{"guid": "ussr:daf35d49-7f64-4d96-b831-c18ef283036d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:4.US.520.2012.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 520/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 520/2012 z 6. 5. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 6. mája 2015, sp. zn. IV. ÚS 520/2012, ECLI:SK:USSR:2015:4.US.520.2012.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-05-06", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/daf35d49-7f64-4d96-b831-c18ef283036d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.520.2012.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.520.2012.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.520.2012.1/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 520/2012­53\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015,\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov\n\nLajosa\n\nMészárosa\n\n,\n\na\n\nLadislava\n\nOrosza\n\nprerokoval\n\nprijatú\n\nsťažnosť\n\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK –\n\nŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta\na prokuristu JUDr. Petra Rokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne,\na takto\n\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011­470\nz 29. marca 2012 p o r u š e n é b o l o .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy\n\nkonania v sume 323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účet\nAdvokátskej kancelárie SOUKENÍK − ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách\n\naj „žalovaný 2/“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,\nŠoltésovej 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Petra\nRokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného\nsúdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 179/2006­378 z 23. júna 2011\na rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 331/2011­470\nz 29. marca 2012.\nZ obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný v 2. rade\núčastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 21 C 179/2006,\nv ktorom sa žalobcovia, resp. v prípade niektorých z nich ich právni predchodcovia (ďalej\nlen „žalobcovia“), domáhali, aby okresný súd rozsudkom vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy\nuzatvorenej 15. decembra 2003 (ďalej len „kúpna zmluva z 15. decembra 2003“, v citáciách\naj „1. Kúpna zmluva“) medzi žalovaným v 1. rade (v citáciách aj „\n\n“) ako\n\npredávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim, predmetom ktorej boli poľnohospodárske\na lesné pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území\nvlastníctva\n\na zapísané na liste\n\nako aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej 8. marca 2006 (ďalej len\n2\n\n„kúpna zmluva z 8. marca 2006“, v citáciách aj „2. Kúpna zmluva“) medzi sťažovateľom\nako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bola\nparcela\n\n, ktorá bola vytvorená odčlenením od parcely\n\ngeometrického plánu\n\nvypracovaného\n\nna základe\n.\n\nŽalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že ako podieloví spoluvlastníci spoločných\nnehnuteľností bývalej urbárskej obce\n\nmali naliehavý právny záujem\n\nna požadovanom určení, pretože podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva\nk pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) by im mohol byť navrátený\nmajetok, ktorý tvoria nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom namietaných kúpnych zmlúv.\nŽalobcovia tiež uviedli, že už v minulosti sa neúspešne domáhali navrátenia svojho\nvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, najprv podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave\nvlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších\npredpisov a neskôr na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave\nniektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.\nŽalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že po nadobudnutí platnosti zákona\nč. 503/2003 Z. z. opätovne získali možnosť domôcť sa navrátenia svojho vlastníctva\nk sporným nehnuteľnostiam, pričom túto možnosť stratili, keď žalovaný v 1. rade previedol\nv období medzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. vlastnícke právo\nna sťažovateľa. Keďže žalobcovia boli toho názoru, že žalovaný v 1. rade mal vedomosť\no tom, že sa podľa zákona č. 503/2003 Z. z. stane povinnou osobou a sporné nehnuteľnosti\nim bude musieť vydať, a napriek tomu uvedené nehnuteľnosti previedol na sťažovateľa,\nkonal tak s cieľom obísť zákon č. 503/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu zastávali názor,\nže kúpna zmluva z 15. decembra 2003 je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne\nneplatným právnym úkonom. Pretože žalobcovia boli toho názoru, že kúpna zmluva\nz 15. decembra 2003 ako právny úkon predchádzajúci uzatvoreniu kúpnej zmluvy\nz 8. marca 2006\n\nje\n\nabsolútne\n\nneplatným\n3\n\nprávnym\n\núkonom\n\npre\n\nobchádzanie\n\nzákona č. 503/2003 Z. z., potom je pre rozpor so zákonom neplatná aj kúpna zmluva\nz 8. marca 2006.\nSťažovateľ spolu so žalovaným v 1. rade s uvedenou argumentáciu žalobcov\nnesúhlasili a žalobu žiadali v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresným\nsúdom argumentovali najmä tým, že právna konštrukcia žalobcov o obchádzaní platného,\nale neúčinného zákona je v rozpore s princípom právnej istoty, ochrany a dôvery účastníkov\nprávnych vzťahov a vo svojej podstate pôsobí so spätnými účinkami na vzťahy uzatvorené\npred jej účinnosťou.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 21 C 179/2006­378 z 23. júna 2011 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) v merite veci žalobe v podstatnej časti vyhovel, keď rozhodol\no neplatnosti kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade\na sťažovateľom a kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzi sťažovateľom\na žalovanými v 3. a 4. rade. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,\nže „... žalobcovia sa domáhali, vrátenia vlastníctva k svojmu majetku už v minulosti...\nAj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10. 2003 vyplýva, že sa žalobcovia domáhajú svojich\nvlastníckych nárokov. Je jednoznačné, že žalovaný 1/ vedel o tom, že zákon č. 503/2003 Z.\nz. bol uverejnený v Zbierke zákonov, pričom medzi jeho platnosťou a účinnosťou bola určitá\ndoba. Toto nakoniec žalovaný 1/ ani nepoprel. Na základe toho súdu dospel k záveru,\nže ak v čase od platnosti do účinnosti zákona č. 503,2003 Z. z. žalovaný 1/ scudzil\npredmetné nehnuteľnosti žalovanému 2/ ako fyzickej osobe, ktorej sa reštitučné nároky\nv zmysle tohto zákona netýkajú, urobil tak úmyselne a s cieľom zabrániť tomu, aby stratil\nvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.“. Svoje rozhodnutie, ktorým vyslovil neplatnosť\noznačených kúpnych zmlúv, právne odôvodnil s poukazom na znenie § 4 ods. 2 prvej vety a\n§ 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ spolu s ostatnými žalovanými\nodvolanie. Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd vec nesprávne právne\nposúdil, neúplne zistil skutkový stav veci a v konaní mu odňal možnosť konať pred súdom.\nV súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovateľ predovšetkým namietal,\n4\n\nže právny názor vyslovený okresným súdom v jeho rozsudku, podľa ktorého kúpna zmluva\nz 15. decembra 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie zákona\nč. 503/2003 Z. z., je v rozpore so zákazom spätnej účinnosti právnych noriem. Sťažovateľ\ntiež uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 jej účastníci konali\nv súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi účinnými v danom čase,\na preto nemožno jej neplatnosť odôvodňovať tým, že by obchádzala zákon, ktorý bol v čase\njej uzatvorenia síce platným právnym predpisom, ale ešte neúčinným. Sťažovateľ ďalej\nuviedol, že ak okresný súd pripustil takéto právne posúdenie označenej kúpnej zmluvy,\nporušil tým princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnej\nistoty\n\núčastníkov\n\nprávnych\n\nvzťahov\n\na ochrany\n\nich\n\ndôvery\n\nv právny\n\nporiadok\n\nako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Na podklade\ntýchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku\nokresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny v podobe\nzamietnutia žaloby v celom rozsahu.\nKrajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa a ostatných žalovaných rozsudkom\nč. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo\n„napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Krajský súd\nv odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „... preskúmal všetky námietky, ktoré boli\nv odvolaní žalovanými 1/ − 4/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozsudku a to po skutkovej aj právnej stránke“.\nZ uvedeného dôvodu sa postupom podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzil len\nna skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku okresného\nsúdu uviedol: „Z obsahu spisu je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že v konaní\npred Okresným súdom v Trenčíne, vedenom pod sp. zn. 7 C 468/1999 sa žalobcovia\ndomáhali vrátenia vlastníctva k svojmu majetku, pričom aj z listu žalovaného 1/ zo dňa\n13. 10. 2003 vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú svojich reštitučných nárokov. Vklad\nkúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 15. 12. 2003 bol povolený Správou\n5\n\nkatastra\n\npod č.\n\ndňa 22. 12. 2003, a to je v čase, keď už zákon\n\nč. 503/2003 Z. z. z 24. 10. 2003 bol uverejnený v Zbierke zákonov a to dňom 02. 12. 2003.\nŽalovaný 1/ vedel, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a nemôže\npozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, pretože tento zákon\nv uvedenom ustanovení vyslovil, že takýto úkon je neplatný. Pokiaľ žalovaný 1/ chcel obísť\ntoto ustanovenie a do účinnosti zákona, teda do 01. 01. 2004 previedol vlastníctvo sporných\nnehnuteľností na žalovaného 2/ z dôvodu, že vlastníctvo k pozemkom alebo ich častiam\nnemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, nastal taký právny stav,\nže sa znemožnilo navrátenie vlastníctva na žalobcov k požadovaným pozemkom podľa\nzákona č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa,\nže kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neprávnym právnym\núkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza\nzákon č. 503/2003 Z. z. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho\núkonu znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného\nustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon nebol dodržaný. V\nprejednávanej veci žalovaný 1/ ako predávajúci a žalovaný 2/ ako kupujúci uzavreli kúpnu\nzmluvu dňa 15. 12. 2003 (teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z.),\navšak účastníci tejto zmluvy dosiahli cieľ, ktorý v konečnom dôsledku znamená, že\nžalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej osoby, boli\nvylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia vlastníctva k\nsporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania nesporne\nvyplýva, že žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v\nZbierke zákonov SR dňom 02. 12. 2003 a preto pokiaľ medzi jeho platnosťou a účinnosťou\nuzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným 2/, urobil tak úmyselne, s cieľom obísť zákon č\n503/2003 Z. z., v dôsledku čoho sa žalobcovia nemohli domôcť navrátenia vlastníctva k\nsporným pozemkom. Obdobný právny záver bol už zaujatý aj Najvyšším súdom SR v\nrozhodnutí pod sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009, preto odvolacie námietky\nžalovaných 1/, 2/ o protiústavnom právnom posúdení veci neboli dôvodné.“\n\n6\n\nProti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými\nsúdmi v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy odôvodňuje v zásade tým, že „Krajský súd ako aj Okresný súd pri právnom\nposúdení veci podľa názoru sťažovateľa použili výklad právnych predpisov a zároveň takto\ninterpretované právne predpisy aplikovali na skutkový stav v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy,\na to predovšetkým so zákazom retroaktivity, v dôsledku čoho porušili svoju povinnosť\nv zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy konať v medziach platných a účinných právnych predpisov\na neoprávnene tak porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.\nSťažovateľ argumentuje porušením princípu zákazu retroaktivity, k uplatneniu\nktorého tak napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu došlo. Nesúhlasí s tým, že «Podľa názoru oboch súdov, teda\na sťažovateľ obišli platný, hoci nie v danom čase účinný zákon, a teda uskutočnili právny\núkon − uzatvorili 1. Kúpnu zmluvu, ktorá je ako právny úkon podľa názoru oboch súdov\nnedovolená. V zmysle tohto právneho názoru oboch súdov by pravdepodobne boli\nsťažovateľ a\n\nkonali v súlade s právnymi predpismi len vtedy, ak by sa v danom\n\nčase riadili ešte neúčinným Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý zakazuje povinnej osoby\npreviesť vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam.\nPodľa názoru sťažovateľa je však absurdné a právne nemožné, aby sťažovateľ ako\naj\n\npostupovali v danom čase v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva, nakoľko\n\ntento nebol ešte v čase uzatvárania 1. Kúpnej zmluvy účinný, hoci už bol platný.\nPostupovanie v zmysle platného, ale nie účinného právneho predpisu − Zákona o navrátení\nvlastníctva by v danom čase znamenalo, že obaja účastníci právneho úkonu − 1. Kúpnej\nzmluvy priznávajú Zákonu o navrátení vlastníctva účinnosť skôr, ako ju reálne nadobudol.\nZároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že 1. Kúpnu zmluvu by uzatvoril aj v prípade,\nak by nebol v Zbierke zákonov zverejnený Zákon o navrátení vlastníctva.\nSťažovateľ si dovoľuje uviesť, že Krajský súd v Rozsudku a Okresný súd v Rozsudku 1\nvychádzajú z takej interpretácie právnej normy a subsumpcie právneho stavu pod takto\ninterpretovanú právnu normu − ust. Zákona o navrátení vlastníctva v spojení s ust. § 39\n7\n\nObčianskeho zákonníka, ktorú nebolo na daný právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase\nuskutočnenia právneho úkonu − uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy a jej vkladu do katastra\nnehnuteľností ešte Zákon o navrátení vlastníctva nebol účinný a neobsahuje ani\nintertemporálne ustanovenia umožňujúce akúkoľvek spätnú účinnosť vo vzťahu k právnym\nvzťahom, ako je 1. Kúpna zmluva. Takúto spätnú účinnosť podľa názoru sťažovateľa\nneumožňuje ani ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorým oba súdy odôvodňujú neplatnosť\n1. Kúpnej zmluvy. Práve v dôsledku takéhoto výkladu právnej normy a jej následnej\nsubsumpcie došlo zo strany Krajského súdu a Okresného súdu k použitiu retroaktivity\nv rozpore s princípmi právneho štátu.\nAk by bol prípustný výklad ust. § 39 Občianskeho zákonníka v kontexte vyššie\nuvedeného, ktorý použil Okresný súd ako aj Krajský súd, znamenalo by to, že by súdy mohli\nrozhodnúť o určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho\nzákonníka vždy, ak by bol právny úkon urobený v čase medzi platnosťou a účinnosťou\nprávneho predpisu a išlo by o právny úkon, ktorý by tento platný avšak ešte nie účinný\nprávny predpis považoval odo dňa svojej účinnosti za neplatný, a teda účastníci právnych\nvzťahov by boli v tomto prípade nútení z dôvodu akejsi „právnej istoty“ správať sa podľa\nprijatých právnych predpisov už odo dňa ich platnosti, hoci by nimi ešte v zmysle právnych\nprincípov slovenského právneho poriadku neboli viazaní, a to zo strachu, že inak by súd\nv budúcnosti mohol určiť absolútnu neplatnosť ich právneho úkonu. Týmto by sa zotrel\nakýkoľvek rozdiel medzi platnosťou a účinnosťou.».\nPodľa\n\nsťažovateľa\n\nnapadnutými\n\nrozhodnutiami\n\noznačených\n\nsúdov\n\ndošlo\n\naj k porušeniu princípu právnej istoty. Je toho názoru, že „Práve interpretáciou ust. § 39\nObčianskeho zákonníka v spojení so Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý bol v čase\nkonania sťažovateľa neúčinný, a jej aplikáciou na daný stav, zapríčinili Okresný súd\na Krajský súd, že rozhodovanie sa stalo nepredvídateľným, nakoľko porušuje vyššie uvedené\nustanovenia Ústavy a nezaručuje zákonnosť súdneho konania v súlade s ust. § 3\nObčianskeho súdneho poriadku.“.\n\n8\n\nK obchádzaniu zákona, na ktorý poukázal tak krajský súd, ako aj okresný súd,\nsťažovateľ uvádza, že je toho názoru, „že v prípade uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy medzi\na sťažovateľom vzhľadom na uvedené nemôže ísť o obchádzanie zákona, pretože:\npravidlá obsiahnuté v platnej, ale v tom čase nie účinnej norme − v Zákone\no navrátení vlastníctva − sťažovateľ a\n\nako účastníci 1. Kúpnej zmluvy nemohli\n\nvylúčiť ako záväzné pravidlá, nakoľko tieto pravidlá v tom čase záväzné neboli,\n­ výsledok, ktorý sťažovateľ a\n\nuzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a povolením\n\nzápisu prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností\ndosiahli, nebol v tom čase výsledkom právnou normou zakázaným,\n­ sťažovateľ a\n\nuzatvorením Kúpnej zmluvy nemohli sledovať nedodržanie\n\nzákona, nakoľko Zákon o navrátení vlastníctva v tom čase nedodržaný ani nemohol byť,\nkeďže nebol ešte účinným.\nZároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že v tomto prípade rovnako nie je možné, aby\n1. Kúpna zmluva bola považovaná za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej účel odporuje\nzákonu, ako to uvádza Okresný súd a následne aj Krajský súd. Z hľadiska právnej teórie\nsa pod účelom právneho úkonu rozumie predstava toho, čo si prajú účastníci právneho\núkonu (sťažovateľ a\n\n), aby sa stalo. V tomto prípade je nepochybné,\n\nže sťažovateľ mal predstavu, že uzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a jej zápisom vkladom\ndo katastra nehnuteľností dôjde k prevodu vlastníckeho práva z\n\nna sťažovateľa.\n\nTento účel uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy je z jej obsahu zjavný a nakoniec vyplýva aj z\ntoho, akým spôsobom sa v súčasnosti Nehnuteľnosti užívajú (t. j. že ich sťažovateľ\nprenecháva do nájmu svojej obchodnej spoločnosti, ktorá ich používa v rámci svojej\npodnikateľskej činnosti v oblasti poľnohospodárstva). Spôsob využívania Nehnuteľností\nnebol v konaní pred Okresným súdom ako ani Krajským súdom Žalobcami\nspochybňovaný.“.\nV súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu\nsťažovateľ tvrdí, že došlo aj k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, ktoré bolo\nnamietaným rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obmedzené\nv rozpore s ústavou, a to z týchto dôvodov:\n9\n\n„Rozsudkom Krajského súdu v spojení s Rozsudkom 1 Okresného súdu bolo\nv rozpore s Ústavou obmedzené:\n­ vlastnícke právo sťažovateľa ako nadobúdateľa, a to z dôvodu, že napriek\nuzatvoreniu 1. Kúpnej zmluvy v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v tom\nčase, ako aj zápisu jeho vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra\nnehnuteľností v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase zápisu, na základe\nRozsudku v spojení s Rozsudkom 1 prebieha v súčasnosti na Správe katastra\n\nkonanie,\n\nna základe ktorého bude znova ako vlastník Nehnuteľností zapísané\n\n, a teda\n\nbude sťažovateľ v rozpore s Ústavou pozbavený svojho vlastníckeho práva,\n­ vlastnícke právo sťažovateľa ako vlastníka prevádzajúceho Pozemok parc. č. 469,\na to najmä z dôvodu obmedzenia výkonu vlastníckeho práva v časti nakladania\ns Nehnuteľnosťami z dôvodu, že 1. Kúpna zmluva bola určená Rozsudkom v spojení\ns Rozsudkom 1 ako absolútne neplatná, v dôsledku čoho bola za absolútne neplatnú určená\naj 2. Kúpna zmluva.\nObmedzenie vlastníckeho práva v zmysle Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1\npresahuje povolený rámec obmedzenia podľa ust. čl. 13 Ústavy...\nSťažovateľ je presvedčený, že Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1 je obmedzené\nvlastnícke právo protiústavné, nakoľko zákon o navrátení vlastníctva v čase prevodu\nvlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam nebol účinný, čím došlo k porušeniu právnej istoty\nprávneho princípu zákazu retroaktivity. Rovnako je sťažovateľ toho názoru, že takéto\nobmedzenie vo vzťahu k vlastníckemu právu sťažovateľa nie je založené na spravodlivej\nrovnováhe. Nezákonne a protiústavné sa uprednostňuje právo Žalobcov pred vlastníckym\nprávom sťažovateľa, pričom na takéto obmedzenie neexistuje žiaden zákonný dôvod, hoci\nho Ústava vyžaduje.\nSťažovatelia si rovnako dovoľujú poukázať na to, že prevod vlastníckeho práva z\nna sťažovateľa nemal za následok zánik reštitučného nároku ako ani nijako\nneovplyvnil samotné posúdenie, či sa Žalobcom reštitučný nárok priznať má alebo nie.\nV zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva totiž v takomto prípade vzniká\noprávnenej osobe (Žalobcom) reštitučný nárok spočívajúci v prevode vlastníckeho práva\nk pozemkom štátu v primeranej výmere a bonite, akej boli pôvodné pozemky, t. j.\n10\n\nŽalobcovia majú nárok na náhradné pozemky. Preto v konečnom dôsledku Žalobcovia ako\noprávnené osoby v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva nie sú na svojich právach\nukrátení, resp. ukrátenie je v porovnaní s obmedzením vlastníckeho práva sťažovateľa\nzanedbateľné.“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa −\n\nvyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20\n\nods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012,\nsp. zn. 4 Co/331/2011­470, a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011,\nsp. zn. 21 C/179/2006­378.\nRozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011­\n470, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011, sp. zn. 21 C/179/2006­378\nsa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému\nsúdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní do jedného mesiaca\nod právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške\n1 000,­ EUR (slovom jedentisíc eur).\nKrajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy\nkonania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.\nAlternatívne\nZákladné právo sťažovateľa vyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20 ods. 1 Ústavy\nbolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn.\n4 Co/331/2011­470.\nRozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011­470\nsa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému\nsúdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto\nnálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,­ EUR (slovom\njedentisíc eur).\n11\n\nKrajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní\nod doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“\nSťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil\nvykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom\nokresného súdu a „uložil tretím osobám, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného\nprávoplatným Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1. Žalobcovia totiž už požiadali Správu\nkatastra\n\no zápis Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 záznamom do katastra\n\nnehnuteľností, ako to vyplýva aj z\nje vyznačená plomba\n\n, katastrálne územie\n\n, ako aj z informácie o katastrálnom konaní\n\n, na ktorom\n,\n\nktorých kópie prikladáme v prílohe sťažnosti. V dôsledku tohto zápisu dôjde k tomu,\nže sťažovateľ bude pozbavený svojho vlastníckeho práva a nebude môcť Nehnuteľnosti\nužívať ako ani ich prenechávať do užívania tretím osobám a zároveň sa stane neplatnou\nokrem 1. Kúpnej zmluvy aj 2. Kúpna zmluva, ktorou previedol vlastné právo k Pozemku\nparc. č.\n\nna manželov\n\n.“.\n\nÚstavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 520/2012­24 z 9. októbra 2012 prijal podľa § 25\nods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 4 Co 331/2011­470 z 29. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok\nkrajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a vo zvyšnej časti jeho sťažnosti\nnevyhovel.\nNásledne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012­37 z 20. novembra 2012 ústavný\nsúd doručil krajskému súdu uznesenie č. k. IV. ÚS 520/2012­24 z 9. októbra, ktorým prijal\nna ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa a vyzval ho, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril\na zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\n12\n\nKrajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr 318/12\nz 10. decembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2012) okrem iného uvádza,\nže „Krajský súd v Trenčíne považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú a zotrváva\nna právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení svojho rozhodnutia... Podľa názoru\nodvolacieho súdu žalovaný 1/ ako povinná osoba (§ 4 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z.)\nuzavretím kúpnej zmluvy so žalovaným 2/ sledovali cieľ, ktorý v konečnom dôsledku\nznamenal, že žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej\nosoby, boli vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia\nvlastníctva k sporným pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací\nsúd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi\nžalovanými 1/ a 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zák. č. 503/2003 Z. z. Odvolací súd\nv tomto smere poukázal aj na obdobný právny záver zaujatý už Najvyšším súdom SR\nv rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009 a odvolacie námietky odvolateľa\no protiústavnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa poukazujúcom na porušenie\nprincípu zákazu retroaktivity považoval za neopodstatnené. Krajský súd v Trenčíne\nna svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia zotrváva a sťažnosť\nsťažovateľa navrhuje zamietnuť.“.\nPrípisom č. k. IV. ÚS 520/2012­41 zo 17. decembra 2012 ústavný súd vyzval právnu\nzástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej\nzaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu č. Spr 318/12 z\n10. decembra 2012. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu\n30. januára 2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a vo svojej\nreplike k vyjadreniu krajského súdu z 10. decembra 2012 v podstate zhrnula svoju\npredchádzajúcu argumentáciu.\nVzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a krajského súdu,\nže netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť\n13\n\npodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože\npo oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať\nďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy.\nPoukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti\nnamietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne pojednávanie\nani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných\nna meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal\nbez nariadenia ústneho pojednávania.\nII.\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n\n14\n\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom\nvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať\nuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto\nv súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť\ntoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.\nÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\n15\n\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).\nVýklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva\nna spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým\nje poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,\nboli relevantné aj v danej veci.\n16\n\nSťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo\nk porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy tým, že krajský súd potvrdením\nrozsudku okresného súdu, ktorým tento súd vyslovil neplatnosť vo výroku označených\nkúpnych zmlúv, postupoval v rozpore so zákazom spätnej pôsobnosti právnych noriem,\nčím porušil princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnej\nistoty\n\núčastníkov\n\nprávnych\n\nvzťahov\n\na ochrany\n\nich\n\ndôvery\n\nv právny\n\nporiadok\n\nako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.\nZ citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,\nže podstatou jeho argumentácie (ako aj argumentácie okresného súdu) je tvrdenie, podľa\nktorého žalovaný v 1. rade vedomý si toho, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2\nzákona č. 503/2003 Z. z. a že sporné nehnuteľnosti bude musieť odo dňa účinnosti\noznačeného zákona vydať žalobcom, resp. ich nebude môcť previesť na iného, uzatvoril\n15. decembra 2003 so sťažovateľom ako kupujúcim kúpnu zmluvu z 15. decembra 2003,\nna základe ktorej Správa katastra\n\n22. decembra 2003 povolila vklad vlastníckeho\n\npráva k sporným pozemkom v prospech sťažovateľa (teda ešte pred účinnosťou\nzákona č. 503/2003 Z. z.). Z uvedeného všeobecné súdy ustálili, že žalovaný v 1. rade\nako predávajúci chcel takýmto spôsobom obísť právne dôsledky pre neho z tejto právnej\núpravy vyplývajúce, keďže vytvoril taký právny stav, ktorým znemožnil žalobcom\nnavrátenie ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z.\nVšeobecné súdy takto zistený skutkový stav zhodne právne kvalifikovali podľa § 39\nObčianskeho zákonníka a kúpnu zmluvu z 15. decembra 2015 posúdili ako neplatný právny\núkon, pretože svojím obsahom a účelom obchádzala zákon č. 503/2003 Z. z.\nVzhľadom na absolútnu neplatnosť označenej kúpnej zmluvy ako právneho\núkonu predchádzajúceho uzatvoreniu kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzi\nsťažovateľom ako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi dospeli\nvšeobecné súdu zhodne k záveru aj o absolútnej neplatnosti tohto následného právneho\n17\n\núkonu, čo právne odôvodnili s poukazom na znenie § 39 Občianskeho zákonníka, pretože\ntáto kúpna zmluva vzhľadom na absolútnu neplatnosť predchádzajúceho právneho úkonu −\nkúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 − je v rozpore so zákonom, keďže nikto nemôže\nna iného previesť viac práv než sám má.\nZ už uvedeného vyplýva, že argumentačným východiskom krajského súdu\nje myšlienková konštrukcia, podľa ktorej pripúšťa možnosť právne relevantným spôsobom\nobchádzať právnu úpravu v období pred nadobudnutím jej účinnosti, a následne takýto\nprávny úkon sankcionovať neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre\njej obchádzanie.\nV predmetnej veci je preto úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor\nvyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, podľa ktorého prípustnosť aplikácie\nprávnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 503/2003 Z. z. na právny vzťah založený kúpnou\nzmluvou z 15. decembra 2003 v období pred nadobudnutím jeho účinnosti a následným\nprávnym posúdením tejto kúpnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu podľa § 39\nObčianskeho súdneho poriadku pre obchádzanie zákona č. 503/2003 Z. z., je výsledkom\nústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.\nÚstavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo skutkového hľadiska sa javí medzi\núčastníkmi konania ako nesporné, že žalovaný v 1. rade ako predávajúci uzatvoril v období\nmedzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. so sťažovateľom ako kupujúcim\nkúpnu zmluvu z 15. decembra 2003, pričom v uvedenom období bol povolený aj vklad\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli jej predmetom. Rovnako sa javí byť\nnesporná aj tá skutočnosť, že takto uzatvorená zmluva po nadobudnutí účinnosti označeného\nzákona\n\nby\n\nbola\n\nnedovoleným\n\nprávnym\n\núkonom\n\na sankcionovateľná\n\nabsolútnou\n\nneplatnosťou.\nPodľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom\nalebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n18\n\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. povinná osoba je povinná s pozemkami\naž do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou\nriadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona\ndo vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba\nspôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.\nPodľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. vlastníctvo k pozemkom alebo\nk jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby.\nPodľa čl. III zákona č. 503/2003 Z. z. tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2004.\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecne záväzné\nprávne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky a týmto dňom sa stávajú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.\nUvedené však neznamená, že už týmto okamihom je právny predpis aplikovateľný\na vynútiteľný. Aplikovateľnosť právneho predpisu vyjadruje situáciu, kedy na jeho základe\nvznikajú jeho adresátom práva a povinnosti. Záväznosť prijatej novej právnej úpravy, a teda\naj možnosť jej aplikácie, je spojená vždy s účinnosťou právneho predpisu. Z uvedeného\nvyplýva, že na rozdiel od platnosti, je účinnosť právneho predpisu taká jeho vlastnosť, ktorá\nspočíva v možnosti presadenia jeho právnych dôsledkov/normatívneho tlaku na tie\nspoločenské vzťahy, ktoré sú predmetom jeho reglementácie. Účinnosť právnej úpravy tak\nvyjadruje časový okamih, s ktorým sú spojené jej právne účinky (normatívna pôsobnosť),\nteda jej záväznosť a aplikovateľnosť. V zásade platí, že platnosť a účinnosť právnej úpravy\nnenastáva v jeden okamih, ale že medzi obdobím platnosti a účinnosti právnej úpravy\nje vytvorený časový priestor, tzv. legisvakačná lehota, ktorej zmyslom a účelom je najmä to,\naby sa jej adresáti mohli oboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nich\nstane záväznou. Uvedené platí bez výhrad aj pre prípad posudzovania právnych\ndôsledkov vyplývajúcich z právnej úpravy prijatej zákonom č. 503/2003 Z. z. pre obdobie\npredchádzajúce jej účinnosti v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.\n19\n\nAko už ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, obchádzanie\nzákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitím\nprostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav\njaví z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis\npredstavuje postup, keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne\ndosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci.\nK obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozpore\nso zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio\nlegis) obchádza (III. ÚS 314/07).\nZ už uvedeného možno potom urobiť záver, podľa ktorého akákoľvek úvaha nad\nobsahom legálneho pojmu „zákon“ použitého v § 39 Občianskeho zákonníka pripúšťajúca\ntakú jeho interpretáciu, ktorá umožňuje naplniť jeho obsah aj platným, ale neúčinným\nvšeobecne záväzným právnym predpisom pre účely jeho možného obchádzania, nie je\nz normatívneho hľadiska udržateľná. Keďže neúčinná právna úprava nikoho nezaväzuje,\nnie je potom ani konzistentné prijať záver, že jej obchádzaním prostredníctvom právneho\núkonu jeho účastníci chceli vylúčiť normatívne dôsledky, ktoré takáto úprava predpokladá.\nV tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že interpretačný záver krajského súdu\no obsahu pojmu „zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka dôsledne nerozlišuje medzi\nvýznamom platnosti právneho predpisu a jeho účinnosti a tiež nezohľadňuje význam a účel\ninštitútu vacationis legis, ktorým je najmä to, aby sa adresáti novej právnej úpravy mohli\noboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nich stane záväznou.\nÚstavný súd považuje za dôležité poukázať aj na tú skutočnosť, že pravidlo vytvorené\nkrajským súdom o posudzovaní právneho úkonu uskutočneného pred nadobudnutím\núčinnosti právnej úpravy, ktorá je vo svojom dôsledku týmto právnym úkonom obchádzaná,\nako právneho úkonu in fraudem legis a následne sankcionovateľného neplatnosťou, vytvára\nodlišný právny režim jeho posudzovania než v prípade jeho priameho rozporu s takouto\n20\n\nprávnou úpravou. Uvedené vo svojich dôsledkoch tiež znamená, že pojem „zákon“ použitý\nv § 39 Občianskeho zákonníka je používaný v dvoch odlišných významoch, keď na jednej\nstrane sa ním rozumie zákon platný a účinný pre prípad priameho rozporu právneho úkonu\nso zákonným zákazom a na strane druhej sa ním rozumie zákon platný, ale nie nutne účinný\npre prípad jeho obchádzania. Takejto interpretácii pojmu „zákon“ nielenže v okolnostiach\ndanej veci chýba zmysluplné a teoreticky udržateľné zdôvodnenie, ale bez bližšej\nargumentácie narúša obsahovú koherenciu rovnako znejúcich legálnych pojmov, čím sa bez\nakéhokoľvek zdôvodnenia dostáva do rozporu s jazykovo interpretačnou zásadou zákazu\nhomonymického (polysémického) výkladu slov použitých v rámci jedného právneho\npredpisu.\nV súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením princípu neretroaktivity ústavný\nsúd uvádza, že problematika retroaktivity právnych noriem je otázkou, ktorá bola\npredmetom posudzovania ústavného súdu vo viacerých jeho nálezoch, pretože sa úzko\ndotýka princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a v širšom kontexte súvisí\naj s koncepciou právneho štátu ako štrukturálnym a materiálnym princípom, na ktorom\nje budovaný celý ústavný poriadok.\nÚstavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku\nsa uplatňuje zásada „lex retro non agit“ (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“),\nkeď napr. uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity\nprávnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov\na právnej istoty (PL. ÚS 16/95). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právneho\nštátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnou\ndemokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Princíp zákazu spätného\npôsobenia právnej reglementácie tak zabraňuje najhrubšiemu porušeniu oprávnenej dôvery\nv stálosť právneho poriadku tým, že v zásade vylučuje akúkoľvek možnosť, aby nová právna\núprava ex tunc modifikovala práva a povinnosti, ktoré platne vznikli podľa starej právnej\núpravy, bez ohľadu na obsah a spôsob ich vzniku. Preto v súvislosti s riešením kolízie novej\na starej úpravy musia orgány verejnej moci vždy venovať osobitnú pozornosť tomu, aby\n21\n\nnezvolili také právne riešenie, ktoré by umožnilo ústavne neprípustnú formu spätného\npôsobenia právnych noriem.\nPrávna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú, pričom aj ústavný súd\nvo svojej rozhodovacej činnosti usiluje o jej dôsledné rozlišovanie. Pravá retroaktivita\nzahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z neho\nvzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,\nkeď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy\nhmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne\ntýmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi\nprávom novým (teda o nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď nový zákon nariaďuje,\nže má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína\npôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).\nRešpektujúc podstatné odlišnosti medzi inštitútom platnosti a inštitútom účinnosti\nprávneho predpisu a ich uplatnenia v právnoaplikačnej praxi z hľadiska ich možných\nprávnych účinkov, ústavný súd, akcentujúc princíp právnej istoty, sa v danej veci priklonil\nk formálnoprávnemu, z legislatívnoprávneho hľadiska inak štandardne akceptovanému\nprístupu k posudzovaniu právnych účinkov relevantných právnych predpisov.\nVzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavne\nneudržateľným spôsobom v rámci aplikačného postupu priznal normatívny význam\nneúčinnej právnej úprave, keď v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie pojmu\n„zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka pripustil právne relevantnú možnosť jej obchádzania\na právny úkon uzatvorený podľa starej právnej úpravy následne v kontexte platného, ale\nneúčinného zákona č. 503/2003 Z. z. posúdil ako absolútne neplatný pre jeho obchádzanie.\nPostup krajského súdu, ktorý v rámci subsumpčného/rozhodovacieho sylogizmu pri\naplikácii práva presadil normatívne účinky označeného zákona pre obdobie predchádzajúce\njeho účinnosti, predstavuje taký akt normatívnej zmeny spoločenských vzťahov\nregulovaných podľa starej právnej úpravy, ktorý umožňuje jej pôsobenie s účinkami ex tunc.\n22\n\nV nadväznosti na už uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd\n(ako aj okresný súd) interpretoval pojem „zákon“ použitý v § 39 Občianskeho zákonníka\nspôsobom umožňujúcim priznať normatívne účinky aj takej právnej úprave, ktorá v čase\nuskutočnenia právneho úkonu nebola účinnou právnou úpravou, v dôsledku čoho presadil\nspätné účinky novej právnej úpravy aj na tie právne vzťahy, ktoré vznikli pred\nnadobudnutím jej záväznosti.\n\nÚstavný súd konštatuje, že nebolo jeho úlohou posúdiť, či kúpna zmluva\nz 15. decembra 2003 a kúpna zmluva z 8. marca 2006 sú platnými alebo neplatnými\nprávnymi úkonmi, na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam, resp. podľa akej právnej úpravy je potrebné posudzovať otázku platnosti\noznačených právnych úkonov, pretože odpoveď na tieto otázky musí nájsť krajský súd\nv ďalšom konaní.\nZ pohľadu ústavného súdu je podstatné, že právna konštrukcia krajského súdu\n(ako aj okresného súdu) v napadnutom rozsudku, podľa ktorej pripustil právne významnú\nmožnosť obchádzania zákonného zákazu obsiahnutého v platnom, ale neúčinnom právnom\npredpise, vykazuje vo vzťahu k výsledku, ku ktorému dospel − neplatnosť právneho úkonu −\ntaké zjavné nedostatky, ktoré spochybňujú celkovú ústavnú udržateľnosť záverov krajského\nsúdu.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je preto podľa názoru ústavného\nsúdu za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záveru,\nku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tento záver vyznieva\nnepresvedčivo a na ujmu sťažovateľa. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany\nkrajského súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20\nods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného\n\n23\n\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušenie rozsudku krajského súdu sa v súlade\ns doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor\nna to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného\ncharakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc\nvšeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania\npred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol\naj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže\nnálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon\nsťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného\nporušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.\nIV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).\nIII.\n\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené\npráva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň\nvec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda\n\nporušili\n\nrozhodnutím\n\nalebo\n\nopatrením,\n\nústavný\n\nsúd\n\ntaké\n\nrozhodnutie\n\nalebo opatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nmôže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\n\n24\n\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a\nrozhodnúť o určení namietanej neplatnosti právnych úkonov takým spôsobom, ktorý bude\nústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými\nv bode II tohto nálezu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie\nveci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu\nsťažovateľa, ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľa, ktoré formuloval\nv odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné\na udržateľné právne názory o aplikovateľnej právnej úprave relevantnej pre posúdenie\nneplatnosti označených kúpnych zmlúv.\nSťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť\nmu aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak\nnemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.\nVzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že deklarovanie\nporušenia práva sťažovateľa, zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie mu\nveci na ďalšie konanie je pre neho dostatočným zadosťučinením, a preto sťažnosti v tejto\nčasti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym\nzastupovaním advokátskou kanceláriou v konaní pred ústavným súdom.\n\n25\n\nÚstavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej\nmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola\n763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva\núkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,\n§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon\npo 127,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,63 €\nza každý úkon právnej služby predstavuje sumu 269,58 €. Keďže právna zástupkyňa\nje platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“], uvedená suma bola zvýšená\no DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne\nslužby predstavuje sumu 323,49 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby\n(stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradu nepriznal, pretože\nneobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci\n(bod 4 výroku tohto nálezu).\nÚhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne\nsťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho\nporiadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. mája 2015\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právny predpis-účinnosť", "právny úkon-neplatnosť relatívna", "zmena právnej úpravy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "právny úkon-neplatnosť absolútna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/331/2011", "guid": "a6a21fee-ffcb-4633-bebe-69caedf613cc:6fb9708b-9be3-439b-92d2-bfed98ccf0ab", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:ee30e114-c8f8-4b92-9156-118c224421a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 495/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 495/2011 z 9. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-09", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee30e114-c8f8-4b92-9156-118c224421a6"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:5daa82cb-db58-4aaa-9fa6-399ab98920f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 244/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 244/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5daa82cb-db58-4aaa-9fa6-399ab98920f6"}, {"guid": "ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d48a8a1-2ec0-49f5-bc26-396a7f13a35c"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:f1c73713-163f-4c97-8fe8-b170e8d6ea71", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 314/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/07 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1c73713-163f-4c97-8fe8-b170e8d6ea71"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:10ccb9f9-a37d-44f6-aa4c-e272a648d47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/03 z 28. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-28", "citacie_n": 304, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10ccb9f9-a37d-44f6-aa4c-e272a648d47e"}, {"guid": "ussr:5dd5c1f5-6a75-4116-9b13-0c0fe6068137", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 157/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 157/02 z 26. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-26", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dd5c1f5-6a75-4116-9b13-0c0fe6068137"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "a6a21fee-ffcb-4633-bebe-69caedf613cc:6fb9708b-9be3-439b-92d2-bfed98ccf0ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/331/2011", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/331/2011 z 29. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-03-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a6a21fee-ffcb-4633-bebe-69caedf613cc:6fb9708b-9be3-439b-92d2-bfed98ccf0ab"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:061e3a65-80e0-456c-86c4-88b6d8f3aea8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.186.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 186/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/2023 z 23. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.186.2023.1"}, {"guid": "ussr:a47c3a3f-fffc-4823-a7a2-6c8dae11faac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.562.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 562/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 562/2018 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.562.2018.1"}, {"guid": "ussr:46fda95b-07f4-4d8b-a226-ca6917e55d52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.283.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 283/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 283/2017 z 6. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-06", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.283.2017.2"}, {"guid": "ussr:715d2c6b-43d6-4de9-b37a-083cd5448946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.295.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 295/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017 z 20. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-20", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.295.2017.2"}, {"guid": "ussr:99258bd6-87b7-4979-98ed-fbc767822b0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.202.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 202/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.202.2017.2"}, {"guid": "f697b4d7-aefb-4ebb-9ea4-e95c9590b0bb:bc468d77-73c5-4966-bccd-e51799ba72c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1316217411.1", "spisova_znacka": "2CdoPr/4/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2CdoPr/4/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1316217411.1"}, {"guid": "b59addea-898e-4729-aafb-706f8ad3345f:1ad8ada4-b865-468d-a9fe-4aeeb998bb7d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6624202018.1", "spisova_znacka": "11Co/76/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/76/2025 z 7. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-05-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6624202018.1"}, {"guid": "70a95f5f-c298-4ab3-8e71-af9fecd4f51a:f8bf2a2c-2d51-47c3-94a6-fd8460c73e5e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3112224612.3", "spisova_znacka": "17Co/62/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/62/2024 z 30. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3112224612.3"}, {"guid": "bcd93fd7-0367-484e-a577-460aeffcee55:438c307b-08b5-4458-8593-093d86335227", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2020200048.1", "spisova_znacka": "20Sa/3/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20Sa/3/2020 z 18. 2. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-02-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2020200048.1"}, {"guid": "fb1fc912-4708-42ca-be7b-509969f7bd37:8c355d29-8bfb-48c1-b9d4-0a4f106c28ee", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4", "spisova_znacka": "4Co/14/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/14/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4"}, {"guid": "fb1fc912-4708-42ca-be7b-509969f7bd37:b34290e7-b9be-4559-97ae-141a98af2c88", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4", "spisova_znacka": "4Co/14/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/14/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4"}, {"guid": "fb1fc912-4708-42ca-be7b-509969f7bd37:bf18f0ff-aacf-4e85-9bae-c6b51924fce4", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4", "spisova_znacka": "4Co/14/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/14/2019 z 4. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-12-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4"}, {"guid": "36a869a8-808d-47b1-8165-3334e7fe5776:2e8ce836-0154-4331-81f0-204c932d3e6a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3106228406.2", "spisova_znacka": "4Co/290/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/290/2017 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3106228406.2"}, {"guid": "36a869a8-808d-47b1-8165-3334e7fe5776:9ffb8ecb-dc7a-4bf6-8d42-4bd761e83138", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3106228406.2", "spisova_znacka": "4Co/290/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/290/2017 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3106228406.2"}, {"guid": "36a869a8-808d-47b1-8165-3334e7fe5776:ed64dfd7-13e8-4d76-bb21-823d5e9f927d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3106228406.2", "spisova_znacka": "4Co/290/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/290/2017 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3106228406.2"}, {"guid": "1905b879-5cdf-467d-bab7-65f03893fa87:3a787720-c352-40cf-9129-fd381f67eb66", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5112233799.4", "spisova_znacka": "10Co/502/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/502/2015 z 29. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233799.4"}, {"guid": "67b267bb-c6ff-4f2a-bf6b-1485e2b12b97:6800ad47-2522-421f-9e26-f1ef176bfd7a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5112234278.2", "spisova_znacka": "10Co/548/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/548/2015 z 29. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5112234278.2"}]}