{"guid": "ussr:bf4f1402-639c-4503-b092-30f887a8ea23", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. októbra 2015, sp. zn. PL. ÚS 45/2015, ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-10-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-101.odsek-1", "nazov": "čl. 101 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-101.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-134.odsek-2", "nazov": "čl. 134 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-134.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102.odsek-1", "nazov": "čl. 102 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-102"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128", "nazov": "čl. 128 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 134 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 134 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 134 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 128", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 128", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 128", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 134 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 134 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 134 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-101", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-134", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-102", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bf4f1402-639c-4503-b092-30f887a8ea23", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 45/2015\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2015 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa\nTkáčika predbežne prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 128 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na začatie konania\no výklad čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 128 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj výklad čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 101\nods. 1 a čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\n\nNávrh prezidenta Slovenskej republiky o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 11. augusta 2015\ndoručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“ alebo „navrhovateľ“)\npodľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. b)\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\n\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na začatie konania o výklad čl. 2 ods. 2\nústavy v spojení s čl. 128 ústavy, ako aj výklad čl. 134 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 101 ods.\n1 a čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy.\nPrezident svoj návrh odôvodnil takto:\n«1. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) začne konanie, ak podá návrh\nprezident republiky.\n2. Táto procesná legitimácia prezidenta republiky platí aj pre konanie o výklad\nústavy a ústavných zákonov upravené v čl. 128 ústavy.\n3. Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona,\nak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný\nodo dňa jeho vyhlásenia.\n4. Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad ústavy\nalebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci\no tom, ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci.\nV takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný\nčiniteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať ústavou alebo ústavným zákonom zverené\nkompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad\nústavy alebo ústavného zákona na ďalšie konanie (PL. ÚS 14/06).\n5. Ústavný súd v konaní PL. ÚS 11/09 v spojení s vecou sp. zn. II. ÚS 30/97\nk predpokladom, za splnenia ktorých podáva výklad ústavy, uviedol:\n„Prvou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik sporu medzi\nnavrhovateľom a štátnym orgánom... Druhou podmienkou je vznik sporu o právo alebo\npovinnosť, ktorú ústava priznáva stranám sporu... Podmienkou konania podľa čl. 128 ods. 1\nústavy je faktický vznik sporu. Právne účinky podľa čl. 128 ods. 1 ústavy sa však nespájajú\ns akýmkoľvek sporom o výklad ústavy, ale len s ústavne relevantným sporom... Ústavne\nrelevantný spor o výklad ústavy podľa čl. 128 ods. 1 ústavy nemôže vzniknúť medzi každým\nsubjektom oprávneným podať návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. a). Ústavne relevantný spor\n\n2\n\no výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi orgánmi, ktorým ústava\ntaké právo alebo povinnosť ustanovuje. Z citovaného vyplýva, že v konaní podľa čl. 128\nústavy musí ísť o konkrétny (faktický) spor o ústavou, resp. ústavným zákonom priznané\nprávo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú povinnosť, t. j. jednak\nnavrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že sporné ustanovenie\nústavy, resp. ústavného zákona nesprávne vykladá.“\nVšetky tieto predpoklady na vyslovenie záveru, že existuje reálny a faktický spor\nmedzi prezidentom republiky a národnou radou, sú ­ ako to vyplynie z nasledujúcich tvrdení\na dôkazov ­ v celom rozsahu splnené.\n6. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) listom\nzo 16. mája 2014 predložil prezidentovi republiky šiestich kandidátov na tri voľné miesta\nsudcov na ústavnom súde.\n7. Dňa 2. júla 2014 prezident republiky rozhodol o vymenovaní kandidátky Jany\nBaricovej za sudkyňu Ústavného súdu; ostatní piati kandidáti boli toho istého dňa\nnevymenovaní. Na ústavnom súde zostali v dôsledku týchto rozhodnutí dve neobsadené\nmiesta sudcov. Na základe toho prezident republiky požiadal predsedu národnej rady, aby\nvyhlásil voľby nových štyroch kandidátov. Voľba nových kandidátov sa do dňa podania\ntohto návrhu neuskutočnila. Predseda národnej rady Pavol Paška sa verejne vyjadril, že\nnárodná rada si splnila svoju ústavnú povinnosť navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na\ntri voľné miesta sudcov na ústavnom súde, a preto nebude voliť nových kandidátov. Podľa\nobsahu tohto vyjadrenia prezident republiky nebol oprávnený nevymenovať kandidátov na\nzáklade použitia výkladu ústavy pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012 (ďalej len „výklad vo veci\ngenerálny prokurátor“).\n8. Piati neúspešní kandidáti podali sťažnosti na ústavný súd. O týchto sťažnostiach sa\nviedli dve konania. V konaní III. ÚS 571/2014 ústavný súd nálezom, po konštatovaní, že\nprezident republiky porušil rozhodnutím o nevymenovaní základné práva Evy Fulcovej,\nMiroslava Duriša a Juraja Sopoligu, zrušil rozhodnutia prezidenta republiky o ich\nnevymenovaní. Súčasne bolo prezidentovi republiky uložené, aby v ich veciach znova konal\na rozhodol. Konanie o sťažnostiach Jána Bernáta a Imricha Volkaia bolo, po späťvzatí ich\nsťažností, zastavené. V dôsledku zastavenia konania zaniklo ich postavenie kandidátov na\n3\n\nsudcov Ústavného súdu; moje rozhodnutia o ich nevymenovaní sa stali záväzné\na nezmeniteľné. Výsledkom týchto konaní je v súčasnosti taký stav, že na ústavnom súde sú\nstále dve voľné miesta sudcov, avšak na tieto miesta sú už len traja kandidáti: Eva Fulcová,\nMiroslav Duríš a Juraj Sopoliga.\n9. Na základe výsledku týchto konaní prezident listom zo dňa 22. júla 2015 požiadal\npredsedu národnej rady, aby národná rada zvolila jedného kandidáta na sudcu ústavného\nv súlade s čl. 134 ústavy tak, aby mohol prezident znovu konať a rozhodnúť v súlade\ns rozhodnutím III. ÚS 571/2014.\n10. Podľa navrhovateľa výkladu ústavy však naďalej trvá stav, ktorého podstata\nspočíva v tom, že národná rada nie je pripravená voliť nových kandidátov na sudcov\nústavného súdu v prípade, ak prezident nevymenuje polovicu z nich a požiada národnú radu\no zvolenie nových kandidátov. Pod pojmom „vec je sporná“ v tomto konkrétnom prípade\ntreba považovať to, že národná rada a prezident republiky, ako ústavné orgány zodpovedné\nza navrhovanie kandidátov a ich menovanie za sudcov ústavného súdu, majú odlišný názor\nna výkon svojich kompetencií. Preto trvá aj spor medzi navrhovateľom tohto výkladu\na národnou radou. Prezident tvrdí, že z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov\nústavného súdu vymenuje len tých za sudcov ústavného súdu, ktorí sú na to vhodní\na spôsobilí tak, ako to vyplýva z kritérií výkladu vo veci generálny prokurátor. Ak na\nneobsadené voľné miesta sudcov ústavného súdu nie je dostatok, t. j. dvojnásobný počet\nkandidátov, národná rada je povinná ich dovoliť; národná rada, naopak, tvrdí (dôkazy\nuvedené v časti II tohto návrhu), že z predloženého dvojnásobného počtu kandidátov na\nsudcov ústavného súdu je prezident povinný, ak zistí, že spĺňajú ústavou ustanovené\npredpoklady, vymenovať potrebný počet sudcov ústavného súdu bez použitia výkladu vo veci\ngenerálny prokurátor.\n11. Podľa názoru navrhovateľa je preto potrebné požiadať ústavný súd o výklad\nčlánkov 2 ods. 2 v spojení s čl. 128 ústavy a článkov 134 ods. 2 v spojení s čl. 101 ods. 1\na 102 ods. 1 písm. s) ústavy; výklad týchto článkov ústavy by mal prispieť k objasneniu\ntoho, aké práva a povinnosti má národná rada pri navrhovaní kandidátov na sudcov\nústavného súdu so zreteľom na práva a povinnosti prezidenta republiky menovať sudcov\n\n4\n\nústavného súdu a pritom dbať na riadny chod ústavných orgánov, v tomto prípade\nústavného súdu.\n12. Na základe sťažností piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu ústavný súd konal a rozhodoval v dvoch konaniach.\n13. V konaní sp. zn. III. ÚS 571/2014 väčšina senátu prijala a vyhlásila nález, podľa\nktorého: „Základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 1112­2014­BA\nz 2. júla 2014 o nevymenovaní... za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky\nporušené bolo.\n\nRozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1112­2014­BA\n\nz 2. júla 2014 o nevymenovaní...\nzrušuje a\n\nza sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky\n\np r i k a z u j e , aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal\n\na rozhodol.“\n14. Po vyhlásení nálezu III. ÚS 571/2014 bolo toto rozhodnutie ústne odôvodnené\ntakto: „Posudzovanie vhodnosti kandidátov z hľadiska ich profesionálnej a inej spôsobilosti\nna výkon funkcie sudcu ústavného súdu pri zohľadnení základných ústavných požiadaviek\nvyplývajúcich z čl. 134 ods. 3 ústavy je v prípade národnej rady implicitne obsiahnuté už\nv procese ich voľby a navrhovania prezidentovi. Prezident Slovenskej republiky je\noprávnený vykonať svoje posúdenie vhodnosti kandidátov a ich následný výber z hľadiska\nich profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu ústavného súdu v režime\nustanovenia čl. 134 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého má vymenovať potrebný počet sudcov\nústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov navrhnutých národnou radou.\nOprávnenie prezidenta nevymenovať kandidáta na ústavnú funkciu v prípade\nexistencie závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne\nspochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej\nfunkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo\nspôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku\ntejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov, vyplývajúce z výkladu\nústavného súdu podaného ústavným súdom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 sa týka\n5\n\nvýnimočných dôvodov, ktoré sú tak závažné, že z ústavného hľadiska zásadným spôsobom\ndiskvalifikujú kandidáta na výkon príslušnej ústavnej funkcie.\nVo veci sp. zn. I. ÚS 397/2014 týkajúcej sa ústavnej sťažnosti doc. JUDr. Jozefa\nČentéša, PhD., v súvislosti s nevymenovaním do funkcie generálneho prokurátora\npovažoval napríklad ústavný súd za takéto skutočnosti v okolnostiach uvedeného prípadu\npreukázanie konania sťažovateľa smerujúceho k mareniu procesného úkonu v trestnom\nkonaní alebo aj k poškodzovaniu cudzích práv konaním, ktorého podstatou bol úmysel zvaliť\nvinu za skartovanie zápisnice a vymazanie záznamu z počítača na administratívnu\npracovníčku generálnej prokuratúry.\nZ odôvodnení rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov do funkcie sudcu\nústavného súdu však žiadne z takýchto skutočností závažnej či mimoriadnej povahy\nnevyplývajú. Odôvodnenie napádaných rozhodnutí sa obmedzuje na viac menej všeobecné\nkonštatovanie o nesplnení kritéria profesionálnej spôsobilosti zo strany sťažovateľov bez\ntoho, aby boli dostatočne individualizované a konkretizované.\nIný názor prezidenta na posúdenie otázky vhodnosti kandidátov na sudcu ústavného\nsúdu predložených národnou radou bez toho, aby bola preukázaná existencia závažných\nskutočností vzťahujúcich sa na ich osoby, ktoré by dôvodne spochybnili ich schopnosť\nvykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim jej vážnosť alebo\nschopnosť vykonávať túto funkciu spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním\nústavného súdu, neoprávňuje prezidenta na prekročenie rozsahu úvahy, ktorú mu pri výbere\nkandidátov poskytuje čl. 134 ods. 2 ústavy. Inak povedané: neoprávňuje prezidenta\nneakceptovať, a teda nevymenovať viac ako polovicu z celkového dvojnásobného počtu\nkandidátov navrhnutých národnou radou.“\n15. Napriek tomu, že podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) v spojení s § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo súd\nrozsudok vyhlási, je ním viazaný, väčšina senátu III. ÚS vyhotovila písomné odôvodnenie\ns rozdielnymi akcentmi než sú obsahom ústne vyhlásených dôvodov. V písomne\nvyhotovenom odôvodnení väčšina senám III. ÚS vylúčila použitie výkladu vo veci generálny\n6\n\nprokurátor. Z písomného odôvodnenia nálezu ­ a v rozpore s ústne vyhláseným\nodôvodnením ­ vyplýva, že väčšina senám nepovažovala za potrebné preskúmať\nodôvodnenia rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľov do funkcie sudcu\nústavného súdu ani z toho aspektu, či z nich (ne)vyplývajú skutočnosti závažnej či\nmimoriadnej povahy (v zmysle výkladu vo veci generálny prokurátor), pretože konštatovala,\nže rozhodnutie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2\nústavy sa nezdôvodňuje, a preto je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodnenia\ntohto rozhodnutia. Zatiaľ čo väčšina senátu v ústne vyhlásenom odôvodnení implicitne\npripúšťa použitie výkladu vo veci generálny prokurátor na menovanie sudcov ústavného\nsúdu tým, že v tomto prípade iba konštatuje jeho nesprávne uplatnenie prezidentom\n(neexistencia skutočností závažnej a mimoriadnej povahy o nespôsobilosti kandidátov a ich\nindividualizované zdôvodnenie), pričom zároveň na žiadnom mieste tohto ústne\nvyhláseného odôvodnenia neuvádza výslovnú nemožnosť použiť výklad vo veci generálny\nprokurátor na menovanie ústavných sudcov, tá istá väčšina senátu v písomnom odôvodnení\ntvrdí, že skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu\ncez jediný výklad ústavného súdu (výklad vo veci generálny prokurátor) viažuci sa na\nmenovanie generálneho prokurátora je viac ako účelové a výklad vo veci generálny\nprokurátor sa na proces menovania sudcov ústavného súdu nevzťahuje.\n16. Navrhovateľ v tejto súvislosti upozorňuje, že datovanie písomne vypracovaného\nrozhodnutia a odôvodnenia nezodpovedá jeho vyhotoveniu, pričom je nejasná procedúra\njeho vyhotovenia, zvlášť otázka, kedy senát zasadal, radil sa a hlasoval o písomnom\nodôvodnení nálezu III. ÚS 571/2014 v častiach, v ktorých sa písomne odôvodnenie\nnezhoduje s ústne vyhlásenými dôvodmi, alebo je s nimi v rozpore.\n17. Navrhovateľ tiež konštatuje rozpornosť v konaniach senátov ústavného súdu, keď\nv konaní sp. zn. II. ÚS 718/2014 došlo síce k zastaveniu konania vo veciach sťažností Jána\nBernáta a Imricha Volkaia, avšak vo veciach II. ÚS 718/2014 a II. ÚS 719/2014, v ktorých\nboli prijaté sťažnosti týchto dvoch sťažovateľov, senát konštatoval, že sťažnosti v časti,\nv ktorej vylučujú použitie výkladu ústavy vo veci PL. ÚS 4/2012 (výklad vo veci generálny\nprokurátor), sú zjavne neopodstatnené. Naopak, senát dodal, že práve použitie tohto\nvýkladu viedlo k prijatiu sťažností na ďalšie konanie, lebo len v konaní o veci samej možno\n7\n\npreskúmať adekvátnosť a opodstatnenosť aplikácie výkladu vo veci generálny prokurátor\npre dve konkrétne individuálne sťažnosti nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu.\n18. Výsledkom týchto konaní pred ústavným súdom je, najmä v dôsledku\nprotirečivých postupov a rozhodnutí dvoch senátov, značná právna neistota. Právna\nneistota sa vzťahuje predovšetkým na otázku, či prezident republiky mohol a musel použiť\nvýklad vo veci generálny prokurátor a či po jeho opodstatnenom použití, ktoré vyústilo do\nnevymenovania kandidátov na sudcov ústavného súdu tak, že ich počet klesol pod\ndvojnásobok kandidátov na jedno voľné miesto sudcu ústavného súdu, národná rada je\nalebo nie je povinná zvoliť nových kandidátov na voľné posty na ústavnom súde.\n19. Uvedený stav právnej neistoty založil a udržuje faktický spor medzi\nnavrhovateľom a národnou radou; z týchto prístupov rozhodovacích formácií ústavného\nsúdu vyvodzuje prezident republiky iné dôsledky pre svoju ústavnú prax pri menovaní\nsudcov ústavného súdu, než ich vyvodzuje národná rada. Prezident trvá na tom, že národná\nrada mu je povinná predložiť nových kandidátov, ak pôvodne zvolení kandidáti neboli\nvymenovaní za sudcov ústavného súdu. Národná rada tvrdí, že takú povinnosť nemá. Podľa\njej právneho názoru nie je povinná voliť nových kandidátov na sudcov ústavného súdu\nv prípade, ak ich nedostatok v menovacom procese je spôsobený tým, že prezident\nnevymenoval viac ako polovicu z navrhnutých kandidátov. Rozpor v týchto názoroch je\nďalším dôkazom, že je tu faktický spor, ktorý oprávňuje prezidenta na podanie tohto návrhu\nna výklad.\n20. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 101 ods. 1 ústavy prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny\nchod ústavných orgánov.\nPodľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident vymenúva a odvoláva sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky.\n\n8\n\nPodľa čl. 134 ods. 2 ústavy Národná rada Slovenskej republiky navrhuje\ndvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky\nvymenovať.\nPodľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan\nSlovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek\n40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom\npovolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.\nPodľa čl. 128 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného\nzákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne\nzáväzný odo dňa jeho vyhlásenia.\n21. Podľa výkladu vo veci generálny prokurátor: „Prezident Slovenskej republiky je\npovinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky,\na ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď\nvymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že\ntohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa\nzákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa\nna osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu\nspôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto\nosoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným\nposlaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod\nústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). Prezident\nuvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“\n22. Prezident republiky je štátnym orgánom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy; konať\nv medziach ústavy tak, ako mu ukladá citovaný článok, znamená, v súlade s čl. 128 ústavy,\naj jeho povinnosť riadiť sa všeobecne záväzným výkladom ústavného súdu, vydanom\nv konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v tomto prípade aj výkladom vo veci\ngenerálny prokurátor.\n23. V druhej vete výkladu vo veci generálny prokurátor je určujúcim kritériom pre\npostup a rozhodovanie prezidenta republiky pri vymenovaní kandidátov na ústavné funkcie\n9\n\njeho povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov. Z ústavy jednoznačne vyplýva, že\ngenerálny prokurátor nie je jediný ústavný orgán, ktorého do funkcie menuje prezident\nrepubliky. Patria k nim aj (nielen) sudcovia ústavného súdu.\n24. Preto prezident republiky pri svojom postupe a rozhodovaní o šiestich\nkandidátoch na sudcov ústavného súdu vzal do úvahy, pri plnení svojej povinnosti dbať na\nriadny chod ústavných orgánov, kritériá kladené na kandidátov uvedené v druhej vete\nvýkladu vo veci generálny prokurátor, t.j. ich spôsobilosť a vhodnosť na zastavanie funkcie\nsudcu ústavného súdu.\n25. Povinnosť dbať na riadny chod ústavných orgánov je takou povinnosťou, ktorá\ntrvá počas celého funkčného obdobia prezidenta republiky. Túto povinnosť nemôže\nobmedziť alebo modifikovať žiadna skutočnosť, ani rozhodnutia ústavného súdu. Z toho\ndôvodu nález ústavného súdu III. ÚS 571/2014, ktorý ukladá prezidentovi, aby znovu konal\na rozhodol, neznamená, že prezident musí vymenovať zo zostávajúcich kandidátov sudcov\nústavného súdu; jeho význam spočíva len v tom, že prezident republiky musí zopakovať celý\nproces výberu sudcov ústavného súdu z kandidátov, ktorí sa vrátili do procesu skúmania ich\npredpokladov prostredníctvom účinkov citovaného nálezu ústavného súdu. Aj v tomto\nnovom procese však prezident republiky musí dbať na to, aby kandidáti vymenovaní za\nsudcov ústavného súdu vykonávali svoje funkcie tak, že prezident republiky bude môcť\nkonštatovať splnenie svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavného súdu.\n26. Prezident republiky pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod ústavných\norgánov, vrátane ústavného súdu, nemôže byť obmedzovaný alebo nemôže mu byť bránené\nv jej plnení tak, že národná rada nebude rešpektovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu\nz čl. 134 ods. 2 ústavy, t.j. navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má\nprezident republiky vymenovať. Národná rada nemá oprávnenie na také obmedzovanie; má\nvšak, podľa citovaného článku ústavy, povinnosť dbať na to, aby prezident republiky mal\nv každom štádiu procesu vymenúvania sudcov ústavného súdu k dispozícii dvojnásobný\npočet kandidátov na každé voľné miesto sudcu.\n27. V čl. 101 ods. 1 ústavy je jednoznačný príkaz dbať na riadny chod ústavných\norgánov; ústava žiadnym spôsobom, pri ustanovení tejto povinnosti, nerozlišuje medzi\nústavnými orgánmi, ktorých prezident menuje. Z toho vyplýva, že prezident republiky musí\n10\n\nplniť túto povinnosť pri každom ústavnom orgáne, ktorý patrí do jeho menovacích\nprávomocí. Táto jeho povinnosť nezaniká alebo sa nemení kvôli tomu, že menovaniu\nniektorých ústavných orgánov predchádza navrhovanie len jedného kandidáta (generálny\nprokurátor, predseda najvyššieho súdu) alebo viacerých kandidátov (dvojnásobok\nkandidátov na každé voľné miesto sudcu ústavného súdu). Na taký záver by musela existovať\nvýslovná opora v platnom texte ústavy a výslovné rozlíšenie posilnené osobitným ústavným\nčlánkom vzťahujúcim sa k odlišnej povinnosti prezidenta vo vzťahu k menovaniu ústavných\nsudcov a taký článok ústava nemá. Z toho vyplýva, že povinnosť prezidenta republiky dbať\nna riadny chod ústavných orgánov sa musí plniť pri každom ústavnom orgáne rovnakým\nspôsobom, s rovnakou intenzitou a bez rozlišovania (nediskriminačne) medzi procesmi\na výsledkami navrhovania kandidátov na ústavné orgány.\n28. K tejto interpretácii povinností prezidenta v bode 10 svojho doplňujúceho\nstanoviska z 22.10.2012 predsedníčka ústavného súdu vo veci výkladu vo veci generálny\nprokurátor uviedla: „Vo vzťahu k personálnym návrhom predloženým prezidentovi možno\nvychádzajúc z už uvedeného konštatovať, že v prípade, ak z ústavy nevyplýva povinnosť\nprezidenta rešpektovať predložený personálny návrh [v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. g) ústavy\nv spojení s čl. 111 ústavy ­ prezident „vymenuje a odvolá“ členov vlády], ale ústava len bez\nďalšej konkretizácie predpokladá spolupôsobenie prezidenta pri riešení personálnych\notázok [napr. čl. 102 ods. 1 písm. h), písm. t) a i. ­ prezident „vymenúva a odvoláva“], má\nprezident rovnocenné postavenie s predkladateľom personálneho návrhu, a to v tom zmysle,\nže aj prezident je (rovnako ako predkladateľ personálneho návrhu) oprávnený tento\npersonálny návrh autonómne uvážiť a rozhodnúť sa, či ho akceptuje alebo neakceptuje.“\nA v bode 12 toho istého stanoviska dodala: „Ústava nepriznáva národnej rade\nbezprostredné právomoci vo vzťahu k občanmi priamo volenému prezidentovi. Preto\nv prípade, ak ústava bez ďalšieho používa formuláciu „vymenúva a odvoláva“, nemožno\nprijať takú interpretáciu ústavy, ktorá by prezidentovi uložila všeobecnú povinnosť prijať\npersonálne návrhy národnej rady bez možnosti ich odmietnuť.“ Tento názor predsedníčky\nústavného súdu vyvracia názor národnej rady o tom, že ak raz zvolila potrebný počet\nkandidátov, tak už jej v tom istom prípade nemôže vzniknúť nová povinnosť voliť kandidátov.\nUvedené stanovisko predsedníčky ústavného súdu zároveň významne spochybňuje výklad\n11\n\nv písomnom odôvodnení nálezu III. ÚS 571/2014, podľa ktorého výklad vo veci generálny\nprokurátor nebol v prípadoch nevymenovaných kandidátov použiteľný.\n29. V neposlednom rade treba súčasne vziať do úvahy princíp suverenity ľudu,\nz ktorého vyplýva, že jediným nositeľom štátnej moci sú občania. Na základe kritéria dôvery\nsi priamo volia svojich zástupcov, či už do národnej rady alebo do funkcie prezidenta\nrepubliky, v prirodzenom očakávaní, že práve prostredníctvom zvolených zástupcov budú\nobčania realizovať svoje predstavy o fungovaní štátu a o tom, kto by mal zastávať nielen\npriamo volené ústavné funkcie, ale aj tie, na ktorých obsadzovaní sa priamo volení\nzástupcovia podieľajú. Z tohto pohľadu a aj v nadväznosti na citované stanovisko\npredsedníčky ústavného súdu je priamo volený prezident v rovnocennom postavení\ns národnou radou. Keď národná rada volí dvojnásobný počet kandidátov na ústavných\nsudcov, v nijakom prípade nie je povinná akceptovať návrhy predložené oprávnenými\nsubjektmi. Okruh kandidátov, ktorých národná rada predloží prezidentovi republiky, si\nvyberá výlučne na základe vlastného uváženia spomedzi osôb spĺňajúcich formálne kritériá,\npričom zvolenie alebo nezvolenie konkrétneho kandidáta nijako nezdôvodňuje a je úplne\nbežné, že sa v národnej rade voľba kandidátov opakuje preto, že sa nepodarilo zvoliť\npotrebný počet kandidátov. Prezidentova možnosť výberu je v porovnaní s národnou radou\nnepochybne viac limitovaná už tým, že si môže vyberať výlučne z okruhu kandidátov\nzvolených národnou radou, čo vyplýva priamo z textu ústavy. Vzhľadom na svoje\nrovnocenné postavenie s národnou radou však prezident nemôže byť postavený do situácie,\nže z dvojnásobného počtu kandidátov spĺňajúcich formálne kritériá si musí vždy vybrať\npolovicu. Možnosť jeho uváženia by sa tým fakticky zúžila. Na to, aby mal prezident\nrepubliky vždy povinnosť vymenovať polovicu kandidátov, by musel existovať základ buď\nv ústavnom texte alebo vo všeobecne záväznom výkladovom rozhodnutí Ústavného súdu, čo\nvšak v tomto prípade nie je dané.»\nVzhľadom na uvedené sa prezident v petite svojho návrhu domáha takto znejúceho\nvýkladu:\n„Prezident Slovenskej republiky je pri plnení svojej povinnosti dbať na riadny chod\nústavných orgánov oprávnený a povinný, po preskúmaní ústavných predpokladov na sudcu\n\n12\n\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, vymenovať len takých kandidátov na sudcu tohto\nsúdu, navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky, u ktorých, v súlade s výkladom\nÚstavy Slovenskej republiky v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nPL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 uverejnenom pod č. 390/2012 Z. z., nezistil žiaden dôvod\nzávažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho\nschopnosť vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom\nneznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNárodná rada Slovenskej republiky je povinná dbať na to, aby prezident Slovenskej\nrepubliky mal v každom štádiu procesu vymenúvania sudcov Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky k dispozícii dvojnásobný počet kandidátov na každé voľné miesto sudcu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky.“\nDňa 31. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie prezidenta, v ktorom\nuviedol:\n«Dňa 6. augusta 2015 som podal návrh na výklad Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), ktorý sa vedie pod sp. zn. Rvp 11794/2015. Tento návrh odôvodňujem\nexistenciou sporu medzi prezidentom republiky a Národnou radou Slovenskej republiky\n(ďalej len „národná rada“), ktorý sa vzťahuje na dve základné otázky.\nPrvou otázkou je, či som ako prezident republiky povinný, bez ďalšieho, vymenovať\nsudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z navrhnutých\nkandidátov, ak títo spĺňajú ústavou ustanovené predpoklady, alebo môžem a som povinný\npreskúmať aj ich vhodnosť a spôsobilosť na vykonávanie tejto funkcie; druhá otázka sa\nvzťahuje na povinnosť národnej rady zabezpečiť, aby prezident republiky mal na každé\nuvoľnené miesto na ústavnom súde dvojnásobný počet kandidátov.\nTieto otázky vznikli v súvislosti s dvomi konaniami a rozhodnutiami na ústavnom\nsúde. Prvým rozhodnutím je výklad ústavy a ústavných zákonov v uznesení ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2014 ­ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. 390/2012 Z. z., ktorý ukladá prezidentovi republiky pri kandidátovi na ústavnú funkciu\npreskúmať aj iné, než ústavné (zákonné) kritériá. Druhým rozhodnutím je nález sp. zn.\nIII. ÚS 571/2014, v ktorom väčšina senátu prijala a vyhlásila nález, ktorý je inak\n13\n\nodôvodnený v ústnom vyhlásení a inak v jeho písomnom vyhotovení (podrobnejšie v návrhu\nna výklad ústavy).\nV dôsledku týchto rozhodnutí ústavného súdu a toho, že v konaní tohto súdu sp. zn.\nII. ÚS 718/2014 došlo, po späťvzatí sťažností dvoch kandidátov, ktorých som nevymenoval,\nk zastaveniu konania, zostali na dve voľné miesta sudcov ústavného súdu traja kandidáti.\nVzhľadom na to som požiadal predsedu národnej rady, aby doplnil, v súlade s ústavou,\npočet kandidátov na štyroch.\nObsah tohto listu (predsedu národnej rady, pozn.) potvrdzuje, že v prípade\nkandidátov na sudcov ústavného súdu existuje a pretrváva reálny spor medzi prezidentom\nrepubliky a národnou radou o spôsob, akým má prezident republiky rozhodovať\no kandidátoch na sudcov ústavného súdu, navrhnutých národnou radou, ako aj o tom, či\nnárodná rada je zodpovedná za dostatočný, ústavou ustanovený, počet kandidátov.\nPreto navrhujem, aby tento list bol považovaný za dôkaz, ktorý, skutkovo, nielen\nodôvodňuje prijatie návrhu na výklad ústavy na ďalšie konanie, ale aj prijatie meritórneho\nvýroku vo veci samej tak, ako je navrhnutý v pôvodnom návrhu na výklad ústavy.»\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak\nje vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný\nodo dňa jeho vyhlásenia.\nPodľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 128 ústavy\nv pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa\ntáto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\nPodľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania prezident Slovenskej republiky.\n14\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak\nnávrh podá prezident Slovenskej republiky.\nPodľa § 46 ods. 1 zákona o ústavnom súde oprávnenými na podanie návrhu na\nzačatie konania o výklade sú osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e).\nPodľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd podáva výklad ústavných zákonov\nlen vtedy, ak je vec sporná.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému\nsúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne\nproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu\na navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)\nzástupca.\nPodľa § 47 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania o výklade okrem\nvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 zákona o ústavnom súde musí obsahovať údaje\no tom, ktorý ústavný zákon, prípadne ktorá jeho časť alebo ktoré jeho ustanovenie sa má\nvyložiť, z akých dôvodov je vec sporná a ktorý štátny orgán si podľa navrhovateľa\nnesprávne vykladá ústavný zákon.\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n\n15\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 134 ods. 2 ústavy sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej\nrady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada\nSlovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má\nprezident Slovenskej republiky vymenovať.\nPodľa čl. 101 ods. 1 ústavy hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident\nreprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje\nriadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia\na presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.\nPodľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy prezident vymenúva a odvoláva sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho\nprokurátora.\nIII.\nÚstavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\npléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\nPri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na začatie konania na ďalšie\n16\n\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nDoterajšiu prax uplatňovania čl. 128 ústavy v konaní pred ústavným súdom možno\nzovšeobecniť tak, že ústavný súd návrh na podanie výkladu meritórne prerokuje až vtedy,\nkeď sa preukáže splnenie podmienok ustanovených ústavou na začatie takého konania,\npričom, vychádzajúc zo svojej judikatúry, ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 30/97\nv tejto súvislosti zhrnul:\n«1. „Účelom konania o výklad ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky je vyložiť sporné ustanovenie ústavného zákona jednoznačným\nspôsobom tak, aby k sporu, ktorý viedol k začatiu konania ústavného súdu, už v budúcnosti\nnedochádzalo. Hoci jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu\nústavného zákona je vznik konkrétneho sporu medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi\nSlovenskej republiky a v konkrétnom čase, uznesenie ústavného súdu o výklade sporného\nustanovenia Ústavy Slovenskej republiky má účinky „erga omnes“ s trvalou platnosťou (až\ndo obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia tohto ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol\npredmetom výkladu ústavného súdu).“ (I. ÚS 61/96, s. 9)\n2. „Jednou z podmienok konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, je\nexistencia sporu (§ 45 zákona č. 38/1993 Z. z.).“ (I. ÚS 61/96, s. 5).\n„Jednou zo základných podmienok prijatia návrhu na podanie výkladu ústavného\nzákona je preukázanie toho, že je vec sporná. Ako ústavný súd už predtým uviedol\nv prípadoch vedených pod sp. zn. I. ÚS 20/94 a I. ÚS 7/96: „Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky je v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, viazaný návrhom\noprávneného\n\nsubjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že vec je sporná.“\n\n(I. ÚS 51/96, s. 3)\n\n17\n\n3. „Zákon č. 38/1993 Z. z. slovom „sporný“ označuje konanie o veciach, v ktorých\ndošlo k sporu a kde proti sebe stoja dve strany – štátne orgány s rozdielnym názorom na\ninterpretáciu ústavnej normy (§ 46 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.).“ (I. ÚS 39/93, s. 7)\n4. „Účelom výkladu ústavného zákona je skutočnosť, že sa navrhovateľ domáha\nsprávneho používania svojho subjektívneho práva či subjektívnej povinnosti v tomto\nústavnom zákone upravenom. Výklad o uplatňovanie práv iných subjektov, ako tých, ktorým\nsú práva či povinnosti ústavným zákonom priznané, by odporovalo účelu podávania\nvýkladu ústavných zákonov podľa článku 128 ods. 1 ústavy.“ (I. ÚS 129/93, s. 2).\n5. „Pri výklade ústavných zákonov, ak je vec sporná, ústavný súd v súlade s čl. 2\nods. 2 ústavy rešpektuje ústavou a zákonmi vymedzené právomoci jednotlivých zložiek\nštátnej moci Slovenskej republiky. Výkladom ústavného zákona ústavný súd nemôže dospieť\nk stanoveniu (určeniu) takej právomoci jedného štátneho orgánu Slovenskej republiky,\nktorá je už ústavou alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom zverená do\nprávomoci iného štátneho orgánu Slovenskej republiky odlišného od toho, ústavná\nprávomoc ktorého je predmetom konania ústavného súdu o výklad ústavných zákonov podľa\nčl. 128 ods. 1 ústavy. V prípadoch, keď právna úprava Slovenskej republiky zveruje určité\nprávomoci konkrétne určeným štátnym orgánom, ktoré sú súčasne jediné oprávnené k ich\nvýkonu, nepatrí už takáto právomoc žiadnemu ďalšiemu orgánu Slovenskej republiky\nvrátane prezidenta Slovenskej republiky. Takýto právny stav nemôže meniť ani ústavný súd\nv konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná.“ (I. ÚS 61/96, s. 18)\n6. „Preukázaniu spornosti výkladu ústavného zákona v rámci predbežného\nprerokovania návrhu na podanie výkladu ústavného zákona predchádza určenie okruhu\ntých otázok, ktoré môžu byť predmetom konania o výklad ústavného zákona pred ústavným\nsúdom... Po zistení a ustálení predmetu (okruhu) tých otázok, ktoré môžu byť predmetom\nkonania pred ústavným súdom o výklad ústavného zákona (a v jeho rámci), ústavný súd\nskúma, či ohľadom ich výkladu došlo k sporu medzi účastníkmi konania o výklad ústavných\nzákonov, ak je vec sporná, pred ústavným súdom.“ (I. ÚS 61/96, s. 6)\n7. „Pod zjavne neopodstatneným návrhom na podanie výkladu ústavného zákona, ak\nje vec sporná, je podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť aj ten, ktorým sa žiada\n\n18\n\nvýklad takých ustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, hoci sú (môžu byť)\npredmetom zákonnej úpravy.“ (I. ÚS 61/96, s. 20).»\nPrezident ako navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania podľa čl. 128 ústavy\nuviedol, že k sporu medzi ním a Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná\nrada“) došlo v súvislosti s ním označenými ustanoveniami ústavy, pričom svoje tvrdenie\no existencii sporu o výklad ním označených článkov ústavy odôvodňuje v podstate tým, že:\nA. Na rozdiel od názoru národnej rady je podľa názoru navrhovateľa pri vymenúvaní\nsudcov ústavného súdu potrebné použiť výklad ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012,\na teda podľa jeho názoru pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prezident\nmusí prihliadať aj na to, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na\nosobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu sudcu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto\nsúdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky“.\nB. Na rozdiel od názoru národnej rady podľa názoru navrhovateľa zastavením\nkonania o ústavných sťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu Jána Bernáta\na Imricha Volkaia zaniklo ich postavenie kandidátov na sudcov ústavného súdu, v dôsledku\nčoho v súčasnosti na dve voľné miesta sudcov ústavného súdu existujú len traja kandidáti\n(Eva Fulcová, Miroslav Duriš a Juraj Sopoliga), a preto je národná rada povinná zvoliť ešte\njedného kandidáta na sudcu ústavného súdu.\nA. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdenú existenciu sporu medzi ním a národnou radou\nv súvislosti s otázkou, či pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prezident\nmôže/musí prihliadať aj na to, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej\nsa na osobu kandidáta, ktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu\nsudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu\ntohto súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky“, ústavný súd konštatuje, že\nv okolnostiach danej veci neexistuje právne relevantný spor medzi národnou radou\n\n19\n\na navrhovateľom, a teda návrh navrhovateľa v tejto časti nespĺňa zásadnú náležitosť\npredpísanú zákonom na začatie konania o výklad ústavy a ústavných zákonov.\nÚstavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že otázka, s ktorou sa\nnavrhovateľ obrátil na ústavný súd, už bola ústavným súdom právoplatne vyriešená, a to\nv rámci konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 571/2014, v ktorom ústavný súd jednoznačne\nkonštatoval, že výklad navrhovateľom označených ustanovení ústavy nie je ústavne\nkonformný, ale práve naopak, navrhovateľ aplikáciou presadzovaného výkladu porušil\npráva sťažovateľov.\nAk teda aj v minulosti existoval spor medzi navrhovateľom a národnou radou o tom, či je\nprezident oprávnený pri rozhodovaní o vymenovaní sudcov ústavného súdu prihliadať aj na\nto, či neexistuje „žiaden dôvod závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta,\nktorá relevantne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky spôsobom neznižujúcim vážnosť funkcie sudcu tohto súdu a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky“, tento spor už ústavný súd právoplatne vyriešil nálezom sp. zn.\nIII. ÚS 571/2014, v rámci odôvodnenia ktorého ústavný súd o. i. výslovne konštatoval, že\nz čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139 ústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby\nz dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu,\npričom v odôvodnení tohto rozhodnutia ústavný súd zároveň osobitne zdôraznil, že\nprávomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade\ns podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy\nv dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, na rozdiel od menovania (resp. nemenovania\njediného) kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, teda výber\nmedzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou na jedno uvoľnené miesto. Ústavný\nsúd v odôvodnení nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 vo vzťahu k prezidentovi napokon taktiež\núplne jednoznačne uviedol:\n„V prípade generálneho prokurátora dostáva na jednu funkciu návrh na jedného\nkandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu zahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom\nkonkretizovaných podmienok navrhnutého kandidáta odmietnuť. V prípade sudcov\nústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný počet kandidátov na ústavných sudcov, ako\n20\n\nmá vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc – hranice možného i povinného výberu – tu\nustanovuje priamo ústava. Ústavná úprava právomocí prezidenta pri menovaní\ngenerálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa zásadne líši. Tam, kde rozlišoval\nústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii ústavy.“\nZ odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 tak jednoznačne vyplýva, že na\nrozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad ústavy\npodaný ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, keďže tento sa\nvzťahuje výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky.\nPrezident je teda povinný z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu ústavného\nsúdu vymenovať presne polovicu za sudcov ústavného súdu, a teda prezident nie je\noprávnený z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu vymenovať menej\nako polovicu za sudcov ústavného súdu z dôvodu, že sa domnieva, že existujú dôvody\nzávažnej skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidátov, ktoré relevantne spochybňujú ich\nschopnosť vykonávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim vážnosť\nfunkcie sudcu a ústavného súdu.\nNad rámec už uvedeného ústavný súd pre úplnosť dodáva, že ak mal prezident\npochybnosť o tom, ako vykladať ním označené ustanovenia ústavy, mal sa na ústavný súd\nobrátiť skôr, ako rozhodol o aplikácii ním presadzovaného výkladu predmetných ustanovení\nústavy, a teda skôr, ako ústavný súd na základe ústavných sťažností kandidátov na sudcov\nústavného súdu vyslovil, že aplikáciou ním presadzovaného výkladu došlo k porušeniu práv\nkandidátov na sudcov ústavného súdu.\nPrezident mal teda postupovať obdobne, ako to bolo v prezidentom opakovane\npripomínanom konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, kde prezident\nnajprv počkal do rozhodnutia ústavného súdu o výklad ústavy a až následne rozhodol\no (ne)vymenovaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.\n\n21\n\nB. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdenú existenciu sporu medzi ním a národnou radou\nv súvislosti s otázkou, či po späťvzatí ústavných sťažností dvoch kandidátov na sudcov\nústavného súdu a následnom zastavení konania o týchto ústavných sťažnostiach zaniklo ich\npostavenie kandidátov na sudcov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať, že medzi\nnavrhovateľom a národnou radou existuje spor, keďže kým sa navrhovateľ domnieva, že\nv súčasnosti existujú len traja kandidáti na sudcu ústavného súdu, naopak, národná rada\nzastáva názor, že spätvzatím ústavných sťažností kandidátmi nedochádza k zániku\npostavenia kandidáta na sudcu ústavného súdu, a teda zastáva názor, že v súčasnosti\nexistujú piati kandidáti na sudcu ústavného súdu.\nAko však vyplýva z relevantných článkov ústavy, ako aj príslušných ustanovení\nzákona o ústavnom súde, v prípade konania o výklad ústavy a ústavných zákonov\nnepostačuje, že medzi dvoma štátnymi orgánmi existuje akýkoľvek spor týkajúci sa výkladu\nkonkrétneho ustanovenia, keďže conditio sine qua non je to, že ústavný súd môže\ninterpretovať len to, čo tvorí súčasť ústavnej úpravy. Ak je potrebné riešiť otázku, ktorá nie\nje upravená ústavou, resp. ústavnými zákonmi, a teda ak daná otázka nie je súčasťou\nústavnej úpravy, ale je súčasťou „len“ zákonnej úpravy, nie je splnená nevyhnutná\npodmienka existencie relevantného (ústavného) sporu a takýto návrh na začatie konania\no výklad je potrebné považovať za zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd pritom v tejto súvislosti už v minulosti konštatoval, že „pod zjavne\nneopodstatneným návrhom na podanie výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, je\npodľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť aj ten, ktorým sa žiada výklad takých\nustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, hoci sú (môžu byť) predmetom\nzákonnej úpravy.“ (I. ÚS 61/96).\nV danom prípade je spornou otázka účinkov zastavenia konania o ústavných\nsťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu na ďalšie trvanie ich kandidatúry na\nsudcov ústavného súdu, resp. otázka, či a kedy dochádza (môže dôjsť) k zániku kandidatúry\nna sudcu ústavného súdu.\n\n22\n\nÚstavný súd v tejto súvislosti v prvom rade upozorňuje, že ústava v čl. 134 ods. 3\n„len“ taxatívne stanovuje predpoklady, ktoré musí každý kandidát na sudcu ústavného súdu\nspĺňať, avšak ani len okrajovo neupravuje otázku vzniku či zániku kandidatúry na sudcu\nústavného súdu. Právna úprava volieb kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu vrátane\nprávnej úpravy vzniku kandidatúry na funkciu sudcu ústavného súdu je tak obsiahnutá „len“\nv zákonnej a podzákonnej právnej úprave – zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov, Volebný poriadok o voľbe a odvolávaní funkcionárov (schválený\nuznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498).\nObdobne, pokiaľ ide o otázku účinkov zastavenia konania o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy, ku ktorému došlo v dôsledku späťvzatia\nústavnej sťažnosti sťažovateľom, ústavný súd poukazuje, že táto otázka nie je predmetom\nústavnej úpravy. Právna úprava zastavenia konania v dôsledku vzatia ústavnej sťažnosti späť\nsťažovateľom je taktiež predmetom „len“ zákonnej úpravy – § 54 zákona o ústavnom súde.\nZ už uvedeného vyplýva, že napriek reálnej existencii sporu medzi navrhovateľom\na národnou radou v súvislosti s otázkou, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k zániku\nkandidatúry dvoch kandidátov na sudcu ústavného súdu, je návrh navrhovateľa potrebné\nv tejto časti považovať za zjavne neopodstatnený, keďže ním žiada o výklad takých\nustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, ale sú predmetom „len“ zákonnej\núpravy, a teda v danom prípade predmetný spor nemá požadovanú kvalitu, t. j. nejde o spor\ntýkajúci sa výkladu ústavy alebo ústavného zákona, ale „len“ o spor o výklad zákonnej,\nresp. podzákonnej právnej úpravy.\nÚstavný súd však, vychádzajúc zo zásady materiálnej ochrany ústavnosti, v záujme\nprávnej istoty nad rámec uvádza, že si je vedomý zdanlivého problému spočívajúceho\nv tom, že nálezom sp. zn. III. ÚS 571/2014 zrušil rozhodnutia navrhovateľa\no nevymenovaní len troch z piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu a ďalší dvaja (Ján\nBernát a Imrich Volkai), o ktorých ústavný súd konal v inom konaní, vzali svoje sťažnosti\n23\n\nspäť, čo nevyhnutne viedlo k zastaveniu konania ústavným súdom, a tým i k pretrvávajúcej\nexistencii rozhodnutí navrhovateľa o ich nevymenovaní.\nÚstavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že je nepochybné, že skutková i právna\nsituácia všetkých piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu je rovnaká\n(v zásade identickosť jednotlivých rozhodnutí navrhovateľa o nevymenovaní), pričom\nz rozhodnutí navrhovateľa o ich nevymenovaní dosiaľ tretím osobám nevznikli žiadne práva\nani povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu by preto nebolo spravodlivé, aby dvom\nkandidátom na sudcov ústavného súdu, ktorí vzali svoje sťažnosti späť, bola rozhodnutiami\nnavrhovateľa, ktoré sú podľa nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zjavne protiústavné, odobratá\nšanca zostať kandidátmi na sudcu ústavného súdu.\nZ uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu navrhovateľ môže a má\nzrušiť dve predmetné rozhodnutia o nevymenovaní Jána Bernáta a Imricha Volkaia\na následne má vybrať dvoch sudcov ústavného súdu z piatich ostávajúcich kandidátov (Ján\nBernát, Eva Fulcová, Miroslav Duriš, Juraj Sopoliga, Imrich Volkai), ktorí mu boli\nnavrhnutí národnou radou. Týmto spôsobom navrhovateľ odstráni ním spôsobený\nprotiústavný stav, ako aj porušenie práv piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu.\nTakýto postup navrhovateľa vyplývajúci z nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 zároveň odstráni\n„rozpor“ s národnou radou, keďže tento vznikol práve v dôsledku krokov navrhovateľa\nnerešpektujúcich nález sp. zn. III. ÚS 571/2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že\nnavrhovateľ je povinný z ostávajúcich piatich kandidátov na sudcov ústavného súdu vybrať\ndvoch sudcov ústavného súdu, pričom pri tomto výbere nemá použiť výklad ústavy podaný\nústavným súdom v konaní sp. zn. PL. ÚS 4/2012, keďže tento, ako je podrobne uvedené\nv náleze sp. zn. III. ÚS 571/2014, sa na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov\nústavného súdu nevzťahuje.\nÚstavný súd, majúc na zreteli už uvedené skutočnosti, v rámci predbežného\nprerokovania predmetný návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde, keďže zistil, že návrh v časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (neexistencia\nprávne relevantného sporu medzi účastníkmi konania – v okolnostiach danej veci nie je\n„spornosť“ vo veci daná) a v časti je zjavne neopodstatnený.\n24\n\nK rozhodnutiu sa pripájajú odlišné stanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\na sudcov Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. októbra 2015\n\n25", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov", "prezident republiky", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "výklad (interpretácia)-ústavy", "kandidát", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 128 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9382d11c-5231-4efa-b7b0-fe09ca9fc032", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 718/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 718/2014 z 23. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1"}, {"guid": "ussr:06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1"}, {"guid": "ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 719/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 719/2014 z 28. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}, {"guid": "ussr:0ea53198-4959-40f0-9713-14903aa49d77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 30/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 30/97 z 13. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-13", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.30.1997.1"}, {"guid": "ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/96 z 26. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-26", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80"}, {"guid": "ussr:ec026f4b-5bab-4d86-89aa-2b9e1f85ee31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.51.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/96 z 26. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.51.1996.1"}, {"guid": "ussr:17f2e1ec-bd4b-4fc2-9475-f59b4ad10759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. 7. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-07-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:244cd4dd-84f7-42fa-899a-5dd059b21bf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.20.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 20/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/94 z 31. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-31", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.20.1994.1"}, {"guid": "ussr:2b05e4a9-dd3a-45dd-925d-d6f9f8a67573", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/93 z 24. 11. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-11-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05e4a9-dd3a-45dd-925d-d6f9f8a67573"}, {"guid": "ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 39/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. 6. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-06-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9"}], "citovane_v": []}