{"guid": "ussr:14435477-a8b0-49ca-8410-9243db61d3b3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.245.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 245/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 245/2015 z 2. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 245/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.245.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-06-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/14435477-a8b0-49ca-8410-9243db61d3b3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.245.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.245.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.245.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 245/2015­37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Mackom, Advokátska kancelária,\nMnoheľova 840/8, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 244/2013 z 11. júna 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n20. augusta 2014 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva\nna ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 244/2013\nz 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej\nlen „okresný súd“) č. k. 6 P/5/2012­343 z 11. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok\nokresného súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný spätne prispieť na výživu svojej manželke\nsumou 2363,73 €, a to za obdobie od 13. marca 2012 do 8. novembra 2012, čo zodpovedá\nmesačnému výživnému v sume 300 €. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietol\na čo sa týka trov konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.\nRozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania\nkrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom sťažovateľa zaviazal aj na náhradu\ntrov odvolacieho konania v sume 418,30 €.\nV obšírne koncipovanej sťažnosti proti napadnutému rozsudku (30 strán tlačeného\ntextu) sťažovateľ opakovane uvádza svoje hodnotenie pre prípad podstatných skutkových\nokolností prípadu a poukazuje na obsah odvolacích námietok, ktoré vzniesol proti\nrozsudku okresného súdu v podanom odvolaní odkazujúc pritom na súvisiacu judikatúru\nvšeobecných súdov, ktorej obsah mal byť podľa jeho názoru potvrdený aj rozhodovacou\nčinnosťou ústavného súdu (IV. ÚS 382/2013). Obsahom týchto námietok bolo najmä, že\nokresný súd vyhodnotil správanie navrhovateľky v rozpore s vykonanými dôkazmi,\nnezisťoval, aké sú jej odôvodnené potreby, neodôvodnil výšku priznanej sumy výživného\n(300 €), nezohľadnil splnenie podmienky vzájomnosti vyživovacej povinnosti medzi\n2\n\nmanželmi, resp. neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti.\nNásledne opisuje postup krajského súdu pri prerokovaní sťažovateľovho odvolania proti\nrozsudku okresného súdu, ako aj obsah napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého\nodôvodnenie hodnotí ako strohé a nepreskúmateľné. Krajský súd podľa neho nedal\ndostatočnú odpoveď na ním predloženú zásadnú právnu argumentáciu, čím porušil jeho\nprávo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie, a pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade\ntrov konania, mal sa dopustiť ústavne nekonformného výkladu § 142 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ\nuvádza, že krajský súd sa mal len „formálne a bez materiálneho dôkazného výsledku“\nzamerať na doplnenie dokazovania len čo sa týka jedného odvolacieho dôvodu, a to\nzistenia príčin opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, a na základe strohého\nvypočutia účastníkov konania následne rozsudok okresného súdu v celom rozsahu\npotvrdiť. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol len na základe tvrdení jedného\núčastníka súdneho konania, ktoré nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom,\na s ostatnými ostatným odvolacími námietkami sa nevysporiadal. Tieto námietky mali\nspočívať v tom, že okresný súd konanie bývalej manželky sťažovateľa nevyhodnotil na\nzáklade dokazovania, predovšetkým pokiaľ ide o jej starostlivosť o spoločnú domácnosť,\nfinančné zabezpečenie domácnosti, odmietnutie návrhov sťažovateľa na poskytnutie\nbývania či zavinenie rozvratu manželstva. Konajúci súd ďalej «vôbec nezisťoval\nodôvodnené potreby navrhovateľky… neodôvodnil prečo práve suma vo výške 300.­€\nmesačne je tou správnou výškou výživného… nevyhodnotil vec z hľadiska naplnenia\npodmienky „vzájomnosti“ vyživovacej povinnosti medzi manželmi… neskúmal dôvody\nneplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľky, resp. jeho záver\nv tomto smere nemá oporu vo vykonaných dôkazoch ba im odporujú… nie je dôkazne\npreukázaný záver prvostupňového súdu, že aktuálny zdravotný stav navrhovateľky jej\nnebráni aby sama získala fin. prostriedky pre seba… sa nevysporiadal s tým, že\nnavrhovateľka sama disponuje majetkovými zdrojmi, z ktorých môže dosiahnuť príjem aj\nbez jej vlastnej práce, napr. prenájmom motorestu\n3\n\n… nevysporiadal s tým, že\n\nnavrhovateľka má možnosť bývať vo vlastnom rodinnom dome v\n\na nie\n\nv prenajatom byte… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka mohla naďalej bývať\nv spoločnom rodinnom dome účastníkov, keď dokonca sťažovateľ na vlastné náklady\nchcel a chce naďalej stavebne upraviť tento dom tak, aby sa vzájomne nestretali a on\nbude platiť náklady aj na bývanie navrhovateľky v tomto dome… sa nevysporiadal s tým,\nže obaja účastníci sú starobnými dôchodcami a preto nemožno iba od jedného z nich\nvyžadovať, aby naďalej pracoval a z takto dosiahnutého príjmu „financoval“ aj druhého\nmanžela, ktorý sám je starobným dôchodcom a môže tiež pracovať, resp. dosahovať\npríjmy pre seba z vlastného majetku, ktorých príjmov sa svojvoľne a bezdôvodne vzdal,\nresp. ich nevyužíva… sa nevysporiadal s tým, že ten manžel, ktorý ako starobný\ndôchodca stále pracuje a preto má vyšší príjem ako druhý manžel ­ tiež starobný\ndôchodca, ktorý nepracuje má aj podľa judikatúry ústavného súdu nárok na vyššie\nnáklady na svoju regeneráciu… nerovnako pristupoval k dôkaznému zaťažovaniu\nnavrhovateľky a sťažovateľa keď navrhovateľke uveril bez predkladania dôkazov na jej\ntvrdenia a od sťažovateľa rigorózne vyžadoval dôkaz na každý výdavok a predložené\ndôkazy mu nedôvodne neuznal... sa nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi vo vzťahu k\ntrovám konania; odvolací dôvod sa totiž týkal rozhodovania prvostupňového súdu o\ntrovách konania podľa zásady úspechu a rozhodol nesprávne, avšak odvolací súd z tohto\nhľadiska vôbec nepreskúmal prvostupňové rozhodnutia a nedal sťažovateľovi odpoveď na\njeho odvolaciu námietku, pretože uviedol iba to, že súd nemusí priznať trovy vôbec.\nNevysporiadal sa tak s odvolacou námietkou smerujúcou proti nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci ­ aplikácie zásady pomeru úspechu ­ na výsledku konania. Odvolací\nrozsudok má preto v tejto časti charakter tzv. „prekvapujúceho rozsudku“.».\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že v danom prípade sa krajský súd\nnezaoberal obranou sťažovateľa, jeho tvrdeniami a ním navrhovanými dôkazmi, čím malo\ndôjsť k odmietnutiu poskytnutia spravodlivosti. Z rozsudku okresného súdu, ako aj\nnapadnutého rozsudku nie je podľa sťažovateľa zrejmé, ako označené súdy došli\nk hodnotiacim skutkovým a právnym záverom, napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru\nodôvodnený len všeobecne a vágne. Odmieta spájanie dôvodov rozvodu manželstva\ns dôvodmi priznania nároku na manželské výživné pripomínajúc, že neplnenie\n4\n\nspoločenského účelu manželstva nie je dôvodom na priznanie manželského výživného.\nPoukazuje na to, že krajský súd sa odklonil od právneho názoru ústavného súdu\n„vo vecne aj právne analogickej veci“, čo považuje za porušenie princípu právnej istoty.\nTakéto konanie krajského súdu sťažovateľ hodnotí ako svojvôľu a nerešpektovanie jeho\núčastníckych práv.\nPorušenie základného práva vlastniť majetok dáva do súvislosti s rozhodnutím\no trovách konania, pri ktorom mal krajský súd nesprávne aplikovať § 142 OSP, keďže\nprotistrana sťažovateľa bola v konaní úspešná len v 30­tich percentách. Čiastočným\nzamietnutím návrhu sa však stal úspešným účastníkom konania sťažovateľ, a preto mu\nmala byť priznaná náhrada uplatnených trov konania v rozsahu 40 %. Ani v tejto časti sa\nkrajský súd s odvolacími námietkami sťažovateľa nevysporiadal, keďže za dostatočné\nnemožno považovať odôvodnenie krajského súdu spočívajúce v poukaze na to, že „súd\nkedykoľvek môže rozhodnúť o tom, že trovy konania účastníkom nepriznáva“. Takáto\nargumentácia je podľa názoru sťažovateľa svojvoľná a odporujúca ustálenej súdnej praxi.\nKrajský súd preto v tejto časti prijal právne závery, ktoré „sú nielen protiprávne, ale aj\nprotiústavné a nemožno ich považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy..., tak ako to je vymedzené v judikatúre ústavného\nsúdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa\nnázoru sťažovateľov táto požiadavka v danom prípade zo strany krajského súdu nebola\nsplnená ústavne akceptovateľným spôsobom...\nSťažovatelia sú toho názoru že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd takýmto\nsvojím postupom, porušil ústavné právo sťažovateľov čl.46 ústavy SR na súdnu ochranu\na spravodlivý súdny proces a zároveň čl. 20 ústavy SR ­ právo vlastniť majetok.“.\nV závere svojej sťažnosti napokon sťažovateľ namieta diskrimináciu spočívajúcu\nv jednostrannom postupe konajúcich súdov, ktoré boli v jeho právnej veci obsadené len\nženami – sudkyňami, čo malo viesť k tomu, že v konaní o návrhu jeho bývalej manželky\n5\n\n„uverili každému jej tvrdeniu bez akéhokoľvek dôkazu“ a od sťažovateľa vyžadovali\n„dôkazy na najdrobnejšie veci jeho dennej potreby“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať\nrozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ako aj základné právo „vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a nadobúdať\nmajetok v súlade so zákonom podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy... a podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu“ a „Základné právo... na rovnaké zaobchádzanie podľa čl.12 ods.2 Ústavy...“\nrozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014 sp. zn. 4 Co 244/2013 porušené bolo. Ďalej\nnavrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uložiť\npovinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\nV zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\n\n6\n\npredpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene\nmôže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho\npojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).\nV zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu\npre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným\nzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným\nzásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný\nsúd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú\nneopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže\npreskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\n7\n\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n\n2.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým\nrozsudkom\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nVo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd\nnajskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril\nzhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany\npodľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\n8\n\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\npatrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej\nnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v\ntakých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,\nktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy\nna zistený stav veci.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo\nna súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania.\nTo všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo\nna spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp\nkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania.\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\n9\n\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných\nprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\nV relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd potom ako\nkonštatoval, že sa s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho odôvodnením v celom\nrozsahu stotožňuje, uviedol, že okresný súd „na základe rozsiahleho vykonaného\ndokazovania, náležitého skúmania sociálnych a majetkových pomeroch účastníkov\nkonania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie\nmanželského výživného, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je\nvecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu\nzaručeného Ústavou... čl. 46 a nasl..., resp. práva na spravodlivý súdny proces\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka,\nktorý dôkaz navrhol vykonať. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo zásady\nvzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 Zákona o rodine,\nako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti návrhu\nna určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania\ndošlo k právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania, a preto predmetom\nkonania sa stalo len určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j.\nod 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode.\nOdvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou\npriznania manželského výživného je starostlivosť o spoločnú domácnosť a najmä\nspoločné spolužitie v spoločnej domácnosti. V danom prípade zo skutkových okolností\nnebolo preukázané, že by navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s iným mužom, kedy\nby priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z výsledkov\nvykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka\nzačala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške\n10\n\n106 Eur mesačne a táto okolnosť nemôže byť dôvodom na posúdenie jej uplatneného\nnároku ako nároku v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že z konania\no rozvode manželstva účastníkov nevyplynula jasná príčina rozvratu manželstva, ktorú\nsúd hodnotil ako subjektívne správanie sa oboch účastníkov konania, odvolací súd\ndoplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch účastníkov k otázke\npríčiny odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti, ako aj následnej príčine\nrozvratu manželstva. Obaja účastníci zhodne prehlásili, že navzájom dlhodobo\nnekomunikovali, že navrhovateľka opakovane opúšťala spoločnú domácnosť, do ktorej sa\nnásledne vrátila. Z uvedeného vyplynulo, že vzťahy medzi nimi boli vážne narušené\nz dôvodu, že ich komunikácia bola strohá, jednoslovná, s odpoveďou v zápornom alebo\nkladnom význame bez širšej vzájomnej komunikácie z dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť,\nani spolu komunikovať, lebo sa následne hneď pohádali. Takáto napätá situácia a takýto\nrozvrat manželského spolužitia mal negatívny dopad najmä na navrhovateľku, ktorá\nvzhľadom aj na celkové správanie sa odporcu vo vzťahu k nej, naposledy fyzický útok\nv novembri 2011, podľa jej vyjadrenia, mali za následok, že psychicky situáciu\nv spoločnej domácnosti s odporcom nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto\nkonanie navrhovateľky nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo\nokrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať, je\nzákladnou povinnosťou každého správať sa k sebe navzájom tak, aby nedochádzalo\nk psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako\naj postavením manželov v manželstve, ktorí v manželstve majú rovnaké práva\na povinnosti, ako aj v rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého.\nJe nesporné, že obaja účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške\nstarobného dôchodku, a to navrhovateľka vo výške 317,60 Eur od januára 2013\na odporca vo výške 436,40 Eur od februára 2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa\nsprávne\n\nzohľadnil\n\njeho\n\nprax\n\nvšeobecného\n\nlekára,\n\nktorú\n\ndoposiaľ\n\nvykonáva\n\na na preukázané majetkové pomery plynúce z tejto pracovnej činnosti nebolo možné\nprihliadať. Uplatnený nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného vo vzťahu\nk odporcovi, ktorý má preukázateľne vyššie príjmy z pracovnej činnosti okrem príjmu\nzo starobného dôchodku, nebolo možné považovať za konanie v rozpore s dobrými\nmravmi, resp. zneužitie práva. Je nesporné, že preukázané príjmy, ako aj následné\n11\n\nodôvodnené výdavky na strane odporcu sú vyššie, ktorý uhrádza všetky náklady spojené\ns užívaním a nákladmi na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý\nvšak navyše aj sám užíva.\nVo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust.\n§ 76 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne\npriznal manželské výživné od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec\nvyšpecifikoval len alikvotnú časť určenej sumy. V tejto časti namietaná číselnosť\nv odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú časť za mesiac\nmarec 2012 ­ 19 dní a 8 dní za mesiac november 2012 uviedol v odôvodnení rozhodnutia\ns tým, že za nasledujúcich 7 mesiacov bola priznaná plná suma určeného výživného\nv rozsahu 300 Eur.\nVo vzťahu k zachovaniu princípu právnej istoty v obdobných veciach, na ktorý\npoukázal právny zástupca odporcu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky v obdobnej právnej veci, odvolací súd uvádza, že otázka vzájomnosti\na vzájomného plnenia si manželských povinností bola súdom prvého stupňa zisťovaná\nsprávne, ako aj správne posúdená. Naopak nepriznanie manželského výživného len\nza obdobie do právoplatnosti rozvodu by naopak bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo\nz vyjadrenia oboch účastníkov konania pred odvolacím súdom vyplynulo, že ich vzťahy\nboli vážne a trvalo rozvrátené, že manželstvo neplnilo svoj spoločenský účel, ani jednu\nz funkcií rodiny. Manželstvo je založené na slobodnej vôli oboch manželov, a preto jeho\ntrvanie, resp. zotrvanie v manželstve nesmie ísť na úkor princípov morálky, na úkor\nzdravotného stavu jedného z manželov. Navyše Zákon o rodine nepodmieňuje priznanie\nmanželského výživného starostlivosťou o domácnosť. Súd na starostlivosť o domácnosť\npri určení rozsahu vyživovacej povinnosti len prihliada. Nie je to však dôvod\nna nepriznanie manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).\nZa nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia\no trovách konania. Ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu pri\nposudzovaní pomeru úspechu a neúspechu účastníka v konaní rozhodnúť aj tak, že\nvysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom\nna predmet konania, ako aj navrhovanú výšku výživného navrhovateľkou vo výške 300\nEur a v návrhu na začatie konania vo výške 1 000 Eur, odvolací súd bol toho názoru, že\n12\n\nsúd prvého stupňa o trovách konania rozhodol správne, ak vyslovil, že žiaden\nz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\nJe pravdou, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa sa účastníci\npokúšali o mimosúdne vybavenie veci s tým, že navrhovateľka trvala na určení výživného\nv rámci pokusu o zmier, najprv na určení výživného vo výške 200 Eur, ale následne\nžiadala 300 Eur, ako to vyplýva z obsahu spisu na č. l. 194, a preto tvrdená skutočnosť\nprávnym zástupcom odporcu, že súd prvého stupňa rozhodol tak, že priznal\nnavrhovateľke vyššie výživného ako sama žiadala, nebola opodstatnená. K návrhu\nna určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške\n300 Eur došlo na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný\nprávny zástupca odporcu, ako aj odporca samotný.\nOdvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého\nstupňa bol porušený princíp právnej istoty. Vychádzajúc z preukázaných skutkových\nzistení, t. j. výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne uzavrel\na dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného a samozrejme\npri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadal na skutkové okolnosti danej veci,\nteda aj na skutočnosť, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, že v priebehu\nkonania bolo manželstvo rozvedené a že medzi účastníkmi nie je zachovaná zásada\nrovnakej životnej úrovne medzi manželmi, ktorú však neposudzoval mechanicky, lebo\nprihliadal na preukázané majetkové pomery oboch účastníkov konania.“.\nPodstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s rozsahom a spôsobom\ndoplnenia dokazovania krajským súdom, s vyhodnotením všetkých vo veci\nzabezpečených dôkazov a s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu v inom obdobnom\nprípade (IV. ÚS 382/2013) aj s celkovým právnym posúdením prípadu. Sťažovateľ\nnamieta aj arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď v ňom neposkytol odpoveď na\nzásadnú argumentáciu sťažovateľa.\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd\nk záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno­procesných princípov ho nemožno\npovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnosti\n13\n\na stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd vyhodnotil\nv odôvodnení svojho rozsudku aj ním vykonané dôkazy a v súhrne všetkých zistených\nskutočností a súvislostí prípadu na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozsudku\nokresného súdu pripojil aj ďalšie dôvody. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219\nods. 2 OSP, v nadväznosti na čo ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok\n(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).\nKrajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých\nnapadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Vo svojej\npodstate napadnutý rozsudok akcentuje aplikáciu zásady vzájomnosti plnenia si\nmanželských povinností a zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Krajský súd sa\nvyjadril aj k podľa jeho názoru relevantným námietkam sťažovateľa, keď odmietol\nvýklad, že starostlivosť o spoločnú domácnosť a spoločné spolužitie v takejto domácnosti\nje kogentnou podmienkou priznania manželského výživného. Priznaný rozsah žiadaného\nvýživného odôvodnil zase posúdením príjmov a výdavkov sťažovateľa, pri ktorých ustálil\nzáver, že na jeho strane sú preukázateľne vyššie.\nK námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju\npredchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1\nústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy\nrešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov\nrealizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám\nnestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).\nÚstavný súd zistil, že krajský súd pri ustálení svojich právnych záverov vychádzal\nz pomerne rozsiahle zisteného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy vo svojich\nrozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania\nnáležite vyhodnotili. Ústavný súd považuje preto za nevyhnutné odmietnuť ako\n14\n\nneopodstatnenú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol len na základe tvrdenia\njedného účastníka konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky\nrelevantné skutočnosti a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje žiadne odchýlky\nod pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo\nnejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel\nústavný súd k záveru, že pokiaľ sa aj krajský súd nezaoberal všetkými námietkami\nsťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní, na relevantné otázky prípadu poskytol\nadekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno­procesné princípy vyplývajúce zo základného\npráva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie zaručeného označenými\nustanoveniami ústavy a dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom\nuvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.\nZ uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu\nza ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri\nrozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej\nperfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych\npožiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\na z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej\nakceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych\nnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci\nvšeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného\nsúdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by\nten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by\nzásadne poprel ich účel a význam.\n\n15\n\nPokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 382/2013­\n16 z 20. júna 2013, ktorým mala byť odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu\nv Košiciach č. k. 7 CoP 215/2011­932 z 29. marca 2012, ktorým bol potvrdený\nzamietajúci návrh na určenie manželského výživného, ústavný súd uvádza, že označený\nsúd vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo na rozdiel od sťažovateľovho\nprípadu súdmi ustálené, že osoba, proti ktorej návrh na určenie manželského výživného\nsmeroval, finančne zabezpečovala odôvodnené potreby manželky aj ich spoločných\nmaloletých detí. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ním realizovaný ústavný\nprieskum nemožno stotožňovať s prieskumom súdnych rozhodnutí nadriadenou\ninštanciou v rámci všeobecného súdnictva, pretože predmetom ústavného prieskumu nie\nje preskúmavať a posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného súdu, ale\nrealizovať len kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie a aplikácie právnych\nnoriem s ústavou alebo s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách, a tak v konečnom dôsledku posudzovanie celkovej ústavnej udržateľnosti\nsúdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.\nVo vzťahu k uvedenému ústavný súd pripomína, že mu ani neprislúcha\nzjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré\nzákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]\nzveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj\nprávomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy\nzaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe\nautomaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu\nzákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu\n(III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj\npri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale\naj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen\nopatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich\n\n16\n\nprekročenie\n\nprincípu\n\npredvídateľnosti),\n\nale\n\ntiež\n\ns\n\ndôkladným\n\nodôvodnením\n\na presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o tom, že\nkrajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciu\nsťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru za nedôvodné, a tak za vedúce k záveru\no zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.\nPokiaľ ide o namietané porušenie označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím o náhrade trov konania, ústavný súd pripomína, že\nvo všeobecnosti platí, že toto rozhodnutie spravidla samo osebe nedosahuje intenzitu\npredstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,\nakokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdu\nnemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trovách\nkonania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu\nk rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd\nzároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi\nproti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania,\npri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred\nvšeobecnými súdmi problematiky akcesorickej však postupuje nanajvýš zdržanlivo\na k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď\nzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym\nspôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,\nII. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).\nNapadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného sudu aj\nv otázke trov konania, nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky extrémneho\nvybočenia krajského súdu pri aplikácii relevantnej právnej normy (§ 142 ods. 2 OSP),\n17\n\npretože tá v prípade čiastočného úspechu navrhovateľa umožňuje rozhodnúť aj o tom, že\nžiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípade\nkrajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na špecifický\npredmet konania (konanie o vyživovacej povinnosti) i navrhovanú a priznanú výšku\nvýživného. Uvedený postup krajského súdu a jeho výsledok preto ústavný súd\nnepovažuje za spôsobilý zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.\nNa základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom došlo aj k porušeniu čl. 12\nods. 2 ústavy, možno z obsahu sťažnosti vyvodiť, že porušenie tohto ustanovenia ústavy\nsa zakladá na nerovnakom zaobchádzaní pri procesnom postupe konajúceho súdu, t. j.\nv organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, pokiaľ ide o označené práva,\nústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne formulovať aj závery súvisiace so zjavnou\nneopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že namietaným rozsudkom krajského súdu\ndošlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a v plnej miere ich vzťahuje aj na namietané\nporušenie tohto článku ústavy.\n2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1\ndodatkového protokolu napadnutým rozsudkom\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý\nv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n18\n\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho\npráva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,\npredovšetkým pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorú považuje\nza „majetkový nárok“.\nV súvislosti s porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju\nstabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej\nsúčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym\nporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené\nzákladné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil\nústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nO prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len\nvtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého\nzo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.\nAko už bolo uvedené, v danom prípade krajský súd čiastočne vyhovel návrhu\nna určenie manželského výživného napadnutým rozsudkom, pričom ústavný súd\npovažuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný. Keďže v danom prípade došlo\nk čiastočnému vyhoveniu návrhu, každý z účastníkov konania mal len právo na náhradu\ntrov konania len čiastočne, resp. v pomere, v akom bol v konaní úspešný. V prípade,\nv ktorom sa návrhu vyhovelo len čiastočne, ustanovenie § 142 ods. 2 OSP umožňuje aj\nrozhodnutie, ktorým súd právo na náhradu trov konania účastníkom neprizná, pričom\n19\n\nzo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa takéto rozhodnutie viazalo len na prípad,\nkeď je pomer úspechu a neúspechu účastníkov rovnaký. Pokiaľ na základe vzájomnej\nkompenzácie protismerných nárokov na náhradu trov konania a s prihliadnutím\nna predmet konania dospel konajúci všeobecný súd k záveru, že žiaden z účastníkov\nkonania nemá právo na náhradu trov konania, takéto rozhodnutie o náhrade trov konania\nnezasahuje ústavne neudržateľným spôsobom nielen do základného práva na súdnu\nochranu, ale ani do obsahu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, a z tohto aspektu ho treba považovať za akceptovateľné.\nS prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďže\nbola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej\nveci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. júna 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania", "manželstvo-práva a povinnosti manželov", "vyživovacia povinnosť", "diskriminácia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:484cc5d9-5760-4524-b9d4-0075729d94a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 382/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 382/2013 z 20. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:484cc5d9-5760-4524-b9d4-0075729d94a2"}, {"guid": "ussr:ab87fd0c-4c4f-4347-82ff-084a69b31de9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab87fd0c-4c4f-4347-82ff-084a69b31de9"}, {"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 40/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 40/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed3685f7-1da1-481f-b43f-988b5f5e240e"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:7844ede8-508a-4a75-abc3-ad20af452f7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 376/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 376/09 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7844ede8-508a-4a75-abc3-ad20af452f7a"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:d1a817eb-bf37-484d-a6e3-09627ae06858", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 150/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 150/09 z 20. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-20", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1a817eb-bf37-484d-a6e3-09627ae06858"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:d1bee8bd-88ce-49f3-9fbe-e2139e3e15b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 301/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 301/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 258, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1bee8bd-88ce-49f3-9fbe-e2139e3e15b9"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d9b59e60-d808-4ada-a53c-7ca729d6ab59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.265.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 265/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 265/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.265.2019.1"}]}