{"guid": "ussr:6df09516-8f4c-48db-a361-1a3b0e509a60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.777.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 777/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 777/2014 z 11. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 777/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.777.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-06-11", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6df09516-8f4c-48db-a361-1a3b0e509a60", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.777.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.777.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.777.2014.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 777/2014­67\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti\n,\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n, ktorou namieta porušenie svojho základného\n\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013, za účasti Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti\n\n, na súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012\nz 26. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti\n, trovy konania v sume 501,34 € (slovom päťstojeden eur a\ntridsaťštyri\n\ncentov)\n\nna účet\n\njej\n\nprávneho\n\nzástupcu\n\n,\n\n, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom\n,\n\n, ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní\nvedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.\n1 M ObdoV 3/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 26. marca 2013\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nSťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:\n«Sťažovateľ je právnickou osobou zriadenou za účelom vymáhania pohľadávok štátu.\nSťažovateľ namieta porušenie svojich základných procesných práv v konaní pred Najvyšším\nsúdom Slovenskej republiky o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M ObdoV/3/2012, ktoré\npodal generálny prokurátor Slovenskej republiky.\n\n2\n\nKonanie o mimoriadnom dovolaní je konaním, ktoré skutkovo ani právne nemožno\nodčleniť od všetkých predchádzajúcich konaní na Krajskom súde v Bratislave\na na Najvyššom súde SR. Sťažovateľ bol účastníkom týchto konaní ako žalovaný subjekt.\nSpor pred všeobecnými súdmi sa týka obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej aj „žalobca“), a sťažovateľa ako žalovaného. Predmetný súdny\nspor sa týka úverovej zmluvy č. 13 z 8. februára 1990, ktorej predmetom bolo poskytovanie\núverov na trvalo sa obracajúce zásoby (ďalej len „TOZ“) vo výške 339 840 000 Kčs,\na úverovej zmluvy č. 237 z 28. decembra 1990, predmetom ktorej je poskytnutie\nstrednodobého úveru na zásoby vo výške 299 840 000 Kčs. Predmetné úverové zmluvy\nuzavreli\n\n(ďalej len „SKL“), ako právny\n\npredchodca žalobcu a\n\n, štátny peňažný ústav (ďalej len „V.“) –\n\nako právny predchodca sťažovateľky v právnom postavení veriteľa z predmetných úverových\nzmlúv.\nŽalobca podal 7. júna 2000 žalobu proti\n\n,\n\nako právnemu predchodcovi sťažovateľa o zaplatenie 1 090 000 Sk\ns príslušenstvom,\n\nktorú\n\nneskôr\n\nzmenil\n\nna\n\nžalobu\n\no zaplatenie\n\n162 920 499 Sk\n\ns príslušenstvom.\nRozsudkom zo dňa 28. 09. 2000, č. k. 49 Cb/59/2000­89, Krajský súd v Bratislave\nžalobe vyhovel a uložil\n\nú. povinnosť zaplatiť žalobcovi\n\nsumu vo výške 162.920.499,­ Sk a nahradiť mu trovy konania.\nUznesením zo dňa 14. 03. 2002, č. k. 4 Obo/22/2001­123, Najvyšší súd SR ako súd\nodvolací, na základe odvolania sťažovateľa, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 28. 09. 2000, č. k. 49 Cb/59/2000­89 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nRozsudkom zo dňa 14. 04. 2003, č. k. 49 Cb/59/2000­214, Krajský súd v Bratislave\nžalobu spoločnosti\n\nzamietol a priznal sťažovateľovi právo na náhradu\n\ntrov konania.\nUznesením zo dňa 15. 12. 2004, č. k. 6 Obo/190/2003, Najvyšší súd SR ako súd\nodvolací, na základe odvolania spoločnosti\n\n, zrušil rozsudok\n\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 04. 2003, č. k. 49 Cb/59/2000­214 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n3\n\nRozsudkom zo dňa 12. 09. 2005, č. k. 49 Cb/59/2000­357, Krajský súd v Bratislave\nžalobe vyhovel a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške\n162.920.499,­ Sk a nahradiť mu trovy konania.\nRozsudkom zo dňa 24. 04. 2007, č. k. 4 Obo/347/2005, Najvyšší súd SR ako súd\nodvolací na základe odvolania sťažovateľa, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 12. 09. 2005, č. k. 49 Cb/59/2000­357 tak, že žalobu spoločnosti\nzamietol a priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.\nRozsudkom zo dňa 29. 09. 2008, č. k. 1 ObdoV 66/2007, Najvyšší súd SR ako súd\ndovolací, na základe dovolania spoločnosti\n\nzrušil rozsudok\n\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 24. 04. 2007, č. k. 4 Obo/347/2005 a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\nUznesením zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4 Obo/150/2008, Najvyšší súd SR\nako súd odvolací, na základe rozhodnutia dovolacieho súdu zo dňa 29. 09. 2008,\nč. k. 1 ObdoV 66/2007, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 09. 2005,\nč. k. 49 Cb/59/2000­357 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto\nzrušovacieho uznesenia Najvyšší súd SR ako súd odvolací záväzne stanovil, že\n(i) Žiadosť SNŠP (právneho predchodcu\n\n) zo dňa 30. 06. 1991\n\no prevzatie pohľadávky z úveru na TOZ v rozsahu 116.823.000,­ Kčs možno považovať\nza právny úkon uznania záväzku v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka,\n(ii) postúpenie práva zo záväzku (postúpenie pohľadávky) z V. na K., s. p. ú. P. bolo\nvykonané platne a\n(iii) úverová zmluva č. 13 a úverová zmluva č. 237 sú platné a záväzné. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky ako súd odvolací zároveň záväzne stanovil, že vzhľadom na uznanie\ndlhu zo strany SNŠP (právneho predchodcu\n\n) zaťažuje dôkazné\n\nbremeno preukázania neposkytnutia finančných prostriedkov z úverových zmlúv žalobcu,\nt. j. spoločnosť\n\n, nie žalovaného, teda sťažovateľa.\n\nRozsudkom zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000­606, Krajský súd v Bratislave\nžalobe vyhovel a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť spoločnosti\nsumu vo výške 162.920.499,­ Sk a nahradiť jej trovy konania. Svoje rozhodnutie pritom\nv rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR\n4\n\nzo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4 Obo/150/2008) odôvodnil tým, že sťažovateľ ako žalovaný\njednoznačne nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov V. právnemu predchodcovi\nspoločnosti\n\n, hoci dôkazné bremeno preukázania reálneho poskytnutia/\n\nneposkytnutia úveru bolo na žalobcovi. V tomto rozhodnutí sa pritom prvostupňový súd\nvôbec nevenoval otázke platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy č. 13, úverovej zmluvy\nč. 237 a právneho úkonu postúpenia práva zo záväzku (postúpenia pohľadávky) z V. na K.,\ns. p. ú. P., a to z dôvodu, že tieto otázky už boli v konaní s konečnou platnosťou vyriešené\nrozhodnutiami súdov vyššej inštancie, konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa\n29. 06. 2009, č. k. 4 Obo/150/2008...\nRozsudkom zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 1 Obo/107/2010­702­718, Najvyšší súd SR\nako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa, potvrdil rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000­606 a zaviazal sťažovateľa zaplatiť\nspoločnosti\npritom\n\nv rozpore\n\nnáhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie\ns predchádzajúcim\n\nzáväzným\n\nprávnym\n\nnázorom\n\nvysloveným\n\nodvolacím súdom v tomto konaní (uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 29. 06. 2009,\nč. k. 4 Obo/150/2008), resp. aj so samotným rozhodnutím prvostupňového súdu (rozsudok\nKrajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000­606) odôvodnil neplatnosťou\núverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237 a rovnako ako aj prvostupňový súd\ni údajným nepreukázaním reálneho poskytnutia úveru zo strany V. právnemu predchodcovi\nspoločnosti\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000­606,\nnadobudol v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 05. 2011, č. k.\n1 Obo/107/2010­702­718, právoplatnosť dňa 22. 06. 2011 a vykonateľnosť 28. 06. 2011.\nDňa 20. 07. 2011 podal sťažovateľ proti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa\n31. 05. 2011, č. k. 1 Obo/107/2010­702­718, dovolanie s poukazom na § 237 písm. f), § 238\nods. 2 v spojení s § 241 ods. 2 písm. b), c) Občianskeho súdneho poriadku.“\nO dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu z 31. mája 2011 rozhodol\nnajvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 z 29. februára 2012 tak,\nže dovolanie odmietol.\n\n5\n\nNakoľko dovolací súd sťažovateľovi nevyhovel, hoci sa nezaoberal dovolaním\nv celom rozsahu uplatnených dovolacích dôvodov, pričom sa nezaoberal ani vecnou\nsprávnosťou napadnutého rozhodnutia, sťažovateľ listom z 3. 4. 2012 podal podnet\ngenerálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky podal dňa 21. júna 2012 mimoriadne\ndovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu SR 1 ObdoV/41/2011.\nMimoriadne dovolanie kopíruje líniu dovolania, lebo Najvyšší súd SR sa nevyrovnal\ns dovolaním v celom rozsahu v dovolaní uplatnených právnych argumentov.\nGenerálny prokurátor SR na zdôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol rad\nargumentov. Predovšetkým uviedol, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol porušený zákon,\nnakoľko konanie v danej veci je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ OSP) a rozsudok odvolacieho súdu označil\naj za rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/\nOSP). Vytkol odvolaciemu súdu následné uplatnenie ustanovení § 213 ods. 1 a 3 OSP, §\n123 Hospodárskeho zákonníka, § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 142 ods. 1 OSP.\nPodľa generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov účastníka konania na strane žalovaného, ktorú nemožno\ndosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nGenerálny prokurátor SR dôvodil o. i. tým, že v danej veci Najvyšší súd SR ako súd\nodvolací uznesením č. k. 4 Obo/150/2008­537 z 29. 6. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 49 Cb/59/2000­357 z 12. 9. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. S poukazom na to, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací v rozsudku č. k.\n10 Obdo V/66/2007­509 „nariadil, aby odvolací súd sa vysporiadal so spornou otázkou,\nči na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky\nposkytnuté právnemu predchodcovi žalobcu, prípadne v akej výške“, bola vec odvolacím\nsúdom vrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie „v ktorom doplní\ndokazovanie v naznačenom smere.“\nV konaní o mimoriadnom dovolaní Najvyšší súd vyzval sťažovateľa, aby sa\nk mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyjadril.\n\n6\n\nSťažovateľ listom zo dňa 10. 12. 2012 splnil výzvu najvyššieho súdu a predložil mu\nvyjadrenie v rozsahu 7 strán formátu A4 s právnou argumentáciou k podaniu generálneho\nprokurátora SR aj k vyjadreniu, ktoré žalobca urobil k podaniu generálneho prokurátora\nvo veci mimoriadneho dovolania.\nNajvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom 1 M ObdoV/3/2012\nzo dňa 26. marca 2013 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol.\nRozsudok bol sťažovateľovi doručený 7. mája 2013. Sťažovateľ podáva svoju sťažnosť\npodľa čl. 127 Ústavy SR v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).»\nK prípustnosti a dôvodom podania sťažovateľka ďalej uvádza:\n«Sťažovateľ v minulosti predložil Ústavnému súdu SR sťažnosť 22. augusta 2011,\nktorou namietol porušenie svojich základných procesných práv... postupom Krajského\nsúdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb/59/2000 a jeho rozsudkom\nz 11. marca 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 Obo/107/2010 a jeho rozsudkom z 31. mája 2011 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/41/2011 a jeho uznesením\nz 29. februára 2012.\nÚstavný súd SR uvedenú sťažovateľovu sťažnosť odmietol ako podanú predčasne...\n(uznesenie IV. ÚS 424/2012­39 zo dňa 16. augusta 2012)...\nOdmietnutie sťažnosti z dôvodu predčasného podania nezbavuje sťažovateľa práva\nna ochranu ústavnosti v jeho konkrétnej záležitosti...\nSťažovateľ namieta, že všeobecné súdy v konaní o jeho spore porušili jeho právo\nna súdnu ochranu aj právo na spravodlivý proces z ústavného hľadiska neudržateľným\nspôsobom, a tak založili právomoc Ústavného súdu SR poskytnúť ochranu sťažovateľovmu\nzákladnému právu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s jeho ľudským právom podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru...\nSťažovateľ namieta, že v konaní, ktoré začalo na Krajskom súde v Bratislave\na skončilo sa rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR, Krajský\n7\n\nsúd v Bratislave nepriznal právny význam radu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho\nnesprávne vyhodnotil skutkový stav, v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal\ns touto okolnosťou. Tento nedostatok sa z konania nikdy neodstránil v odvolacom konaní\nani v dovolacom konaní ani v konaní o mimoriadnom dovolaní...\nSťažovateľ\n\ndominantne\n\nnamieta\n\nporušenie\n\nsvojich\n\nzákladných\n\nprocesných\n\npráv nie v rozsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktoré sú v rozsudku\n1 M ObdoV/3/2012 uvedené, ale v rozsahu tých skutkovo a právne významných okolností,\nku ktorým sa Najvyšší súd SR v odôvodnení nevyjadril.\nNajvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR\nvenoval v odôvodnení rozsudku 1 M ObdoV/3/2012 nezvykle rozsiahly priestor konaniu\no dovolaní, ktoré mu predtým podal sťažovateľ (s. 8), aj sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal\nna Ústavný súd SR dňa 22. augusta 2011, a ktorú Ústavný súd SR odmietol predovšetkým\nako predčasne podanú (s. 9­10). Rovnako detailnú pozornosť nevenoval dôvodom,\nna ktorých generálny prokurátor SR založil svoje mimoriadne dovolanie, hoci\ndo odôvodnenia neopomenul zahrnúť konštatovanie: „Dovolací súd je viazaný rozsahom\nmimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi.“ (s. 7)\nSťažovateľ upozorňuje na uvedené okolnosti, aby bolo zrejmé, že rozsudok\nNajvyššieho súdu SR 1 M ObdoV/3/2012 je formálne rozsiahly (15 strán textu), ale ide\no text obsahom neprimeraný povahe mimoriadneho dovolania. Rozsahom odôvodnenia\nsa zastiera nevyjadrenie Najvyššieho súdu SR k časti právnych argumentov generálneho\nprokurátora SR, ktorá sa týka v spore vedenom pred všeobecnými súdmi podstatných\nskutkových a právnych okolností, a preto ich zanedbaním Najvyšší súd SR porušil základné\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj ľudské právo\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.»\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom a jeho rozsudkom\nsp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 z 26. marca 2013, keďže podľa nej «Najvyšší súd SR v rozsudku\n1 M ObdoV/3/2012 poprel základnú skutočnosť, a síce, že odvolací súd vyslovil záver o tom,\n8\n\nže zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného zákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti\nsplatené, sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka, lebo podľa dovolacieho súdu\n„Takýto rezultát odvolacieho súdu však z textu rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702)\nnevyplýva.“ (1 M ObdoV/3/2012, s. 14). K tomu Najvyšší súd SR k námietke generálneho\nprokurátora SR o nesprávnom postupe odvolacieho súdu uplatnením Obchodného\nzákonníka namiesto Hospodárskeho zákonníka dodal: „Vzhľadom na rozsah a dôvody\nuvedené generálnym prokurátorom k tejto námietke, považuje odvolací súd aj túto námietku\nza neopodstatnenú.“ (1 M ObdoV/3/2012, s. 14).».\nSťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 porušené bolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 zo dňa\n26. marca 2013 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\npriznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v súbehu\ns porušením ľudského práva na spravodlivý proces primerané finančné zadosťučinenie\n3.000,­ euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie\ndo dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa.\n4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro\na 50 centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi\n, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“\nÚstavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky\nuviesť, že vzhľadom na podané trestné oznámenia bývalého predsedu najvyššieho súdu\n9\n\nna členov bývalého štvrtého senátu ústavného súdu, ktorí túto skutočnosť oznámili v zmysle\n§ 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu\na zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde,\nt. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať\nich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu\nústavného súdu, ktorý bol o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce\nústavného súdu, nemohol bývalý IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času,\nkým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu, t. j. do novembra 2013.\nSudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu\n4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľa\nrelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví\ntohto nálezu.\nÚstavný súd na predbežnom prerokovaní uznesením č. k. II. ÚS 777/2014­29\nz 13. novembra 2014 prijal sťažnosť na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom\nsúde).\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 2. decembra 2014\npredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,\na zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.\nPredsedníčka obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení\nč. KP 3/2014­64 (Nobs 107/2014) k prijatej sťažnosti zo 16. decembra 2014, ktoré bolo\ndoručené ústavnému súdu 5. januára 2015, okrem iného uviedla:\n«Predmetom konania sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 na najvyššom súde bolo rozhodnutie\no mimoriadnom\n\ndovolaní\n\ngenerálneho\n\n10\n\nprokurátora\n\nproti\n\nrozsudku\n\nNajvyššieho\n\nsúdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011, č. k. 1 Obo 107/2010­702, o zaplatenie\n5 407 969,82 eur s príslušenstvom.\nNa základe obsahu mimoriadneho dovolania najvyšší súd mimoriadne dovolanie\nzamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p., pretože neboli dané\ndôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté\nrozhodnutie zrušiť. Najvyšší súd pri preskúmaní zistil, že závery generálneho prokurátora\nnie sú opodstatnené. Napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nebol porušený zákon\nv ust. § 213 ods. 1, ods. 3 O. s. p., § 123 Hospodárskeho zákonníka, § 763 ods. 1\nObchodného zákonníka a § 142 ods. 1 O. s. p. Neboli tak splnené zákonné predpoklady\npre dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, obsiahnuté\nv ust. § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243e ods. 1 O. s. p.\nNajvyšší súd v súvislosti s uznesením dovolacieho súdu z 29. februára 2012,\n1 ObdoV 41/2011­794 uviedol, že sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu nezaoberal, pretože dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 218\nods. 1 písm. c/ O. s. p., avšak pri posudzovateľom vytknutej vady konania podľa § 237\npísm. f/ O. s. p. sa obšírne venoval ozrejmeniu neprípustnosti dovolacích námietok ohľadne\nžalovaným tvrdenej existencii odňatia mu možnosti konať pred súdom, ktoré boli identické\ns jeho dôvodmi dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.\nDovolací súd v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou zdôraznil, že dôvody\nna podanie mimoriadneho dovolania (§ 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.) sú totožné\ns dovolacími dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.), ktorými sa dovolací súd zaoberal\nuž v skoršom a v čase podania mimoriadneho dovolania právoplatnom (právoplatnosť\nnadobudlo 10. apríla 2012) uznesení, musia byť predmetom preskúmania v tomto konaní\no mimoriadnom dovolaní, pretože uznesenie dovolacieho súdu nie je možné považovať\nza res iudicata (prekážku právoplatne rozhodnutej veci) vo vzťahu k rozhodnutiu\no predmetnom mimoriadnom dovolaní. Dovolací súd dodal, že Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky\n\no sťažnosti\n\nžalovaného\n\nrozhodol\n\nuznesením\n\nč.\n\nk.\n\nIV. ÚS 424/2012­39\n\nzo 16. augusta 2012, ktorým sťažnosť odmietol. Jej odmietnutie zdôvodnil tým, že vzhľadom\nna skutočnosť, že uplatnenie právomoci najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza\nuplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu\n11\n\nešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní (1 M ObdoV/3/2012)\nktorý bol využitý generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa, ako predčasné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí z 26. marca 2013\npo preskúmaní mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia z 31. mája 2011 dospel\nk záveru, že dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní boli predmetom skoršieho konania\ndovolacieho súdu s tým, že dôvody, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku\nprvostupňového súdu, ktorý žalobe vyhovel, boli odvolacím súdom dostatočne objasnené\nv odôvodnení jeho rozhodnutia.\nPreto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy\ndovolacieho konania.\nV odôvodnení ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, z 26. marca 2013 sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012\nsťažovateľ uvádza nasledovné:\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred najvyšším súdom a jeho\nrozhodnutím, sťažovateľ má za to, že „Najvyšší súd SR v rozsudku 1 M ObdoV 3/2012\npoprel základnú skutočnosť, že odvolací vyslovil záver o tom, že zmluvy uzavreté pred\núčinnosťou Obchodného zákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú\nposudzovať podľa Obchodného zákonníka, lebo podľa dovolacieho súdu: Takýto\nrezultát odvolacieho súdu však z textu rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702) nevyplýva.\n(1 M ObdoV/3/2012, s. 14). K tomu Najvyšší súd SR k námietke generálneho prokurátora\nSR o nesprávnom postupe odvolacieho súdu uplatnením Obchodného zákonníka namiesto\nHospodárskeho zákonníka dodal: Vzhľadom na rozsah a dôvody uvedené generálnym\nprokurátorom k tejto námietke, považuje odvolací súd aj túto námietku za neopodstatnenú.\n(1 M ObdoV/3/2012, s. 14).“\nK tejto námietke najvyšší súd uvádza, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie\ndovolacieho súdu zdôrazňuje, že namietaná vada z textu rozsudku odvolacieho súdu\n(č. l. 702) nevyplýva. Na strane 29 v druhom odseku rozsudku odvolací súd len interpretuje\nprávnu úpravu podľa Obchodného zákonníka, avšak nevyjadruje svoj názor, že úverové\n12\n\nzmluvy č. 13 a 237 sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Z odseku 3 až 6\nna strane 29 rozsudku naopak vyplýva, že odvolací súd spochybnil použitie Obchodného\nzákonníka a skonštatoval obdobu úpravy úverov v Hospodárskom zákonníku z hľadiska\nvysvetľovanej problematiky v absolútnych obchodoch. Na tomto závere Najvyšší súd\nSlovenskej republiky zotrváva a poukazuje na to, že ústavnou sťažnosťou napadnuté\nrozhodnutie prijal päťčlenný senát jednohlasne.\nNajvyšší súd v súvislosti s obsahom podanej sťažnosti, resp. s dokazovaním na súde\nprvého a druhého stupňa, zdôrazňuje, že z ust. § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva,\nže sa ním spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy\nvzniknuté pred dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva\nzo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých pred\ndňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy o bežnom účte,\nzmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však\nspravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto\ndňom. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon taxatívne uviedol, na ktoré právne vzťahy\nsa aplikuje spätná účinnosť zákona. Dotknutá úverová zmluva nespadá medzi prípady,\nna ktoré sa spätná účinnosť vzťahuje.\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi\nnapadnutým rozsudkom dovolacieho súdu z 26. marca 2013, sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012\na namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie poda čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd základných práv, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala\nvysloviť záver o ich porušení.»\nPredsedníčka obchodného kolégia najvyššieho súdu súčasne oznámila, že súhlasí\ns tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.\nÚstavný súd vyzval 9. januára 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľky,\naby sa vyjadril k stanovisku najvyššieho súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného\n\n13\n\npojednávania. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu\n12. februára 2015 okrem iného uviedol:\n«1. Najvyšší súd SR v závere svojho vyjadrenia uviedol: „(...) najvyšší súd zastáva\nnázor,\n\nže\n\nmedzi\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\nz\n\n26. marca 2013,\n\nsp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odst. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistuje taká spojitosť, ktorá\nby umožňovala vysloviť záver o ich porušení.“ (s. 6 Vyjadrenia)\n2. „Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je jeho právomoc vec meritórne\nskúmať založená výlučne v prípadoch, keď medzi napadnutým rozhodnutím alebo postupom\ndotknutého orgánu a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť,\nz ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (mutatis mutandis I. ÚS 19/02).“...\n„O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\ns označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto\nmožné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.“ (I. ÚS 66/98. Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 558 − 559)\n3. Námietka\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\no neexistujúcej\n\nspojitosti\n\numožňujúcej\n\nv okolnostiach prípadu „vysloviť záver o porušení základného práva na súdnu ochranu\nsúbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces, je svojou podstatou námietkou\no zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.\n4. Najvyšší súd SR uplatnil námietku zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti účelovo,\naby krátkou cestou dosiahol, že Ústavný súd SR nepreskúma, či najvyšší súd vo veci\nII. ÚS 777/2014 konal v súlade s Ústavou SR, alebo či Ústavu SR v tejto veci porušil.\n5. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní\n14\n\nnáležiacej do právomoci Najvyššieho súdu SR. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia\nzákladného procesného práva sťažovateľa, ktoré je Najvyšší súd SR povinný rešpektovať.\nPredmet sťažnosti podanej sťažovateľom má ústavný význam a má aj ústavnú intenzitu.\nTvrdenie najvyššieho súdu o opaku skutkového a právneho stavu je prejavom úsilia\nNajvyššieho súdu SR o únik pred zodpovednosťou za porušenie Ústavy SR, ktoré namietol\nsťažovateľ.\n6. Zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov určuje povinnosť Ústavného\nsúdu SR predbežne prerokovať každú sťažnosť so zákonom ustanovenými náležitosťami\na odmietnuť sťažnosť, ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistí existenciu niektorej\nzákonom ustanovenej podmienky (§ 25 ods. 2). Jednou z taxatívne určených podmienok\nodmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, na ktorú odkazuje najvyšší súd.\n7. Ústavný súd SR sťažnosť vo veci II. ÚS 777/2014 predbežne prerokoval\n13. novembra 2014 a uznesením č. II. ÚS 777/2014 ju prijal na ďalšie konanie. Táto\nokolnosť je prinajmenšom indíciou, že tvrdenie Najvyššieho súdu SR o neopodstatnenosti\nsťažnosti sa zakladá na omyle najvyššieho súdu v interpretácii právnej úpravy.\n8. Neexistenciu príčinnej súvislosti medzi základným právom na súdnu ochranu,\nresp. ľudským právom na spravodlivý proces a postupom Najvyššieho súdu SR\nvyvodila pomocou argumentu: „(...) z ust. § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka\nvyplýva, že sa ním spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. (...) Zmluvy\no bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt\nsa však spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred\ntýmto dňom.“ (Vyjadrenie, s. 4)\n9. K Najvyšším súdom SR nastolovanej otázke právnej relevancie Obchodného\nzákonníka v okolnostiach prípadu sa sťažovateľ nevyjadruje, lebo táto otázka nie je\nústavnoprávne významná v konaní o sťažnosti II. ÚS 777/2014.\n10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde: „Sťažnosť nie je prípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon\nna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie\nje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.“ Ústavný súd SR v súlade s týmto\nustanovením zákona a zhodne s case­law Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje,\n15\n\naby sťažovateľ v konaní o sťažnosti skôr, ako podá na ústavný súd sťažnosť, vyčerpal všetky\niné právne prostriedky, ktoré má k dispozícii na ochranu svojich základných práv a slobôd\na zároveň vyžaduje, aby sťažovateľ namietol sťažnosťou iba také porušenie základného\npráva, o ochranu pred ktorým sa skôr uchádzal pred iným vecne a miestne príslušným\nštátnym orgánom.\n11. K zásadám ľudského práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nEurópskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd patrí aj zásada\n„rovnosti zbraní“ (equality of arms). Európsky súd pre ľudské práva už v jednom zo svojich\nprvých rozhodnutí uviedol, že „rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého\nprocesu“ (Case of Neumeister v. Austria. Séria A, č. 8; mutatis mutandis Case of Monnel\nand Morris v. The United Kingdom. Séria A, č. 115, s. 23, § 62).\n12. Za zlučiteľnú so zásadou „rovnosti zbraní“ nemožno označiť uplatnenie\nnámietky, ktorá sa ako deus ex machina odrazu, celkom neočakávane objaví v konaní pred\nÚstavným súdom SR, hoci nebola predmetom konania pred všeobecnými súdmi.\n13. Najvyšší súd SR sa stal účastníkom konania o ústavnej sťažnosti. V dovolacom\nkonaní bol najvyšším orgánom všeobecného súdnictva, ktorý konanie viedol a v konaní sám\nrozhodol. Ak sa námietka o Obchodnom zákonníku, podľa ktorej zmluvy o bežnom účte,\nzmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa... spravujú\ntýmto zákonom odo dňa jeho účinnosti nestala predmetom konania pred Najvyšším súdom\nSR, potom ide o chybu najvyššieho súdu, lebo ide o okolnosť s povahou iura novit curia, akú\nnajvyšší súd v materiálnom právnom štáte nesmie prehliadnuť.\n14. S ústavou chránenou rovnosťou účastníkov konania nezlučiteľné je, aby sa\nprípadná chyba orgánu súdnej moci stala dôvodom ochrany daného orgánu súdnej moci\npred zodpovednosťou za porušenie Ústavy SR alebo medzinárodného dohovoru v okamihu,\nkeď orgán súdnej moci stratí svoje postavenie v sústave súdnej moci a stane sa účastníkom\nkonania pred Ústavným súdom SR vedeným za účelom prieskumu, či tento orgán súdnej\nmoci rešpektoval základné procesné práva sťažovateľa a ako s nimi naložil.\n15. Sťažovateľ v konaní vedenom pred Ústavným súdom SR pod sp. zn.\nII. ÚS 777/2014 namietol viacnásobné porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces v dovolacom konaní pred\n16\n\nNajvyšším súdom SR. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1\nEurópskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd predovšetkým\nabsenciou odôvodnenia v okolnostiach prípadu skutkovo a právne relevantných okolností.\n16. Ak Najvyšší súd SR mieni vážne svoje vyjadrenie o Obchodnom zákonníku, podľa\nktorého „zmluvy o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných\npapierov a iných hodnôt sa... spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti“, potom\nNajvyšší súd SR vo svoj neprospech uviedol ďalší prípad porušenia základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces, lebo bez\npochybností by išlo o okolnosť, aká v dovolacom konaní bola podstatná a relevantná,\na preto povinnosťou Najvyššieho súdu SR bolo dať jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie\ntohto konkrétneho právneho problému. Najvyšší súd SR takú odpoveď na otázku, ktorú sám\nnastolil v konaní o ústavnej sťažnosti, v dovolacom konaní nedal. Najvyšší súd SR\nv dovolacom konaní na túto otázku nedal vôbec nijakú odpoveď.\n17. Najvyšší súd SR vo Vyjadrení ďalej uviedol:\n„Dovolací súd v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou zdôraznil, že dôvody\nna podanie mimoriadneho dovolania [§ 243f ods. 1 písm. b) a c) O. s. p.] sú totožné\ns dovolacími dôvodmi [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p.], ktorými sa dovolací súd zaoberal\nuž v skoršom a v čase podania mimoriadneho dovolania právoplatnom (právoplatnosť\nnadobudlo 10. apríla 2012) uznesení, musia byť predmetom preskúmania v tomto konaní\no mimoriadnom dovolaní, pretože uznesenie dovolacieho súdu nie je možné považovať\nza res iudicata (prekážku právoplatne rozhodnutej veci) vo vzťahu k rozhodnutiu\no predmetnom mimoriadnom dovolaní. Dovolací súd dodal, že Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky\n\no sťažnosti\n\nžalovaného\n\nrozhodol\n\nuznesením\n\nč. k.\n\nIV. ÚS 424/2012­39\n\nzo 16. augusta 2012, ktorým sťažnosť odmietol.“ (Vyjadrenie, s. 2)\n18. Argumentácia najvyššieho súdu vo Vyjadrení evokuje zdanie, že Najvyšší súd SR\nsi je príliš dobre vedomý okolnosti, že sťažovateľom označené nedostatky v jeho postupe\na rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2013 a rozsudku z 26. marca 2013 skutočne\nexistujú, a že vykazujú známky porušenia základného práva na súdnu ochranu v spojení\ns právom na spravodlivý proces. Preto Najvyšší súd SR úporne fabuluje dôvody pre\nodmietnutie sťažnosti z procesných dôvodov určených § 25 zákona o ústavnom súde.\n17\n\n19. Pri navodzovaní zdania, že sťažnosť vo veci II. ÚS 777/2014 je zjavne\nneopodstatnená, sa najvyšší súd „istí“ ďalšou námietkou zdanlivo súladnou s § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde navodzovaním zdania, že sťažovateľ namieta porušenie svojho\nzákladného práva, resp. ľudského práva, vo veci, ktorú Ústavný súd SR už rozhodol\nv neprospech sťažnosti.\n20. V skutočnosti Ústavný súd SR uznesením IV. ÚS 424/2012 zo dňa 16. augusta\n2012 odmietol ako predčasne podanú. Také rozhodnutie podľa zákona o ústavnom súde, ani\npodľa doterajšej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR nie je spôsobilé založiť právny\núčinok res judicata. Po odpadnutí procesných prekážok, kvôli ktorým ústavný súd\nuznesením IV. ÚS 424/2012 odmietol sťažovateľovu sťažnosť, sa tento znovu novou (ďalšou)\nsťažnosťou uchádza o ochranu svojho základného práva v spojení s relevantným\nustanovením Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší\nsúd SR proti sťažnosti vzniesol námietku, aká nemá základ v skutkovom stave ani v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky.\n21. Najvyšší súd SR, aby navodil nepravdivé zdanie o množstve argumentov, ktoré\nmôže uplatniť proti podaniu sťažnosti vo veci II. ÚS 777/2014, tiež namietol, že dôvody\nna podanie mimoriadneho dovolania sú totožné s dovolacími dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm.\nb/ a c/ O. s. p.), ktorými sa dovolací súd zaoberal už v skoršom a v čase podania\nmimoriadneho dovolania právoplatnom uznesení.\n22. Táto námietka nie je pravdivejšia, ako všetky ostatné námietky uvedené\nvo Vyjadrení najvyššieho súdu. Sťažovateľ v prílohe k tomuto svojmu vyjadreniu pripája šesť\nkópií dokumentov, ktoré tvorili predmet dovolacieho konania a konania o mimoriadnom\ndovolaní, aby Ústavný súd SR získal možnosť vytvoriť si vlastný názor o tom, čo bolo\npredmetom oboch konaní, aký bol právny rozdiel v predmete oboch konaní aj o tom, ako\nNajvyšší súd SR v týchto konaniach splnil svoju povinnosť riadne odôvodniť všetky\nargumenty uplatnené tak v dovolacom konaní, ako aj v konaní o mimoriadnom dovolaní.\n23. Najvyšší súd SR sa vôbec nevyjadril k meritu veci, teda k sťažovateľovým\ntvrdeniam o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s ľudským\nprávom na spravodlivý proces. Sťažovateľ znovu opakuje, že najvyšší súd sa označených\n\n18\n\nporušení Ústavy SR a Európskeho súdu pre ľudské práva naozaj dopustil, a preto k tejto\npodstatnej časti sťažnosti nemá skutkovo ani právne čo uviesť.\n24. Porušenie základného práva zaručeného Ústavou SR a rovnako tak porušenie\nľudského práva priznaného Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd nastane, ak orgán štátu označený za porušiteľa daného práva aspoň raz toto právo\nporuší svojou nesprávnou alebo nedostatočnou činnosťou či nečinnosťou a porušenie práva\nmá ústavnú intenzitu.\n25. V okolnostiach prípadu sťažovateľ namieta viacnásobné porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces.\nZa porušiteľa svojich práv sťažovateľ vo všetkých prípadoch označuje Najvyšší súd SR\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012.\n26. Sťažovateľ dominantne namieta porušenie svojich základných procesných\npráv nie v rozsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktoré sú v rozsudku\n1 M ObdoV/3/2012 uvedené, ale v rozsahu tých skutkovo a právne významných okolností,\nku ktorým sa Najvyšší súd SR v odôvodnení vôbec nevyjadril.\n27. Z hľadiska skutkového stavu a predloženej ústavnoprávnej argumentácie\nsťažovateľ namietol, že:\n­ závery\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\n(obdobne\n\nako\n\nzávery\n\nprvostupňového\n\nsúdu)\n\nsú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním. Súdy konštatujú neunesenie bremena\ntvrdenia, ktoré sťažovateľ preukázateľne uniesol. Súdy poukazujú na nepredloženie dôkazov\nna podporu sťažovateľových tvrdení, ktoré však sťažovateľ predložil, tieto sú súčasťou\nsúdneho spisu, pričom súdy ich ponechali nepovšimnuté.\n­ odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež nijakým relevantným spôsobom\nnevysporiadal s námietkou premlčania údajného nároku spoločnosti\nna vydanie neoprávneného majetkového prospechu, hoci sťažovateľ vo svojom odvolaní\nzo dňa 23. 04. 2010 námietku premlčania vzniesol. V odvolaní zo dňa 23. 04. 2010 vzniesol\nsťažovateľ opätovne námietku premlčania, o ktorej nebolo až do napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu právoplatne rozhodnuté, hoci odvolací súd bol povinný sa touto\nnámietkou zaoberať a jej odmietnutie náležite, vyčerpávajúco a ústavne konformným\nspôsobom zdôvodniť a vysvetliť.\n19\n\n­ v konaní, ktoré sa začalo na Krajskom súde v Bratislave a skončilo sa rozhodnutím\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR, Krajský súd v Bratislave nepriznal\nprávny význam radu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho nesprávne vyhodnotil skutkový\nstav, v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevyporiadal s touto okolnosťou. Najvyšší súd SR\nto prehliadol, hoci sťažovateľ ho na tieto okolnosti riadne upozornil.\n­ Najvyšší súd SR ako súd odvolací, na základe odvolania sťažovateľa, potvrdil\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 49 Cb/59/2000­606\na zaviazal sťažovateľa zaplatiť spoločnosti\n\nnáhradu trov\n\nodvolacieho konania. Svoje rozhodnutie pritom v rozpore s predchádzajúcim záväzným\nprávnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto konaní (uznesenie Najvyššieho\nsúdu... zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 4 Obo/150/2008), resp. aj so samotným\nrozhodnutím prvostupňového súdu (rozsudok Krajského súdu... zo dňa 11. 03. 2010, č. k.\n49 Cb/59/2000­606) odôvodnil neplatnosťou úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237\na rovnako ako prvostupňový súd i údajným nepreukázaním reálneho poskytnutia úveru\nzo strany V. právnemu predchodcovi spoločnosti\n­ Najvyšší súd SR ako dovolací súd sťažovateľovi nevyhovel, hoci sa nezaoberal\ndovolaním v celom rozsahu uplatnených dovolacích dôvodov, pričom sa nezaoberal ani\nvecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Preto sťažovateľ listom z 3. 4. 2012 podal\npodnet generálnemu prokurátorovi SR na podanie mimoriadneho dovolania.\n­ Generálny prokurátor SR v mimoriadnom dovolaní dôvodil o. i. tým, že v danej veci\nNajvyšší súd SR ako súd odvolací uznesením č. k. 4 Obo/150/2008­537 z 29. 6. 2009 zrušil\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 49 Cb/59/2000­357 z 12. 9. 2005 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. S poukazom na to, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací v rozsudku č. k.\n10 ObdoV/66/2007­509 „nariadil, aby odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, či na základe\nsporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky poskytnuté\nprávnemu predchodcovi žalobcu, prípadne v akej výške“, bola vec odvolacím súdom\nvrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie „v ktorom doplní dokazovanie\nv naznačenom smere.“\n­ podmienka znovu nebola splnená. Dovolací súd to toleroval bez náležitého\nodôvodnenia.\n20\n\n28. Sťažovateľ v sťažnosti zo dňa 3. júla 2013 uplatnil právo na náhradu trov právnej\nslužby poskytnutej advokátom v konaní pred Ústavným súdom SR za dva právne úkony\n(1. Prevzatie a príprava veci; 2. Napísanie ústavnej sťažnosti) podľa platnej právnej úpravy\npre rok 2013 vo výške 323 euro a 50 centov).\nAdvokát po podaní ústavnej sťažnosti vykonal v prospech sťažovateľky ďalší úkon\nprávnej služby, a to toto vyjadrenie na výzvu ústavného súdu .\nZa jeden úkon vykonaný roku 2015 prislúcha advokátovi odmena v sume\n139,83 euro. Spolu s režijným paušálom 8,39 euro tvorí náhrada trov právnej služby\nadvokátom roku 2015 sumu 148,22 euro vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\nAdvokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, o čom Ústavnému súdu SR predložil\ndôkaz. V dôsledku toho sa náhrada trov konania za rok 2015 zvyšuje o 20 %\nna 177,84 euro. Celková náhrada trov právnej služby advokáta predstavuje 323,50 +\n177,84 = 501,34 euro.\nSťažovateľka mení bod 4 svojho pôvodného návrhu takto:\n„Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 501 euro\na 34 centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi\n, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“»\nSťažovateľka ďalej vo svojom vyjadrení z 30. marca 2015, ktoré bolo doručené\nústavnému súdu 2. apríla 2015, súhlasila s upustením od verejného pojednávania, pretože\nod neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nÚstavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,\nže od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n\n21\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz medzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem\niného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,\nktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre konštantne poukazuje na to, že pri uplatňovaní\nsvojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).\nV súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd v stabilizovanej judikatúre\ntiež\n\nzdôrazňuje,\n\nže\n\nvo\n\nveciach\n\npatriacich\n\ndo\n\nprávomoci\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie\n\ns ústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými\n\na základných slobodách.\n22\n\nzmluvami\n\no ľudských\n\nprávach\n\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené\n\nalebo\n\narbitrárne,\n\na tak\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, I. ÚS 37/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 58/98, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, II. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom\nz 26. marca 2013.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nÚstavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n\n23\n\nÚstavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľky proti rozsudku\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho č. k. 1 M ObdoV 3/2012­869 z 26. marca 2013\npovažoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri preskúmavaní rozhodnutí\nvšeobecných súdov, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy\na k čl. 6 ods. 1 dohovoru aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky\naj na rozhodovanie o tejto sťažnosti.\nZákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý\nsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci\nkonať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach\nzákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom\nna ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť\nSlovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných\nzmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa\nzároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania\nvyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.\nČlánok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom\nupravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom ústavnej úpravy jednotlivých\naspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto\nochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa\nčl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis\nI. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).\n\n24\n\nZákladné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup\nk súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,\ninak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný\nsúd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno\ninterpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.\nNeúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného\npráva.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne\nmá každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy,\nktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu\ntejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npredpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto\nochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných\nustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné\nprávo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m. m.\nII. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Podľa\nprávneho\n\nnázoru\n\nústavného\n\nsúdu\n\nústavne\n\nsúladný\n\nvýklad\n\nzákonov\n\ntýkajúcich\n\nsa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky\npredstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá\nzákladnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00,\nIII. ÚS 119/03).\n\n25\n\nK porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo\npredovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom\nnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale\ntiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej\nsvojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade\ns priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad\nnie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať\n(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí\naj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje\n§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Odôvodnenie rozhodnutí\numožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval\npríslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom\nrozhodovaní o veci samej. Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou\nobsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\naj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nPritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom\naj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,\nže na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie\npovinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny\n26\n\nprípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež\nrozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303­B).\nOdôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho\nprocesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nK úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií\nuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo\nochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom\nverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní\ndostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.\nKoncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva\nalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania\na ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné\npožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní\npredpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná\nzásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov\nna dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne\nzdôrazňuje objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom\nsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy\norgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené\nzákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,\nII. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých\ndostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj\nv tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré\npreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade\ns procesnými predpismi.\n\n27\n\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutej\nveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne\nrešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná\na udržateľná.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nPodstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako\nsúdu dovolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom\nz 26. marca 2013, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho\nsúdu ako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 (právoplatnému\n22. júna 2011).\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa\nktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd, vychádzajúc zo spisového materiálu Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 49 Cb 59/2000, konštatuje,\nže v priebehu napadnutého konania, ktoré sa týkalo posudzovania úverovej zmluvy č. 13\nz 8. februára 1990 o poskytovaní úverov na trvalo sa obracajúce zásoby a úverovej zmluvy\n\n28\n\nč. 237 z 28. decembra 1990 o poskytovaní strednodobého úveru na zásoby, boli postupne\nvydané tieto rozhodnutia:\n­ rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­89 z 28. septembra 2000, ktorým\nrozhodol, že žalovaný (sťažovateľka) je povinný zaplatiť žalobcovi 162 920 499 Sk istiny,\nsúdny poplatok 500 000 Sk a trovy právnej zástupkyne žalobcu,\n­ uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 22/01­123\nzo 14. marca 2002, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­89\nz 28. septembra 2000,\n­ rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­214 zo 14. apríla 2003, ktorým\nzamietol žalobu,\n­ uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 190/2003\nz 15. decembra 2004, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­214\nzo 14. apríla 2003,\n­ rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12. septembra 2005, ktorým\nrozhodol, že žalovaný (sťažovateľka) je povinný zaplatiť žalobcovi 162 920 499 Sk istiny\na náklady konania,\n­ rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 347/2005­457\nz 24. apríla 2007, ktorým o odvolaní žalovaného (sťažovateľky) proti rozsudku krajského\nsúdu č. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12. septembra 2005 rozhodol tak, že označený rozsudok\nkrajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol,\n­ rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 66/2007\nz 29. septembra 2008, ktorým zrušil rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu\nč. k. 4 Obo 347/2005­457 z 24. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,\n­ uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008­537\nz 29. júna 2009, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­357\nz 12. septembra 2005 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,\n­ rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010, ktorým\nrozhodol, že žalovaný (sťažovateľka) je povinný zaplatiť žalobcovi 5 407 696,83 € a náhradu\ntrov konania,\n\n29\n\n­ rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702\nz 31. mája 2011, ktorým potvrdil odvolaním žalovaného (sťažovateľky) napadnutý rozsudok\nkrajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010,\n­ uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu č. k. 1 ObdoV 41/2011­794\nz 29. februára 2012, ktorým odmietol dovolanie žalovaného (sťažovateľky) proti rozsudku\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011\n(právoplatnému 22. júna 2011),\n­ rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu č. k. 1 M ObdoV 3/2012­869\nz 26. marca 2013, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti\nrozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011\n(sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie).\nMimoriadne dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je v dispozičnej\nsfére generálneho prokurátora, aj keď podnet na jeho podanie môže podať účastník konania\nalebo osoba dotknutá rozhodnutím súdu, alebo osoba poškodená rozhodnutím súdu (§ 243e\nOSP), t. j. nejde o bezprostredný, a teda ani účinný právny prostriedok v rukách účastníka\nkonania. Osobitosťou mimoriadneho dovolania je to, že generálny prokurátor môže\nnapadnúť mimoriadnym dovolaním rozsudky všetkých stupňov súdov, okrem rozsudkov\no dovolaní a o mimoriadnom dovolaní, uznesenia s výnimkou uznesení o vedení konania,\nplatobné rozkazy, rozkazy na plnenie, zmenkové platobné rozkazy, šekové platobné\nrozkazy. V danom prípade podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorému generálny\nprokurátor aj vyhovel, podala sťažovateľka ako žalovaná v označených konaniach\npred všeobecnými súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom).\nSťažovateľka sa vo svojom podnete generálnemu prokurátorovi na podanie\nmimoriadneho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z 3. apríla 2012 proti rozsudku\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 a proti\nrozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 domáhala jeho podania\nz týchto dôvodov:\n\n30\n\n„• pre\n\nnesprávny\n\nprávny\n\nnázor\n\nohľadne\n\npodstatnej\n\nskutočnosti,\n\ndôležitej\n\npre posúdenie veci bol žalovaný vylúčený z realizácie svojich procesných práv a týmto\nnesprávnym postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom\n(Zo súdnej praxe č. 4/1997, s. 80),\n• odvolací súd vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako dôvodný\nz iných dôvodov, ako odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o odvolaní,\ndruhostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia a prvostupňový súd v konaní po zrušení\nrozhodnutia, pričom žalovaný má za to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,\n• konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci,\n• rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“\nGenerálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní, ktoré podal podľa § 243e ods. 1 OSP\nv spojení s § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP, označil tieto dôvody, ktoré ho viedli k podaniu\nmimoriadneho dovolania:\n«Rozsudkom odvolacieho súdu bol podľa môjho názoru porušený zákon.\nPodľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil\nsúd prvého stupňa s výnimkami stanovenými v odsekoch 2 až 7.\nPodľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie\nv potrebnom rozsahu opakuje sám...\nRozsudkom odvolacieho súdu bolo rozhodnuté o potvrdení rozsudku súdu prvého\nstupňa a o tom, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho\nkonania v sume 22 501 eur do troch dní k rukám jeho právnej zástupkyne.\nRozsudok odvolacieho súdu bol odôvodnený tým, že súd prvého stupňa rozhodol\nvecne správne. Odvolací súd „zosúladil dôkazy, vyhodnotil ich“ (str. 23 rozsudku\nodvolacieho súdu). Tak dospel aj k zisteniu, že v danej veci pri úverovej zmluve č. 13\n„nedošlo k dohode o celom jej obsahu a vôbec nemožno vyvodiť z celého dokazovania,\nže táto zmluva vznikla“.\n\n31\n\nZ rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súd prvého stupňa zistil skutkový\nstav tak, že by u niektorej z úverových zmlúv zistil jej nevzniknutie alebo neplatnosť.\nNaopak, v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa uvádzajú zistenia o úvere „podľa\núverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237“. Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo\nnapokon rozhodované po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací\nv odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 29. júna 2009 č. k. 4 Obo/150/2008­537 uviedol,\nže išlo o platné úverové zmluvy.\nOdvolací súd dospel k iným skutkovým zisteniam o úverovej zmluve č. 13 ako súd\nprvého stupňa, avšak bez toho, že by sám vykonal dokazovanie. Postupoval tak podľa môjho\nnázoru v rozpore s § 213 ods. 1 a 3 OSP a v rozpore so zásadou priamosti a ústnosti,\nna ujmu realizácie procesných práv účastníkov konania – osobitne práva vyjadrovať\nsa k vykonaným dôkazom a k skutkovým zisteniam a práva navrhovať vo vzťahu k nim ďalšie\ndôkazy.\nKonanie v danej veci je takto postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci /§ 243f ods. 1 písm. b) OSP/.\nRozsudok odvolacieho súdu je podľa môjho názoru aj rozhodnutím spočívajúcim\nv nesprávnom posúdení veci /§ 243f ods. 1 písm. c) OSP/.\nZa nesprávne právne posúdenie veci považujem, že podľa rozsudku odvolacieho súdu\n„Ostatné listinné dôkazy na ktoré sa odporca odvoláva, počnúc už svojím vyjadrením\nna návrh navrhovateľa (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu, dohoda o prevzatí\npohľadávky, ale aj ostatné doklady), nemohli zmeniť právnu situáciu, ktorá tu bola založená\nzákonom.“ (str. 30 rozsudku odvolacieho súdu). Právne úkony účastníkov a ich právnych\npredchodcov, ktoré majú vzťah k plneniu (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu a ďalšie)\nsú pre posúdenie danosti právneho dôvodu tohto plnenia nepochybne právne významné,\na preto rozhodnutie o nároku na vydanie majetkového prospechu, ktoré sa týmito úkonmi\nnezaoberá a na ne neprihliada spočíva podľa môjho názoru v nesprávnom posúdení veci.\nZáver rozsudku odvolacieho súdu o „právnej situácii, ktorá tu bola založená\nzákonom“ (str. 30 rozsudku odvolacieho súdu) môže v súvislostiach tohto rozhodnutia\nznamenať, že v danej veci je zo zákona vylúčené, že by došlo k skutočnému poskytnutiu\n\n32\n\nfinančných prostriedkov z úveru, a preto za nesprávne právne posúdenie veci považujem\naj tento záver v uvedenej súvislosti.\nZáver, že „zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného zákonníka a do jeho\núčinnosti neboli splatené sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, keďže ide o tzv.\nbankové obchody“ (str. 29 rozsudku odvolacieho súdu) nie je podľa môjho názoru v súlade\ns § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka.\nK nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo podľa môjho názoru aj tým,\nže rozsudok súdu prvého stupňa bol rozsudkom odvolacieho súdu potvrdený aj v časti\no náhrade trov konania žalobcovi, medzi ktoré trovy patria podľa odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvého stupňa aj 4 000 000, ­ Sk na úhradu súdneho poplatku za žalobu, odvolanie\na dovolanie. Keďže podľa spisu...\nRozsudok odvolacieho súdu spočíva podľa môjho názoru v nesprávnom právnom\nposúdení aj v časti, v ktorej bolo rozhodnuté, že odporkyňa je povinná zaplatiť\nnavrhovateľovi náhradu trov konania v sume 22 501 eur do troch dní k rukám jej právnej\nzástupkyne... Mám za to, že aj tu došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1\nOSP, podľa ktorého sa náhrada môže priznať iba u tých trov, ktoré boli potrebné na účelné\nuplatňovanie alebo bránenie práva.»\nNajvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora rozsudkom č. k. 1 M ObdoV 3/2012­869 z 26. marca 2013 zamietol\nmimoriadne dovolanie a žalovaného (sťažovateľku) zaviazal zaplatiť náhradu trov konania.\nNajvyšší súd ako dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že sa „nestotožnil\ns dôvodmi\n\nmimoriadneho\n\ndovolania,\n\nže\n\nrozhodnutie\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nspočíva\n\nna nesprávnom právnom posúdení veci, a že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté\naj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z pohľadu vznesených\nnámietok. Dôvody, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu,\nktorý žalobe vyhovel, boli odvolacím súdom dostatočne objasnené v odôvodnení jeho\nrozhodnutia.“.\n\n33\n\nNajvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n«V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor vzhliadol nesúlad skutkového stavu\nv tom, že prvostupňový súd nekonštatoval nevzniknutie alebo neplatnosť niektorej\nz úverových zmlúv, ale konštatoval len reálne neposkytnutie finančných prostriedkov.\nTvrdil, že rozsudok prvostupňového súdu (č. l. 606) bol odôvodnený nepreukázaním\nposkytnutia finančných prostriedkov a rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 702) obsahoval\naj „zistenie že v danej veci pri úverovej zmluve č. 13 nedošlo k dohode o celom\njej obsahu...“. Mal preto za to, že súd prvého stupňa takúto skutočnosť nezistil, a pokladal\nto za rozdielne zistenie skutkového stavu bez vykonania dokazovania odvolacím súdom, čím\nmalo dôjsť k rozporu s § 213 ods. 1 a 3 OSP a k rozporu so zásadou priamosti a ústnosti\nna ujmu realizácie procesných práv účastníkov konania – osobitne práva vyjadrovať\nsa k vykonaným dôkazom a k skutkovým zisteniam a práva navrhovať vo vzťahu k nim ďalšie\ndôkazy.\nK tomuto názoru generálneho prokurátora je žiaduce uviesť, že v súdenej veci\nje nevyhnutné prihliadať na všetky rozhodnutia súdov nižších stupňov produkované\nv priebehu konania, tak ako to už raz dovolací súd deklaroval (č. l. 794). Tým aj\nna rozsudok súdu prvého stupňa (č. l. 357), ktorého odôvodnenie obsahuje komplexné\nzhrnutie kľúčových skutočností, a ktorý odvolací súd svojím uznesením (č. l. 537) zrušil.\nZo spisového materiálu vyplýva, že po tomto zrušovacom uznesení súd prvého stupňa\nriadiac sa názorom súdu vyššieho stupňa iba doplnil dokazovanie o zistenie, či bol pôvodný\núver podľa úverovej zmluvy č. 13 skutočne poskytnutý. Prvostupňovým súdom vykonané\ndokazovanie však nemalo vplyv na už skoršie závery o platnosti, resp. neplatnosti úverových\nzmlúv č. 13 a 237. Nie je preto možné považovať za správny názor generálneho\nprokurátora, ktorý je zjavný z jeho tvrdení, že výlučne neposkytnutie finančných\nprostriedkov bolo dôvodom pre vyhovenie žalobe prvostupňovým súdom. Na záveroch\nformulovaných v rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 357) sa totiž ďalším dokazovaním\nsmerujúcim iba k posúdeniu otázky poskytnutia finančných prostriedkov nič nezmenilo.\nPrvostupňový súd už v rozsudku č. l. 357 dospel vo vzťahu k úverovým zmluvám č. 13 a 237\nk identickým záverom, ktoré konštatuje aj odvolací súd v rozsudku č. l. 702, ktorý\nje napadnutý týmto mimoriadnym dovolaním. Je preto zrejmé, že obidva súdy nižších\n34\n\nstupňov vyjadrili svoje právne názory vo vzťahu k predmetným zmluvám totožne, a nie je\nmožné tvrdiť, že prvostupňový súd úverové zmluvy nevyhodnotil ako neplatné. Je síce\npravdou, že prvostupňový súd nepojal do rozsudku č. l. 606 príslušné časti odôvodnenia\nsvojho rozsudku č. l. 357. Z toho však nemožno vyvodiť, že nevychádzal z neplatnosti\núverových zmlúv, zvlášť keď odvolací súd vo svojom obšírnom zdôvodnení rozsudku č. l. 702\nna strane 23 v druhom odseku túto skutočnosť taktiež vyhodnotil rovnakým spôsobom,\nkeď uviedol, že: „Prvostupňovému súdu procesne možno vytknúť stručnosť rozsudku, ale\nna druhej strane s prihliadnutím na to, spor sa vedie veľmi dlho, bol prejednaný viackrát\nprvostupňovým súdom, hlavne v dôsledku zrušenia jeho rozsudku odvolacím súdom, ale aj\nsúdom dovolacím. Pokiaľ dôsledne zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov\na listinné dôkazy ani jeho stručné odôvodnenie nespôsobilo jeho nepreskúmateľnosť pre\nnedostatok dôvodov. Tvrdenia generálneho prokurátora o tom, že odvolací súd konštatoval\nv uznesení č. l. 537 platnosť úverových zmlúv, neobstoja nielen z uvedených dôvodov, ale\ntiež preto, že ak by odvolací súd v tomto svojom skoršom rozhodnutí skutočne konštatoval\nplatnosť úverových zmlúv, nemohol by predsa vo svojom neskoršom rozhodnutí č. l. 702\nkonštatovať naopak ich neplatnosť, keďže sa skutková a právna situácia v období medzi ich\nvydaniami nijako nezmenila, a doplnené dokazovanie v rámci prvostupňového konania sa\ntýmito otázkami už nezaoberalo.\nV súvislosti s neopodstatnenosťou dovolacieho dôvodu podľa § 243f písm. b) OSP\ntreba tiež dodať, že z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že k otázke platnosti,\nresp. neplatnosti úverových zmlúv sa nevyjadroval len žalobca, ale aj žalovaný\n(napr. vyjadrenie žalovaného z 09. 05. 2005 – č. l. 306 až 314). Neobstojí preto tvrdenie\ngenerálneho prokurátora, že týmto malo dôjsť k odňatiu práva žalovaného vyjadriť\nsa k vykonaným dôkazom a práva navrhovať k nim ďalšie dôkazy.\nPodľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť\nprávoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci...\nNesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom videl generálny prokurátor\npredovšetkým v nezohľadnení právnych úkonov účastníkov konania a ich právnych\npredchodcov, pričom týmito právnymi úkonmi mienil postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu,\n35\n\natď. K tejto dovolacej námietke je potrebné uviesť, že pokiaľ boli úverové zmluvy tak súdom\nprvého stupňa, ako aj súdom odvolacím, vyhodnotené ako neplatné, nesú následné úkony\nznaky právnej bezvýznamnosti. Postúpiť totiž možno len existujúcu pohľadávku,\nnie neexistujúcu, a to isté platí o uznaní dlhu, ktorý neexistuje. Z uvedeného dôvodu\nneobstoja závery generálneho prokurátora o právnej významnosti následných právnych\núkonov (postúpenia pohľadávky, uznania dlhu, atď.) pre posúdenie danosti právneho\ndôvodu plnenia. Na rezultát o dôvodnosti žaloby postačovala skutočnosť vyplývajúca\nz vykonaného dokazovania, že úverové zmluvy boli neplatné. Žiadne následné právne úkony\n(postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu) nemohli na tejto neplatnosti úverových zmlúv nič\nzmeniť.\nBezpredmetnou je ďalšia námietka generálneho prokurátora, ktorou namieta správne\nprávne posúdenie veci, keď na strane 5 v odseku piatom mimoriadneho dovolania hovorí\no tom, že záver rozsudku odvolacieho súdu o „... právnej situácii, ktorá tu bola založená\nzákonom.“ (strana 30 odvolacieho rozsudku č. l. 702) môže v súvislostiach tohto\nrozhodnutia znamenať, že v danej veci je zo zákona vylúčené, že by došlo k skutočnému\nposkytnutiu finančných prostriedkov z úveru. Vo vzťahu k tejto námietke dáva dovolací súd\ndo pozornosti najmä tú skutočnosť, že generálny prokurátor nepoukazuje na konkrétne\nporušenie zákona, ale iba prezentuje svoj pohľad na interpretáciu vety vytrhnutej z kontextu\nodôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Zo žiadnej vety rozsudku odvolacieho súdu\nč. l. 702 nevyplýva jeho konštatovanie o tom, že „zo zákona je vylúčené, že by došlo\nk skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru“. V zmysle ustanovenia § 243e\na nasl. OSP, generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie, ak zistí, že právoplatným\nrozhodnutím súdu bol porušený zákon. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť názoru\nžalobcu, obsiahnutom v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, že nejednoznačný\ninterpretačný výklad jednej vety túto podmienku nespĺňa, a vyslovenie vlastnej pochybnosti\no správnosti jeho interpretácie („môže znamenať“) dokazuje, že aj samotný generálny\nprokurátor si uvedomoval nejednoznačnosť správnosti ním formulovanej interpretácie.\nPreto nemožno hovoriť o splnení podmienky uvedenej v citovanom ustanovení § 243 ods. 1\nOSP, ktorá predpokladá jednoznačné presvedčenie generálneho prokurátora o porušení\nzákona.\n36\n\nNapokon za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom označil generálny\nprokurátor nesúlad záveru odvolacieho súdu o tom, že zmluvy uzavreté pred účinnosťou\nObchodného zákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa\nObchodného zákonníka... Takýto rezultát odvolacieho súdu však z textu rozsudku\nodvolacieho súdu (č. l. 702) nevyplýva. Na strane 29 v druhom odseku rozsudku odvolací\nsúd len interpretuje právnu úpravu podľa Obchodného zákonníka, avšak nevyjadruje svoj\nnázor, že úverové zmluvy č. 13 a 237 sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka.\nZ odseku 3 až 6 na strane 29 rozsudku naopak vyplýva, že odvolací súd spochybnil použitie\nObchodného zákonníka a skonštatoval obdobu úpravy úverov v Hospodárskom zákonníku\nz hľadiska vysvetľovanej problematiky o absolútnych obchodoch.\nVzhľadom na uvedené sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho\ndovolania, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení\nveci, a že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z pohľadu vznesených námietok. Dôvody, ktoré\nviedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu, ktorý žalobe vyhovel, boli\nodvolacím súdom dostatočne objasnené v odôvodnení jeho rozhodnutia.\nZ týchto dôvodov preto dovolací súd zamietol mimoriadne dovolanie v celom\nrozsahu podľa § 243b ods. 1 OSP a § 243b ods. 4 pred bodkočiarkou OSP v spojení s §\n243i ods. 2 OSP.»\nII.1.1 K dovolaciemu dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP (iná vada\nkonania)\nPodľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť\nprávoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté\ninou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti proti postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu v konaní o mimoriadnom dovolaní a proti jeho rozsudku č. k. 1 M ObdoV 3/2012­869\nz 26. marca 2013 namieta „... viacnásobné porušenie svojho základného práva na súdnu\n37\n\nochranu v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces v dovolacom konaní pred\nNajvyšším súdom SR... predovšetkým absenciou odôvodnenia v okolnostiach prípadu\nskutkovo a právne relevantných okolností, t. j. dominantne namieta porušenie svojich\nzákladných práv nie v rozsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktoré sú v ňom\nuvedené, ale v rozsahu tých skutkových a právnych okolností, ku ktorým sa najvyšší súd\nv odôvodnení vôbec nevyjadril“.\nSťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd sa nezaoberal dovolaním\nv celom rozsahu uplatnených dôvodov. Vo vzťahu k mimoriadnym dovolaním napadnutým\nrozsudkom odvolacieho súdu a prvostupňového (krajského) súdu uvádza, že\n­ závery najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu uvedené v rozsudku č. k.\n1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu (obdobne\nako závery krajského súdu ako prvostupňového súdu uvedené v jeho rozsudku č. k.\n49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010, o ktorý ide), sú v absolútnom rozpore s vykonaným\ndokazovaním,\n­ najvyšší súd ako odvolací súd sa v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702\nz 31. mája 2011 relevantným spôsobom nevyrovnal so vznesenou (opakovanou) námietkou\npremlčania,\n­ v konaní, ktoré začalo na krajskom súde a skončilo napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora,\nkrajský súd nepriznal právny význam celému radu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho\nnesprávne vyhodnotil skutkový stav a v odôvodnení sa nevyrovnal s touto skutočnosťou.\nNajvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval neopodstatnenosť\ndovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP; podľa jeho názoru sa v doterajšom\npriebehu konania predovšetkým so zreteľom na postup najvyššieho súdu ako odvolacieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 107/2010 a rozsudok z 31. mája 2011, ktorým\npotvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010, nevyskytla\niná vada.\n\n38\n\nÚstavný súd sa so záverom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v rozhodnutí\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, že v konaní a rozsudku najvyššieho súdu\nako odvolacieho súdu, resp. v konaní a rozsudku krajského súdu, sa nevyskytla iná vada,\nnestotožňuje.\nV tejto súvislosti poukazuje na to, že inou vadou konania uvedenou v § 243f ods. 1\npísm. b) OSP, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v mimoriadnom\ndovolaní namietaná, je procesná vada (error in procedendo). Za takú sa v judikatúre\nvšeobecných súdov pritom jednoznačne považuje aj porušenie ustanovení o vykonávaní\njednotlivých dôkazov, resp. o ich hodnotení. Jej základom je porušenie procesných\nustanovení zákona upravujúceho občianske súdne konanie od začiatku až do jeho skončenia.\nAj v zmysle záveru najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom rozsudku\n„v súdenej veci je nevyhnutné prihliadať na všetky rozhodnutia súdov nižších stupňov\nprodukované v priebehu konania“, pričom najvyšší súd venuje pozornosť predovšetkým\nmimoriadnym dovolaním napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu\nč. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 (cca 33 strán textu, pozn.) a v súvislostiach\naj týmto súdom potvrdenému rozsudku prvostupňového súdu (krajského súdu) č. k.\n49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 (cca 3 strany textu, pozn.). Okrem toho sa odvoláva\naj na rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12. septembra 2005, ktorého\nodôvodnenie obsahuje komplexné zhrnutie kľúčových skutočností v prvom období konania\nvo veci, ktorý najvyšší súd ako odvolací súd svojím uznesením č. k. 4 Obo 150/2008­537\nz 29. júna 2009 zrušil, pričom vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\n(od ktorého sa ďalej odvíja spomínaný rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606\nz 11. marca 2010).\nNajvyšší\n\nsúd\n\nako\n\ndovolací\n\nsúd\n\nv napadnutom\n\nrozsudku\n\nv súvislostiach\n\npotvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702\nz 31. mája 2011 na adresu krajského súdu uviedol, že «zo spisového materiálu vyplýva,\nže po tomto zrušovacom uznesení (uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu\nč. k. 4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009, pozn.) súd prvého stupňa riadiac sa názorom\nsúdu vyššieho stupňa iba doplnil dokazovanie o zistenie, či bol pôvodný úver podľa úverovej\n39\n\nzmluvy č. 13 skutočne poskytnutý. Prvostupňovým súdom vykonané dokazovanie však\nnemalo vplyv na už skoršie závery o platnosti, resp. neplatnosti úverových zmlúv č. 13\na 237... Je síce pravdou, že prvostupňový súd nepojal do rozsudku č. l. 606 príslušné časti\nodôvodnenia svojho rozsudku č. l. 357. Z toho však nemožno vyvodiť, že nevychádzal\nz neplatnosti úverových zmlúv, zvlášť keď odvolací súd vo svojom obšírnom zdôvodnení\nrozsudku č. l. 702 na strane 23 v druhom odseku túto skutočnosť taktiež vyhodnotil\nrovnakým spôsobom, keď uviedol, že: „Prvostupňovému súdu procesné možno vytknúť\nstručnosť rozsudku, ale na druhej sírane s prihliadnutím na to, že − spor sa vedie veľmi\ndlho, bol prejednaný viackrát prvostupňovým súdom, hlavne v dôsledku zrušenia jeho\nrozsudku odvolacím súdom, ale aj súdom dovolacím. Pokiaľ dôsledne zainteresovaní\nna tomto spore poznali obsah spisov a listinné dôkazy ani jeho stručné odôvodnenie\nnespôsobilo jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.“. Tvrdenia generálneho\nprokurátora o tom, že odvolací súd konštatoval v uznesení č. l. 537 platnosť úverových\nzmlúv neobstojí nielen z uvedených dôvodov, ale tiež preto, že ak by odvolací súd v tomto\nsvojom skoršom rozhodnutí skutočne konštatoval platnosť úverových zmlúv, nemohol\nby predsa vo svojom neskoršom rozhodnutí č. l. 702 konštatovať naopak ich neplatnosť,\nkeďže sa skutková a právna situácia v období medzi ich vydaniami nijako nezmenila,\na doplnené\n\ndokazovanie\n\nv\n\nrámci\n\nprvostupňového\n\nkonania\n\nsa\n\ntýmito\n\notázkami\n\nuž nezaoberalo.».\nNajvyšší súd ako súd odvolací v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011,\nktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010,\nvyhodnotil doplnené dokazovanie krajského súdu ako prvostupňového súdu, pričom\nuviedol:\n„Prvostupňovému súdu procesne možno vytknúť stručnosť rozsudku, ale na druhej\nstrane s prihliadnutím na to, že spor sa vedie veľmi dlho, bol prejednaný viackrát\nprvostupňovým súdom, hlavne v dôsledku zrušenia jeho rozsudku odvolacím súdom, ale aj\nsúdom dovolacím. Pokiaľ dôsledne zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov\na listinné dôkazy ani jeho stručné odôvodnenie nespôsobilo jeho nepreskúmateľnosť\npre nedostatok dôvodov. V zrušujúcich uzneseniach sú vyslovené tak rozdielne a nejasné\n40\n\nzáväzné pre prvostupňový súd právne názory, ktoré pri najlepšej vôli boli z väčšej časti\nnerealizovateľné, pretože ani neboli jasne vyslovené.“\nV prerokúvanej veci je však podľa názoru ústavného súdu celkom zjavné, že krajský\nsúd mal po zrušení rozsudku z 12. septembra 2005 a vrátení veci na ďalšie konanie\npri svojom ďalšom postupe rešpektovať právny názor vyslovený v zrušovacom uznesení\nnajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009, v ktorom\nsa uvádza:\n„Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, že žalobca uznal svoj dlh\nvoči žalovanému v Žiadosti o prevzatie pohľadávok z úverov na TOZ dňa 30. júna 1991, ako\naj prípisom zo dňa 10. 12. 1998. Finančné prostriedky boli právnemu predchodcovi žalobcu\nposkytnuté platnými úverovými zmluvami č. 13 a č. 273. Uznanie dlhu žalobcom z úverov\nna TOZ má náležitosti relevantného právneho úkonu v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho\nzákonníka. Tieto právne úkony sú urobené písomne, a to povinnou organizáciou, je v nich\ndostatočne určito vymedzený aj dôvod vzniknutého záväzku, teda, že ide o úver poskytnutý\nna TOZ a je vymedzený aj rozsah záväzku, s tým, že dlžník sa zaväzuje túto sumu splácať\nv dielčích splátkach stanovených žalovaným. Žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky\nz úverových zmlúv nečerpal a nepreukázal, že plnenie, ktoré poskytol žalovanému,\na ktorého vrátenia sa domáha predmetnou žalobou, bolo plnením na iné záväzky. Právnym\nnásledkom uznania dlhu je, že v prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania\ndlh existoval, ani jeho výšku.\nDovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nariadil, aby odvolací súd\nsa vysporiadal s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273, boli\naj skutočné finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi žalobcu, prípadne\nv akej výške.\nNajvyšší súd... na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1\npísm. h) a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom doplní\ndokazovanie v naznačenom smere a zároveň rozhodne i o trovách konania.“\n\n41\n\nZ uvedeného\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nč. k. 4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009 teda vyplýva, že zrušil rozsudok krajského\nsúdu č. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12. septembra 2005 „podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2\nO. s. p.“, pretože „súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal\nďalšie navrhované dokazovanie“, t. j. zrušil ho „nielen“ pre procesné chyby, a vrátil „vec\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie“, ako to v ďalšom priebehu konania vykladá najvyšší\nsúd ako súd odvolací, resp. najvyšší súd ako dovolací súd.\nV zmysle štandardného výkladu § 226 OSP sa pod právnym názorom nerozumie\nlen názor na právne posúdenie veci, ale výklad treba chápať širšie. So samotným\nnesprávnym právnym posúdením veci sú spravidla „spojené aj chýbajúce alebo chybné\nskutkové zistenia, neúplnosť dokazovania, ktorých doplnenie podmieňuje spravodlivé\nrozhodnutie včítane aplikácie príslušných ustanovení hmotného práva. Viazanosť\nprvostupňového súdu právnym názorom odvolacieho súdu platí len pre ten skutkový stav,\nz ktorého sa vychádzalo pri zrušení rozhodnutia. Zrušením pôvodného rozhodnutia sa vec\nvracia do stavu, aký tu bol pred vydaním rozhodnutia súdu prvého stupňa. Prvostupňový\nsúd sa riadi intenciami zrušujúceho uznesenia, avšak naďalej postupuje podľa procesných\npredpisov. V konaní odstraňuje nielen vytýkané nedostatky, ale aj také, ktoré vytýkané\nneboli, a ktoré v procesnom postupe zistí. Doplní dokazovanie, prípadne niektoré dôkazy\nvykoná znova, ak neboli úplné alebo ak nastala procesná situácia, vyžadujúca takýto\npostup. Po splnení dôkaznej povinnosti a vyhodnotení dokazovania rozhodne znovu...\nDôvody nového rozhodnutia, ktoré vychádza z odlišného názoru, než názor, z ktorého\nvychádzalo zrušujúce rozhodnutie, musia byť v novom rozhodnutí jasne uvedené“\n(Občiansky súdny poriadok. Komentár. Bratislava: vydavateľ, 2009, bod 226 vysvetlivky,\ns. 570).\nKrajský súd vzhľadom na uvedené mal podľa názoru ústavného súdu po vrátení veci\nv rámci ďalšieho konania zrušiť svoje uznesenie o skončení dokazovania, čo konštatoval\nnapokon aj najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom rozsudku, a potom v dokazovaní\n(a tým vlastne v ďalšom konaní) pokračovať, resp. doplniť dokazovanie.\n42\n\nZ uvedených hľadísk (dôvodov) nemožno rozsudok krajského súdu č. k.\n49 Cb 59/2000­606\n\nz\n\n11. marca 2010\n\n(pozostávajúci\n\nz\n\nnecelých\n\ntroch\n\nstrán)\n\npovažovať za rozsudok, ktorým sa tento súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal so zrušovacím uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (č. k.\n4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009) z hľadiska právnych záverov, ktoré v ňom boli\nobsiahnuté a ktorými sa bol povinný riadiť pri svojom ďalšom postupe. Za týchto okolností\npotom nemožno označený rozsudok krajského súdu z 11. marca 2010 považovať\nza rozhodnutie, v ktorom sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s úlohou\ndoplniť dokazovanie uloženou mu odvolacím súdom, a preto nie je podľa názoru ústavného\nsúdu spôsobilý ani na to, aby mohol byť považovaný za konečné rozhodnutie v spore.\nJeho „stručnosť“ (ktorú konštatoval najvyšší súd ako odvolací súd i najvyšší súd ako\ndovolací súd) nemožno považovať za prednosť, ale za vadu, resp. za taký nedostatok, ktorý\nohrozuje presvedčivosť rozhodnutia, predovšetkým pokiaľ ide o jeho odôvodnenie, za vadu,\nktorú nemožno nijako ospravedlniť (hoci najvyšší súd toto rozhodnutie v konečnom\ndôsledku takto nevyhodnotil), pretože tieto nedostatky a nejasnosti sa týkajú zásadnej\notázky, a to použitých dôkazných prostriedkov, ako aj hodnotenia dôkazov v rámci\nvykonaného doplnenia dokazovania.\nNa druhej strane na právny názor vyslovený na s. 7 zrušovacieho uznesenia\nnajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009 krajský\nsúd v rozsudku č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 nijako nereagoval, pričom táto\nskutočnosť\n\n(nereagovanie)\n\nsa\n\nnestala\n\npredmetom\n\npozornosti\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 (okrem kritiky\nna adresu jeho nejasnosti, pri rešpektovaní faktu, že iný senát odvolacieho súdu môže mať\nna vec iný názor; k tomu v ďalších súvislostiach pozri aj ďalej) a nestala sa ani predmetom\npozornosti najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v uznesení č. k. 1 ObdoV 41/2011­794\nz 29. februára 2012, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho\nsúdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011.\n43\n\nTúto vadu konania, resp. rozhodnutia, nepostrehol, a teda na ňu nereagoval ani\nnajvyšší súd ako odvolací súd, ktorý potvrdil, teda akceptoval závery týkajúce sa doplnenia\ndokazovania tak, ako sú uvedené v rozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606\nz 11. marca 2010 a v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 (ako aj závery,\nktoré v ňom však fakticky absentujú), pričom sa snažil aj o rekapituláciu predchádzajúcich\nkonaní v tomto smere. Je pritom pozoruhodné, že potvrdzujúci rozsudok najvyššieho súdu\nako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 svojím rozsahom (17 strán,\npozn.) vo veľkej miere prekračuje aj rozsah prvého meritórneho rozsudku krajského súdu\nvo veci (t. j. rozsudku č. k. 49 Cb 59/2000­89 z 28. septembra 2000, ktorý má necelé\n4 strany).\nParadoxné je, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vo veci sp. zn.\n1 Obo 107/2010 (z 31. mája 2011), ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok\nkrajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 (v poradí už štvrtý), vnáša podľa\nnázoru ústavného súdu do postupu v namietanej veci a do rozhodovania o nej viac\npochybností než očakávanej právnej istoty. Okrem iného totiž nahrádza aj pôvodné úvahy\nkrajského súdu vlastnou značne protirečivou a „tvorivou“ interpretáciou skutkovej i právnej\nsituácie v napadnutej veci.\nNajvyšší súd ako súd odvolací v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011\nna jednej strane argumentuje v prospech neodôvodnenej stručnosti rozsudku krajského súdu\nč. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 znalosťou, resp. „poznaním obsahu spisu\na listinných dôkazov... dôsledne zainteresovaných na tomto spore“ [zrejme ide o sudcov\nkrajského súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (jeho rôznych senátov 4Obo,\n6Obo, 1Obo) i najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v období od začatia konania v roku\n2000, ktorí o tomto prípade rozhodovali ako zákonní sudcovia]. Na druhej strane súčasne\nargumentuje nejasnosťou, rozdielnosťou a nerealizovateľnosťou záväzných právnych\nnázorov najvyššieho súdu (ako odvolacieho alebo ako dovolacieho) obsiahnutých v jeho\npredchádzajúcich rozhodnutiach.\n44\n\nÚstavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v rozsudku krajského súdu\nč. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 nie je žiadna relevantná zmienka ohodnotení\npriebehu a stavu dokazovania obsiahnutého v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu\nč. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12. septembra 2005, t. j. javí sa, akoby krajský súd opätovne\nrozhodol vo veci bez toho, aby svoje rozhodnutie založil aj na zohľadnení skutkových\nzáverov, ktoré vyplynuli z predchádzajúceho priebehu konania a boli vyjadrené v rozsudku\nz 12. septembra 2005, ktorý bol súčasťou spisu, čo je z ústavného hľadiska len ťažko\nudržateľné a obhájiteľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že práve\nv období, keď došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12.\nseptembra 2005 uznesením č. k. 4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009 a vráteniu veci tomuto\nsúdu na doplnenie dokazovania, došlo opatrením predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr.\n3011/2009 zo 7. júla 2009 k zmene zákonného sudcu\n\n(samosudcu\n\nv tejto veci) a spis v predmetnej veci bol pridelený 10. júla 2009 do samosudcovského\nsporového obchodného oddelenia sudkyni\n\n(na túto skutočnosť\n\nbolo poukázané aj v rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­\n702 z 31. mája 2011). Táto zákonná sudkyňa po nariadení pojednávania na 14. január 2010\na „vykonaní doplnenia dokazovania“ vyhlásila rozsudok založený na doplnení listinných\ndôkazov do spisu 11. marca 2011 bez toho, aby vo svojom rozhodnutí aspoň deklarovala\nminimálnu súvislosť, t. j. vzťah so zrušeným rozsudkom krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­\n357 z 12. septembra 2005. Podľa názoru ústavného súdu bez riadneho vyhodnotenia\nvykonaných dôkazov, ako aj bez primeraného zohľadnenia, resp. vyrovnania sa s právnym\nnázorom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu treba takýto prístup hodnotiť ako krajne\nformalistický.\nNajvyšší súd ako odvolací súd v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011\nnapadnutom mimoriadnym dovolaním konštatuje:\n«Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu\nprvého stupňa v intenciách dovolacieho rozsudku (či na základe sporných zmlúv č. 13\n\n45\n\na č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi žalobcu,\nprípadne v akej výške, pozn.)...\nVec teda bola vrátená prvostupňovému súdu a opatrením predsedníčky krajského\nsúdu (č. l. 539) prikázaná inému sudcovi..., ktorá doplnila, či zopakovala dokazovanie\na to pripojením „Dohody...“\nPrvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z dokladov doložených do\nspisu, z doteraz vykonaného dokazovania, zisteného skutkového a právneho stavu\nobsiahnutého v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu SR, ako súdu\nodvolacieho a konečne Najvyššieho súdu SR, ako súdu dovolacieho.»\nV ďalšej časti označeného rozsudku najvyšší súd ako odvolací súd preberá doslovné\nznenie štyroch odsekov z rozsudku krajského súdu (cca 30 riadkov) „o doplnení,\nči zopakovaní dokazovania“, s ktorými sa bez problémov stotožňuje, a pokračuje:\n„Odporca v odvolaní prvostupňovému súdu vytýka, že nesprávne stanovil, či vyložil\ndôkaznú povinnosť účastníkov produkovať dôkazy a aj to, že navrhovateľ sa dostal\ndo dôkaznej núdze. Odvolací súd konštatuje, že dôkaznú povinnosť v priebehu sporu\nsi prvostupňový súd splnil. Zásadne platí, že účastník uplatňujúci účelne právo,\nmá povinnosť v kontradiktórnom konaní produkovať (navrhovať) dôkazy, o ktoré svoje\nprávo opiera, naopak účastníka, ktorý účelne bráni svoje právo zaťažuje dôkazné bremeno\npreukázať, že jeho právo (plnenie v prospech neho) bolo oprávnené. Aj súd v snahe zistiť\noprávnenosť nároku pri zabezpečení dôkazov správne spolupôsobil.\nV spisoch sa nachádza doklad, keď odporca bol vyzvaný, aby predložil originály\nzmlúv č. 13 a 237, ako aj požiadavka navrhovateľa, aby predložil aj ostatné originály\ndokladov ktoré sa odvoláva (nie fotokópie). Neboli predložené dodnes (ani predložené\nnemohli byť), aj keď boli podstatným dôkazom v prospech odporcu a ich predloženie\nodporcu zaťažovalo. Ostatné listinné dôkazy na ktoré sa odporca odvoláva, počnúc\nuž svojím vyjadrením na návrh navrhovateľa (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu, dohoda\no prevzatí pohľadávky, ale aj ostatné doklady), nemohli meniť právnu situáciu, ktorá tu bola\nzaložená zákonom. Obsah a naplnenie týchto pojmov a či boli naplnené sa ani nesnažil\nvysvetliť aj keď ich používal dosť chaoticky a tam, kde boli nepoužiteľné.“\n46\n\nZ argumentácie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu uvedenej v citovanom\nodôvodnení rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 vyplýva, že sa plne\na bezvýhradne stotožnil s tým, ako krajský súd vykonal doplnenie dokazovania. Krajský súd\nsíce vo svojom rozsudku uviedol, že „vychádzal z dokladov doložených do spisu, z doteraz\nvykonaného dokazovania“, ďalšie konkrétne skutočnosti o priebehu doterajšieho konania\naj nad požadovaný rámec však fakticky doplnil najvyšší súd ako odvolací súd vo svojom\nobsiahlom rozhodnutí. Krajský súd sa v rámci doplnenia dokazovania obmedzil v podstate\nlen na „doloženie (listinných dôkazov) do spisu“, prakticky bez ich akejkoľvek analýzy\nči hodnotenia. Z toho sa dá vyvodiť, že krajský súd nehodnotil listinné dôkazy v zmysle\npríslušných ustanovení (§ 125 OSP o dôkazných prostriedkoch, resp. § 132 OSP\no hodnotení dôkazov), nie je teda jasné, aký význam treba pripísať jeho formulácii,\nže „žalovaný jednoznačne nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov“, a nie je jasné\nani to, či výroková časť rozsudku nie je založená len na zistení, že odporca (sťažovateľka)\nv konaní nepredložil originály relevantných dokladov (čo podporuje aj záver obsiahnutý\nv rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu na s. 30). Inak povedané, nespôsobilé\nodôvodnenie rozsudku krajského súdu z 11. marca 2010 diskvalifikuje toto rozhodnutie\nz ústavného hľadiska ako celok.\nKeďže podľa názoru ústavného súdu predovšetkým doplnenie dokazovania a spôsob\nvyhodnotenia získaných poznatkov (informácií), ako ich uviedol krajský súd v rozsudku\nč. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010, neboli vykonané lege artis, tieto zakladajú inú\nvadu napadnutého konania. Výsledok a vyhodnotenie dokazovania pritom má kľúčový\nvplyv na záver o „reálnom poskytnutí/neposkytnutí“ finančných prostriedkov, ktoré\nje základným predpokladom vzniku neoprávneného majetkového prospechu ako zásadnej\notázky v napadnutom konaní, t. j. má vplyv aj na správne právne posúdenie veci. Úvahy na\ntému dôkazného bremena uvedené v odôvodení rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho\nsúdu ústavný súd tiež nepovažuje za jednoznačné.\n\n47\n\nÚstavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v celom\ndoterajšom priebehu konania (počas 13 rokov) sa vyskytujú dva rozdielne právne názory\n(názory rozdielnych senátov najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu i najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu) na základné otázky v predmetnom spore. Tie sa prejavujú na jednej\nstrane v rozhodnutiach o zamietnutí žaloby, na druhej strane v rozhodnutiach o vyhovení\nžalobnému návrhu a o povinnosti zaplatiť neoprávnený majetkový prospech. Aj a najmä\npreto má teda ustálenie dôkaznej situácie a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie\nmimoriadny význam pre prijatie spravodlivého a presvedčivého konečného rozhodnutia.\nVnútorné rozpory medzi vydanými rozhodnutiami spôsobujú ich nepresvedčivosť\na nepreskúmateľnosť, čo považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.\n\nII.1.2 K dovolaciemu dôvodu podľa § 243f písm. c) OSP (nesprávne právne\nposúdenie veci)\nPodľa § 243f písm. c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné\nrozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e OSP, ak rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nPod právnym posúdením veci treba (v súlade s konštatovaním najvyššieho súdu\nako súdu dovolacieho) „rozumieť činnosť súdu pri ktorej tento zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený skutkový stav.\nPod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva\nna zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,\nnež ktorý mul správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis,\nale nesprávne ho vyložil... Nesprávne právne posúdenie môže byť spôsobilým dovolacím\ndôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu.“.\n\n48\n\nNajvyšší súd ako súd odvolací sa s touto námietkou vo svojom mimoriadnym\ndovolaním napadnutom rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 vyrovnal takto:\n„Ide tu o námietku, ktorej chýba právna logika a nespôsobilo to nijaké porušenie\nústavných práv ani Dohovoru. Odvolací súd vychádza z toho, že inštitút premlčania\nje tak starý, ako samotné kodifikované súkromné právo. Krajský súd v uvedenom rozhodnutí\nsa s ním vyporiadal a to aj s tým, prečo k premlčaniu nemohlo dôjsť. Kvalifikovane,\nani po právnej stránke, ani po skutkovej ani len napadnuté nebolo a ak zo strany bol nejaký\niný názor, bolo ho treba uviesť. Žiaden súd právnu úpravu nemôže zrušiť, len jej aplikáciu,\nale k tej nedošlo.“ Táto časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho\nje podľa názoru ústavného súdu vágna, nepresvedčivá a v uvedenom kontexte navyše\naj nezrozumiteľná.\nSťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že najvyšší súd ako odvolací súd v rozsudku č.\nk. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 nezaujal žiadny právny záver k opakovanej\nnámietke premlčania uplatnenej sťažovateľkou v priebehu konania, resp. k tomu, aký právny\nzáver je vo vzťahu k tejto otázke relevantný – najmä so zreteľom na zrušovacie rozhodnutia\nvydané v doterajšom priebehu napadnutého konania.\nÚstavný súd ďalej upozorňuje na právny názor najvyššieho súdu, ktorý je súčasťou\npotvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010­702\nz 31. mája 2011, podľa ktorého sa odvolací súd „... považuje za potrebné vyjadriť\nk rozsudku dovolacieho súdu z 29. septembra 2008 č. k. 1 ObdoV 66/2007­509“, pretože\npodľa neho «... do samotného sporu pri jeho ukončení značne zasiahol a bol v ňom (mal byť\nním) vyslovený pre nižšie súdy záväzný právny názor. ... [dovolací] senát však nazval\nrozhodnutia\n\nprvostupňového\n\nsúdu\n\naj\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nza\n\n„arbitrárne“\n\na nepreskúmateľné...\nZákonné dôvody pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tu neboli,\npretože ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo nie je\ndôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. V tomto prípade mal povinnosť dovolací\nsúd postupovať podľa ustanovenia § 243b ods. 2 (v terajšom znení), ktorý znie takto:\n49\n\n„Ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia\nnebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie.\nak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom\nposúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.“\nZnenie tohto ustanovenia bolo zavedené do OSP jeho novelou, zákonom\nz 23. septembra 2008 (schválená v parlamente, pozn.) č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účinnosť táto novela nadobudla 15. októbra\n2008 (15. októbra nadobudla aj platnosť, pozn.) a novela sa použije aj na veci začaté pred\njeho účinnosťou [(ak nie je ďalej ustanovené inak, celé znenie citovaného ustanovenia,\npozn. „(§ 272p ods. 1 tejto citovanej novely)“, správne má byť: § 372p, pozn.].\nPodľa tejto novely bol povinný postupovať dovolací súd, ale nepostupoval. Podľa\nplatnej a záväznej novely nepostupoval ani v tom, že pre zrušenie nepoužil novozavedenú\nformu rozhodnutia „uznesenie“ (pred novelou bol rozsudok), pričom aspoň procesné\npredpisy by taký orgán ako je dovolací súd dodržiavať mal.».\nZnamená to, že v dovolacom konaní, v rámci ktorého bol vyhlásený rozsudok sp. zn.\n1 ObdoV 66/2007 z 29. septembra 2008, najvyšší súd ako dovolací súd nemal použiť právnu\núpravu, ktorá nadobudla účinnosť 15. októbra 2008, pretože v čase vydania tohto rozsudku\nmal postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku v aktuálnom platnom znení, t. j. v\nznení účinnom do 14. októbra 2008 (relevantnú právnu úpravu cituje nakoniec aj najvyšší\nsúd priamo v odôvodnení napadnutého rozsudku). Ide teda o elementárne nesprávny právny\nnázor prezentovaný najvyšším súdom ako odvolacím súdom v rozsudku č. k. 1 Obo\n107/2010­702 z 31. mája 2011, ktorý tvorí súčasť jeho odôvodnenia a ktorý v konečnom\ndôsledku mohol mať vplyv aj na jeho výrok.\nUvedený právny názor najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vyjadrený v jeho\nrozsudku sp. zn. 1 Obo 107/2010 z 31. mája 2011 je fakticky/akoby ospravedlnením\npostupu krajského súdu, ako aj obsahu jeho sporného rozsudku č. k. 49 Cb 59/2000­606\nz 11. marca 2010 (najvyšší súd ako odvolací súd v rozsudku č. k. 1 Obo 107/2010­702\nz 31. mája 2011, ako aj najvyšší súd ako dovolací súd v rozhodnutí o mimoriadnom\n50\n\ndovolaní generálneho prokurátora\n\nč. k. 1 M ObdoV 3/2012­869 z 26. marca 2013\n\npripúšťajú, že tento rozsudok je príliš „stručný“, čo im však nebráni akceptovať túto jeho\npodobu). Krajský súd ako prvostupňový súd sa v ňom podľa názoru ústavného súdu vôbec\nnevyrovnal s uznesením najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008­537\nz 29. júna 2009, ktorý zrušil jeho rozsudok vo veci č. k. 49 Cb 59/2000­357, s právnou\nargumentáciou a s právnymi závermi vyjadrenými v tomto uznesení (ktoré sa zjavne\nnetýkali iba doplnenia dokazovania) ani procesne, ani materiálne. V uvedenej súvislosti\npritom nesprávne interpretoval, resp. neuplatnil príslušné právne predpisy vzťahujúce sa na\nprocesný postup (dokazovanie a hodnotenie dôkazov) a na rozhodovanie, ktoré musí v danej\nprocesnej situácii aplikovať.\nPri skúmaní existencie dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP\nv námietke obsiahnutej v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora najvyšší súd\nako dovolací súd nezistil odkaz na konkrétne porušenie zákona, resp. zistil nejednoznačnosť\nv samotnej formulácii („môže v súvislostiach tohto rozhodnutia znamenať“). Najvyšší súd\nako dovolací súd v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku venuje viac\n(neprimerane) pozornosti formálnej stránke ako obsahu tejto námietky generálneho\nprokurátora.\nPodľa názoru ústavného súdu každá námietka (dovolací dôvod) môže byť\nprezentovaná aj v podobe zovšeobecnenia (zovšeobecneného argumentu). Nemožno\nsa paušálne stotožniť so stanoviskom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o tom,\nže nejednoznačný interpretačný výklad jednej vety nespĺňa podmienku − aj jedna veta môže\nspĺňať podmienku, že bol porušený zákon („zo zákona je vylúčené, že by došlo\nk skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru“).\nNajvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní podobne\npostupoval pri skúmaní námietky generálneho prokurátora o právnej kvalifikácii záveru\nnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu („zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného\nzákonníka, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa Obchodného\n51\n\nzákonníka“). Podľa názoru ústavného súdu bolo úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu sa v tomto kontexte predovšetkým zaoberať otázkou, či a aký vplyv mohol mať/mal\ntento právny názor najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu na rozhodnutie vo veci samej\nz hľadiska v ňom obsiahnutej právnej kvalifikácie. Prezentovaný názor najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu k uvedenému vyjadreniu − „len interpretuje... avšak nevyjadruje svoj\nnázor“ – je ústavne neudržateľný, pretože nemožno obhájiť tézu, že kto interpretuje,\nnevyjadruje svoj právny názor; právo je totiž z hľadiska svojej povahy interpretatívne.\nII.1.3 Závery\nNajvyšší súd ako súd dovolací pri preskúmavaní mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu ako súdu\nodvolacieho č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 je ústavne akceptovateľný. Podľa\nnázoru ústavného súdu tento záver neobstojí.\nPodľa názoru ústavného súdu je totiž rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho\nsúdu\n\nč.\n\nk.\n\n1 Obo 107/2010­702\n\nz 31. mája\n\n2011\n\nsvojím\n\nobsahom\n\nprotirečivý\n\na nejednoznačný. Táto protirečivosť vyplýva zo snahy konvalidovať príliš „stručné“ −\nz tohto dôvodu neakceptovateľné (nepresvedčivé) rozhodnutie krajského súdu – a prakticky\nnahradiť jeho nedostatky vlastnou rekapituláciou argumentácie, resp. dokazovania,\nobsiahnutej\n\npredovšetkým\n\nv\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k.\n\n49 Cb 59/2000­357\n\nz 12. septembra 2005. Najvyšší súd ako odvolací súd sa pritom nezaoberal vážnymi\nnedostatkami doplnenia dokazovania, resp. odôvodnenia rozsudku krajského súdu.\nPrvostupňový rozsudok krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010\npotvrdený rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702\nz 31. mája 2011\n\nsa\n\npodľa\n\nkladených na odôvodnenie\n\nnázoru\n\nústavného\n\nrozhodnutia\n\nvyznačuje\n\nsúdu\n\nz\n\nhľadiska\n\npredovšetkým\n\npožiadaviek\n\nústavnoprávnou\n\nneakceptovateľnosťou, z hľadiska dodržania ústavnoprocesných pravidiel prima facie\n\n52\n\nje chybný a nedostatočný, a to nielen z dôvodu svojej stručnosti eliminujúcej jeho celkovú\nvýpovednú hodnotu, ale najmä z dôvodu opomenutia vykonania základných procesných\núkonov, keď nielenže nezrušil uznesenie o skončení dokazovania (obe tieto skutočnosti\npritom uvádza aj napadnutý rozsudok, ale bez toho, aby z nich bol vyvodený príslušný\nzáver), ale ho formálne „iba doplnil“ o zistenie, či bol pôvodný úver podľa úverovej zmluvy\nskutočne poskytnutý. Nenapĺňa ani relevantné procesné ustanovenia o vykonávaní dôkazov\na o ich hodnotení, pretože zo strohých „minimalistických“ formulácií nie je jasné, kde a ako\nnadväzuje na doteraz vykonané dokazovanie, so zreteľom na kľúčový fakt, že v doterajšom\npriebehu konania rozhodnutie krajského súdu a rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu\nodvolacieho či dovolacieho oscilovali medzi dvomi právnymi názormi, na odôvodnenie\nktorých nevyhnutne vplýva aj dokazovanie a vyhodnotenie dokazovania uskutočnené\nlege artis.\nNajvyšší súd ako súd odvolací, aj ako dovolací súd a nakoniec aj ako súd rozhodujúci\no mimoriadnom\n\ndovolaní\n\npri\n\nzisťovaní\n\na vyhodnocovaní\n\nnedostatkov\n\nv postupe\n\na pri rozhodovaní krajského súdu ako prvostupňového súdu nebol dôsledný a rezignoval\nna ich nápravu.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd hodnotí postup najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sp. zn.\n1 M ObdoV 3/2012 a jeho napadnutý rozsudok z 26. marca 2013, ktorým zamietol\ndovolanie, ako nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby\nsa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom, presvedčivo,\nzrozumiteľne a jednoznačne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,\nale aj s kľúčovými právnymi otázkami – v uvedenom prípade s vyhodnotením existencie\noboch zmienených dovolacích dôvodov, t. j. inej vady konania a nesprávneho právneho\nposúdenia veci (chápaných vo vzájomných súvislostiach) – vo vzťahu k potvrdzujúcemu\nrozsudku\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\nodvolacieho\n53\n\nsúdu\n\nč. k.\n\n1 Obo 107/2010­702\n\nz 31. mája 2011, v priamej súvislosti s napadnutým, svojou povahou „konečným“\nrozsudkom krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 (ale v konečnom\ndôsledku aj s ďalšími označenými rozhodnutiami prijatými v rámci celého doterajšieho\npriebehu napadnutého konania vo veci sp. zn. 49 Cb 59/2000).\nNa základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,\nže napadnutým\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\ndovolacieho\n\nsúdu\n\nč. k.\n\n1 M ObdoV 3/2012­869 z 26. marca 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nmôže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nVzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 M ObdoV 3/2012 a jeho rozsudkom z 26. marca 2013 bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nbolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde\n\n54\n\nrozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec\nv zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové\nprerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci\nna ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu\nvyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). V danom prípade bude\npreto povinnosťou najvyššieho súdu − s prihliadnutím na závery uvedené v časti II tohto\nnálezu − ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyrovnať s ústavnoprávnymi otázkami\nprocesnoprávneho aj hmotnoprávneho charakteru, s dôvodmi a s argumentáciou uvedenými\nv mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora [predovšetkým vo vzťahu k rozsudku\nnajvyššieho súdu č. k. 1 Obo 107/2010­702 z 31. mája 2011 v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­606 z 11. marca 2010 (v súvislostiach uznesenia\nnajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 150/2008­537 z 29. júna 2009),\na v neposlednom rade s rozsudkom krajského súdu č. k. 49 Cb 59/2000­357 z 12. septembra\n2005], to znamená aj s otázkou aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov na vec\nsťažovateľky, pričom ústavný súd týmto nijako neprejudikuje budúce rozhodnutie\nnajvyššieho súdu (výsledok) v tejto veci.\nÚstavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré\njej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátom\n,\n\n. V zmysle s § 1 ods. 3, § 11\n\nods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za dva úkony právnej služby vykonané\nv roku 2013 (prevzatie a príprava veci a spísanie sťažnosti) patrí odmena 130,16 €, čo spolu\ns režijným paušálom 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 137,97 €. Za dva\núkony patrí právnemu zástupcovi 275,94 €. Túto sumu ústavný súd zvýšil o 20 % DPH\nna 323,50 €. Priznal tiež odmenu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015\n(vyjadrenie sťažovateľky k vyjadreniu najvyššieho súdu) v sume 139,83 €, ako aj režijný\npaušál 8,39 €, pričom túto sumu tiež zvýšil o 20 % DPH na sumu 177,84 €.\n55\n\nCelkové trovy konania tak predstavujú sumu 501,34 €, ktorú je najvyšší súd povinný\nuhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP; bod 3 výroku tohto\nnálezu).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2015\n\n56", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "úver-zmluva o úvere", "dovolanie-dovolacie dôvody", "mimoriadne dovolanie", "dokazovanie-vykonanie dôkazov", "úver-zmluva o úvere"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:42b429a1-4410-4b13-bfb8-798685adf370", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 424/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 424/2012 z 16. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42b429a1-4410-4b13-bfb8-798685adf370"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:9f5c9140-5bf2-4225-a46d-2ab4549dcada", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f5c9140-5bf2-4225-a46d-2ab4549dcada"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/06 z 13. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-13", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7"}, {"guid": "ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 233/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 233/04 z 13. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-13", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63e40e47-0889-4bc7-8a28-da6329cdf46f"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:c70b2119-c03a-4e19-b6a1-b41adf57b9c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 139/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 139/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c70b2119-c03a-4e19-b6a1-b41adf57b9c3"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:48c753ad-3fea-4bd4-9436-d9906da85dbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/00 z 11. 5. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-05-11", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fd6dc5e2-120b-42e8-bf13-df90ba0c2f7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.195.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 195/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/2022 z 27. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.195.2022.1"}, {"guid": "ussr:ba689367-e87d-4340-a26d-a71189d7e123", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 86/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2020 z 8. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.86.2020.2"}, {"guid": "ussr:2faa73da-9fde-44b3-9988-18ec6114920c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.51.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 51/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 51/2020 z 6. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.51.2020.1"}, {"guid": "bc70b7b2-b594-46c5-8282-1db9f211caaf:458ef052-c1ae-48ab-bae0-7f0a3624946a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1110211228.1", "spisova_znacka": "5Obdo/17/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/17/2024 z 14. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1110211228.1"}, {"guid": "a8511bb1-5186-4a0f-ae77-9deda496cd86:8a08f6c2-8ad4-4189-86a1-6708c5194058", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2", "spisova_znacka": "1Obdo/29/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/29/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:5617207226.2"}, {"guid": "0615347c-504f-463c-8a34-e7abc3f7743e:2e0e3226-9a13-4e23-862f-591a3f845e5e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6114225700.1", "spisova_znacka": "5Cdo/90/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/90/2023 z 25. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6114225700.1"}, {"guid": "5f568db0-3739-497d-9639-a4f37b36c368:0a9605cb-f008-4468-9ddb-a2431f77a0cf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5314202805.1", "spisova_znacka": "4Cdo/59/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/59/2020 z 23. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5314202805.1"}, {"guid": "c7398f4c-1045-4eed-a449-c2443e94d3b2:cad4d155-4aed-4df0-96a6-bd15c395f58c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1413200526.9", "spisova_znacka": "11CoP/208/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/208/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1413200526.9"}, {"guid": "c7398f4c-1045-4eed-a449-c2443e94d3b2:56dbe410-36c4-4355-82f7-9aebf209bec9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1413200526.9", "spisova_znacka": "11CoP/208/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/208/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1413200526.9"}, {"guid": "c7398f4c-1045-4eed-a449-c2443e94d3b2:ee0f2e5c-7cb4-44b9-9639-c91d93c6f774", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1413200526.9", "spisova_znacka": "11CoP/208/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/208/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1413200526.9"}]}