{"guid": "ussr:9e237822-1f77-4ffc-a204-00d0aa88c919", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2015 z 22. 1. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2015, sp. zn. II. ÚS 43/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-01-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "nazov": "čl. 41 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9e237822-1f77-4ffc-a204-00d0aa88c919", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.43.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 43/2015­13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného\nAdvokátskou kanceláriou Škamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou\nprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie\nsvojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.\n25 P 272/2012 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014 a postupom Krajského súdu\nv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkom\nz 24. júna 2014, a takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n4. septembra 2014 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou\nŠkamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta\nMgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19\nods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014\na postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkom z 24. júna 2014.\nZo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého\ndieťaťa) bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o úpravu styku\ns maloletým synom (ďalej aj „maloletý“), v ktorom sa domáhal zmeny rozsudku okresného\nsúdu č. k. 25 C 153/2008­191 zo 17. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu\nč. k. 5 Co 211/2010­213 zo 6. júla 2010 v časti o zákaze styku otca s maloletým. Sťažovateľ\nžiadal, aby mu bol umožnený styk s maloletým synom prostredníctvom softvéru Skype\nkaždú sobotu v čase od 16.00 h do 18.00 h a každú nedeľu v mesiaci júl v čase od 15.00 h\ndo 17.00 h za prítomnosti starej matky\n\n, ktorej je maloletý zverený\n\ndo náhradnej osobnej starostlivosti. Svoj návrh odôvodnil zmenou pomerov, na preukázanie\nktorej navrhol „vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či je stretávanie sa\nmaloletého so sťažovateľom v záujme maloletého a či jeho negatívny vzťah k sťažovateľovi\n\n2\n\nv čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV z 17. 2. 2010 bol ovplyvnený\nv dôsledku zámerného pôsobenia starej matky a či sa stará matka pridŕža odporúčania\nsúdneho znalca v tom smere, že je namieste informovať maloletého o sťažovateľovi v tom\nzáujme, aby sa tento slobodne a bez akéhokoľvek ovplyvňovania sám mohol rozhodnúť, či sa\nchce alebo nechce stretávať so sťažovateľom.“. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.\nKrajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu,\ns ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení naň poukázal.\nSťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že\nsúdy nevykonali ním navrhované znalecké dokazovanie ani ďalšie dokazovanie nevyhnutné\nna spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci. Sťažovateľ tvrdí, že „iba vykonaním\nnavrhnutého znaleckého dokazovania mohol navrhovateľ preukázať svoje tvrdenia uvedené\nv návrhu na úpravu styku s maloletým a jedine znalecký posudok vypracovaný nezávislým\nznalcom mohol objektívne posúdiť možnosť obnovenia styku medzi sťažovateľom\na maloletým za súčasných okolností“.\nZákaz styku s maloletým podľa sťažovateľa „predstavuje vzhľadom na intenzitu tohto\nzákazu a na dĺžku jeho trvania porušenie základných práv sťažovateľa na ochranu\na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa a na starostlivosť o maloletého\na o jeho výchovu zaručených Ústavou a Dohovorom“. Dôvody trvania zákazu styku, ktoré\nuviedol v rozhodnutí okresný súd a krajský súd, považuje sťažovateľ za nedostatočné\na poukazuje na to, že „sa nedopustil voči svojmu synovi žiadneho konania, ktoré\nby odôvodňovalo zákaz jeho styku s ním“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že súdy\nmali pri rozhodovaní postupovať v zmysle princípu proporcionality, a namieta, že „Súdy\nrozhodli o pokračovaní zákazu styku maloletého so sťažovateľom bez tohto, aby dbali na\nochranu základných práv sťažovateľa.“.\nNa základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n3\n\n„1. Základné právo\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012\na v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod 11 Cop 156/2014 porušené boli.\n2. Základné právo\n\npodľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012­209 z 6. 2. 2014 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014­231 z 24. júna 2014\nporušené boli.\n3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012­209 z 6. 2. 2014\na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014­231 z 24. júna 2014\nzrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n4.\n\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie\n\nčlánku 19 ods. 2 a článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a Článku 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 50 000 EUR (slovom päťdesiattisíc\neur), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV povinné vyplatiť\nmu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV sú povinné uhradiť\nsťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu\nna účet jeho právneho zástupcu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n1. K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n25 P 272/2012 a jeho rozsudku zo 6. februára 2014\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\n\n5\n\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí\ntakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.\nÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť\nkrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade\nvylučuje právomoc ústavného súdu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n2. K napadnutému\n\npostupu krajského súdu v konaní vedenom pod\n\nsp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudku z 24. júna 2014\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade\ns konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď\nnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ústavný súd z tohto aspektu posúdil túto časť sťažnosti.\n\n2.1 Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\n6\n\nSťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tým,\nže v súdnom konaní nebolo vykonané znalecké dokazovanie na zistenie príčin odmietavého\npostoja jeho maloletého syna a možnosti zmeny tohto stavu. Sťažovateľ považoval znalecké\nskúmanie za jediný dôkaz, ktorým mohol preukázať svoje tvrdenie o potrebe zmeny\nrozsudku o zákaze styku s maloletým.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1\nústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu\nzámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa\ndohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07, IV. ÚS 6/2010).\nOkresný súd vykonal dokazovanie okrem iného lekárskou správou pedopsychiatričky\n, na základe ktorej konštatoval:\n„Súčasný skutkový stav je taký, že maloletý je aj naďalej a to od roku 2006 vedený\nv Dennom stacionári pre deti s rizikovým vývinom, pričom z potvrdenia pedopsychiatričky\nzo dňa 28. 6. 2013 vyplýva, že maloletý bol opakovane\nvystavovaný traumatizujúcim zážitkom a to návštevou otca vo väzení, zhoršením matkinho\nzdravotného stavu, medializáciou otca, kontaktom s otcom v utečeneckom tábore, v škole\nbol opakovane vystavovaný posmeškom týkajúcim sa otca a aktuálne pociťuje hanbu aj zlosť\nvoči otcovi, verbalizuje odmietavý postoj kontaktovať sa sním a to osobne ako aj písomne.\nZ lekárskej správy ďalej vyplýva, že je dôležité predchádzať neurotizácii dieťaťa pre jeho\nďalší osobnostný vývin. Lekárska správa bola vypracovaná pedopsychiatričkou maloletého,\nktorá jeho zdravotný stav pozná od roku 2006, s dieťaťom pracuje dlhodobo a potvrdenie,\nktoré vydala o zdravotnom stave maloletého dieťa je aktuálne a odzrkadľuje súčasný\npsychický stav maloletého, ako aj jeho vzťah k otcovi. V tejto súvislosti súd teda nevyhovel\nnávrhu otca, resp. jeho právneho zástupcu o vyšetrenie maloletého nezávislým znalcom za\núčelom zistenia dôvodov, pre ktoré má maloletý nechuť kontaktovať sa s otcom. Takýto\nnávrh súd považoval za nadbytočný, resp. duplicitný, pretože dôvody, pre ktoré sa maloletý\n7\n\nodmieta s otcom akokoľvek kontaktovať nesporne vyplývajú z lekárskej správy\n, ktorá bola navyše aktualizovaná v priebehu konania.“\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k názoru okresného súdu doplnil:\n„Pokiaľ ide o námietku otca uvedenú v odvolaní, v ktorej poukazoval na to,\nže jediným zákonným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým\ndieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujme maloletého dieťaťa,\nz ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, s touto sa odvolací súd stotožnil, rovnako sa stotožnil\ns názorom otca, že takéto rozhodnutie by nemalo byť definitívne, keď s poukazom\nna ochranu rodinného života by sa postupne mali prijímať opatrenia, smerujúce\nk obnoveniu prerušených kontaktov maloletého dieťaťa a rodiča. Tým, že každú vec treba\nposudzovať individuálne, treba v danej veci konštatovať, že rodičia maloletého nikdy\nnetvorili ucelenú rodinu, keď nežili spolu, maloletý k otcovi nemá vybudovaný žiaden citový\nvzťah, naopak jeho vzťah k otcovi je charakterizovaný iba traumatizujúcimi zážitkami,\nčo v danej veci znamená praktickú nemožnosť obnoviť vzťah, ktorý nikdy nebol vybudovaný,\npričom treba zdôrazniť, že nevytvorenie vzťahu resp. traumatizujúce zážitky maloletého\nz otca sa podľa obsahu spisu viažu výlučne na konanie zo strany otca. Pokiaľ otec\nv odvolaní tvrdí, že sa nemal možnosť so svojim synom stretávať, je na mieste otázka,\nčo bolo dôvodom, že sa otec s maloletým nestretával, nepodieľal sa na jeho výchove.\nS určitosťou však možno konštatovať, že nejde iba o nechuť maloletého, prípadne\novplyvňovanie zo strany starej matky, či o konanie príslušných orgánov, tak ako\nto otec tvrdí v odvolaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne pri\nrozhodovaní prihliadol na záujem maloletého, v rámci ktorého zohľadnil aj názor\nmaloletého vyslovený v rámci pohovoru s kolíznym opatrovníkom dňa 01. 03. 2013,\nrovnako správne zohľadnil lekársku správu ošetrujúcej pedopsychiatričky maloletého,\nobjektívnosť ktorej nemal ani odvolací súd dôvod spochybňovať. Z uvedeného dôvodu\nvykonanie ďalšieho dokazovania nariadením nového znaleckého dokazovania aj odvolací\nsúd posúdil ako nedôvodné.“\n\n8\n\nSúčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť vykonať\ndôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012).\nProcesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky\ndovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu\nvo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012). Európsky súd\npre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý\nproces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská\nrepublika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Výber dôkazov\nje na účastníkovi konania, ale súd má široký priestor na úvahu, ktoré dôkazy pripustí\na vykoná a ktoré nevykoná. Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým,\nže nevykonanie dôkazov, resp. ich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie\npostaviť účastníka konania do evidentne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je druhý\núčastník konania (pozri najmä rozsudok de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997,\nrozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).\nPodľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdne\nkonanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba\nrozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom\nustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný\nna vykonávaní dokazovania [§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)],\nvrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už\nvykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. 1 OSP).\nVychádzajúc z uvedenej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd\nsa zaoberal návrhom sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania, na účely\nobjektívneho\n\nzistenia\n\npostoja\n\nmaloletého\n\nk sťažovateľovi\n\nvykonal\n\ndokazovanie\n\noboznámením s obsahom aktuálnej správy ošetrujúcej pedopsychiatričky, jej obsah hodnotil\nv spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi a svoj záver o nadbytočnosti znaleckého\ndokazovania (vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním chcel sťažovateľ preukázať) dostatočne\nodôvodnil konkrétnymi, z vykonaného dokazovania vyplývajúcimi zisteniami. Ústavný súd\n9\n\npreto nepovažuje záver krajského súdu o nadbytočnosti znaleckého dokazovania za\narbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu bol vykonaným dokazovaním dostatočne zistený\nskutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o veci. Nevyhovením návrhu na\nvykonanie znaleckého dokazovania preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.\n\n2.2 Namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4\nústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru\nSťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu predstavuje neprimeraný zásah\ndo jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8\ndohovoru vzhľadom na intenzitu tohto zásahu (zákaz styku so synom) a dĺžku jeho trvania.\n\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti\nmajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť\na maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu\nna základe zákona.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n\n10\n\nPodľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať\nokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv\na slobôd iných.\nDo pôsobnosti čl. 8 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy patrí aj právo na rešpektovanie\na ochranu súkromného života. Súkromný život podľa Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby a niekedy môže\nzahŕňať aspekty individuálnej fyzickej a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromného\nživota“ musí zahŕňať do určitej miery aj právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi\n(IV. ÚS 134/2013, m. m. pozri aj Niemietz v. Nemecko, rozsudok zo 16. 12. 1992, séria A,\nč. 251­B, s. 33 − 34, bod 29).\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tým, že čl. 8 dohovoru zaručuje\nprávo na rešpektovanie rodinného života, predpokladá existenciu rodiny (Marckx\nv. Belgicko, rozsudok pléna z 13. 6. 1979, bod 31). Existencia rodiny je otázkou faktickou,\nspočíva v skutočnej existencii blízkych osobných väzieb v praxi (K. a T. v. Fínsko,\nrozsudok Veľkého senátu z 12. 7. 2001, bod 150). Základným prvkom rodinného života\nje spolužitie rodičov a detí (Johansen v. Nórsko, rozsudok zo 7. 8. 1996, bod 52). Európsky\nsúd pre ľudské práva konštatoval vo veci Berrehab v. Holandsko (rozsudok z 21. 6. 1988,\nbod 21), že vzťah vytvorený medzi manželmi musí byť považovaný za „rodinný život“\na dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu, teda od okamihu a zo\nsamotnej skutočnosti narodenia dieťaťa existuje medzi ním a jeho rodičmi puto tvoriace\nrodinný život, a to aj keď rodičia potom spolu nežijú. Následné udalosti však môžu toto\nputo prerušiť, neskôr by vzťah patriaci pod „rodinný život“ mohol prestať existovať, pokiaľ\nby nebol udržiavaný.\nPodľa judikatúry ESĽP zásah do práva na rešpektovanie súkromného života bude\nv súlade s čl. 8 dohovoru, ak bol vykonaný v súlade so zákonom, sleduje niektorý\n\n11\n\nz legitímnych cieľov vymenovaných v odseku 2 tohto článku a bol nevyhnutný\nv demokratickej spoločnosti (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 63).\nRozsudok krajského súdu potvrdil zákaz styku sťažovateľa s jeho synom na základe §\n25 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o rodine“), rozhodnutie tak vychádza z platnej a účinnej právnej úpravy.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ nie je členom rodiny\nmaloletého. Je jeho biologickým otcom, s matkou maloletého boli manželmi, nikdy však\nnetvorili skutočnú rodinu, sťažovateľ nežil s maloletým, nezabezpečoval starostlivosť o neho\nani jeho výchovu, medzi maloletým a sťažovateľom nikdy neexistovala skutočná rodinná\nväzba. Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava IV č. k. 25 C 153/2008­181 zo 17. februára 2010, maloletý bol na čas po\nrozvode zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke, matka a otec boli\nzaviazaní prispievať na jeho výživu každý sumou 30 % zo sumy životného minima\nna nezaopatrené dieťa, zároveň bol rozhodnuté o zákaze styku otca s maloletým. Rozsudok\nnadobudol právoplatnosť 13. augusta 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 5 Co 211/2010­216 zo 6. júla 2010. Sťažovateľ neplatil určené minimálne\nvýživné, dlžné výživné zaplatil až v súvislosti s napadnutým konaním.\nMaloletý sťažovateľa ako otca neakceptuje, v podstate ho nepozná, videl\nho niekoľkokrát v živote pri návštevách vo väzení, kde bol sťažovateľ už počas tehotenstva\nmatky maloletého. Osobne sa ostatný raz stretli v Útvare pre zaistených cudzincov\nv Medveďove, keď si sťažovateľ vyžiadal jeho návštevu, maloletý mal vtedy päť rokov.\nSťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty proti týmto konštatovaniam,\nnenamietal proti tvrdeniu, že medzi ním a maloletým nikdy neexistovala skutočná rodinná\nväzba. Sťažovateľ len všeobecne tvrdil, že maloletý je negatívne ovplyvnený starou matkou,\no čom však nepredložil žiadny dôkaz. K svojmu spôsobu života a správaniu sa nevyjadril,\nneposkytol vysvetlenie ani k svojmu úteku z azylového tábora počas azylového konania\n12\n\na súčasne prebiehajúceho konania o úpravu styku, ktorým významne spochybnil svoj\nskutočný záujem na výsledku konania a na vytvorení vzťahu s maloletým synom.\nNapriek uvedenému ústavný súd konštatuje, že právna otázka úpravy styku\nsťažovateľa s jeho synom, o ktorej sťažovateľ inicioval konanie s úmyslom vytvorenia\nmomentálne neexistujúcej rodinnej väzby, sa týka dôležitej súčasti jeho súkromného života.\nRozhodnutie krajského súdu ponechávajúce naďalej účinným rozhodnutie o zákaze styku\nsťažovateľa a jeho syna preto predstavuje zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho\nsúkromného života.\nCieľom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bola predovšetkým/v prvom rade\nochrana najlepšieho záujmu maloletého, ktorý je zverený do náhradnej osobnej starostlivosti\nstarej matke a sťažovateľa nepovažuje za súčasť svojej rodiny. V dôsledku traumatických\nzážitkov spojených so sťažovateľom potvrdených v súvisiacom súdnom konaní aj súdnym\nznalcom je maloletý v odbornej starostlivosti psychiatričky. Rozhodnutie tak bolo prijaté\nna ochranu práv a slobôd maloletého.\nPri posúdení, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ESĽP hodnotí\nv kontexte všetkých okolností prípadu, či dôvody, ktoré ho majú ospravedlňovať, boli\nrelevantné a dostatočné na účely čl. 8 ods. 2 dohovoru. Súčasne berie do úvahy, či konanie\nako celok bolo spravodlivé a poskytovalo sťažovateľovi dostatočné záruky pre ochranu jeho\nzáujmov chránených čl. 8 dohovoru. V každom takomto prípade je dôležité posúdiť, čo je\nv najlepšom záujme dieťaťa, a ten má v závislosti na jeho povahe a dôležitosti prednosť pred\nzáujmami rodičov (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 65 a tam\ncitovaná judikatúra). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo všetkých\nrozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim kritériom ich najlepšie záujmy.\nTie vyžadujú udržiavanie rodinných väzieb okrem prípadu, keď je konkrétne rodina\npreukázateľne nevhodná. Na druhej strane je nespochybniteľne v záujme dieťaťa, aby bola\njeho výchova zabezpečená v zdravom prostredí a rodič nemôže byť oprávnený podľa čl. 8\ndohovoru uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa\n(napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok zo 6. 7. 2010, bod 136).\n13\n\nKrajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzhľadom na skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním je odôvodnený právny názor, že nad záujmom sťažovateľa\nna vytvorení rodinnej väzby s jeho maloletým synom prevážila zvýšená ochrana práv\nmaloletého vyžadujúca vylúčenie ich vzájomných kontaktov. Konštatoval tak najmä\nna základe stanoviska maloletého, ktoré bolo zisťované prostredníctvom kolízneho\nopatrovníka, výpovede starej matky a aktuálneho zdravotného stavu maloletého, ktorý bol\nobjektivizovaný\n\nodbornou\n\nsprávou\n\ndetskej\n\npsychiatričky.\n\nPsychiatrička\n\npotvrdila\n\npretrvávanie psychického stavu maloletého, ktorý bol u neho zistený znaleckým\ndokazovaním v konaní o úpravu styku vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.\n25 C 153/2008. Podľa týchto zistení maloletý pociťuje vo vzťahu k sťažovateľovi hnev, zlosť,\nhanbí sa za neho, nechce sa s ním stretnúť, jeho pocity vychádzajú zo stretnutí\nso sťažovateľom vo väzení, v utečeneckom tábore, posmeškov, ktoré v tejto súvislosti\nzažil v škole. Tieto stavy maloletého vyžadujú odbornú psychiatrickú pomoc, aby dokázal\nzáťaž spracovať, a to aj vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu, keď matka trpí duševnou\nporuchou, v dôsledku ktorej bola rozsudkom okresného súdu č. k. 25 Ps 31/2006­26\nz 10. septembra 2007, právoplatným 25. októbra 2007, pozbavená spôsobilosti na právne\núkony. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že na strane maloletého nedošlo\nk žiadnej zmene okolností, ktorá by bola dôvodom pre zmenu rozsudku o zákaze styku.\nOsobu sťažovateľa v súvislosti s jeho možným výchovným vplyvom na maloletého\nsyna krajský súd hodnotil na základe zistení, ktoré sťažovateľ relevantným spôsobom\nnedokázal spochybniť. Sťažovateľ bol vyhostený z územia Slovenskej republiky, pretože\npredstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, pre verejný poriadok na jej území\na ohrozuje práva a slobody iných osôb z dôvodu jeho preukázaného zapojenia do činnosti\nteroristickej skupiny, za čo bol právoplatne odsúdený vo Francúzskej republike. Navyše\nstále prebieha trestné konanie v Kanade.\nKrajský súd podrobne hodnotil aj možnosti vzájomného styku sťažovateľa\na maloletého. Odôvodnil, prečo nie je komunikácia medzi maloletým a sťažovateľom\n14\n\nprostredníctvom softweru Skype vhodná. Predovšetkým konštatoval, že nejede o vhodný\nprostriedok v prípade, ak maloletý jednoznačne komunikáciu odmieta a tento spôsob nemá\nviesť k obnoveniu vzájomných vzťahov, ale k ich vybudovaniu. Navyše za situácie,\nkeď obidve strany nie sú schopné sa ani dorozumieť, keďže sťažovateľ komunikuje arabsky a\nfrancúzsky, anglický jazyk ovláda minimálne a slovenský jazyk vôbec. Maloletý v čase\nvyhlásenia napadnutého rozhodnutia nedokázal komunikovať vo francúzskom jazyku.\nRovnako krajský súd vychádzal z platnej právnej úpravy (§ 154 OSP), keď\nkonštatoval, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia\nrozhodnutia, keď platilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa a o určení\nzákazu pobytu, podľa ktorého bol sťažovateľovi zakázaný vstup na územie Slovenskej\nrepubliky na 10 rokov, t. j. do 26. apríla 2016. Do tohto okamihu je preto styk sťažovateľa\ns maloletým na území Slovenskej republiky vylúčený.\nKrajský súd sa tak zaoberal porovnávaním a vyvažovaním kolidujúcich práv\na záujmov, dával do pomeru práva maloletého a sťažovateľa, ktoré vo fungujúcej rodine\nnemôžu byť v kolízii, rozhodol o voľbe legitímneho a v daných podmienkach nevyhnutného\na primeraného rozhodnutia o úprave styku tak, že sťažovateľa vylúčil z možnosti užívania\nrodičovských práv v záujme maloletého. Rozhodol tak na základe zistenia, že\nsťažovateľ nemá vybudovanú skutočnú rodinnú väzbu s maloletým, tá je založená\nlen na biologickom príbuzenstve, ktoré nikdy nezískalo skutočný obsah, a ako príčinu tohto\nstavu určil spôsob života a správanie sťažovateľa, ktoré sťažovateľ neprezentoval v inom\nsvetle ani v sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti len zmenou\nokolností, ktoré vidí na strane maloletého v súvislosti s jeho zvyšujúcim sa vekom.\nO dôvodoch na svojej strane, ktoré boli príčinou rozhodnutia o zákaze styku, sa však\nnevyjadruje.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak sa konanie pred všeobecným súdom\nneskončí podľa želania účastníka, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom\npre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).\n15\n\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu nie je arbitrárny ani neodôvodnený, z ústavného hľadiska sú jeho závery\nakceptovateľné a udržateľné, a teda sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,\nčo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd\nsa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. januára 2015\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "rozhodnutie-zákonnosť", "cudzinec, cudzinci", "návrh-zjavne neopodstatnený", "maloletý-úprava práv a povinností k maloletému"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c07c380d-eaa8-42df-ba3f-299dd951ee3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 134/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 134/2013 z 24. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-24", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c07c380d-eaa8-42df-ba3f-299dd951ee3a"}, {"guid": "ussr:1942dc9a-7074-4798-b4d1-2c9dec54b649", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 178/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 178/2012 z 4. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-04", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1942dc9a-7074-4798-b4d1-2c9dec54b649"}, {"guid": "ussr:9b76e7b9-24c7-4ede-bcd5-52086cdac335", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 6/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 6/2010 z 21. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b76e7b9-24c7-4ede-bcd5-52086cdac335"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:e7735b38-3000-4fa8-94b2-eb1f227d65b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/04 z 26. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-26", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.182.2004.1"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:c79c8834-0f1b-4963-8fb0-ef9a73f4fd9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 153/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/03 z 11. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-11", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c79c8834-0f1b-4963-8fb0-ef9a73f4fd9d"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:ac2e0fce-a71c-4f9a-8ccf-77d1bfd46610", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/00 z 12. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:15793ee9-e2aa-4713-b6d2-1a73dae76cf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.2016.1"}]}