{"guid": "ussr:06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 17. 3. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. marca 2015, sp. zn. III. ÚS 571/2014, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-03-17", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.571.2014.1/text", "citacie_n": 20, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 571/2014­266\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu spravodajcu\nĽubomíra Dobríka o sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky\nč. 1112­2014­BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, ako aj o sťažnostiach\n\n,\n\n,\n\na\n\n, oboch zastúpených advokátom\n\nJUDr. Tiborom Sásfaiom, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie základného práva\nna prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na vstup\ndo verejných\n\nslužieb\n\nsvojej\n\nkrajiny\n\npodľa\n\nčl. 25\n\npísm. c)\n\nMedzinárodného\n\npaktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky\nč. 1112­2014­BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky takto\n\nrozhodol:\n1. Základné právo\na\n\n,\n\n,\n\nna prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\n\npodmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 1112­2014­BA\nz 2. júla 2014 o nevymenovaní\na\n\n,\n\n,\n\nza sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky p o r u š e n é\n\nbolo.\n2. Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1112­2014­BA z 2. júla 2014\no nevymenovaní\n\n,\n\n, a\n\nza sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z r u š u j e a p r i k a z u j e ,\naby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.\n3. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť\ntrovy konania v sume 434,87 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedem\ncentov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a\na\n\n,\n\nspoločne trovy konania v sume 434,87 € (slovom\n\nštyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu\nJUDr. Tibora Sásfaia, Fejova 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\n,a\n\nnevyhovuje.\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústavný súd“) bola 27. augusta 2014\ndoručená sťažnosť\nsťažnosť\n\n,\n\n, 28. augusta 2014\n\n,\n\n, a 2. septembra 2014 sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej spolu aj ,,sťažovatelia“).\n\nUznesením sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 24. septembra 2014 rozhodol senát ústavného súdu\no spojení sťažností\n\n(ďalej aj ,,sťažovateľka“) a\n\na o ich prijatí na ďalšie spoločné konanie. Sťažnosť\n\n, bola\n\nprijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 588/2014 z 1. októbra\n2014. Plénum ústavného súdu následne uznesením sp. zn. PLs. ÚS 4/2014 z 12. novembra\n2014 rozhodlo o spojení vecí vedených pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. I. ÚS\n588/2014 na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.\n\nK obsahu podania sťažovateľky\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:\n«Národná rada Slovenskej republiky dňa 03. apríla 2014 zvolila sťažovateľku\nza kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014).\nPredseda Národnej rady Pavol Paška listom zo 16. mája 2014 č. PREDS­70,\nPREDS­337/2014 predložil prezidentovi Slovenskej republiky uznesenia Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014 a č. 1147 z 15. mája 2014.\n3\n\nPredmetnými uzneseniami Národná rada Slovenskej republiky navrhla prezidentovi\nSlovenskej republiky celkovo 6 kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nPrezident Slovenskej republiky listom č. 1262­2012­BA z 18. júna 2014 pozval\nsťažovateľku, aby sa dňa 25. júna 2014 v sídle prezidenta Slovenskej republiky zúčastnila\npohovoru pred Poradným výborom na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, pričom k tomuto listu bolo priložené Rozhodnutie\nprezidenta Slovenskej republiky zo 17. júna 2014 o zriadení Poradného výboru\nna preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nPrezident Slovenskej republiky dňa 02. júla 2014 rozhodol, že sťažovateľku\nnevymenuje za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom celkovo zo 6\nkandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky nevymenoval troch sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (JUDr. Janu Baricovú).\nPrezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie nevymenovať sťažovateľku\nza sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky odôvodnil nasledovne:\n„Na základe Vášho profesijného životopisu, odporúčania Poradného výboru\nna preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nktorý som zriadil rozhodnutím zo 17. júna 2014 č. 1262­2014­BA a vlastných poznatkov,\nktoré som získal z pohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014, som rozhodol tak, že Vás\nnevymenúvam za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nZ Vášho profesijného životopisu, ani z ďalších dostupných údajov, nemožno\npresvedčivo potvrdiť, že ste sa vo Vašom doterajšom pôsobení objektívne preukázateľným\nspôsobom, prakticky či teoreticky, venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu.\nŽiadne skutočnosti nepotvrdzujú ani to, že ste vo Vašej súčasnej profesii dosiahli\nvšeobecne uznávané výsledky v niektorej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe\nvytvárajúce dostatočné predpoklady na vymenovanie za sudcu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky.\nVaše vymenovanie mi neodporučil ani Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti\nkandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý tak usúdil aj na základe\n\n4\n\npohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014 v mojej prítomnosti, s obsahom tohto\nodporúčania sa stotožňujem.\nUvedené skutočnosti vo svojom súhrne ma viedli k rozhodnutiu Vás nevymenovať\nza sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“»\nPodľa názoru sťažovateľky došlo postupom prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj\n„prezident“) proti kandidátom na sudcu ústavného súdu k porušeniu jej práva na prístup\nk voleným a iným verejným funkciám garantovaného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj ,,ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.\nSvoju argumentáciu zhrnula sťažovateľka do týchto námietok:\n„a) Prezident Slovenskej republiky na vymenovanie sudcov Ústavného súdu\nSlovenskej republiky uplatnil výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúci sa\nmenovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012);\nb) Prezident Slovenskej republiky zriadil Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti\nkandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a z jeho odporúčania vychádzal\npri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, pričom (1) zriadenie tohto výboru a zohľadňovanie jeho odporúčania nemá\nústavný základ, a zároveň (2) zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného\nrozhodovania vo vzťahu k osobe sťažovateľky a členstvo sudcov všeobecného súdu\nv Poradnom výbore bolo v rozpore so zákonom;\nc) Prezident Slovenskej republiky nevymenoval z Národnou radou Slovenskej\nrepubliky predložených šiestich kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky\ntroch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky;\nd) V porovnaní s minulými kandidátmi na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky neboli prezidentom Slovenskej republiky vo vzťahu k sťažovateľke ako kandidátke\nna funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky uplatnené rovnaké podmienky\nprístupu k verejnej funkcii;\n5\n\ne) Prezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o nevymenovaní sťažovateľky\nza sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky náležité nezdôvodnil.“\nCitované námietky v jednotlivých bodoch sťažovateľka zdôvodnila.\nV ďalšej časti sťažnosti k námietke nesprávneho použitia výkladu ústavného súdu\nvo veci (ne)vymenovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj\n,,generálny prokurátor“) na vymenovanie sudcov ústavného súdu sťažovateľka poukázala\nna najdôležitejšie rozdiely, najmä na dvojnásobný počet kandidátov na vymenovanie sudcov\nústavného súdu, a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1\npísm. s) v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy, prezident Slovenskej republiky doposiaľ vždy\nvymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný\npočet sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.“\nK námietke označenej v sťažnosti ako bod ,,Ad b)“ a týkajúcej sa zriadenia\nporadného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu (ďalej\naj ,,poradný výbor“) sťažovateľka vzniesla dve pripomienky.\nV časti sťažnosti označenej ako bod ,,Ad 1)“ namietala, že zriadenie tohto výboru\na zohľadnenie jeho odporúčania pri rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu\nústavného súdu nemá žiaden ústavný základ, a zároveň v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti namietala,\nže zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného rozhodovania vo vzťahu k jej osobe.\nK zriadeniu poradného výboru a námietke jeho neústavnosti sťažovateľka citovala\nčl. 134 ods. 3 ústavy a zdôraznila, že „Ústavné kritériá vymedzujúce kto môže byť podľa\nčl. 134 ods. 3 ústavy menovaný za sudcu ústavného súdu, sú relatívne široké, preto má\nprezident, ako orgán, ktorý ústavných sudcov menuje, právomoc posúdiť, kto z kandidátov\nspĺňajúcich ústavné kritériá, je kandidátom najvhodnejším. Z toho dôvodu Národná rada\nSlovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcu ústavného súdu,\nktorých má prezident vymenovať.\n\n6\n\nAko však viackrát zdôraznil ústavný súd v celom rade svojich rozhodnutí, ústava je\nzaložená na princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré sa ako základné princípy\nslovenského právneho poriadku premietajú aj do postavenia a výkonu právomoci orgánov\nverejnej moci. Obidva tieto princípy platia súčasne, pričom je možné zjednodušene povedať,\nže výkon štátnej moci sa musí vždy opierať o demokratickú legitimitu a musí k nemu\ndochádzať na základe zákona a v jeho medziach. Doktrína právneho štátu je totiž (okrem\niného) založená na princípe, že štát má svoje právo a je povinný sa ním riadiť, že štát je\nviazaný (svojím) právnym poriadkom. Vo svojej činnosti teda môže vykonávať len to, čo mu\nústava, zákony a iné právne predpisy dovoľujú. Tento princíp je výslovne vyjadrený aj\nv ústave ­ podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať len na základe ústavy v jej\nmedziach a spôsobom, ktorý stanoví zákon...\nZo žiadneho z ustanovení ústavy však prezidentovi nevyplýva právomoc preskúmavať\nvhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu spôsobom uvedeným v článku 3 predmetného\nrozhodnutia prezidenta, teda de facto jeho preskúšavaním zo znalostí ústavného práva\na rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské\npráva a Súdneho dvora Európskej únie, orgánom zriadeným za týmto účelom prezidentom\nSlovenskej republiky. Takúto právomoc prezidenta pritom ani za použitia analógie nemožno\nvyvodiť ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, a to ani implicitne.\nJe nepochybné, že prezident Slovenskej republiky je oprávnený vyberať si osoby,\nktoré mu poskytujú odborné rady vo veciach, ktoré spadajú do jeho ústavnej právomoci,\navšak ich prostredníctvom nesmie byť rozširovaná právomoc, ktorá je daná prezidentovi\nSlovenskej republiky ústavou, a prezident Slovenskej republiky si ich prostredníctvom\nnemôže prisvojiť ani právomoc, ktorá podľa ústavy patrí iným ústavným orgánom, keďže by\ntak konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy, pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že\npráve k takémuto stavu rozhodnutím prezidenta o zriadení Poradného výboru dochádza.“.\nK námietke týkajúcej sa zloženia poradného výboru v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti\nuviedla:\n«Zloženie Poradného výboru navyše nedávalo záruku nestranného rozhodovania\nvo vzťahu k osobe sťažovateľky, keďže u viacerých členov Poradného výboru možno mať\n7\n\ndôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti voči jej osobe ako kandidátke na sudcu ústavného\nsúdu...\nVychádzajúc z vyššie uvedeného možno zhrnúť, že voči sťažovateľke (ako aj ostatným\nkandidátom zvoleným Národnou radou Slovenskej republiky) sa postupovalo neústavným\nspôsobom. Pritom „... každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu\nsprávali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava Slovenskej republiky a ďalšie zákony.“\n(rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/97). Tento spočíval vo vytvorení Poradného\nvýboru ako „nového štátneho orgánu“ bez zákonného základu, pričom z odôvodnení\nrozhodnutí o nevymenovaní je zrejmé, že tento mal vplyv na rozhodnutia prezidenta\nSlovenskej republiky o nevymenovaní. Skutočnosť, že rozhodnutie Poradného výboru nie je\nrozhodnutím finálnym, pritom nemá za následok odstránenie neústavného zásahu\nspočívajúceho vtom, že prezident Slovenskej republiky vôbec pripustil, aby sa neústavný\nprvok v podobe Poradného výboru v takej miere podieľal na rozhodovaní prezidenta\nSlovenskej republiky, a to obzvlášť za situácie, keď zloženie Poradného výboru nedávalo\nžiadne záruky objektívnosti a nestrannosti vo vzťahu k sťažovateľke. Navyše, vytvorenie\nPoradného výboru po vyhlásení volieb kandidátov za sudcov ústavného súdu znamenalo\ni zmenu pravidiel výberu počas procesu výberu.\nVzhľadom na vyššie uvedené tak vo vzťahu k Poradnému výboru možno konštatovať,\nže za ústavné konformnú by bolo možné považovať len situáciu, ak by z procesu\nrozhodovania bolo Poradný výbor úplne vypustený.»\nPri zdôvodnení námietky [bod ,,Ad c)“ sťažnosti] o nevymenovaní Národnou radou\nSlovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) predložených šiestich kandidátov na sudcu\nústavného súdu a vymenovaní len jednej sudkyne ústavného súdu sa sťažovateľka zaoberala\nvýkladom ústavných článkov, ktoré podľa jej názoru súvisia s danou problematikou.\nUviedla, že «V príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta Slovenskej\nrepubliky vymenovať sudcov ústavného súdu (čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy) sú ďalšie\nustanovenia ústavy, ktoré na ne významovo nadväzujú a tvoria celú ústavnú koncepciu\nvzniku funkcie sudcu ústavného súdu.\n8\n\nIde najmä o čl. 101 ods. 1 veta druhá (upravujúci povinnosti prezidenta\nzabezpečovať riadny chod ústavných orgánov), čl. 134 ods. 1 (upravujúci rozsah\npersonálneho zloženia ústavného súdu), čl. 134 ods. 2 veta druhá (upravujúci ústavné\noprávnenie a zároveň povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný\npočet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať).“\nV tomto ústavnom texte už nie je použitá formulácia „prezident vymenúva“ ale\n„... ktorých má prezident vymenovať.“ Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa\nna ňu musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. s)\nústavy, a to vtom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia\nprezidenta spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta/kandidátov, ale vždy\nv takom počte, ako je počet voľných miest sudcov ústavného súdu a teda neumožňuje\nprezidentovi rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných osôb z kandidátov navrhnutých mu\nNárodnou radou Slovenskej republiky.\nÚstava totiž ustanovuje „základný kompetenčný rámec“ pre výkon štátnej moci,\nktorého súčasťou sú jednak „materiálne obmedzenia“ (predovšetkým základné práva\na slobody a niektoré ústavné princípy) a jednak „obmedzenia formálne“ (procedurálne,\nktorých zmyslom je pôsobiť preventívne proti zneužitiu moci), sp. zn. PL. ÚS 4/2012\nz 24. októbra 2012.\nJe zrejmé, že všetci kandidáti na sudcov ústavného súdu navrhnutí Národnou radou\nSlovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky nemali právo na vymenovanie,\navšak mali právo na ústavou určenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní za sudcu ústavného súdu\nz dvojnásobného počtu kandidátov ako má menovať sudcov ústavného súdu. Výber len\njedného sudcu ústavného súdu zo šiestich kandidátov na sudcu ústavného súdu túto ich\nšancu znížil na 1 : 5.\nPovinnosť prezidenta menovať troch sudcov ústavného súdu z prvej a jedinej šestice\nkandidátov navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky potvrdila aj Benátska\nkomisia v Stanovisku č. CDL­AD(2014)05, ktorého bod 34 obsahuje nasledovnú\nformuláciu: „... ani znenie ústavy, ani logika veci týkajúca sa zoznamu kandidátov\npredložených národnou radou neoprávňujú novozvoleného prezidenta Slovenskej republiky\n\n9\n\nna odmietnutie všetkých navrhnutých kandidátov a na to, aby si od národnej rady vyžiadal\nnový zoznam kandidátov“...».\nV tejto časti zdôvodnenia [bod ,,Ad d)“] svojej sťažnosti porovnala sťažovateľka\nuplatnenie rovnakej podmienky prístupu k verejným funkciám s minulými kandidátmi\nna funkciu sudcu ústavného súdu a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie\nčl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky\ndoposiaľ vždy vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou\npožadovaný počet sudcov ústavného súdu.\nTakýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je taktiež v rozpore\ns ústavou garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy...\nNapokon, vo vzťahu k sťažovateľke k porušeniu požiadavky prístupu k volenej a inej\nverejnej funkcie za rovnakých podmienok, resp. k diskriminácii sťažovateľky, došlo taktiež aj\ntým, že na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi\nNárodnou radou navrhovaní v minulosti (a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii\nako sťažovateľka) bol u sťažovateľky posudzované aj splnenie iných ako ústavou\nstanovených predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako napr. jej venovanie\nsa ústavnému súdnictvu, ústavnému právu a iné.“\nV bode ,,Ad e)“ sťažnosti sťažovateľka odôvodnila svoju námietku týkajúcu sa\nnezdôvodnenia rozhodnutia o jej nevymenovaní za sudkyňu ústavného súdu.\nUviedla, že „... Z uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012\nz 24. októbra 2012 vyplýva, že prezident Slovenskej republiky je pri rozhodnutí\no nevymenovaní kandidáta povinný uviesť dôvody, pričom tieto nesmú byť svojvoľné a majú\npresvedčivo zdôvodniť nesplnenie základných predpokladov na vymenovanie alebo\nexistenciu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne\nspochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej\nfunkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo\n10\n\nspôsobom ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku\ntejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá\nveta ústavy).\nZ takto vymedzených kritérií je zrejmé, že prezidentom Slovenskej republiky\nuvádzané dôvody v prípade nevymenovania kandidáta musia byť dostatočne závažné, vecné\na konkrétne.\nV rozpore s vyššie uvedeným sú však texty jednotlivých odôvodnení rovnaké a teda\nvo vzťahu k jednotlivým kandidátom nevyhnutne všeobecné. Neuvádzajú sa žiadne\nkonkrétne skutočnosti, ale len všeobecne konštatujú, že nebolo preukázané, že sa kandidát\nvenoval ústavnému právu alebo ústavnému súdnictvu ako ani to, že dosiahol všeobecne\nuznávané profesionálne výsledky. Odôvodnenie sa ani nepokúša vyrovnať s tým, prečo napr.\nfunkcia zastavaná sťažovateľkou (sudkyňa krajského súdu a predsedníčka okresného súdu)\nnie je všeobecne uznávaným profesionálnym výsledkom...\nZ jednotlivých odôvodnení pritom nie je možné vyvodiť koľko praxe (druh, dĺžka,\nintenzita atď.) je potrebných u kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu, aby túto\npožiadavku bolo možné považovať za splnenú.\nTaktiež v prípade požiadavky všeobecne uznávaných výsledkov v teórii alebo praxi\nvo svojej profesii je problematickým hodnotenie tohto predpokladu ako aj kritérií, ktoré boli\npri jeho hodnotení použité. Sú doposiaľ neznáme a kandidáti na sudcov ústavného súdu\no nich skôr nevedeli a rovnako ani budúci kandidáti na sudcov ústavného súdu, nech by to\nbol ktokoľvek, nevedia ako sa táto podmienka posudzuje, čo im znemožňuje aby sa na výkon\ntejto funkcie mohli pripraviť.\nMožno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých všeobecných\na nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach. Odôvodnenia\nsa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia\ns požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré\ndôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom\nneznižujúcim vážnosť tejto funkcie ani inštitúcie. Uvádzané dôvody tak spočívajú\nv subjektívnom hodnotení prezidenta Slovenskej republiky a protiústavného Poradného\nvýboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.\n11\n\nUvádzané dôvody sú navyše už svojou všeobecnosťou a v podstate rovnakosťou\nu všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...“.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:\n„1. Prezident Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1112­2014­BA z 02. júla 2014\no nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky a postupom,\nktorý jeho vydaniu predchádzal, porušil základné právo\n\nzaručené čl.\n\n30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 1112­2014­BA z 02. júla 2014\no nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zrušuje\na vec sa vracia prezidentovi Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Prezidentovi Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci znovu konal tak, že\nvymenuje dvoch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z piatich nevymenovaných\nkandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej republiky\nuhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“\nSťažovateľka k návrhu na začatie konania pripojila aj rozhodnutie prezidenta č. 1262­\n2014­BA zo 17. júna 2014 a listy prezidenta č. 1262­2014­BA z 18. júna 2014 a č. 1112­\n2014­BA z 2. júla 2014.\nK obsahu podania\n(ďalej aj „sťažovateľ 1“) 28. augusta 2014 predložil sťažnosť,\nktorú takto zdôvodnil:\n„V konaní ide o spor o ústavnosť procesu samotného posúdenia vhodnosti osoby\nkandidáta na sudcu Ústavného súdu prezidentom republiky, ktorý bol navrhnutý Národnou\nradou Slovenskej republiky v súlade s čl. 134 ods. 2, veta druhá Ústavy SR a súčasne\nodôvodnenia rozhodnutia prezidenta republiky o jeho nevymenovaní, aj keď spĺňa všetky\nústavné kritéria podľa čl. 134 ods. 3 Ústavy.\n12\n\nInak povedané ide o posúdenie, či prezident republiky svojim rozhodnutím o procese\n(podmienkach) kreácie na ustanovenie do tejto ústavnej funkcie, ktoré podstatne (zásadne)\novplyvnilo jeho rozhodovanie a zároveň odôvodnením rozhodnutia o nevymenovaní\nkandidáta za sudcu ústavného súdu t. j. pri aplikácii a interpretácii Ústavy SR týkajúci sa\njeho ústavného oprávnenia podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy (o nevymenovaní za sudcu\nÚstavného súdu) neporušil čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a súčasne\nčl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...“\nV ďalšej časti sťažovateľ 1 cituje príslušnú judikatúru ústavného súdu k vzneseným\nnámietkam a uvádza, že «Z napadnutého rozhodnutia prezidenta republiky vyplýva, že sa\nstotožnil v celom rozsahu s obsahom odporúčania poradného výboru o preskúmaní\nvhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý mu\nneodporučil rozhodnúť o vymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu...\nInými skutočnosťami nemôžu byť ústavou dané kritéria odbornej spôsobilosti podľa\nčl. 134 ods. 3 ústavy splnenie ktorých posudzuje aj parlament. Posudzovanie splnenia\nústavných kritérií prezidentom je oddelené (samostatné) od posudzovania „určitých\nskutočností vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré dôvodne spochybňujú jeho schopnosť\nvykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť uvedenej funkcie“.\nRozhodnutím o zriadení poradného výboru porušil prezident republiky svoje ústavné\npovinnosti (prekročil svoje ústavné právomoci) v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp\nlegality).\nPrezident republiky, ako orgán verejnej moci, nemá ústavou určené zmocnenie\nna rozšírenie právomoci zákonom. Žiadne ustanovenie ústavy neoprávňuje (nedáva\nprávomoc) prezidenta na vymenovanie poradných orgánov.\nPodľa č. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomoci prezidenta\npodľa ods. 1 môže ustanoviť zákon.\nJe teda zrejmé, že podrobnosti o výkone tejto ústavnej právomoci prezidenta môže\nustanoviť zákon ale ústavodarca nesplnomocňuje zákonodarcu na to, aby zveril ďalšie\nprávomoci prezidentovi...\n\n13\n\nZriadenie poradného výboru a jeho podstatný vplyv na rozhodnutie je teda\nsvojvoľným konaním.\nKeďže žiaden zákon ani ústava nesplnomocnila (nedala oprávnenie) prezidentovi\nna rozhodovanie o zriadení akéhokoľvek poradného orgánu pri realizácii jeho ústavnej\nkompetencie vymenovať sudcov ústavného súdu, rozhodol jednoznačne svojvoľne (porušil\nprincíp legality).\nSkutočnosť, že sa stotožnil vo svojom rozhodnutí o nevymenovaní kandidáta za sudcu\nústavného súdu so stanoviskom protiústavne zriadeného orgánu znamená, že ide\no protiústavné rozhodnutie prezidenta t. j. porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2\nústavy a zároveň aj čl. 25 písm. c) uvedeného medzinárodného paktu.\nSvojvoľné konanie a rozhodnutie nespočíva u prezidenta len v tom, že bol zriadený\nprotiústavný orgán, so stanoviskom ktorého sa stotožnil a na základe ktorého negatívne\nrozhodol.\nZároveň porušil ústavnú povinnosť zákazu svojvôle aj prijatým (zvoleným ) procesom\nrozhodovania (neobjektívne konanie).\nIde o neobjektívny postup, ktorý je neprípustný pri uplatňovaní a ochrane základných\npráv a slobôd, medzi ktoré patrí aj právo na prístup k verejnej funkcii.\nNekonalo sa nestranne, nezávisle a teda objektívne, takže sa nevylúčila svojvôľa ani\nnepodložená možnosť úvahy prezidenta bez akýchkoľvek objektívnych limitov rozhodovať.\nZároveň odôvodnenie rozhodnutia preukázateľne nevychádza z objektívneho\npostupu...\nTýmto postupom je nerešpektovaný princíp verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej\nmoci, t. j. požiadavka transparentnosti konania (čl. 2 ods. 1), ako integrálnej súčasti\ngenerálneho princípu demokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy\n(PL. ÚS 4/2012)...\nDošlo teda k úplnej absencii uvedenia konkrétnych skutočností (skutkového základu),\nktoré viedli prezidenta k záveru, že „sa nevymenovaný kandidát prakticky, či teoreticky\nnevenoval ústavnému súdnictvu a ústavnému právu a nedosiahol všeobecne uznávané\nvýsledky v niektorej oblasti právnej praxe“, v dôsledku čoho nespĺňa kandidát prezidentom\nurčené kritéria spôsobilosti na vymenovanie.\n14\n\nUrčenie ďalších kritérií prezidentom, ktoré sú dôvodom na nevymenovanie kandidáta\nnie je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže obsahovo jednoznačne ide o kritéria týkajúce sa\nlen posudzovania odbornej spôsobilosti. Uvedené kritériá sú však upravené len ústavou\n(čl. 134 ods. 3 ústavy) a týkajú sa dvoch skutočností ­ nadobudnutie vysokoškolského\nprávnického vzdelania a minimálne 15­ročná právnická prax. Ústava nedovoľuje\nprezidentovi ústavné kritéria o odbornej spôsobilosti kandidátov rozširovať podľa vlastných\npredstáv (subjektívne stanovené kritériá) keďže k tomu nemá dané ústavou ani zákonom\nzmocnenie...\nPostup je uvedený v čl. 6 rozhodnutia o zriadení poradného výboru. V bode 5\ncitovaného čl. 6 je uvedené „základom na odporúčanie poradného výboru sú profesijné\nživotopisy kandidátov, výsledky pohovorov, poznatky z ich vypočutia v Národnej rade\nSlovenskej republiky, ako aj iné poznatky, ak sú použiteľné na účel vymedzený v čl. 2 tohto\nrozhodnutia alebo na posúdenie ich morálnej integrity.\nZ uvedeného je zrejmé, že prezident bol zaviazaný k povinnosti vychádzať len\nz údajov zistených v konaní, ktoré vyplývali z profesných životopisov kandidáta, z poznatkov\nich vypočutia v Národnej rade SR, z priebehu pohovoru u prezidenta.\nAk prezident rozhodnutie odôvodnil tým „že nie je možné... potvrdiť, že doterajším\npôsobením objektívne nepreukázal, že sa prakticky, či teoreticky venoval ústavnému\nsúdnictvu a ústavnému právu“ tak tento negatívny záver musí výlučne vyplývať len\nz uvedených skutkových zistení (t. j. v procese kreácie verejnej funkcie)...\nJe teda nepochybné, že sudca všeobecného súdu pri realizácii pôsobnosti podľa\nčl. 142 ods. 1 ústavy (pri výkone súdnictva) sústavne (každodenne) zabezpečuje svojím\nrozhodovaním ochranu ústavnosti (obsahové vykonáva činnosť zhodnú s rozhodovaním\nsudcu ústavného súdu) pri aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov výkladom\npodľa čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných\nslobodách v zmysle čl. 154c ústavy (ratifikované a vyhlásené zákonným spôsobom pred\n1.7.2001 ) a čl. 7 ods. 5 ústavy (ratifikované a vyhlásené po 1.7.2001). Ide prioritne\no dôslednú aplikáciu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v praxi\nvšeobecného súdnictva o reálne zabezpečenie práva občana na spravodlivé konanie pred\nnezávislým a nestranným súdom.\n15\n\nNespochybniteľné to preukazuje skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému\nprávu“...\nInak povedané, dôvod nevymenovania (nepreukazovalo sa venovanie ústavnému\nprávu) je v príkrom rozpore s kompetenciou sudcov všeobecných súdov pri výkone svojich\nprávomoci ako aj realitou výkonu súdnictva. Ide aj v tomto smere o svojvoľné rozhodnutie\nprezidenta pri nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu...\nV príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta republiky vymenovať\nsudcov ústavného súdu sú ďalšie ustanovenia ústavy, ktoré na ne významovo nadväzujú a\ntýkajú sa celej ústavnej koncepcie vzniku funkcie sudcu ústavného súdu. Pri posudzovaní\nústavnosti (protiústavnosti) postupu a rozhodovania prezidenta o nevymenovaní kandidáta\nza sudcu ústavného súdu je preto nevyhnutné prihliadať na ustanovenia čl. 101 ods. 1 veta\ndruhá (povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, čo má význam\npre výklad ustanovení), čl. 134 ods. 1 (upravujúceho rozsah personálneho zloženia\nÚstavného súdu SR (13 sudcov), čl. 134 ods. 2 veta druhá (ústavné oprávnenie a zároveň\npovinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na\nsudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať), čl. 134 ods. 3 ústavy (určuje\ntaxatívne päť podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu Ústavného súdu ak má byť\nvymenovaný za sudcu ústavného súdu).\nPri aplikácii právomoci prezidenta sa preto musí zobrať do úvahy nielen doslovné\nznenie ustanovenia ústavy, ale celá úprava postavenia prezidenta v ústavnom systéme\na jeho vzťah k iným ústavným orgánom t. j. v danom prípade k Národnej rade Slovenskej\nrepubliky, ktorá má ústavné oprávnenie navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov\nústavného súdu...\nÚstava upravuje postavenie prezidenta v VI. Hlave v 1. oddiely, čím ho zaraďuje\ndo štruktúry výkonnej moci, čomu zodpovedá i vymedzenie základných právomoci\nprezidenta v čl. 102 ústavy.\nV danom prípade je daná kreačná právomoc vo vzťahu k vymenovaniu sudcov\nústavného súdu Národnej rade SR a prezidentovi, takže ide o kombináciu voľby kandidáta\nNárodnou radou SR a vymenovanie prezidentom republiky...\n\n16\n\nNárodná rada v zmysle čl. 134 ods. 2 veta druhá ústavy navrhuje dvojnásobný počet\nkandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať. Je teda\nzrejmé, že každý návrh predkladá tak, aby mal prezident možnosť voľby medzi dvoma\nkandidátmi na jedno voľné miesto sudcu ústavného súdu. Ak dodrží ústavou upravený\nproces (parlamentnú procedúru) koná v súlade s ústavou, t. j. v medziach ústavy v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.\nPri svojom rozhodovaní o voľbe kandidátov na sudcov ústavného súdu je povinná\nnárodná rada zabezpečiť aj splnenie ústavou stanovených päť (5) taxatívnych podmienok,\nktoré musí spĺňať osoba, ktorá má byť sudcom ústavného súdu. Od žiadnej z týchto\npodmienok ústava nedovoľuje ustúpiť. Ide o občianstvo Slovenskej republiky, voliteľnosť\ndo národnej rady, minimálny vek 40 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a právnická\nprax v trvaní aspoň 15 rokov.\nPožadované vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov pôsobenia\nv právnickom povolaní slúži na zabezpečenie náležitej odbornosti sudcov Ústavného súdu\nSR (viď komentár Ústavy SR tretie vydanie autora J. Drgonca str. 1420, Heuréka 2012)...\nNa viazanú právomoc prezidenta republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy\n(prezident vymenúva... sudcov ústavného súdu) jednoznačne významovo najbližšie\n(neoddeliteľne) nadväzuje úprava ústavnej kompetencie národnej rady podľa čl. 134 ods. 2\nveta druhá ústavy (navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident\nvymenovať) vzhľadom na kombináciu spoločnej kreačnej právomoci týchto ústavných\norgánov.\nV tomto ústavnom texte „ktorých má prezident vymenovať“ nie je už použitá\nformulácia „prezident vymenúva“. Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu\nmusí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta.\nTýmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia prezidenta\nspočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta (kandidátov) ale vždy v plnom\npočte voľných sudcovských miest (neprípustnosť zúženia alebo rozšírenia počtu\nvymenovaných osôb, t. j. súčasne ústavná povinnosť).\nJe preto prípustný postup (aplikácia), že z dvojnásobku kandidátov (navrhnutých\nparlamentom) má prezident vymenovať (ide obsahovo o povinnosť menovania, t. j.\n17\n\nustanovenia do funkcie) polovicu z dvojnásobku kandidátov, keďže existuje len tento\npolovičný počet uvoľnených sudcovských miest, na základe čoho parlament má ústavnú\npovinnosť zvoliť vždy dvojnásobný počet kandidátov.\nOdlišná\n\naplikácia\n\ntejto\n\nkreačnej\n\nprávomoci\n\nprezidenta\n\nje\n\nobsahovo\n\nneakceptovateľným jednostranným rozšírením právomoci prezidenta, ktoré narušuje vzťah\nmedzi ústavnými orgánmi ako aj k občanom, pri realizácii ich základného práva na prístup\nk verejnej funkcií a zároveň nerešpektuje systém deľby moci vyžadujúci nevyhnuté\ndodržiavanie ústavnej rovnováhy (ústavného princípu demokratického a právneho štátu\npodľa čl. 1 ods. 1 ústavy)...\nIná aplikácia tohto ustanovenia znamená porušenie ústavnej povinnosti prezidenta\nzabezpečiť riadny chod ústavných orgánov v zmysle čl. 101 ods. 1 veta druhá a súčasne\nč. 134 ods. 1 ústavy. Táto povinnosť je teda splnená len v prípade, ak sa jeho rozhodnutím\nzabezpečí ústavná úprava o komplexnom zložení (skladbe) ústavného súdu podľa čl. 134\nods. 1 ústavy (ústavný súd sa skladá z 13 sudcov). Iným postupom prezident vytvára stav\nporuchy (nefunkčnosti, resp. čiastočnej nefunkčnosti) v činnosti ústavného orgánu.\nAk by prezident mal právo vymenovať (nevymenovať) výlučne podľa svojich predstáv\nakýkoľvek počet sudcov (t. j. aj nikoho nevymenovať), zásadne by porušil ústavou dané\nmateriálne obmedzenie výkonu svojej právomoci nerešpektovaním základných práv\nobčanov, ako aj ústavných princípov právneho štátu (deľba moci, ústavná rovnováha,\nprincíp legality a pod.) a súčasne by sa obišlo formálne obmedzenie, ktoré musí preventívne\npôsobiť proti zneužitiu moci (jednostranné rozšírenie právomoci narušujúce vzťahy medzi\nrovnocennými ústavnými orgánmi, ako aj vo vzťahu k občanom).\nV prípade aplikácie a interpretácie ústavy o práve prezidenta vymenovať menej\nsudcov než sú uvoľnené miesta (kde parlament navrhuje dvojnásobný počet kandidátov)\nporušuje aj právo nevymenovaného kandidáta, ktorému ústava garantuje (podľa čl. 134\nods. 2) pomer úspechu a neúspechu vyjadrený zlomkom 1/2. Pri nevymenovaní piatich\nkandidátov zo šiestich zmenil uvedený pomer (vyjadrený zlomkom 3/6) na ústavou\nnepovolený pomer 0/5 (pomer úspechu k neúspechu). Týmto postupom porušil jeho právo\ngarantované čl. 30 ods. 4 a zároveň aj čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu...\n\n18\n\nPri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom, podľa čl. 134 ods.3 ústavy,\npreukázania schopností zabezpečiť tzv. konkrétnu i abstraktnú ochranu ústavnosti, rozsiahle\nodborné vedomosti v oblasti zabezpečenia podmienok nezávislosti súdnej moci (znalosť\nmedzinárodných dokumentov i judikatúry Ústavných súdov SR a ČR v tejto oblasti), je\nzrejmé, že nie sú dané rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké\nzaobchádzanie so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).\nSo sťažovateľom sa zaobchádzalo odlišne bez náležitého racionálneho dôvodu (ktorý\nostal\n\nutajený\n\npred\n\nsťažovateľom),\n\nčo\n\npreukazuje\n\nporušenie\n\nzásady\n\nrovnakého\n\nzaobchádzania (nediskriminácie) a súčasne i neodôvodnené obmedzenie prístupu k verejnej\nfunkcii (vychádzalo sa zo subjektívnych kritérií a nerešpektovala sa ani zásada\nzásluhovosti).\nZároveň bol neobjektívny a nespravodlivý proces výberu kandidátov, ako aj\nnepreskúmateľné (arbitrárne) rozhodnutie o nevymenovaní.\nSú preto splnené všetky kritériá, náležité preukazujúce porušenie čl. 30 ods.4 ústavy\nv spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp legality) a čl. 25 písm. c/ medzinárodného paktu\nrozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu\n(došlo k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv)...».\nSúčasťou sťažnosti je aj vyčíslenie trov konania za zastupovanie sťažovateľa 1\nprávnym zástupcom v sume 340,88 €.\nV prílohe sťažnosti\n\npredložil dokumentáciu týkajúcu sa návrhu\n\nna voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu, fotokópiu zápisnice Ústavnoprávneho výboru\nNárodnej rady Slovenskej republiky zo 70. schôdze výboru zo 6. mája 2014, ako aj\npozvanie prezidenta z 18. júna 2014 (č. 1262­2014­BA) na pohovor, rozhodnutie prezidenta\no zriadení poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu zo 17. júna 2014 (č. 1262­2014­BA), ako aj rozhodnutie prezidenta z 2. júla 2014\n(č. 1112­2014­BA) o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu.\nK obsahu podania\n19\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 2“), predložil 2. septembra 2014\nsťažnosť, v ktorej uviedol rovnaké právne námietky ako\n\n(najmä\n\nz dôvodu, že ich zastupuje totožný právny zástupca), preto ústavný súd v tejto časti\nodkazuje na obsah citovaného podania\n\n.\n\nOdlišná časť sa týka spôsobilosti sťažovateľa 2 uchádzať sa o kandidatúru na sudcu\nústavného súdu, keďže sťažovateľ 2 je notárom (členom Notárskej komory Slovenskej\nrepubliky).\nSťažovateľ 2 v sťažnosti uviedol:\n«... Nezávislosť notára zodpovedá nezávislosti sudcu, nemá však ústavné garancie.\nÚstava ani žiadny iný ústavný zákon neupravujú postavenie notára, ani jeho činnosť.\nPrelomenie urobil Ústavný súd, keď vo svojom náleze PL.ÚS 1/04 z 24. 2. 2005 vymedzil\npo prvýkrát postavenie notárov v systéme moci a ich význam z ústavnoprávneho hľadiska,\npričom okrem iného vyslovil, že právne postavenie notára je postavením orgánu verejnej\nmoci a je primárne určené tak, že v rámci deľby štátnej moci sa notár podieľa na plnení\npozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu určenom zákonom...\nNespochybniteľné to preukazuje u sťažovateľa\n\nv jeho\n\ndoterajšom profesnom pôsobení v právnických profesiách (prokuratúra, všeobecný súd.\nnotárska činnosť a pôsobenie externého vysokoškolského pedagóga prednášajúceho aj\nústavné a európske právo) skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému právu“...»\nV ďalšej časti (totožnej so sťažnosťou\n\n) sťažovateľ 2 uvádza\n\nústavné vymedzenia právomoci prezidenta pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu. V rámci\ntejto časti vykonal právny rozbor ústavných článkov súvisiacich s touto právomocou, a to aj\nz pohľadu judikatúry ústavného súdu k tejto problematike.\nSťažovateľ 2 sa osobitne zaoberá postupom poradného výboru, keď uvádza:\n20\n\n«... Neobjektívnosť a porušenie zásady nestrannosti konania Poradného výboru\nvýrazne preukazujú aj okolnosti priebehu pohovoru u prezidenta republiky:\n­ Otázky členov výboru smerujúce k spochybneniu vhodnosti notára ako kandidáta\nna sudcu Ústavného súdu (v rozpore so znením ústavy a oprávnením Notárskej komory SR\nnavrhnúť svojho kandidáta na sudu ÚS),\n­ Preskúšanie jazykových znalostí napriek tomu že rokovacím jazykom Ústavného\nsúdu SR je slovenský jazyk,\n­ Podmieňovanie vhodnosti kandidáta publikačnou činnosťou (napriek preukázanej\npraxi mimo teoretických a vedeckých profesných kruhov)...\nHoci pri samotnom vypočúvaní sťažovateľ\n\ndeklaroval nielen svoje\n\npôsobenie v sudcovskej funkcii, samotnej notárskej profesii, ale aj pôsobenie vo funkcii\nprezidenta Notárskej komory SR ­ z ktorej vyplývala jeho účasť na rokovaniach, kongresoch\na zasadnutiach Rady notárstiev EÚ (CNUE), Svetovej únie notárstva (UINL), pôsobenie\nvo funkcii člena Výkonnej rady CNUE (európske notárske predsedníctvo notárstiev EÚ),\npôsobenie vo funkcii prezidenta Hexagonály (združujúcej 6 štátov európskej notárskej\niniciatívy) a stým súvisiace riešenia legislatívnych tém a tém súvisiacich s Európskym\na ústavným právom, tieto skutočnosti výbor a následne ani prezident vo svojom rozhodnutí\nnezohľadnil (ani v doterajšej profesii nepreukázal...)\nNavyše v roku 2006 navrhovateľ bol Notárskou komorou SR navrhnutý na kandidáta\nna sudcu ÚS, zúčastnil sa verejného vypočutia pred Ústavnoprávnym výborom NR SR, pre\nnedostatok získaných hlasov v pléne NRSR nebol za kandidáta zvolený, pričom aj táto\nskutočnosť vyvracia tvrdenie výboru a prezidenta, že „by sa za posledné roky zaujímal\no ústavné právo“...»\nV závere sťažnosti sťažovateľ 2 žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:\n„... Sú preto splnené všetky kritériá, náležite preukazujúce porušenie čl. 30 ods. 4\nústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp legality) a čl. 25 písm. c/ medzinárodného\npaktu rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ÚS (došlo\nk zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv).\n\n21\n\nPri porušení uvedených základných práv sťažovateľa sú dané podmienky podľa\nčl. 127 ods. 2 ústavy na vyslovenie porušenia uvedených práv ústavným súdom a súčasne\nzrušenia protiústavného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.\nBez takéhoto výroku rozhodnutia je vylúčené zabezpečiť ústavou požadovanú\na účinnú ochranu základných práv občana proti protiústavným postupom a rozhodnutiam\nktoréhokoľvek orgánu verejnej moci. Len samotné vrátenie veci na ďalšie (nové) konanie\na rozhodnutie, podľa záväzného názoru ústavného súdu, ktorým je porušovateľ základného\npráva občana viazaný, zabezpečí odstránenie protiústavného stavu, ako to vyžaduje\ndôsledná ochrana ústavou garantovaného práva na prístup k verejnej funkcii.\nPre prípad úspechu sťažovateľa v tomto konaní uplatňuje si náhradu trov tohto\nkonania z právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon\nvo výške jednej šestiny výpočtového základu, čo je v roku 2014 vo výške 134 € + 8,04 € rež\npaušál (§ 16 ods. 3 cit. zák.) + 20 % DPH 28,40 € = 170,44 € za jeden úkon, predbežne\nza 2 úkony prevzatie a príprava, napísanie sťažnosti (§ 14 ods. 1 pís. a), c) cit. zák.)\n2 x 170,44 = 340,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“\n\nII.\n\nVyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky k sťažnostiam\n,\n\na\n\nDňa 14. októbra 2014 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie prezidenta\n(č. 4267­2014­BA) z 10. októbra 2014 k sťažnosti\nV prvej časti vyjadrenia prezident zdôraznil ústavnú záruku práva nevymenovať\nkandidáta na sudcu ústavného súdu, ktoré odvodil zo znenia čl. 134 ods. 2 a čl. 102 ods. 1\npísm. s) ústavy, pričom sa odvolal na výklad ústavného súdu v rozhodnutí\nsp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2014 zameraný na vymenovanie generálneho\nprokurátora podľa čl. 150 ústavy .\n\n22\n\nK uvedenému výkladu ústavného súdu prezident uviedol:\n„Z citovaných noriem ústavy a výkladu PL.ÚS 4/2012 jednoznačne vyplýva,\nže prezident republiky je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov\n(čl. 134 ods. 2 ústavy), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich\nvymenovanie, nevymenovať aj všetkých alebo viacerých ako polovicu navrhnutých\nkandidátov.\nVýklad PL. ÚS 4/2012 je všeobecne záväzný z dôvodov, ktoré vyplývajú z ústavnej\ni zákonnej úpravy, a preto bol povinne aplikovaný v prípade nevymenovania sťažovateľa\nza sudcu ústavného súdu.\nPovinné aplikovanie tohto výkladu vyplýva z toho, že ne/vymenovanie kandidáta\nna generálneho prokurátora Slovenskej republiky a kandidáta na sudcu ústavného súdu má\nzhodné parametre ústavnej úpravy.“\nV časti\n\nvyjadrenia\n\nnazvanej\n\n„Rozsah\n\nuváženia\n\nprezidenta\n\nrepubliky\n\npri\n\nnevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu“ prezident uvádza:\n„Pri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľa som uplatnil svoje uváženie, ktoré\nmalo rozhodujúci význam na obsah tohto rozhodnutia. Preto považujem za potrebné\nobjasniť, aj so zreteľom na tvrdenú svojvoľnosť môjho postupu a rozhodnutia, aký je rozsah\ntohto uváženia.\nPrezident republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu koná a rozhoduje ako\norgán výkonnej moci. Vzhľadom na to je plne viazaný ústavným príkazom v čl. 2 ods. 2\nústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nKonkrétne predpoklady a podmienky na výkon ústavnej právomoci prezidenta\nrepubliky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu vyplývajú:\n­ z ústavných požiadaviek ustanovených v čl. 134 ods. 2 ústavy (aj keď podľa čl. 102\nods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže\nustanoviť zákon, ale zákonná úprava v tomto prípade neexistuje);\n­ z výkladu PL. ÚS 4/2012;\n­ v spojitosti s výkladom PL. ÚS 4/2012 aj z obsahu a rozsahu právomocí ústavného\nsúdu tak, ako vyplývajú z čl. 124 až 129 ústavy.“\n23\n\nV ďalšej časti svojho vyjadrenia prezident poukazuje na neurčitosť vo výroku\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 a uvádza:\n«... Pri použití týchto široko neurčitých právnych pojmov bolo preto nevyhnutné\npoužiť taký rozsah uváženia, aby sa zohľadnilo to, čo sa v takých prípadoch uplatňuje\nv právnej praxi členských štátov Európskej únie, ako aj v Európskej únii.\nMoje uváženie viedlo k týmto interpretačným výsledkom, ktorými sa naplnili všetky\nneurčité právne pojmy, ktoré boli použité v druhom odseku výroku výkladu PL. ÚS 4/2012:\n1. Vo všeobecnosti sa tieto neurčité právne pojmy dajú subsumovať pod jeden\nvšeobecný pojem: Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu.\n2. Pojem: „vhodnosť kandidáta“ na overenie spôsobilosti kandidáta na takýto\nústavný post je známy aj ústavnému právu Európskej únie; podľa čl. 255 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“) zriadi sa výbor na účely poskytnutia\nstanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta\nna Súdnom dvore a na Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú\nvymenovania uvedené v článkoch 253 a 254. Výbor sa skladá zo siedmich osôb.\n3. Takéto výbory boli zriadené, hoci neformálnym spôsobom, aj pred vymenovaním\nsudcov Ústavného súdu ČSFR (prezident Václav Havel) a pred vymenovaním sudcov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky v druhom funkčnom období (prezident Rudolf\nSchuster, 1999 a 2002). Z toho vyplýva, že ústavná prax hlavy Slovenskej republiky pri\nvymenovaní sudcov ústavného súdu počas ústavného vývoja po roku 1989 sa zásadne\nopierala aj o odborné stanoviská, resp. odporúčania odborníkov. Takúto ústavnú prax však\ntreba považovať za ústavnú zvyklosť, ktorá sa považuje podľa teórie práva na prameň\nústavného práva.\n4. Skúmanie vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu je procesom overovania\njeho profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie, vychádzajúcej z jeho teoretických\nznalostí ústavného práva, ústavného súdnictva, jeho judikatúry, európskeho súdnictva,\nosobitne judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie,\nako aj osobnej praktickej skúsenosti s výkonom ústavného súdnictva (napríklad sudca\nmedzinárodného súdu, ktorý chráni vo svojej činnosti ústavnosť a základné práva, súdny\n24\n\nporadca ústavného súdu, advokát systematicky sa venujúci zastupovaniu v konaní pred\nústavným súdom v zásadných prípadoch, sudcovia všeobecných súdov, ktorí sa venovali\nkonaniam o súlade právnych predpisov, resp. z ich rozhodnutí a mimosúdnej činnosti\nvyplýva dlhodobý a systematický záujem o ústavné právo a ústavné súdnictvo).\n5. Vhodnosť kandidáta môže spočívať aj vtom, že z jeho profesijného životopisu\na výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide o osobnosť, ktorú možno označiť\nza všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe.\nAj u takého kandidáta sa však skúmajú aj ostatné predpoklady uvedené v čl. 2 a 3 môjho\nrozhodnutia zo 17. júna 2014.\n6. Vhodnosť kandidáta úzko súvisí, ak vezmeme do úvahy výklad PL.ÚS 4/2012, aj\ns obsahom sľubu sudcu ústavného súdu... (nasleduje opis sľubu sudcu ústavného súdu,\npozn.).\nZ obsahu sľubu sudcu ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie podľa jeho\nnajlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne predpokladá teoretickú a praktickú znalosť\nprincípov právneho štátu, ústavy a ústavných zákonov, vrátane judikatúry ústavného súdu,\nv ktorej sa táto ústava a ústavné zákony vykladajú a používajú najmä v konaniach o súlade\nprávnych predpisov a v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy; rovnaká\nznalosť sa predpokladá aj pri medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Na tomto mieste treba\nzdôrazniť znalosť a schopnosť používať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\na Súdneho dvora Európskej únie.\nZ bodov 1 až 6 tejto časti môjho vyjadrenia nesporne vyplýva, že postup, ktorý som\nuplatnil, a moje rozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia, ktoré\nnadväzovalo na princípy z výkladu PL.ÚS 4/2012.»\nK zriadenému poradnému výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcu\nústavného súdu prezident uviedol:\n„... Najprv treba uviesť, že zákonná úprava, ako aj ústavná prax prezidentov\nSlovenskej republiky predpokladajú, že prezident republiky má právo mať poradcov...\n\n25\n\nPoradcovia alebo poradné orgány fungujú v Kancelárii prezidenta Slovenskej\nrepubliky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce).\nPoradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez\ntoho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný\nprávny vzťah.\nVšetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné orgány; ide\no ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej republiky\nz jednoduchého dôvodu. Rozhodnutie, ako aj iné ústavné úkony prezidenta republiky\nvyžadujú náležitý skutkový základ, ako aj zodpovedajúci právny základ. Je nemysliteľné, aby\nprezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na každé svoje rozhodnutie\nalebo iný ústavnoprávny úkon.\nPreto je nesporné, že som zriadením poradného výboru nemohol v žiadnom prípade\nkonať v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Článok 2 ods. 2 ústavy sa totiž vzťahuje len\nna rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akým hlava\nSlovenskej republiky zabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.“\nPrezident ďalej uviedol: „Sťažovateľ tvrdí, že poradný výbor mal zásadný (podstatný)\nvplyv na rozhodnutie o jeho nevymenovaní. Súčasne tvrdí, bez dôkazov, že postupy\na rozhodovanie prezidenta republiky boli nekontrolovateľné a netransparentné.\nÚlohou a účelom zriadenia poradného výboru bolo výlučne zhromaždenie\nskutkových podkladov pre moje rozhodnutie o ne/vymenovaní kandidátov za sudcov\nústavného súdu.\nOdporúčania poradného výboru ma nezaväzovali, lebo mali výlučne konzultačný\na poradný charakter. Z toho jednoznačne vyplýva, že poradný výbor nepôsobil ako\nrozhodujúci prvok.\nTvrdenia o inom právnom postavení poradného výboru, ktoré sú uvedené v sťažnosti,\nsú preto len tvrdením, ktoré príkro odporuje tomu, ako som postupoval a rozhodoval\no jednotlivých kandidátoch a nemajú žiadne reálne opodstatnenie. Napokon, na také\ntvrdenie sťažovateľ nepredložil, okrem svojho subjektívneho názoru, žiaden dôkaz\no tvrdenom rozhodujúcom postavení poradného výboru. Rozhodujúci vplyv na moje\n26\n\nrozhodovanie mala len zistená nevhodnosť sťažovateľa na výkon funkcie sudcu ústavného\nsúdu; táto nevhodnosť však nemala žiaden základ v hodnotení súčasného postavenia\nsťažovateľa v zamestnaní, resp. funkcii.\nV tejto spojitosti treba uviesť, že po prvýkrát v ústavnej praxi Slovenskej republiky\nsom ako hlava Slovenskej republiky podrobil svoje postupy a rozhodovanie o kandidátoch\nna sudcov ústavného súdu verejnej kontrole, a tie boli plne transparentné; poradný výbor\nmohol pripraviť skutkové podklady pre mňa aj kabinetným spôsobom a výsledok by bol, pre\nsťažovateľa, rovnaký.“\nK námietke porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy prezident uviedol:\n„Obsah tohto základného práva a skutočnosti, ktoré môžu viesť v konečnom dôsledku\nk jeho porušeniu, vymedzil ústavný súd v doktrinálnom náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03\nvo vzťahu ku kandidátovi na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a konaniu\na rozhodovaniu Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorý je plne uplatniteľný aj v tomto\nústavnom spore.“\nPrezident uviedol, že pri postupe a rozhodovaní pred a pri nevymenovaní\nsťažovateľa 2 za sudcu ústavného súdu plne rešpektoval ústavu a judikatúru ústavného súdu,\nčo vyplýva z týchto skutočností:\n„1. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho fungovania, ich\nsprístupnením kandidátom i verejnosti, som vytvoril základ pre objektívny spôsob zisťovania\nskutkových podkladov na svoje rozhodnutie o tom, ktorí z kandidátov sú vhodní a spôsobilí\nna výkon funkciu sudcu ústavného súdu v súlade s požiadavkami výkladu PL. ÚS 4/2012\nv spojitosti s právomocami ústavného súdu v jednotlivých konaniach.\n2. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho činnosti ako interného\npredpisu som konal v rámci svojej faktickej činnosti pred rozhodnutím o ne/vymenovaní\nkandidátov; konal som však transparentne a objektívne kontrolovateľným spôsobom.\n3. Zriadenie poradného výboru, pravidlá jeho fungovania boli oznámené nielen\nkandidátom, ale aj širokej verejnosti; sprístupnenie tohto môjho rozhodnutia zabezpečilo\nkontrolu každého úkonu, ktorý súvisel s procesom ne/vymenovaní a kandidátov.\n27\n\n4. Všetci kandidáti boli dostupným a primeraným spôsobom informovaní o tom, kedy,\nkde a za akých podmienok sa uskutoční proces vedúci k ne/vymenovaniu kandidátov;\nso všetkými kandidátmi sa zaobchádzalo úplne rovnako. Sťažovateľ síce tvrdí, že došlo\nku diskriminácii, ale to by musel preukázať, že bol diskriminovaný vo vzťahu k ostatným\nkandidátom, t. j. to, že s rovnakými osobami (kandidáti) sa nakladalo nerovnako. Také\ntvrdenie by však bolo, ako to vyplýva z tejto časti vyjadrenia, úplne nepravdivé.\n5. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa boli riadne a včas pozvaní pred poradný\nvýbor, ktorého postupy sa vykonávali za mojej trvalej prítomnosti; všetci kandidáti, okrem\njedného, ktorý sa nedostavil, mohli pôsobiť na mňa ako prezidenta republiky ako na jedinú\nosobu, ktorá je oprávnená na ich ne/vymenovanie.\n6. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa dostali druhovo rovnaké otázky; obsah sa\nmodifikoval len podľa odpovedí jednotlivých kandidátov.\n7. Všetci kandidáti mali možnosť oboznámiť sa s obsahom ne/odporúčaní poradného\nvýboru; tieto ne/odporúčania boli stručne, ale náležite odôvodnené tak, aby sa pritom\nšetrila osobnosť každého kandidáta; poradný výbor o žiadnom kandidátovi nerozhodoval.\n8. Napadnuté rozhodnutie prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa je\nrovnako stručne, ale náležite odôvodnené; dôvodom je rovnako ochrana osobnosti\nkandidáta. Súčasťou tohto odôvodnenia je však životopis kandidáta, odporúčanie\nporadného výboru, s obsahom ktorého som sa stotožnil, a preto nie je možné tvrdiť, že nejde\no riadne odôvodnenie takého rozhodnutia.\n9. K diskriminácii sťažovateľa nemohlo dôjsť z dôvodu, že jedna kandidátka bola\nvymenovaná; niet totiž základného práva byť vymenovaný za sudcu ústavného súdu. Navyše,\nk tejto kandidátke sa v procese skúmania jej vhodnosti a spôsobilosti postupovalo úplne\nrovnako ako k ostatným kandidátom. Pretože niet základného práva byť vymenovaný\nza sudcu ústavného súdu, nemôže existovať ani nejaké právo na ústavou garantovaný pomer\núspechu a neúspechu v konaní o vymenovaní za sudcu ústavného súdu.\n10. Sťažovateľ namieta nestrannosť poradného výboru a podrobne ju odôvodňuje.\nTento argument ukazuje na nepochopenie toho, že nestrannosť ako právna kategória sa\nvzťahuje len na rozhodovanie a rozhodovacie procesy, a preto predpokladá aj udelenie\nkompetencie na také rozhodovanie. Poradný výbor však nemal žiadne rozhodovacie\n28\n\nprávomoci, a preto u jeho členov neprichádzajú, pojmovo, do úvahy otázky o ich možnej\nzaujatosti, a teda nestrannosti...“\nV závere vyjadrenia prezident uviedol, že trvá na ústnom verejnom pojednávaní,\nna ktorom navrhne dôkazné prostriedky na preukázanie skutkových záverov.\nDňa 22. decembra 2014 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie prezidenta\nč. 4542­2014­BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti\n\n, vyjadrenie\n\nprezidenta č. 4542­2014­BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti\na vyjadrenie\n\nprezidenta\n\nč.\n\n4267­2014­BA\n\nzo\n\n16.\n\ndecembra\n\n2014\n\nk sťažnosti\n\nOkrem argumentov uvedených v predošlom (citovanom) vyjadrení prezident uviedol:\n«Ako prezident republiky som rozhodol o nevymenovaní sťažovateľa v postavení\norgánu výkonnej moci. Orgán výkonnej moci, vrátane prezidenta republiky, musí, pri\nsvojom rozhodovaní, rešpektovať základné právo na dobrú správu vecí, ktoré nie je síce\nvýslovne upravené v Ústave Slovenskej republiky, ale je ho možné vyvodiť z čl. 1 ods. 1,\npodľa ktorého Slovenská republika je právny štát. Do obsahu tohto pojmu patrí aj základné\nprávo na dobrú správu vecí verejných.\nExistenciu tohto základného práva potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä\nčlenských štátov Európskej únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej\nlen: „Charta základných práv“), ktorý je nadpísaný: Právo na dobrú správu vecí verejných.\nPodľa čl. 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv právo na dobrú správu vecí\nverejných zahŕňa aj povinnosť administratívy (výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia.\nNa úrovní Rady Európy máme odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy Rec\n(2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe ­ čl. 17, v zmysle ktorého musí byt'\nsprávne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musí\nobsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo\nvydané.\n\n29\n\nExistenciu a akceptáciu tohto základného práva, dokonca vo vzťahu k rozhodnutiu\nprezidenta republiky, potvrdil aj ústavný súd.\nVo veci sp. zn. III. US 62/2011 sa sťažnosť uznesením z 8. februára 2011 odmietla\nako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ namietal, okrem iného, porušenie aj čl. 41 Charty\nzákladných práv listinou prezidenta Slovenskej republiky majúcou povahu opatrenia,\nktorým odvolal sťažovateľa z funkcie sudcu.»\nNásledne prezident citoval časť odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu\nsp. zn. III. ÚS 62/2011 a uviedol:\n„Z\n\nuvedeného\n\nvyplýva,\n\nže\n\nnedostatok\n\nodôvodnenia\n\nmôjho\n\nrozhodnutia\n\no nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu bolo možné, v zákonom ustanovenej\nlehote, namietať len ako porušenie základného práva na dobrú správu vecí verejných.\nK tomu však nedošlo.\nZáver o tom, že súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy nie je aj\nčiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia potvrdzuje nález sp. zn.\nIII. ÚS 79/04 z 21. októbra 2004...“\nV závere svojho vyjadrenia prezident uviedol:\n„... sťažovateľovi som v celom rozsahu umožnil reálne uplatnenie jeho základného\npráva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.\nV žiadnom prípade, aj keby tomu nebránili požiadavky na osoby kandidátov\nna sudcov ústavného súdu vyplývajúce z výkladu PL.ÚS 4/2012, som nemohol vymenovať\nvšetkých piatich kandidátov, ktorí podali sťažnosti na ústavný súd, vrátane sťažovateľa\nv tomto konaní. A ak by ústavný súd vyhovel sťažnostiam, vrátane sťažovateľa v tomto\nkonaní, a zaviazal by ma, aby som ich vymenoval, potom by ústavný súd nemal 13 sudcov\n(čl. 134 ods. 1 ústavy), ale 17 sudcov.\nNavyše, u troch, ktorých by som nebol vymenoval, za predpokladu, že by vzhľadom\nna vhodnosť kandidátov bolo možné vymenovať troch a nielen jednu kandidátku, podľa\nustálenej ústavnej praxe a zvyklosti predošlých prezidentov Slovenskej republiky pred\nexistenciou výkladu PL.ÚS 4/2012 by som nemusel vydávať rozhodnutie o nevymenovaní.\n30\n\nSťažovateľ preto v tomto konaní, aby ochrana jeho základného práva mala\nmateriálny zmysel, by musel tvrdiť a preukázať, že on by patril k tým dvom kandidátom,\nktorí mali byť, ale neboli vymenovaní so zreteľom na to, že Národná rada Slovenskej\nrepubliky navrhla šiestich kandidátov na tri miesta sudcov ústavného súdu.\nTaké tvrdenie a dôkaz v sťažnosti nie sú obsiahnuté; z toho dôvodu sa dá uzavrieť, že\nje tu iný dôvod na zjavnú neopodstatnenosť. Ten iný dôvod spočíva v tom, že:\n­ sťažovateľ netvrdil a ani sa nepokúsil preukázať, že mal byť medzi vymenovanými\nkandidátmi;\n­ prípadne vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy by\nv žiadnom prípade nemohlo viesť k tomu, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky\nvymenovať sťažovateľa za sudcu ústavného súdu, pretože to by musel uložiť prezidentovi\nrepubliky aj vo vzťahu k ostatným sťažovateľom. To by bolo, so zreteľom na to, že\nna ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta, protiústavné;\n­ po prípadnom vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy by\nústavný súd nemohol vo svojom právnom názore nahradiť uváženie prezidenta tak ako\nvyplýva z časti II. tohto vyjadrenia.“\nPodľa názoru prezidenta je aj časť sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu\nčl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „pakt\no občianskych a politických právach“) zjavne neopodstatnená.\nK tejto časti sťažnosti prezident uviedol:\n„K tomu chcem poukázať na doktrinálny výklad citovaného článku 25 Paktu. Známy\nkomentár k čl. 25 písm. c) Paktu uvádza: ... nejde o právo na verejný úrad, skôr len o to,\naby prístup k verejnej službe bol zaručený... vytvorením rovnakých podmienok na tento\nprístup. Zmluvným štátom sa nebráni v určovaní podmienok na prístup k verejnej službe\ntakých ako je minimálny vek, úroveň vzdelania, osobnej integrity alebo špeciálnej\nkvalifikácie. Z toho vyplýva, že prístup k menovaným verejným funkciám v štátnej (vládnej)\nadministrácii alebo v justícii môže byť podmienený prísnejšími predpokladmi než sú\npredpoklady na prístup k voleným funkciám. Rovnaký prístup ku verejnej službe (funkcii) je\n31\n\nvýslovne vyjadrený zákaz diskriminácie pri takom prístupe. Článok 25 však nezakladá\nprávny nárok na získanie alebo udržanie určitého postu či funkcie.“\nRovnaké argumenty použil prezident aj vo vyjadrení k sťažnosti\n, ústavný súd preto tieto argumenty neopakoval, podobne postupoval aj vo veci\nvyjadrenia k sťažnosti\n\n.\nIII.\n\nDotknuté ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach\n\nPodľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným\na iným verejným funkciám.\nPodľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy prezident reprezentuje Slovenskú republiku\nnavonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.\nPodľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nprijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n32\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 134 ods. 1 ústavy ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.\nPodľa čl. 134 ods. 2 ústavy sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej\nrady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada\nSlovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má\nprezident Slovenskej republiky vymenovať.\nPodľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan\nSlovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol\nvek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný\nv právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu\nústavného súdu.\nPodľa čl. 134 ods. 4 ústavy sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta\nSlovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť\nneporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu,\nspravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať\npodľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“\nPodľa čl. 139 ústavy ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie sudcu\nústavného súdu alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu\nna nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.\n33\n\nPodľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho\nporiadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv\na slobôd.\nPodľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach každý občan má\nprávo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených\nobmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.\nIV.\nA. Návrh prezidenta na odročenie verejného pojednávania nariadeného\nna 10. február 2015\nListom označeným ako podanie zo 4. februára 2015 č. 4542­2014­BA, ktorý bol\nústavnému súdu doručený 9. februára 2015, požiadal prezident o odročenie verejného\nústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde),\nktoré sám inicioval.\nV návrhu na odročenie uviedol prezident dva okruhy problémov, ktoré žiadal\nvyriešiť, a to:\na) konanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde,\nb) zadováženie dôkazových prostriedkov.\n\n34\n\nV bode I podania žiadal, aby plénum ústavného súdu zjednotilo odchylné právne\nnázory senátov vo veciach sp. zn. III. ÚS 571/2014 so sp. zn.\n\nIII. ÚS 79/04\n\na sp. zn. III. ÚS 561/2014. Ako dôvod zjednotenia uviedol, že odôvodnenie vo veci\nsp. zn. III. ÚS 571/2014 (\n\na spol.) odporuje odôvodneniu vo veci\n\nsp. zn. III. ÚS 79/04 a sp. zn. III. ÚS 561/2014.\nV ustanovení § 6 zákona o ústavnom súde označenom „ako zjednotenie právnych\nnázorov senátov“ sa uvádza, že „Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou\ndospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí\nniektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných\nprávnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych\nnázorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.“.\nPrezident žiadal, aby tretí senát ústavného súdu inicioval konanie podľa § 6 zákona\no ústavnom súde bez toho, aby bola splnená zákonná podmienka, že mieni dospieť\nk právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí\nniektorého zo senátov ústavného súdu. Z dovtedajšieho konania nebolo zrejmé, odkiaľ\npochádza informácia, že by ústavný súd mal prijať vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 iné\nprávne závery, ako sú známe vo veciach sp. zn. III. ÚS 79/04 a sp. zn. III. ÚS 561/2014.\nArgumentácia sťažovateľov týkajúca sa odôvodnenia rozhodnutí prezidenta v danom\nprípade vyvolávala potrebu posúdenia jej opodstatnenosti z pohľadu základného práva\nzaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Nevyvolávala však povinnosť tretieho senátu iniciovať\nkonanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde ani nezakladala neprípustnosť sťažností, tak ako\nto vo svojom podaní tvrdil prezident.\nNavyše, subjektom, ktorý je oprávnený posúdiť potrebu aplikácie § 6 zákona\no ústavnom súde a prípadne podať návrh na zjednotenie právnych názorov, je príslušný\nsenát ústavného súdu, ktorý dospeje vo svojej rozhodovacej činnosti k inému právnemu\nnázoru, nie účastník konania.\n\n35\n\nTretí senát ústavného súdu preto tento návrh na zjednotenie právnych názorov\npovažoval za nedôvodný a odporujúci právnej úprave zákona o ústavnom súde.\nV bode II podania zo 4. februára 2015 prezident žiadal zjednotiť odôvodnenie\nvo veciach sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014.\nAj v tejto časti ústavný súd rovnako uvádza, že návrh na zjednotenie právnych\nnázorov senátu nie je prostriedok dostupný účastníkom konania, ale ide o prostriedok, ktorý\nmá k dispozícii plénum na zjednotenie judikatúry. Pod viazanosťou ústavného súdu\nnávrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba navyše\nrozumieť predovšetkým viazanosť petitom návrhu, a nie viazanosť argumentáciou v jeho\nodôvodnení, ktorej opodstatnenosť ústavný súd spravidla posudzuje v rámci rozhodovania\no merite veci.\nV danom prípade navyše druhý senát ústavného súdu prijal prezidentom označené\nrozhodnutia vo veciach sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014 až po tom, ako\ntretí senát ústavného súdu uznesením sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 24. septembra 2014 a prvý\nsenát ústavného senátu uznesením sp. zn. I. ÚS 588/2014 z 1. októbra 2014 rozhodli\no prijatí sťažností sťažovateľov na ďalšie konanie. Prezident teda žiadal, aby tretí senát\nústavného súdu, ktorý rozhodol o rozsahu prijatia ako prvý, zjednotil spätne svoje\nrozhodnutie s rozhodnutiami druhého senátu ústavného súdu, ktoré v čase rozhodovania\no rozsahu prijatia vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 ešte ani neexistovali. Ani pokiaľ ide\no tento návrh, právny poriadok (zákon o ústavnom súde) neumožňuje realizovať\nprezidentom požadovaný postup.\nV ďalšej časti žiadal prezident vykonať dôkazy výsluchmi JUDr. Jany Baricovej\na\n\nK otázke výsluchu sudkyne tretieho senátu ústavného súdu\n\nsa námietkový senát opakovane vyjadril v rozhodnutiach, v ktorých rozhodoval o vyhlásení\nprezidenta o odmietnutí tejto členky senátu.\n\n36\n\nUznesením sp. zn. I. ÚS 690/2014 z 12. novembra 2014 ústavný súd rozhodol, že\nsudkyňa ústavného súdu JUDr. Jana Baricová nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie\nv konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 571/2014. Zo záveru odôvodnenia\ntohto uznesenia je potrebné pripomenúť:\n„Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce\nje, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického\nupozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať,\nale nejde o totožné inštitúty.\nPodstatou námietok proti sudkyni Jane Baricovej je ústavnosť jej vymenovania\ndo funkcie sudkyne ústavného súdu v prípade, ak by s ústavnou sťažnosťou uspeli viacerí\nako dvaja sťažovatelia (sťažnosť podali všetci piati nevymenovaní kandidáti), a možnosť jej\nvypočutia ako jedinej svedkyne v konaní o sťažnostiach nevymenovaných kandidátov\nna sudcu ústavného súdu.\nPokiaľ ide o prvý aspekt námietky, tento je úplne mimo rámec rozhodovania\nprezidenta Slovenskej republiky o subjektívnom práve už vymenovanej sudkyne do funkcie\nsudkyne ústavného súdu. Toto konanie totiž už nemá nič spoločné s ďalšími konaniami\nneúspešných kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu proti prezidentovi Slovenskej\nrepubliky, pretože bolo ukončené formálnym aktom uvedeným v čl. 134 ods. 4 a 5 ústavy,\nna základe ktorého sa Jana Baricová legitímne ujala svojej funkcie sudkyne ústavného súdu.\nDruhý argument tiež neobstojí, pretože ako svedok môže v konaní pred ústavným\nsúdom vystupovať iba tá fyzická osoba, ktorá určitú skutočnosť svojimi zmyslami\n(najčastejšie zrakom či sluchom) priamo vnímala a je schopná o tom podať súdu správu.\nSudkyňa ústavného súdu Jana Baricová však nemôže byť svedkom priebehu pohovorov\nneúspešných kandidátov, na základe ktorých prezident Slovenskej republiky rozhodol o ich\nnevymenovaní do funkcie sudcov ústavného súdu, lebo sa ich vôbec nezúčastnila, a tak nie\nje ani spôsobilá o tom podať ústavnému súdu správu.\nÚstavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že prezidentom Slovenskej\nrepubliky uvádzané skutočnosti v kontexte rozhodovania veci vedenej na ústavnom súde\npod sp. zn. III. ÚS 571/2014 ani z objektívneho hľadiska nevzbudzujú oprávnené\n\n37\n\npochybnosti o nestrannosti sudkyne Jany Baricovej, preto bolo rozhodnuté tak, ako to je\nuvedené vo výroku tohto uznesenia.“\nUznesením sp. zn. I. ÚS 5/2015 zo 14. januára 2015 ústavný súd rozhodol,\nže konanie o opakovanej námietke prezidenta o odmietnutí sudkyne ústavného súdu\nJUDr. Jany Baricovej pre predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014\nzastavuje. V závere odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd konštatoval:\n„Ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci primerane vychádzal z ustanovenia § 15a\nods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, v zmysle\nktorého na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne.\nVzhľadom na uvedené nebolo podľa názoru senátu I. ÚS nevyhnutné o predmetnej veci\nopakovane rozhodnúť. Námietkový senát však zohľadnil dispozitívny úkon namietanej\nsudkyne a pokyn predsedníčky ústavného súdu na predloženie veci senátu I. ÚS na ďalšie\nrozhodnutie, a preto konanie o opakovanej námietke prezidenta Slovenskej republiky\nč. 4542­2014­BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne ústavného súdu Jany Baricovej\npre jej predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 v záujme procesnej čistoty\nzastavil.“\nPrávny poriadok neumožňuje sústavné napádanie integrity senátu a vyberanie si\nsudcov, ktorí majú vo veci konať a rozhodnúť. Takýto postup treba na počiatku odmietnuť\na považovať za nesúladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.\nNa účely dokazovania vyžiadal prezident aj tieto listinné dôkazy:\n„­ podnety na disciplinárne stíhanie\n\na\n\n,\n\n­ stanovisko ministra spravodlivosti k týmto podnetom a jeho list adresovaný súdnej\nrade,\n­ stanovisko súdnej rady k listu ministra spravodlivosti, ktorým žiadal posúdenie\npodnetov\n\na\n\n.\n\n38\n\nVýsledok preverenia týchto podnetov a rozhodnutie ministra spravodlivosti\no ich opodstatnenosti spolu so stanoviskom súdnej rady by mohli mať závažný dôsledok\nna výsledok konania vo veci samej.\nK takému výsledku mám právo, ako účastník konania, sa vyjadriť a aj z tohto dôvodu\nnepovažujem za možné vykonať verejné pojednávanie.“\nPrezident\n\nna\n\nsťažnosť\n\n,\n\nktorá\n\nmu\n\nbola\n\npredložená\n\n21. októbra 2014, odpovedal vyjadrením zo 16. decembra 2014, k sťažnosti\n, ktorá mu bola predložená 21. októbra 2014, podal vyjadrenie 16. decembra 2014\na k sťažnosti\n\n, ktorá mu bola predložená 25. septembra 2014,\n\nsa vyjadril 10. októbra 2014 a 16. decembra 2014. V žiadnom z týchto vyjadrení neuviedol\nnávrhy, ktoré uviedol v žiadosti o odročenie pojednávania doručenej ústavnému súdu\n9. februára 2015.\nÚstavný súd navyše poznamenáva, že žiadať o posúdenie „podnetu“\nv tomto konaní nemá opodstatnenie, pretože tento nie je účastníkom konania vo veci\nsp. zn. III. ÚS\n\n571/2014.\n\nTieto\n\nnávrhy\n\nmôže\n\núčastník\n\nuplatniť\n\nvo\n\nveciach\n\nsp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014.\nPokiaľ ide o sudcov všeobecného súdu\nintegritu ústavný súd nepreskúmava a\n\na\n\n, ich\n\ntýka sa to aj podnetu na začatie bližšie\n\nnešpecifikovaného disciplinárneho konania. Nie je zrejmé, aký súvis majú mať listinné\ndôkazy z bližšie neuvedeného disciplinárneho konania so sťažovateľmi namietaným\nporušením práv označených v ich sťažnostiach.\nHodnotenie\n\nprednesené\n\nporadcom\n\n10. februára 2015 (napr. etrend. sk., autor\n\nprezidenta\n\nJánom\n\nMazákom\n\nv médiách\n\n), „že požiadal listom o odročenie\n\npojednávania, lebo ho nepovažuje za pripravené“, senát považuje za nenáležité a smerujúce\nk obštrukcii konania. Poradca prezidenta ani iná osoba poverená prezidentom nenahliadla\n\n39\n\ndo spisu ani o nahliadnutie nepožiadala, a tak nie je zrejmé, odkiaľ poradca prezidenta\nčerpal informáciu o nepripravenosti konania.\nÚstavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, nerozhoduje o občianskoprávnych\nveciach, trestných veciach a nepreskúmava ani zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej\nmoci. O týchto veciach rozhodujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy.\nV okolnostiach daného prípadu bolo navyše pre ústavný súd rozhodujúce posúdenie otázok\nprávnych, a nie skutkových. Z uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd za potrebné\nvykonávať v danej veci ďalšie úkony a dokazovanie.\nB. Prednesy na verejnom zasadnutí konanom 3. marca 2015\nPrávny zástupca prezidenta Ján Mazák (ďalej aj „právny zástupca prezidenta“)\nv prvej časti svojho vystúpenia zhrnul všeobecný pohľad na vec a zdôraznil význam\nvýkladu v prípade nevymenovania generálneho prokurátora. Zároveň sa odvolával\nna odôvodnenie uznesení sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014, kde malo byť pri\nprijatí sťažnosti\n\na\n\nzdôraznené, že tento výklad je plne\n\naplikovateľný aj na nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu.\nK samotnej veci právny zástupca prezidenta uviedol:\n«1. Sťažovatelia sa svojimi návrhmi na rozhodnutie vo veci samej domáhajú len\nvyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup\nku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.\nPosudzovanie rovnakých podmienok prístupu si vyžaduje, podľa názoru prezidenta\nrepubliky, vykonať porovnanie skutkovej a právnej situácie, v ktorej sa sťažovatelia ako\nkandidáti nachádzali, so skutkovou a právnou situáciu kandidátky, ktorá bola z kandidátov\npredložených prezidentovi republiky vymenovaná za sudkyňu ústavného súdu.\nZ listinných dôkazov predložených ústavnému súdu jednoznačne vyplýva, že všetci\nkandidáti predložení Národnou radou Slovenskej republiky mali vytvorené rovnaké\n\n40\n\npodmienky, za ktorých prezident republiky posudzoval ich vhodnosť, t. j. spôsobilosť\nzastávať funkciu sudcu ústavného súdu.\nPri tomto porovnaní zostala preto otvorená len otázka rovnakého prístupu\nprezidenta republiky ku kandidátom počas ich pohovoru.\nPrezident republiky tvrdí, že aj počas pohovoru mali všetci kandidáti vytvorené\nrovnaké podmienky; na opačný záver niet žiadneho relevantného tvrdenia zo strany\nsťažovateľov.\nAk by nepostačovalo toto tvrdenie prezidenta republiky, tak by nezostávalo iné, než\nzískať dôkazy o tom výsluchom sťažovateľov ako účastníkov konania a výsluchom svedkyne\nJany Baricovej. Z týchto dôkazných prostriedkov a porovnania informácií z nich získaných\nby sa podľa hlavy štátu potvrdilo, že všetci kandidáti mali vytvorené rovnaké podmienky,\nza akých ústne prezentovali svoju spôsobilosť na funkciu sudcu ústavného súdu.\n2. Neopodstatnenosť sťažností v tejto veci vyplýva aj z toho, že sťažovatelia sa síce\ndomáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup\nku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2\nods. 2 ústavy, ale žiadnym spôsobom sa nedomáhajú právnych dôsledkov, ktoré by boli\nspojené s prípadným výrokom ústavného súdu o porušení tohto základného práva, najmä sa\nnedomáhajú, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky ich vymenovať za sudcov\nústavného súdu. Vzniká preto otázka, čoho sa vlastne sťažovatelia domáhajú, ak žiadajú\nvysloviť len porušenie základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k menovanej\nfunkcii a navrhujú zrušiť rozhodnutie prezidenta o ich nevymenovaní?\nNajprv treba uviesť, že ústavný súd nie je orgánom, ktorý má odpovedať na závažné\notázky porušenia základných práv iba spôsobom, ktorý nemá žiaden praktický dopad\nna právnu situáciu sťažovateľov.\nVzniká preto ďalšia otázka, aký záväzný právny názor by mohol byť senátom\nústavného súdu vyslovený, ak by, eventuálne, došlo k vysloveniu porušenia základného\npráva sťažovateľov a k zrušeniu prezidentovho rozhodnutia o nevymenovaní sťažovateľov?\nPrezident republiky sa domnieva, že nemôže dôjsť k vysloveniu žiadneho takého\nprávneho názoru, ktorý by znamenal, že v ďalšom konaní by musel vymenovať niektorého\nzo sťažovateľov za sudcu ústavného súdu.\n41\n\nÚstavný súd nie je totiž oprávnený nahradiť uváženie prezidenta pri rozhodovaní\no tom, ktorého z kandidátov vymenuje a ktorého nevymenuje. V tejto spojitosti považujeme\nza potrebné pripomenúť, že sťažovatelia sú medzi piatimi kandidátmi, ktorí neboli\nvymenovaní, pričom na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov ústavného\nsúdu.\nNavyše, ako ústavný súd preskúma otázku, či sťažovatelia v tejto veci nie sú takí\nkandidáti, ktorých prezident je oprávnený nevymenovať len na základe toho, že na ústavnom\nsúde sú len dve neobsadené miesta a kandidátov je päť? To bude zrejmé až po rozhodnutí\noboch senátov ústavného súdu a, teoreticky vzaté a prakticky uskutočniteľné, nič by\nprezidentovi nebránilo nevymenovať tých kandidátov za sudcov, ktorí by ústavným súdom\nboli označení ako tí, ktorí majú byť vymenovaní za sudcov, pretože:\n­ po prvé, na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov,\n­ ústavný súd nemôže nahradiť uváženie prezidenta o výbere sudcov ústavného súdu,\na napokon\n­ zo strany sťažovateľov niet v tomto konaní požiadavka na ich vymenovanie aspoň\nv rozsahu navrhovaného právneho názoru ústavného súdu; v tomto konaní sťažovateľka\nsíce žiada, aby ústavný súd uložil prezidentovi vymenovať z piatich\nnevymenovaných kandidátov dvoch sudcov, ale sťažovateľka sa môže domáhať len ochrany\nsvojej osoby, a to ešte len v tomto konaní, nie v konaní, ktorého účastníčkou nie je\n(vec II. ÚS 718/2014).\n3. Sťažovatelia sa nemôžu, úspešne, domáhať ani toho, aby prezident republiky, po\nprípadnom zrušení jeho rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľov doplnil dôvody o ich\nnevymenovaní, prípadne pre nedostatok dôvodov ich vymenoval.\nOpäť pripomíname, že aj keby tu existoval nedostatok dôvodov na nevymenovanie\npre nespôsobilosť sťažovateľov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, čomu tak nie je, tak\nby postačovalo ich nevymenovať so zreteľom na to, že na ústavnom súde sú len dve\nneobsadené miesta sudcov a nevymenovaných kandidátov je päť.\nPo ďalšie, a to považujeme za významnejší argument, sťažovatelia sa v návrhu na\nrozhodnutie vo veci samej nedomáhajú vyslovenia porušenia takého základného práva,\n\n42\n\nktorého súčasťou by bolo aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia prezidenta o ich\nnevymenovaní za sudcov ústavného súdu.\nNa tomto mieste podčiarkujeme, že nález sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. októbra 2004\nobsahuje právny názor, ktorý je v tomto ústavnom spore rozhodujúci...\n4. Sťažovatelia nemôžu tvrdiť, že také základné právo, ktorého súčasťou je aj právo\nna odôvodnenie rozhodnutia každého orgánu výkonnej moci (prezident republiky je\nsúčasťou výkonnej moci) neexistuje. Týmto základným právom je, ako sme to už uviedli\nv našich podaniach, základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré sa vyvodzuje\nz čl. 1 ods. 1 ústavy a z princípov právneho štátu.\nToto opomenutie sťažovateľov sa v tomto štádiu konania pred ústavným súdom už\nnedá napraviť; ak by to aj bolo možné, aj v takom prípade by sťažovatelia nemohli byť,\npodľa názoru prezidenta republiky, úspešní. Napriek pracovným pozíciám sťažovateľov,\nktoré zastávajú v systéme všeobecnej justície, nijako nepreukázali spôsobilosť na zastavanie\nfunkciu sudcu ústavného súdu.\nZákladným stavebným prvkom takej spôsobilosti je totiž odborná pripravenosť\nobsahujúca predovšetkým rozsiahle vedomosti z teórie a praxe ústavného súdnictva,\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, prípadne preukázanie\núčinného spojenia ich doterajšej právnej praxe s výkonom ústavného súdnictva, nehovoriac\no publikačnej, prednáškovej alebo podobnej činnosti, ktorá by ukazovala, že kandidáti sa\nsystematicky pripravovali na pôsobenie na ústavnom súde.\nSplnenie týchto skutkových predpokladov sťažovatelia ani netvrdili. Naopak,\nnenaplnenie týchto kritérií vyplýva z ich profesijných životopisov a výsledku pohovoru.\nTrvať na splnení týchto kritérií je opodstatnené aj z dvoch ďalších dôvodov. Po prvé,\nústavný súd bol zriadený pred 22 rokmi; po takej dobe je už plne oprávnené od kandidátov\npožadovať viac ako 15 rokov právnej praxe bez dosiahnutia mimoriadnych výsledkov.\nPo druhé, podania na ústavný súd sa po 22 rokov jeho existencie stali vysoko odbornými\nnávrhmi či sťažnosťami, ktoré sa, nezriedka, stávajú zložitými ústavnými výzvami pre\nplénum a senáty ústavného súdu...\n6. Na záver svojho vystúpenia sa prezident republike chce venovať vážnej téme, ktorá\nsúvisí s nestrannosťou tohto senátu, resp. členky tohto senátu.\n43\n\nPodľa názoru prezidenta vo veci sťažovateľov\na\n\n,\n\nkoná a rozhoduje sudkyňa, Jana Baricová, ktorá má taký pomer k veci\n\nako aj k účastníkom konania, ktorý potvrdzuje, že nemôže byť nestrannou osobou:\nPo prvé, bola ako jediná z kandidátov predložených prezidentovi Andrejovi Kiskovi\nvymenovaná;\npo druhé, sťažnosť\n\npriamo smeruje proti nej. Potvrdzuje to text\n\nna s. 20 ods. 5 jeho sťažnosti, kde sa doslova uvádza:\n„Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom... je zrejmé, že nie sú dané\nrozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké zaobchádzame\nso sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).“\nSťažnosti\n\na\n\ntaký text neobsahujú, ale obaja rovnako\n\ntvrdia, že nemali rovnaké podmienky na prístup k funkcii sudcu ústavného súdu, a to je\nmožné len vo vzťahu ku kandidátke Jane Baricovej;\npo tretie, sudkyňa Jana Baricová získala poznatky o predmete dokazovania v tejto\nveci nie ako sudkyňa, ale ako priama účastníčka pohovoru pred poradným orgánom,\nktorého ústavnosť, postup, postavenie a výsledky pred ním sťažovatelia namietajú, aj\ns osobitným zreteľom na jej osobu;\npo štvrté, osoba tejto sudkyne a jej vymenovanie tvorí, skutkovo i právne,\nporovnávacie kritérium vo vzťahu k sťažovateľom; títo sa nemôžu porovnávať s nikým iným,\nlebo len ona bola vymenovaná za sudkyňu...\n7. Prezident republiky naďalej trvá na všetkých procesných návrhoch obsiahnutých\nv podaní zo 4. februára 2015, číslo 4542­2014­BA, o ktorých senát ústavného súdu ešte\ndodnes nerozhodol.\nPrezident republiky sa zrieka práva na náhradu trov tohto konania.»\nPrávny zástupca\n\nna verejnom zasadnutí k veci uviedol:\n\n«... V bode I) prezident republiky uvádza, že „nevymenovaním sťažovateľky uplatnil\nlen svoje ústavné právo“, pričom poukazuje na čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, čl. 102 ods. 1\npísm. s) Ústavy SR, ale najmä na výklad ústavného súdu uvedený v uznesení ústavného súdu\n\n44\n\nsp. zn. PL. ÚS 4/2012 zo dňa 24.10.2012, týkajúci sa menovania generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky.\nPodľa prezidenta republiky je uvedený výklad všeobecne záväzný a „povinne\naplikovateľný“ aj na ne/vymenovanie kandidáta na sudcu ústavného súdu, pretože má\nzhodné parametre ústavnej úpravy ako ne/vymenovanie kandidáta na generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky.\nNa základe uvedených právnych noriem (čl. 134 ods. 2, čl. 102 ods. 1 písm. s/ Ústavy\nSR) a výkladu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 dospel prezident republiky\nk záveru, že je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov (čl. 134\nods. 2 Ústavy SR), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich\nvymenovanie, nevymenovať aj všetkých alebo viacerých, ako polovicu kandidátov\nnavrhnutých národnou radou.\nK týmto záverom vyplývajúcim z bodu I) podania prezidenta republiky považujeme\nza potrebné uviesť, že na menovanie sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad týkajúci\nsa menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, že ústavný\nsúd v bode 31 tohto uznesenia uviedol: „... považuje ústavný súd za predmet tohto konania\npodanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či má prezident podľa čl. 102 ods. 1\npísm. t) a čl. 150 Ústavy povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora,\nktorého mu navrhla národná rada, pokiaľ tento spĺňa ústavou a zákonom stanovené\npredpoklady na vymenovanie a aký je časový aspekt výkonu tejto prezidentskej\nprávomoci.“. Týmto ústavný súd jasne vymedzil predmet svojho konania, a tým aj rozsah\nzáväznosti jeho výsledku, ktorým je výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy SR,\npričom čl. 102 ods. 1 písm. t) Ústavy SR vykladal iba v časti týkajúcej sa menovania\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale nie už ďalších, v tomto ustanovení\nuvedených funkcionárov...\nZo znenia čl. 134 ods. 2 veta druhá Ústavy SR vyplýva, že prezident republiky musí\nz navrhnutých kandidátov vymenovať toľko sudcov ústavného súdu, aby obsadil všetky\nuprázdnené miesta na túto funkciu.\nV tejto súvislosti tiež poukazujeme na to, že zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR a ani\nz uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ani za použitia analógie a ani implicitne\n45\n\nnevyplýva a nemožno vyvodiť právomoc prezidenta republiky preskúmavať vhodnosť\nkandidátov na sudcov ústavného súdu, spôsobom uvedeným v čl. 3 rozhodnutia prezidenta\nrepubliky č. 1262­2014­BA zo 17.06.2014 o zriadení Poradného výboru na preskúmanie\nvhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „poradný\nvýbor“), teda de facto jeho preskúšavaním z ústavného práva, rozhodovacej činnosti\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, atď., a túto\nneexistujúcu právomoc ešte prenášať na orgán, ktorý za týmto účelom prezident republiky\nv rozpore s Ústavou SR zriadil.\nZ uvedeného je zrejmé, že postup, ktorý prezident republiky uplatnil a ani jeho\nrozhodnutie sa neuskutočnilo v rámci dovoleného uváženia, tak ako to tvrdí prezident\nrepubliky v bode II) podania, pretože postup prezidenta republiky v procese zvažovania\na následné rozhodnutie, ktorým z kandidátov navrhnutých národnou radou nevymenoval\npolovičný počet, tak ako to prezidentovi republiky určuje čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, je\nv rozpore s týmto článkom Ústavy SR a súčasne aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,\nv dôsledku čoho prezident republiky porušil základné právo sťažovateľky na prístup\nk volenej a inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok...\nVzhľadom na uvedené prezident republiky pri ustanovení sťažovateľky do funkcie\nsudcu ústavného súdu nesplnil povinnosti vyplývajúce z čl. 134 ods. 2 Ústavy SR tým, že\nz národnou radou navrhnutého počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu nevymenoval\npolovičný počet sudcov ústavného súdu, sťažovateľke sťažil ustanovenie do funkcie sudcu\nústavného súdu, pretože Ústavou SR zaručenú šancu sťažovateľky na vymenovanie 1 : 1\nprezident republiky protiprávnym postupom, ale najmä rozhodnutím, výsledkom ktorého bol\nvýber jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich predložených kandidátov, bezdôvodne znížil\nna 1 : 5...\nNa právomoc prezidenta republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy SR\nvýznamovo nadväzuje úprava uvedené v 134 ods. 2 veta druhá Ústavy SR „národná rada\nSlovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má\nprezident Slovenskej republiky vymenovať“.\nV tomto ústavnom texte použitá formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu\nmusí prihliadať pri aplikácií právomoci prezidenta republiky upravenej v čl. 102 ods. 1\n46\n\npísm. s) Ústavy SR, a to v tom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu\nvoľného uváženia prezidenta republiky, spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek\nkandidáta, kandidátov, ale vždy v takom počte, ako je počet voľných miesť sudcov ústavného\nsúdu, a teda neumožňuje prezidentovi republiky rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných\nosôb z kandidátov navrhnutých mu národnou radou.\nJe zrejmé, že prezident republiky však toto obmedzenie uvedené v čl. 134 ods. 2\nÚstavy SR nerešpektoval, a preto jeho rozhodnutie odporuje čl. 134 ods. 2 Ústavy SR a na\ntúto skutočnosť nemajú žiaden vplyv ani doktrinálne nálezy ústavného súdu, na ktoré\nprezident republiky vo svojom podaní poukazuje.\nTiež poukazujeme na to, že podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1\npísm. s) v spojení s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR prezident republiky doposiaľ vždy menoval\nz kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný počet sudcov\nústavného súdu. Takýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je tiež\nv rozpore s ústavou garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmietok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd\nkonštatoval, že „ inak povedené ide o prípady, ak porušovanie ústavnej zásady rovnakého\nzaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej\nprávnej situácií\" (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 76/2011).\nVychádzajúc z uvedených záverov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať,\nže predmetným postupom a rozhodnutím prezidenta republiky nebola vo vzťahu\nk sťažovateľke zachovaná požiadavka prístupu k volenej a inej verejnej funkcií za rovnakých\npodmienok, teda došlo k diskriminácii sťažovateľky v porovnaní s kandidátmi na sudcov\nústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky národnou radou navrhovaní nie spolu\nso sťažovateľkou, ale v minulosti, a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii, ako\nsťažovateľka. Vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu v minulosti prezident\nrepubliky postupoval vždy v súlade s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, teda postupoval vždy tak, že\nz dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval vždy príslušný počet sudcov ústavného súdu,\nčim bola zachovaná ich ústavou garantovaná šanca 1 : 1, že budú vymenovaní za sudcov\nústavného súdu.\n\n47\n\nVo vzťahu k sťažovateľke sa však takýmto spôsobom nepostupovalo, pretože\nna rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu navrhovaných v minulosti, ktorí sa\nnachádzali v rovnakej právnej situácií ako sťažovateľka, sa na sťažovateľku už vzťahovalo\n„preskúšanie“ poradným výborom, ktorý konal bez relevantného právneho podkladu, teda\nu sťažovateľky boli posudzované aj splnenie iných ako Ústavou SR stanovených\npredpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, na rozdiel od kandidátov na sudcov\nústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky navrhovaní národnou radou v minulosti.\nV bode VII) podania prezident republiky uvádza, že sťažnosť bola prijatá na ďalšie\nkonanie aj v časti, v ktorej sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie jeho\nrozhodnutia ojej nevymenovaní na sudcu ústavného súdu, pričom sťažovateľka namieta len\nporušenie základného práva podľa článku 30 ods. 4, a z tohto dôvodu vôbec nemožno\nuvažovať o vyslovení porušenia iného základného práva, ktorého obsahom je nárok\nna riadne odôvodnenie.\nK tomuto uvádzame, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prezidenta republiky\nsťažovateľka namieta v súvislosti s porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nÚstavy SR, pretože odôvodnenie rozhodnutia v podstate preukazuje svojvoľnosť postupu, ale\nnajmä rozhodnutia prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu ústavného\nsúdu, a svedčí o tom, že vhodnosť sťažovateľky sa posudzovala podľa iných, neznámych\nkritérií a takéto zastieracie dôvody sú vždy prejavom svojvôle.\nTýmto je preukázané tiež porušovanie povinností zo strany prezidenta republiky\nv procese kreovania a rozhodovania o ne/vymenovaní sťažovateľky za sudcu ústavného\nsúdu.\nV tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť, že pokiaľ by prezident republiky postupoval\npri menovaní sudcov ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, tak by svoje\nrozhodnutia vôbec nemusel odôvodňovať...\nK týmto tvrdeniam uvádzame, že sťažovateľka netvrdí a nikdy netvrdila, ako uvádza\nprezident vo svojom vyjadrení, že práve ona patrí k tým dvom kandidátom, ktorých mal\nprezident republiky vymenovať.\nSťažovateľka už v samotnej sťažnosti uviedla, že je zrejmé, že všetci kandidáti\nna sudcov ústavného súdu navrhnutí národnou radou prezidentovi republiky nemali právo\n48\n\nna vymenovanie, avšak mali právo na Ústavou SR zaručenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní\nza sudcov ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov, ako má menovať sudcov\nústavného súdu.\nPrezident republiky výberom len jedného sudcu ústavného sudcu zo šiestich\nkandidátov na sudcu ústavného súdu, však túto ich šancu, teda aj sťažovateľky, znížil\nna 1 : 5 tým, že pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR,\nčím sťažovateľke ustanovenie do funkcie podstatne sťažil, čím porušil jej základné právo\npodľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti okrem iného domáha, aby ústavný súd\nprezidentovi republiky prikázal, aby vo veci znovu konal, tak že vymenuje dvoch sudcov\nústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov.\nPrezident republiky vo svojom vyjadrení uviedol, že takýto návrh svedčí o základných\nnedostatkoch v znalostiach sťažovateľky o právomociach ústavného súdu. K tomuto\ninvektívnemu tvrdeniu prezidenta republiky sťažovateľka uvádza, že pravdepodobne uniklo\npozornosti prezidenta republiky, že Ústava SR v čl. 127 ods. 2 oprávňuje ústavný súd,\nv rámci rozhodovania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, rozhodnúť, okrem\nvyslovenia porušovania základných práv a slobôd aj o ďalších opatreniach, ktorých\nzmyslom je náprava zisteného porušenia základných práv a slobôd uvedením do predošlého\nstavu pred ich porušením alebo zabránenie pokračovania v porušovaní základných práv\na slobôd sťažovateľa do budúcna (preventívny účinok).\nPráve rozhodnutie, ktorým ústavný súd prikáže prezidentovi republiky vo veci znovu\nkonať tak, že vymenuje dvoch sudcov ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov,\nzabráni pokračovaniu v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky. Vzhľadom\nna vyššie uvedené navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol v rozsahu navrhovanom\nsťažovateľkou v ústavnej sťažnosti.\nV prípade, že ústavný súd sťažnosti vyhovie, žiadame tiež náhradu trov konania\nspočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia. Podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3\nvyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon\nprávnej služby jedna šestina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2014 sumu 134 €\n49\n\na v roku 2015 sumu 139,83 € a podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\nsumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t. j. v roku\n2014 sumu 8,04 € a v roku 2015 sumu 8,39 €. Trovy právneho zastúpenia za dva úkony\nprávnej služby ­ 1. prípravu a prevzatie a 2. podanie sťažnosti, 3. účasť na pojednávaní\npredstavujú spolu s DPH vo výške 86,46 € sumu 518,76 €, ktoré žiadame uhradiť na účet\nadvokáta JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, a to do 2\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.»\nPrávny\n\nzástupca\n\nsťažovateľov\n\na\n\n, uviedol:\n«... Kreovanie verejnej funkcie sudcov ÚS SR (menovanie, odvolávanie, vzdanie sa)\nje upravené vo viacerých článkoch Ústavy SR ­ čl. 102 ods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, čl. 138\nods.2, čl. 139.\nÚčelom týchto ústavných noriem je úprava takých dôvodov, ktoré si vyžadujú\nsúčinnosť iných ústavných orgánov (porovnaj nález PL. ÚS 10/2005 týkajúci sa sudcov\nvšeobecných súdov ­ čl. 147 ods. 1 Ústavy SR ­ ďalej ústavy).\nJe nepochybné, že uvedené ustanovenia ústavy na seba jednoznačne významovo\nnadväzujú (existuje medzi nimi príčinná súvislosť), v dôsledku čoho je neprípustné\nignorovať príčinnú súvislosť medzi týmito ustanoveniami tak, že pri aplikácii ústavy sa\nnijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe\n(porovnaj PL. ÚS 32/95, II. ÚS 48/97).\nNormatívny text uvedených ustanovení ústavy je dostatočne zrejmý.\nPodľa čl. 139 ústavy ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie... alebo ak je\nodvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie\nz dvoch osôb navrhnutých Národnou radou SR.\nUvedený článok rieši situáciu, ak sa miesto sudcu predčasne uvoľní. Pri riešení tejto\nsituácie je zhodne upravená súčinnosť Národnej rady SR a prezidenta v procese\nrozhodovania o vymenovaní nového sudcu. Je daná povinnosť a súčasne aj oprávnenie\n\n50\n\nnárodnej rade navrhnúť dvoch kandidátov (dve osoby) z ktorých prezident vymenuje nového\n(jedného) sudcu.\nV článkoch 134 ods. 2, 139 ústavy je teda zhodná úprava kompetencie NR SR\nnavrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na miesto sudcu.\nZo slovného spojenia „iného sudcu“ je jednoznačné, že ide o vymenovanie jedného\nsudcu (jednej osoby).\nZo slovného spojenia „z dvoch osôb“ je dostatočne zrejmé (nepochybné), že ide\no dve osoby (dvaja kandidáti).\nUvedený termín je číslovkou skupinovou určitou, ktorá označuje počet ako súhrn\nčastí.\nV článkoch 134 ods. 2, 139 ústavy sú zhodne použité číslovky, ktoré vyjadrujú alebo\noznačujú počet osôb. Číslovka „dvojnásobný“ je násobná číslovka vytvorená zo základnej\nurčitej číslovky (dva) pridaním prídavného mena „násobný“\nNormatívny text článkov 134 ods.2, 139 ústavy nepochybné preukazuje ústavnú\nkoncepciu kreovania sudcov ústavného súdu kompetenciou zákonodarnej moci vždy\nnavrhovať dvojnásobný počet kandidátov na sudcov.\nKeďže čl. 139 ústavy upravuje povinnosť prezidenta z dvoch osôb navrhnutých\nnárodnou radou vymenovať len jedného sudcu, dôsledné rešpektovanie ústavnej koncepcie\nkreovania tejto verejnej funkcie obligatórnou realizáciou súčinnosti dvoch ústavných\norgánov (prezident a národná rada) preukazuje existenciu ústavnej povinnosti prezidenta\nvymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu (jeden násobok) za sudcov.\nPrávny názor, že v čl. 139 ústavy je implikovaná (zahrnutá) ústavná povinnosť\nprezidenta vymenovať iného sudcu, je publikovaný aj v odbornej literatúre (Ústava SR ­\nkomentár III. vydanie, J. Drgonec, Heuréka 2012, str. 1450).\nPri rešpektovaní nálezu ÚS SR o aplikácii ústavy, ako právneho celku, vo vzájomnej\nsúvislosti všetkých ústavných noriem (pozri\n\nII. ÚS 128/95) je zrejmé, že je súladná\n\naplikácia kompetencií prezidenta s ústavou pri vymenovaní sudcu ÚS SR len vtedy, ak\nrealizuje povinnosť (má vymenovať) kreovania výlučne jedennásobku za sudcov\nz dvojnásobného počtu navrhnutých kandidátov.\n\n51\n\nIný postup (vymenovanie menšieho, resp. väčšieho počtu z dvojnásobného počtu\nkandidátov) je obsahovo popretím ústavodarcom schválenej ústavnej koncepcie kreovania\nsudcov ÚS SR.\nZároveň chcem zdôrazniť skutočnosť, že nie je prípustné nezohľadňovať aplikáciu\nkreovania funkcie sudcov ústavného súdu dosiaľ, keďže vychádzala z totožnej ústavnej\núpravy. Považujeme preto za nepostačujúce prihliadať len na osoby súčasných kandidátov.\nMusí sa prihliadať pri zisťovaní splnenia ústavných kritérií a ústavnosti postupu na všetkých\ndoterajších kandidátov a vymenovaných sudcov.»\nV.\nÚstavný prieskum\n1. K ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta Slovenskej republiky\nV demokratickom právnom prostredí, ktoré deklaruje aj ústava v čl. 1 ods. 1 prvej\nvete, dochádza aj ku kreovaniu ústavných orgánov za účasti viacerých mocí v štáte. Súdna\nmoc pôsobí v tomto procese len v niektorých prípadoch vo forme personálnych návrhov.\nNajširšie výberové právomoci má zákonodarná moc, ktorá charakterizuje a špecifikuje\nokruh kandidátov predkladaný prezidentovi na definitívne rozhodnutie.\nPodľa ústavnej teórie možno právomoci prezidenta systematicky usporiadať podľa\nradu hodnotiacich kritérií. Z hľadiska predmetu záujmu tohto ústavného prieskumu možno\nhovoriť o viazaných právomociach, pri ktorých je konanie prezidenta podmienené konaním\niného ústavného orgánu, napr. návrhom vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)\nalebo Národnej rady Slovenskej republiky, a o autonómnych právomociach, pri ktorých\nprezident nepotrebuje návrh od iného štátneho orgánu, aby svoje ústavné právomoci\nuplatnil, napr. udelenie milosti (obdobne napr. Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej\nrepubliky. Žilina : Eurokódex, s. r. o., 2013, s. 555). K uplatneniu menovacích právomocí\n\n52\n\nprezidenta dochádza aj za účasti súdnej moci reprezentovanej Súdnou radou Slovenskej\nrepubliky. Na základe jej návrhu vymenúva a odvoláva sudcov všeobecných súdov. Tento\nexkurz je len demonštratívny, nie je konečný. Výklad by musel uvádzať aj ďalších\nfunkcionárov, vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov, rektorov,\nprofesorov, generálov a i., čo nemá zásadný význam pre náš ústavný prieskum ani závery\nz neho odvodené.\nÚčasť dvoch, ale aj všetkých troch mocí v štáte na kreovaní orgánov štátu sa často\nstáva zdrojom sporu o výklad právomocí, ktorý končí návrhom na výklad ústavy podľa\nčl. 128 ústavy podaným ústavnému súdu.\nZ judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento rozhodoval už o výklade viacerých\nprávomocí prezidenta napriek tomu, že vo vyjadrení prezidenta a ústnom prednese jeho\nprávneho zástupcu na verejnom zasadnutí sa poukazuje len na jeden z nich,\na to vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 dotýkajúci sa právomoci prezidenta na vymenovanie\ngenerálneho prokurátora (s. 1 – 2 a nasl. vyjadrenia z 10. októbra 2014).\nÚstavný súd podal výklad aj iných právomocí prezidenta, napr. vo veci možnosti\nodvolania\n\nčlena vlády, vymenovania\n\na odvolania vedúcich\n\nústredných orgánov,\n\nvymenovania vyslancov a i. (pozri ďalej uvedené).\nUž od svojho vzniku reagoval na návrhy, ktoré žiadali výklad právomocí prezidenta,\nčo vyplývalo z politických sporov medzi prezidentom a vládou. Vo všeobecnosti sa\nk právomociam prezidenta ústavný súd vyjadril vo veci sp. zn. I. ÚS 39/93 (je potrebné\npodotknúť, že v čase rozhodovania o týchto výkladoch podľa ústavy a zákona o ústavnom\nsúde v tom čase rozhodoval senát) a uviedol:\n«V Ústave Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) sú uvedené tri typy formulácií pre\núpravu právomocí prezidenta. V prvom\n\nprípade ide o výslovne priznané oprávnenie\n\nvyjadrené formuláciou „môže urobiť“; napríklad môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej\nrepubliky [čl. 102 písm. d)], môže odvolať sudcu ústavného súdu (čl. 138 ods. 2). V druhom\n53\n\nprípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou „je povinný“, napríklad je\npovinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky [čl. 102 písm.\nd) druhá veta]. V treťom prípade ide o formuláciu „urobí“,\n\nnapríklad „prepožičiava\n\nvyznamenania“ [čl. 102 písm. h)] alebo „odvolá člena vlády“ (čl. 116 ods. 7). Táto\nformulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie, ale aj\npovinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti o obsahu normatívnych viet\nurčených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne v ústave.\nUniverzálnym interpretačným pravidlom výkladu právnych noriem určených\nv Ústave Slovenskej republiky pre štátne orgány je pravidlo: „Štátne orgány môžu konať iba\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2\nods. 2). Pomocou aplikácie tohto interpretačného pravidla určeného Ústavou Slovenskej\nrepubliky práva prezidenta od jeho povinností nemožno oddeliť, lebo by sa vytvorili\npochybné povinnosti.\n\nNapríklad podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky\n\nprezident ,,udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty“. Ak by sa tento typ formulácie\núloh prezidenta interpretoval ako právna povinnosť, interpretáciou práva by vznikla silne\ndubiózna povinnosť prezidenta udeliť amnestiu alebo zmierniť trest uložený súdom\nkaždému, kto o to požiada. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky\nje jednoznačné iba vtedy, keď mu Ústava\n\nSlovenskej republiky výslovne priznáva\n\noprávnenie alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie\nprezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte Ústavy\nSlovenskej republiky alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Ani vtedy, ak by zákon určil povinnosť prezidenta Slovenskej republiky konať\nspôsobom nepredpísaným v Ústave Slovenskej republiky, by nebolo možné interpretovať\ntakú povinnosť ako ústavnú, lebo zákon by menil Ústavou Slovenskej republiky upravené\npostavenie prezidenta Slovenskej republiky, a teda svojou podstatou by bol protiústavný.»\nAko je zrejmé, ústavný súd už na začiatku svojej rozhodovacej činnosti potvrdil,\nže právomoci prezidenta nie sú vždy jednoznačne formulované. Pritom sa treba dovolávať\npostupu prezidenta, aby svoje právomoci realizoval tak, aby nevznikli dôvodné pochybnosti\no jeho nezávislosti, nestrannosti, ako aj objektivite. Musí tak konať v zmysle ústavného\n\n54\n\nsľubu, ktorý mu prikazuje: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov\na zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).\nRozbor tejto formulácie sľubu znamená, že prezident bude (má) každú svoju\nprávomoc smerovať výlučne k presadzovaniu záujmov občanov a presadzovaniu hodnôt\nprávneho štátu. Tento sľub sa v plnom rozsahu dotýka aj plnenia právomocí uvedených\nv čl. 102 ústavy.\nPodľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu „Ústava predstavuje právny\ncelok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len\nvýnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou\nústavy.“ (II. ÚS 48/97).\n„Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné\nnormy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“ (II. ÚS 48/97).\n„Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy\na interpretovať samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť\nči ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na seba významovo\nnadväzujú.“ (PL. ÚS 32/95).\nVo vzťahu k úprave postavenia prezidenta v rozsahu menovacích právomocí existuje\nmedzi ustanovením čl. 101 ods. 1 druhej vety, z ktorého vyplýva, že „Prezident... svojím\nrozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“, a jednotlivými ustanoveniami\nčl. 102 ods. 1 ústavy zakladajúcimi menovacie právomoci prezidenta príčinná súvislosť. Bez\ntoho, aby prezident svojou aktívnou činnosťou, t. j. rozhodnutím o menovaní ústavou\nstanovených činiteľov verejnej moci, naplnil ústavu, nemôže zabezpečiť riadny chod\n(činnosť) ústavných orgánov.\nZa východiskový názor na interpretáciu a aplikáciu čl. 102 ods. 1 ústavy možno\noznačiť aj právny názor ústavného súdu publikovaný vo veci sp. zn. I. ÚS 61/96, podľa\nktorého «jediné ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky limitujúce výkon všetkých\n55\n\nústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý prezident\nrepubliky skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme\nobčanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ (čl. 104 ústavy).\nPreto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba ústavy a ostatných zákonov sú\njediné ústavou upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohľadňuje pri\nvýkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené v čl. 102\nods. 1 písm. a) až r) ústavy.»\nÚstavný súd sa pri vymedzení účelu a obsahu ústavného postavenia prezidenta\n(v prípadoch, keď tieto v ustanoveniach o právomociach prezidenta nie sú jednoznačne\nurčené, teda v tých prípadoch, ktoré sú ponechané na zistenie, či ide o oprávnenie alebo\npovinnosť prezidenta uplatniť príslušnú právomoc) už zaoberal, a to otázkami týkajúcimi sa:\na) odvolania člena vlády na návrh predsedu vlády (sp. zn. I. ÚS 39/93),\nb) menovania vedúceho diplomatickej misie (sp. zn. I. ÚS 51/96),\nc) menovania viceguvernéra Národnej banky Slovenska na návrh vlády schválený\nnárodnou radou (sp. zn. PL. ÚS 14/06),\nd) menovania generálneho prokurátora na návrh národnej rady (sp. zn. PL. ÚS 4/2012).\nK bodu a)\nÚstavný súd v konaní o pôsobnosti prezidenta pri rozhodovaní o návrhu predsedu\nvlády na odvolanie člena vlády podal tento výklad:\n„Článok 116 ods. 4 ústavy upravuje oprávnenie predsedu vlády podať právne\nvýznamný návrh na odvolanie člena vlády. Podaním návrhu predsedu vlády na odvolanie\nčlena vlády vzniká prezidentovi právna povinnosť návrhom sa zaoberať. Prezident\npo posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády vyhovie a člena\nvlády odvolá alebo či návrhu predsedu vlády nevyhovie a člena vlády neodvolá.\nČlánok 116 ods. 1 ústavy prezidentovi neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak to\npredseda vlády navrhne.“\nK bodu b)\n\n56\n\nNásledný spor o výklad čl. 102 písm. b) ústavy (v platnom znení v čase výkladu)\nzačal tak, že vláda navrhla O. K. do funkcie mimoriadnej a splnomocnenej veľvyslankyne\npri Organizácii spojených národov (OSN) a vedúcej stálej misie pri OSN so sídlom v New\nYorku. Prezident tento návrh vlády odmietol. Ústavný súd v konaní o výklade ústavy\nposudzoval, či prezident môže viazať vyhovenie návrhu vlády na splnenie určitej\npodmienky. Ústavný súd dospel k záveru, že postup prezidenta, ktorým nevyhovel žiadosti\nvlády poveriť osobu navrhnutú vládou funkciou vyslanca, nie je predmetom ústavne\nrelevantného sporu o výklad ústavy, a to aj preto, že vláda sa dopustila procesnej chyby,\ndo návrhu na konanie nezahrnula tú časť sporu, ktorá mohla byť ústavne relevantná\n(I. ÚS 51/96).\nV podstate rovnaký spor sa pokúsil vyvolať sťažovateľ navrhnutý na funkciu\nveľvyslanca Slovenskej republiky v Turecku, ktorý tiež nesplnil procesné podmienky\nna podanie návrhu spôsobilého vyvolať právne relevantný účinok.\nK bodu c)\nV spore o podstatu pôsobnosti prezidenta menovať viceguvernéra Národnej banky\nSlovenska ústavný súd podal tento výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou:\n„Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102\nods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, či kandidát na funkciu\nviceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňa\npredpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 uvedeného zákona.\nV prípade, ak dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa, návrhu\nvlády Slovenskej republiky nevyhovie.“\n\n57\n\nK bodu d)\nDosiaľ ostatný výklad ústavného súdu sa týka sporu o rozsah právomoci prezidenta\npri rozhodovaní o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora, ktorý predložila\nnárodná rada. Ústavný súd podal tento výklad:\n„Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady\nSlovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa\nčl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi\npredpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť\nNárodnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.\nNevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady\nna vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta,\nktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim\nvážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným\npredstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto\norgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných\norgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).\nPrezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“\n(K otázke aplikovateľnosti tohto výkladu v danom konaní pozri s. 57, 62 a nasl.;\npozn.).\nMožno uzavrieť, že všetky personálne (menovacie) právomoci prezidenta majú\nmocenský charakter a hlava štátu má pri nich určitý priestor na úvahu a rozhodnutie, ak:\na)\n\nza\n\nsvoje\n\nrozhodnutia\n\nnesie\n\npolitickú\n\nzodpovednosť,\n\nteda\n\nak\n\nnejde\n\no tzv. kontrasignované právomoci;\nb) z povahy veci (menovanie profesorov a rektorov vysokých škôl) nevyplýva\nimplicitné obmedzenie rozsahu prezidentovej úvahy.\n\n58\n\nZákladné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu a závery ústavného súdu\nk nastoleným ústavným problémom\nSťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na prístup k voleným\na iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 2 ods. 2 ústavy a\nporušenie\n\nzákladného\n\na\npráva\n\nna\n\nvstup\n\n, namietajú aj\ndo\n\nverejných\n\nslužieb\n\nsvojej\n\nkrajiny\n\npodľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta\nč. 1112­2014­BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.\nKeďže ústavný súd je viazaný petitom návrhov fyzických osôb, ktoré namietajú\nporušenie svojich základných práv a slobôd zaručených ústavou a medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách, musí svoj prieskum sústrediť týmto\nurčeným smerom. Z naznačeného vyplýva, že ide o preskúmanie ústavnej úpravy\nmenovacích právomocí prezidenta v spojení s kreovaním sudcov ústavného súdu.\nPrezident v písomnom vyjadrení a prostredníctvom svojho právneho zástupcu\nna verejnom ústnom pojednávaní označil za kľúčové rozhodnutie ústavného súdu\ndotýkajúce sa výkladu právomoci prezidenta nevymenovať generálneho prokurátora\na v časti týkajúcej sa poradného výboru sa odvolal na ústavné zvyklosti v Európskej únii\na Českej republike pri tvorbe poradných orgánov.\nTáto argumentácia však opomína zásadné skutočnosti, a to že základným limitom pre\npostup prezidenta v takej dôležitej oblasti týkajúcej sa aj trojdelenia štátnej moci, ako je\ntvorba orgánov ústavného súdu, je text ústavy.\nPrávna úprava o prokuratúre obsiahnutá v ústave má tri články, z toho iba jeden sa\ntýka vymenovania generálneho prokurátora. Oproti tomu ústavný text týkajúci sa\n\n59\n\nmenovania sudcov ústavného súdu obsahuje podstatne podrobnejšiu právnu úpravu\n[čl. 102 ods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, 3 a 4, čl. 138 a čl. 139 ústavy].\nÚstavný súd svojou rozhodovacou činnosťou zabezpečuje ústavnú ochranu ústavných\nhodnôt a popri parlamente, vláde a prezidentovi predstavuje ústavne významnú inštitúciu so\nšpecifickým zameraním na kontrolu ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nVzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd z hľadiska svojej\nfunkcie slúži na nepretržitú kontrolu výkonu moci. Práve ústavná kontrola zákonodarnej\na výkonnej moci je tým, čo ústavné súdnictvo odlišuje od všeobecného súdnictva.\nZároveň je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom ústavného súdnictva sa neustále\naktualizuje výklad ústavy, čo z hľadiska trojdelenia moci v štáte významne ovplyvňuje aj\nčinnosť výkonnej a zákonodarnej moci.\nAj nahliadnutie do histórie ústavného súdnictva v strednej Európe a na našom území\nnaznačuje, že v štruktúre orgánov verejnej moci je dôležitá existencia súdneho orgánu\nchrániaceho ústavnosť a ľudské práva.\nNielen v našich časoch možno registrovať otázky a problémy spojené s vymenovaním\nsudcov ústavného súdu. Koncentrované a centralizované ústavné súdnictvo vzniklo\nv Československu na základe ústavy z roku 1920. Po ukončení prvého funkčného obdobia\nsudcov ústavného súdu, ktorí boli vymenovaní do 17. novembra 1931 (na desať rokov od\n17. novembra 1921), v priebehu ďalších siedmich rokov nedošlo k ustanoveniu nových\nsudcov. Až 10. mája 1938 došlo k vymenovaniu nových sudcov a ústavný súd formálne\npokračoval vo svojej činnosti až do mája 1939, keď po okupácii zvyšných častí Čiech\na Moravy (v marci 1939) prestal existovať aj fakticky. Rozhodovacia činnosť tohto\nústavného súdu mala byť pôvodne zaistená aj tým, že okrem členov ústavného súdu sa volili\n(a menovali) aj ich náhradníci. Mohli nimi byť osoby, ktoré zložili predpísané štátne skúšky\nna niektorej domácej právnickej fakulte alebo zložili doktorát z práva, boli voliteľní\n60\n\ndo senátu (vek 45 rokov a 10 rokov štátne občianstvo) a neboli členmi žiadneho\nzákonodarného zboru.\nPo roku 1989 bol v súvislosti s reálnym oživením ústavného súdnictva na našom\núzemí prijatý zákon č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky a o konaní pred ním (ďalej len „zákon č. 491/1991 Zb.“).\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 491/1991 Zb. zoznamy kandidátov na funkcie sudcov\nÚstavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa predkladajú najneskôr tri\nmesiace pred uplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Prezident Českej\na Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcov do jedného mesiaca od doručenia\nzoznamu kandidátov na sudcov, prípadne od doručenia nového návrhu podľa odseku 2.\nPodľa § 1 ods. 2 zákona č. 491/1991 Zb. ak je v zozname kandidátov predloženom\npodľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona uvedený kandidát, ktorého už navrhol iný\nzákonodarný zbor, prezident republiky vyzve zákonodarný zbor, ktorý tento zoznam\npredložil, aby namiesto takého kandidáta navrhol do jedného mesiaca iného kandidáta.\nPodľa § 1 ods. 3 zákona č. 491/1991 Zb. prezident republiky vymenuje sudcov pred\nuplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Takto novovymenovaní sudcovia\nskladajú sľub v deň, ktorý je začiatkom ich funkčného obdobia.\nPodľa § 1 ods. 4 zákona č. 491/1991 Zb. ak sa miesto sudcu uvoľní, navrhne jedného\nkandidáta Federálne zhromaždenie a jedného národná rada tej republiky, ktorej občanom\nbol sudca, ktorého miesto sa uvoľnilo, najneskôr do dvoch mesiacov od uvoľnenia miesta.\nPrezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcu do jedného mesiaca\npo doručení návrhov.\nDôvodová správa k zákonu č. 491/1991 Zb. v časti „B. Zvláštna časť“ okrem iného\nuvádza: „Úprava navržená v § 2 sleduje, aby při ukončení funkčního období soudů\n61\n\nnevznikla situace, že by Ústavní soud nebyl obsazen a nebyl by proto způsobilý rozhodovat;\nobdobný cíl se sleduje i pokud jde o případy, kdy se uvolnilo místo jednotlivého soudce.\nV § 2 odst. 2 se pamatuje na možnost vzniku situace, že některé zákonodárné sbory\nnavrhnou jako kandidáta stejnou osobu. Ústavní zákon tomuto totiž výslovně nezabraňuje,\načkoliv je zřejmé, že chce prezidentovi ČSFR umožnit výběr 12 soudců ze skupiny 24\nrůzných kandidátů.“\nZaistenie kontinuity činnosti ústavného súdu sleduje aj súčasná právna úprava.\nV záujme zabezpečovania nepretržitej kontroly ústavnosti musí národná rada prezidentovi\npredložiť dostatočný počet kandidátov (dvoch na jedno uvoľnené miesto) na členov\nústavného súdu, z ktorých má prezident vybrať a následne vymenovať sudcov ústavného\nsúdu. V danom prípade ak je zrejmé, kedy uplynie volebné obdobie stávajúcich sudcov,\npredseda národnej rady je povinný zabezpečiť voľbu nových kandidátov tak, aby z nich\nmohol prezident vymenovať nových sudcov.\nV zmysle čl. 4 volebného poriadku o voľbe a odvolaní funkcionárov (schváleného\nuznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498) návrh na voľbu\npredseda národnej rady navrhne do programu schôdze národnej rady tak, aby národná rada\nrozhodla o návrhu v stanovených lehotách.\nAj tento právny predpis určuje zaistiť riadny (včasný) priebeh voľby kandidátov tak,\naby sa umožnil riadny (včasný) výkon právomoci prezidenta, aby nedošlo k obmedzeniu\nprezidenta pri výkone jeho povinnosti zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov.\nPrávna norma (volebný poriadok Národnej rady Slovenskej republiky) už v prvom\nštádiu kreovania kandidátov na ústavných sudcov sleduje líniu zaistiť nepretržitý chod\nkontroly ústavnosti činnosťou ústavného súdu.\nNáš ústavný systém nie je postavený na pevne stanovených lehotách, ale lehoty sú\nurčené praxou vyplývajúcou z ústavnej zvyklosti.\n\n62\n\nAko bolo v historickom exkurze poukázané, slovenský ústavný systém je priamy\nnástupca československého ústavného systému, ktorý včasnosť a nepretržitosť poskytovania\nústavnej ochrany zaisťoval počtom kandidátov na výber za sudcu ústavného súdu, ale aj\nzvolením náhradníkov, ktorí sa bez ďalšieho výberového konania ujímali sudcovských\nfunkcií.\nV celom ústavnom systéme je zrejmá povinnosť pre prezidenta zaistiť riadny chod\nústavných orgánov vyplývajúca z čl. 101 ods. 1 ústavy. Ak je ohrozený riadny chod\nústavných orgánov, musí prezident republiky konať. V tejto súvislosti je potrebné vykladať\naj právomoc prezidenta vymenúvať sudcov ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 102 ods. 1\npísm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy.\nPreskúmanie základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2\nods. 2 ústavy preto treba spájať s čl. 134 a čl. 139 ústavy upravujúcimi menovanie sudcov\nústavného súdu.\nPočet kandidátov predložených prezidentovi na rozhodnutie (čl. 134 ods. 2 ústavy)\nzohľadňuje povinnosť prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1\ndruhá veta ústavy), k čomu ho zaväzuje aj sľub zložený do rúk predsedu ústavného súdu\n(čl. 101 ods. 7 ústavy), najmä „... obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).\nO snahe ústavodarcu zaistiť nepretržitú kontrolu ústavnosti svedčí aj čl. 139 ústavy,\npodľa ktorého ústavný systém pamätá aj na právnu situáciu, keď sa ústavný sudca svojej\nfunkcie vzdá alebo ak je odvolaný «,,... prezident Slovenskej republiky vymenuje iného\nsudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej\nrepubliky.“. Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je pritom bez akýchkoľvek pochybností\nzrejmé, že ide o vymenovanie jedného sudcu ústavného súdu. Slovné spojenie „z dvoch\nosôb“ zároveň zreteľne stanovuje, že ide o osoby dvoch kandidátov na sudcu ústavného\nsúdu. Slovo „... vymenuje“ pritom nepripúšťa iný výklad ako rozhodnutie prezidenta\nvymenovať jedného z dvoch navrhnutých kandidátov na sudcu ústavného súdu. So záverom,\nže v čl. 139 ústavy je implikovaná povinnosť prezidenta vymenovať iného sudcu ústavného\n63\n\nsúdu, sa taktiež stotožňuje aj ústavnoprávna doktrína» (Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012, 1450 s.).\nVychádzajúc z uvedeného tak možno uzavrieť, že z čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139\nústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov\nvymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu.\nV tejto súvislosti je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že pri aplikácii čl. 102\nods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy postupoval prezident dosiaľ vždy tak,\nže z kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenoval ústavou požadovaný počet sudcov\nústavného súdu, t. j. vymenoval polovičný počet sudcov ústavného súdu. A teda\ni ústavnoprávna prax dosiaľ vždy v plnej miere rešpektovala, resp. akceptovala, že prezident\nje povinný vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu za sudcov\nústavného súdu.\nUniverzálne interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem určených v ústave pre\nštátne orgány je, že „môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2 ods. 2 ústavy). Toto pravidlo zaväzuje aj\nprezidenta pri výbere predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu.\nSkúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu cez\njediný výklad ústavného súdu viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac ako\núčelové. Ústavnoprávne postavenie prokuratúry nemožno stotožňovať s postavením\nústavného súdu.\nPostavenie ústavného súdu je deklarované ako postavenie jediného nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný text omnoho podrobnejšie\nupravuje aj vzájomné vzťahy medzi prezidentom a ústavným súdom.\nPrezident vymenúva a odvoláva sudcov ústavného súdu [čl. 102 ods. 1 písm. s)],\nprijíma ich sľub [čl. 102 ods. 1 písm. s)], menuje predsedu a podpredsedu ústavného súdu\n[čl. 102 ods. 1 písm. s)].\n64\n\nPrezident môže podávať na ústavnom súde návrhy [čl. 102 ods. 1 písm. b)] a môže\nvyžiadať aj preventívnu kontrolu ústavnosti tým, že požiada ústavný súd o preskúmanie\nsúladu referendovej otázky s ústavou a medzinárodnými záväzkami v oblasti ľudských práv.\nVo vzťahu k prezidentovi ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb\nprezidenta (čl. 129 ods. 2 ústavy), rozhoduje tiež o sťažnostiach proti výsledku referenda\na o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta (čl. 129 ods. 3\nústavy), ústavný súd rozhoduje aj o obžalobe národnej rady proti prezidentovi a vo veci\númyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady (čl. 129 ods. 5 ústavy), pričom rozhodnutia\nústavného súdu sú všeobecne záväzné pre všetky orgány verejnej moci.\nPrezident republiky skladá ústavou predpísaný sľub do rúk predsedu ústavného súdu\n(čl. 104 ods. 1 ústavy) a môže sa kedykoľvek svojej funkcie vzdať; jeho funkčné obdobie sa\nskončí dňom doručenia písomného oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi ústavného súdu\n(čl. 103 ods. 6 ústavy).\nÚstavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 39/93 vyslovil právny názor, že účel, obsah\na rozsah každej právomoci prezidenta treba identifikovať osobitnou právnou analýzou.\nTento názor vyslovil hneď na začiatku svojej činnosti, keď ešte sám hľadal a nachádzal\ncesty vlastného prístupu k interpretácii a aplikácii ústavných noriem. Neskôr svoj názor\noprel o zjednodušenie klasifikácie právomocí prezidenta ustanovených v čl. 102 ods. 1\nústavy.\n„Odpoveď na túto otázku môže/má vymenovať sa stáva pre spornosť veci aj\npredmetom legálneho výkladu ústavného súdu podľa čl. 128 ústavy a závisí od posúdenia, či\nv predmetnej kreačnej veci má prezident len materiálne postavenie alebo je\nvyvažujúcou/rovnovážnou silou v systéme deľby moci.“ (Kanárik, J. Forma vlády\nv Slovenskej republike. In. Orosz, L. a kol. Ústavný systém Slovenskej republiky. Košice :\nUniverzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009. 237 s.).\n\n65\n\nKritérium rozlíšenia menovacích právomocí prezidenta ustanovuje ústava v čl. 101\nods. 1 druhej vete, podľa ktorej sa prezident svojím rozhodovaním o návrhu na ustanovenie\ndo ústavnej funkcie (kreácia niektorých ústavných funkcionárov) podieľa na zabezpečení\nriadneho chodu ústavných orgánov. Ide pritom o menovaciu právomoc prezidenta\ns implikovaným právom úvahy, či návrhu vyhovie.\nNárodná rada prezidentovi predkladá na rozdiel od kandidáta na generálneho\nprokurátora nie jedného, ale dvoch kandidátov, aby vybral vhodného kandidáta na uvoľnené\nmiesto sudcu, a tak zabezpečil nerušený riadny chod ústavného orgánu. V opačnom prípade\nhromadné (alebo väčšinové) odmietnutie kandidátov by mohlo viesť k narušeniu chodu\nústavného súdu, ktorý by nebol spôsobilý byť inštitúciou podľa čl. 124 ústavy a neplnil by\nani rozsiahle právomoci zverené mu ústavou. Otázku riadneho chodu ostatných ústavných\norgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania materiálneho právneho\nštátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ ústavy. Ústava zabezpečením\naktívneho fungovania bŕzd a protiváh zaisťuje činnosť celého mechanizmu verejnej moci.\nNemožnosť\n\nstotožňovať\n\nmenovanie\n\ngenerálneho\n\nprokurátora\n\ns menovaním\n\nkandidátov za sudcov ústavného súdu spočíva nielen v odlišnosti týchto ústavných orgánov,\nale aj vo výnimočnosti ústavnej konštrukcie kreovania kandidátov na sudcov ústavného\nsúdu, ktorá vyplýva z ústavného príkazu smerovaného národnej rade obsiahnutého v čl. 134\nods. 2 ústavy „zvolí dvojnásobný počet kandidátov“ a v čl. 139 ústavy „vymenuje iného\nsudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej\nrepubliky“.\nTento ústavný text je potrebné chápať ako hranicu možného výberu prezidenta, ktorá\nmu neumožňuje menovať všetkých zvolených kandidátov, ale vždy len jedného na uvoľnené\nmiesto, a tým zaistiť stálu funkčnosť ústavného súdu. Ústava jednoznačne ustanovuje\npotrebu výberu, ktorú môže realizovať len prezident z kandidátov predložených národnou\nradou. Ústava tak ustanovuje hranice výberu medzi dvomi predloženými kandidátmi, ktorí\nmuseli splniť požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy. Národná rada je vo svojej\nprávomoci limitovaná tým, že má zvoliť práve dvoch kandidátov na jedno uvoľnené miesto.\n66\n\nÚstava ustanovuje prísne kritériá výberu uchádzačov – kandidátov na sudcu\nústavného súdu, a to minimálny vek 40 rokov, voliteľnosť do národnej rady, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie a minimálnu dĺžku praxe v právnickom povolaní 15 rokov. Ústavné\nkritériá (hranice) výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu predložených národnou\nradou sú zo všetkých ústavných funkcií stanovené najprísnejšie.\nZákladom pre stanovenie obmedzení je najmä veková hranica, na prezidenta 40\nrokov veku (v deň voľby) čl. 103 ods. 1 ústavy, u poslanca národnej rady 21 rokov (a trvalý\npobyt) a u ministra občan, ktorý je voliteľný na poslanca národnej rady (t. j. 21 rokov)\npodľa čl. 74 ods. 2 ústavy.\nZ uvedeného vyplýva, že na splnenie ústavou predpísaných predpokladov sa\npožaduje aj vysokoškolské vzdelanie (konkrétneho zamerania), ako aj dĺžka praxe, čo nie je\npredpokladom na vznik iných ústavných funkcií, dokonca ani generálneho prokurátora,\nna menovanie ktorého sa prezident vo vyjadreniach k sťažnostiam odvoláva.\nHoci ani ústava, ani iný zákon neukladá ďalšie podmienky výkonu funkcie sudcu\nústavného súdu, prezident vo svojom vyjadrení tvrdí, že „postup, ktorý som uplatnil, a moje\nrozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia“ (s. 7 vyjadrenia\nk sťažnosti sťažovateľa 1). Prezident tiež uviedol, že „ak by postačovalo splnenie len\npredpokladov vyplývajúcich z citovaného článku ústavy, tak by sa nerešpektoval výklad\nPL. US 4/2012, čo by bolo v príkrom rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy“ (s. 5 vyjadrenia\nk sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd musí zaujať svoje stanovisko aj k tomuto tvrdeniu\nprezidenta.\nV materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či\nuplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Uplatnenie právomoci\nna základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci uplatní svoju právomoc\nalebo nie, je základom pre svojvôľu – „selektívne uplatňovanú spravodlivosť“, ktorá je\n67\n\npopretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu. Takýto postup znamená\nkonanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu ústavy.\nV materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,\nuplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.\nPrávomoc orgánu verejnej moci je vymedzená ústavou a zákonom, nie želaniami\nosôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej moci\na vymedzenie ich kompetencie. Nasleduje ich ústavná činnosť a jej kontrola, aby\npostupovali v súlade s právnym poriadkom.\nV medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno tvrdiť, že každé pôsobenie\nštátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody mimo výslovne priznanej\npôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia ústavy. Neexistencia zákazu konať\nv prospech dostupnosti základného práva alebo slobody nič neznamená, lebo štátny orgán\nby takto mohol postupovať iba vtedy, ak by mal výslovné dovolenie vychádzajúce\nz právneho poriadku.\nNahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho\norgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2 ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu.\nPrávomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade\ns podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy\nv dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, ktoré predstavujú obmedzenie jeho úvahy\nna rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálneho\nprokurátora a umožňujú výber medzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou\nna jedno uvoľnené miesto.\nMožno konštatovať, že všetky menovacie právomoci prezidenta, za ktoré nesie\nzodpovednosť (nie kontrasignované) a kde z povahy veci nevyplýva požiadavka na jeho\n68\n\nzdržanlivosť (napr. menovanie profesorov), majú mocenský rozmer, čo znamená,\nže prezident musí mať určitý priestor na rozhodnutie. V prípade generálneho prokurátora\ndostáva na jednu funkciu návrh na jedného kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu\nzahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom konkretizovaných podmienok, navrhnutého\nkandidáta odmietnuť. V prípade sudcov ústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný\npočet kandidátov na ústavných sudcov, ako má vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc –\nhranice možného i povinného výberu – tu ustanovuje priamo ústava. Ústavná úprava\nprávomocí prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa\nzásadne líši. Tam, kde rozlišoval ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii\nústavy. Prezident môže, ba je povinný vybrať najvhodnejších sudcov ústavného súdu\nz kandidátov zvolených národnou radou.\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa\nvzťahuje ochrana čl. 30 ods. 4 ústavy. Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdu\ni všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.).\nKandidáti mali nárok, aby pri výbere z predloženého počtu postupoval prezident\nv súlade s ústavným poriadkom, čo sa však nestalo, a tak došlo k porušeniu ich práv\nzaručených čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).\nVzhľadom na uvedený záver ústavného súdu už bolo bez právneho významu\nanalyzovať\n\nsťažovateľmi\n\nnamietané\n\nporušenie\n\npráva\n\npodľa\n\nčl.\n\n25\n\npísm. c)\n\npaktu o občianskych a politických právach. Ústavný súd preto sťažnostiam\n,a\n\nv tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\nVI.\nIné námietky vznesené sťažovateľmi\n\n69\n\nA. K oprávneniu prezidenta zriadiť poradný orgán – výbor na preskúmanie\nvhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu\n\nSťažovatelia namietali zriadenie poradného výboru na preskúmanie vhodnosti\nkandidátov na sudcov ústavného súdu a tiež namietali zloženie členov poradného výboru\nzo sudcov v aktívnej službe.\nPrezident vo svojom vyjadrení k sťažnostiam uviedol, že má právo mať poradcov,\npričom sa odvolal na § 6 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. „Podľa tohto zákonného\nustanovenia štátny zamestnanec ako fyzická osoba plní úlohy pre prezidenta. Odborník\nústavného činiteľa vykonáva štátnu službu bez určenia odboru štátnej služby. Z tohto, ako\npríklad uvedeného všeobecne záväzného právneho predpisu vyplýva, že prezident republiky\nje oprávnený mať poradcov. Poradcovia môžu pôsobiť ako individuálne osoby alebo ako\nkolektív poradcov.\nPoradcovia alebo poradné orgány fungujú v Kancelárii prezidenta Slovenskej\nrepubliky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce).\nPoradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez\ntoho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný\nprávny vzťah. Všetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné\norgány; ide o ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej\nrepubliky z jednoduchého dôvodu. Rozhodnutie ako aj iné ústavné úkony prezidenta\nrepubliky vyžadujú náležitý skutkový základ ako aj zodpovedajúci právny základ.\nJe nemysliteľné, aby prezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na\nkaždé svoje rozhodnutie alebo iný ústavnoprávny úkon.“\nPodľa názoru prezidenta je nesporné, že zriadením poradného výboru nemohol\nv žiadnom prípade konať v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Článok 2 ods. 2 ústavy sa totiž\n\n70\n\nvzťahuje len na rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akým\nzabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.\nPrezident rozhodnutím zo 17. júna 2014 zriadil poradný výbor na preskúmanie\nvhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu.\nToto rozhodnutie nebolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\nz dôvodu, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov neuvažuje o takomto type všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, čo tiež svedčí o úrovni jeho inštitucionálneho zaradenia\nz hľadiska jeho právnej sily. Z uvedeného vyplýva, že výboru chýba nielen legalita, keďže\nbol zriadený mimo právneho poriadku, ale aj legitimita, ktorá by ho bola oprávňovala\nvystupovať ako orgán verejnej moci.\nKeďže zrejme došlo k uvedomeniu si nedostatku právnej formy zvolenej\npre kreovanie výboru, autor tohto projektu zvolil kreáciu obradným spôsobom neznámym\nv právnom poriadku Slovenskej republiky v snahe zabezpečiť jeho legalitu a právnu\nakceptovateľnosť.\nV ústavnom práve ani v žiadnej zákonnej úprave sa nenachádza splnomocnenie\npre prezidenta vytvoriť v rámci svojej právomoci interný poradný orgán, či už\ns rozhodovacou právomocou alebo poradnou právomocou, vystupujúci navonok proti iným\norgánom verejnej moci alebo fyzickým, alebo právnickým osobám.\nPodľa čl. 3 rozhodnutia prezidenta o zriadení poradného výboru zo 17. júna 2014\nč. 1262­2014­BA:\n„(1) Účelom zriadenia poradného výboru je preskúmanie vhodnosti kandidáta na\nsudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky... overením jeho profesionálnej a inej\nspôsobilosti na výkon tejto funkcie vychádzajúcej z jeho teoretických znalostí ústavného\npráva, ústavného súdnictva, jeho judikatúry, európskeho súdnictva, osobitne judikatúry\n71\n\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie ako aj osobnej\npraktickej skúsenosti s konaním a rozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky\nalebo ústavného súdnictva vo všeobecnosti.\n(2) Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu môže spočívať aj v tom, že z jeho\nprofesijného životopisu a výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide\no osobnosť, ktorú možno označiť za všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti\nprávnej teórie alebo právnej praxe; súčasne sa však preskúmajú aj predpoklady vhodnosti\nuvedené v čl. 2 ods. 1 tohto rozhodnutia.“\nPodľa čl. 4 citovaného rozhodnutia:\n„(1) Poradný výbor má päť členov.\n(2) Poradný výbor sa skladá z bývalých sudcov alebo poradcov Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo zo všeobecne\nuznávaných odborníkov v oblasti práva.\n(3) Členov poradného výboru menuje a odvoláva prezident republiky; jeden z členov,\nurčený prezidentom republiky, tomuto výboru predsedá.“\nPodľa čl. 5 citovaného rozhodnutia „... poradný výbor sa zriaďuje na dobu neurčitú“.\nÚstavný základ na jeho vytvorenie nemožno stotožniť s príslušnými ústavnými\nnormami čl. 2 ods. 2, čl. 101 ods. 1 v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) a čl. 134 ods. 2 a 4\nústavy, ako ani s uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ako sa to uvádza v čl. 2\nods. 1 rozhodnutia o zriadení poradného výboru.\nČlánok 2 ods. 2 ústavy ustanovuje pravidlá formovania a uplatňovania právomoci\norgánov verejnej moci, ktoré sa týkajú sféry riadenia štátu prostredníctvom práva\n(všeobecne záväzných právnych predpisov).\n\n72\n\nZriadenie poradného výboru prostredníctvom interného normatívneho pokynu nepatrí\nk aktom realizácie čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto toto ústavné pravidlo nemožno kvalifikovať\nako právny základ na zriadenie poradného výboru.\nPrezident vo svojom vyjadrení uvádza ako dôvody vzniku poradného výboru\n„Argumenty na úrovni Európskej únie: Súdny dvor Európskej únie“ a „Argumenty\nna úrovni členského štátu Európskej únie: Česká republika“. Tieto argumenty len\nzdôrazňujú, že rozhodnutie o zriadení poradného výboru nemá oporu v ústavnom texte ani\nv inej zákonnej úprave, a preto porušuje ústavný príkaz čl. 2 ods. 2 ústavy.\nOtázkami zriaďovania svojich orgánov ústavnými orgánmi sa zaoberal ústavný súd\nuž v jednom zo svojich prvých rozhodnutí, ktoré tvoria základ jeho judikatúry.\nTo, že právny zástupca prezidenta absolútne zamlčuje túto časť judikatúry a začína\nsvoj výklad uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2012, je rozhodnutím osoby, ktorá podáva\nvyjadrenie, avšak ústavný súd má povinnosť vykladať ústavu v jej vzájomných vzťahoch,\nktoré vytvárajú celú štruktúru ústavnej normy. Ústavný súd však nemôže účelovo vyberať\nlen niektoré svoje rozhodnutia podporujúce niektoré tvrdenia, ale musí posudzovať všetky\ndoterajšie rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú danej problematiky.\nÚstavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95 vyslovil: „1. Ústava Slovenskej republiky\nvymedzuje proporcie hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi.\nAk Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy\nprávne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Národná\nrada rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných\nštátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade\ns princípom právneho štátu.\n2. Národná rada Slovenskej republiky si môže na zabezpečenie činnosti orgánov\noprávnených zastupovať ju navonok zriaďovať pomocné vnútroorganizačné útvary. Tieto\nútvary, bez ohľadu na ich pomenovanie, nemajú kompetencie, ktoré by ich oprávňovali\n\n73\n\nzastupovať národnú radu navonok, vo vzťahu k iným štátnym orgánom alebo vo vzťahu\nk občanom.“\nTaktiež uviedol, že: „Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej kontrolnej\nprávomoci môže vykonávať také činnosti, ktoré upravuje ústava. Tieto činnosti môže\nuskutočňovať len prostredníctvom orgánov, ktorých zriadenie je v súlade s ústavou. Tým\nsubjektom, ktoré podľa ústavy za svoju činnosť zodpovedajú Národnej rade Slovenskej\nrepubliky, nemôže uložiť viac povinností, ako ustanovuje ústava. Ukladať povinnosti pri\nvykonávaní kontrolnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky iným subjektom, než\nktorým plnenie týchto povinností vyplýva z ústavy, nie je možné, a to ani zákonom.“\nTieto závery týkajúce sa neprípustnosti zriadenia orgánu, ktorý by vykonával\nprávomoc ústavného orgánu alebo jej časť vo vzťahu k iným subjektom, je plne uplatniteľný\nnielen vo vzťahu k moci zákonodarnej, ale rovnako aj k moci výkonnej. Z uvedeného\nvyplýva, že je neprípustné, aby poradný výbor vykonával právomoc prezidenta, resp. jej\nčasť vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu.\nRozhodnutie (odporúčanie) poradného výboru zároveň ani nemôže predstavovať\npodklad, o ktorý by sa prezident mohol opierať pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia\no (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu.\nPredmetom preskúmania ústavnosti je rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní\nkandidátov\n\npredložených\n\nnárodnou\n\nradou\n\nza\n\nústavných\n\nsudcov.\n\nRozhodnutie\n\no nevymenovaní bolo rozhodnutím prezidenta, a preto nie je potrebné skúmať, akým\nspôsobom poradný výbor bez legality a legitimity zasiahol do tohto rozhodnutia. Keďže\nporadný výbor nie je orgánom verejnej moci a vo veci sťažovateľov ani samostatne\nnerozhodol, nemohol ani porušiť ich základné práva a slobody označené v ich sťažnostiach.\nNad rámec uvedeného je však potrebné konštatovať, že najmä ak ide o členstvo\nsudcov v tomto poradnom orgáne, imanentným rysom funkcie sudcu je jej kontinuálnosť.\nČlenstvo v poradných orgánoch prezidenta zahŕňa aj plnenie úloh tejto odlišnej zložky\n74\n\nštátnej – výkonnej moci. Pôsobenie sudcov v tomto orgáne je tak v rozpore s princípom\ndeľby moci, nehľadiac na to, že osobné a mimosúdne väzby, ku ktorým pri takej činnosti\ndochádza, nevyhnutne zvyšujú pravdepodobnosť možného stretu záujmov, a robia tak\nnestrannosť v podobe nezaujatosti sudcov spochybniteľnou. Účasť sudcov v poradnom\norgáne prezidenta, ktorý plní úlohy v rámci inej vetvy štátnej moci, preto odporuje čl. 145a\nods. 2 ústavy.\n\nVzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že poradný výbor nie je orgánom verejnej\nmoci, ktorý by svojou činnosťou mohol spôsobiť porušenie práv a slobôd fyzických osôb,\nnemá ani právomoc preskúmať zloženie tohto nelegálneho a nelegitímneho orgánu, povaha\nktorého môže byť predmetom teoretických úvah mimo tohto súdneho prieskumu.\nKeďže ústavný súd dospel k tomuto názoru, nemá ani právomoc posudzovať\npôsobenie a namietanú predpojatosť sudcov všeobecného súdu v tomto orgáne.\nNad rámec tejto úvahy možno zdôrazniť, že prezident nemá dôvod preskúmať\nprekážku účasti v orgánoch, ktoré vymenuje. Takáto povinnosť je daná subjektu, t. j.\nfyzickej osobe, ktorá do týchto orgánov bola vymenovaná a vie, že zo svojho profesijného\npostavenia takéto prekážky má. Na jej vrub možno pripísať aj neoznámenie týchto prekážok\nprezidentovi (napr. neoznámenie člena poradného výboru J. B. prezidentovi, že na\nústavnom súde je pod sp. zn. III. ÚS 561/2014 vedené konanie o jeho sťažnosti, ktorou\nnamieta porušenie svojho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám\nza rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy postupom Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky a jej uznesením č. 197 z 2. decembra 2013).\nB. Námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní\nsudcov ústavného súdu\n\n75\n\nSťažovatelia namietajú aj odôvodnenie rozhodnutia prezidenta. V rámci svojej\nargumentácie uvádzajú: „Možno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých\nvšeobecných a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach.\nOdôvodnenia sa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia\ns požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré\ndôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom\nneznižujúcim vážnosť tejto funkcie ani inštitúcie. Uvádzané dôvody tak spočívajú\nv subjektívnom hodnotení prezidenta Slovenskej republiky a protiústavného Poradného\nvýboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.\nUvádzané dôvody sú navyše už svojou všeobecnosťou a v podstate rovnakosťou\nu všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...\nZ rovnakosti jednotlivých odôvodnení tak v podstate vyplýva ťažko obhájiteľný záver,\nže všetci nevymenovaní kandidáti na sudcu ústavného súdu nespĺňajú identické podmienky\nv rovnakej intenzite ­ sú rovnakí neodborníci na ústavu, všetci rovnako odpovedali\nna otázky komisie, všetci majú rovnaké (ne)skúsenosti s ústavným právom, resp.\n(ne)dosiahli\n\nvšeobecne\n\nuznávané\n\nvýsledky\n\nsvojej\n\npráce.\n\nTakto\n\nabsolútne\n\nneindividualizované rozhodnutia tak ani v minimálnej miere nespĺňajú podmienku riadneho\nodôvodnenia individuálneho právneho aktu.“\nPrezident vo svojom vyjadrení k otázke neodôvodnenia rozhodnutia argumentoval\niným rozhodnutím ústavného súdu, a to rozhodnutím sp. zn. III. ÚS 561/2014, kde namietal\nrozpor medzi sťažovateľmi požadovaným petitom rozhodnutia a odôvodnením, ktoré uvádza\naj iné porušenie. Tieto v petite návrhu však pomenované (namietané) nie sú.\nĎalej argumentuje výkladom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ktorý používa ako\nuniverzálny argument aj pre neakceptovanie sťažnosti.\nPrezident uviedol, že „... Najprv je nevyhnutné zdôrazniť, že moje rozhodnutie\no nevymenovaní sťažovateľky je nesporne administratívnym rozhodnutím orgánu výkonnej\nmoci. Vzhľadom na jeho právnu povahu musí obsahovať primerané odôvodnenie; pre\n76\n\nposudzovaný prípad dôvody takého rozhodnutia nesmú byť svojvoľné, t. j. musia mať oporu\nv skutkovom základe, ktorý sa týka sťažovateľa.\nLen pre úplnosť uvádzam, že tento skutkový základ sa vytvoril, vo veci sťažovateľky, z jej\nprofesijného životopisu, výsledkov, ktoré dosiahla v právnickej profesii, obsahu jej\npohovoru pred poradným výborom a napokon, súčasťou tohto skutkového základu bolo\nodporúčanie poradného výboru.“.\nJe potrebné uviesť, že obe strany sporu pred ústavným súdom, tak sťažovatelia, ako aj\nprezident, pri formulovaní svojich právnych názorov v sťažnostiach a vo vyjadreniach k nim\nnedostatočne aplikovali judikatúru ústavného súdu k tejto problematike.\nPre posúdenie nastoleného problému je potrebné vziať do úvahy povahu orgánu,\nktorý vo veci rozhoduje, predmet jeho rozhodovania a jeho úpravu v ústavnom poriadku.\nRozhodnutie prezidenta o vymenovaní (nevymenovaní) kandidátov za sudcov ústavného\nsúdu je podľa svojej povahy menovacím aktom ustanoveným ústavou.\nNejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho\naktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho, prípadne súdneho\norgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia\npovinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).\nV týchto prípadoch správne alebo súdne rozhodnutia majú aj predpísanú štruktúru,\nktorá obsahuje najmä výrok, odôvodnenia a poučenie o opravných prostriedkoch.\nV prípade rozhodovania prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu ide\no osobitý druh konania, pričom ak bola táto právomoc uplatnená ústavne konformným\nspôsobom, nemôže byť za toto rozhodnutie prezident vzatý na zodpovednosť, pretože mu\npredchádza ústavné rozhodnutie národnej rady, ktorá mu predloží na jedno uvoľnené miesto\ndvoch kandidátov.\n\n77\n\nRozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu a predchádzajúce\nrozhodnutie zákonodarného orgánu (uznesenie národnej rady) o voľbe kandidátov\nna funkciu sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa nezdôvodňujú a ústava ani\nžiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť proti nim sa\nodvolať.\nPri tejto charakteristike rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného\nsúdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodnenia\ntohto rozhodnutia.\nZnovu však v zhode so svojou stabilnou judikatúrou (II. ÚS 5/03) ústavný súd\npovažuje za nevyhnutné pripomenúť, že každý štátny orgán vrátane najvyššieho\npredstaviteľa výkonnej moci je povinný zabezpečiť objektivitu svojho postupu\na rozhodovania, ktoré by mohli zasiahnuť do základného práva alebo slobody (v danom\nprípade do základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy), a to bez ohľadu na to, v akej\nmiere tento postup prebiehal v právne formalizovanom rámci.\nKeďže rozhodnutie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu podľa\nčl. 134 ods. 2 ústavy nemá podľa názoru ústavného súdu obsahovať odôvodnenie, otázku\nnedostatočného\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutia\n\nnemožno\n\npovažovať\n\nza súčasť\n\n(obsah)\n\nzákladného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.\n\nVII.\nK zrušeniu napadnutého rozhodnutia prezidenta\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\n\n78\n\nzásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok\nzaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd zrušil\nrozhodnutie prezidenta č. 1112­2014­BA (\na č. 1112­2014­Ba\n\n), č. 1112­2014­BA\n\n, všetky z 2. júla 2014, a prikázal mu vo veci znovu konať\n\na rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).\nAk sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný\nsúd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nAk ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3\npísm. b) zákona o ústavnom súde].\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, je povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je\nviazaný právnym názorom ústavného súdu, t. j. z predložených kandidátov na sudcov\nústavného súdu vybrať potrebný počet sudcov, a tak odstrániť dôvod porušenia základných\npráv a slobôd sťažovateľov. Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenie\nústavne nekonformného právneho posúdenia ústavného textu v okolnostiach prípadu.\n\nVIII.\nRozhodnutie o trovách konania\n\n79\n\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nPri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádza z vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nPodľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná\nmesačná\n\nmzda\n\nzamestnanca\n\nhospodárstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nza\n\nprvý polrok\n\npredchádzajúceho kalendárneho roka. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej\nrepubliky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky\npredstavovala za I. polrok 2013 sumu 804 € a za I. polrok 2014 sumu 839 €. Podľa § 11\nods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna\nšestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet\nsporu nie je možné oceniť peniazmi. Podľa § 16 ods. 3 prvej vety vyhlášky od klienta možno\npožadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné\nsumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.\n1. Právny zástupca\n\nv podaní z 9. februára 2015 vyčíslil trovy\n\nkonania celkovou sumou 518,76 €.\nNa základe uvedeného patrí sťažovateľke náhrada trov konania z dôvodu trov\nprávneho zastúpenia v celkovej sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:\n­ za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady\ns klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jeden\núkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,\nčo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,\n­ za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca\n2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %\n\n80\n\nDPH predstavuje sumu 93,97 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta\nSlovenskej republiky (bod 3 výroku nálezu).\n2. V podaní zo 6. marca 2015 vyčíslil právny zástupca trovy konania za zastupovanie\n, v sume 429,80 € a za zastupovanie\nv sume 955,96 €.\nNa základe uvedeného patrí každému z týchto sťažovateľov náhrada trov konania\nz dôvodu trov právneho zastúpenia v sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:\n­ za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady\ns klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jeden\núkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,\nčo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,\n­ za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca\n2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %\nDPH predstavuje sumu 93,97 €.\nTakto vypočítanú sumu (869,74 €) bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky\nznížiť o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.\nTrovy spoločného právneho zastúpenia týchto sťažovateľov tak predstavujú celkovú sumu\n434,87 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky\n(bod 3 výroku nálezu).\nÚstavný súd sťažovateľovi\n\nnáhradu za ďalšie úkony\n\nprávnej služby „Podanie vo veci z 12. 12. 2014..., Písomné vyjadrenie z 19. 1. 2015...\na Doplnenie argumentácie z 27. 2. 2015...“ nepriznal, pretože ich nepovažoval za také,\nktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci podstatnému pre rozhodnutie ústavného súdu\nvo veci samej (bod 4 výroku nálezu).\nVzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\n\n81\n\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko\nsudca Rudolf Tkáčik.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. marca 2015\n\n82", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "podmienky konania", "prezident republiky-menovanie sudcov", "kandidát", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "sudca-nespôsobilosť vykonávať funkciu", "Ústavný súd Slovenskej republiky", "práva a slobody – politické-právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných", "prezident republiky-menovanie sudcov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9382d11c-5231-4efa-b7b0-fe09ca9fc032", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 718/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 718/2014 z 23. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.718.2014.1"}, {"guid": "ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 719/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 719/2014 z 28. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfdd65c0-c191-42a2-b62e-ac3eaffb52a2"}, {"guid": "ussr:2f6c35bd-4298-4b4a-a3b4-2c9ddbf88657", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f6c35bd-4298-4b4a-a3b4-2c9ddbf88657"}, {"guid": "ussr:c8706228-11ec-41ba-b7a3-9e68a1d6dae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 690/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 690/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8706228-11ec-41ba-b7a3-9e68a1d6dae6"}, {"guid": "ussr:6b5c6cb2-8398-408e-ba95-a470fafbcca9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 561/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 561/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b5c6cb2-8398-408e-ba95-a470fafbcca9"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:a42b20bf-e98f-4eb6-98bc-15f082f68b9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 62/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-08", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a42b20bf-e98f-4eb6-98bc-15f082f68b9a"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/96 z 26. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-26", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80"}, {"guid": "ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 32/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 32/95 z 7. 11. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-11-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44"}, {"guid": "ussr:ec026f4b-5bab-4d86-89aa-2b9e1f85ee31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.51.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/96 z 26. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.51.1996.1"}, {"guid": "ussr:166b9375-c030-45df-8f65-1f20b9b51c69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.29.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/95 z 29. 11. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-11-29", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.29.1995.1"}, {"guid": "ussr:ebd1f8fa-1943-4248-ae01-05048db7bf01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.128.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 128/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 128/95 z 10. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-10", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.128.1995.1"}, {"guid": "ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 39/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. 6. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-06-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ba5e49c4-ba9f-4239-9f14-afcbc709a1ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.351.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.351.2023.1"}, {"guid": "ussr:90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2016 z 6. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:fc0ccc88-dd20-4209-97b2-6cad38dd3b5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.1"}, {"guid": "ussr:d21a089b-c1b1-4a6c-9391-40e86604491a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 62/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 62/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.62.2017.1"}, {"guid": "ussr:a4e913f6-f10d-4d17-bbce-08ff35cfff36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.45.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 45/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 45/2017 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.45.2017.1"}, {"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:f745c358-49e8-4061-b79e-cf7ea7f42d85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.22.2016.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 22/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 22/2016 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.22.2016.1"}, {"guid": "ussr:88817106-6ae1-4399-9dcf-adc139c66a7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLs. ÚS 1/2016", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 1/2016 z 19. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88817106-6ae1-4399-9dcf-adc139c66a7a"}, {"guid": "ussr:63a30167-4df2-464e-b4b8-48da627d5cd8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63a30167-4df2-464e-b4b8-48da627d5cd8"}, {"guid": "ussr:574c2148-466e-47f2-bafb-87c9ac5ff27f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:574c2148-466e-47f2-bafb-87c9ac5ff27f"}, {"guid": "ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34cfe858-9ecd-4f16-b6b7-6abea0965ae6"}, {"guid": "ussr:74e7b2ca-f2f4-4c25-8513-06a7b4007ddf", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74e7b2ca-f2f4-4c25-8513-06a7b4007ddf"}, {"guid": "ussr:bf4f1402-639c-4503-b092-30f887a8ea23", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 45/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.45.2015.1"}, {"guid": "ussr:2bb94015-8e15-4863-8e34-a2fc2ccf6276", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.86.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 86/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.86.2015.1"}, {"guid": "ussr:2f6c35bd-4298-4b4a-a3b4-2c9ddbf88657", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f6c35bd-4298-4b4a-a3b4-2c9ddbf88657"}, {"guid": "ussr:c8706228-11ec-41ba-b7a3-9e68a1d6dae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 690/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 690/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8706228-11ec-41ba-b7a3-9e68a1d6dae6"}, {"guid": "ussr:21e2f1de-a5a8-406a-a1bb-e42b220d63df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.4.2014.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 4/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 4/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.4.2014.1"}, {"guid": "2506bc06-1513-4380-b68d-3ab037e1c68b:073e8de4-0fa6-473d-94e3-08678591c84c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200028.2", "spisova_znacka": "33Dz/7/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33Dz/7/2022 z 28. 2. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-02-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200028.2"}, {"guid": "43001cd1-4eb0-403b-95d5-7b44410d7b6b:0225d288-e808-480e-8fce-9d971952d6ad", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:4023200268.3", "spisova_znacka": "NR-15S/55/2023", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-15S/55/2023 z 16. 4. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-04-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:4023200268.3"}]}