{"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. PL. ÚS 39/2015, ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivetta Macejková", "sudca_id": 1090, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivetta-macejkova-1090", "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1/text", "citacie_n": 62, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 39/2015­11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany\nBaricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne\nprerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia\n§ 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1\nods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto\nrozhodol:\nNávrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade právnych predpisov\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla\n2014 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),\nzastúpeného sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d)\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade ustanovenia § 42a zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky\nzákonník“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).\n2. Okresný súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdom\nv súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 18 C 54/2006, ktoré bolo z dôvodu\npodania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením okresného súdu sp. zn. 18 C 54/2006\nz 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.\n3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol:\n«Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. 18C 54/2006, v ktorom sa\nnavrhovatelia\n\na spol. návrhom na začatie konania domáhali proti\n\nodporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi\nprávnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/\n\n,\n\ndarkyňou a obdarovaným\n\n, predmetom ktorej bol\n\n,\n\nako\n\nprevod podielu 1/4­iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na\nzastavaná plocha o výmere 332 m2 a v\n\nkat. územie Žilina, a to pozemku KN\n2\n\ndome\n\nsituovanom na pozemku KN\n\nzastavaná plocha o výmere 332\n\nm2, je neplatná, eventuálne aby súd určil, že uvedená darovacia zmluva je voči\nnavrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k. 18C/54/2006­190\nzo dňa 03. 09. 2010 pripustil zmenu návrhu v znení : súd určuje, že Darovacia zmluva zo\ndňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalovanej\n\n,\n\nako darkyňou a obdarovaným\n\n,\n\n,\n\npredmetom ktorej bol prevod podielu 1/4­iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe\nkatastra Žilina na\n\nkat. územie Žilina, a to pozemku KN\n\nplocha o výmere 332 m2 a v dome\n\nzastavaná\n\nsituovanom na pozemku KN\n\nzastavaná plocha o výmere 332 m2, je neplatná. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu\npojednávania veci, po vykonanom dokazovaní k záveru, že nie sú splnené podmienky pre\nurčenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, z dôvodov uvádzaných žalobcami,\nžalobcovia navrhujú súdu vydať toto rozhodnutie: darovacia zmluva uzavretá dňa\n10.07.2003 uzatvorená medzi darkyňou\n\n,\n\n, trvalé bytom\n\na obdarovaným\n,\n\n,\n\n, ktorou darkyňa previedla na obdarovaného\n\npodiel 1/4­iny v nehnuteľnostiach zapísaných na\n\nkat. územie Žilina, a to pozemku\n\nKN\n\nzast. plocha o výmere 332 m2 a v dome\n\nKN\n\nzast. plocha o výmere 332 m2, je voči žalobcom právne neúčinná.\n\nsituovanom na pozemku\n\n....\nSúdu bolo v danej veci doručené podanie odporkyne v rade 2/\n\n,\n\nktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu\nSlovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p.\nOdporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú\nurčenia, že právny úkon ­ darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a\nObčianskeho zákonníka a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu\nžalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo\nmeritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný\nžiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky.\nSúd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na\n3\n\nvýklad § 42a OZ, konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza: Podľa\njudikátu R 44/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999,\nsp. zn. 3 Cdo 102/99, zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká\npohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu\nsúd nepovažuje za dôvodné prerušiť konania a vyčkať, až rozhodne súd o spornej\npohľadávke ­ jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že\nsúd nepovažuje za potrebné pri odporovacích žalobách skúmať skutočnú existenciu\npohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred\nsúdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani\nprípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala\nna znenie ust. § 1 ods. 1, § 42a ods. 1, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že\nosoba, ktorá tvrdí, že disponuje pohľadávkou, pričom jej skutočnú existenciu nemusí\npreukázať (vzhľadom na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie\nkonania), je oprávnená podať žalobu o právnu neúčinnosť právneho úkonu a nič mu\nnebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky,\njej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie. Občianskoprávne sporové\nsúdne konanie ... nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na\nvyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí,\nže je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov\nkonania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj\nsvojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie\nvymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd\nkonajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy\nkonania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť\nžalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova\nkonania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného\nobohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia\nvo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu\no peňažné plnenie, alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie stiahnuť. Povinnosť znášať\n\n4\n\ntrovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej\nsféry.»\n4. Navrhovateľ ďalej uviedol:\n«Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a Občianskeho zákonníka\na aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“, ako je tomu vyššie uvedené\na umožňujú byť teda procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky\nnepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov\nkonania.\nKeďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani\nneumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu\nŽilina spis. zn. 7Co/151/2011 zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako\npreukázať nedôvodnosť podanej žaloby.\nŽalovaný tak v prípade, ak pohľadávka od počiatku neexistovala alebo nebola\nnapokon vymáhateľnou, musí bezdôvodne znášať nemalé trovy konania, ktoré by inak\nnemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný\nsúd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje čl. 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia\nbola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany\nESĽP (PL. ÚS 17/00).\nÚstavodarca v Slovenskej republike upravil postup, pri ktorom môže v súlade\ns Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je\nvyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy. To znamená, že\npodľa Ústavy nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade\ns podmienkami vymedzenými v čl. 20 ods. 4 Ústavy. Pokiaľ má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy\nvykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru zo strany ESĽP, je potrebné požiadavky čl. 20 ods. 4 Ústavy vzťahovať nielen\nna formálne zbavenie majetku, ale aj na situácie, ktoré vznikajú aplikáciou právneho\npredpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne očakávanie vlastníka, že nedôjde\nk nútenému zbaveniu jeho majetku formou uznesenia o trovách konania a to bez toho, aby\nmal možnosť sa v konaní riadne a účinné brániť a aby súd vo veci samej v prvom rade\n5\n\nskúmal skutočnú existenciu pohľadávky, ktorej zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti má byť\npredmetom súdnej ochrany a to najmä vtedy, ako dôrazne popiera skutočnú existenciu\npohľadávky.\nUstanovenie § 42a Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore aj s čl. 1 ods. 1\nÚstavy, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty.\nPrincíp právnej istoty je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu súčasťou\nprincípu právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy. S požiadavkou právnej istoty\na z nej vyplývajúcej ochrany legálne nadobudnutých práv, ktorú vo svojej judikatúre\nformuloval Ústavný súd, súvisí aj ochrana tzv. legitímneho očakávania, že bude platiť určitý\nstav veci, ktoré ESĽP považuje za integrálnu súčasť ochrany práva na pokojné užívanie\nmajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý subjekt, ktorý je vlastníkom,\nnemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia\nveriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie\nprávnej neúčinnosti, pričom očakáva, že sa bude môcť brániť respektíve obhajovať svoje\npráva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky čo do výšky, ako aj\ndôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť. Preto takéto očakávania vlastníka sledujú\nlegitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.\nOpatrenie narušujúce legitímne očakávania vlastníka teda porušuje stav veci, o ktorom\nvlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva na\npokojné užívanie majetku. Aby bolo takéto opatrenie zlučiteľné s čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami\nvšeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca.\nZ dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu,\nže ust. § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1\nods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nS poukazom na uvedené skutočnosti súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel\nk názoru, že § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1\nods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na s čl. 1 ods. 1. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.»\n6\n\n5. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol,\nže „ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20\nods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.\n\nII.\n6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\n8. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou\nvšetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.\n9. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania súd.\n10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\n\n7\n\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor\nústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n12. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,\nak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona\no ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný\nsenát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom\nkonania súd, zastupuje senát jeho predseda.\n13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1\npísm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej\nsily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou\nzmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.\n14. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\nsa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho\npodáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,\nodôvodnenie\n\nnávrhu\n\na\n\nnavrhované\n\ndôkazy.\n\nNávrh\n\nmusí\n\npodpísať\n\nnavrhovateľ\n\n(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.\n15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem\nvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať\na) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa\nnamieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,\nprípadne v jednotlivom ustanovení,\nb) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie\nalebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým\nnapadnutý predpis nie je v súlade.\n8\n\n16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za\nprimeranú náhradu.\n21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať\n\n9\n\nzákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade\nso všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.\n22. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka znie:\n„(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa\nodsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu\nprávne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho\nodporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.\n(2) Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch\nrokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,\na právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných\ntroch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník\nurobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy\ndlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.\n(3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku\nktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a\na) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),\nb) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)\nmajetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,\nc) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)\nštatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,\nd) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť\naspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,\nalebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách\na), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej\nstarostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.\n(4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku\nktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a\na) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo\nspoločníkom,\n10\n\nb) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),\nc) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b)\nmajetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,\nd) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym\norgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,\ne) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť\naspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,\nalebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách\na), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri\nnáležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.\n(5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch\nrokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej\nvo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý\na) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c)\nalebo\nb) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi,\nalebo\nc) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť\nv čase jeho splatnosti.“\n23. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.\nIII.\n24. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\npléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n25. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na začatie\n11\n\nkonania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n26. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného\nsúdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je\nSlovenská republika viazaná.\nOkruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade\nprávnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a)\naž g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrh\nv zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojou\nrozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006, návrh\nteda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetou\nObčianskeho súdneho poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu\nč. k. 18 C 54/2006­394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.\nNávrh navrhovateľa spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania\nustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa § 24\nzákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka\ns čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd ešte\nnerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovateľ sa nedomáha ani\npreskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci.\nNapokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďže\npodanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu\nlehotu.\n27. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd\nv rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitne\n12\n\nk preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí\nnávrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia\n§ 42a Občianskeho zákonníka, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh\nnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený,\npretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh na\nzačatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako zjavne\nneopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).\n28. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho\nzjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi\nodmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom\npredpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi\nÚstavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo\noznačenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu\ns komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že\nv prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú\nmožný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd\nv týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (m. m.\nPL. ÚS 28/2015).\n29. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenie\n§ 42a Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to je potrebné návrh\nnavrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2\n\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný súd odôvodňuje\ntakto:\n\n13\n\n30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nV konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd vystupuje\nv pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu\nnapadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne posúdiť,\nči je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným\nspôsobom.\n31. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy sa\nustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliť\na uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať\ndvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou\nv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány\nmajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou\n(m. m. PL. ÚS 15/98).\nPovedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,\naby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, sú\npreto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou\n(a\n\ntiež\n\nmedzinárodnými\n\nzmluvami)\n\ngarantovaných\n\nzákladných\n\npráv\n\na slobôd\n\n(m. m. II. ÚS 148/06).\n32. Podstatu navrhovateľovho tvrdenia o ústavnej nekonformite napadnutého\nustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka možno koncentrovane zhrnúť tak, že podľa\nnázoru navrhovateľa v dôsledku toho, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok\nsp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999) pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ nezodpovedá\naž vykonateľná pohľadávka majúca kvalitu judikovaného práva (pohľadávka priznaná\n14\n\nvykonateľným rozhodnutím – exekučným titulom), ale že tomuto pojmu zodpovedá už\npohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, môže žalobu o právnu\nneúčinnosť podať aj osoba, ktorá len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej skutočnú\nexistenciu nemusí preukázať, pričom ak bude táto osoba v konaní o právnu neúčinnosť\núspešná, súd jej prizná náhradu trov konania proti žalovanému.\nPodľa názoru navrhovateľa v prípade, ak neskôr súd konajúci o samotnej pohľadávke\nvyhlási túto pohľadávku za neexistujúcu, bude to znamenať, že žalovaný bezdôvodne znášal\ntrovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel v konaní\no právnu neúčinnosť zaplatiť žalobcovi, pričom súd (v konaní o právnu neúčinnosť) poskytol\nochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ\ndospel k záveru, že povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník v konaní\no právnu neúčinnosť predstavuje zásah do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry, keďže\ndochádza k obchádzaniu legitímneho očakávania vlastníka, že nedôjde k nútenému\nzbaveniu jeho majetku uznesením o trovách konania, a to bez toho, aby súd skúmal\nskutočnú existenciu pohľadávky, zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti ktorej má byť\npredmetom súdnej ochrany. Podľa názoru navrhovateľa v dôsledku porušenia princípu\nprávnej istoty môže byť napadnuté ustanovenie zároveň i v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.\n33. Z\n\nuvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nevyvodzuje záver o ústavnej\n\nnekonformite ním napadnutého § 42a Občianskeho zákonníka z jeho zákonného znenia,\nale z jedného z možných výkladov toho ustanovenia, a to z výkladu obsiahnutého\nv rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn.\n3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ktorým interpretoval pojem „vymáhateľná\npohľadávka“.\nPovedané inak, navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje ústavnú konformitu\nsamotného znenia ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, ale ústavnú konformitu\nvýkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu\npublikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).\n\n15\n\n34. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že v zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu platí, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),\nktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa\nargumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom\nprávnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho\nkonania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce súdne\nrozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názore\nv nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musí\nsúd jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je\nzaložený jeho odlišný právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac\nzodpovedá\n\nústave,\n\nvo\n\nväčšej\n\nmiere\n\nako\n\nvýklad\n\npredchádzajúci\n\nzabezpečuje\n\nplnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických\nosôb.\n35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne rozhodnutie\nnezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názore\nobsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu\nústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôr\nrozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom názore obsiahnutom v predchádzajúcom\nsúdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy je povinný odchýliť sa\nod tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny predpis tak, aby bol\ntento výklad ústavnokonformný, t. j. aby v súlade s ústavou zabezpečil plnohodnotnú\nrealizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.\n36. Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“\nv ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,\nže neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem\n\n16\n\ninterpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudok\nsp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), napr.:\nNajvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009 o. i.\nkonštatuje: „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť\nexekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo\niným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“\nObdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 188/2010\nz 23. novembra 2011 konštatuje: „Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1\nObčianskeho zákonníka sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná\nvykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon\nrozhodnutia – exekúciu.“\n37. Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ najvyšší\nsúd vyjadril vo svojom relatívne nedávnom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012\nzo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom\n„vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací\nsúd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR\nz 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa\ncitovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká\npohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j.\npohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou\nnaturálnou.\nPodľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a\nods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná\nvykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu.\nÚčelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť\nrozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči\nveriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom\npredstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti\n17\n\ndlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne\nneúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči\nosobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym\nprostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom\nkonaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným\nprávnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo\nvýške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto\nvymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou\nv zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej\nsplnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná\nvykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak\nslúži odporovacia žaloba ­ ako bolo uvedené vyššie ­ k uspokojeniu pohľadávky veriteľa\nv exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola\npriznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku\n„dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.\nVzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou\nv Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne\nzávery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk\nNajvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).\nVyššie\n\nuvedenú\n\nargumentáciu\n\nmožno\n\npodporiť\n\naj\n\nhistorickým\n\nvýkladom\n\nvychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych\núkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník ­ zákon č. 141/1950 Zb. ­ v § 51 stanovil, že ak si\nveriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým,\nže urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor\nuplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane\nvymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka\n„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím\n(použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie\ninštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“\n\n18\n\npohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa\nvydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).\nNázor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú\npohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1.\nVeľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,\nObčiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava\n2005, str. 101 ­ 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom\no zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri\nneexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie\no neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,\npotom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)\nz rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky.\nIšlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe\nochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad\nobčianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.\nUž uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo\nmožnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil\npodanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky,\nuplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už\ntakúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako\nsi veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť\n(ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím procesného inštitútu prerušenia konania.\nS prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak\npohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu\nodporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej\nžalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa\njaví ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase\nrozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte\nnie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný\ndôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.»\n19\n\n38. Pokiaľ ide o občianskoprávnu doktrínu, táto sa obdobne ako aktuálna\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu taktiež nestotožňuje s tým, ako bol pojem\n„vymáhateľná pohľadávka“ interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom\npod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999):\n„Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky\nveriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle\nObčianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov\n[zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\n(správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok)], prípadne bola už prihlásená do konkurzného konania.“ (komentár\nk Občianskemu zákonníku k § 42a a § 42b, ASPI);\n„Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou\nvýkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná\nvykonateľným rozhodnutím alebo exekučným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon\nrozhodnutia (exekúciu).“ (Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos,\n2007, s. 153);\n«Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase\nrozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná,\nkeď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným\núkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje\nuspokojenie\n\nveriteľovej\n\npohľadávky.\n\nZ takto\n\nponímaného\n\nvýkladu\n\n„vymáhateľnej\n\npohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený\nv rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku\npovažuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do\nkonštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.» (Svoboda, J. a kolektív.\nObčiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION,\nspol. s r. o., 2004, s. 101 – 102).\n\n20\n\n39. Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako\nani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná\npohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001\n(rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorý\nbol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu\nzásadne odchyľuje.\n40. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v zmysle\nčl. 152 ods. 4 ústavy disponuje dostatočnými prostriedkami na to, aby sám a bez\nnadbytočného zapojenia ústavného súdu ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorým\nstojí v konaní, ktoré pred ním prebieha. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým\npoukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení okresným\nsúdom, pričom z recentnej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktríny\nbez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že existuje viacero možností ako interpretovať\nnapadnuté ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka, resp. pojem „vymáhateľná\npohľadávka“, a to vrátane možnosti ústavne konformného výkladu. V tejto súvislosti je\npritom zároveň vhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu sa\nústavný súd pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátane\nokresného súdu sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\n41. Vychádzajúc z už uvedeného tak možno uzavrieť, že ústavný súd dospel k záveru,\nže pojem „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je\nmožné vykladať aj ústavnokonformne, t. j. v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy\na čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.\n42. V preskúmavanej veci teda ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 42a\nObčianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskeho\n21\n\nzákonníka s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,\na vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnený.\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný\n\nprostriedok.\n\nV Košiciach 1. júla 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "vlastníctvo", "právny úkon-odporovateľnosť", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e624966-8506-43b0-8d88-d2428dba7d35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1"}, {"guid": "ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/05 z 24. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e"}, {"guid": "ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. 5. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-05-30", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91d26ba1-13fc-422a-9aac-16555f874fbb"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fe1ee991-bc4b-436d-b9a7-711b48983945", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.139.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 139/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 139/2021 z 20. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-20", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.139.2021.1"}, {"guid": "ussr:ff2ee696-9fde-431c-a18b-28640a018d40", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2021 z 31. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.3.2021.1"}, {"guid": "ussr:4c07bb87-79a8-48cc-860d-6841fd5cd2f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.547.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 547/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 547/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.547.2020.1"}, {"guid": "ussr:8e3ddeb5-bfc8-43c4-aff5-4aaed1f1515b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:eff8fe63-a278-4b14-802d-4d0941723569", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2020 z 27. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.1"}, {"guid": "ussr:cf536ddf-d122-44bd-97d9-bb0602c3f94c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.172.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 172/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 172/2020 z 16. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.172.2020.1"}, {"guid": "ussr:55df0383-79a7-4160-b134-8fe24765a9bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2019 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 517, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2019.1"}, {"guid": "ussr:9d698b15-9189-458d-96ac-31d06dac4741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2019.1"}, {"guid": "ussr:9880f061-0e7e-44f7-a54a-090cbd1b2b0c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1"}, {"guid": "ussr:c80e8ff4-a41a-495b-a975-6fa01c46eaa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1"}, {"guid": "ussr:987f7c07-9740-4143-af50-6a026ab930eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1"}, {"guid": "c809131c-1690-41ce-8fe7-42587c177d8a:8c6d9a87-b421-4661-ae54-d170b54a4267", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2319202335.1", "spisova_znacka": "7Cdo/123/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/123/2023 z 3. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2319202335.1"}, {"guid": "5c1a7475-ffce-4f3c-8e70-fb6a636bd546:cbc0ee50-99ea-48c5-afbf-115a86b006fb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4113201492.1", "spisova_znacka": "1Cdo/160/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/160/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4113201492.1"}, {"guid": "045f1827-9c4e-4bf7-ae8f-060193ed147f:c5031abb-84c7-42bd-9c22-564bf748c5ea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 24. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2"}, {"guid": "045f1827-9c4e-4bf7-ae8f-060193ed147f:513882b2-5d76-4b0c-9fc4-64ac347d8c0d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 23. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2"}, {"guid": "46d1f555-ea3c-4f76-a2dc-27298e306a96:b892b0cb-0516-469c-ad38-4fba56aa2f91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2019 z 28. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1"}, {"guid": "46d1f555-ea3c-4f76-a2dc-27298e306a96:4f0b9049-9bdb-4af4-8e79-b301e4428ea4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2019 z 27. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1"}, {"guid": "46d1f555-ea3c-4f76-a2dc-27298e306a96:d2c311ef-2ddf-4a2c-8b25-18eaa4019703", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2019 z 27. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1"}, {"guid": "46d1f555-ea3c-4f76-a2dc-27298e306a96:e4218715-056a-4358-b135-59c4bbb0152d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1", "spisova_znacka": "1VCdo/4/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2019 z 27. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.1"}, {"guid": "bf796f90-6f28-45ee-87ad-b9b365b221e0:3906b3e2-e4b6-44cf-ab96-d7c1d125aa40", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 26. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1"}, {"guid": "bf796f90-6f28-45ee-87ad-b9b365b221e0:ced6d8eb-a594-4381-99dc-c1682326687a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1"}, {"guid": "bf796f90-6f28-45ee-87ad-b9b365b221e0:ca7e07be-195e-49e0-b071-a6cf0a69bdad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1"}, {"guid": "bf796f90-6f28-45ee-87ad-b9b365b221e0:5c9bcfaa-ca14-4e39-b401-41c40774c8db", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 25. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1"}, {"guid": "332a2907-f33f-464c-8d72-5b9eecf640d8:a4c56fab-e4df-4ea2-8505-d16a154ebd40", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5112241714.1", "spisova_znacka": "5Cdo/109/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/109/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5112241714.1"}, {"guid": "d71796ad-28aa-43ce-8d03-4f884991f1e3:3e5669dc-e40b-49c7-900e-216a36e389a3", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100161.1", "spisova_znacka": "3Sf/1/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Sf/1/2023 z 30. 4. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100161.1"}, {"guid": "7b92a081-d79d-4760-87b8-c665eedfaa87:8be1e7f9-34fa-4cde-a630-0d14da6dc8e4", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2024:3022200405.4", "spisova_znacka": "TN-11S/116/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. TN-11S/116/2022 z 26. 6. 2024", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2024-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2024:3022200405.4"}, {"guid": "87ef4322-46d3-4c85-a2bb-faa916b9dc63:fc3f58a3-0457-4c4b-bb98-0c4617444941", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:2122205004.1", "spisova_znacka": "6Cob/136/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/136/2023 z 29. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:2122205004.1"}, {"guid": "66794f14-384d-4ec3-9a55-a6a92697a52b:a9b0cf7b-8c41-4895-adfe-ed0229612d03", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8123201555.3", "spisova_znacka": "1CoCsp/14/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoCsp/14/2025 z 11. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-12-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8123201555.3"}, {"guid": "cd9801bc-f4bd-4c2d-92bf-bd55610c5814:440c5a47-cdf3-42f2-a2d6-98886185bead", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1720200949.2", "spisova_znacka": "15Co/81/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1720200949.2"}, {"guid": "d73f6aea-2927-4151-afd1-2a20845a9af3:9c5e8ac3-4acb-4c62-b194-0838840103cc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7620203952.1", "spisova_znacka": "5Co/16/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/16/2024 z 23. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7620203952.1"}]}