{"guid": "ussr:c21f9f6d-f1d1-42b2-9b13-4f8e6bbd48c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.388.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 388/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 388/2015 z 23. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 388/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.388.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12", "nazov": "čl. 12 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16", "nazov": "čl. 16 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19", "nazov": "čl. 19 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c21f9f6d-f1d1-42b2-9b13-4f8e6bbd48c4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.388.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.388.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.388.2015.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 388/2015­19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie\nsvojich práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv\npodľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014,\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n13. januára 2015 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou\nJUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich práv\npodľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol\núčastníkom konania vedeného Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)\npod sp. zn. SA­8C 205/2004 o ochranu osobnosti v procesnom postavení žalobcu\nproti žalovanému\n\n(ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ sa žalobou\n\npodľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhal\n­ určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp.\npri konfrontáciách v trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovania\nPolicajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV­76/OVVK­2001 PR a KÚV­80/OVVK­2001 PR\n(ďalej len „trestné veci“), ktoré boli následne vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.\n1 T 1/2005, poukazujúcimi na trestnú činnosť sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jeho\npráva na ochranu osobnosti a uvedením nepravdivých údajov ho vystavil vyšetrovaniu\nv rámci trestného stíhania,\n­ uloženia povinnosti žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať\n7 písomných ospravedlnení so zneniami uvedenými v žalobnom návrhu a\n­ zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 €.\nZa nepravdivé považoval sťažovateľ nasledujúce tvrdenia žalovaného prezentované\nv rámci trestných vecí:\n­ sťažovateľ sa žalovanému mal pochváliť vraždou svojej ženy Moniky, ktorú mal\nneskôr spáliť potom, čo ju mal rozkrájať v kameňolome pri obci Žirany (ďalej len „prvý\nvýrok“),\n2\n\n­ sťažovateľ pracuje ako nájomný vrah (ďalej len „druhý výrok“),\n­ sťažovateľ chcel zavraždiť osobu menom\n\n(ďalej len „tretí\n\nvýrok“),\n­ sťažovateľ ukázal žalovanému zbraň, z ktorej mal sťažovateľ strieľať na dvore\ndo garážových dverí a spoločne mali zahodiť nábojnice k susedovi do vedľajšej záhrady\n(ďalej len „štvrtý výrok“),\n­ sťažovateľ mal zbraň, ktorú mal údajne použiť na vraždu\na následne zahodiť pod železničný most pri meste Šaľa (ďalej len „piaty výrok“),\n­ žalovaný u sťažovateľa videl strelnú zbraň pri údajnej streľbe v Kolárove (ďalej len\n„šiesty výrok“),\n­ sťažovateľ spoločne so žalovaným chytali ryby, pričom žalovaný obvinil sťažovateľa\nzo spáchania trestného činu pytliactva (ďalej len „siedmy výrok“),\n­ sťažovateľ spoločne so žalovaným zišli pred obcou Vlčany na bočnú cestu\nsmerujúcu ku smetisku, na ktorom mal sťažovateľ niečím obliať dámske oblečenie, čiernu\nkabelku a ženské tmavé topánky a tieto veci podpáliť (ďalej len „ôsmy výrok“, spolu len\n„nepravdivé tvrdenia žalovaného“).\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „oddelil... výroky\n\n, ktoré vyslovil/tvrdil\n\nvoči mne vo svojich výpovediach a ktoré sa netýkali skutkov, pre ktoré som bol obvinený\na odsúdený. A tieto som napadol žalobou na ochranu osobnosti.“.\nK prvému výroku sťažovateľ uvádza, že „Nikdy... nebol ani len obvinený, nie to ešte\nodsúdený pre spáchanie takéhoto trestného činu a nikdy... nemal ženu Moniku. Naviac som\npo uvedených tvrdeniach... podal trestné oznámenie z uvedeného skutku sám na seba.\nTrestné oznámenie bolo OČTK odmietnuté s tým, že neexistuje žiadny dôkaz, že by sa takýto\nskutok čo i len stal a nie že som to spáchal ja.“.\nK štvrtému výroku sťažovateľ poznamenáva, že „OČTK vykonali prehliadku a nič\nnezistili. Dal som spraviť v danom smere znalecký posudok a znalec vylúčil, že by tvrdenia\nboli pravdivé. Naviac som dostal vyrozumenie priamo z Generálnej prokuratúry\n3\n\nSR – na môj podnet, že som nikdy nebol obvinený ani obžalovaný z toho, že by som strieľal\ndoma do garážových dverí. A takto to bolo/je aj s ostatnými tvrdeniami, ktoré sú predmetom\nžaloby, kde boli napadnuté také výroky/tvrdenia\n\n, že vie že pracujem ako nájomný\n\nvrah, že som plánoval/chcel zavraždiť osobu menom\n\n, a pod.“.\n\nSťažovateľ považuje rozsudok okresného súdu sp. zn. SA­8C 205/2004\nz 18. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. apríla 2013“), ktorým bola jeho žaloba\nzamietnutá, za „neobhájiteľný“, keďže je založený na odôvodnení, podľa ktorého „ak už\nsom právoplatne odsúdený za vraždy\n\n,\n\na\n\n, tak nie je\n\nporušením mojich práv ak o mne niekto tvrdí, že som spáchal vraždy aj iných osôb,\nz ktorých som nebol ani len obvinený, že nie je porušením mojich práv ak o mne následne\nprodukuje také tvrdenia, v ktorých má spája s inými vraždami a/alebo ak o mne tvrdí iné\nnepravdivé veci“.\nProti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok\nokresného súdu potvrdil.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Práva\n\n... na súdnu\n\nochranu, na ochranu osobnosti, na účinný opravný prostriedok, horšie zaobchádzanie\na pod. zaručované najmä v čl. 12, 16, 19, 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 8, 13, 14\nDohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2014 č. 10Co/177/2013­738,\nporušené boli.\nÚstavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.10.2014\nč. 10Co/177/2013­738 a vec vracia na ďalšie konania.“\nSťažovateľ ústavný súd zároveň informoval o tom, že na účely zastúpenia v konaní\no svojej sťažnosti\n\npožiadal\n\nCentrum\n\nprávnej\n\npomoci\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„centrum“)\n\n„o ustanovenie/určenie advokáta“, a v tejto súvislosti požiadal, aby ústavný súd „počkal\n\n4\n\nkým v tejto veci CPP určí advokáta na moje zastupovanie a kým ustanovený advokát opraví\na doplní túto moju ústavnú sťažnosť“.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd podaním zo 17. apríla 2015\nsťažovateľa vyzval, aby v stanovenej lehote preukázal, že centru žiadosť o poskytnutie\nprávnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo veci\nsvojej sťažnosti podal, a následne v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o jeho\nžiadosti\n\npredložil\n\npísomné\n\nsplnomocnenie\n\nudelené\n\nkonkrétnemu\n\nadvokátovi\n\nna zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu 30. apríla 2015\nsplnomocnenie udelené advokátke JUDr. Marianne Lechmanovej na zastupovanie v konaní\no svojej sťažnosti, ktorá však do času predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom\nsťažnosť sťažovateľa nedoplnila.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\n\n5\n\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V\nsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to\nbuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že sa ňou sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia\nv záhlaví označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jeho názoru „neobhájiteľný“. Sťažovateľ\nnesúhlasí s právnym názorom krajského súdu o tom, že žalovaný svojimi výpoveďami\npri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach nezasiahol do jeho\npráva na ochranu osobnosti uvedením nepravdivých údajov.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\n\n6\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nV súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\nPodľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.\nObmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nV súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovania svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva\nzasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu\nkrajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo\nochrany práv a slobôd iných.\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nČlánkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým\npráva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd\n7\n\nodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby\n(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný\nprostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol\no ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý\nrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1\nústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou\ngarantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc\nvšeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom\nnie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve (I. ÚS 225/03).\nVo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom\nnapokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).\nÚstavný\n\nsúd\n\ns prihliadnutím\n\nna\n\nnámietku\n\nsťažovateľa\n\no „neobhájiteľnosti“\n\nrozhodnutia všeobecného súdu v jeho veci posúdil, či účinky výkonu právomoci krajského\nsúdu súvisiace s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu\nz 18. apríla 2013 sú v súlade s ustanoveniami tých článkov ústavy a dohovoru, ktorých\n8\n\nporušenie namieta. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku\nkrajského súdu dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiť\nsťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.\nV relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil ako\nvecne správny rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2013, sa uvádza:\n«Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej\nslobody síce majú povahu základných práv... nemajú však povahu práv absolútnych,\nuplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i ústava pripúšťajú zákonom\naprobované zásahy do výkonu takýchto práv, ak je tu ich nevyhnutnosť pre tzv. vyšší\nzáujem. ... Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že\ntzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej\nstávke verejná bezpečnosť, nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany\nmorálky či ochrany práv a slobôd iných. Na riadne naplnenie účelu trestného konania,\nktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom nevyhnutným ako celkom jednoznačné\nvymedzenie typov konaní, ktoré sa považujú za nebezpečné pre spoločnosť, tak\ni mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika\nvýskytu vecne nesprávnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, založených\nna neúplných alebo aj realite odporujúcich podkladoch. Súčasťou spomenutých\nmechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania\na v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených\nna odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov\nmeč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú\nvýpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva\nnepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké\nvýpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh\ndôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie\nvymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa\ntrestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom\nsú jedna osoba s druhou v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde\n9\n\no požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto\nnie je povinný napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či\npriťažiť). V kontrapunkte k takejto evidentne limitovanej možnosti vyhnúť sa podaniu\nsvedectva je tu potom generálna povinnosť každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o\ntrestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie (v\ntomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký sa tu má jednať),\numocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní\nzákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou\nnemožnosťou v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na\ntrestný čin, platí aj na skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na\npokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák. aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust.\n§ 7 zákona, o ktorom je práve reč).\nPri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu\nzaštítiť sa ustanovením čl. 19 ústavy, nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má\ncharakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj ústavou zaručovanými\nprávami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami\npožívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho, čo žalobca v minulosti porozprával iným\nosobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným osobám, bol vecou\nprimárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou\nvyužiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania\nz prejednávanej veci) aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť\n(a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom rozhovorov medzi účastníkmi konania\nz prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil\nz fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú\n(a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti\nči nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť\nvecou primárneho posúdenia orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež prípadného\nvyvodenia konzekvencií v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného\nčinu krivej výpovede, žeby však malo ísť o takýto prípad, nebolo ničím preukázané.\nBez významu tu pritom rozhodne nebolo, že žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť\n10\n\nza najzávažnejšie trestné činy, bol oprávnený v záujme uchránenia sa pred trestným\npostihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to bez akéhokoľvek\nz toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní\nuverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho\npristihnutie pri krivej výpovedi by už bez následku ostať nemuselo. Rovnako tu bolo\nbez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej\nzbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu\nrozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe\naj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď\nv tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka)\novplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú\nvýpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť\ntým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči\nžalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým\nbolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena,\nvlastného občianskoprávnym konaniam všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho\nvýroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia\noznačená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti bola súčasťou\nvýpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to čo odznelo v trestnom\nkonaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka\nza krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé. Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola\ntu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom predkladaného znaleckého\nposudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom\nkonaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní\npred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť\nnazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých\nsa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol\nsúd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať ­ nech aj len sčasti ­ závery orgánov činných\nv trestnom konaní).“\n\n11\n\nOdôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu\nkonania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny\nnázor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných\nsúdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),\nktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nNa citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nVzhľadom na už citované ústavný súd ďalej poukazuje na relevantnú časť\nodôvodnenia rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2013, v ktorej sa uvádza:\n«Navrhovateľ pôvodnou a neskôr upravenou žalobou žiadal, aby súd vyslovil, že\nodporca je povinný sa navrhovateľovi písomne ospravedlniť za výroky uvedené\nv zápisniciach v trestnom konaní vedenom pôvodne na KUV PZ Nitra pod ČVS: KUV­\n76/OVVK­2001 PR a KÚV PZ Nitra pod ČVS: KÚV­80/OVVK­2001 PR s tým, že každé\nz týchto tvrdení sa nezakladali na pravde, boli to len klamstvá. Poukazuje zároveň na to, že\ntieto tvrdenia neodzneli iba v rámci vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní za účasti\nširšej verejnosti a zástupcov médií s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto výroky sú uvedené\nv zápisniciach o výsluchu odporcu v čase od 05. 11. 2001 do 12. 06. 2012. Zároveň žiadal,\naby súd zaviazal odporcu vyplatiť mu sumu 3 319,39 eur (100 000.­ Sk). Navrhovateľ sa\nnachádzal od 01. 09. 2001 v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti z niektorých\ntrestných činov spolupáchateľstvom a za túto trestnú činnosť bol neskôr právoplatne\nodsúdený na mimoriadny trest odňatia slobody. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre\n1 T/1/2005, ktorý nadobudol v časti obžalovaného\n\nprávoplatnosť a vykonateľnosť\n\ndňa 07. 11. 2007 bol navrhovateľ právoplatne odsúdený pre pokračujúci trestný čin vraždy\na nedovoleného ozbrojovania a za to mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody\n12\n\nna doživotie s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine. Týmto rozsudkom bol\nčiastočne menený\n\naj rozsudok 1T/2/2005\n\nv obsahovo nadväzujúcich\n\nZ odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že samotný\nako usmrtil poškodenú\n\nobžalovanému\n\nčastiach.\nuviedol,\n\n, ktorá ho mala vydierať v súvislosti s lúpežou v Lučenci\n\na zároveň ho požiadal, aby „mu ju pomohol prekopať“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 1To12/2007 zo dňa 07. 11. 2007\nodvolanie obžalovaného\n\na\n\nzamietol.\n\nPodľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,\nsvojho mena a prejavov osobnej povahy.\nVykonaným dokazovaním, prečítaním zápisníc Krajského úradu vyšetrovania PZ\nv Nitre ČVS: KÚV­76/OVVK­2001 zo dňa 10. 06. 2001, 11. 06. 2002, 12. 06. 2002,\nvýsluchom svedka dňa 09. 10 2001 16. 01. 2002 a uznesením zo dňa 08. 10. 2001 ktoré sa\nnachádzajú v obale pod čl. 180 spisu mal súd za preukázané, že sa viedlo, trestného\nstíhanie a to u navrhovateľa pre trestný čin vraždy a odporca bol v týchto konaniach\nvyslúchaný ako svedok. Navrhovateľ sa vtedy už od 01. 09. 2001 nachádzal vo väzbe a\nuvedené úkony sa vykonávali v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mali spolu spáchať\n,\n\na\n\n. Súd je toho názoru, že čo sa týka usmrtenia\n\ntáto\n\nskutočnosť je vyriešená v samotnom trestnom rozhodnutí a čo sa týka jeho priateľky Moniky\nje pravda, že túto videli naposledy živú, keď odchádzala s\nvyjadrenie svedka\n\n, súd vyhodnotil\n\nako účelové, ale aj on sám uviedol, že nevie, kde sa\n\ntáto žena nachádza a súd je toho názoru, že ak by žila, určite by mala záujem kontaktovať\nsa so svojim synom ako matka a z tohto dôvodu považuje súd výpoveď svedka za\nnedôveryhodnú.\nNa základe vyhodnotenia dôkazov a jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal súd\nuvedenými dôkazmi preukázané, že sa viedlo rozsiahle vyšetrovanie a dokumentovanie\ntrestnej činnosti v tom čase obvinených osôb\ntrestných činov vraždy u\n\n,\n\na\n\npre spáchanie\n\na trestného činu lúpeže, ktorej sa mali zúčastniť všetci\n\nv tom čase obvinení. Súd je toho názoru, že samotnými výpoveďami\n\nako svedka,\n\nkeďže boli vykonávané v súvislosti s vedením iného závažného trestného stíhania, pričom\n13\n\nvšetci obvinení sa nachádzali vo väzbe nemožno tieto výpovede označiť ako výpovede\nporušujúce práva osobnosti na svoju ochranu, pretože uvedené osoby boli právoplatne\nodsúdené za inú závažnú trestnú činnosť. Súd dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise\nvyhodnotil ako dôkazy ktorými by sa mal zaoberať priamo trestný súd, pretože v civilnom\nkonaní nemožno reparovať rozhodnutie trestného súdu, tak ako sa pokúšal vykonaním\ndôkazov navrhovateľ, pretože súd je viazaný rozsudkom v samotnej trestnej veci, ktorý je\nprávoplatný a vykonateľný a nápravu uvedeného stavu možno vykonať len v trestnom\nkonaní, ktorým bola navrhovateľovi obmedzená sloboda.\nSúd je toho názoru, že právoplatné odsúdenie navrhovateľa a účasť navrhovateľa\npri vykonávaní úkonov súvisiacich s trestnou činnosťou nie je zásahom do osobných práv\nosobnosti na jeho ochranu. Svedecké výpovede pána\n\nstaršieho a\n\nnepovažoval súd za vierohodné aj z toho dôvodu, že tieto osoby sú v blízkom príbuzenskom\npomere k navrhovateľovi a tak, ako konštatoval súd v trestnom rozsudku, prihlásili sa ako\nsvedkovia až v čase, keď mohli navrhovateľovi pomôcť. Súd je toho názoru, že je\nneprípustné, aby súd v civilnom konaní hodnotil dôkazy, ktoré mali byť vykonané\nv samotnom trestnom konaní. Podľa názoru súdu samotná účasť navrhovateľa\nna vykonávaní týchto úkonov nemôže byť dôvodom na ochranu práv navrhovateľa. Tieto\núkony, ako bolo už spomenuté boli vykonané v súvislosti s objasňovaním trestnej činnosti\nspáchanej navrhovateľom a to, že či nastali alebo nenastali tieto skutočnosti a či mali vplyv\nna zníženie dôstojnosti navrhovateľ podľa názoru súdu priamo nepreukázal. Čo sa týka\nzníženia dôstojnosti navrhovateľa na verejnosti v súvislosti so samotným trestným procesom\na účasťou verejnoprávnych a iných inštitúcií na pojednávaní a redakčného príspevku pána\n, je súd toho názoru, že by bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie o týchto\nveciach, keď samotné zníženie dôstojnosti navrhovateľa bolo preukázané spôsobom akým\nbola jeho trestná činnosť realizovaná a samotným právoplatným odsúdením navrhovateľa\nna mimoriadny trest odňatia slobody.\nPodľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn.\n5Cdo 274/2007, pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom\nzačaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie\ntakého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11\n14\n\na nasl. Občianskeho zákonníka), a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že\nnebolo vydané dôvodne, pričom súd poukazuje na tú skutočnosť, že právoplatný rozsudok\nv trestnej veci spáchanej navrhovateľom nebol dosiaľ zrušený.\nSúd je toho názoru, že podstatná časť výrokov navrhovateľa uvedená v návrhu\nna konanie nie je spôsobilá z ohľadom na spáchanú trestnú činnosť navrhovateľa\na právoplatné odsúdenie privodiť takú ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, ktoré\nby boli žalovateľné. Keďže súd nemal za preukázané, že došlo k neoprávneného zásahu\nodporcu do osobnostných práv tak, aby boli spôsobilé privodiť ujmu na chránených\nosobnostných právach a preto návrh na konanie zamietol.\nPodľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby\nsa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\nKeďže súd nemal odporcom za preukázaný zásah do navrhovateľových osobnostných\npráv, súd nepriznal navrhovateľov primerané zadosťučinenie.»\nPodľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,\nsvojho mena a prejavov osobnej povahy.\nPodľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové\na zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť\nprimeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové\na televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými\nzáujmami fyzickej osoby.\nPodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,\naby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.\n\n15\n\nPodľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\nJedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby\nje jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornosti\nprávny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo\njavia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď\nsú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.\nOkolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia\nzávažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej\nfyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buď\nobsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah\ndo osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu\npri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov,\npri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva\ndo kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho\nnejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade\nso zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov\nčinných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané\nv medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo\nk zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby\nalebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 z 30. júla 2008).\nUvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom\nustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka), nejde o zásah\n16\n\nneoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z medzí takto\nustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená zvláštnym\nverejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj na plynulé\nplnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne vždy\nposudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím\nna funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočením\nz medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanovisko\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutí\na stanovísk č. 54, ročník 2010).\nBerúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec\na s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia druhostupňového súdu a prvostupňového\nsúdu, ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu,\npodľa ktorých vo veci sťažovateľa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti,\nnemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého\nrozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\nPo preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského\nsúdu a s ohľadom na všeobecnosť námietky sťažovateľa, ktorou spochybňoval\n„obhájiteľnosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu\npríslušných zákonných ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky\nnezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.\n\n17\n\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavne\nneopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nII.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\nV súlade s čl. 12 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné\npráva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí\nzabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba\npleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,\npríslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra\nústavného súdu ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba\nvykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim\nv normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo\naplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba\nv spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá však\nv prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušenia\ncitovaného ustanovenia ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nNavyše, z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním\nz dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne\noproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval\n\n18\n\nkrajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom\nna prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom\nprípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň\nna účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd rovnako konštatuje,\nže napadnutým rozsudkom krajský súd nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva\nsťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.\nÚstavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné\nhmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú\nnezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené\nustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\n(II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03).\nII.3 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\n\nV spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ namietal aj porušenie\nčl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď\nsa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nZ citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby\nprocesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným\norgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.\nUplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň\n\n19\n\nobhájiteľné\n\nprávne\n\ntvrdenie\n\no\n\nporušení\n\niného\n\npráva\n\nchráneného\n\ndohovorom\n\n(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí\npreukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných\ndohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,\nč. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu\nk rozhodnutiu krajského súdu nedospel.\nVo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že\nak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno\npovažovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).\nPrávo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže\nvšeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno­právnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04). Skutočnosť, že\nsťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešný, nie je\npodstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru\nnezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší\nproti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989).\nPreto napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej\nsúvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy\npred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného\nporušenia čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa\nďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\n20\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "ochrana osobnosti", "výsluch, výpoveď, vypočutie-výsluch svedka", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:f7ea84cb-df8d-40bb-9860-4df280221340", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/05 z 29. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-29", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f7ea84cb-df8d-40bb-9860-4df280221340"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:2dc7ea2c-b59f-484a-b392-b64d55776763", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 47/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 47/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2dc7ea2c-b59f-484a-b392-b64d55776763"}, {"guid": "ussr:55d445fa-e04a-41b7-b593-72fda00dcdcd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 337/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 337/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55d445fa-e04a-41b7-b593-72fda00dcdcd"}, {"guid": "ussr:339ae40f-f25a-4f40-8d61-8ee29d54f739", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/04 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:339ae40f-f25a-4f40-8d61-8ee29d54f739"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1d43be04-76c7-41c5-a0c1-43f0e1cdd97a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 63/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/03 z 28. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-28", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1d43be04-76c7-41c5-a0c1-43f0e1cdd97a"}, {"guid": "ussr:9ff5e126-bd9c-4275-bb8c-ed1433a7b866", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 132/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 132/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 455, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ff5e126-bd9c-4275-bb8c-ed1433a7b866"}, {"guid": "ussr:b049a3b0-9083-4d3c-8b03-dcbf995953ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 8/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/01 z 18. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-18", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b049a3b0-9083-4d3c-8b03-dcbf995953ed"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "e3a4d0e8-74a7-4ec1-a374-335fa3b0837e:fa02cf9e-f107-4c20-b052-8f982783c391", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5710204492.3", "spisova_znacka": "10Co/177/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/177/2013 z 27. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-05-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5710204492.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:eefe33d5-f227-46c1-b6c2-ca0dd83f8a81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.323.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 323/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 323/2020 z 1. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.323.2020.1"}, {"guid": "ussr:7190da0d-2430-444c-afe3-9c3286a943f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.181.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 181/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.181.2020.1"}, {"guid": "da3eecb5-3592-4e92-a2d6-854948a07ee4:9c01e43d-24fc-46a5-8d22-9799d7d58cb3", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2513212051.1", "spisova_znacka": "24Co/160/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/160/2018 z 29. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-07-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2513212051.1"}, {"guid": "94dda02b-ef49-4cae-9ac4-8ea06d5d03ca:f6128e17-ee36-4a78-b224-e381661d8b97", "ecli": "ECLI:SK:OSTN:2025:3122206759.5", "spisova_znacka": "11C/44/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C/44/2022 z 3. 1. 2025", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-01-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSTN:2025:3122206759.5"}]}