{"guid": "ussr:debf1443-af0e-4d25-9294-13eedf9d0104", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.484.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 484/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 484/2015 z 6. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 484/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.484.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-10-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-4", "nazov": "čl. 26 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/debf1443-af0e-4d25-9294-13eedf9d0104", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.484.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.484.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.484.2015.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 484/2015­26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s.,\nPrievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou HAVLÁT & PARTNERS,\nRudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Havlát,\nvo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Sž/8/2014 z 24. februára 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015\ndoručená sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s. (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26\n\nods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 10\nods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 3 Sž/8/2014 z 24. februára 2014.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní\nv správnom súdnictve napadla správnou žalobou rozhodnutie Rady pre vysielanie\na retransmisiu (ďalej len „rada“) sp. zn. RP/007/2014 z 11. februára 2014 v konaní\nsp. zn. 346­PLO/O­4393/2012. Týmto rozhodnutím rada uložila sťažovateľke pokutu\nvo výške 500 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. e) zákona\nč. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní\na retransmisii“) tým, že 13. júla 2012 v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie tivi poskytovanej prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk sekcia\n„tivi.sk“ poskytovala v rubrike „Celebrity“ program „\n\nna Slávikovi: Chcel\n\nšokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, ktorý svojím obsahom a spôsobom spracovania\notvorene propagoval užívanie omamných látok.\nSťažovateľka uviedla, že „Ide o v poradí druhé rozhodnutie v predmetnej veci, keď\nprvé rozhodnutie správneho orgánu Najvyšší súdu SR rozsudkom sp. zn. 6Sž 3/2013 zo dňa\n16. 12. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd SR v tomto rozsudku okrem iného zaujal právny názor, že je\npovinnosťou Rady pre vysielanie a retransmisiu náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva\nsťažovateľa na slobodu prejavu a práva na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného\nzáujmu a to vzhľadom na štandardný výklad čl. 10 Dohovoru. Výslovne Najvyšší súd SR\nzdôraznil, že hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súčasťou právneho\nporiadku Slovenskej republiky, postup a rozhodovanie orgánov verejnej moci v rozpore\ns jeho judikatúrou, môže mať za následok, že Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodne\ntak, že takýmto postupom (rozhodnutím) došlo k porušeniu práva garantovaného\n\n2\n\nDohovorom. Pretože správny orgán takto nepostupoval, zaťažil rozhodnutie vadou\nnepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.“.\nVo svojej sťažnosti sťažovateľka zdôraznila dôležitosť základného práva na slobodu\nprejavu tiež poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/1996, ako aj\nrozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Observer a Guardian proti\nSpojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986,\nOberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Door a Dublin Well Woman\nproti Írsku z roku 1992, Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku z roku 2004, nepriamo\nGoodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996, Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku\n1999), osobitne s dôrazom na rozsudok vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti Ukrajine\nz roku 2011 a Jersild proti Dánsku z roku 1994.\nZa dôležité v prerokovávanej veci označila sťažovateľka chápanie a výklad pojmu\n„propagácia“: „Propagácia vo všeobecnom chápaní je zámerné rozširovanie myšlienok,\nnázorov za účelom dosiahnutia stanoveného cieľa. Aby teda išlo o propagáciu, dokonca\no propagáciu otvorenú, musí byť preukázané, že vysielanie predmetného programu\nsledovalo cieľ podporiť užívanie marihuany. Sťažovateľ však takýto cieľ nesledoval.“\nUviedla, že «Predmetom informovania v uvedenom programe bolo verejnosti priblížiť\ninterpreta oceneného v rámci celoštátnej ankety SLÁVIK. Ten sa okrem svojho talentu\n„zviditeľnil“ aj svojím kontroverzným poďakovaním „inšpirujúcej zelenej rastlinke“.\nPredmetom informovania boli teda otázky legitímneho verejného záujmu... Je teda zrejmé,\nže sťažovateľ nielenže nesledoval cieľ otvorene propagovať užívanie rastliny Cannabis, ale\nsledoval cieľ informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu a súčasne aj cieľ\nrealizovať právo na informácie, podstatou ktorého je šírenie informácií o otázkach\nlegitímneho verejného záujmu.».\nNásledne rozpracovala analýzu vyhlásení prezentovaných v programe, na ktorú\npoukázala s tým, že nemožno opomínať spôsob (odsudzujúci, neschvaľujúci), akým\nsťažovateľka tému spracovala. Zdôraznila, že „Účelom programu nebolo schvaľovať alebo\n3\n\npodporovať kontroverzné vyhlásenia speváka\n\n, či schvaľovať alebo\n\npodporovať užívanie marihuany. Účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa\nvšetkého priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych\nkontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že o problematike užívania omamných\nlátok je potrebné hovoriť otvorene... Popis objektívnej skutočnosti, udalosti, ktorá sa udiala\npred tisíckami divákov, nemožno považovať za otvorenú propagáciu marihuany.\nPoukazujeme na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo\na Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011, podľa ktorého je právom novinárov šíriť tvrdenia\nvykonané inými, šíriť informácie publikované na internete a komentovať skutočnosti, ktoré\nboli na internete uverejnené.“.\nS ohľadom na vykonanú analýzu sťažovateľka skonštatovala, že východisko rady –\nširoká definícia pojmu „propagácia“ ako akýkoľvek prejav, ktorý sa týka užívania\nomamných látok – je zjavne chybné a je potrebné ho odmietnuť, pretože vo svojej podstate\npopiera slobodu prejavu.\nUviedla, že jej námietkami o tom, že „Správny orgán sa priklonil k takému významu\ntohto pojmu, ktorý zahŕňa akékoľvek šírenie informácie bez ohľadu na zámer autora\nspravodajského materiálu, a to napriek tomu, že:\n(i) z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva naopak princíp\nreštriktívneho výkladu. Obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie podľa druhého\nodseku čl. 10 Dohovoru predstavujú výnimky, ktoré je potrebné ich interpretovať\na aplikovať reštriktívne (napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku\n1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti\nNemecku z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti írsku z roku 1992 );\n(ii) takýto výklad pojmu celkom zrejme nie je kompatibilný s rozsudkom Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci JERS1LD proti DÁNSKU z roku 1994. Z obsahu rozsudku\ncelkom jasne vyplýva, že samotná skutočnosť, že v relácii zaznel rasistický prejav, nie je\ndôvodom pre postih za výkon slobody prejavu;\n\n4\n\n(iii) takýto výklad má zmrazujúci vplyv na diskusiu o otázkach legitímneho verejného\nzáujmu“, sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.\nSťažovateľka ďalej namietla, že rada jednotlivé informácie uverejnené v programe\nposudzovala izolovane bez ohľadu na kontext, v akom boli prednesené (nález ústavného\nsúdu sp. zn. IV. ÚS 448/2012, rozsudky Európskeho súdu pre ľudského práva vo veciach\nFeldek proti Slovenskej republike z roku 2001, Colaco Mestre a Sic proti Portugalsku\nz roku 2007, Perná proti Taliansku z roku 2003 alebo Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku\nz roku 2004). Zopakovala, že účelom programu nebolo schvaľovať či podporovať\nkontroverzné vyhlásenie speváka „\n\n“, resp. užívanie marihuany, ale\n\n„pomenovať a ironicky kritizovať priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť\na vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že\no problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene“. Toto sťažovateľka\noznačila za „legitímny výkon slobody prejavu a práva na informácie, ktoré preto nemôže\nbyť predmetom sankcionovania zo strany správneho orgánu“.\nNásledne na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení sťažovateľka predložila ďalší\nrozbor správy vrátane reakcie redaktorov, kedy napr. uviedla slová redaktorky: „Veď čo si\nbudeme nahovárať. Táto rastlinka je v povedomí slovenských občanov už asi dosť známa\na netreba ju predstavovať.“ Z tejto reakcie má byť zrejmé, že «Je zrejmé, že redaktorka sa\ntýmto nesnažila bagatelizovať a ospravedlňovať užívanie marihuany, ale sa snažila vyjadriť\nsvoj dešpekt k takýmto a podobným vyhláseniam celebrít, ktoré sa snažia takýmto lacným\na dá sa povedať už ošúchaným spôsobom pútať pozornosť verejnosti. Sám správny orgán\npriznal, že vyjadrenia redaktorky boli ironické. Predmetom kritiky redaktorky je to, že sa\nspevák snaží pútať na seba pozornosť kvázi záhadnými tvrdeniami o užívaní marihuany,\nčo je však trápne, keď každý vie, o čom spevák hovorí. Pokiaľ potom správny orgán popiera\nkritické ladenie komentárov redaktorky, zjavne to odporuje obsahu programu... Redaktorka\nkritizuje to, že svojimi výrokmi sa\n\nsnažil vytvoriť okolo seba škandál, aby\n\nupútal na seba pozornosť, že hovoril „záhadne“, hoci je každému zrejmé, o čom hovoril; že\nv danom prípade ide iba o pózu, ktorá nemôže tých „viac chápavých“ zaujať („Chcel\n5\n\nšokovať, keď ďakoval za rastlinku?“, „Takže teraz poďme všetci híkať nad tým, aký škandál\nspôsobil. To asi nie“).». V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Nergens Tidende a další proti Nórsku\nz roku 2000.\nPodľa názoru sťažovateľky rada neškodnému komentáru prisúdila význam, ktorý\nnemá, a vyvodila svoje závery bez akéhokoľvek základu, opomenula kontext, ako aj\nironický (správne skôr sarkastický, pozn.) tón redaktorky, sústreďuje sa len na textovú časť\naudiovizuálneho záznamu, čím ho vytrháva z kontextu.\nZa ďalšie výrazné pochybenie vedúce k zásahu do práva sťažovateľky na slobodu\nprejavu označila sťažovateľka to, že rada dotknutý program vôbec neposudzovala z hľadísk\na výkladov vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v čom videla aj\nporušenie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho skoršom\nrozsudku sp. zn. 6 Sž/3/2013 zo 16. decembra 2013 [§ 250j ods. 7 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“)]. V tomto rozsudku okrem iného vyslovil, že je povinnosťou\nrady „náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva navrhovateľa na slobodu prejavu a práva\nna informácie s nevyhnutnou ochranou verejného záujmu, a to vzhľadom na štandardný\nvýklad čl. 10 Dohovoru“, ktorý podľa sťažovateľky predstavujú práve ňou v sťažnosti\ncitované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Podčiarkla, že v novom rozhodnutí\nrada len zopakovala svoje predchádzajúce stanoviská a závery, ktoré najvyšší súd v tu\noznačenom skoršom rozsudku posúdil ako „jednostranné, formalistické, a teda ako zjavne\nnezdôvodnené, a tým aj v nesúlade s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru“. Toto je podľa\nsťažovateľky absolútne neprijateľné.\nĎalej sťažovateľka rozobrala štruktúru a argumentáciu rady v jej rozhodnutí, ktoré\npredchádzalo napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, pričom dôrazne poukázala\nna rozpor záverov rady s rozsudkom Jersild proti Dánsku, ktorý ďalej sťažovateľka použila\nna podporu vlastných názorov, pretože je toho názoru, že princípy tohto prípadu sú\n„v plnom rozsahu aplikovateľné aj v danom prípade. Výroky\n6\n\nsamé osebe\n\nmôžu byť posudzované ako negatívne, resp. zavrhnutiahodné a časť z nich bez legitímnej\nambície na ochranu čl. 26 Ústavy SR alebo čl. 10 Dohovoru, avšak postihnutie sťažovateľa\nza ich šírenie, t. j. jeho postihnutie za šírenie výrokov iných vážne ohrozuje prínos tlače\nk rozprave nad otázkami verejného záujmu. Sťažovateľ nemal úmysel otvorene propagovať\nužívanie omamných látok. Hoci výroky\n\nneboli sprevádzané otvorene\n\nodsudzujúcimi výrokmi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými\nkomentármi redaktorky, v každom prípade boli sprevádzané ironickými komentármi, ktoré\nvyjadrovali dešpekt ich autorky k správaniu a výrokom speváka. Uvedené je pochopiteľné,\nkeď redaktorka nekomentovala otvorené hlásanie rasovej nenávisti, ale viac či menej skryté\na viac či menej úprimné vyjadrenia na tému užívania mäkkej drogy motivované podľa\nvšetkého snahou vyvolať pozornosť verejnosti.“. Rada podľa sťažovateľky nesprávne\nposúdila vyjadrenia redaktorky ako zľahčujúce problematiku návykových látok. Vznikla\nteda situácia výrazne podobná citovanému rozsudku Jersild proti Dánsku, kedy redaktor\nposkytol priestor pre prezentáciu názorov neonacistickej organizácie, ktoré kriticky\nkomentoval.\nPokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol ako jediný dôvod, prečo vo veci\nneaplikovať rozsudok Jersild proti Dánsku, skutočnosť, že redaktorka sa jednoznačne\nnedištancovala od názoru, resp. vyjadrenia prezentovaného treťou osobou, sťažovateľka\nuviedla, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva staval na inom argumente. Tým je\n„princíp, že úlohou médií je šíriť (reprodukovať) všetky názory verejného významu, a to aj\ntaké, ktoré samé osebe nepožívajú ochranu podľa čl. 10 Dohovoru; i keď by takéto názory\nnemali by právnym systémom opomínané, ohnisko záujmu by malo byť zamerané na zdroj\ntakýchto prejavov, ale nie na médiá, ktoré ich len reprodukujú. To, že Európsky súd pre\nľudské práva zmienil skutočnosť, že v prípade Jersild proti DÁNSKU z roku 1994 sa novinár\nod výrokov extrémistov otvorene dištancoval, je potrebné vnímať v kontexte, že novinár sám\nrasovú nenávisť nehlásal; nemožno to ale vnímať ako podmienku ochrany podľa čl. 10\nDohovoru.“.\n\n7\n\nPoukázala tiež na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Thoma\nv. Luxembursko z roku 2001, konkrétne na názor, že „podľa ktorého všeobecná požiadavka\npre novinárov systematicky a formálne sa dištancovať od obsahu citácií, ktoré by mohli\nuraziť alebo provokovať ostatných, alebo poškodiť ich povesť nie je zlučiteľná s úlohou\ntlače, ktorá spočíva v poskytovaní informácií o aktuálnom dianí, názoroch a myšlienkach.\nRovnako ako v citovanom, aj v tomto prípade bolo z programu zrejmé, čo sú citácie\nrespondenta a čo sú komentáre redaktora, čo považoval Európsky súd pre ľudské práva\nz a podstatné“. Dodala, že „ironické komentáre“ redaktorky dostatočne vyjadrovali jej\ndešpekt, napriek absencii otvorene odsudzujúcej reakcii.\nPodľa sťažovateľky sa ani rada, ani najvyšší súd nedokázali logicky a konzistentne\nvysporiadať s aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, pričom rada položila neprimeraný\ndôraz na charakter programu sťažovateľky (informovanie zo show biznisu), čo považovala\nrada za jeden z dôvodov na odopretie ochrany a odmietnutie aplikácie citovaného rozsudku.\nS týmto názorom rady sťažovateľka ďalej polemizovala.\nNásledne najvyššiemu súdu sťažovateľka vytkla, že sa nezaoberal otázkou\nproporcionality, ktorú rovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade\ns judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (okrem iného tiež Pravoye Delo a Shtekel\nproti Ukrajine z roku 2011): „Splnenie podmienky legality a legitimity totiž oba orgány\nstotožňujú so samotnou skutočnosťou, že existuje ustanovenie § 19 ods. 1, písm. e) ZoVR. Je\nvšak zrejmé, že z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je tým splnená len\npodmienka legality. Nie sú tým ale bez ďalšieho splnené ďalšie dve podmienky, a to, že\nsankcia v konkrétnom prípade a vzhľadom na jeho špecifické okolnosti sleduje niektorý\nz legitímnych cieľov podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru a predovšetkým, že je nevyhnutná\nv demokratickej spoločnosti. To dokonca správny orgán tvrdí, že vôbec nie je oprávnený\nskúmať. To je však zjavný omyl .“\nSťažovateľka tiež poukázala na to, že súlad s čl. 10 dohovoru nemožno oprieť výškou\nsankcie, pretože ani nízka sankcia nemôže ospravedlniť to, že už postih za výkon slobody\n8\n\nprejavu a práva na informácie ako taký je nezlučiteľný z čl. 10 dohovoru (tu poukázala\nna rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Colaço Mestre a Sic – Sociedale\nIndependente de Comunicaçao S. A. proti Portugalsku z roku 2007). Podľa sťažovateľky\nneobstojí ani argument, že sankcia sťažovateľku neohrozí, pretože môže viesť\nk neuverejneniu informácie týkajúcej sa verejného záujmu v budúcnosti: „V danom\nkonkrétnom prípade jednoducho má verejnosť právo vedieť, čo spevák\n\npovedal\n\nna SLÁVIKOVI a ako nemožne a trápne sa snaží svoje výroky vysvetliť.“\nVo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že mu\nvytýka vady totožné s výhradami na margo správneho rozhodnutia rady. Podľa jej názoru\nskutočnosť, že najvyšší súd má vlastnú predstavu o obsahu takéhoto programu, čo aj\nvo svojom rozsudku uviedol, ovplyvnila jeho rozhodovanie vo veci. Tento postoj však\nzakladá neprimerané normovanie obsahu informácií prezentovaných v médiách. Práve toto\nskreslilo vnímanie veci najvyšším súdom a tiež viedlo k odmietnutiu jedného zo základných\nprincípov ochrany slobody prejavu a práva na informácie médií, ktorých úlohou je\nnastavovať zrkadlo spoločnosti.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3 Sž 8/2014 zo dňa 24. 02. 2015 porušil právo\nsťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy\nSR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 8/2014 zo dňa 24. 02. 2015 sa zrušuje\na vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n9\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z me dzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania\nštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali\nudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n10\n\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme\n\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\núzemnej\n\ncelistvosti\n\nalebo\n\nverejnej\n\nbezpečnosti,\n\nna predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu\npovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority\na nestrannosti súdnej moci.\nAko zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv\nrozsudkom najvyššieho súdu tým, že sa nedokázal logicky a konzistentne vysporiadať\ns aplikáciou rozsudku Jersild proti Dánsku, nezaoberal sa otázkou proporcionality, ktorú\nrovnako ako otázky legality a legitimity neposúdil v súlade s judikatúrou Európskeho súdu\npre ľudské práva, no najmä tým, že si osvojil právne závery vyslovené radou v jej\nrozhodnutí.\nSťažovateľka však v prvom rade polemizuje s právnymi názormi a závermi rady a jej\nrozhodnutia pomeriava s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. To, čo\nnajvyššiemu súdu vytýka, sú v podstate jeho právne závery o tom, že rada sa vysporiadala\nso skonštatovaným priestupkom proti zákonu o vysielaní a retransmisii zákonným\nspôsobom rešpektujúcim povinnosť výkladu práva v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).\nÚstavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\n11\n\nprípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01,\nI. ÚS 17/01).\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 352/06).\nNajvyšší súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku svedomito, zrozumiteľne,\nkonzistentne a spôsobom súladným s ústavou vysporiadal s predmetom konania,\nz odôvodnenia rozsudku je zrejmá vlastná úvaha o skutkovom a právnom posúdení\npreskúmavaného správneho rozhodnutia rady a konania, ktoré mu predchádzalo,\nvysporadajúc sa s tvrdeniami a námietkami sťažovateľky. Jediná výhrada, ktorú možno voči\ntomuto rozsudku vzniesť, je skutočnosť, že najvyšší súd fakticky ponechal bez povšimnutia\nčasť konania predchádzajúcu vydaniu ním preskúmavaného správneho rozhodnutia,\nosobitne vysporiadanie sa so záverom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/3/2013\nz 30. októbra 2013, pretože by bolo žiaduce, aby ním preskúmavané správne rozhodnutie\nkonfrontoval s požiadavkami tohto zrušujúceho rozsudku, najmä či správny orgán\nrešpektoval právny názor správneho súdu v ňom vyslovený.\n\n12\n\nToto opomenutie však nemá vplyv na hodnotenie namietaného rozsudku najvyššieho\nsúdu ako nerešpektujúceho požiadavku rešpektovania základných práv a ľudských slobôd\na ústavnokomformného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov.\nÚstavný súd zistil, že najvyšší súd v ani jednom z citovaných rozsudkom\nnespochybnil právne závery rady, a to aj v prípade zrušenia jej rozhodnutia. Ústavný súd\nvytkol nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky. Na základe\nsťažnosti a jej príloh ani ústavný súd nemá potrebu spochybňovať závery najvyššieho súdu v\nnapadnutom rozsudku. Rozsudok najvyššieho súdu, rovnako ako aj rozhodnutie rady\npreukazujú k slobode slova a k právu na informácie rešpekt, nepopierajú ich. Najvyšší súd\nsa veci venoval z hľadísk, ktoré sťažovateľka aj v tomto konaní pokladala za kľúčové, či už z\nhľadiska sťažovateľkou namietaného skutkového hodnotenia vystúpenia\nv kontexte postojov redaktorov alebo z hľadiska výkladu práva na informácie a slobodu\nprejavu Európskym súdom pre ľudské práva v citovaných rozsudkoch.\nVzhľadom na dôraz, aký kladie sťažovateľka na rolu médií, ako aj na právo verejnosti\nna informácie, o ktorom práve deklaruje, že ho (aj) touto sťažnosťou bráni, nemôže ústavný\nsúd nepoukázať na niekoľko detailov. V prvom rade, ako poukázal aj najvyšší súd, sporný\nklip zverejnený na web stránke www.cas.sk, podstránke video (tivi.cas.sk) bol uvedený v\nsekcii „celebrity“. Ďalšie sekcie sú: správy, šport, zaujímavosti, funny videá, krimi,\ntechnika, auto, sexi telá, varenie, Eva; sekcia celebrity nasleduje po správach. Ústavný súd\nsi dovolí vysloviť domnienku, že návštevník tivi.cas.sk, sekcie „celebrity“ o informáciách\nobsiahnutých v zavesených videách neuvažuje v intenciách verejnej diskusie o probléme,\nale skôr očakáva „ľahší žáner“ správ, či už z „cool“ života celebrít alebo o ich faux pas.\nAko aj najvyšší súd skonštatoval, „je na prevádzkovateľovi mediálnej služby, akú\nspravodajskú techniku zvolí, avšak nesie objektívnu zodpovednosť za to, aby spôsob\nspracovania obsahovo neporušil ústavný a zákonný rámec ochrany spoločnosti (čl. 26\nods. 4 Ústavy SR a čl. 10 bodom 2 Dohovoru v spojení s § 19 ods. 1 písm. e) zákona\n\n13\n\nč. 308/2000 Z. z.), v tomto prípade pred propagáciou a zľahčovaním následkov užívania\nomamných látok“.\nNajvyšší súd jednoznačne vyslovil, že zo strany sťažovateľky „v danom prípade\nreprezentovaného redaktorkou programu, nebola potreba otvoreného spoločenského\ndialógu na tému užívania omamných látok v posudzovanom programe nijako prezentovaná,\nani neboli uvedené názorové východiská zakladajúce diskusiu na danú tému. Paradoxne,\nv posudzovanom programe, zaznela z úst M. S. otvorená propagácia užívania predmetnej\nomamnej látky namiesto alkoholu, a to bez akéhokoľvek vyslovenia kritiky, oponujúceho\nnázoru, prípadne jednoznačného dištancovania sa od uvedených vyhlásení speváka\nzo strany navrhovateľa (redaktorky programu).“.\nSama sťažovateľka si je vedomá dôležitosti kontextu vyjadrenia, pričom v prípade\nsporného videa mala možnosť tento kontext aktívne dotvoriť. Zo sťažnosti a z jej príloh\nmohol ústavný súd zistiť obsah videa, najmä výroky\n\na komentáre redakcie,\n\nzhodne uvádzané sťažovateľkou, radou i najvyšším súdom. Rozpor nastal v hodnotení\nkontextu, kedy sťažovateľka tvrdila, že komentáre redakcie smerovali k odsúdeniu\nspevákovho správania ako „trápneho pokusu o zviditeľnenie sa“, a najvyšší súd,\nže redakciou dotvorený kontext smeroval k popretiu „škandalóznosti“ hudobníkovho\npostoja, a repliky a správanie redaktorky „nemožno vnímať ako odsúdenie, príp. jasné\nvyjadrenie kritického postoja k vyjadreniam speváka na trému užívania omamnej látky“.\nTento názor jednoznačne a pregnantne vyslovila už rada, ktorá po skonštatovaní\nvyjadrení\n\na redaktorky tivi.cas.sk uviedla: „Ako je zo znenia uvedených\n\nvyjadrení zrejmé, nepochybne bola nimi rozširovaná, hlásaná myšlienka pozitívneho vplyvu\nmarihuany minimálne pri určitej skupine ľudí (pre tých, ktorým dobre slúži, je... je...\npožehnaním..). Rovnako bola marihuana vyzdvihovaná nad alkohol a bol prezentovaný\nnázor podporujúci jej legalizáciu (... Ja by som zakázal alkohol a povolil marihuanu). Je\nmožné konštatovať, že marihuana bola vyjadreniami interpreta v podstate odporúčaná.\nPropagačný charakter programu je nepochybne umocňovaný tým, že autorom uvedených\n14\n\nvyjadrení je populárna osobnosť zábavného biznisu, o čom svedčí aj jej úspech v ankete\nSlávik a rovnako tak počet avizovaných verejných vystúpení. Nakoľko je\ninterpretom hip­hopovej scény a členom populárnej skupiny\n\n, má celkom zrejme značný\n\nvplyv na veľkú skupinu najmä mladých ľudí, pre ktorých je rešpektovanou osobnosťou\na vzorom, najmä pokiaľ sa jedná o životný štýl. Na základe predmetného programu mohli\nmladí ľudia, pre ktorých je životný štýl hviezd show biznisu v mnohých aspektoch určujúci\nnadobudnúť dojem, že užívanie drog je pre dosiahnutie spoločenskej prestíže nápomocné až\nžiaduce a navyše je spoločensky akceptovateľné, k čomu výrazne prispieva aj fakt,\nže redaktorka svojimi komentármi stavala vyjadrenia\n\ndo pozície bežnej,\n\nprirodzenej súčasti každodenného života spoločnosti, čím ich nepochybne do veľkej miery\nzľahčovala a dokonca je možné konštatovať, že boli verejne otvorene ospravedlňované.\nUvedené potom môže mať za následok imitáciu uvedeného životného štýlu\nvrátane užívania omamných látok práve mladými ľuďmi.“\nNemožno však inak, než súhlasiť s tvrdením sťažovateľky o potrebe poskytovať\nochranu slobode prejavu, ako i právu (verejnosti) na informácie. Táto by však nemala\nopomínať čl. 13 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého medze základných práv a slobôd možno\nupraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, ako ani čl. 26 ods. 4\nústavy, ktorý vymedzuje podmienky obmedzenia slobodu prejavu a práva vyhľadávať a šíriť\ninformácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a\nslobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nSlovenský právny poriadok marihuanu pokladá za látku (drogu), ktorej užívanie nepovoľuje\nbez ohľadu na vek, pričom dôvod tohto zákazu možno subsumovať pod opatrenie\nnevyhnutné na ochranu verejného zdravia.\nJe tiež pravdou, že o tejto problematike existuje nejednotnosť v odbornej obci\ni verejnosti, a to z hľadiska medicínskeho, ako aj rekreačného užívania drogy. Relácia, ktorú\nsťažovateľka háji, je programom zábavného typu, nie je debatnou platformou. No najmä tak,\nako ju zostavila a zverejnila sťažovateľka, vrátane hlavného titulku, ju nemožno považovať\nza argument v tejto diskusii, ktorá navyše nie je aktuálne na Slovensku mediálne „živá“, a to\n15\n\nani na sociálnych médiách, ani za „nastavovanie zrkadla“, či za reláciu, bez ktorej by došlo\nk obmedzeniu práva verejnosti na informácie. Spôsob, ako s vystúpením\nsťažovateľka naložila, naznačuje skôr zámer sťažovateľky nezaostať za „informovaním“ voči\nostatným bulvárnym platformám a súčasne sa od nich odlíšiť popretím údajného škandálu a\nhraničí so zneužitím slobody prejavu a práva tretích subjektov na informácie.\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jeho prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne\nneopodstatneným návrhom. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na\nodmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi\noznačeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním\nalebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak\nústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví\nzjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,\nII. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľky z hľadiska možnosti porušenia jej práv podľa\nčl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru vyhodnotil ako zjavne\nneopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2015\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "návrh-zjavne neopodstatnený", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "pokuta-uloženie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 448/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 448/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aabea106-c95c-4f13-b970-f77dd3297f96"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9a128f5f-dc9d-4824-a6e5-1111d8ffbd36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.101.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 101/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 101/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.101.2020.2"}, {"guid": "be473b9c-aa46-4d6f-b817-0416aa09c66e:a2cde27e-4582-4f72-87ed-28d48e014976", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7822202502.1", "spisova_znacka": "1Co/68/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/68/2024 z 6. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-10-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7822202502.1"}, {"guid": "44f8b483-bca2-4445-ad16-907e4b1e0594:1ae825ab-58b0-4c11-b25c-dbc94d6e92cd", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7821202448.1", "spisova_znacka": "11Co/103/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/103/2022 z 31. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7821202448.1"}, {"guid": "39d459da-9244-4bef-92e8-5a32a753582c:18dbd9dc-4eca-4128-9ef5-79ddf21c6b78", "ecli": "ECLI:SK:OSRV:2026:7822202502.8", "spisova_znacka": "1Vyd/1/2022", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1Vyd/1/2022 z 30. 6. 2026", "sud": "Okresný súd Rožňava", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSRV:2026:7822202502.8"}, {"guid": "c9c72aeb-3418-4a44-af26-92967a546eed:520eba5d-e9a0-440f-9d00-17400a95b75d", "ecli": "ECLI:SK:OSTN:2025:3124214075.3", "spisova_znacka": "15C/70/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15C/70/2024 z 8. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTN:2025:3124214075.3"}, {"guid": "b0298059-51c4-4183-9ab5-9084e3a9ddd0:02269f20-f67d-40b6-aea1-58a557cf97f3", "ecli": "ECLI:SK:OSVT:2025:8823201358.9", "spisova_znacka": "4C/45/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4C/45/2023 z 25. 2. 2025", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSVT:2025:8823201358.9"}]}