{"guid": "ussr:13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. júna 2015, sp. zn. PL. ÚS 12/2014, ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-06-10", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1/text", "citacie_n": 16, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 12/2014­56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nĽubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa\nMészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny\n41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených poslancom Európskeho\nparlamentu Józsefom Nagyom, vo veci namietaného nesúladu § 261 ods. 1 prvej vety v časti\n„je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“\na § 262 ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok\nnepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\nv spojitosti s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nNávrhu\n\nskupiny\n\n41\n\nposlancov\n\nNárodnej\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nrady\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. marca 2014\ndoručený návrh skupiny 41 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n„navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 261 ods. 1 prvej vety v časti\n„je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“\na § 262 ods. 1 prvej vety v časti „je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok\nnepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s čl. 12 ods. 1 a 2\na čl. 13 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 39 ods. 1 ústavy.\nNavrhovatelia vyslovili názor, že napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení\nodporujú základným ústavným princípom zakotveným v čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3\nústavy a súčasne zasahujú do základného práva na hmotné zabezpečenie v starobe\ngarantovaného v čl. 39 ods. 1 ústavy. Nerešpektovanie uvedených ústavných princípov\nvyplýva podľa navrhovateľov zo skutočnosti, že nesplnenie podmienky nepretržitosti\nzamestnania hoci len v rozsahu jedného dňa k 31. decembru 2003 nepripúšťalo vykonanie\nporovnávacieho prepočtu dôchodkovej dávky, suma ktorej sa tak určila podľa právnych\npredpisov účinných do 31. decembra 2003, ktorá bola v prípade poistencov s vyššími\npríjmami zo zárobkovej činnosti nižšia ako suma, ktorá by bola stanovená podľa zákona\no sociálnom poistení účinného od 1. januára 2004. V dôsledku splnenia, resp. nesplnenia\npodmienky nepretržitého zamestnania sa tak v identických prípadoch aplikovala rôzna\nprávna úprava, ktorá priamo ovplyvnila úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia\nv starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Podľa navrhovateľov je v rozpore s princípom zákazu\ndiskriminácie garantovaným v čl. 13 ods. 3 ústavy, ak zákonodarca „rozlišuje medzi\nosobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii (splnili nárok na starobný, resp.\npomerný starobný dôchodok, osobitne z hľadiska výšky zárobku) a nepriznáva im rovnaké\npráva, a to bez toho, aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné\na dostatočné dôvody“.\n\n2\n\nNavrhovatelia žiadali, aby ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení\nzákona o sociálnom poistení podľa § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) argumentujúc, že „pre vyhovenie návrhu na odloženie účinnosti postačuje možnosť,\nže napadnuté právne predpisy ohrozujú základné práva a slobody“, a súčasne že „v prípade\nnapadnutých ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení sa nejedná o obsolétne\nustanovenia, ale o ustanovenia, ktoré sa stále (opakovane) aplikujú. K ohrozeniu\nzákladného práva určitej skupiny fyzických osôb vylúčenej z aplikácie napadnutých\nustanovení zákona o sociálnom poistení na základe diskriminačného kritéria tak dochádza\ntým, že táto znevýhodnená skupina fyzických osôb získava nižší dôchodok, než fyzické\nosoby, na ktoré sa napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení vzťahujú, hoci z\nhľadiska úrovne relevantného zárobku a ďalších podmienok potrebných pre splnenie nároku\nide o osoby nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii.“.\nNavrhovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd prijal ich\nnávrh na ďalšie konanie a po jeho meritórnom prerokovaní nálezom takto rozhodol: «§ 261\nods. 1 prvá veta v časti „je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný\nk 31. decembru 2003“ a § 262 ods. 1 prvá veta v časti „je po vzniku nároku na pomerný\nstarobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003“ zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13\nods. 3 v spojitosti s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»\nÚstavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením\nč. k. PL. ÚS 12/2014­13 z 21. mája 2014 ho prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde na ďalšie konanie a súčasne rozhodol, že ich návrhu na pozastavenie účinnosti\nnapadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení nevyhovuje.\nPo prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39\nods. 1 zákona o ústavnom súde vyžiadal k nemu stanovisko Národnej rady Slovenskej\n3\n\nrepubliky (ďalej len„národná rada“), vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) ako\nvedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ministerstvo spravodlivosti“), ako aj Sociálnej poisťovne, pričom účastníkov konania\nzároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.\nGenerálny riaditeľ Sociálnej poisťovne sa k podanému návrhu vyjadril v liste\ndoručenom ústavnému súdu 7. júla 2014, v ktorom uviedol:\n«Podľa navrhovateľov zákonodarca prijatou právnou úpravou rozlišuje medzi\nosobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii a nepriznáva im rovnaké práva, a to\nbez toho, aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné a dostatočné dôvody.\nPoukazujú na to, že nesplnenie podmienky nepretržitého zamestnania poistencom\nneumožnilo nadobudnúť právo na zvýšenie úrovne ich základného práva na primerané\nhmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 39 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Na uplatnenie tohto práva\nje však podľa odseku 3 potrebný zákon, ktorý ustanoví podmienky, za ktorých sa bude\npredmetné právo vykonávať (tento princíp je zakotvený aj v čl. 51 ods. 1 ústavy). Zákonom,\nupravujúcim podmienky uvedeného práva je zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov.\nZákon o sociálnom poistení okrem iného ustanovuje podmienky získania nároku\nna dôchodkovú dávku, ako aj spôsob určenia sumy dôchodkovej dávky. Návrh smeruje proti\nintertemporálnym ustanoveniam siedmej časti zákona, ktorými sa upravujú nároky na dávky\nvzniknuté pred 1. januárom 2004. Právne predpisy sociálneho poistenia (§ 109 ods. 1,\n§ 113 ods. 1, § 114 ods. 1 a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších\npredpisov) a právne predpisy sociálneho zabezpečenia (§ 1 ods. 2, § 94 ods. 1, § 97 ods. 1 a\n§ 161 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení) so zámerom garantovať\nzachovanie práva na dôchodok, na ktorý poistencovi vznikol nárok okamihom splnenia\npodmienok nároku na dôchodok stanovených právnym predpisom, vyjadrujú zásadu\nposudzovania nároku na dávku podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy nárok na\ndôchodkovú dávku vznikol.\n4\n\nUvedená zásada vyplýva aj z aplikačnej praxe súdov Slovenskej republiky, ktoré\nv individuálnych konaniach o nároku na dôchodok zdôrazňujú, že „právne vzťahy\ndôchodkového poistenia (zabezpečenia) sa zásadne posudzujú podľa právnych predpisov\núčinných v čase ich vzniku, pokiaľ zákon výslovne neurčí inak“ (9 So 127/2011 z 25. apríla\n2012).\nV súlade s uvedeným § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona\nč. 721/2004 Z. z. stanovuje, že dôchodkové dávky, na ktoré vznikol nárok podľa právnych\npredpisov účinných do 31. decembra 2003 a neboli pred 1. januárom 2004 priznané,\nsa priznávajú aj po 31. decembri 2003 podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších\npredpisov s odchýlkami, ktoré sú ďalej ustanovené.\nPodľa osobitnej časti k dôvodovej správe k zákonu č. 461/2003 Z. z. bola z uvedenej\nzásady určená výnimka, a to v ustanovení § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003\nZ. z., ktorá umožňovala určiť sumu starobného dôchodku alebo pomerného starobného\ndôchodku, na ktorý vznikol nárok pred 1. januárom 2004 aj podľa právnych predpisov\núčinných od 1. januára 2004, ak poistenci boli po vzniku nároku nepretržite zamestnaní\nk 31. decembru 2003 a nepoberali starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok,\ninvalidný dôchodok alebo ich časť, tzn. pokiaľ nárok na výplatu tohto dôchodku vznikol\npo 31. decembri 2003.\nNavrhovatelia považujú uvedenú právnu úpravu za právnu úpravu nerešpektujúcu\nprincípy rovnakého právneho postavenia fyzickej osoby (poistenca) a princípy rovnosti\na zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a princípy zákazu diskriminácie podľa\nčl. 13 ods. 3 ústavy.\nPorušenie princípu rovnakého právneho postavenia fyzickej osoby (poistenca) podľa\nčl. 12 ods. 1 a 2 ústavy podľa navrhovateľov spočíva v tom, že v dôsledku prerušenia\nzamestnania, i keď len v rozsahu jedného dňa, zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších\npredpisov nepripúšťa vykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky čo znamená,\nže osoby, ktoré neboli nepretržite zamestnané, nemali právo na zvýšenie úrovne ich\nzákladného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.\nAko je však vyššie uvedené, zákonodarca mal nielen právo, ale ústavou danú\npovinnosť určiť podmienky nároku na dôchodkovú dávku zákonom tak, aby bol zároveň\n5\n\nzachovaný ústavný princíp primeraného hmotného zabezpečenia. Rozsah a osobný rozsah\nsociálneho systému ústavodarca nechal na zákonodarcovi. Právo na primerané hmotné\nzabezpečenie poistencov, na ktorých sa nevzťahuje § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z. z. je zabezpečené prostredníctvom § 261 ods. 2 až 4 a § 262 ods. 2 až 4 tohto\nzákona. Mechanizmom, ovplyvňujúcim výšku dôchodku je aj zvyšovanie dôchodkových\ndávok, pričom pri valorizácii dôchodkov sa prihliadalo na úroveň sumy dôchodku tak, aby\npoberatelia dôchodkov v nižšej sume boli „zvýhodnení“ sumou valorizácie oproti\npoberateľom, ktorí mali dôchodok vyšší.\nPorovnávací výpočet dôchodku podľa rôznych právnych predpisov z dôvodu\nnahradenia jedného zákona iným za predpokladu „nepretržitosti zamestnania“ k určitému\ndátumu nie je v dôchodkovom poistení (zabezpečení) novým inštitútom. Predmetné\nustanovenie bolo do zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov prevzaté\nz predchádzajúcich právnych predpisov o dôchodkovom zabezpečení, pričom malo za cieľ\nposkytnúť poistencom kompenzáciu v podobe výpočtu starobného dôchodku podľa novej aj\npredchádzajúcej právnej úpravy o dôchodkovom poistení (zabezpečení) z dôvodu, že po\nvzniku nároku na starobný dôchodok nepožiadali o jeho priznanie a boli aj naďalej\nzamestnaní až do účinnosti novej právnej úpravy.\nPorušenie princípov rovnosti a zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy\nspočíva podľa navrhovateľov v tom, že v dôsledku splnenia resp. nesplnenia podmienky\nnepretržitého zamestnania sa v identických prípadoch aplikovala rôzna právna úprava,\nktorá priamo ovplyvnila úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe podľa čl. 39\nods. 1 ústavy.\nS tvrdením, že ide o identické situácie nemožno súhlasiť. Nesplnenie podmienky\nnepretržitého zamestnania pred 1. januárom 2004 totiž má za následok možnosť vzniku\nnároku na výplatu dôchodku odo dňa prerušenia zamestnania. Právo na priznanie\ndôchodku odo dňa prerušenia zamestnania pritom garantuje tak § 97 ods. 2 zákona\nč. 100/1988 Zb., ako aj § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. počas obdobia troch rokov\nodo dňa uplatnenia nároku na dôchodok.\nPrávna úprava §261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. reflektuje\nna právne predpisy účinné do 31. decembra 2003, ktoré v zásade neumožňovali vyplácať\n6\n\nstarobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok, ak bol poistenec po vzniku nároku\nďalej zamestnaný. Poistencovi, napriek tomu, že splnil podmienky nároku na starobný\ndôchodok alebo pomerný starobný dôchodok, v dôsledku právnej úpravy platnej a účinnej\nv čase ich splnenia, nebol dôchodok priznaný (výnimku predstavovalo zamestnanie\ndojednané na dobu najviac jedného roka). Je teda možné konštatovať, že existuje zásadný\nrozdiel medzi poistencami, ktorí do 31. decembra 2003 nepretržite vykonávali zárobkovú\nčinnosť a tými, ktorí ju do 31. decembra 2003 nepretržite nevykonávali. Kým prvej skupine\nnemohol byť dôchodok priznaný napriek splneniu podmienok nároku na dôchodok, druhej\nskupine poistencov dôchodok priznaný byť mohol, nakoľko v konkrétnom čase neexistovala\nžiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila jeho priznaniu. Bolo teda rozhodnutím\npoistencov, ktorí neboli nepretržite zamestnaní, že nepožiadali o priznanie dôchodku\nnapriek tomu, že túto možnosť mali.\nPodmienky na účely aplikácie výnimky uvedenej v § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z. z. boli prevzaté z ustanovenia § 164 zákona č. 100/1988 Zb., ktorý upravoval\nprechod zo zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov\núčinného do 30. septembra 1988 na zákon č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.\nPodľa tohto ustanovenia sa počítala suma starobného dôchodku alternatívne podľa zákona\nč. 121/1975 Zb. v znení neskorších predpisov aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení\nneskorších predpisov za predpokladu, že poistenec mal nárok na starobný dôchodok pred\n1. októbrom 1988, teda za účinnosti zákona č. 121/1975 Zb. v znení neskorších predpisov,\na po vzniku nároku na dôchodok bol nepretržite zamestnaný k 30. septembru 1988, pričom\no starobný dôchodok nepožiadal. Obdobná právna úprava bola aj v ustanovení § 152\nzákona č. 121/1975 Zb. pri prechode zo zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení\nv znení neskorších predpisov na nový právny predpis.\nPre úplnosť poukazujeme aj na rovnakú právnu úpravu § 72 ods. 1 zákona\nč. 155/1995 Sb. o důchodovém pojištění, ktorá sa vzťahuje na dôchodky, nárok na ktoré\nvznikol pred 1. januárom 1996, za podmienky, že nárok na ich výplatu za účinnosti novej\nprávnej úpravy nahrádzajúcej dovtedy účinný zákon č. 100/1988 Zb. v znení neskorších\npredpisov.\n\n7\n\nNeobstojí, preto tvrdenie uvedené v návrhu, podľa ktorého ustanovenia § 261 ods. 1\na § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré umožnili „porovnávajúci výpočet dôchodku\nboli do právnej úpravy účinnej od 1. januára 2004 doplnené „za účelom postupného\nprechodu zo zabezpečovacieho ­ solidárneho systému na poistno­zásluhový systém“, ako sa\nuvádza v bode III. odôvodnenia návrhu.\nK porušeniu princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 13 ods. 3 ústavy podľa\nnavrhovateľov dochádza tým, že zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov\nnepripúšťa vykonanie porovnávacieho výpočtu tým poistencom, ktorí po vzniku nároku\nna starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok neboli nepretržite zamestnaní\nk 31. decembru 2003, napriek tomu, že splnili podmienky nároku na starobný dôchodok\nalebo pomerný starobný dôchodok.\nNapriek tomu, že ustanovenie § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\nnepriznáva obom týmto skupinám poistencom rovnaké práva, právnu úpravu je nevyhnutné\nvnímať v kontexte širšom než je samotný vznik nároku na dôchodok pred 1. januárom 2004\na jeho priznanie po 31. decembri 2003. Potom je zrejmé, že poistenci, ktorí spĺňajú\npodmienku nepretržitosti zamestnania neboli v rovnakom postavení ako tí, na ktorých sa\nv súčasnosti platné a účinné znenie § 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.\nnevzťahuje. Odlišnosť ich postavenia spočíva vtom, že nepožiadali o priznanie dôchodku\nnapriek tomu, že právne predpisy umožňovali, aby im priznaný bol. Účelom právnej úpravy\n§ 261 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. preto nemalo byť stanovenie spôsobu\nurčenia sumy starobného dôchodku alebo pomerného starobného dôchodku všetkým\npoistencom, ale iba tým, ktorým v dôsledku trvania ďalšieho zamestnania priznať dôchodok\nnebolo možné.\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že rozlišovanie medzi poistencami na účely možnosti\npoužiť pri výpočte sumy dôchodku ustanovenie § 261 ods. 1 alebo § 262 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z. z., nemožno považovať za neodôvodnené zvýhodnenie. Dôvodom na takýto\npostup je samotná právna úprava účinná pred 1. januárom 2004, ktorá tejto skupine\nneumožňovala vyplácať starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok počas\nďalšieho zamestnania.\n\n8\n\nSme toho názoru, že princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna úprava\nneplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako, avšak v prípade\npoistencov, ktorí neboli nepretržite zamestnaní k 31. decembru 2003, sa jedná o nesplnenie\njednej z podmienok ustanovených zákonom pre rovnakú skupinu poistencov, t. j. pre tých,\nktorí neboli nepretržite zamestnaní k ustanovenému dátumu.\nNavrhovatelia tiež uvádzajú, že podmienka trvania nepretržitého zamestnania\npriamo ovplyvnila výšku dôchodkov. Vykonávanie alebo nevykonávanie zárobkovej činnosti\nvšak nie je jedinou podmienkou a jediným parametrom, ktorý v systéme sociálneho\npoistenia ovplyvňoval a ovplyvňuje výšku dôchodku. Za obdobnú situáciu možno považovať\nsituáciu, v ktorej sa pri určení sumy starobného alebo predčasného starobného dôchodku\npo splnení podmienky nároku na starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok\nprihliada na to, či poistenec poberal dôchodok alebo ho nepoberal. V tomto prípade sú tiež\nv zásade rovnaké podmienky poistencov okrem podmienky „poberal/nepoberal“ dôchodok.\nV súvislosti so zdôvodnením uvedeným v návrhu, podľa ktorého sa pri prechode\nzo zabezpečovacieho systému na poistný systém upustilo od priameho obmedzenia\nsumy starobného dôchodku, je potrebné tiež podotknúť, že suma dôchodkovej dávky sa\nod 1. januára 2004 neobmedzuje len na základe ustanovenej sumy minimálneho\na maximálneho vymeriavacieho základu, z ktorého poistenci platia poistné na dôchodkové\npoistenie. Na účely výpočtu sumy dôchodkovej dávky je podľa § 62 ods. 3 zákona\nč. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 555/2007 Z. z. osobný mzdový bod obmedzený najviac na\nhodnotu 3 a priemerný osobný mzdový bod, ktorý je základnou veličinou na výpočet sumy\ndôchodkovej dávky, sa od hodnoty 1,25 do 3 podľa § 63 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.\nv znení neskorších predpisov obmedzuje percentuálne v závislosti od roku priznania\ndôchodkovej dávky.»\nNa základe uvedeného generálny riaditeľ v závere svojho vyjadrenia zhrnul, že\nnamietané ustanovenia zákona o sociálnom postení nie je možné označiť ako protiústavné,\n„nakoľko situácia dotknutých poistencov nebola porovnateľná z pohľadu možnosti mať\nvyplácaný dôchodok a toto považujeme za legitímny, relevantný a dostatočný dôvod na ich\nrozlišovanie z pohľadu priznávaných práv“.\n\n9\n\nPredseda národnej rady v liste z 8. októbra 2014 ústavnému súdu oznámil, že netrvá\nna ústnom pojednávaní, a vo svojom stanovisku okrem iného uviedol:\n«Národná rada Slovenskej republiky schválila 30. októbra 2003 zákon o sociálnom\npoistení (č. 461/2003 Z. z.) súčinnosťou od 1. januára 2004. Prijatím zákona došlo\nk podstatnej zmene pri napĺňaní ustanovenia čl. 39 ods. 3 v spojitosti s čl. 39 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri\nnespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Zatiaľ, čo systém pred 1. januárom 2004\nbol zabezpečovacieho charakteru, cieľom nového poistného systému bolo zvýrazniť\nzásluhovosť. Vzhľadom na prechod z jedného systému do nového systému bolo potrebné\nvplyv zákona o sociálnom zabezpečení upraviť v prechodných ustanoveniach.\nVšeobecne sa ustanovilo, že v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu, ktoré\nsa týkajú o. i. dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona\no sociálnom poistení a do tohto termínu neboli právoplatne rozhodnuté, sa postupuje podľa\npredpisov účinných do 31. decembra 2003. Dôkazom je dikcia odôvodnenia k § 259\nz osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona ­ tlač 283 „Ide o ustanovenie\nprechodného charakteru, ktorým sa v zásade upravuje použitie právnych predpisov\núčinných do 31. decembra 2003 na nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004“.\nZ tejto všeobecnej zásady sa ustanovila v § 261 ods. 1 a 262 ods. 1 odchýlka\numožňujúca pri splnení podmienok vypočítať sumu starobného dôchodku podľa zákona\no sociálnom poistení, a to aj napriek tomu, že nárok na starobný dôchodok alebo pomerný\nstarobný dôchodok vznikol pred 1. januárom 2004. Tou podmienkou je nepretržitosť\nv zamestnaní k 31. decembru 2003 po vzniku nároku a nepoberanie starobného dôchodku,\npomerného starobného dôchodku, alebo invalidného dôchodku. Účelom tejto právnej\núpravy, ako sa uvádza v osobitnej časti dôvodovej správy k zákonu (tlač 283), bolo upraviť\nrežim určenia sumy starobného dôchodku, na ktorý síce vznikol nárok pred 1. januárom\n2004, avšak za obdobie dôchodkového poistenia po 31. decembri 2003. Uvedeným\nprechodným ustanovením sa zabezpečila kontinuita v poskytovaní dôchodkových dávok.\nObdobne sa postupovalo aj v Českej republike pri prechode zo spoločného systému\nsociálneho zabezpečenia na poistný systém, a to v zákone č. 155/1995 Sb. z. o důchodovém\n10\n\npojištění. Podľa § 72 ods. 1 tohto zákona „Výše starobního důchodu pojištěnců, kteří splnili\npodmínky pro nárok na tento důchod před 1. lednem 1996, jsou po vzniku nároku na tento\ndůchod nepretržitě zamestnaní ke dni 31. prosince 1995 a nepobírali tento důchod ani jeho\nčást, se stanoví podlé predpisu platných po 31. prosinci 1995. Tato výše však nesmi být\nnižší než výše stanovená podlé predpisu platných pred 1. lednem 1996“.\nPodľa navrhovateľov ustanovenia prechodných ustanovení v časti „bol nepretržite\nzamestnaný k 31. decembru 2003“ nerešpektujú princípy\n1. rovnakého právneho postavenia fyzickej osoby (poistenca) čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy\n2. rovnosti a zákazu diskriminácie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy\n3. zákazu diskriminácie čl. 13 ods. 3 ústavy.\nAd. 1. až 3. Vychádzajúc z citovaných článkov ústavy možno uviesť, že rovnaké\nprávne postavenie v danom prípade (ustanovenie podmienok na vznik nároku na\ndôchodkovú dávku a jej výplatu) platilo do 31. decembra 2003 pre celý okruh rovnakým\nspôsobom posudzovaných fyzických osôb v sociálnom zabezpečení a nie je založené\nna obmedzení niektorého zo základných práv. Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov\nupravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorej dodržiavanie v zmysle § 2\nods. 1 spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo\nviery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,\nsexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického\nalebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného\npostavenia. Napadnuté ustanovenia sa však na žiaden z týchto dôvodov nevzťahujú.\nNa druhej strane právne potrebné bolo vysporiadať sa v novom zákone so skupinou\nsubjektov, ktoré pokračovali v zárobkovej činnosti ako poistenci, a stali sa tak účastníkmi\nsociálneho poistenia, čo nemožno považovať z hľadiska hmotnoprávneho za diskrimináciu.\nPodľa § 2a ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, priamou diskrimináciou je konanie\nalebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,\nzaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.\nA nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax,\n11\n\nktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou;\nnepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú\nobjektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné\nna dosiahnutie takého záujmu.\nV zmysle vyššie uvedeného, napadnuté ustanovenia práve naopak riešia nevýhodnú\nsituáciu, do ktorej by sa „pracujúci dôchodcovia\" dostali pri nezohľadnení novej právnej\núpravy na splnenie ich nároku na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok.\nNeporovnateľnosť situácie (s poistencami podľa predchádzajúcej právnej úpravy) je pritom\ndaná aj tou skutočnosťou, že dotknutí poistenci iba de facto splnili podmienky na vznik\nnároku na dôchodok, avšak v skutočnosti si ho neuplatnili, teda ich skutočné nároky museli\nbyť posúdené podľa stavu v čase ich reálneho využitia, t. j. podľa novej právnej úpravy.\nA práve aj týmto prechodným ustanovením bol zároveň naplnený čl. 39 ods. 1 ústavy\no primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.»\nStanovisko vlády z 31. októbra 2014 ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej\nministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 6. novembra 2014. Vláda\nv ňom navrhla, aby ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel, a zároveň\noznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.\nV stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:\n«Navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania namieta, že ustanovením\npodmienky nepretržitého zamestnania ako podmienky pre stanovenie výšky starobného\ndôchodku, nebol rešpektovaný princíp rovnakého postavenia fyzickej osoby a princíp\nzákazu diskriminácie. Porušenie princípu rovnakého postavenia fyzickej osoby podľa čl. 12\nods. 1 a 2 ústavy podľa navrhovateľov spočíva v tom, že v dôsledku prerušenia zamestnania,\ni keď len v rozsahu jedného dňa, zákon o sociálnom poistení nepripúšťa vykonanie\nporovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky, čo znamená, že osoby, ktoré neboli nepretržite\nzamestnané, nemali právo a zvýšenie úrovne ich základného práva na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe. Podľa navrhovateľov zákonodarca prijatou právnou úpravou\nrozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii a nepriznáva im\n12\n\nrovnaké práva, pričom absentuje potreba legitímnych, relevantných a dostatočných\ndôvodov na takéto rozlišovanie.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre k otázkam diskriminácie už niekoľkokrát\nkonštatoval, že zásadu rovnosti nemožno vykladať absolútne. Vo svojom náleze\nPL. ÚS 10/02 ústavný súd uvádza: „Zákonná úprava, ktorá „zvýhodňuje“ určitú skupiny\nosôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti.\nZákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto „zvýhodnenie“, čo je jeho cieľom,\na medzi takýmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením musí byť vzťah primeranosti.“\nĎalej v náleze PL. ÚS 21/00 ústavný súd konštatuje: „za diskriminačnú úpravu však možno\npovažovať takú úpravu... ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným\nspôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť\nlegitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym\nriešením.“\nK danej problematike zaujal stanovisko taktiež Európsky súd pre ľudské práva, ktorý\nv prípade Evans vs. The United Kingdom uvádza: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami\nv analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne\na rozumné odôvodnenie, ktorým ak sa nesleduje objektívny cieľ alebo ak neexistuje vzťah\nrozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má\nuskutočniť.“\nZákonodarca má vo všeobecnosti právo upraviť pre rôzne skupiny osôb rôzne\nzákonné podmienky pre vznik nároku, resp. iné právne významné situácie, pričom\noprávnené, vecne a právne akceptovateľné dôvodu, ktoré zákonodarcu viedli k takémuto\nrozhodnutiu zaručujú konformitu s ústavou a v nej zakotveným princípom rovnosti.\nPodmienky splnenie nároku podľa § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení\nznamenajú určité zvýhodnenie poistencov, ktorí ich spĺňajú, v porovnaní s poistencami,\nktorí podmienku nepretržitosti trvania zamestnania nespĺňajú. Výhoda spočíva v tom, že ich\nstarobný dôchodok sa vypočíta podľa zákona o sociálnom zabezpečení a aj podľa zákona\no sociálnom poistení, pričom poistencovi sa prizná starobný dôchodok vo vyššej sume.\nVýpočet sumy starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení je výhodnejší pre\n\n13\n\npoistencov, ktorí dosahovali nadpriemerné zárobky, čo znamená, že suma ich starobného\ndôchodku je vyššia ako suma určená podľa zákona o sociálnom zabezpečení.\nSuma starobného dôchodku poistenca, ktorý nebol nepretržite zamestnaný sa určí len\npodľa zákona o sociálnom zabezpečení. Tento spôsob určenia sumy je výhodnejší pre\npoistencov, ktorý dosahovali len priemerné alebo podpriemerné. Uvedené diferencované\npodmienky určenia sumy sú vecne odôvodnené od právnej úpravy nároku na výplatu\nstarobného dôchodku účinnej do 31. decembra 2003. Podľa § 98 ods. 1 a 2 zákona\no sociálnom zabezpečení sa starobný dôchodok nevypláca po dobu ďalšieho zamestnania po\nvzniku nároku na tento dôchodok. To neplatí, ak ide o zamestnanie dojednané na dobu\nnajviac jedného roka. Znamená to, že ak bol zamestnanec po dovŕšení dôchodkového veku\nnaďalej nepretržite zamestnaný v pracovnom pomere na dobu neurčitú, nemohol mu byť\npriznaný starobný dôchodok. V porovnaní s tým poistenec, ktorý po dovŕšení dôchodkového\nveku ukončil trvalé zamestnanie mal možnosť priznania starobného dôchodku.\nNie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že „v dôsledku splnenia\nresp. nesplnenia podmienky nepretržitého zamestnania sa v identických prípadoch\naplikovala rôzna právna úprava“, vzhľadom na to, že u poistenca, ktorý nebol nepretržite\nzamestnaný, neexistovala zákonná prekážka brániaca priznaniu starobného dôchodku.\nPrávo na určenie sumy starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení\npoistenca, ktorý dovŕšil dôchodkový vek pred 1. januárom 2004 a bol naďalej nepretržite\nzamestnaný do 31. decembra 2003 nie je pre to neodôvodnenou výhodou, ktorá by sa mohla\nvnímať ako narušenie princípu rovnosti a spôsobovať diskrimináciu, a tým neodôvodnene\nnepriaznivo ovplyvňovať právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.\nVyššie uvedené platí rovnako aj na účely nároku na pomerný starobný dôchodok.\nVzhľadom na uvedený legitímny cieľ je možné konštatovať, že konformita\nnapadnutého znenia zákona o sociálnom poistení je zachovaná.»\nNárodná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie.\n\n14\n\nOznačené vyjadrenia národnej rady, vlády a Sociálnej poisťovne ústavný súd zaslal\nna vedomie a prípadné zaujatie stanoviska zástupcovi skupiny poslancov. Zástupca skupiny\nposlancov vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 15. mája 2015 mailom oznámil,\nže súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a k stanovisku Sociálnej poisťovne\nuviedol:\n«1. Sociálna poisťovňa (SP) konštatuje, že nebola zákonná prekážka, ktorá by\nbránila priznaniu dôchodku poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku na dôchodok\na nevykonával zárobkovú činnosť pred 1. 1. 2004, a teda bolo jeho rozhodnutím, že\no dôchodok nepožiadal.\n2. Poistencovi, ktorý vykonával zárobkovú činnosť do 31. 12. 2003 nemohol byť\ndôchodok priznaný, nakoľko výkon zárobkovej činnosti bol prekážkou pre priznanie\ndôchodku.\nMáme za to, že obe tvrdenia sú vo vzťahu k namietanej diskriminácii irelevantné,\npretože aj poistenec uvedený v bode 2 mal možnosť skončiť výkon zárobkovej činnosti\na požiadať o priznanie dôchodku. Výkon zárobkovej činnosti síce bol prekážkou pre\npriznanie dôchodku, ale poistencovi nič nebránilo v slobodnej voľbe sa rozhodnúť –\ndôchodok alebo zárobok, čiže tiež to bolo jeho rozhodnutím.\nObe skupiny totiž boli v rovnakej situácii, pretože muselo ísť o poistencov, ktorí\npodmienky nároku, t. j. získanie potrebnej doby zamestnania/poistenia + dovŕšenie\ndôchodkového veku, získali ešte pred 1. 1. 2004, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona\n461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.\nPoistenec uvedený v bode 2 mal však tú výhodu, že vykonával zárobkovú činnosť,\na teda mohol „čakať“ na nový zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,\npretože v dôsledku podmienky existencie „nepretržitého zamestnania“ mal príležitosť pre\nporovnávací výpočet dôchodku, a tak získať ten dôchodok, ktorý bol pre neho výhodnejší.\nPoistenec uvedený v bode 1 túto možnosť, práve v dôsledku existencie podmienky\nnepretržitého zamestnania nemal.\nČiže\n\nnenamieta\n\nsa\n\npriznanie\n\nalebo\n\nnepriznanie\n\ndôchodku,\n\nale\n\nnamieta\n\nsa obmedzenie prístupu k príležitosti získať možnosť porovnávacieho výpočtu dôchodku.\n\n15\n\nProblematickou je aj samotná nepretržitosť, pretože aj tí poistenci, ktorí vykonávali\nzárobkovú činnosť, ak v prípade skončenia jedného zamestnania a začatím druhého bol čo\ni len jeden deň, napr. z dôvodu sviatku, (čo nemohol sám poistenec vôbec ovplyvniť), už\nstratil možnosť porovnávacieho výpočtu dôchodku, a teda stratil, možnosť, aby mu bol\npriznaný dôchodok, ktorého suma by bola pre neho výhodnejšia.\nPoistenec uvedený v bode 1 mal síce právo a nemal zákonnú prekážku pre priznanie\ndôchodku, čo naozaj bola jeho voľba, ale nemal možnosť ovplyvniť získanie zamestnania.\nSnažiť sa mohol ako len chcel, ale získanie zamestnania nebolo na jeho rozhodnutí. Toto\nplatí aj pre poistenca uvedeného aj v 2. bode, ktorý mal prerušenie zamestnania čo i len na\njeden deň, pretože už nebola splnená podmienka „nepretržitosti“.\nOdvolávanie sa na to, že podmienky boli prevzaté zo zákonov 100/1988, 121/1975\na 101/1964 považujeme za absolútne tendenčné. Sú síce pravdivé, ale!:\nIde o zákony, ktoré boli prijaté a aplikovali sa za diametrálne odlišných spoločensko\n­ ekonomických pomerov. Ide o zákony, ktoré sa prijímali aplikovali v období, kedy Ústavné\nprávo na prácu bolo v praxi realizované ako „ pracovná povinnosť“, dokonca v istých\nprípadoch sa nepracovanie sankcionovalo a bolo označené za príživníctvo, čo bol trestný\nčin. (Samozrejme u osôb, ktoré mali splnené podmienky nároku na dôchodok, čiže mali\nodpracované roky a mali dôchodkový vek, toto neplatilo).\nChceme len poukázať na to, že nebol problém byť zamestnaný aj po vzniku nároku na\ndôchodok, ak poistenec o dôchodok nepožiadal. Dovŕšenie dôchodkového veku nebol dôvod\nna ukončenie zamestnania zo strany zamestnávateľa. Súbeh dôchodku a mzdy nebol možný.\nČiže ak pracoval, nemohol mu byť priznaný dôchodok. Ale tiež to bolo jeho rozhodnutie.\nOdlišná situácia nastala po roku 1989, kedy súčasťou transformácie ekonomiky bola\nnezamestnanosť (do roku 1989 takmer neexistujúca v našich pomeroch).\nPráve v rokoch prechodu zo zabezpečovacieho sociálneho systému na systém poistný\nbola nezamestnanosť v SR najvyššia, čo zákonite ovplyvnilo príležitosť mať, alebo si udržať\nzamestnanie, alebo jeho nepretržitosť (kontinuitu až do 31.12.2003)...»\n\nII.\n\n16\n\nZákladné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu\n1. Podstata problému nastoleného návrhom skupiny poslancov\nSkupina poslancov národnej rady sa návrhom doručeným 21. marca 2014 domáha,\naby ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyslovil nesúlad namietaných\nustanovení zákona o sociálnom poistení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy v spojení\ns čl. 39 ods. 1 ústavy z dôvodu, že predmetné ustanovenia upravujú práva skupiny\nfyzických osôb nachádzajúcich sa v porovnateľnej situácii odlišne, a to len v závislosti\nod splnenia, resp. nesplnenia podmienky nepretržitosti zamestnania k 31. decembru 2003,\nktorá je podmienkou pre vykonanie porovnávacieho prepočtu dôchodkovej dávky, suma\nktorej sa tak určí buď podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 alebo\npodľa zákona o sociálnom poistení účinného od 1. januára 2004. V dôsledku splnenia,\nresp. nesplnenia tejto podmienky sa tak v identických prípadoch aplikovala rôzna právna\núprava, ktorá priamo ovplyvnila výšku dôchodkovej dávky.\nNapadnuté ustanovenie § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení znie:\n„Suma starobného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tento\ndôchodok pred 1. januárom 2004, je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite\nzamestnaný k 31. decembru 2003 a nepoberal starobný dôchodok, invalidný dôchodok\nalebo ich časť, sa určí podľa tohto zákona. Táto suma nesmie byť nižšia ako suma určená\npodľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodkov\nprislúchajúcej podľa osobitného predpisu. Ak rozhodujúce obdobie na určenie priemerného\nosobného mzdového bodu je kratšie ako desať rokov, predlžuje sa toto rozhodujúce obdobie\npred 1. januárom 1994 tak, aby bolo desať rokov.“\nNapadnuté ustanovenie § 262 ods. 1 zákona o sociálnom poistení znie:\n\n17\n\n„Poistenec, ktorý splnil podmienky nároku na pomerný starobný dôchodok pred 1.\njanuárom 2004, je po vzniku nároku na pomerný starobný dôchodok nepretržite zamestnaný\nk 31. decembru 2003 a nepoberal tento dôchodok alebo jeho časť alebo invalidný dôchodok,\nmá po 31. decembri 2003 nárok na starobný dôchodok podľa tohto zákona; § 261 ods. 1\ndruhá veta a tretia veta platí rovnako.“\nNavrhovatelia namietajú nesúlad napadnutých ustanovení zákona o sociálnom\npoistení (časť prvej vety) s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 39 ods. 1\nústavy.\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\nPodľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia\nplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\nPodľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\n2. Právne východiská\nZo štrukturálneho členenia zákona o sociálnom postení je zrejmé, že navrhovateľmi\nnapadnuté ustanovenia sú v rámci celkovej systematiky zákona zaradené medzi „Prechodné\n\n18\n\nustanovenia“, ktorých účelom bolo vyriešiť transformáciu právnych vzťahov a právne\nrelevantných skutočností k úpravám účinným od 1. januára 2004.\nIntertemporálnymi ustanoveniami zákonodarca vo všeobecnosti rieši otázku\nčasového stretu dvoch právnych úprav, z ktorých jedna stráca a druhá nadobúda účinnosť.\nInými slovami, týmito ustanoveniami zákonodarca určuje pravidlá zmeny právneho stavu,\nt. j. určuje, ako sa vysporiadať so zánikom účinnosti starej právnej normy, ktorej prestávajú\npodliehať právne vzťahy a skutočnosti, ktoré však súčasne tým istým okamihom začínajú\npodliehať účinnosti novej právnej normy. Ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý\nprechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich\nnového právneho režimu s tým, že sa nimi má eliminovať právne vákuum navodzujúce\nprávnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy\nna už v minulosti vzniknuté právne vzťahy.\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmeny pravidiel, najmä v oblasti\nsociálneho zákonodarstva, sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto je\npotrebné venovať im náležitú pozornosť. Každý prípad je osobitný a vyžaduje si dôkladné\na všestranné zhodnotenie z hľadiska všetkých súvisiacich okolností. Zmeny pravidiel súvisia\ns kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých práv a legitímnym\nočakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci.\nČasový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom\ndo princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu\nintertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru\no takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by\nnenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom\nvyvažovalo (PL. ÚS 25/05).\nÚstavný súd konštatuje, že na základe zákona o sociálnom poistení došlo\ns účinnosťou od 1. januára 2004 k podstatnej zmene dovtedajšieho systému dôchodkového\n19\n\nzabezpečenia na systém dôchodkového poistenia ako I. piliera dôchodkového systému\nzaloženého na priebežnom financovaní, v ktorom sa kombinuje princíp sociálnej solidarity\ns princípom zásluhovosti, ktoré sa premietajú aj do výpočtu dôchodkovej dávky.\nV zmysle § 259 zákona o sociálnom poistení sa nárok na starobný dôchodok\nposudzuje podľa právnych predpisov účinných v čase, keď tento nárok na dôchodok\nvznikol, s výnimkou zákonom ustanovených prípadov. Ako z osobitnej časti dôvodovej\nsprávy k zákonu o sociálnom poistení vyplýva, napadnuté ustanovenia tohto zákona\npredstavujú výnimku z tejto zásady, ktorá umožnila skupine poistencov, ktorým vznikol\nnárok na dôchodkovú dávku do 31. decembra 2003 a nebol im priznaný pred 1. januárom\n2004, vypočítať výšku starobného dôchodku, resp. pomerného starobného dôchodku aj\npodľa „nového“ právneho predpisu za súčasného splnenia dvoch podmienok:\n­ poistenec nepoberal starobný dôchodok alebo jeho časť, pretože pokračoval\nv zárobkovej činnosti (t. j. pracoval „na percentá“) aj po dovŕšení dôchodkového veku a\n­ je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný.\nSúčasne platí zásada, že suma dôchodku určená podľa zákona o sociálnom poistení\nnesmela byť nižšia ako suma určená podľa doteraz platných právnych predpisov. Sociálna\npoisťovňa v týchto prípadoch bola povinná urobiť porovnávací výpočet podľa „starých“\na „nových“ právnych predpisov a priznať starobný dôchodok vo vyššej výmere.\nAko z predloženého návrhu vyplýva, navrhovatelia namietajú predovšetkým rozpor\nnapadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení s princípom rovnosti, rovnakého\nzaobchádzania a zákazu diskriminácie v spojení so základným právom na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe.\nNapadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov popierajú princíp rovnosti zaručený\nv čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu, že u skupiny fyzických osôb, ktoré nesplnili podmienku\nnepretržitosti zamestnania čo i len v rozsahu jedného dňa, nepripúšťajú vykonanie\nporovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky podľa predchádzajúcej, ako aj podľa novej\nprávnej úpravy, čím sa v identických prípadoch aplikuje rôzna právna úprava, ktorá priamo\novplyvňuje výšku starobného dôchodku. Inými slovami, navrhovatelia namietajú nesúlad\n20\n\nnapadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení argumentujúc nerovnakým prístupom\nzákonodarcu k rovnakým skupinám (okruhu) fyzických osôb.\nSúčasne navrhovatelia namietajú, že napadnutými ustanoveniami zákona bol\nporušený princíp zákazu diskriminácie zaručený v čl. 13 ods. 3 ústavy, keďže nepripúšťajú\nvykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky u časti poistencov, ktorí síce neboli\nnepretržite zamestnaní, ale inak splnili všetky podmienky na priznanie starobného,\nresp. pomerného starobného dôchodku.\nÚstavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti,\nale je ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii\nzo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každý\nspôsob zaobchádzania vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto\nosobu menej priaznivé než pre iné osoby. Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú\núpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto\npostup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým,\nže tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (napr.\nPL. ÚS 21/00).\nÚstavný princíp rovnosti nachádza svoje vyjadrenie v zákonodarstve, ako aj pri\naplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť všetkých pred zákonom, teda\nv konečnom dôsledku je základom ochrany pred diskrimináciou.\nUstanovenie čl. 13 ods. 3 ústavy zakotvuje zásadu, v zmysle ktorej zákonné\nobmedzovanie základných práv a slobôd je možné za splnenia podmienky, že bude platiť pre\nvšetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, rovnako.\nÚstavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že zákonná\núprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená\nza takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod\n21\n\nna takéto zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným\nzvýhodnením musí byť vzťah primeranosti.\nV rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 5/03 ústavný súd uviedol, že princíp rovnosti je porušený\nvždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou\nskupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu\na takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie; porušením princípu\nrovnosti však nie je to, ak sa preukáže, že s nerovnakými skupinami subjektov sa nakladá\nrozdielne. Také nakladanie nemožno považovať za diskrimináciu.\nÚstavný súd tiež konštatuje, že princíp je ovplyvnený vývojom, čím môže byť jeho\nobsah najmä v oblasti sociálnych práv poznačený. Mnohé medzinárodné organizácie vo\nsvojich rozhodnutiach vychádzajú z toho, že nie každé nerovné zaobchádzanie z rôznymi\nsubjektmi je možné kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti, teda ako porušenie zákazu\ndiskriminácie subjektov v porovnaní s inými subjektmi. Aj Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej len ,,ESĽP“) vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že odlišnosť v zaobchádzaní\nmedzi osobami nachádzajúcimi sa v analogických alebo porovnateľných situáciách je\ndiskriminačná, pokiaľ nemá žiadne objektívne a rozumné ospravedlnenie, t. j. pokiaľ\nnesleduje legitímny cieľ alebo pokiaľ nie sú použité prostriedky sledovanému cieľu\nprimerané (napr. Kiyutin v. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10. 3. 2011, Karlheim Schmidt\nv. Nemecko, rozsudok č. 13580/88 z 18. 7. 1994). Obdobne Výbor Organizácie spojených\nnárodov pre ľudské práva vo Všeobecnom odporúčaní č. 18 vyslovil názor, že nie každé\nrozdielne zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu, ak kritériá pre takéto zaobchádzanie sú\nprijateľné a objektívne a ak toto zaobchádzanie smeruje k dosiahnutiu cieľa, ktorý sa podľa\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach považuje za legitímny.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil požiadavku prepojenia jednotlivých\nustanovení ústavy s dôrazom na tie, ktoré majú všeobecný charakter, keď uviedol: Všetky\nustanovenia ústavy o rovnosti treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe,\nčo zvlášť platí o tých ustanoveniach ústavy, ktoré sú sformulované vo všeobecnej podobe\n22\n\n(čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy), keďže predstavujú základné\nvýchodisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom prípade, resp. konkrétnej situácii...\nInými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo\nk porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to, či pri\nobmedzení niektorého základného práva alebo slobody bol alebo nebol rešpektovaný príkaz\nvyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných práv\na slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j.\nz hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého základného\npráva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej\nvety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy (PL. ÚS 16/08).\nÚstavný súd preto posudzoval, či namietané ustanovenia zákona skutočne\nzvýhodňujú, resp. znevýhodňujú určité skupiny osôb v takom rozsahu a intenzite, že toto\nzvýhodnenie, resp. znevýhodnenie zasahuje do princípu rovnosti, a či ani vyvažovaním\niným\n\nprincípom\n\n(princípom\n\nproporcionality,\n\nprimeranosti)\n\nnemožno\n\npovažovať\n\ndiferencované hmotné zabezpečenie životnej úrovne v podobe rozdielnych dôchodkových\ndávok za ústavne únosné a akceptovateľné (m. m. PL. ÚS 3/04).\n3. Ústavnoprávne posúdenie napadnutých ustanovení a závery\nNavrhovatelia namietajú porušenie princípov rovnakého zaobchádzania, rovnosti\na zákazu diskriminácie, ktoré zasahujú do základného práva na hmotné zabezpečenie\nv starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd je toho názoru, že základné právo na primerané hmotné zabezpečenie,\nktorého podrobnosti sa majú v súlade s ústavou upraviť zákonom, zahŕňa predovšetkým\nprimerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom systému dôchodkového\nzabezpečenia, v ktorom kľúčovú pozíciu má sociálne poistenie.\n\n23\n\nK charakteristike základného práva na hmotné zabezpečenie sa v jednom\nz komentárov k ústave (ČIČ, M. a kolektív. Komentár k Ústave Slovenskej republiky.\nŽilina : EUROKÓDEX, 2012. s. 287) uvádza: „Ústava garantuje občanom právo\nna primerané hmotné zabezpečenie, ak nastanú ústavou taxatívne vymedzené sociálne\nudalosti. Pritom na ich definovanie, spôsob a nakoniec aj úroveň hmotného zabezpečenia,\nčo sa týka podrobností, necháva priestor zákonodarcovi... Čo sa týka úrovne hmotného\nzabezpečenia, tá musí byť v intenciách ústavy primeraná...“\nÚstavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že hospodárske, sociálne\na kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah\nv podstatnej\n\nmiere\n\nzávisí\n\nod\n\nekonomických\n\na\n\nhospodárskych\n\nmožností\n\nštátu“\n\n(PL. ÚS 19/08), a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno\n„domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len\nv rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava\nposkytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami\nzákladných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\nkvalite a za akých podmienok ich bude garantovať. V tejto súvislosti však ústavný súd už\nvyslovil právny názor, že „priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri\nprijímaní týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v\nústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená\na ktoré chráni. Tieto základné práva už svojou povahou síce nabádajú k právnej úprave zo\nstrany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto\npráv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a dohovorom. Ústavný súd môže v\nrámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch, ak právna norma\nnerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje\nčl. 51 ods. 1 ústavy“ (PL. ÚS 11/2013).\nČo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy, je potrebné\nuviesť, že ústavodarca v čl. 39 ods. 3 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne široký\npriestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení\nsociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol\n24\n\nv súlade s ústavou. Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi\nsvojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov (PL. ÚS 11/08).\nÚstavný súd Českej republiky disponuje rozsiahlou judikatúrou k sociálnym právam\ngarantovaným Listinou základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorá je aj súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasťou jeho judikatúry je aj právny názor, že pre\nprieskum ústavnosti zákonov obsahujúcich úpravu sociálnych práv je daný užší priestor, ako\nto je u základných práv podľa druhej, tretej a piatej hlavy listiny (PL. ÚS 8/07), a tiež že\nzakotvenie existencie týchto práv v listine znamená, že pri zákonnej úprave musí byť\nzachovaný určitý minimálny štandard týchto sociálnych práv (PL. ÚS 2/08).\nÚstavný súd na posúdenie akceptovateľnosti obmedzujúcich zásahov štátu\ndo ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd v minulosti viackrát\nuplatnil test proporcionality (PL. ÚS 67/07, PL. ÚS 11/2011), ktorý sa zakladá na troch\npo sebe nasledujúcich krokoch. Prvým je posúdenie napadnutej právnej úpravy z hľadiska\njej vhodnosti, resp. existencie legitímneho cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutou\nprávnou normou a účelom právnej úpravy. Druhým krokom je posúdenie napadnutej\nprávnej úpravy uplatnením kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej\ndrastických, resp. šetrnejších prostriedkov, a tretím krokom je hľadisko proporcionality\nv užšom slova zmysle, t. j. najmä z hľadiska jej primeranosti vo vzťahu k zamýšľanému\ncieľu.\nV súvislosti s posudzovaním ústavnosti právnej úpravy sociálnych práv však napr.\nÚstavný súd Českej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 1/08) zase\nkonštatoval, že je vylúčené, aby metodológia ich prieskumu bola totožná s metodológiou\nprieskumu využívanou vo vzťahu k tzv. klasickým základným právam, a preto uzavrel, že\ndosiaľ aplikovaný test proporcionality je vychádzajúc z povahy sociálnych práv príliš\n„prísny“, pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej\nza cieľ regulovať túto oblasť spoločenských vzťahov.\n\n25\n\nRovnako poľský ústavný tribunál odmietol aplikovať „prísny“ test proporcionality na\nprieskum sociálnych práv napriek pomerne explicitnej úprave obmedzenia základných práv\na slobôd v poľskej ústave (podľa jej čl. 31 ods. 3 ústavné práva a slobody môžu byť\nobmedzené len na základe zákona, a to iba v prípade, že ide o opatrenia, ktoré sú\nv demokratickom štáte nevyhnutne nutné na ochranu jeho bezpečnosti alebo verejného\nporiadku alebo na ochranu prírodného prostredia, zdravia alebo verejnej morálky, alebo\nslobôd a práv iných osôb. Takéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv a slobôd.)\nKonštatoval pri tom, rovnako ako Ústavný súd Českej republiky, že na problematiku\nobmedzenia sociálnych práv, ktorých právna úprava je predovšetkým doménou\nzákonodarcu, je možné aplikovať iba druhú vetu tohto ustanovenia ústavy, podľa ktorej\ntakéto obmedzenia nesmú porušovať podstatu práv (nález sp. zn. K 6/09 z 24. 2. 2010,\ndostupný na www.trybunal.gov.pl).\nZ judikatúry ESĽP k zákazu diskriminácie vyplýva, že ospravedlniteľnosť odlišného\nzaobchádzania sa odvíja aj od jeho dôvodu. Zatiaľ čo pre odlišné zaobchádzanie z dôvodu\nrasy či etnického pôvodu, pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti či pôvodu dieťaťa je\nnutné predložiť veľmi presvedčivé ospravedlnenie [Ponomaryov v. Bulharsko, rozsudok vo\nveci sťažnosti č. 5335/05 z 21. 6. 2011 (národnosť); Ünal Tekeli v. Turecko, rozsudok vo\nveci sťažnosti č. 29865/96 zo 16. 11. 2004 (pohlavie)], u ostatných dôvodov odlišného\nzaobchádzania je prieskum zo strany ESĽP menej intenzívny.\nPodľa názoru ústavného súdu stanovením v podstate akéhokoľvek rozlišovacieho\nkritéria\n\ndochádza\n\nk\n\nvytváraniu\n\nskupín\n\nsubjektov\n\ns\n\nrozdielnymi\n\noprávneniami\n\na povinnosťami. Úlohou ústavného súdu pri ich prieskume je rozlíšiť, či ide o ústavne\nospravedlniteľné a základným ústavným princípom zodpovedajúce odlišnosti alebo\no arbitrárnu nerovnosť a diskrimináciu určitej skupiny osôb.\nÚstavný súd sa v danom prípade berúc do úvahy už uvedené východiská a názory\npriklonil k rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa ustálil test diskriminácie, ktorý už ústavný\n\n26\n\nsúd vo svojej judikatúre aplikoval (PL. ÚS 7/2013, PL. ÚS 98/2011, PL. ÚS 11/2013). Test\ndiskriminácie sa vo všeobecnosti člení na zisťovanie, či\n­ v posudzovanom prípade ide o rovnaké alebo objektívne porovnateľné subjekty\n(prvý krok),\n­ sa nerovnaké zaobchádzanie opiera o ústavne prípustný dôvod nerovnakého\nzaobchádzania (druhý krok),\n­ porušenie rovnosti spôsobuje ujmu (tretí krok),\n­ zásah možno alebo nemožno ospravedlniť (štvrtý krok).\nAplikujúc tento test na namietané ustanovenia zákona o sociálnom poistení ústavný\nsúd v rámci jeho prvého kroku konštatuje, že uvedenou právnou úpravou, v rámci ktorej\nbola stanovená podmienka „nepretržitosti“ zamestnania ako základný odlišovací parameter\npre možnosť alebo vylúčenie vykonania porovnávacieho prepočtu dôchodkovej dávky podľa\noboch právnych úprav (predchádzajúcej, ako aj novej), nedošlo k vylúčeniu žiadnej skupiny\nfyzických osôb (poistencov) z nároku na priznanie starobného dôchodku, resp. pomerného\nstarobného dôchodku. V prípade poistencov, na ktorých sa napadnuté ustanovenia zákona o\nsociálnom poistení nevzťahujú z dôvodu nesplnenia podmienky nepretržitosti zamestnania,\nje ich základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zabezpečené\nprostredníctvom § 261 ods. 2 až 4 zákona o sociálnom poistení a § 262 ods. 2 až 4 zákona o\nsociálnom poistení.\nPri posudzovaní druhého kroku ústavný súd pripúšťa, že na základe napadnutých\nustanovení zákona o sociálnom poistení reálne môže dochádzať k nerovnakému\nzaobchádzaniu so skupinou poistencov, ktorí nesplnili podmienku nepretržitého\nzamestnania po vzniku nároku na dôchodkovú dávku ku dňu účinnosti zákona o sociálnom\npoistení oproti poistencom, ktorí túto podmienku splnili. Ústavný súd stotožňujúc sa so\nstanoviskami národnej rady a vlády však súčasne konštatuje, že v danom prípade\nzákonodarca odôvodnene diferencoval nároky skupiny fyzických osôb (poistencov), ktorým\nsíce vznikol nárok na starobný dôchodok podľa právnych predpisov účinných\ndo 31. decembra 2013, ale z dôvodu pokračovania v zamestnaní ku dňu účinnosti zákona\n27\n\no sociálnom poistení dôchodkovú dávku nepoberali, vychádzajúc pritom z predchádzajúcej\nprávnej úpravy, ktorá v zásade nepripúšťala vyplácanie starobného dôchodku z dôvodu\nďalšieho\n\nzamestnania\n\n(okrem\n\nzákonom\n\nustanovených\n\nvýnimiek).\n\nNapadnutými\n\nustanoveniami zákona o sociálnom poistení tak zákonodarca v snahe vysporiadať sa\ns právnym postavením tejto skupiny poistencov (objektívne odlišnej od ostatných\npoistencov) umožnil vykonanie porovnávacieho výpočtu dôchodkovej dávky a na jeho\nzáklade priznanie sumy starobného dôchodku, ktorá je pre konkrétneho jednotlivca\nvýhodnejšia. Samotné rozlišovanie poistencov z hľadiska ne/splnenia podmienky\n„nepretržitosti“ zamestnania je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné\na nemožno ho považovať za ústavne neprijateľné právne riešenie (identické ustanovenie\nobsahoval aj § 164 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších\npredpisov), ktoré určitý okruh fyzických osôb neodôvodnene zvýhodňuje, a to najmä za\nsituácie, ak napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení platia pre všetkých\npoistencov spĺňajúcich zákonom ustanovené podmienky rovnako.\nPri hodnotení tretieho kroku testu diskriminácie ústavný súd konštatuje, že základné\nprávo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nie je napadnutými ustanoveniami\nzákona o sociálnom poistení obmedzené. Každá fyzická osoba (poistenec) má v prípade\nsplnenia zákonom ustanovených podmienok nárok na výplatu dôchodkovej dávky, ktorej\nvýška nie je závislá len od aplikácie predchádzajúcej alebo novej právnej úpravy v oblasti\ndôchodkových dávok, ale je výrazne ovplyvnená aj počtom odpracovaných rokov, výškou\nmzdy a aktuálnou dôchodkovou hodnotou. Na základe uvedeného je ústavný súd toho\nnázoru,\n\nže\n\nmožnosť\n\nvykonania\n\nporovnávacieho\n\nprepočtu\n\nstarobného\n\ndôchodku,\n\nresp. pomerného starobného dôchodku podľa oboch právnych úprav pri tej časti poistencov,\nktorým z dôvodu nepretržitosti zamestnania nemohol byť priznaný dôchodok, oproti\nfyzickým osobám, ktoré takú možnosť mali (ale ju nevyužili), nemožno považovať za zásah\ndo princípu rovnosti alebo zákazu diskriminácie založený na ľubovôli zákonodarcu.\nV rámci štvrtého kroku testu diskriminácie ústavný súd konštatuje, že podmienka\nvýkonu zamestnania v danom prípade sprísnená naplnením kritéria „nepretržitosti“\n28\n\nk určitému dátumu ako dôvod na diferencované priznávanie starobných dôchodkov,\nresp. pomerných starobných dôchodkov, nie je identifikovaná so žiadnymi ústavou v čl. 12\nods. 2 zakázanými diskriminačnými dôvodmi (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera\na náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok alebo rod), teda nemôže vykazovať relevantný\nfaktický a v nadväznosti na to aj akýkoľvek právom uznaný vplyv na plnenie pozitívneho\nzáväzku štátu na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, a preto nie je ani zásahom\ndo navrhovateľmi označených základných práv.\nNa základe uvedeného ústavný súd preto posúdil argumenty uvedené navrhovateľmi\nako nedostatočné na to, aby bolo možné napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení\noznačiť za také neprimerané, že by narúšali princíp rovnosti v právach garantovaný v čl. 12\nods. 1 ústavy a znamenali neprijateľné bezdôvodné zvýhodnenie určitej skupiny osôb pri\nriešení identickej sociálnej situácie s dôsledkom nerešpektovania princípu zákazu\nzvýhodnenia/znevýhodnenia v právach podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a zákazu diskriminácie\npodľa čl. 13 ods. 3 ústavy.\nNámietky navrhovateľov týkajúce sa ochrany práv obsiahnutých v princípe rovnosti\na zákazu diskriminácie v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstoja, keďže\nzákonodarca ich prijatím neprekročil rámec legitímnej úvahy danej zákonom o sociálnom\npoistení. Napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení podľa názoru ústavného súdu\nnevykazujú znaky svojvôle zákonodarcu.\nÚstavný súd ďalej dodáva, že zákonom č. 310/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bola z dôvodu zmiernenia\ndôsledkov prechodu zo zabezpečovacieho systému na poistný systém prijatá právna úprava\n(§ 293k), v zmysle ktorej bola suma starobného dôchodku priznaného podľa predpisov\núčinných do 31. decembra 2003 prepočítaná bez obmedzenia najvyššou výmerou a súčasne\nsa prehodnotila aj výška tých dôchodkov, pri ktorých nebola zohľadnená suma priemerného\n29\n\nmesačného zárobku presahujúceho sumu 10 000 Sk alebo sa úplne nezohľadnila doba\nzamestnania získaná po vzniku nároku na dôchodok. Prijatím tejto novely zákona\no sociálnom poistení došlo k zmierneniu rozdielov medzi „novými“ a „starými“\npoberateľmi starobných dôchodkov. Ďalším opatrením zákonodarcu smerujúcim k zlepšeniu\nsociálnej situácie poberateľov starobných dôchodkov je systém valorizácie dôchodkových\ndávok.\nVychádzajúc z zvedených skutočností ústavný súd o návrhu skupiny poslancov\nrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nK tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné\n(doplňujúce) stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. júna 2015\n\n30", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právny predpis-účinnosť", "konanie-splnenie podmienok konania", "dôchodok-starobný", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cfe84f2c-a567-4dc1-b08b-ddcefcbf57a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 98/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 98/2011 z 3. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfe84f2c-a567-4dc1-b08b-ddcefcbf57a0"}, {"guid": "ussr:6e1a9369-7ef3-4056-8405-ded8b2cff0c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2013 z 25. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e1a9369-7ef3-4056-8405-ded8b2cff0c6"}, {"guid": "ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:feda3677-927d-4f72-8bf1-bc772e5875c0"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:1cbe824f-a43d-44e2-90ad-3d35611915a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/08 z 30. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cbe824f-a43d-44e2-90ad-3d35611915a2"}, {"guid": "ussr:14c3c669-b3a5-47c8-aafb-95b5648ce99b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:14c3c669-b3a5-47c8-aafb-95b5648ce99b"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:55713a2c-993c-4f0b-9ac2-5329dce2e91b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.19.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2018 z 24. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.19.2018.1"}, {"guid": "ussr:8bb6e658-766e-48ba-bc55-16a2dc03947f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2021 z 16. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.14.2021.1"}, {"guid": "ussr:a21f3b7b-9a6b-47fd-9e44-04f8a9554f96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2020 z 2. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.2.2020.1"}, {"guid": "ussr:1963eda4-a6ca-42bd-9284-ec66cebc403f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.14.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2018 z 10. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.14.2018.1"}, {"guid": "ussr:d4c3a47d-8e41-4fd8-af42-6084b719c616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.38.2015.1"}, {"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "d90487bb-c5bd-49b8-8c5e-b26491211b1f:fe7d989e-1e01-45eb-ad12-d367efad107d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1", "spisova_znacka": "5Sžf/26/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/26/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1"}, {"guid": "d90487bb-c5bd-49b8-8c5e-b26491211b1f:c076de8b-8c84-432d-b107-167beeae0ad6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1", "spisova_znacka": "5Sžf/26/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/26/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201867.1"}, {"guid": "1360124c-ae89-4a7b-8cee-5a5f0fad9c6c:0e40db46-1e1d-4ea6-875f-8e4ec79a32d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "spisova_znacka": "2Sfk/37/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/37/2025 z 25. 5. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1"}, {"guid": "1bea9d70-b037-44be-b549-034f07a2e02c:df359562-67a5-4f1d-89d4-6e5210ffff0c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200169.1", "spisova_znacka": "6Ssk/158/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/158/2023 z 29. 5. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200169.1"}, {"guid": "9322cf8d-dc5a-476a-a101-b87e17e9c525:10fd1231-a87b-456d-bf8f-e42208dfdfc0", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200113.1", "spisova_znacka": "9Sžsk/120/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/120/2020 z 25. 5. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-05-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200113.1"}, {"guid": "7a084abd-f72b-4d3a-b959-fbc6683f90f1:1b8ac933-9333-45c0-a037-0197ce04078c", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200035.1", "spisova_znacka": "BB-75S/6/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-75S/6/2023 z 17. 4. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200035.1"}, {"guid": "98ec8fd2-8344-44d4-973e-b83d7fae3d78:ce967893-8e17-4c99-931d-39c055f9a8d6", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3020200138.1", "spisova_znacka": "29Sa/7/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 29Sa/7/2020 z 30. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3020200138.1"}, {"guid": "98ec8fd2-8344-44d4-973e-b83d7fae3d78:c8b22f09-b787-4f96-a924-5b7815319383", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3020200138.1", "spisova_znacka": "29Sa/7/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 29Sa/7/2020 z 30. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3020200138.1"}, {"guid": "a87cee31-b69f-4c2e-b627-83d1828b97fa:f0df6cf5-bbda-45e1-a109-1ec381375723", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3020200113.2", "spisova_znacka": "29Sa/4/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 29Sa/4/2020 z 30. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3020200113.2"}, {"guid": "a87cee31-b69f-4c2e-b627-83d1828b97fa:306d2303-1ecc-4ad9-be64-cb8c8e212f75", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:3020200113.2", "spisova_znacka": "29Sa/4/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 29Sa/4/2020 z 30. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2020-08-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3020200113.2"}]}