{"guid": "ussr:d88a9990-5ecf-4cbd-bd99-b11bd8c20c43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/2015 z 3. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. marca 2015, sp. zn. III. ÚS 65/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-03-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d88a9990-5ecf-4cbd-bd99-b11bd8c20c43", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.65.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 65/2015­12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v mene\nktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jaroslav Lovašš, vo veci namietaného porušenia\njej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 2 Cdo 149/2013 z 26. júna 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra\n2013 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta\n\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 149/2013\nz 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len\n„okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 15/2011 o zaplatenie 232 357,40 eur\na o nariadenie predbežného opatrenia medzi sťažovateľkou v právnom postavení odporcu\na navrhovateľom\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„navrhovateľ“)\n\nuznesením\n\nč. k. 9 C 158/2011­141 z 3. januára 2012 zamietol návrh navrhovateľa na nariadenie\npredbežného opatrenia spočívajúcom v uložení povinnosti nenakladať s tam označenými\nnehnuteľnosťami. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) tak, že uznesením\nč. k. 14 Co/65/2012­211 z 27. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu\nz 27. septembra 2012“) zmenil uznesenie okresného súdu a uložil sťažovateľke povinnosť\nnenakladať s tam uvedenými nehnuteľnosťami.\nProti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší\nsúd napadnutým uznesením odmietol.\nSťažovateľka je toho názoru, že „v súvislosti s konaním a rozhodnutím Krajského\nsúdu Banská Bystrica ako aj Najvyššieho súdu SR bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy SR,\nktorý každému umožňuje domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde“.\nUvedené odôvodňuje takto: «O odvolaní navrhovateľa vo veci rozhodoval senát\nKrajského súdu Banská Bystrica, ktorému predsedal\n\n, ktorý\n\nuznesením, zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že žalovanej uložil povinnosť\nnenakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na\n\npre k. ú.\n\n2\n\n.\n\nPodľa nášho názoru existujú závažné pochybnosti o nezaujatosti sudcu\n(ďalej len „Sudca“), ktorý vo veci rozhodoval.»\nKonkrétne sťažovateľka uvádza, že je účastníčkou viacerých súdnych konaní,\nv ktorých mal vo veci rozhodovať krajský súd. Poukazuje na to, že pri zisťovaní\nsubjektívneho hľadiska sudcu\n\n(ďalej len „sudca“) bol tento v právnej veci\n\nsťažovateľky v právnom postavení žalobkyne:\n­ «proti žalovanému\n\na spol. o zaplatenie 33.1901 EUR\n\nvedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/34/2010 vylúčený z prejednávania\na rozhodovania tejto veci. Vo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol\n„navrhovateľka je sudkyňou krajského súdu, prichádzame do styku v rámci kolegiálnych\nvzťahov, cítim sa zaujatú, lebo by nebolo vhodné, aby o predmete sporu, u ktorom je\núčastníčkou z uvedených dôvodov rozhodoval Krajskú súd Banská Bystrica.“ Sudca tiež\nvo vyjadrení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici uviedol „Zotrvávam na mojom\npredchádzajúcom vyjadrení, že navrhovateľka je mojou dlhoročnou kolegyňou na KS\nv B. Bystrici, mám k nej priateľskú vzťah, v dôsledku ktorého by som vec nemohol objektívne\nposúdiť.“,\n­ „proti žalovanému Markíza Slovakia spol. s r. o. na ochranu osobnosti a náhradu\nnemajetkovej ujmy vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12 C/176/2009 (toho\nčasu na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012) vylúčený z prejednávania\na rozhodovania tejto veci z dôvodu, že sa cítil byť zaujatý v konaní, v ktorom je\núčastníčkou.»\nTaktiež vo veci „žalobcu DREVOKOV s. r. o. proti sťažovateľke\nv právnom postavení žalovanej v 1. rade\n\no zaplatenie sumy\n\n18.603,44 EUR s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom\npod sp. zn. 7C/271/2006 (toho času na Krajskom súde Trenčín sp. zn. 4Co/72/2012)\nvylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci z dôvodu, že sa cítil byť zaujatý\nv konaní, v ktorom je\n\núčastníčkou“. Sťažovateľka poukazuje na to, že\n\nv tejto právnej veci ústavný súd vydal nález sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája 2011,\n3\n\nv ktorom zaviazal najvyšší súd opätovne rozhodnúť o zaujatosti, resp. nezaujatosti sudcov\nkrajského súdu. V dôsledku uvedeného nálezu najvyšší súd vylúčil z konania všetkých\nsudcov krajského súdu a vec bola na pojednávanie a rozhodovanie prikázaná Krajskému\nsúdu v Trenčíne. Sťažovateľka je preto toho názoru, že „je vylúčené, aby sudcovia KS BB\nnaďalej boli oprávnení rozhodovať vo veciach, v ktorých je účastníčkou konania\nsťažovateľka a to z dôvodu ich pomeru a vzťahu k sťažovateľke“.\nĎalej sťažovateľka poukazuje na to, že v právnej veci navrhovateľa proti sťažovateľke\nvedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 15/2011 o nariadení predbežného opatrenia\nrozhodol podľa jej názoru vo veci sudca, ktorý „sám dobrovoľne a vedome uviedol, že má so\nsťažovateľkou priateľský vzťah. Je prirodzené, že počas výkonu funkcie sudcu si sudcovia KS\nBB v rámci pracovného kolektívu vytvoria k svojmu kolegovi určitý vzťah, či už pozitívny\nalebo negatívny. V súvislosti so Sudcom, ktorý rozhodnutím o nariadení predbežného\nopatrenia obmedzil svoju priateľku\n\nv nakladaní s jej majetkom sa možno\n\ndôvodne domnievať, že Sudca mohol konať pod tlakom toho, že sám seba označil za\nzaujatého vo vzťahu k sťažovateľke. Z dôvodu, aby nebol označený za sudcu, ktorý by\nrozhodol v prospech sťažovateľky, svojej priateľky, rozhodol v jej neprospech a to napriek\ntomu, že objektívne nezisťoval stav veci. Sudca mohol a mal skúmať pomery sťažovateľky.\nKeby tak reálne urobil, zistil by, že finančné prostriedky, ktoré sťažovateľka získala z\npredaja bytu, použila na vyplatenie svojich veriteľov a zvyšnú (väčšiu) časť vložila na\nterminovaný účet. Z uvedeného konania sťažovateľky je tak zrejmé, že nemala a ani nemá\nzáujem na poškodzovaní veriteľov a žalobca nemal dôvod žiadať, aby bolo zriadené\npredbežné opatrenie. Sudca si však podľa nášho názoru nedal tú námahu zisťovať objektívny\nstav veci a z obavy, aby nebol označený za zaujatého, zrejme rozhodoval pod tlakom,\nstresom, bez objektívneho zisťovania stavu veci a poškodil sťažovateľku.“.\nS ohľadom na uvedené preto podľa názoru sťažovateľky „existujú dôvodné\npochybnosti o tom, či Sudca bol schopný objektívne vec posúdiť. Nestrannosť z hľadiska\nsprávania sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho ako aj objektívneho hľadiska.\nO nedostatku subjektívnej nezaujatosti svedčia samotné vyššie uvedené vyhlásenia Sudcu.\n4\n\nObjektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu,\nale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,\nale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so\nzreteľom na jeho štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Nestačí, že sudca je subjektívne\nnestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Vzhľadom na doterajšie\nvyhlásenia Sudcu vo vyššie uvedených veciach a z dôvodov, pre ktoré sa sám Sudca cíti byť\nzaujatý, sťažovateľka dôvodne pochybuje o tom, či Sudca mohol objektívne posúdiť právnu\nvec, v ktorej je účastníčkou. Sudca sa celkom trikrát označil za zaujatého v sporoch\ntýkajúcich sa sťažovateľky.“. Z uvedeného je preto pre sťažovateľku zrejmé, že boli splnené\npodmienky ustanovené v § 14 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a síce že vo veci rozhodoval sudca, ktorý by\nmal byť vylúčený z konania, pretože so zreteľom na pomer k účastníkom možno mať\npochybnosti o jeho nezaujatosti.\nSťažovateľka ďalej cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája\n2011, že „nestrannosť sudcu podľa článku 6 Dohovoru sa definuje ako absencia predsudku\nalebo nezaujatosti“. Na základe uvedeného je preto sťažovateľke zrejmé, že „Sudca v danej\nveci rozhodoval ako sudca vylúčený vzhľadom k tomu, že existencia určitého druhu\npredsudku či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle voči sťažovateľke je preukázateľne\ndokázaná o. i. v samotnom vyjadrení Sudcu... Pokiaľ sa sám sudca označí za zaujatého\nvo vzťahu k účastníkovi konania v iných prebiehajúcich konaniach a v týchto konaniach je\nvylúčený z konania a rozhodovania vo veci z dôvodu jeho pomeru k účastníkovi konania, je\nneprípustné, aby bolo zaručené dodržanie uvedeného ústavného práva.“.\nV závere sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že argumentácia najvyššieho súdu\npostavená na tom, že „ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti\na kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. rozhodnutia (vrátane\n) vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho\npochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov“ nezaručuje nestrannosť Sudcu. Sám sudca\nvo svojom vyjadrení v konaní o zaplatenie 33.1901 EUR proti žalovanému\n\na spol. uviedol, že má priateľský vzťah k sťažovateľke. Toto vyhlásenie Sudcu\npotvrdzuje, že vzájomný vzťah medzi sťažovateľkou a Sudcom prerástol cez rýdzo\nprofesionálny záujem rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho\nosobného vzťahu. Uvedený priateľský vzťah je okolnosťou vzbudzujúcou opodstatnené\npochybnosti o nezaujatosti, čo zakladá dôvod pre vylúčenie Sudcu z pojednávania\na rozhodovania veci.“.\nNa základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že postupom krajského súdu, keď\nvo veci rozhodoval zaujatý sudca, ako aj postupom najvyššieho súdu, ktorý zamietol\ndovolanie sťažovateľky, bolo porušené právo sťažovateľky domáhať sa zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nNa základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť\nna ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. 2Cdo 149/2013 zo dňa 26. 06. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od doručenia nálezu zaplatiť na účet\nprávneho zástupcu žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,12 EUR“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd\nodmietol dovolanie sťažovateľke proti uzneseniu krajského súdu z 27. septembra 2012,\nktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 158/2011 z 3. januára 2012\na uložil sťažovateľke povinnosť, aby nenakladala s nehnuteľnosťami tam uvedenými\naž do právoplatného skončenia veci.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n7\n\nFormuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,\nIII. ÚS 24/2010).\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom\norgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno\npovažovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní\ntejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory\nvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n\n8\n\nPodstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu\nvysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky\nproti zmeňujúcemu uzneseniu krajského súdu ako procesne neprípustné, pretože nezistil\nvady konania opodstatňujúce prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Podľa sťažovateľky\nprávny záver najvyššieho súdu vyslovený v napadnutom uznesení je v rozpore so zisteným\nskutkovým stavom a je výsledkom príliš formalistického výkladu príslušných ustanovení\naplikovaných právnych predpisov, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.\nÚstavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje\nza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.\nNajvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,\npričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je\nprípustný, a preto ho odmietol.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy\nv občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov.\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236\na nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho\nsúdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti\nkaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je\nprípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je\n\n9\n\nprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2\nOSP.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné uviesť,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí\nzásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci\nústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl.\n124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje\nnajvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany\nústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a\naplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo\ndohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka\nkonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS\n13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným právam\nsťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\n\nÚstavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nje z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že najskôr skúmal to, či tento opravný\nprostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. OSP)\na bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 OSP) dospel k záveru, že\ndovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je\nprípustný.\nĎalej najvyšší súd uviedol, že podľa „§ 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno\nnapadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\nPokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný\nprostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239\n\n10\n\nods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu\nSúdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta\nprvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu\nodvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd\nvyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu\nna zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide\no uznesenie o uznaní (neuznaní)cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné\n(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.\nPodľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2\nneplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,\nznalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach\ntýkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach\nvo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.\nNakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\no predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne\nvymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je\nprípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 239 O. s. p.\nnemožno vyvodiť.“.\nĎalej sa najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP (ktorý ukladá\ndovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237\nOSP, či už to účastník namieta, alebo nie) neobmedzil len na skúmanie prípustnosti\ndovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 OSP, ale zaoberal sa aj otázkou, či\ndovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa\ndovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),\nak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád\nvymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,\nspôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci\nprávoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie\n\n11\n\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom\nkonať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).\nExistencia niektorej z uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.\nSo zreteľom na sťažovateľkou namietaný dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súd\nosobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci rozhodoval na\nodvolacom súde vylúčený sudca [§ 237 písm. g) OSP] a citujúc ustanovenia § 14 ods. 1,\n§ 15 ods. 1 a § 15a ods. 1 OSP uviedol:\n„... účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému\nprejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež\npredísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna\núprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú.\nJe ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1/ k veci, v rámci ktorého\nvzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania\na rozhodnutia vo veci, 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom\nalebo rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom\núčastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného\npod 2/). O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd v senáte, ak bolo rozhodnuté,\nže sudca je vylúčený, predseda súdu určí namiesto neho iného sudcu, alebo prikáže vec\ninému senátu (§ 16 ods. 1, 2 O. s. p.).\nV preskúmavanej veci dovolateľka tvrdila, že existujú závažné pochybnosti\no nezaujatosti sudcu\n\n, ktorý vo veci rozhodoval, keď\n\nbol v iných právnych veciach, ktoré vedie žalovaná, alebo sú vedené proti nej\n(konkretizovala tri veci), bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí.\nPoukázala na to, že vec prejednávajúci sudca\n\nsám dobrovoľne\n\nuviedol, že má so žalovanou priateľský vzťah.“\nĎalej najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na iné svoje uznesenie, a to\nč. k. 1 Nc 59/2010­52 z 21. októbra 2010, z ktorého bolo zrejmé, že sudcovia krajského\nsúdu, medzi ktorými bol uvedený aj sudca, neboli «vylúčení z prejednávania a rozhodovania\n12\n\npredmetnej veci. V tomto rozhodnutí dovolací súd posudzoval vzťah\nk žalovanej a uzavrel, že v písomnom vyjadrení neuviedol žiadne také skutočnosti, z ktorých\nby bolo možné vyvodiť pochybnosť o jeho nestrannosti. V odôvodnení tohto rozhodnutia\nnajvyšší súd pripomenul, „že samotný vzťah medzi sudcami navzájom je založený\nna profesionalite. Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by\ntotiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takíto\nsudcovia (poznajúci žalovanú z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú\nschopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný\na kolegiálny vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tiež medzi sudcami\nnavzájom a medzi sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie\nsudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí\nhranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku\n2. tohto rozhodnutia (vrátane\n\n) vo svojich vyjadreniach netvrdili,\n\nnemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov. Až v prípade, že by\nuvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu\na nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde totiž o okolnosť vzbudzujúcu\nopodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu\nz prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami navzájom alebo medzi sudcami\na zamestnancami súdu, ktoré však bežný, pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú\n(t. j., ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom osobne poznajú, pretože\nprichádzajú spolu pracovne do styku), nemajú samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich\nsudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto osoby, v danom prípade\nžalovanej, ktorá je sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici. Teda iba tá skutočnosť, že\nurčitá vec sa týka sudkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici, ku ktorej majú spomenutí\nsudcovia (vrátane\n\n) len profesionálny pracovný vzťah, resp.\n\nkolegiálny vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O. s. p.“».\nSťažovateľka v podanom dovolaní podľa názoru najvyššieho súdu „netvrdí nové\nskutočnosti vzťahu sudcu k účastníkom konania, ktoré by znamenali zmenu pomerov v čase,\noproti rozhodnutiu dovolacieho súdu z 21. októbra 2010, poukazuje iba na iné právne veci,\n13\n\nkde je účastníčkou konania, v ktorých bol\n\nvylúčený z prejednávania\n\na rozhodovania“.\nKeďže sudca vo svojom vyjadrení nepotvrdil existenciu právne relevantného vzťahu\nvylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a ani zo spisu a ani z tvrdení\ndovolateľky nevyplývali žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nezaujatosť,\ndovolací súd bol toho názoru, že „predmetné konanie nie je postihnuté vadou konania\nv zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p.“.\nVzhľadom na uvedené preto najvyšší súd zhrnul, že v danom prípade prípustnosť\ndovolania sťažovateľky nemožno vyvodiť ani z § 239 OSP, ani § 237 OSP.\nKeďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa\n§ 239 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, najvyšší súd dovolanie\nsťažovateľky ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP\nodmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým\nrozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.\nÚstavný súd zastáva názor, že citovanú argumentáciu najvyššieho súdu možno\npovažovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by\nrozhodnutie o odmietnutí dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského\nsúdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť,\nže sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez\nďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.\nNa posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd\nzdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob\nvýkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne\n14\n\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej\núpravy.\nNajvyšší súd uviedol, že o podaných dovolaniach možno konať iba v prípade splnenia\nzákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či tieto\npodmienky sú splnené. Zistil pritom, že prípustnosť dovolania sťažovateľky nemožno\nvyvodiť z § 239 OSP.\nNásledne najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 OSP skúmal existenciu\nniektorej z procesných vád podľa § 237 OSP. V prvom rade konštatoval, že existenciu\nžiadnej z uvedených procesných vád nezistil, pričom sa zameral hlavne sťažovateľkou\noznačený dôvod prípustnosti dovolania podľa písmena g) tohto zákonného ustanovenia.\nÚstavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietol\ndovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 12. septembra 2012, nemá znaky\narbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 a § 237\nOSP), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto\nsúvislosti ústavný súd opäť poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup\nsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi\nkonania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali\nmožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym\nnázorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\n15\n\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad\npríslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 239 a § 237 OSP najvyšším súdom ako\ndovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Na základe\nuvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nPretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. marca 2015\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "príčinná súvislosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d65dcdd3-a034-4c18-86a9-88fce65c895a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-10", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d65dcdd3-a034-4c18-86a9-88fce65c895a"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "d5681815-a008-4af8-bd50-eef87ea522ba:94709cb1-2a39-4279-8adc-48a3a4c9ffd9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1509205082.2", "spisova_znacka": "14Co/65/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/65/2012 z 8. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-02-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1509205082.2"}, {"guid": "3d4199f5-0733-4177-96b8-aa87cf31a26c:8f9094ef-50dd-4f47-a7c8-bea6dc4fc1d2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2", "spisova_znacka": "19Co/244/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012 z 12. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2"}, {"guid": "cd3d6d4f-97f5-4814-a429-a30131a7a80b:b8d84486-1b66-4e07-8776-328b7331cada", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7509207870.1", "spisova_znacka": "4Co/72/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/72/2012 z 20. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-11-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7509207870.1"}], "citovane_v": []}