{"guid": "ussr:2e6636ad-e54f-4f8b-b53d-c38e52176ce5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 352/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 352/2015 z 14. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. júla 2015, sp. zn. III. ÚS 352/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-07-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-27.odsek-1", "nazov": "čl. 27 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-27.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-27"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-45", "nazov": "čl. 45 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-45", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 27 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 45", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 45", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-27", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-45", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2e6636ad-e54f-4f8b-b53d-c38e52176ce5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.352.2015.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 352/2015­20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015\npredbežne\n\nprerokoval\n\na\n\nsťažnosť\n\n,\n, zastúpených advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou,\n\nktorou namietajú porušenie základného práva obracať sa štátne orgány so žiadosťami\na návrhmi podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na priaznivé životné\nprostredie a práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia podľa čl. 44\nods. 1 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuského\ndohovoru postupom vlády Slovenskej republiky a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta\n2014 a postupom Národnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra\n2014, ktorými schválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej\nrepubliky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia\nrozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n, odmieta.\n\n,\n\na\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra\n2014 doručená sťažnosť\n\n,\n\na\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva\nobracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány\núzemnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44\nods. 1 ústavy, práva na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách\na následkoch tohto stavu a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Dohovoru o prístupe\nk informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti\nv záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom vlády\nSlovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014\na postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a jej uznesením\nč. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada schválili návrh ústavného zákona\nč. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj ,,ústavný zákon“), bez prechádzajúceho uskutočnenia\nrozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania.\nZo sťažnosti vyplýva, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) predložilo 14. júla 2014 návrh ústavného\nzákona, ktorým sa dopĺňa ústava (rezortné číslo 7220/2014, vláda ̶ číslo materiálu UV­\n30751/2014). K návrhu novely ústavného zákona sa uskutočnilo v dňoch od 14. júla 2014\ndo 1. augusta 2014 pripomienkové konanie, pričom jedným zo subjektov, ktoré sa\npripomienkového konania zúčastnili, bola aj verejnosť, ktorá formou hromadnej\npripomienky žiadala zastaviť legislatívny proces návrhu ústavného zákona, a to až\n\n3\n\ndo vypracovania právnej analýzy, ktorá by vyvrátila právnu argumentáciu dokazujúcu, že\nv zmysle európskych predpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľného\npohybu tovarov a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež žiadala\npreukázať súlad zavedenia nových pojmov s európskou vodnou legislatívou. Hromadnú\npripomienku do uplynutia termínu na pripomienkovanie návrhu podpísalo viac ako 4 000\nobčanov.\nVláda prerokovala a schválila návrh novely ústavného zákona uznesením č. 384/2014\nna svojom rokovaní 20. augusta 2014. Predmetným uznesením vláda ďalej poverila\npredsedu vlády Slovenskej republiky predložiť predmetný vládny návrh ústavného zákona\npredsedovi národnej rady na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra životného prostredia\nSlovenskej republiky uviesť vládny návrh ústavného zákona v národnej rade. Návrh bol\nnárodnej rade doručený 22. augusta 2014 (č. parlamentnej tlače 1110). Návrh novely ústavy\n(č. parlamentnej tlače 1110) bol po zmenách v národnej rade schválený uznesením č. 1380\nz 21. októbra 2014.\nDňa 13. augusta 2014 sa konalo stretnutie zástupcov verejnosti so zamestnancami\nministerstva, avšak v tomto čase už návrh novely ústavy nebol na ministerstve, ale\nod 7. augusta 2014 bol predložený poradným orgánom vlády. Stretnutie bolo skončené\nso záverom, že k zblíženiu stanovísk ministerstva a zástupcov verejnosti tykajúcich sa\npožiadavky z hromadnej pripomienky verejnosti požadujúcej «vypracovanie právnej\nanalýzy, ktorá by vyvrátila... právnu argumentáciu dokazujúcu, že v zmysle európskych\npredpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľného pohybu tovarov\na služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie», nedošlo a rozpor naďalej trvá. Toto\nstretnutie podľa sťažovateľov nemožno považovať za rozporové konanie, pretože cieľom\nrozporového konania je odstránenie rozporov. Vo vyhodnotení pripomienkového konania,\nktoré bolo doručené 7. augusta 2014 na rokovanie poradných orgánov vlády, sa uvádza len\nkonštatovanie, že „... nastavenie legislatívneho procesu z dôvodu požadovaného\nverejnosťou nie je možné. Pojmy použité v návrhu ústavného zákona boli upravené\nna základe ostatných pripomienok.“. Skutočnosť, že žiadne rozporové konanie sa\n4\n\nneuskutočnilo a že rozpor trvá, sa však nikde v dokumentoch predložených poradným\norgánom vlády neuvádza. Podľa sťažovateľov navyše o výsledkoch pripomienkového\nkonania nepodalo ministerstvo životného prostredia pravdivé informácie, keď na portáli\nprávnych predpisov predkladateľ uviedol, že hromadná pripomienka verejnosti bola\nakceptovaná, a v dokumente vyhodnotenie MPK naopak uviedol, že „Zastavenie\nlegislatívneho procesu z dôvodu požadovaného verejnosťou nie je možné“, z čoho podľa\nsťažovateľov vyplýva, že pripomienka verejnosti akceptovaná nebola. K namietanému\nporušeniu práv sťažovateľov malo dôjsť aj schválením uznesenia vlády č. 384/2014, pretože\nvláda schválila návrh zákona, ktorý nebol predložený na jej rokovanie v súlade\ns Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,legislatívne pravidlá\nvlády“), resp. nebol pripravený a v pripomienkovom konaní prerokovaný v súlade\ns legislatívnymi pravidlami vlády. Podľa sťažovateľov bol návrh opakovane podstatne\nmenený, pričom sa neuskutočnilo ďalšie pripomienkové konanie podľa čl. 14 ods. 8\nlegislatívnych pravidiel vlády. Následne 22. augusta 2014 bol národnej rade doručený návrh\nnovely ústavy (č. parlamentnej tlače 1110) a po zmenách v parlamente ho národná rada\nschválila uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, avšak bez toho, aby sa predtým uskutočnilo\nrozporové konanie s verejnosťou.\nSťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v prípade hromadnej pripomienky verejnosti,\nktorú podpisom podporilo viac ako 500 fyzických osôb, v danom prípade konkrétne 4127\nosôb, a ktorej predkladateľ návrhu nevyhovel, malo byť po uplynutí lehoty\nna pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie podľa čl. 14 ods. 6\nlegislatívnych pravidiel vlády. Ministerstvo životného prostredia ako predkladateľ návrhu\na príslušný orgán tento postup nedodržalo a nenaložilo s pripomienkou ustanoveným\nspôsobom. Uvedený postup následne vláda odobrila, keď návrh schválila uznesením, navyše\nnapriek tomu, že prešiel pred schválením vládou troma zmenami znenia bez toho, aby sa\nzopakovalo pripomienkové konanie, a posunula ho tak na prerokovanie do národnej rady.\nAni v národnej rade sa na pripomienku neprihliadalo a rozporové konanie sa neuskutočnilo.\n\n5\n\nSťažovatelia v sťažnosti namietajú zásah do v sťažnosti označených základných práv\naj tým, že «Novela Ústavy v prvej časti ustanovenia zakotvuje zákaz vývozu vody\ndopravnými\n\nprostriedkami\n\nalebo\n\npotrubím,\n\navšak\n\nv\n\ndruhej\n\nčasti\n\nustanovenia\n\n(za bodkočiarkou) cez široko zadefinované výnimky (najmä výnimku povoľujúcu vývoz vody\ndopravnými prostriedkami alebo potrubím na osobnú spotrebu), tento zákaz v podstate ruší.\nNapriek absencii výkladu pojmu „voda na osobnú spotrebu“ je zrejmé, že výnimka sa\nvzťahuje na vývoz pitnej vody. Pred prijatím novely Ústavy vývoz vody nebolo možné\npovoliť, pretože mu bránil článok 4 Ústavy SR, podľa ktorého „Nerastné bohatstvo, jaskyne,\npodzemné vody, prírodné liečivé vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“.\nPo prijatí novely Ústavy vývoz pitnej vody bude možné legálne povoliť, a to aj pre\nsplnomocňovacie ustanovenie obsiahnuté v druhej vete článku 4 odseku 2 Ústavy:\nPodrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a na poskytnutie\nhumanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon. Novela Ústavy tak\npodľa názoru sťažovateľov legalizuje potenciálny vývoz vody do zahraničia za účelom\nobchodovania s vodou ako tovarom.». Podľa sťažovateľov však „V zmysle judikatúry\nÚstavného súdu SR, majetok taxatívne vymenovaný v čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky\nnemožno previesť na inú osobu, a to ani na základe osobitného zákona (zákonným\nprechodom).“. Sťažovatelia v sťažnosti napokon vyjadrujú presvedčenie, že „... nielen\notázka prevodu vlastníckeho práva k vode odobratej na území SR, ale aj otázka prepravy\nvody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území SR cez jej hranice tak, ako je\nupravená v čl. 4 ods. 2 Ústavy, je nevhodná“.\nSťažovatelia poukazujú, že „... vzhľadom na možné právne dôsledky považujú...\nza potrebné, aby pred definitívnym prijatím novely Ústavy bol vypracovaný právny výklad\nvody ako tovaru (podľa tvrdení ministerstva životného prostredia) a z toho sa odvíjajúcej\nzmeny vlastníckych vzťahov pri vývoze vody a následne posúdiť možný nesúlad medzi\nodsekom (1) a (2) článku 4 novely Ústavy. V prípade, že voda aj po vyvezení zostane\nvlastníctvom Slovenskej republiky, je potrebné zadefinovať, ako bude Slovenská republika\ntieto vlastnícke práva uplatňovať v zahraničí.“.\n\n6\n\nSťažovatelia napokon v sťažnosti uvádzajú argumenty, na základe ktorých je podľa\nich názoru ústavný zákon z 21. októbra 2014 č. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa ústava tak,\nže sa na konci jeho znenia pripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto\nbohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech\nsvojich občanov a nasledujúcich generácií“, pričom doterajší text čl. 4 sa označuje ako\nodsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov\nnachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky\ndopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na\nosobnú spotrebu, pitnú vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej\nrepubliky a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území\nSlovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch.\nPodrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie\nhumanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon“, v rozpore\ns pôvodným čl. 4 ústavy (resp. po novele s čl. 4 ods. 1 ústavy), poukazujú na nevhodnosť\nprijatej zmeny ústavy, jej nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť, ako aj na jej nesúlad\ns legislatívou Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva, predovšetkým z pohľadu\npojmov použitých v ústavnom zákone č. 306/2014 Z. z.\nVychádzajúc z uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe\ndôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní takto rozhodol:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Základné právo sťažovateľov obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi\npriznané v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na priaznivé životné prostredie\na právo na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia zakotvené v čl. 44 ods. l\na čl. 45 Ústavy SR a právo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k\nspravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuského dohovoru boli\nporušené tým, že Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 20.08.2014 uznesením\nč. 384/2014 a Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 21. 10. 2014 uznesením,\nč. 1380 návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992\n\n7\n\nZb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania\nna základe výsledku pripomienkového konania.\n3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20.08.2014 sa podľa\nčl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nkonaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.\n4. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014 sa\npodľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nkonaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.“\nSťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd „... v odôvodnení rozhodnutia\nkonštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky nemôže pokračovať v prerokovaní\na schvaľovaní príslušného vládneho návrhu zákona pred jeho opätovným prerokovaním\na schválením vládou a že ministerstvo je povinné uskutočniť rozporové konanie k návrhu\nzákona v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády ohľadne hromadnej pripomienky\npredloženej verejnosťou a v prípade zásadnej zmeny návrhu zákona predložiť jeho\npozmenené znenie na opätovné pripomienkové konanie. Ak nedôjde v rámci rozporového\nkonania k zhode medzi navrhovateľom a predkladateľmi pripomienky, pripomienku je\npovinná prerokovať vláda SR.“.\nSťažovatelia taktiež navrhujú, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52\nods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť\nuznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20. 08.2 014, ktorým vláda\nschválila návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky\nč. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zároveň aby odložil vykonateľnosť uznesenia\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014“.\nOdklad vykonateľnosti sťažovatelia odôvodňujú „... dôležitým verejným záujmom,\nktorý spočíva v tom, že postup štátnych orgánov Slovenskej republiky (v tomto prípade\n8\n\nministerstva životného prostredia, vlády a Národnej rady SR) pri ich činnosti, predovšetkým\npri schvaľovaní návrhov zákonov, musí byť zbavený akýchkoľvek pochybností o tom, či je\nv súlade s ústavou“, poukazujúc pritom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 5/03­10.\nPodľa sťažovateľov „Verejný záujem na tom, aby postup štátnych orgánov Slovenskej\nrepubliky pri schvaľovaní zákonov, bol zbavený pochybností o jeho súlade s ústavou a o\ntom, že týmto postupom neprišlo k porušeniu základných práv občanov Slovenskej\nrepubliky, je podľa názoru sťažovateľov prinajmenšom rovnako veľký, ako bol v prípade\npostupu Súdnej rady SR pri navrhovaní kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu SR.\nNavyše vzhľadom na zásadný charakter a ďalekosiahle dosahy návrhu novely ústavy\nna občanov Slovenskej republiky je potrebné, aby sa pri schvaľovaní takéhoto zákona\nrešpektovalo právo občanov vyjadriť sa k návrhu zákona a vziať ich pripomienky na zreteľ.\nOdkladom vykonateľnosti by nevznikla žiadnym osobám ujma, ktorá by bola\nporovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla sťažovateľom a ďalším fyzickým a právnickým\nosobám v prípade, žeby bol predmetný návrh zákona schválený spôsobom, ktorý by bol\nv rozpore s ústavou a znamenal by porušenie základných práv sťažovateľov.“.\nSťažovatelia si napokon v sťažnosti uplatnili aj náhradu trov konania, ktorých výšku v\nsťažnosti vyčíslili.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n9\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno\npovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný\nsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).\nPodľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo\ns inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány\na orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie.\n\n10\n\nPodľa čl. 45 ústavy každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného\nprostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.\nPrávo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach životného\nprostredia upravuje čl. 8 Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá\nstrana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti\nna príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne\npoužiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný\nvplyv na životné prostredie.\nNa tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:\na) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;\nb) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne\nsprístupnené a\nc) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo\nprostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.\nVýsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej možnej miere.\nPrávo na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia upravuje čl. 9\nAarhuského dohovoru. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru bez toho, aby boli dotknuté\nprocesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené\npodmienky uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali\nprístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní\na opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej\nnárodným právom v oblasti životného prostredia. Sťažovatelia však v sťažnosti uvádzajú len\ndôvody, na základe ktorých vyjadrujú názor, že postupom vlády a jej uznesením\nč. 384/2014 a postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 došlo k zásahu do práva\nverejnosti na účasť na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia podľa\nčl. 8 Aarhuského dohovoru. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody, na ktorých by\n\n11\n\nsťažovatelia zakladali namietané porušenie práva na prístup k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 8 Aarhuského dohovoru ústavný súd\npovažuje za potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len\n„Súdny dvor“), v rámci ktorej už posudzoval možnosť priamej aplikácie ustanovení\nAarhuského dohovoru, a poukázal na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že v tejto súvislosti\nsa ustanovenie dohody uzatvorenej s Európskou úniou a jej členskými štátmi a tretími\nštátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom v prípade, že vzhľadom na jeho\nznenie, ako aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej\nsplnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu (pozri najmä rozsudky\nSúdneho dvora z 12. 4. 2005, Igor Simutenkov proti Ministerio de Educación y Cultura\na Real Federación Española de Fútbol, C­265/03, Zb. s. I­2579, bod 21, a z 13. 12. 2007,\nAsda Stores Ltd proti Commissioners of Her Majesty’s Revenue and Customs, C­372/06,\nZb. s. I­11223, bod 82).\nZ formulácie použitej v čl. 8 Aarhuského dohovoru „každá strana sa usiluje\npodporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti pri príprave\nprávnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnych\npredpisov je v tomto dohovore upravené najmenej striktne, avšak napriek uvedenej\nkonštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatie\nnevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväzných\npredpisov. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie čl. 8 Aarhuského dohovoru je z hľadiska\njeho výkonu alebo jeho účinkov podriadené tomu, že dôjde na vnútroštátnej úrovni k\nvydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia. Nemožno mu teda priznať\npriamy účinok v právnom poriadku Slovenskej republiky.\nSťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, práva\npodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 45 ústavy a práva podľa čl. 8 Aarhuského\ndohovoru postupom vlády a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a postupom\n12\n\nnárodnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada\nschválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa čl. 4 ústavy tak, že v čl. 4 sa na konci\npripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne\nvyužíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov\na nasledujúcich generácií“ a doterajší text čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa\nodsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa\nna území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami\nalebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu\nbalenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu\nvodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie\nhumanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy\nvody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových\nstavoch ustanoví zákon.“ (rezortné číslo 7220/2014, vláda ̶ číslo materiálu UV­30751/2014,\nčíslo parlamentnej tlače 1110) bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania\nna základe výsledku pripomienkového konania, ktoré sa uskutočnilo od 14. júla 2014 do 1.\naugusta 2014. K namietanému porušeniu uvedených práv sťažovateľov malo dôjsť\nv dôsledku toho, že vláda a národná rada schválili návrh novely ústavy, ktorým sa dopĺňa\nčl. 4 ústavy o nový odsek 2 bez zohľadnenia zásadných pripomienok verejnosti, vo vzťahu\nku ktorým v rámci uskutočneného pripomienkového konania rozpor pretrval. Podľa\nsťažovateľov v prípade, ak predkladateľ návrhu zákona (v tomto prípade ministerstvo\nživotného prostredia) hromadnej pripomienke verejnosti nevyhovel, malo byť po uplynutí\nlehoty na pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie v súlade s čl. 14 ods. 6\nlegislatívnych pravidiel vlády. Vláda sa mala porušenia uvedených práv sťažovateľov\ndopustiť tým, že svojím schválením návrhu novely ústavy odobrila postup ministerstva\nživotného prostredia, ktoré nedodržalo postup podľa čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidiel\nvlády a nenaložilo s pripomienkou verejnosti ustanoveným spôsobom, keď tento návrh\nvláda schválila svojím uznesením, a to navyše aj napriek tomu, že návrh zmeny ústavy\nprešiel pred schválením vládou troma zmenami bez toho, aby sa zopakovalo pripomienkové\nkonanie, čím predmetný návrh ústavného zákona vláda posunula na prerokovanie\ndo národnej rady. Národná rada sa mala zásahu do sťažovateľmi označených základných\n13\n\npráv dopustiť tým, že neprihliadala na zásadné pripomienky verejnosti k predmetnému\nnávrhu ústavného zákona.\nVo vzťahu k v sťažnosti namietanému porušeniu označených práv postupom\na uznesením vlády je potrebné uviesť, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť\nmožno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia\nalebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta\nodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Sťažovatelia\nnamietajú porušenie svojich základných práv označených v sťažnosti uznesením vlády č.\n384/2014 z 20. augusta 2014. Sťažnosť proti porušeniu v petite sťažnosti označených práv\nvšak bola ústavnému súdu doručená 8. decembra 2014, a teda po uplynutí dvojmesačnej\nlehoty počítanej odo dňa, kedy sa sťažovatelia mohli o namietanom zásahu do ich\nzákladných práv dozvedieť. Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti\nnamietajúcej zásah do označených základných práv sťažovateľov postupom vlády a jej\nuznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.\nPodľa čl. 13 ods. 3 legislatívnych pravidiel vlády sa pripomienkové konanie k návrhu\nzákona má uskutočniť inter alia aj s verejnosťou. Zo sťažnosti ani z jej príloh však nie je\nmožné zistiť, na základe čoho sa sťažovatelia považujú za zástupcov verejnosti, resp. ako sa\nnimi stali, ani či sťažnosť podávajú vo svojom mene alebo v mene tejto anonymnej\nverejnosti. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že sú zástupcami verejnosti a sťažnosť\npodávajú v jej mene, pričom z obsahu sťažnosti a ani z jej príloh nie je možné zistiť, ako sa\nzástupcami verejnosti stali, sťažnosť sťažovateľov treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde aj z dôvodu jej podania osobami zjavne neoprávnenými.\nVzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ako aj ich návrhom na odloženie\nvykonateľnosti uznesenia vlády č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a uznesenia národnej rady\nč. 1380 z 21. októbra 2014.\n\n14\n\nNad rámec veci vzhľadom na obsah sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné\nvyjadriť sa aj k neopodstatnenosti jednotlivých námietok sťažovateľov.\nPokiaľ ide o v sťažnosti namietané porušenie označených práv postupom a uznesením\nnárodnej rady, je potrebné pripomenúť, že výkon a účinky práva verejnosti na účasť pri\npríprave právnych predpisov v záležitostiach životného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského\ndohovoru sú v podmienkach Slovenskej republiky podriadené pravidlám obsiahnutým v\nlegislatívnych pravidlách vlády, ktoré zabezpečujú jeho realizáciu. Štandardy zabezpečujúce\núčasť verejnosti pri príprave právnych predpisov dotýkajúcich sa záležitostí životného\nprostredia, tak ako vyplývajú z čl. 8 Aarhuského dohovoru, sú v Slovenskej republike\nupravené v rámci legislatívnych pravidiel vlády, ktoré sú interným normatívnym riadiacim\naktom vlády a ktoré podľa čl. 1 písm. a) legislatívnych pravidiel vlády záväzne určujú\npravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov a upravujú postup ministerstiev a\nostatných orgánov verejnej moci pri príprave, predkladaní a prerokúvaní zákonov, ktorých\nnávrhy podáva vláda národnej rade, a to až do ich podania národnej rade. Legislatívne\npravidlá vlády teda upravujú postup zabezpečujúci účasť verejnosti pri príprave právnych\npredpisov, ktorý je časovo ohraničený, a to podaním príslušného návrhu zákona národnej\nrade. Účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov zabezpečujú tým, že predkladateľovi\nnávrhu zákona stanovujú povinnosť prerokovať daný návrh s verejnosťou v pripomienkovom\nkonaní podľa stanovených pravidiel. Povinnosti v nich upravené týkajúce sa zabezpečenia\núčinnej účasti verejnosti na rozhodovacom procese sa na národnú radu nevzťahujú. Národná\nrada sa svojím postupom a rozhodnutím preto nemôže dopustiť ich porušenia majúceho za\nnásledok porušenie práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach\nživotného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.\nVo vzťahu k v sťažnosti namietanému porušeniu označených práv uznesením\nnárodnej rady č. 1380 z 21. októbra 2014 je potrebné napokon uviesť aj to, že sťažovatelia\nv sťažnosti v podstate napádajú samotné prijatie uznesenia č. 1380, ktorým národná rada\nschválila vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa ústava tak, že v čl. 4 ústavy sa\nna konci pripája veta ,,Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne\n15\n\na efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov\na nasledujúcich generácií“ a doterajší text čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa\nodsekom 2, ktorý znie ,,(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa\nna území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami\nalebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu\nbalenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu\nvodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie\nhumanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy\nvody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových\nstavoch ustanoví zákon.“. Predmetným uznesením národnej rady schválený ústavný zákon\nbol 6. novembra 2014 odoslaný do Zbierky zákonov Slovenskej republiky a uverejnený bol\n14. novembra 2014 v čiastke 95 pod č. 306/2014. Účinnosť nadobudol 1. decembra 2014.\nSťažovatelia v sťažnosti konkrétne napádajú, že prijatá zmena ústavy (čl. 4 ods. 2\nústavy) je v rozpore s pôvodným čl. 4 ústavy (resp. po novele s čl. 4 ods. 1 ústavy)\na legislatívou Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva a že je nevhodná,\nnekonzistentná a vnútorne rozporná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetom\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je preskúmať namietané porušenie základných práv\npodľa ústavy alebo práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy. Ústavný súd nemá\nv konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc posudzovať súlad prijatej právnej\núpravy s ústavou, resp. s právnym predpisom vyššej právnej sily. Rovnako je potrebné\ndodať, že právomoc ústavného súdu posúdiť v rámci konania o súlade právnych predpisov\npodľa čl. 125 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde súlad ústavného zákona s ústavou je\notázna (k preskúmateľnosti súladu ústavného zákona s ústavou pozri napr. II. ÚS 153/2013).\nÚstavný súd ďalej v súvislosti s prerokovaním sťažnosti sťažovateľov považuje za\npotrebné uviesť aj to, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická\nosoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkmi\n16\n\nkonania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Uvedené\nustanovenia zákona o ústavnom súde určujú okruh zásahov, voči ktorým možno namietať\nporušenie základných práv, a okruh subjektov, proti ktorým možno sťažnosť podať.\nSťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany základných práv\na slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu, ktorý má atribúty\nverejnej moci a ktorým je daný orgán spôsobilý autoritatívne zasiahnuť do právnej sféry\nsťažovateľa. Uznesenia vlády a uznesenia národnej rady nemožno považovať za rozhodnutia\nči opatrenia orgánov verejnej moci v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde, ktorými by bolo\nmožné zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivcov, pretože nepredstavujú individuálny\nprávny akt, ale sú všeobecne záväzné. Za iný zásah v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde\nby bolo možné nanajvýš považovať postup ministerstva životného prostredia, predkladateľa\nnávrhu ústavného zákona, v pripomienkovom konaní.\nZ obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv aj\npostupom ministerstva životného prostredia, hoci ministerstvo životného prostredia\nneoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia ich základných práv.\nV tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je\nústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v\ntomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje\npredovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v\nkonaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od\nústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí\npredmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej\nochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ\ndomáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa\nsvojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným\nprávnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\nČasť argumentácie sťažovateľov dotýkajúca sa porušenia nimi označených práv,\nobsiahnutá v odôvodnení ich sťažnosti sa netýka postupu a rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým\n17\n\nsťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy a\nAarhuského dohovoru (uznesenie vlády a uznesenie národnej rady), ale táto smeruje k\npochybeniam na strane ministerstva životného prostredia. V súvislosti s viazanosťou\nnávrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sa\ns námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutým\nrozhodnutiam), ale smerujú voči postupu subjektu, ktorého sťažovatelia neoznačili v petite\nsťažnosti za porušovateľa svojich práv, nie je potrebné podrobnejšie vysporiadať.\nObsah petičného práva v zmysle čl. 27 ústavy spočíva v tom, že každému sa zaručuje\nnikým nerušený výkon tohto práva za predpokladu, že nie sú prekročené medze určené\nv čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy a pri rešpektovaní čl. 2 ods. 3 ústavy (obdobne I. ÚS 38/94,\nI. ÚS 37/00). S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že účelom tohto základného\npráva je garantovať každému možnosť obracať sa vo veciach verejného alebo iného\nspoločného záujmu na orgány verejnej moci so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.\nPovinnosťou dožiadaných orgánov je týmito podnetmi sa zaoberať. Ich povinnosťou však nie\nje splniť očakávania a predstavy predkladateľov daných podnetov. Je však potrebné, aby\npodnety boli vybavené spôsobom súladným s ústavou, príslušnými zákonmi, ako aj ďalšími\nnormatívnymi právnymi aktmi.\nNa základe zistení ústavného súdu sťažovateľom a predkladateľom hromadnej\npripomienky nebolo zo strany žiadneho orgánu verejnej moci znemožnené, aby v rámci\npripomienkového konania uplatnili svoje práva, ktoré sa v konečnom dôsledku premietli\ndo podnetu na zastavenie legislatívneho procesu návrhu ústavného zákona. V danom\nprípade nebol zistený žiadny protiprávny úkon orgánu verejnej moci, ktorý by mohol\nzasiahnuť do výkonu základných práv sťažovateľov. Verejnosť mala v súlade\ns legislatívnymi pravidlami vlády možnosť ovplyvniť navrhované znenie zmeny ústavy, ale\nlen v podobe konkrétnych a jednoznačných návrhov na úpravu textu podľa čl. 14\nlegislatívnych pravidiel vlády. Verejnosť síce využila možnosť účasti na pripomienkovom\nkonaní, ale hromadnú pripomienku neformulovala spôsobom vyžadujúcim si uskutočnenie\nrozporového konania podľa čl. 10 ods. 6 legislatívnych pravidiel vlády. Prijatím\n18\n\nnamietaného uznesenia národnej rady, ako aj namietaného uznesenia vlády, proti ktorému\nvšak bola sťažnosť podaná oneskorene, ako ani predchádzajúcim postupom predkladateľa\n(ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia neoznačili v petite sťažnosti\nza subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených práv) pred predložením návrhu\nústavného zákona na rokovanie vlády v súlade s príslušnými článkami legislatívnych\npravidiel vlády nemohla nastať reálna možnosť signalizujúca namietané porušenie\nzákladného práva obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne\norgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27\nods. 1 ústavy. Táto časť sťažnosti namietajúca porušenie základného práva podľa čl. 27\nústavy postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 je zjavne\nneopodstatnená.\nSťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva na priaznivé\nživotné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej\nuž uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana\nje povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi,\nale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od\nštátu (m. m. II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Zároveň však existujú aj pozitívne záväzky štátu, ktoré\nvyplývajú zo záujmu na efektívnej ochrane práv. Takúto zvláštnu kategóriu pozitívnych\nzáväzkov štátu predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej ochrany\nmedzinárodnými zmluvami zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právom\nupraveného) procesu.\nCieľom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru je\nprostredníctvom právneho poriadku príslušného štátu zabezpečiť ochranu účasti verejnosti\npri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov majúcich významný vplyv na životné\nprostredie, t. j. počiatočnej fáze celého legislatívneho procesu – pri príprave a prerokovaní\nnávrhu zákona pred jeho predložením do národnej rady. Samotný legislatívny proces\n19\n\nprebieha ďalej v národnej rade, prerokovaním návrhu zákona vo výboroch a pléne,\nuskutočnení hlasovania o návrhu zákona, signáciou zákona a končí až uverejnením\nschváleného zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Výsledkom legislatívneho\nprocesu je zákon upravujúci nielen práva a povinnosti subjektov, ktorým je adresovaný, ale\naj zabezpečujúci ich práva, resp. ochranu ich práv a právom chránených záujmov.\nZ uvedeného je zrejmé, že nedostatočné zabezpečenie tohto pozitívneho záväzku\nštátu automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého sa\nmá príslušná povinnosť realizovať, t. j. práva na priaznivé životné prostredie, pretože\nuvedenému právu verejnosti zodpovedá obsahovo rovnaká povinnosť štátu, resp.\npríslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám, a taktiež\npreto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknuté\nsubjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životné\nprostredie by mohlo dôjsť až na základe v Zbierke zákonov Slovenskej republiky\nzverejneného zákona, a to buď samotným ustanovením príslušného zákona alebo pri\naplikácii uvedeného zákona príslušnými orgánmi verejnej moci (I. ÚS 73/2014).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorých\nsťažovatelia zakladajú namietané porušenie základného práva na priaznivé životné\nprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, a nimi namietaným postupom národnej rady, ako ani\npostupom predkladateľa (ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia\nneoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených\npráv) či postupom vlády (proti ktorej však bola sťažnosť podaná oneskorene) pri\nzabezpečení účasti verejnosti pri príprave návrhu ústavného zákona neexistuje príčinná\nsúvislosť. Preto aj túto časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú zásah do práva na\npriaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy postupom národnej rady a jej\nuznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, by bolo potrebné posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.\nSťažovatelia pri výpočte namietania porušenia ich základných práv uvádzajú aj\nporušenie ich základného práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia\n20\n\na o príčinách a následkoch tohto stavu podľa čl. 45 ústavy, avšak bez toho, aby uviedli,\nv čom vidia porušenie tohto ich základného práva. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody,\nna ktorých by sťažovatelia zakladali namietané porušenie tohto práva zo strany vlády\na národnej rady. Preto vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 45 ústavy postupom národnej\nrady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 aj túto časť sťažnosti treba považovať\nza zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. júla 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-pripomienkové konanie", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva", "práva a slobody – politické-petičné právo", "životné prostredie", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-návrh zákona", "osoba-neoprávnená", "konanie pred ústavným súdom-lehota na podanie", "lehota-zmeškanie lehoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4623957b-4b6a-4c8c-8965-f47440d28ac9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 73/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 73/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4623957b-4b6a-4c8c-8965-f47440d28ac9"}, {"guid": "ussr:c8c335fa-09d9-4558-a84a-45ba8548ad18", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2013 z 28. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-28", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8c335fa-09d9-4558-a84a-45ba8548ad18"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:8fc2779d-8d2a-4182-b507-1b3e0f800627", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 38/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 38/94 z 15. 7. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-07-15", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.38.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:a7eace8b-37b1-4b16-9efd-5327496298fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.344.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 344/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/2022 z 2. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.344.2022.1"}, {"guid": "ussr:73edd7bf-ffd9-4e09-85b7-3db8020f255f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.21.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.21.2022.1"}, {"guid": "ussr:f9b338b1-21fa-45cb-acd8-9cfbe6634261", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.202.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 202/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 202/2021 z 11. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.202.2021.1"}, {"guid": "ussr:9dd92b72-74b3-4e17-b40e-39a5e7838d3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.283.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 283/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 283/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.283.2018.1"}]}