{"guid": "ussr:d2d8e14c-1f21-4e3c-b48c-577af948b9d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:4.US.413.2013.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 413/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 413/2013 z 23. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 23. júna 2015, sp. zn. IV. ÚS 413/2013, ECLI:SK:USSR:2015:4.US.413.2013.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-06-23", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "nazov": "čl. 46 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d2d8e14c-1f21-4e3c-b48c-577af948b9d4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.413.2013.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.413.2013.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:4.US.413.2013.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 413/2013­125\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte\nzloženom\n\nz\n\npredsedníčky\n\nĽudmily\n\nGajdošíkovej\n\na zo\n\nsudcov\n\nSergeja\n\nKohuta\n\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské\ndružstvo, Bajkalská 31, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Vojáčkovou,\nOvručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\na tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 16/2010\nz 25. apríla 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto\nrozhodol:\nSťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012\ndoručená sťažnosť DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31, Bratislava\n(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľka“), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou\nVojáčkovou, Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným\nporušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012.\nNapadnutým uznesením bolo v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu o určenie\nneexistencie záložného práva proti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského\nrad 4, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti SBK INVEST,\na. s., Rajská 2336/3, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 143/2009\nz 27. januára 2010 a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu a rozsudok\nokresného súdu boli zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.\nZo sťažnosti, z jej príloh, napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiálu\nvyplýva, že návrhom podaným okresnému súdu 31. júla 2003 sa sťažovateľ domáhal\npôvodne proti žalovanej v 1. rade určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ktorú uzatvorili\n\n2\n\n2. apríla 1992 sťažovateľ ako záložca a žalovaná v 1. rade ako záložný veriteľ (ďalej len\n„záložná zmluva“). Predmetná záložná zmluva bola uzatvorená na zabezpečenie záväzku,\nktorý vznikol zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992 uzatvorenej medzi Slovenskou\npoisťovňou, a. s., a obchodnou spoločnosťou Slovakia ̶ CAR ̶ Prna, spol. s r. o., Bratislava.\nPredmet záložného práva (záloh) bol v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty,\npomocné stavby a pozemok parc. č. 15337/1 a č. 15339/1, presná špecifikácia podľa\nznaleckého posudku č. 218/160/91 vypracovaného\n\n. Táto\n\nzmluva bola zaregistrovaná 23. júna 1992 bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II\npod č. R III 178/92. Svoje tvrdenie o neplatnosti záložnej zmluvy sťažovateľ odôvodňoval\ntým, že zmluva je neurčitá a nejasná vzhľadom na to, že predmet zálohu je identifikovaný\nbez súpisných či popisných čísel a pod.\nNa návrh sťažovateľa z 5. mája 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 88/2003\nzo 16. apríla 2007 pripustil pristúpenie obchodnej spoločnosti REAL – Consulting spol.\ns r. o., Trnavská cesta 82, Bratislava (právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade), do konania\nna strane žalovanej a tiež zmenu návrhu na určenie, že nehnuteľnosti (stavba súp. č. 717\nna parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/9,\nstavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5, stavba súp. č. 719\nna parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/9,\nzapísané na\n\n, okres\n\nobec\n\nkatastrálne územie\n\n) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade podľa záložnej\nzmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy\no postúpení pohľadávky z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je a že nehnuteľnosti (stavby\nsúp. č. 717 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717\nna parc. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5,\nstavba súp. č. 719 na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719\nna parc. 15339/9, zapísané na\nkatastrálne územie\n\n, okres\n\n, obec\n\n) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 1. rade\n\npodľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je.\n\n3\n\nOkresný súd sa v rozsudku sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 stotožnil\ns právnou argumentáciou sťažovateľa a určil, že ním špecifikované nehnuteľnosti zapísané\nna\n\nv katastrálnom území\n\nnie sú zaťažené záložným právom v prospech\n\nžalovaných. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že ako predbežnú otázku\nnajprv posudzoval platnosť záložnej zmluvy uzavretej 2. apríla 1992 a dospel k záveru, že\n„záložná zmluva uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade je nedostatočne\nurčitá v predmete záložného práva (záloh), nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby\nnedošlo k ich zameniteľnosti. Podľa názoru súdu nepostačuje len označenie, že ide\no prevádzkové objekty a pomocné stavby bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie\nnehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísel evidovaných v katastri\nnehnuteľností.“.\nPrávna predchodkyňa žalovanej v 2. rade podala proti rozsudku okresného súdu\nodvolanie. Súčasne oznámila, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008\npostúpila žalovanej v 2. rade svoju pohľadávku voči dlžníkovi Slovakia – CAR – Prna,\nspol. s r. o., ktorá vznikla žalovanej v 1. rade poskytnutím úveru v sume 20 000 000 Kčs\ntomuto dlžníkovi na základe zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Okresný\nsúd zámenu účastníka konania na strane žalovanej v 2. rade pripustil uznesením\nz 26. novembra 2008.\nKrajský súd o odvolaní právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 tak, že odvolaním napadnutý\nrozsudok okresného súdu vo veci samej z 8. októbra 2008 potvrdil, pričom sa stotožnil\ns odôvodnením prvostupňového rozsudku.\nNa podnet žalovanej v 2. rade podal generálny prokurátor proti rozsudku okresného\nsúdu sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 a proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 mimoriadne dovolanie. Napadnuté rozhodnutia\nžiadal generálny prokurátor zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nGenerálny prokurátor vyjadril názor, že súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 a § 3\n4\n\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151b ods. 1, 2,\n4 a 6 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 1992) ani § 455 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka. Podľa generálneho prokurátora vo veci konajúce súdy vec nesprávne právne\nposúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu\nako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Záloh v záložnej\nzmluve z 2. apríla 1992 je podľa názoru generálneho prokurátora vymedzený\nnezameniteľným spôsobom.\nSťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal, aby ho dovolací\nsúd ako nedôvodné zamietol. Uviedol, že podnet na mimoriadne dovolanie podala\nneoprávnená osoba, ktorá nie je účastníkom konania, pretože nedošlo k platnému\npostúpeniu pohľadávky zmluvou z 28. októbra 2008 z obchodnej spoločnosti\nReal Consulting, s. r. o. (veriteľa), na žalovanú v 2. rade (nástupcu veriteľa), pretože dlžník\npostúpenej pohľadávky z úverovej zmluvy Slovakia – CAR – Prna, spol. s r. o., Bratislava,\nbol ex offo vymazaný z obchodného registra 9. januára 2007 bez právneho nástupcu\na pohľadávka tak zanikla. Registrácia záložnej zmluvy štátnym notárstvom nebráni súdu,\naby sa zaoberal otázkou jej platnosti.\nK názoru žalovaných (uvedených v ich vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu)\nuviedol, že «v predmetnej veci sa (v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 2 Obo 11/2003 z 30. apríla 2003) o prekážku rozhodnutej veci nejedná, lebo nejde\no totožnú vec /„doteraz je právoplatne rozhodnuté o neplatnosti záložnej zmluvy v časti\ntýkajúcej sa pozemkov a nie o neexistencii záložného práva (rozsudok sp. zn. 11 C\n88/2003), nie však o platnosti záložnej zmluvy“/. Navyše nie je zachovaná ani totožnosť\núčastníkov konania.».\nNajvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia z 25. apríla 2012\nkonštatoval, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e\nOSP, vec preskúmal v zmysle § 243a ods. 3 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávania\na dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené. Rozsudok okresného súdu ako súdu prvého\n5\n\nstupňa z 8. októbra 2008 a rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu\nz 27. januára 2010 preto najvyšší súd ako dovolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie.\nSťažovateľ namieta, že mimoriadnym dovolaním bol napadnutý právoplatný\na vykonateľný rozsudok zo strany generálneho prokurátora, čo samo osebe predstavuje\nzásah do princípu právnej istoty [porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen ,,ESĽP“) vo veci sťažnosti Stere a ostatní proti Rumunsku z 23. 2. 2006].\nV tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že „opodstatnenosť použitia mimoriadneho\nopravného prostriedku, s cieľom dosiahnuť zrušenie právoplatného a vykonateľného\nsúdneho rozhodnutia, ergo prípustnosť excesu vo vzťahu k princípu právnej istoty, môže byť\nakceptovaná len v prípadoch, kedy v priebehu súdneho konania došlo k závažným\nprocesným pochybeniam konajúcich súdov, teda k vadám súdneho procesu... nie\nv prípadoch odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných skutkových názorov tretích\nsubjektov oproti skutkovému vyhodnoteniu sporu, vyslovenému všeobecným súdom v rámci\nriadneho konania“.\nSťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho súdu. Tvrdí, že\nnajvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 «minimálne mal\npoukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v súvisiacich sporoch (kde sa\nopakovane riešila otázka legitímnej existencie záložného práva...; zaoberať sa zhodnými,\nresp. odlišnými právnymi názormi súdov na tú istú otázku (otázku existencie záložného\npráva k tangovaným nehnuteľnostiam) a na tomto základe mal NS SR zdôvodniť, prečo ich\nakceptuje alebo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa. NS SR to ale neurobil, čoho\nkonzekvenciou je eklatantná arbitrárnosť jeho rozhodnutia (spojená s „klasickým“\nspochybnením princípu právnej istoty).».\nĎalšia skupina námietok sťažovateľa sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia,\nktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Podľa sťažovateľa nemožno totiž z neho\n6\n\nzistiť, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré sú podkladom\nnapadnutého uznesenia. V prvom rade ide o námietku, že najvyšší súd konštatoval splnenie\npodmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, pričom „vôbec\nnereagoval ani na už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú judikatúru\nvšeobecných súdov k prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani neodôvodnil, prečo sa\nod nej zásadným spôsobom odklonil...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „NS SR\nkonštantne judikuje, že dovolanie možno procesne prípustne odôvodniť len poukazom\nna nesprávne právne posúdenie veci ­ v intenciách § 241 ods. 2 písm. c) OSP.\nV rozhodovacej praxi NS SR ako dovolacieho súdu je totiž zhodne zastávaný názor, že\n(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nie je\nprocesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, lebo (ani prípadným) nesprávnym\nprávnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho\njeho procesného oprávnenia (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 102/2004,\n2 Cdo 282/2006, 3 Cdo 174/2005, 4 Cdo 165/2003). S takým obsahom dovolania by\núčastník pred NS SR právne korektne nemohol byť úspešný.\nTáto judikatúra NS SR platí v celom rozsahu i pre mimoriadne dovolanie (podávané\nGP SR), lebo § 241 ods. 2 písm. c) OSP (upravujúce režim prípustnosti dovolania) je\nobsahovo zhodný s ustanovením § 243f, ods. 1 písm. c/ OSP (upravujúcim režim\nprípustnosti mimoriadneho dovolania).“.\nNámietka sťažovateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia sa vzťahuje i na záver\nnajvyššieho súdu o nedostatočných, a nie celkom jednoznačných výsledkoch dokazovania o\ntom, „čo presne bolo predmetom zálohu v zmluve, uzatvorenej medzi sťažovateľom a\nvtedajšou Slovenskou poisťovňou a. s. dňa 02. 04. 1992... To je ale v spojitosti s hodnotením\nobsahu mimoriadneho dovolania GP SR z pozície NS SR chybné, nezákonné ba\nprotiústavné konštatovanie.“.\nZ uvedených dôvodov považuje sťažovateľ právne závery najvyššieho súdu\nza extrémne nesúladné so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi zo spisovej dokumentácie.\nV nadväznosti na namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy\n7\n\na čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta tiež\nporušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nPodľa jeho tvrdenia «ide síce o zaujímavú zhodu, ale pre našu kauzu platí „matematicky\npresne“ všetko o „presune“ mimoriadneho dovolania GP SR (podaním č. VI/2/ Pz 348/10­8\nz 16. 09. 2010) zo senátu NS SR „5 C“ do senátu „7 C“, vytvoreného od 01. 10. 2010\nOpatrením predsedu NS SR č. Spr. 101/2010 z 30. 09. 2010, čo objasnil brilantne\ninvestigatívny a dokonale argumentovaný Nález ÚS SR č. IV. ÚS 116/2011 z 09. 06. 2011».\nPodľa názoru sťažovateľa „medzi napadnutým postupom Najvyššieho súdu SR, teda\nmedzi rozhodnutím vedúcim k právnej neistote, rozhodnutím arbitrárnym, rozhodnutím,\nktoré sa použitou argumentáciou prieči zákonnému vymedzeniu inštitútu mimoriadneho\ndovolania a rozhodnutím nezákonného senátu NS SR na strane jednej a porušenými\nzákladnými právami sťažovateľa na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť.\nPostupom porušovateľa (NS SR) osobitne došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa\nna prerokovanie veci v spravodlivom súdnom konaní ­ v konaní pred zákonným sudcom.\nPorušovateľ svojím postupom konkrétne ­ dokonca vedome a zámerne ­ nabúral premisu\npostulátov súdnej ochrany a spravodlivého procesu a: odňal sťažovateľovi zákonného sudcu\n(zákonne kreovaný senát).“.\nPodľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím „otvorením“ už\nprávne korektne vyriešenej otázky sekundárne vedie aj k porušeniu jeho základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“). V tejto súvislosti argumentuje tým, že „po skončení série\nprocesov od r. 2003 už zasa sťažovateľ nemôže právne relevantným spôsobom využívať\nvšetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne\nrelevantným spôsobom voľne disponovať“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n8\n\n„1. Základné právo sťažovateľa ­ DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo...\npriznané čl. 1 ods. l, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 25. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 5 M Cdo 16/2010.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn..: č. 5 M Cdo 16/2010 zo dňa 25. 04. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi ­ DRUDOP, stavebné\na opravárenské družstvo... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení\nnálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“\nSťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 20. septembra 2013 (doručeným\nústavnému súdu 24. septembra 2013) „o doklady potvrdzujúce namietaný nedostatok\nmimoriadneho dovolania aj rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR“. V doplňujúcom\npodaní okrem iného uviedol:\n„Dovoľujeme si poukázať na konanie č. X­58/04­CZI, v rámci ktorého\nspráva katastra\n\nna základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave\n\nč. k. 1 S 304/04­11 začala vo veci ďalšie konanie. V rámci tohto konania listom č. X­58/04­\nCZI zo dňa 28. 03. 2007... správa katastra v priebehu správneho konania oznámila\núčastníkom (žalobcovi a žalovanému v 2. rade) svoje stanovisko vo veci. Z tohto oznámenia\nvyplýva, že:\n­ správa katastra uznáva (konečne!) existenciu dvoch samostatných areálov\nna\n\nulici v\n\n(na\n\na na\n\n­ záložná zmluva sa týka len areálu na\nbude vymazaný zápis záložného práva na stavby súp. č. 719 (\n\na z listu vlastníctva č.\n).\n\n­ účastníci konania dostali možnosť vyjadriť sa k tomuto oznámeniu do 15 dní od jeho\ndoručenia.“\n\n9\n\nSkutočnosťami, ktoré sú uvedené v podaní sťažovateľa z 28. októbra 2013, sťažovateľ\nargumentačne podporil svoju sťažnosť o tvrdenie o porušení jeho vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam tým, že „obidva orgány (generálna prokuratúra a najvyšší súd, pozn.)\nv rozpore so skutkovým stavom doloženým v spise, rozšírili predmet spornej záložnej zmluvy\naj na objekty areálu na\n\nna ktoré sa nikdy záložné právo\n\nnevzťahovalo, čo potvrdil aj odporca v 2. rade svojím vyjadrením zo dňa 17. 04. 2007 tak,\nako sme dokladovali...“.\nEšte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa\nk sťažnosti vyjadril. Na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípise\nč. k. KP 4/2012­69 z 11. januára 2013 obsahujúcom vyjadrenie k sťažnosti uviedol najmä\ntieto skutočnosti:\n«Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky... sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 došlo k porušeniu jej\npráva podľa článku 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky..., aby rozhodol, že tieto jej práva boli porušené a aby zrušil uvedené uznesenie\nnajvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto porušenie má spočívať vo\nvytvorení stavu právnej neistoty, arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia v\nneexistencii legálneho dôvodu pre vyhovenie mimoriadnemu dovolaniu generálneho\nprokurátora a vo vade kreovania senátu.\nK porušeniu právnej istoty najvyšší súd uvádza:\nKeďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne\n(len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie\nodvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti\na nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných\npráv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež\no zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom\nna princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu\n10\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť\naj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť\ntotiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované\noznačené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ\nlen sťažovateľom zdôrazňované právo na ústavný princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1\nústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu,\nale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto\nprávom a právom na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti\npodaného dovolania nemohol dať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo\ngenerálnym prokurátorom namietaný nedostatok správneho právneho posúdenia veci\nkrajským súdom (ako aj okresným súdom) bol dovolacím súdom zistený...\nNajvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozsudok\nodvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne\ndovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože to\nvyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu\nnebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Skutkové a právne závery krajského\nsúdu sú preto v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že sa najvyšší súd vôbec nezaoberal\nodôvodnením prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že\nprincíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať\no namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa\nsťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich\npráv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to\nposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že\nochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\n11\n\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom\nverejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci\nna jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06)...\nZ výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľa neskončilo,\nlebo vec bola zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie Namietanie\nnesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže\nbyť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi\nposkytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať\nmožnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva\naj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho\nvyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie\nnamieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania\nna okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.\nK arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uvádza:\nPredmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych\nzáverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené\na nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...\nZ obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami generálneho\nprokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto\nkonaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...\nNajvyšší súd trvá na tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú\nzrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu\na relevantných\n\nprávnych\n\nnoriem.\n\nToto\n\nrozhodnutie\n\nnevykazuje\n\nznaky\n\nsvojvôle,\n\nnevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav,\nk čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré\n12\n\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,\nIV. ÚS 110/03), pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme\nvšeobecného súdnictva.\nVychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi\nposudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nK časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že jeho právo na nezávislý\na nestranný súd a právo na zákonného sudcu bolo porušené postupom najvyššieho súdu,\nkonkrétne tým, že došlo k zmene zákonného sudcu, resp. sudcov najvyššieho súdu\nprejednávajúcich vec vedenú pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010. K tejto časti ústavnej sťažnosti\nnajvyšší súd uvádza nasledovné:\nUvedená vec bola 1. marca 2010 (správne 23. septembra 2010, pozn.) náhodným\nvýberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu 5C\nv zložení JUDr. Vladimír Magura (predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiarkinová,\nJUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu). Súčasne s pridelením\nveci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk. Opatrením\npredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010­17 bol\nv rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7C v zložení\nJUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková\n(členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nna rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu predseda\nNajvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci\nz existujúcich\n\nsenátov\n\nprechádzajú\n\ndo\n\nnovovytvoreného\n\nsenátu.“\n\nV\n\nprípade\n\nnovovytvoreného senátu 7C predseda najvyššieho súdu na návrh predsedníčky\nobčianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené\nv ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia\nv senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010­17, je táto úprava zachytená\nv časti II. Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho\nsúdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod... Predseda\n13\n\nnajvyššieho súdu takto rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle\nzásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového\nsenátu 7C mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo\nby v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové\nnaštudovanie veci...\nNa základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických\na programových prostriedkov sa sudca JUDr. Marián Sluk stal zákonným sudcom vo veci\nvedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej.\nNemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k zmene zákonného sudcu a že\npostupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.\nV súvislosti s touto námietkou sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu\nč. IV ÚS 116/2011. Najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 308/2011, ktoré v súvislosti s rovnakou zmenou rozvrhu práce vykonanou predsedom\nsúdu vyslovil, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu nedošlo. V tomto smere\nteda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva\nk právnej istote.\nPodľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov\nsenátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu\nnázoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo\nsenátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych\nnázorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov\nuznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.\nVzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu\nv tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť ­ treba ústavnú judikatúru\nzjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem\npostupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov\nústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti\nv rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna\nústavného súdu.\n\n14\n\nSo závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto\nnavrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť, ako neopodstatnenú\nodmietol...»\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti sťažovateľa a uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013 z 27. júna 2013 ju podľa § 25\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 11. marca 2014 vyzval\nnajvyšší súd na prípadné doplnenie svojho vyjadrenia z 11. januára 2013. V reakcii\nna výzvu\n\nústavného\n\nsúdu\n\npredseda\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv prípise\n\ndoručenom\n\n24. septembra 2013 vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu\nústavného súdu, t. j. sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Jánovi Lubymu a sudcovi\nLadislavovi Oroszovi.\nO námietkach predpojatosti vznesených proti sudcom IV. senátu ústavného súdu\nrozhodoval v súlade s platným rozvrhom práce I. senát ústavného súdu, ktorý uzneseniami\nč. k. I. ÚS 592/2013­10 z 2. októbra 2013, č. k. I. ÚS 664/2013­28 zo 6. novembra 2013\na č. k. I. ÚS 698/2013­16 z 20. novembra 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková,\nsudca Ján Luby a sudca Ladislav Orosz nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie\nvo veci sťažovateľa.\nPo rozhodnutiach o námietkach predpojatosti ústavný súd opätovne vyzval\nnajvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie. V reakcii na výzvu\nústavného súdu podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise sp. zn. KP 4/2012\nz 20. marca 2014 (ústavnému súdu doručenému 25. marca 2014) oznámila, že „sa v celom\nrozsahu pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 11. januára 2013 číslo KP 4/2012­69,\nna ktorom nič nemení a ani ho nedopĺňa...“.\n15\n\nÚstavný súd predložil vyjadrenia najvyššieho súdu sťažovateľovi a vyzval ho\nna prípadné zaujatie stanoviska. Sťažovateľ 14. apríla 2014 prostredníctvom svojej právnej\nzástupkyne doručil stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem iného\nuvádza, že „v celom rozsahu zotrváva na obsahu svojej sťažnosti. Sťažovateľ má za to, že\nuviedol dostatočné dôvody, ktorými spochybňuje závery napadnutého rozhodnutia a postup\nporušovateľa pri kreovaní senátu, konajúceho vo veci.\nSťažovateľ trvá na tom, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Nakoľko na NS SR vo\nveci rozhoduje senát, náhodným výberom sa prideľuje vec senátu (nie menovite\njednotlivému členovi senátu), preto je zákonným sudcom senát, ktorému vec pripadla.\nV prípade zmeny personálneho zloženia senátu vec stále zostáva v tomto senáte a referujúci\nsudca, ktorý bol preradený do iného senátu, naďalej pojednáva vec v pôvodnom senáte.\nTýmto postupom je zabezpečená náležitá kontinuita a hospodárnosť konania daná platnými\nprávnymi predpismi. Pretože vec pripadla senátu 5C, aj po preradení referujúceho sudcu\nJUDr. M. Sluka do senátu 7C, vo veci mal rozhodnúť jednoznačne senát 5C.\nSťažovateľ trvá na tom, že NS SR ako dovolací súd v napadnutom uznesení v rozpore\ns obsahom spisu dospel k nesprávnym záverom, vedome prehliadol neurčitosť popisu\nobjektov tvoriacich predmet znaleckého posudku, ktorý bol použitý k vymedzeniu zálohu\nv záložnej zmluve. Popis objektov len ich prevádzkovým využívaním v čase spracovania\nznaleckého posudku (chýbajú akékoľvek stavebne a priestorovo nemenné a jednoznačné\npopisné znaky) nezodpovedá požiadavkám určitosti vymedzenia založenej nehnuteľnosti tak\nako to vyžadoval občiansky zákonník a predpisy katastra nehnuteľností platné v čase\nuzatvárania záložnej zmluvy (v apríli 1992). Prevádzkové využitie objektov areálu\nna\n\nsa od roku 1992 sa viackrát zmenilo, už dávno ich nemožno identifikovať\n\npodľa popisu v znaleckom posudku a preukázateľne nespĺňa náležitosti jednoznačného\nurčenia zálohu z pohľadu tretích osôb. Napriek určitosti znaleckého posudku v tom, že sa\nvzťahuje výlučne na areál na\n\na nikdy sa netýkal areálu na\n\n(čo uznal aj záložný veriteľ), rozhodol NS SR tak, že vyhlásil záložnú zmluvu za dostatočne\nurčitú a rozšíril záložné právo aj na areál na\nsúp. č. 719).\n16\n\n(stavby\n\nSťažovateľ považuje za potrebné oboznámiť ústavný súd, že medzičasom došlo\nk premlčaniu záložného práva, ktoré má byť predmetom nového prerokúvania na súdoch\nprvého a druhého stupňa podľa rozhodnutia dovolacieho súdu. Sťažovateľ v konaní\n24Cb/235/2013, vedenom na Okresnom súde Bratislava II. na návrh záložného veriteľa\nSBK INVEST a. s. Bratislava na určenie záložného práva k nehnuteľnostiam podľa záložnej\nzmluvy zo dňa 02. 04. 1992 už vzniesol námietku premlčania záložného práva, na ktorú súd\nmusí prihliadať. Ak je totiž záložné právo premlčané nemožno v budúcnosti realizovať jeho\nvýkon, a preto už v konaní, v ktorom má byť takéto záložné právo určené, je namieste\nk námietke premlčania prihliadať, nakoľko toto právo nadobudlo charakter naturálnej\nobligácie, ktorú nie je možné zo strany súdu priznať.\nSamotná pohľadávka z úverovej zmluvy podlieha premlčaniu podľa ustanovenia\n§ 408 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto\nzákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala\npo prvý raz plynúť. Maximálna dĺžka premlčacej doby je tak stanovená na desať rokov\n(§ 408 odsek 1 ObZ) a táto doba je záväzná. Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia\ndoba u pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, začala plynúť\ndňa 1. 1. 1997 a uplynula dňom 1. 1. 2007. Do 1. 1. 2007 záložný veriteľ nezačal s výkonom\nsúdom priznanej pohľadávky a preto sa úverová pohľadávka uplynutím dňa 1. 1. 2007\npremlčala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že záložné právo sa premlčalo okamihom\npremlčania samotnej pohľadávky z úverovej zmluvy (v 10 ročnej maximálnej premlčacej\nlehote musí byť právo nielen uplatnené na súde, ale musí byť v tejto lehote podaný aj návrh\nna jeho výkon (§ 408 ObZ), t. j. dňom 1. 1. 2007. Súd musí zohľadniť, že záložný veriteľ\nv premlčacej dobe do 1. 1. 2007 nezískal právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu\nna výkon záložného práva a nezačal konanie o výkon záložného práva zo záložnej zmluvy,\npričom pri posúdení premlčania práva záložného veriteľa, je potrebné vychádzať iba\nz Obchodného zákonníka [porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2008\nsp zn. 1 M Cdo 5/2008 a tiež uznesenie NS ČR zo 17.5.2005, sp. zn. 20 Cdo 2911/2004.\nKeďže zabezpečená pohľadávka je premlčaná, premlčané je aj predmetné záložné právo\n(§ 100 ods. 2 Obč. zák.)...“.\n\n17\n\nPodaním z 21. apríla 2014 sťažovateľ doplnil svoje vyjadrenie z 10. apríla 2014,\nv ktorom opätovne poukazuje na skutkové okolnosti už uvedené v jeho sťažnosti.\nDňa 29. júla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie žalovanej v 2. rade\nz 25. júla 2013 označené ako „Návrh na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka\ndo konania pred Ústavným súdom“. V úvode tohto podania žalovaná v 2. rade požiadala\nústavný súd o vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane najvyššieho\nsúdu. Uviedla, že „by rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky mohli byť dotknuté\naj práva našej spoločnosti...“. O návrhu žalovanej v 2. rade na vstup do konania v postavení\nvedľajšieho účastníka ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013\nz 23. júna 2015 tak, že ho odmietol. Ústavný súd však na argumentáciu žalovanej v 2. rade\nz 25. júla 2013 pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal.\nVzhľadom na to, že účastníci konania po predchádzajúcej výzve ústavnému súdu\noznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd\nv zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,\npretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a rozhodol\no nej na neverejnom zasadnutí senátu. Ústavný súd poznamenáva, že medzičasom sudcovi\nJánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu (4. júla 2014), a preto je\nna konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa podľa relevantného rozvrhu práce\npríslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n18\n\nSťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu\njeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu\nÚstavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 vydaným v konaní\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu\nsp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva\nnebyť odňatý zákonnému sudcovi.\nSťažovateľ primárne namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v súvislosti s tým (ako\nto vyplýva z obsahu sťažnosti) namieta (mimo petitu) aj porušenie základného práva nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy: „... tvrdíme, že touto\nnašou ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie NS SR č. 5 M Cdo 16/2010\nz 25. 04. 2012 je poznačené aj vadou účasti nezákonného sudcu ­ je to v poradí štvrtý\naspekt protiústavnosti uznesenia NS SR č. 5 M Cdo 16/2010 z 25. 04. 2012 – vo\nvýznamnosti je však prvoradý“ (sťažovateľ v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením\nzákladného práva na zákonného sudcu uvádza relevantné skutočnosti samostatne\npreukazujúce a odôvodňujúce jeho porušenie, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd\nposudzoval namietané porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 36 ods. 1\nlistiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 1 ústavy) v ich vzájomnej súvislosti, t. j. ako\nporušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces porušením práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi.\n\n19\n\nÚstavný súd v súvislosti so základným právom garantovaným čl. 48 ods. 1 ústavy\nkonštatuje,\n\nže tak z jeho judikatúry (napr.\n\nIV. ÚS 116/2011, IV.\n\nÚS 345/09,\n\nIII. ÚS 277/2010), ako aj judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Buscarini c. San Marino\nzo 4. 5. 2000) vyplýva, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je integrálnou\nsúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň základné\nprávo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavou\npožadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci\nzákladné právo na súdnu ochranu.\nZo spisovej dokumentácie obsiahnutej v spise vedenom ústavným súdom\npod sp. zn. IV.\n\nÚS\n\n413/2013\n\nvyplýva,\n\nže\n\nvec\n\nvedená\n\nnajvyšším\n\nsúdom\n\npod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 bola 1. marca 2010 v súlade s rozvrhom práce najvyššieho\nsúdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 náhodným výberom a prostredníctvom technických\na programových prostriedkov pridelená senátu 5C v zložení JUDr. Vladimír Magura\n(predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiariková, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián\nSluk (členovia senátu) a s pridelením veci sa súčasne určilo, že sudcom spravodajcom\nv tejto veci je JUDr. Marián Sluk.\nNásledne bol opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr 101/2010­17\nz 30. septembra 2010 v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový\nsenát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk\na JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V nadväznosti na to predseda najvyššieho súdu\n(obdobne ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011) na návrh\npredsedníčky občianskoprávneho kolégia v súlade s čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2010\nvo vzťahu k novovytvorenému senátu 7C určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C\npridelené v ich pôvodných senátoch a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo\nsudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. Na tomto základe o veci\nsťažovateľa (vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010) rozhodol napadnutým uznesením nový\nsenát 7C v už uvedenom zložení.\n\n20\n\nZ uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k veci vedenej najvyšším súdom\npod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 (a preskúmavanej ústavným súdom v konaní vedenom\npod sp. zn. IV. ÚS 413/2013) najvyšší súd, resp. jeho predseda, uplatnil v zásade analogický\npostup ako vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010, ktorý následne napadla na ústavnom\nsúde sťažnosťou sťažovateľka\n\n, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom\n\nsp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011. Za týchto okolností bol vo vzťahu k základnému\nprávu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy predmetom rozhodovania ústavného súdu vo veci vedenej\npod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 vo svojej podstate rovnaký právny problém, o akom už\nústavný súd rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011.\nÚstavný súd v súvislosti s preskúmavaním príslušnej časti sťažnosti sťažovateľa\nz vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 308/2011\nvo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu\n1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010, akceptoval sťažovateľkou namietanú zmenu v zložení\npríslušného senátu najvyššieho súdu a svoj právny názor koncentrovane vyjadril takto: „Z\nhľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už\npridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným\nčlenom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená\nnovému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému bola vec\npôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa\nzmenili, a to iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a\nprogramových prostriedkov schválených ministerstvom.“\nV konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa bola podľa názoru bývalého IV. senátu\nústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ním označeného základného\npráva podstatná odpoveď na otázku, či je z hľadiska obsahu základného práva na zákonného\nsudcu akceptovateľné a udržateľné, ak na základe zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdu\ndôjde k prerozdeleniu už skôr pridelených vecí, a to tak, že o veci pôvodne pridelenej inému\n21\n\nsenátu (ďalej aj „pôvodný senát“) bude príslušný rozhodnúť novovytvorený senát, ktorého\nčlenom je síce sudca spravodajca, ktorý bol členom pôvodného senátu, nie však ostatní\nčlenovia pôvodného senátu, pričom ostatní členovia novovytvoreného senátu neboli vybraní\nnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov.\nZistenie, že o v zásade identických veciach rozhodujú senáty ústavného súdu\nrozdielne, viedlo bývalý IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona\no ústavnom súde, v rámci ktorého bývalý IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové\nprávne názory I. a IV. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach\n(sp. zn. I. ÚS 308/2011 z 24. augusta 2011 a sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011)\ntýkajúce sa interpretácie a aplikácie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 ústavy na posúdenie plénu ústavného súdu na účely zjednotenia právnych názorov.\nPlénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov\nna neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 prerokovalo a prijalo toto stanovisko:\n„Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu\ngarantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už\npridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným\nčlenom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená\nnovému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola\npôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa\nzmenili v súlade s rozvrhom práce príslušného všeobecného súdu.“ (ďalej len „zjednocujúce\nstanovisko pléna ústavného súdu“).\nKeďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný\nuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát\nústavného súdu príslušný na konanie aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom\nstanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľa posudzovanej v tomto konaní.\n\n22\n\nV tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu\nkonania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný\nv zmysle § 50 a § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“; v ďalšom texte\naj „zákon č. 757/2004 Z. z.“, pozn.) v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným\npodľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje právo\nna zákonného sudcu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. PLs 1/06), podľa\nktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva\nfunkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej\nveci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2\nrokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce\nurčitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľa\nčl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej\nveci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného\npredpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto\nsudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré\nupravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovacieho\nporiadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade\ns rozvrhom práce“.\nPo oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce najvyššieho súdu\n(v relevantnom znení) a opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009\npod sp. zn. Spr 1321/2009 ústavný súd (rešpektujúc zjednocujúce stanovisko pléna\nústavného súdu) konštatuje, že postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania vo veci\nsťažovateľa nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného zákonného\npráva na zákonného sudcu, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.\n\n23\n\n2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012\nSťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým\nz dôvodu, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené splnenie\npodmienok konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom tvrdí, že\nnajvyšší súd zrušením oboch rozsudkov nižších súdov ústavne neakceptovateľným\nspôsobom zasiahol do princípu právnej istoty.\nČlánok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva\nzákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však\nvo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby\nsa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkami\nna presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravné\nprostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok\n(napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti\nprávoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré\nsa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (m. m.\nI. ÚS 178/08).\nNa druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 označil\ninštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu\na za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť\nzásahov do právoplatných rozhodnutí len na základe zákona a z dôvodov, ktoré sú\nvýznamnejšie ako je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.\nV rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnu\n\n24\n\nistotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnych\nopravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného\nsúdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Práve\nnaopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho\nrozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa totiž\noslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (porov. § 1 OSP).\nJe však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymi\nopravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na\nnajzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).\nV nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúc\nz čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých\nústavou garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy,\na to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva\nna právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym\nrozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledku\ntoho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe.\nDôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda\nodstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne\n(bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečného\na právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak\npre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém\npri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv\nkasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať\nk odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný\nopätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.\nProstriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnych\nnázorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.\n25\n\nÚloha vyvažovať záujem na správnosti (ústavnosti a zákonnosti) súdnych rozhodnutí\na nastoľovaní a zachovávaní právnej istoty zhmotnenej do právoplatných súdnych\nrozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. PL. ÚS 43/95), ktorý reguluje procesné\nnásledky vyhovenia mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú\npri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané zákonom, je pohybovať sa v tomto\nzákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupom\nustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky vyslovené v citovanej\njudikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi, no podľa\nnázoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci zákonné\nustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný vykladať\nustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných prostriedkov práve v duchu toho,\nčo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov, t. j. usilovať o rovnováhu medzi\nprávnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím a záujmom\núčastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí\na zabezpečení ochrany ústavou garantovaných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu\nrozhodnutia predchádza.\nTáto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnosti\nmimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.\nUprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“\no výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia\nna úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva,\nže zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchto\nústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súdu\nje však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť\nmimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)\nvykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnej\nvôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodov\nmimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnom\n26\n\nopravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný\nvyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinný\nv prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že\npodmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté\n(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto\nodstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobe\nnového meritórneho rozhodnutia alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko\njednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieť\nk novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že\nbude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku\nrozhodoval.\nZ čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splnenia\nzákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavený\núčinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03). Inými\nslovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťou\na nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť rozhodnutím\no mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,\nnielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné subjektívne\n(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy.\nVeľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatným\nrozhodnutím v judikatúre ESĽP k čl. 6 dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory\nz 28. októbra 1999 vo veci Brumãrescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, že\ntoto právo sa musí vykladať vo svetle preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát\nza súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho\nštátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, ako súdy\ns konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej\njudikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu\n27\n\nrei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať\npreskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec\nopakovane prerokovala a aby sa o nej rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom\nprípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať na účel nápravy skutkových\na právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takéto\npreskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť,\nže na vec môžu existovať dva názory, nie je dostatočným dôvodom opätovného\nrozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov\n(porov. Riabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. 7. 2003, ods. 52; Gridan a\nďalší proti Rumunsku, sťažnosti č. 28237/03, č. 24386/04, č. 46124/07 a č. 33488/10,\nrozsudok zo 4. 7. 2012, ods. 13 a 14).\nPo preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súd\nkonštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmavanie právoplatných\nrozhodnutí primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľa.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npovažuje za vhodné najprv poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje\npriebeh predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom:\n«Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. októbra 2008, č. k. 11 C 88/2003­535\nurčil, že nehnuteľnosti: stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavby súpisné č. 717\nna parcele č. 15337/7, stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba súpisné č. 717\nna parcele č. 15337/10, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/5, stavba súpisné č. 719\nna parcele č. 15339/6, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba súpisné č. 719\nna parcele č. 15339/9, zapísané na\n\npre okres\n\n, katastrálne územie\n\nobec\n\n, nie sú zaťažené záložným právom\n\nv prospech žalovanej 2/ podľa záložnej zmluvy zo dňa 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení\npohľadávky zo dňa 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. júna 2002\na záložné právo tu nie je; nehnuteľnosti: stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavba\nsúpisné č. 717 na parcele č. 15337/7, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba\n28\n\nsúpisné č. 717 na parcele č. 15339/6, stavby súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba\nsúpisné č. 719 na parcele č. 15339/9, zapísané na\n\npre okres\n\n, katastrálne územie\n\n, obec\n\n, nie sú zaťažené záložným\n\nprávom v prospech žalovanej 1/ podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo\ntu nie je. Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 22 630 Sk\nk rukám jeho právneho zástupcu a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\ntrov konania 0 Sk k rukám jeho právneho zástupcu...\nPri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka\nna základe ktorých považoval za absolútne neplatnú záložnú zmluvu z 2. apríla 1992\nuzatvorenú medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložnou veriteľkou\nna zabezpečenie jej pohľadávky voči spoločnosti Slovakia ­ Car ­ Prna, spol. s r. o.\nzo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Naliehavý právny záujem na požadovanom\nurčení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. žalovaný osvedčil právnou istotou svojho budúceho\npostavenia, nezaťaženia majetku záložným právom a predchádzaním súdnych sporov.\nPokiaľ bol predmet záložného práva v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty,\npomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1, presná špecifikácia podľa\nznaleckého posudku č. 218/160/91, tento súd nepovažoval za dostatočne určitý pre absenciu\noznačenia stavieb podľa katastrálnych území a súpisných čísiel (evidovaných v katastri\nnehnuteľností) z dôvodu ich zameniteľnosti; pokiaľ ide o neplatnosť záložnej zmluvy\nvo vzťahu k pozemkom (parcela č. 15337/1 a 15339/1 zapísaných na\n\n, k. ú.\n\n)\n\nvychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 11/03 z 30. apríla 2003, tento\nv časti stavieb nachádzajúcich sa na týchto pozemkoch (prevádzkové objekty a pomocné\nstavby) rozsudok zmenil a návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie\nžalobcu (Okresný úrad Bratislava II). Poukázal, že od roku 1974 sa na ulici\nnachádzali dva samostatné areály ­\nč. 15337/1 a\n\nso stavbami na pôvodnej parcele\n\nso stavbami na pôvodnej parcele č. 15339/1. Zmluva o\n\nzriadení záložného práva z 2. apríla 1992 bola zaregistrovaná bývalým Štátnym notárstvom\nBratislava II, č. R III 178/92 z 23. júna 1992. Zároveň v dôvodoch konštatoval, že\npostupníctvo na žalovanú 2/ neprešlo. Správa katastra na žiadosť žalovanej 2/ položkou\nvykonaných zmien č. 339/04 zapísala záložné právo na stavby súpisné č. 717 na parcelách\n29\n\nč. 15337/6,7,9,10 a súpisné č. 719 na parcelách č. 15339/5, 6, 7, 9 v časti ťarchy\nna\n\n, katastrálne územie\n\nv prospech žalovanej 2/ (spoločnosti Real ­\n\nConsulting, spol. s r. o.). Na protest prokurátora proti tomuto rozhodnutiu katastra došlo\nk výmazu záložného práva v prospech žalovanej 2/, ktorá podala na Krajský súd\nv Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (vec pod sp. zn. 1 S 30/08).\nŽalobca v tomto konaní sa domáhal určenia neexistencie záložného vzťahu, súd však\npredbežne riešil otázku platnosti záložnej zmluvy. Dospel k záveru, že záložná zmluva je\nnedostatočne určitá v predmete zálohu, nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby\nnedošlo k ich zameniteľnosti. Označenie zálohu, že ide „o prevádzkové objekty a pomocné\nstavby“ bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych\núzemí a súpisných čísiel evidovaných v katastri nehnuteľností je nepostačujúce a spôsobuje\nabsolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku\nžalovaných, že záloh v záložnej zmluve (prevádzkové objekty a pomocné stavby) presne\nšpecifikuje znalecký posudok č. 218/160/91, nakoľko nehnuteľnosti v ňom uvedené\n(prevádzkové stavby, garáže a vedľajšie stavby) sa nezhodujú s popisom v predmete zálohu.\nZároveň dal do pozornosti, že znalecký posudok neslúžil pre účely zápisu záložného práva,\nale výlučne na ocenenie nehnuteľností. Preto záložné právo nemohlo vzniknúť a nemohlo\nbyť ani zapísané do Katastra nehnuteľností. Porušenie zákona videl v tom, že zápis\nzáložného práva bol vykonaný bez uvedenia súpisných a orientačných čísiel nehnuteľností\n(stavby na parcele č. 15337/1 a 15339/1), ktoré boli pridelené od roku 1974...\nNa odvolanie žalovanej 2/ (SBK Invest, a. s.) vo veci samej a žalovanej 1/ voči\ntrovám konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. januára 2010, sp. zn.\n15 Co 143/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219\nods. 1 O. s. p. potvrdil a v časti trov konania ho zrušil a vec v zrušenej časti vrátil súdu\nprvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne\nodvolací súd samostatným rozhodnutím.\nOdvolací súd považoval za správny názor súdu prvého stupňa o neplatnosti záložnej\nzmluvy pre neurčitosť jej predmetu (zálohu označeného v záložnej zmluve ako prevádzkové\nobjekty, pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1) z uvedeného vyvodil, že\nstavby neboli charakterizované ani len číslom parciel, na ktorých sa majú nachádzať\n30\n\nSúčasťou záložnej zmluvy, ako jej príloha, mal byť i výpis z evidencie nehnuteľností ­ výpis\nz evidencie nehnuteľností však súčasťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 nie je.\nZa nedostatočnú odvolací súd považoval aj presnú špecifikáciu zálohu v znaleckom\nposudku č. 218/160/91, na ktorý odkazuje záložná zmluva... Predmetom ocenenia v\nznaleckom posudku je nehnuteľnosť­ areál autoservisu, stavebného a opravárenského\ndružstva DRUDOP, na\n\n(čl. 1 bod 1 posudku), ide o\n\nobjekty 1 až 13 označené výlučne názvami ako dielne, rýchlo servis, autosalón atď. Bližšia\nšpecifikácia objektov sa v znaleckom posudku nenachádza. Jediným identifikačným prvkom\nstavieb v znaleckom posudku je znalcom uvedený list vlastníctva č.\n\n, ktorého číslo nie je\n\nsprávne a na ktorom žalobca nemá vo vlastníctve nehnuteľnosti. Uvedená skutočnosť\nrovnako vyplýva z návrhu na registráciu záložnej zmluvy podanému Štátnemu notárstvu\nBratislava II, kde je číslo listu vlastníctva nesprávne označené (list vlastníctva č.\nnamiesto listu vlastníctva č.\n\n). Vychádzal z ustanovenia § 151b ods. 4 Občianskeho\n\nzákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992 do 31. decembra 1992) podľa ktorého, vec\nsa musí označiť tak, aby jej založenie bolo každému zjavné. To znamená, že nie len\núčastníkom zmluvného vzťahu, ale každému (aj tretím osobám), kto sa oboznámi s obsahom\nzáložnej zmluvy. Ani samotná žalovaná 1/ nevedela pred odvolacím súdom na pojednávaní\n27. januára 2010 označiť, ktoré z označených nehnuteľností sa nachádzajú na ul.\nna pôvodnej parcele č. 15337/1 a ktoré na ul.\n\nna pôvodnej parcele č.\n\n15339/1 a to v súvislosti s tým, že predmetom ocenenia mali byť výlučne nehnuteľnosti\nnachádzajúce sa na\n\navšak v znaleckom posudku pod bodom č. 1 až 13 sa\n\nnachádzajú aj nehnuteľnosti na ul.\n\n. Návrh na registráciu záložnej zmluvy\n\nzo 7. apríla 1992 považovalo Štátne notárstvo Bratislava II za nedostatočný, vyzvalo preto\nSlovenskú poisťovňu, a. s. (právneho predchodcu žalovanej 1/) na odstránenie nedostatkov\na označenie nehnuteľnosti dostačujúcim spôsobom. Z rozhodnutia Štátneho notárstva\nBratislava II vyplýva, že registrácia záložnej zmluvy sa vzťahovala výlučne na pozemky\nna LV č.\n\n, parcela č. 15337/1, 15539/1 (správne malo byť uvedené číslo parcely\n\n15339/1), katastrálne územie\n\n. Teda nedošlo k registrácii zálohu týkajúceho sa stavieb\n\nna nich stojacich. Pre účinnosť záložnej zmluvy je potrebná registrácia Štátnym notárstvom\n(§ 151b/ Občianskeho zákonníka), čo v prípade stavieb nenastalo (podľa názoru súdu)\n31\n\nv dôsledku ich nedostatočného označenia. Nakoľko záložné právo nevzniklo, nemohlo byť\npreto platne ani postúpené na ďalšie subjekty. Námietku žalovanej 2/, že v danom prípade\n(vzhľadom na konanie a rozhodnutie vydané v konaní vedenom na Krajskom súde\nv Bratislave pod sp. zn. 62 Cb 43/98) ide o „res iudicata“, nepovažoval za dôvodnú,\npretože uvádzané konanie nebolo vedené medzi rovnakými účastníkmi (žalobcom bol\nOkresný úrad Bratislava, žalovaným I/ bol DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo,\nžalovaným II/ bola Slovakia ­ Car ­ Prna s.r.o., žalovanou III/ bola Slovenská poisťovňa,\na.s. a vedľajšou účastníčkou bola Real Consultin, s.r.o.); návrh sa týkal určenia neplatnosti\nzáložnej zmluvy (z 2. 4. 1992) a Najvyšší súd SR o ňom rozhodol (okrem iného) tak, že v\nčasti týkajúcej sa stavieb uvedených v záložnej zmluve vyhovujúci rozsudok súdu prvého\nstupňa zmenil tak, že návrh zamietol. Odvolací súd nevyhovel žalovanej 2/ a nepripustil\n(ním nastolenú) dovolaciu otázku v súvislostí s konaním vedenom na Najvyššom súde SR\npod sp. zn. 1 Sžo 278/2008 a v rozhodnutí vydanom v tomto konaní vyjadril právny názor,\npodľa ktorého záložná zmluva (čo sa týka prevádzkových objektov družstva DRUDOP) je\nplatná. Výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie pre jeho\nnepreskúmateľnosť a zmätočnosť.»\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na obsah\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a uvádza, že podľa generálneho\nprokurátora «... súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 až 3 O. s. p. a ustanovenia\n§ 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151 b ods. 1, ods. 2, ods. 4, a ods. 6 Občianskeho zákonníka\n(v znení do 31. decembra 1992), ani ustanovenie § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nUviedol, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1\nObčianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti\nvymedzenia predmetu zálohu. Vyslovil názor, podľa ktorého je záložná zmluva dostatočne\nurčitá, že záloh je vymedzený nezameniteľným spôsobom... Konajúce súdy nevykonali\ninterpretáciu záložnej zmluvy tak, aby zistili, či je predmet zálohu určitý. Záver súdov\no neurčitosti právneho úkonu je nesprávny, lebo z ich odôvodnenia nevyplýva, ani to,\nže nie je možné identifikovať žiadnu stavbu, ktorá je predmetom záložného práva, ani to,\nže pri konkrétnej nehnuteľnosti vzniká pochybnosť, či je predmetom záložného práva.\n32\n\nPri jednoduchej interpretácii záložnej zmluvy (podľa obsahu vôle zmluvných strán)\nje zrejmé, že predmetom zálohu sú nehnuteľnosti uvedené v znaleckom posudku a že stavby\nuvedené v znaleckom posudku sú tie stavby, ktoré patria záložcovi a predstavujú areál\nna\n\n. Záložná zmluva je preto určitá. Argumenty súdu, že stavby nie sú\n\nvymedzené súpisnými číslami a číslami parciel na ktorých sú postavené a, že nie sú opísané\nvo vlastnom texte záložnej zmluvy, ale sú špecifikované odkazom na znalecký posudok,\nnie sú dôvodom pre prijatie záveru, že predmet zmluvy je neurčitý. Ak zmluvné strany\noznačia nehnuteľnosť dostatočne určito (nezameniteľným opisom), avšak bez uvedenia\núdajov vyžadovaných predpismi o evidencii nehnuteľnosti, právny úkon nemožno\nklasifikovať ako neplatný pre jeho neurčitosť, ale nanajvýš neplatný pre nedodržanie\nzákonom predpísanej formy. Spôsob, akým má byť nehnuteľnosť v zmluve označená,\nči označenie má byť v texte zmluvy, alebo či postačí označenie v prílohe zmluvy, či prejav\nvôle musí byť na jednej listine a či príloha zmluvy musí byť s textom zmluvy pevne spojená,\nsú otázky náležitosti formy právneho úkonu. Zmluva neplatná iba pre nedostatok formy je\nkonvalidovaná momentom, kedy zmluvné strany splnia svoje zmluvné záväzky; plnenia\nprijaté z takejto zmluvy nie je možné požadovať späť, keďže tieto nie sú bezdôvodným\nobohatením (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak záložné právo vzniklo zo záložnej\nzmluvy, potom možno mať za to, že záväzky zo záložnej zmluvy boli splnené. Na existenciu\nzálohu nemá vplyv skutočnosť, že záložná zmluva je neplatná iba pre nedostatok formy.\nPre záver o neurčitosti zálohu nepovažoval za postačujúce argumenty odvolacieho súdu, že\n„ani znalecký posudok nie je perfektný a javí známky zjavných nepresností“, ani záver\no interpretácii § 151 b ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31. januára 1992,\nani jeho konštatovanie, že o neurčitosti predmetnej záložnej zmluvy, svedčí aj to,\nže príslušný katastrálny úrad vykonáva opakovane zápisy a rušenia zápisov týkajúcich sa\nzáložného práva. Obsahom súdneho spisu je záložná zmluva s vyznačením potvrdenia\nštátneho notárstva o jej registrácii. Nesprávny je právny názor odvolacieho súdu, že štátne\nnotárstvo zaregistrovalo záložnú zmluvu len vo vzťahu k pozemkom; registrácia sa týka\nvšetkých nehnuteľnosti uvedených v záložnej zmluve, nakoľko ustálená právna prax\numožňovala v relevantnom období registráciu len vo vzťahu k celej zmluve, z vykonaného\n\n33\n\ndokazovania nevyplýva, že by štátne notárstvo rozhodlo o zamietnutí časti návrhu\nna registráciu záložnej zmluvy.».\nNajvyšší súd ako dovolací súd po zistení, že boli splnené podmienky na podanie\nmimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, a po vyhodnotení argumentácie generálneho\nprokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie „je opodstatnené“, a na podporu\ntohto záveru uviedol:\n„Pokiaľ dovolateľ v mimoriadnom dovolaní nepovažoval za správne právne\nposúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Obč. zák., pre neurčitosť záložnej zmluvy\n(čo do označenia jej predmetu ­ zálohu) a v tejto súvislosti súdom vyčíta, že nesprávne\ninterpretovali ustanovenia § 37 ods. 1 OZ a nezohľadnili interpretačné pravidlo uvedené\nv § 35 ods. 2 OZ, jeho námietka je dôvodná.\nPrávny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv\na povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ).\nPrávny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný\n(§ 37 ods. 1 OZ). Citované zákonné ustanovenia (pod sankciou neplatnosti) kladie\nna prejavenú vôľu požiadavku, aby bol urobený určite a zrozumiteľne, pričom za neurčitý sa\npovažuje právny úkon, ktorý síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný\na existujúce vecné nedostatky nemožno odstrániť ani pomocou interpretačného pravidla\nvyjadreného v ustanovení § 35 ods. 2, ods. 3 Obč. zák. Záveru o neurčitosti alebo\nnezrozumiteľnosti\n\nprávneho\n\núkonu\n\nmusí\n\npredchádzať\n\njeho\n\nvýklad\n\nza\n\npoužitia\n\ninterpretačných pravidiel podľa § 35 ods. 2 OZ. Ak však prejavená vôľa chýba, nemožno ju\ninterpretáciou nahradiť.\nPrávne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového\nvyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je\nv rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 OZ) Ide o to, aby prejav vôle (či už bol\nurobený ústne, písomne alebo konkludentne (mlčky) nevzbudzoval pochybnosti o tom,\nčo chcel účastník prejaviť. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2\nOZ nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových\npravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol\n34\n\nvyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený (viď Zo súdnej\npraxe č. 38/2009).\nV predmetnej veci sa súdy zaoberali platnosťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992,\na to ako otázkou predbežnou. Dospeli pritom k záveru, že táto zmluva je neplatná\npredovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu. Ich záver (v uvedenom\nzmysle) je však predčasný a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného dokazovania preň\nnedávajú dostatočný a celkom jednoznačný podklad, čo dovolateľ v mimoriadnom dovolaní\naj dôvodne vytýka.\nNemožno sa totiž stotožniť so záverom spočívajúcom v tom, že identifikácia predmetu\nzálohu uskutočnená iba odkazom na výpis z evidencie nehnuteľností a identifikácia\nprevádzkových objektov na parcelách číslo 15337/1 a číslo 15339/1 (stavby) a identifikácia\npredmetu zmluvy uskutočnená iba odkazom na znalecký posudok č. 218/160/91, je\nnedostatočná. Pri týchto údajoch totiž nemožno vyvodiť záver, že nie je možné identifikovať\nvec tvoriacu predmet právneho úkonu, lebo nenastala situácia, ktorá vytvorila stav,\nv ktorom by žiadna vec nenapĺňala opisné kritériá a nenastala ani situácia, ktorá by\nvytvorila stav, že viacero vecí súčasne spĺňa opisné kritériá. Na pozemkoch vyššie\nuvedených parcelných čísel sa nachádzali stavby bližšie identifikované v znaleckom\nposudku, ktorý posudok vypracoval znalec po ohliadke oceniť sa majúcich nehnuteľností, čo\nmu umožnili zamestnanci žalobcu. Tento údaj vyplýva z výpovede samotného znalca, ktorý\nposudok (na hodnotu ­ cenu nehnuteľností) vypracoval na žiadosť samotného žalobcu, ktorý\nmu oceňované nehnuteľnosti za účelom ich ohliadky aj riadne sprístupnil.\nÚdaje vyplývajúce z evidencie nehnuteľností a z vyššie uvedeného znaleckého\nposudku nasvedčujú záveru, že založené nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované,\nkeď zo znaleckého posudku je zrejmé, že predmetom ocenenia bol areál autoservisu\nDRUDOP na\n\n, na parcelách č 15337/1 a 15339/1 katastrálneho územia\n\n. Boli pritom zohľadnené aj ďalšie dokumenty ­ stavebné povolenie (č. výst.\n328/1649/1970 z 12. novembra 1970), kolaudačné rozhodnutie (č. výst. 327/763/82/Ži ­ 10\nz 30. apríla 1982), projektová dokumentácia ­ JP autoopravovne a učňovského strediska\n(vyhotovená\n\nv januári 1971), náčrt areálu autoservisu. Vo vlastnom\n\nnáleze znalec pod položkou 1 až 13 bližšie špecifikoval oceňovaný areál uvedením\n35\n\nkonkrétnych objektov a pomenovaním ich účelu. Následne (v ďalšej časti posudku) uviedol\naj rozmery oceňovaných objektov. Možno preto vyvodiť, že požiadavke určitého vymedzenia\npredmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je\npredmet\n\núkonu\n\nobjektívne\n\nrozpoznateľný,\n\nteda\n\nnezameniteľne\n\nkonkretizovaný\n\na že individualizácia predmetu zálohu vykonaná týmto spôsobom je, resp. bola zrejmá\ni tretím osobám (tento úkon sa premietol aj do evidencie nehnuteľností); určenie predmetu\nzmluvy tak vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 151 b ods. 4 v znení\núčinnom do 31. decembra 1992 (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 21 Cdo 1332/2006).\nOtázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa napokon zaoberal aj Najvyšší súd\nSR, ktorý v konaní o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy rozsudkom z 30. apríla 2003,\nsp. zn. 2 Obo 11/2003 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. apríla 2002,\nč. k. 62 Cb 43/98 ­151 tak, že žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy ohľadne stavieb\nnachádzajúcich sa na parcelách č. 15337/1 a 15339/1 zamietol. V rozhodnutí sa najvyšší\nsúd vysporiadal (v neprospech DRUDOPu, t. j. žalobcu v tomto konaní) v podstate s takými\nistými argumentami, ktoré žalobca použil aj v tomto konaní. Po zohľadnení vyššie\nuvedených argumentov niet dôvodu pre to, aby sa dovolací súd v súčasnosti odchýlil\nod názoru, ktorý bol vyslovený vo veci sp. zn. 2 Obo 11/2003. Žalobca totiž v obidvoch\nsúdnych konaniach uvádzal rovnaké skutočnosti, z ktorých vyvodzoval neplatnosť\npredmetnej záložnej zmluvy. Navyše treba poukázať aj na tendenciu rozhodovacej činnosti\nnajvyššieho súdu, v zmysle ktorej ak určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bola\nvyriešená v právoplatne skončenom konaní, je súd rozhodujúci v inom konaní (v ktorom sa\nuplatňuje právo z rovnakého vzťahu účastníkov) riešením tejto otázky viazaný\n(viď uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn. 1 Cdo 44/2010).\nPri opačnom hodnotení okolností konkrétneho prípadu (s prihliadnutím najmä na 11\nročný časový odstup od uzavretia zmluvy do podania predmetného návrhu) by v značnej\nmiere bola ohrozená aj právna istota ako dôležitý pilier ochrany práva, jasnosti, určitosti\na stálosti štátnych rozhodnutí a riešenia sporných právnych otázok a pomerov.\nZ obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca sa pôvodne domáhal určenia neplatnosti\nzáložnej zmluvy z 2. apríla 1992, registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II\n36\n\n23. júna 1992 pod č R III 178/92. Až v priebehu konania (na pojednávaní 22. marca 2006,\nč. l. 134) upravil žalobný návrh tak, že sa domáha (v zmysle jeho podania z 5. 5. 2006),\nurčenia, že stavby súpisného čísla 717 na parc. č. 15337/7, stavba súp. č 717\nna parc. č. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. č.15337/10, stavba súp. č.15339/5, stavba\nsúp. č. 15229/6, stavba súp. č. 719 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 719\nna parc. č. 15339/7 a stavba na parc. č. 15339/9 zapísané na\n, obec\n\n, kat. úz.\n\npre okres\n\nnie sú zaťažené záložným\n\nprávom v prospech žalovaného 2/, resp. v prospech žalovaného 1/) podľa záložnej zmluvy\nz 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení\npohľadávok z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je.\nV súvislosti so zmenou žalobného návrhu (vo vyššie uvedenom zmysle) treba, aby\nžalobca (v ďalšom konaní) vysvetlil svoj myšlienkový pochod, ktorý ho viedol k tomu,\nže pre určenie neexistencie záložného práva presne vedel vymedziť nehnuteľnosti, ktoré ním\nnie sú zaťažené a na druhej strane, pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil,\nže predmetná záložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu ­ pre\nnedostatočnú identifikáciu založených nehnuteľnosti Teda na jednej strane by sa (podľa\nžalobcu) mala predbežná otázka vyriešiť tak, že záložná zmluva je neplatná pre neurčitosť\njej predmetu a na druhej strane by sa malo vyhovieť žalobe, ktorá presne vymedzuje\nnehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istej zmluvy. Ide tu\no vnútorný rozpor, ktorý by žalobca v ďalšom konaní mal odstrániť a s ktorým sa súd musí\nnáležite vysporiadať.\nPo vyriešení spomínanej základnej otázky platnosti právneho úkonu (záložnej zmluvy\nz 2. apríla 1992) zo spomínaných hľadísk sa súd bude zaoberať aj s ďalšími námietkami\ndovolateľa, ktoré doposiaľ neriešil, ako aj s ďalšími úkonmi účastníkov konania\nbezprostredne nadväzujúcimi na tento právny úkon.\nKeďže rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne\npodal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s .p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/\nO. s. p., pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka\nkonania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“\n37\n\nV súvislosti s námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo\nveciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou\nopravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž\nnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný sú vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť\nprávoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný\nprávny predpis, ako mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho\nnesprávne vyloží. Právny záver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale aj\nposúdenia predbežnej otázky, dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného\norgánu a pod.\n\n38\n\nPodstatná\n\nčasť\n\nprávnej\n\nargumentácie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\no existencii\n\ndovolacieho dôvodu podľa § 243 ods. 1 písm. f) OSP je založená na argumentácii, podľa\nktorej „záver konajúcich súdov o neurčitosti právneho úkonu je otázkou právnou (questio\niuris) a nie otázkou skutkovou (questio facti). Pri písomnom právnom úkone platí, že\nskutkovým záverom je ustálenie, aký text zmluva obsahuje. Právnym záverom je zistenie\nobsahu tohto písomného prejavu (interpretácia právneho úkonu). Uvedené zdôrazňujem\nza účelom odôvodnenia prípustnosti mimoriadneho dovolania, keďže tento opravný\nprostriedok nie je prípustný proti nesprávnym skutkovým hodnoteniam súdu.“.\nV okolnostiach prípadu podľa generálneho prokurátora „konajúce súdy vec nesprávne\nprávne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú\nzmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Správne mali\nsúdy vec posúdiť tak, že záložná zmluva je dostatočne určitá a že záloh je vymedzený\nnezameniteľným spôsobom.“.\nV nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú\njudikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania\n(m. m. I. ÚS 241/07).\nZ odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. apríla 2012 je zrejmé, že dovolací\nsúd sa stotožnil s dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, ktorý sa týkal neprávneho\nprávneho posúdenia veci pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo sa týka označenia jej predmetu\n– zálohu) v závislosti na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a nezohľadnení interpretačných pravidiel uvedených v § 35 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka.\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsah\n\n39\n\nrozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010, ktoré boli\nv dovolacom konaní preskúmavané) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdu\ntýkajúcich sa posudzovanej predbežnej právnej otázky (platnosti záložnej zmluvy\nz 2. apríla 1992 z uvedených hľadísk) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty a zmyslu.\nV posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené\nskutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru o predčasnosti, „a teda aj nesprávnosti“\nzáverov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o neplatnosti záložnej zmluvy\npredovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu.\nArgumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k opačnému právnemu\nposúdeniu veci, aké zaujali súd prvého stupňa aj odvolací súd, t. j. že\n­ určenie predmetu záložnej zmluvy vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcej\nz § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1992\n(nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované znaleckým posudkom a ďalšími\nv odôvodnení uznesenia uvedenými dokumentmi),\n­ hmotnoprávnou otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa zaoberal najvyšší\nsúd už v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 11/2003 (rozsudkom z 30. apríla 2003 žalobu\no určenie neplatnosti záložnej zmluvy týkajúcej sa stavieb nachádzajúcich sa na parcelách\nč. 15337/1 a č. 15339/1 zamietol),\n­ sťažovateľ na jednej strane v súvislosti so zmenou žalobného návrhu (z návrhu\nna určenie neplatnosti záložnej zmluvy na návrh na určenie, že ním špecifikované stavby\nnie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade, resp. žalovanej v 1. rade\na že záložné právo tu nie je) pre určenie neexistencie záložného práva vedel presne\nvymedziť nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istej\n\n40\n\nzmluvy, a na druhej strane pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil, že predmetná\nzáložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu,\nsú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.\nZ odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia bol dostatočne jasne odvoditeľný zrozumiteľný\nzáväzný právny názor (§ 243d ods. 1 druhá veta v spojení s § 243i ods. 2 OSP), ktorým sa\nmajú súdy v ďalšom (novom) konaní riadiť.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by\nmohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosti v tejto\nčasti taktiež nevyhovel.\nNad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľa, a teda ani\nnemohlo byť rozhodnuté o obmedzení jeho vlastníckeho práva (sťažovateľ tvrdí, že „nemôže\nprávne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne\nnemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“). Ústavný súd\nz príslušného spisu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa po vrátení vecí dovolacím\nsúdom ju pridelil 22. júna 2012 náhodným výberom prostredníctvom generátora\nelektronickej podateľne novému zákonnému sudcovi a je ďalej evidovaná pod sp. zn.\n18 C 123/2012. Na základe návrhu sťažovateľa z 20. júna 2013 okresný súd uznesením\nsp. zn. 18 C 123/2012 z 23. októbra 2013 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia\no ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.\nPokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, tieto majú\ncharakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky\norgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy\nimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania\n\n41\n\nje rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z ústavy a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1\nods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo\nslobody. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených práv podľa\nústavy, listiny ani dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie sťažovateľom označených\nustanovení podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto aj v tejto časti sťažnosti\nnevyhovel.\nNa základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto\nnálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o ďalších\njeho návrhoch už nerozhodoval, pretože sú viazané na vyslovenie porušenia základných\npráv a slobôd v konaní pred ústavným súdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2015\n\n42", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "sudca-zákonný", "res iudicata (prekážka veci rozsúdenej)", "mimoriadne dovolanie", "právna istota-ochrana nadobudnutých práv"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c8f85d6-0bd6-4532-80ab-dd3918a91c01", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 664/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 664/2013 z 6. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6c8f85d6-0bd6-4532-80ab-dd3918a91c01"}, {"guid": "ussr:4c25c73a-de81-416f-9e2b-bcf7f8b576e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 308/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 308/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c25c73a-de81-416f-9e2b-bcf7f8b576e3"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:71985fdf-d49b-4a36-b6d0-2531b425cd78", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 277/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 277/2010 z 16. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-16", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71985fdf-d49b-4a36-b6d0-2531b425cd78"}, {"guid": "ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 58/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/2010 z 9. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-09", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ff4f968-b6bb-48ca-860f-23b6c23d03f5"}, {"guid": "ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:5f849823-9dc7-4696-a813-f4656e8ca09b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.53.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 53/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/96 z 11. 10. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-10-11", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.53.1996.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:423c5336-85e1-428a-bcc2-a2fce355d693", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.308.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 308/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 308/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.308.2021.1"}, {"guid": "ussr:d26c949e-be9f-4e20-bdac-3231f4a01a4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.2.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.2.2015.1"}, {"guid": "ussr:712cacc7-e990-45f1-9ed3-2a53a2fd4e8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/2014 z 5. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-05", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:712cacc7-e990-45f1-9ed3-2a53a2fd4e8e"}, {"guid": "ussr:1a82317a-53ea-410e-bb4c-9649455e5b1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a82317a-53ea-410e-bb4c-9649455e5b1d"}, {"guid": "ussr:cdb0cad8-0a54-48bb-91b8-0ff8e4113556", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 47/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cdb0cad8-0a54-48bb-91b8-0ff8e4113556"}, {"guid": "ussr:6c8f85d6-0bd6-4532-80ab-dd3918a91c01", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 664/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 664/2013 z 6. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6c8f85d6-0bd6-4532-80ab-dd3918a91c01"}]}