{"guid": "ussr:d3036247-4008-45d5-baea-9affe06b3743", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 78/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. 5. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. mája 2015, sp. zn. II. ÚS 78/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-05-27", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "nazov": "čl. 50 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d3036247-4008-45d5-baea-9affe06b3743", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 78/2015­47\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,\nŠtúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod\nsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho\nrozsudkom z 11. apríla 2012 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 4/2013,\nako aj jeho uznesením z 19. augusta 2014 p o r u š i l základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013\nz 19. augusta 2014 vo vzťahu k\nďalšie konanie.\n\nzrušuje\n\na vec\n\nvracia\n\nna\n\n3. Konanie o namietanom porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 To 8/2011,\nako aj uznesením z 11. apríla 2012 z a s t a v u j e .\n\n2\n\n4.\n\npriznáva\n\núhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky\n\npovinný\n\nvyplatiť na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej do dvoch\n\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Sťažnosti\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nUznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 78/2015­24 z 12. februára 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods.\n\n1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3\npísm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v\nkonaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod\nsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 a jeho uznesením z 19. augusta 2014 a sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho\nrozsudkom z 11. apríla 2012 .\nPodľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 23. apríla 2015 a\nnajvyšší súd vo vyjadrení z 31. marca 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho\npojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania\ntrestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 Trestného zákona\n3\n\núčinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a zo spáchania trestného\nčinu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) starého Trestného zákona. Bol mu uložený\ntrest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podmienečne, odložený na skúšobnú dobu dvoch\nrokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk (573 €).\nNa základe odvolania sťažovateľa, ale aj prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté a rozsudok bol\nzrušený vo výroku o treste s tým, že sťažovateľovi bol uložený peňažný trest vo výmere\n20 000 €. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol sťažovateľovi uložený\nnáhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Bola mu uložená aj povinnosť nahradiť\npoškodenému škodu vo výške 17 254,77 Sk, teda 573 €. Napokon uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 bolo dovolanie sťažovateľa proti\nodvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu odmietnuté. Toto uznesenie bolo obhajcovi\nsťažovateľa doručené 24. septembra 2014.\nPodľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniu\noznačených práv podľa ústavy a dohovoru.\nPokiaľ ide o dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013\nz 19. augusta 2014, je relevantné, že sťažovateľ podal 12. septembra 2012 pôvodne sťažnosť\nústavnému súdu, ktorá smerovala proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To\n8/2011 z 18. apríla 2012. Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. decembra\n2012 bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci, keďže podľa názoru ústavného\nsúdu sťažovateľ môže podať proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie.\nNásledne potom sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, ako to je už\nuvedené. K odmietnutiu dovolania došlo na neverejnom zasadnutí, pričom najvyšší súd\ndovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmal. Zaujal teda vecné stanovisko\nk dovolaciemu dôvodu sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\ntvrdiaceho, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Skutočnosť, že\nsa najvyšší súd uplatneným dovolacím dôvodom zaoberal a odvolací rozsudok spolu\ns predchádzajúcim postupom aj preskúmal, vyplýva z odôvodnenia vysvetľujúceho, prečo\n4\n\nnemožno považovať neupovedomovanie jedného zo zvolených obhajcov sťažovateľa za\nporušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Rovnako postupoval aj vo vzťahu\nk dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (podľa ktorého\nrozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia).\nSťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že ustanoveniu § 148a starého Trestného zákona\nzodpovedalo v novom Trestnom zákone účinnom od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný\nzákon“) ustanovenie § 277, ku ktorému sa viaže osobitné ustanovenie o účinnej ľútosti\npodľa § 86 písm. e), podľa ktorého trestnosť činu spáchaného sťažovateľom zanikla.\nNajvyšší súd k tomu uviedol, že uplatnené námietky po obsahovej stránke síce zodpovedajú\nuplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku, avšak\nzároveň dospel k záveru, že tieto námietky sú zjavne neopodstatnené.\nV sťažovateľovej veci bolo dovolanie odmietnuté. Podmienky takéhoto postupu\nustanovuje § 382 Trestného poriadku, ktorý umožňuje takýmto spôsobom rozhodnúť na\nneverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti strán. Takéto rozhodnutie však možno urobiť\nlen bez preskúmania veci, ako to vyplýva z výslovného znenia uvedeného ustanovenia.\nNapriek uvedenému bolo dovolanie odmietnuté na neverejnom zasadnutí, pričom\nzároveň boli dovolacie námietky sťažovateľa vecne preskúmané.\nPostup, ktorý najvyšší súd v dovolacom konaní zvolil, podľa sťažovateľa zodpovedá\npostupu na verejnom zasadnutí tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 384 ods. 1 Trestného\nporiadku, podľa ktorého na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť\nvýrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť\npostupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania\npodľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní. Ak dovolací súd po takomto postupe\nnezistí preukázanie dôvodov dovolania, zamietne ho na verejnom zasadnutí (§ 392 ods. 1\nTrestného poriadku). Znamená to, že vecné preskúmanie rozhodnutia a postupu\nnapadnutého dovolaním je možné len na verejnom zasadnutí, čo je osobitne zdôraznené\nzaradením ustanovení upravujúcich takýto postup pod spoločný názov „Postup\na rozhodnutia na verejnom zasadnutí“.\n5\n\nPodľa názoru sťažovateľa aj keď z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu\n(R 118/2012, R 52/2013) vyplýva, že najvyšší súd rozhodnutia podľa § 382 písm. c) a podľa\n§ 392 ods. 1 Trestného poriadku považuje za zameniteľné, teda za obsahovo rovnaký druh,\nv skutočnosti nie je možné s takýmto názorom súhlasiť. Bráni tomu výslovná zákonná\núprava zaručujúca dovolateľovi právo byť prítomný na zasadnutí dovolacieho súdu,\nna ktorom dôjde k vecnému preskúmaniu rozhodnutia napadnutého dovolaním, a to\nna verejnom zasadnutí. Najvyšší súd odňal sťažovateľovi právo byť prítomný spolu\ns obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa pri\nvykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám či prostredníctvom obhajcu\nkonečný návrh.\nNavyše sťažovateľ namieta, že uznesenie nedáva zrozumiteľné odpovede na otázky\nnastolené v dovolaní (porušenie práva na obhajobu, nepoužitie výhodnejšieho kódexu\ntrestného práva hmotného a porušenie zákazu reformationis in peius uložením peňažného\ntrestu 20 000 €).\nKeďže zásadné otázky sťažovateľovho dovolania neboli v dovolacom konaní\nposudzované so zreteľom na označené práva podľa ústavy a dohovoru, treba uviesť\nargumentáciu, ktorú sťažovateľ uplatnil.\nV súvislosti so zásadným porušením práva na obhajobu sťažovateľ namietal\nv priebehu celého konania, že hoci si zvolil dvoch obhajcov a hoci obaja trvali na tom, aby\nboli upovedomovaní o mieste a čase konania výsluchov, jeden z obhajcov nebol\nupovedomovaný, nebola mu doručená obžaloba, ale ani rozsudok krajského súdu. Táto\nnámietka nebola v odvolacom, ale ani v dovolacom konaní akceptovaná s poukazom na to,\nže obaja obhajcovia pôsobia v rámci jednej advokátskej kancelárie a obaja boli nepochybne\ninformovaní o postupe v trestnom konaní, aj keď obhajca Mgr. Páchnik sa o vec osobitne\nnezaujímal, lebo v rámci vnútorného rozdelenia úloh v advokátskej kancelárii sa vecou\nzaoberal Mgr. Karman.\n\n6\n\nPodľa dovolacieho uznesenia nemožno tento postup považovať za zásadné porušenie\npráva na obhajobu, pretože sťažovateľovi bola poskytnutá efektívna právna pomoc zo strany\niného obhajcu. Podľa odvolacieho rozsudku treba vychádzať z Trestného poriadku účinného\nod 1. januára 2006 (doteraz a ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého postačilo\nupovedomiť iba jedného z obhajcov. Pritom konanie prebiehalo podľa Trestného poriadku\núčinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“), pričom podľa § 41\nods. 7 ak si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľa\ntohto práva patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť len\njedného z nich. V dovolacom konaní sa v tejto súvislosti zaujalo stanovisko, že takéto\npochybenie nie je zásadným porušením práva na obhajobu, pretože „odvolací súd zohľadnil\npredmetné pochybenie krajského súdu tiež pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného“.\nS takýmto názorom vysloveným v dovolacom konaní sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretože\nneprípustným spôsobom a svojvoľne obmedzuje obsah práva na obhajobu. Pokiaľ starý\nTrestný poriadok umožňuje obvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, potom využitie tejto\nmožnosti treba považovať za realizáciu práva na obhajobu. Orgány činné v trestnom konaní,\nale ani súd nemajú právo posudzovať, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jeden\nobhajca, alebo nie. Rovnako nie je v právomoci všeobecných súdov „odškodňovať“\nsťažovateľa za porušenie práva na obhajobu takým spôsobom, akým k tomu došlo v tomto\nprípade.\nĎalej v rámci porušenia práva obhajoby namietal sťažovateľ aj to, že existovala tajná\nčasť spisu, do ktorej ani on, ale ani obhajcovia nemohli nazrieť. Podľa dovolacieho\nuznesenia okrem samotného tvrdenia obvinených o údajnom odopretí nahliadnuť do\nniektorých častí spisu nie je možné toto tvrdenie žiadnym iným spôsobom verifikovať,\npričom z úradných záznamov vyplýva, že obhajcovia mali možnosť nahliadať do spisu.\nSťažovateľ už v odvolaní namietal, že v konaní boli získané dôkazy aj záznam\ntelekomunikačnej činnosti odpočúvaním, avšak napriek tomu zo spisu nevyplýva, že\nk odpočúvaniu došlo zákonným spôsobom. Neboli totiž pripojené záznamy policajného\norgánu podľa ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku. Odvolací rozsudok sa\n\n7\n\ns týmito námietkami vyrovnal tak, že k namietanej nemožnosti nahliadať do spisu nezaujal\nžiadne stanovisko. V súvislosti s námietkou nezákonného odpočúvania dospel k názoru,\npodľa ktorého súčasťou spisu je i tajná príloha a jej preštudovaním v odvolacom konaní sa\nzistilo, že námietka nie je dôvodná. Takýto postup (preštudovanie časti spisu súdom) nemá\noporu v žiadnom ustanovení starého Trestného poriadku. Navyše sťažovateľ nemal možnosť\nvyjadriť sa k dôkazom tvoriacim tajnú prílohu spisu, pričom postup súdu v dovolacom\nkonaní (preskúmavanie tajnej prílohy spisu) je vykonávaním dokazovania, čo však nie je\nmožné na neverejnom zasadnutí.\nSťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že konštatovanie, podľa ktorého záznamy\nz telekomunikačnej prevádzky netvorili podklad pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa,\nnezodpovedá obsahu rozsudku krajského súdu, pretože sa tam konštatuje, že rozhodnutie\nbolo založené aj na prepisoch telefonických hovorov medzi sťažovateľom a\n\n, ako\n\naj medzi ďalšími osobami.\nMožno zhrnúť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, o ktorých\nnebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ nemal možnosť sa\nk nim vyjadriť a rozhodnutie o vine sa opiera o dôkazy, ktoré neboli prebrané ani na\nhlavnom pojednávaní, ale ani na verejnom zasadnutí na odvolaní.\nPokiaľ ide o záver dovolacieho uznesenia, podľa ktorého sa nepreukázalo, že by\nobhajcom sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do tajnej prílohy spisu, toto\nkonštatovanie nezodpovedá obsahu spisu. Súčasťou úradného záznamu o nazretí do spisu je\naj rozsah spisu, ktorý mala osoba nahliadajúca do spisu k dispozícii. V zázname však\nneexistuje zmienka o tom, že by na nazretie do spisu bola predložená tajná časť, resp. tajná\npríloha.\nV súvislosti s namietaným nepoužitím pre sťažovateľa výhodnejšieho neskoršieho\nzákona sťažovateľ tvrdil, že správne mal byť skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona,\nktorý bol pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon. V odvolacom konaní sa dospelo\nk názoru, že sadzba trestu odňatia slobody podľa § 148a starého Trestného zákona je\n8\n\nmiernejšia oproti sadzbe trestu podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a teda že pre\nsťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Má to vyplývať aj z ustanovenia § 66\npísm. a) starého Trestného zákona, podľa ktorého podmienkou účinnej ľútosti bolo, aby\npáchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil. Pritom bolo\nnepochybné, že sťažovateľ škodlivý následok napravil, ale až pod tlakom trestného stíhania\n(pod vplyvom väzby). Z tohto dôvodu sa v odvolacom konaní dospelo k záveru, že sa\npodmienka účinnej ľútosti nenaplnila. Dovolacie uznesenie zopakovalo argumenty,\nku ktorým sa dospelo v odvolacom konaní.\nPodľa názoru sťažovateľa treba považovať za jednoznačné, že výhodnejší bol pre\nneho neskorší zákon, pretože trestnosť činu podľa neho zanikla v dôsledku účinnej ľútosti,\nkeďže podľa § 86 písm. e) Trestného zákona zaniká trestnosť činu podľa § 277 aj vtedy, ak\nsplatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni,\nkeď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Neboli\ntotiž pochybnosti o tom, že sťažovateľ splatnú daň uhradil v lehote ustanovenej v uvedenom\nustanovení.\nV súvislosti s namietaným porušením zákazu reformationis in peius sťažovateľ\nnamieta, že uloženie peňažného trestu vo výške 20 000 € v odvolacom konaní je porušením\ntejto zásady. Podstatné je, že odvolanie prokurátora bolo zamietnuté, a preto v odvolacom\nkonaní bolo možné sťažovateľovi na základe jeho odvolania uložiť buď rovnaký, alebo\nmiernejší trest, ako to urobil krajský súd. Podľa odvolacieho rozsudku bol sťažovateľovi\n„kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok oboch odvolateľov“ uložený peňažný\ntrest 20 000 €. Uloženia peňažného trestu sa domáhal svojím odvolaním práve prokurátor.\nPeňažný trest je vo všeobecnosti považovaný za trest miernejší ako trest odňatia slobody,\nhoci aj s podmienečným odkladom. Pre posúdenie, či vo veci konkrétneho obvineného je\nukladaný trest trestom miernejším, však táto okolnosť nemôže byť posúdená paušálne\nzo všeobecných hľadísk, ale pri zohľadnení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností.\nLen na základe takéhoto starostlivého zváženia je možné urobiť záver, či peňažný trest je\npre páchateľa skutočne trestom miernejším. V sťažovateľovej veci takýto záver spochybňuje\n\n9\n\nuž samotná skutočnosť, že sa uloženia peňažného trestu domáhal vo svojom odvolaní\nprokurátor. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou záver o tom, že ide o trest miernejší, je\njeho výška. Ak totiž v súlade s ďalšími odvolacími úvahami mal byť miernejší trest\nkompenzáciou za neprimeranú dĺžku konania, potom by výmera tohto trestu mala tejto\nkompenzačnej funkcii uloženého peňažného trestu zodpovedať. Podľa starého Trestného\nzákona bolo možné uložiť peňažný trest od 5 000 Sk do 5 000 000 Sk. Suma 20 000 €\npredstavuje sumu 602 520 Sk. Je teda nepochybné, že táto suma presahuje spodnú hranicu\npeňažného trestu viac než 1 205­krát. Za týchto okolností nemožno akceptovať a ani\npochopiť argumentáciu považujúcu tento trest za miernejší. Navyše sa vôbec neskúmalo, či\npomery sťažovateľa umožňujú zaplatenie tohto trestu, ktorý predstavoval v čase jeho\nuloženia viac než 24­násobok priemernej mesačnej nominálnej mzdy, ktorá v roku 2012\npredstavovala 805 €. Pre prípad úmyselného zmarenia zaplatenia peňažného trestu bol\nsťažovateľovi uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Údajný\nmiernejší trest by preto v prípade jeho nezaplatenia viedol k povinnosti sťažovateľa vykonať\nnepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka oproti dvojročnému trestu\nodňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov,\nako o tom rozhodol krajský súd. Navyše, v dovolacom konaní nedošlo k vysporiadaniu sa\ns námietkou sťažovateľa, podľa ktorej na verejnom zasadnutí o odvolaní bol vyhlásený trest\nbez uvedenia meny a neexistuje dôvod, pre ktorý by peňažný trest pre jedného z obvinených\n(\n\n) mal byť uložený v slovenských korunách a iného (sťažovateľa) v eurách.\n\nArgumentácia, podľa ktorej v roku 2012 bola jedinou menou na Slovensku mena euro,\nneobstojí, keďže aj v písomnom vyhotovení odvolacieho rozsudku je trest pre\nvyjadrený na prvom mieste v slovenských korunách, rovnako ako aj povinnosť sťažovateľa\nnahradiť škodu.\nV súvislosti s námietkou neúplnosti skutkových zistení vo vzťahu ku skutku v bode\nVII rozsudku krajského súdu (neboli vykonané dôkazy navrhované sťažovateľom, ktoré mali\nspochybniť záver o jeho vine postavený na výpovedi svedka\n\n) podľa sťažovateľa treba\n\nuznať, že v dovolacom konaní nemožno preskúmavať úplnosť a správnosť skutkových zistení\nsúdov prvého a druhého stupňa. Na druhej strane však nevykonávanie dôkazov svedčiacich\n10\n\nv prospech obvineného je porušením ustanovenia § 2 ods. 5 starého Trestného poriadku,\nktorým je zabezpečené právo obvineného na obhajobu. V odvolacom konaní nebolo zaujaté\nk tejto námietke žiadne stanovisko.\nVo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu pri trestnom čine\nuvedenom v bode VII rozsudku krajského súdu nebol preukázaný úmysel, v dovolacom\nuznesení sa dospelo k záveru, že posúdenie úmyslu je záverom právnym, tento sa však musí\nzakladať na skutkových záveroch, pričom nebol dôvod pochybovať o správnosti prijatého\nprávneho záveru. Podľa záveru krajského súdu treba za kľúčovú výpoveď považovať\nvýpoveď svedka\n\n, keďže táto má byť vierohodná a má korešpondovať s ďalšími\n\ndôkazmi. V skutočnosti však žiaden iný dôkaz preukazujúci úmysel sťažovateľa vykonaný\nnebol. Za týchto okolností nemožno rozhodnutie o vine sťažovateľa považovať za\nrozhodnutie vydané pri rešpektovaní jeho práva na spravodlivé súdne konanie, resp. na\nobhajobu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Právo sťažovateľa\n­ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené\nv článku 46 ods. 1 ústavy;\n­ obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ústavy;\n­ na to, aby sa použil v jeho trestnej veci, preňho výhodnejší, neskorší zákon\nzakotvené v čl. 50 ods. 6 ústavy;\n­ na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení proti nemu\nzakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;\n­ obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6\nods. 3 písm. c) dohovoru\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa\n19.8.2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa\n18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.\n\n11\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 zo dňa 19.8.2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nZ vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015­17 z 31. marca 2015\nv spojení s vyjadrením predsedu senátu najvyššieho súdu z 25. marca 2015 vyplýva, že\nk námietkam uvedeným sťažovateľom v sťažnosti nie je potrebné sa osobitne vyjadriť, lebo\nriešenie tejto problematiky je podrobne uvedené v písomných dôvodoch uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2014 z 19. augusta 2014. Postup podľa § 381 a § 382\npísm. c) Trestného poriadku pri rozhodovaní o dovolaní bol v súlade so zákonom. Na to,\naby člen senátu mohol podať správu o stave veci (§ 381 Trestného poriadku), musí vec\npreskúmať (rovnako aj ostatní členovia senátu) v takom rozsahu, aby senát mohol prijať\nzáver, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.\nZ repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 23. apríla 2015 doručenej ústavnému\nsúdu faxom toho istého dňa a osobne do podateľne 24. apríla 2015 vyplýva, že predseda\nsenátu najvyššieho súdu nijako nereagoval na sťažnostné námietky, a preto vo vyjadrení sa\nnenachádza nič, čo by spochybňovalo relevanciu argumentov uvedených v sťažnosti.\nSťažovateľ na týchto argumentoch trvá v celom rozsahu. Ak dôvody dovolania nie sú\npreukázané, dovolací súd dovolanie zamietne. Takýto postup je možný len na verejnom\nzasadnutí, na ktorom má obvinený právo sa zúčastniť. Dovolanie možno odmietnuť len\nvtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.\nII.\nZ rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 vyplýva, že ním\nbol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 T 6/2004 z 26. februára 2009 inter alia\n12\n\nvo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u sťažovateľa, ako aj vo výroku o náhrade škody\nvo vzťahu k poškodenému\n\n, pričom zároveň bol sťažovateľovi uložený peňažný trest\n\nvo výmere 20 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu bol mu\nuložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Sťažovateľovi bola tiež\nuložená povinnosť nahradiť poškodenému\n\nškodu vo výške 17 254,77 Sk, čo\n\nv prepočte podľa konverzného kurzu činí 573 €. Podľa názoru najvyššieho súdu ak si\nobvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria každému z nich,\navšak pri úkonoch stačí prítomnosť jedného z nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi,\nktorého si obvinený určil na doručovanie písomností, a ak tak neurobil, doručujú sa tomu\nobhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako prvý. V danom prípade bolo splnomocnenie\ndvom obhajcom z jednej advokátskej kancelárie udelené sťažovateľom v jeden deň.\nJe pravda, že konajúci súd mal rozsudok doručiť obom obhajcom, avšak keď ho doručil iba\njednému, právo na obhajobu sťažovateľa porušené nebolo. Aj napriek tomu však na toto\npochybenie, hoci nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie sťažovateľa vo veci v jeho prospech,\nprihliadol pri rozhodovaní o treste. Súčasťou predloženého spisového materiálu je tajná\npríloha a jej preštudovaním najvyšší súd zistil, že nie je možné akceptovať odvolaciu\nnámietku sťažovateľa o nezákonnom získaní záznamu telekomunikačnej činnosti a absencii\npísomných záznamov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 starého Trestného poriadku.\nAj dôkaz zadovážený odpočúvaním a záznam telekomunikačnej činnosti bol vykonaný\nv súlade so zákonom za podmienok ustanovených v § 88 starého Trestného poriadku.\nPodmienky použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu vyžadované podľa\n§ 88 ods. 5 starého Trestného poriadku boli splnené, a preto neboli prekážky na vykonanie\ntohto dôkazu a jeho vyhodnotenie v kontexte s ostatnými dôkazmi. Pre trestný čin\nneodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2 starého Trestného zákona je\nustanovená sadzba trestu v rozpätí 2 až 8 rokov. Tomuto trestnému činu zodpovedá trestný\nčin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 Trestného zákona, pre ktorý je\nstanovená trestná sadzba v rozpätí 3 až 8 rokov. Na základe uvedeného je nepochybné, že\npre sťažovateľa je priaznivejší starý Trestný zákon. Podľa § 66 písm. a) starého Trestného\nzákona trestnosť trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a zaniká,\nak páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil.\n13\n\nPodmienkou účinnej ľútosti je dobrovoľné konanie páchateľa. Páchateľ dobrovoľne koná\nvtedy, ak podmienky účinnej ľútosti plní z vlastnej vôle ešte predtým, než sa jeho trestný čin\nobjavil. Nie je prejavom účinnej ľútosti, ak páchateľ škodlivý následok napravil až pod\ntlakom trestného stíhania, resp. až pod vplyvom väzby (ako v posudzovanom prípade).\nPodmienky účinnej ľútosti u sťažovateľa splnené neboli, a preto ani trestnosť jeho\nčinu nezanikla. Sťažovateľ v súvislosti s uloženým trestom namietal neprimeranú dĺžku\nkonania a prokurátor sa zasa domáhal, aby popri podmienečnom treste odňatia slobody bol\nsťažovateľovi uložený aj peňažný trest. Kompromisne, pri akceptovaní odvolacích námietok\noboch odvolateľov, ale najmä s prihliadnutím na dĺžku konania a zjavné pochybenie\nkrajského súdu spočívajúce v oneskorenom doručení písomného vyhotovenia rozsudku\nobhajcovi sťažovateľa rozhodol o uložení peňažného trestu vo výške 20 000 € ako trestu\nsamostatného a pre prípad jeho úmyselného zmarenia uložil náhradný trest odňatia slobody\nv trvaní jedného roka. Bolo treba akceptovať aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa výroku\no náhrade škody vo vzťahu k poškodenému\n\n. Krajský súd pri prepočte výšky škody\n\npodľa konverzného kurzu určil, že suma 17 254,77 Sk činí 1 031 €, hoci správne má byť 573\n€.\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 vyplýva, že\nním podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté inter alia dovolanie\nsťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012. Podľa\nnázoru najvyššieho súdu podané dovolanie bolo potrebné odmietnuť na neverejnom\nzasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 v spojení s § 382\npísm. c) Trestného poriadku. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych\nnázorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí\nskutočne, t. j. vecne, zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného\nv § 371 Trestného poriadku. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje\nna príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje\nargumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je\npotrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V danej veci z trestného spisu\n\n14\n\nvyplýva, že sťažovateľovi bola poskytnutá počas celého trestného konania efektívna právna\npomoc prostredníctvom obhajcu Mgr. Karmana. Skutočnosť, že o úkonoch bol vyrozumený\nlen Mgr. Karman, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s Mgr. Páchnikom, nenapĺňa\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to s odkazom na\nodôvodnenie odvolacieho rozsudku. Z toho je zrejmé, že k ujme na práve sťažovateľa na\nobhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Naopak, v odvolacom konaní bolo toto pochybenie\nzohľadnené pri rozhodovaní o treste. Neprípustné v dovolacom konaní je namietanie\nnevykonania navrhnutých dôkazov, pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva\nv navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní\na súdu zaoberať sa nimi a rozhodnúť o nich, avšak nemožno úspešne podať dovolanie\nz dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na tom podklade, že sa návrhu na\nvykonanie dôkazu nevyhovelo. V súvislosti s námietkou o nemožnosti nahliadnuť do\nutajovanej časti spisu nič okrem tvrdenia sťažovateľa neumožňuje verifikovať pravdivosť\ntohto tvrdenia. Po preskúmaní spisu najvyšší súd zistil, že obhajcovia mali možnosť\nnahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov. Po preskúmaní tajnej prílohy\nspisového materiálu možno konštatovať, že namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je\ndôkazom získaným zákonným spôsobom v súlade s tým, ako to je uvedené v odvolacom\nrozsudku. Časť záznamov vyhotovených k prepisom odtajnených telefonických hovorov sa\nnachádza v utajovanej prílohe spisu s uvedením subjektu, ktorý záznam vyhotovil, dátumu\na času vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických odposluchov. Napriek\nniektorým procesným nedostatkom v úradných záznamoch tieto nespôsobujú nezákonnosť\ndôkazu získaného odpočúvaním. Podstatné je aj to, že netvorili podklad pre rozhodnutie\no vine a treste sťažovateľa a z tohto pohľadu sú irelevantné. Pokiaľ ide o námietku\nneaplikovania priaznivejšej právnej úpravy, táto po obsahovej stránke zodpovedá\nuplatnenému dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňuje právne posúdenie skutku, avšak treba\nju považovať za zjavne neopodstatnenú. Pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zo\nzásady, že páchateľov skutok sa posudzuje podľa toho práva, ktorého použitie je pre\npáchateľa najpriaznivejšie. Pritom vždy a vo všetkých smeroch sa použije buď len právo\nplatné v čase činu, alebo právo neskoršie. Nie je teda možné trestnosť činu posúdiť čiastočne\npodľa zákona účinného v čase činu a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovania\n15\n\nsúdu. Neboli zistené pochybnosti o správnosti právneho názoru nižších súdov vo vzťahu\nk uplatnenej námietke. Peňažný trest uložený v odvolacom konaní je miernejším trestom\nako podmienečný trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi krajským súdom. Tento trest\nby mu pri aplikácii Trestného zákona ani nemohol byť uložený. Sťažovateľ podal dodatočné\n– opravné daňové priznanie v apríli 2002, teda v čase vyšetrovania trestnej činnosti pod\ntlakom trestného stíhania. I keď sa snažil zmierniť následky svojho protiprávneho konania,\nkonal tak pod tlakom trestného stíhania, čím nesplnil jednu zo základných podmienok\naplikácie ustanovenia o účinnej ľútosti, a to dobrovoľnosť. Tak v prvostupňovom, ako aj\nv odvolacom konaní bola správne posúdená otázka, ktorý kódex trestného práva hmotného\nje pre sťažovateľa priaznivejší. V súvislosti s námietkou uloženia peňažného trestu 20 000\nbez uvedenia meny na verejnom zasadnutí o odvolaní treba uviesť, že ide len o nesprávny\nvýklad sťažovateľa. Písomné vyhotovenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011\nz 18. apríla 2012 je v súlade s rozsudkom vyhláseným na verejnom zasadnutí 18. apríla\n2012. Sťažovateľovi túto skutočnosť vysvetlila predsedníčka odvolacieho senátu v oznámení\nz 10. septembra 2012.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n16\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nSťažovateľ je predovšetkým presvedčený, že najvyšší súd mal v dovolacom konaní\nrozhodnúť na verejnom zasadnutí, pretože, ako je to z jeho uznesenia zrejmé, dovolaciu\nargumentáciu vecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné.\nNajvyšší súd je presvedčený, že postup podľa § 381 a § 382 písm. c) Trestného\nporiadku bol v súlade s platným zákonom.\nPodľa § 381 Trestného poriadku predseda senátu dovolacieho súdu nariadi neverejné\nzasadnutie, na ktorom on, alebo poverený člen senátu podá správu o stave veci zameranú na\notázky, ktoré treba riešiť, vrátane výsledkov prípadného postupu konania podľa § 379.\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371.\nPodľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania\nuvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnené\npodmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.\nPodľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí súd preskúma\nzákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal\n\n17\n\ndovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,\nso zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.\nPodľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie\nsú preukázané, dovolanie zamietne.\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1\nTrestného poriadku.\nK uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom\npredmetných ustanovení Trestného poriadku. Relevantná formulácia v § 382 písm. c)\nTrestného poriadku je: „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.“ Podľa komentára\nTrestného poriadku (ASPI­Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia,\n„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia\nv § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané.“ Uvedené\nustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo\nzodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní veci\nbolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie\no danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.\nTento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení\ntým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť „bez preskúmania veci“. Záver podľa\n§ 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý, k jeho zisteniu je potrebné\npreskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého\nrozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,\nktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374\nTrestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).\nRozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu, ktorý\nzákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne podľa\n18\n\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku o dovolaní na neverejnom zasadnutí. Naproti tomu podľa\n§ 392 ods. 1 Trestného poriadku o dovolaní rozhodne dovolací súd len na verejnom\nzasadnutí.\nOdlišnosť v uvedených dôvodoch je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku\ndovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd\ndovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd\ndovolanie „zamietne“. Právna úprava spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie\nopravného prostriedku. Tieto pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky.\nZjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov\nbez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný\nprostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody\nuvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.\nZ týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že neobstojí argumentácia\nnajvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nobsahovo zodpovedá zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku\n(IV. ÚS 336/2012).\nV daných súvislostiach poukazuje ústavný súd aj na zjednocujúce stanovisko pléna\nč. k. PLz. ÚS 3/2014­24 z 22. októbra 2014, podľa záveru ktorého ustanovenie § 372 ods. 2\nTrestného poriadku o neprípustnosti dovolania, ak bolo už predtým dovolanie zamietnuté,\nnemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej\ntrestnej veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\nMožno vysloviť, že najvyšší súd pochybil, keď konal a rozhodol na neverejnom\nzasadnutí, pretože správne sa tak malo stať na verejnom zasadnutí. Tým došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n\n19\n\nZároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným\nporušením čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru v konaní vedenom pod\nsp. zn. 1 Tdo V 4/2013.\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nmôže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nV ďalšom konaní najvyšší súd vec prerokuje a rozhodne na verejnom zasadnutí.\nVecnú opodstatnenosť dovolania posúdi aj s prihliadnutím na argumenty, ktoré budú\nsťažovateľom uplatnené na verejnom zasadnutí.\nOsobitnú pozornosť by mal najvyšší súd v dovolacom konaní venovať námietke,\npodľa ktorej skutok mal byť kvalifikovaný podľa Trestného zákona, ktorý bol podľa jeho\nnázoru pre neho priaznivejší, než starý Trestný zákon, keďže podmienky účinnej ľútosti boli\npodľa Trestného zákona naplnené.\nTým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomoc\nposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniu\nvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 8/2011, ako aj k jeho uzneseniu z 11. apríla\n2011 prešla znovu na najvyšší súd ako dovolací súd. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že\nústavný súd už nemá právomoc konať o tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie\nkonanie), ktorá smeruje proti odvolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdom\na odvolaciemu uzneseniu.\n\n20\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde\nv spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil\nv časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším\nsúdom pod sp. zn. 3 To 8/2011, ako aj uznesením z 11. apríla 2012 (bod 3 výroku nálezu).\nÚstavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom,\na to za 2 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po\n134 € a za 1 úkon právnych služieb v roku 2015 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) v\nsume 139,83 €, ako aj režijný paušál 2­krát po 8,04 € a 1­krát 8,39 €. Náhradu trov priznal\ncelkom vo výške 432,30 € (bod 4 výroku nálezu).\nNebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd zakázal\nnajvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Táto požiadavka\nsa totiž javí ako superfluentná, pretože na ochranu práv sťažovateľa plne postačuje výrok\nvyslovujúci ich porušenie v spojení s výrokmi o zrušení dovolacieho uznesenia najvyššieho\nsúdu a vrátení veci na ďalšie konanie.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\nVzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou\nrozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom\nkonania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. mája 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zákaz „reformatio in peius“", "dovolanie-dovolacie dôvody", "pojednávanie-verejné", "daň", "právomoc-právomoc všeobecného súdu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c150563d-67d9-405f-b7bd-070938100195", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 336/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-13", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c150563d-67d9-405f-b7bd-070938100195"}, {"guid": "ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3"}, {"guid": "ussr:3b0d7cb3-37cf-4d70-84f9-3da8a9745af1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 592/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3b0d7cb3-37cf-4d70-84f9-3da8a9745af1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:824ceb69-3161-4f32-bea2-e7f3619991b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1"}, {"guid": "ussr:a9cac78f-b47b-4c71-8921-004377ea4155", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 212/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2"}, {"guid": "ussr:4439dac8-4703-46d3-8195-a3dfea94ba67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.262.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 262/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 262/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.262.2017.1"}, {"guid": "ussr:3f0a235c-16bf-426c-b8f6-1c9f293728f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.124.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 124/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/2016 z 9. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.124.2016.1"}, {"guid": "c18c377b-f9a6-4137-ab2a-f2fd5b0d81e0:1a39189b-c2a6-456c-a783-d38f850c047a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1112209960.1", "spisova_znacka": "3CoKR/4/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/4/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1112209960.1"}, {"guid": "1d86aa97-a6f8-43b4-ac69-6e6040dbae38:c7f9a759-eb74-4990-b20b-a80922ca3e78", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1120209364.3", "spisova_znacka": "3CoKR/28/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoKR/28/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1120209364.3"}]}