{"guid": "ussr:234ac5c1-7ecc-4c84-aa22-d3980b2910be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.586.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 586/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 586/2015 z 23. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 586/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.586.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-09-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/234ac5c1-7ecc-4c84-aa22-d3980b2910be", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.586.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.586.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.586.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 586/2015­13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa\nMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRADEUNION\nspoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves,\nzastúpenej advokátom Mgr. Ing. Ignácom Ilčišinom, Advokátska kancelária, Herľanská 547,\nVranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\nodmieta.\n\nspoločnosti\n\nTRADEUNION\n\nspoločnosť\n\ns\n\nručením\n\nobmedzeným\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015\ndoručená sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným,\nDružstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cbs/8/2006 a Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5Obo/36/2012 porušili základné právo\nspoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Cbs/8/2006 zo dňa\n01.02.2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obo/36/2012 z 28. 10. 2014 a vracia vec\nv rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov\nnad Topľou priznáva náhradu trov konania...“\nAko vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka\nbola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.\n7 Cbs 8/2006, v ktorom sa po pripustení zmeny návrhu a vstupu ďalších účastníkov\na vedľajšieho účastníka do konania domáhala so žalobcom v 2. rade\n2\n\n, žalobcom v 3. rade\n, žalobcom vo 4. rade\n, a žalobcom v 5. rade\n\n,\n\n,\n\nproti Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj\n„žalovaný v 1. rade“), Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný\nv 2. rade“) a spoločnosti\n(ďalej len „žalovaný v 3. rade“), za účasti vedľajšieho\núčastníka na strane žalovaných\n\n(ďalej len\n\n„vedľajší účastník“), určenia, že právny úkon, ktorým žalovaný v 2. rade a žalovaný v 1.\nrade previedli na žalovaného v 3. rade 931 verejne neobchodovateľných akcií na meno\ns poradovým číslom 0001 až 0931 s menovitou hodnotou akcie 1 000 000 Sk vedľajšieho\núčastníka, je neplatný. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že v súlade s právom\nv exekučnom konaní proti povinnej Slovenskej republike nadobudla 9. októbra 1998 akcie\nvedľajšieho účastníka, bola ako ich majiteľ zapísaná v Stredisku cenných papierov (ďalej len\n„stredisko“) a vykonávala svoje akcionárske práva tým, že 26. novembra 1998 sa zúčastnila\nmimoriadneho valného zhromaždenia vedľajšieho účastníka a hlasovala na ňom. Neskôr\nbolo rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky uložené stredisku uviesť\ndo pôvodného stavu evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárstva Slovenskej\nrepubliky ako jediného majiteľa akcií vedľajšieho účastníka, ako aj evidenciu registra\nemitenta, čo stredisko realizovalo a akcie sťažovateľke odpísalo z účtu. Tento postup bol\nnezákonný, sťažovateľka ním bola zbavená majetku na základe rozhodnutia orgánu štátnej\nsprávy, napriek zákonnému zákazu navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konaní\npodľa § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych\nexekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný\nporiadok“), pričom v samotnej exekúcii boli námietky povinného právoplatne zamietnuté.\nSprávnosť a opodstatnenosť exekúcie uznal najvyšší súd v rozhodnutí, ktorým zamietol\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn.\nMCdo 2/99 z 28. februára 2001, a exekučné konanie bolo skončené vrátením poverenia\nsúdnej exekútorky súdu. Mimoriadne valné zhromaždenie vedľajšieho účastníka v decembri\n1998 rozhodlo o premene podoby akcií zo zaknihovaných na listinné, avšak sťažovateľke\n3\n\nnebolo 110 akcií, ktorých je vlastníkom (čo predstavuje 5,78 % podiel), odovzdaných.\nNa základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z 19. decembra 2001 o privatizácii časti\nmajetkovej účasti štátu v spoločnosti\n\n, previedol žalovaný v 1. rade\n\nžalovanému v 2. rade 931 kmeňových akcií\npredstavujúcich\n\n49\n\n%\n\nzákladného\n\nimania\n\n, v listinnej podobe\nspoločnosti\n\nMajiteľkou 110 ks z nich bola však sťažovateľka, žalovaní nimi neboli a nemali právo ich\npreviesť. Sťažovateľka uplatnila 7. novembra 2001 ako majiteľka 110 ks akcií\n, voči žalovanému v 1. rade predkupné právo, ktoré jej vyplývalo\nzo stanov\n\n, avšak žalovaný v 1. rade toto predkupné právo\n\nsťažovateľky nerešpektoval. Prevod akcií bol neplatný z dôvodu, že jeho obsah odporuje\nzákonu, zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom (§ 39 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov), pretože akcie prevádzal ten, kto nebol\nich vlastníkom, a nerešpektoval navyše predkupné právo sťažovateľky. Naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení u sťažovateľky je daný tým, že sleduje dosiahnutie zápisu\ndo zoznamu akcionárov v stredisku ako predpokladu na to, aby jej emitent\n, vydal akcie na meno.\nŽalovaní v konaní tvrdili, že neexistuje právny dôvod na určenie neplatnosti prevodu\nakcií (žalobcovia nie sú akcionári vedľajšieho účastníka a neboli nimi ani v čase prevodu\nakcií, ktorý je predmetom konania) a neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomto\nurčení (nie je zrejmé, ako by prípadné vyhovujúce rozhodnutie súdu odstránilo tvrdenú\nprávnu neistotu žalobcov, keď takéto rozhodnutie nemôže predstavovať podklad na zápis\ndo zoznamu akcionárov vedľajšieho účastníka ani na vydanie akcií, či pre iné\nuplatnenie akcionárskych práv). Navyše žalovaný v 3. rade v marci 2009 previedol\n49 % akcií vedľajšieho účastníka spätne na Slovenskú republiku (reprezentovanú\nžalovanými v 1. a 2. rade). Samotný údajný exekučný prevod akcií bol absolútne neplatným\nprávnym úkonom, pretože jeho plnenie bolo nemožné, keďže akcie vedľajšieho účastníka\nmohli byť v danom čase iba vo vlastníctve Slovenskej republiky a exekúciou nemožno\npostihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný (§ 114 Exekučného\nporiadku). Žalovaný v 3. rade k tejto argumentácii dodal, že sťažovateľka (a rovnako ostatní\nžalobcovia) nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti i preto, že\n4\n\nnaliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy nemá ten, kto môže žalovať\nna určenie existencie práva alebo na plnenie.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012 žalobu\nsťažovateľky a ostatných žalobcov zamietol a žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi priznal\nnáhradu trov konania. S poukazom na § 114 Exekučného poriadku, § 10 ods. 1 zákona\nč. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších\npredpisov (podľa ktorého o privatizácii podniku alebo jeho časti s charakterom prirodzeného\nmonopolu a o privatizácii majetkovej účasti štátu alebo majetkového fondu na podnikaní\ninej právnickej osoby, ktorá má charakter prirodzeného monopolu, vždy rozhoduje vláda a\nto po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade Slovenskej republiky) a s\npoukazom na § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri\nprivatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení\nneskorších predpisov (podľa ktorého predmetom privatizácie nemôžu byť akcie\n, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát), ako aj s poukazom na § 80\npísm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dospel krajský súd k záveru,\npodľa ktorého sťažovateľka nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám\nvedľajšieho účastníka, ktorých majiteľom bol, a aj v čase rozhodovania krajského súdu, je\nštát. Navyše, sťažovateľka a ani ostatní žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na\npožadovanom určení neplatnosti v petite žaloby uvedenej zmluvy, pretože nepreukázali, že\nby sa ich postavenie bez tohto určenia stalo neistým, ale najmä preto, že jediným\nakcionárom vedľajšieho účastníka je Slovenská republika (akcie sú vydané na meno\nMinisterstva hospodárstva Slovenskej republiky). S ohľadom na súčasný stav vlastníctva\nsporných akcií krajský súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi žaloby\nuvádzanými sťažovateľkou.\nProti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, o ktorom rozhodol najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu ako\nvecne správny potvrdil a žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nRozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 7. januára 2015.\n5\n\nSťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012\na rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnila tým, že\nkrajský súd i najvyšší súd prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií vedľajšieho účastníka\nnapriek tomu, že táto otázka bola už právoplatne vyriešená inými rozhodnutiami\nnajvyššieho súdu tak, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami platne nadobudla\nvlastníctvo k 110 akciám vedľajšieho účastníka, čo zakladá prekážku res iudicata.\nS poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 2/99 z 28. februára 2001 sú\ntieto závery najvyššieho súdu záväzné podľa § 159 ods. 2 OSP pre všetky orgány. Navyše,\nv exekučnom konaní platí zákaz navrátenia do predošlého stavu (§ 61 Exekučného\nporiadku). Aj podľa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07­37 z 11. decembra 2007 je\nvylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom\nkonaní. Preto je sťažovateľka presvedčená, že žalobcovia preukázali, že nadobudli\nvlastníctvo k 647 akciám vedľajšieho účastníka. Pokiaľ túto otázku znova riešil krajský súd i\nnajvyšší súd, porušil tým zásadu právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných súdnych\nrozhodnutí. Zákonnosť nadobudnutia akcií sťažovateľom a nemožnosť opätovného\npreskúmavania tejto otázky súdmi vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 180/2006\nz 30. apríla 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 77/2008 z 29. mája 2008, ako aj\nz uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008. Rozhodnutie krajského\nsúdu a najvyššieho súdu v tejto veci porušilo princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,\ntieto rozhodnutia sú navyše nedostatočne odôvodnené a voči sťažovateľke diskriminačné,\nkeď rovnakú situáciu riešia odlišne.\nII.\n\n6\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia\njeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie\ndôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n7\n\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto\npráv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012 a jednak\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(napr. I. ÚS 103/02).\nV súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú\nsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,\nže vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach\nporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie\njeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.\nNajvyšší súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol\nrozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol\nsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,\na rozhodnúť o ňom.\n\n8\n\nÚstavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť\nsťažovateľky v tej časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006­1015 z 1. februára 2012, a to\nz dôvodu nedostatku právomoci.\nOdlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012\nz 28. októbra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc\nústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.\nÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nSťažovateľka porušenie označených základných práv odôvodňuje jednak tým, že\nrozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že vec bola\nprerokovaná napriek tomu, že otázka, či sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k akciám\nvedľajšieho účastníka, už bola prv právoplatne vyriešená v iných konaniach.\n\n9\n\nNajvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnil takto:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal\nodvolania žalobcov podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214\nods. 2 O. s, p. a dospel k záveru, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.\nPodľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody\nodvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.\nPodľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania\nviazaný.\nŽalobcovia v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. –\nsúd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. – rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia vecí.\nAni jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný.\nŽalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa na základe vykonaných\ndôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nOdvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal všetky žalobcami, žalovanými\na tiež vedľajším účastníkom navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné\nzistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu. Skutkové zistenie nezodpovedá\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 a to vzhľadom\nna to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov\núčastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas\nkonania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení\ndôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,\nktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti,\ndôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo keď výsledok\nhodnotenia nezodpovedá tomu. čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135\nO. s. p.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba\nskutočnosti, ktoré bolí vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo\n10\n\na neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas\nkonania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov,\nnie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov\núčastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,\npravdivosti, vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené\nspôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.\nŽalobcovia v odvolaní tiež namietali, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne\nposúdil.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu\nna zistený skutkový stav, to znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva\na povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu\nprávnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť\nalebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne na daný\nskutkový stav nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu\nvyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).\nŽalobcovia len všeobecne v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa nesprávne\nprávne posúdil vec, neuviedli však v čom vidia túto nesprávnosť, či v nesprávne použitej\nprávnej norme, resp. ktorý právny predpis mal byť správne použitý alebo či došlo k jeho\nnesprávnej aplikácii.\nOdvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade použil správny\nprávny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to\nznamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery\no právach a povinnostiach účastníkov konania.\nOdvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že z obsahu\nodvolania vyplýva, že podľa názoru žalobcov rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. MCdo/2/1999 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nII.ÚS 159/07­37 prestavujú prekážku už rozhodnutej veci a tieto rozhodnutia potvrdili\nvlastníctvo akcií žalobcov a preto súd v tomto konaní nie je oprávnený zaoberať sa otázkou\n11\n\nvlastníctva akcií. Podľa názoru žalobcov bola týmito rozhodnutiami definitívne vyriešená\notázka nadobudnutia vlastníctva k 110 ks akciám spoločnosti\n\n,\n\nKrajský súd v Bratislave nebol oprávnený riešiť ako prejudiciálnu otázku vlastníctva akcií\na je tu prekážka res iudicata. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s . p. len čo sa o veci právoplatne\nrozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci – rei\niudicata, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p. patrí medzi neodstrániteľné podmienky\nkonania v zmysle § 103 O. s. p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne\nrozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo\nstavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb\na totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok\nalebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými\nbol už uplatnený. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom\nrozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Účastníci konania\npred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/2/1999 nie sú identickí\ns účastníkmi v tomto konaní. Predmetom konania nebola ani otázka nadobudnutia akcií\nspoločnosti\n\n, niektorým zo žalobcov v tomto konaní. Toto rozhodnutie\n\nnie je preto spôsobilé založil prekážku už rozhodnutej veci. V tomto konaní o určenie\nneplatnosti právneho úkonu rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. MCdo/2/1999 nepotvrdil,\nže sa niektorý zo žalobcov stal akcionárom\n\nV tomto konaní sa\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal otázkou vlastníctva akcií a ani priebehom\na zákonnosťou exekúcie, ktorá mala viesť k nadobudnutiu akcií žalobcami.\nŽalobcovia v odvolaní proti rozsudku poukázali tiež na ust. § 61 zákona\nč. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v zmysle, ktorého je v exekučnom konaní vylúčený\nnávrat do predošlého stavu. Z tohto ustanovenia vychádzal Ústavný súd SR v náleze\nz 11. 12. 2008 pod sp. zn. II. ÚS 159/07­37, ktorým vyslovil porušenie základného práva\nžalobcu v 1. rade na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. Ústavný súd\nSlovenskej republiky sa však v tomto rozhodnutí nezaoberal vlastníckym právom žalobcu\nv 1. rade a ani iným právom, ktoré je predmetom tohto konania o neplatnosť právneho\núkonu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na neskorší nález Ústavného súdu SR\npod sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 01. 2011, v ktorom uviedol, že podľa ústavného súdu je\n12\n\nzrejmé, že otázka vlastníctva akcií zatiaľ nebola vyriešená, preto všeobecné súdy sa musia\ns touto otázkou vysporiadať. Ústavný súd Slovenskej republiky ani nemôže svojim\nrozhodovaním o sťažnosti zakladať, meniť alebo zrušovať vlastnícke právo k akciám ako\ncenným papierom. O takýchto nárokoch rozhodujú výlučne všeobecné súdy (viď rozhodnutie\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/1995).\nOdvolací súd ďalej uvádza, že jedným z predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je\nvecná legitimácia. Vecná legitimácia je vo svojej podstate hmotno­právny stav, ktorého\nexistencia zakladá žalovateľnosť nároku. V tomto prípade bude na podanie určovacej žaloby\nvecne legitimovaný účastník právneho vzťahu či práva, o ktoré v určovacej žalobe ide. Nie\nje však vylúčené, aby vecnou legitimáciou disponoval i subjekt, ktorý je vo svojom právnom\npostavení dotknutý existenciou či neexistenciou právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou\nosobou. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o neexistencii aktívnej\nvecnej legitimácie žalobcov na podanie predmetnej žaloby. Žalobcovia v 1. až 5. rade\nnepreukázali súdu žiadnymi relevantnými dôkazmi, že boli ku dňu podania žaloby, resp. ku\ndňu zrealizovania prevodu 49 % akcií spoločnosti\n\nna základe kúpnej\n\nzmluvy zo dňa 28. 01. 2002, resp., že v súčasnosti sú akcionármi spoločnosti\nŽalobcovia neosvedčili súdu svoju aktívnu vecnú legitimáciu\nna podanie predmetnej určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Žalobcovia\nnepreukázali, že sa stali akcionármi\n\na ani sa nikdy nemohli stať\n\nakcionármi\n\nDôvodom\n\nnemožnosti\n\nnadobudnutia\n\nakcii\n\n, žalobcami je ust. § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z.\no strategických podnikoch, ktoré určovalo, že akcie\npredmetom privatizácie, keďže\n\n, nemohli byť\n\n, predstavoval strategický podnik štátu,\n\njeho akcie mohla vlastniť len Slovenská republika. Akcie\n\nneboli\n\nspôsobilým predmetom exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku. Hoci postupom\nexekútorky\n\ndošlo\n\nv\n\nroku\n\n1998\n\nk\n\nformálnemu\n\nprevodu\n\nzaknihovaných\n\nakcií\n\na k ich zapísaniu na účty cenných papierov žalobcov vedených\nStrediskom cenných papierov. Tento zápis v Stredisku cenných papierov bol na základe\nrozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky opravený a akcie\n, boli z účtov žalobcov odpísané. Zápis na účtoch cenných papierov a neskoršia oprava\n13\n\ntohto zápisu nevyvolala hmotno­právne účinky, pretože exekučný prevod akcií\n, ktorý i odporoval zákonu bol absolútne neplatný právny úkon\nna základe,\n\nktorého\n\nnedošlo\n\nk\n\nzmene\n\nprávneho\n\nstavu.\n\nKeďže\n\nprevod\n\nakcií\n\n, odporoval v tom čase platnému zákonu o strategických podnikoch\nje tento prevod v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Odvolací súd\ntiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010 pod sp. zn.\n2 Cb 272/02 o určenie vlastníctva. Krajský súd v Košiciach žalobu spoločnosti\n\n,\n\nzamietol a uviedol, že zmluva o prevode 100 ks akcií\n\n, je\n\nabsolútne neplatná a spoločnosť\n\nsa nestala akcionárom\n\nTento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24. 06. 2011 potom\nako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 3 Obo 71/2010\nodmietol odvolanie spoločnosti\n\na TRADEUNION spoločnosť s ručením\n\nobmedzeným Vranov nad Topľou proti rozsudku ako odvolanie podané neoprávnenými\nosobami. Tiež Krajský súd v Bratislave v rozsudku pod sp. zn. 27Cb/77/2002, ktorý bol\npotvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. 06. 2010 pod sp. zn.\n3Obo/9/2009 konštatoval, že spoločnosť\n\nnepreukázala\n\nnadobudnutie akcií spoločnosti\n\na teda, že\n\nnie je akcionárom spoločnosti\n\na preto nemôže uplatňovať žiadne\n\nakcionárske práva.\nĎalším predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého\nprávneho záujmu. Doktrína i pomery v nej konštatujú i judikatúra sa zhodli na tom, že\nnaliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak\nsúd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené,\naby sa zároveň zaoberal vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení\nbude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo\nkde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho\nvyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno\nžalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude\nopodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Tiež bude daný\nnaliehavý právny záujem na určení spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný\n14\n\nprávny základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ – zabráni\nďalším prípadným sporom medzi účastníkmi. V prípadoch, kedy požadované určenie\nexistencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo charakter len\nprejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý právny\nzáujem na takomto určení. Ak je teda možné žalovať priamo na určenie vlastníckeho práva\nžalobcu s tým, že súd prejudiciálne posudzuje otázku platnosti či neplatnosti zmluvy, tak nie\nje naliehavý právny záujem na samostatnom určení platnosti či neplatnosti zmluvy.\nOdvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že žalobcovia v doterajšom\nkonaní nepreukázali existenciu právnej neistoty, jej pretrvávajúci charakter, ani\nbezprostrednosť ohrozenia svojich záujmov a nepreukázali ani preventívnu funkciu žaloby.\nŽalobcovia sa v konaní najprv domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu – prevod akcií\nzo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade, neskôr požiadali o zmenu žaloby a\ndomáhali sa určenia neplatnosti prevodu akcií zo žalovaných v 1. a 2. rade na žalovaného v\n3. rade. Žalobcovia neuviedli aký prínos by pre nich mal pozitívny výsledok žaloby a akým\nspôsobom by zmenil ich právne postavenie, prípadne ako by došlo k odstráneniu ohrození\nich záujmov. V prípade, že by súd vyhovel žalobcom a rozhodol by, že zmluva na základe,\nktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti\nspoločnosť\n\nna\n\nje neplatná obnovil by sa právny stav, ktorý platil pred\n\ntýmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií spoločnosti\n\nby sa stala\n\nSlovenská republika, ak by prvostupňový súd žalobe vyhovel, nemalo by to žiaden vplyv na\nžalobcov, nezmenilo by sa ich právne postavenie a nijakým spôsobom by to neovplyvnilo ich\nprávnu istotu. Žalobcovia v konaní tvrdili, že mali záujem na potvrdení toho, že sa v roku\n1998 stali akcionármi spoločnosti\n\nV tejto súvislosti však žalobcovia\n\nmali možnosť podať žalobu o určenie vlastníctva akcii spoločnosti\n\n,\n\nalebo sa domáhať svojich práv žalobou na plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto\nsprávny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia nepreukázali vo vzťahu k žalovanému v 3.\nrade naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o neplatnosť právneho úkonu.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219\nods. 1 O. s. p. potvrdil, keďže tento je vo výroku vecne správny.“\n\n15\n\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Najvyšší súd reagoval najmä\nna všetky pre vec podstatné argumenty sťažovateľky. Ako vyplýva z odôvodnenia\nrozhodnutia najvyššieho súdu, jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý obstojí zamietnutie\nžaloby sťažovateľky krajským súdom, bol nedostatok naliehavého právneho záujmu\nna sťažovateľkou požadovanom určení neplatnosti zmluvy v situácii, keď vlastníkom akcií\nje znova Slovenská republika a naliehavý právny záujem je vylúčený formuláciou žaloby\nsťažovateľky. Najvyšší súd jasne, zrozumiteľne a s potrebným odôvodnením vysvetlil, že\nv danej situácii, ak by aj súd vyhovel sťažovateľke a rozhodol by, že zmluva na základe,\nktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti\nna spoločnosť\n\n,\n\n, je neplatná, obnovil by sa tým iba právny stav, ktorý\n\nplatil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií vedľajšieho účastníka by sa stala\nSlovenská republika, čo by nemalo žiaden vplyv na postavenie sťažovateľky. Obdobne aj\nvo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenej prekážke res iudicata najvyšší súd svoj právny názor\no neexistencii tejto prekážky náležite odôvodnil, keď uviedol, že právoplatné rozhodnutie\nsúdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už\n16\n\nprávoplatne rozhodnuté, a vysvetlil, že pokiaľ ide o konanie vedené pred najvyšším súdom\npod sp. zn. MCdo 2/1999, jednak nebola splnená podmienka totožnosti účastníkov v oboch\nkonaniach, ale najmä jeho predmetom nebola otázka nadobudnutia akcií vedľajšieho\núčastníka niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto veci\nnetvorí prekážku res iudicata.\nOdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014\npreto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nÚstavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný\n(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou\ntvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odvolaniu sťažovateľky\nnevyhovel a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.\nV súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd\npovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanou\nsťažovateľkou v priebehu konania pred krajským súdom, pričom najvyšší súd sa s ňou\nzaoberal a vysporiadal v odvolacom konaní dostatočným spôsobom.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je\nv posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\n17\n\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\niba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom\nskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nNa základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho\nsúdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 36/2012 a jeho rozhodnutie\nz 28. októbra 2014, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.\nNajvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným\nspôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa\nnestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne\nsprávny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala\nsvojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.\nV prípade sťažovateľky aplikovali všeobecné súdy na vec § 80 písm. c) OSP,\nv zmysle ktorého predpokladom meritórneho prejednania určovacej žaloby je preukázanie\nnaliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Toto ustanovenie vykladal\nnajvyšší súd s poukazom na doktrínu i judikatúru tak, že naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení bude daný spravidla iba vtedy, ak by bez tohto určenia bolo\nžalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho\nprávne postavenie neistým. A naopak, určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená\nv prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a preto ak požadované\nurčenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo\n18\n\ncharakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý\nprávny záujem na takomto určení (ako tomu bolo v prípade sťažovateľky).\nPokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na existenciu prekážky res iudicata,\nnajvyšší súd vykladal ustanovenie § 159 ods. 3 OSP (podľa ktorého len čo sa o veci\nprávoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova) tak, že prekážka právoplatne\nrozhodnutej veci bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť\nprejednaná iba vtedy, ak ide o rovnakú vec, t. j. je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť\npredmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav\nvymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už\nuplatnený. Aj v takom prípade právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci\niba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Tento výklad § 159\nods. 3 OSP a aplikácia tohto ustanovenia na vec sťažovateľky najvyšším súdom zodpovedá\naj podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia a je potrebné\npovažovať ju za ústavne konformnú.\nZa tejto situácie sú už bez právneho významu ďalšie argumenty prednesené\nsťažovateľkou v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, resp. obsiahnuté v sťažnosti\ndoručenej ústavnému súdu, pretože už len z uvedených dôvodov žaloba sťažovateľky ňou\nformulovaným petitom nemohla pri ústavne konformnej aplikácii dotknutých zákonných\nustanovení obstáť. V tejto situácii je potom už bez právneho významu aj to, či a ako rozhodli\nvšeobecné súdy v iných konaniach o veciach sťažovateľky, ako aj úvaha sťažovateľky o\nviazanosti skoršími rozhodnutiami súdov v iných konaniach.\nPrávne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 5 Obo 36/2012\nz 28. októbra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje z medzí pravidiel ústavne\nkonformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (citovaných v rozhodnutí\nnajvyššieho súdu) upravujúcich konanie o určovacej žalobe a prekážku veci rozsúdenej.\n\n19\n\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom\na uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká\npríčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a to ani v kontexte argumentácie\nsťažovateľky princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami.\nRozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 podľa názoru\nústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný s aplikovanými\nustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. septembra 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právny úkon-neplatnosť absolútna", "akcia, akcionár", "res iudicata (prekážka veci rozsúdenej)", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "aplikácia právnych noriem-súladná", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7e4aa2dc-f26d-412c-a80c-3a6b7d7ddc90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-20", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7e4aa2dc-f26d-412c-a80c-3a6b7d7ddc90"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:d478febb-e4d1-48b1-b1e5-5364f1f834e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 159/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-11", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d478febb-e4d1-48b1-b1e5-5364f1f834e6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "e9e1bb8e-c406-436f-8334-fa7a0f267437:6dc75fdc-b65a-47e8-bffd-451a56f1fcd0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1006899998.19", "spisova_znacka": "7Cbs/8/2006", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cbs/8/2006 z 31. 1. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-01-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1006899998.19"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:340c3595-4948-469b-a8c2-54de50660f57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.446.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 446/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 446/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.446.2015.1"}]}