{"guid": "ussr:daec695f-eff8-4718-8c1e-099f9f781383", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.511.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 511/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 511/2015 z 20. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 511/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.511.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-10-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/daec695f-eff8-4718-8c1e-099f9f781383", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.511.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.511.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.511.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 511/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného\n\n,\n\nadvokátom\n\n,\n,\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného\npráva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n30. decembra 2014 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra\n2012.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu\nBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012 uznaný vinným\n\nzo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných\nlátok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1\npísm. c) a d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu bol s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 1,\nods. 3 písm. c) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a podľa\n§ 48 ods. 4 Trestného zákona bol zaradený na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom\nstráženia. Zároveň okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil\nsťažovateľovi ochranný dohľad v trvaní jedného roka.\nProti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský\nsúd napadnutým uznesením sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 rozhodol tak, že ho\nzamietol.\nDovolanie sťažovateľa v tejto jeho trestnej veci bolo uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 38/2014 z 3. septembra 2014\nodmietnuté.\nSťažovateľ uvádza, že okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že\n„výpoveď sťažovateľa je nelogická a plná vnútorných rozporov“, a to napriek tomu, že\nsťažovateľ bol „vo svojich tvrdeniach ustálený od začatia trestného konania“, a naopak,\n„súd I. stupňa za postačujúce považoval výpovede svedkov\ntomu, že najmä svedok\n\na\n\n, napriek\n\nsi počas prípravného konania aj počas konania na súde...\n\nvo svojich výpovediach odporoval a na mnohé veci sa nepamätal“. Sťažovateľ je\npresvedčený, že svedkovia „žiadnym zodpovedajúcim spôsobom... nevylúčili a nenegovali“\njeho tvrdenia a vyjadrenia. Podľa jeho názoru okresný súd „žiadnym spôsobom,\nzakladajúcim preskúmateľnosť svojho rozhodnutia neodôvodnil svoje rozhodnutie“ ani sa\nžiadnym spôsobom «nevysporiadal so skutočnosťou, že niektoré navrhované dôkazy\nnemohli byť vykonané, práve z dôvodov „liknavého“ postupu orgánov činných v trestnom\nkonaní».\n\n2\n\nV odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ namietal predovšetkým\nnedostatočné vysporiadanie sa súdu prvého stupňa s jeho obhajobnými tvrdeniami, najmä\ns tým, „čo konaniu sťažovateľa pred zadržaním predchádzalo, nezaoberal sa tým, aká bola\nv skutočnosti subjektívna stránka... jeho konania a nakoniec či subjektívna stránka konania\nje postihnutá zavinením, do akej miery obsahuje dôvodný omyl a či tento mal vplyv\nna subjektívnu stránku jeho konania“.\nRozhodnutie okresného súdu sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne.\nKonajúci súd sa uspokojil s tvrdeniami svedka, ktoré boli v priamom rozpore s tvrdeniami\nsťažovateľa, pritom obhajobu sťažovateľa nepreveril vykonaním aj iných dôkazov.\nSťažovateľ vytýka prvostupňovému súdu aj absenciu vysporiadania sa s otázkou porovnania\núpravy inštitútov „informátora“ a agenta, najmä „čo do možností a dôvodnosti zapojenia\ntakejto osoby do protiprávnej činnosti iných za účelom jej zdokumentovania, zistenia\ndôkazov a pod.“. Zistenie skutkového stavu okresným súdom bolo podľa sťažovateľa\nnedostatočné aj v tom smere, že súd nezisťoval dôvody, „prečo došlo... na strane polície\n(nečinnosťou vyšetrovateľa...) k zmareniu záznamov... komunikácie medzi sťažovateľom a sv.\na nebral do úvahy, že zmarenie tohto dôkazu... nie je možné dávať za vinu\nsťažovateľovi“. Rovnako okresný súd žiadnym spôsobom „nepreveril... pravdivosť\nvýpovede sv.\n\n(ktorá odporuje výpovedi sťažovateľa)“ a podľa názoru sťažovateľa mal\n\ntento súd zaistiť aj všetky záznamy o jeho spolupráci „s príslušníkmi Policajného zboru\nSR“, osobitne v pozícii informátora, z ktorých by bolo zrejmé, či jeho spolupráca\ns „policajtmi bola na úrovni a v réžii tak ako o nej vypovedali svedkovia [policajti] – alebo\nbola taká ako o nej vypovedal... sťažovateľ“. Tieto dôkazy však neboli „ani zabezpečené,\nani vykonané a to napriek tomu, že ich vykonanie vyplýva priamo z obhajoby“.\nPodľa presvedčenia sťažovateľa vykonanie týchto dôkazov mohlo pre neho „privodiť\npriaznivé alebo priaznivejšie rozhodnutie“. Ako sťažovateľ uvádza, zamietnutie návrhu\nna doplnenie dokazovania, ktoré je „relevantné a spôsobilé privodiť zmenu dokazovanej\nokolnosti, je porušením práva obvineného na obhajobu“.\n\n3\n\nAni krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa „žiadnym, právu na spravodlivý proces\nzodpovedajúcim spôsobom... nevysporiadal s navrhovanými dôkazmi... obhajoby“. Jeho\nkonanie v tejto trestnej veci považuje sťažovateľ za také, ktoré nerešpektuje princíp právnej\nistoty a porušuje tým ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľ tvrdí, že v uznesení krajského súdu a rovnako v rozsudku okresného súdu\n„absentuje akékoľvek zrozumiteľné zdôvodnenie skutočností, prečo neboli vykonané\nobhajobou navrhované dôkazy a z akého dôvodu sa za podklad brala (a ktorá) výpoveď\nsvedka\n\n. Veď výpovede tohto svedka boli nejednoznačné a nič nepreukazujúce.“. Oba\n\nsúdy nepovažovali „za potrebné zisťovať či hovorí pravdu. Z odôvodnenia nie je zrejmé, čo\nbolo z obsahu výpovede daného svedka takej kvality, že jeho výpoveď nebolo potrebné\nverifikovať prípadnými listinnými dôkazmi, keď už záznamy hovorov nebolo možné\nzabezpečiť.“.\nPokiaľ ide o dovolacie konanie a rozhodnutie, sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší\nsúd sa „pripojil k porušovateľom“ jeho základných práv a slobôd v tomto trestnom konaní\na uspokojil sa „so zisteniami a tvrdeniami súdov v riadnom konaní a ničím iným ako\nkonštatovaním, že je vecou súdu, ako dané tvrdenia posúdi a následne rozhodne“. Tvrdenie\nnajvyššieho súdu, že „pre naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku je potrebné porušiť práva... len zásadným spôsobom“, je podľa\nsťažovateľa „účelové a arbitrárne“. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho súdu,\nak tento uvádza, že je na zvážení súdu, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré nie. Toto „procesné\npravidlo“ nemožno podľa sťažovateľa chápať svojvoľne bez akéhokoľvek odôvodnenia\nnapĺňajúceho aj ostatné „procesné a aj hmotnoprávne zásady konania“. Sťažovateľ\npokračuje, že „súd nie je oprávnený vykonať len tie dôkazy, ktoré svedčia o vine\nobžalovaného ale aj tie, o ktorých obžalovaný pri svojej obhajobe tvrdí, že sú mu\nna prospech“. Dovolací súd sa podľa sťažovateľa jeho námietkami uvedenými v dovolaní\nvôbec nezaoberal.\n\n4\n\nPostup vo veci konajúcich súdov sťažovateľ považuje za porušenie svojho práva\nna spravodlivý proces, keďže v jeho trestnej veci „nezabezpečili dôkazy, ktoré by\njednoznačným spôsobom vyvrátili alebo potvrdili tvrdenia o skutočnostiach, ktoré boli\nsťažovateľovi na prospech“, pritom, ako uvádza, „orgány činné v trestnom konaní a súdy\nmajú povinnosť zabezpečiť a vykonať dôkazy svedčiace... aj o nevine obvineného\na obžalovaného v trestnom konaní“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nUznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 To 62/2012 zo dňa 05. 12. 2012 porušené\nbolo.\n2. Základné právo sťažovateľa\nna súdnu a inú právnu ochranu (správne má byť „na obhajobu“, pozn.) podľa čl. 50\nods.\n\n3\n\nÚstavy\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nUznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Bratislave,\n\nč. k. 1 To 62/2012 zo dňa 05. 12. 2012 porušené bolo.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 38/2014 zo dňa\n03. 09. 2014 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 To 62/2012 zo\ndňa 05. 12. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV 3 T/89/2011­842 zrušuje.\n4. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 30.000,­ € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n5\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd\nskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nnávrhu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako\naj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\n6\n\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom tohto, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ\n(v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého\nrozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),\nčím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky\nna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť\nlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,\nktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS\n19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom uvedeným v\nodôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považuje namietané\nporušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným\n7\n\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia (najmä čo sa týka odmietnutia vykonania\nnavrhovaných dôkazov) a jeho arbitrárnosťou.\nSťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v odôvodnení sťažnosti\nsíce namietal aj ústavnú nekonformnosť rozsudku okresného súdu a uznesenia dovolacieho\nsúdu a domáhal sa aj ich zrušenia (pozri bod 3 navrhovaného petitu), avšak vysloviť\nporušenie základných práv alebo slobôd v tejto súvislosti nežiadal (pozri navrhovaný petit\nsťažnosti). Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na znenie ustanovenia čl. 127\nods. 2 ústavy (podmienkou zrušenia napadnutého rozhodnutia je vyhovenie sťažnosti,\nčo sa týka vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vo vzťahu k tomuto\nrozhodnutiu) ústavný súd považoval túto argumentáciu iba za podpornú vo vzťahu\nk namietanému zásahu do práv sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu.\nÚstavný súd tiež považuje za potrebné pripomenúť, že vo vzťahu k splneniu\nprocesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti\nvo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania\ndovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci\nZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež\nnapr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).\nÚstavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\n8\n\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\nÚstavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov\nvšeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,\na tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom\nani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie\nzákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách.\nVychádzajúc z uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012, z odôvodnenia\nktorého vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:\nV odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012\nsťažovateľ namietal, že vo vzťahu k stíhanému skutku nedošlo z jeho strany k naplneniu\nobligatórneho znaku skutkovej podstaty, a to subjektívnej stránky – zavinenia, pretože jeho\númysel nesmeroval k porušeniu záujmov chránených Trestným zákonom, ale smeroval\nk pomoci orgánom činným v trestnom konaní pri odhaľovaní trestnej činnosti formou jeho\n„spolupráce s políciou“ v podobe poskytovania informácií z „drogového prostredia“.\nAbsencia zavinenia podľa názoru sťažovateľa vylúčila v tomto prípade jeho trestnú\nzodpovednosť. V odvolaní ďalej uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili\nvšetky dôkazy, ktoré by svedčili v prospech sťažovateľa a ktoré v odvolaní podrobne\nuviedol. Išlo predovšetkým o dôkazy, ktoré mali preukázať, že sťažovateľ bol regulárnym\n„informátorom“ polície. Pretože však tieto dôkazy zabezpečené a ani vykonané neboli,\nnebol ustálený skutkový stav tak, aby tento nevzbudzoval dôvodné pochybnosti\no subjektívnej stránke konania sťažovateľa.\n9\n\nKrajský súd po preskúmaní trestnej veci uviedol, že „skutkové zistenie súdom prvého\nstupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní.\nPri zachovaní kontradiktórnosti konania“ okresný súd vykonal „všetky dostupné dôkazy\npotrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce\na spravodlivé rozhodnutie o obžalobe... Dôkazy... vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich\nsúhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému\nz hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť... podrobne\na vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy\noprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď\nposudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny\nobžalovaného.“.\nKrajský súd si skutkové závery prvostupňového súdu osvojil a v podrobnostiach\nodkázal na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku. Rovnako dospel k záveru, že\n„skutok popísaný v napadnutom rozsudku v bode 1/ sa stal a spáchal ho obžalovaný“ –\nsťažovateľ „spôsobom v ňom popísaným“. Nemal pochybnosti, že skutkové zistenia\nuvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku okresného súdu sú v súlade so „stavom\nveci a je nimi preukázané, že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom...\nneoprávnene kúpil a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku a už bol za taký\nčin odsúdený“.\nOdvolací súd konštatoval, že „v posudzovanej veci súd prvého stupňa... vykonal\ndokazovanie v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por., ktoré potreboval pre svoje\nrozhodnutie. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladá\nustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a vyvodil z nich správne skutkové i právne závery.\nSvoje rozhodnutie veľmi podrobne a logicky odôvodnil, vysvetlil akými právnymi úvahami\nsa spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania, pričom v dôvodoch svojho\nrozhodnutia sa náležite vyrovnal aj s obranou obžalovaného. Z rozhodnutia... vyplýva,\no ktoré dôkazy a skutočnosti oprel súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia, prečo neuveril\n10\n\nobrane obžalovaného a preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku... Aj podľa senátu krajského súdu skutok, ako je rozvedený\nv napadnutom rozhodnutí sa stal a niet žiadnych pochybností o tom, že ho spáchal\nobžalovaný... spôsobom tam uvedeným.“.\nKrajský súd ďalej uviedol, že vo vzťahu ku „skutkovým zisteniam je napadnutý\nrozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa trestného poriadku a v ktorom\nnedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci\npokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti\nnapadnutého rozsudku, ktorý spáchal obžalovaný\n\n. V konaní, ktoré\n\npredchádzalo napadnutému rozsudku krajský súd... nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať\nvplyv na nedostatočné objasnenie veci a pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom\npojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle\nvyššie uvedených ustanovení, vykonané dôkazy hodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti\na dospel ku správnym skutkovým zisteniam.“.\nVo vzťahu ku skutkovým okolnostiam krajský súd v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia uviedol:\n„... Aj podľa... odvolacieho súdu vina obžalovaného bola preukázaná predovšetkým\nvýpoveďami svedkov\n\na\n\npotvrdil, že s obžalovaným\n\n. Svedok\n\nspolupracoval, ako s informátorom... Jeho\n\núlohou bolo len získavanie informácií o výrobcoch drog, o získavaní ich mien a adries,\npopisov bytov, resp. získavanie telefónnych čísiel, za účelom ďalšieho rozpracovania\na okrem týchto informácií nemal obžalovaný\n\nnič iné zabezpečovať\n\na jednoznačne uviedol, že mu nikdy nedal žiadny pokyn, aby sám zabezpečil nejaké\ndrogy. ...sám obžalovaný tieto skutočnosti nespochybnil, keď potvrdil,... že pokyn na\nzakúpenie drogy nikdy od tohto svedka nedostal a že drogu kúpil na zabezpečenie dôkazu\npre výsledok akcie, ktorú robil s\n\n, tento však nepotvrdil vedomosť o predmetnej\n\nkonkrétnej akcii a túto nepotvrdil ani svedok\n\n. ... sám obžalovaný\n\nsi\n\ntouto obhajobou protirečil, keď uviedol prípad, niekoľko mesiacov pred predmetným\n11\n\nzadržaním, pri ktorom zakúpil drogu u dílera... a keď túto potom odovzdával svedkovi\n, tento ju nechcel a preto ju obžalovaný odovzdal jednej narkomanke. Sám...\n... uviedol, že jeho úlohou nebolo drogu kupovať a ani nikdy netvrdil, že by mu\ndrogu svedok niekedy kázal kúpiť ale tvrdil, že nie informácie, ale výsledok bol dôležitý.\nNapokon svedok\n\nsám pri popise predchádzajúcej spolupráce s obžalovaným uviedol,\n\nže nikdy obžalovaný drogy na stretnutie nepriniesol a ani nemohol priniesť.\nPokiaľ ide o obhajobu obžalovaného\n\n, že... sa pokúšal... dovolať svedkovi\n\n, ktorému chcel oznámiť, že ide na stretnutie s\n\n... a v tejto súvislosti\n\nnamietané nedostatky pri nezabezpečení výpisov hovorov..., prvostupňový a ani odvolací\nsúd túto okolnosť nespochybňuje, svedok\n\nsi nepamätal, kedy mu obžalovaný\n\nnaposledy telefonoval alebo poslal SMS a rovnako ani svedok\n\nsi nespomenul,\n\nže by mu obžalovaný pred svojim zadržaním volal a žiadal o stretnutie s\nAj za predpokladu, že by sa obžalovaný\n\n.\n\no to skutočne pokúsil, svedok\n\nuviedol, že s obžalovaným nikdy neriešil vec, že by mu musel telefonovať a žiadať od neho\nsúhlas, akým spôsobom má postupovať a zdalo sa mu, že spolupracuje preto, že sa chce\npomstiť predajcom drog za jeho predchádzajúce odsúdenie a najmä, že mu nikdy nekázal\ndrogu zadovážiť a ani nepotvrdil, že by sa s obžalovaným bavil, že by mu sľúbil v prípade,\nak by spáchal trestný čin a poskytol informácie smerujúce k závažnejšej trestnej činnosti,\nže by mu to zaručilo beztrestnosť, dokonca sa s ním na túto tému ani nebavil, pričom mu\nvysvetlil rozdiel medzi agentom v zmysle Trestného poriadku a agentom, ako to vníma\nverejnosť.\nPokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že ho svedok\n\nnedostatočne poučil\n\no právach a povinnostiach informátora a fakticky mu udelil inštitút agenta a dokonca mu\nzaručil beztrestnosť..., jeho obhajoba bola vyvrátená práve výpoveďou tohto svedka, ktorý\nuviedol, že jeho úlohou bolo len získavanie vyššie uvedených informácií o výrobcoch drog...\n... ani odvolací súd nepovažoval za potrebné doplnenie dokazovania v... rozsahu\nodvolania, nakoľko... nespochybnil spoluprácu obžalovaného\n\ns políciou, ako\n\ninformátora, ktorú však v rámci preukázaných jeho úlohách (získanie informácií...), ktoré\nnapokon ani sám obžalovaný nespochybnil, úmyselne a cielene z vlastnej iniciatívy,\ndobrovoľne a bez inštruktáže a vedomia polície zakúpil od obžalovaného\n12\n\n... v takom množstve a koncentrácii drogu – metamfetamín, že musel vedieť, že jeho\nkonanie napĺňa všetky zákonné znaky trestnej činnosti a to aj z pohľadu, že už minulosti mal\nskúsenosti s touto trestnou činnosťou, keď bol za rovnaký trestný čin právoplatne odsúdený.\nOdvolací súd preto neakceptoval jeho úvahy a argumenty ohľadne nedostatočnej\nlegislatívnej úpravy v tomto smere a jeho prípadný omyl... ... z vykonaného dokazovania\nbolo preukázané, že zo strany polície žiadne pokyny na zabezpečenie drog nikdy nedostal,\nokruh získania informácií o výrobcoch drog bol ním samým nespochybnený a v súlade\ns tým, čo vypovedali svedkovia a preto jeho odvolacie námietky ani odvolací súd\nneakceptoval, nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že z vlastnej iniciatívy\na v rozpore so zákonom zakúpil celkovo 6002 mg metamfetamínu a neznalosť trestného\nzákona ho neospravedlňuje.\n... ani odvolací súd nepovažoval za potrebné zabezpečenie navrhovanej úpravy\npostavenia informátora normami MV SR, ktorá bola z pohľadu dôkazov nespochybnená\na ktorá vzhľadom na vykonané dokazovanie nie je pre posúdenie viny obžalovaného\nrozhodná. Rovnako tak aj zabezpečenie internej ­ podzákonnej úpravy MV SR k postaveniu\ninformátora, stanoviska kompetentného orgánu MV SR k možnosti zapojenia informátora\ndo protiprávneho konania iných osôb a záznamov o spolupráci polície s obžalovaným\n, nakoľko iba Trestný zákon ustanovuje, ktoré konanie je trestným\nčinom a ustanovuje okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania... Rovnako tak\npre naplnenie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v rámci plnenia úloh pri odhaľovaní\ntrestných činov a pri zisťovaní ich páchateľov Trestný zákon vyžaduje súčasné splnenie\npodmienok a to, že musí ísť o agenta ustanoveného podľa osobitného predpisu\na že k ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného Trestným zákonom došlo len preto,\nže agent bol k tomu donútený. Pri posudzovaní protiprávnosti konania obžalovaného\n, nariadenia MV SR, ani nižšie právne normy nemôžu upravovať\nokolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v rozpore s podmienkami vyžadovanými Trestným\nzákonom. ...dôkaz v podobe zaistených psychotropných látok informátorom nemožno použiť\nv trestnom konaní, pretože ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom, keďže podľa § 119\nods. 2 Tr. por. za môže dôkaz slúžiť len to, čo bolo získané zákonným spôsobom,\nt. j. v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, prípadne podľa osobitného zákona\n13\n\na ak bol získaný v rozpore s vyššie uvedeným, potom nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom\nkonaní nemôže ani prispieť na náležité objasnenie veci a ani osobitný zákon,\nresp. nariadenia MV SR a ani nižšie právne normy nemôžu upravovať spôsob získania\ndôkazu v rozpore so zákonom. ...ani odvolací súd neuveril obhajobe obžalovaného\n, že drogu, napriek tomu, že mu ju príslušník polície nekázal kúpiť,\ntúto zadovážil z dôvodu jej potreby pre úspešnosť akcie. Tejto... obhajobe neuveril... práve\nna základe dôkazne preukázaných zistení, že o predmetnej akcii svedok\n\n, ani svedok\n\n, nemali vedomosť a je nelogické, ako tvrdí, že po oznámení o\npripravenej droge, išiel ju zakúpiť (ako tvrdí, z dôvodu úspešnosti akcie), napriek tomu,\nže sa ani jednému zo svedkov nedovolal.\nOdvolací súd neakceptoval ani námietku obžalovaného o nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozsudku v časti, v ktorej namietal nedostatočné sa vysporiadanie\ns doplneným dokazovaním, pred podaním obžaloby. ... sťažnostný súd modifikoval potrebu\ndoplnenia dokazovania ohľadne obžalovaného\nopätovného zopakovania výsluchov svedkov\nkonfrontácie s obžalovaným\n\na ktoré sa týkali práve\na\n\n, resp. zopakovania\n\n, ktoré boli vykonané tak, ako vyplýva z 3 zväzku\n\nvyšetrovacieho spisu. Orgány prípravného konania sa pokúsili zabezpečiť výpisy hovorov...\nna rozhodné telefónne čísla, avšak vzhľadom na odstup času ich už nebolo možné\nzabezpečiť.\nNakoľko okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkým dôkazným\nmateriálom, nemohol odvolací súd akceptovať ani ďalšie odvolacie námietky, ktoré boli\nopakovaním obhajobných prednesov pred prvostupňovým sudom, ktoré dostatočne a vecne\nsprávne vyhodnotil.\n... odvolací súd poukazuje predovšetkým na znalecký posudok Kriminalistického\na expertízneho ústavu PZ č. PPZ­5236/KEU­BA­EXP­2007 zo 06. 12. 2007 z ktorého\nvyplýva, že v obžalovaným vydaných 4 ks injekčných striekačkách sa nachádzal béžový\nkryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2934 mg s priemernou koncentráciou 74,3 %\nhmotnostných metamfetamínu so stopami pseudoefedrínu a dexbrómfeniramínu, obsahujúce\n2180 mg absolútneho metamfetamínu, ktoré zodpovedalo 55­109 obvykle jednorazovým\ndávkam drogy a v ďalších 2 ks injekčných striekačkách sa nachádzal žltý kryštalický\n14\n\nmateriál s celkovou hmotnosťou 3068 mg s priemernou koncentráciou 73,7 % hmotnostných\nmetamfetamínu so stopami dexbrómfeniramínu a piracetamu, ktoré obsahovali 2261 mg\nabsolútneho metamfetamínu, zodpovedajúce 57­113 obvykle jednorazovým dávkam drogy.\nNiet pochýb, že obžalovaný\n\ntýchto 6 injekčných striekačiek dobrovoľne vydal, ktoré\n\nmal ukryté v ľavom rukáve bundy v plátenom vrecku... Pokiaľ obžalovaný časovými\nokolnosťami svojho zadržania a predmetným vydaním šiestich... injekčných striekačiek...\nargumentoval, že mal dostatok času sa drogy zbaviť, kým došlo k ich vydaniu, ani senát\nodvolacieho súdu tieto neakceptoval a považoval ich len za jeho snahu zbaviť sa trestnej\nzodpovednosti. Je viac než logické, že obžalovaný po svojom zadržaní bol políciou strážený\na pokiaľ k vydaniu drogy došlo až potom, čo... bol... vydaný príkaz na vykonanie osobnej\nprehliadky obžalovaného, je ťažko možno uveriť jeho úvahám, že mal dostatok času drogy\nsa zbaviť (napr. na WC) a túto jeho odvolaciu námietku senát krajského súdu vyhodnotil\nza účelové tvrdenie a vzhľadom na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, pričom práve\nvzhľadom na čas svojho zadržania a uskutočnenie osobnej prehliadky, nemal obžalovaný\nmožnosť drogy sa zbaviť, nakoľko túto mohol dobrovoľne polícii vydať už hneď po svojom\nzadržaní, čo však obžalovaný nevyužil a urobil tak až po začatí uskutočňovania osobnej\nprehliadky a do tejto chvíle drogu zatajoval, keď ju mal ukrytú v rukáve. Ťažko možno\nuveriť aj jeho odvolacej námietke o možnosti zbavenia sa drogy, napr. na WC, nakoľko\njej teoretické spláchnutie je diskutabilné. Naviac nemal dôvod sa drogy zbaviť, nakoľko tak,\nako sa obhajoval v celom konaní, bez primeraných dôvodov a neodôvodnene sa spoliehal\nna úspešnosť svojich obhajovacích prednesov, ktoré však správne neboli akceptované.\n... obhajoba bola vyvrátená aj ďalšími nespochybniteľnými dôkazmi, keď z vrecka\nnohavíc vydal aj 2 ks injekčných striekačiek ­ inzulíniek, v ktorých podľa... znaleckého\nposudku bola zistená prítomnosť stôp metamfetamínu. Rovnako... aj v odkladacom priestore\njeho skútra... bola nájdená ďalšia prázdna... injekčná striekačka, v ktorej taktiež bola\nzistená prítomnosť stôp metamfetamínu. ... stopy po metamfetamíne boli zistené\naj na zaistených 4 obálkach s peniazmi, ... na bankovkách z jednej obálky s číslom 10,\nna 2 ks... bankoviek a na bankovkách z obálky s číslom 1. Správne boli preto úvahy\nokresného súdu, ohľadne obhajoby obžalovaného\n\nv tomto smere, že zaistené\n\npeniaze, ktoré mal v zalepenej obálke na zaplatenie splátky úveru a aby ich nemíňal,\n15\n\nkeď sám uviedol, že pri kupovaní drogy od obžalovaného\n\npeniaze z obálky vybral\n\nna zaplatenie drogy, ktoré považoval za nelogické a nepravdepodobné, keď tvrdil,\nže peniaze mal na zaplatenie úveru a mal v zalepenej obálke, aby ich nemíňal, naproti tomu\nz týchto peňazí, bez rozmýšľania zaplatil... za drogu a vystavil sa tak hrozbe nezaplatenia\núveru. ...odvolací súd neuveril jeho nelogickej obhajobe, že drogy kúpil pre potreby polície,\nz vlastnej iniciatívy, z vlastného presvedčenia a z vlastnej vôle a za vlastné peniaze bez\ntoho, aby niekoho z polície o takomto konaní informoval, zakúpi pre políciu dôkaz, ktorý\nje nepoužiteľný a polícia mu za tento dôkaz ani nikdy nebude môcť peniaze vrátiť. ...\nodvolací neuveril tvrdeniu obžalovaného, že za také veľké množstvo drogy, teda 112 až 222\nobvykle jednorazových dávok, zaplatil obžalovanému\n\nlen 4.000,­Sk (132,78 €),\n\nkeď cena predmetnej drogy na čiernom trhu v tom čase bola 300,­ Sk (9,96 €) za jednu\ndávku, čo v danom prípade, vzhľadom na množstvo zaistenej drogy bolo od 33.600,­ Sk\ndo 66.600,­ Sk (1.115,32 € do 2.210,71 €) teda cena, za ktorú sa zaistené množstvo drogy\nv mieste a čase spáchania trestného činu predáva. Pokiaľ obžalovaný\n\nnamietal\n\naj hodnotu zaistenej drogy, aj odvolací súd poukazuje na stanovisko PPZ ÚBOK NPJ\nBratislava zo dňa 31. 05. 2007, že cena za jednu jednorazovú dávku metamfetamínu,\nna čiernom trhu bola 300,­Sk (9,96 €)... odvolací súd dodáva, že v prejednávanom prípade\nustálená cena drogy nemala vplyv na právne posúdenie.“\nK podstate odvolacích námietok sťažovateľa odvolací súd uviedol, že «Obžalovaný\npotrebu drog a svoju nespokojnosť s týmto stavom, kedy ich nemal,\nsa rozhodol odstrániť spáchaním žalovaného skutku, ktorý čin napokon aj spáchal.\nTomuto jednoznačne nasvedčuje nielen množstvo zakúpenej drogy obžalovaným\n\n,\n\nale aj jej aplikovanie, podľa jeho vlastného priznania minimálne v dvoch prípadoch\n(jeden krát v garáži u spoluobžalovaného\na v neposlednom\n\nrade\n\naj\n\nnájdené\n\na jeden krát v jeho byte, v deň skutku\n\ntri\n\npoužité\n\nprázdne\n\nampulky,\n\nso\n\nstopami\n\npo metamfetamíne), ako aj vzhľadom na závery znaleckého posudku znalkýň z odboru\nzdravotníctva, odvetvia psychiatria, že u obžalovaného v tom čase zistili syndróm závislosti\nod metamfetamínov...\n\n16\n\n... okresný súd... správne zistený a ustálený skutkový stav kvalifikoval ako obzvlášť\nzávažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo\nprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2\npísm. a/ Tr. zák....\nPodľa § 172 ods. 1 Tr. zák. kto neoprávnene a) vyrobí, b) dovezie, vyvezie, prevezie\nalebo dá prepraviť, c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo d) prechováva po akúkoľvek\ndobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť\nsprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.\nPodľa tohto zákonného ustanovenia zákonodarca právne upravil stíhanie páchateľov\na to aj takých, ktorí prechovávajú pre vlastnú potrebu drogy v rozsahu väčšom, ako je desať\njednorazových dávok drogy, práve v ustanovení § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák.\nZákon pri postihovaní drogových trestných činov vedome rozlišuje tzv. „spotrebnú\ndržbu“, ktorá je v závislosti od množstva penalizovaná ako prečin podľa § 171 Tr. zák.\nod štyroch skutkových podstát ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a/ až d/ Tr. zák., ktoré\ns výnimkou „prechovávania“ podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. postihujú vymedzené\nformy konania bez ohľadu na množstvo omamnej látky.\nObzvlášť závažné zločiny podľa ustanovení § 172 ods. 2 až 4 Tr. zák. už nemajú\nsúvislosť výhradne s množstvom omamnej látky ­ drogy, ale súvisia s inými kvalifikovanými\npodmienkami, resp. vo veľkom rozsahu.\nPodľa § 172 ods. 2 Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov\nsa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a už bol za taký čin odsúdený,\nb) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti, c) závažnejším spôsobom konania,\nd) na chránenej osobe, alebo e) vo väčšom rozsahu.\nV záujme určenia presného množstva a zloženia zaistených látok, zistenia, či ide\no omamné látky alebo psychotropné látky, jedy alebo prekurzory, prípadne či tieto slúžia\nna výrobu takýchto látok a najmä určenia, koľko obvykle jednorazových dávok je možné\nz daného množstva látky pripraviť sa priberá do konania znalec z odboru chémie. V danom\nprípade to je KEÚ PZ...\nVzhľadom k tomu, že obžalovaný\n\nneoprávnene kúpil\n\na prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor,\n17\n\nteda viac ako je desať jednorazových dávok drogy, bez ohľadu, či tak urobil pre seba alebo\niného, naplnil predovšetkým pojmové znaky zločinu... podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/\nTr. zák. Vzhľadom k tomu, že už v minulosti bol za taký čin právoplatne odsúdený\na to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2 T/46/2002 zo dňa 20. 01. 2003\nv spojení uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 8 To/47/2003 zo dňa 24. 04. 2003\nna nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, so zaradením pre jeho výkon\ndo I. nápravnovýchovnej skupiny za súčasného uloženia ochranného ambulantného\nprotitoxikomanického liečenia a to pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej\nlátky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1\npísm. b/ Tr. zák. (účinného v čase spáchania činu), naplnil súčasne pojmové znaky\nkvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu a to podľa ods. 2 písm. a/ § 172\nTr. zák., teda v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. obzvlášť závažného zločinu, lebo zločin, za ktorý\nzákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať\nrokov, sa považuje za obzvlášť závažný. ... okresný súd túto okolnosť, ktorá podmieňovala\npoužitie vyššej trestnej sadzby v súlade s § 163 ods. 3 Tr. por. správne vyjadril\naj v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku.\nPokiaľ ide o formu zavinenia, obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15\npísm. a) Trestného zákona, keďže chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť\nresp. ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Závažnosť konania obžalovaného súd\nhodnotil podľa kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom obžalovaný\nporušil záujem spoločnosti na ochrane jednotlivca pred nedovoleným nakladaním\ns omamnými látkami.\nPre úmyselné zavinenie, ako je tomu v prejednávanom prípade, ale i pre vedomú\nnedbanlivosť je charakteristické, že musí existovať vedomosť páchateľa o skutočnostiach,\nktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. Táto vedomosť pozostáva jednak z vnemov\na jednak z predstáv. To znamená, že pre vyslovenie záveru o existencii páchateľovej\nvedomosti je potrebné, aby jeho vnemy a predstavy boli odrazom reálneho sveta. V prípade,\nak to tak nie je, ako sa mylne domnieva obžalovaný, hovoríme o omyle. Omylom v trestnom\npráve rozumieme nezhodu páchateľovho vnímania alebo jeho predstáv so skutočnosťou.\nTáto nezhoda môže vyplývať z toho, že si páchateľ nejakú skutočnosť vôbec neuvedomil,\n18\n\nalebo z toho, že mal o nej nesprávnu predstavu, pričom nezhoda sa môže týkať tak\nskutkových, ako aj právnych okolností a môže byť vyjadrená pozitívne či negatívne.\nO pozitívny skutkový omyl ide vtedy, ak sa páchateľ mylne domnieva, že existuje\nskutočnosť, ktorá je zložkou skutkovej podstaty trestného činu. Takýto omyl však\nv skutočnosti nevylučuje úmyselné zavinenie. O negatívny skutkový omyl ide vtedy, ak sa\npáchateľ domnieva, že nejde o skutočnosť vyžadovanú ako znak skutkovej podstaty, hoci táto\nskutočnosť reálne existuje, čo nie je predmetný prípad, nakoľko v podstate ide o nevedomú\nnedbanlivosť. O pozitívny právny omyl ide v prípade nesprávnej predstavy o tom, že\nkonanie páchateľa napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a v tomto druhu omylu je\npresvedčený, že pácha trestný čin. Takýto omyl je však bezvýznamný. O negatívny právny\nomyl ide potom v prípade, ak sa páchateľ domnieva, že jeho čin nie je trestným činom alebo\nže čin ním spáchaný je miernejšie trestný, než o aký v skutočnosti ide. Tento druh omylu je\nvšak právne irelevantný v duchu zásady neznalosť zákona neospravedlňuje.\nTrestný zákon vychádza zo zásady dôsledného uplatňovania zodpovednosti\nza zavinenie, ktoré je obligatórnou zložkou subjektívnej stránky trestného činu. Je tým\nvyjadrená aj zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu. Nakoniec základný\nvýznam zavinenia pre trestnú zodpovednosť páchateľa expressis verbis vyplýva\nz ustanovenia § 17 Tr. zák. „pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné\nzavinenie, ak Trestný zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.\nZ toho sa odvodzuje tiež zásada, podľa ktorej „trestné činy uvedené v základnej skutkovej\npodstate osobitnej časti Trestného zákona sú úmyselné, pokiaľ zákon výslovne neuvádza,\nže stačí zavinenie z nedbanlivosti“. V priebehu celého doterajšieho konania a na základe\nvšetkých vyššie uvedených úvah mal preto odvolací súd za jednoznačne preukázané,\nže okrem formálnych podmienok naplnenia skutkovej podstaty prejednávaného obzvlášť\nzávažného zločinu, obžalovaný naplnil aj podmienky materiálne. Z konania obžalovaného,\nako všeobecne trestne zodpovedného subjektu, nastal následok predpokladaný skutkovou\npodstatou trestného činu, zavinený obžalovaným, a medzi jeho konaním a v Trestnom\nzákone uvedeným následkom, ako záujmom chráneným Trestným zákonom, je jednoznačne\ndaná príčinná súvislosť. Tým naplnil objekt skutkovej podstaty súdeného trestného činu,\nobzvlášť závažného zločinu... podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,\n19\n\nspočívajúci v ochrane ľudského života a zdravia pred škodlivými účinkami omamných\na psychotropných látok, jedov a prekurzorov a záujme na ochrane spoločnosti a ľudí proti\nmožnému ohrozeniu, ktoré vyplýva z nekontrolovateľného nakladania s omamnými\na psychotropnými látkami, jedmi a prekurzormi a prípravkami obsahujúcimi tieto látky.\nObžalovaným\n\nuvádzaný motív jeho konania v prejednávanej veci neobstojí. Motív\n\nje významným ukazovateľom z hľadiska kriminologického. Nevyhnutnosť skúmania motívu je\nna mieste len tam, kde motív predstavuje obligatórnu zložku skutkovej podstaty trestného\nčinu, čomu v prerokúvanom prípade nie je. Krajský súd poukazuje, že na motív ­ rovnako\nako na myšlienky a ciele ­ možno dobre usudzovať napr. zo správania sa páchateľa za danej\nsituácie a jeho výrokov. Je však nevyhnutné vziať do úvahy všetky okolnosti v ich\nvzájomnom súhrne. Prípadnú individuálnu a iniciatívnu snahu obžalovaného napomáhať\npolícii pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti odvolací súd neakceptoval ako reálne\npodloženú bez ohľadu na to, že táto sama o sebe ho nezbavuje, s poukazom na vyššie\nuvedené (omyl), trestnej zodpovednosti.\nKrajský súd vzhľadom k podanému odvolaniu skúmal aj otázku zákonnosti\na primeranosti uloženého trestu obžalovanému\n\n, pričom dospel\n\nk záveru, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je v súlade\nso zákonom a nie je neprimerane prísny...\n... pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu.\nTúto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým,\nže jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje\nmedzi prečiny, zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá\nbuď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených\ns odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.\nPri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie\nobžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti nápravy\na v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, odvolací súd poukazuje\nna zásadu, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný\nk spáchanému, v danom prípade obzvlášť závažného zločinu (zásada proporcionálnosti\ntrestu)...\n20\n\nPokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému\n\n, správne postupoval\n\nokresný súd, keď obligatórne vychádzal z toho, že ak ide o trestný čin, ktorého horná\nhranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov,\nsúd musí obligatórne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.). Z tohto vyplýva,\nže v posudzovanej veci bolo možné obžalovanému\n\nuložiť len nepodmienečný trest\n\nodňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu to priamo vylučuje Trestný zákon.\nSprávne okresný súd pri nezistení žiadnych poľahčujúcich okolností podľa § 36\npísm. a/ ­ o/ Tr. zák. ani priťažujúcich okolností podľa 37 písm. a/ ­ m/ Tr. zák., na ktoré\nmusí súd obligatórne prihliadať, v zmysle zákona mohol ukladať trest odňatia slobody\nv rozpätí od 10 do 15 rokov. Odvolací súd... nemal výhrady ani k postupu okresného súdu,\nkeď vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku dospel k záveru, s odkazom\nna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že od spáchania žalovaného trestného\nčinu uplynula značná doba, pričom to nebolo zavinené obžalovaným a jeho trestná vec\nnebola ani obzvlášť skutkovo ani právne náročná a mohla byť ukončená orgánmi činnými\nv trestnom konaní skôr, že je dôvodný postup na aplikovanie mimoriadneho zníženia trestu\na ukladal tak obžalovanému trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, riadiac sa\npritom obmedzujúcim ustanovením podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., podľa ktorého\nak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by\npoužitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne\na na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno\npáchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom\na pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest\nodňatia slobody kratší ako päť rokov, nakoľko v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica\ntrestnej sadzby trestu odňatia slobody je aspoň desať rokov. Preto okresným súdom uložený\ntrest odňatia slobody v trvaní 8 rokov považoval aj odvolací súd za zákonný, správny\na nie neprimeraný.\nV zmysle zákona mal byť obžalovaný\n\npodľa § 48 ods. 3 písm. b/\n\nTr. zák., ako páchateľ obzvlášť závažného zločinu, zaradený pre výkon trestu do ústavu\ns maximálnym stupňom stráženia a pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že miera jeho\nnarušenia nie ja taká vysoká, aby musel byť pre výkon trestu zaradený najprísnejšieho\n21\n\nústavu a aplikoval ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zák., keď ho zaradil na výkon uloženého\ntrestu do ústavu so stredným stupňom stráženia, v ktorom sa lepšie splní výchovná funkcia,\nodvolací súd nemal žiadne výhrady a tento postup bol taktiež v súlade so zákonom\na rovnako tak aj pri obligatórnom ukladaní ochranného dohľadu v trvaní 1 roka podľa § 76\nods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák.»\nAko z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd podrobne\nskonštatoval, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové\nzistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Tak odvolací súd,\nako aj prvostupňový súd dospeli podľa konkrétnej dôkaznej situácie k spoľahlivému záveru\no spáchaní trestného činu sťažovateľom, a to predovšetkým dôsledným vyhodnotením\nv predmetnom trestnom konaní vykonaných dôkazov. Druhostupňový súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia dal úplné a jednoznačné odpovede na všetky relevantné právne\nako aj skutkové otázky nevyhnuté pre posúdenie viny sťažovateľa a uloženie mu\nprimeraného trestu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nevykazuje žiadne vnútorné\nrozpory a je v zhode s princípmi logiky.\nKrajský súd maximálne zodpovedne pristúpil k preskúmaniu odvolaním napadnutého\nprvostupňového rozsudku, čomu nasvedčuje nielen rozsah odôvodnenia aktuálne ústavným\nsúdom preskúmavaného uznesenia, ale najmä jeho kvalita. Z hľadiska obrany sťažovateľa\nodvolací súd nespochybnil jeho tvrdenie o tom, že tento bol „informátorom“, teda osobou\nposkytujúcou informácie polícii týkajúce sa „drogovej“ trestnej činnosti. Napokon\nto vyplynulo priamo z výpovedí svedkov – príslušníkov polície. Významným však\npre konečné rozhodnutie bolo, že sťažovateľ svojím konaním popísaným v skutkovej vete\nrozsudku okresného súdu naplnil znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a)\nTrestného zákona, za ktorý bol v konečnom dôsledku odsúdený, zvýrazniac pritom, že jeho\n„postavenie“ ako „informátora“ na takýto verdikt nemohlo mať a ani nemalo žiaden vplyv,\na to z dôvodov, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí dôsledne rozvedené. Odvolací súd\n22\n\nobšírne vysvetlil sťažovateľovi, ako je potrebné hľadieť na postavenie „informátora polície“\nz hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti, a tiež, v čom spočíva rozdiel tohto zástoja oproti\ninštitútu agenta upraveného priamo v ustanoveniach Trestného poriadku (§ 117), teda\nprávnom predpise, ktorým sa trestné konanie riadi. Druhostupňový súd zreteľne uviedol,\nktoré okolnosti vylučujú protiprávnosť inak trestného činu a za súčasného splnenia akých\npodmienok (plnenie úlohy agenta ̶ § 30 Trestného zákona), a zároveň ozrejmil, prečo\nv prípade sťažovateľa tieto okolnosti absentovali (sťažovateľ nebol agentom, a preto sa tieto\nokolnosti na jeho osobu ako spolupracujúcu s políciou nevzťahujú). S tým súviselo\naj absolútne zrozumiteľné ozrejmenie naplnenia subjektívnej stránky ako znaku skutkovej\npodstaty stíhaného trestného činu zo strany sťažovateľa. Krajský súd precízne definoval,\nv čom spočívalo zavinenie sťažovateľa, ktoré spolu s naplnením ďalších obligatórnych\nznakov skutkovej podstaty stíhaného obzvlášť závažného zločinu viedli k uznaniu jeho\ntrestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Konajúci druhostupňový súd presvedčivo\nodôvodnil, prečo neakceptoval obranu sťažovateľa, pokiaľ išlo o jeho motív vedúci\nk spáchaniu skutku, a to poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vykonaných\ndôkazov. Išlo napríklad o dôkazy preukazujúce syndróm závislosti sťažovateľa\nna metamfetamínoch v rozhodnom čase (znalecký posudok znalkýň z odboru zdravotníctva,\nodvetvia psychiatrie), ako aj to, že sťažovateľ si tieto látky aplikoval (samotné „priznanie“\nsťažovateľa, ako aj zaistené ďalšie injekčné striekačky). Rovnako poukázal na nutnosť\nuvedomenia si sťažovateľa niektorých dôsledkov svojho správania, a to na základe jeho\nvlastných reálnych skúseností, získaných či už zo spolupráce s políciou alebo aj z dôvodu\njeho predošlého odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť. Presvedčivé je aj odôvodnenie\nkrajského súdu týkajúce sa okolností nákupu drog a neprimeranosti ceny, ktorú sťažovateľ\nza tieto zaplatil.\nOdvolací súd neopomenul zaoberať sa aj otázkou nemožnosti vykonania dôkazu\nvýpisom hovorov, keď uviedol, že nespochybnil prípadné pokusy sťažovateľa o telefonické\nkontaktovanie sa na svedkov – príslušníkov polície v súvislosti s prejednávaným činom,\navšak pre danú vec bolo rozhodujúce to, že sa týmto policajtom nedovolal, a teda reálne\nnemal žiadne pokyny ani usmernenia k tejto „akcii“, preto za svoje konanie musel niesť\n23\n\naj primeranú zodpovednosť, keďže celá udalosť bola jeho vlastnou iniciatívou. Navyše, sám\nsťažovateľ potvrdil, že títo policajti ho nikdy k zakúpeniu drog ani na iný konkrétny postup\nako spolupracovníka polície neinštruovali, a dokonca sťažovateľ mal z minulosti tú\nskúsenosť, že svedok\n\nod neho zakúpenú drogu neprevzal, preto neexistoval žiaden\n\nracionálny podklad na to, ak by to v tomto prípade malo byť inak.\nRovnako vyhodnotenie správania sťažovateľa v súvislosti s vydaním zakúpenej látky\norgánu činnému v trestnom konaní – vyšetrovateľovi po tom, ako ju pred tým ukrýval\nv rukáve, krajský súd presvedčivo odôvodnil.\nÚstavný súd vo vzťahu k úplnosti a presvedčivosti odôvodnenia druhostupňového\nrozhodnutia nemá absolútne čo krajskému súdu vytknúť.\nPokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na obhajobu v tom, že neboli orgánmi\nčinnými v trestnom konaní, ale ani všeobecnými súdmi vykonané ním navrhované dôkazy,\nústavný súd poznamenáva, že podľa svojej judikatúry (pozri napr. I. ÚS 478/2013,\nIV. ÚS 10/2014, II. ÚS 25/07) a obdobne aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(napr. rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 – 39, § 91; prípad\nPisano c. Taliansko, rozhodnutie z 27. 7. 2000 týkajúce sa sťažnosti č. 36732/97), z práva\nna spravodlivé súdne konanie nevyplýva, aby súdy akceptovali všetky návrhy na vykonanie\ndôkazov. Ich význam a potreba ich vykonania je na zvážení všeobecných súdov.\nPodstatným v danom prípade však je, že krajský súd, ak nepovažoval sťažovateľom\nnavrhované vykonanie dokazovania za potrebné, toto náležito odôvodnil. Odvolací súd\npoukázal jednak na výsledky už vykonaného dokazovania a z tohto vyplývajúce skutkové\nzistenia, ktoré boli úplne postačujúce pre konečné rozhodnutie, a jednak na absenciu\nakejkoľvek prospešnosti vykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov, ktoré nemohli\nžiadnym spôsobom zvrátiť rozhodnutie o jeho vine.\nPostupom všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa\npodľa ústavného súdu podarilo odstrániť akékoľvek pochybnosti o spáchaní skutku\n24\n\nsťažovateľom\n\na\n\njeho\n\ntrestnej\n\nzodpovednosti\n\nzaň,\n\na\n\nto\n\nzhodnotením\n\ndôkazov\n\na po starostlivom, objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo\ni v ich súhrne. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu nie je poznačené\ntakými nedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho\narbitrárnosti. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné\nspochybniť správnosť a ústavnosť uznesenia krajského súdu. Skutočnosť, že sa s právnym\nnázorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného\npráva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a označeným uznesením krajského súdu sp. zn.\nTo 62/2012 z 5. decembra 2012 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo bolo dôvodom\nna odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.\nPretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie o\nktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v\ntomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. októbra 2015\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "návrh-zjavne neopodstatnený", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 611/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 611/2014 z 28. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb752dcd-954a-433c-b552-e7877ecda44d"}, {"guid": "ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 563/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 563/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec0e7087-56fa-4b16-a8a5-79ee3dd3e345"}, {"guid": "ussr:e5e73274-898a-4f76-9ca2-b0d06450dd67", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 10/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 10/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5e73274-898a-4f76-9ca2-b0d06450dd67"}, {"guid": "ussr:e08f0182-fafd-4751-aa05-c51ec949f6a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 478/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 478/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e08f0182-fafd-4751-aa05-c51ec949f6a2"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:7839b62b-a55d-43ec-a5a8-12151a13e53d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7839b62b-a55d-43ec-a5a8-12151a13e53d"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ef32ef03-51af-4f7a-b744-46de2dd6a0f7:9507cab6-08ae-46a1-a3e6-9160a2e047f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "1To/62/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 1To/62/2012 z 4. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-09-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ef32ef03-51af-4f7a-b744-46de2dd6a0f7:9507cab6-08ae-46a1-a3e6-9160a2e047f6"}], "citovane_v": [{"guid": "b9313223-41f5-4f45-8cff-3e3ab6c02b4a:d3f18232-071d-449f-914e-4a37f7a72f57", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2520010174.2", "spisova_znacka": "3To/1/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/1/2021 z 19. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-04-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2520010174.2"}]}