{"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 529/2013, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-04-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 529/2013­45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Advokátska kancelária,\nŽivnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013\na takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013\nzo 14. mája 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý\n\nuhradiť\n\ntrovy konania v sume 322,73 € (slovom tristodvadsaťdva eur a sedemdesiattri centov)\nna účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nII. ÚS 529/2013­22 z 22. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len\n„uznesenie“). Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\nZo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011\nz 9. februára 2012 uznal sťažovateľa vinným pre prečin neoprávneného zásahu do práva\ndomu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005\nZ. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom\n2\n\nna ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že v čase od júna\n2007 do presne nezisteného času v decembri 2009\npo skolaudovaní rodinného domu v mesiaci jún 2007\n\n,\n, v tom čase\n\nmanželke, sa nedovolil presťahovať do domu, ktorého bola bezpodielovou spoluvlastníčkou,\npričom\n\nspolu s ich dcérou\n\nv uvedenom dome v období\n\nod augusta roku 2007 do decembra 2007 niekoľkokrát prespali vždy v prítomnosti\nsťažovateľa, pričom počas celého tohto obdobia od júna 2007 do decembra 2007 nemala\nvlastné kľúče od domu, keďže jej ich sťažovateľ odmietol dať, taktiež\nsťažovateľ rozhodoval o tom, kedy a ako dlho sa môže\n\ns dcérou\n\nv uvedenom dome zdržiavať, odmietol ju dobrovoľne pustiť do domu, v ktorom sa mohla\nzdržiavať len za jeho prítomnosti a s jeho súhlasom aj s dcérou, taktiež nedostatočne\nvykuroval dom, čím takto svojím konaním poškodenej\n\nako oprávnenej\n\nosobe bránil v užívaní domu, ktorého bola v tom čase spoluvlastníčkou tým, že jej odmietol\ndať kľúče od domu, a tak jej znemožnil prístup do domu. Okresný súd Bratislava III za to\nuložil sťažovateľovi peňažný trest 400 € a pre prípad nevymožiteľnosti peňažného trestu,\nuložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Označený rozsudok odôvodnil\ntakmer výlučne iba poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v súvislosti s potrebou\nprehodnotenia vykonaných dôkazov a poukázal na povinnosť rešpektovať ustanovenie § 327\nods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný poriadok“), pričom v dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uplatnil výhradu, že sa\nso závermi rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľa Okresný\nsúd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012 porušil ustanovenie § 2\nods. 12 Trestného poriadku a ustanovenie § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Dňa\n23. mája 2012 podal sťažovateľ proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu odvolanie\nsmerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste. Odvolanie sťažovateľa proti\npredmetnému rozsudku bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom\nzamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné. Podľa názoru sťažovateľa\nodvolací súd tým, že uznesením sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 zamietol\nodvolanie sťažovateľa, porušil zákon v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku a v\nustanovení § 319 Trestného poriadku. Dňa 12. februára 2013 podal sťažovateľ proti\n3\n\npredmetnému zamietavému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom zopakoval\nsvoje námietky, pričom opakovane zdôraznil skutočnosť, že podľa jeho názoru v skutku\npopísané konanie neobsahuje takú skutkovú okolnosť, ktorá by zodpovedala zákonnému\npojmovému\n\nznaku\n\nskutkovej\n\npodstaty\n\nposudzovaného\n\nprečinu\n\nspočívajúceho\n\nv neoprávnenom bránení v užívaní domu alebo bytu oprávnenej osobe, a poukázal na to, že\nv posudzovanom prípade ide jednoznačne o vzťahy a spory, ktoré majú rýdzo\nsúkromnoprávny základ a vzhľadom na prostriedky trestného práva môžu byť ústavne\nkonformným a akceptovateľným spôsobom použité len ako tzv. „ultima ratio“, teda ako\nnajkrajnejšie možné prostriedky zásahu do základných práv sťažovateľa, a to výlučne až\npotom, ako boli vyčerpané, boli neúčinné alebo zjavne nevhodné, alebo neexistujú\nprostriedky iných právnych odvetví na riešenie takýchto občianskoprávnych sporov, pričom\nlen takýmto spôsobom je možné materiálne naplniť zásadu pomocnej úlohy trestnej represie\n(zásadu subsidiarity) bez porušenia základných práv sťažovateľa všeobecnými trestnými\nsúdmi.\nNajvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 dovolanie\nsťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako dovolanie,\nktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.\nSťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že v tomto prípade nejde o rigorózny\na reštriktívny výklad ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania dovolacím\nsúdom, ale o zjavne neopodstatnené nerešpektovanie podstaty týchto ustanovení spôsobené\narbitrárnym výkladom a svojvoľnou aplikáciou zo strany dovolacieho súdu, ktoré popiera\núčel a zmysel týchto ustanovení. Podľa názoru sťažovateľa za žiadnych okolností nemožno\npovažovať za ústavne konformný a akceptovateľný ani právny názor dovolacieho súdu,\npodľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok zánik práva sťažovateľa podať\ndovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v právnom\na demokratickom štáte je pritom neprípustné, aby dovolací súd ako orgán ochrany\nzákonnosti a ústavnosti podmieňoval využitie práva na podanie opravného prostriedku\nzaručeného zákonom povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestu\nna trest prísnejší, a to ani implicitne, ako to urobil dovolací súd v tomto prípade.\n\n4\n\nSťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším\nsúdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,\nnekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované\nustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil\nkonať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní\nsvojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva\nna súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z rovnakých dôvodov ďalej porušenie čl. 50\nods. 3 ústavy, keďže dovolací súd sa z dôvodu svojvoľného odmietnutia dovolania\nsťažovateľa vôbec nezaoberal obsahom samotného dovolania a v ňom uvedenými\nnámietkami, a napokon porušenie čl. 49 ústavy, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru. Požaduje\nnáhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 322,73 €.\nPodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec\nna neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 1. augusta 2014 (doručeným\nústavnému súdu 7. augusta 2014) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2013\n(doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2013) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od\nústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\nK sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súd\nprípisom č. k. KP 3/2013­61 zo 4. decembra 2013, v ktorom uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zotrváva na podrobnom\nstanovisku ktoré vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 14. mája 2013. Ani po\npreskúmaní dôvodov uvedených v sťažnosti obvineného nie je dôvod ich meniť. ...\nVzhľadom na fikciu neodsúdenia obvinený nespĺňa podmienky dovolania, pretože\núčinky odsudzujúceho rozsudku zanikli. Nie je možné akceptovať ani námietku obvineného,\nže možnosť podať dovolanie generálnym prokurátorom v jeho neprospech je len\nhypotetická. Takáto možnosť, pretože ju reálne má obvinený, pri existencii rovnosti strán by\n\n5\n\nju mal aj generálny prokurátor v neprospech obvineného, čo z dôvodov uvedených\nv odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu by bolo neprípustné.\nZavádzajúca je tiež argumentácia, že negatívny dopad rozhodnutia sa uvádza\nv odpise registra trestov, čo vyžadujú potenciálni zamestnávatelia, pretože takáto\ninformácia je vyhradená len orgánom činným v trestnom konaní a napokon platí, že na\nodsúdeného sa hľadí akoby odsúdený nebol ­ tento účinok platí voči všetkým.\nScestné je aj tvrdenie, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má\nzabrániť podaniu dovolania. Jeho cieľom je naopak zabrániť svojvoľnému, úmyselne\nzavinenému zmareniu jeho vykonania a nie podaniu dovolania. Napokon úplne obvinený\nobchádza jeho druhú stránku, že jeho zaplatením sa na obvineného okamžite hľadí akoby\nodsúdený ani nebol.“\nSťažovateľ vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2014 uviedol najmä:\n„Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú na stranách\n11 a 14 svojej sťažnosti z ktorej je zrejmé, že v rozpore s uvedeným tvrdením Najvyššieho\nsúdu SR vo svojej sťažnosti nenapádal arbitrárnosť napadnutého uznesenia ako celku ale\narbitrárny a svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti\ndovolania, pričom tento svoj záver v sťažnosti aj podrobne a vecne odôvodnil. Najvyšší súd\nSR sa s touto námietkou sťažovateľa vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevysporiadal.\nNepravdivým je taktiež tvrdenie Najvyššieho súdu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti\ntvrdil, že možnosť (právo, pozn. sťažovateľa) generálneho prokurátora podať dovolanie je\nlen hypotetická. Sťažovateľ naopak vo svojej sťažnosti na strane 12 uviedol, že generálny\nprokurátor disponuje právom podávať mimoriadne opravné prostriedky, a to vrátane\ndovolania podaného či už v prospech alebo neprospech odsúdeného, pričom toto jeho\nprávo, a ani rovnosť strán trestného konania, nie sú nijako dotknuté dovolaním podaným\nzo strany sťažovateľa, prípadne jeho priaznivým vybavením zo strany dovolacieho súdu, tak\nako sa to snaží naznačiť Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Sťažovateľ\npreto ďalej na strane 12 svojej sťažnosti podotkol, že Najvyšší súd SR, ako súd dovolací,\nnemôže svojvoľne odmietnuť dovolanie sťažovateľa len z toho dôvodu, že sa na neho hľadí\nako na neodsúdeného, resp. hypoteticky uvažovať, či by v konaní, ktoré by nasledovalo po\n6\n\ntom, ako by došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku na základe dovolania podaného\nsťažovateľom, podal v jeho neprospech dovolanie generálny prokurátor. ...\nSťažovateľ na strane 13 svojej sťažnosti uviedol, že síce je pravdou, že po právnej\nstránke výkonom peňažného trestu nastávajú účinky na základe, ktorých sa má\nna odsúdeného hľadieť ako na neodsúdeného, avšak nie je tomu tak vždy, a už vôbec nie\nmateriálne. Ako príklad sťažovateľ uviedol skutočnosť, že jeho odsúdenie sa bude aj\npo zahľadení uvádzať v odpise z registra trestov, ktoré majú k dispozícii orgány činné\nv trestnom konaní, a ktorý sa nakoniec vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o\nurčitý druh povolaní alebo povolení. ...\nNie je nakoniec pravdivou ani argumentácia Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľ\nvo svojej sťažnosti tvrdil, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má\nzabrániť podaniu dovolania. Sťažovateľ na stránke 13 svojej sťažnosti uviedol len toľko, že v\nprávnom a demokratickom štáte je neprípustné, aby Najvyšší súd SR, ako súd dovolací,\nktorý je zároveň orgánom ochrany zákonnosti a ústavnosti, svojvoľnou a arbitrárnou\naplikáciou ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania implicitne podmieňoval\nvyužitie sťažovateľovho práva na podanie dovolania povinnosťou strpieť ujmu vo forme\npremeny miernejšieho trestu na trest prísnejší. Jediný záver, ktorý z arbitrárneho výkladu\npredmetných ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania podaného Najvyšším\nsúdom SR v napadnutom uznesení vyplýva je totiž taký, že odsúdený (v tomto prípade\nsťažovateľ) má právo podať dovolanie, resp. o jeho dovolaní môže Najvyšší súd SR\nrozhodnúť, len v prípade, ak svoj trest ešte nevykonal a nedošlo k jeho zahladeniu.\nNa základe takéhoto ústavne neprípustného výkladu predmetných ustanovení Trestného\nporiadku by následne bolo odňaté právo na preskúmanie odsudzujúceho rozsudku, ktorým\nbol porušený zákon, každému odsúdenému, o odvolaní ktorého bolo rozhodnuté bez ohľadu\nna jeho vlastné zavinenie až potom, ako svoj trest vykonal a bol mu zahladený, a to bez\nohľadu na druh trestu.“\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„I.\n\nZákladné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n7\n\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 porušené bolo.\nII.\n\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k.\n\n2 Tdo 16/2013 sa zrušuje.\nIII.\n\nsa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €,\n\nktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu\nJUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPredmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013­22\nz 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je\ndovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako\nneprípustné.\nVzhľadom na to, že k uvedenej problematike bolo potrebné zjednocujúce stanovisko,\nústavný súd ho prijal na zasadnutí pléna 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015,\nv ktorom vyslovil právnu vetu: Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý\ntento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť\nprávo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým\nneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo\nk obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty\na zmyslu základného práva na súdnu ochranu.\nSenát ústavného súdu pri posudzovaní právnej veci sťažovateľa preto vychádzal z už\nuvedených záverov.\n\n8\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a\naplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o\nľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O\narbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS\n12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n9\n\nPodľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu\nspoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí\npodmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí\nod páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa\nspoločnosťou.\nPodľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí\nobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený\nalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú\nzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť\nalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok\no tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.\nAk bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia\nslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti\nprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené\nustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania\npodľa § 371.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje\ninak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie\na) rozsudok a trestný rozkaz,\nb) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,\nc) uznesenie o zastavení trestného stíhania,\nd) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,\ne) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného,\nf) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,\ng) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,\n10\n\nh) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti\nrozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe\nriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzuje\nmožnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,\nzo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným\nrozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom najvyššieho súdu\nprezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu\ndovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie\npodmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu,\nže dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má\nbyť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie\na rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp.\nv niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom\npodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie\nje v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi\ndochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov\na okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať\ndovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku\nvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných\nstrán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj\nu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).\nNajvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol\npodať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia.\nTo by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,\na zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí\nakoby nebol odsúdený.\n11\n\nTakúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nLegalizujúcim\n\ndôvodom\n\ntakejto\n\nredukcie\n\nnemôže\n\nbyť\n\nargumentácia\n\nzaložená\n\nna rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.\nV danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNeprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,\nnemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení\nTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec\nprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.\nV tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,\nku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že odsudzujúcim\nrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na\npáchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na\nzáklade zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou\nneodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom\ntreba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie\ntakej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\nexistencia odsúdenia páchateľa.“\n\n12\n\nNa rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho\nnázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku\nzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,\nkeďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce\nrozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru\nplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa\nktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.\nInak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia\npáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou\nneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného\ntrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať\ndovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný\núčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným\nrozhodnutím.\nNajvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:\n„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav\nsvojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní\ndo zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie,\nktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych\nvzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým\nexistovala prekážka odsúdenia páchateľa.“\nÚstavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani\ns týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie\nodsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých\nnepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno\nobmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené\nodsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu\n13\n\nk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis\nz registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou\na predpokladom na plné\n\nuplatnenie subjektívnych práv páchateľa,\n\nnapr.\n\npráva\n\nna zamestnanie, a to v prípade práve v štátnej správe.\nÚstavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje\npáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ\nuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul\nna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola\npoškodenému priznaná už v trestnom konaní).\nNemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata\nvážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1\nTrestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý\nje naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným\nzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.\nOsobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných\nsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba\nskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný\nčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,\nnelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby\npáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že\npáchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu\npáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným\nzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne\nmenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).\n\n14\n\nÚčinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania\npostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych\nvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva\nna súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia\nneodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému\nprostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených\nprocesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť\ndo oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku\nvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným\nspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\nZo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013. V nadväznosti na to potom ústavný súd\nv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto\nuznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nIII.\nÚstavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné\nosobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradu\ntrov konania úspešnému sťažovateľovi.\n\n15\n\nUrčené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu\nna účet advokáta JUDr. Milana Fulca (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu\nprávneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie\na príprava zastúpenia z 30. júla 2013, spísanie sťažnosti z 30. júla 2013 a vyjadrenie\nz 1. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát\npo 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál po 7,81 €, teda 15,62 €, a za jeden úkon\nvykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €, preto trovy\nprávneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 417,18 € v zmysle vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to,\nže advokát sťažovateľa je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa\npredstavujú celkovú sumu 501,58 € s DPH. Vzhľadom na to, že sťažovateľ opakovane\nvyčíslil trovy konania len vo výške 322,73 € a žiadal priznať náhradu trov konania vo výške\n322,73 € s DPH, priznal mu ústavný súd náhradu trov konania len do uplatnenej\na vyčíslenej výšky.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.\nÚstavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch\núčastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné\nočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nVzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené\nvo výroku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. apríla 2015\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "užívacie právo", "príčinná súvislosť", "spoluvlastníctvo", "zahladenie odsúdenia", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody", "arbitrárnosť", "výklad (interpretácia)-reštriktívny"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Tdo/16/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7b65e513-5646-475a-b96a-cc4d696a4a16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 456/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 456/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.456.2015.1"}, {"guid": "ussr:c577eb0b-5681-4191-b156-04556ac53bf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2"}, {"guid": "ussr:a54c048d-7ed1-4f89-8fa5-789eb31b20d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 113/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2015 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.113.2015.2"}, {"guid": "ussr:ab0d48c4-d91a-4809-9ee1-8f1c2377040c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.114.2015.2"}, {"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:f1829773-3462-45aa-940a-a22130289829", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 679/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 679/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1829773-3462-45aa-940a-a22130289829"}, {"guid": "ussr:0f13cf4d-afd4-4be1-a24f-ecee28fbb839", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 308/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 308/2014 z 6. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-06", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f13cf4d-afd4-4be1-a24f-ecee28fbb839"}]}