{"guid": "ussr:4abc987c-e78d-4b8c-9c75-98caebb4c18e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.133.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 133/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/2015 z 8. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. apríla 2015, sp. zn. III. ÚS 133/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.133.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2015-04-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4abc987c-e78d-4b8c-9c75-98caebb4c18e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.133.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.133.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.133.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 133/2015­17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Advokátska kancelária,\nKarloveská 2154/6C, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní\nzaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života\nzaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva\nna zohľadnenie záujmu dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva\nna ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 2\nDohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom\npod sp. zn. 21 P 46/2014 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 CoP 406/2014 a takto\nrozhodol:\n\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra\n2014 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy,\nzákladného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na zohľadnenie\nzáujmu dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na ochranu\na starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach\ndieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 21 P 46/2014 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 406/2014.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod sp. zn. 21 P 46/2014\nkonanie o návrat\n\n,\n\n,a\n\n,\n\n(ďalej aj\n\n„maloleté deti“), zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí\na rodiny Košice, Staničné námestie 9, Košice (ďalej len „kolízny opatrovník“), do krajiny\nich obvyklého pobytu. Návrh na začatie konania podala\n\n,\n,\n\nmatka maloletých detí, sťažovateľ je ich otcom a odporcom v napadnutom konaní okresného\nsúdu.\n\n2\n\nOkresný súd uznesením č. k. 21 P 46/2014­213 z 8. júla 2014 sťažovateľovi nariadil\nnavrátiť maloleté deti do miesta ich obvyklého pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej\nBritánie a Severného Írska (ďalej len „Spojené kráľovstvo“) v lehote do 15 dní\nod právoplatnosti uznesenia. Pre prípad, že sťažovateľ maloleté deti v uvedenej lehote\nnenavráti, priznal okresný súd matke po uplynutí tejto lehoty právo prevziať maloleté deti na\núzemí Slovenskej republiky na účel ich vrátenia do miesta ich obvyklého pobytu na území\nSpojeného kráľovstva. Pre prípad návratu sťažovateľa a maloletých detí do miesta ich\nobvyklého pobytu okresný súd uložil matke povinnosť zabezpečiť im ubytovanie mimo\nsvojho bydliska na svoje vlastné náklady po dobu jedného týždňa, ako aj povinnosť zdržať\nsa odobratia maloletých detí sťažovateľovi do rozhodnutia príslušného súdu v konaní\no úpravu práv a povinností k maloletým deťom.\nOkresný súd na základe vykonaného dokazovania považoval za jednoznačne\n,,preukázané, že maloleté deti\n\na\n\nnadobudli svoj obvyklý pobyt v Spojenom\n\nkráľovstve..., kde prežili väčšinu svojho života“. Ďalej okresný súd konštatoval, že\n„rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom po ich narodení nadobudli obaja\nrodičia a aj ich do rozpadu vzťahu, resp. odsťahovania sa otca spoločne vykonávali\nv spoločnej domácnosti v Spojenom kráľovstve. Po rozpade vzťahu boli iniciované súdne\nkonania pred slovenským súdom, úlohou ktorého je rozhodnúť o rozvode rodičov maloletých\ndetí.\nNa základe uvedeného má súd za to, že otec svojim konaním preukázal svoj zlý\númysel opustiť Spojené kráľovstvo bez vedomia matky, resp. napriek jej nesúhlasu\na maloleté deti neoprávnene premiestnil z krajiny ich obvyklého pobytu.“.\nPodľa názoru okresného súdu sťažovateľ „nepreukázal svoje tvrdenia o fyzickom\na psychickom týraní maloletých detí zo strany matky, nezistil ani žiadne existujúce\nnebezpečenstvo, že by návratom deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo ich inak\npriviedol do neznesiteľnej situácie. Oznámenia pred príslušnými anglickými orgánmi,\nktoré urobil otec po tom, ako ho matka údajne napadla, neboli nikdy posunuté do štádia,\nže by matke bolo vznesené obvinenie. Práve naopak, konanie otca, keď odcestoval s deťmi\n\n3\n\nna Slovensko bez matkinho súhlasu matka oznámila úradom a jeho konanie bolo\nvyhodnotené ako neoprávnené.“.\nOkresný súd rešpektoval „väzbu maloletých detí na otca a z uvedených dôvodov\nzaviazal matku, aby zabezpečila na svoje náklady vhodné ubytovanie pre otca a deti hneď\npo návrate do Spojeného kráľovstva. Súd tak rozhodol z dôvodu, aby sa otec po svojom\npríchode s deťmi neocitol v ťaživej situácii bez strechy nad hlavou. Je tak na rozhodnutí\notca či sa deti vrátia do Spojeného kráľovstva s ním, alebo bez neho.“.\nPri vyhodnocovaní dokazovania okresný súd „nemohol... prihliadať na výsluch\nmaloletých detí,... vzhľadom na ich rozumovú a emočnú vyspelosť. Deti boli po dlhú dobu\nodlúčené od matky, pričom je dôvodné sa domnievať a znalecké vyšetrenie rodiny to\npotvrdilo, že otec deťom vštepuje svoje názory, na základe ktorých následne odmietajú\nkontakt s matkou, s ktorou mali počas pobytu v Spojenom kráľovstve klasický vzťah rodič –\ndieťa, síce v posledných mesiacoch problémami medzi rodičmi značne oslabený. Týmto\nokolnostiam nasvedčuje fakt, že ku zhoršeniu ich vzťahu došlo po rozpade vzťahu rodičov,\nkedy otec podal návrh na rozvod manželstva a najmä maloletý\n\nje otcom veľmi\n\novplyvnený. Deti boli nasilu vytrhnuté z ich prirodzeného sociálneho prostredia a pre ich\nobmedzeným kontakt s matkou, nie sú schopné objektívne sa vyjadriť k predmetu konania.\nNezanedbateľný vplyv na tejto skutočnosti má ich strašenie zo strany otca, že v prípade ich\nnávratu do Spojeného kráľovstva budú rodičom odobraté. V priebehu konania však vyšlo\nnajavo, že takéto obavy sú neopodstatnené.\nMaloletým deťom nebude po návrate na územie Spojeného kráľovstva hroziť žiadne\nnebezpečenstvo, ani nebudú vystavené neznesiteľnej situácii. V danej krajine prežili veľkú\nčasť svojho života a boli zžité s tamojším prostredím a výborne ovládajú aj úradný jazyk –\nangličtinu. Ich negatívny prístup sa začal prejavovať až po rozpade vzťahu rodičov, kedy\nzačali preberať negatívne názory otca, ktorý ich úmyselne štval proti matke. Svoj nesúhlas\ns návratom prejavili najmä pod vplyvom otca. Nebolo preukázané, že by matka deti\nnejakým spôsobom týrala. Aj napriek tomu súd z opatrnosti nariadil primárne návrat detí\nv sprievode otca... a matke uložil povinnosť zabezpečiť pre deti a otca ubytovanie mimo\n\n4\n\nsvojho bydliska. Deti tak ani po návrate nebudú v starostlivosti matky, takže akýkoľvek\npredpoklad týrania je vylúčený.“.\nV závere svojho odôvodnenia okresný súd zdôraznil, že „toto rozhodnutie nemá\nvplyv na kontakt otca s maloletými deťmi, ani ním nedochádza k odňatiu zo starostlivosti\notca. Maloleté deti sa do Spojeného kráľovstva majú vrátiť v sprievode otca. Matka je\noprávnená deti prevziať do svojej starostlivosti len v prípade, ak otec nebude rešpektovať\nrozhodnutie súdu.“.\nProti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.\nNamietal v ňom, že okresný súd „neprihliadol na výsluch, resp. názor a postoj maloletých\ndetí napriek tomu, že podľa čl. 13 Haagského dohovoru... justičný orgán môže odmietnuť\nnariadenie návratu dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo\nvek a stupeň vyspelosti, kedy je vhodné zohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné\npre rozhodnutie súdu je zistenie, že dieťa s návratom do miesta obvyklého pobytu nesúhlasí.\nSúd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť schopné\nsamostatne ho vyjadriť... súd síce maloleté deti vypočul, ale neprihliadol na ich názor\nv otázke návratu do Anglicka, teda dostatočne nezistil názor maloletých detí napriek tomu,\nže je v ich najlepšom záujme zistiť ich želanie a názor podľa článku 13 Dohovoru...\nz výsluchu kolíznej opatrovníčky z 25.4.2014 vyplýva, že z viacerých rozhovorov\ns maloletými deťmi je zrejmé, že opakovane vyjadrili svoj názor a postoj k matke,\nktorá neprimerane fyzicky reagovala na synove argumenty a vyjadrili aj svoj postoj\nk návratu do Anglicka... Kolízny opatrovník na základe svojich zistení navrhoval súdu,\naby prehodnotil a zvážil, či návrat detí do krajiny obvyklého pobytu je v ich najlepšom\nzáujme... V priebehu znaleckého dokazovania... obidve maloleté deti vyjadrili svoj názor,\nže chcú ostať doma na Slovensku.“.\nK argumentácii okresného súdu o ovplyvňovaní názorov a postojov maloletých detí\nk matke sťažovateľom tento v odvolaní uviedol, že „v znaleckom posudku č. 25/2014 je\njednoznačne napísané, že u detí neboli zistené sklony ku skresľovaniu skutočnosti,\nprestupovaniu nadmernej fantázie do hodnotenia reality, ich schopnosť objektívne\n\n5\n\nvypovedať vzhľadom k ich veku, rozumovej a pamäťovej kapacite je zachovaná. Tiež\nv znaleckom posudku je uvedené, že deti v zásade vypovedajú pravdu o tom, čo sa u nich\ndoma dialo, ako sa rodičia správali a že si nevymýšľajú situácie, čo svedčí o tom, že súd\nprvého stupňa mal pri rozhodovaní zohľadniť názor a želanie maloletých detí.“.\nSťažovateľ vyjadril presvedčenie, že «mal súhlas matky na odchod z Anglicka\ns maloletými deťmi, ktorý mu dala predtým, ako odišli na Slovensko. Je to zrejmé\nz videonahrávky, predloženej súdu prvého stupňa a okrem toho aj maloletý Viliam potvrdil,\nže „matka udelila súhlas otcovi na odchod s maloletými deťmi“... maloleté deti sú\nna Slovensku šťastné, preukázateľne sa zžili s prostredím na Slovensku, ktoré považujú\nza svoj domov.».\nUznesenie okresného súdu napadla odvolaním aj matka maloletých detí,\na to vo výroku o povinnosti zabezpečiť deťom a sťažovateľovi ubytovanie mimo jej bydliska\npo dobu jedného týždňa, ako aj vo výroku o povinnosti zdržať sa odobratia detí\nsťažovateľovi do rozhodnutia príslušného súdu v konaní o úpravu práv a povinností\nk maloletým deťom.\nKrajský súd uznesením č. k. 8 CoP 406/2014­253 z 27. októbra 2014 napadnuté\nuznesenie okresného súdu potvrdil. K odvolacím dôvodom sťažovateľa zdôraznil, že „tieto\ntvorili jeho obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom\nuznesení dostatočne vysporiadal“. Ďalej zdôraznil „základný cieľ“ právnej úpravy týkajúcej\nsa\n\npredmetu\n\nkonania,\n\na to\n\n„zaistenie\n\nbezodkladného\n\nnávratu\n\ndetí\n\nprotiprávne\n\npremiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte“. Súčasne doplnil,\nže „v tomto konaní súd nerozhoduje ani o výchove a výžive detí, ani o styku rodičov s deťmi,\nale výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Pokiaľ dôjde\nk protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh\nna vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí\nsúd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len\nvtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13, prípadne článku 20 Dohovoru\no občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí... Navyše článok 11\n6\n\nNariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003... zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní\no návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená\nv článku 13 písm. d/ dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností\npredvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté\nvhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.“.\nKrajský súd na podklade relevantnej právnej úpravy zosumarizoval, že „právny\nzáver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda splnenie troch\npredpokladov, a to existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase\npremiestnenia alebo zadržania a to buď spoločne alebo samostatne a porušenie\nopatrovníckeho práva“.\nVo vzťahu k prerokovávanej veci krajský súd dôvodil, že „obaja rodičia boli v čase\nzadržania maloletých detí na území Slovenskej republiky nositeľmi opatrovníckeho práva,\nt. j. práv a povinností súvisiacich so starostlivosťou o maloleté deti a ani jeden z nich\nnemohol samostatne rozhodnúť o mieste pobytu detí, resp. o jeho zmene bez súhlasu\ndruhého. V tomto prípade otec detí nepreukázal, že matka s trvalou zmenou miesta pobytu\ndetí zo Spojeného kráľovstva... na Slovensko súhlasila, hoci mu táto povinnosť vyplýva\nz článku 13 písm. a/ Dohovoru. Z uvedeného vyplýva záver, že k dohode rodičov o pobyte\ndetí na Slovensku nedošlo a keďže otec nedisponoval so súhlasom matky ani rozhodnutím\nsúdu o nezhode rodičov v podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou\nzmenou pobytu detí, došlo jeho svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva\nmatky k maloletým deťom a neoprávnenému zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého\npobytu detí. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o návrhu matky... dôsledne riadil\nčlánkom 11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky stanovené v článku\n11 ods. 4, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b/\nHaagského dohovoru, ak sa preukázalo, že sa vykonali primerané opatrenia\nna zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.“.\nPodľa názoru krajského súdu v posudzovanom prípade „neexistuje žiadne vážne\nnebezpečenstvo, že by návrat detí ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak\n7\n\npriviedol do neznesiteľnej situácie. Pri hodnotení týchto skutočností zobral do úvahy\naj Správu\n\noddelenia\n\nsociálnych\n\nslužieb\n\nLondýnskej\n\nmestskej\n\nčasti\n\n,\n\nz ktorej vyplynulo, že polícia urobila kontrolu blaha v rodine a neboli vznesené žiadne\nokamžité dôvody na znepokojenie ohľadne bezpečia detí, preto oddelenie sociálnych služieb\nnepodniklo v tomto štádiu žiadne ďalšie kroky a zároveň konštatoval, že v čase šetrenia dom\nobývaný rodinou bol čistý, uprataný a dobre udržiavaný, bol vhodný pre deti a na základe\nnávštevy\n\ndomu\n\n11.6.2014\n\npracovníčka\n\nnemala\n\nžiadne\n\nbezprostredné\n\ndôvody\n\nna znepokojenie vo vzťahu k domácemu prostrediu. Súd prvého stupňa napokon v záujme\nkomplexnej ochrany práv maloletých detí a otca podmienil návrat maloletých detí splnením\nprimeraných záruk, keď uložil matke povinnosť zabezpečiť otcovi a maloletým deťom\nna svoje náklady primerané ubytovanie na dobu jedného týždňa v Spojenom kráľovstve...\na tiež zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súdu\nv Spojenom kráľovstve... o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom.“.\nK odvolacej námietke sťažovateľa krajský súd uviedol, že «zisťovanie názoru\nmaloletých detí v súvislosti s návratom do miesta obvyklého pobytu tak Dohovor,\nako aj Nariadenie podmieňuje dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné ich\nnázory zohľadniť. V tomto prejednávanom prípade deti sú vo veku, kedy sú vývinovo stále\nveľmi sugestibilné, ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 25/2014..., navyše sú aj emočne\noslabené krízou medzi rodičmi a teda vypovedajú tak, ako to od nich očakáva otec. Deje sa\ntak na podklade emočných mechanizmov, teda isté katatímne (emočne podvedomo)\nskreslenie výpovede je prítomné. K ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca, je to\npriame aj nepriame ovplyvňovanie detí proti matke, keďže otec udržuje negatívny obraz\no matke, podkladom tohto jeho správania je nespracovaná trauma z nevery zo strany\npartnerky a nevylučuje sa ani motív pomsty z jeho strany. U oboch detí znalkyňa zistila\noslabenie ich emočných regulácií, ktoré oslabenie však nedosahuje traumatickej hĺbky\na postraumatických príznakov, pre ktoré by mohla byť stanovená diagnóza CAN syndróm\ntýraného, zneužívaného a zanedbaného dieťaťa. Vzhľadom na vek maloletých detí,\npredovšetkým maloletej\n\nje celkom zjavné, že mentálna vyspelosť detí nie je\n\nna úrovni, v ktorej by bolo možné predpokladať, že by boli schopné pochopiť predmet\n\n8\n\nkonania (čo robí problém častokrát aj osobám dospelým a práva znalým) a chápať pojem\nnávratu do miesta obvyklého pobytu a to aj s poukazom na záver znaleckého posudku...,\nže zo strany otca dochádza k zneužívaniu detí ako „svedkov“, negatívnemu ovplyvňovaniu\ndetí proti matke, získavaniu detí na svoju stranu, bráneniu v kontakte detí s matkou\na podobne.».\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „súd sa dostatočne\nnezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých, pričom taktiež nesprávne skonštatoval,\nže sťažovateľ rozhodnutie vytvoriť komplexnú rodinu a spolužitie v jednej domácnosti\nako aj krajinu obvyklého pobytu nespochybňoval. Podľa môjho názoru sťažovateľ počas\nkonania niekoľko krát uvádzal okolnosti, ktoré mal súd zohľadniť pri určovaní obvyklého\npobytu maloletých. Mám za to, že odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu je v tomto\nprípade nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentujú úvahy súdu, na základe ktorých mal\nza to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Spojené kráľovstvo...“.\nPodľa názoru sťažovateľa „v konaní nebolo prihliadnuté k najlepšiemu záujmu\nmaloletých detí. Súd pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového\nstavu, t. j. dostatočne nezistil a neobjasnil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat\nmaloletých detí do Spojeného kráľovstva... Prvostupňový súd v konaní neprihliadol\nna závery znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý objasnil prípadnú mieru\nnegatívneho dopadu nariadeného návratu do Spojeného kráľovstva... na obe maloleté deti,\nnakoľko mám za to, že návrat maloletých detí do Spojeného kráľovstva... môže vystaviť\nmaloleté deti vážnej duševnej ujme alebo inak neznesiteľnej situácie...“.\nĎalej sťažovateľ tvrdí, že „maloleté deti sa na Slovensku veľmi rýchlo adaptovali\nna nové prostredie, obe maloleté deti toho času navštevujú školské zariadenie v Slovenskej\nrepublike, komunikujú v slovenskom jazyku,... dokážu viesť dialóg, samostatne hodnotiť\nvlastný výkon a zvládajú zásady učiva v školskom zariadení, na základe čoho by ich\nnariadený návrat do Spojeného kráľovstva... znamenal ďalšiu podstatnú zmenu výchovného\nprostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo negatívny\nvplyv na ich ďalší vývoj... Sťažovateľ vytvoril na Slovensku pevné a stabilné výchovné\n9\n\nprostredie, po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľom žijú spoločne\nv domácnosti starých rodičov. Obe maloleté deti sú dostatočne zabezpečené i po\nmateriálnej a finančnej stránke, sťažovateľ maloletých detí dokáže obom maloletým deťom\nzabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť.\nMám za to, že návratom oboch maloletých detí do Spojeného kráľovstva... by bolo\nneprípustným spôsobom zasiahnuté do základných práv detí zakotvených v Dohovore\no právach dieťaťa..., nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, lásku,\nporozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc ako aj neprípustným\nspôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života...“.\nSťažovateľ zdôrazňuje tie časti znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvia\nklinickej psychológie detí a dospelých, z ktorých má vyplývať, že obe maloleté deti chcú\nostať na Slovensku. Nesúhlasí „s vyjadrením súdu, že znalkyňa nezistila v správaní matky\nk deťom nič, čo by potvrdilo otcove výroky o psychickom alebo fyzickom týraní detí...,\nnakoľko znalkyňa jasne uviedla, že u matky pozorovala nízku konformitu, sklony\nk agresívnejším reakciám, menej korigovanú priamosť. Pričom vie ťažko udržať blízkosť\na v hlbších nárokoch vzťahu môže zlyhávať.“.\nKrajský súd podľa sťažovateľa „nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia\nHaagskeho dohovoru..., keď vôbec neposudzoval najlepší záujem detí v tomto konaní\nale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že tento záujem vyžaduje vždy návrat“,\nhoci odmietnuť návrat umožňuje čl. 20 Haagského dohovoru. Ten podľa sťažovateľa\n„umožňuje\n\nv plnej\n\nmiere\n\nzohľadniť\n\nv konaní\n\no návrat\n\nnajlepší\n\nzáujem\n\ndieťaťa,\n\nktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej\nrepublike, ktorá je viazaná dohovorom o právach dieťaťa a Chartou EÚ.\nOdvolací súd tiež vôbec neaplikoval ustanovenie článku 3 Dohovoru o právach\ndieťaťa a článku X Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že návrat\nv zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky ale najlepší záujem dieťaťa\nmusí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od okolností každého\njednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie\n\n10\n\nrodičov, okolia a skúseností... V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí\nv konaní o návrat o to dôležitejšie, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky už\nbezmála rok, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by\nboli návratom do Spojeného kráľovstva... pretrhnuté. Návrat do Spojeného kráľovstva...\nspôsobí deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko.\nNa uvedené upozorňuje aj dôvodová správa k Haagskemu dohovoru v bode 36, kde uvádza,\nže časový faktor je rozhodujúci a upozorňuje na psychologické problémy, ktoré môže\nspôsobiť návrat detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe...“.\nSťažovateľ namieta, že „v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd\nporušil svojim postupom článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal\nz nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii článku 13b Haagskeho dohovoru,\nkeď sa obmedzil len na dôkazy výsluchov rodičov, maloletých, správy z úradov Spojeného\nkráľovstva a pritom nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat do Spojeného\nkráľovstva... a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí\nna Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa článku 13b) Haagskeho\ndohovoru“.\nSťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom\nrozhodol vo veci samej takto:\n„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014­213 zo dňa 08. júla 2014,\npostupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253 zo dňa 27. októbra 2014\nporušené bolo.\nPrávo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu\nKošice I sp. zn. 21P/46/2014­213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014­2013 zo dňa\n\n11\n\n08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253 zo dňa\n27. októbra 2014 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014­213\nzo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253\nzo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.\n21P/46/2014­213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n8CoP/406/2014­253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1\nDohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014­213 zo\ndňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253\nzo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa\npodľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I sp. zn.\n21P/46/2014­213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n8CoP/406/2014­253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľa na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014­213 zo dňa\n08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253 zo dňa\n27. októbra 2014 porušené bolo,\nUznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014­213 zo dňa 08. júla 2014,\nUznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014­253 zo dňa 27. októbra\n2014, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľ si uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania vo výške 284,04 Eur...“\nV sťažnosti\n\nsťažovateľ\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nnavrhol\n\naj\n\nnapadnutého uznesenia okresného súdu i uznesenia krajského súdu.\n\n12\n\nodklad\n\nvykonateľnosti\n\nÚstavnému súdu doručila 12. januára 2015 prostredníctvom svojej právnej\nzástupkyne matka maloletých detí vyjadrenie k sťažnosti. V ňom uviedla, že „nemá\nv zmysle právnych predpisov postavenie účastníčky, ani vedľajšej účastníčky v konaní\no sťažnosti sťažovateľa. Nakoľko však rozhodnutím Ústavného súdu... môžu byť dotknuté jej\nzákladné práva a slobody“, považuje „za potrebné... zaujať k sťažnosti... meritórne\nstanovisko, ktoré by malo byť ústavným súdom pri jeho rozhodovaní zohľadnené“. Následne\nvo svojom vyjadrení matka maloletých detí argumentuje v prospech záveru o nedostatku\nprávomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, v prospech záveru o podaní sťažnosti\nneoprávnenou osobou, v prospech záveru o neprípustnosti sťažnosti, ako aj jej zjavnej\nneopodstatnenosti. Požiadala aj o „urýchlené rozhodnutie vo veci“, lebo jej bolo\n„Okresným súdom Poprad oznámené, že nemieni vo výkone rozhodnutia pokračovať\naž do rozhodnutia Ústavného súdu SR“.\nII.\nV zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd ešte pred tým, ako pristúpi k predbežnému prerokovaniu predloženej\nsťažnosti, považoval za potrebné zaujať postoj k procesnému postaveniu matky maloletých\ndetí, ktorá 12. januára 2015 doručila ústavnému súdu svoje stanovisko k sťažnosti\nsťažovateľa.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 21 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“), podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto\n\n13\n\npostavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké\npráva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba samy za seba.\nV období po nadobudnutí účinnosti novelizácie zákona o ústavnom súde vykonanej\nzákonom č. 226/2000 Z. z. (1. augusta 2000) zákon o ústavnom súde ale už na rozdiel\nod iných typov konaní (napr. konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1\nústavy, pozn.) nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v rámci konania o sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy, pričom vzhľadom na citovaný text § 21 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde nemožno na tieto účely (na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka fyzickej osobe\nalebo právnickej osobe, ktorá môže byť predmetným konaním a rozhodnutím ukrátená\nna svojich právach, resp. chránených záujmoch) primerane použiť ani ustanovenia zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd k doručenému stanovisku matky maloletých detí\nneprihliadal.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predpisov každý návrh\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní\nsp. zn. 21 P 46/2014\n\n14\n\nPodľa ustálenej judikatúry čl. 127 ods. 1 ústavy limituje hranice právomoci\nústavného súdu, a to tým spôsobom, že sťažovatelia majú právo domáhať sa ochrany\nzákladných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak im túto ochranu nemôžu\nposkytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou\núčinnej ochrany základných práv sťažovateľa bol okrem iného aj riadny opravný prostriedok\n– odvolanie, ktorý vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta,\nvyužil a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných\npráv a slobôd.\nÚstavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného\nčl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu\nako súdu prvostupňového, pretože ho preskúmal krajský súd v konaní o odvolaní\nsťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom krajského súdu v konaní sp. zn. 8 CoP 406/2014\nPodľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní... rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala...\nv jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n15\n\nOdôvodnenie predbežne prerokúvanej sťažnosti neakcentuje pochybenia postupu\nkrajského súdu, ktoré by explicitne alebo implicitne svedčali v prospech porušenia\nniektorého z citovaných ustanovení bez súvislosti s ostatnými ustanoveniami. Ústavný súd\npreto posudzoval porušenie uvedených ustanovení spoločne, vychádzajúc pritom z ustálenej\nrozhodovacej praxe, podľa ktorej je čl. 46 ods. 1 ústavy primárnou ústavnou bázou\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany (mutatis mutandis I. ÚS 26/94, I. ÚS 28/01),\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 49/01, I. ÚS 130/2012,\nII. ÚS 274/2013 a ďalšie).\nOkrem toho ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nSťažovateľ namieta porušenie uvedených základných práv zaručených ústavou\na práva zaručeného dohovorom na niekoľkých úrovniach.\n1. V prvom rade kritizuje všeobecné súdy konajúce v jeho veci, že sa dostatočne\nnezaoberali „otázkou obvyklého pobytu maloletých“. Označené kritérium je významné\nvzhľadom na jeho používanie v právnej úprave Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch\nmedzinárodných únosov detí.\nPri preskúmavaní formulovanej námietky sťažovateľa ústavný súd musel prihliadať aj\nna vlastnú ustálenú judikatúru, podľa ktorej na odôvodnenie napadnutého uznesenia\nkrajského súdu a odôvodnenie uznesenia okresného súdu nemožno nazerať izolovane,\npretože tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05).\n\n16\n\nOkresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia (s. 24 a 25) zrozumiteľne uviedol,\nže hoci sa maloleté deti narodili na Slovensku, „na základe rozhodnutia oboch rodičov sa\nrodina ako celok presťahovali v roku 2007 do Spojeného kráľovstva... a tam až do februára\n2014 žili v spoločnej domácnosti. Z uvedeného mal súd preukázané, že deti nadobudli\nrozhodnutím\n\noboch\n\nrodičov\n\nobvyklý\n\npobyt\n\nna\n\núzemí\n\nSpojeného\n\nkráľovstva,\n\npričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spolužitie v jednej domácnosti otec\nv konaní nijako nespochybnil. Ďalej o úmysle rodiny zotrvať v Spojenom kráľovstve svedčí\naj skutočnosť, že sa s matkou dohodli na zmene základnej školy, kam mala maloletá\nnastúpiť od septembra 2014.\n\nmal v tejto škole pokračovať v štúdiu\n\nvo vyššom ročníku.“.\nSťažovateľ ústavnému súdu fotokópiu svojho odvolania proti uzneseniu okresného\nsúdu nedoručil, preto pre ústavný súd preukázaným obsahom odvolania (a jeho dôvodov) je\nlen jeho rekapitulácia v odôvodnení uznesenia krajského súdu. Z nej nevyplýva, že by\nsťažovateľ v odvolaní nesprávne právne posúdenie pojmu „obvyklý pobyt“ okresným súdom\nnamietal.\nV prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní\nv konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol\nv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc\n(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014).\nS poukazom na rekapitulované zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nemá\nprávomoc preskúmavať námietku nesprávneho právneho posúdenia pojmu „obvyklý pobyt“\nkrajským súdom v uznesení napadnutom sťažnosťou sťažovateľa.\n2. Ďalšia námietka sťažovateľa cieli na vyhodnotenie znaleckého posudku\nvypracovaného v žalovanom súdnom konaní. Sťažovateľ nesúhlasí s vyhodnotením\nuvedeného dôkazného prostriedku a na rozsiahlom priestore v dôvodoch svojej sťažnosti\npolemizuje s hodnotením všeobecných súdov a zdôrazňovaním potreby rešpektovať najlepší\nzáujem detí prednáša vlastné alternatívne hodnotenie na podklade podrobných tvrdení\no adaptácii maloletých detí v sociálnom prostredí na Slovensku.\n17\n\nZ princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov (I. ÚS 67/06). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie (teda\nnajmä čl. 46 až čl. 50 ústavy) rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“\nhodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám\nnestotožňoval (II. ÚS 593/2011).\nV tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že znalecký posudok je iba jedným\nz dôkazných prostriedkov v občianskom súdnom konaní, pričom vo všeobecnosti jeho\ndôkazná hodnota je rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov.\nV občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov,\nktorá konajúcemu súdu ukladá hodnotiť poznatky získané z vykonaného dôkazného\nprostriedku samostatne, ale i vo vzájomnej súvislosti s poznatkami získanými z iných\nvykonaných dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo\npočas konania najavo (§ 132 OSP). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získané\nzo znaleckého posudku v súvislosti s inými poznatkami získanými v procese dokazovania,\nnemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov nič\nvyčítať (m. m. III. ÚS 322/08).\nÚstavný súd tu poukazuje na dôvody krajského súdu, ktorý obsah znaleckého\nposudku zjavne vyhodnocoval v spojení so skutkovými okolnosťami plynúcimi z výsluchov\nsťažovateľa, maloletých detí, aj ich matky. Krajský súd s ohľadom na vek maloletých detí\nakcentoval ich sugestibilitu a emočné oslabenie v dôsledku krízy medzi rodičmi.\nAk v spojení s tým „k ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca... keďže otec udržuje\nnegatívny obraz o matke“, a dochádza k „získavaniu detí na svoju stranu, bráneniu\nv kontakte detí s matkou“, nemožno krajskému súdu vytknúť záver, že „mentálna vyspelosť\ndetí nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné predpokladať, že by boli schopné pochopiť\npredmet konania... a chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu...“. Krajský súd cez\nprizmu citovaných názorov potom vyhodnocoval aj výpovede maloletých detí, ktoré na prvý\npohľad naznačovali túžbu zotrvať na Slovensku a nevracať sa do Spojeného kráľovstva.\n\n18\n\nPri prieskume citovaných záverov pritom nemožno opomenúť krajským súdom\nviackrát zdôraznený účel konania vedeného pred okresným súdom a krajským súdom,\na to „zaistenie\n\nbezodkladného\n\nnávratu\n\ndetí\n\nprotiprávne\n\npremiestnených\n\nalebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte“. To plne korešponduje so znením čl. 1\npísm. a) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Súčasne\nkrajský súd zdôraznil, že v predmetnom konaní súd „nerozhoduje ani o výchove a výžive\ndetí, ani o styku rodičov s deťmi...“.\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol\nalebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového\nstavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,\nže môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva\nalebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by\nmali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nO zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla\nvtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne\nrozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej\nlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n\n19\n\nV citovaných pasážach odôvodnenia krajského súdu nepostrehol ústavný súd žiadne\nsignály arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Krajský súd sa správne neobmedzil\npri zisťovaní skutočného stavu veci iba na znalecký posudok, ale rešpektujúc ustanovenie\n§ 132 OSP vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov, ktoré oba všeobecné súdy\nv odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne vyhodnotili a pri formovaní záverečného úsudku\no predmete konania prihliadali na všetky relevantné skutočnosti. Hodnotenia dôkazov\nnevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili\ndo nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho\nodôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa zaoberal relevantnými\nnámietkami sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní.\n3. Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti zakladajúce sa na tvrdení, že „maloleté deti sa\nna Slovensku veľmi rýchlo adaptovali... toho času navštevujú školské zariadenie\nv Slovenskej republike, komunikujú v slovenskom jazyku... dokážu viesť dialóg, samostatne\nhodnotiť vlastný výkon a zvládajú zásady učiva v školskom zariadení, na základe čoho by\nich nariadený návrat do Spojeného kráľovstva... znamenal ďalšiu podstatnú zmenu\nvýchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo\nnegatívny vplyv na ich ďalší vývoj... Sťažovateľ vytvoril na Slovensku pevné a stabilné\nvýchovné prostredie, po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľom žijú\nspoločne v domácnosti starých rodičov. Obe maloleté deti sú dostatočne zabezpečené\ni po materiálnej a finančnej stránke, sťažovateľ maloletých detí dokáže obom maloletým\ndeťom zabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť“, ústavný súd konštatuje, že citovaná\nčasť argumentácie procesne ani ústavno­právne nepatrí do konania vedeného pred ústavným\nsúdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ide o dôvody, ktoré môžu svoju právnu relevanciu nájsť\nv konaní pred všeobecnými súdmi.\nÚstavný súd totiž nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,\na tak mu ani nepatrí hodnotenie všetkých citovaných skutkových tvrdení, ktoré sa zjavne\nviažu na konanie vo veci nariadenia návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.\nToto konanie nespadá do kompetencie ústavného súdu, preto nemožno od neho očakávať, že\n\n20\n\nhodnovernosť predmetných tvrdení bude dôkazne skúmať a následne právne vyhodnocovať.\nÚlohou ústavného súdu je v tomto prípade chrániť právo účastníka konania na spravodlivý\nproces, ktoré je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich\nvyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za\npredpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté\nv zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces (napr. I. ÚS 292/08).\nÚstavný súd už konštatoval, že známky arbitrárnosti či neudržateľnosti skutkových\na právnych záverov krajského súdu boli pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vylúčené.\nPlatí to aj vo vzťahu k povinnosti krajského súdu vysporiadať sa s okolnosťami prípadu,\nktoré samy osebe mohli na prvý pohľad svedčať v prospech zamietnutia návrhu matky\nmaloletých detí na nariadenie ich návratu do krajiny obvyklého pobytu. Ako však už bolo\nuvedené, povinnosťou všeobecného súdu je hodnotiť dôkazy nielen jednotlivo,\nale aj vo vzájomných súvislostiach (§ 132 OSP). Ak konajúci všeobecný súd formulovanú\npovinnosť splní, potom vôbec nemožno vylúčiť, že jeho komplexný a definitívny skutkový,\nči právny záver nebude pôsobiť súladne s poznatkom vyplývajúcim prima facie\nz konkrétneho jednotlivého dôkazu. Popísaný výsledný stav však nemožno hodnotiť ako\nporušenie základných práv účastníka konania len preto, že bol v konaní neúspešný.\nAk teda sťažovateľ zvýrazňoval tie závery znaleckého posudku, ktoré boli kritické\nvoči výchovným dispozíciám matky maloletých detí, potom ústavný súd považuje\nza potrebné zdôrazniť konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého „cieľom tohto konania\nje zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené z krajiny svojho\nobvyklého pobytu“, pričom „návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu\nneznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča\núnoscu“. V nadväznosti na to krajský súd zhodnotil, že sťažovateľ „premiestnil maloleté\ndeti do Slovenskej republiky. Premiestnením maloletých detí... bolo porušené právo\nstarostlivosti o dieťa, ktoré majú rodičia spoločne v štáte, v ktorom maloleté deti mali svoj\n\n21\n\nobvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením. Za tohto stavu sú splnené podmienky\nDohovoru, že premiestnenie je potrebné považovať za protiprávne.“.\nNavyše, nemožno v súvislosti so sťažovateľovou kritikou matky maloletých detí\nopomenúť tretí a štvrtý výrok prvostupňového uznesenia okresného súdu, ktoré boli\npotvrdené uznesením krajského súdu a ktoré svojím obsahom nastoľujú výrazný prvok\nproporcionality v nezosúladiteľných záujmoch sťažovateľa (otca) a matky maloletých detí,\npretože ukladajú povinnosť matke zabezpečiť ubytovanie sťažovateľovi i deťom mimo jej\nbydliska, ako aj zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súdu\nv konaní o úpravu práv a povinností k deťom. Vykonanie uznesenia tvoriaceho výstup\nsťažnosťou namietaného postupu krajského súdu preto nie je spôsobilé bez ďalšieho otvoriť\ncestu prípadnému negatívnemu výchovnému vplyvu matky na maloleté deti.\n4. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, a síce že napadnutým uznesením nebol\nzohľadnený najlepší záujem maloletých sťažovateliek, ktorý musí byť podľa čl. 3 ods. 1\nDohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa\nmaloletých detí, ústavný súd dôvodnosť tejto námietky nezistil. Krajský súd v napadnutom\nuznesení\n\nzrozumiteľne\n\nvyložil\n\ncieľ\n\naplikovaných\n\nustanovení\n\nDohovoru\n\no občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj čl. 11 nariadenia Rady\n(ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov\nv manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje\nnariadenie Rady (ES) č. 1347/2000, a to že najlepším záujmom dieťaťa je v prípade\nneoprávneného premiestnenia dieťaťa do inej krajiny vždy jeho návrat do krajiny obvyklého\npobytu. V okolnostiach prípadu teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za arbitrárne.\nOpätovne tu ústavný súd zdôrazňuje, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a\nvýznam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Nesúhlas sťažovateľa s obsahom\nuznesenia krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom\no jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor\nvšeobecného súdu svojím vlastným. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a\n22\n\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom\núčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).\n5. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd dospel k svojim záverom logickým\na ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel\na zmysel. Pri predbežnom prerokovaní nezistil ústavný súd žiadne skutočnosti signalizujúce\nmožnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľom formulované argumenty\nformulované v bodoch 2 až 4 nenaznačujú ústavno­právne relevantnú súvislosť medzi\nnamietaným postupom krajského súdu (a najmä jeho rozhodnutím) a základným právom\nna rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základným právom\nna prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tomto kontexte ústavný súd nezistil závažné\nporušenia procesno­právnych predpisov, ktoré by mohli dosahovať ústavnú relevanciu,\na vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti\nv časti namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48\nods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nK namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach dieťaťa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 8 CoP 406/2014\nPodľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým\nhľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými\nalebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo\nzákonodarnými orgánmi.\nPodľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou\nDohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná\n23\n\npre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov\nalebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné\nzákonodarné a správne opatrenia.\nV petite sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde), sťažovateľ navrhuje vysloviť, že bolo porušené „Právo sťažovateľa na zohľadnenie\nzáujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa...“ a „Právo\nsťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2\nDohovoru o právach dieťaťa“. Sťažovateľ teda nenavrhuje ústavnému súdu vysloviť\nporušenie práv maloletých detí, ale svojich práv.\nZ dikcie oboch citovaných ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa (ako aj\nzo samotného názvu tejto medzinárodnej zmluvy) vyplýva, že ich cieľom je ochrana práv\ndetí. Tomu zodpovedá aj explicitná konštrukcia jednotlivých ustanovení priznávajúcich\nčiastkové práva dieťaťu, ktorým sa podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozumie každá\nľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa\nna dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. V posudzovanom prípade by sa tak\nústavno­súdnej ochrany mohli domáhať maloleté deti –\n\na\n\n, ktoré však\n\nako navrhovatelia (sťažovatelia) označení nie sú.\nZ doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany\nzákladných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine\nv záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Tým,\nže sťažovateľ do petitu svojej sťažnosti pojal aj práva garantované Dohovorom o právach\ndieťaťa, domáha sa ochrany práv niekoho iného, nie svojich práv. Preto v tejto časti je\nsťažnosť podaná zjavne neoprávnenou osobou.\nK namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 2 ods. 2 ústavy a práva\nzaručeného\n\nčl.\n\n8\n\nods.\n\n1\n\ndohovoru\n\nsp. zn. 8 CoP 406/2014\n\n24\n\npostupom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nv konaní\n\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n\nSťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré tvorí súčasť\nzákladných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo\naplikovateľného ustanovenia v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení\nzákladných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,\nI. ÚS 485/2010). V tejto časti je preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnená.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nVšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv\na práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne\nporušil ústavno­procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade\nby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom\nochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by\ntakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných\nsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,\naby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia\npod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\nKeďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom\nkrajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti\nsťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy zaručeného čl. 8\nods. 1 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu\nmedzi právami hmotno­právneho charakteru a ústavno­procesnými princípmi z perspektívy\nich možného porušenia.\n\n25\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci (aj o návrhu na dočasné opatrenie)\nopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. apríla 2015\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-zákonnosť", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "sekundárne porušenie", "konanie pred ústavným súdom-oprávnenie na podanie návrhu", "osoba-neoprávnená", "maloletý-obvyklý pobyt", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2014 z 23. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-23", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e91eb5d-ad0b-49f9-ae84-01b193afed0b"}, {"guid": "ussr:e7912588-c4d6-4cba-b294-517dfbd68597", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 274/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/2013 z 16. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7912588-c4d6-4cba-b294-517dfbd68597"}, {"guid": "ussr:8385882d-1fdd-4744-b4ee-e4c388af358e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 130/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 130/2012 z 9. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8385882d-1fdd-4744-b4ee-e4c388af358e"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:efe87156-9bed-4a63-9560-8a8b67f4c4d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 485/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 485/2010 z 14. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-14", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:efe87156-9bed-4a63-9560-8a8b67f4c4d0"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:cfbd8c7b-29b0-400e-b783-54a077d21104", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 322/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 322/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfbd8c7b-29b0-400e-b783-54a077d21104"}, {"guid": "ussr:f9a0275f-5a48-4f0f-ba4b-169f9a0722ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 292/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 292/08 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9a0275f-5a48-4f0f-ba4b-169f9a0722ac"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:71120257-48e7-4f75-abcc-baab7f03174a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:71120257-48e7-4f75-abcc-baab7f03174a"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/06 z 7. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-07", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3"}, {"guid": "ussr:2aff96f2-5bac-436e-bed8-102368a14566", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aff96f2-5bac-436e-bed8-102368a14566"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:c1365728-4259-469a-aa80-3d2ee013a8fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 32/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/06 z 22. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-22", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1365728-4259-469a-aa80-3d2ee013a8fe"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:499d34d0-a164-4909-b965-5b65b414879d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 28/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/01 z 13. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-13", "citacie_n": 964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499d34d0-a164-4909-b965-5b65b414879d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4175cdc6-9fae-4a99-98a7-ec4e952bf4c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 601/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 601/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1"}, {"guid": "ussr:e117548d-f00a-41ac-b1ea-9b47cf273c9b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.498.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 498/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2015 z 20. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.498.2015.1"}]}