{"guid": "ussr:5b39a6ca-ffac-486a-a853-b438eb95dc61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2015 z 4. 2. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. februára 2015, sp. zn. II. ÚS 65/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-02-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5", "nazov": "čl. 5 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-3", "nazov": "čl. 35 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. e", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. e", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. e", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "nazov": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. e", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. e", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 5 písm. e", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "nazov": "Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "nazov": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 6", "nazov": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 6", "nazov": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5b39a6ca-ffac-486a-a853-b438eb95dc61", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 65/2015­27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpenej advokátkou\n\n,\n\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 3,\nčl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv\npodľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých\nforiem rasovej diskriminácie a čl. 2 ods. 2 a čl. 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych,\nsociálnych a kultúrnych právach postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní\nvedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011, ako aj\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 Cdo 13/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\nzastúpenej advokátkou\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n,\n\n, ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení\ns čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1,\nčl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru\no odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení\ndiskriminácie“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jeho\nuznesením zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nPrávna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnému\nsúdu 15. apríla 2014, v ktorom uviedla, že „postupom a rozhodnutím Krajského súdu\nv Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR okrem už uvádzaných porušení došlo aj\nk porušeniu jej základného práva zaručeného Ústavou SR, a to práva na prácu\na na slobodnú voľbu povolania podľa článku 35 ods. 3 Ústavy SR... a... práva na prácu,\nktoré zahŕňa aj právo zarábať si na živobytie prácou, ktorú si jednotlivec slobodne vyberie\nalebo prijme a práva na účinnú ochranu a prijatie opatrení zo strany štátu na plnú\nrealizáciu tohto práva vrátane ochrany pred diskrimináciou v súvislosti s jej realizáciou\npodľa článkov 2 ods. 2 a čl. 6 Medzinárodného paktu...“.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je príslušníčkou rómskej\netnickej skupiny. V roku 2006 ukončila vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v študijnom\nodbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov v kombinácii dejepis — pedagogika\nna Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V minulosti pracovala ako\npedagogický asistent tri roky na Základnej škole\n\n2\n\na jeden rok na Základnej škole\n\nv\n\n. Následne bola na materskej a rodičovskej dovolenke a v súčasnosti pracuje ako\n\npedagogická asistentka.\nV úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť\nk porušeniu ňou označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru\na dohovoru o odstránení diskriminácie, z ktorého vyplýva, že „mala vedomosť o voľnom\npracovnom mieste u žalovaného ­ v Špeciálnej základnej škole... v\n\n, preto mu dňa\n\n12. 05. 2008 adresovala žiadosť o prijatie do zamestnania s tým, že mala záujem sa u neho\nzamestnať v pracovnej pozícií ako učiteľka, resp. ako vychovávateľka. Keďže žalovaný\nna písomnú žiadosť žalobkyne o prijatie do zamestnania nereagoval, žalobkyňa sa bola\nu žalovaného informovať osobne. Riaditeľka žalovaného sťažovateľke počas osobného\npohovoru pracovné miesto prisľúbila, no do pracovného pomeru prijala na miesto\nvychovávateľky nekvalifikovanú osobu\n\nabsolventku strednej školy v odbore obchod\n\na podnikanie. Na svoju žiadosť o prijatie do zamestnania nedostala odpoveď.“.\nSťažovateľka ďalej uvádza, že „mala podozrenie, že konaním žalovaného mohlo ísť\no diskriminačný postup v oblasti prístupu k zamestnaniu, a to z dôvodu etnickej príslušnosti\nsťažovateľky, a preto sa s podnetom obrátila na Slovenské národné stredisko pre ľudské\npráva..., ktoré vo veci vykonalo nezávislé šetrenie. V rámci neho riaditeľka žalovaného\nodôvodnila obsadenie miesta nekvalifikovanou pracovníčkou tým, že pracovné miesto\nvychovávateľa v žiadnom prípade nemôže obsadiť vysokoškolsky vzdelaným pracovníkom,\npretože by ho musela zaradiť do 11. platovej triedy a na to v rozpočte školy nemá finančné\nprostriedky. Z odborného stanoviska Ministerstva školstva SR, vyžiadaného v rámci\nnezávislého šetrenia, vyplynulo, že pri prijímaní zamestnancov do pracovného pomeru má\nriaditeľ školy uprednostniť uchádzačov so získaným požadovaným vysokoškolským\nvzdelaním pred uchádzačmi, ktorí získali len úplné stredné vzdelanie a nedostatok\nfinančných prostriedkov by nemal byť dôvodom na uprednostnenie uchádzačky s úplným\nstredným vzdelaním pri prijatí do pracovného pomeru pred uchádzačom s vysokoškolským\nvzdelaním druhého stupňa, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že riaditeľ zodpovedá aj za\nkvalitu výchovno vzdelávacieho procesu.“.\n3\n\nKeďže sťažovateľka vnímala svoje neprijatie do zamestnania „ako priamu\ndiskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti“, domáhala\nsa v konaní pred Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 C 171/2010 ochrany pred diskrimináciou v pracovnoprávnych vzťahoch podľa\nzákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane\npred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)\nv znení neskorších predpisov.\nPodľa názoru sťažovateľky „žalovaný svojím postupom v prípade sťažovateľky\nporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorú je povinný dodržiavať, keď zaobchádzal\nso sťažovateľkou menej priaznivo, ako sa zaobchádzalo s inými osobami v porovnateľnej\nsituácii, keď na pracovnú pozíciu vychovávateľky prijal do pracovného pomeru uchádzačku\nbez pedagogického vzdelania. Sťažovateľka, ktorá pedagogické vzdelanie mala, na rozdiel\nod osoby prijatej na pracovnú pozíciu vychovávateľky bola rómskej etnickej príslušnosti\na mala zato, že jej etnický pôvod zohral rolu pri jej odmietnutí zo strany žalovaného.“.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011 žalobu sťažovateľky\nproti Základnej škole\n\n(ďalej len „žalovaná“) zamietol. Podľa sťažovateľky okresný\n\nsúd dospel k záveru, že „žalobkyňa v konaní svoju časť dôkazného bremena uniesla, t. j.\nsvojim tvrdením, že napriek vyššej kvalifikácii ako mala žalovaným prijatá uchádzačka o\nzamestnanie, jej žiadosti vyhovené nebolo, čím došlo k presunu dôkazného bremena na\nžalovaného. Súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že podľa jeho názoru, žalovaný v konaní\npreukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. K uvedenému právnemu záveru\ndospel na základe troch základných argumentov: prvým bol záver súdu, že žalovaný o\nprijatí úspešnej uchádzačky rozhodol ešte pred doručením žiadosti o zamestnanie zo strany\nžalobkyne, druhým argumentom súdu bolo, že dôvodom neprijatia žalobkyne bol nedostatok\nfinančných prostriedkov na mzdy pre uchádzača s vysokoškolským vzdelaním, a tretím bola\nskutočnosť, že žalovaný rovnako neprijal aj ďalších troch uchádzačov o zamestnanie.“.\n\n4\n\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 289/2011 z 8. novembra 2011 na základe\nodvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol.\nV časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania, zmenil rozsudok tak,\nže náhradu trov prvostupňového konania žalovanej nepriznal. Žalovanej nepriznal ani\nnáhradu trov odvolacieho konania. Podľa odvolacieho súdu «v súdenej veci diskriminácia\npri „prístupe k zamestnaniu“ (§ 6 ods. 2 písm. a/ ADZ) pre „príslušnosť k národnostnej\nalebo etnickej skupine“ (§ 2 ods. 1 ADZ) nebola preukázaná tak ako to v podrobnostiach\nvysvetľuje okresný súd. Rozhodnutie o náhrade trov konania, ale odvolací súd nepovažoval\nza správne, pričom konštatoval, že podľa názoru odvolacieho súdu sú tu dôvody hodné\nosobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal priznať žalovanej náhradu trov konania.».\nProti označenému rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým súd rozsudok\nokresného súdu potvrdil, podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f)\na § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší\nsúd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 dovolanie\nsťažovateľky ako neprípustné odmietol.\nSťažovateľka namieta, že „postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu ako aj\nodvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie... Odvolací súd\nsa vôbec nevenoval námietkam a argumentácii, ktoré v rámci konania predniesla a ktoré\nmali pre vec podstatný význam a dovolací súd sa im nevenoval dostatočne... Rozhodnutie\nodvolacieho súdu ako aj rozhodnutie dovolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti\npresvedčivé a obe rozhodnutia sú ústavne nekonformné. Všeobecné súdy sa v odôvodnení\nrozhodnutí nedostatočným spôsobom vysporiadali so skutočnosťami, ktoré vyplynuli\nz dokazovania a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne ­ ústavným\nnekonformným spôsobom interpretovali vnútroštátne normy, najmä v súvislosti s výkladom\nprávnych noriem vo vzťahu k právu na prístup k práci... Na základe uvedeného má\nsťažovateľka za to, že v konaní pre všeobecnými súdmi došlo k porušeniu tzv. princípu\nrovnosti zbraní...“.\n\n5\n\nSťažovateľka sa nestotožňuje s reštriktívnym výkladom dodržiavania zásady\nrovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch odvolacím súdom a dovolacím\nsúdom a tvrdí, že „právo na prácu je zakotvené v čl. 35 Ústavy a povinnosť dodržiavať\nzásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu stanovujú aj iné právne\npredpisy okrem iného aj zák. č. 5/2004 Z. z. a Zákonník práce. Uvedený reštriktívny výklad\nsúdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súdu, by znamenal, že osoby, ktoré sú\nčasto znevýhodňované v prístupe k zamestnaniu, by nepožívali ochranu podľa\nantidiskriminačného zákona a súvisiacich predpisov, ktoré obsahujú zákaz diskriminácie\na povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania, čo by bolo v rozpore nielen\ns antidiskriminačným zákonom, ale najmä v rozpore s právom EÚ, konkrétne Smernicou\nRady 200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu\nna rasový alebo etnický pôvod.“.\nNa podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Súdneho\ndvora Európskych spoločenstiev [ďalej len „Súdny dvor“ („rozhodnutia Súdneho dvora ES,\nprípad Firma Feryn NV ­ C 54/07 zo dňa 10. 07. 2008, prípad Dekker ­ C 177/88 zo dňa\n8. 11. 1990 a prípad Colson C 14/83 zo dňa 10. 4. 1984“)].\nZa porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka považuje tiež\nskutočnosť, že „sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s jej návrhom na prerušenie konania\npodľa § 109 ods. 1 OSP a požiadanie Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie\no predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný článok 234 Zmluvy\no založení Európskeho spoločenstva) a ani neodôvodnil, prečo tak neurobil...“.\nSťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie aj\nvo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov dovolacieho konania a vytýka dovolaciemu súdu\n„nedostatočné skutkové a právne posúdenie veci ­ má za to, že v jej prípade boli aj\nv dovolacom konaní splnené predpoklady na rozhodnutie podľa § 150 ods. 1 OSP, čomu\ndovolací súd nevenoval dostatočnú pozornosť. Dovolací súd podmienky na výnimočné\nnepriznanie náhrady trov protistrane vôbec neskúmal, a to aj napriek tomu, že v rámci\n6\n\nspisového materiálu mal možnosť oboznámiť sa s osobnými, majetkovými a sociálnymi\npomermi sťažovateľky, ktoré táto popisovala v samotnom dovolaní zo dňa 21. 12. 2011, ako\naj s uznesením Okresného súdu Revúca zo dňa 02. 01. 2012, ktorým bolo sťažovateľke\npriznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie...“.\nNapokon sťažovateľka tvrdí, že:\n„­ došlo k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy tak, ako je to\nstanovené v čl. 13 Dohovoru... tým, že štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v\nobčiansko­právnom konaní, ktoré sťažovateľka za tým účelom iniciovala...\n­ ... diskriminačným konaním, ktorému bola vystavená, došlo k zásahu do práva\nna súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy a článku 8 Európskeho dohovoru...\n­ ... v konaní došlo i k porušeniu jej práv zakotvených v článku 12 ods. 2 Ústavy SR,\nčlánku 14 v spojitosti s čl. 6, 8 a 13 Európskeho dohovoru a článku 5 písm. e) a čl. 6\nDohovoru o rasovej diskriminácii... že práve jej rómska etnická príslušnosť zohrala\npri výbere osoby na toto pracovné miesto veľkú úlohu, súd však na uvedené pri rozhodovaní\nneprihliadol.“\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2,\nčl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1, čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv\na základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti\ns čl. 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e)\na článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a článkom 2 ods. 2\na článkom 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach\npostupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.\n13 Co 289/2011 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 11. 2013, sp. zn.\n1 Cdo 13/2012 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 11. 2011, sp. zn.\n7\n\n13 Co 289/2011­200 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní\nspoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur...\nv lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej\nzástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote\ndo 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nPodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež\nnavrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nvo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, ktorým ju dovolací súd zaviazal zaplatiť\nžalovanej trovy dovolacieho konania v sume 118,70 €, do právoplatnosti rozhodnutia\nvo veci samej.\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\n8\n\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila\nsťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je\nsúčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho\núlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom\nsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,\n9\n\nak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.\nVo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\nprávu na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka\nnamieta, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že jeho súčasťou je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný\nsúd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,\nktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj\nodvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje\nna záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (m. m. pozri napr. III. ÚS 209/04).\nPožiadavky ústavného súdu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia korešpondujú\njudikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje, že\nčl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať\ntak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku,\nči súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nmožno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro\nBalani c Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;\nHiggins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\n\n10\n\n1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 13 Co 289/2011 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2011\nPodstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd\npotvrdením prvostupňového rozsudku z 8. augusta 2011 v časti o zamietnutí jej návrhu\nvo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 9 a nasl.\nantidiskriminačného zákona z dôvodu diskriminácie porušil jej základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá svoje neprijatie do pracovného pomeru žalovanou\nvníma ako priamu diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej\npríslušnosti, k zamietnutiu jej nárokov súvisiacich s jej diskrimináciou malo podľa nej dôjsť\nnesprávnou interpretáciou pojmu diskriminácia a dodržiavania zásady rovnakého\nzaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu, ktorá je podľa jej názoru v rozpore\ns právnym poriadkom Slovenskej republiky. Na základe tvrdenia, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je nepreskúmateľný, sťažovateľka zastáva názor, že pre nedostatok jeho\nodôvodnenia jej bola odňatá možnosti konať pred súdom. Napadnutý rozsudok krajského\nsúdu sťažovateľka považuje nielen za nedostatočne odôvodnený, ale aj zmätočný. Podľa\nsťažovateľky sa odvolací súd vôbec nezaoberal jej odvolacími námietkami a v odôvodnení\nrozsudku úplne opomenul na nich reagovať. Sťažovateľka ďalej namieta, že tak najvyšší súd,\nako ani krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jej návrhom na predloženie\npredbežnej otázky Súdnemu dvoru a ani neodôvodnili, prečo tak neurobili. V konaní bol\npodľa sťažovateľky ďalej porušený princíp rovnosti zbraní, pretože v rámci dokazovania\nodvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila v rámci konania a ktoré\nmali mať význam pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľka\npovažuje za arbitrárny, pričom jeho arbitrárnosť má spočívať predovšetkým v jeho\nnedostatočnom odôvodnení v merite veci.\n\n11\n\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína špecifický charakter sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý vzhľadom na dikciu označeného ustanovenia ústavy\nspočíva okrem iného aj v tom, že ju možno podať len subsidiárne („... ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva z toho, že\nochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je\ntakisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým úlohou\nvšeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy\nprichádzajúcich orgánov verejnej moci.\nÚstavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo výroku,\nktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil, podala sťažovateľka dovolanie.\nSťažovateľka argumentuje tým, že jej krajský súd odňal možnosť konať pred súdom\nz dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok jeho\nodôvodnenia.\nNedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd\nposudzuje ako inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241\nods. 2 písm. b) OSP], ktorá ale nezakladá prípustnosť dovolania [porovnaj napr. rozsudok\nsp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia vo veciach sp. zn.\n2 Cdo 83/2010, sp. zn. 7 Cdo 52/2011, sp. zn. 7 Cdo 109/2011, sp. zn. 3 Cdo 79/2012,\nsp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012 a sp. zn. 3 Cdo 363/2012]. Pri takomto\nprávnom posúdení najvyšší súd vecne nepreskúmava námietku o nedostatočnom\nodôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ak dovolanie inak nie je prípustné. Na druhej\nstrane existujú rozhodnutia, v ktorých najvyšší súd uviedol, že nedostatok odôvodnenia\ndovolaním napadnutého rozhodnutia považuje za vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti\núčastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá prípustnosť dovolania (napr.\nsp. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn. 2 Cdo 80/2012, sp. zn.\n4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012, sp. zn. 5 Cdo 107/2013\na sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždy\n12\n\nvecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok\ndôvodov (m. m. IV. ÚS 52/2014).\nV preskúmavanom prípade najvyšší súd, vychádzajúc z právneho názoru, že\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania podľa § 237\npísm. f) OSP, preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení\ns odôvodnením rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v sťažnosti\nnamieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ústavný súd konštatuje,\nže nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho z uvedených\nhľadísk mohol preskúmať a aj preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky,\na to bez ohľadu na to, že napadnuté uznesenie, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol, má\nz formálneho hľadiska procesný charakter.\nV súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy\na práva podľa dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce,\nči sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami\nsťažovateľky, ktoré následne uplatnila v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, smerujúcimi\nproti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 (obdobne\nnapr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 52/2014).\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľky v časti, ktorou smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu,\nktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013 v časti\ntýkajúcej sa výroku o odmietnutí dovolania\n\n13\n\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne\nudržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.\nZo sťažnosti vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu je založené na sťažnostnej argumentácii, podľa ktorej jej bola odopretá súdna ochrana\ntým, že dovolací súd vecne jej dovolanie neprerokoval napriek tomu, že „námietky uvedené\nv dovolaní zakladali dostačujúce dôvody na prípustnosť ňou podaného dovolania“.\nÚstavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje\nza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.\nNajvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,\npričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je\nprípustný, a preto ho odmietol.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi\npostupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak\nsú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú\n§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku\nodvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti\n14\n\ndovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že\ndovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.\nDovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239\nods. 1 a 2 OSP.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,\npatrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie\ndo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,\nsústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej\nštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd\nvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu\npri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu\noznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré\nupravujú výkon ich právomoci.\nNa základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho\nsúdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 13/2012 a jeho uznesenie\nzo 14. novembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého\nstupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila najmä tým, že\n«postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p. Vadu tejto povahy videla predovšetkým v nepreskúmateľnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu. V tejto spojitosti namietala, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal jej\nnámietkami v merite veci, ktoré uviedla vo svojom odvolaní, na základe čoho považovala\njeho rozsudok za arbitrárny. Ďalej poukazovala na to, že odvolací súd sa síce v celom\n15\n\nrozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej, zároveň však dodal,\nže v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“ pre „príslušnosť k národnosti\nalebo etnickej skupine“ nebola preukázaná tak, ako to v podrobnostiach vysvetlil súd\nprvého stupňa. Podľa názoru žalobkyne uvedené tvrdenie odvolacieho súdu spôsobilo\nzmätočnosť rozhodnutia vo veci samej, keďže súd prvého stupňa jednoznačne konštatoval,\nže žalobkyňa svoje dôkazné bremeno v spore uniesla a došlo tak k presunu dôkazného\nbremena na žalovaného. Taktiež vytýkala odvolaciemu súdu, že úplne opomenul jej návrh\npodľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora\nEurópskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,\nkeď o ňom nielenže nerozhodol, ale ani sa k nemu v odôvodnení vôbec nevyjadril.\nŽalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O. s. p.), tvrdiac, že v zmysle § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona viaceré zákony\nustanovujú povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu\nk zamestnaniu, kým obidva súdy (podľa jej názoru) dospeli k záveru, že osobitné zákony\ntakéto právo nezakotvujú, a teda ak aj v prípade žalobkyne došlo k odlišnému\nzaobchádzaniu v rámci pracovnoprávnych vzťahov, nie je možné ho definovať ako\ndiskriminačné a protiprávne. Napokon mala za to, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací\nsúd nesprávne vyhodnotili dokazovanie, keď dospeli k záveru, že k diskriminácii zo strany\nžalovanej nedošlo a svoj nárok uplatnený žalobou považovala za daný.».\nVychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového\nstavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:\n„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle\nustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému\nv tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,\nktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p.\nje dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok\nsúdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že\n16\n\nje dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,\nalebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa\nvo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie\nje tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil\nod právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.).\nNakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací\nsúd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania\nnevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa\nvo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto\nveci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že\nprípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť nemožno.\nPodľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p., ukladajúceho dovolaciemu súdu\npovinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to\núčastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť\ndovolania nielen vo vzťahu k § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal aj otázkou, či\ndovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad\nnedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia\nprocesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv\nzačatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona\npotrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným\nsudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.“\nKu kľúčovej námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola\nodňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] nedostatočným, resp. zmätočným\nodôvodnením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho\nuznesenia uviedol:\n„... treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo\ntvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie,\nže k vade tejto povahy skutočne došlo.\n\n17\n\nOdňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie\ntaký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho\nprocesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho\npráv a právom chránených záujmov.\nŽalobkyňa vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné, resp. zmätočné odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku.\nV zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., každý má právo\nna to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nDo práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd\nsa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.\nPrávo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník\nkonania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho\npožiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky... a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných\nprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.\nPodľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá\nna to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).\n\n18\n\nRozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,\na predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre\n(limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať\nodpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného\nrozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo\n(účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva\nz potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého\njurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska\npráv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou\nje aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba\nvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva... tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe\nktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia\na musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby\nna každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument... Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu\nprvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom\nprvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť\nč. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997­VIII).“\nVychádzajúc z citovaných všeobecných východísk, najvyšší súd v napadnutom\nuznesení k namietanému nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu\nďalej uviedol:\n«Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco\nodôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako\nvecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje\nrozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku\n(§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj\nako vec ­ zistený skutkový stav ­ právne posúdili.\n19\n\nŠtruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2\nO. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.), pričom\nvýraznejšie sa modifikuje ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia ani v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument\no opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie\no odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového\nrozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pri odôvodnení\npotvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu treba mať na pamäti, že konanie pred súdom\nprvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, že spätosť rozsudku odvolacieho\nsúdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára /určuje/ ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\nTúto jednotu napokon zvýrazňuje aj teleologický aspekt úpravy Občianskeho súdneho\nporiadku (§ 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 a § 219 ods. 2), aby odvolací súd\npri potvrdení rozhodnutia sa v odôvodnení zameral, pravdaže, za predpokladu, že to je ešte\nvôbec potrebné, najmä na argumentačné doplnenie už súdom prvého stupňa podaných\ndôvodov (nie mechanické opakovanie už raz uvedeného).\nOdvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, že súd\nprvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne ho právne posúdil;\npreto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nnapadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Jeho rozhodnutie nemožno\npovažovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch,\naké uviedol vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii\nzákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich\núčel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to,\nže žalobkyňa s takouto odpoveďou je nespokojná, snaží sa ju relativizovať a spochybniť.\nPokiaľ odvolací súd uviedol, že v súdenej veci diskriminácia pri „prístupe k zamestnaniu“\npre „príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine“ nebola preukázaná tak, ako to\nv podrobnostiach vysvetlil súd prvého stupňa, uvedený údaj odvolacieho súdu nespôsobuje\nzmätočnosť rozhodnutia vo veci samej, ktorú namietala dovolateľka. Tento údaj nijako\nneodporuje zdôvodneniu v rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý podal dostatočné\n20\n\nvysvetlenie, prečo nešlo o diskrimináciu, aby na záver zhrnul, že nárok uplatnený žalobou\ndaný nie je. Odvolací súd sa pritom nijako bližšie nevenoval otázke dôkazného bremena v\nspore, hoci práve do takéhoto spojenia sa mu citovaný údaj snaží podsunúť dovolateľka ­\nako rozpor či nedostatok. Téme dôkazného bremena sa postačujúcim spôsobom venoval v\ndôvodoch svojho rozsudku súd prvého stupňa; jeho závery, ktoré odvolací súd\nnespochybnil, niet dôvod označiť za arbitrárne. Samotnou správnosťou prijatých právnych\nzáverov nižších súdov sa dovolací súd nezaoberal. Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších\nsúdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené parametre zákona na odôvodnenie\nrozsudku ­ § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd totiž neposudzuje správnosť prijatých\nprávnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade\nnemožno považovať to, že nižšie súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv či\npožiadaviek žalobkyne. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý\nsúdny proces...»\nK námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd nezaoberal jej návrhom\nna prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora o rozhodnutie o predbežnej otázke,\nnajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n«Neobstojí ani námietka žalobkyne, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu, že opomenul\njej návrh podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. na prerušenie konania a požiadanie Súdneho\ndvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní\nEÚ (pôvodný čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Predovšetkým treba\nuviesť, že žalobkyňa v odvolaní upozornila odvolací súd na možnosť prerušenia konania\npodľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak má pochybnosti o výklade komunitárneho\npráva, a tak podmienila návrh na prerušenie konania a požiadanie o rozhodnutie\no predbežnej otázke. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti, že účastník konania podľa\nzákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil\nprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie... Spomenuté konanie pred súdnym\ndvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania,\nv ktorom súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv\nEurópskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie.\n21\n\nZmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva,\ntakéto konanie je postupom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty\neurópskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových\notázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie\nvnútroštátneho súdu vo veci samej. V prejudiciálnom konaní súdny dvor nerozhoduje\no súlade vnútroštátneho práva s právom Európskej únie ani neaplikuje právo Európskej\núnie na konkrétne situácie v jednotlivých prípadoch. Cieľom prejudiciálneho konania je\n„pomôcť“ vnútroštátnemu súdu pri rozhodovaní vecí, na ktoré sa vzťahuje právo Európskej\núnie, a to všeobecným výkladom ustanovení práva Európskej únie, resp. posúdením\nplatnosti relevantného právneho aktu Európskej únie. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/\nO. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak výklad o predbežnej otázke je\nnevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej. Postup odvolacieho súdu, ktorý v tejto právnej\nveci neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil predbežnú\notázku na rozhodnutie o výklade súdnemu dvoru, však nezakladá procesnú vadu konania\nv zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a ani v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., a to už len z toho\ndôvodu, že v danom prípade potreba takéhoto výkladu pre rozhodnutie vo veci samej\nchýbala.»\nK námietke nesprávneho posúdenia veci odvolacím súdom najvyšší súd\nv odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový\nstav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne\nprávne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť\ndovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p., nespôsobuje\nzmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich\n22\n\nz uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok\nvecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny\npredpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov\nvyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo\nprocesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“\nK námietke nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov najvyšší súd\nv odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nesúhlas s vyhodnotením dôkazov súdom\nnie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (k tomu porovnaj\nR 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad\nrozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je\ndaná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a\nods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy\nvykonané súdmi nižších stupňov.“.\nNa základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „nakoľko\nprípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p.\na v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo\npostihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky\ndovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako\ndovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok\nneprípustný, odmietol.“.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení pritom uviedol, že „riadiac sa právnou\núpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu“.\nV nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že skúmanie, či napadnuté súdne\nrozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov uvedených\n23\n\nv odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj aspekt\nprávneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu možno\nhodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu [sporným\nskutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. (IV. ÚS 52/2014)]. Tento záver\npotvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého\nrozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak je z neho zrejmé, „z ktorých dôkazov\npri rozhodovaní vychádzali (odvolací súd aj prvostupňový súd, pozn.) aj ako vec – zistený\nskutkový stav – právne posúdili“. Dovolací súd tiež uviedol, že napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu „nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je\nzaložené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súd prvého stupňa, ktorý\nsa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných\nustanovení a nepoprel ich účel a význam“.\nNa účely preskúmania ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu o tom, že\nnapadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, vyjadreného v napadnutom\nuznesení ústavný súd považoval za potrebné posúdiť z ústavných hľadísk aj odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 289/2011 z 8. novembra 2011, ktorým\npotvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa v časti, v ktorej žalobu\nsťažovateľky zamietol.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu\nstotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, v súlade s § 219 ods. 2 OSP poukázal\nna jeho odôvodnenie a na potvrdenie vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody:\n«Platí, že v pracovnoprávnych vzťahoch sa predpokladá, že k diskriminácii došlo\n(§ 11 ods. 2 zákona číslo 365/2004 Z. z...) a žalovaný je povinný preukázať, že neporušil\nzásadu rovnakého zaobchádzania. V súdenej veci diskriminácia pri „prístupe\nk zamestnaniu“ (§ 6 ods. 2 písm. a/ ADZ) pre „príslušnosť k národnosti alebo etnickej\nskupine“ (§ 2 ods. 1 ADZ) nebola preukázaná tak ako to v podrobnostiach vysvetľuje\nokresný súd. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.»\n\n24\n\nPri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu\na argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.\nII. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor\nzahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).\nZ tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu\nsp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011, ktorý po podrobnom opise skutkového stavu\na príslušných zákonných ustanovení interpretovaných v posudzovanej veci (§ 2 ods. 1 a 2,\n§ 2a ods. 1, 2 a 8, § 6 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona, § 6 ods. 2\nzákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov,\n§ 13 ods. 1 a 2 a § 41 ods. 8 Zákonníka práce a § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách\nzamestnanosti v znení neskorších predpisov) v relevantnej časti uviedol:\n«Pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne musí\nzaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 ADZ.\nParagraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ\n2000/43/EC z 29. júna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa\nustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový\nalebo etnický pôvod do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne\ndôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej\ndiskriminácii.\nV prípade vnútroštátnych právnych úprav (bývalý § 13 ods. 7 Zákonníka práce\na súčasný § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len\na výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné\nbremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej\ndiskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj\n25\n\npredložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že\nk porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou\ndiskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa\npresúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia,\nže neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného\nbremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či\nžalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním\npredložených dôkazných prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná\npreukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu,\nči jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom\nvyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby\npreukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na\nprvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o\nzásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku\npohnútky žalovaného o rasovej, či etnickej príslušnosti žalobcu; pohnútku (resp. motív)\nkonania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo\nzaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne),\nnemôže byť v spore úspešný.\nNa základe vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo je\nporušením zásady rovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením\nv porovnaní s inými osobami. Súd má za to, že týmto znevýhodnením nemôže byť\nbez ďalšieho iba rozhodnutie zamestnávateľa o tom, že určitý uchádzač o zamestnanie bol\nodmietnutý, zatiaľ čo iný zamestnanec bol prijatý. Takýmto výkladom by došlo až k príliš\nextenzívnemu chápaniu posunu dôkazného bremena na osobu, o ktorej sa tvrdí, že\ndiskriminovala. Je totiž otázkou, či k presunu dôkazného bremena môže prísť\npri akomkoľvek odlišnom zachádzaní medzi napríklad rómom a nerómom. Podľa súdu vedľa\nskutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné, aby takéto zaobchádzanie na\nprvý pohľad vyvolávalo dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve z dôvodu\nzakázanej diskriminácie (v danej veci z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku).\n\n26\n\nJe zrejmé, že presun dôkazného bremena je iný v situáciách keď určité plnenie má\nbyť poskytnuté komukoľvek bez ohľadu na jeho rasu, etnicitu alebo iné ďalšie zakázané\ndôvody (napríklad ak róm preukáže, že ako jediný z plne obsadenej reštaurácie nebol\nobslúžený, pričom všetci ostatní hostia nerómovia obslúžení boli a kde je teda zrejmé, že už\nsamá skutočnosť rozdielneho zaobchádzania mala diskriminačný charakter) oproti\nprípadom keď určité situácie obnášajú už samé o sebe výber medzi celou škálou\nkandidátov; tu samotná skutočnosť, že bol vybraný niektorý z kandidátov bez pristúpenia\nďalších relevantných okolností podozrivá nie je. Nemožno ani tvrdiť, že takéto rozhodnutie\nmá znevýhodňujúci charakter, teda ak bude róm iba tvrdiť, že nebol prijatý na určité miesto,\nnemožno o tom hovoriť bez ďalšieho ako o tom, že s ním nebolo zaobchádzané obvyklým,\nteda neznevýhodňujúcim spôsobom.\nTak napríklad podľa britskej judikatúry, ktorá má s antidiskriminačnými spormi asi\nnajväčšie skúsenosti v rámci Európy, samotná skutočnosť, že v konkurze nebola vybraná\nosoba určitej farby pleti ešte sama o sebe k presunu dôkazného bremena nestačí, ale k tejto\nskutočnosti musí pristúpiť ešte ďalší relevantný dôkaz (napríklad neférový priebeh\nkonkurzu, horšia kvalifikácia prijatého uchádzača atď.), inými slovami povedané, ide\no povinnosť žalobcu preukázať znevýhodňujúce zaobchádzanie pomocou porovnania\ns komparátorom, kde žalobca tvrdí, že bol s týmto komparátorom v porovnateľnej situácii,\nale bolo s ním zaobchádzané znevýhodňujúcim spôsobom práve pre tvrdený diskriminačný\ndôvod.\nPre daný prípad to znamená, že v súlade s účelom § 11 ods. 2 ADZ je potrebné\nkonštatovať, že tvrdením žalobkyne o tom, že napriek vyššej kvalifikácii ako mal prijatý\nuchádzač o zamestnanie jej žiadosti vyhovené nebolo, došlo k presunu dôkazného bremena\nna žalovaného. Zároveň súd prenesenie dôkazného bremena v danej veci považuje\nza hraničný prípad, kde v snahe zabezpečiť ochranu predpokladanú antidiskriminačnou\nlegislatívou, tento prenos ešte uznal.\nNásledne potom v spore žalovaný môže uspieť iba vtedy, ak preukáže alebo z konania\na vykonaných dôkazov vyplynie, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, teda že\npohnútka jeho konania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.»\n\n27\n\nAplikujúc citované všeobecné východiská na vec sťažovateľky, okresný súd ďalej\nv odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 5 C 171/2010 z 8. augusta 2011 najmä uviedol:\n«V danej veci je zrejmé, že prijatý uchádzač s úplným stredoškolským\nnepedagogickým vzdelaním mal na prvý pohľad nižšie vzdelanie ako je vysokoškolské\npedagogické vzdelanie žalobkyne, čo bez znalostí ďalších okolností môže vzbudzovať dojem\nnerovnakého zaobchádzania, o ktorom žalobkyňa tvrdila, že sa udialo z dôvodu jej etnickej\npríslušnosti.\nJe však faktom, že v prípade ak sa obsadzuje pracovné miesto, pre ktoré ako\nkvalifikačný predpoklad postačuje úplné stredoškolské vzdelanie nemožno to, že prijatý\nuchádzač má vzdelanie také a nie vysokoškolské chápať ako porušenie povinnosti\nzamestnávateľa. Uvedený záver vyplýva aj zo stanoviska MŠ SR zo dňa 20. 06. 2011, podľa\nktorého právne predpisy neukladajú zamestnávateľovi povinnosť prijať do pracovného\npomeru na miesto pedagogického zamestnanca uchádzača so získaným vyšším stupňom\nvzdelania...\nZ konania ďalej vyplynulo, že okrem žiadosti o prijatie do zamestnania žalobkyne\nboli u zamestnávateľa (žalovaného) evidované ďalšie 3 žiadosti, či už na miesto učiteľa,\nvychovávateľa alebo všeobecne pedagogického pracovníka. Týmto žiadostiam taktiež\nvyhovené nebolo, pričom to boli žiadosti aj uchádzačov s vysokoškolským vzdelaním,\nprípadne s praxou v školstve a podľa priezvísk išlo o nerómov, ktorí by sa teda tiež mohli\ncítiť diskriminovaní z dôvodu neprijatia.\nZároveň, a to je pre konanie rozhodujúce, bolo preukázané, že žiadosť\nbola u žalovaného podaná a prísľub zamestnania jej bol daný pred doručením\nžiadosti žalobkyne, resp. ostatných uchádzačov.\nJe teda zrejmé, že žalobkyňa nemôže otázku prijatia do zamestnania\nporovnávať so sebou, pretože a) o prijatí\n\n(resp. o prísľube jej\n\nzamestnania) sa rozhodlo už v čase, keď žiadosť žalobkyne žalovaný ešte nemal,\nb) stredoškolské vzdelanie\n\ntúto z hľadiska finančnej únosnosti\n\npre žalovaného „zvýhodňovalo“, pretože bola pre žalovaného pri splnení všetkých\npredpokladov stanovených právnymi predpismi lacnejším zamestnancom a c) žalovaný sa\n\n28\n\nrovnako zachoval aj voči ostatným trom vyššie spomenutým uchádzačom o zamestnanie\na ich žiadostiam nevyhovel.\nĎalej v prospech žalovaného je aj to, že a) zamestnáva ako pedagogických\nzamestnancov aj príslušníkov rómskeho etnika, b) v roku 2006 mal záujem zamestnať aj\nžalobkyňu a c) na žiadosť žalobkyne zamestnal v roku 2006 jej sestru\nTo, že pracovná zmluva\n\n.\n\n(sestry žalobkyne) nebola podľa jej tvrdení\n\npredĺžená preto, že sa jej musel doplácať plat, je iba ničím nepodloženou úvahou, keďže\nz dokazovania vyplynulo, že\n\no toto predĺženie ani nežiadala.\n\nSúd sa ďalej pri riešení tejto veci opieral napríklad aj o judikatúru britského\nodvolacieho súdu v kauze Barton v. Investec Securities Ltd (2003), kde bolo vyslovené\nv súvislosti s výkladom vyššie citovanej smernice, že po presunutí dôkazného bremena\nk preukázaniu, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania postačí, aby\nžalovaný zamestnávateľ preukázal, že je pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo ako\nže k nej došlo. Musí byť teda pravdepodobné, že diskriminačný faktor nehral\npri rozhodovaní zamestnávateľa žiadnu úlohu a že jeho rozhodnutie bolo založené\nna dôvodoch nemajúcich s diskrimináciou nič spoločné...\nV antidiskriminačných sporoch britské súdy teda akceptujú, že nie je na nich, aby\nnahradzovali svojou právnou argumentáciou rozhodovacie úvahy zamestnávateľa,\neventuálne, aby sa mu snažili vnútiť takú stratégiu výberu zamestnancov, ktorá je\n(z pohľadu súdu) jedine objektívna a vylučujúca akúkoľvek pochybnosť o diskriminácii. Súdy\nmusia rešpektovať úsudok zamestnávateľa a poskytnúť mu istú mieru uváženia.\nPre daný prípad to znamená, že\n\nbola prijatím do zamestnania\n\nv bežnom slova zmysle zvýhodnená oproti ostatným uchádzačom (už len preto, že títo prácu\nu žalovaného nezískali). Je však zrejmé, že k prísľubu zamestnania formou predbežnej\npracovnej zmluvy došlo v čase, keď žalovaný iné žiadosti o prijatie do zamestnania nemal\na pri vhodnosti tohto kandidáta teda nebol dôvod si ho nejakým spôsobom „nerezervovať“\na spoliehať sa na to, že tento si do času predpokladaného nástupu k žalovanému inú prácu\nnenájde, prípadne že sa objavia ďalší, možno vhodnejší uchádzači o zamestnanie.\nPre konanie je ďalej bez významu, či tzv. predbežná pracovná zmluva uzavretá\ns\n\nbola alebo nebola platná... Rozhodujúce je, že vo vedomí žalovaného\n29\n\nexistovala či už právna alebo morálna povinnosť ako aj záujem zamestnať\nz dôvodu dania prísľubu zamestnania.\nPokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na § 2a ods. 8 ADZ, tak je na prvý pohľad zrejmé, že\nu nej nešlo o neoprávnený postih, pretože neprijatie žalobkyne do zamestnania nesúviselo\ns domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej\nosoby (písm. a/ ­ zo strany žalobkyne nebolo ani len tvrdené, že konanie žalovaného súvisí\ns domáhaním sa ochrany pred diskrimináciou v inej veci), nesúviselo s podaním svedeckej\nvýpovede, vysvetlenia alebo s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich\ns porušením zásady rovnakého zaobchádzania (písm. b/ ­ splnenie uvedených skutočností\nnebolo zo strany žalobkyne ani tvrdené), nesúviselo so sťažnosťou namietajúcou porušenie\nzásady rovnakého zaobchádzania (písm. c/ ­ splnenie uvedenej skutočnosti nebolo zo strany\nžalobkyne ani tvrdené).\nPokiaľ žalobkyňa tvrdený neoprávnený postih dáva do súvisu so žiadosťou jej sestry\no doplatenie platu z dôvodu nesprávneho platového zaradenia, tak tu súd uvádza, že ani\nsamotná\n\nani len netvrdila, že jej nesprávne platové zaradenie bolo\n\nvýsledkom diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.»\nSumarizujúc svoje závery, okresný súd v rozsudku sp. zn. 5 C 171/2010\nz 8. augusta 2011 tiež uviedol:\n„Na záver súd uvádza, že ADZ v § 6 ods. 2 písm. a) hovorí, že zásada rovnakého\nzaobchádzania sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi\nv oblasti prístupu k zamestnaniu vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania\na podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania. Touto formuláciou sa\nzdôrazňuje, že o diskrimináciu v prezentovanej oblasti môže ísť len vtedy, ak je namietaná\nv súvislosti s uplatňovaním niektorého práva alebo výkonu povinnosti, ktoré vyplývajú\nz osobitných zákonov. Účelom takejto formulácie je jasne a jednoznačne stanoviť, že nie\nvšetky situácie, v rámci ktorých dochádza k odlišnému zaobchádzaniu s konkrétnymi\nosobami, aj keď k nemu dochádza v rámci ich pracovnoprávnych vzťahov, je možné\ncharakterizovať ako diskriminačné a protiprávne. Najširšiu ochranu pred diskrimináciou\npri predzmluvných vzťahoch predstavuje § 41 ods. 8 ZP.\n30\n\nSúd má tiež za to, že právny nárok na prijatie do zamestnania z dôvodu spĺňania\npredpokladov vyžadovaných na konkrétne pracovné miesto, tak ako to prezentuje\nžalobkyňa, jej zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva.\nPokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, tak zákon č. 5/2004 Z. z. o službách\nzamestnanosti v § 14 ods. 1 uvádza, že právo na prístup k zamestnaniu je právo občana,\nktorý chce pracovať, môže pracovať a hľadá zamestnanie, na služby podľa tohto zákona\nzamerané na pomoc a podporu uľahčenia jeho vstupu na trh práce vrátane pomoci\na podpory vstupu a zotrvania znevýhodneného uchádzača o zamestnanie na trhu práce\nnajmenej počas obdobia šiestich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov.\nPre prijatie za vychovávateľa zákon nepredpisuje vykonanie výberového konania\na ani nijak neupravuje ako má zamestnávateľ postupovať. Takouto normou nie je ani § 41\nods. 8 Zákonníka práce alebo § 62 zákona č. 5/2004 Z. z. (tie sa v podstate týkajú iba\notázok vyžadovania informácii od uchádzača o zamestnanie a kritérií na výber\nzamestnanca) a ani § 6 ods. 2 zákona o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý obsahuje\niba všeobecnú formuláciu, že zamestnávateľ rozhodne o obsadení voľného pracovného\nmiesta na základe posúdenia vhodnosti jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich znalostí a\nschopností na výkon práce vo verejnom záujme. Zároveň nebolo preukázané, že výber\nstredoškoláčky\n\n, resp. presnejšie nevyhovenie žiadosti o prijatie žalobkyne\n\nbolo v rozpore s dovtedajšou praxou žalovaného pri prijímaní zamestnancov.\nNa základe vyššie uvedených dôvodov má súd za to, že nárok uplatnený žalobou nie\nje daný a preto žalobu zamietol. Keďže nebol daný základ nároku, súd logicky zároveň\nzamietol návrhy na dokazovanie ohľadom jeho výšky v časti požiadavky o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy.“\nVychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd po oboznámení sa so všetkými\nrozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré boli vo veci sťažovateľky vydané, konštatuje, že\nzáver najvyššieho súdu, podľa ktorého napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,\nktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať pred\nsúdom z dôvodu, že svoj rozsudok náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj\nprávny záver v napadnutom uznesení primerane odôvodnil, preto ho nemožno považovať\n31\n\nza zjavne neodôvodnený a podľa názoru ústavného súdu je z ústavného hľadiska udržateľný\na akceptovateľný. K právnemu záveru, ktorý najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil,\ndospel ústavne konformnou interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už\nkonštantne uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi\n\npredpismi\n\nupravujúcimi\n\npostupy\n\nv\n\nobčianskoprávnom\n\nalebo\n\ntrestnoprávnom konaní, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia\nzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013. Skutočnosť, že\nsťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu\npredmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším\nsúdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nSumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade\nneexistujú také skutočnosti, ktoré by signalizovali reálnu možnosť vysloviť porušenie\nzákladných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a jej práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013\nv časti odmietnutia dovolania po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri\npredbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\n32\n\n3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\no náhrade trov dovolacieho konania\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvýrokom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013, ktorým\nju zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume 118,70 € k rukám\njej právneho zástupcu.\nSťažovateľka argumentuje tým, že „v jej prípade boli aj v dovolacom konaní splnené\npredpoklady na rozhodnutie podľa § 150 ods. 1 OSP, čomu dovolací súd nevenoval\ndostatočnú pozornosť“.\nPodľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná\nnáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,\nktorý vo veci úspech nemal.\nPodľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd\nvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä\nna okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti\na dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto\nskutočnosti a dôkazy uplatniť.\nPodľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa\nplatia i pre odvolacie konanie. Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenie § 224 ods. 1 platí\npre konanie na dovolacom súde obdobne.\n\n33\n\nRozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto\nvšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,\nktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné\nprávo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda ratione materiae aj právo\nna rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom\n(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997). Právo na súdnu ochranu a v jeho\nrámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona,\nktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).\nÚstavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých\nprípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len\nza celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Vychádza pritom\nz toho, že je v zásade vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu\nstrán podľa čl. 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo\nvyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Ústavný súd môže zasiahnuť\ndo rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím\nvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi\nspravodlivého súdneho konania.\nUstanovenie § 150 ods. 1 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia\nv medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov\nkonania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada.\nDôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného\nzreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však\nneznamená, že tým vytvára priestor pre voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody\nhodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť najmä na osobné, zárobkové, majetkové a iné\npomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti,\nktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom\nprávnej úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie náhrady trov konania úspešnému\n34\n\núčastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti\nza výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).\nDovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s rozhodnutím\no trovách konania dospel k záveru, že „v dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej\nvzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala\n(§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1a § 142 ods. 1 O. s. p.).\nPodľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení do 30. júna 2013 základná sadzba tarifnej odmeny\nsa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov\nprávnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.\nV konkrétnej veci ide o spor podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene\na doplnení niektorých predpisov, v ktorom sa žalobkyňa domáhala od žalovanej\nospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. Aj v takomto spore ide\no príslušné imateriálne hodnoty, ktoré vyjadriť v peniazoch nie je možné (najmä dôstojnosť,\nspoločenskú vážnosť alebo spoločenské uplatnenie), a žalobkyňa uplatňuje podľa cit. zákona\n(§ 9) právne prostriedky, kde je zjavná zhoda s tými, aké sú v spore o ochranu osobnosti (§\n13 Občianskeho zákonníka). Chýba racionálny dôvod, pre ktorý by práve tento druh veci\nnemal byť určujúcim pri stanovenie tarifnej hodnoty aj v tomto prípade, t. j. treba aj tu\n/obdobne/ aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia vo veciach ochrany\nosobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov\no masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo\nvo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa\nnežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.\nTarifnou hodnotou je tak 2000 eur a podľa tejto hodnoty sa určí (stanoví) základná sadzba\ntarifnej odmeny advokáta.\nŽalovaná náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací\nsúd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, že právny zástupca žalovanej zastupoval\ntúto účastníčku už v konaní pred obomi nižšími stupňami súdov. Žalovanej preto priznal\n35\n\nnáhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej služby advokáta, ktorý poskytol\nvypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 25. januára 2012. Za jeden úkon právnej služby\ns tarifnou hodnotou 2000 € je podľa § 10 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny\n91,29 €. Pretože úkon advokáta žalovanej v dovolacom konaní je vyjadrením k dovolaniu\nvo veci samej, odmena za tento úkon patrí podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky vo výške\nzákladnej sadzby tarifnej odmeny. K tejto odmene (91,29 €) priznal dovolací súd podľa § 16\nods. 3 vyhlášky sumu 7,63 € ako náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky\na miestne prepravné, pričom odmenu a uvedenú náhradu zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky\no daň z pridanej hodnoty, ktorá činí 19,78 €. Spolu takto náhrada trov dovolacieho konania\nza právne zastúpenie žalovanej predstavuje 118,70 € (91,29 + 7,63 + 19,78).“.\nCitovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno\npovažovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúcu základnému právu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že odôvodnenie výroku\no trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04,\nIII. ÚS 53/06). Ak najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia akcentoval najmä to,\nže podľa záverov, ku ktorým dospel, vzniklo procesne úspešnej účastníčke – žalovanej\nprávo na náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade trov jej právnej zastúpenia, tak ide\no argumentáciu, ktorá je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavne\nakceptovateľná.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi výrokom\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu o trovách konania a základným právom podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť\nk jeho porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru\n\n36\n\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nK porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť\ntým, že súdy jej neposkytli účinnú právnu ochranu, nedostatočne bola implementovaná\nlegislatíva a štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní.\nAko už bolo uvedené vo vzťahu k časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne\nkonanie, ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť\nporušenie týchto práv, a preto vyhodnotil argumentáciu najvyššieho súdu ako ústavne\nkonformnú.\nSťažovateľka mala k dispozícii antidiskriminačnú žalobu, ktorú považuje ústavný\nsúd v okolnostiach posudzovanej veci za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13\ndohovoru. Rozhodnutie prvostupňového súdu podliehalo prieskumu odvolacím súdom,\nktorý odvolanie sťažovateľky meritórne a riadne prerokoval. Sťažovateľka preto nielenže\nmala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, tento i riadne využila. To, že sťažovateľke\nnebola poskytnutá v súdnom konaní ochrana podľa jej predstáv (sťažovateľka podala v danej\nveci aj dovolanie, ktoré však dovolací súd odmietol ako neprípustné, keď konštatoval, že v\njej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom), nemôže viesť k záveru o tom, že\nbolo porušené jej právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.\nVo vzťahu k námietke sťažovateľky, že účinný prostriedok nápravy jej bol odňatý\n„nedostatočnou implementáciou legislatívy“, ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy takúto námietku nie je oprávnený preskúmavať,\nkeďže tvorí predmet konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (konanie o súlade právnych\npredpisov). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej\nuvádza, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh\n37\n\noprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred\nústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava\nkonaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania\na nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)\npred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).\nZ citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nnemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má\nnesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí\nv zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť\nprávomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad\nsťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného\nsúdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to\nani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv\na slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).\nNad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka navyše svoje\ntvrdenie o porušení čl. 13 dohovoru dostatočne neodôvodnila. Ústavný súd preto\npri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.\n5. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení\ns čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení\ndiskriminácie\nPodľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej\nrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,\npolitické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo\netnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov\npoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n\n38\n\nPodľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí\nzabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba\npleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,\npríslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.\nPodľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnými\npovinnosťami vyhlásenými v čl. 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu\na odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého\nna rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farba pleti, národnostného alebo\netnického pôvodu, najmä potom pri používaní... hospodárskych, sociálnych a kultúrnych\npráv, najmä práva na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé\npracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu\na na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu...\nPodľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia\nprostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým\nosobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej\ndiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné\nslobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu\nza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy,\nčl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru\no odstránení diskriminácie majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné\nrešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto\nustanovenia ústavy (dohovoru, dohovoru o odstránení diskriminácie) sú vždy implicitnou\nsúčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných\npráv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd\nnedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, neexistuje ani\n39\n\ndôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto\ndôvodu ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti\nsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n6. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 8 dohovoru a tiež základného práva podľa čl. 35 ods. 3 ústavy\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nPodľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať\nokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany\nzdravia a slobôd iných.\nPodľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu\nhmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať,\nPodmienky stanoví zákon.\nÚstavný súd v doterajšej judikatúre už mnohokrát vyslovil, že absencia porušenia\nústavnoprocesných princípov v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov, ako aj\npostupoch, ktoré predchádzali ich vydaniu, v zásade vylučuje založenie ich sekundárnej\nzodpovednosti základných práv a slobôd hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj\n\n40\n\nsťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 116/05)\na práva podľa čl. 8 dohovoru a tiež základné právo podľa čl. 35 ods. 3 ústavy. Ústavný súd\nv súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že\nvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv\na slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd\nsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne\nz čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštitúciou voči\nvšeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy\nv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmto postupom nahradzoval skutkové\na právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal\ndokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ\nrozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú\nskutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2012 zo 14. novembra 2013 po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto\nčasti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nKeďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal\nďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti\nvyhovie.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. februára 2015\n41", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rovnosť, rovnoprávnosť-v zaobchádzaní", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práva a slobody – národnostných menšín a etnických skupín-zákaz diskriminácie pre príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "príčinná súvislosť", "práca, pracovný pomer-prijímacie konanie do pracovného pomeru"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:647bb549-4698-47d1-bebf-ecb55212beda", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:647bb549-4698-47d1-bebf-ecb55212beda"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99328aee-673e-493b-9ffc-4ac6a819aa0c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:f00960f7-cdcb-4e3b-bb3d-9d16c741fc6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/09 z 28. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-28", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f00960f7-cdcb-4e3b-bb3d-9d16c741fc6f"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 248/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 248/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48b56799-422f-43c8-a36c-9031d628929f"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9637ee44-6b6a-4618-b594-29edd22feaaa"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:75d16156-825e-4774-9d61-6ee9a4bc4b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 53/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75d16156-825e-4774-9d61-6ee9a4bc4b0b"}, {"guid": "ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1beae02e-8891-4e27-9574-902e702573de"}, {"guid": "ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/05 z 5. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-05", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:536f666d-ab5d-41f0-9c20-ac399235a160", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/05 z 27. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-27", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:536f666d-ab5d-41f0-9c20-ac399235a160"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 405/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 405/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2"}, {"guid": "ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/04 z 2. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-02", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/03 z 1. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-01", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e253c2cd-e62e-4230-b320-21e607e2429e"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/01 z 20. 9. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-09-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da014028-eb6c-466a-807d-eb097f0f052a"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c48c1005-0f4b-435b-92d7-d991dd24d5ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 30/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2019 z 24. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.30.2019.1"}, {"guid": "ussr:1632fb32-cd08-4617-a317-320a79c6db41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.65.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.65.2016.2"}, {"guid": "892f8633-699c-43b1-af7a-12f716d0c809:707ab96e-5d08-41b8-9458-441c818d4497", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7216215223.1", "spisova_znacka": "2Cdo/180/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/180/2021 z 29. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7216215223.1"}, {"guid": "1eda4eae-b848-449c-ac55-485ea5c774c3:0677d4fc-8dab-4cc8-9e01-0ae08b4436c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7218204066.1", "spisova_znacka": "5Cdo/46/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/46/2021 z 31. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7218204066.1"}, {"guid": "98cc79a4-d41e-42b9-8ab8-41c701acf446:ebfcaab1-aae2-429d-b012-99c4a7351bf4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1", "spisova_znacka": "7CoPr/13/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/13/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1"}, {"guid": "12e8344a-cd63-48db-9778-fe32bf30955e:529cd6cd-3d75-4e08-bb56-b316b47d15de", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7221201864.1", "spisova_znacka": "2CoPr/10/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoPr/10/2025 z 5. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-03-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7221201864.1"}, {"guid": "dc56d13b-5f0f-471f-8fde-678aca68bb9d:cd1c7f91-0b70-402e-be32-e3bf25c36e19", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1322203850.4", "spisova_znacka": "B3-11Cpr/10/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-11Cpr/10/2022 z 2. 5. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-05-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1322203850.4"}, {"guid": "96ef056a-b02c-42f3-a121-2e1ed3e201b3:41aa3865-5db7-4950-aeab-20ce7a6dc7f6", "ecli": "ECLI:SK:OSDS:2024:2222203914.11", "spisova_znacka": "22C/81/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 22C/81/2022 z 18. 6. 2024", "sud": "Okresný súd Dunajská Streda", "datum_vydania": "2024-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSDS:2024:2222203914.11"}]}