „rodič alebo\nfyzická osoba, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov\nna základe právoplatného rozhodnutia súdu, 34b) ak“.\n6. V § 10 ods. 8 písm. g) sa slová „rodič, ktorý“ nahrádzajú slovami „rodič alebo\nosamelá fyzická osoba, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej\nstarostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu, 34b) ak“.»\n14.1 Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy\nstratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví. Väčšinová\njudikatúra ústavného súdu zastáva stanovisko, že v konaní o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy je ústavný súd v zásade oprávnený posudzovať len súlad\nplatných právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ustanovení s právnymi\npredpismi vyššej právnej sily, čo možno okrem iného nepriamo odvodiť aj z už citovaného §\n41a ods. 4 zákona o ústavnom súde (porovnaj PL. ÚS 14/09 alebo PL. ÚS 13/08).\n20\n\n14.2 Podstata novelizácie zákona o hmotnej núdzi zákonom č. 308/2014 Z. z. spočíva\nv rozšírení výnimiek osôb, na ktoré sa nevzťahuje podmienka zúčastniť sa na výkone\nčinností pre vznik nároku na plnú výšku dávky v hmotnej núdzi o poberateľov predčasného\nstarobného dôchodku. Ďalej z dôvodu predchádzania interpretačným nejasnostiam\n(pozri osobitnú časť dôvodovej správy k bodom 3 a 4) sa do rozsahu výnimiek dopĺňa\nexplicitne aj náhradný rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej\nstarostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Časť prijatých zmien\nv dôsledku novelizácie je len legislatívno­technického charakteru.\n14.3 V súlade s § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd konfrontoval\nzmeny zákona o hmotnej núdzi, ktoré vyplývajú z novelizácie zákona o hmotnej\nnúdzi zákonom č. 308/2014 Z. z., s návrhom na začatie konania i argumentáciou\nnavrhovateľov a zistil, že podstata napádaného zákona o hmotnej núdzi sa prijatím zákona č.\n308/2014 Z. z. nemení a rovnako sa ani neoslabuje argumentácia navrhovateľov, a preto ani\nnie je daný dôvod na zastavenie konania o súlade právnych predpisov.\n\nIV.\n\nPorušenie práva na pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie\nzákladných životných podmienok\n15. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske,\nsociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah\nv podstatnej\n\nmiere\n\nzávisí\n\nod\n\nekonomických\n\na\n\nhospodárskych\n\nmožností\n\nštátu“\n\n(PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno\n21\n\n„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len\nv rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava\nposkytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\nkvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd už\nvyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi\npri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať\npredovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je\nústava založená a ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú\nna právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť\nsamotnú podstatu týchto práv ani sa dotknúť iných práv zakotvených v ústave a Dohovore\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd môže v rámci abstraktnej\nkontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak dotknutá právna norma\nnerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje\nčl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013). V tomto rozhodnutí sa ústavný súd odvolal\nna ústavnú teóriu, podľa ktorej k reálnemu uskutočňovaniu väčšiny hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych práv sa „vyžaduje určité pozitívne plnenie zo strany štátu\n(status positivus)...“ (PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky.\nVydanie druhé. Košice : UPJŠ, 2008. s. 161), t. j. jeho zákonný obsah a rozsah, ako aj\nústavné garancie ich zabezpečovania štátom, ktoré bezprostredne súvisia s doktrínou\ntzv. pozitívneho záväzku štátu, ku ktorej sa ústavný súd výslovne prihlásil vo veci vedenej\npod sp. zn. II. ÚS 8/96, keď uviedol, že „Pozitívnym záväzkom štátu sa chránia aj práva\na slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky. Obsahom pozitívneho záväzku štátu je\npovinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi...“\n(m. m. PL. ÚS 2/04 alebo PL. ÚS 17/2008).\n16. Podľa zákona o hmotnej núdzi hmotná núdza je stav, keď príjem členov\ndomácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným\npredpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho\npráva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť\n22\n\npríjem. Zákon teda považuje hmotnú núdzu za stav, ktorý vznikol nie z viny dotknutej\nosoby („nevedia alebo nemôžu prácou... zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem“) a takáto\nosoba nedokáže tento stav zvrátiť vlastnou aktivitou a ani pomocou členov domácnosti\n(„... keď príjem členov domácnosti“). Uvedené východiská považuje ústavný súd za dôležité\npre samotné posúdenie namietaného nesúladu zákona o hmotnej núdzi.\n17. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že právo\nna pomoc v hmotnej núdzi, ktoré je potrebné na zabezpečenie základných životných potrieb\npodľa čl. 39 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, treba vykladať ako príkaz právnemu štátu\nposkytnúť reálnu možnosť každému (nielen občanom Slovenskej republiky), kto sa ocitne\nv stave hmotnej núdze definovanej zákonom, zaistiť si pomoc aspoň na zabezpečenie\nminimálnych životných potrieb, ktorými sa podľa zákona o hmotnej núdzi rozumejú jedno\nteplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Z pohľadu ústavného súdu však nie je\nv rozpore s ústavným príkazom vyjadreným v čl. 39 ods. 2 ústavy vyžadovať aktívnu\nparticipáciu osôb na zabezpečovaní ich základných životných potrieb, pokiaľ požadované\nčinnosti nebudú neprimerané, neodôvodnené alebo zbytočne zaťažujúce.\n18. K obdobným záverom dospel ústavný súd i v inej veci v súvislosti\ns posudzovaním podstaty obdobnej dávky sociálnej pomoci podľa zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď vyslovil, že dávka sociálnej pomoci,\nktorá je určená na „pomoc“ v hmotnej núdzi fyzickej osobe a s ňou spoločne posudzovaným\nosobám, má zabezpečiť základné životné podmienky tejto fyzickej osoby a s ňou spoločne\nposudzovaných osôb za ich prispenia a aktívnej účasti (PL. ÚS 3/04).\n19. Zákon o hmotnej núdzi požaduje výkon činností v rozsahu najviac 32 hodín\nmesačne, pričom prioritne ponecháva aktivitu na potenciálnom poberateľovi dávky\n(dobrovoľnícka činnosť) a až následne je dotknutá osoba povinná podriadiť sa ponuke\nna výkon menších obecných služieb, ktoré mu budú ponúknuté. Pre posúdenie\nproporcionality takejto požiadavky je relevantné, že zákonodarca z tejto povinnosti vyňal\n23\n\nosoby, ktoré sa nemôžu plnohodnotne zúčastniť na výkone požadovaných činností\nz objektívnych a zákonom predpokladaných dôvodov, akými sú vek, invalidita, zlý\nzdravotný stav, starostlivosť o závislého člena rodiny, a taktiež osoby, ktoré sa aktívne\nsnažia zabezpečiť svoje životné potreby iným spôsobom, napríklad výkonom absolventskej\npraxe (§ 10 ods. 8 zákona o hmotnej núdzi). Takéto vyčlenenie skupín (ktoré napokon\nnebolo ani navrhovateľmi namietané) na základe v zákone o hmotnej núdzi uvedených\ndôvodov je ústavne akceptovateľné.\n20. Ústavnú konformnosť požadovaného výkonu menších obecných činností\nv rozsahu 32 hodín mesačne ústavný súd posudzoval predovšetkým vo vzťahu k sume dávky\nv hmotnej núdzi 61,60 €, ktorá má byť krátená v prípade odmietnutia výkonu takýchto\nčinností. Aj keď pri výkone činností podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi nejde o\nvýkon práce v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu, nemôže byť časový\nrozsah výkonu požadovaných činností v zjavnom nepomere k výške sumy krátenej dávky, v\ntakom prípade by ústavný súd musel kvalifikovať požadované činnosti v rámci testu\nproporcionality ako neprimerané či zbytočne zaťažujúce. Napokon treba mať na pamäti, že\nosoba, ktorá bude vykonávať požadované činnosti, bude zväčša vnímať svoju prácu ako\nprostriedok zárobku či svojej užitočnosti a socializácie, a nie ako právny mechanizmus\nochrany pred krátením dávky, ako to účelovo (politicky) vnímajú navrhovatelia. Ak cieľom\nnapádanej právnej úpravy bolo zvýšiť efektivitu a adresnosť poskytovania štátnych\nfinančných prostriedkov, aktivovať občanov v hmotnej núdzi a posilniť ich motiváciu\npracovať, prvoradá je pozitívna motivácia takýchto osôb na výkon požadovaných činností.\nÚstavný súd konštatuje, že pomer časového rozsahu činností a výšky potenciálne krátenej\ndávky v hmotnej núdzi je pod hranicou hodinovej minimálnej mzdy, avšak i s ohľadom na\nokolnosť, že požiadavka na výkon menších obecných služieb podľa § 10 ods. 3 zákona o\nhmotnej núdzi nezakladá pracovnoprávny vzťah, ústavný súd ju považuje síce za hraničnú,\nale ústavne ešte stále akceptovateľnú, najmä z hľadiska jej účelu a cieľa, ktoré treba\nrešpektovať, pretože v súčasnej dobe sú skutočne relevantné.\n\n24\n\n21. Na podporu uvedenej argumentácie ústavný súd dodáva, že požadované menšie\nobecné služby vykonávané potenciálnymi poberateľmi dávky v hmotnej núdzi by mali\nsmerovať k verejnému prospechu a blahu obce a celej jej komunity, teda aj tej riadne\nzamestnanej, z ktorej príjmov sa vytvárajú finančné prostriedky pre uvedené dávky. Táto\nskutočnosť má z pohľadu ústavného súdu chrániť potenciálnych poberateľov dávky pred\nneodôvodnenou prácou bez výsledku či zmyslu, ktorá by vzbudzovala zbytočný pocit\ndezilúzie.\n22. Ústavný súd pri posudzovaní namietaného nesúladu prihliadal taktiež na to,\nže dávka v hmotnej núdzi, ktorá sa poskytuje za podmienok uvedených v § 10 zákona\no hmotnej núdzi, nie je jediným a výlučným prostriedkom sociálneho systému, ktorého\ncieľom je naplnenie obsahu základného práva garantovaného čl. 39 ods. 2 ústavy. Zákon\no hmotnej núdzi poskytuje možnosť priznať aj iné príspevky na účely sociálnej ochrany\nv hmotnej núdzi, konkrétne ochranný príspevok, aktivačný príspevok, príspevok\nna nezaopatrené dieťa alebo príspevok na bývanie, taktiež ďalšie plnenia možno uplatniť\nna základe zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona\nč. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších\npredpisov. Aj keď v rámci tejto argumentácie treba prisvedčiť i navrhovateľom, že práve\ndávka v hmotnej núdzi je najčastejším prostriedkom a poslednou sociálnou sieťou ochrany\npred hmotnou núdzou, napriek tomu však nemožno vylúčiť poskytnutie zákonnej ochrany\ncez ďalšie inštitúty sociálnej pomoci, najmä v prípadoch spoločného posudzovania\nviacerých členov domácnosti.\n23. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, ako aj z čl. 39 ods. 3 ústavy ústavný súd\nkonštatuje, že požiadavka výkonu menších obecných služieb podľa § 10 ods. 3 zákona\no hmotnej núdzi ako podmienky na poskytnutie dávky v hmotnej núdzi obstála v teste\nústavnosti v plnom rozsahu, pretože napadnutá právna úprava nie je prejavom svojvôle\nzákonodarcu, lebo sleduje legitímny cieľ vo forme verejného záujmu (bod 20),\nčo potvrdzujú aj navrhovatelia („arg. netvrdíme, že podmieňovanie práva na základné\nživotné podmienky určitou aktivitou potenciálnych poberateľov je... nesprávne, iba tvrdíme,\n25\n\nže v tejto podobe je v rozpore s čl. 39 ods. 2 ústavy“), ani nepredstavuje taký intenzívny\nzásah do sféry hodnôt chránených ústavou (čl. 39 ods. 2 ústavy), osobitne všeobecných\nústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd, ktorými by bola zasiahnutá\nesencia dotknutého sociálneho práva.\n24. Uvedené závery nepreukázali ani porušenie ústavného princípu rovnosti, čo\nznamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz\ndiskriminácie ako imanentnej súčasti právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).\nV.\n\nNerovnaké zaobchádzanie s poberateľmi dávky v hmotnej núdzi\n25. Ústavný súd sa otázkou rovnosti v právach zaoberal už v celom rade\nsvojich predchádzajúcich rozhodnutí (m. m. PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 1/2012). Stotožnil\nsa v nich s chápaním rovnosti, ako ju vyjadril Ústavný súd ČSFR vo svojom náleze\nsp. zn. PL. ÚS 22/92 z 8. októbra 1992 (publikovanom pod č. 11 Zbierky uznesení\na nálezov Ústavného súdu ČSFR). Ústavný súd ČSFR v ňom poňal rovnosť ako kategóriu\nrelatívnu, ktorá vyžaduje odstránenie neodôvodnených rozdielov. Zásade rovnosti v právach\nje preto potrebné rozumieť tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie\nbyť prejavom ľubovôle, nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznané\nakékoľvek právo.\n26. Princíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je daný\npožiadavkou vylúčenia ľubovôle v postupe zákonodarcu pri odlišovaní skupín subjektov,\na nie práv, druhý potom požiadavkou ústavnoprávnej akceptovateľnosti hľadísk odlišovania,\nt. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo základných práv a slobôd odlišovaním subjektov\na práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce nevyplýva požiadavka všeobecnej\nrovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo bezdôvodne\n\n26\n\nnezvýhodňovalo ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok teda\npripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody.\n27. Tak je to aj v prerokovávanej veci.\n28. Navrhovatelia v tomto smere opakovane uvádzali, že zákonom o hmotnej núdzi\nsa bez ospravedlniteľného dôvodu vyčlenia dve skupiny občanov, a to\ni) „poberatelia dávky v hmotnej núdzi, ktorým nebola ponúknutá práca podľa § 10\nods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a teda nemusia odpracovať 32 hodín mesačne na\nto, aby dostali základnú dávku v hmotnej núdzi,\nii) poberatelia dávky v hmotnej núdzi, ktorým bola ponúknutá možnosť pracovať\npodľa § 10 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a teda musia odpracovať 32 hodín\nmesačne, inak im nebude poskytnutá základná dávka v hmotnej núdzi“.\n29. Vychádzajúc z uvedeného sa preto ústavná akceptovateľnosť napadnutej právnej\núpravy, jej odôvodnenosť, racionalita i spravodlivosť bude skúmať predovšetkým cez prizmu\nneodôvodneného rozdielneho zaobchádzania s rozličnými skupinami osôb.\n30. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť\ndiskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej\njudikatúre priklonil (pozri nálezy vo veciach sp. zn. PL. ÚS 10/04 a sp. zn. PL. ÚS 13/09)\nk rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu\nzákazu diskriminácie. Test nachádza odpovede na túto množinu otázok:\na) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe\nalebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,\nb) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného\nneospravedlniteľného dôvodu,\nc) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a\n\n27\n\nd) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod\nospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny\nzásah.\n31. Bez toho, aby ústavný súd popieral dôležitosť či oprávnenosť každej z uvedenej\notázky, prvotne sa zameria na posúdenie prvého a druhého kroku diskriminačného testu,\nktorým je vyčlenenie porovnateľného jednotlivca alebo skupiny vo väzbe k základným\nprávam a kvalifikované kritérium ako podmienka na ďalšie úvahy o možnej diskriminácii.\n32. Ústavný súd dáva navrhovateľom za pravdu v tom smere, že pri aplikácii\na realizácii napadnutého zákona o hmotnej núdzi v praxi bude nezriedka dochádzať\nk situácii, že pre časť žiadateľov o dávku nebude možné zabezpečiť ponuku menších\nobecných služieb alebo iných činností v zmysle požiadavky § 10 ods. 3 zákona o hmotnej\nnúdzi, a teda takíto žiadatelia sa stanú poberateľmi dávky bez aktívnej participácie, a naproti\ntomu časť žiadateľov bude musieť vykonávať aktívnu činnosť v zákonom požadovanom\nmaximálnom rozsahu 32 hodín mesačne pod sankciou krátenia dávky v hmotnej núdzi.\nNásledkom takéhoto postupu, ktorému sa v praxi nebude môcť dať vyhnúť, naozaj vzniknú\ndve na prvý pohľad nehomogénne skupiny občanov, a to „poberatelia dávky s aktívnou\nparticipáciou“ a „pasívni poberatelia dávky“. Právne relevantnou otázkou však je, či takéto\nčlenenie a druh nerovnosti je kvalifikovaným diskriminačným dôvodom podľa čl. 12 ods. 2\nústavy, t. j. či skutočne dochádza k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny\nna základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu.\n33. Účelom úpravy čl. 12 ods. 2 ústavy je ochrana pred diskrimináciou.\nDiskriminácia nie je hodnotenie ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie\npodľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Prvou vetou čl. 12 ods. 2 ústavy sa určujú\ndôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera\na náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Ide v podstate\no jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň treba dodať, že taxatívny výpočet prvej\n28\n\nvety čl. 12 ods. 2 ústavy sa premieňa na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu\nabstraktnosti zákazu diskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé\nskutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz\ndiskriminácie, sú tak upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto\nnemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný\n(porovnaj PL. ÚS 37/95). Demonštratívnosť výpočtu zakázaných dôvodov diskriminácie\npotvrdzuje aj početná judikatúra ESĽP (m. m. rozsudok ESĽP týkajúci sa čl. 14 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, sťažnosť č. 5100/71 z 8. 6. 1976 vo veci\nEngel a spol. proti Nemecku).\n34. Bez ohľadu na uvedený relatívne široký výklad diferenciačných kritérií, na ktoré\nsa viaže zákaz diskriminácie, aj „iné zmýšľanie“ či „iné postavenie“ musí byť za každých\nokolností späté s ľudskou jedinečnosťou, čo znamená, že musia byť vopred dané také\nvlastnosti, ktoré sú imanentne dané človeku ako ľudskej bytosti a ktoré ho odlišujú od iných\nľudí. To však neznamená, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa obmedzuje\nna odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že by\nboli vrodené alebo nemenné, môže ísť aj o dôvody spočívajúce na osobných voľbách\nodrážajúcich osobnostné rysy (PL. ÚS 1/2012 a tam citovaná judikatúra ESĽP ̶ rozsudok\nz 13. 7. 2010, sťažnosť č. 7205/07 vo veci Clift proti Spojenému kráľovstvu, bod 59,\na rozsudok zo 4. 5. 2010, sťažnosť č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike).\nAvšak ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že ústavou predpokladané odlišné kritérium, a to\nsa vzťahuje aj na kritérium „iného postavenia“, musí byť vždy aspoň latentne známe vopred\na musí byť jednou z príčin alebo dôvodov nerovnakého zaobchádzania. Zákaz diskriminácie\nmá\n\nv\n\nsebe\n\nuž\n\nz\n\npovahy\n\nveci\n\nzakomponovaný\n\nurčitý\n\naspekt\n\nporovnávania\n\na v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného\nzaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval\ndiskriminačný dôvod, nemožno hovoriť o porušení zákazu diskriminácie (čo však nemusí\nvylučovať porušenie iných základných práv a slobôd). Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že za\nistých okolností možno hovoriť o zákaze diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy aj\nvo vzťahu k právnickým osobám (najmä vo vzťahu k diskriminačnému dôvodu majetku),\n29\n\navšak aj pre tento prípad platí uvedené, diskriminačné kritérium musí byť dané vopred\na musí byť príčinou či dôvodom nerovnakého zaobchádzania.\n35. Podstatou namietaného nesúladu zákona o hmotnej núdzi vo vzťahu k čl. 1 ods. 1\na čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je skutočnosť, že zákon o hmotnej núdzi ustanovením podmienky\naktívnej participácie, ktorá sa nebude môcť prakticky aplikovať vo vzťahu k všetkým\nžiadateľom o dávku, reálne vytvorí dve skupiny občanov s odlišným rozsahom povinností\n(vykonávanie činností podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi) a na to naviazaných práv\n(dávka v hmotnej núdzi).\n36. Ústavný súd pri skúmaní požiadaviek vyplývajúcich z diskriminačného testu\nkonštatuje, že napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi svojou podstatou nesmerujú\nproti určitej vymedzenej skupine, ale ich účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb,\npotenciálnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, ktorí spĺňajú podmienky ustanovené\nzákonom o hmotnej núdzi. Ani navrhovatelia v návrhu neuviedli žiadnu osobitnú skupinu,\na to ani na základe „iného postavenia“, proti ktorým by zákon smeroval a ktorých by staval\ndo iného postavenia než majoritu.\nDiferenciácia osôb do jednotlivých skupín, majúc na mysli poberateľov dávky\ns aktívnou participáciou a pasívnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, je až následkom\naplikácie a realizácie zákona o hmotnej núdzi, a nie kritériom jeho uplatňovania. Takto\nvytvorené skupiny rôznych poberateľov dávok sú vo svojej podstate homogénne, a priori\nnemožno vidieť kvalifikovaný rozdiel, ktorý by spočíval v ústavou predpokladanom\ndiferenciačnom dôvode (pohlavia, rasy alebo aj inom dôvode), medzi poberateľmi dávky,\nktorí vykonávajú požadované činnosti, a tými, ktorí tieto činnosti nemusia vykonávať\npre nedostatok ponukových možností. Začlenenie žiadateľa o dávku do tej­ktorej skupiny\n(aktívna participácia alebo pasívny prijímateľ) bude závisieť jednak od jeho vlastnej\nschopnosti vykonávať požadované práce a jednak od ponukových možností. V tomto\nprípade sú ale ústavou uvedené diferenciačné dôvody vrátane „iného postavenia“\nv najširšom slova zmysle irelevantné.\n30\n\n37. Realizácia § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi je zverená (odhliadnuc\nod participácie príslušného úradu) do pôsobnosti obciam. Skutočnosť, že zákon o hmotnej\nnúdzi neustanovuje bližšie kritériá realizácie zákona, resp. neustanovuje presné pravidlá\nna výber žiadateľov s následným predložením ponuky na výkon požadovaných menších\nobecných služieb, automaticky neznamená, že reálny výkon takýchto oprávnení\nv konkrétnom prípade nepodlieha príkazu nediskriminácie. Je na rozhodnutí obce, aký\nspôsob alebo aké kritériá výberu žiadateľov zvolí pri nedostatku ponuky činností podľa\n§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, vždy však musí konať nediskriminačne. Týmito\núvahami sa však ústavný súd dostáva na pôdu hypotetického porušenia základných práv\nkonkrétnych osôb konkrétnym diskriminačným konaním jednotlivca alebo jednotlivcov,\na nie diskriminačnými účinkami zákona o hmotnej núdzi.\n38. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v prípade napadnutého\nzákona o hmotnej núdzi absentuje odlišovacie kvalifikačné kritérium ako podmienka\nna ďalšie úvahy o možnej diskriminácii. Ak teda napadnuté ustanovenia § 10 ods. 3 až 11\nzákona o hmotnej núdzi svojím obsahom či cieľom nepredstavujú zakázaný diskriminačný\ndôvod, to samo osebe postačuje na záver o absencii ústavne relevantného vzťahu medzi\nnapádaným zákonom a čl. 12 ods. 2 ústavy. V časti namietajúcej nesúlad § 10 ods. 3 až 11\nzákona o hmotnej núdzi s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy preto ústavný súd\nnávrhu navrhovateľov nemohol vyhovieť.\n39. Navrhovatelia okrem analyzovaného § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi\nnamietali nesúlad aj ďalších ustanovení zákona, konkrétne nesúlad § 10 ods. 3 až 11 zákona\no hmotnej núdzi vo vzťahu k všetkým označeným základným právam podľa čl. 1 ods. 1,\nčl. 12 ods. 1, 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy, avšak podstata návrhu smerovala len proti ustanoveniu\n§ 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ostatné ustanovenia zákona boli namietané len\nz dôvodu, že „v § 10 sú odseky 3 až 11 navzájom previazané“. Preto navrhovatelia ani\nnepredniesli osobitnú argumentáciu k ďalším označeným ustanoveniam zákona, len k tým,\nku ktorým sa ústavný súd v odôvodnení tohto nálezu vyjadril. Z tohto dôvodu ústavný súd\n31\n\nnevyhovel návrhu ako celku bez bližšieho vyjadrenia k ďalším napádaným ustanoveniam,\nktoré sú na § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi vecne viazané.\n40. Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnuté\nustanovenia nie sú v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, a návrhu preto\nnevyhovel.\n41. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. mája 2015\n\n32", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "verejný záujem, spoločenský záujem", "diskriminácia", "rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach", "verejný záujem, spoločenský záujem", "diskriminácia", "rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach", "odlišné stanovisko"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0"}, {"guid": "ussr:4ed17e63-7476-4e5e-96b5-671adfd3c86c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/09 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ed17e63-7476-4e5e-96b5-671adfd3c86c"}, {"guid": "ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/09 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c735d37-7e53-4e51-b0c8-c1fb6bab14a6"}, {"guid": "ussr:5dc5b745-c064-4b50-9ab8-b854f571001b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/08 z 9. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-09", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc5b745-c064-4b50-9ab8-b854f571001b"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:dc51825f-7ae1-4929-a0e7-c25bfd79baf8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/04 z 31. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-31", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc51825f-7ae1-4929-a0e7-c25bfd79baf8"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:031a9e36-016f-4175-aba9-d6894f98247a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2026 z 10. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1"}, {"guid": "ussr:37a100ab-cc96-4fb0-86d3-78acd4834571", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2024 z 19. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2024.1"}, {"guid": "ussr:7b0eaf7f-4c1a-4352-8903-cd081a1a2c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.552.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 552/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 552/2023 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.552.2023.1"}, {"guid": "ussr:aa4766d9-0163-436a-ac73-d5d0f5aef9ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.12.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2020 z 1. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.12.2020.1"}, {"guid": "ussr:5a66ee5b-f898-456d-ad82-8240e011151e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.266.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.266.2021.1"}, {"guid": "ussr:bc290202-2c2c-4745-93eb-a5acd400842e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.182.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.182.2021.1"}, {"guid": "ussr:20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1"}, {"guid": "ussr:71eb55d2-f7a9-4400-8203-7f686aa44ab4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.12.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.12.2018.1"}, {"guid": "ussr:501a3ea5-1177-4aa3-8464-ea9c1063638d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2014 z 8. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.27.2014.2"}, {"guid": "ussr:39950c6a-7730-4544-a118-5869c15259d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/2015 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39950c6a-7730-4544-a118-5869c15259d0"}, {"guid": "9eb25226-3783-4504-bf65-4c4569016a17:b82c3687-8182-4fd7-a2c3-a4689869a3e2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2019200104.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/37/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/37/2020 z 11. 3. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2019200104.1"}, {"guid": "4409f6db-c053-4da9-8334-4e3c32d76ca5:718e1411-6644-44ad-b4e9-c0fb64eb293b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5019200225.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/8/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/8/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5019200225.1"}, {"guid": "2c4672bb-a0b7-46bc-8edf-f553d0545b48:103a2e7f-e4b2-489c-81f7-639de24233ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/110/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/110/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1"}, {"guid": "4409f6db-c053-4da9-8334-4e3c32d76ca5:236e1855-b653-45fd-9863-662822556571", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5019200225.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/8/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/8/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5019200225.1"}, {"guid": "2c4672bb-a0b7-46bc-8edf-f553d0545b48:3d159535-7f3c-4c8c-a2c4-0c0fd203ff75", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/110/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/110/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200144.1"}, {"guid": "19ed1896-1871-4a41-9ec7-882ae5e1df38:ccd4fcbd-f357-4b21-9e43-9ea7b6fe3139", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7018200303.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/46/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/46/2019 z 30. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7018200303.1"}, {"guid": "19ed1896-1871-4a41-9ec7-882ae5e1df38:ef8f4440-1ffd-4685-8646-3a75356f9ca6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7018200303.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/46/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/46/2019 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7018200303.1"}, {"guid": "c5df62a1-f2a3-4fc1-aae6-39eda09a6df7:7dd5e659-5e07-49b3-849b-9815587dac7e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200143.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/146/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/146/2018 z 20. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200143.1"}, {"guid": "8847a778-6022-42a2-9488-9934d53fb7e7:08ab277c-999d-4e18-aee7-9875360b91f8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/155/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/155/2018 z 25. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1"}, {"guid": "8847a778-6022-42a2-9488-9934d53fb7e7:b8131fa0-5f45-421f-bfd2-93e711c1955a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/155/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/155/2018 z 25. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1"}, {"guid": "eef32b0a-137a-46fb-8ce4-526b73148fae:0301a00c-f0c6-4acb-9952-eee92e3311dc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3015200239.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/53/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/53/2017 z 30. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3015200239.1"}, {"guid": "a7fc13a8-bc34-49ee-ba7e-be4a8f90632b:5e2b7fd7-e39b-424b-a1f2-eb91a50b56f7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7016200286.1", "spisova_znacka": "1Sžsk/29/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/29/2017 z 28. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7016200286.1"}, {"guid": "2e5f7086-b763-49c0-81eb-51da317d37cb:f68a5ca4-20af-4b1d-9932-7311cd99287c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5016200112.1", "spisova_znacka": "10Sžsk/5/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2017 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5016200112.1"}, {"guid": "5525f427-998d-4cca-89aa-82bb757095e2:a5246b0c-1cd7-4624-aa3a-36bac2f59c5b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015202014.1", "spisova_znacka": "9Sžso/80/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/80/2016 z 30. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015202014.1"}, {"guid": "283fea22-a88e-45fb-b8be-13d0666f596e:856c43df-01d2-485d-a090-629e42695717", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8015200722.1", "spisova_znacka": "9Sžso/53/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/53/2016 z 30. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8015200722.1"}, {"guid": "81f291b3-d6b5-4f1a-b89f-7dc35d47a047:7dc4367f-df34-46e8-87c5-4bb45c901707", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5023200198.1", "spisova_znacka": "6Ssk/142/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/142/2024 z 30. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5023200198.1"}, {"guid": "7a3671f1-b8ce-457d-9b7d-f85b3e32db33:66965eeb-2321-4b24-bc83-f8ffe3aa3b8a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200024.2", "spisova_znacka": "7Ssk/180/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/180/2022 z 13. 10. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-10-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200024.2"}, {"guid": "08c11aaa-c9f6-45f5-86b7-66e32c27c458:9f7c6649-93d3-474e-8617-3151748e14bc", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:2019200105.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/102/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/102/2020 z 27. 10. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:2019200105.1"}, {"guid": "e684bbff-f022-4cd1-a6ed-e3cd02f78971:b8b3470a-46f6-45b3-83c7-261ff44df8e0", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100599.2", "spisova_znacka": "21Sas/8/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 21Sas/8/2024 z 16. 4. 2025", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2025-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100599.2"}, {"guid": "07ee4a89-b89e-49df-80eb-ca1231e4b230:bd22e7a5-1850-4030-9587-29f47c4dd453", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1016201484.3", "spisova_znacka": "BA-8Sa/2/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-8Sa/2/2022 z 17. 12. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1016201484.3"}]}