{"guid": "ussr:e2f0e501-b562-42e2-8f57-9d0ec783ab7c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.555.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 555/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 555/2015 z 10. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 555/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.555.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e2f0e501-b562-42e2-8f57-9d0ec783ab7c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.555.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.555.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.555.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 555/2015­27\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Borisom,\nAdvokátska kancelária, Belehradská 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej\nzákladného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 203/2013 a jeho\nuznesením z 27. júna 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 27/2014 a jeho uznesením z 29. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie\n\njej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 3 ods. 1\nDohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len\n„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 203/2013 a jeho uznesením z 27. júna\n2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Cdo 27/2014 a jeho uznesením z 29. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté uznesenia“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 19. novembra 2010\n\n­ otec\n\nmaloletých detí ­ podal na Okresnom súde Zvolen návrh na výkon rozhodnutia vzhľadom\nna to, že sťažovateľka nerešpektuje právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k.\n5 P 362/2008­181 z 1. apríla 2009 a sústavne vykonáva obštrukcie a úkony smerujúce\nk tomu, aby otcovi zabránila stretnúť sa s maloletými deťmi. Okresný súd Zvolen\nsťažovateľku potrestal dvakrát pokutou za to, že nerešpektovala právoplatné rozhodnutie\nsúdu, a to uznesením č. k. 25 Em 1/2010­90 z 18. apríla 2011 vo výške 60 eur a uznesením\nč. k. 25 Em 1/2010­219 z 8. septembra 2011 vo výške 60 eur.\n2.1 Následne v ďalšom konaní Okresný súd Žiar nad Hronom po zmene príslušnosti\nsúdu, vychádzajúc zo znaleckých posudkov, záznamov zo stretnutí maloletých detí s otcom\nza prítomnosti pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ­ pracovisko Žiar nad\nHronom (ďalej len „ÚPSVaR“) a zo svojich osobných pozorovaní z realizácie stretnutí\nv období od podania návrhu, t. j. od 19. novembra 2010, až do rozhodnutia zo 6. februára\n2013, dospel k záveru, že sťažovateľka vždy rešpektovala výzvy súdu, výzvy ÚPSVaR,\nrešpektovala dohody a s úradmi riadne spolupracuje. Okresný súd Žiar nad Hronom nemal\nza preukázaný výlučný a negatívny vplyv matky na maloleté deti, ktorého dôsledkom je\nodmietavé správanie sa detí voči otcovi\n\n, čo vo svojich zisteniach\n\njednoznačne a nevyvrátiteľne nepotvrdili ani znalci, a preto zamietol návrh otca, ktorým sa\ndomáha ukladania pokút matke.\n\n2\n\n2.2 Oprávnený ­ otec\n\n­ podal proti uzneseniu Okresného súdu\n\nŽiar nad Hronom č. k. 7 Em 1/2012­678 zo 6. februára 2013 v zákonnej lehote odvolanie.\nKrajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 41 CoE 203/2013 z 27. júna 2013 rozhodol\ntak, že (i) zmenil v časti výrok uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorým tento\nzamietol návrhy oprávneného na uloženie pokút povinnej tak, že sťažovateľke uložil pokutu\nvo výške 100 eur, a (ii) potvrdil v časti výrok, ktorým Okresný súd Žiar nad Hronom\nzamietol návrh oprávneného, aby súd vyzval príslušný štátny orgán, aby zastavil výplatu\nprídavku a príplatku k prídavku na maloleté deti sťažovateľke. Krajský súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil tým, že záver Okresného súdu Žiar nad Hronom považuje za\nnesprávny. V odôvodnení uvádza: „Komplexným posúdením celej veci je zrejmé, že vzťahy\nmedzi rodičmi po rozvode sú natoľko napäté, že vzájomné nezhody a konflikty riešia za\nprítomnosti maloletých detí, čo sa odzrkadlilo na ich psychike a aj správaní. Tieto\nskutočnosti vyplývajú aj zo záverov a výpovedí znalcov z odboru psychológie. Aj keď\nokresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nemá za preukázané, že by\nsyndróm zavrhnutého rodiča bol spôsobený matkou, odvolací súd poukazuje na skutočnosť,\nže maloleté deti žijú v spoločnej domácnosti s matkou, s otcom sa stretávajú raz maximálne\ndvakrát do týždňa a tieto stretnutia ani nemožno nazvať stretnutiami, ale len vzájomnými\npokrikovaniami, nie to ešte realizáciou styku a rešpektovaním rozhodnutia súdu o úprave\nstyku. Práve matka by mala priaznivo vplývať a psychicky pripravovať deti na styk s otcom.\nZ vyjadrení psychologičky\n\nvyplýva, že deti v čase po rozvode, resp. až do roku\n\n2010 otca ľúbili, mali s ním pekný vzťah, hoci mali voči nemu výhrady, nevedia jednoznačne\nuviesť, prečo otca označujú za zlého. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že otec využil\nvšetky zákonné prostriedky na to, aby mohol realizovať styk s maloletými deťmi tak, ako bol\nupravený rozhodnutím súdu. Napriek odmietavému správaniu, deti pravidelne navštevuje,\nnosí im darčeky, s matkou sa snažil aj o mimosúdnu dohodu, o čom svedčí aj neúspešný\npokus o mediáciu zo dňa 01.03.2013. Bezúspešne skončila aj spolupráca s ÚPSVaR, RPPS\nŽiar nad Hronom, podľa ktorého za daných podmienok v súčasnej dobe nie je možné\npozitívne ovplyvniť vzťahy medzi otcom a deťmi, spolupráca s rodinou bola ukončená\na Mgr.\n\nnavrhla, že ak je otec presvedčený, že mu poradenská pomoc môže byť\n\nužitočná, odporučila iného poradcu. S ohľadom na uvedené skutočnosti vyššia súdna\n3\n\núradníčka zistila, že zo všetkých oslovených psychológov s problematikou zavrhnutého\nrodiča pracuje len MUDr.\n\n, sedenia u ktorej sú plne hradené rodičmi vo výške\n\n30,­Eur na hodinu. Otec sa k oznámeniu uvedenej skutočnosti vyjadril tak, že v prípade, že\nmatka nebude financovať polovicu terapie, celú terapiu bude financovať sám. Matka\nvo vyjadrení dňa 19.04.2013 uviedla, že nemá finančné prostriedky na to, aby sa podieľala\nna financovaní takejto terapie, ale vopred napadla neobjektívnosť posudkov, preto navrhla,\naby okresný súd matke neuložil povinnosť spolupracovať s MUDr.\n\n. Aj na\n\nzáklade uvedených skutočností odvolací súd dospel k názoru, že matka nedostatočne\nspolupracuje pri realizácii rodičovských práv otca. Odmietanie akéhokoľvek návrhu otca, či\nsúdu na riešenie daného problému svedčí o tom, že matka súdne rozhodnutie nerešpektuje\na dobrovoľne ho neplní predovšetkým odmietaním psychickej prípravy detí na styk s otcom.\nPreto považoval odvolací súd uloženie poriadkovej pokuty v sume 100,­ Eur, za nevyhnutné\na účelné, realizujúc jej donucovací charakter. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj\nna ust. § 37 ods. 2 zákona č. 26/2005 Z. z. o rodine, ktoré upravuje miernejšie zásahy na\nochranu riadnej výchovy maloletých detí, preto apeluje na rodičov maloletých detí, aby\nprehodnotili svoje správanie a jeho následky na vývoj maloletých detí. ...\nVzhľadom na matkino dlhodobé nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu\no úprave styku maloletých detí s otcom, ktoré sa odzrkadlilo aj na správaní a postojoch detí\nvoči otcovi,\no má za následok odmietanie styku s otcom, odvolací súd aplikáciou ust. § 272 ods. 2\nO.s.p. rozhodol o opakovanom uložení poriadkovej pokuty matke maloletých detí. ...\nSkutočnosť, že matka žije s deťmi v spoločnej domácnosti a už tretí rok nedostatočne\nvplýva na deti, na čo poukázali vo svojich vyjadreniach aj znalci, je základným dôvodom\nzhoršenia vzťahov detí s otcom. ...\nOdvolací súd, vzhľadom na laxný prístup matky k povinnostiam vyplývajúcim jej\nz rodičovských práv a povinnosti v spojení s rozhodnutím súdu, považuje ukladané sankcie\nza nevyhnutné.“\n2.3 Keďže sťažovateľke bolo podľa jej presvedčenia poučením odňaté jej ústavné\nprávo na spravodlivý súdny proces, obrátila sa dovolaním na najvyšší súd z dôvodu, že jej\n4\n\nnebola umožnená účasť na tomto konaní, kde by mala možnosť uviesť svoje dôkazy.\nNajvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 27/2014 z 29. októbra 2014 dovolanie sťažovateľky\nodmietol. V odôvodnení uviedol: «... dovolanie v prejednávanej veci bolo podané proti\nuzneseniu odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol v súlade s ustanovením § 223 a 239\nods. 3 O.s.p., uznesením vo veci výkonu rozhodnutia súdu o úprave styku oprávneného\ns maloletými deťmi. Dovolací súd preto konštatuje, že dovolanie proti dotknutému uzneseniu\nnie je prípustné. Nad rámec posúdenia dovolania povinnej, dovolací súd dodáva, že\ndovolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že z hľadiska prípustnosti dovolania\nv zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky úpravu styku rodičov s dieťaťom, (kam patria aj otázky výkonu\nprávoplatného rozhodnutia súdov v týchto veciach) nemožno považovať za obmedzenie\nalebo pozbavenie rodičovských práv a povinností (Rc 55/1996). Dovolanie proti takémuto\nrozhodnutiu nie je prípustné. ...\nŽalobkyňa tvrdila existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f O.s.p.,\nteda že jej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorej vady sa súdy\ndopustili tým, že rozhodli na základe nesprávnych skutkových zistení, svoje rozhodnutia\nnáležite neodôvodnili. ... Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa\npožiadavku na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady\nspravodlivého súdneho procesu. ... Pri aplikácii zákonných predpisov sa súdy neodchýlili\nod znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel ani význam, preto dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené. Za porušenie základného\npráva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno\npovažovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. ...\nPokiaľ by dovolateľka namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu,\nktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry\nnajvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na\niných právnych záveroch, než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo\nnamietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto\nprípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd\nprvého stupňa výslovne právne neposudzoval. V prejednávanej veci odlišný právny názor\n5\n\nodvolacieho súdu od prvostupňového súdu bol vysvetlený, preto námietka dovolateľky\nv tomto smere nedôvodná. Odvolací súd dostatočne v odôvodnení vysvetlil dôvody, pre\nktoré zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v otázke uloženia poriadkovej pokuty povinnej\nza nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia súdu o úprave styku maloletých detí\ns oprávneným. Náležite rozobral aj podstatu jej povinnosti vo vzťahu k oprávneniu\nmaloletých detí na prípravu na stretnutie s oprávneným zo strany povinnej. Keďže\ndovolanie v predmetnej veci nie je prípustné v zmysle ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p.\na dovolací súd nezistil žiadnu podmienku jeho prípustnosti ani podľa ustanovenia § 237\nO.s.p., dovolanie matky maloletých detí dovolací súd v zmysle ustanovenia § 243b ods. 4\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého\nrozhodnutia dovolací súd vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.»\n3. Sťažovateľka v úvode svojich námietok proti napadnutým uzneseniam uvádza, že\nkrajský súd pri zmene uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom rozhodoval bez toho,\naby si vypočul názory maloletých detí na stretávanie sa s otcom. Sťažovateľka ­ podľa jej\nslov ­ v konaní pred krajským súdom žiadala o vypočutie maloletých detí v záujme\nvyjadrenia ich vlastného názoru, ktorý z vlastných pozorovaní veľmi dobre poznal Okresný\nsúd Žiar nad Hronom, a preto rozhodol tak, že návrhy otca maloletých detí zamietol.\nNaopak, odvolací krajsky súd podľa sťažovateľky bez toho, aby si vyžiadal nové stanovisko\nÚPSVaR a aj stanovisko sťažovateľky k podanému odvolaniu otca maloletých detí, rozhodol\nbez pojednávania iba na základe odvolania otca maloletých detí.\n3.1 Sťažovateľka svoju sťažnosť smeruje proti takému odôvodneniu uznesenia,\nz ktorého bol vyvodený záver najvyššieho súdu, ktorý viedol k výroku o odmietnutí\ndovolania. Sťažovateľka uvádza, že v platnom zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)\nnie je uvedené rozhodovanie o uložení pokuty, naopak, uloženie pokuty sa riadi\nustanovením § 272 a § 273 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\n\n6\n\n3.2 Podľa sťažovateľky je zrejmé, že v priebehu súdnych konaní neboli vykonané\nrozhodujúce právne procesné úkony tak zo strany krajského súdu, ako i najvyššieho súdu,\nktoré by boli v súlade s § 120 ods. 2 OSP a ktoré by spravodlivo smerovali k meritórnemu\nrozhodnutiu vo veci návrhu otca maloletých detí na uloženie pokuty sťažovateľke.\n4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo priznané sťažovateľke Ústavou SR podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, jej\nprávo dané Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 6\nods. 1 a ako aj porušenie práva jej maloletých detí podľa Dohovoru o právach dieťaťa, v čl.\n3. Záujmy dieťaťa, ods. 1 postupom a rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica vo veci\nsp. zn.: 41/CoE/203/2013 zo dňa 27.06.2013 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn.: 5/Cdo/27/2014 zo dňa 29.10.2014 porušené bolo.\nÚstavný súd SR... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica vo veci\nsp. zn. 41/CoE/203/2013 zo dňa 27.06.2013 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vo veci sp. zn.: 5/Cdo/27/2014 zo dňa 29.10.2014.\nÚstavný súd SR... vracia 1 vec na ďalšie konanie.\nÚstavný súd SR... odkladá vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia\nKrajského súdu Banská Bystrica vo veci sp. zn. 41/CoE/203/2013 zo dňa 27.06.2013\na ukladá Okresnému súdu Žiar nad Hronom aby sa dočasne zdržal vykonávania tohto\nprávoplatného rozhodnutia.\nÚstavný súd Slovenskej republiky... priznáva sťažovateľke za porušenie jej\nzákladného práva primerané finančné zadosťučinenie 3.000,­ Eur. Krajský súd v Banskej\nBystrici je povinný vyplatiť sumu vo výške 3.000,­ Eur a to do jedného mesiaca odo dňa\nvyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na účet sťažovateľky.\nSťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 271,52 Eur...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\n7\n\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej\nprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS\n35/02).\nIII.\n\n8\n\n7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami\nvšeobecných súdov došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci v jej\nprítomnosti a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle\nprerokovania veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako aj práva\npodľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa tým, že (i) krajský súd si nevyžiadal\nstanovisko sťažovateľky k podanému odvolaniu oprávneného, ďalej tým, že (ii) krajský súd\nrozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, a nakoniec tým, že (iii) najvyšší súd\nnesprávne vyložil a aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine\na s tým spojenú právnu úpravu neprípustnosti dovolania proti konkrétnemu uzneseniu\ndruhostupňového súdu.\n8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým\nhľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými\nalebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo\nzákonodarnými orgánmi.\n9. Ešte skôr, ako ústavný súd uvedie závery z predbežného prerokovania sťažnosti\nv zmysle namietaného porušenia už citovaných právnych noriem (a teda nimi\ngarantovaných ústavných práv sťažovateľky), nemôže ústavný súd nespomenúť, že predmet\nsporu pred všeobecnými súdmi, obsah napadnutých uznesení, ich dopad na právnu situáciu\nsťažovateľky, právne závery všeobecných súdov, ako aj v napadnutých uzneseniach\n9\n\nartikulované a sťažovateľkou v sťažnosti uvedené odkazy na všeobecnými súdmi ustálený\nskutkový stav a vykonané dôkazy indikujú, že napadnuté uznesenia (predovšetkým\nnapadnuté uznesenie krajského súdu) sa týkajú taktiež hmotných ústavných práv\nsťažovateľky, najmä základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do\nsúkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy alebo základného práva na\nstarostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, ale aj základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n9.1 Napriek tomu, že sťažovateľka je pred ústavným súdom zastúpená\nkvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd vzhľadom na v bode 9 uvedené závery\nvyzval listom z 27. mája 2015 sťažovateľku na prípadné doplnenie svojej sťažnosti, či už\nv smere doplnenia obsahu sťažnosti (argumentácie), alebo petitu sťažnosti (označenie\nďalších ústavných práv, ktoré mohli byť porušené). Sťažovateľka však listom doručeným\nprostredníctvom právneho zástupcu ústavnému súdu 7. júla 2015 nerozšírila svoju\nargumentáciu alebo petit o ďalšie články ústavy, ktoré mohli byť napadnutými uzneseniami\nporušené, a tak sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti mohol zaoberať iba\nmožným porušením ústavných práv sťažovateľky označených v sťažnosti (t. j. čl. 48 ods. 2\nústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), keďže ústavný súd\nje v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania,\nv tomto prípade sťažnosťou a jej petitom (k viazanosti ústavného súdu návrhom porov. napr.\nI. ÚS 36/98, III. ÚS 250/2012, IV. ÚS 234/2010).\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nústavných\n\npráv\n\nsťažovateľky\n\nnapadnutým\n\nuznesením krajského súdu\n10. Bez potreby uvádzania širších všeobecných východísk k dotknutým ústavným\nprávam sťažovateľky je potrebné uviesť, že z napadnutého uznesenia krajského súdu\nvyplýva, že sťažovateľka sa k podanému odvolaniu oprávneného vyjadrila listom\ndoručeným okresnému súdu 4. apríla 2013 a uviedla argumenty na podporu svojich tvrdení.\nKrajský súd k tomu uviedol: „Dňa 04.04.2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie\n10\n\nmatky k podanému odvolaniu, v ktorom uviedla, že odvolateľ účelovo cituje výňatky\nz rozličnej literatúry, faktom však je, že dieťa nemožno nútiť na stretnutie s rodičom. Takáto\nsituácia môže byť riešená len za pomoci psychológa a kolízneho opatrovníka. Matka\nvyjadrila nesúhlas s vyjadreniami odvolateľa s poukazom na to, že nemôže označiť\nrozhodnutie za arbitrárne, keď práve on koná svojvoľne a jeho konanie je založené na\nľubovôli a pomstychtivosti. Uviedla, že syndróm zavrhnutého rodiča u detí vyvolal práve\notec, a to tzv. systémovým inštitucionálnym týraním detí, nakoľko sú stále podrobované\nznaleckým dokazovaniam, výsluchom na súde, polícii, ÚPSVaR. Deti sa vyjadrujú, že už\nchcú mať od otca pokoj a uvedený syndróm sa u nich prehlbuje aj neustálym verbálnym\nnapádaním matky pred maloletými deťmi. Podľa nej nemožno zo všetkého viniť len matku,\npozitívny prístup by mal mať aj otec. S ohľadom na uvedené skutočnosti matka navrhla\nnapadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť.“\n10.1 Sťažovateľke tak nebolo odňaté základné právo vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom a návrhom oprávneného. V tomto smere by nebolo možné ani po\nprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva\nvyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosť je potrebné v tejto časti\nvyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.\n10.2 Čo sa týka procesného postupu krajského súdu v tom smere, že krajský súd\nrozhodol o podanom odvolaní bez nariadenia pojednávania (a s tým spojenú námietku\nsťažovateľky o odňatí možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a o porušení základného\npráva na prejednanie veci v jej prítomnosti), ústavný súd konštatuje, že uvedený postup je\nv súlade s § 214 ods. 2 OSP. Posúdenie toho, či sú splnené zákonné podmienky na postup\npodľa § 214 ods. 1 písm. a) až d) OSP, t. j. či je potrebné zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie, či súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez nariadenia\npojednávania, a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, či ide o konanie\nvo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo či to vyžaduje dôležitý verejný\nzáujem, a z týchto dôvodov sa má nariadiť na prerokovanie odvolania pojednávanie\n\n11\n\n(na ktorom by sťažovateľka mala právo nanášať svoje námietky a mala by právo byť na\ntomto pojednávaní prítomná), je výsostnou úlohou konajúceho odvolacieho súdu (predsedu\nsenátu) po zohľadnení skutkového a právneho stavu a ďalších špecifík veci. Ústavný súd nie\nje oprávnený zasahovať do tejto právomoci odvolacieho súdu, s výnimkou situácie, ak by\ndošlo zo strany odvolacieho súdu k zjavnému excesu pri výklade a aplikácii zákona\nvzhľadom na skutkový a právny stav veci, ktorý by mal zároveň vplyv na základné práva\na slobody účastníkov konania, k čomu však v prípade sťažovateľky nedošlo. Skutkový\na právny stav, ako aj dôkazy (výpovede znalcov, znalecké posudky, odborné vyjadrenia\nÚPSVaR, listinné dôkazy, lekárske správy, záznamy o styku otca s maloletými deťmi za\nprítomnosti vyššieho súdneho úradníka) ustálené Okresným súdom Žiar nad Hronom aj\npodľa ústavného súdu umožňovali taký výklad § 214 OSP, na základe ktorého nemuselo byť\nvo veci prerokovania odvolania nariadené pojednávanie.\n10.3 Aj v tomto prípade tak nemožno dospieť k záveru o prípadnom porušení čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, a to ani\nv prípade prerokovania sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie, preto je potrebné sťažnosť\naj v tejto časti vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.\n10.4 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné\nv úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom\npri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo\nveciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.\n10.5 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky\ntransponovaný (explicitne aj implicitne) do jednotlivých noriem Občianskeho súdneho\nporiadku (porov. napr. § 75 ods. 2, § 100 ods. 3, § 102 ods. 1 a ďalšie), ako aj zákona\no rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej\núrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého) v konaní pred\nvšeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého) na súkromie\npodľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\n12\n\na rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n10.6 V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľkou matka maloletých detí,\na nie maloleté deti samotné. Len deti (t. j. maloletí) primárne benefitujú z princípu\nupraveného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku\nvyústenie do subjektívnych hmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého)\nalebo subjektívnych hmotných a procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého).\nNa základe uvedeného tak chýba medzi v sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1\nDohovoru o právach dieťaťa a osobou sťažovateľky príčinná súvislosť (kauzálny nexus)\na námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zo strany sťažovateľky (matky\nmaloletých detí) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať porušenie ústavných práv\nspojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (uvedené\nv bode 10.5) je aktívne legitimované dieťa (t. j. maloletý).\n10.7 Navyše, ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa\nodkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované\nv Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 57/2014), v ktorom ústavný súd\nuviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej\nOrganizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi\nčlánky Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general\nprinciples) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do\npríslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,\nčl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention\non the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office\nfor Europe, 2007, s. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child:\nGeneral Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje\ni samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty\n\n13\n\nzabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám\nDohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16\na pod.\n10.8 V duchu týchto konklúzií ústavný súd odmietol sťažnosť vo veci sp. zn.\nII. ÚS 596/2014 v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená\nreferenčná právna norma Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné\nsubjektívne právo, ale je všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorý je zmluvný štát\npovinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné\ntento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych\naktov.\n10.9 Ústavný súd nevidí potrebu nič na uvedenom názore meniť a aj s týmto\nvedomím konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru\no právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu je aj z dôvodov popísaných\nv bodoch 10.7 a 10.8 zjavne neopodstatnená.\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nústavných\n\npráv\n\nsťažovateľky\n\nnapadnutým\n\nuznesením najvyššieho súdu\n11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky, aby sa jej\nvec prerokovala v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd\nkonštatuje, že sťažovateľka ako dovolateľka mala možnosť prezentovať svoje námietky\na argumenty v podanom dovolaní, pričom bola zastúpená kvalifikovaným právnym\nzástupcom. Čo sa týka dokazovania pred dovolacím súdom, ústavný súd odkazuje na § 243a\nods. 2 OSP, v zmysle ktorého dovolací súd dokazovanie nevykonáva. Rovnako ústavný súd\npoukazuje na § 243a ods. 3 OSP, v zmysle ktorého o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje\nvždy bez pojednávania. Námietka porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená.\n14\n\n11.1 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu ústavný súd odkazuje na závery uvedené v bodoch 10.4 až\n10.9, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.\n11.2 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako neprípustné\npodľa § 239 ods. 3 OSP z dôvodu, že krajský súd rozhodoval vec týkajúcu sa úpravy styku\noprávneného s maloletými deťmi (v rámci ktorej je podľa najvyššieho súdu dovolanie\nneprípustné), pričom podľa sťažovateľky krajský súd rozhodoval o výkone rozhodnutia\no úprave styku oprávneného s maloletými deťmi, ktorého právna úprava sa nachádza\nv Občianskom súdnom poriadku, a nie v zákone o rodine, čiže nebola podľa sťažovateľky\nnaplnená hypotéza právnej normy § 239 ods. 3 OSP. Uvedené námietky by mohli\nsignalizovať možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy z dôvodu arbitrárneho rozhodnutia, avšak sťažovateľka vo svojej sťažnosti a ani\nv doplnení sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu (body 9 a 9.1) nenamietala porušenie\nčl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n11.3 Sťažovateľka však v petite sťažnosti navrhuje vysloviť porušenie práva\ngarantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pravdou je, že odôvodnenie sťažnosti smeruje iba\nk porušeniu práva sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti a aby sa mohla\nvyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovateľka nenamieta porušenie práva na spravodlivé súdne\nkonanie ako také, resp. práva na nearbitrárne rozhodovanie. Z dôvodu materiálnej ochrany\nzákladných práv a slobôd a charakteru výhrad (námietok), ktoré sťažovateľka v sťažnosti\nexplicitne vzniesla (pozri bod 11.2), však ústavný súd preskúmal možnosť porušenia práva\nna spravodlivé súdne konanie (resp. práva na nearbitrárne rozhodovanie ako súčasť práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu na základe označenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v petite sťažnosti.\n11.4 Je potrebné dať sťažovateľke za pravdu, že rozhodovanie o výkone rozhodnutia\no úprave styku oprávneného s maloletými deťmi je upravené v § 272 a nasl. OSP, a nie\n15\n\nv zákone o rodine. Samotný krajský súd v záhlaví napadnutého uznesenia uvádza, že\nrozhodoval vo veci výkonu rozhodnutia o úprave styku otca s maloletými deťmi.\nVykonávacie konanie vo veci úpravy styku rodičov s maloletými deťmi je plne upravené\nv Občianskom súdnom poriadku a konajúci súd neaplikuje hmotnoprávne normy zákona\no rodine, ale vychádza z právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku a vykonateľného\nsúdneho rozhodnutia, ktorého výkon sa navrhuje.\n11.5 Z uvedených premís vyplýva, že konštatácia najvyššieho súdu, ktorý\nrozhodovanie o výkone rozhodnutia o úprave styku oprávneného s maloletými deťmi\nsubsumoval pod dôvod neprípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 3 OSP a na tomto základe\nodmietol sťažovateľkou podané dovolanie ako vec upravenú zákonom o rodine, by bolo\npotrebné bližšie preskúmať pre vyvrátenie či potvrdenie pochybností o možnom arbitrárnom\nprávnom závere najvyššieho súdu a možnom porušení práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n11.6 Prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v tejto časti však bráni skutočnosť, že\nnapadnutým uznesením krajský súd uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť pokutu vo výške\n100 eur. Tým sťažovateľke uložil povinnosť peňažného plnenia.\n11.7 Podľa § 239 ods. 4 OSP ustanovenie § 239 ods. 1 písm. a) o prípustnosti\ndovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého\nstupňa, neplatí, ak ide o uznesenie ukladajúce peňažné plnenie, ktoré neprevyšuje\ntrojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,\npričom na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň\npodania návrhu na prvostupňovom súde.\n11.8 Výška sťažovateľke krajským súdom uloženého peňažného plnenia 100 eur\nneprevyšovala v čase rozhodovania dovolacieho súdu trojnásobok minimálnej mzdy (tá bola\nv čase rozhodovania dovolacieho súdu vo výške 352 eur, trojnásobok minimálnej mzdy sa\nrovnal sume 1 056 eur; porov. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 321/2013 Z. z.,\nktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014).\n16\n\n11.9 Prezentované východiská oprávňujú ústavný súd konštatovať, že aj v prípade\nprijatia sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu na ďalšie konanie, preskúmanie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu z pohľadu možného porušenia sťažovateľkiných práv podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a potenciálne zrušenie a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie by bol\nnajvyšší súd oprávnený dovolanie sťažovateľky odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 239\nods. 4 OSP a právna pozícia sťažovateľky by sa nezmenila.\n11.10 V takto nakonfigurovanom právnom stave je potrebné preto dať prednosť\nprávnej istote účastníkov súdneho konania a odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti pre zjavnú\nneopodstatnenosť.\n11.11 Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadaniu sa\ns námietkou sťažovateľky o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP\ndodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom\nuznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého\nuznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné\nkonštatovať prípustnosť dovolania na základe dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f)\nOSP. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný\nsúd vzhľadom na udržateľnosť záverov najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu\npodľa § 237 písm. f) OSP nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej\nčinnosti najvyššieho súdu. Sťažnosť je preto potrebné odmietnuť aj v tejto časti ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. septembra 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý-výchova dieťaťa", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "návrh-zjavne neopodstatnený", "výkon rozhodnutia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:631d0d32-f294-463e-b9d1-72190d87379d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 250/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 250/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:631d0d32-f294-463e-b9d1-72190d87379d"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 234/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 234/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:7f06d930-ba0e-4e8c-b717-1ac987e9dd88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 36/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/98 z 13. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-13", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.36.1998.1"}, {"guid": "33f5d927-63fb-4e52-9dad-010949ac2696:2e67a44a-4ebe-4620-b3f1-62561ec7fae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Em/1/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Senica sp. zn. 7Em/1/2012 z 23. 5. 2017", "sud": "Okresný súd Senica", "datum_vydania": "2017-05-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33f5d927-63fb-4e52-9dad-010949ac2696:2e67a44a-4ebe-4620-b3f1-62561ec7fae6"}, {"guid": "3cf22f50-401a-43d0-b721-1ba9bad2d442:ed340159-0720-4899-a485-17a71f33e497", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Em/1/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 25Em/1/2010 z 16. 4. 2012", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2012-04-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3cf22f50-401a-43d0-b721-1ba9bad2d442:ed340159-0720-4899-a485-17a71f33e497"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:41307932-9d1b-4f7c-9a59-02151e18321f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/2017 z 19. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-19", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.56.2017.1"}]}