{"guid": "ussr:e33472cd-eda6-454d-9bf4-9d541f04a4e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.893.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 893/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 893/2014 z 17. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 893/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.893.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-06-17", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e33472cd-eda6-454d-9bf4-9d541f04a4e0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.893.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.893.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.893.2014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 893/2014­175\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza\nprerokoval prijaté sťažnosti obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n\n,\n\n; obchodnej spoločnosti\n, zastúpenej advokátom\n\n,\n, Advokátska kancelária\n\n,\n\n; obchodnej spoločnosti\n, zastúpenej advokátom\n\nkancelária\n\n, Advokátska\n\n,\n\n; obchodnej\n\nspoločnosti\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n\n, Advokátska kancelária\n, a obchodnej spoločnosti\n, zastúpenej advokátom\n,\n\n,\n,\n, Advokátska kancelária\n, vo veci namietaného porušenia\n\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 a takto\n\n2\n\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti\n\n, obchodnej spoločnosti\n\n, obchodnej spoločnosti\n, obchodnej spoločnosti\nspoločnosti\n\n, a obchodnej\n\n, nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo\nna prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013\nporušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009\nz 30. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti\n\n, p r i z n á v a náhradu trov právneho\n\nzastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e\nNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu\n,\n\n, do jedného mesiaca\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Obchodnej spoločnosti\n\n, p r i z n á v a náhradu trov právneho\n\nzastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e\nNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu\n, Advokátska kancelária\n\n,\n\n,\n\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Obchodnej spoločnosti\n, p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom\npäťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\n3\n\np o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu\nkancelária\n\n, Advokátska\n\n,\n\n, do jedného mesiaca\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Obchodnej spoločnosti\n\n, p r i z n á v a náhradu trov\n\nprávneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov),\nktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho\nzástupcu\n\n, Advokátska kancelária\n\n,\n\n, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.\n7. Obchodnej spoločnosti\n\n, p r i z n á v a náhradu trov právneho\n\nzastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e\nNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu\n, Advokátska kancelária\n\n,\n\n, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.\n8. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nUznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nč. k. II. ÚS 893/2014­80 z 18. decembra 2014 boli spojené a prijaté na ďalšie konanie\nsťažnosti obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“); obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“); obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“),\na obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka vo 4. rade“), v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46\n4\n\nods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).\nÚstavný súd uznesením č. k. III. ÚS 52/2015­63 z 10. februára 2015 prijal na ďalšie\nkonanie aj sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), v časti\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38\nods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.\nÚstavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 1/2015­7 z 25. februára 2015 veci vedené\npod sp. zn. II. ÚS 893/2014 a sp. zn. III. ÚS 52/2015 spojil na spoločné konanie, ktoré bude\nďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 893/2014.\nZ obsahu sťažností a z ich príloh vyplynulo, že Rada Protimonopolného úradu\nSlovenskej republiky (ďalej len „rada protimonopolného úradu“) svojím rozhodnutím\nč. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej len „rozhodnutie rady protimonopolného\núradu“) zmenila prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky\n(ďalej len „protimonopolný úrad“ alebo „úrad“), odboru dohôd obmedzujúcich hospodársku\nsúťaž, č. 2005/KH/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej len „rozhodnutie protimonopolného\núradu“) tak, že posúdila konanie sťažovateliek a obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, ako konanie spočívajúce v koluzívnom správaní. V dôsledku uvedeného mali\nsťažovateľky a obchodná spoločnosť\n\n,\n\n, koordinovať svoje konanie\n\nvo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest, Bratislava, na uskutočnenie\ndodávok stavebných prác na realizáciu stavby diaľnice D1 Mengusovce – Jánovce ako\nprotisúťažnú dohodu (kartel) podľa čl. 81 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,\n5\n\nktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkom\nje vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže, a súčasne ako dohodu\nobmedzujúcu súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a) a § 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z. o\nochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane\nhospodárskej súťaže“). Rada protimonopolného úradu zároveň uložila účastníkom\npredmetnej protisúťažnej dohody pokuty, a to sťažovateľke v 1. rade pokutu v sume 367 731\n000 Sk, sťažovateľke v 2. rade pokutu v sume 3 951 000 Sk, sťažovateľke v 3. rade pokutu\nv sume 418 176 000 Sk, sťažovateľke vo 4. rade pokutu v sume 91 124 000 Sk\na sťažovateľke v 5. rade pokutu v sume 270 496 000 Sk.\nVšetci účastníci predmetnej protisúťažnej dohody podali proti uvedenému\nrozhodnutiu rady protimonopolného úradu žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti v rámci\nsprávneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) povolil odklad\nvykonateľnosti rozhodnutia rady protimonopolného úradu a následne spojil konanie\no všetkých žalobách na spoločné konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 430/06\nz 10. decembra\n\n2008\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„rozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu“)\n\nrozhodnutie\n\nrady\n\nprotimonopolného úradu a prvostupňové rozhodnutie protimonopolného úradu zrušil.\nProti rozsudku krajského súdu podal protimonopolný úrad ako žalovaný odvolanie.\nNajvyšší súd rozsudok krajského súdu namietaným rozsudkom zmenil tak, že žaloby\nsťažovateliek a obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, zamietol. Dôvodom\n\nna zmenu rozsudku krajského súdu bolo podľa najvyššieho súdu to, že krajský súd dospel\nk nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k nepreskúmateľnosti a nedostatočne zistenému\nskutkovému stavu rozhodnutia rady protimonopolného úradu. Zároveň sa najvyšší súd\nstotožnil so zisteniami a závermi rozhodnutia rady protimonopolného úradu. V odôvodnení\nnapadnutého rozsudku sa najvyšší súd okrem rozsiahlych úvah o vzťahu európskeho\na vnútroštátneho súťažného práva, aplikácii zásad trestnoprávneho postihu na správne\ntrestanie a na požiadavky na výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy vysporiadal\n6\n\naj s námietkou účastníkov konania o porušení základného práva na zákonného sudcu\nz dôvodu nesprávne obsadeného odvolacieho senátu.\nSťažovateľky s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasia a sú toho\nnázoru, že týmto rozsudkom, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu došlo\nk porušeniu nimi označených práv.\nSťažovateľka v 1. rade vo vzťahu k namietanému porušeniu ňou označených práv\nv odôvodnení sťažnosti uviedla:\n«Predmetná vec bola Krajským súdom v Bratislave ako súdom prvého stupňa\ndoručená (nápad) Najvyššiemu súdu SR dňa 25. 6. 2009. Vec bola pridelená senátu 1 S\nsprávneho kolégia.\nPodľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009, senát 1 S predsedu senátu\nJUDr. Igora Belka rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov v agende\nSŽH­PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu do 31. 12. 2008.\nSťažovateľ nemá taktiež vedomosť o akomkoľvek opatrení alebo inom akte predsedu\nNajvyššieho súdu SR, ktorým by sa uvedený rozvrh práce v tejto časti a súvislosti menil,\nresp. dopĺňal. Pre prípad ak by aj bolo vydané takéto opatrenie predsedu najvyššieho súdu,\nktoré by prikazovalo vec prideliť senátu 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka, sťažovateľ\npoukazuje na nálezy Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012 a uvádza, že\nmu nie sú zrejmé dôvody vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúce z § 50\nods. 1 písm. d) a e) zákona č. 757/2004 Z. z., ktorými by došlo k nahradeniu zákonných\nsudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien\na doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť\npersonálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou\nprideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby\nbol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012).\nV takom prípade, by postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal reálny\nvplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľa (personálne preobsadený senát vydal vo veci\n\n7\n\nsamej meritórne rozhodnutie), a vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj\nzákladné právo na zákonného sudcu... (m. m. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012).\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senát 1 S nerozhoduje v agende SŽH­PMÚ\nani podľa Rozvrhu práce na rok 2010, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2011, ani podľa\nRozvrhu práce na rok 2012.\nSťažovateľ má za to, že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie\nsenátu 1 S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je príslušný\nrozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR. ...\nPodľa Rozvrhu práce (platného ako pre rok 2009, aj v roku 2010, podobne aj v roku\n2011) rozhodujú v správnych veciach, o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov,\nsenáty v agende hospodárskej súťaže a priemyslových práv (rozhodovania proti\nProtimonopolnému úradu (PMÚ – register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva\n(ÚPV – register Sžhuv) – Register Sžh.\nZ uvedeného jasne a jednoznačne vyplýva, že v registri Sžh existovali v roku 2009\ndva ďalšie registre, a to register Sžhpu a register Sžhuv. Ďalej je zrejmé, že register Sžhpu\na Sžh/PMÚ (výraz použitý pri časti o senáte 1 S) označujú totožný register v agende\nrozhodovania proti Protimonopolnému úradu. Iný výklad ani objektívne nie je možný.\nTvrdenie odporcu, že „išlo o dve (okrem iných) samostatné kvalifikačné kritériá agendy“,\npreto nemôže obstáť, nakoľko nemá oporu v Rozvrhu práce. ...\nĎalším dôvodom, ktorý vedie sťažovateľa k záveru o porušení vyššie označených\nzákladných práv, je zmena v zložení senátu 1 S, ku ktorej došlo v roku 2009. Tak ako\ndetailne popisuje samotný odporca vo svojom rozsudku (strany 112­114 Rozsudku),\nna základe bodu č. 9 Opatrenia č. Spr 162/2009­20 vydaného dňa 24. 09. 2009 predsedom\nnajvyššieho súdu, boli sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD., a Ing. JUDr. Miroslav\nGavalec, PhD., pridelení do senátu 1 S. Títo sudcovia sa zjavne cítia byť nezákonnými\nsudcami v rozhodovaní senátu 1 S, teda aj v rozhodovaní v prejednávanej veci. Ako je\nzrejmé z odôvodnenia Rozsudku, títo sudcovia viackrát iniciovali písomnými podaniami,\naby vedenie odporcu rozhodlo o zákonnosti zloženia senátu v rozhodovaní o predmetnej\nveci sp. zn. 1 Sžhpu/1/2009. Už toto samotné podľa sťažovateľa preukazuje, že vo veci\nnemohol rozhodnúť zákonný súd (senát), nakoľko prinajmenšom dvaja jeho členovia o tom\n8\n\notvorene (dokonca v samotnom odôvodnení Rozsudku) vyjadrili pochybnosti. Zároveň je\nzrejmé, že tieto pochybnosti u týchto sudcov aj naďalej pretrvávajú, a senát 1 S sa rozhodol\nv predmetnej veci meritórne rozhodnúť len na podklade vyjadrenia podpredsedníčky\nnajvyššieho súdu, ktorá mala uviesť, že „nie je dôvod na akékoľvek zosúladenie zloženia\nsenátu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu/1/2009“...»\nSťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho\nnamietanom rozsudku nie sú „odôvodnené, nie sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ani presvedčivé, a nie sú založené na riadnej\na presvedčivej aplikácii platného a účinného právneho predpisu“.\nSťažovateľka v 1. rade najvyššiemu súdu vytýka, že nedal odpoveď na právne\na skutkovo relevantné otázky, pričom sa najmä náležitým spôsobom nevysporiadal s jej\ntvrdením, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov (protimonopolného úradu a rady\nprotimonopolného úradu) sú nepreskúmateľné. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu podľa\nsťažovateľky „nezodpovedá zákonu..., je v rozpore s rozhodovacou praxou správnych súdov\n... a... zároveň je svojvoľný a arbitrárny, nakoľko ani z (rozsiahleho) odôvodnenia rozsudku\nnemožno vyvodiť, čo presne považoval odporca za podstatné pre záver, že tieto rozhodnutia\n(protimonopolného\n\núradu\n\na\n\nrady\n\nprotimonopolného\n\núradu,\n\npozn.)\n\nnie\n\nsú\n\nnespreskúmateľné“.\nOkrem toho sťažovateľka v 1. rade zastáva názor, že najvyšší súd nesprávne aplikoval\nzásady správneho trestania tým, že sa „odchýlil od rozhodovacej praxe iných senátov\nNajvyššieho súdu pri hodnotení konkretizácie skutku a otázky použitia analógie trestného\npráva v správnom trestaní“, pričom tento názor podrobne v sťažnosti odôvodňuje.\nSťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že najvyšší súd vychádzal z nedostatočne zisteného\nskutkového stavu a v okolnostiach danej veci «malo dôjsť k aplikácii zásady in dubio pro\nreo, nakoľko správne orgány nedisponovali dôkazmi na preukázanie protiprávneho konania\nsťažovateľa a ostatných účastníkov konania a svoje rozhodnutia založili len na indíciách,\nnepriamom dôkaze o údajne „neštandardne“ podobných indexoch cien. Týmto sa odporca\n9\n\nvôbec nezaoberal, ale naopak argumentoval v presvedčení o vine každého z účastníkov\nkonania (vrátane sťažovateľa) zo spáchania správneho deliktu. Povinnosť aplikovať zásadu\nin dubio pro reo je bežná aj v praxi Protimonopolného úradu, ktorý ju aplikuje vo svojich\nrozhodnutiach\n\npri\n\nskúmaní\n\ndohôd\n\nobmedzujúcich\n\nsúťaž\n\n(napr.\n\nrozhodnutie\n\nč. 2011/KH/1/1/055 zo dňa 22. decembra 2011)...\n... závery súdu, sú však všeobecnými a sumarizujúcimi konštatovaniami, ktoré\nnemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. výsledkom dokazovania odporujú...».\nZa porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v 1. rade považuje aj\nto, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil ústne pojednávanie, hoci podľa\nnej „to bolo potrebné vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania... a časový odstup od prijatia\nprvostupňového rozhodnutia“, ako aj z dôvodu, že „vo veci sa jedná o preskúmanie\nrozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR..., ktorým boli uložené sťažovateľovi a iným\núčastníkom konania zjavne vysoké pokuty“.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka v 1. rade navrhla, aby ústavný súd\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vráti\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.\nSťažovateľka v 2. rade záver o porušení ňou označených práv namietaným\nrozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odôvodnila\ntakto:\n„Sme toho názoru, že k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému\nsudcovi... došlo tým, že predseda NS SR svojím opatrením uskutočnil v rozpore so zákonom\na inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, zmeny v obsadení senátu 1 S tak ako\nich popisujú aj sudcovia senátu v odôvodnení rozsudku NS SR. Okrem toho, že bol príslušný\n10\n\nsenát obsadený nezákonnými sudcami máme za to, že táto skutočnosť mala aj reálny vplyv\nna rozhodnutie vo veci (III. ÚS 212/2011)...\nZákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom\nna príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu... Podľa\nzákona o súdoch zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej\nneprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku\nvýrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu),\nktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka (§ 50 ods. 1 písm. d) a\ne) zákona o súdoch). Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce\nobsahovať...\nVychádzajúc z odôvodnenia rozsudku NS SR z opatrenia ktorým došlo k nahradeniu\nzákonných sudcov (JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD.) inými\nsudcami NS SR (sudcami Berthotyovou a Gavalcom) nevyplýva relevantný dôvod vykonania\nuvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona\no súdoch. Konkrétne dôvody na vykonanie zmeny rozvrhu práce v časti týkajúcej sa\npríslušného odvolacieho senátu (t. j. senátu 1S), ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené\nustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené a špecifikované ako v príslušnom a spornom\nopatrení tak ani v žiadnom z písomných vyjadrení predsedu NS SR (resp. jeho\npodpredsedníčky). V súvislosti s nahradením sudcov NS SR JUDr. Zdenky Reissenaurovej\na JUDr. Aleny Polačkovej PhD. inými sudcami NS SR v senáte S 1 tiež nebolo zistené, že by\ntíto boli v čase vydania opatrenia predsedu NS SR, t. j. dňa 24. Septembra 2009 dlhodobo\nneprítomní..., resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá\nby odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu prerokúvajúceho našu vec.\n... vydaním označeného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR v čase\npo pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie (t. j. po dni 25. jún 2009). V našej veci\nkonal senát 1 S v takom zložení, ktorý podľa nášho názoru nezodpovedal požiadavkám\nkladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je\nnevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR prerokúvajúceho našu vec\nnedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov...\n\n11\n\nVychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu... a v nadväznosti na to\nzo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch... sme toho názoru,\nže vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nie je možné (je neprípustné a nezákonné)\nbez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených\nveciach. Takéto konanie je v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred\ndaných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber\nsudcov.\nAj keď pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už\npridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a\nods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo už zo zásady vyjadrenej\nv § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon\naj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona\nč. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich... (III. ÚS 212/2011).\nZ dosiaľ uvedeného vyplýva, že zmena v personálnom obsadení senátu NS SR\nprerokúvajúceho našu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva\nna zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní našej veci sa zúčastnili\nnezákonní sudcovia, mala ich účasť v konaní vedenom NS SR pod spis. zn. 1 Sžhpu/1/2009\nreálny vplyv na rozhodnutie v našej veci. Personálne preobsadený senát NS SR totiž vydal\nvo veci samej meritórne rozhodnutie. Na tomto základe sme rovnakej mienky ako je názor\nÚstavného súdu SR ktorý sa v obdobnej/rovnakej veci vyjadril vo svojom náleze\nz 13. augusta 2013 spis. značka IV. ÚS 459/2012­73, resp. tiež v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, a to že NS SR napadnutým rozsudkom porušil naše\nzákladné právo na zákonného sudcu...“\nSťažovateľka v 2. rade je zároveň presvedčená o porušení jej základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a to nedostatočným odôvodnením\na arbitrárnosťou namietaného rozsudku. Podľa sťažovateľky v 2. rade arbitrárne sú najmä\n„tvrdenia a závery v ktorých nedostatočne a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov\na argumentov došiel NS SR, a podľa nás chybne, k záveru, že princípy trestného práva\n12\n\nnemožno aplikovať na náš prípad v ktorom išlo o správne konanie, spáchanie správneho\ndeliktu a uloženie pokuty za správny delikt. Konkrétne ide o posúdenie povinnosti\nsprávneho orgánu (v našom prípade žalovaného) uplatniť v prípade súbehu viacerých\nsprávnych deliktov absorpčnú zásadu (t. j. povinnosť uložiť sankciu podľa ustanovení\nvzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný) a/alebo povinnosť správneho\norgánu vo výrokovej časti uviesť popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho\nspáchania.\nNerešpektoval pritom ani judikatúru samotného NS SR (napr. Rozsudok NS\nSlovenskej republiky zo 6. marca 2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007).“.\nSťažovateľka v 2. rade v odôvodnení sťažnosti tiež uviedla, že «NS SR sa... síce\nstotožnil s názorom, že uloženie pokuty za protisúťažné konanie patrí aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva do „trestnoprávnej časti“ no na druhej strane\nbez uvedenia relevantných a presvedčivých dôvodov (a aj napriek tomu, že extenzívne\ncitoval Nariadenie č. 1/2003 Komisie) neuznal, že vyššie uvedené zásady trestného práva\nby bolo možné uplatniť aj v našom prípade, pričom sa riadne nevysporiadal ani\ns judikatúrou NS SR vo veciach týkajúcich sa trestania za správne delikty (a ktorá hovorí\nv prospech použitia... uvedených zásad aj pre oblasť trestania za správne delikty).\n... celkovo vyznieva rozsudok NS SR veľmi rozsiahlo, nekonzistentne a niekedy\nbez možnosti pochopiť jeho vnútornú štruktúru a vzájomné súvislosti, a to aj keď je v ňom\nuvedených množstvo citácií a odkazov na predpisy (vrátane komunitárneho práva)\na judikatúru (slovenskú, českú a európsku)...\nZáver o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a zároveň o jeho arbitrárnosti\ndokazuje a podporuje nakoniec aj samotné tvrdenie senátu NS SR a jeho sudcov, ktorí v\nnašej veci rozhodovali... Senát... v odôvodnení rozsudku NS SR vážnym spôsobom\nspochybnil svoju schopnosť, kvalifikovanosť a dostatočnú odbornosť vo veci rozhodnúť... a\nzároveň schopnosť zabezpečiť súlad rozhodnutia s európskou legislatívou a predpismi\nEurópskej únie. Takýmto postupom paradoxne sám senát vyslovil pochybnosti o naplnení\nčl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 6. Dohovoru... a vážnu pochybnosť o tom, že rozsudok spĺňa\n\n13\n\npožadované kritériá presvedčivosti, logiky, spravodlivosti a zákonnosti ktoré sú obsahom a\nimanentnou súčasťou nášho práva podľa čl. 46 (1) Ústavy SR a čl. 6. Dohovoru...».\nSťažovateľka v 2. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví\nporušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1\nlistiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok a vec vráti\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume\n20 000 €, ako aj náhradu trov konania.\nSťažovateľka v 3. rade vyčíta namietanému rozsudku najvyššieho súdu jeho zjavnú\narbitrárnosť, neodôvodnenosť jeho skutkových zistení a právnych záverov, ako aj porušenie\nprincípu prezumpcie neviny. V súvislosti s týmto tvrdením bližšie uvádza:\n„Úrad kvalifikoval konanie Účastníkov konania ako dohodu obmedzujúcu súťaž\nvo forme dohody podnikateľov a porušenie ZOHS (zákon o ochrane hospodárskej súťaže,\npozn.) a ZFEÚ (Zmluva o fungovaní Európskej únie, pozn.). Najvyšší súd sa s týmto\nzáverom stotožnil.\nZnaky skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž vo forme dohody sú\nnasledovné:\n(a) súhlasný prejav vôle podnikateľov;\n(b) cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie\nsúťaže.\nVšetky vyššie uvedené znaky je potrebné preukazovať dostatočne individualizovane,\nt. j. vo vzťahu ku každému dotknutému súťažiteľovi individuálne. Inými slovami,\nv konkrétnom prípade bolo potrebné preukázať, že pri podaní ponuky vo Verejnej súťaži\nSťažovateľ konal v zhode, v kolúzii s inými Účastníkmi Verejnej súťaže.\nÚrad nepreukázal žiadny súhlasný prejav vôle medzi Sťažovateľom a inými\nÚčastníkmi konania. Existenciu tohto súhlasného prejavu vôle a koluzívne správanie\nSťažovateľa prezumoval na základe jediného nepriameho dôkazu vo forme podobnosti\ncenových indexov. Úrad opomenul vysporiadať sa s vysvetlením Sťažovateľa, že podobnosť\n14\n\ncenových indexov nemusela byť výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a že\ntretie strany mohli získať prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky\ndo Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa. Úrad v rozpore\nso základnou logikou dokazovania presunul na Sťažovateľa dôkazné bremeno preukázania\ntoho, že podobnosť cenových indexov nebola výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej\ndohode. Úrad opomenul prihliadnuť na dôkazy získané samotným Úradom, ktoré potvrdzujú\nzáver o neexistencii akejkoľvek komunikačnej platformy medzi Sťažovateľom a inými\nÚčastníkmi konania a zobrať do úvahy ďalšie indície, ktoré vyvracali jeho záver o účasti\nSťažovateľa na Zakázanej dohode. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil\ns argumentáciou Úradu bez toho, aby vykonal akékoľvek dodatočné dokazovanie a poskytol\nakékoľvek rozumné vysvetlenie, prečo sa odchýlil od záverov prezentovaných v Rozsudku\nKS.\n... vzhľadom na povahu sankcií ukladaných pre porušenie noriem súťažného práva\nv konaní pred Úradom a Najvyšším súdom sa musí aplikovať princíp prezumpcie neviny\na z neho vyplývajúca zásada in dubio pre reo, a to v celom rozsahu, ako sa tieto aplikujú\nv rámci trestného konania. Analýza viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské\npráva, slovenských a českých súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu\nČeskej republiky a stanovísk právnej vedy prezentovaná Sťažovateľom v tejto Sťažnosti\nposkytuje presvedčivý argument na podporu názoru, že závery Úradu a Najvyššieho súdu\no účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú neakceptovateľné z pohľadu nárokov\nkladených na proces dokazovania v rámci aplikácie princípu in dubio pro reo. Na základe\nanalýzy všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ týkajúcich sa aplikácie európskych\nsúťažných predpisov, na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd na podporu záverov\nprezentovaných v Rozsudku NS, Sťažovateľ jednoznačne preukazuje, že postup\na argumentácia Úradu a Najvyššieho súdu nemá oporu ani v týchto rozhodnutiach.\nSťažovateľ vysvetľuje, že závery Úradu a Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa\nna Zakázanej dohode a porušení ZOHS a ZFEÚ sú v extrémnom rozpore s vykonaným\ndokazovaním, resp. nemajú žiadny základ vo vykonanom dokazovaní Odôvodnenie\nRozsudku NS je nelogické, nepresvedčivé a vnútorne protirečivé. Napadnutý Rozsudok NS\nnesie všetky znaky arbitrárneho a ústavne nesúladného rozhodnutia a porušuje právo\n15\n\nSťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie a prezumpciu neviny podľa\nčl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a ods. 2,\nčl. 40 ods. 2 , Listiny a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru.“\nSťažovateľka v 3. rade ďalej argumentuje, že «V doterajšej rozhodovacej praxi\nKomisie sa nevyskytol žiadny prípad, v ktorom by Komisia konštatovala porušenia čl. 101\n(1) ZFEÚ iba na základe nepriamych dôkazov...\nNa konanie o správnych deliktoch podľa ZOHS a ZFEÚ sa musia aplikovať aj všetky\nzáruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 Dohovoru, čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 40 ods. 2 Listiny.\nV prospech tohto záveru svedčí všeobecná povaha noriem obsiahnutých v ZOHS/ZFEÚ,\npreventívny a represívny účel sankcií podľa ZoHS/ZFEÚ ako aj ich mimoriadna tvrdosť.\nV sústave štátnych orgánov neexistuje zrejme žiadny iný orgán, ktorý by mohol uložiť vyššie\npeňažné sankcie ako Úrad. Rozhodnutie Úradu je ďalej dôvodom na vylúčenie z procesu\nverejného obstarávania, čo môže byť pre podnikateľa likvidačným.\n... Z princípu prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo. Ak existujú\nakékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obvineného, ale naopak,\ntreba ich vyložiť v jeho prospech. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nie je totiž\nspôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.\n... Z princípu in dubio pro reo vyplývajú osobitné požiadavky na použitie nepriamych\ndôkazov. Súd síce môže založiť výrok o vine aj na nepriamych dôkazoch, ale len\nza predpokladu, že tvorí vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu\nnepriamych dôkazov, ktoré sa vzájomne doplňujú a na seba nadväzujú a ktoré sú v takom\npríčinnom vzťahu k dokazovaným skutočnostiam, že z nich je možné vyvodiť len jediný záver\na súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Nepriame dôkazy, ktoré síce podporujú dôvodné\npodozrenie voči obvinenému, ale nevylučujú rozumnú možnosť, že obvinený nie je\npáchateľom deliktu, resp. že páchateľom deliktu je iná osoba, nesú dostatočným podkladom\npre uznanie viny obvineného. Z tohto je možné vyvodzovať záver, že aplikácia princípu\nin dubio pro reo vylučuje, aby výrok o vine bol založený na jednom nepriamom dôkaze.\n... Závery Úradu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú založené na jedinom,\na to nepriamom dôkaze, ktorým je podobnosť cenových indexov.\n16\n\nĎalšie dôkazné prostriedky, ktoré Úrad zhromaždil v rámci správneho konania\nnemajú hodnotu dodatočných nepriamych dôkazov ktoré by preukazovali účasť Sťažovateľa\nna Zakázanej dohode. Tieto dodatočné dôkazné prostriedky len preukazujú, že podobnosť\ncenových indexov je neobvyklá.\nÚrad nielenže nepreukázal žiadne kontakty medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi\nVerejnej súťaže, v rámci ktorých došlo k výmene informácie o cenách, resp. uzavretiu\nZakázanej dohody, ale Úrad nepreukázal žiadne kontakty medzi ním a ostatnými\nÚčastníkmi Verejnej súťaže. Žiaden z dôkazov, ktoré Úrad použil na preukázanie kontaktov\nmedzi Účastníkmi Verejnej súťaže, sa Sťažovateľa žiadnym spôsobom netýka.\n... Už v konaní pred Úradom Sťažovateľ namietal, že nie je možné rozumne vylúčiť, že\ntretie strany získali prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky\ndo Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa a že týmto sa\nvysvetľuje aj neobvyklá podobnosť cenových indexov...\nRovnako argumentoval Sťažovateľ aj v konaní pred Najvyšším súdom. Sťažovateľ\nďalej namietal, že názor Úradu ohľadom rozloženia dôkazného bremena v konaní pred ním\nje jednoznačne v rozpore s platným právom. Názor Úradu, že Účastník konania je povinný\npreukázať fakt odcudzenia/straty dokladov je nesprávny. Najvyšší súd sa však v celom\nrozsahu stotožnil so závermi Úradu a zopakoval jeho argumentáciu... Najvyšší súd dokonca\ntvrdí, že... argument Sťažovateľa, ktorým Sťažovateľ vysvetľuje konštantnosť cenových\nindexov je irelevantný, nakoľko podľa názoru Najvyššieho súdu konštantnosť indexov nie je\nmožné vysvetliť inak, než kolúziou všetkých Účastníkov konania...\nSťažovateľ vykonal analýzu všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ, na ktoré sa\nodvoláva vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd. Sťažovateľ skúmal, na akých dôkazoch boli\nzaložené závery Komisie, resp. súdov EÚ o porušení čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Výsledky tejto\nanalýzy... potvrdzujú, že žiadne rozhodnutie Komisie alebo súdov EÚ nebolo založené\nvýlučne na jedinom nepriamom dôkaze.\n... Už samotný fakt, že záver Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej\ndohode je založený na jedinom nepriamom dôkaze, ktorý bol vyvrátený Sťažovateľom\nna základe rozumných, hodnoverných argumentov, je dostatočný na preukázanie toho,\nže závery prezentované Najvyšším súdom v Rozsudku NS sú v extrémnom rozpore\n17\n\ns vykonaným dokazovaním, resp. takýto záver nemá žiadnu oporu vo vykonanom\ndokazovaní. Navyše, Najvyšší súd sa žiadnym rozumným spôsobom nevysporiadal s\ndôkazmi a indíciami, ktoré podporovali tvrdenie Sťažovateľa o tom, že sa žiadnej Zakázanej\ndohody nezúčastnil...».\nPodľa sťažovateľky v 3. rade namietané porušenie práva na zákonného sudcu spočíva\nv zmene v zložení senátu rozhodujúceho v jej veci uskutočnenej po začatí konania\nopatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009­20 z 24. septembra 2009, pričom\nbližšie uvádza:\n„... zmena rozvrhov práce realizovaná... uvedeným opatrením, ktorým po napadnutí\nodvolania Najvyššiemu súdu v Sťažovateľovom prípade došlo k nahradeniu dvoch z trojice\nčlenov odvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok stanovených v zákone\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch... a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce a predstavujú\nporušenie práva Sťažovateľa na zákonného sudcu...\n... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom\nna príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.\n... Z opatrenia predsedu Najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania zmien\nv rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch, ktorými došlo\nk nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami Najvyššieho súdu.\n... vydaním označeného opatrenia predsedu Najvyššieho súdu došlo k zmene\nv obsadení senátu Najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie\na rozhodnutie. Je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu\nprerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov.\n... Na túto skutočnosť upozorňovali dokonca samotní členovia senátu Miroslav\nGavalec a Elena Berthotyová. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho\nsúdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát\nvydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je namieste konštatovať, že vydaním\nnapadnutého Rozsudku NS Najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento názor\nSťažovateľa zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu (nález... zo dňa\n18\n\n18. októbra 2011, sp. zn. III. ÚS 212/2011­140, nález... zo dňa 13. augusta 2013, sp. zn.\nIV. ÚS 459/2012).\n... zmena zloženia senátu mala za následok nielen porušenie práva Sťažovateľa\nna zákonného sudcu, ale aj porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže\no odvolaní podľa všetkého rozhodoval senát, ktorý nemá skúsenosť s uplatňovaním\nsúťažného práva. Podľa názoru Sťažovateľa tento záver vyplýva z odôvodnenia Rozsudku\nNS...“\nSťažovateľka v 3. rade navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2,\nčl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, aby zrušil namietaný\nrozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.\nSťažovateľka vo 4. rade vo svojej sťažnosti uviedla, že „vydaním Konečného\nrozhodnutia senátom, ktorého personálne zloženie bolo odlišné od zákonne pridelených\nsudcov, Najvyšší súd porušil Sťažovateľovo právo na zákonného sudcu podľa článku 48\nods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru“. V tejto súvislosti ďalej\nargumentuje, že «dňom 25. júna 2009 sudcovia Belko, Reissenaureová a Poláčková stali\nzákonnými sudcami v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6\nods. 1 Dohovoru.\n... Ak nie sú splnené osobitné zákonné podmienky, nemožno následne meniť\npersonálne zloženie senátu v už pridelených veciach. Tieto zákonné podmienky sú\nustanovené v § 50 ods. 1 Zákona o súdoch, znenie ktorého indikuje, že zmeny v zložení\nsenátu (vo vzťahu k už prideleným veciam) sú možné len z dôvodov v ňom uvedených\n(písmená d) a e)).\n... Neexistuje však žiaden náznak toho, že... dôvody, ktoré sú vymedzené v § 50 ods. 1\npísm. d) a e) Zákona o súdoch sú relevantné pre tento prípad, keďže žiadne takéto\nodôvodnenie nie je uvedené v Opatrení predsedu. Opatrenie predsedu v skutočnosti\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie príslušnej zmeny. Takáto zmena zloženia senátu v už\n19\n\npridelených veciach je prinajmenšom účelová, a teda nemôže byť považovaná za vylučujúcu\n„možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“ Sťažovateľ tvrdí, že nedostatok odôvodnenia sám\no sebe spôsobuje, že Opatrenie predsedu je arbitrárne, nepreskúmateľné, a preto\nnezákonné.\n... je zrejmé, že zmena personálneho zloženia senátu 1S, ktorá je výsledkom\nOpatrenia predsedu, nebola vykonaná spôsobom ustanoveným Zákonom o súdoch a inými\npredpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, a teda sudcovia, ktorí rozhodovali v tejto veci\n(t. j. ktorí vydali Konečné rozhodnutie) nie sú zákonnými sudcami v zmysle článku 48\nÚstavy, článku 38 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru.\n... Sťažovateľ sa domnieva, že vyššie uvedený názor... zdieľajú tiež príslušní sudcovia\n(t. j. sudcovia Berthotyovou a Gavalcom). V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje najmä\nna strany 112 až 114 Konečného rozhodnutia...\nKeďže táto sťažnosť smeruje proti... konečnému meritórnemu rozhodnutiu\nNajvyššieho súdu... a keďže vady vyplývajúce zo zmeny personálneho zloženia senátu neboli\nodstránené pred vydaním Konečného rozhodnutia,... rozhodnutie Ústavného súdu\n(III. US 390/2010) nie je v tomto prípade vôbec relevantné.».\nNamietané porušenie práva na súdnu ochranu najvyšším súdom sťažovateľka\nvo 4. rade odôvodnila „odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe v Konečnom rozhodnutí\nbez vysvetlenia uvedeného odklonu dostatočnými a presvedčivými dôvodmi“. V tejto\nsúvislosti tiež uviedla:\n«Až do vydania Konečného rozhodnutia existovala ustálená rozhodovacia prax\nNajvyššieho súdu podľa ktorej každé rozhodnutie ohľadom takzvaného „iného“ správneho\ndeliktu v oblasti správneho trestania... muselo obsahovať presný a nezameniteľný popis\nskutku (z dôvodu trestnej povahy konania).\n... V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu v oblasti správneho trestania, sp. zn. 2 Sžo/106/2007, 3 Sžf/74/2007, 6 Sžo/96/2007,\n6 Sžo/133/2007 a 6 Sžo/6/2008...\nVyššie uvedené potvrdil tiež Krajský súd, ktorý dospel k záveru, že: [...]\npreskúmavané rozhodnutia [t. j. Rozhodnutie PMÚ a prvostupňové rozhodnutie]\n20\n\nneobsahujú takú konkretizáciu skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby\ntento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia nie je uvedená\nnielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo\nnepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie...\nNajvyšší súd však nepotvrdil vyššie uvedené závery ohľadom požiadaviek\nna náležitosti výroku Rozhodnutia PMÚ, ktoré boli prijaté ustálenou rozhodovacou praxou\nNajvyššieho súdu... Práve naopak ­ Najvyšší súd sa zreteľne odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe vo vzťahu k náležitostiam, ktoré musí obsahovať výrok správneho\nrozhodnutia o inom správnom delikte (t. j. aj výrok Rozhodnutia PMÚ).\n... Ustálená rozhodovacia činnosť bola pritom stabilná po relatívne dlhú dobu a bola\npotvrdená viacerými rozhodnutiami. Sťažovateľ teda... očakával, že Najvyšší súd uvedie\nveľmi detailné a presvedčivé zdôvodnenie svojho náhleho odklonu.\n... Najvyšší súd však úplne nedostatočne odôvodnil svoj odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe, t. j. nevysvetlil prečo v tomto prípade požiadavky na výrok\nRozhodnutia PMÚ (o inom správnom delikte) nemajú byť posudzované analogicky podľa\nTrestného poriadku a Zákona o priestupkoch a prečo výrok Rozhodnutia PMÚ nemusí\nobsahovať príslušné náležitosti.\n... Sťažovateľ... z... odôvodnenia (namietaného rozsudku, pozn.) nerozumie, prečo by\nOdporúčanie [Odporúčanie Rady Európy č. R (91)77 o správnych sankciách, pozn.] malo\nNajvyššiemu súdu brániť analogicky posudzovať požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ len\nz dôvodu, že neobsahuje požiadavku na taký postup. Podľa Sťažovateľa aj za predpokladu,\nže by Odporúčanie mohlo byť považované za zdroj práva, ktorý má byť aplikovaný v tomto\nprípade..., táto skutočnosť by sama o sebe nemala súdu brániť, aby použil iné relevantné\nprávne normy (napr. Trestný poriadok a Zákon o priestupkoch) ­ napríklad analogicky.\n... Rovnako nie je jasné, prečo by mal článok 2 ods. 2 Ústavy brániť Najvyššiemu\nsúdu analogicky aplikovať ustanovenia Trestného poriadku a Zákona o priestupkoch, keďže\ntakáto prax je široko akceptovaná ako bežný právny nástroj pri interpretácií a aplikácii\npráva. V oblasti správneho práva bola analogická aplikácia noriem trestného práva\nakceptovaná tiež samotným Najvyšším súdom, napríklad v oblasti správnych sankcií.\nSťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 8 Sž/18/2011...\n21\n\nOkrem všeobecných teoretických úvah Najvyššieho súdu, ktoré sú citované vyššie\nSťažovateľ dokázal identifikovať iba nasledovný argument Najvyššieho súdu, prečo by\nanalógia v tomto prípade nemala byť použitá: „... najvyšší súd zdôrazňuje osobitosti\nkonania o ochrane hospodárskej súťaže, ktorých konaní v porovnaní s konaniami\no priestupkoch nie je až toľko, že by iba na tomto kvantitatívnom základe vyvstávala hrozba\nzameniteľnosti konaní s výskytom možných procesných prekážok vo forme litispendecie\nalebo res iudicata.“\n... Toto mimoriadne stručné odôvodnenie Najvyššieho súdu vo vzťahu k závažnému\nodklonu od jeho vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe, výsledkom ktorého je tiež odlišná\nochrana práv Sťažovateľa v porovnaní s podobnými prípadmi, však Sťažovateľ považuje\nza úplne nedostatočné a nepresvedčivé. Podľa názoru Sťažovateľa len samotný počet\ndeliktov určitého druhu nemôže odôvodniť nedostatok riadneho označenia údajného\ndeliktu...\nSťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd nevysvetlil odklon od svojej vlastnej ustálenej\nrozhodovacej praxe dostatočnými a presvedčivými dôvodmi a mimoriadne stručné\nodôvodnenie, ktoré v tejto súvislosti Najvyšší súd uviedol je podľa Sťažovateľa úplne\nnedostatočné a nepresvedčivé.»\nSťažovateľka vo 4. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví\nporušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\na čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vráti\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.\nSťažovateľka v 5. rade v sťažnosti uviedla, že «Opatrením Najvyššieho súdu o zmene\nRozvrhu práce Najvyššieho súdu na rok 2009 č. Spr 162/2009­20 došlo k zmene zloženia\nsenátu Najvyššieho súdu a to bez toho, aby boli splnené podmienky, na základe ktorých je\nmožné v zmysle Zákona o súdoch a Rozvrhu práce Najvyššieho súdu zmeniť zákonného\nsudcu.\n\n22\n\n... V dôsledku prijatia Opatrenia došlo k zmene dvoch z troch členov senátu 1 S,\nktorý rozhodoval o Odvolaní, a zloženie senátu 1S sa zmenilo na: riadiaci predseda senátu\nJUDr. Igor Belko, druhý predseda senátu JUDr. Miroslav Gavalec a členka senátu\nJUDr. Elena Berthotyová.\n... Z Opatrenia nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v Rozvrhu práce\nvyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch...\nPri sudcoch, ktorí boli Opatrením vylúčení so senátu 1S, podľa všetkého neexistoval\nprípad\n\ndlhodobej\n\nneprítomnosti\n\n(spravidla\n\nspočívajúci\n\nv\n\ndlhodobej\n\npracovnej\n\nneschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá\nby odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu 1S. Nasvedčuje tomu\nskutočnosť, že obaja títo sudcovia naďalej zostali aj po účinnosti zmien rozvrhov práce\nzaradení do správneho kolégia najvyššieho súdu (JUDr. Zdenka Reisenauerová ako druhá\npredsedníčka senátu 8S a JUDr. Alena Poláčková ako členka senátu 2S).\n... Zmeny v Rozvrhu práce uskutočnené Opatrením boli preto vykonané v rozpore\ns ustanoveniami § 50 ods. 2 písm.) c), d) a e) Zákona o súdoch, bez existencie okolností\npredvídaných Rozvrhom práce, ktorý na podklade Zákona o súdoch predstavuje právny\nrámec a garanciu rozhodovania zákonného sudcu (či senátu v zložení zo zákonných\nsudcov). Opatrenie preto predstavuje ústavne nesúladnú zmenu Rozvrhu práce, ktorá\nnerešpektuje predvídateľnosť možnosti zmien zákonného senátu.\n... Postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal v predmetnej veci 1S\nSžhpu 1/2009 reálny vplyv na rozhodnutie vo veci Sťažovateľa, nakoľko personálne\npreobsadený\n\nsenát 1S vydal vo veci samej meritórne\n\nrozhodnutie (porovnaj\n\nIII. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012­73), a to jednomyseľne..., pričom väčšina z členov\nsenátu (dvaja z troch) bola ustanovená nezákonne.\nNahradenie sudcov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej\nsudcami JUDr. Miroslav Gavalec a JUDr. Elena Berthotvová je porušením práva\nSťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy, čl. 38 ods. 1\nListiny, ako aj práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru...».\n\n23\n\nPodľa\n\nsťažovateľky\n\nv 5.\n\nrade\n\nje\n\nnamietaný\n\nrozsudok\n\n„neodôvodnený,\n\nnepreskúmateľný a arbitrárny“, čo odôvodnila tým, že „Najvyšší súd v Rozsudku žiadnym\nspôsobom nereagoval na podstatné argumenty Sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce\npre riadne posúdenie predmetu sporu... Najvyšší súd sa, okrem iného,\n­ nevysporiadal s nedostatočnou konkretizáciou údajného porušenia súťažného práva\nzo strany\n\nSťažovateľa.\n\nKonštantná\n\njudikatúra\n\nslovenských\n\nsudov\n\nvyžaduje,\n\naby\n\npri správnych deliktoch došlo k presnému popisu konania, z ktorého je subjekt obvinený.\nSplnenie tejto povinnosti si vyžaduje presný opis skutku s uvedením spôsobu, ako sa stal.\nV Prvostupňovom rozhodnutí ako aj v Rozhodnutí Rady takáto špecifikácia absentuje.\nNajvyšší súd nijako nezdôvodnil na základe čoho sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry\nv tejto oblasti.\n­ nevysporiadal s nedostatkom dôkazov predložených Úradom na preukázanie toho, že\ndošlo ku koluzívnemu správaniu, a že sa Sťažovateľ podieľal na činnosti, ktorej cieľom bolo\nkoluzívne správanie.“.\nSťažovateľka v 5. rade preto navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení\njej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako\naj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009\nz 30. decembra 2013, zrušil namietaný rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie a priznal jej náhradu trov konania.\nII.\nNa výzvu ústavného súdu z 3. februára 2015 sa k sťažnostiam sťažovateliek\nv 1. až v 5. rade vyjadril najvyšší súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Danielou\nŠvecovou, podaním doručeným ústavnému súdu 3. marca 2015, ktorá vo svojom stanovisku\nk veci uviedla:\n«K námietke týkajúcej sa personálneho obsadenia senátu, ktorý vo veci rozhodol\npoukazujem na to, že predmetná vec pod sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 napadla do senátu 1S dňa\n25. 06. 2009, kedy podľa Rozvrhu práce na rok 2009 (Ôsma časť, str. 37) sa senát 1S\n24\n\nskladal z riadiaceho predsedu senátu JUDr. Igora Belka, druhej predsedníčky senátu JUDr.\nZdenky Reisenauerovej a členky JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. Ďalšia členka, JUDr. Elena\nBerthotyová, PhD. (ďalej len sudkyňa Berthotyová ) v zmysle citovaného rozvrhu bola\nv uvedenom období pridelená do senátu 1S iba na vybavovanie agendy Sža; Ing. JUDr.\nMiroslav Gavalec, PhD. (ďalej len sudca Gavalec) bol v tom čase druhým predsedom iba\nv senáte 5S.\nPo príchode sudcov Gavalca a Berthotyovej do senátu 1S na základe bodu\n9. Opatrenia č. Spr 162/2009­20 vydaného dňa 24. septembra 2009 predsedom Najvyššieho\nsúdu JUDr. Štefanom Harabinom, (dalej len „predseda Najvyššieho súdu“) uplatnili\nčlenovia senátu 1S voči prijatiu opatrenia námietky, ktoré však neboli zohľadnené.\nČlenom senátu Gavalcovi a Berthotyovej zaradeným do senátu 1S opatrením\nč. Spr 162/2009­20 vydaným dňa 24. septembra 2009 bola uložená povinnosť (potvrdená aj\nstanoviskom vedenia správneho kolégia z 10.08.2011) zúčastniť sa aj rozhodovania\nv agende, ktorá senátu 1S došla do účinnosti tohto opatrenia, t. j. aj v uvedenej veci\n1 Sžhpu 1/2009.\nV priebehu procesu oboznamovania sa s obsahom súdneho spisu, bola na viacerých\nporadách senátu riešená otázka zákonných sudcov v prejednávanej veci. Podaním\nz 08. 08. 2011 sudca Gavalec upozornil vedenie Najvyššieho súdu na právne dôsledky\nnálezov Ústavného súdu SR a z nich vyplývajúcich pochybností o zákonnom zložení senátu\n1S v prípade prejednávania vecí prenesených zo senátu 5S, ktoré podanie však vedením\nkolégia nebolo akceptované. Problematika nezákonného pridelenia veci senátu 1 S bola\nspomenutá aj v námietke žalobcu 1/ v podaní adresovanom predsedovi NS SR\ndňa 7. 9. 2011 a v jeho urgencii sťažnosti zo dňa 27. 6. 2012.\nDňa 23. 08. 2013 členovia senátu 1S Berthotyová a Gavalec podali predsedovi\nNajvyššieho súdu vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o zákonnosti zloženia senátu\n1S vo veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 v nadväznosti na podanie sudcu Gavalca z 08. 08. 2011\na odporúčanie vyplývajúce z odpovede zo dňa 10. 08. 2011 (Snj 48/2011), v záujme\nzabezpečenia ústavne konformného výkonu súdnictva na Správnom kolégiu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, podnet na prijatie opatrenia tak, aby existujúci rozvrh práce\n\n25\n\ntýkajúci sa zloženia senátu v uvedenej veci zosúladil s ustálenou judikatúrou Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.\nVzhľadom k tomu, že sudcovia Berthotyová a Gavalec na podnet nedostali žiadnu\nodpoveď a v predmetnej veci sp.zn. 1 Sžhpu 1/2009 nebolo podľa ich názoru ustálené\npersonálne zloženie senátu, ktoré má vo veci konať a rozhodovať, dňa 17. 9. 2013 zaslali\npredsedovi Najvyššieho súdu urgenciu podnetu a žiadali, aby k podaniu zo dňa 23. 8. 2013\nzaujal stanovisko.\nDňa 23. 9. 2013 predseda Najvyššieho súdu na urgenciu odpovedal, tak, že poveril\nvybavením podnetu podpredsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jarmilu\nUrbancovú (ďalej len „podpredsedníčka Najvyššieho súdu“).\nPodpredsedníčka Najvyššieho súdu zaslala dňa 25. 09. 2013 sudcom Berthotyovej\na Gavalcovi odpoveď, v ktorej uviedla, že jej bol na priame vybavenie predsedom\nNajvyššieho postúpený podnet na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, týkajúci sa zloženia senátu vo veci sp. zn.\n1 Sžhpu 1/2009.\nPodľa podpredsedníčky najvyššieho súdu (vychádzajúc z obsahu podnetu, ako aj\nz obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. US 459/2012 z 13. augusta\n2013) označený nález sa vzťahuje iba na konkrétnu vec sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010.\nV súvislosti s uvedeným sudcom Berthotyovej a Gavalcovi dala do pozorností nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, v ktorom\nÚstavný súd Slovenskej republiky v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko.\nPodľa podpredsedníčky Najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že ani ústavný\nsúd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať a teda svoju rozhodovaciu\nčinnosť nezjednotil, nie je dôvod na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“ vo veci\nvedenej pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009.\nVzhľadom k tomu, že sudcom Berthotyovej a Gavalcovi bola napriek ich opakovaným\nnámietkam voči zloženiu senátu, ktorý má rozhodovať a konať takto uložená povinnosť konať\na rozhodovať vo veci 1 Sžhpu 1/2009, senát 1S majúc na zreteli najmä povinnosť sudcu (v\npridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov) uloženú v § 30 ods. 4 zákona\n\n26\n\nč. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov konal a\nrozhodol v zložení ako je uvedený v záhlaví rozsudku č. k. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. 12. 2013.\n...\nV súvislosti s ďalšími námietkami, ktorými sťažovatelia polemizujú a nesúhlasia\ns postupom konajúceho senátu, jeho právnou interpretáciou a závermi odkazujem na obsah\nrozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia, s poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu\nvychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozsudkom po jeho vyhlásení (§ 156 ods. 4 O. s. p.)\nsenátu už neprislúcha akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť\nargumentáciu v ňom uvedenú.\nZ uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podaným\nsťažnostiam nevyhovel.\nV zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil\nod ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach.»\nÚstavný súd nepovažoval za potrebné citovať tú časť vyjadrenia najvyššieho súdu,\nktorá sa týkala dĺžky namietaného konania, keďže sťažnosť sťažovateľky v 1. rade v časti\nnamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní bola uznesením\nsp. zn. II. ÚS 893/2014 z 18. decembra 2014 odmietnutá.\nNajvyšší súd sa obsahovo totožným podaním doručeným ústavnému súdu 25. marca\n2015 vyjadril aj k prijatej sťažnosti sťažovateľky v 5. rade.\nSťažovateľka v 1. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu\ndoručenom ústavnému súdu 24. marca 2015 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania o prijatej sťažnosti, a k veci ďalej uviedla:\n«... V prvom rade sťažovateľ musí konštatovať, že Najvyšší súd SR vo svojom\nVyjadrení neuviedol žiadnu novú skutočnosť. Naopak Vyjadrenie vyznieva skôr ako\nrekapitulácia skutočností, ktoré boli uvedené už čiastočne v odôvodnení napadnutého\n27\n\nrozsudku Najvyššieho súdu SR (strany 112­114 Rozsudku), vo vzťahu k personálnym\nzmenám v obsadení senátu 1S, a v liste Najvyššieho súdu SR sp. zn. Spr 948/2012 zo dňa\n13. 08. 2012 vo vzťahu k námietke prieťahov v konaní. ...\nSťažovateľ okrem personálneho zloženia (zmien) obsadenia senátu 1S namieta\nv ústavnej sťažnosti (časť VI, strana 16­17)..., že predmetná vec bola nesprávne pridelená\nna rozhodnutie senátu 1S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je\npríslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR.“\nK tejto námietke sťažovateľa sa však Najvyšší súd SR vo svojom Vyjadrení vôbec\nnevyjadril.\nĎalej vo vzťahu k zmene v zložení senátu 1S... sťažovateľ poukazuje aj na nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 170/2014 zo dňa 1. júla 2014, z ktorého jednoznačne\nvyplýva, že Ústavný súd SR ustálil svoj názor na porušenie základného práva v spojitosti\ns posúdením opatrenia č. Spr 162/2009 a tým aj zjednotil svoju rozhodovaciu činnosť.\nÚstavný súd v uvedenom náleze (sťažovateľ dáva do pozornosti, že v citovanom\nnáleze, rovnako ako v tomto konaní, išlo o rovnaký senát Najvyššieho súdu SR ­ senát 1S)\nuviedol: „V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol,\na teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (m. m.\nIII. ÚS 212/2011). Navyše aj samotný senát III. ÚS už v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011\nz 18. októbra 2011 (teda po vydaní nálezu č. k. III. ÚS 390/2010­83 z 13. apríla 2011)\nvyslovil porušenie základného práva iného sťažovateľa na zákonného sudcu meritórnym\nrozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a to okrem iného aj v spojitosti\ns vydaním opatrenia č. Spr 162/2009.“\n...\nSťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na svojim tvrdeniach a námietkach uvedených\nv ústavnej sťažnosti a navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol v zmysle petitu ústavnej\nsťažnosti.»\nSťažovateľka v 2. rade v podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla:\n„Vo veci ústavnej sťažnosti môjho klienta obchodnej spoločnosti\n\n28\n\n.. na výzvu\n\nsúdu v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. oznamujem súdu, že súhlasím\ns upustením od ústneho pojednávania v uvedenej veci.“\nSťažovateľka v 3. rade v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom\nústavnému súdu 26. marca 2015 konštatovala:\n„... vyjadrenie Najvyššieho súdu zo dňa 23. 2. 2015 podporuje náš záver o tom, že\ndošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. Vyjadrenie neobsahuje žiadne argumenty,\nktoré by spochybňovali naše námietky prezentované v ústavnej sťažnosti.\nZároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993\nZ. z. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“\nSťažovateľka vo 4. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu\ndoručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla, že „v plnom rozsahu trvá na svojich\nnámietkach, ktoré Sťažovateľ už uviedol a podrobne opísal vo svojej Ústavnej sťažnosti.\n... Sťažovateľ podotýka, že námietky Sťažovateľa, ktoré sa týkajú porušenia práva\nna zákonného sudcu... sú tiež nepriamo potvrdené Odporcom vo Vyjadrení.\n... Sťažovateľ... súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... Ústavný\nsúd upustil od ústneho pojednávania o Ústavnej sťažnosti, ak od ústneho pojednávania\nnie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“.\nSťažovateľka v 5. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho\nsúdu doručenom ústavnému súdu 13. apríla 2015 uviedla, že „súhlasí s tým, aby Ústavný\nsúd v zmysle ust. § 30 ods. 2 Zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania\no Sťažnosti, keďže je názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci“. K veci zároveň uviedla: «Najvyšší súd vo vyjadrení k Sťažnosti podrobne\nopisuje okolnosti zmeny obsadenia príslušného senátu Najvyššieho súdu, ktorý vydal\nRozsudok. Zároveň opätovne poukázal na rozhodnutie podpredsedníčky Najvyššieho súdu\no podnete sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavaleca, PhD.\nna zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu (sudcovia sa\nodvolávali na nález Ústavného súdu... sp. zn.: IV. ÚS 459/2012). Podpredsedníčka\n29\n\nNajvyššieho súdu vo vybavení podnetu poukázala na nález Ústavného súdu... sp. zn.:\nIII. ÚS 390/2010, v ktorom podľa jej názoru Ústavný súd v obdobnej veci zaujal opačné\nstanovisko a preto dospela k názoru, že judikatúra Ústavného súdu v tejto otázke nie je\nzjednotená a teda, že neexistujú dôvody na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“\nv predmetnej veci.\nSkutočnosť, že vyššie uvedení členovia senátu Najvyššieho súdu podali podnet\nna zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu a spôsob jeho\nvybavenia boli Sťažovateľovi známe a k týmto skutočnostiam sa v Sťažnosti podrobne\nvyjadril. V Sťažnosti uviedol, že závery podpredsedníčky Najvyššieho súdu považuje\nza nesprávne, keďže nález Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 bol\nzaložený na podstatne odlišných skutkových okolnostiach, nakoľko predmetná ústavná\nsťažnosť smerovala voči samotným opatreniam predsedu Najvyššieho súdu o zmene rozvrhu\npráce, ktorými v uvedenej veci došlo k zmene členov senátu, ešte pred meritórnym\nrozhodnutím vo veci samej. Dôvodom zamietnutia sťažnosti... bola skutočnosť, že Ústavný\nsúd bol názoru, že „napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu o zmenách rozvrhov\npráce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky,\npretože samy o sebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených členov dovolacieho\nsenátu najvyššieho súdu na konkrétny priebeh konania, a tak aj na rozhodnutie vo veci, ale\npredstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie takého vplyvu“. Po vydaní\nrozhodnutia v predmetnej veci a podaní opätovnej sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému\nv tomto konaní, však Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 rozhodol\ntak, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1\nÚstavy porušené bolo.\nV konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011, v ktorom rozhodoval o sťažnosti\npodanej proti konkrétnemu rozhodnutie vydanému nesprávne obsadeným senátom ­ teda\nv obdobnej situácii ako v prípade Sťažnosti ­ Ústavný súd rozhodol o porušení základného\npráva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy. V náleze\nvydanom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 zároveň presne uviedol dôvody,\npre ktoré rozhodol opačne ako v skoršom konaní o tejto veci vedenom pod sp. zn.\nIII. ÚS 390/2010.\n30\n\n... Závery Ústavného súdu vyslovené v konaniach vedenom pod sp. zn.:\nIV. ÚS 459/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 ­ v ktorých sa rovnako ako v tomto prípade\nrozhodovalo sťažnosti proti konkrétnemu rozhodnutiu vydanému nesprávne obsadeným\nsenátom ­ sú teda totožné a nie je možné tvrdiť, že v posudzovanej právnej otázke existujú\nprotichodné nálezy Ústavného súdu, ani že Ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré\nrozhodnutie sa bude preferovať. Záver uvedený v náleze vydanom v konaní vedenom\npod sp. zn. III. ÚS 390/2010 je pre rozhodnutie v tejto veci bezpredmetný, keďže... sa\nrozhodovalo o sťažnosti proti samotnému opatreniu o zmene zloženia senátu ešte pred\nrozhodnutím takéhoto senátu vo veci samej.\nK vyššie uvedenej argumentácii Sťažovateľa a rozhodnutiu Ústavného súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. III. ÚS 212/2011 však Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k Sťažnosti\nnezaujal stanovisko. Sťažovateľ sa preto aj naďalej v plnom rozsahu pridržiava\nargumentácie uvedenej v tomto smere v Sťažnosti a má za to, že Najvyšší súd vo vyjadrení\nku Sťažnosti neuviedol žiadne argumenty svedčiace o tom, že Rozsudkom nebolo porušené\nprávo Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy.\n... Pokiaľ ide o ostatné námietky uvedené v Sťažnosti odkázal Najvyšší súd\nna odôvodnenie Rozsudku a neuviedol v tomto smere žiadne nové skutočnosti, alebo\nargumenty.\nVzhľadom na vyššie uvedené sa Sťažovateľ v plnom rozsahu pridržiava argumentácie\nuvedenej v Sťažnosti a navrhuje, aby jej Ústavný súd v časti pripustenej na ďalšie konanie\nv plnom rozsahu vyhovel a rozhodol o porušení namietaných základných práv Sťažovateľa\nv súlade so záverečným návrhom Sťažnosti.»\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel\nk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného\nporušenia sťažovateľkami označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.\n\n31\n\nIII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPredmetom sťažností je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,\nčl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1\na čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.\n1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\na čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nÚstavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateliek, podľa ktorej\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013 vydaným\nv konaní o odvolaní protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu došlo\nk porušeniu ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48\nods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a ich práva na prejednanie záležitosti nezávislým\na nestranným súdom garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv\nmalo\n\ndôjsť\n\nv dôsledku\n\nnezákonne\n\nuskutočnenej\n\nzmeny\n\nv zložení\n\nsenátu\n\n„1S“\n\nprerokúvajúceho vec sťažovateliek (členky senátu JUDr. Zdenka Reisenauerová\na JUDr. Alena Poláčková, PhD., boli nahradené sudcami JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom,\nPhD., a JUDr. Elenou Berthotyovou) v čase po pridelení veci, a to opatrením predsedu\nnajvyššieho súdu č. Spr 162/2009­20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“).\nSťažovateľka v 1. rade navyše namieta, že vec bola nesprávne pridelená na prerokovanie\n\n32\n\na rozhodnutie senátu „1S“, ktorý v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu súdu (25. júna\n2009) nebol príslušný na rozhodovanie v agende hospodárskej súťaže, ergo vo veci je\npríslušný rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nObdobne podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\nZásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií\nnezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre\nkaždého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to\npovolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich\nprideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada\npevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)\nvýber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci\nzákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok\nspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).\nPrvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48\nods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol\nobsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový. Toto základné\nprávo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom\nsúdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.\n\n33\n\nZ týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný\nviacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené\ngarancie reálneho obsahu tohto základného práva.\nÚstavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej\nprávomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať\ndo úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho\nprípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).\nZa zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené\npredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie\nk určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu\n(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).\nPodľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu\nzákonnému\n\nsudcovi\n\nspravidla\n\nrelevantné\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk\n\nposudzovaniu\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia (III. ÚS 390/2010).\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv\nzaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného\nzaložená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným\nspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).\nUvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti\ndanej veci.\n1.1 Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou o nesprávnom pridelení veci\nsťažovateliek senátu „1S“, ktorý údajne nebol v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu\nsúdu príslušný rozhodovať v agende hospodárskej súťaže.\n\n34\n\nZo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 430/2006 ústavný súd zistil, že\nodvolanie protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu bolo predložené\nnajvyššiemu súdu 25. júna 2009 a vec bola pridelená na rozhodnutie senátu „1S“\n(pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009). Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie veci\n(odvolania) bol rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2009 vydaný opatrením\npodpredsedníčky najvyššieho súdu č. Spr 852/08 z 15. decembra 2008 (ďalej len „rozvrh\npráce na rok 2009“).\nPodľa bodu 2 písm. c) ôsmej časti rozvrhu práce na rok 2009 „Senáty rozhodujú\nv správnych veciach...\nc) v agende hospodárskej súťaže a priemyslových práv (rozhodovania proti\nProtimonopolnému úradu (PMÚ ­ register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva (ÚPV\n– register Sžhuv)“. Ide o register „Sžh“, ktorý sa ďalej člení na register „Sžhpu“ a register\n„Sžhuv“.\nPodľa rozvrhu práce na rok 2009 senát „1S“ rozhodoval o odvolaniach proti\nrozhodnutiam krajských súdov v agende zapísanej v registri... „Sžo a Sžh – veci PMÚ“.\nUvedený rozvrh práce ďalej uvádza: „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla\ndo 31. 12. 2008.“ Z takto citovanej časti rozvrhu práce na rok 2009 podľa sťažovateľky\nv 1. rade vyplýva, že senát 1S rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských\nsúdov „v agende SŽH – PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu\ndo 31. 12. 2008“.\nS uvedenou interpretáciou sťažovateľky v 1. rade sa ústavný súd nestotožnil.\nPredovšetkým z uvedenej formulácie: „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla\ndo 31. 12. 2008“ nevyplýva špecifikácia agendy podľa druhu, ale len podľa času, kedy\nnapadla na najvyšší súd. Rovnaký odkaz na rozhodovanie vecí, ktoré napadli na najvyšší\nsúd do konca predchádzajúceho kalendárneho roka, je uvedený aj pri ostatných senátoch\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu a obsahovali ho aj rozvrhy práce najvyššieho súdu\nna roky 2010 a 2011. Podľa interpretácie sťažovateľky v 1. rade, vychádzajúc z obsahu\nrozvrhu práce na rok 2009, by na rozhodnutie o odvolaní úradu nebol príslušný žiaden senát\nsprávneho kolégia, pretože v prípade všetkých senátov rozhodujúcich o odvolaniach\n35\n\nv agende hospodárskej súťaže (Sžh – PMÚ), t. j. senátov „1S“, „2S“ a „8S“, sa v rozvrhu\npráce na rok 2009 pod uvedeným druhom agendy hospodárskej súťaže nachádza rovnaký\nodkaz „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do 31. 12. 2008“. Preto interpretácia\nsťažovateľky v 1. rade, že uvedený odkaz sa vzťahuje práve na agendu hospodárskej súťaže,\nje\n\nmylná,\n\nnezodpovedajúca\n\ngramatickému,\n\nsystematickému\n\na logickému\n\nvýkladu\n\nrelevantných ustanovení rozvrhu práce na rok 2009.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní postupu\nnajvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci senátu „1S“, vychádzajúc\nz rozvrhu práce na rok 2009, nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľkou v 1.\nrade namietaným základným právom podľa ústavy a listiny a právom podľa dohovoru.\nÚstavný súd preto vyhodnotil námietku sťažovateľky v 1. rade o porušení jej práva\nna zákonného sudcu pridelením veci senátu „1S“ ako zjavne neopodstatnenú.\n1.2 Podstatou ďalšej námietky je tvrdenie sťažovateliek, že zmeny rozvrhu práce\nnajvyššieho súdu realizované opatrením Spr. 162/2009, ktorým po napadnutí odvolania\nprotimonopolného úradu najvyššiemu súdu došlo k nahradeniu dvoch z troch členov\nodvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v zákone č. 757/2004\nZ. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.\nÚstavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmeny\nv zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedu\nsúdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to aj\nvo vzťahu k označenému opatreniu predsedu najvyššieho súdu (IV. ÚS 116/2011,\nIII. ÚS 212/2011), resp. vo vzťahu k tomu istému senátu (IV. ÚS 170/2014).\nÚstavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného sudcu v\n\n36\n\nprávnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu\npredvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).\nPodľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, veci\nurčené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým\nsenátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických\nprostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola\nvylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.\nPodľa § 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. podmienka náhodného výberu podľa\nodseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,\nsamosudcov alebo súdnych úradníkov.\nPodľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2011\nnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov\nschválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už\npridelené veci aj v prípade\na) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola\nvec pridelená,\nb) zmeny v obsadení súdu sudcami,\nc) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a\nd) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania\nvo veci vylúčený.\nNovelizáciou zákona č. 757/2004 Z. z. zákonom č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo\ns účinnosťou od 1. januára 2012 k zmene § 51 ods. 4 písm. b) predmetného zákona. Podľa\nzmeneného\n\nznenia\n\nsa\n\nnáhodným\n\nvýberom\n\npomocou\n\ntechnických\n\nprostriedkov\n\na programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo jeho\n37\n\nzmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami; zmena\nv obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci je dôvodom na prerozdelenie veci, len ak\nsa v dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Predmetná\nnovelizácia neobsahuje prechodné ustanovenie.\nPodľa § 51a ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zmenami v rozvrhu práce sa nesmie\nzmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie\na rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedu\nsúdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon\nfunkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený\nvýkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.\nPodľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú\nvšetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte\n(napr. IV. ÚS 116/2011).\nÚstavný súd, vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súdu\nč. Spr. 162/2009­20 z 24. septembra 2009 účinného od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte\n„1S“, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bola členka senátu\nJUDr. Zdenka\n\nReisenauerová\n\nnahradená\n\nčlenom\n\nsenátu\n\nJUDr. Ing. Miroslavom\n\nGavalcom, PhD. Zároveň členka senátu JUDr. Alena Poláčková, PhD., bola nahradená\nčlenkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, ktorá bola pôvodne pridelená do senátu „1S“\niba na vybavovanie agendy „Sža“. Týmto opatrením tak v okolnostiach danej veci došlo\nk zmene v zložení senátu (výmene dvoch sudcov), a teda v obsadení súdu. V zmysle\nopatrenia Spr. 162/2009 personálne preobsadený senát „1S“ bol príslušný aj\nna rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do účinnosti označeného opatrenia (teda aj\nvo veci sťažovateliek).\nPodľa názoru ústavného súdu dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktorými\ndošlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu a ktoré by bolo\n38\n\nmožné podriadiť pod citované ustanovenie zákona č. 757/2004 Z. z., z označeného opatrenia\npredsedu najvyššieho súdu nevyplývali a neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení\nnajvyššieho súdu k prijatým sťažnostiam. U sudcov najvyššieho súdu JUDr. Zdenky\nRiesenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., tiež nebolo zistené, že by u nich v čase\nvydania opatrenia Spr. 162/2009 existovala dlhodobá neprítomnosť (spravidla spočívajúca v\ndlhodobej pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom\nobsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu\nprerokúvajúceho vec sťažovateliek. Tieto sudkyne naďalej zostali aj po účinnosti zmeny\nrozvrhu práce zaradené do správneho kolégia najvyššieho súdu – JUDr. Alena Poláčková,\nPhD., ako členka senátu „2S“ a JUDr. Zdenka Riesenauerová ako členka senátu „8S“.\nPodľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva\nfunkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce\nna konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.\nHoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už\npridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone č. 757/2004 Z. z. zavedené\nv § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady\nvyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z., z podmienok vykonávania zmien\nv rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj\npred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.\no sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.\nZmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu\nv obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonať\nnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov\nschválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)\n(m. m. IV. ÚS 116/2011).\n39\n\nVychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade\nzo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami\nobsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť,\nže v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci, hoci za účasti jedného\nsudcu (predsedu senátu), ktorému bola vec sťažovateliek pôvodne pridelená v súlade\ns rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z., došlo k zmene\nzákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.\nZ toho vyplýva, že vo veci po výmene dvoch sudcov už nerozhodujú všetci pôvodní\nsudcovia senátu, ktorí sa pridelením veci stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci.\nVo veci sťažovateliek konal a rozhodoval nový senát, ktorého zloženie však nezodpovedá\npožiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).\nNamietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013\nbol prijatý po účinnosti novelizácie zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorej je zmena\nv obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sa\nv dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Podmienky pridelenia\nveci zákonným sudcom sa podľa názoru ústavného súdu majú posudzovať podľa právnej\núpravy účinnej v čase, kedy sa vec pridelila, a následne aj v čase, kedy došlo k skutočnosti,\nktorá mala za následok zmenu v zložení senátu (IV. ÚS 170/2014).\nVec bola pôvodne pridelená senátu „1S“ v júni 2009 a k skutočnosti, ktorá mala\nza následok zmenu v zložení senátu, došlo 1. októbra 2009, keď nadobudlo účinnosť\nopatrenie Spr. 162/2009, ktorým bol do senátu „1S“ (rozhodujúceho v právnej veci\nsťažovateliek) preradený sudca JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., ktorý nahradil jeho\ndovtedajšiu členku JUDr. Zdenku Reisenauerovú, a zároveň dovtedajšia členka senátu „1S“\nna vybavovanie agendy „Sža“ JUDr. Elena Berthotyová nahradila jeho dovtedajšiu členku\nJUDr. Alenu Poláčkovú, PhD.\n\n40\n\nK obom skutočnostiam teda došlo pred účinnosťou novelizácie zákona č. 757/2004\nZ. z., t. j. pred 1. januárom 2012.\nZákon č. 757/2004 Z. z. v relevantnom znení však v žiadnom prípade neumožňoval\nprerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených členom senátu ako zákonným\nsudcom, v podstate novému senátu, ktorého členmi sú sudcovia, ktorým vec nebola\npôvodne pridelená iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických\nprostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.\nZ predložených dokumentov nevyplývajú a najvyšší súd vo svojom vyjadrení ani\nneodôvodnil zmeny v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu prerokúvajúceho\nvec sťažovateliek.\nPostup prerozdelenia už pridelených vecí vyplývajúci z opatrenia predsedu\nnajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 opísaným zákonným pravidlám a záruke základného\npráva na zákonného sudcu nezodpovedal, a preto ho možno najmä z hľadiska záruk\nzákladného práva na zákonného sudcu hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004\nZ. z. ani v inom zákone, a teda arbitrárny a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Keďže\npostup nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie\nvo veci sťažovateliek (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne\nrozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním namietaného\nrozsudku najvyšší súd porušil základné právo sťažovateliek na zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny a ich právo na prejednanie záležitosti nezávislým\na nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vo vzťahu k\nnamietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38\nods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýroku tohto nálezu.\n\n41\n\n2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50\nods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2, a čl. 40 ods. 2 listiny a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru\n\nSťažovateľky sa domáhali, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 a jeho namietaným rozsudkom došlo\nk porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2\nlistiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateliek dôjsť\nnajmä\n\nústavne\n\nneakceptovateľným\n\nodôvodnením\n\nnamietaného\n\nrozsudku,\n\njeho\n\nnepreskúmateľnosťou či jeho arbitrárnosťou.\nPri preskúmavaní tejto časti sťažností ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizácie\nzásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej\nčinnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2\nvýroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušil\nnamietaný rozsudok a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieť\no veci sťažovateliek v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkám\nvyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38\nods. 1 listiny, opätovne konať a rozhodnúť, bolo by neprimeraným zasahovaním do\nprávomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanovisko\nk veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto časti\nsťažnostiam sťažovateliek nevyhovel (bod 8 výroku tohto nálezu).\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\n\n42\n\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nmôže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnostiam sťažovateliek v časti,\nktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38\nods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol povinný namietaný rozsudok\npodľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy (ako aj podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona\no ústavnom súde) zrušiť, pričom zároveň považoval za potrebné v záujme efektívnej\nochrany práv sťažovateliek vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde\nna ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.\nV ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a preto musí vo veci\nsťažovateliek opätovne rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc\nobsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavným\nsúdom v tomto konaní zistené. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci\nna ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona\no ústavnom súde).\n43\n\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\no náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením\nv konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nSťažovateľka v 1. rade si v podaní z 24. marca 2015 uplatnila trovy konania\npozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 59 639,64 € podľa § 11 ods. 3\n(veta za bodkočiarkou) vyhlášky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, teda\npri výpočte trov konania vychádzala z hodnoty sporu (zo sumy uloženej pokuty) v konaní\npred všeobecnými súdmi. Obdobne sťažovateľka v 2. rade si v sťažnosti uplatnila trovy\nkonania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, ktoré vyčíslila v sume\n1 664,47 €, pričom „základom pre ocenenie je výška pokuty uložená druhostupňovým\nrozhodnutím“.\nÚstavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožný\ns predmetom konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta\nporušenie svojich základných práv a slobôd. Predmet konania pred ústavným súdom\n(ochrana porušených základných práv a slobôd) nie je oceniteľný v peniazoch\n(III. ÚS 36/09).\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateliek preto ústavný súd vychádzal\nz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky a priznal každej\nsťažovateľke nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej\nslužby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden\núkon vykonaný v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu). Za dva úkony\nvykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 268 €, a dvakrát režijný\npaušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) po 8,04 €, teda 16,08 €, a za jeden úkon vykonaný v roku\n2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, preto odmena predstavuje sumu\n44\n\n432,30 €. Uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky\na podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.\nTrovy právneho zastúpenia každej zo sťažovateliek boli priznané v celkovej sume 518,68 €\n(body 3, 4, 5, 6 a 7 výroku nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnych\nzástupcov sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho\nsúdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.\nSťažovateľka v 2. rade v sťažnosti požadovala aj priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia v sume 20 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „v dôsledku nezákonnosti\na neústavnosti rozsudku NS SR... sme boli vystavení nadmerným existenčným obavám\nvyvolaným reálnou hrozbou z uskutočnenia výkonu rozsudku NS SR, resp. druhostupňového\nrozhodnutia zo strany žalovaného cestou exekúcie, čím sme sa dostali do existenčného\nohrozenia nielen ako obchodná spoločnosť ale ohrozeniu boli vystavené aj osoby, ktoré\npre našu spoločnosť pracujú a ktoré naša spoločnosť zamestnáva... Závažnú ujmu sme\njednoznačne utrpeli aj z dôvodu medializácie celého prípadu..., čím bola vážne poškodená\nnaša dobrá povesť ako aj dobré meno našej spoločnosti.“.\nPriznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy\nprichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo\nslobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia\nči opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,\nII. ÚS 152/08).\nV danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky v 2. rade podľa ústavy\na listiny a jej práva podľa dohovoru je v plnej miere kompenzované (popri vyslovení\nporušenia označených práv) zrušením namietaného rozsudku najvyššieho súdu a vrátením\nveci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky v 2. rade\nna priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 8 výroku nálezu).\n45\n\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júna 2015\n\n46", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prezumpciu neviny", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "súd-rozvrh práce", "súd-senát", "sudca-zákonný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Sžhpu/1/2009", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b41acd3c-fc54-4c2c-89d7-53629b9af615", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 170/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 170/2014 z 1. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-01", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b41acd3c-fc54-4c2c-89d7-53629b9af615"}, {"guid": "ussr:007e4316-2979-4bfb-ae15-374db14cd278", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 459/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 459/2012 z 13. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:007e4316-2979-4bfb-ae15-374db14cd278"}, {"guid": "ussr:e52a4067-2e95-416d-a16d-f81049e656a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 212/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-18", "citacie_n": 176, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e52a4067-2e95-416d-a16d-f81049e656a6"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 202/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/2011 z 25. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4"}, {"guid": "ussr:0cce1a43-a4dd-446c-9007-44243128c172", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0cce1a43-a4dd-446c-9007-44243128c172"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 186/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 186/08 z 4. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-04", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de62338-86d2-4aa3-9a03-4331ae8a9d6e"}, {"guid": "ussr:51a069a7-81ac-446e-b83a-a1984002ed6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 285/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 285/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51a069a7-81ac-446e-b83a-a1984002ed6b"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:3f0069e6-24c8-4f4f-aba6-109158b9faac", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f0069e6-24c8-4f4f-aba6-109158b9faac"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:631ff62c-8ce9-4fd5-87ee-dbc8b96290be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 417/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 417/06 z 21. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-21", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:631ff62c-8ce9-4fd5-87ee-dbc8b96290be"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "ussr:36146c99-b3af-4648-b48e-e010e613de40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 11/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 11/01 z 13. 9. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-09-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36146c99-b3af-4648-b48e-e010e613de40"}, {"guid": "ussr:0f61c62c-11fb-4752-861c-ea24948f7043", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/99 z 9. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-09", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1999.1"}], "citovane_v": []}