{"guid": "ussr:ab0d48c4-d91a-4809-9ee1-8f1c2377040c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 114/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-06-02", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ab0d48c4-d91a-4809-9ee1-8f1c2377040c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 114/2015­27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra\nDobríka o prijatej sťažnosti\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátska kancelária,\nHolubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013\ntakto\nrozhodol:\n\nZákladné právo\n\n, na súdnu ochranu zaručené v čl.\n\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája\n2013 z r u š u j e\n\na vec v r a c i a\n\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\n\nkonanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý\n, uhradiť trovy konania v sume 424,16 € (slovom štyristodvadsaťštyri eur a šestnásť\n\ncentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária,\nHolubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. III. ÚS 114/2015­11 z 8. apríla 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného\ntrestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. PK–2 T 10/2009­1915\nzo 16. novembra 2011 uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej\nnenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol\npodľa § 160a ods. 1 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva\nroky, ktorého výkon bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona\npodmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona\nza použitia § 53 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 438b zákona č. 498/2008 Z. z.,\nktorým sa menia zákony v oblasti trestného práva v súvislosti so zavedením meny euro\nv Slovenskej republike, bol sťažovateľovi uložený peňažný trest vo výmere 90 378 Sk,\n2\n\nv prepočte 3 000 €. Napokon špecializovaný súd podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona\nustanovil pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest\nodňatia slobody na 3 mesiace.\nProti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 5 To 3/2012 z 31. mája 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) ako nedôvodné zamietol.\nUznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2012 sťažovateľ napadol dovolaním\nz 24. septembra 2012.\nNásledne v tejto trestnej veci špecializovaný súd uznesením č. k. PK­2 T 10/2009­\n1997 z 29. januára 2013 rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie prezidenta Slovenskej\nrepubliky z 2. januára 2013 uverejnenej pod č. 1/2013 Z. z., na základe čoho bol\nsťažovateľovi odpustený právoplatne uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon bol\npodmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V tejto\nsúvislosti listom č. k. PK­2 T 10/2009­2001 z 25. februára 2013 špecializovaný súd vyzval\nsťažovateľa na oznámenie jeho stanoviska, či naďalej trvá na podanom dovolaní. Na výzvu\nsťažovateľ reagoval oznámením, že na dovolaní trvá v celom rozsahu.\nNajvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 mimoriadny opravný\nprostriedok sťažovateľa podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako neprípustný,\nlebo smeroval proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti\nktorému nie je možné v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dovolanie\npodať. Dovolací súd pritom vychádzal zo zákonnej fikcie neodsúdenia sťažovateľa\npredpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a 5 a § 32 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“), t. j.\nzahladenie odsúdenia sťažovateľa vykonaním peňažného trestu a amnestiou prezidenta\n\n3\n\nSlovenskej republiky vzťahujúcou sa na sťažovateľovi uložený podmienečný trest odňatia\nslobody.\nPodľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 30. mája 2013 porušil jeho\nzákladné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé\nsúdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že „jeho rozhodnutie... je\nv značnej miere arbitrárne a svojvoľné. Ak zahladeniu odsúdenia napr. amnestiou v zmysle\nustanovenia § 92 ods. 5 Tr. zák., ale aj zaplatením peňažného trestu v zmysle ustanovenia\n§ 92 ods. 2 Tr. zák., priznáva prostredníctvom dobrodenia zákonodarcu... účinky zániku\nodsudzujúceho rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo vo svojom rozsudku sp. zn.: 3 Tdo 6/2011\n16. 03. 2011 vyslovil porušenie zákona právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn.: 1 To 47/2010 zo dňa 15. 06. 2010 a tento zrušil. V tomto konaní išlo o dovolanie\nobvineného, ktorý po doručení napadnutého rozsudku Krajského súdu v Žiline zaplatil\npeňažný trest... Aj na jeho osobu sa teda vzťahovala rovnaká argumentácia... údajne\nneexistujúceho\n\nodsudzujúceho\n\nrozhodnutia.\n\nKaždý\n\nobvinený\n\npo\n\nprávoplatnosti\n\nodsudzujúceho rozsudku zaplatí peňažný trest pre hrozbu nariadenia náhradného trestu\nodňatia slobody... No nikdy to neznamenalo, že rozhodnutie sa pre túto skutočnosť stalo\nnespôsobilým pre podanie dovolania... Prečo v tejto veci odsudzujúce rozhodnutie aj\nnaďalej existovalo, resp. bolo spôsobilé byť predmetom pozitívneho dovolacieho\nrozhodnutia pre dovolateľa, a v mojej veci nie? V oboch prípadoch účinky odsúdenia\nspočívajúce v zmenšení majetku, teda v zásahu do majetkovej sféry jednotlivca, naďalej\ntrvajú a nestrácajú sa zahladením. ...je zrejmé, že dovolací súd nerozhoduje rovnako pri\nposudzovaní účinkov zahladenia odsúdenia... Nie je mi známe jediné rozhodnutie..., kde by\nzahladenie odsúdenia... malo za následok samo osebe odmietnutie dovolania podľa\nustanovenia § 382 písm. f) Tr. por...\nK amnestii prezidenta môžem uviesť len toľko, že na mojej osobe neleží žiadna\nzodpovednosť za jej udelenie... Určite nie je... jej účelom spôsobovať odopretie práva na\nmimoriadny opravný prostriedok...“.\nSťažovateľ je presvedčený, že «Zahladenie odsúdenia nemá silu zmeniť vinu\nvyslovenú právne relevantným spôsobom. Navyše, túto silu nemá ani v inej, hoci dovolacím\nsúdom tvrdenej rovine. Tu je dovolací súd usvedčovaný z neznalosti zákona a zásada iura\nnovit curia neplatí. Ako mám preukazovať stav svojej bezúhonnosti pri prijímaní\n4\n\ndo zamestnania, čo by podľa názoru dovolacieho súdu malo byť „zaručené“, keď som lekár\na na výkon lekárskeho povolania sa vzťahuje o. i. aj ustanovenie § 31 ods. 1 písm. d)\nv spojení s ustanovením § 38 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona NR SR č. 576/2004 Z. z.\n[správne má byť zákon č. 578/2004 Z. z., pozn.] o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,\nzdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctva a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení? Teda zahladenie odsúdenia nemá\nv mojom prípade ani tie účinky, ktoré mu pripisuje dovolací súd.».\nSťažovateľ zastáva názor, že dovolací súd mu napriek tomu, že sa svojho „ústavného\npráva domáhal v medziach zákona, uprel právo na prístup k súdu a na spravodlivé\nprejednanie veci môjho dovolania. Nie je mi zrejmé, akým výkladom právnej normy dospel\ndovolací súd k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie\nnie je prípustné, pokiaľ úplne zrejme ide o dovolanie proti rozhodnutiu v zmysle ust. § 368\nods. 2 písm. h) Tr. por.. Toto rozhodnutie predsa stále existuje, a je takej povahy, že proti\nnemu podľa zákona právo podať dovolanie je prípustné. Jeho povahu prezident nezmenil.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:\n„Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. 05. 2013 porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa\n30. 05. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia\nv sume 275,94,­ EUR... na účet jeho právneho\nzástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, advokáta, so sídlom Holubyho ul. č. 51, 036 01\nMartin... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nPredsedníčka najvyššieho súdu prípisom č. k. KP 3/2015­23 zo 7. mája 2015\npredložila vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu „TdoV“ k prijatej sťažnosti,\nv ktorom okrem iného uviedol:\n5\n\n„Ústavnú sťažnosť... považujem za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu\nna ďalšie konanie ju navrhujem odmietnuť...\nS tvrdeniami sťažovateľa prezentovanými v ústavnej sťažnosti sa nestotožňujem.\nRozhodnutie dovolacieho súdu považujem za vecne správne, náležite odôvodnené\na vnútorne konzistentné, ktoré plne rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v danej otázke...\nV § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, proti ktorým je možné podať\ndovolanie, ak Trestný poriadok neustanovuje inak. Pod písm. a) sa uvádza rozsudok\na trestný rozkaz bez bližšej špecifikácie. V nadväznosti na ďalšie ustanovenia Trestného\nporiadku je zrejmé, že sa má na mysli odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok, pričom\nodsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. je taký, ktorý obsahuje výrok\no vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne ďalšie\nvýroky o náhrade škody, ochrannom opatrení. Pod pojmom odsudzujúci rozsudok je\npotrebné rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa\nhľadí ako na odsúdeného.\nV posudzovanom prípade došlo u obvineného\nk zahladeniu odsúdenia v zmysle § 92 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. Dovolací súd rozhodol\no dovolaní, berúc do úvahy najmä rovnosť strán a stabilitu právnych vzťahov. Vzhľadom na\nzákonnú fikciu neodsúdenia (§ 93 ods. 1 Tr. zák.), z ktorej trestný zákon nepripúšťa pre\ntento prípad výnimku (ako v prípade uvedenom v § 61 ods. 7 Tr. zák.), považoval\nrozhodnutie právne za neexistujúce, proti ktorému nie je možné podať dovolanie. Ide pritom\no ustálenú rozhodovaciu prax všetkých senátov najvyššieho súdu.\nPripomíname, že by nebolo ani žiaduce, aby v prípade, keď páchateľ bol právoplatne\nodsúdený a došlo už aj k účinkom zahladenia odsúdenia, mohol generálny prokurátor alebo\nminister spravodlivosti podať dovolanie v neprospech tejto osoby (a napríklad žiadať\nna základe revízie použitej právnej kvalifikácie o sprísnenie pôvodne uloženého trestu).\nDobrodenie, ktoré zákonodarca dáva v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie osoby,\nktorej odsúdenie bolo zahladené, by strácalo svoj zmysel.\nRovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj\nopak, a síce, že ani na základe dovolania obvineného (alebo podaného v prospech\n6\n\nobvineného) nie je možné právoplatné odsúdenie s dôsledkami následne nastalej fikcie\nneodsúdenia meniť.\nZákonná zmena, ktorá by v prípade, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol\nodsúdený, umožňovala dovolanie podať len v prospech obvineného, bola zástupcami\nnajvyššieho súdu navrhnutá v komisii pre novelizáciu Trestného zákona a Trestného\nporiadku...\nDe lege lata zastávame právny názor, že následky zahladenia odsúdenia na základe\nrozhodnutia súdu alebo zákonnej fikcie platia generálne a nevzťahujú sa len na prípad,\nv ktorom zákon také účinky pre použitie určitého inštitútu výslovne neguje...\nAk sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený a taký účinok nastal u všetkých\ntrestov uložených právoplatným rozsudkom alebo trestný rozkazom, dotknuté rozhodnutie\nnemožno preskúmať v dovolacom konaní a dovolací súd dovolanie, ktoré bolo podané\nnapriek účinkom zahladenia odsúdenia u napadnutého rozhodnutia, odmietne podľa § 382\npísm. f) Trestného poriadku.“\nPredsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti.\nK vyjadreniu predsedu konajúceho senátu najvyššieho súdu sťažovateľ (jeho právny\nzástupca) zaujal listom z 21. mája 2015 takéto stanovisko:\n«Podstatou stanoviska je opakovanie argumentácie sťažnosťou napadnutého\nuznesenia sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. mája 2013, pre ktoré považuje Najvyšší súd\nSlovenskej republiky moju sťažnosť za vecne neopodstatnenú. Mám zato, že som uvedenú\nargumentáciu vyvrátil už dôvodmi, o ktoré opieram podanú sťažnosť... Najvyšší súd\nSlovenskej republiky však naviac poukazuje na svoje viaceré rozhodnutia... a na\nrozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014.\nNie je však zrejmé, prečo sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezameral na vlastný\nrozsudok sp. zn.: 3 Tdo 6/2011 zo dňa 16. marca 2011, ktorým som v podanej sťažnosti\nargumentoval. Z toho rozsudku je úplne zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnevidel v zahladenom odsúdení... prekážku meritórneho rozhodnutia a to v prospech\n7\n\nodsúdeného. Takéto rozdiely v rozhodovaní neprispievajú k presvedčivosti a váhe súdnych\nrozhodnutí...\nRovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky neargumentuje vlastným rozhodnutím\nsp. zn.: 2 Tdo 16/2013 zo dňa 14. mája 2013, ktoré stálo na identickej argumentácii\na dôvodoch ako aj doručené stanovisko zo dňa 4. mája 2015. Toto rozhodnutie však bolo\ndruhým výrokom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 529/2013\nzo dňa 15. apríla 2015 zrušené a to ako následok porušenia základného práva na súdnu\nochranu... a práva na spravodlivé súdne konanie... ...dôvody, ktoré viedli k vydaniu nálezu\nII. ÚS 529/2014 dňa 15. apríla 2015, sú použiteľné podľa môjho názoru aj pre potreby\nrozhodnutia o mojej sťažnosti.\n...Dňa 18. marca 2015 Ústavný súd Slovenskej republiky… prijal uznesením\nstanovisko vo veci vedenej pod sp. zn.: PLz. ÚS 4/2015, nasledovného znenia:\n„Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest\nvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len\nz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom\na v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva\nna súdnu ochranu“...\nDôvody podanej sťažnosti sa podľa môjho názoru čiastočne prelínajú z odôvodnením\nuznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 sp. zn.: PLz. ÚS\n4/2015... Účinky v zmysle ustanovenia § 93 ods. 1 Tr. zák. sú spoločné pre zahladenie\nodsúdenia bez ohľadu na to, čo viedlo k zahladeniu (výkon trestu, súdne rozhodnutie,\nrozhodnutie prezidenta republiky, teda § 92 Tr. zák. v jeho celosti)...\nVzhľadom k vyššie uvedenému teda trvám na podanej sťažnosti a oproti pôvodne\nnavrhovanému výroku o náhrade trov konania, tento mením v súvislosti s podaným\nvyjadrením tak, že navrhujem priznať mi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,16,­\nEUR..., ktorú bude Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet môjho\nprávneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.»\nRovnako sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n8\n\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\n9\n\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPredmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 114/2015­11\nz 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013,\nku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako také, ktoré\nbolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a to z dôvodu, že\nsťažovateľovo odsúdenie bolo zahladené jednak na základe vykonania uloženého peňažného\ntrestu jeho zaplatením [§ 92 ods. 2 v spojení s § 32 písm. d) nového Trestného zákona]\na jednak na základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o amnestii z 2. januára\n2013 uverejneného pod č. 1/2013 Z. z. (§ 92 ods. 5 nového Trestného zákona), ktorým\nv čl. I odpustil tresty odňatia slobody právoplatne uložené predo dňom tohto rozhodnutia,\nktorých výkon bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na páchateľa hľadí, ako keby\nnebol odsúdený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na\nto, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli\n10\n\nvyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho\nveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k\nreálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije\nústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\nZ pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna\naplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných\npráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto\npráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža\nkolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej\naplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou\nústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,\nnakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,\nakým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu\nústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\nSťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadneho opravného\nprostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdenie sťažovateľa\nbolo zahladené, v dôsledku čoho sa na neho hľadelo, ako keby nebol odsúdený.\nÚstavný súd k problematike (ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnému\nkonečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činu\nprijal uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015­11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko,\nz ktorého vyplýva, že „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento\nuložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo\npodať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým\nneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k\n\n11\n\nobmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu\nzákladného práva na súdnu ochranu.“.\nAj keď plénum ústavného súdu citované zjednocujúce stanovisko prijalo v súvislosti\ns odmietnutím dovolania ako neprípustného z dôvodu zahladenia odsúdenia iba na základe\nvykonania peňažného trestu, rovnaké východiská platia aj vo vzťahu k zahladeniu odsúdenia\nna základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odpustení trestu a zahladení\nodsúdenia formou amnestie. V tejto okolnosti vzhľadom na povahu preskúmavanej otázky\nnemožno vidieť odlišnosť vylučujúcu rovnaký prístup k posúdeniu tejto záležitosti, preto\nústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z už uvedených záverov.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 TdoV 5/2013\nz 30. mája 2013, ktorým podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa\nproti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 3/2012 z 31. mája 2012\nodmietol, uviedol okrem iného tieto relevantné skutočnosti:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky… konštatuje, že dovolanie bolo podané\noprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde\nmožno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale\nsúčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je\nzrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné ­ § 382\npísm. f)...\nPrezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej\nrepubliky odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie\nformou individuálnej milosti alebo amnestie. Podľa § 92 ods. 5 Tr. zák. odsúdenie sa\nzahladzuje, ak to nariadi prezident Slovenskej republiky na základe svojho práva zahládzať\nodsúdenie formou milosti alebo amnestie. Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na\npáchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.).\nŠpecializovaný trestný súd v Pezinku. uznesením z 29. januára 2013, sp. zn. PK­2 T\n10/2009, podľa § 474 Tr. por. rozhodol, že obvinený\n\n, je\n\núčastný amnestie prezidenta Slovenskej republiky z 2 januára 2013, uverejnenej pod\nč. 1/2013 Z. z. Podľa článku I rozhodnutia o amnestii mu odpustil právoplatne uložený trest\n12\n\nodňatia slobody, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho\nhľadí, ako keby nebol odsúdený... Vzhľadom nato, že obvinený sťažnosť proti predmetnému\nuzneseniu nepodal, uznesenie o amnestii nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2013...\n...obvinený\n\n, uložený peňažný trest vo výmere 3.000,­\n\nEur zaplatil 14. augusta 2012 zložením uvedenej sumy na účet Špecializovaného trestného\nsúdu v Pezinku...\nNa páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí,\nakoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná, alebo ak sa od jeho výkonu, alebo jeho\nzvyšku upustilo § 92 ods. 2, § 32 písm. d) Tr. zák.. Výkonom peňažného trestu sa teda na\nobvineného\n\n, hľadí, akoby nebol odsúdený.\n\nDovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom\ndo právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného súdneho\nrozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, náprava procesných\na hmotnoprávnych chýb výslovne uvedených v zákone, ale nie revíziu skutkových zistení\nustálených súdmi prvého a druhého stupňa a na preskúmavanie nimi vykonaného\ndokazovania.\nPráve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného\nrozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku za uvedených\npodmienok v zákone, dáva sa možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám\nv trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou\nv konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred\nnajvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí. Zákon obmedzuje\nmožnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo\nšpecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným\nrozhodnutiam.\nKeďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným\nproti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút\nmimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do\nmožnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom\npred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu\ni princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym\n13\n\nopravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej bol obvinený\namnestovaný, alebo už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí\nakoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená\ni u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou\nv konaní)...\nV § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, ktorými treba rozumieť, ak tento\nzákon neustanovuje inak, ako rozhodnutia..., proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho\npísmenom a) sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa\nmá na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie,\nktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci\nrozsudok.\nOdsudzujúcim rozsudkom... treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine\npáchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky\no náhrade škody, alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba\nrozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na\nodsúdeného.\nPokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, alebo na základe rozhodnutia\nsúdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, t. j., že sa v zmysle zákona hľadí na\npáchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať\nza neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená\nnebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\npreto existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca\nspojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité\nprípady v trestnom konám (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.\nZahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem\niných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa\njej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno­právnej zanikajú nepriaznivé\nnásledky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,\nktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti, alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením\nodsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie\n14\n\nje už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri\nžiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo\nzahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých\nprávnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať,\npokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.\nKeďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne\nvzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom\nby bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania\nniektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní, alebo dovolania ministra spravodlivosti\nbolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po udelení amnestie alebo vykonaní trestu\na zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.\nVýrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo\nodsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným\nsubjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už\npáchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,\neventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok\nv neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie\ntakého trestno­právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre\npáchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré\ndáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej\nbolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.\nRovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá\naj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané\na zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.\nPreto ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stav zahladenia\nodsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho\ndôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.\nV predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného\n(§ 93 ods. 1 Tr. zák.), predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2, ods. 5, § 32 písm. d) Tr.\n15\n\nzák., ktorý sa v posudzovanej veci aplikoval, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozhodol tak, že podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietol dovolanie obvineného\n, ako neprípustné, lebo smeruje proti svojimi účinkami neexistujúcemu\nodsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému nie je možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por.\ndovolanie podať.“\nÚstavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol\nnálezom z 15. apríla 2015 v sťažovateľom spomenutom konaní vedenom ústavným súdom\npod sp. zn. II. ÚS 529/2013, ktorého predmetom bol prieskum uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 založeného na v podstate totožnej argumentácii, akú\npoužil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. mája 2013 (sp. zn. 1 TdoV 5/2013).\nVýsledkom uvedeného konania pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutia\nnajvyššieho súdu kvôli jeho zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie sťažujúcej sa fyzickej osoby.\nPretože označený nález sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 vychádzajúci\nzo záverov zjednocujúceho stanoviska prijatého uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015­11\nz 18. marca 2015 sa načrtnutej problematike venoval vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný\nsúd aj v tejto veci zopakuje v ňom prijaté závery.\nAkceptovateľné je teda tvrdenie najvyššieho súdu, že zákon obmedzuje možnosť\npodania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,\nzo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným\nrozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,\npokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,\ndôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie\npredstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť\nv porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie\na rozhodnutie\n\no\n\nňom\n\nspravidla\n\nnarúša\n\nstabilitu\n\nkonečného\n\na\n\nvykonateľného,\n\nresp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom\n16\n\npodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie\nje v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi\ndochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov\na okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nNajvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,\nu ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia, by bolo v rozpore s princípom rovnosti\nprocesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená\naj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).\nV dôsledku toho by generálny prokurátor mohol podať odvolanie aj v neprospech\nodsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo\notvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov\npre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený.\nTakúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nLegalizujúcim\n\ndôvodom\n\ntakejto\n\nredukcie\n\nnemôže\n\nbyť\n\nargumentácia\n\nzaložená\n\nna rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany,\nv danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNeprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest alebo\nktorému bol trest odpustený na základe rozhodnutia o amnestii, nemožno bez ďalšieho\nvyvodzovať ani z explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku\nvzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, je\nokrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.\n\n17\n\nÚstavne neudržateľným je právny záver najvyššieho súdu, že odsudzujúcim\nrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa\nna páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nNa rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právne\npovažovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako by\nodsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiska\nprípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí\nna osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti\npodania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto\nodsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podania\ndovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absencia\nzahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia\nsťažovateľa vyplýva z vykonania peňažného trestu a odpustenia podmienečne odloženého\ntrestu odňatia slobody uložených na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku,\npričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by\nnebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky\nzaložené nezákonným právoplatným rozhodnutím.\nNemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa\npreukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľa. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou\nfikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených\ns odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť,\nže vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia neuvádzajú, keďže\núčinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu k odsúdeniu zostávajú\nzachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bez\nevidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou a predpokladom na plné\nuplatnenie subjektívnych práv páchateľa.\n\n18\n\nVykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné\nprávoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,\nzakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom\nkonaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).\nNemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata\nvážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1\nTrestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý\nje naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným\nzahladením tieto účinky nezanikajú, a nie sú ani automaticky reparované.\nOsobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných\nsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba\nskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný\nčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený,\nnelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby\npáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,\nže páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu\npáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným\nzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne\nmenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).\nÚčinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnosti\nuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie v\ndanom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym\nporiadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia neodsúdenia, nemôže uprieť či\nznemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadné\nvyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb\nmôže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania\nnespáchania trestného činu.\n19\n\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku\nči už vykonania uloženého peňažného trestu alebo odpustenia uloženého podmienečne\nodloženého trestu odňatia slobody rozhodnutím o amnestii hľadí, ako keby nebol odsúdený,\nneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje\nprístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva\nna súdnu ochranu.\nZ týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 (bod 1 výroku nálezu).\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nVzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na\nsúdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomoci\npodľa čl. 127 ods. 2 ústavy, preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nNajvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je\nvykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nIII.\n\n20\n\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli\nv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, a ktoré jeho právny zástupca vyčíslil\nna sumu 424,16 €.\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal\npritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm.\na) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“).\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach\nzastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného\npaušálu predstavuje 7,81 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je základná\nsadzba tarifnej odmeny stanovená v sume 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.\nZa dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava právneho\nzastúpenia z 24. júla 2013 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 26. júla 2013) a jeden úkon\nprávnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko z 21. mája 2015 k vyjadreniu najvyššieho\nsúdu) patrí sťažovateľovi náhrada trov jeho právneho zastúpenia v celkovej výške 424,18 €\nvrátane režijného paušálu.\nPretože sťažovateľom (jeho právnym zástupcom) vyčíslené trovy právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom predstavujú 424,16 €, ústavný súd priznal\nsťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v ním\npožadovanej sume.\nPriznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149\nObčianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).\n21\n\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. júna 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "trestné konanie", "konanie-splnenie podmienok konania", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "zahladenie odsúdenia", "amnestia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1TdoV/5/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1"}, {"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:870ee67a-069b-40ae-a223-3f108bc943be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:870ee67a-069b-40ae-a223-3f108bc943be"}, {"guid": "ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0db6025a-241a-48c4-9ec8-fa076e20906d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 423/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 423/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.423.2017.1"}, {"guid": "ussr:1a4230b4-5128-4c71-9b9d-68f012be78c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.231.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2016 z 19. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.231.2016.1"}, {"guid": "ussr:a54c048d-7ed1-4f89-8fa5-789eb31b20d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2015 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2"}]}