{"guid": "ussr:8470b7f3-31b4-4a79-92d4-1b80daa5252d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2013 z 17. 9. 2014", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. septembra 2014, sp. zn. PL. ÚS 8/2013, ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2014-09-17", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta", "zamieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8470b7f3-31b4-4a79-92d4-1b80daa5252d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2013.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 8/2013­134\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. septembra 2014 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (predkladateľka protinávrhu) a zo sudcov Jany\nBaricovej, Petra Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,\nMilana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava\nOrosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,\nBratislava, na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 2, 3 a 4 a § 79c zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 31,\nčl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky\nako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 28 ods. 2 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 131 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\n\n2. Vo zvyšnej časti návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nzamieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k.\nPL. ÚS 8/2013­24 z 5. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh skupiny 49 poslancov Národnej rady Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na vyslovenie nesúladu\nzákona č. 114/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred\nním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „novela zákona“ alebo\n„zákon č. 114/2013 Z. z.“), s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), princípom slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31\nústavy, so spôsobom rozhodovania v pléne ústavného súdu podľa čl. 131 ods. 1 ústavy,\ns nemožnosťou podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu podľa\nčl. 133 ústavy a so sľubom sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy v spojení\ns právom na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, s princípom rovnosti strán podľa čl.\n47 ods. 3 ústavy, s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako\naj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“). Ústavný súd zároveň uvedeným uznesením pozastavil účinnosť novely zákona\n(uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 20. júna 2013 pod č. 159/2013 Z. z).\nPredmetom konania je ústavná súladnosť označených ustanovení zákona o ústavnom\nsúde týkajúcich sa úpravy predpojatosti sudcov, ktoré ustanovujú, že pri určitom počte\nvylúčení resp. odmietnutí sudcov sa zloženie pléna vracia k východiskovému stavu a pri\nsenátnom rozhodovaní rozhoduje o veci samej senát v pôvodnom zložení. Predmetom\n2\n\nkonania je ďalej ústavnosť dirimácie predsedajúceho pléna v konaní o predpojatosti.\nNapokon je predmetom konania aj ústavnosť legislatívneho procesu, ústavnosť jeho\nskrátenia pri prijímaní predmetnej novely zákona.\n2. Ústavný súd rozhodol, že okrem obvyklého odôvodnenia, ktoré sa v predmetnej\nveci týka ústavnosti dirimácie pri rozhodovaní o predpojatosti v pléne, zahrnie do\nrozhodnutia aj návrhy, ktoré boli tzv. procesne zamietnuté. Rozhodnutie sa tak skladá\nz rekapitulácie, odôvodnenia vo vzťahu k bodu 1 výroku – dirimácii a z návrhu\na protinávrhu, ktoré nezískali v pléne potrebnú väčšinu (pozri tiež bod 37).\nNávrh skupiny poslancov, argumenty Národnej rady a repliky navrhovateľov\npodľa jednotlivých argumentačných okruhov (body 3 – 15 nálezu)\n3. Podľa skupiny poslancov novela zákona je v celom rozsahu v rozpore s ústavným\nporiadkom Slovenskej republiky, pričom skupina poslancov vzniesla námietky osobitne pre\nvážny rozpor novely zákona s princípmi deľby moci a zákazu retroaktivity, ktoré sú\nimanentnou súčasťou princípu právneho štátu obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 ústavy.\n4. Základnú námietku skupina poslancov vzniesla pre nedovolenú spätnú účinnosť\nnovely zákona. Podľa skupiny poslancov sa novela zákona vzťahuje aj na skutočnosti, ktoré\nnastali pred jej účinnosťou a ktorých budúci právny význam nemohli v tom čase adresáti\npredvídať. Nová zákonná úprava teda zavádza podľa názoru skupiny poslancov pravú\nretroaktivitu, pretože zasahuje do právnych vzťahov vzniknutých pred účinnosťou novely\nzákona, konkrétne do práva na nestranného sudcu a s tým súvisiaceho práva na spravodlivé\nsúdne konanie. V tejto súvislosti poukazuje skupina poslancov na prechodné ustanovenia\nnovely zákona a dopĺňa, že zákon sa vzťahuje aj na prebiehajúce súdne konania pred\nústavným súdom bez toho, aby sa zákonodarca ústavne konformným spôsobom vysporiadal\ns účinkami právoplatných rozhodnutí ústavného súdu vydaných v týchto prebiehajúcich\nkonaniach pred účinnosťou zákona, ktoré môžu byť s novým zákonom v rozpore. Podľa\nskupiny poslancov to znamená, že ak už došlo k vydaniu rozhodnutia v konaní\no predpojatosti sudcu, na dané rozhodnutie sa neprihliada. Ústavne konformným spôsobom\n3\n\nvysporiadania sa s účinkami právoplatných rozhodnutí vydaných pred účinnosťou novely\nzákona môže byť podľa názoru skupiny poslancov jedine prechodné ustanovenie zákona,\nktorým sa zachovajú účinky vydaných právoplatných rozhodnutí ústavného súdu aj po\núčinnosti novely zákona. Skupina poslancov v súvislosti s nedovolenou spätnou účinnosťou\nnovely zákona citovala taktiež viaceré rozhodnutia ústavného súdu. Rovnako poukazuje na\nkonanie pred ústavným súdom v prípade nevymenovania kandidáta na generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) prezidentom Slovenskej\nrepubliky a dodáva, že v tomto prípade sa v dôsledku neskôr prijatej novely zákona zmení\nsituácia v neprospech účastníka tohto konania (vo veci sťažnosti kandidáta na generálneho\nprokurátora), pretože podľa nového znenia zákona by sa malo ignorovať predchádzajúce\nprávoplatné rozhodnutie o vylúčení dvoch sudcov (skupina poslancov poukazuje v tejto\nsúvislosti na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013)\npôvodného senátu pre predpojatosť, a práve títo, už raz právoplatne vylúčení sudcovia, by\nmali podľa novej právnej úpravy o veci tohto kandidáta rozhodovať.\nNárodná rada sa vyjadrila k retroaktivite novely zákona. Národná rada uznáva, že na\nprvý pohľad a pri mechanickej aplikácii právnych názorov ústavného súdu na zákaz\nretroaktivity možno ľahko dospieť k záveru o retroaktívnych, a preto neústavných účinkoch\nnovely zákona. Národná rada však zároveň upozorňuje, že v súvislosti so zákazom\nretroaktivity sa treba pozrieť aj na odvrátenú stranu zákazu retroaktivity, na ktorej\nv okolnostiach prípadu existuje rozpor právnej úpravy ochraňujúcej jednotlivca a právnej\núpravy ochraňujúcej množinu osôb vopred neznámeho počtu. Ani požiadavku právnej\nistoty, ktorou sa odôvodňuje zákaz retroaktivity, nemožno podľa názoru národnej rady\nabsolutizovať natoľko, aby sa stala prekážkou vylučujúcou uplatnenie spravodlivosti, ktorá\nje imanentným atribútom právneho štátu, a z tohto dôvodu je implikovaná v ochrane, aká sa\nposkytuje podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Riešenie konfliktu medzi spravodlivosťou a pozitívnym\nprávom ponúka podľa národnej rady Radbruchova formula, na ktorú vo svojom vyjadrení\nodkazuje a ktorú zmieňuje na preukázanie relatívnosti zákazu retroaktivity v materiálnom\nprávnom štáte, ktorý sa spája aj s hľadaním riešení pre vzťahy a situácie zdanlivo právne\nneupraviteľné kvôli prekážke zákazu retroaktivity. V okolnostiach prípadu nemožno podľa\n\n4\n\nnárodnej rady uvažovať o retroaktívnom zásahu do právneho postavenia neurčitého, ale\ndruhovo vymedzeného okruhu osôb. Podľa národnej rady je zrejmé, že vo fáze tvorby práva\nnedošlo k prijatiu právnej úpravy spätne meniacej právne postavenie osôb, ktoré v konaní\npred ústavným súdom namietli zaujatosť sudcov. Ústavný súd o námietke zaujatosti sudcov\nprávoplatne rozhodol a následne v dôsledku nadobudnutia účinnosti novely zákona sa toto\nrozhodnutie má zmeniť. Problém tak podľa národnej rady spočíva v konflikte záujmu\nkonkrétnej fyzickej osoby, sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo veci sťažnosti\nkandidáta na generálneho prokurátora, v individuálne identifikovanom konaní so záujmom\nvšetkých ostatných účastníkov konaní pred ústavným súdom. Podľa názoru národnej rady\nvo veciach týchto účastníkov konania zmena zákona zvyšuje ich právnu istotu, vytvára\npríležitosť pre rozhodnutie o ich námietke zaujatosti v skutkovom stave, keď platná právna\núprava takú príležitosť nevytvára. Podľa vyjadrenia národnej rady riešenie naznačeného\nkonfliktu medzi porušením zákazu retroaktivity v individuálnom prípade a prijatím právnej\núpravy poskytujúcej benefit zo zmeny v prospech väčšiny potenciálne dotknutých subjektov\nje hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi konfliktnými záujmami, prijatie takých opatrení,\nktoré nevylúčia zmenu právnej úpravy v prospech zlepšenia právneho postavenia väčšiny\npotenciálne dotknutých subjektov bez toho, aby spätnou účinnosťou utrpelo právne\npostavenie jednotlivca predstavujúceho výnimku vzhľadom na právne postavenie väčšiny.\nPrijatie zákona, ktorý so spätnou účinnosťou upravuje právne postavenie neurčitého počtu\nsubjektov práva bez toho, aby negatívne postihoval právne postavenie týchto subjektov,\na pritom má negatívny účinok na právne postavenie jednotlivca, možno podľa presvedčenia\nnárodnej rady označiť za súladný so zákazom retroaktivity právnych predpisov, ak\nv právnom poriadku existujú prostriedky umožňujúce poskytnúť právnu ochranu\ndotknutému jednotlivcovi vo fáze aplikácie práva.\nV súvislosti s namietanou retroaktivitou novely zákona navrhovatelia odkázali na\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Van Hurk v. the\nNetherlands (najmä body 44, 45 a 52). Z týchto bodov je podľa navrhovateľov zrejmé, že ak\nuž je vydané súdne rozhodnutie a je pozmenené orgánom, ktorý nemá súdnu povahu, to\nznamená nesúdnym orgánom, takýto zásah sa považuje za zásah do deľby moci a ako taký\n\n5\n\nsa považuje za zásah do nezávislosti súdu. V konkrétnom prípade Európsky súd pre ľudské\npráva konštatoval, že ak k tomu dôjde, znamená to aj popretie práva na spravodlivý proces.\nTýmto prípadom navrhovatelia doplnili svoj návrh na začatie konania a k tomu ďalej\nuviedli, že prekrývanie ich argumentácie, ktorá súvisí s retroaktivitou, tzv. Radbruchovou\nformulou zo strany národnej rady je určitá zástierka a nemá v žiadnom prípade\nopodstatnenie.\n5. Novela zákona podľa skupiny poslancov súčasne porušila princíp deľby moci,\nkeďže zákonodarná moc zasiahla do súdnej moci tým, že zrušila následok jej právoplatného\nrozhodnutia, resp. novela zákona neguje (mení) už existujúce právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu (konkrétne rozhodnutia ústavného súdu – skupina poslancov poukazuje aj\nv tejto súvislosti na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013), a teda prijatou\nnovelou zákona sa podľa skupiny poslancov neprípustným spôsobom zasahuje do vzťahov\nmedzi jednotlivými zložkami moci, keď zákonodarný orgán pod rúškom generálnej úpravy\nmení konkrétne rozhodnutie ústavného súdu. Nejde pritom podľa názoru skupiny poslancov\no neplánovaný dôsledok prijatej právnej úpravy, ale tento dôsledok sa javí ako hlavný motív\nnovely zákona, čo jednoznačne vyplýva aj z okolností schvaľovania zákona, dôvodovej\nsprávy a verejných vyjadrení predkladateľa. Skupina poslancov ďalej uvádza, že\nzákonodarná moc môže realizovať svoju normotvornú kompetenciu len v ústavných\nmedziach, ktoré v danom kontexte predstavujú obmedzenia vyplývajúce z princípu deľby\nmoci, v rozpore s ktorými je právna úprava negujúca či meniaca právoplatné súdne\nrozhodnutie, a to s plným vedomím zákonodarného orgánu. Aj keby sa pripustila výnimka\nz tohto princípu, tá by mohla byť odôvodnená len nápravou krívd spôsobených súdnou\nmocou, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže rozhodnutím o vylúčení\npredpojatých sudcov bola naopak, poskytnutá ochrana ústavných práv sťažovateľa.\nK narušeniu rovnováhy medzi zákonodarnou a súdnou mocou v dôsledku prijatej novely\nzákona dochádza podľa skupiny poslancov aj tým, že v konkrétnom prípade (konanie pred\nústavným súdom vo veci sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora), kvôli ktorému\nbola novela zákona prijatá, zákonodarná moc fakticky retroaktívne odníma kompetenciu\nústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti.\n\n6\n\nK namietanému porušeniu princípu deľby moci národná rada uvádza, že národná rada\nv daných súvislostiach nevytlačila ústavný súd z priestoru aplikácie práva. Národná rada\nv medziach svojej ústavnej pôsobnosti schválila zákon, ktorým upravila postup ústavného\nsúdu v predtým zákonom neupravenej otázke konania pred ústavným súdom, a tak vniesla\nprávnu istotu týkajúcu sa postupu, akým má ústavný súd skúmať námietku zaujatosti svojich\nsudcov v osobitnej situácii, keď v obmedzenom počte členov, sudcov ústavného súdu\núčastníci konania namietnu zaujatosť toľkých sudcov, že medzi nimi nezvýši dostatočný\npočet sudcov, ktorých nestrannosť nie je spochybnená, aby mohli vytvoriť orgán zložený\nz ústavou predpísaného počtu sudcov pre rozhodnutie o uplatnených námietkach.\nK námietke porušenia princípu deľby moci novelou zákona navrhovatelia doplnili\nargumentáciu uvedenú v návrhu na začatie konania o už uvedené rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. the Netherlands (najmä body 44, 45 a 52),\nz ktorého podľa navrhovateľov vyplýva, že ak nesúdny orgán zasiahne do účinkov\nrozhodnutia súdu, znamená to nelegitímny zásah do nezávislosti, čo podľa ich názoru\nnastalo novelou zákona.\n6. Skupina poslancov ďalej namieta politickú účelovosť novely zákona, ktorá sa\npodľa nich prejavuje v tom, že novela zákona pôsobí retroaktívne a upravuje tak proces\nkonania o námietkach pred ústavným súdom, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté, ako\naj prebiehajúce konania na ústavnom súde.\n7. Podľa skupiny poslancov sa prijatá novela zákona prieči požiadavke generality\npráva, keďže podľa nich nejde o situáciu, keď by zákonná regulácia používala v rámci svojej\nformulácie individuálne znaky, pretože po formálnej stránke možno povedať, že zákon\nobsahuje reguláciu pomocou všeobecných znakov. Podľa skupiny poslancov zmyslom\nnovely zákona je dosiahnuť legislatívnym spôsobom zmenu pravidiel v konkrétnej\nprerokúvanej veci na ústavnom súde (už uvedené konanie pred ústavným súdom vo veci\nsťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora). Hoci teda novela zákona používa druhové\nznaky na vymedzenie predmetu svojej regulácie, v skutočnosti má podľa skupiny poslancov\n\n7\n\npriamy a individuálny dopad na konkrétne konanie a základné práva a slobody účastníkov\nkonkrétneho konania. Z diskusie pred prijatím zákona pritom nie je skupine poslancov\nznámy ani iný existujúci či historický prípad, na ktorý by sa mohla novela zákona\nvzťahovať. Z hľadiska formy síce ide podľa názoru skupiny poslancov v prípade novely\nzákona o normatívny právny akt, avšak z hľadiska efektu má povahu individuálneho\nprávneho aktu priamo ovplyvňujúceho práva účastníkov predmetného jedného konkrétneho\nkonania pred ústavným súdom.\nNárodná rada sa vyjadrila k namietanému porušeniu princípu generality právnej\núpravy vo vzťahu k novele zákona. Podľa národnej rady písaná aj ústna formulácia\numožňuje navodiť zdanie, že novela zákona smeruje k riešeniu individuálneho problému\nv individuálnom právnom vzťahu – v konaní pred ústavným súdom o sťažnosti kandidáta na\ngenerálneho prokurátora. Národná rada cituje tiež judikatúru ústavného súdu a dodáva, že\nz citovaného právneho názoru ústavného súdu možno vyvodiť súbor vlastností (obsahových\nnáležitostí) zákona ako prameňa práva vstupujúceho do sféry ústavou chráneného záujmu,\nktoré národná rada vzápätí vymenúva. Podľa národnej rady z povahy novely zákona\nnemožno vyvodiť, že ide o návrh slúžiaci na riešenie individuálneho právneho vzťahu.\nPredmetom navrhnutej úpravy je druhovo vymedzený vzťah obsahujúci množinu\npotenciálnych individuálnych právnych vzťahov medzi radom účastníkov konaní o sťažnosti\npred ústavným súdom. Podstatné podľa národnej rady je, že v každom z takých konaní\nnemožno kedykoľvek vylúčiť vznik situácie, aká je predmetom úpravy novely zákona,\npokiaľ účastník konania namietne zaujatosť viacerých sudcov ústavného súdu.\nKu generalite právnej úpravy navrhovatelia v replike uviedli, že je otázkou, či možno\npri uplatnení hľadiska generality právnej úpravy v širšom význame odhliadnuť od hlavného\ncieľa a motívu prijatia namietanej novely zákona, ktorý bol zreteľne čitateľný a ktorým bol\nzásah do priebehu konkrétnej súdnej veci, a teda konkrétne ovplyvnil účinky rozhodnutí\nsúdneho orgánu. Podľa navrhovateľov z ničoho nevyplýva, že by pohnútka či potreba\nupraviť otázku námietok v konaní pred ústavným súdom prostredníctvom namietanej novely\nzákona bola odôvodnená všeobecným neželaným stavom vyplývajúcim z rôznych súdnych\n\n8\n\nkonaní, ba naopak, národná rada touto novelou zákona mala v 1. rade za cieľ ovplyvniť\nkonkrétne konanie a v tom vidia navrhovatelia rozpor s generalitou práva. Generalitu\nprávnej úpravy popierajú podľa navrhovateľov aj vyjadrenia predstaviteľov vládnej koalície\n– koaličných poslancov národnej rady – v rámci rozpravy o predmetnom zákone.\nK namietanému nedostatku generality novely zákona navrhovatelia taktiež uviedli, že\nsamotné vyjadrenie národnej rady si odporuje, a odkázali na viaceré body vyjadrenia\nnárodnej rady. Navrhovatelia uviedli, že netvrdia, že napádaná novela zákona nevyznieva\ngenerálne, ale uvádzajú, že jej cieľom bolo riešiť jeden konkrétny prípad, ktorý by sa\nvyriešil sám aj bez pričinenia zákonodarcu, ako bolo zrejmé z ďalšieho vývoja, ale zrejme\ns iným výsledkom, ako si želal zákonodarca.\n8. Skupina poslancov ďalej uviedla, že novela zákona sa fakticky stáva opravným\nprostriedkom prezidenta v konaní ústavného súdu s kandidátom na generálneho prokurátora,\nčím porušuje čl. 133 ústavy, pretože aplikácia novely zákona v praxi môže podľa skupiny\nposlancov negovať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 44/2013\nz 24. januára 2013, pozn.) vo veci kandidáta na generálneho prokurátora v konaní pred\nústavným súdom.\nNárodná rada sa vyjadrila aj k namietanému porušeniu čl. 133 ústavy. Podľa jej\nnázoru skupina poslancov zanedbala pri namietaní porušenia čl. 133 ústavy princíp\ngenerality ústavne konformného všeobecne záväzného právneho predpisu. Novela zákona\npro futuro pre vopred neurčitý počet právnych prípadov, v ktorých vznikne príčina na\nuplatnenie jeho ustanovení, neustanovuje nijakú právnu normu, ktorej účinok by mohol\nspočívať v uplatnení opravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu o námietke\nzaujatosti sudcu ústavného súdu. Národná rada odmieta existenciu rozumnej pochybnosti aj\nrozumnosť vyslovenej pochybnosti o porušení čl. 133 ústavy normami novely zákona.\nNovela zákona podľa národnej rady výslovne neobsahuje ustanovenie o akomkoľvek\nopravnom prostriedku a podmienkach jeho podania.\nK porušeniu čl. 133 ústavy a k vyjadreniu národnej rady k tejto otázke navrhovatelia\nuviedli, že nielen kandidát na generálneho prokurátora\n9\n\n(ďalej\n\naj „sťažovateľ“), ale každý sťažovateľ, ktorý už má rozhodnutie o námietkach vo svojej veci,\nje potenciálne ohrozený novou právnou úpravou, pretože ak dodatočne nastane situácia\npodľa namietanej novely zákona – dôjde k námietkam voči všetkým sudcom,\npredchádzajúce rozhodnutie o námietkach bude negované. Z neprípustnosti opravného\nprostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu vyplýva podľa názoru navrhovateľov\nnemožnosť zasiahnuť do jeho rozhodnutia. Pokiaľ sa zasiahne, alebo je tu taká možnosť, ide\npodľa navrhovateľov o nesúlad s čl. 133 ústavy.\n9. Novela zákona podľa skupiny poslancov popiera základné znaky demokratického a\nprávneho štátu, a to s ohľadom na jej prijímanie v Národnej rade Slovenskej republiky\nv skrátenom legislatívnom konaní, z dôvodu porušenia deľby moci, ignorovania miesta\npolitickej opozície pri prerokovaní návrhu novely zákona, ako aj vylúčenia možnosti\nvyjadrovania sa poslancov opozície k návrhu novely zákona v rámci legislatívneho procesu.\nOpozícia nemala podľa skupiny poslancov možnosť náležite uplatniť svoje názory pre vadný\nlegislatívny proces, dôsledkom čoho nemohla slobodne prejaviť svoje výhrady\na pripomienky k novej právnej úprave. K možnosti riadneho uplatnenia opozície\nv legislatívnom procese ako ústavnému princípu skupina poslancov uvádza judikatúru\nÚstavného súdu Českej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Skrátené\nlegislatívne konanie neumožnilo podľa skupiny poslancov primeranú diskusiu v spoločnosti,\nktorú si prijatie zákona s ohľadom na jeho obsah vyžaduje, a nebolo podľa skupiny\nposlancov legitímne ani legálne. Nevyhnutnosť ochrany ľudských práv, konkrétne prístupu\nk súdu, ako dôvod uvedený vládou Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) pre skrátené\nlegislatívne konanie podľa skupiny poslancov v tomto prípade neobstojí, keďže skrátenie\nlegislatívneho konania sa môže uplatniť za určitej mimoriadnej situácie, ktorá však v čase\nschvaľovania novely zákona nenastala, a to i s ohľadom na to, že prípad kandidáta na\ngenerálneho prokurátora (z dôvodu ktorého bola podľa skupiny poslancov novela zákona\nprijatá) je pred ústavným súdom od januára 2013. V spojitosti s namietanou retroaktivitou je\nskrátené legislatívne konanie skutočnosťou prejavujúcou sa ako svojvôľa zákonodarcu\na mala by byť spôsobilá pre svoju hrubosť vyústiť podľa názoru skupiny poslancov do\nrozporu novely zákona s ústavou.\n\n10\n\nKu skrátenému legislatívnemu konaniu pri prijímaní novely zákona a jeho\nprotiústavnosti národná rada s poukázaním na judikatúru ústavného súdu uvádza, že\nv skutočnosti ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ešte nikdy nerozhodol,\nže uskutočnením skráteného legislatívneho konania došlo k porušeniu ústavy. Podľa\nnárodnej rady skrátené legislatívne konanie neupravuje ústava, ale je predmetom úpravy\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku\nNárodnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no rokovacom poriadku“). Podľa názoru národnej rady dodržanie podmienok na schválenie\nskráteného legislatívneho konania a jeho vykonanie teda môže byť otázkou ochrany\nzákonnosti, a nie otázkou ochrany ústavnosti. Zákon o rokovacom poriadku v časti\nupravujúcej skrátené legislatívne konanie nemá podľa národnej rady povahu všeobecného\nzákona. Preto nemôže byť prameňom ústavného práva v materiálnom zmysle slova ani\nvýnimočne. Skupina poslancov namietla podľa národnej rady porušenie ústavy vo vzťahu,\nktorý nemá ústavnoprávnu relevanciu. Národná rada ďalej odkazuje na formálne\na materiálne podmienky pre uznesenie sa národnej rady na skrátenom legislatívnom konaní.\nPodľa národnej rady úvaha o splnení materiálnej podmienky na uskutočnenie skráteného\nlegislatívneho konania je zverená do pôsobnosti národnej rady. Zákon o rokovacom\nporiadku neustanovuje právny účinok pre prípad, že národná rada posúdi nesplnenie\npodmienok uskutočnenia skráteného legislatívneho konania nesprávne. Tým menej možno\npodľa názoru národnej rady porušenie úpravy zákona o rokovacom poriadku označiť za\nústavne relevantné a na základe takého porušenia rozhodnúť, že v skrátenom legislatívnom\nkonaní schválený zákon je v nesúlade s ústavou. Národná rada vyslovuje presvedčenie, že\nprijatie novely zákona v skrátenom legislatívnom konaní samo osebe nepatrí k otázkam\nústavnosti, ale zákonnosti. To má podľa nej za následok nedostatok právomoci ústavného\nsúdu poskytnúť ochranu ústavnosti týkajúcu sa splnenia podmienok vykonania skráteného\nlegislatívneho konania pri rokovaní o novele zákona. V závere k tomuto bodu vyjadrenia\nnárodná rada dopĺňa vyjadrenie odkazom na skutočnosť, že v ktoromkoľvek ďalšom konaní\no sťažnosti pred ústavným súdom sa ktorýkoľvek sťažovateľ kedykoľvek uplatnením\nnámietky zaujatosti sudcu ústavného súdu môže ocitnúť v zhodnom právnom postavení\n\n11\n\nspočívajúcom v tom, že o ním uplatnených námietkach zaujatosti sudcov ústavného súdu\nnebude mať kto rozhodnúť, a preto sa rovnako ako kandidát na generálneho prokurátora\nv konaní pred ústavným súdom bude môcť obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva\nso sťažnosťou pre porušenie čl. 6 dohovoru. S prihliadnutím na potenciálnu hrozbu, že taký\nstav nastane v desiatkach, stovkách, či dokonca tisícoch konaní o sťažnosti, národná rada\nvyslovuje presvedčenie, že sa nedopustila omylu vo vyhodnotení stavu ohrozenia ľudských\npráv ako dostatočne vážneho stavu pre uskutočnenie skráteného legislatívneho konania.\nNárodná rada sa aj vyjadrila k namietanej protiústavnosti prijímania novely zákona\nv legislatívnom konaní bez diskusie a možnosti parlamentnej opozície náležite sa vyjadriť\nk návrhu novely zákona. Podľa národnej rady riešenie uvedené v novele zákona nebolo pred\nverejnosťou utajené, navrhnuté riešenie bolo predmetom diskusie aj medzi odborníkmi.\nSkupina poslancov podľa národnej rady neprevzala z tejto diskusie nijaké očividné zhrnutie,\nani čiastkové závery či návrhy. To však nemožno pripísať na vrub národnej rade a tvrdiť, že\nuplatneným postupom porušila ústavu. Podľa národnej rady je ústavne irelevantné nastoliť\notázku, ako dlho by mala trvať verejná diskusia o návrhu zákona predtým, ako národná rada\nprikročí k rokovaniu o návrhu zákona, či koľkí zástupcovia verejnosti a odbornej verejnosti\nby sa mali na diskusii podieľať. Tieto otázky síce súvisia podľa názoru národnej rady\ns rozvojom demokratických metód a foriem vlády, avšak nemožno im priznať takú ústavnú\nintenzitu, pomocou ktorej by sa dali kvantifikovať kritériá umožňujúce odlíšiť primeranú,\nnáležitú a dostatočnú verejnú a odbornú diskusiu od nedostatočnej a neprimeranej diskusie\nodporujúcej ústave. Diskusia k návrhu novely zákona nebola podľa národnej rady svojou\nkvalitou ojedinelá. Mala povahu zaužívanej praxe, v rámci ktorej namiesto vecnej diskusie\no návrhu zákona a čiastkových problémoch spätých s jednotlivými jeho ustanoveniami\nprevažuje politická výmena postojov dvoch súperiacich strán opozície a koalície. Národná\nrada vyslovuje názor, že odbočenie prejavov, ktoré poslanci urobia v rámci rozpravy\no návrhu zákona, od predmetu navrhnutej úpravy je spôsobilé vyvolať ústavnoprávny účinok\n– nesúlad so zásadami implikovanými v koncepcii materiálneho právneho štátu – iba\ncelkom ojedinele a výnimočne, ak odklon od predmetu navrhnutej úpravy nadobudne\nústavnú intenzitu. Národná rada vyslovuje presvedčenie, že rokovanie o vládnom návrhu\n\n12\n\nnovely zákona takú kvalitu nemalo. Podľa národnej rady účasť parlamentnej menšiny na\nvecnom pripomienkovaní návrhu zákona nemožno nijako vynútiť. Jediným prostriedkom\nzainteresovania parlamentnej menšiny na pripomienkovaní návrhu zákona je vytvorenie\n(poskytnutie) príležitosti predniesť podľa svojej úvahy návrhy a pripomienky, zdržať sa\nrozpravy, alebo v nej pôsobiť deštruktívne. Poslanci z radov opozície podľa národnej rady\nposkytnutý priestor v diskusii nevyužili na vznesenie výhrad a pripomienok v rozsahu, aký\nnaznačujú v námietke o porušení svojich opozičných práv. Poslanci z radov opozície podľa\nnázoru národnej rady teda dôsledne neuplatnili svoje právo predniesť vecné výhrady\na pripomienky k novej právnej úprave a tento výsledok si zavinili sami vlastným správaním.\nNa takom skutkovom základe nemožno akceptovať tvrdenie o porušení práv implikovaných\nči už v čl. 1 ods. 1 ústavy, alebo v čl. 31 ústavy.\nĎalej navrhovatelia doplnili svoju argumentáciu týkajúcu sa namietanej neústavnosti\nskráteného legislatívneho konania, v rámci ktorého bola novela zákona prijatá. Podľa\nnavrhovateľov skrátené legislatívne konanie ako proces, ktorého výsledkom je napádaná\nnovela zákona, vykazuje také znaky svojvôle majoritnej väčšiny parlamentu, že\nspochybňuje zákon ako výsledok procesu aj keby výsledok sám osebe nebol problémom.\nNavrhovatelia uviedli, že vadnosť legislatívneho procesu bola taká vážna, že bez ohľadu na\nto, aký je výsledok, je potrebné zrušiť novelu zákona. Vadnosť legislatívneho procesu podľa\nnavrhovateľov nespočíva v tom, že by bola formálne popretá možnosť opozície vystupovať v\nskrátenom legislatívnom konaní (teda, že by vôbec takúto možnosť opozícia v tomto prípade\nnemala), ale v tom, že išlo o neopodstatnené použitie skráteného legislatívneho konania.\nProblémom podľa navrhovateľov bola (i) neprimeraná krátkosť času legislatívneho procesu,\nkde jeden deň trval celý proces v národnej rade, a (ii) nedôvodné skrátenie legislatívneho\nprocesu. Odôvodnenie skrátenia procesu porušením ľudských práv v jednom konkrétnom\nprebiehajúcom prípade na ústavnom súde, v ktorom paradoxne dotknutá osoba môže vnímať\nprijatie zákona ako jej porušenie ľudských práv, čo podľa navrhovateľov doznáva aj\nzákonodarca (národná rada) vo svojom vyjadrení, ako obeta jednotlivca v prospech väčšiny,\nnemožno považovať za dostatočné. V danom prípade nie je podľa navrhovateľov vôbec\nzrejmé, koho ochrana ľudských práv bola v takom ohrození, že bola zo strany zákonodarcu\nnevyhnutná právna úprava v zrýchlenom procese, ak jediný známy prípad mal byť skôr\n13\n\nobeťou nového pravidla. Ďalej navrhovatelia namietali, že v rámci legislatívneho procesu\nabsentovala kvalita riadnej diskusie.\nK legalite a legitimite legislatívneho procesu navrhovatelia uviedli, že legislatívny\nproces bol tak hrubo porušený, že porušenie malo intenzitu protiústavnosti. Jeden deň\ndiskusie v rámci skráteného legislatívneho konania nemôže byť podľa navrhovateľov\npovažovaný za primeraný čas na prerokovanie zákona v demokratickej spoločnosti, ak\nk tomu niet legitímneho dôvodu a neexistuje proporcionalita medzi chránenými verejnými\nzáujmami, čo bola práve posudzovaná situácia.\n10. Nová právna úprava ďalej podľa skupiny poslancov porušila princípy\nspravodlivého súdneho konania v spojení s porušením princípu rovnosti zbraní a právom na\nnestranný súd. Podľa konštatácie skupiny poslancov novela zákona odníma účinky, ktoré by\nmala mať námietka zaujatosti sudcu ústavného súdu jednej strany sporu v konaní pred\nústavným súdom. Novela zákona umožňuje podľa skupiny poslancov druhej strane sporu\npred ústavným súdom podniknúť legálne kroky, následkom ktorých bude znemožnenie\nústavnému súdu rozhodovať o podaných námietkach zaujatosti sudcu ústavného súdu.\nNovela zákona umožňuje podľa skupiny poslancov úplne negovať význam a zmysel\nnámietok zaujatosti, pričom toto faktické zrušenie námietok zavádza aj do prebiehajúcich\nkonaní pred ústavným súdom, umožňuje, aby účastník konania namietol zaujatosť všetkých\nsudcov ústavného súdu bez opodstatnenia, a tým spôsobil, že prípadným námietkam\ndruhého účastníka sa už nebude ústavný súd venovať, ale automaticky vec ostane pôvodne\nurčenému senátu, resp. žiaden sudca nebude vylúčený z pléna. Na tomto mieste skupina\nposlancov poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harabin\nproti Slovenskej republike, z ktorého vyplýva potreba, aby ústavný súd posúdil dôsledne\nvšetky námietky a následne tak aj vyhotovil odôvodnenie rozhodnutia o nich. Následkom\nprijatia novely zákona je podľa skupiny poslancov v konkrétnom prípade sťažnosti\nkandidáta na generálneho prokuratúra pred ústavným súdom skutočnosť, že legislatívnym\nzásahom prijatým v priebehu súdneho konania na ústavnom súde je vec odňatá sudcom,\nktorým bola zákonným spôsobom pridelená a ktorí neboli právoplatne vylúčení pre\npredpojatosť. Súčasne je vec pridelená sudcom už právoplatne vylúčeným. Takýto zásah\n\n14\n\nzákonodarcu je podľa názoru skupiny poslancov v rozpore s právom na nestranného\na zákonného sudcu a je v rozpore s princípmi právneho štátu vo všeobecnosti, pretože\nodníma vec zákonnému sudcovi a určuje „nanovo“ súd, ktorý je stranný bez splnenia\npodmienok\n\nnevyhnutnosti,\n\nv súvislosti\n\ns ktorými\n\nskupina\n\nposlancov\n\npoukazuje\n\nna Bangalórske princípy.\n11. Skupina poslancov v súvislosti s právom na nestranný súd a právom nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi s ohľadom na uplatnenie zásady nevyhnutnosti podľa Bangalórskych\nprincípov tiež vyjadruje názor, podľa ktorého vážnym nedostatkom novej právnej úpravy je\nnerozlišovanie medzi vylúčenými sudcami z konania vo veci súdom pre predpojatosť a\nsudcami, ktorí sú účastníkmi „len“ namietnutí pre predpojatosť, prípadne sudcami je\nvyjadrená „len“ ich domnienka o vlastnej možnej predpojatosti. Ďalším vážnym\nnedostatkom novej právnej úpravy je podľa skupiny poslancov nerozlišovanie medzi\npredmetom konania o námietke predpojatosti a predmetom konania vo veci samej, čo je\npodstatné pre vysporiadanie sa s otázkou „zákonného sudcu“ a „nestranného sudcu“.\nV prípade odmietnutia alebo námietky zaujatosti niektorého sudcu ústavného súdu je podľa\nnázoru skupiny poslancov potrebné posudzovať vznesenú námietku z pohľadu konkrétne\nprerokúvanej senátnej veci, pričom jej opodstatnenosť musí byť posudzovaná aj v spojitosti s\npostavením namietaného sudcu v tejto veci. To okrem iného podľa skupiny poslancov\nv zásade znamená, že (i) námietka nedostatku nestrannosti v konaní a rozhodovaní\no prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci môže byť opodstatnená iba vo vzťahu\nk sudcom „zákonného senátu“ (pôvodným alebo tým, ktorí nastúpili namiesto vylúčených\nčlenov „zákonného senátu“). O takejto námietke rozhoduje „námietkový senát“; (ii)\nnámietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „námietkového senátu“ môže byť\npodľa skupiny poslancov posudzovaná iba z hľadiska nedostatku nestrannosti sudcu tohto\nsenátu posúdiť, či ten­ktorý člen „zákonného senátu“ je spôsobilý konať a rozhodovať\nnestranne o prijateľnosti ústavnej sťažnosti a v merite veci. Namietať nedostatok nestrannosti\nčlenov „námietkového senátu“, čo sa týka konania a rozhodovania o prijateľnosti ústavnej\nsťažnosti a v merite veci, je preto podľa vyjadrenia skupiny poslancov neopodstatnené,\nkeďže „námietkový senát“ nemá v označenej oblasti pôsobnosť. O námietke nedostatku\n\n15\n\nnestrannosti voči členovi „námietkového senátu“ by eventuálne mohol rozhodovať podľa\nskupiny poslancov „ďalší senát“ (námietkový vo vzťahu k „námietkovému senátu“); (iii)\nnámietka nedostatku nestrannosti niektorého z členov „ďalšieho senátu“ (t. j. námietkového\nvoči „námietkovému senátu“) by mohla byť podľa skupiny poslancov posudzovaná iba z\nhľadiska nedostatku nestrannosti člena „námietkového senátu voči námietkovému senátu“\nposúdiť, či je člen „námietkového senátu“ spôsobilý nestranne posúdiť nestrannosť člena\n„zákonného senátu“. O takejto námietke by eventuálne mohol rozhodovať „ďalší –\nnámietkový senát“. Uvedené rozlišovanie medzi „námietkovým senátom“ a „zákonným\nsenátom“ je podľa skupiny poslancov dôležité z pohľadu obsahu vznesených námietok proti\ndaným sudcom, resp. z pohľadu obsahu vznesených námietok samotnými sudcami. Pretože\nnámietka, ktorá sa javí ako dostatočná na vylúčenie z merita veci, nemusí byť podľa názoru\nskupiny poslancov dostatočná na vylúčenie z konania o námietkach. Odmietnutia, námietky\nzaujatosti, ich posudzovanie a rozhodovanie sú predmetom činnosti ústavného súdu a ako\ntaké podľa skupiny poslancov „per se“ nevhodné na ten spôsob úpravy, ktorý zvolil\nzákonodarca v novele zákona.\nK námietke porušenia základného práva na nestranného sudcu novelou zákona\nnárodná rada vo svojom vyjadrení prezentovala názor, podľa ktorého novela zákona spĺňa\npožiadavku generality právnej úpravy, a že prípad sťažnosti kandidáta na generálneho\nprokurátora pred ústavným súdom predstavuje iba výnimku, akú možno vyriešiť právne\nkorektnými prostriedkami a postupom vo fáze aplikácie práva. Keďže ide o prípad\nvšeobecne známy, národná rada poukázala na tento príklad pre objasnenie skutkového\nstavu, ktorý je príčinou pre zmenu zákona o ústavnom súde, pretože dovtedy platná právna\núprava nevytvárala právny základ, ktorý by umožnil ústavnému súdu ústavne konformným\nspôsobom preskúmať námietku zaujatosti každého z namietnutých sudcov v konaní\no sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora, lebo v radoch sudcov ústavného súdu\npôsobí jediná sudkyňa, ktorú nijaký z účastníkov konania neoznačil za zaujatú sudkyňu.\nV tejto súvislosti poukázala národná rada na názor skupiny poslancov, podľa ktorého pri\nveľkom počte námietok zaujatosti je pri možnosti výberu medzi právoplatne vylúčenými\nsudcami a sudcami namietnutými, ale nevylúčenými, potrebné uprednostniť vždy\n\n16\n\nnevylúčených sudcov. Podľa národnej rady takto formulované pravidlo neberie do úvahy\npožiadavku ochrany práva na spravodlivý proces v duchu sentencie Justice must not only be\ndone, it must also be seen to be done. Pravidlo formulované skupinou poslancov podľa\nnárodnej rady umožňuje nahradiť jedného potenciálne zaujatého sudcu iným potenciálne\nzaujatým sudcom, vytvára základ pre postup, v ktorom namiesto z jedného dôvodu\nzaujatého sudcu do konania vstúpi inak zaujatý sudca. Podstatou ochrany práva na\nnestranného (nezaujatého) sudcu musí podľa národnej rady byť právny účinok, ktorý\nvznikne až vtedy, keď sa preukáže neopodstatnenosť námietky zaujatosti. S účelom práva na\nzákonného sudcu a s podstatou materiálneho právneho štátu nie je zlučiteľný stav, keď\nsudcovia, o zaujatosti ktorých sa malo rozhodovať, získajú status nezaujatosti iba kvôli\ntomu, že ich zaujatosť, hoci aj celkom očividnú, nemá kto posúdiť pre nedostatok sudcov na\norgáne súdnej moci s nízkym počtom všetkých ustanovených sudcov. Taký postup by podľa\nnázoru národnej rady vždy znamenal výlučne formálnu vymožiteľnosť práva na nezaujatého\nsudcu, pričom potenciálne vždy by sa spájal s možnosťou účelovej manipulácie spočívajúcej\nv tom, že sudcovia zaujatí v prospech jednej strany v konaní by rýchlo rozhodli o zaujatosti\nsudcov zaujatých v prospech protistrany. Tým by zabránili vlastnému vylúčeniu pre\nzaujatosť, nech bola akokoľvek nápadná a zrejmá.\nK námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu národná rada uvádza, že\nzákladné právo na zákonného sudcu nadväzuje na základné právo na súdnu ochranu\ns implikovaným právom na nestranného (nezaujatého) sudcu, s ktorým je v príčinnej\nsúvislosti. Základné právo na zákonného sudcu v skupinou poslancov namietnutom vzťahu\nnemôže byť porušené, ak nedôjde k porušeniu práva na nezaujatého sudcu. Podľa vyjadrenia\nnárodnej rady za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba považovať sudcu, ktorý\nbol určený na prerokovanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež\nsudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle\npríslušných právnych predpisov. Novela zákona vložila do úpravy postup rozhodovania o\ntom, ktorý sudca ako zákonný sudca nahradí pri rozhodovaní o merite veci sudcu pôvodne\nurčeného do senátu vo výnimočnom druhu situácií, keď obvyklým postupom podľa zákona\nnemožno určiť, ktorý z namietnutých sudcov nie je zaujatý, a preto je spôsobilý ako\n\n17\n\nnestranný sudca rozhodnúť o merite sporu predloženého účastníkom konania na\nrozhodnutie. Podľa národnej rady účelom úpravy je nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi\nprávom účastníka konania na meritórne rozhodnutie o jeho veci a medzi právom na\nrozhodnutie o tejto veci zákonným sudcom, pričom konkrétne riešenie vzniknutej situácie\nsmeruje k nastoleniu spravodlivej rovnováhy a k zabezpečeniu inak nedostupnej\nspravodlivosti tak, aby účastníci sporu o právo dosiahli rozhodnutie o merite veci. Toto\nriešenie podľa názoru národnej rady transponuje do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky Bangalórske princípy, ktorých právny význam sa v Slovenskej republike\nodvodzuje od právnych názorov, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v prípade\nHarabin v. Slovenská republika.\nK porušeniu práva na nestranného a zákonného sudcu novelou zákona a s tým\nsúvisiacemu vyjadreniu národnej rady sa navrhovatelia pridŕžali návrhu na začatie konania\na doplnili, že prípad kandidáta na generálneho prokurátora\n\n,\n\nnemusí byť výnimkou. Podľa navrhovateľov nebolo potrebné prijímať spornú novelu zákona,\nktorá spôsobuje viaceré protiústavné následky, pretože dovtedy platná právna úprava, berúc\ntiež do úvahy prijatie rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014\na jeho dodatok č. l z 3. júla 2014, ktoré sú vyjadrením kompetencie pléna podľa čl. 131\nústavy, boli postačujúce pre riešenie problému početných námietok protiústavnosti.\n12. Národná rada sa taktiež vyjadrila aj k namietanému porušeniu princípu rovnosti\núčastníkov konania a uviedla, že skupina poslancov pri formulovaní svojich záverov\nvychádza z nepodložených dohadov. Novela zákona podľa názoru národnej rady neupravuje\nindividuálny právny vzťah (konanie o sťažnosti kandidáta na generálneho prokurátora pred\nústavným súdom). Predmetom úpravy novely zákona je druhovo určený právny vzťah,\nprípady vopred nepredvídateľného počtu, v ktorých sa ústavný súd nemôže vysporiadať\ns námietkami zaujatosti sudcov, lebo príliš veľa sudcov je v jednom konaní označených za\nzaujatých. Národná rada nesúhlasí so záverom, že samotným prerokovaním námietky\nzaujatosti, ak účastník konania túto námietku uplatní bezdôvodne, dochádza k porušeniu\nrovnosti účastníkov konania, ktorú zaručuje čl. 47 ods. 3 ústavy.\n\n18\n\nK namietanému porušeniu princípu rovnosti novelou zákona navrhovatelia zastávajú\nnázor, že v prípade prebiehajúcich konaní na ústavnom súde, ktoré začali pred účinnosťou\nnovely zákona, tak existujú dve skupiny osôb. Jedna skupina osôb, ohľadne ktorých\no vylúčení niektorého sudcu(cov) ústavného súdu rozhodol „iný senát“, ktorého rozhodnutie\nostane nedotknuté, pretože nedošlo k tomu, že by niektorí z účastníkov napadol ďalších\nsudcov ústavného súdu. Druhá skupina osôb, ohľadne ktorých rozhodol iný senát a vylúčil\nniektorého zo sudcov, avšak došlo k situácii, pri ktorej sa uplatní nová právna úprava,\nto znamená, že na takéto rozhodnutie sa už nebude prihliadať, pretože bude rozhodovať\nsenát v pôvodnom zložení. Ak sa podľa navrhovateľov vezmú do úvahy len prípady, ktoré\nnavrhovatelia porovnávajú a ktoré sa týkajú osôb, ktoré sú účastníkmi konaní pred\nústavným súdom pred účinnosťou novely zákona, tak je tu podľa navrhovateľov zrejmá\nnerovnosť medzi týmito skupinami osôb. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázali\nna rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/04. Podľa navrhovateľov v prerokúvanej\nveci pred ústavným súdom dáva národná rada svojím vyjadrením a postojom prednosť\npravej retroaktivite pred rovnosťou, čo je ústavne neakceptovateľné.\nK porušeniu rovnosti účastníkov novelou zákona a s tým súvisiacemu vyjadreniu\nnárodnej rady navrhovatelia zdôraznili, že rovnosť účastníkov v konaní pred ústavným\nsúdom je spochybnená tým, že dôvodné a bezdôvodné námietky zaujatosti, či už vznesené\núčastníkmi, alebo sudcami, sú kladené na jednu úroveň. Národná rada podľa navrhovateľov\ndezinterpretuje dôvody porušenia rovnosti účastníkov konania na ústavnom súde, ako sú\nuvedené v návrhu na začatie konania. Navrhovatelia tvrdia, že napádaná novela zákona\nstavia na rovnakú úroveň odôvodnené aj neodôvodnené námietky zaujatosti voči sudcom\na zabraňuje ich riadnemu vyhodnoteniu. Národná rada to podľa navrhovateľov\ndezinterpretuje tak, že keďže navrhovatelia namietali generalitu zákona, tak túto námietku\nnavrhovateľov o porušení rovnosti si treba vysvetliť tak, že námietky\n, sú odôvodnené a námietky prezidenta sú neodôvodnené, navrhovateľom\nvšak nie je nijako zrejmé, ako národná rada dospela k danému záveru, ktorý je plne\nnepravdivý. Argumenty navrhovateľov však podľa nich platia bez ohľadu na to, kto je\npotenciálnym účastníkom daných konaní pred ústavným súdom.\n\n19\n\n13. Novelou zákona zavedený spôsob riešenia uplatnených námietok nie je podľa\nskupiny poslancov potrebný ani pre uplatnenie princípu zákazu denegatio iustitiae (zákaz\nodopretia spravodlivosti). Podľa skupiny poslancov zákonodarca novelou zákona popiera\npostavenie sudcu ústavného súdu, pretože ho núti konať proti ochrane práva na nestranného\nsudcu a zákonného sudcu, čím ho navádza k porušeniu jeho základného sľubu podľa čl. 134\nods. 4 ústavy, v súvislosti s ktorým odkazuje návrh skupiny poslancov na právnu doktrínu,\nako aj na judikatúru ústavného súdu.\nNárodná rada vo svojom vyjadrení uvádza, že čo sa týka namietaného porušenia\nčl. 134 ods. 4 ústavy, skupina poslancov ignorovala judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej\nje potrebné vykladať jednotlivé články ústavy vo vzájomnej súvislosti. Národná rada sľub\nsudcu ústavného súdu považuje za ústavnú garanciu toho, že vo fáze aplikácie novely\nzákona poskytne sudca jednotlivcovi, ktorý je prípadne zákonom postihnutý na jeho\nzákladných právach a slobodách, ochranu dotknutých základných práv a slobôd v súlade\ns čl. 134 ods. 4 ústavy. Predpokladom takej ochrany je podľa národnej rady hľadanie\na nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi všetkými základnými právami, ktoré sa ocitnú\nv konflikte, t. j. medzi základným právom na súdnu ochranu, ktoré implikuje právo\núčastníka konania na rozhodnutie vo veci samej (zákaz denegatio iustitiae) a právo na\nnestranného sudcu, ďalej medzi základným právom na zákonného sudcu, ale aj základným\nprávom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nK porušeniu čl. 134 ods. 4 ústavy a vyjadreniu národnej rady k tejto otázke\nnavrhovatelia uviedli, že námietka národnej rady, že sudca konflikt práva na zákonného\na nestranného sudcu s novou právnou úpravou zvládne aplikáciou čl. 152 ods. 4 ústavy, je\npre nich nezrozumiteľná. Navrhovatelia predpokladajú, že môže nastať situácia, že ústavný\nsudca bude rešpektovať princíp legality, a teda bude postupovať podľa novej právnej úpravy,\nčo je predvídateľné pre každého účastníka konania na ústavnom súde. Iná situácia môže\npodľa navrhovateľov nastať, ak ústavný sudca nebude rešpektovať princíp legality, a teda\njeho konanie by bolo zjavne nepredvídateľné pre účastníkov konania, a nie je dôvod taký\nzákon, ktorý ústavný sudca nemá vôľu rešpektovať, ponechať v platnosti, ale naopak je\n20\n\nnamieste takú právnu úpravu zrušiť, aby bola predvídateľná nielen pre sudcu, ktorý sa ňou\nnebude riadiť, ale aj pre účastníkov konania. Navrhovatelia sú toho názoru, že jasné znenie\nzákona musí sudca ústavného súdu rešpektovať, lebo podľa sľubu je povinný rešpektovať\nústavu, a tým aj princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.\n14. Skupina poslancov ďalej poukazuje na znenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde v zmysle novely zákona, ktoré upravuje váhu hlasu predsedajúceho ústavného súdu.\nZákonodarca podľa názoru skupiny poslancov nad rámec svojho ústavného mandátu\nupravuje v novele zákona rozhodovanie v pléne ústavného súdu o námietkach, keďže ústava\nneumožňuje v zmysle čl. 131 ods. 1 urobiť v zákone o ústavnom súde výnimku pre\nrozhodovanie pléna „vo veciach námietok“ a udeliť predsedajúcemu ústavného súdu právo\nrozhodnúť vo „veci námietky“ v prípade rovnosti hlasov. Podľa názoru skupiny poslancov\nfunkcia predsedajúceho je funkciou administratívnou, z ktorej nemôže predsedajúcemu\nvyplývať žiadne výsadné alebo prednostné postavenie pri rozhodovaní oproti iným sudcom\nústavného súdu.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 131 ods. 1 ústavy národná rada vo svojom\nvyjadrení poukázala na ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení novely\nzákona, ktorou sa nahradilo pôvodné ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré\nupravovalo rozhodujúci hlas predsedajúceho pri rovnosti hlasov v otázkach vylúčenia sudcu\npre predpojatosť. Podľa národnej rady od účinnosti novely ústavy ústavným zákonom\nč. 90/2001 Z. z. dodnes existuje podozrenie z nesúladu ustanovenia priznávajúceho\npredsedajúcemu rozhodnúť o námietke zaujatosti v prípade rovnosti hlasov sudcov\ns ústavou. Podľa národnej rady však ide o nedôvodné zdanie, že predsedajúci môže pri\nrovnosti hlasov prevážiť rozhodovanie v zmysle novely zákona v plenárnej veci. Národná\nrada uvádza, že pokiaľ ide o rozhodovanie v pléne ústavného súdu, aby ústavný súd\nrozhodol v prospech návrhu, aký dostane od účastníka konania, za návrh podľa čl. 131\nods. 1 ústavy musí byť nadpolovičná väčšina všetkých sudcov. Pretože ústava určuje, že\nústavný súd má trinásť sudcov (čl. 134 ods. 1 ústavy), z ustanovenia čl. 131 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 134 ods. 1 ústavy možno podľa národnej rady vyvodiť, že prijatý je iba ten\n\n21\n\nnávrh, za ktorý je aspoň sedem sudcov ústavného súdu. Každý iný návrh sa ex constitutione\nzamietne. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení novely zákona z rozhodovania\no námietke zaujatosti v plenárnej veci je vylúčený sudca, ktorý je namietnutý z dôvodu\npredpojatosti. To znamená, že o vznesenej námietke môže rozhodovať 12 sudcov ústavného\nsúdu. Ak sa z tohto počtu dosiahne akákoľvek väčšina, potom vždy bude aspoň sedem\nsudcov za alebo proti návrhu. Taká rovnosť hlasov, aby v prípade úpravy ustanovenej\nnovelou zákona mal rozhodnúť predsedajúci, podľa názoru národnej rady nikdy nenastane.\nNárodná rada v súvislosti s tým konštatuje, že ak sa ústavná väčšina za návrh alebo proti\nnávrhu nedosiahne, potom nastane rovnosť hlasov podľa počtu sudcov zúčastnených na\nrokovaní (ak počet sudcov zúčastnených na rozhodovaní klesne pod sedem, je ústavou\nvopred vylúčené dosiahnutie výsledku v prospech návrhu; ústavný súd by porušil základné\nprávo účastníkov konania na nestranný súd, ak by začal rozhodovať v takom počte sudcov,\npri ktorom by bolo vopred vylúčené rozhodnutie v prospech návrhu). Ústavnou podmienkou\npodľa názoru národnej rady je, aby za návrh hlasovalo sedem sudcov, nie aby návrh získal\nsedem hlasov. Ak teda bude za návrh na vyslovenie zaujatosti sudcu ústavného súdu šesť\nsudcov, ústavná väčšina sa nedá podľa národnej rady dosiahnuť pomocou zákonom\nustanoveného pravidla o rovnosti hlasov, lebo hlas predsedajúceho sa nestane hlasom\nsiedmeho sudcu.\n15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a argumenty skupina poslancov navrhuje, aby\nústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Zákon č. 114/2013 Z. z. zo dňa 30. apríla 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov v celom rozsahu nie sú v súlade s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nÚstavy SR, princípom slobodnej súťaže politických síl podľa čl. 31 Ústavy SR, čl. 131 ods. 1\nÚstavy SR, čl. 133 Ústavy SR a čl. 134 ods. 4 Ústavy SR v spojení s právom na nestranný\nsúd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, s princípom rovnosti strán podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,\ns právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\n\n22\n\nVyjadrenie vlády Slovenskej republiky (bod 16 nálezu)\n16. Ústavnému súdu bolo 14. augusta 2013 doručené stanovisko vlády Slovenskej\nrepubliky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, k návrhu, podľa\nktorého sa vláda s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd vo svojom\nnáleze vyslovil, že uvedené ustanovenia zákona sú v súlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1,\nčl. 31, čl. 131 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa vlády si skrátenie legislatívnej\nprocedúry pri prijímaní novely zákona vyžiadali legitímne dôvody, a to najmä potreba\nurýchleného\n\nzabezpečenia\n\nriadneho\n\nkonania\n\na\n\nrozhodovania\n\nústavného\n\nsúdu.\n\nPri posudzovaní legitímneho účelu napadnutého právneho predpisu treba podľa vlády\nprihliadať najmä na skutočnosť, že predmetným zákonom sa sledoval akútny účel\na neprijatím potrebnej právnej úpravy by nastal stav, keď by nekonanie súdu viedlo\nk nespravodlivosti, popretiu zákazu odmietnutia spravodlivosti, a teda k odmietnutiu\nposkytnutia ochrany základných ľudských práv a slobôd.\nVyjadrenie navrhovateľov na verejnom zasadnutí pléna\n17. Navrhovatelia na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 26. februára 2014\nprostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú\nnávrhu na začatie konania a ich vyjadrenie na pojednávaní ústavného súdu je skôr reakciou\nna tie časti vyjadrenia národnej rady, ktoré považujú za relevantné komentovať. Národná\nrada sa na verejnom zasadnutí pléna nezúčastnila.\nV úvode svojho vyjadrenia navrhovatelia poukázali na dodatok k rozvrhu práce,\nktorý prijal ústavný súd 3. júla 2013. Z toho je podľa navrhovateľov zrejmé, že ústavný súd\nbol sám schopný riešiť situáciu, ktorú zákonodarca považoval za tak nevyhnutnú, že sa\nrozhodol riešiť v rámci skráteného legislatívneho konania. Podľa navrhovateľov táto\nokolnosť je veľmi významná pre posúdenie celej veci, ktorá je predmetom konania pred\nústavným súdom, aj s ohľadom na to, že ústavný súd má splnomocnenie na úpravu svojich\n\n23\n\nvlastných vnútorných pomerov priamo v čl. 131 ods. 1 ústavy. Dôležité bolo podľa\nnavrhovateľov spomenúť, že zákonodarca vedel, že ústavný súd je pripravený riešiť túto\notázku, ktorú vlastne vyriešil prijatím novely zákona. Podľa navrhovateľov je to zrejmé aj\nz vyjadrenia ústavného súdu, ktoré bolo verejne prezentované tlačovou správou z 30. apríla\n2013, keď ústavný súd bol pripravený rokovať v rámci pléna o tejto procesnej otázke, o tejto\núprave vnútorných pomerov na ústavnom súde. To, čo je podľa navrhovateľov podstatné\nz tejto tlačovej informácie, je, že ústavný súd bol pripravený riešiť túto situáciu, nakoniec ju\naj vyriešil sám, čo vyplýva z tlačovej informácie zo 4. júla 2013, keď prijal dodatok\nk rozvrhu práce z 3. júla 2013.\nK námietke národnej rady, že navrhovatelia vo svojom návrhu na začatie konania\nčasto spomínajú vec kandidáta na generálneho prokurátora\n, vedenú na ústavnom súde, navrhovatelia uviedli, že sám predkladateľ novely zákona\n(vláda) označil aktuálnu situáciu na ústavnom súde ako dôvod prijatia návrhu novely\nzákona, a teda táto skutočnosť, že je tak často spomínaná vec\n, v návrhu na začatie konania, nebola spôsobená zo strany navrhovateľov, ale je to\nnevyhnutné vysvetlenie skutkovej situácie, ktorá súvisí s predmetom konania. Podľa\nnavrhovateľov z vyjadrenia ministra výslovne vyplýva, že prípad\n, je dôvodom navrhovanej právnej úpravy. K tomu navrhovatelia doplnili, že\nich návrh na začatie konania napáda predmetný zákon ako všeobecne záväzný právny\npredpis, ktorý je spôsobilý ohroziť nielen práva\n\n, ale aj\n\npráva akýchkoľvek účastníkov konaní na ústavnom súde, či už prebiehajúcich, alebo\nzačatých v budúcnosti, pretože zavádza jednoduchú cestu na zneužitie námietok zaujatosti\nvoči sudcom ústavného súdu, ako vyplýva z návrhu na začatie konania.\nK porušeniu čl. 6 dohovoru a námietke národnej rady, že táto časť nebola\nnavrhovateľmi odôvodnená, navrhovatelia uviedli, že návrh na začatie konanie obsahoval\nargumentáciu pre porušenie tohto článku dohovoru. Navrhovatelia v návrhu na začatie\nkonania podporne argumentujú aj posledným verejne známym judikátom Harabin\nv. Slovenská republika (sťažnosť č. 58688/11, rozsudok z 20. novembra 2012), ktorý je\nznámy ústavnému súdu v rámci rozhodovacej činnosti, keďže bol predmetom iného\n24\n\nkonania, o ktorom rozhodovalo celé plénum ústavného súdu. Z tohto rozhodnutia, ktoré je aj\nverejne známe, podľa navrhovateľov jasne vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva sa\nvyjadril, že ak sú vznesené námietky voči sudcom, ústavný súd sa musí s nimi riadne\noboznámiť a musí ich vyhodnotiť. Ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Ústavný súd v danom prípade, ktorý bol prerokovaný pred Európskym súdom pre\nľudské práva, zaujal postoj, že keďže môže byť problém s kvórom, ktorý by rozhodoval\nv danej veci, prednosť má takýto prístup k spravodlivosti, teda v zmysle princípu denegatio\niustitiae, a preto sa nebude zaoberať námietkami, ktoré boli vznesené voči sudcom\nústavného súdu. Európsky súd pre ľudské práva k tomu podľa navrhovateľov jasne\njudikoval, že základný problém, ktorý nastal, je ten, že ústavný súd sa nezaoberal podstatou\nvznesených námietok. Podľa navrhovateľov Európsky súd pre ľudské práva považuje za\nprincipiálne aj v rámci Bangalórskych princípov to, že ak sú vznesené námietky, treba sa\nnimi riadne zaoberať. Z prijatej novely zákona podľa navrhovateľov zjavne vyplýva, že\nBangalórske princípy neboli pochopené, pretože tie hovoria o tom, že možno riešiť situáciu,\nak nemá kto rozhodovať, ale to, že nemá kto rozhodovať, vychádza z takej situácie, že\nsudcovia boli preskúmavaní čo do odôvodnenia námietok, ktoré boli voči nim vznesené.\nTo, čo sa udialo prijatou novelou zákona, je podľa názoru navrhovateľov to isté,\nakoby to čo vytkol Európsky súd pre ľudské práva, bolo povýšené na zákon.\nÚstavný súd argumenty navrhovateľov k jednotlivým argumentačným okruhom\nvniesol do časti I nálezu (body 3 – 15).\n\nII.\nReferenčné normy\nČlánok 1 ods. 1 ústavy: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n\n25\n\nČlánok 31 ústavy: Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad\na používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej\nspoločnosti.\nČlánok 46 ods. 1 ústavy: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nČlánok 47 ods. 3 ústavy: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (Každý má\nprávo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi\nverejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) rovní.\nČlánok 48 ods. 1 ústavy: Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nČlánok 133 ústavy: Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na\nuplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nČlánok 134 ods. 4 ústavy: Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na\nuplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\n\n26\n\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nIII.\nA. Predmet prieskumu z formálneho hľadiska\n18. V návrhu na rozhodnutie skupina poslancov označuje za nesúladný celý zákon\nč. 114/2013 Z. z. Uvedený zákon novelizuje výlučne zákon o ústavnom súde. Ústavný súd\nvo svojom inom uznesení o prijatí na ďalšie konanie č. k. PL. ÚS 103/2011­16 (dostupné\npod PL. ÚS 103/2011 na www.concourt.sk; po spojení PL. ÚS 99/2011, platy sudcov IV)\nuvádza, že podľa Kelsena nemajú novely zákonov permanentnú normatívnu existenciu, ale\nzanikajú splynutím s novelizovaným predpisom (porov. Kelsen, H. Všeobecná teorie norem.\nBrno : Masarykova univerzita, 2000, s. 119 a nasl.). V súlade s touto teóriu niektoré ústavné\nsúdy posudzujú len novelizovaný predpis s inkorporovanou novelou (porov. rozhodnutia\nÚstavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 5/96, Pl. ÚS 25/00, Pl. ÚS 33/01; Kühn, Z. Czech\nConstitutional Court as Positive Legislator? In: Brewer­Carías, A., R. Constitutional Courts\nas Positive Legislators: A Comparative Law Study, Cambridge University Press, 2011,\ns. 445 a nasl.), pričom z uvedenej zásady existujú výnimky, napríklad preskúmanie\nústavnosti legislatívneho procesu danej novely (porov. Wagnerová, E., Dostál, M.,\nLangášek, T., Pospíšil, I. Zákon o Ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007,\ns. 247 a nasl.). Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v tejto otázke tak striktný ako\nÚstavný súd Českej republiky a k prieskumu pristupuje takpovediac materiálnejšie (porov.\nnapokon aj pozastavenie preskúmavaného zákona uverejnené pod č. 159/2013 Z. z.),\na akceptuje tak návrhy proti novelizujúcim predpisom, ako aj proti novelizovaným\npredpisom s inkorporovanou novelou (porov. bod 3 nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/06 a uznesenie\no prijatí č. k. PL. ÚS 103/2011­16 súvisiace s nálezom PL. ÚS 99/2011 – platy sudcov IV).\nInými slovami, skutočnosť, či navrhovateľ napadne novelizovaný alebo novelizujúci predpis\n(formálne kritérium), z hľadiska prieskumu nemá rozhodujúci význam, pretože ústavný súd\nnakoniec aj tak musí posúdiť ústavnosť právnej normy ako celku, ktorá vzniká spojením\ntýchto predpisov dohromady (materiálne kritérium). Na úrovni výroku ústavný súd\n\n27\n\nfavorizuje vyslovenie nesúladu novelizovaného, a nie novelizujúceho predpisu, čo je\nv predmetnej veci umocnené tým, že napadnutá časť „Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas\npredsedajúceho.“ bola súčasťou zákona o ústavnom súde aj pred danou novelou zákona.\nNapadnutý zákon č. 114/2013 Z. z. obsahuje tiež § 28 ods. 4 (Ak sudca sám vyhlási svoju\npredpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie\npléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného\nsúdu.), ktorý je obsahovo zhodný s pôvodným § 28 ods. 3 zákona (Ak sudca sám vyhlási\nsvoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa odseku 2). Ustanovenie § 28\nods. 4 je legislatívnou zmenou nadväzujúcou na nové členenie § 28, nevzbudzuje ústavné\npochybnosti a ani navrhovatelia ho nezmieňujú v argumentácii. V predmetnej veci teda\nústavný súd posudzuje ustanovenia § 28 ods. 2 a 3 a § 79c zákona o ústavnom súde\na z hľadiska ústavnosti legislatívneho procesu pri prijatí novely zákona ich posudzuje\nnavyše s § 28 ods. 4 zákona o ústavnom súde.\nZákon o ústavnom súde ako predmet prieskumu\n19. V predmetnej veci rozhoduje ústavný súd, sudcovia ústavného súdu, o spôsobe\nustaľovania nestrannosti sudcov. Zdanlivo ide o zahľadenosť do vlastného justičného sveta,\nale naopak, vec má dôležitý význam pre zachovanie štandardu ochrany ústavnosti, pretože\nbez riadneho procesu niet riadnej slobody, ako aj pre zachovanie štandardu odstupu od\niných zložiek moci (porov. bod 7 nálezu II. ÚS 29/2011). Ústavný súd priznáva, že\npreskúmavanie vlastného zákona je do istej miery delikátne. Ústavný súd, samozrejme,\n„nevlastní“ svoj zákon (porov. však I. ÚS 51/06), ústavný súd je svojím zákonom viazaný,\nale ani parlament „nevlastní“ zákonnosť, pretože tá musí byť v súlade s ústavou. V minulosti\nuž došlo k prieskumu súladnosti zákona o ústavnom súde vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/98\n(dočasné pozbavenie výkonu funkcie sudcu ústavného súdu), sp. zn. PL. ÚS 1/01\n(zjednocovanie právnych názorov senátov a odlišné stanoviská) a sp. zn. PL. ÚS 102/2011\n(reforma súdov II). Ústavné súdy ako hraničné orgány (Grenzorgane) musia niekedy riešiť\notázky, ktoré sa týkajú nich samých (bod 105 a nasl. PL. ÚS 99/2011 – platy sudcov IV).\nSúčasťou ústavy sú okrem iného aj ustanovenia o ústavnom súde, jeho sudcoch a konaní\n\n28\n\npred ním, ktorých podrobnejšie vykonanie je zverené zákonu (čl. 140 ústavy). Ani tento\nzákon o ústavnom súde a normy vydané na jeho základe nie sú vylúčené z prieskumu\nústavného súdu; ani tieto ustanovenia ústavy nie sú vylúčené z kompetencie ústavného súdu\nzáväzne ich podľa čl. 128 ústavy vykladať. To všetko spôsobuje, že ústavný súd je v týchto\nprípadoch už samou ústavou povolaný (a viazaný) na to, aby rozhodoval sám o sebe, a\nústavný súd nemôže svoju právomoc odmietnuť ani v takomto prípade. Ústava tak priamo\npredpokladá, že sudca ústavného súdu (ba dokonca všetci sudcovia) sa môže (môžu) pri\nsvojom rozhodovaní dostať do situácie, v ktorej by sudca všeobecného súdu bol\njednoznačne vylúčený, napriek tomu však nezbavuje ústavný súd kompetencie rozhodnúť.\nÚstavný súd si musí v predmetnej veci podržať odstup. Predmetná vec sa netýka nejakého\nuľahčenia práce pre ústavný súd, ba naopak. Predmetná vec sa týka čistoty procesu pred\nsúdnym orgánom ochrany slobody a procesu, kde by nedostatočná ochrana znamenala\nrezignáciu na zmysel vlastnej inštitucionálnej existencie, na zmysel vlastnej práce.\nPredpojatosť sudcov ústavného súdu všeobecne a v súvislosti s predmetným návrhom\n20. Nestrannosť sudcov je aktuálnou a citlivou otázkou slovenskej justície. Značné\nmnožstvo námietok z posledných rokov však nepochádza od tradičných sťažovateľov,\nstriktne súkromných osôb. Naopak, množstvo námietok reflektuje nedôveru medzi\nmocenskými autoritami, čo sa prenesene týka aj dôvery verejnosti v riadny výkon súdnictva.\nEšte donedávna boli námietky proti sudcom ústavného súdu sporadické napriek tomu, že aj\nv 90. rokoch rozhodoval ústavný súd prípady, ktoré mali štrukturálny význam (porov.\nII. ÚS 80/99). Istým náznakom zmeny trendu bola vec vedená pod sp. zn. PL. ÚS 12/01\n(porov. aj II. ÚS 589/2012). V súčasnosti podáva nemalý počet námietok Najvyšší súd\nSlovenskej republiky. Aj keď ústavný súd uviedol, že námietky orgánu verejnej moci je\npotrebné vykladať veľmi reštriktívne (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012), viedlo to až\nk situácii, že sami sudcovia ústavného súdu nedôverovali, že iní sudcovia ústavného súdu\nrozhodnú o námietkach zaujatosti nestranne (uznesenie II. ÚS 122/2010, II. ÚS 30/2010,\nII. ÚS 31/2010). Ústavný súd konania o takýchto procesných námietkach zastavil okrem\niného s poukazom na to, že (i) inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenie\n\n29\n\nnedôvery medzi rozhodovacími zložkami systému, (ii) konanie o zaujatosti je špecifickým,\nv zásade „jednoinštančným“ konaním, a (iii) každý procesný systém je len aproximatívny,\na preto nemôže byť neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektov\na počet opravných „inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebu\nfunkčnosti systému. Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou funkčnosti\nústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti Slovenskej\nrepublike (Harabin v. Slovenská republika).\n21. Právne posúdenie napadnutých ustanovení vyžaduje stručný popis vývoja konaní\no námietkach predpojatostí sudcov ústavného súdu, ktorých východiskovým je konanie\nsp. zn. I. ÚS 397/2014 (Rvp 11/1013). Vo veci\n\n, sa\n\nna ústavnom súde vedú konania v súvislosti s dvoma sťažnosťami. Ide o konanie sp. zn.\nIII. ÚS 427/2012 vo veci (i) sťažnosti pre nečinnosť prezidenta Slovenskej republiky a (ii)\nkonanie sp. zn. I. ÚS 397/2014 o sťažnosti proti rozhodnutiu prezidenta republiky\no odmietnutí vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky.\n22. Ústavný súd prijal 24. októbra 2012 výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy\ntýkajúci sa povinnosti, resp. diskrécie prezidenta (ne)vymenovať generálneho prokurátora\n(PL. ÚS 4/2012). Prezident republiky, aplikujúc tento výklad, odmietol vymenovať\nsťažovateľa za generálneho prokurátora, pričom uviedol dôvody nevymenovania.\n23. Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 vedie konanie o sťažnosti proti\nrozhodnutiu prezidenta republiky o odmietnutí vymenovať sťažovateľa do funkcie\ngenerálneho prokurátora (vec sama) pod sp. zn. I. ÚS 397/2014. Vec sama je pridelená\nI. senátu (meritórny senát). Z meritórneho I. senátu boli na návrh sťažovateľa vylúčení\nII. senátom, t. j. námietkovým senátom (II. ÚS 44/2013), dvaja sudcovia. Následne bola\nprezidentom republiky namietnutá predpojatosť dvoch sudcov IV. senátu, ktorí v zmysle\naktuálneho rozvrhu práce ústavného súdu nastúpili do meritórneho I. senátu namiesto\nvylúčených sudcov. O ich predpojatosti mal rozhodovať opäť II. senát, t. j. námietkový\nsenát. Prezident republiky však namietol predpojatosť celého II. senátu. O tejto námietke\n30\n\nprezidenta proti II. senátu mal rozhodnúť III. senát (ako v poradí druhý námietkový senát).\nSťažovateľ následne namietol dvoch sudcov tohto III. senátu, o ktorých nemohol rozhodovať\nIV. senát ako prípadný tretí námietkový senát, pretože predpojatosť jeho dvoch sudcov už\nbola namietnutá vtedy, keď nastúpili do I. senátu – meritórneho (pozri už uvedené). A tak\no námietke predpojatosti dvoch sudcov III. senátu, t. j. druhého námietkového senátu,\nrozhodol tzv. nultý senát (vytvorený na účely zachovania funkčnosti ústavného súdu; porov.\nčl. IV rozvrhu práce vrátane jeho dodatku č. 1), a to ako v poradí tretí námietkový senát (už\nišlo o námietky proti sudcom III. senátu, t. j. druhého námietkovému senátu). Nultý senát\nuznesením sp. zn. 0. ÚS 1/2013 nevylúčil dvoch sudcov III. senátu. Naopak, III. senát\nsvojím uznesením sp. zn. III. ÚS 550/2013 vylúčil všetkých sudcov II. senátu, ktorí mali\nrozhodnúť o námietkach proti dvom sudcom I. senátu, t. j. meritórneho senátu. Na\ndokreslenie danej zložitej situácie možno uviesť už iba to, že obaja účastníci uvedeného\nkonania pôvodne vzniesli námietku predpojatosti proti 12 z 13 sudcov ústavného súdu\n(porov. tiež tlačovú správu č. 45/2014 z 12. júna 2014). Prezident republiky Andrej Kiska\nlistom z 2. júla 2014 späťvzal všetky námietky z konaní sp. zn. III. ÚS 427/2012 (nečinnosť)\na sp. zn. I. ÚS 397/2014 (Rvp 11/2013; nevymenovanie), čím sa ustálilo zloženie senátov\nv týchto konaniach.\nPlénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 prerokovalo ďalší\npostup vo veciach ústavných sťažností\n\n, vedených pod\n\nsp. zn. III. ÚS 427/2012 a sp. zn. Rvp 11/2013 a prijalo uznesenie:\n«1. Berie na vedomie list prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku č. 1521­\n2014­BA z 2. júla 2014, ktorý bol predsedníčke Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivette\nMacejkovej doručený 3. júla 2014.\nV predmetnom liste prezident Andrej Kiska uviedol, že zložením sľubu\npred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sa ujal funkcie prezidenta Slovenskej republiky a „stal sa aj osobou, ktorá\nreprezentuje účastníka“ v konaniach o sťažnostiach\n\n,\n\n„podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vedených pod sp. zn. Rvp 3901/2011\na Rvp 11/2013“.\n\n31\n\nAko účastník týchto konaní prezident Andrej Kiska vyhlásil, že nemá „žiadne\nnámietky zaujatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky a ani sa nestotožňuje\ns námietkami zaujatosti vznesenými bývalým prezidentom Slovenskej republiky Ivanom\nGašparovičom“.\nPrezident Andrej Kiska zároveň navrhol, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky\nv oboch konaniach vedených pod sp. zn. Rvp 3901/2011 a Rvp 11/2013 bez zbytočného\nodkladu konal a rozhodol“.\n2. Konštatuje, že v zmysle platného rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c)\nrozvrhu stanovilo, že\na) vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 427/2012 zo 7. novembra 2011 bude\nrozhodovať senát v zložení:\npredseda senátu a sudca spravodajca Lajos Mészáros\nsudca Rudolf Tkáčik\nsudca Sergej Kohut\nb) vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013 z 3. januára 2013 bude rozhodovať senát\nv zložení:\npredseda senátu a sudca spravodajca Ladislav Orosz\nsudkyňa Marianna Mochnáčová\nsudkyňa Ľudmila Gajdošíková.»\n24. Je zrejmé, že situácia, ktorá vznikla, nie je štandardná, ale raritne sa nevyhýba ani\niným ústavným súdom (porov. rozhodnutie Juhoafrického ústavného súdu vo veci\nMandlakayise John Hlophe v. Premier of the Western Cape Province; Mandlakayise John\nHlophe v. Freedom Under Law and Others, vo veci, ktoré vznikla zo sporu medzi aktérmi\njustičného\n\nživota;\n\ndostupné\n\nna\n\nwww.constitutionalcourt.org.za;\n\nwww.saflii.org\n\na www.codices.coe.int).\nZhrnutie návrhu a replík\n25. Navrhovatelia v úvode tvrdia, že napadnutá novela zákona porušuje zákaz\nretroaktivity, generalitu práva a princíp deľby moci tým, že zasiahla do prebiehajúceho\n\n32\n\nkonania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 397/2014 (v čase návrhu pred prijatím pod interným\noznačením Rvp 11/2013). Ďalej dodávajú, že obdobne malo dôjsť podľa skupiny poslancov\naj k nesúladu s čl. 133 ústavy. Procedurálne nedostatky pri prerokúvaní návrhu zákona\nv národnej rade spôsobujú podľa navrhovateľov nesúlad zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 31 ústavy. Ústavné procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru sú podľa navrhovateľov nesúladné s napadnutou novelou zákona\nz dôvodu nepreskúmania odôvodnenosti námietok účastníkov konania jednak v súvislosti\ns konaním sp. zn. I. ÚS 397/2014, ale aj bez rekurzu k uvedenej veci. V nesúlade so sľubom\nsudcu ústavného súdu viazaného ústavou je zákonná povinnosť sudcu takto (ne)rozhodovať.\nNapokon dirimácia ustanovená v § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde je podľa\nnavrhovateľov v napätí s čl. 131 ods. 1 ústavy (Plénum ústavného súdu sa uznáša\nnadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa\nzamietne.).\nB. Vlastný prieskum\nK nesúladu § 28 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde – dirimácie pri plenárnom\nrozhodovaní o námietkach – s čl. 131 ústavy\n26. Navrhovatelia namietajú, že v prípade rovnosti hlasov pri plenárnom hlasovaní\no námietkach má predsedajúci rozhodujúci hlas, hoci text čl. 131 ods. 1 ústavy ustanovuje,\nže sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, a ak sa táto\nväčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\n27. Národná rada protiargumentuje tým, že je potrebné rozlišovať medzi HLASMI\nv zákone („Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho“) a SUDCAMI v ústave\n(„Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto\nväčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.“). Pretože hlasy a sudcovia nie sú to isté, nemôže\nbyť medzi zákonom o ústavnom súde a ústavou rozpor.\n28. Hlasovacie procedúry sú veľmi komplikovanou a citlivou oblasťou práva, pretože\nmajú vplyv na samotný výsledok rozhodovania. Rozhodovanie hlasom predsedajúceho je\n\n33\n\njedným zo spôsobov riešenia patovej situácie v rozhodovacom telese buď v tom zmysle, že\npredseda svojím hlasom rozhodne, že platí to, čo povedala jedna polovica, alebo predseda\nhlasovať nemôže a až pri rovnosti hlasov môže rozhodnúť. Tradične je tento spôsob\noznačovaný ako dirimácia. Dirimace (z lat.), rozloučiti, skončiti, rozpustiti, rozhodnouti při\nrovnosti hlasů (pravidelně při předsedovi shromáždění, ktorý jinak nehlasuje); diremce,\nrozvedení, rozhodnutí – tak charakterizuje pojem Ottův slovník naučný (diel VII, s. 598).\n29. Dirimácia je typická práve pre parlamentné rozhodovanie, kde predseda inak\nnemá hlas a hlasuje práve len v prípade patovej situácie. Aplikuje sa však aj pri súdnom\nrozhodovaní. Pozná ju čl. 23 procesných pravidiel ESĽP (Rules of the Court), kde sa\naplikuje všeobecne, ale nie hneď, až po druhom hlasovaní, po pokuse o odstránenie rovnosti\nhlasov (The decisions of the Court shall be taken by a majority of the judges present. In the\nevent of a tie, a fresh vote shall be taken and, if there is still a tie, the President shall have\na casting vote. This paragraph shall apply unless otherwise provided for in these Rules.).\nČlánok 55 štatútu Medzinárodného súdneho dvora tiež umožňuje predsedajúcemu vyriešiť\nrovnosť hlasov (1. All questions shall be decided by a majority of the judges present. 2. In\nthe event of an equality of votes, the President or the judge who acts in his place shall have\na casting vote.). V Českej republike je dirimácia upravená v § 21 zákona o ústavnom súde\n(1) Nezíská­li postupem podle § 20 většinu hlasů žádný z návrhů na rozhodnutí ve věci\nsamé, postoupí předseda senátu věc bez zbytečného odkladu k rozhodnutí plénu [§ 11\nodst. 2 písm. h)].(2) V ostatních věcech rozhoduje při rovnosti hlasů v senátu hlas předsedy.\nKomentárová literatúra (Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T., Pospíšil, I. Zákon\no ústavním soudu s komentářem. Praha : ASPI, 2007, s. 81) však označuje dané ustanovenie\nza nezmyselné [Avšak, pokud nelze mít na určitý problém alespoň tři názory, o nichž se\nhlasuje postupně a jednotlivě (viz komentář k § 20), není možné, aby v tříčlenném senátu\nnastala situace rovnosti hlasů, v níž by rozhodl hlas předsedy. Z tohoto pohledu nelze než\nkritizované ustanovení označit za nonsenzuální, a proto nepoužitelné, o čemž svědčí i jeho\nfaktická nepoužívanost, a to po celou dobu trvání českého ústavního soudnictví.].\nPrvorepublikový ústavný súd poznal dirimáciu na úrovni zákonnej a jednacího řádu.\nUstanovenie § 2 zákona č. 162/1920 Sb. o ústavním soudě znie: „Předseda ústavního soudu\n\n34\n\nsloží ve schůzi vlády v ruce presidenta republiky slib, že bude přesně a nestranně\nzachovávati všechny zákony ústavní. Vykonav slib, svolá předseda do osmi dnů ústavní soud\nk ustavující schůzi, ve které ostatní členové a náhradníci složí slib stejného obsahu do\nrukou předsedových, načež zvolí ze sebe většinou hlasů místopředsedu, který zastupuje\npředsedu, je­li zaneprázdněn neb uprázdní­li se jeho místo. Při rovnosti hlasů rozhoduje\npředseda.“ Ustanovenie § 8 rovnakého zákona znie: „Ústavní soud koná schůze podle\npotřeby. Schůze svolává předseda nebo místopředseda jej zastupující a hlasuje. K nálezu,\nkterým se zákon prohlašuje neplatným, je třeba nejméně pěti hlasů. K platnosti jiných\nusnesení jest třeba přítomnosti předsedy nebo místopředsedy a mimo to aspoň čtyř členů.\nPři rovnosti hlasů platí mínění, ke kterému se předseda přidal. Podrobnosti jednání\nupraveny budou jednacím řádem, na kterém se usnese ústavní soud a který schvaluje\npresident republiky.“ Užitočné je ešte pripomenúť úvod čl. 13 Jednacího řádu ústavního\nsoudu (uverejneného pod č. 255/1922 Sb.): „K usnesení je třeba nadpoloviční většiny hlasů\npřítomných. Při rovnosti hlasů platí mínění, k němuž se přidal předseda. Nebylo­li docíleno\nvětšiny pro žádný návrh, pokusí se předseda odkliditi obtíže rozdělením otázek a\nopakováním dotazu. Selže­li i tento pokus, dá předseda hlasovati o otázce bod za bodem, až\ndocílí se většiny.“ Z hľadiska referenčnej normy treba povedať, že čl. II a III Ústavnej listiny\nupravujú zriadenie, spôsob ustanovenia a kompetencie ústavného súdu a inak nechávajú\npriestor vykonávaciemu zákonu.\n30. Preskúmavaná právna úprava je doslovným prevzatím federálneho § 26 ods. 2\nzákona č. 491/1991 Zb. (Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, rozhodne\no vylúčení sudcu pre predpojatosť plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje.\nPri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.). Federálna ústavná úprava v ústavnom\nzákone č. 91/1991 Zb. o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky však\nneobsahovala žiadnu referenčnú normu podobnú čl. 131 ods. 1 ústavy. To isté platí pre\nEurópsky súd pre ľudské práva, Medzinárodný súdny dvor, Ústavný súd Českej republiky\na prvorepublikový ústavný súd.\n31. Ak nastane v pléne rovnosť hlasov 4:4, 5:5 a 6:6, tak ústava jasne ustanovuje, že\nnávrh má byť zamietnutý, pričom nerozlišuje, či ide o hlasovanie o vylúčení sudcov, alebo\n35\n\nmeritórne, či iné justičné hlasovania. Spôsob, akým ústavný súd interpretuje zamietnutie\npodľa čl. 131 ústavy, teda ako tzv. procesné zamietnutie (porov. tiež PL. ÚS 41/95,\nPL. ÚS 6/05), nie je nesporný, ale v žiadnom svojom výklade nenecháva priestor na\ndirimáciu.\n32. Federálna úprava mohla rozlišovať dirimáciu pri vylučovaní a ne­dirimáciu pri\niných hlasovaniach, pretože zákon nebol obmedzovaný nadzákonnou úpravou. Ústava to\nvšak v súčasnosti neumožňuje. Akceptovaním napadnutej právnej úpravy by sa otvoril\npriestor aj pre dirimáciu v meritórnom rozhodovaní, k narušeniu samej koncepcie nášho\nústavného súdu, čomu má práve brániť aj ustanovenie čl. 131 ústavy v podobe zavedenej\nnovelou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Vzhľadom na dôležitosť preskúmavaného\nustanovenia a zmysel abstraktnej kontroly nevidel ústavný súd priestor na úvahy\no aplikačnej prednosti ústavy, ako to naznačila národná rada. Z praktických dôvodov ešte\nústavný súd upozorňuje, že dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky sa stane účinnou právna úprava vnesená novelou zákonom č. 114/2013 Z. z.,\navšak bez druhej vety, t. j. bez dirimačného ustanovenia.\n33. Z uvedených dôvodov je dirimácia nezlučiteľná s čl. 131 ústavy (bod 1 výroku).\nK zvyšnej časti návrh skupiny poslancov\n34. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že zvyšná časť návrhu skupiny\nposlancov a odôvodnené závery k vyhoveniu alebo nevyhoveniu v jednotlivých partíciách\nzvyšnej časti návrhu skupiny poslancov boli plénu ústavného súdu predložené vo forme\nnávrhu nálezu tak sudcom spravodajcom, ako aj vo forme protinávrhu predsedníčky\nústavného súdu.\n35. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní\njedenásti sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh k zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov\nmalo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak sa návrh zamietne.\n\n36\n\n36. Pri hlasovaniach o návrhu na rozhodnutie vo veci samej, resp. protinávrhu,\nv častiach týkajúcich sa zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov sa nedosiahla ani v jednom\nprípade nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov. Pri hlasovaní o bode 2 výroku bolo\n6 sudcov za protinávrh a 5 sudcov za návrh spravodajcu, preto bol návrh skupiny poslancov\nv tejto časti zamietnutý.\n37. Ústavný súd preto zvyšnú časť návrhu skupiny poslancov z procesných dôvodov\nzamietol.\n38. Ústavný súd sa v záujme poskytnutia komplexného pohľadu na právne úvahy\ntýkajúce sa prerokúvaného návrhu skupiny poslancov a zohľadnenia citlivosti spoločensky\ni odborne exponovanej témy, ktorá je predmetom tohto konania o súlade právnych\npredpisov, rozhodol uviesť návrh sudcu spravodajcu i protinávrh predsedníčky ústavného\nsúdu v nasledujúcich častiach IV a V tohto nálezu v plnom znení tak, ako boli predložené\nplénu ústavného súdu, s výnimkou tej časti (tak návrhu ako i protinávrhu) týkajúcej sa\nnamietaného nesúladu § 28 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde – dirimácie pri\nplenárnom rozhodovaní o námietkach s čl. 131 ústavy, ktorá bolo rovnaká (v znení\ni záveroch) tak v návrhu sudcu spravodajcu, ako aj v protinávrhu predsedníčky ústavného\nsúdu, a závery ktorej si osvojila i väčšina pléna ústavného súdu a sú uvedené v bodoch\nA a B časti III nálezu.\nIV.\nNávrh sudcu spravodajcu Lajosa Mészárosa\n39. Sudca spravodajca Lajos Mészáros predložil plénu ústavného súdu návrh nálezu\nv tomto znení:\nNesúladnosť § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde s označenými referenčnými\nnormami\nPôvodné znenie relevantných ustanovení:\n\n37\n\n(1) Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho\npredpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť\nvznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na\nzačiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre\njeho predpojatosť vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník\nkonania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre\npredpojatosť sa neprihliada a Ústavný súd už o ňom nerozhoduje.\n(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho\npredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide\no rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný\nsenát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.\n(3) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa\npodľa odseku 2.\nAktuálne, hoc pozastavené znenie relevantných ustanovení:\n(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho\npredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Pri rovnosti\nhlasov rozhoduje hlas predsedajúceho. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo\nodmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa\npredchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri\nrozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť\nneprihliada.\n(3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre\npredpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia\nsudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne\no veci samej senát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o\nodmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo\nveci sa neprihliada.\n\n38\n\n(4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa\npodľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide o\nrozhodovanie v senáte Ústavného súdu.\nZákon o ústavnom súde ustanovuje, že predpokladom, hypotézou neprihliadania na\npredpojatosť sudcov je skutočnosť, že boli vylúčení alebo odmietnutí viacerí sudcovia.\nK rozhodovaniu v pléne aj v senátoch navrhovatelia namietajú, že vylúčenie a odmietnutie\nmajú rovnaké účinky, aj keď ide o rozličné inštitúty. Pri vylúčení už je autoritatívne\nstanovené, že určitý sudca je vylúčený, zatiaľ čo pri odmietnutí takéhoto rozhodnutia niet,\nide len o subjektívny názor účastníka konania. Námietky môže takto podľa navrhovateľov\núčastník konania zneužiť, aby dosiahol pôvodné zloženie pléna či senátu, ktoré mu vyhovuje\nviac, než zloženie po vylúčení niektorých sudcov. V tejto súvislosti navrhovatelia odkazujú\nna ESĽP, ktorý vyžaduje odstránenie pochybností o predpojatosti riadnym rozhodnutím.\nAktivácia doktríny nevyhnutosti vyžaduje riadne vylúčenie sudcov, nielen prezumpciu,\ntakpovediac predpojatosti, či „strannosti“ sudcov. K rozhodovaniu v senátnych veciach\nnavrhovatelia navyše argumentujú tým, že je nutné rozlišovať prvý senát meritórny\na následný senát námietkový, a teda nie je nutné angažovať viac než dva senáty.\nNavrhovatelia nepriamo tiež naznačujú, že v konaní o ústavných sťažnostiach je z hľadiska\njeho účelu ústavne problematické, ak by námietky orgánu verejnej moci mali viesť\nk rekonfigurácii senátu.\nÚstavný súd identifikuje ústavnoprávnu otázku v pomere medzi základným právom\nna nestranného sudcu a zákonného sudcu na jednej strane a právom na súdnu ochranu,\nzákazom denegatio justitiae, resp. právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nna strane druhej. Zákonodarca sa pokúsil vyvážiť napätie medzi funkčnosťou\na nestrannosťou ústavného súdu tým spôsobom, že ak účastníci podajú určité nadkritické\nmnožstvo námietok, tak sa na tieto neprihliada. Základné právo na nestranný súd a právo na\nsúdnu ochranu sú obmedziteľné práva, ale pretože neobsahujú limitačnú klauzulu, ide o tzv.\nnekvalifikované práva. Pri zásahoch do týchto procesných základných práv inými\nzákladnými právami ide o tzv. implicitné obmedzenia (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,\n\n39\n\nBobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012,\ns. 136 a nasl.).\nNič nebráni ústavnému súdu, aby v danom prípade metodicky uplatnil test\nproporcionality (porov. PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07, II. ÚS 152/08 – bod 38 a tam citovanú\nliteratúru, PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 113/2011, PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 1/2012; Bröstl, A.\nO činnosti Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko. Teória právnych princípov\na prax. In: Justičná revue č. 8­9/1992, s. 67 a nasl.; z novších textov Ondřejek, P. Princip\nproporcionality a jeho role při interpretaci základních práv a svobod. Praha : Leges, 2012,\ns. 94 a nasl.; Barak, A. : Proportionality, Cambridge University Press, 2012; Brems, E. :\nConflicting Human Rights: An Exploration in the Context of the Right to a Fair Trial in the\nEuropean Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms,\nHuman Rights Quarterly – Volume 27, Number 1, February 2005).\nSenátne a plenárne (volebné veci, disciplinárne veci) „kontradiktórne“ rozhodovania\no subjektívnych verejných právach jednotlivcov spadajú do rozsahu (scope) základného\npráva na nestranného sudcu (čl. 46 ods. 1 ústavy), práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1\nústavy) aj práva na spravodlivý proces a práva na prejednanie veci bez zbytočných\nprieťahov. Väčšina týchto konaní by spadala aj pod rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď je\nplenárne rozhodovanie už rozsahom pokryté, možno uvažovať nad abstraktnou kontrolou,\nkde je otázkou, či napadnutá norma môže mať svojho zákonného sudcu. Možno však\nsúhlasiť s akadémiou, podľa ktorej má význam aj pri abstraktnej kontrole hovoriť\no nestrannosti sudcu, a prax ústavného súdu to potvrdzuje (Filip, J. K otázce podjatosti\nsoudce ústavního soudu v řízení o ústavnosti právního předpisu. In:Časopis pro právní vědu\na praxi, 2/1002, s. 152 a nasl.; tiež Filip, J. Ústavní soud jako zákonný soudce a něco navíc.\nIn Pocta Doc. JUDr. Vladimíru Mikule k 65. narozeninám. Praha : ASPI, 2002, s. 91 – 116.\nISBN 80­86395­47­2.). Namietaná úprava teda spadá do rozsahu základného práva na\nnestranného sudcu, resp. z opačnej strany, do práva na súdnu ochranu.\nZo samej podstaty dotknutých procesných práv vyplýva, že sa môžu aplikovať len\nv istých pomeroch, bez absolutizácie ktoréhokoľvek z nich (porov. Brems, už cit. dielo).\n\n40\n\nZásah spočíva v tom, že zákonodarca novelou zákona zmenil pomery medzi jednotlivými\ndotknutými procesnými právami tak, že u navrhovateľov vzniká obava z protiústavnosti.\nOkrem uvedeného je nutné zistiť, či obmedzenie základného práva sa deje zákonom\n(čl. 13 ods. 2 ústavy). Táto podmienka je v predmetnej veci abstraktnej kontroly\nustanovenia zákona riadne splnená (opačne PL. ÚS 19/09), ak akceptujeme namietaný\nlegislatívny proces. Ďalej je princíp proporcionality klasicky založený na nasledujúcich\ntroch krokoch. Prvým krokom je jednak test ústavne nevylúčeného a dostatočne dôležitého\ncieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi právnou normou\na cieľom (účelom) právnej úpravy (conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).\nV štrasburgskej tradícii sa obidve podzložky prvého kroku nazývajú test legitimity. Druhým\nkrokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických,\nšetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least\nintrusiveness). Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit, test of proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly\nonerous; zákaz jednostrannosti či „fanatizmu“; porov. Sadurski, W.: Rights Before Courts,\nA Study of Constitutional Courts in Postcommunist States of Central and Eastern Europe.\n2nd edition, Springer 2008, s. 267).\nObsahom prvého kroku je posudzovanie právnej normy z hľadiska ústavnosti\nsamotného cieľa a taktiež možného naplnenia sledovaného účelu (čl. 13 ods. 4 druhá veta\nústavy). Inými slovami, samoúčelné, zbytočné obmedzenie základného práva je ústavne\nneprípustné. Zákonná norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,\naby odôvodnil obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená norma nie je\nspôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle\nnezlučiteľný s princípom právneho štátu.\nÚčelom, cieľom napadnutého zákona je zamedziť zablokovaniu rozhodovacej\nčinnosti ústavného súdu zvýšeným podávaním námietok predpojatosti. Právo na nestranný\nsúd a právo na súdnu ochranu neobsahujú takú limitačnú klauzulu, ktorá by explicitne\nzužovala legitímne dôvody obmedzenia, a tak dáva zákonodarcovi relatívne široký priestor\n41\n\nna diskréciu. Ústavný súd uvádza, že konštatovanie nelegitímneho cieľa býva\nvo všeobecnosti v konštitucionalistike pomerne raritné (klasickým príkladom je rozhodnutie\nKanadského najvyššieho súdu R. v. Big M Drug Mart Ltd. z roku 1985), čo vyjadruje istú\numiernenosť\n\nk\n\nčinnosti\n\ndemokratickej\n\nlegislatívy,\n\nresp.\n\nzdržanlivosť\n\nk súdnemu\n\nspochybňovaniu jej cieľov. Cieľ právnej úpravy, a to zachovanie funkčnosti ústavného súdu,\nje ústavne korektný, rovnako ako je korektný cieľ zachovania nestrannosti súdu. Ústavný\nsúd taktiež nevidí za právnou úpravou nejaký skrytý, nelegitímny cieľ.\nÚstavný súd považuje určitú normu za vhodnú, ak s jej pomocou možno dosiahnuť\nstanovený cieľ. Môže ísť aj o čiastočné splnenie cieľa a postačuje aj možnosť dosiahnutia\ncieľa. Testom ústavnosti by neprešla norma, ktorá by bola úplne nevhodná (porov. Barak, už\ncit. dielo, s. 303). Medzi preskúmavanou právnou normou a jej cieľom nechýba racionálna\nväzba, pretože zákon by spravidla zachoval funkčnosť súdu. V predmetnej veci je potrebné\nuznať, že problém funkčnosti ústavného súdu naozaj vznikol, zákonodarca zareagoval tým\nspôsobom, že jeho riešenie funkčnosť súdu zachováva, je však ústavnou otázkou, či za\nústavnoprávne prijateľnú cenu.\nTest nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie danej preskúmavanej úrovne\nje naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej\nobmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu nevyhnutnosti spočíva v tom,\nže právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné\nna dosiahnutie cieľa, alebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávne\ndrastickým spôsobom.\nZvláštnosťou predmetnej veci je, že jednotlivec (v prípade senátnych vecí a vecí pred\nplénom týkajúcich sa subjektívnych práv) je nositeľom obidvoch práv, tak práva na\nnestranného sudcu, ako aj práva na súdnu ochranu. Na rozdiel od vyvažovania slobody\nprejavu s právom na ochranu osobnosti alebo zásahu do majetku jednotlivcovi tu\nnevyhovuje úplná favorizácia jedného základného práva. Aj pre jednotlivca je ústavne\noptimálne vyváženie týchto dvoch práv. Uvedené platí aj pre abstraktnú kontrolu, kde\nmôžeme nestrannosť a neodmietnutie spravodlivosti vnímať ako ústavne objektívne hodnoty.\n\n42\n\nOtázka z testu nevyhnutnosti či obmedzenie chráneného práva nezašlo priďaleko, sa\nv danej veci prelína s tretím bodom, proporcionalitou v užšom zmysle. Základom prvých\ndvoch bodov testu proporcionality je uvažovanie: prostriedky – ciele. V treťom bode testu sa\nzáklad porovnávania mení a rozsah analýzy sa rozširuje. V treťom bode sa porovnáva strata\npráva či slobody na jednej strane so ziskom straty práva, slobody či verejného dobra na\nstrane druhej, avšak nie abstraktne, ale kontextuálne (PL. ÚS 19/09). Priradzuje sa\nzávažnosť\n\njednotlivým\n\nprávam\n\na verejným\n\nzáujmom\n\nv režime\n\nvážiacej\n\nformuly\n\n(II. ÚS 152/08), prípadne sa zvažuje systematický, empirický, kontextový a hodnotový\nargument (PL. ÚS 16/09 – príplatky prokurátorom, PL. ÚS 11/2011 – exekučná imunita,\nPL. ÚS 13/2012 – platy sestier). Z hľadiska systematického treba povedať, že porovnávané\npráva majú v zásade rovnaký význam, aj keď zákaz odmietnutia spravodlivosti môže byť\nvnímaný v konečnom dôsledku ako dôležitejší. Zároveň, z hľadiska funkčnosti súdu je\nvhodné priznať, že aktuálny, nie nesporný výklad čl. 131 ods. 2 ústavy, umožňuje\nústavnému súdu meritórne nerozhodnúť, a to aj vo veciach, kde sa koná o subjektívnych\nprávach jednotlivcov [porov. právnu vetu PL. ÚS 41/95: „Ak za návrh na vyslovenie\nnesúladu právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky nehlasuje najmenej šesť členov\n(nadpolovičná väčšina všetkých sudcov) pléna ústavného súdu, pričom minimálne ten istý\npočet sudcov nehlasuje ani proti takémuto návrhu, plénum takýto návrh zamietne podľa § 4\nods. 3 zákona o ústavnom súde.].\nÚstavný súd si teda kladie otázku: Čo je účelom ustanovení o námietkach zaujatosti?\nGarancia nestrannosti sudcu. Smeruje napadnutá novela k tomuto účelu? Nie, nesmeruje.\nPrečo? Pretože vytvára ľahko prístupnú možnosť procesnej obštrukcie spočívajúcej v tom,\nže strana si podávaním námietok môže presadiť pôvodný senát alebo celé plénum bez\nohľadu na to, či je, alebo nie je zaujatý, resp. zaujaté. Prirodzene, že strany budú náchylné\ntúto možnosť využívať najmä vtedy, ak je pôvodný senát zaujatý v ich prospech. Čiže\nnapadnutá novela sa prieči zásadnému účelu nestrannosti sudcu. Proti sebe stoja dve\nzákladné práva, objektívne ústavné hodnoty (verejné dobrá) – nestrannosť rozhodovania na\njednej strane a reálna spôsobilosť rozhodnúť na strane druhej. Mohlo by sa zdať, že je lepšie\n\n43\n\nmať aspoň nejakého sudcu, hoc aj zaujatého, ako nemať vôbec žiadneho (uvedené nie je\nnesporné, ak by sme brali do úvahy vypätú zaujatosť sudcov, ale ústavný súd tu vychádza\nz istej prezumpcie dobromyseľnosti, resp. nepravdepodobnosti zlomyseľnosti sudcov).\nTo však neznamená, že tam, kde je možné mať nestranného sudcu schopného rozhodnúť, by\nsa malo rezignovať a uspokojiť sa so sudcom, ktorý je len schopný rozhodnúť, hoci nie je\nnestranný.\nZ uvedeného vyplýva, že napadnutá úprava neprimerane akcentuje funkčnosť\nústavného súdu aj v situácii, keď je ešte možné rozhodovať o nestrannosti. Princíp\nproporcionality v treťom kroku zakazuje jednostranne sledovať jeden princíp (porov. Bröstl,\ncit. dielo s. 69), a to sa práve v tomto prípade stalo. Argument Európskeho súdu pre ľudské\npráva, že ústavný súd nepriznal dostatočný význam nestrannosti, nie je nepodobný\ns terminológiou proporcionality v užšom zmysle. Právna situácia vyššieho množstva\nnámietok sa dá riešiť aj miernejšími prostriedkami, a preto tu dochádza k prieniku\ns nevyhnutnosťou. Ústavný súd však musí dodať, že aj zachovanie rekonfigurácie pléna na\nzáklade vylučovania sudcov by taktiež znamenalo nedostatočné priznanie váhy nestrannosti\nsudcov.\nK neústavnosti právnej úpravy možno pričítať aj nezmysluplnú aplikáciu inštitútov\nvylúčeného sudcu a odmietnutia sudcu. (Ústavný súd vzhľadom na text a doterajšiu\naplikáciu inštitútu vylúčenia sudcu môže vopred vylúčiť, že by vylúčenie sudcu znamenalo\nautomatické vylúčenie sudcu súdnou správou v štýle inštitútu iudex inhabilis.) Vylúčený\nsudca je teda taký sudca, ktorý je vylúčený rozhodnutím súdu, a to buď na základe\nodmietnutia účastníkom, alebo na základe toho, že sám vyhlási svoju zaujatosť.\nZákonodarca, zdá sa, nevychádzal z praktických skúseností, že po niekoľkých vylúčeniach\nmôže nastať situácia, že ďalšie odmietnutia by viedli k zníženiu počtu sudcov pod\nuznášaniaschopnosť, resp. kvórum. Napríklad, ak je v pléne prítomných 13 sudcov a plénum\nrozhodne o vylúčení 3 sudcov, ostáva 10 sudcov, čo zachováva funkčnosť pléna. Ak iný, ba\nten istý účastník (Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho\npredpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť\n\n44\n\nnajneskôr na začiatku ústneho pojednávania.; Plénum väčšinou rozhoduje na neverejnom\nzasadnutí, pozn.) odmietne ďalších štyroch sudcov, tak by to znamenalo pokles počtu\nsudcov pod uznášaniaschopnosť, resp. kvórum, a preto sa aktivuje neprihliadanie na\nvylúčenia a plénum rozhoduje v plnom počte prítomných sudcov. Z uvedeného vyplýva, že\nsú známi traja vylúčení sudcovia, o štyroch sa nerozhodlo, a plénum rozhoduje v plnom\npočte prítomných sudcov. V istom zmysle ide ešte o rozporuplnejšiu situáciu, než ak by\nbolo podaných rovno sedem odmietnutí a plénum by rozhodovalo v plnom počte\nprítomných sudcov, tak ako to bolo vo veci Harabin v. Slovensko.\nMožno tu upozorniť, že na ohrozenie funkčnosti pléna je potrebných relatívne málo\nnámietok, pretože treba brať do úvahy kvórum a väčšinu potrebnú na rozhodnutie – a to\nsedem sudcov. Okrem toho odmietnutý sudca o vylúčení nehlasuje. Stačí teda šesť\nodmietnutí sudcov, aby sa plénum vrátilo do pôvodnej zostavy.\nNapokon k neústavnosti právnej úpravy možno pričítať aj istú prezumpciu\nnedobromyseľnosti sudcov, ktorú preskúmavaná právna úprava vytvára. Prezumpcie,\nsamozrejme, nemožno trivializovať tak, že musia byť bezo zvyšku dobromyseľné. Priamo\npredmetom zákonnej prezumpcie by však v zásade nemalo byť predpokladanie\nzlomyseľnosti druhého. Ak je funkciou prezumpcie nahradiť jeden skutkový stav za druhý\nskutkový stav (napr. kvalita zverejnenia zákona za kvalitu „oboznámenosti“ so zákonom),\npotom princíp dobromyseľnosti prezumpcie by znamenal, že skutkový stav, ktorý sa má\nnahradiť iným skutkovým stavom (prezumovaný stav), nesmie byť formulovaný tak, aby sa\nv ňom popierala dobrá viera konkrétneho človeka. Inými slovami, nejakým skutkovým\nstavom (právnym úkonom, trebárs aj procesným) sa nesmie automaticky prezumovať iný\nskutkový stav, ktorý by spočíval v tom, že by sa konštatovala zlomyseľnosť konkrétneho\nčloveka. Princíp dobromyseľnosti prezumpcie okrem toho, že platí pri všetkých\nnevyvrátiteľných prezumpciách a pri fikciách vyžaduje, že skutkový stav, ktorým sa má\nniečo prezumovať, je mimo sféry vplyvu osoby, ktorej sa má prezumovaný stav týkať.\nÚstavný súd už uviedol, že právny poriadok z rozumných dôvodov kombinuje prvky\nidealistické a realistické (II. ÚS 16/2011). Justícia vrátane ústavného súdu vyžaduje určitú\n\n45\n\nmieru formálnej aj materiálnej dôvery. Nerozhodovaním o vylúčení sudcov skôr, než je\ntakéto nerozhodovanie naozaj neodvrátiteľné, sa v istom zmysle prezumuje predpojatosť\nsudcov, čo je v napätí s komponentom aspoň formálnej dôvery v justíciu, čo je\npredpokladom jej činnosti v právnom štáte.\nÚstavný súd ako technickú poznámku uvádza, že predchádzajúcou vetou, na ktorú\nmyslí tretia veta § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, je veta „Pri rovnosti hlasov rozhoduje\nhlas predsedajúceho.“, aj keď je zjavné, že tretia veta má na mysli prvú vetu ustanovenia.\nZ uvedeného vyplýva, že rekonfigurácia pléna nevyhovela testu proporcionality\nv jeho treťom, resp. druhom kroku, a preto ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nv časti „Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi\nkonania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum\nÚstavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov\npre predpojatosť neprihliada.“ nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.\nV senátnom rozhodovaní ide jednak o problém rozhodovania o námietkach proti\nsudcom, ktorí sú doplňovaní do meritórneho senátu, a taktiež o problém rozhodovania\no námietkach proti sudcom rozhodujúcim v senátoch, ktoré rozhodujú o námietkach.\nÚstavný súd už naznačil v uznesení sp. zn. 0. ÚS 1/2013, že zaujatosť námietkového senátu\nmôže byť celkom výnimočná, napr. v prípade príbuzenských vzťahov, a taktiež naznačil, že\nnámietky orgánov verejnej moci by mali byť vykladané veľmi reštriktívne. Ústavný súd\nuznáva, že aj s pomocou tejto judikatúry a novely rozvrhu práce nie je jednoduché riešiť\nsituácie, ktoré môžu nastať, ale ich riešením nie je rezignovať na nestrannosť senátu a jeho\nkonfiguráciu dať úplne do rúk účastníkom konania, zvlášť ak je účastníkom orgán verejnej\nmoci. Zákonodarca zakotvením možnosti iba námietkami samotnými dosiahnuť návrat, resp.\nzachovanie veci v senáte v pôvodnom zložení natoľko akcentoval funkčnosť senátneho\nrozhodovania, že úplne rezignoval na nestrannosť súdu. Tretí krok proporcionality teda\nnamietnutá norma neustála.\n\n46\n\nAni odstránenie možnosti samotnými námietkami dosiahnuť návrat, resp. zachovanie\nveci v senáte v pôvodnom zložení by nenastolilo ústavnú súladnosť ustanovenia, ktoré by\nzostalo platiť v znení: „ak v dôsledku vylúčenia sudcov nie je možný postup podľa\npredchádzajúcej vety (t. j. nie je možné rozhodnúť o vylúčení odmietnutých sudcov iným\nsenátom, pozn.), rozhodne o veci samej senát v pôvodnom zložení...“ Takéto ustanovenie by\nsa však buď (i) míňalo účelom, ktorému malo pôvodne slúžiť, a to „odblokovaniu“ senátu\nústavného súdu pri uplatnení viacnásobnej námietky zaujatosti, pretože jeho hypotéza by\nnemohla nastať, alebo (ii) by jeho aplikáciou dochádzalo k porušeniu princípu nemo iudex\nin causa sua.\n(i)\n\nVylúčenie\n\n(sudcov)\n\nurčitého\n\nsenátu\n\npredpokladá\n\nrozhodnutie\n\niného\n\n(„námietkového“) senátu, čo ale zasa predpokladá, že tento „námietkový“ senát sám nie je\nvylúčený. Ak by došlo v jednej veci, t. j. v konaní o tom istom návrhu vo veci samej,\nk vylúčeniu sudcov dvoch senátov ústavného súdu (resp. celkovo až siedmich sudcov),\nzostali by funkčné dva senáty: jeden, ktorý rozhoduje vo veci samej (tzv. meritórny senát)\na ktorého sudcovia sú odmietnutí, a jeden, ktorý by mal o príslušných námietkach rozhodnúť\n(tzv. námietkový senát). V prípade následného odmietnutia i týchto sudcov námietkového\nsenátu by však o ich vylúčení mohli rozhodnúť jedine tí sudcovia, ktorí sú sami odmietnutí\n(t. j. sudcovia meritórneho senátu) a o ktorých vylúčení mal tento námietkový senát\npôvodne rozhodnúť. Hypotéza normy, ktorá by v § 28 ods. 3 druhej vete zákona o ústavnom\nsúde zostala po vyslovení nesúladu slov „alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania“ [t.\nj. hypotéza, v zmysle ktorej pre spustenie mechanizmu vrátenia veci na meritórne\nrozhodnutie pôvodnému senátu je potrebné rozhodnutím vylúčiť 9 (resp. 10) sudcov\nústavného súdu], by tak v dôsledku existencie tohto circuli vitiosi [vylúčených je 7 sudcov\nústavného súdu a 6 sudcov ústavného súdu je účastníkmi odmietnutých, pričom platí, že\nodmietnutý sudca o vylúčení nehlasuje, avšak pre vrátenie veci na meritórne rozhodnutie\npôvodnému senátu je potrebné rozhodnutím vylúčiť 9 (resp. 10) sudcov ústavného súdu]\nnemohla plniť svoj účel. Naopak, ak by sa – z už vylúčených sudcov a proti textu § 28 ods. 3\ndruhej vety zákona o ústavnom súde – vytvoril nový (nultý) senát, ktorý by rozhodol\no vylúčení sudcov niektorého z týchto senátov, táto hypotéza by sa znova naplnila, pretože\n47\n\ntakýto nultý senát by bol „iným senátom“ v zmysle § 28 ods. 3 prvej vety zákona\no ústavnom súde, ktorý by logicky mohol rozhodnúť aj o vylúčení sudcov „meritórneho“\nsenátu.\n(ii) Môže nastať aj situácia postupného namietania a vylučovania sudcov, ktorí sú\ndopĺňaní\n\ndo\n\nmeritórneho\n\nsenátu,\n\na teda\n\nnaplnenie\n\nhypotézy\n\nnormy\n\npopísanej\n\nv predchádzajúcom odseku. Takýmto spôsobom by sa však ústavný súd dostal do momentu,\nže v istom okamihu by mal dva senáty – jeden meritórny a jeden námietkový. Ak by prišla\nnámietka voči jednému sudcovi meritórneho senátu a námietkový senát by ho vylúčil,\nna jeho miesto by nastúpil jeden sudca námietkového senátu – a námietkový senát by zrazu\nmal len dvoch sudcov, meritórny senát troch a všetci ostatní by boli vylúčení. Na tomto\nmieste by však vznikla nežiaduca právna situácia spočívajúca v tom, že pri tomto\nposlednom vylučovaní by vlastne „námietkový“ sudca rozhodoval aj o sebe, lebo by vedel,\nže toto je posledné kolo námietok a že by bol v hre o meritum, čím vzniká typický iudex in\nre sua.\nZ uvedeného vyplýva, že napadnutým ustanovením vôbec nemožno (racionálne)\ndosiahnuť ústavne korektný cieľ (chýba rational connection), resp. cieľ je potrebné dosiahnuť\nšetrnejším spôsobom, resp. zákonodarca natoľko akcentoval funkčnosť, že prijal ústavne, ale\naj prakticky nefunkčné ustanovenie. Napadnuté ustanovenie parciálne a ani ako celok\nneprešlo niekoľkými krokmi testu proporcionality.\nMožno\n\nkonštatovať,\n\nže\n\nnovela\n\nzákona\n\nsmerujúca\n\nk funkčnosti\n\nsenátneho\n\nrozhodovania nie je ústavne udržateľná. Ustanovenie § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nv časti „Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov účastníkmi konania nie\nje možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej senát v pôvodnom\nzložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť\na vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.“ nie je v súlade s čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.\n\n48\n\nNesúlad § 79c v spojení s § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde s čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy\nNavrhovatelia veľmi dôrazne namietajú neústavnosť zásahu do prebiehajúceho\nkonania, ktoré malo nastať aplikáciou § 79c zákona o ústavnom súde. V obdobnom duchu sa\nniesla aj rozprava k návrhu novely zákona v národnej rade.\nÚstavný súd mal už viackrát príležitosť vyjadriť sa k otázke legislatívnych zásahov do\nindividuálnej právnej pozície jednotlivca, pričom je účelné širšie akcentovať podstatné časti\ntýchto nálezov. V náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 (zrušenie privatizačných rozhodnutí) ústavný\nsúd označil za neústavné zrušenie vládnych individuálnych rozhodnutí zákonom. V právnej\nvete ústavný súd uviedol, že v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom\nupravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu.\nJej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v\nparlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a\nspolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne\ndisponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. V náleze sp. zn. PL. ÚS 4/00 (spätné ne­\nvrátenie majetku mesta) ústavný súd označil za neústavné zrušenie prevodu konkrétneho\nmajetku na mestá priamo zákonom. Obsah zákona o vrátení majetku porušil podľa\nústavného súdu princíp právnej istoty a s ním spojenej ochrany dobromyseľne\nnadobudnutých práv, ktorý sa vyvodzuje z čl. 1 ods. 1 ústavy. V náleze sp. zn. PL. ÚS 25/00\n(zákonom ustanovená dočasnosť nájomných zmlúv na majetok bývalého SZM) ústavný súd\noznačil za neústavné zákonom ustanovené skončenie platnosti špecifických nájomných\nzmlúv, pričom ako ústavne nesúladné vnímal zasahovanie zákonodarnej moci do moci\nsúdnej a porušenie princípu právnej istoty spočívajúce v tom, že sa spätne zmenili\npodmienky realizácie príslušných právnych vzťahov, nadobudnuté práva, otázky platnosti\nzmlúv. Napokon aj nález sp. zn. PL. ÚS 19/09 (diaľnice) týkajúci sa absencie\nhmotnoprávneho titulu k pozemkom pre určité diaľnice obsahoval napätie medzi\nnormatívnym aktom a individuálnymi právnymi pozíciami.\n\n49\n\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 115/2011 (štátna pomoc) ústavný súd označil za neústavné\nprechodné ustanovenie, ktoré sa vzťahovalo na konkrétny prípad, pretože to považoval za\nporušenie všeobecnosti právnej normy. Ústavný súd v relevantnej časti nálezu uviedol, že\npožiadavka generality právnej normy v danom prípade úzko súvisí s ústavným princípom\ndeľby moci. Ústava oprávňuje zákonodarcu zmeniť platnú právnu úpravu aj v prípadoch, ak\nto môže ovplyvniť súdne konania začaté v minulosti. Nevyhnutnou podmienkou však je, aby\nnovoprijatá legislatíva mala charakter všeobecnej zmeny právnych pravidiel (či už ide\no zmenu, alebo doplnenie pôvodnej právnej úpravy), z čoho vyplýva aj požiadavka na\ngeneralitu (všeobecný charakter) novoprijímanej právnej úpravy. Pokus zákonodarcu\nupraviť prostredníctvom prijatého právneho predpisu konkrétne právne postavenie\nindividuálne určeného subjektu (prípadne subjektov) v situácii, keď o tomto právnom\npostavení dotknutého subjektu (subjektov) prináleží rozhodnúť súdu, alebo v situácii, keď\no tomto právnom postavení súd už právoplatne rozhodol, predstavuje pokus zákonodarcu\nvýkonom svojej zákonodarnej právomoci zasiahnuť do pôsobnosti moci súdnej jej\nnahradením alebo obídením. Z ústavného hľadiska tak nerešpektovanie požiadavky na\ngeneralitu právnej normy (normatívneho právneho aktu) prerastá do porušenia ústavného\nprincípu deľby moci a dostáva sa do nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nMožno konštatovať, že ústavný súd dosiaľ v doterajšej judikatúre reagoval veľmi\npozorne, priam úzkostlivo na situácie, keď zákonodarca mocensky zákonom zasiahol do\nindividuálnej právnej pozície jednotlivca. Predmetnej veci je najbližšie ostatný nález sp. zn.\nPL. ÚS 115/2011, pretože ten sa týkal zmeny nielen hmotnoprávnej, ale aj procesnoprávnej\npozície jednotlivca. Otto Weinberger upozorňuje, že každú vetu, aj vetu s individuálnym\nvýznamom, možno vyjadriť všeobecne (Weinberger, O. Inštitucionalizmus: Nová teória\nkonania, práva a demokracie. Bratislava : Kalligram, 2010, s. 344). Ústavný súd v tejto\nsúvislosti v náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 uvádza, že právny akt sa nemá posudzovať\nnominálne, ale z hľadiska jeho predmetu, obsahu i účinkov, a týmto spôsobom ústavný súd\nuvažuje aj v predmetnej veci.\n\n50\n\nÚstavnosť legislatívnych zásahov do konkrétnych súdnych konaní je veľkou témou\nkonštitucionalistiky tak teoretickej, ako aj praktickej (porov. Jasiak, A.: Constitutional\nConstraints on Ad Hoc Legislation, A Comparative Study of the United States, Germany\nand the Netherlands. Intersentia 2011; Gerangelos, P. The Separation of Powers and\nLegislative Interference in Judicial Process. Hart Publishing, 2009). Podobné otázky\nzamestnávali už prvorepublikovú náuku, ktorá pozorne sledovala dobové francúzske\nautority administrativistiky (Duguit, Jèze), ktoré mali v otázke ochrany individuálnych\nprávnych situácií prísny postoj voči legislatíve [In.: Krejčí, J. Zpětná působnost zákonů\ns hlediska práva ústavního. Praha : Moderní stát, 1933, s. 56 – 57; Krejčí, J. Právní jevy\nv čase (právně­teoretická studie). Praha : Moderní stát, 1937, s. 241 – 242]. Najvyšší súd\nUSA akcentujúci deľbu moci ponecháva legislatíve na intervenciu väčší priestor než ESĽP,\nktorý vníma legislatívne intervencie v rozsahu čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZákladné práva, zvlášť právo na súdnu ochranu, deľba moci a súdna nezávislosť,\nretroaktivita, všeobecnosť (normatívnosť, individuálnosť) právnej normy, to všetko je\nv prieniku pri ad hoc legislatíve. Doktrína rozlišuje medzi legislatívnou uzurpáciou\na legislatívnou intervenciou [porov. Gerangelos, P. A. The Separation of Powers and\nLegislative Interference in Pending Cases. (2008) 30 Sydney Law Review 61].\nPri legislatívnej uzurpácii priamo parlament explicitne rozhodne konkrétnu, zvlášť trestnú\nvec. V anglo­americkom prostredí sa takýto zákon nazýva Act of Attainder a je priamo\nzakázaný v čl. 9 ods. 1 Ústavy USA. Legislatívna intervencia znamená buď legislatívne\novplyvnenie výsledku súdneho konania, ktoré nie je ukončené, alebo legislatívne zvrátenie\nuž ukončeného konania. Od druhého uvedeného je potrebné rozlišovať, ak zákonodarca\nriadne normatívne zareaguje na judikatúru (overruling).\nEurópsky súd pre ľudské práva rozhodoval o legislatívnej intervencii na pôde čl. 6\ndohovoru. V prípade Stran Greek Rafineries v. Grécko (sťažnosť č. 13427/87, rozsudok\nz 9. decembra 1994) považoval za porušenie práva na súdnu ochranu zásah – grécky zákon,\nktorým boli z právomoci súdov vyňaté niektoré spory so štátom, ktoré mali pôvod v časoch\nplukovníckej junty. Kritériá naznačené rozhodnutím boli voči legislatívnym intervenciám\n\n51\n\nnekompromisné. Štrasburský súd v prípade National & Provincial Building Society, the\nLeeds Permanent Building Society and the Yorkshire Building Society v. The United\nKingdom (sťažnosť č. 21319/93, 21449/93 a 21675/93, rozsudok z 23. októbra 1997)\npripustil\n\nlegislatívnu\n\nintervenciu\n\nza\n\npodmienok\n\nzávažného\n\nverejného\n\nzáujmu,\n\nproporcionality, konkrétne v danej veci k nezákernej náprave technických chýb legislatívy\n(porov. v tejto súvislosti PL. ÚS 16/09 – príplatky k dôchodku prokurátorom\na PL. ÚS 10/06 – príplatky k dôchodku sudcom). Developerské spoločnosti sa domáhali\nnárokov vzniknutých z technickej chyby v daňových zákonoch, ktoré parlament napravil\nv priebehu týchto konaní, čím determinoval ich výsledok. Európsky súd pre ľudské práva to\nakceptoval a nekonštatoval porušenie práva na súdnu ochranu a práva na ochranu majetku.\nFrancúzski pracovníci sociálneho zabezpečenia sa sporili so štátom o príplatok\nz kolektívnych dohôd, ktorého výška sa upravovala a bola tak nejasná. Francúzsky\nparlament novelizoval predpisy tým spôsobom, že presne ustálil výšku daného príplatku na\nnižšiu úroveň, čím determinoval výsledok sporov. Podľa ESĽP bolo primárnym cieľom\nlegislatívy ovplyvniť výsledok prebiehajúcich sporov, a preto ide o porušenie čl. 6 dohovoru\n(Zielinski and Pradal and Gonzalez and others v. France, sťažnosti č. 24846/94 atď.,\nrozsudok z 28. októbra 1999). Doktrína z judikatúry ESĽP odvodzuje, že pri uvažovaní\no ústavnosti legislatívnej intervencie je nutné brať do úvahy načasovanie, spôsob a výsledný\nefekt danej legislatívy (procedurálne komponenty) a závažný verejný záujem (porov.\nJasiak, A. Changing the rules mid­game. Legislative interference in specific pending cases:\nseparation of powers and fair trial. A comparison between the European Court of Human\nRights. In: Vienna Journal on International Constitutional Law, č. 1/2010, s. 20 a nasl.).\nÚstavný súd najprv konštatuje, že samotné ustanovenie § 79c zákona o ústavnom\nsúde úplne izolovane nemôže vzbudzovať obavy z protiústavnosti. V spojení s § 28 ods. 3\nzákona o ústavnom súde by mohli nastať dve situácie. Ak by ústavný súd považoval § 28\nods. 3 zákona o ústavnom súde do budúcna za ústavne súladný, avšak jeho okamžitá\naplikácia by mohla byť ústavne sporná. V predmetnej veci však nastala druhá situácia, kde\nústavný súd považuje normu, ktorá sa má aplikovať nielen do budúcna na úplne nové\nprípady, ale aj okamžite na aktuálne prípady, za ústavne nesúladnú. Ústavný súd už uviedol,\n\n52\n\nže ústavným nedostatkom napadnutej úpravy je aj skutočnosť, že aj keď nebol autoritatívne\nvylúčený nevyhnutný počet sudcov, tak na základe námietok účastníkov, ba aj odporcu,\nmôže nastať taká rekonfigurácia senátu, ktorá znamená ignoráciu prípadných rozhodnutí\no vylúčení sudcu.\nAj keď nesúladnosť § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde spôsobuje aj nesúladnosť\n§ 79c zákona o ústavnom súde, je relevantné zaoberať sa práve ochranou individuálnej\nprávnej pozície sťažovateľa. Predmetná vec je v porovnaní s komparatívnou judikatúrou\nunikátna tým, že sa netýka hmotnoprávnej, ale procesnoprávnej pozície jednotlivca.\nÚstavný súd netají, že je aj z ústavno­profylaktických dôvodov podozrievavý k zásahom do\nprávnej pozície jednotlivca, nevynímajúc aj pozíciu procesnoprávnu.\nZ parlamentnej rozpravy je zrejmé, že impulzom k prijatiu právnej úpravy bola\nkonkrétna vec prerokúvaná pred ústavným súdom. Ústavný súd už uviedol, že súdenie\npodľa práva nesie v sebe prvky realistické aj idealistické. Inšpirovaný ESĽP, jeho\nkritériami, aj keď vedomý si legitimity parlamentu, ústavný súd nemôže nevnímať, že\nnačasovanie a spôsob prerokovania veci v skrátenom legislatívnom konaní silne naznačujú,\nže konanie parlamentu mohlo mať aj inštruktívne, nielen koncepčné účely. Na druhej strane\nakceptovateľný závažný verejný záujem možno identifikovať v snahe uľahčiť rozhodovanie\no námietkach predpojatosti. Bez ohľadu na prípadnú inštrumentálnosť vôle parlamentu,\nvychádzajúc z testu proporcionality, ústavný súd konštatuje, že parlament mohol zvoliť\núpravu priateľskejšiu k právu na nestranný súd, a to tak na úrovni abstraktnej, ako aj na\núrovni prebiehajúcej veci, tak aby sa zachovala procesnoprávna pozícia sťažovateľa.\nÚstavný súd tu artikuluje ústavnú nesúladnosť ako nedostatočnú ochranu\nnadobudnutých (procesných práv), právnu istotu implikovanú v práve na súdnu ochranu.\nŠtandardnosť formulácie ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde môže vzbudzovať\ndojem, že nemôže mať neštandardné účinky (porov. disent k uzneseniu o prijatí\nprerokúvanej veci). Tradičná právnická metodika nás poučuje, že na jednej strane je úplne\nv poriadku, ak je nový procesný predpis aplikovaný na prebiehajúce konania (Ak nie je\n\n53\n\nďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne\núčinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované. –\n§ 355 OSP), a na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Pretože to často\ntak je, tak sa to zovšeobecnilo, že je to tak vždy. Niekedy však môže byť akceptovateľná aj\ntrestnoprávna retroaktivita (čl. 7 ods. 2 dohovoru) a niekedy nemôže byť akceptovateľná ani\nprocesná nepravá retroaktivita. Tieto pojmy, tak ako to uvádza Sobek (porov. Právní\nmyšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva a Aleš Čeněk, 2011, s. 529\na nasl.), sú však len prezlečenou proporcionalitou, ktorú je vždy potrebné aktuálne testovať,\npričom nie je nutné siahať po vypätom inštrumentáriu typu Radbruchova formula.\nV predmetnej veci dochádza k zvráteniu nadobudnutej procesnej pozície bez toho, aby to\nbolo nutné a prípadne vyvážené závažným verejným dobrom. Na rozdiel od „prepisovania“\nrozhodnutí v § 28, ktoré by bolo „čitateľné“ do budúcna, § 79c prepisuje už vydané\nrozhodnutia, čo nie je tiež priateľské k deľbe moci. Možno dodať, že aj porovnanie s § 355\nObčianskeho súdneho poriadku naznačuje nešetrnosť preskúmavanej normy.\nZ uvedeného vyplýva, že k nesúladnosti § 79c zákona o ústavnom súde spôsobenej\npreviazanosťou s § 28 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno pričítať aj nezachovanie\nindividuálnej právnej pozície sťažovateľa viazanej na jeho ústavné práva, čím dochádza\ntaktiež k nesúladnosti § 79c zákona o ústavnom súde s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nNesúlad § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k čl. 47 ods. 3 ústavy\nNavrhovatelia namietajú rozpor novely zákona s čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nvšetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej\nsprávy rovní. (Uvedené ustanovenie nepatrí do skupiny práv vymenovaných v čl. 51\nústavy.) Férovosť je charakteristickým prvkom ústavného systému, ktorého východiskom je\njednotlivec.\n\nJednotlivec\n\nje\n\nsubjektom,\n\na nie\n\nobjektom\n\nmocenského\n\npôsobenia\n\n(PL. ÚS 10/04), a moc je povinná sa k nemu správať férovo. Táto férovosť je snáď ešte\ndôležitejším znakom právneho štátu než samotný hmotnoprávny výsledok rozhodovacej\nčinnosti štátnych orgánov. Férovosť sa prejavuje v právnej istote, v rovnosti v ústavných\n54\n\nprávach, ale zvlášť hmatateľná je v konaní pred súdmi (porov. francúzsky preklad práva na\nspravodlivý proces – Droit à un procès équitable). Túto rovnosť možno vnímať tak, že ide\no požiadavku, aby každá strana konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju\npodstatným spôsobom neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane.\nZ hľadiska rozsahu čl. 47 ods. 3 ústavy možno uviesť, že sa určite vzťahuje na\nkonania pred ústavným súdom o subjektívnych právach, na konania v senátoch aj v pléne\n(teda zahŕňa § 28 ods. 2 aj 3 zákona o ústavnom súde), ale v širšom zmysle má význam aj\npre konania o objektívne právo. Ústavný súd v konaní o súlade doteraz dvakrát konštatoval\nnesúlad s čl. 47 ods. 3 ústavy. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 43/95 išlo o neprimerané postavenie\nprokurátora v občianskom súdnom konaní. Ústavný súd konštatoval, že ústavnému právu na\nautonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny aspekt,\nktorého obsahom je právo účastníka konania oprávňujúce ho na slobodné disponovanie\ns hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní, a taktiež, že zásada\nrovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných\npodmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach\nrozhoduje občianskoprávny súd. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/96 išlo o obmedzenie procesných\npráv odporcu v odvolacom konaní o ochranu osobnosti.\nProcesné práva sú zo svojej podstaty vnútorne previazané, a tak zásah do jedného\nznamená často zároveň zásah do iného. Právo na nestranný súd v sebe implikuje aj otázku\nrovnosti, pretože stranný súd neguje rovnosť strán v konaní (porov. II. ÚS 16/2011 – bod\n16). V predmetnej veci síce zostáva dominantným referenčným právom základné právo na\nnestranný súd, ale problém rekonfigurácie senátu, resp. pléna iba na základe samotných\nnámietok účastníkov konania sa týka aj rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.\nNapadnutá právna úprava umožňuje vznik situácie, keď jedna strana podá také množstvo\nnámietok, že tým definitívne fixuje rozhodujúcu formáciu, a druhá strana má tak úplne\nznemožnené nechať súd rozhodnúť o jej pochybnostiach o nestrannosti súdu. Ústava\nobsahuje veľmi rôznorodé podoby rovnosti (napr. čl. 30 ods. 4, čl. 41 ods. 3), ktoré\nvyžadujú modifikované testovanie, pričom jazyk tradičného testovania tu síce môže znieť\n\n55\n\nneobvykle, ale aj tu je funkčný a umožňuje štruktúrovať problém. Tradičný test rovnosti\n(porov. napr. PL. ÚS 13/2012 – sestričky) je pre účely čl. 47 ods. 3 ústavy modifikovaný\njednak tým, že tu nie je nutné pracovať s kvalifikovaným kritériom (porov. nález Ústavního\nsoudu Českej republiky Pl. ÚS 46/2010), pretože akákoľvek nerovnosť medzi účastníkmi je\npodozrivá, a taktiež tým, že porovnateľnosť je priamo daná účastenstvom na konaní. Treba\nteda zodpovedať, či je s účastníkmi (1) zaobchádzané odlišne, či je odlišné zaobchádzanie\nna (2) príťaž jednej strane, či je toto odlišné zaobchádzanie (3) ospravedlniteľné tým, že\nsleduje (3a) legitímny záujem a je (3b) primerané. Možnosť jednej strany jedným úkonom\nfixovať podobu súdu na „úkor“ druhej strany je odlišným zaobchádzaním, ktoré je síce\nospravedlniteľné neodmietnutím spravodlivosti, ale neprimeraným, príliš jednostranným,\nbez hľadania možného riešenia (príkaz k optimalizácii). Uvedené výrazné oslabenie\nprocesnej pozície jednej strany ju podstatným spôsobom znevýhodňuje vo vzťahu\nk protistrane, a tak je nesúladné s princípom ustanoveným v čl. 47 ods. 3 ústavy.\nNesúlad § 79c zákona o ústavnom súde s čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy a nesúlad\ns čl. 6 ods. 1 dohovoru\nÚstavný súd kvôli vyčerpaniu predmetu konania konštatuje, že nie je na mieste\nuvažovať tak ďalekosiahlo, že by mohla byť napadnutá úprava v nesúlade s čl. 133 ústavy\n(Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.), či dokonca\nso sľubom sudcu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy. Ústavný súd obdobne dodáva, že vyslovenie\nnesúladu voči čl. 6 dohovoru by bolo redundantné (porov. PL. ÚS 13/2012 – bod 129).\nÚstavnosť aplikácie režimu skráteného legislatívneho konania\nNavrhovatelia, skupina (opozičných) poslancov, tvrdia, že na skrátené legislatívne\nkonanie neboli splnené podmienky, legislatívny proces prebehol tak v rozpore so zákonom,\nčo zároveň znamená nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. Eliminovanie diskusie k návrhu zákona je\npodľa navrhovateľov nepriateľské k slobodnej súťaži politických síl, a tak je zákon\nv nesúlade s čl. 31 ústavy. Navrhovatelia umocňujú argumentáciu tým, že nielen že ide\no legislatívnu intervenciu, ale ešte bol zákon prijatý bez riadnej diskusie. Hlavným\n56\n\nprotiargumentom národnej rady je rozlišovanie zákonnej a ústavnej úrovne. Ústava\nexplicitne neupravuje podmienky skráteného legislatívneho konania, a tak zákonná úprava\nlegislatívnej núdze nemôže byť s ústavou podľa národnej rady v napätí.\nPodstatou tejto časti návrhu je otázka, či jestvovali faktické dôvody na skrátené\nlegislatívne konanie, ktoré skracuje parlamentnú diskusiu. Navrhovatelia nespochybnili\nvýslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani formálne zákonné podmienky skráteného\nlegislatívneho konania.\nÚstavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na\njednej strane a procesuálnou autonómiou suverénnej národnej rady na strane druhej.\nČlánok 92 ods. 2 ústavy ustanovuje, že rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej\nvýborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o rokovacom poriadku národnej rady.\nNa jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, ale na druhej\nstrane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu\nparlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva i záujem\nústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami,\nforma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré\nby neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Preto nie je\nparlamentná procedúra úplne mimo kontroly ústavného súdu.\nZmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (porov. indemnitu) a hlasovanie,\npreto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad\nvtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať\nstanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona, alebo by v celej procedúre bolo mnoho\npodstatných vád, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.\nÚstavný súd sa už dotkol ústavnosti legislatívnej procedúry v dvoch prípadoch.\nV prípade sp. zn. PL. ÚS 48/03 (ústavnosť legislatívneho procesu novely zákona o štátnej\nslužbe) namietala skupina poslancov, že v režime skráteného legislatívneho konania\nnavrhnutého vládou vládny poslanec obsažným pozmeňovacím návrhom vyprázdnil vládny\n\n57\n\nnávrh. Vzniklo tak vlastne akési poslanecké skrátené legislatívne konanie. Namietali taktiež\nmožnosť povereného ministra rozširovať vládny návrh zákona. Ústavný súd odmietol návrh\nako zjavne neopodstatnený. Ústavný súd uviedol, že nemožno preskúmať rozpor\nnapadnutého zákona s ústavou (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná rada\nurčitým spôsobom porušila zákon o rokovacom poriadku, resp. že nepostupovala striktne\npodľa jeho ustanovení upravujúcich prerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdí\na nepreukáže taký chybný postup a úkony v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľné\nsamy osebe, bez ohľadu na vecný obsah napadnutého zákona. Znamená to, možno dodať,\npožiadavku určitej intenzity legislatívnej vady. Ústavný súd nevidel v danom procese\nsvojvôľu. V závere uznesenia však pripomenul, že porušenie noriem ústavného procesu pred\nnárodnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel\nzákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.\nÚstavný proces pred národnou radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupy\na úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavno­procesným\npochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami ústavy.\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 (preukazovanie pôvodu majetku) navrhovateľ okrem\nnesúladu s právom na ochranu majetku namietol aj procesné nedostatky spočívajúce\nv aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere nálezu\nkonštatoval, že v danom prípade nepovažoval vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúce\npodľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku za\npotrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku\npri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, že by na ich základe bolo\nmožné vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z dôvodu nerešpektovania\nzákazu svojvôle v zákonodarnom procese. Napriek tomu ústavný súd využíva túto\npríležitosť na to, aby národnú radu upozornil na rešpektovanie zákonom ustanovených\npravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického\na právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.\n\n58\n\nMožno zovšeobecniť, že ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu\nlegislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov.\nÚstavný súd vo fáze predbežného uvažovania o hájiteľnosti danej námietky uznáva, že\nsituácia s námietkami na ústavnom súde bola v čase prijatia zákona zložitá, a preto aspoň\nvo formálnej rovine akceptuje úprimnosť vlády a parlamentu, že chcela riešiť problém, ktorý\nsa týka ohrozenia ľudských práv.\nÚstavný súd vychádza z názoru, že súčasťou legislatívneho procesu je aj garancia\nistého časového priestoru k prerokúvaniu návrhu zákona, vnesenie pokoja do legislatívneho\nprocesu, veď to je zmyslom troch čítaní zákona zvlášť v jednokomorovom parlamente.\nSamozrejme prijatie zákona v priebehu niekoľkých hodín (porov. tlačová informácia\nústavného súdu č. 43/2013 a č. 44/2013), berúc do úvahy aj podozrenie zo svojráznej práce\nústavnoprávneho výboru (vo výboroch je ťažisko parlamentnej práce), môže vzbudzovať\nrozpaky, ale opoziční poslanci predsa len určitý priestor mali, o čom svedčí rozprava, ako aj\npozmeňovacie návrhy poslanca Kaduca. Ústavný súd tým však nerozumie legitimáciu,\npovzbudenie parlamentných aktérov k obdobným kompromisom do budúcna. Napokon\nv predmetnej veci, podobne ako v prípade sp. zn. PL. ÚS 29/05, ústavný súd uprednostní\nochranu „hmotnoprávnej“ ústavnosti.\nZ uvedeného vyplýva, že ústavný súd nevyhovuje návrhu v časti týkajúcej sa\nnámietok proti legislatívnemu procesu (čl. 1 ods. 1, prípadne čl. 31 ústavy).\nV.\nProtinávrh predsedníčky ústavného súdu Ivetty Macejkovej\n40. Predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková predložila plénu ústavného súdu\nprotinávrh nálezu v tomto znení:\nZ logiky veci sa ústavný súd v prvom rade zaoberal otázkou, či bol napadnutý zákon\nč. 114/2013 Z. z. prijatý v rámci ústavne konformného legislatívneho procesu (A.).\n\n59\n\nNásledne pristúpil aj k posúdeniu ústavnej konformity samotných napadnutých ustanovení,\nktoré sú výsledkom tohto legislatívneho procesu, pričom ústavný súd najprv posúdil ústavnú\nkonformitu zákonnej konštrukcie ustanovenej v § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde,\npodľa ktorej istý počet vylúčení alebo odmietnutí sudcov pri rozhodovaní v pléne, ako aj\nv senátoch vedie k neprihliadaniu na prípadnú predpojatosť, a teda na ne­rozhodovanie\no predpojatosti (B.). Nasledujúca časť odôvodnenia rozhodnutia sa venuje otázke ústavnej\nkonformity aplikácie daného postupu na konanie ústavného súdu v konkrétnej veci, čo\nprikazuje prechodné ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013\nZ. z. (C.). Napokon v záverečnej časti rozhodnutia ústavný súd posúdil ústavnú konformitu\npriznania rozhodujúceho hlasu predsedajúcemu v prípade rovnosti hlasov pri plenárnom\nrozhodovaní o námietkach (D.).\nA. Posúdenie ústavnej konformity legislatívneho procesu vedúceho k schváleniu\nnapadnutého zákona č. 114/2013 Z. z.\nK namietanému nesúladu napadnutého zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1\nústavy v spojení s čl. 31 ústavy\nNavrhovatelia, skupina (opozičných) poslancov, tvrdia, že na skrátené legislatívne\nkonanie neboli splnené podmienky, legislatívny proces prebehol tak v rozpore so zákonom,\nčo zároveň znamená nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. Eliminovanie diskusie k návrhu zákona je\npodľa navrhovateľov nepriateľské k slobodnej súťaži politických síl, v dôsledku čoho je\nnovela zákona v nesúlade s čl. 31 ústavy. Navrhovatelia umocňujú argumentáciu tým, že\nnejde len o legislatívnu intervenciu, ale novela zákona bola prijatá bez riadnej diskusie.\nHlavným protiargumentom národnej rady je rozlišovanie zákonnej a ústavnej úrovne.\nÚstava explicitne neupravuje podmienky skráteného legislatívneho konania, a tak zákonná\núprava legislatívnej núdze nemôže byť s ústavou podľa národnej rady v napätí.\nPodstatou tejto časti návrhu je otázka, či jestvovali faktické dôvody na skrátené\nlegislatívne konanie, ktoré skracuje parlamentnú diskusiu. Navrhovatelia nespochybnili\n\n60\n\nvýslovné ústavné podmienky vzniku zákona ani formálne zákonné podmienky skráteného\nlegislatívneho konania.\nÚstavný súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na\njednej strane a procesuálnou autonómiou suverénnej národnej rady na strane druhej.\nČlánok 92 ods. 2 ústavy ustanovuje, že rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky a jej\nvýborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o rokovacom poriadku národnej rady.\nNa jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením ústavy, ale na druhej\nstrane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu\nparlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva i záujem\nústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami,\nforma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré\nby neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Preto nie je\nparlamentná procedúra úplne mimo kontroly ústavného súdu.\nZmyslom parlamentnej procedúry je diskusia (porov. indemnitu) a hlasovanie,\npreto by porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad\nvtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať\nstanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona, alebo by v celej procedúre bolo mnoho\npodstatných vád, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt.\nÚstavný súd sa už dotkol ústavnosti legislatívnej procedúry v dvoch prípadoch.\nV prípade sp. zn. PL. ÚS 48/03 (ústavnosť legislatívneho procesu novely zákona o štátnej\nslužbe) namietala skupina poslancov, že v režime skráteného legislatívneho konania\nnavrhnutého vládou, vládny poslanec obsažným pozmeňovacím návrhom vyprázdnil vládny\nnávrh. Vzniklo tak vlastne akési poslanecké skrátené legislatívne konanie. Namietali taktiež\nmožnosť povereného ministra rozširovať vládny návrh zákona. Ústavný súd odmietol návrh\nako zjavne neopodstatnený. Ústavný súd uviedol, že nemožno preskúmať rozpor\nnapadnutého zákona s ústavou (označenými článkami) iba z dôvodu, že národná rada\nurčitým spôsobom porušila zákon o rokovacom poriadku, resp. že nepostupovala striktne\npodľa jeho ustanovení upravujúcich prerokovanie návrhov zákonov, ak sa netvrdí\n61\n\na nepreukáže taký chybný postup a úkony v legislatívnom procese, ktoré sú napadnuteľné\nsamy osebe, bez ohľadu na vecný obsah napadnutého zákona. Znamená to, možno dodať,\npožiadavku určitej intenzity legislatívnej vady. Ústavný súd nevidel v danom procese\nsvojvôľu. V závere uznesenia však pripomenul, že porušenie noriem ústavného procesu pred\nnárodnou radou je v prípadoch hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel\nzákonodarného postupu zásadne spôsobilé vyústiť do rozporu prijatého zákona s ústavou.\nÚstavný proces pred národnou radou v posudzovanej veci však neobsahoval také postupy\na úkony, ktoré by po ich vyhodnotení viedli k záveru, že kvôli týmto ústavno­procesným\npochybeniam je prijatý zákon v rozpore s označenými článkami ústavy.\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 (preukazovanie pôvodu majetku) navrhovateľ okrem\nnesúladu s právom na ochranu majetku namietol aj procesné nedostatky spočívajúce\nv aplikácii tzv. komplexného pozmeňovacieho návrhu. Ústavný súd v závere nálezu\nkonštatoval, že v danom prípade nepovažoval vzhľadom na materiálne dôvody zakladajúce\npodľa už uvedeného neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku za\npotrebné vysloviť sa meritórne k tomu, či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku\npri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, že by na ich základe bolo\nmožné vysloviť jeho nesúlad s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy z dôvodu nerešpektovania\nzákazu svojvôle v zákonodarnom procese. Napriek tomu ústavný súd využíva túto\npríležitosť na to, aby národnú radu upozornil na rešpektovanie zákonom ustanovených\npravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického\na právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.\nMožno zovšeobecniť, že ústavný súd volí triezvy prístup k posudzovaniu\nlegislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci iných orgánov.\nÚstavný súd vo fáze predbežného uvažovania o hájiteľnosti danej námietky uznáva, že\nsituácia s námietkami na ústavnom súde bola v čase prijatia zákona zložitá, a preto\nakceptuje úprimnosť vlády a parlamentu, že chcela riešiť problém, ktorý sa týka ohrozenia\nľudských práv.\n\n62\n\nÚstavný súd vychádza z názoru, že súčasťou legislatívneho procesu je aj garancia\nistého časového priestoru k prerokúvaniu návrhu zákona, vnesenie pokoja do legislatívneho\nprocesu, veď to je zmyslom troch čítaní zákona, zvlášť v jednokomorovom parlamente.\nSamozrejme prijatie zákona v priebehu niekoľkých hodín (porov. tlačová informácia\nústavného súdu č. 43/2013 a č. 44/2013), berúc do úvahy aj podozrenie zo svojráznej práce\nústavnoprávneho výboru (vo výboroch je ťažisko parlamentnej práce), môže vzbudzovať\nrozpaky, ale opoziční poslanci predsa len určitý priestor mali, o čom svedčí rozprava, ako aj\npozmeňovacie návrhy poslanca Kaduca. A teda i keď možno mať určité výhrady\nk okolnostiam, za ktorých došlo k schváleniu napadnutej novely zákona o ústavnom súde,\ntieto výhrady prezentované navrhovateľmi nie sú takej intenzity, aby zakladali neústavnosť\ncelého legislatívneho procesu, v ktorom bola predmetná novela zákona o ústavnom súde\nschválená. V podstatnom rámci tak boli dodržané všetky základné záruky riadneho\nlegislatívneho procesu v právnom štáte. Národná rada tak podľa názoru ústavného súdu\nnekonala v procese prijímania napadnutého zákona ústavne nekonformne, a teda jej postup\nnebol v kolízii s čl. 1 ods. 1 ústavy.\nInak povedané, ústavný súd nedospel k záveru o ústavnej nekonformite napadnutého\nzákona č. 114/2013 Z. z. z dôvodu porušenia pravidiel legislatívneho procesu, keďže\nnezistil, že by tento legislatívny proces ako celok neumožňoval racionálny diskurz,\nvypočutie strán a otvorenú diskusiu medzi zástancami konkurenčných názorov vrátane\nnázorov menšinových, podporených možnosťou aktívnej participácie účastníkov v jeho\npriebehu. Akokoľvek by ústavný súd posúdil pozadie predmetného legislatívneho procesu,\na to s ohľadom na obe znesvárené skupiny poslancov, nemôže, ak sa nemá z odborného\norgánu ochrany ústavnosti stať morálnym arbitrom a vychovávateľom politických\nreprezentácií, pristúpiť k vysloveniu ústavnej nekonformity napadnutého zákona len\nz dôvodu napr. nedostatočného rešpektu jednej skupiny zákonodarcov k inej (k tomu\nporovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 10/13, bod 340).\n\n63\n\nV nadväznosti na už uvedené je však v závere zároveň potrebné zdôrazniť, že ústavný\nsúd uvedeným záverom nerozumie legitimáciu či povzbudenie parlamentných aktérov\nna obdobné kompromisy do budúcna.\nB. Posúdenie\n\nústavnej\n\nkonformity\n\nneprihliadania\n\nna\n\npredchádzajúce\n\nrozhodnutia o vylúčení sudcov, ako ani na vyhlásenia účastníkov o odmietnutí sudcov\npre predpojatosť a vyhlásenia sudcov o svojej predpojatosti v prípade, ak dôjde\nk „zablokovaniu“ ústavného súdu\nK namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 2 tretej vety a ustanovenia § 28\nods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy\nUstanovenie § 28 zákona o ústavnom súde do nadobudnutia účinnosti zákona\nč. 114/2013 Z. z. znelo:\n„(1) Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho\npredpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť\nvznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na\nzačiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre\njeho predpojatosť vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník\nkonania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre\npredpojatosť sa neprihliada a Ústavný súd už o ňom nerozhoduje.\n(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho\npredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide\no rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný\nsenát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas\npredsedajúceho.\n(3) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa\npodľa odseku 2.“\n\n64\n\nAktuálne (v znení zákona č. 114/2013 Z. z.), hoc pozastavené znenie relevantnej časti\nustanovenia § 28 zákona o ústavnom súde, je nasledovné:\n„(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho\npredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Pri rovnosti\nhlasov rozhoduje hlas predsedajúceho. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia\nviacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,\nrozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že pri rozhodovaní sa na vylúčenie\nsudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť neprihliada.\n(3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre\npredpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov\núčastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej\nsenát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre\njeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.\n(4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa\npodľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu alebo podľa odseku 3, ak ide\no rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.“ (zvýraznenie doplnené)\nNestrannosť sudcov je aktuálnou a citlivou otázkou slovenskej justície. Značné\nmnožstvo námietok z posledných rokov však nepochádza od tradičných sťažovateľov,\nstriktne súkromných osôb. Naopak, množstvo námietok reflektuje nedôveru medzi\nmocenskými autoritami, čo sa prenesene týka aj dôvery verejnosti v riadny výkon súdnictva.\nEšte donedávna boli námietky proti sudcom ústavného súdu sporadické napriek tomu, že aj\nv 90. rokoch rozhodoval ústavný súd prípady, ktoré mali štrukturálny význam (porov. však\nII. ÚS 80/99). Istým náznakom zmeny trendu bola vec sp. zn. PL. ÚS 12/01 (porov. aj\nII. ÚS 589/2012). V súčasnosti podáva nemalý počet námietok Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky. Aj keď ústavný súd uviedol, že námietky orgánu verejnej moci je potrebné\nvykladať veľmi reštriktívne (II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012), viedlo to až k situácii, že sami\nsudcovia ústavného súdu nedôverovali, že iní sudcovia ústavného súdu rozhodnú\no námietkach zaujatosti nestranne (uznesenie II. ÚS 122/2010, II. ÚS 30/2010,\nII. ÚS 31/2010). Ústavný súd konania o takýchto procesných námietkach zastavil okrem\n\n65\n\niného s poukazom na to, že (i) inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenie\nnedôvery medzi rozhodovacími zložkami systému, (ii) konanie o zaujatosti je špecifickým,\nv zásade „jednoinštančným“ konaním a (iii) každý procesný systém je len aproximatívny,\na preto nemôže byť neprimerane rozširovaný počet aktívne legitimovaných subjektov\na počet opravných „inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebu\nfunkčnosti systému. Nadmerné množstvo námietok v napätí s požiadavkou funkčnosti\nústavného súdu napríklad zapríčinilo, že ESĽP vyhovel časti sťažnosti proti Slovenskej\nrepublike (Harabin v. Slovenská republika).\nPrávne posúdenie napadnutých ustanovení najprv vyžaduje stručné priblíženie\ndôvodu, ktorý zákonodarcu viedol k prijatiu predmetných ustanovení, a teda vyžaduje\nstručný popis vývoja konaní o námietkach predpojatosti sudcov ústavného súdu, ktorých\nvýchodiskovým konaním je konanie vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013.\nVo veci\n\n, sa na ústavnom súde vedú konania v súvislosti\n\ns dvoma sťažnosťami. Ide o konanie vo veci (i) sťažnosti pre nečinnosť prezidenta Slovenskej\nrepubliky a (ii) sťažnosť proti rozhodnutiu prezidenta republiky o odmietnutí vymenovania\nsťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.\nÚstavný súd prijal 24. októbra 2012 výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy\ntýkajúci sa povinnosti, resp. diskrécie prezidenta (ne)vymenovať generálneho prokurátora\n(PL. ÚS 4/2012). Prezident republiky, aplikujúc tento výklad, odmietol vymenovať\nsťažovateľa za generálneho prokurátora, pričom uviedol dôvody nevymenovania.\nDňa 3. januára 2013 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy\nproti rozhodnutiu prezidenta republiky, ktorým ho prezident republiky odmietol vymenovať\ndo funkcie generálneho prokurátora, pričom toto konanie je na ústavnom súde vedené pod\nsp. zn. Rvp 11/2013.\nDňa 9. januára 2013 bola sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 11/2013 na\nneverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu náhodným výberom pridelená na rozhodovanie\nvo veci samej sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi prvého senátu. Podľa\nrozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 prvý senát pracoval v zložení: predsedníčka\nMarianna Mochnáčová a členovia senátu Milan Ľalík a Peter Brňák.\n\n66\n\nDňa 9. januára 2013, t. j. v deň pridelenia sťažnosti sudcovi spravodajcovi, podal\nsťažovateľ námietku predpojatosti (doplnenú 14. januára 2013) proti sudcovi spravodajcovi\nPetrovi Brňákovi a členovi senátu Milanovi Ľalíkovi s návrhom na ich vylúčenie z výkonu\nsudcovskej funkcie vo veci samej.\nO podanej námietke predpojatosti v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok\n2012 rozhodoval druhý senát, ktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudca\nspravodajca Lajos Mészáros, členovia senátu Sergej Kohut a Juraj Horváth. Uznesením\nsp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. januára 2013 druhý senát vylúčil sudcu spravodajcu Petra\nBrňáka a člena senátu Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie vo veci samej.\nDňa 24. januára 2013 bola následne podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012\nsťažnosť pridelená na rozhodovanie vo veci samej sudcovi spravodajcovi Ladislavovi\nOroszovi, ktorý sa stal členom prvého senátu spolu s členom senátu Jánom Lubym.\nV uvedenej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013 mal teda vo veci samej\nrozhodovať prvý senát v zložení: predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová a členovia\nsenátu Ladislav Orosz a Ján Luby.\nDňa 27. januára 2013 druhý účastník konania – prezident republiky (ďalej aj „druhý\núčastník konania“) – podal námietku predpojatosti proti sudcovi spravodajcovi Ladislavovi\nOroszovi a členovi senátu Jánovi Lubymu s návrhom na ich vylúčenie z rozhodovania\nvo veci samej.\nDňa 14. februára 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 boli\npodané námietky predpojatosti pridelené na rozhodovanie do tzv. „námietkového senátu“ –\ndruhého senátu, ktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca\nLajos Meszáros a členovia senátu Sergej Kohut a Juraj Horváth. Konanie o tejto námietke\npredpojatosti je vedené pod sp. zn. Rvp 10267/2013.\nDňa 14. februára 2013 podal druhý účastník konania námietku predpojatosti proti\npredsedovi senátu a súčasne sudcovi spravodajcovi Lajosovi Meszárosovi a členom senátu\nSergejovi Kohutovi a Jurajovi Horváthovi, teda podal námietku predpojatosti na celý druhý\nsenát, tzv. „námietkový senát“, ktorý mal rozhodovať o podanej námietke predpojatosti proti\nsudcom prvého senátu: sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi a proti členovi senátu\nJánovi Lubymu.\n67\n\nDňa 20. februára 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 boli\npodané námietky predpojatosti proti druhému senátu pridelené pod sp. zn. Rvp 10451/2013\n(III. ÚS 550/2013) na rozhodovanie ďalšiemu „námietkovému senátu“ – tretiemu senátu,\nktorý pracoval v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca Rudolf Tkáčik\na členovia senátu Ľubomír Dobrík a Ján Auxt.\nDňa 20. februára 2013 podal sťažovateľ námietku predpojatosti na členov tretieho\nsenátu – Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta, s návrhom na ich vylúčenie z výkonu sudcovskej\nfunkcie vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10451/2013 (konanie o námietkach predpojatosti\nproti členom druhého senátu).\nDňa 13. marca 2013 v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2013 bola\nnámietka predpojatosti proti sudcom Ľubomírovi Dobríkovi a Jánovi Auxtovi pod sp. zn.\nRvp 10736/2013 (0. ÚS 1/2013) pridelená na rozhodovanie do ďalšieho „námietkového\nsenátu“ – nultého senátu – v zložení: predseda senátu a súčasne sudca spravodajca Rudolf\nTkáčik, členky senátu Ľudmila Gajdošíková a Ivetta Macejková. Dňa 13. marca 2013 podal\ndruhý účastník konania námietku predpojatosti proti predsedovi nultého senátu a súčasne\nsudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi a členke nultého senátu Ľudmile Gajdošíkovej.\nDňa 19. marca 2013 podal sťažovateľ námietku predpojatosti (doplnenú 27. marca\n2013) proti členke nultého senátu Ivette Macejkovej.\nDňa 20. marca 2013 podala sudkyňa Ľudmila Gajdošíková oznámenie dôvodov\nvylúčenia vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn.\nRvp 10451/2013.\nDňa 15. apríla 2013 sa k tejto sťažovateľovej námietke predpojatosti a jej doplneniu\npodrobne písomne vyjadrila sudkyňa Ivetta Macejková, pričom v rámci tohto vyjadrenia\nvyhlásila, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa sa stala predpojatou, a to na základe obsahu\nnámietky predpojatosti sťažovateľa z 19. marca 2013, ako i na základe obsahu jej doplnenia\nz 27. marca 2013.\nDňa 15. apríla 2013 bol teda stav námietok predpojatosti postupne podávaných\nsťažovateľom a druhým účastníkom konania v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa\nnasledovný: jedna sudkyňa nebola namietaná námietkou predpojatosti (Marianna\nMochnáčová), dvaja sudcovia boli vylúčení (Peter Brňák, Milan Ľalík), ôsmi sudcovia boli\n68\n\nnamietaní, no o námietke predpojatosti nebolo ústavným súdom rozhodnuté (Ján Luby,\nLadislav Orosz, Lajos Mészáros, Sergej Kohut, Juraj Horváth, Ján Auxt, Ľubomír Dobrík,\nRudolf Tkáčik), dve sudkyne boli namietané a zároveň vyhlásili svoju predpojatosť,\nno o námietke predpojatosti, ako aj o oznámení dôvodov vylúčenia nebolo ústavným súdom\nrozhodnuté (Ivetta Macejková, Ľudmila Gajdošíková).\nNa rozdiel od námietok predpojatosti smerujúcich proti ostatným sudcom ústavného\nsúdu, ktoré boli ústavným súdom postupne prideľované „námietkovým“ senátom na\nrozhodovanie, však námietky predpojatosti proti Rudolfovi Tkáčikovi, Ľudmile\nGajdošíkovej a Ivette Macejkovej, rovnako ani vyhlásenie Ivetty Macejkovej o vlastnej\npredpojatosti a vyhlásenie o námietke Ľudmily Gajdošíkovej už následne neboli pridelené\nna rozhodovanie do ďalšieho „námietkového“ senátu, keďže ústavný súd nemal možnosť\nvytvoriť ďalší námietkový senát. Ako totiž vyplýva z už uvedeného, 15. apríla 2013\ndisponoval ústavný súd už len jedinou sudkyňou (Marianna Mochnáčová), ktorej\npredpojatosť nebola predtým spochybnená námietkami predpojatosti podanými účastníkmi\nkonania, pričom ostatní sudcovia ústavného súdu boli buď rozhodnutím ústavného súdu\nvylúčení, alebo o námietkach predpojatosti proti nim ešte ústavný súd nerozhodol.\nV dôsledku námietok predpojatosti postupne podávanými účastníkmi predmetného\nkonania a následnej nemožnosti vytvorenia ďalšieho „námietkového“ senátu, a teda\nv dôsledku absencie možnosti ústavného súdu rozhodnúť o námietkach predpojatosti proti\nsudcom Rudolfovi Tkáčikovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Ivette Macejkovej, o vyhlásení\nsudkyne Ivetty Macejkovej o vlastnej predpojatosti, ako aj o oznámení dôvodov vylúčenia\nĽudmily Gajdošíkovej fakticky došlo k „zablokovaniu“ ústavného súdu, keďže ustanovenie\n§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v znení do nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013\nZ. z. len bez ďalšieho ustanovovalo, že: „Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu,\no vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.“ Zákon o ústavnom súde v znení\npred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. teda vôbec nepočítal s možnosťou, že\nv dôsledku námietok predpojatosti podaných účastníkmi konania (resp. aj v dôsledku\nvyhlásení vlastnej predpojatosti sudcami ústavného súdu) by mohla nastať situácia, že by\n\n69\n\nnebolo vôbec možné vytvoriť „iný senát“ (zložený zo sudcov ústavného súdu, ktorí neboli\nvylúčení alebo ktorých nepredpojatosť nebola spochybnená námietkami predpojatosti\núčastníkov konania alebo vlastným vyhlásením predpojatosti), ktorý by o vylúčení sudcov\nústavného súdu rozhodoval, pričom práve takáto situácia nastala v rámci predmetného\nkonania (sp. zn. Rvp 11/2013) o ústavnej sťažnosti sťažovateľa, keďže nepredpojatosť len\njedinej sudkyne ústavného súdu nebola spochybnená a už nebolo reálne možné vytvoriť\nďalší senát zložený z takých sudcov ústavného súdu, ktorí by už predtým neboli vylúčení\nalebo ktorých nepredpojatosť by nebola spochybnená námietkami predpojatosti účastníkov\nkonania alebo vlastným vyhlásením predpojatosti.\nV nadväznosti na už uvedené považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné\nzdôrazniť, že v súvislosti s právom na nestranný súd sa otázka nestrannosti sudcu\nneposudzuje podľa subjektívneho názoru sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.\nPri posudzovaní nestrannosti sudcu sa teda uplatňuje tzv. teória zdania, v zmysle ktorej\nnestačí, že sudca sa subjektívne cíti nestranný, resp. sa subjektívne považuje za nestranného,\nale musí sa ako nestranný javiť aj v očiach účastníkov konania či verejnosti. V tejto\nsúvislosti aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že\nspravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná\n(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“).\nVychádzajúc z uvedeného teda z pohľadu práva na nestranný súd nemožno vôbec\nrozlišovať medzi (i.) sudcami ústavného súdu, ktorých nepredpojatosť bola spochybnená\na ústavný súd následne aj rozhodol o ich vylúčení, a (ii.) sudcami ústavného súdu, ktorých\nnepredpojatosť bola spochybnená, no ústavný súd už následne o ich vylúčení nerozhodol.\nA teda platí, že kým ústavný súd nerozhodne o vylúčení sudcu ústavného súdu,\nktorého nepredpojatosť bola spochybnená, je tohto sudcu ústavného súdu preventívne\n(vychádzajúc z teórie zdania) nevyhnutné považovať za rovnako predpojatého ako sudcu\nústavného súdu, o ktorého vylúčení už ústavný súd v minulosti rozhodol. Vychádzajúc\nz teórie zdania, teda sudcu ústavného súdu, ktorého nepredpojatosť bola spochybnená\na nebolo o nej ešte ústavným súdom rozhodnuté, nemožno považovať za menej\n\n70\n\npredpojatého ako sudcu, ktorý už bol ústavným súdom vylúčený. Práve naopak, až do\nrozhodnutia ústavného súdu o jeho nevylúčení ho, vychádzajúc z teórie zdania, treba\npovažovať za minimálne rovnako predpojatého ako sudcu, o ktorého vylúčení už ústavný\nsúd v minulosti rozhodol. A teda až keď ústavný súd rozhodne, že sudca ústavného súdu,\nktorého nepredpojatosť bola spochybnená, nie je vylúčený, až vtedy možno takéhoto sudcu\nústavného súdu považovať za nepredpojatého, a teda, vychádzajúc z práva na nestranného\nsudcu, ho až vtedy možno považovať za spôsobilého na rozhodovanie.\nInak povedané, od okamihu, keď bola nepredpojatosť sudcu ústavného súdu\nspochybnená (či už námietkou predpojatosti podanou účastníkom konania, alebo vlastným\nvyhlásením predpojatosti), nemožno tohto sudcu ústavného súdu považovať o nič\nspôsobilejšieho na rozhodovanie ako sudcu, o ktorého vylúčení už ústavný súd rozhodol.\nSudca ústavného súdu, ktorého nepredpojatosť bola spochybnená, sa spôsobilým na\nrozhodovanie stáva až vtedy, keď ústavný súd rozhodne o jeho nevylúčení.\nV tejto súvislosti sa teda ústavný súd v podstate stotožňuje s argumentáciou Národnej\nrady Slovenskej republiky, v zmysle ktorej podstatou ochrany práva na nestranného\n(nezaujatého) sudcu musí byť právny účinok, ktorý vznikne až vtedy, keď sa preukáže\nneopodstatnenosť námietky zaujatosti. S účelom práva na zákonného sudcu a s podstatou\nmateriálneho právneho štátu nie je zlučiteľný stav, keď sudcovia, o zaujatosti ktorých sa\nmalo rozhodovať, získajú status nezaujatosti iba kvôli tomu, že ich zaujatosť, hoci aj celkom\nočividnú, nemá kto posúdiť pre nedostatok sudcov na orgáne súdnej moci s nízkym počtom\nvšetkých ustanovených sudcov. Nezaujatým sudcom je sudca, ktorého nezaujatosť sa riadne\noverí spôsobom ustanoveným zákonom a ústavne konformným spôsobom sa vylúči jeho\nzaujatosť. Ak po uplatnení námietky sudcovej zaujatosti nemožno zistiť, či sudca je\nnezaujatý, nejde o sudcu, ktorého možno pokladať za nezaujatého v zmysle spôsobilosti\nďalej rozhodovať vo veci.\nUž uvedené teda možno zhrnúť tak, že, vychádzajúc z teórie zdania, je v súvislosti\ns právom na nestranný súd potrebné za sudcov ústavného súdu vylúčených z rozhodovania\npovažovať jednak sudcov, ktorí boli vylúčení rozhodnutím ústavného súdu, ako aj sudcov\n71\n\nústavného súdu, ktorých nepredpojatosť bola spochybnená, a to až dovtedy, kým ústavný\nsúd nerozhodne o ich nevylúčení.\nAko už bolo uvedené, zákon o ústavnom súde v znení pred nadobudnutím účinnosti\nzákona č. 114/2013 Z. z. nerátal s možnosťou, že v rámci konania prebiehajúceho pred\nústavným súdom bude z rozhodovania vylúčený taký počet sudcov ústavného súdu, že\ndôjde k „zablokovaniu“ ústavného súdu, teda že ústavný súd nebude môcť vôbec v danom\nkonaní rozhodovať.\nInak povedané, zákon o ústavnom súde v znení pred nadobudnutím účinnosti zákona\nč. 114/2013 Z. z. nerátal s možnosťou ako zabrániť vzniku situácie, aby v dôsledku\nvylúčenia sudcov ústavného súdu z rozhodovania a nadväzujúcej nespôsobilosti ústavného\nsúdu rozhodnúť nedošlo zo strany ústavného súdu k faktickému odopretiu spravodlivosti,\nteda k porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva z ústavou i dohovorom\ngarantovaného práva na spravodlivý proces. Zákon o ústavnom súde v znení pred\nnadobudnutím účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. taktiež nedával odpoveď ani na otázku, či\nv prípade, ak v dôsledku veľkého počtu námietok predpojatosti dôjde k „zablokovaniu“\nústavného súdu, je možné pred právom na nestranný súd uprednostniť uplatnenie princípu\nzákazu denegatio iustitiae.\nTouto otázkou, teda otázkou, ako vyriešiť konflikt medzi právom na nestranný súd na\njednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej, sa zaoberajú\nBangalórske zásady správania sa sudcov (Bangalórsky kódex), ktoré v súvislosti s riešením\ntohto konfliktu poukazujú na tzv. doktrínu nevyhnutnosti. Bangalórsky kódex správania sa\nsudcov bol z iniciatívy Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“) a Transparency\nInternational prijatý Súdnou skupinou na posilnenie sudcovskej integrity v roku 2001\nv indickom meste Bangalore a bol revidovaný počas stretnutia predstaviteľov spravodlivosti\nza okrúhlym stolom, ktoré sa konalo v Haagu v novembri 2002. Bangalórsky kódex\nvychádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z Medzinárodného dohovoru\no občianskych a politických právach a z tradície sudcovského stavu. V júli 2006\nHospodárska a sociálna rada OSN schválila rezolúciu odporučenú Komisiou OSN pre\n72\n\nprevenciu kriminality a trestnú justíciu, v ktorej uznala Bangalórsky kódex ako ďalší posun\na doplnenie Základných princípov OSN o nezávislosti súdnictva. V súlade s tým\nHospodárska a sociálna rada OSN vyzvala členské štáty OSN, aby prispeli k tomu, že ich\nvnútroštátne súdnictvo bude brať Bangalórsky kódex do úvahy pri prehodnocovaní alebo\nvytváraní pravidiel týkajúcich sa profesionálneho a etického správania členov justície.\nSamotná doktrína nevyhnutnosti je v súvislosti so zásadou nestrannosti sudcov\nzakotvená v závere bodu 2.5 Bangalórskeho kódexu, v zmysle ktorého predpojatosť sudcu\nnie je dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania v prípade, ak nemôže byť vytvorený iný\nsúd (tribunál), ktorý by vec rozhodol, alebo v prípade, ak z dôvodu naliehavých okolností\nby nekonanie mohlo viesť k závažnému odopretiu spravodlivosti („Provided that\ndisqualification of a judge shall not be required if no other tribunal can be constituted to\ndeal with the case or, because of urgent circumstances, failure to act could lead to a serious\nmiscarriage of justice.”).\nKomentár k Bangalórskemu kódexu k doktríne nevyhnutnosti podrobnejšie uvádza,\nže: «Mimoriadne okolnosti si môžu vyžadovať odchýlenie sa od vyššie uvedenej zásady\n[zásady nestrannosti]. Doktrína nevyhnutnosti umožňuje sudcovi, ktorý by bol inak\nvylúčený, pojednávať a rozhodovať vo veci z dôvodu, že ak by sa tak nestalo, mohlo by to\nviesť k nespravodlivosti. Takáto situácia môže vzniknúť, ak nie je primerane (resp.\nprijateľne, rozumne) dostupný žiaden iný sudca, ktorý nie je podobne vylúčený, alebo ak\nodročenie alebo zmätočné (vadné) súdne konanie by spôsobili extrémne vážne ťažkosti,\nalebo v prípade, kde ak by sa dotknutý sudca nepodieľal na rozhodovaní o veci, nemohol by\nbyť vytvorený súd, aby prejednal a rozhodol spornú vec. Takéto prípady budú samozrejme\nojedinelé a špeciálne. Z času na čas však môžu nastať na malom počte konečných súdov\npoverených významnými ústavnými a odvolacími funkciami, ktoré nemôžu byť delegované\nna iných sudcov. („Extraordinary circumstances may require departure from the principle\ndiscussed above. The doctrine of necessity enables a judge who is otherwise disqualified to\nhear and decide a case where failure to do so may result in an injustice. This may arise\nwhere there is no other judge reasonably available who is not similarly disqualified, or\n\n73\n\nwhere an adjournment or mistrial will work extremely severe hardship, or where if the\njudge in question does not sit a court cannot be constituted to hear and determine the\nmatter in issue. Such cases will, of course, be rare and special. However, they may arise\nfrom time to time in final courts of small numbers charged with important constitutional\nand appellate functions that cannot be delegated to other judges.”).»\nAko teda z už uvedeného vyplýva, doktrína nevyhnutnosti spočíva v tom, že\nv prípade konfliktu medzi právom na nestranný súd na jednej strane a princípom zákazu\ndenegatio iustitiae na strane druhej dochádza k uprednostneniu princípu zákazu denegatio\niustitiae pred právom na nestranný súd, čo je v konečnom dôsledku aj úplne pochopiteľné,\nkeďže v opačnom prípade (v prípade uprednostnenia práva na nestranný súd pred princípom\nzákazu denegatio iustitiae) by síce bolo zaistené, že nebude rozhodovať predpojatý súd,\nno zároveň by bolo isté, že o veci nebude rozhodnuté vôbec. Doktrína nevyhnutnosti tak\ndáva prednosť tomu, aby radšej rozhodoval súd, o nestrannosti ktorého sú pochybnosti, než\naby v dôsledku nemožnosti zabezpečenia nestranného súdu nebolo rozhodnuté vôbec.\nNavrhovateľmi napadnuté časti ustanovení § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde\nv znení zákona č. 114/2013 Z. z. vychádzajú z doktríny nevyhnutnosti (na čo v dôvodovej\nspráve výslovne poukazuje aj zákonodarca), keď v prípade konfliktu medzi právom na\nnestranný súd na jednej strane a princípom zákazu denegatio iustitiae na strane druhej\ndochádza v ich dôsledku k uprednostneniu princípu zákazu denegatio iustitiae pred právom\nna nestranný súd. Slovenský zákonodarca teda prostredníctvom napadnutých ustanovení\nv súlade s doktrínou nevyhnutnosti dáva prednosť tomu, aby radšej rozhodovali sudcovia\nústavného súdu, ktorí by inak (ak by nedošlo k „zablokovaniu“ ústavného súdu) neboli\nspôsobilí rozhodovať, než aby v dôsledku nemožnosti zabezpečenia takého zloženia senátu\nči pléna ústavného súdu, o ktorého nepredpojatosti nebudú žiadne pochybnosti, nebolo\nústavným súdom rozhodnuté vôbec.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že navrhovateľmi napadnuté\nustanovenia § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. sú\nv súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim právo na nestranný súd, keďže k obmedzeniu\n74\n\ntohto práva dochádza len z nevyhnutného dôvodu (v prospech realizácie princípu zákazu\ndenegatio iustitiae) a v nevyhnutnej miere (len v úplne výnimočných prípadoch, ak\nv dôsledku veľkého počtu námietok predpojatosti nastane situácia, že už nie je možné\nzabezpečiť rozhodovanie ústavného súdu sudcami ústavného súdu, ktorí sú spôsobilí\nrozhodovať, teda ktorí buď už neboli rozhodnutím ústavného súdu vylúčení, alebo proti\nktorým neboli podané námietky predpojatosti, o ktorých ešte ústavným súdom nebolo\nrozhodnuté).\nVo vzťahu k navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutých ustanovení § 28 ods.\n2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 47 ods. 3 ústavy\ngarantujúcim rovnosť účastníkov konania možno uviesť, že napadnutá právna úprava\nrovnosť účastníkov v žiadnom smere nenarúša, keďže nefavorizuje, resp. neprivileguje ani\njedného z účastníkov konania, ale platí rovnako pre všetkých účastníkov konania.\nAk nastanú podmienky na uplatnenie doktríny nevyhnutnosti, a teda ak nastane situácia, že\nsa na základe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy nebude prihliadať na\npredchádzajúce vylúčenie sudcov ústavného súdu, ako ani na námietky predpojatosti\nvznesené účastníkmi konania proti sudcom ústavného súdu, budú následky pre účastníkov\nkonania úplne rovnaké, keďže napadnutá právna úprava (správne) absolútne nerozlišuje\nmedzi jednotlivými vylúčeniami sudcov, ako ani nezohľadňuje, ktorým účastníkom boli\nnámietky predpojatosti vznesené, a teda napadnutá právna úprava dopadá rovnako „tvrdo“\na „slepo“ na všetkých účastníkov konania, ktorí námietku predpojatosti vzniesli. O konflikte\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 47 ods. 3 ústavy by podľa názoru ústavného súdu bolo\nmožné hovoriť len vtedy, ak by napadnutá právna úprava favorizovala niektorého\nz účastníkov konania, ak by teda napr. stanovila, že sa nebude prihliadať na námietky\npredpojatosti vznesené len niektorým z účastníkov konania, kým na námietky predpojatosti\nvznesené iným účastníkom konania sa prihliadať bude, čo však nepochybne nie je\npredmetom napadnutej právnej úpravy.\nVo vzťahu k navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 28\nods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 48 ods. 1 ústavy\n\n75\n\ngarantujúcim právo na zákonného sudcu, ústavný súd konštatuje, že navrhovateľmi\nnapadnutá právna úprava nie je vôbec spôsobilá zasiahnuť do práva na zákonného sudcu,\nkeďže, ak nastanú podmienky na uplatnenie doktríny nevyhnutnosti, je to práve zákon\nv podobe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy, ktorý ustanovuje ďalší postup v konaní\npred ústavným súdom. Inak povedané, ak zákon výslovne ustanovuje postup prideľovania\nveci sudcom, ako to robí i napadnutá právna úprava, nie je možné namietať, že práve týmto\nzákonom sa zasahuje do práva na zákonného sudcu, do tohto by sa totiž zasiahlo jedine\nv prípade, ak by bola vec sudcovi pridelená alebo odňatá v rozpore so zákonom, teda ak by\nnapr. nastala situácia, že napriek tomu, že doktrína nevyhnutnosti bola zakotvená do zákona\no ústavnom súde a nastali by podmienky na jej uplatnenie, by vec nebola pridelená na\nrozhodovanie v súlade s touto doktrínou. Povedané ešte inak, porušenia práva na zákonného\nsudcu by sa mohol dopustiť až ústavný súd v súvislosti s konkrétnym prípadom, ak\nby postupoval v rozpore so zákonom o ústavnom súde, teda ak by napriek zákonnému\nzakotveniu doktríny nevyhnutnosti túto doktrínu nevyhnutnosti neuplatnil, a to hoci by boli\nsplnené zákonné podmienky na jej uplatnenie.\nZ už uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že navrhovateľmi napadnuté\nustanovenia § 28 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. nie sú\nv konflikte ani s čl. 47 ods. 3 ústavy garantujúcim rovnosť účastníkov konania, ako ani\ns čl. 48 ods. 1 ústavy garantujúcim právo na zákonného sudcu.\nNapokon, pokiaľ ide o výhradu navrhovateľov týkajúcu sa nerešpektovania\npožiadavky generality právnej normy v prípade navrhovateľmi napadnutých ustanovení § 28\nods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z., nemožno tejto výhrade\nprisvedčiť.\nZákonodarca síce v žiadnom smere neskrýva, že k prijatiu navrhovateľmi napadnutej\nprávnej úpravy došlo v súvislosti so „zablokovaním“ ústavného súdu v rámci konania\no ústavnej sťažnosti sťažovateľa (sp. zn. Rvp 11/2013), keďže práve v súvislosti s týmto\nkonaním vyšla najavo technická chyba predmetnej legislatívy spočívajúca v tom, že zákon\no ústavnom súde neponúkal žiadne riešenie ako postupovať, ak už nebude možné vytvoriť\nďalší „námietkový senát“, avšak napadnutú právnu úpravu zákonodarca neformuloval príliš\n\n76\n\nkauzisticky tak, aby ju bolo možné použiť výhradne len na konanie vedené pod sp. zn.\nRvp 11/2013, ale práve naopak, formuloval ju dostatočne všeobecne a abstraktne na to, aby\nspĺňala požiadavku generality právnej normy, aby bola použiteľná na každé prebiehajúce\ni v budúcnosti vedené konanie pred ústavným súdom.\nC. Posúdenie ústavnej konformity uplatnenia nových pravidiel o neprihliadaní\ni na prebiehajúce konania\nK namietanému nesúladu prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom\nsúde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 133\na čl. 134 ods. 4 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru\nNapadnuté ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013\nZ. z. znie:\n„Na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona sa použije tento zákon.“\nSkupina poslancov svojím návrhom na začatie konania namietla nesúlad ustanovenia\n§ 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1,\nčl. 48 ods. 1, čl. 133 a čl. 134 ods. 4 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na to, že ústavný súd už uviedol dôvody, na základe ktorých posúdil\nbezprostredne súvisiacu napadnutú právnu úpravu ako súladnú s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\ns čl. 48 ods. 1 ústavy, sústredí sa v tejto časti odôvodnenia už len na dôvody, o ktoré sa\nopiera jeho záver, že ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013\nZ. z. nie je ani v rozpore so zákazom retroaktivity tvoriacim jeden zo základných princípov\nprávneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 ústavy, ako ani v rozpore s čl. 133 a čl. 134 ods. 4\nústavy a ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVo vzťahu k otázke ústavnej konformity napadnutého prechodného ustanovenia § 79c\nzákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy je najprv\npotrebné pripomenúť, že právna veda rozoznáva tzv. retroaktivitu pravú a retroaktivitu\nnepravú. Pravá retroaktivita zahŕňa prípady, keď právna norma reglementuje aj vznik\n\n77\n\nprávneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou. Vo všeobecnej teórii práva\nje dlhodobo zakotvený právny záver o neprípustnosti tzv. pravej spätnej účinnosti právnej\núpravy. Pravá spätná účinnosť by znamenala zásadné porušenie princípu právnej istoty v\nprávnych vzťahoch tým, že by na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou príslušného\nprávneho predpisu, a na skutočnosti v týchto právnych vzťahoch, ktoré nastali v dobe pred\núčinnosťou príslušného právneho predpisu, pripustila aplikáciu tohto nového právneho\npredpisu. Novou právnou úpravou by tak bolo zasahované spätne do minulosti a právne\nposúdenie v minulosti existujúcich právnych vzťahov aj skutočností vtedy vzniknutých by\nsa po účinnosti novej právnej úpravy menilo. V tejto súvislosti je avšak nutné odlišovať od\npravej retroaktivity retroaktivitu nepravú.\nNepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva,\nktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby\núčinnosti práva nového; po jeho účinnosti sa však riadia právom novým. Táto zásada však\nplatí len potiaľ, pokiaľ ostatné záverečné ustanovenia právnej normy neustanovujú\nso zreteľom na zvláštnosti niektorých právnych vzťahov niečo iné. Ak teda prechodné\nustanovenia nepamätajú na špecifické riešenie určitej čiastkovej konkrétnej situácie, potom\nje na mieste záver, že nová právna úprava odo dňa svojej účinnosti do budúcna upravuje aj\nprávne vzťahy a jednotlivé skutočnosti, ktoré síce vznikli v minulosti, ale existujú ďalej.\nRetroaktivita nepravá je teda v právnej teórii i praxi považovaná za prijateľnú.\nPokiaľ ide o nepravú retroaktivitu v procesnom práve a názory právnej doktríny na\nňu, z povahy procesného práva vyplýva, že nové procesné právo (jeho zmeny) má pôsobiť\nodo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania začaté pred jeho\núčinnosťou, pričom účinky procesných úkonov súdu i účastníkov, ktoré s nimi spájala či\nnespájala predchádzajúca právna úprava, zostávajú zachované. Teda v prípade procesných\nvzťahov platí nové právo aj vo veciach pred jeho účinnosťou začatých, ale dosiaľ\nneskončených. Prirodzene platí, že táto zásada môže byť prelomená, pretože rozhodujúce sú\nvždy konkrétne prechodné ustanovenia v nových procesných predpisoch, ktoré môžu\nstanoviť, že konania začaté predo dňom účinnosti nového predpisu sa dokončia podľa\n\n78\n\ndoterajších predpisov. Ak však prechodné ustanovenia neustanovia nič iné, prípadne pokiaľ\nnestanovia vôbec nič, už uvedená zásada platí.\nMožno tak zhrnúť, že pri novelizáciách procesných ustanovení vo všeobecnosti platí,\nže vzhľadom na okamžitú uplatniteľnosť procesných ustanovení už aj v prebiehajúcich\nkonaniach sa novelou zavádzané nové procesné ustanovenia na prebiehajúce konania\nneuplatnia len v prípade, ak to zákonodarca výslovne uvedie v príslušných prechodných\nustanoveniach. A teda v prípade, ak pri novelizáciách procesných ustanovení prechodné\nustanovenia absentujú, automaticky platí, že nová procesná úprava sa uplatní aj v prípade\nprebiehajúcich konaní.\nPokiaľ ide o navrhovateľom napadnuté ustanovenia zákona č. 114/2013 Z. z., je\nnepochybné, že tieto sú ustanoveniami procesnoprávneho charakteru, a teda, vychádzajúc\nz už uvedeného, vo vzťahu k nim platí, že v prípade, ak by aj zákon č. 114/2013 Z. z.\nneobsahoval žiadne prechodné ustanovenie, tieto ustanovenia by boli uplatniteľné aj na\nprebiehajúce konania. Napriek tomu, že zákonodarca si uvedeného bol, samozrejme,\nvedomý, čo vyplýva aj z príslušnej dôvodovej správy, v záujme odstránenia akýchkoľvek\npochybností tento všeobecne akceptovaný princíp okamžitého uplatnenia procesných\npredpisov i na prebiehajúce konania zákonodarca deklaroval, resp. zdôraznil aj jeho\nvýslovným zakotvením do prechodného ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení\nzákona č. 114/2013 Z. z.\nAj vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou, že\nneústavnosť napadnutého ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona\nč. 114/2013 Z. z. spočíva v tom, že je neprípustne retroaktívne a že v jeho dôsledku došlo\nk strate nadobudnutých procesných práv účastníka konania. Totiž v dôsledku navrhovateľmi\nnapadnutého ustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z.\nnedošlo k zrušeniu, resp. zániku už existujúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení\nsudcov ústavného súdu, ale v dôsledku tohto ustanovenia sa len upravil do budúcna\n(od nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.) postup, ako „sfunkčniť“ ústavný súd,\n\n79\n\na to, vychádzajúc z doktríny nevyhnutnosti, umožnením rozhodovania i skôr vylúčených\nsudcov.\nInak povedané, aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. sa vylúčení\nsudcovia ústavného súdu aj naďalej považujú za vylúčených (zákonom č. 114/2013 Z. z.\nteda zákonodarca vôbec nefinguje, že k ich vylúčeniu nikdy nedošlo, resp. nefinguje, že nie\nsú predpojatí), avšak ich vylúčenie má iné následky, než malo pred účinnosťou zákona\nč. 114/2013 Z. z. Totiž kým do účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. malo vylúčenie sudcu\nústavného súdu z rozhodovania absolútnu povahu (raz vylúčený sudca ústavného súdu sa po\nsvojom vylúčení už za žiadnych okolností nemohol podieľať – v súvislosti s konaním,\nv rámci ktorého bol vylúčený – na rozhodovaní), zákon č. 114/2013 Z. z. zaviedol model,\nv ktorom má vylúčenie sudcu ústavného súdu už nie absolútnu povahu, ale, vychádzajúc\nz doktríny nevyhnutnosti, povahu relatívnu: sudca ústavného súdu, ktorý bol vylúčený,\nsa po svojom vylúčení už nemôže podieľať – v súvislosti s konaním, v rámci ktorého bol\nvylúčený – na rozhodovaní, ibaže by nastala predpokladaná situácia spočívajúca\nv „zablokovaní“ ústavného súdu.\nO neprípustnú retroaktivitu (a teda o neprípustný zásah do procesných práv\núčastníka) by teda išlo len vtedy, ak by zákonodarca napadnutým ustanovením chcel\nvyvolať stav (navodiť zdanie, resp. by chcel fingovať), že účastník námietky predpojatosti\nnikdy nepodal a o týchto námietkach nebolo rozhodnuté, čo však nie je prípad napadnutého\nustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. Práve naopak,\nlen tým, že aj po účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z. naďalej dochádza k akceptácii\npredchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení sudcov ústavného súdu,\nsú splnené podmienky na to, aby vôbec mohla byť uplatnená doktrína nevyhnutnosti\nzavedená zákonom č. 114/2013 Z. z.\nInak povedané, ak by zákonodarca nereflektoval existenciu predchádzajúceho\nrozhodovania ústavného súdu o vylúčení sudcov v predmetnom konaní, nebolo by ani\nmožné hovoriť o „zablokovaní“ ústavného súdu (keďže by zákonodarca fingoval, že\nvylúčení sudcovia ústavného súdu nie sú vylúčení), a teda by ani neboli splnené podmienky\n80\n\nna uplatnenie napadnutých ustanovení zakotvujúcich do zákona o ústavnom súde doktrínu\nnevyhnutnosti.\nO neprípustnú pravú retroaktivitu (a o neprípustný zásah do procesných práv\núčastníka) kolidujúcu s princípom deľby moci by, samozrejme, išlo v prípade, ak by napr.\nzákonodarca svojím legislatívnym zásahom priamo direktívne zvrátil výsledok súdneho\nrozhodnutia, teda napr. v prípade rozhodovania o ústavnej sťažnosti by právnu úpravu\nformuloval tak, že by ňou výslovne zmenil už existujúci výsledok rozhodovania o ústavnej\nsťažnosti, teda zákonodarca by ustanovením zákona priamo určil, či došlo, alebo nedošlo\nk porušeniu sťažovateľom ústavnou sťažnosťou namietanému porušeniu jeho práv (ústavný\nsúd by napr. rozhodol, že došlo k porušeniu, no zákonodarca by zákonom ustanovil, že\nk porušeniu nedošlo), k tomuto však zákonodarca napadnutým ustanovením § 79c zákona\no ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. nepristúpil.\nUž len pre úplnosť je na tomto mieste vhodné uviesť, že o zásah do deľby moci (i keď\nnie spojený s porušením zákazu retroaktivity) by išlo, ak by zákonodarca do prebiehajúceho\nsúdneho konania zasiahol tak, že napr. v súvislosti s prebiehajúcim konaním o ústavnej\nsťažnosti by právnu úpravu formuloval tak, že by ňou výslovne určil výsledok\nprebiehajúceho konania o ústavnej sťažnosti, teda zákonodarca by zákonným ustanovením\n(namiesto súdu) priamo určil, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa. Ani\nk takémuto ústavne nekonformnému zásahu však napadnutým ustanovením § 79c zákona\no ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. evidentne nedošlo, keďže zákonodarca\nnavrhovateľmi napadnutými ustanoveniami ústavnému súdu nepredpísal, ako konkrétne má\nv konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013 rozhodnúť.\nNapokon, pokiaľ ide o výhradu navrhovateľov týkajúcu sa nerešpektovania\npožiadavky generality právnej normy, nemožno v prípade navrhovateľmi napadnutého\nustanovenia § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z., rovnako ako\nani v prípade ostatných navrhovateľmi napadnutých ustanovení, podľa názoru ústavného\nsúdu tejto výhrade prisvedčiť. Ako už bolo uvedené, zákonodarca síce v žiadnom smere\nneskrýva,\n\nže\n\nk prijatiu\n\nnavrhovateľmi\n\n81\n\nnapadnutej\n\núpravy\n\ndošlo\n\nv súvislosti\n\nso „zablokovaním“ ústavného súdu v rámci konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n(Rvp 11/2013), keďže práve v súvislosti s týmto konaním vyšiel najavo nedostatok zákona\no ústavnom súde spočívajúci v tom, že zákon o ústavnom súde neponúkal žiadne riešenie,\nako postupovať ďalej v konaní, ak z dôvodu veľkého počtu účastníkmi podaných námietok\npredpojatosti už nebude možné vytvoriť ďalší „námietkový senát“, avšak napadnutú právnu\núpravu zákonodarca neformuloval príliš kauzisticky tak, aby ju bolo možné použiť výhradne\nlen na konanie vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11/2013, ale práve naopak,\nformuloval ju dostatočne všeobecne a abstraktne na to, aby spĺňala požiadavku generality\nprávnej normy, aby bola použiteľná na každé jedno konanie prebiehajúce pred ústavným\nsúdom v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/2013 Z. z.\nV závere ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákonodarca nemal inú\nmožnosť, než postupovať tak, ako postupoval. Ak by prechodným ustanovením vylúčil\nuplatnenie novej procesnoprávnej úpravy vychádzajúcej z doktríny nevyhnutnosti aj na\nprebiehajúce konania (a teda by umožnil uplatnenie doktríny nevyhnutnosti len vo vzťahu\nku konaniam, ktoré na ústavnom súde začnú až po nadobudnutí účinnosti zákona\nč. 114/2013 Z. z.), tak by sa vo vzťahu k „zablokovaniu“ ústavného súdu vlastne celá\nzákonodarcova legislatívna aktivita minula účinku, keďže aj po zavedení doktríny\nnevyhnutnosti do zákona o ústavnom súde zákonom č. 114/2013 Z. z. by, pokiaľ ide\no konanie Rvp 11/2013, bol ústavný súd naďalej „zablokovaný“, keďže zákon o ústavnom\nsúde by mu naďalej neposkytoval žiadne možnosti „odblokovania“.\nVychádzajúc z už uvedeného možno uzavrieť, že legislatívnu intervenciu spočívajúcu\nv ustanovení § 79c zákona o ústavnom súde posúdil ústavný súd ako ústavne konformnú,\nkeďže bola odôvodnená závažným verejným záujmom („odblokovanie“ ústavného súdu)\na jej cieľom bola nezákerná náprava nedostatku legislatívy (v súlade s doktrínou\nnevyhnutnosti\n\nvytvorenie\n\npodmienok\n\nna\n\nuplatnenie\n\nprincípu\n\nzákazu\n\nodopretia\n\nspravodlivosti v konaní pred ústavným súdom).\nPokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákona o ústavnom\nsúde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 133 ústavy zakotvujúcim nemožnosť podania\n82\n\nopravného prostriedku proti rozhodnutiu ústavného súdu, nie je podľa názoru ústavného\nsúdu možné návrhu navrhovateľov vyhovieť, a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi\nobsahom napadnutej právnej úpravy a namietaným článkom ústavy, keďže obsahom\nnapadnutej právnej úpravy nie je umožnenie podania opravného prostriedku proti\nrozhodnutiu ústavného súdu. Príčinný vzťah medzi napadnutým ustanovením a čl. 133\nústavy by teda bol daný, ak by na základe navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy bolo\nmožné podať opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu, a teda\nak by na základe napadnutej právnej úpravy bolo možné opätovne preskúmať\npredchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu. Napadnutou právnou úpravou však k ničomu\npodobnému nedochádza, keďže ňou nedochádza k spochybneniu ani opätovnému\npreskúmaniu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení sudcov ústavného\nsúdu, toto rozhodnutie práve naopak, zostáva platným, pričom práve akceptácia jeho\nexistencie je jednou z podmienok na to, aby mohlo dôjsť k uplatneniu doktríny\nnevyhnutnosti, ktorú do procesnoprávnej úpravy konania pred ústavným súdom zaviedol\nnavrhovateľmi napadnutý zákon č. 114/2013 Z. z.\nPokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákona o ústavnom\nsúde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 134 ods. 4 ústavy zakotvujúcim sľub sudcu\nústavného súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu možné ich návrhu vyhovieť, a to taktiež\npre absenciu príčinnej súvislosti medzi obsahom napadnutej právnej úpravy a namietaným\nčlánkom ústavy, keďže napadnutá právna úprava v žiadnom smere nezasahuje do viazanosti\nsudcu ústavného súdu svojím sľubom. Inak povedané, vo vzťahu k navrhovateľmi\nnapadnutému ustanoveniu nie je možné identifikovať ústavne relevantný vzťah vplývajúci na\nviazanosť sudcu ústavného súdu sľubom sudcu ústavného súdu.\nNapokon, pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad ustanovenia § 79c zákona\no ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. s čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhovatelia\nvo svojom návrhu na začatie konania namietaný nesúlad s týmto článkom dohovoru vôbec\nneodôvodnili, neuviedli žiadnu argumentáciu, na ktorú by ústavný súd mohol reagovať.\nVychádzajúc však z už uvedených dôvodov, na základe ktorých sú podľa názoru ústavného\n\n83\n\nsúdu navrhovateľmi napadnuté ustanovenia § 28 ods. 2, § 28 ods. 3 a § 79c zákona\no ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. v súlade tak s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj s čl. 47 ods. 3 ústavy a taktiež aj s čl. 48 ods. 1 ústavy, možno podľa názoru ústavného\nsúdu (vzhľadom na skutočnosť, že ochrana týmito článkami ústavy poskytovaná má\nobdobnú povahu ako ochrana poskytovaná čl. 6 ods. 1 dohovoru) bez ďalšieho konštatovať,\nže napadnuté ustanovenie § 79c zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 114/2013 Z. z. je\nv súlade aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVI.\nZáver\n41. Plénu ústavného súdu bol predložený na rozhodnutie návrh sudcu spravodajcu aj\nprotinávrh predsedníčky ústavného súdu.\n42. Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša\nnadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa\nzamietne.\nPodľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať\na uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.\nPodľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša\nnadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa\nzamietne.\n43. V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní\njedenásti sudcovia. Za návrh alebo za protinávrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak sa\nnávrh zamietne. Za bod 1 výroku hlasovalo 8 sudcov a proti hlasovali 3 sudcovia.\nPri hlasovaní o bode 2 výroku bolo 6 sudcov za protinávrh, 5 sudcov za návrh spravodajcu,\na preto bol návrh skupiny poslancov v tejto časti zamietnutý.\n\n84\n\nPodľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky stráca ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti\n„Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho“ účinnosť. Ak národná rada neuvedie\ntoto ustanovenie do súladu s ústavou, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Pretože preskúmavané ustanovenie\nmalo pozastavenú účinnosť (uznesenie uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\n20. júna 2013 pod č. 159/2013 Z. z.), znamená to, že už účinnosť znovu nenadobudne.\nUverejnením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zanikajú účinky\npozastavenia účinnosti ostatných napadnutých častí zákona o ústavnom súde (čl. 125 ods. 5\na 6 ústavy).\nV záujme právnej istoty o podobe platnej a účinnej právnej úpravy, resp. aby\nnevznikli pochybnosti o oživení pôvodnej úpravy (§ 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde)\nústavný súd uvádza, že dňom vyhlásenia nálezu uverejnením nálezu v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky (čl. 125 ods. 6 ústavy) budú mať relevantné ustanovenia nasledujúcu\npodobu:\nParagraf 28 ods. 2, 3 a 4 zákona o ústavnom súde bude znieť:\n(2) Ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho\npredpojatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak v dôsledku\nvylúčenia sudcov alebo odmietnutia viacerých sudcov účastníkmi konania nie je možný\npostup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej plénum Ústavného súdu tak, že\npri rozhodovaní sa na vylúčenie sudcov alebo odmietnutie sudcov pre predpojatosť\nneprihliada.\n(3) Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre\npredpojatosť rozhodne iný senát. Ak v dôsledku vylúčenia sudcov alebo odmietnutia sudcov\núčastníkmi konania nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety, rozhodne o veci samej\nsenát v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia účastníka konania o odmietnutí sudcu pre\njeho predpojatosť a vyhlásenia sudcu o svojej predpojatosti vo veci sa neprihliada.\n\n85\n\n(4) Ak sudca sám vyhlási svoju predpojatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa\npodľa odseku 2, ak ide o rozhodovanie pléna Ústavného súdu, alebo podľa odseku 3, ak ide\no rozhodovanie v senáte Ústavného súdu.\nParagraf 79c znie: (Prechodné ustanovenie) Na konania začaté predo dňom účinnosti\ntohto zákona sa použije tento zákon.\nNavrhovatelia navrhli uložiť odporcovi náhradu trov konania. Ústavný súd v tejto\nčasti taktiež návrh procesne zamietol (bod 2 výroku).\nK výroku tohto rozhodnutia sa pripájajú odlišné stanoviská Petra Brňáka a Milana\nĽalíka.\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\n\nprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na\nuplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne\nSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 17. septembra 2014\n\n86", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:92e162ac-b8ad-435e-9c0b-5ef4e873c050", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 427/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 427/2012 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3. US.427.2012.1"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 102/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 102/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1118073a-ea6c-4131-bb48-271112db5da1"}, {"guid": "ussr:058c69df-e153-4e4f-ac23-3efd8c7c3890", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 550/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 550/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:058c69df-e153-4e4f-ac23-3efd8c7c3890"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2013 z 24. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:93ae6f5b-34eb-4c25-af31-b2846ab6385a"}, {"guid": "ussr:e2c7b0b5-b3a2-4d5f-b38d-1ead57b20773", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 589/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 589/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2c7b0b5-b3a2-4d5f-b38d-1ead57b20773"}, {"guid": "ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 29/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 29/2011 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a56283e-6c6e-459b-98e2-0ed7f753eeaf"}, {"guid": "ussr:ccf26b96-ad50-42f0-8805-632f759fdba3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 39/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 39/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ccf26b96-ad50-42f0-8805-632f759fdba3"}, {"guid": "ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b"}, {"guid": "ussr:27afe5c2-cddd-4b7c-aabb-e6e73405ae75", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 103/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 103/2011 z 21. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:27afe5c2-cddd-4b7c-aabb-e6e73405ae75"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 67/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 z 23. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc"}, {"guid": "ussr:f0c9673b-ab5b-4799-8b96-4f4f7805c153", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/05 z 22. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0c9673b-ab5b-4799-8b96-4f4f7805c153"}, {"guid": "ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 51/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:046af510-dd64-4582-b5ed-5d8ea5ef2b7b"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef32ecc-9b37-4115-8bc5-08650f8a5312"}, {"guid": "ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 48/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 48/03 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f380dbe0-1499-4b54-ba1e-717b0eb539e5"}, {"guid": "ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/01 z 18. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-18", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:755cccaf-b736-4aeb-b453-c0959b8d7b62", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.12.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/98 z 17. 11. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-11-17", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.12.1998.1"}, {"guid": "ussr:6161f04c-8738-40c8-ab23-88114c950e51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/96 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1"}, {"guid": "ussr:4e436afd-8cca-4e95-8e94-e3dd1f447f81", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 41/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 41/95 z 7. 11. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-11-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e436afd-8cca-4e95-8e94-e3dd1f447f81"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": []}