{"guid": "ussr:5916ea17-1fc0-4976-b85e-d315b57a0b32", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.490.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 490/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 490/2015 z 20. 8. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. augusta 2015, sp. zn. II. ÚS 490/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.490.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-08-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "nazov": "čl. 144 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-144.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-144"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 144 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-144", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5916ea17-1fc0-4976-b85e-d315b57a0b32", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.490.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.490.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.490.2015.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 490/2015­28\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)\na zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\nMgr. Dušanom Oravcom, Laurinská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2\na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 6 Co 471/2012, 6 Co 472/2012 zo 17. júna 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako neprípustnú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta\n2013 faxom a 20. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144\nods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 471/2012, 6 Co 472/2012 zo 17. júna 2013 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť\n(ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej\nlen „okresný súd“) domáhala voči sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 2 414,09 €\ns príslušenstvom. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 21 C 14/2006 z 20. septembra\n2012 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 379,24 € s 6 %\núrokom z omeškania od 31. januára 2007 do zaplatenia, sumu 977,63 € s 6 % úrokom\nz omeškania od 31. januára 2007 do zaplatenia a sumu 1 057,22 € s 6 % úrokom\nz omeškania od 31. januára 2007 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom zo 17. júna 2013 tak, že rozsudok okresného súdu\nv napadnutej časti potvrdil. Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil aj uznesenie\nokresného súdu z 20. septembra 2012, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť\nsúdny poplatok za odvolanie.\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „z procesnej opatrnosti podal voči Rozsudku KS\nBA dovolanie, v ktorom namieta odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku]“.\nSťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutkovo relevantné skutočnosti, pričom uvádza,\nže zmluvu o výkone správy č. 98/0187 (ďalej len „zmluva o výkone správy“) uzavreli 1.\ndecembra 1998 právny predchodca navrhovateľa a jediný vlastník bytového domu – hlavné\nmesto Slovenskej republiky Bratislava, mestská časť Staré Mesto. Neskorší nadobúdatelia\nbytov a nebytových priestorov v bytovom dome vstúpili do záväzkového vzťahu s právnym\npredchodcom navrhovateľa.\n\n2\n\nSťažovateľ sa stal originárnym spôsobom vlastníkom nehnuteľností v bytovom dome\n21. decembra 2002 na základe zmluvy o vstavbe V­1136, 1139/99 z 15. marca 2000\na kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odboru životného prostredia,\nč. ŽP­16271/2001­Ja/281/H z 21. decembra 2002, pričom kolaudačným rozhodnutím\nč. SUI­2003/00075­K/2/Km zo 14. februára 2003 bola vykonaná zmena v užívaní bytových\npriestorov č. 10 a č. 11 na nebytové priestory.\nSťažovateľ uvádza svoj právny názor, podľa ktorého „na základe Zmluvy o vstavbe\nnemal žiadnu zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone\nsprávy a v tomto prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok\nsi zabezpečí vykonávanie správy domu“.\nPo neúspešných rokovaniach s právnym predchodcom navrhovateľa o podmienkach\npristúpenia sťažovateľa k zmluve o výkone správy sťažovateľ uzatvoril zmluvu o výkone\nsprávy s obchodnou spoločnosťou\nspoločnosť\n\n(v súčasnosti obchodná\n, pozn.; ďalej len „\n\npredchodca navrhovateľa a\nže\n\n“). Právny\n\nsa na rokovaní 22. marca 2005 ústne dohodli,\n\nbude vykonávať správu objektu v bytovom dome prostredníctvom\n\nprávneho predchodcu navrhovateľa.\nPrávny predchodca navrhovateľa, resp. aj navrhovateľ, prijímal finančné prostriedky\nod\n\nvo výške plnení spojených s užívaním bytu a nebytových priestorov\n\nbez odmeny za výkon správy. Odmenu za výkon správy sťažovateľ odmietol uhrádzať\nz dôvodu, že medzi ním a právnym predchodcom navrhovateľa nevznikol zmluvný vzťah.\nSťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok neodôvodnil riadne, keďže sa\nnevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou. V tejto súvislosti uvádza:\n„1. Sťažovateľ v odvolaní namietal, že akceptovaním argumentácie prvostupňového\nsúdu, že odporcu zaväzuje Zmluva o výkone správy, odporca zotrváva na tom, že by bolo\n\n3\n\nporušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo nemal možnosť o tejto zmluve hlasovať a ďalej\nsa domáhať svojich práv podľa vtedy platného § 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.;\n2. Výkladom Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bola sťažovateľovi\nodňatá možnosť dovolávať sa svojich práv podľa § 14 Zákona o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov a domáhať sa svojich práv na súde;\n3. Krajský súd v Bratislave, ako aj súd prvého stupňa právnu normu síce\ninterpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval;\n4. Nedostatočné odôvodnenie v namietaných odvolacích dôvodoch sťažovateľa,\nže (i) Zmluva o výkone správy je spotrebiteľská zmluva, a (ii) započítanie platieb\nnavrhovateľom je správne.“\nK argumentu v bode 1 sťažovateľ uvádza, že zmluva o výkone správy bola uzavretá\n1. decembra 1998 a on sa vlastníkom bytu č. 9, č. 10 a č. 11 stal až 21. decembra 2002.\n„Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nikdy nemal možnosť hlasovať o Zmluve\no výkone správy, v čase jej uzavretia nebol vlastníkom žiadnych bytov ani nebytových\npriestorov v dome, a preto nemohol ani využiť právo prehlasovaného vlastníka podľa § 14\nZákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a obrátiť sa na súd, aby vo veci\nrozhodol.\nKrajský súd v Bratislave sa uvedenou námietkou sťažovateľa nezaoberal, takýto\nspôsob odôvodnenia rozsudkov zapríčiňuje ich nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, čím bola\nsťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“\nK argumentu v bode 2 sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu (nález\nsp. zn. II. ÚS 31/04) a uvádza:\n„Krajský súd v Bratislave Rozsudkom KS BA aj napriek neexistencii právnej úpravy\ndeklaroval, že právny vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľom vznikol a Zmluva o výkone\nsprávy sťažovateľa zaväzuje. V dôsledku výkladu základu zákona bola sťažovateľovi odňatá\nmožnosť uplatniť si svoje práva na súde dané § 14 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov.\n\n4\n\nSťažovateľ sa domnieva, že v dôsledku výkladu Zákona o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov uvedeného v odôvodnení Rozsudku KS BA bolo obmedzené jeho\nzákladné právo, pretože predmetný výklad právneho predpisu negarantoval právo\nsťažovateľa uplatňovať si právo dané zákonom.“\nK argumentu v bode 3 sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v predmetnej veci\naplikoval § 6 ods. 3 a 4 a § 8a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), hoci v rozhodnom období – v čase\nnadobudnutia predmetných nehnuteľností, resp. uzatvorenia zmluvy o výkone správy\ns\n\n– tieto ustanovenia neexistovali.\n„Z uvedeného je zrejmé, že nárok bol navrhovateľovi priznaný aplikáciou ustanovení\n\nprávnych noriem, ktoré neboli účinné v rozhodnom čase, v dôsledku čoho bolo porušené\nsťažovateľovo právo na spravodlivý proces a Rozhodnutie KS BA je nepreskúmateľné pre\nnedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov.\nSťažovateľ má za to, že právne závery Krajského súdu v Bratislave, že napriek\nneexistencii právnej úpravy ani právneho úkonu sťažovateľa (pristúpenie k Zmluve o výkone\nsprávy bola dané neskorším zákonom ) (i) Zmluva o výkone správy zaväzuje sťažovateľa\na právny vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľom vznikol, (ii) na správu domu mohla byť\nuzatvorená zmluva len s jedným správcom, nemajú opodstatnenie v Zákone o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov, (iii) Zmluva o výkone správy, ktorú sťažovateľ uzatvoril\nso spoločnosťou\n\n, je neplatným právnym úkonom v zmysle § 6 ods. 4\n\nzák. č. 182/1993 Z. z. a takýto postup Krajského súdu v Bratislave zakladá arbitrárnosť.\nSťažovateľ má za to, že vyššie uvedené právne závery Krajského súdu v Bratislave nie\nsú v súlade s relevantnou právnou normou a výklad Zákona o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov nie je ústavne konformný, pretože ako už bolo uvedené negarantuje\nsťažovateľovi jeho zákonné právo dané zákonom domáhať sa svojho práva na súde\na skutočnosť, že právny vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľom nevznikol nevyplýval\nzo žiadneho ustanovenia zákona.\nV neposlednom rade je sťažovateľ toho názoru, že nedostatočne vyložená\na zdôvodnená právna argumentácia (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne\n5\n\nnormy) vedú k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti Rozsudku KS BA, čo je však v rozpore\nnielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého\nprocesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...\nSťažovateľ má za to, že v dôsledku vyššie uvedeného mu bola odňatá možnosť konať\npred súdom, nepresvedčivosť Rozhodnutia KS BA je v rozpore so zásadami spravodlivého\nprocesu, výklad zákona bol v rozpore s čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a Rozhodnutie KS BA je z uvedených dôvodov arbitrárne.“\nK argumentu v bode 4 sťažovateľ poukazuje na to, že konajúci súd má povinnosť\nriadne odôvodniť svoje rozhodnutie, pričom ďalej uvádza:\n„Pokiaľ Krajský súd v Bratislave bez ďalšieho odôvodnenia, aj napriek argumentácii\nsťažovateľa, konštatoval, že (i) sa stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého\nrozsudku, pokiaľ ide o platby žalovaného a ich započítanie na jeho jednotlivé nedoplatky,\n(ii) Zmluva o výkone správy nie je spotrebiteľskou, bolo tým porušené právo sťažovateľa na\nspravodlivé súdne konanie.“\nSťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti zhrnul svoju argumentáciu, pričom namieta, že mu\nkrajský súd napadnutým rozsudkom odňal možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti\nuvádza:\n„Sťažovateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom najmä v tom, že Krajský súd\nv Bratislave sa nezaoberal jeho vyššie uvedenou argumentáciou v odvolaní. Právo na súdnu\nochranu nepochybne zahŕňa i právo účastníka konania, aby sa súd vyporiadal s jeho\nargumentáciou po právnej i skutkovej stránke. Pokiaľ tak Krajský súd v Bratislave\nnepostupoval, došlo i týmto spôsobom k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu\na Krajský súd v Bratislave postupoval spôsobom zakázaným v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nSťažovateľ sa domnieva, že neúplnosť, nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia a hlavne nepresvedčivosť Rozsudku KS BA je v rozpore nielen s požadovaným\núčelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru...\n6\n\nZa najzávažnejší spôsob odňatia možnosti konať pred súdom sťažovateľ považuje\nskutočnosť, že v dôsledku výkladu zákona, bola sťažovateľovi odňatá možnosť uplatniť\nsi svoje práva na súde, výklad zákona teda porušil jeho základné práva.\nNapriek neexistencii zákonnej úpravy v dôsledku aplikácie neúčinnej právnej úpravy\nje Rozhodnutie KS BA arbitrárne a nepreskúmateľné.\nZa najzávažnejší spôsob odňatia možnosti konať pred súdom považuje sťažovateľ\narbitrárne posúdenie skutočnosti, že právny vzťah aj napriek neexistencii zákonnej úpravy\nmedzi navrhovateľom a sťažovateľom vznikol, určenie neplatnosti právneho úkonu\nsťažovateľa, ako aj samotné priznanie nároku navrhovateľovi v rozpore so základnými\nprocesnými normami pojednávajúcimi o aktívnej legitimácii, pričom Krajský súd\nv Bratislave opomenul práva sťažovateľa ako spotrebiteľa, pričom je zrejmé, že uvedené\nskutočnosti boli základom priznania nároku navrhovateľovi.\nAko už sťažovateľ uviedol, Rozsudok KS BA je arbitrárny, pretože odôvodnenie\nRozsudku KS BA nemá opodstatnenie v zákone.“\nSťažovateľ následne v sťažnosti poukazuje na ďalšie dôvody, ktoré podľa neho\nspôsobujú, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, pričom uvádza štyri\nskutočnosti:\n„a. Aktívna legitimácia navrhovateľa.\nb. Sťažovateľa zaväzuje Zmluva o výkone správy z 01. 12. 1998, keď nadobudol\nvlastníctvo až po jej uzatvorení a to na základe Zmluvy o vstavbe.\nc. V čase nadobudnutia vlastníctva odporcu k predmetným priestorom Zákon\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov stanovoval v § 6 ods. 1 možnosť dohodnúť len\njednu z foriem správy domu.\nd. Zmluva o výkone správy je spotrebiteľská zmluva.“\nV súvislosti s aktívnou legitimáciou navrhovateľa v napadnutom konaní poukazuje\nsťažovateľ na obsah zmluvy o výkone správy, ktorú uzavrel právny predchodca\nnavrhovateľa, a zároveň poukazuje na zákon č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov\n7\n\na nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. V týchto súvislostiach sťažovateľ\ntakto argumentuje:\n«Navrhovateľ si odvodzuje svoje práva zo Zmluvy o výkone správy, ku ktorej\nsťažovateľ nikdy nepristúpil, nikdy nebola prejavená jeho vôľa spočívajúca v uzatvorení\npredmetnej zmluvy a zo zákona uzatvorenie predmetnej zmluvy nevyplývalo, a preto\nsťažovateľovi z nej ani nevyplývajú žiadne povinnosti.\nNa základe zmluvy o predaji podniku navrhovateľ ako správca vstúpil do všetkých\ndoterajších práv a povinností právneho predchodcu navrhovateľa vyplývajúcich\nz predmetnej Zmluvy o výkone správy a stal sa tak správcom bytového domu.\nNakoľko právny predchodca navrhovateľa nemal Zmluvou o výkone správy dané\noprávnenie na zastupovanie spoluvlastníkov pri vymáhaní plnení spojených s užívaním\nbytov a nebytových priestorov, nemohol ani platne previesť na navrhovateľa viac práv ako\nsám mal, preto sťažovateľ spolu s dôvodom, že nemal platne uzatvorenú Zmluvu o výkone\nsprávy a táto skutočnosť nevyplývala ani zo zákona, má za to, že navrhovateľ nemal aktívnu\nlegitimáciu v predmetnom konaní.\nK otázke aktívnej legitimácie navrhovateľa si ďalej sťažovateľ dovoľuje uviesť, že dňa\n1. júla 2007 nadobudla účinnosť novela Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov\nvo forme zákona č. 268/2007 Z. z..., ktorá výrazne zmenila spôsob zastupovania vlastníkov\nsprávcom z nepriamej formy (tzv. náhradníctvo) na priamu formu zastúpenia.\nPodľa novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2007 v zmysle Novely 286/2007 mal\nsprávca v konaní vystupovať už ako priamy zástupca vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti.\nSprávca od 1. júla 2007 už nemá aktívnu legitimáciu na vymáhanie pohľadávok vlastníkov\nvo vlastnom mene, ale len v mene všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v\ndome.\nV odbornej literatúre k tomu Valachovič uvádza, že: „v prípade, ak je napr.\nv bytovom dome 100 vlastníkov, účastníkmi konania sú všetci títo vlastníci, za ktorých\nsprávca koná ako ich zákonný zástupca podľa ust. § 8a ods. 1 a 2 Zákona o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov.“\nPodľa novej právnej úpravy, aktívnu legitimáciu v súdnych konaniach o vymáhanie\npohľadávok majú len všetci vlastníci bytov, čím Krajský súd v Bratislave nezobral túto\n8\n\nskutočnosť do úvahy a v rozpore s platným právnym predpisom potvrdil účastníctvo v spore\nnavrhovateľovi.\nNakoľko správca je vždy iba, či už priamym alebo nepriamym, zástupcom vlastníkov,\na preto záver, že správca môže zastupovať vlastníkov vždy, a to dokonca aj v rozpore\nso Zmluvou o výkone správy, predstavuje svojvoľný výklad právnych predpisov.\nPodľa názoru sťažovateľa nesprávna aplikácia právnej normy, ustanovení Zákona\no vlastníctve bytov a nebytových priestorov je v príkrom rozpore so zásadami zakotvenými\nv čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»\nK otázke záväznosti zmluvy o výkone správy aj pre sťažovateľa, ktorý nadobudol\npredmetné nehnuteľnosti v bytovom dome na základe zmluvy o vstavbe, sťažovateľ uvádza:\n«Sťažovateľ je toho názoru, že navrhovateľ si mohol uplatniť svoje nároky len\nna základe príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich bezdôvodné\nobohatenie, ktoré však majú svoje vlastné špecifiká.\nRovnaký právny názor zaujal v Uznesení zo dňa 25. mája 2010, sp. zn.\n14 Co 99/2009, aj Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudok okresného súdu v napadnutej\nvyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nUvedený súdny spor vychádzal z podobných skutkových základov ako v predmetnom\nsúdnom konaní. Krajský súd v Bratislave zaujal stanovisko, že: „zo zmluvy o vstavbe bytu\nvyplýval pre žalovanú záväzok pristúpiť k Zmluve o výkone správu ihneď po kolaudácii bytu,\nt. j., do budúcna. Z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalovaná\npo právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia urobila vyhlásenie o pristúpení k Zmluve\no výkone správy. Dospel preto k záveru, že ak nie je v konaní preukázaný základ sporu\n(existencia zmluvného vzťahu o výkone správy medzi účastníkmi konania), nie je možné\nz neho uplatňovať žalované nároky. Do úvahy prichádza len bezdôvodné obohatenie\nna strane žalovanej.“\nTaktiež sa s týmto názorom stotožnil v Rozhodnutí zo dňa 6. marca 2008, sp. zn.\n7 Co 103/2007, Krajský súd v Nitre, keď v obdobnej veci uviedol, že: „po právnej stránke\nuvedený vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou treba posúdiť ako bezdôvodné\nobohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodne sa obohatí\naj ten za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.“ Predmetom sporu v tejto veci bola\n9\n\núhrada pohľadávky za služby spojené so správou bytového domu, ktorú zabezpečovala\nnavrhovateľka aj pre tých vlastníkov bytov, ktorí Zmluvu o výkone správy nepodpísali.\nNa základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že závery Krajského súdu\nv Bratislave ohľadom základu nároku sú arbitrárne, nakoľko nebola braná do úvahy\ntá skutočnosť, že Zmluva o výkone správy medzi navrhovateľom a sťažovateľom nebola\nnikdy uzatvorená, t. j. nikdy neexistoval medzi účastníkmi konania zmluvný vzťah, ktorý by\nbol základom sporu a sťažovateľ nijakým spôsobom k uvedenej Zmluve o výkone správy\nnepristúpil.\nZistenia a právne názory porušiteľa obsiahnuté v odôvodnení Rozsudku KS BA,\nako už bolo uvedené, odporujú zákonu a princípu ústavnosti výkladu zákonov, podľa názoru\nsťažovateľa princíp ústavnosti aplikácie zákona bol porušený aj pri posúdení vzniku nároku\nnavrhovateľa na odmenu za správu a jeho právne odôvodnenie.»\nK právnemu záveru konajúcich súdov, že zmluva o výkone správy, ktorú uzatvoril\nsťažovateľ s\n\n, je podľa § 6 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. neplatná, keďže\n\npodľa § 6 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. možno dohodnúť len jednu z foriem správy domu,\nsťažovateľ uvádza:\n„Zákon o bytoch a nebytových priestorov účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho\npráva odporcu k bytu č. 9 a nebytovým priestorom č. 10 a č. 11 síce stanovuje, že na správu\ndomu môže byť dohodnutá len jedna z foriem správy, avšak nezakazuje, aby správa bola\nvykonávaná na základe viacerých zmlúv o výkone správy, prostredníctvom viacerých\nsprávcov.\nV zmysle uvedeného, si sťažovateľ vzhľadom na dlhodobú nespokojnosť so spôsobom\nvýkonu správy bytového domu navrhovateľom, resp. jeho právnym predchodcom, zabezpečil\nvýkon správy treťou spoločnosťou, spoločnosťou\n\nSťažovateľ tejto\n\nsprávcovskej spoločnosti riadne uhrádzal príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv,\núhrady za plnenia a odmenu za správu. Z vykonaného dokazovania je nepochybné,\nže navrhovateľ uvedenú skutočnosť akceptoval.\nZistenia a právne názory porušiteľa obsiahnuté v odôvodnení Rozsudku KS BA,\nako už bolo uvedené, odporujú zákonu a princípu ústavnosti výkladu zákonov.\n10\n\nPodľa názoru sťažovateľa došlo aj v tomto prípade Rozsudkom KS BA k porušeniu\nústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ale aj čl. 6 Dohovoru..., v danom prípade spôsobom, pre ktorý možno\nhodnotiť toto konanie, ako konanie arbitrárne, konanie nerešpektujúce hmotné práva\na ignorujúce skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania.“\nK právnemu názoru, že zmluva o výkone správy je spotrebiteľská zmluva, sťažovateľ\npoukazuje na to, že v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka navrhovateľ vystupuje v pozícii\ndodávateľa a sťažovateľ spĺňa všetky zákonné znaky definície spotrebiteľa. Uvádza tiež\njudikatúru všeobecných súdov – napr. uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 140/2010­67\nz 30. apríla 2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 125/2009, z ktorých\nvyplýva právny záver, že zmluvy o výkone správy sú spotrebiteľskými zmluvami. Následne\npoukazuje na § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a tiež na rozhodnutie Súdneho dvora\nEurópskej únie vo veci C­488/11 Asbeek Brusse a de Man Garabito, ako aj na ďalšie\nskutočnosti, ktoré vyplývajú z toho, že zmluva o výkone správy je spotrebiteľskou zmluvou.\n„Bytové veci nie sú vyňaté z ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok. Krajský\nsúd v Bratislave ex offo nebral do úvahy práva sťažovateľa ako spotrebiteľa a nekalú\npovahu nároku navrhovateľa na odmenu za správu.\nSťažovateľ sa ako vlastník bytu a nebytových priestorov viackrát pokúšal dohodnúť\ns právnym predchodcom navrhovateľa na správe bytu a nebytových priestorov a súvisiacich\nspoločných častí a zariadení domu. Sťažovateľ právneho predchodcu navrhovateľa viackrát\nvyzval na rokovanie o Zmluve o výkone správy, pričom tento ignoroval výzvy sťažovateľa\npo dobu dlhšiu ako niekoľko rokov. Sťažovateľ zaslal navrhovateľovi návrh znenia Zmluvy\no výkone správy, ktorý právny predchodca navrhovateľa ignoroval a na výzvy sťažovateľa\nžiadnym spôsobom nereagoval.\nV dôsledku uvedeného správania zo strany právneho predchodcu navrhovateľa,\nsťažovateľ nemal možnosť zmeniť obsah zmluvných podmienok, ktoré mu boli zaslané\nprávnym predchodcom navrhovateľom napriek tomu, že viackrát prejavil vôľu prerokovať\ns právnym predchodcom navrhovateľa obsah Zmluvy o výkone správy.\n\n11\n\nNa základe uvedeného je možné vyvodiť záver, že Zmluva o výkone správy,\nsa nepovažuje medzi sťažovateľom a navrhovateľom za individuálne dojednanú, nakoľko\nsťažovateľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť jej obsah. Rozhodnutie, ktorým\nprvostupňový súd dospel k záveru, že sťažovateľa zaväzuje Zmluva o výkone správy,\nspôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nsťažovateľa, čím sa prieči ust. Občianskeho zákonníka o neprijateľných podmienkach\na bráni sťažovateľovi v uplatnení práv na ochranu spotrebiteľa.\nV zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave nebral do úvahy\nochranu sťažovateľa ako spotrebiteľa, pričom mal ex offo skúmať nekalosť nároku\nnavrhovateľa na odmenu za správu a zákon v prípade sťažovateľa ako spotrebiteľa nebol\nex offo zo strany Krajského súdu v Bratislave aplikovaný.\nPodľa názoru sťažovateľa došlo Rozsudkom KS BA k porušeniu ústavného práva\nsťažovateľa na spravodlivý proces zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ale aj čl. 6\nDohovoru..., v danom prípade spôsobom, pre ktorý možno hodnotiť toto konanie,\nako konanie arbitrárne, konanie nerešpektujúce hmotné práva a ignorujúce skutkové\nzistenia vyplývajúce z dokazovania.“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Krajský súd v Bratislave, rozsudkom č. k. 6 Co 471/12­492, 6 Co 472/12\nzo dňa 17. 06. 2013 porušil právo sťažovateľa... zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky...\n... porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v článku 144 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\n... postupoval spôsobom zakázaným v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n... porušil zásadu spravodlivého procesu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 471/12­492, 6 Co 472/12 zo dňa\n17. 06. 2013 sa týmto ruší a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi náklady právneho\nzastúpenia v sume 218,12 EUR na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti rozhodnutia.“\n12\n\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy,\nako aj porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 6 Co 471/2012, 6 Co 472/2012 zo 17. júna 2013. Základom jeho argumentácie\nje tvrdenie, že krajský súd mu napadnutým rozsudkom odňal možnosť konať pred súdom.\nPoukazuje predovšetkým na právny záver konajúcich súdov, že zmluva o výkone správy\n\n13\n\nje pre neho záväzná. Tento právny záver má za následok, že sťažovateľ nemal možnosť\no tejto zmluve hlasovať a domáhať sa svojich práv na súde na základe § 14 zákona\nč. 182/1993 Z. z. Krajský súd mu tiež odňal možnosť konať pred súdom tým,\nže sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, v ktorej tvrdil, že zmluva\no výkone správy je spotrebiteľská zmluva, a v ktorej namietal započítanie platieb\nnavrhovateľom. Na túto argumentáciu sťažovateľ nadviazal ďalšiu argumentáciu, v rámci\nktorej tvrdí, že krajský súd postupoval arbitrárne – a to v súvislosti s posúdením aktívnej\nvecnej legitimácie navrhovateľa, záväznosti zmluvy o výkone správy, výkladu a aplikácie\n§ 6 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a posúdenia zmluvy o výkone správy ako spotrebiteľskej\nzmluvy.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré\nzakladá na dovolacom dôvode uvedenom v § 237 písm. f) Občianskom súdnom poriadku,\nt. j. tvrdí, že mu postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom bola odňatá možnosť\nkonať\n\npred\n\nsúdom.\n\nDovolacia\n\nargumentácia\n\nsťažovateľa\n\nje\n\ntakmer\n\nidentická\n\ns argumentáciou, ktorú uvádza vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\nZo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v konaní o dovolaní sťažovateľa rozhodol\nokresný súd uznesením č. k. 21 C 14/2006­553 zo 7. októbra 2013 tak, že toto\nkonanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Proti tomuto uzneseniu podal\nsťažovateľ odvolanie s tým, že spis okresného súdu bol predložený 27. novembra 2013\nkrajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vrátil vec okresnému súdu prípisom\nč. k. 3 Co 648/2013­568 z 24. júna 2015 ako nedôvodne predložený. V tomto prípise\nuviedol:\n«Odvolací súd vracia spis súdu prvého stupňa ako nedôvodné predložený, nakoľko\nz obsahu podaného „odvolania“ a k nemu pripojeného platobného príkazu (č. l. 561)\nvyplýva, že dovolateľ (odporca) súdny poplatok za dovolanie zaplatil v lehote na podanie\nodvolania voči uzneseniu o zastavení konania, čo zakladá zo strany prvostupňového súdu\npovinnosť na postup podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb... a podanie založené na č. l. 555\noznačené ako odvolanie odporcu voči uzneseniu o zastavení konania nie je podľa svojho\n14\n\nobsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) opravným prostriedkom, ale žiadosťou o vrátenie uhradeného\nsúdneho poplatku.\nOdporca, aj napriek tomu, že si bol vedomý skutočnosti, že zaplatenie súdneho\npoplatku v lehote na podanie odvolania je podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb... bez\nďalšieho dôvodom na zrušenie uznesenia o zastavení konania (prvostupňovým súdom),\nv podaní označenom ako odvolanie voči uzneseniu zo dňa 7. 10. 2013 (č. l. 553) namietal,\nže má za to, že poplatková povinnosť za podané dovolanie mu s poukazom na osobné\noslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. nevznikla\na žiadal, aby uznesenie o zastavení konania bolo zrušené a aby odporcovi bolo priznané\nprávo na vrátenie uhradeného súdneho poplatku vo výške 289,­ eur. Súd prvého stupňa mal\npreto postupovať v zmysle § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. a uznesenie o zastavení konania\nzrušiť a s poukazom na podanie odporcu založené na č. l. 555 označené ako odvolanie,\nktoré je podľa jeho obsahu žiadosťou o vrátenie zaplateného súdneho poplatku, mal zároveň\nrozhodnúť o tejto žiadosti.\nPretože uvedené nedostatky v postupe súdu prvého stupňa odvolací súd\naj s poukazom na zásadu dvojinštančnosti konania zhojiť nemôže, musel predložený spis\nvrátiť ako nedôvodné predložený s tým, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom\npostupe podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. rozhodnúť o zrušení uznesenia z č. l. 553\na súčasne o podaní odporcu založenom na č. l. 555, ktoré, ako už bolo uvedené, je podľa\nobsahu žiadosťou o vrátenie súdneho poplatku, a nie odvolaním. Vzhľadom na zákonom\nč. 71/1992 Zb. stanovenú prekluzívnu lehotu na vrátenie súdneho poplatku (§ 13 ods. 3)\nbude potrebné o žiadosti odporcu rozhodnúť ešte pred predložením veci dovolaciemu súdu\nna rozhodnutie o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n17. júna 2013, č. k. 6 Co/471/2012­492, 6 Co/472/2012.»\nKrajský súd ako odvolací súd prípisom z 24. júna 2015 vybavil odvolanie sťažovateľa\nbez rozhodnutia. V tomto prípise vyslovil právny názor, podľa ktorého okresný súd bude po\nvrátení veci povinný zrušiť uznesenie zo 7. októbra 2013 o zastavení konania o dovolaní\nsťažovateľa, bude povinný rozhodnúť o podaní sťažovateľa, ktoré krajský súd posúdil ako\nžiadosť o vrátenie súdneho poplatku, a následne bude jeho povinnosťou predložiť vec\n15\n\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní\nsťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zo 17. júna 2013.\n\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru\n(m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných\nprávnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo\nslobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných\npredpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,\nale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala\nza následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali všeobecný\nsúd aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok\nnápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má\nsťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých\nprípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho\nzákladných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).\nV okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne\nrozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a\nústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty\nústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí\nv tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci\nsťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie\nsťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom\nprostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň\npoukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,\nI. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti\npo rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu\n\n16\n\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne\nokolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania\ndovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,\nže by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu\ndovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č.\n31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,\nsťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).\nAk by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť\ndo rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie\ndovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup,\naký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností\nústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je\nopodstatnené.\nVzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne\nnezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol\nako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. augusta 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-vyčerpanie prostriedkov nápravy", "byt-správa bytu", "dovolanie-dovolacie konanie", "konanie pred ústavným súdom-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e126176c-71c7-4b3e-8047-3cf1e9455d49", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e126176c-71c7-4b3e-8047-3cf1e9455d49"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:6655553a-1635-4bae-b878-4d96121840c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 177/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 177/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 566, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6655553a-1635-4bae-b878-4d96121840c6"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:581601b0-d2b7-40a8-a74a-321007edceba", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 21/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 21/02 z 19. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-19", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:581601b0-d2b7-40a8-a74a-321007edceba"}, {"guid": "c562df83-2a93-4d43-8b0a-915b566e0363:61f35682-c504-4bf3-8482-e4a6d578e36f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1012896923.3", "spisova_znacka": "6Co/471/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/471/2012 z 16. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-16", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1012896923.3"}, {"guid": "cf1f9355-6015-4d9d-acfb-3d79a076a16f:452b1e9a-7f7e-4ed6-a452-fc57a5323291", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2010:1106227785.1", "spisova_znacka": "14Co/99/2009", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/99/2009 z 24. 5. 2010", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2010-05-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2010:1106227785.1"}], "citovane_v": [{"guid": "2fba1b1b-73f8-4ed2-828c-859bbfb64e7d:edd3b1f3-4201-4167-ade3-94833fc42995", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6718204383.2", "spisova_znacka": "14Co/97/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/97/2019 z 15. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-07-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6718204383.2"}, {"guid": "2fba1b1b-73f8-4ed2-828c-859bbfb64e7d:ceb9e29d-2c59-4587-851b-928a5c88cb1e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6718204383.2", "spisova_znacka": "14Co/97/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/97/2019 z 15. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-07-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6718204383.2"}, {"guid": "12d25187-041d-4c1f-988f-0bceb32d7726:a3dd0d2b-80e5-4205-8fff-38326092bd3c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6718203652.1", "spisova_znacka": "14Co/88/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/88/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6718203652.1"}, {"guid": "12d25187-041d-4c1f-988f-0bceb32d7726:f79d75dd-037b-4a16-8dd5-d42c2d8fcce7", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6718203652.1", "spisova_znacka": "14Co/88/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/88/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6718203652.1"}]}