{"guid": "ussr:a54c048d-7ed1-4f89-8fa5-789eb31b20d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2015 z 9. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 113/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-06-09", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a54c048d-7ed1-4f89-8fa5-789eb31b20d1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 113/2015­46\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra\nDobríka o prijatej sťažnosti\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej advokátskou kanceláriou Nechala & Co., s. r. o., Továrenská 10, Bratislava,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\npostupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho\nrozsudkom z 28. júna 2012, ako aj namietaného porušenia základného práva na zachovanie\nľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013\ntakto\nrozhodol:\n\nZákladné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013 p o r u š e n é\nbolo.\n\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára\n2013 z r u š u j e\n\na vec v r a c i a\n\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\n\nkonanie.\nfinančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy konania v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov)\nna účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie Nechala & Co., s. r. o., Továrenská\n10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nVo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. III. ÚS 113/2015­22 z 8. apríla 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie\nsvojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012\na porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti\na na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\n\n2\n\nlen „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením\nz 30. januára 2013.\nÚstavný súd vo zvyšnej časti, t. j. v časti namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2010, sťažnosť\nsťažovateľky odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného\nsúdu č. k. 2 T 73/2007­1164 z 8. decembra 2010 uznaná vinnou z trestného\nčinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 2003 (ďalej len „Trestný\nzákon“), za čo bola odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov, výkon\nktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov.\nProti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie,\no ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 2 To 57/2011­1206 z 28. júna 2012 rozhodol tak,\nže podľa § 321 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozsudok okresného súdu vo výroku o vine v bode\n2 a celý výrok o treste zrušil a sám rozhodol, že sťažovateľku podľa § 322 ods. 3 Trestného\nporiadku pri nezmenenom výroku o vine v bode 1 odsúdil na peňažný trest vo výmere 2 000\n€ a pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, ustanovil náhradný\ntrest odňatia slobody na 2 mesiace. Ďalším výrokom odvolací súd podľa § 322 ods. 3\nTrestného poriadku sťažovateľku podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spod\nobžaloby pre skutok uvedený v obžalobe Okresnej prokuratúry Považská Bystrica sp. zn. 1\nPv 535/2004 z 29. marca 2007 v bode 2, pretože skutok nie je trestným činom.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré však najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára 2013 podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku\n\n3\n\nodmietol ako také, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je\nprípustné.\nPodľa názoru sťažovateľky uvedenými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov\nboli porušené ňou označené základné práva, a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia\ntýchto rozhodnutí, ako aj z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom.\nVšeobecné súdy právoplatne odsúdili sťažovateľku za skutok, ktorého sa mala\ndopustiť ako starostka obce Zemianske Kostoľany (ďalej len „obec“) tým, že ústnym\npokynom daným mzdovej účtovníčke obce spôsobila pozastavenie vyplácania uznesením\nobecného zastupiteľstva schválených odmien jeho poslancom, a to napriek tomu, že jej\ntakáto právomoc nevyplývala zo zákona ani zo štatútu obce, v dôsledku čoho neboli\nposlancom odmeny vyplatené.\nSťažovateľka je však presvedčená, že týmto úkonom nerealizovala zverenú\nprávomoc, a to aj z dôvodu, že ústny pokyn, ktorým pozastavila vyplácanie odmien\nposlancom obecného zastupiteľstva, nebol „vynutiteľný donucovacou mocou štátu“,\na taktiež tento v sebe neobsahuje „prvok moci a rozhodovania“. Neboli preto naplnené\nznaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného jej za vinu. V trestnom konaní, ako tvrdí\nsťažovateľka, „nebol preukázaný úmysel spôsobiť škodu, alebo zadovážiť sebe alebo inému\nneoprávnený prospech“.\nSťažovateľka tvrdí, že krajský súd nesprávnym vyhodnotením zistených skutočností\ndospel „k aplikácii takého ustanovenia zákona, ktoré viedlo k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu konania sťažovateľky“. Sťažovateľka je toho názoru, že „keďže jej ako starostke\nneprináležalo oprávnenie rozhodovať o odmenách poslancov, nemohlo dôjsť k prekročeniu\nprávomoci v tejto časti... Ústny pokyn sťažovateľky nevyplatiť odmeny nie je rozhodnutím,\nnemá žiadne právne účinky a je v podstate len správno­organizačným aktom.“.\nZ uvedeného teda podľa sťažovateľky vyplýva, že „nenaplnila znaky skutkovej podstaty\ntrestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože jednak vydaním ústneho\n4\n\npokynu neprekročila svoju právomoc a napokon takýto ústny pokyn nie je rozhodnutím\na sám o sebe ani nespôsobuje zánik nároku na odmenu dotknutých poslancov, ktorý si...\nmohli uplatniť v občianskom súdom konaní“. S týmito tvrdeniami sa všeobecné súdy\nvo svojich rozhodnutiach nevysporiadali a ich „formalistický prístup k výkladu zákonných\npráv a povinností“ považuje sťažovateľka za nedostatočný.\nRozsudok krajského súdu považuje sťažovateľka za svojvoľný a arbitrárny a jeho\nzávery za zjavne neodôvodnené.\nPokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka považovala podmienky\ndovolania za splnené a toto smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré bolo možné napadnúť\ndovolaním. Ako sťažovateľka uviedla, „Žiadne z ustanovení Trestného poriadku\nnepodporuje výklad, ktorý Najvyšší súd... uvádza vo svojom uznesení a ktorým odôvodňuje\nodmietnutie dovolania.“. Sťažovateľka sa „nestotožňuje s výrokom Uznesenia NS a ani\nprávnym názorom prezentovaným v odôvodnení Uznesenia NS. Nie je akceptovateľný stav,\nže osoba, ktorá bola rozhodnutím súdu uznaná za vinnú (verejne sa považuje za osobu,\nktorá spáchala trestný čin!), sa nemôže brániť na súde a dosiahnuť rozhodnutie, v zmysle\nktorého by bola spod obvinení oslobodená. Nie je akceptovateľné tvrdenie, že vykonaním\npeňažného trestu musí tejto odsúdenej osobe postačovať, že sa na ňu už viac nebude hľadieť\nv zmysle trestného práva akoby odsúdená bola a teda bude považovaná za bezúhonnú\na vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie neuvádza.\nAkceptovanie uvedeného právneho názoru je neprípustné, nakoľko je v rozpore\nso základným právom každého človeka na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena... Nemožnosť sťažovateľky dovolať sa voči rozhodnutiam,\nktoré viedli k jej odsúdeniu, znemožňuje sťažovateľke brániť svoju dôstojnosť, česť, dobrú\npovesť a meno, ktoré boli uvedeným odsúdením vážne ohrozené.\nSťažovateľka má za to, že Najvyšší súd... mal o dovolaní riadne konať a rozhodnúť.\nS poukazom na... uvedené máme za to, že konaním Najvyššieho súdu..., došlo k porušeniu\npráva sťažovateľky na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, čím jej bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom.“.\n5\n\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„... Krajský súd v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To/57/2011 porušili\nzákladné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 porušil\nzákladné právo sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti\na na ochranu mena zaručené v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu\na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.\n... rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. 2 To/57/2011\na Uznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\ndňa\n\n30. 01. 2013,\n\nsp. zn. 5 Tdo 3/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie\nvo výške 10.000 EUR, ktoré sú..., Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky\n\npovinní\n\nspoločne\n\na nerozdielne\n\nzaplatiť\n\nsťažovateľke\n\ndo\n\n2\n\nmesiacov\n\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 323,50 EUR, ktorú sú..., Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd\nSlovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nPodpredseda\n\nkrajského\n\nsúdu\n\n(poverený\n\nvybavením\n\nveci)\n\nprípisom\n\nsp. zn. Spr 144/2015 zo 4. mája 2015 predložil ústavnému súdu vyjadrenie predsedu vo veci\nkonajúceho senátu, ktorý k veci okrem iného uviedol:\n„Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu... vyplýva, že... argumentáciou týkajúcou\nsa... právneho posúdenia skutku sa krajský súd zaoberal v dostatočnej miere nevyhnutnej na\nrozhodnutie, pričom... poukázal na jednotlivé ustanovenia nielen Trestného zákona, ale\nv spojitosti s právnym posúdením a postavením sťažovateľky ako verejného činiteľa v čase\nvydania pokynu aj na ustanovenia Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení... účinného\n6\n\nv čase skutku, na základe ktorých dospel k záveru, že pokyn na pozastavenie vyplácania\nodmien poslancom obecného zastupiteľstva nebol len správno­organizačným aktom.\nSťažovateľka nepochybne ako starostka obce mohla postupovať len v rozsahu a medziach\ndovolených zákonom, preto najmä s poukazom na ustanovenia § 13 ods. 5, 6 Zákona\nč. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení..., účinného v čase skutku nemôže ísť len o správno­\norganizačný akt, pretože takýto pokyn sa týkal zastavenia výkonu uznesenia obecného\nzastupiteľstva č. 37/99 zo dňa 2. februára 1999. Taktiež sa krajský súd zaoberal aj obranou\nsťažovateľky a jej motívom, že pozastavila vyplácanie odmien z dôvodu, že títo riadne\nnepracovali. Krajský súd skonštatoval, že takéto tvrdenie neobstojí, čo aj odôvodnil.\n... považujem argumenty sťažovateľky vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s jej obhajobou\na tvrdeniami, vytýkanému formalistickému prístupu k výkladu zákonných práv a povinností,\nako aj namietanej svojvoľnosti a arbitrárnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu za\nzjavne neodôvodnené.\n... som toho názoru, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom a jeho\nrozhodnutím zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 2 To/57/2011, a postupom, ktorý tomuto rozsudku\npredchádzal, nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv.“\nPodpredseda krajského súdu sa s obsahom vyjadrenia predsedu konajúceho senátu\nstotožnil\n\na doplnil,\n\nže\n\n«napadnuté\n\nrozhodnutie\n\ntunajšieho\n\nsúdu\n\nnepovažujem\n\nza nedostatočne odôvodnené, a teda za rozporné s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného\nporiadku.\nPokiaľ ide o správnosť zisteného skutkového stavu veci, sama sťažovateľka v podanej\nsťažnosti potvrdzuje, že z jej strany došlo ku konaniu, zo spáchania ktorého bola uznaná\nvinnou, keď v podanej sťažnosti namieta len to, že „... týmto svojim konaním popísaným\nv bode 1./ obžaloby... nenaplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania\nprávomoci verejného činiteľa...“... Z uvedených dôvodov je odôvodnenie napadnutého\nrozsudku tunajšieho súdu možné považovať za súladné s ustanovením § 168 ods. 1\nTrestného poriadku v časti, týkajúcej sa odôvodnenosti zistených skutkových okolností\nv súdnom konaní.\n\n7\n\n... môžem konštatovať, že odôvodnenie rozsudku obsahuje poukaz na znenie\nzákonných ustanovení, ktoré tunajší súd na vec aplikoval. Predseda senátu v odôvodnení\nrozsudku poukázal tiež na právomoci starostu a na to, že sťažovateľka podľa názoru senátu\nsvojim konaním... prekročila uvedené právomoci starostu v zmysle § 158 ods. 1 písm. b)\nTrestného zákona, účinného v rozhodnej dobe.\n... odôvodnenie napadnutého rozsudku... aj po právnej stránke obsahuje odpovede\nna rozhodujúce skutočnosti, pričom podľa ustálenej súdnej praxe nie je porušením práva\nna náležité odôvodnenie rozhodnutia, ak dôvody rozhodnutia nie sú v súlade s predstavami\nstrany v konaní.».\nPodpredseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní\nv konaní pred ústavným súdom o prijatej sťažnosti.\nNajvyšší súd sa k veci vyjadril prípisom č. k. KP 3/2015­22 z 11. mája 2015,\nv ktorom predseda senátu „5 T“ uviedol:\n„Názor senátu 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na riešenú otázku\nprípustnosti (resp. v konkrétnom prípade neprípustnosti) dovolania je vyjadrený\nv odôvodnení dotknutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013. Poukazujem naň a nemám k nemu\nčo dodať. Podotýkam, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne odôvodnil, prečo je\ndovolanie proti rozsudku v prípade zahladenia odsúdenia neprípustné a prečo ho bolo treba\nvo veci sťažovateľky... postupom podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietnuť.\nSúčasne poukazujem na to, že vo veci iného sťažovateľa, vo veci vedenej\nna Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 331/2014, v ktorej sťažovateľ tiež\nnamietal porušenie základného práva na súdnu ochranu... z toho istého dôvodu odmietnutia\ndovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky..., pre jeho neprípustnosť pri\nzahladení odsúdenia, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. mája 2014 sťažnosť\nsťažovateľa odmietol.“\nNajvyšší súd takisto súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej\nsťažnosti.\n8\n\nSťažovateľka (jej právny zástupca) k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu\nnezaujala žiadne stanovisko. Listom z 26. mája 2015 však oznámila, že „s rozhodnutím\nvo vyššie označenej veci bez nariadenia verejného ústneho pojednávania súhlasí“.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\n\n9\n\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPredmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 113/2015­22\nz 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a porušenie základného práva\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena\nzaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013\na jeho uznesením z 30. januára 2013.\nVo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka porušenie svojho základného\npráva vidí v tom, že toto je svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené.\nPokiaľ\n\nide\n\no rozhodnutie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nsťažovateľka\n\nho\n\npovažuje\n\nza nepresvedčivé, v ktorom ide o nesprávny výklad ustanovení Trestného poriadku\nupravujúcich dovolanie, pretože žiadne z týchto ustanovení nepodporuje výklad, ktorý\nnajvyšší súd uvádza a ktorým odôvodňuje odmietnutie jej dovolania. Akceptovanie tohto\nprávneho názoru je podľa názoru sťažovateľky neprijateľné, pretože je v rozpore\nso základným právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti\n10\n\na na ochranu mena. Postup najvyššieho súdu sťažovateľka vyhodnotila ako taký, ktorým jej\nbolo odňaté právo konať pred súdom.\nPodľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo\nna to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli\nvyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho\nveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že\nk reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije\nústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.\nZ pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna\naplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných\npráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých\nnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto\npráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža\nkolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej\naplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,\nv prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou\nústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,\nnakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,\n\n11\n\nakým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu\nústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.\n\n12\n\nII. 1.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013\nSťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadneho\nopravného prostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdenie\nsťažovateľky bolo zahladené, v dôsledku čoho sa na ňu hľadelo, ako keby nebola odsúdená.\nÚstavný súd k problematike (ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnému\nkonečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činu\nprijal uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015­11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko,\nz ktorého vyplýva, že „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento\nuložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo\npodať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým\nneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo\nk obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty\na zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára\n2013, ktorým podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľky proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2012 odmietol, uviedol okrem\niného tieto relevantné skutočnosti:\n„Výkonom peňažného trestu sa... na obvinenú\n\nhľadí, akoby\n\nnebola odsúdená.\nDovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom\ndo právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho\nzmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa,\naby nedošlo k trestno­právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením.\n\n13\n\nPráve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného\nrozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva\nmožnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konaní (odhliadajúc\nod práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní) prokurátorovi\na obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom\nna preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania\ndovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky\nvymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam.\nKeďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným\nproti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút\nmimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo\ndo možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní\no ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej\nzmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym\nopravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný\na zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť\nmal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátora (odhliadajúc\nod ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní)...\nV § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia,... proti ktorým možno podať\ndovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej\nšpecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného\nporiadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak\nodsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.\nOdsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý\nobsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste\na prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim\nrozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa\nna páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nPokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení\nod potrestania (§ 24 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. § 40 ods. 2 Tr. zák. v súčasnosti\n14\n\núčinného), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 54\nods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. § 92 ods. 2 Tr. zák. v súčasnosti účinného, v spojení\ns jeho § 93 ods. 1) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne\ndôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby\nodsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce\nodsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku,\nje existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca\nspojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité\nprípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.\nZahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem\niných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa\njej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno­právnej zanikajú nepriaznivé\nnásledky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie,\nktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením\nodsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie\nje už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri\nžiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo\nzahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých\nprávnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať,\npokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.\nKeďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne\nvzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom\nby bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania\nniektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti\nbolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia\nspojeného s fikciou neodsúdenia.\nVýrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo\nodsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným\n15\n\nsubjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už\npáchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,\neventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok\nv neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie\ntakého trestno­právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre\npáchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré\ndáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej\nbolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.\nRovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá\naj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané\na zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.\nPreto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia\nodsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho\ndôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.\nV predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvinenej,\npredpokladanej v ustanovení § 54 ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorý sa\nv posudzovanej veci aplikoval, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje dovolanie\nobvinenej\n\nza neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu\n\nodsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1\na 2 Tr. por. Preto dovolanie obvinenej podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietol.“\nÚstavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol nálezmi\nsp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 a sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. júna 2015, ktorých\npredmetom bol prieskum uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013\na sp. zn. 1 Tdo V 5/2013 z 30. mája 2013 založených na v podstate totožnej argumentácii,\nakú použil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. januára 2013 ( sp. zn. 5 Tdo 3/2013).\nVýsledkom uvedených konaní pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutí najvyššieho\nsúdu kvôli ich zásahu do základného práva na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie sťažujúcich sa fyzických osôb.\n16\n\nPretože označené nálezy sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015\na sp. zn. III. 114/2015 z 2. júna 2015 vychádzajúce zo záverov zjednocujúceho stanoviska\nprijatého uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015­11 z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematike\nvenovali vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný súd aj v tejto veci zopakuje v nich prijaté\nzávery.\nÚstavný súd akceptuje tvrdenie najvyššieho súdu, že zákon obmedzuje možnosť\npodania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,\nzo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným\nrozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,\npokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,\ndôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie\npredstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť\nv porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie\na rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp.\nv niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom\npodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie\nje v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi\ndochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov\na okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nNajvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,\nu ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia, by bolo v rozpore s princípom rovnosti\nprocesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená\naj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).\nV dôsledku toho by generálny prokurátor mohol podať odvolanie aj v neprospech\nodsúdeného, ktorý by smeroval k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo\notvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov\npre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.\n17\n\nTakúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nLegalizujúcim\n\ndôvodom\n\ntakejto\n\nredukcie\n\nnemôže\n\nbyť\n\nargumentácia\n\nzaložená\n\nna rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.\nV danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNeprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest\n(v tomto prípade peňažný), nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia\npríslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím,\nktorým bola vec právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený\ntrest.\nÚstavne neudržateľným je právny záver najvyššieho súdu, že odsudzujúcim\nrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa\nna páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nNa rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právne\npovažovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akoby\nodsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiska\nprípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí\nna osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti\npodania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto\nodsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podania\ndovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absencia\n18\n\nzahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia\nsťažovateľky vyplýva z vykonania peňažného trestu uloženého na základe právoplatného\nodsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto\nprávoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania,\nktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.\nNemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa\npreukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľky. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou\nfikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených\ns odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť,\nže vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia neuvádzajú, keďže\núčinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu k odsúdeniu zostávajú\nzachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bez\nevidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou a predpokladom na plné\nuplatnenie subjektívnych práv páchateľa.\nVykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné\nprávoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,\nzakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom\nkonaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).\nVo všeobecnosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia\npáchateľa nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je\nnapr. strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia\n§ 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov okrem\niného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý je naplnený už\nprávoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tieto\núčinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.\n\n19\n\nOsobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných\nsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba\nskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný\nčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,\nnelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby\npáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že\npáchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu\npáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným\nzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne\nmenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).\nÚčinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnosti\nuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie v\ndanom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym\nporiadkom umelo konštruovaná skutočnosť (fikcia neodsúdenia) nemôže uprieť či znemožniť\nodsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadné\nvyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb\nmôže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – t. j. preukázania\nnespáchania trestného činu.\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku\nvykonania uloženého peňažného trestu hľadí, ako keby nebol odsúdený, neprimeraným\nspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\nPretože všetky uvedené závery ústavného súdu sa vzťahujú na aktuálnu vec\nsťažovateľky, neprichádzalo do úvahy iné, len vysloviť porušenie základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára 2013 (bod 1 výroku nálezu).\n20\n\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nVzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky\nna súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, preto\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\na rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nNajvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je\nvykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).\nII. 1.2 K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1\nústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho\nuznesením z 30. januára 2013\nSťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým postupom a uznesením najvyšší súd\nporušil aj jej základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti\na na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.\nNámietkou porušenia tohto základného práva už ústavný súd nepovažoval\nza potrebné sa zaoberať, pretože to, či došlo k jeho porušeniu alebo nie, závisí od ďalšieho\npostupu najvyššieho súdu a záverov, ku ktorým sa v predmetnom súdnom konaní\nv konečnom dôsledku dospeje. Okrem toho ústavný súd prihliadol aj na zásadu\n\n21\n\nminimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom\nzrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke\nna ochranu jej označeného základného práva, ktorého porušenie namietala, poskytoval, sa\nvytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy všeobecných súdov\n(bod 5 výroku tohto nálezu).\nII. 2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu ústavný\nsúd zistil (z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu), že podstata dovolania\nsťažovateľky podaného proti rozhodnutiu krajského súdu spočívala prakticky v tých istých\nnámietkach ako podstata sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podanej ústavnému súdu\nvo vzťahu k tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pretože ústavný súd zrušil uznesenie\nnajvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť vznikol priestor, aby tieto\nnámietky smerujúce proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu predovšetkým posúdil\na rozhodol o nich k tomu povolaný všeobecný – najvyšší – súd na základe sťažovateľkou\npodaného mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolací súd bude oprávnený a zároveň\npovinný v prípade zistenia zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\npostupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu tomuto základnému právu poskytnúť\nochranu.\nZ tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2012 nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).\nIII.\n\n22\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nsvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127\nods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\nPodľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného\nfinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho\ndomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní\nprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,\nje povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu.\nCieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného\nzákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý\nvyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz\nna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).\nKeďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.\n46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala o jeho priznanie v sume 10 000 € „z dôvodu porušenia\njej základného ľudského práva nakoľko v dôsledku odsúdenia za spáchane trestného činu,\nbola poškodená jej česť, dobrá povesť a meno. Zároveň sťažovateľke zanikol aj mandát\nstarostky, a to právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin... Prípad sťažovateľky bol\npočas celej doby trestného konania, t. j. po dobu viac ako 10 rokov medializovaný\nprostredníctvom tlače ako aj televízie. Sťažovateľka pociťuje, že jej konaním súdov bola\nspôsobená nemajetková ujma, došlo k poškodeniu jej mena, právneho postavenia\na k zhoršeniu jej spoločenskej prestíže, v dôsledku čoho pociťuje pocity krivdy\na nespravodlivosti.\n\n23\n\nSťažovateľka má za to, že rozsah zásahu do jej základných práv je mimoriadne\nzávažný. V očiach verejnosti je vnímaná ako osoba, ktorá zneužila postavenie starostky\na tým vlastne zneužila dôveru, ktorú jej vo voľbách vyslovili obyvatelia obce...“.\nPri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad\nspravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé\nfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti\nprípadu.\nZohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval samotné\ndeklarovanie porušenia označeného základného práva (bod 1 výroku nálezu), ako aj\nzrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie\n(bod 2 výroku nálezu) vytvárajúce reálny predpoklad pre garantovanie ústavne konformnej\nochrany základných práv sťažovateľky za dostatočné. Skutočnosť, že mimoriadnym\nopravným prostriedkom sťažovateľky sa ešte bude všeobecný súd zaoberať a umožní sa jej\nzákonom ustanoveným spôsobom domáhať svojich práv, sa zároveň tiež naplní účel, ktorý\nsťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto\ndospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv\nsťažovateľky potrebné priznať jej aj finančné zadosťučinenie, a preto ho nepriznal (bod 3\nvýroku nálezu).\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej\nvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom a ktoré jej právny zástupca\nvyčíslil na sumu 323,50 € vrátane DPH za 2 úkony právnej služby.\nÚstavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal\npritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15\npísm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\n\n24\n\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach\nzastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného\npaušálu predstavuje 7,81 €. Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013\n(prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo 14. mája 2013 a podanie sťažnosti ústavnému\nsúdu z 20. mája 2013) patrí sťažovateľke náhrada trov jej právneho zastúpenia v celkovej\nvýške 275,96 € vrátane režijného paušálu bez DPH.\nPretože právny zástupca sťažovateľky nepredložil ústavnému súdu hodnoverný dôkaz\no jeho registrácii na daň z pridanej hodnoty (kópiu osvedčenia), ústavný súd priznal\nsťažovateľke náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom iba\nv sume 275,96 €.\nPriznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149\nObčianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2015\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "ochrana osobnosti", "konanie-splnenie podmienok konania", "trestné konanie", "dovolanie-prípustnosť", "zahladenie odsúdenia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Tdo/3/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ab0d48c4-d91a-4809-9ee1-8f1c2377040c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2"}, {"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1"}, {"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "7d7d84a9-1a04-404a-9932-d173b6caeb0f:90e61c30-d729-49c7-ac1b-ad565f10582b", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3807010218.1", "spisova_znacka": "2To/57/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/57/2011 z 27. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-06-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3807010218.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7c59f83e-1988-4b68-8c82-a97f2f05cf86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.17.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/2021 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.17.2021.2"}]}