{"guid": "ussr:6c8075ef-bfc2-48af-92f5-02f1ce6c2865", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.427.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 427/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 427/2015 z 1. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. II. ÚS 427/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.427.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6c8075ef-bfc2-48af-92f5-02f1ce6c2865", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.427.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.427.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.427.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 427/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou h&h PARTNERS, advokátska kancelária\ns. r. o., Mäsiarska 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára\n2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára 2015, ktorou\nžiada vydať tento nález:\n„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn.\n7Cdo/343/2014 zo dňa 28.01.2015 a Krajský súd Košice svojím rozhodnutím v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Co/460/2013 zo dňa 25.02.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie\nOkresného súdu Košice II. sp. zn.: 19 C 94/2011 zo dňa 11.06.2013 porušili základné právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\npod sp. zn.: 7Cdo/343/2014 zo dňa 28.01.2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 5 Co/460/2013 zo dňa 25.02.2014 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu\nv Košiciach na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia vo výške 340,90 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca\nod doručenia tohto nálezu.“\nAko vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol\nako žalobca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný\nsúd“) pod sp. zn. 19 C 94/2011, v ktorom sa proti Univerzitnej nemocnici L. Pasteura\nKošice (ďalej len „žalovaný“) domáhal určenia, že poškodenie jeho zdravia, a to chronická\natrofická bronchitída, je chorobou z povolania v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.\n\n2\n\nSťažovateľ v žalobe uviedol, že je od roku 1979 zamestnancom U. S. Steel Košice,\nDZ Koksovňa. Národným ústavom tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie\nvo Vyšných Hágoch mu bola diagnostikovaná chronická obštrukčná choroba pľúc –\nchronická atrofická bronchitída, preto požiadal Kliniku pracovného lekárstva a toxikológie\nUniverzitnej nemocnice L. Pasteura Košice o stanovisko, či ide o chorobu z povolania, ktorá\nv stanovisku uviedla, že sťažovateľ „nepracoval za podmienok kedy mohlo vzniknúť\npredmetné ochorenie, nejde o chorobu z povolania v zmysle príl. č. 1 k zák. č. 461/2003\nZ. z.“. Sťažovateľ s týmto záverom nesúhlasil a poukazoval na stanovisko Regionálneho\núradu verejného zdravotníctva z 22. septembra 2009, z ktorého najmä vyplývalo,\nže sťažovateľ na pracovisku bol exponovaný prachu – pevnému aerosólu s fibrogénnym\núčinkom (z čierneho uhlia a koksu) a bol vystavený i produktom vznikajúcim pri\nkarbonizácii čierneho uhlia, pričom išlo o expozíciu nebezpečným chemickým látkam, ktoré\nsa dostávali do pracovného ovzdušia sťažovateľa vo forme pár, plynov a aerosólov vplyvom\nsamotného výrobného procesu. V aerosóloch z čierneho uhlia, koksu, surovom\nkoksárenskom plyne, vysokopecnom plyne, zemnom plyne, čiernouhoľnom dechte sa\nnachádzajú PAU (benzo a pyrénu), aromatické amíny, ťažké kovy (As, Cd, Cr, Co, Fe, Pb,\nNi, Se) a ich organické zlúčeniny (NH3, SO2, CS2 a NOX). Profesia sťažovateľa bola\nzaradená do rizika karcinogénnych a mutagénnych faktorov. V závere správy bolo\nkonštatované, že ochorenie sťažovateľa mohlo vzniknúť v príčinnej súvislosti s jeho prácou.\nOkresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva\na farmácie, odvetvia chorôb z povolania\n\na na základe\n\nvypracovaného znaleckého posudku č. 8/2012 dospel k záveru, že sťažovateľ síce pracoval\nza podmienok, za ktorých mohla vzniknúť chronická bronchitída, avšak túto chorobu ani pri\ndlhodobom vystavení pôsobeniu oxidu siričitého v pracovnom prostredí nemožno\npovažovať za chorobu z povolania. Pri vzniku chronickej bronchitídy u sťažovateľa mohol\npôsobiť aj niektorý iný spolupôsobiaci faktor, napr. celkové znečistenie životného\nprostredia, fajčenie aktívne i pasívne, striedanie klimatických zmien, poruchy imunity –\nobranných mechanizmov jeho organizmu, ochorenie nosa a iné. Okresný súd preto žalobu\nsťažovateľa rozsudkom č. k. 19 C 94/2011­139 z 11. júna 2013 zamietol.\n3\n\nProti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie pre nesprávne právne posúdenie\nveci [§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], o ktorom\nrozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 tak, že\nnapadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 OSP) potvrdil. Rozsudok\nkrajského súdu bol sťažovateľovi doručený 25. apríla 2014.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 podal\nsťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, že mu bola ako účastníkovi\nkonania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], navrhol\npreskúmať aj ostatné dôvody zmätočnosti (§ 237 OSP) a argumentoval aj tým, že konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2\npísm. b) OSP].\nNajvyšší súd uznesením č. k. 7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára 2015 dovolanie\nsťažovateľa odmietol, pretože dospel k záveru, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\ntento opravný prostriedok nie je prípustný [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1\npísm. c) OSP]. Jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2015.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 podal\nsťažovateľ aj sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie jeho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 306/2015­16 zo 6. mája\n2015 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, pretože\nsťažovateľ podal ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu dovolanie.\nSťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského\nsúdu č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 a uznesením najvyššieho súdu č. k.\n7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára 2015 sťažovateľ odôvodnil tým, že tieto rozhodnutia nie\n4\n\nsú náležite odôvodnené, ich závery nie sú presvedčivé, nevyporiadali sa s argumentáciou\nsťažovateľa v priebehu konania a sú arbitrárne. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:\n«Protiústavná interpretácia a postup oboch súdov, ktorých záverom bolo zamietnutie\nžaloby sťažovateľa spôsobuje primárne porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.\nOba súdy sa nesprávne a nedostatočne vyrovnali s právnymi argumentmi\npredloženými žalobcom v konaní.\nSťažovateľ opätovne poukazuje na skutočnosť, že bol podľa neho súdmi nenáležite\nvyhodnotený skutkový stav veci a následne bola vec nesprávne právne posúdená. Taktiež sa\npodľa žalobcu súdy nevysporiadali s dôkazmi, ktoré navrhoval vykonať a interpretovať, čo\nmalo za následok nezákonnosť samotných rozhodnutí. Išlo najmä o interpretáciu znaleckého\nposudku\n\nv spojení s dôkazmi predloženými žalobcom vo\n\nveci. Ide najmä o listiny od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva a ako aj\npredloženej zdravotnej dokumentácie žalobcu. Súd sa podľa sťažovateľa dostatočne\nnevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorou konfrontoval závery znaleckého posudku.\nSťažovateľ ako zásadné taktiež vníma neakceptovanie návrhu žalobcu zo strany súdu na\nvypracovanie kontrolného znaleckého posudku znalcom z iného kraja, ako košického. Podľa\núdajov na webovej stránke zzz.sk\n\ntotiž pôsobila na FNLP,\n\nklinika prac. lekárstva a klin. toxikológie, Rastislavova 43, 041 90 Košice t. j. u žalovaného.\nUvedená skutočnosť môže vykonané znalecké dokazovanie postaviť do pozície absolútne\nnepoužiteľného dôkazu v konaní. Uvedené nedostatky je možné podľa sťažovateľa odstrániť\nlen novým znaleckým posudkom.\nŽalobca opätovne poukazuje na stanovisko Regionálneho úradu verejného\nzdravotníctva zo dňa 22. 9. 2009, kde je konštatované, že: „V súlade s uvedeným je možné\nkonštatovať, že menovaný počas výkonu svojej práce bol nadmerne exponovaný prachu a to\naj najmä prachu s fibrogénnym účinkom, ako aj ostatných chemických faktorom. Na\nzáklade toho mohlo jeho ochorenie vzniknúť v príčinnej súvislosti s vykonávanou prácou.“\nĎalej žalobca opätovne poukazuje na záver doplnenia prešetrenia zo strany Regionálneho\núradu verejného zdravotníctva zo dňa 1. 6. 2010, kde je uvedené, že „V súlade s uvedeným\n5\n\nje možné opätovne konštatovať, že na pracoviskách menovaného sa mohli vyskytovať aj iné\nv prvom prešetrení menované chemické faktory, ktoré však objektivizované neboli.\nZ posledného ojedinelého merania oxidu siričitého však vyplýva, že sa mohli vyskytovať aj\nv nadlimitných koncentráciách.“\nŽalobca je toho názoru, že jeho argumenty boli tendenčne odmietané a neboli\nracionálne vyvrátiteľné. Žalobca nemá dostatočné záruky, či pri kreovaní záverečného\núsudku/rozhodnutia, boli použité aj jeho argumenty vo voľnej úvahe súdov. Zároveň hovorí,\nže ak by zobral do úvahy tieto argumenty, nemohol by dospieť k záveru k akému dospel.»\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n6\n\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nVo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom\nnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho\npred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu\n\nzlučiteľnosti\n\ntakejto\n\ninterpretácie\n\na\n\naplikácie\n\ns\n\nústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nSťažovateľ tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 343/2014­207\nz 28. januára 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014\ndošlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to s odôvodnením, že tieto\n7\n\nrozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé, skutkový stav bol nenáležite\nvyhodnotený, všeobecné súdy sa nevysporiadali so sťažovateľovými dôkaznými návrhmi,\nnajmä vo veci nenariadili kontrolné znalecké dokazovanie, keď sťažovateľ spochybňuje\nnezaujatosť ustanoveného znalca.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala\nproti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára 2015.\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n\n8\n\nCitovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej\nochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy\nlen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152\nods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c\nods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred\nzákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).\nVychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením\nobsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.\nNajvyšší súd uznesenie č. k. 7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po\nzistení, že dovolanie podal včas navrhovateľ (§ 240 ods. 1 O. s. p.). zastúpený advokátom (§\n241 ods. 1 O. s. p.). bez. nariadenia dovolacieho pojednávania 243a ods. 1 O. s. p) skúmal\nnajskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom\nnapadnúť(§ 236 a nasl. O. s. p.).\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa\n§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu. ktorým\nbol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa\nodvolací sud odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a\nproti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. vo výroku ktorého odvolací i súd vyslovil,\nže dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,\nalebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa\nvo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.\n9\n\nNavrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky\nžiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle\n§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.\nPrípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by\nv konaní došlo k niektoréj z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto\nso zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá\nz nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/\núčastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nehol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa\nuž prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal\nnávrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa\npostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol\nsúd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\nTreba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné\nnedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/\naž g/ tohto ustanovenia, iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia\nnezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.\ns. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nnie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len\njednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté\nniektorou z vymenovaných vád.\nProcesné vady konania v zmysle § 237 písm. a./ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ netvrdil\na dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení\nnevyplýva.\nPodľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,\nktorej existenciu vidí v tom, že súdy nižších stupňov nenáležité vyhodnotili skutkový stav\nveci a nesprávne právne vec posúdili, nevykonali ním navrhované dôkazy a dôkazy, ktoré\nvykonali nesprávne interpretovali v spojení s ním predloženými dôkazmi.\n10\n\nO procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v odňatí možnosti konať\npred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva\npriznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka\nsúdneho konania na spravodlivý súdny proces.\nObsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1\ndohovoru) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom\ntomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý\nsúdny proces je naplnené tým, že všeobecne súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití\nrelevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel\nzmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatri\nprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,\nnavrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník\nkonania pred všeobecným sudom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho\npožiadavkami. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia nim navrhnutých dôkazov sudom, prípadne sa\ndožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nDovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať\nv nedodržaní procesného postupu prvostupňovým súdom, vyplývajúceho z ustanovenia\n§ 120 ods. 1 O. s. p.. Pokiaľ ide o argumentáciu (námietku) dovolateľa, u to ohľadom\nnevykonania určitého dôkazu, je treba uviesť, že takýto postup môže mať za následok\nneúplnosť skutkových zistení (vedúcu pripadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),\nnezakladá však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p, (porovnaj R 37/1993). Zo samej\nskutočností, že súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhovane dôkazy alebo vykonal\niné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné (porovnaj R 125/1999).\nNevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým\n\n11\n\nby mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú\nvykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.).\nPrávomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa žalobný návrh týka, v sebe obsahuje\nprávomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým\nspôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom\nkonaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu\n(porovnaj § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania.\nV zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostí; pritom starostlivo prihliada na všetko,\nčo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie\ndôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí\nniektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,\ntáto skutočnosť však sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.\nVzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania\nnemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.\nneboli dovolacím súdom zistené.\nArgumentácia navrhovateľa zvolená v dovolaní svedčí o tom, že vytýkané sú aj\nnedostatky vo vyhodnotení skutkového stavu veci a následne bola vec nesprávne právne\nposúdená.\nV zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n„dohovor“), každý má právo na to. aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nPodľa § 157 ods. 2 O. s. p v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižné vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za\npreukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá\nna to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n12\n\nRozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami\na predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre\n(limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). pričom účastníkovi konania musí dať\nodpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného\nrozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo\n(účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva\nz potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého\njurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska\npráv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou\nje aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba\nvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok v u veci Garcia Ruiz proti Španielsku\nz 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999­I] tak, že\nrozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je\nzaložené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa\nposúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP leda nevyžaduje, aby na každý\nargument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia Ak však ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť\nč. 21522/93. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997­III; rozsudok Higginsová a ďalší proti\nFrancúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí\n1998­I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto\nodôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj\nuznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna\n2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n13\n\nľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací\nsúd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Melie proti\nFínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997­\nVIII).\nDovolací súd po preskúmaní vecí dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco\nodôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako\nvecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje\nrozhodnutia: ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku\n(§ 157 ods. 2 O. s. p.). je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj\nako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred\nsúdom prvého stupňa a pral odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)\njednotu: takýto prístup reflektuje aj ostatne citovaná judikatúru EĽSP. V prípade ak\nodvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak\nv odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zisteniu a stručne zhrnie právne\nposúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po, obsahovej stránke aj\nodôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako už bolo spomenuté – tvorí jeden\ncelok.\nDovolanie je navrhovateľom odôvodňované tiež tým, že napadnuté rozhodnutie\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne\n14\n\nposúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované\nza relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesné prípustné\ndovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastavaný názor, že\nnesprávnu právne posúdenie veci sudmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť\ndovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj napríklad rozhodnutia\nsp. zn. 1 Cdo 62/2010), sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp., zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.\n4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).\nSo zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania v danom\nprípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. Keďže v dovolacom konaní\nneboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O. s. p.. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.\n1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento\nopravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravu dovolacieho\nkonania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej\nsprávnosti.“\nAko vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, tento reagoval jasne\na zrozumiteľne na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu postačuje pre\nzáver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces.\nPravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným\nrozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.\nJednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili\nexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.\nŠpanielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\n\n15\n\nOtázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných\npredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť\nk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie\nnepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže\nbyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\nÚstavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol\núčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade\ns jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,\nže neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.\nJe v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je\narbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať\n(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).\nÚstavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nodmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie\nza také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi\nnamietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní\no dovolaní sťažovateľa.\nÚstavný súd osobitne uvádza, že sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý aj\nvo veci sťažovateľa v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou konštatoval, že iba pre\nnevykonanie všetkých účastníkom navrhovaných dôkazov nemožno dospieť k záveru\no prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a rovnako tak s názorom\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého iba (nesprávne) právne posúdenie veci nemôže zakladať\nprípustnosť dovolania, ale je iba odvolacím dôvodom procesne prípustného dovolania.\n\n16\n\nRovnako ako najvyšší súd aj ústavný súd považuje rozsudok odvolacieho súdu vo veci\nsťažovateľa za dostatočne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnený.\nPretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľovmu\nzáveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nč. k. 7 Cdo 343/2014­207 z 28. januára 2015, sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 zákona\no ústavnom súde v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nĎalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014, ktorým malo byť porušené\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nKrajský súd rozsudok č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 odôvodnil takto:\n«Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. – v ostatných\nprípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia\npojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p.\na rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil\nskutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení\nskutkového stavu.\nŽalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný.\nPrávnym posúdením je činnosť sudu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva\na povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym\nposúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),\npričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právni predpis, než ktorý\nmul správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp.\nho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu\npod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov\n17\n\nkonania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, zle i jeho správne\npriradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej\nstránke treba rozumieť výklad o tom. z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu\nvychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil,\na výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto\nust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.\nSúd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho\ni správne aplikoval, t. j. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne\nzávery o právach a povinnostiach účastníkov konania, na čom nič nemenia ani skutočnosti\nuvedené v odvolaní.\nNa zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť nasledovné:\nPodľa § 190 ods. 3 druhá veta zák. č. 65/65 Zb. zákonník práce (účinného\nod 1.1.1966 do 31.3.2002) chorobami z povolania sú choroby uvedené v právnych\npredpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok\ntam uvedených.\nPodľa § 195 ods. 4 druhá veta zák. č. 311/01 Z. z. Zákonník práce (účinného\nod 1.4.2002) choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom\nzabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.\nPodľa ods. 5 cit. ust. ako choroba z povolania sa odškodňuje aj choroba, ktorá\nvznikla pred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania, a to od jej zaradenia\ndo zoznamu najviac za tri roky pred jej zaradením do zoznamu.\nPodľa § 8 ods. 2 zák. č. 461/03 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným\nzdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe\nč. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe a) zamestnancovi zamestnávateľa\npodľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti\ns plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, b) fyzickej osobe uvedenej v § 17 ods. 2\npri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v priamej súvislosti s týmito\nčinnosťami.\n\n18\n\nPodľa ods. 3 cit ust. choroba z povolania je aj choroba, ktorá bola zistená pred jej\nzaradením do zoznamu chorôb z povolania, najviac tri roky pred dňom jej zaradenia\ndo tohto zoznamu.\nZ citovaných právnych predpisov vyplýva, že chorobou z povolania môže byť iba taká\nchoroba, ktorá je uvedená v tomto zozname chorôb z povolania, pričom výpočet chorôb\nz povolania je taxatívny, čo však nevylučuje zaraďovanie nových ochorení pod ustálené\noznačenia alebo využívanie nových poznatkov o chemickom alebo fyzikálnom pôsobení pri\nchorobách, ktorých označenie je relatívne široké.\nV prejednávanej veci nebolo preukázané, žeby choroba žalobca bola uznaná\npríslušným zdravotníckym zariadením za chorobu z povolania a že by bola zaradená\ndo zoznamu chorôb z povolania.\nOkrem toho nevyhnutným predpokladom priznanú odškodnenia za chorobu\nz povolania je aj bezpečné preukázanie príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania\na jej vznikom za podmienok uvedených v zozname chorôb z povolania, t j. vykonávaním\npráce v podmienkach, v ktorých vzniká a nestačí tu len pripustené možností jej vzniku, resp.\nnestačí len existencia priameho súvisu medzi ochorením a pracovným prostredím.\nOdhliadnuc od uvedeného, žalobe nebolo možné vyhovieť aj so zreteľom na žneme\nžalobného petitu (žalobca navrhol súdu, aby vydal rozsudok „Žalobcovi potvrdzujem\nchorobu z povolania zmysle zák. č. 461/03 príl. č. 1 Z. z.“), keďže určitú chorobu môže\nuznať za chorobu z povolania iba príslušné zdravotnícke zariadenie a nie súd.»\nK\n\nporušeniu\n\nzákladného\n\npráva\n\nsťažovateľa\n\nrozsudkom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára malo dôjsť tým, že krajský súd týmto rozsudkom\npotvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 94/2011­139 z 11. júna 2013, ktorým žalobu\nsťažovateľa zamietol, hoci okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď\nnezohľadnil výsledky vykonaného dokazovania, resp. nevykonal ďalšie dôkazy a vec\nnesprávne právne posúdil.\nNázor sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd založil svoje rozhodnutie\nna nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení skutkového stavu,\n19\n\nneobstojí. Aj ústavný súd sa stotožňuje s názorom vysloveným odvolacím súdom, podľa\nktorého sťažovateľom v konaní nebolo preukázané, že by jeho choroba bola uznaná\npríslušným zdravotníckym zariadením za chorobu z povolania a že by bola zaradená\ndo zoznamu chorôb z povolania. Navyše, tak ako to konštatoval aj odvolací súd,\nnevyhnutným predpokladom priznania odškodnenia za chorobu z povolania je aj bezpečné\npreukázanie príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a jej vznikom za podmienok\nuvedených v zozname chorôb, pričom nestačí len možnosť jej vzniku v danom pracovnom\nprostredí. Rovnako tak ani sťažovateľom tvrdená skutočnosť, že znalkyňa „\npôsobila na FNLP, klinika prac. lekárstva a klin. toxikológie,\nRastislavova 43, 041 90 Košice“, bez ďalšieho nespochybňuje závery vyslovené v jej\nznaleckom posudku.\nS ohľadom na všetky uvedené významné dôvody dospel preto ústavný súd k záveru,\nže krajský súd sa rozsudkom č. k. 5 Co 460/2013­156 z 25. februára 2014 dostatočným\nspôsobom vysporiadal so skutkovou i právnou stránkou veci sťažovateľa, svoje rozhodnutie\nzaložil na ústavne konformnej aplikácii ustanovení právnych predpisov a rozhodol vo veci\nv súlade s ústavnými požiadavkami kladenými na rozhodnutie všeobecného súdu.\nÚstavný súd preto konštatuje, že týmto rozsudkom nedošlo k porušeniu\nsťažovateľom označených práv, a z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto\nčasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júla 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práca, pracovný pomer-choroba z povolania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:637ce497-a18b-4f4c-8e65-9033f1304559", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.306.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 306/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 306/2015 z 6. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.306.2015.1"}, {"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 350, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "247e6420-97b7-42c4-be50-7ca98562ed4f:4a6e9714-074d-4df6-8a21-75c4a1e9d5ca", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1512234971.1", "spisova_znacka": "5Co/460/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/460/2013 z 26. 8. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-08-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1512234971.1"}], "citovane_v": []}