{"guid": "ussr:ecf1248e-0a10-4e54-9442-556147c2606e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2014 z 27. 5. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 27. mája 2015, sp. zn. II. ÚS 361/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-05-27", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "právo porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "nazov": "čl. 41 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "nazov": "čl. 41 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ecf1248e-0a10-4e54-9442-556147c2606e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1/text", "citacie_n": 18, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 361/2014­49\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska\nkancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\npodľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nOkresného súdu Michalovce č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 a uznesením\nKrajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013 a takto\nrozhodol:\n\n1. Konanie v časti namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nOkresného súdu Michalovce č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 z a s t a v u j e .\n\n2. Základné práva\n\npodľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4\n\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .\n3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n4.\n\np r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000\n\n€ (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý\n\nvyplatiť\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5.\n\np r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia\n\nv sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e\nKrajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety\nKalinovej,\n\nAdvokátska\n\nkancelária,\n\nCukrová\n\n14,\n\nBratislava,\n\ndo jedného\n\nmesiaca\n\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 361/2014­17 z 9. júla 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\n2\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce\n(ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 a uznesením\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna\n2013 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je otcom maloletých detí\n,\n\n, a\n\n,\n\n, obe štátne\n\nobčianky Írska (ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí uzavreli manželstvo\nv roku 2004 na Slovensku a v tom istom roku sa presťahovali do Írska, kde sťažovateľ začal\nvykonávať prax lekára. Dňa 6. januára 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnila\nz Írska, krajiny ich obvyklého pobytu, na Slovensko a odmieta sa vrátiť.\nSťažovateľ 31. januára 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh na nariadenie\nnávratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu, t. j. do Írska. Okresný súd\nBratislava I uznesením sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011 (ďalej aj „rozhodnutie o nariadení\nnávratu“) nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého\npobytu do Írska, a zaviazal sťažovateľa „po návrate maloletých detí do Írska, matke\na maloletým deťom zabezpečiť ubytovanie v prenajatom byte na adrese\na prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne,\nk rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave\nvýkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi justičnými orgánmi“.\nMatka maloletých detí podala proti označenému rozhodnutiu v zákonnej lehote\nodvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011\nodvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie o nariadení\nnávratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.\n\n3\n\nKeďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovala\na dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ 6. februára\n2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.\nOkresný súd 9. februára 2012 vyzval matku na podrobenie sa a rešpektovanie\npovinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011\nz 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011\nz 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.\nMatka 1. marca 2012 doručila okresnému súdu návrh na prerušenie konania\ns odôvodnením, že podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky\nna podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 Em 1/2012\nz 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil.\nNásledne sťažovateľ 12. júla 2012 doručil okresnému súdu návrh na pokračovanie\nv konaní. Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2012 zrušil svoje uznesenie o prerušení\nvýkonu rozhodnutia z 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.\nUznesením č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrh\nna súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu\npodal\n\nsťažovateľ\n\n15.\n\nnovembra\n\n2012\n\nodvolanie.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nuznesením\n\nč. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.\nPotvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2013.\nNamietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje\n„Popretím\n\núčelu“\n\na\n\n„nesprávnym\n\nvýkladom“\n\nrelevantných\n\nustanovení\n\nzákona\n\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),\nnariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní\na výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,\n4\n\nktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“), a ustanovení\nDohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len\n„Haagsky dohovor“). Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery prvostupňového\ni odvolacieho súdu „do takej miery zjavne neodôvodnené a arbitrárne, že zásadne popreli\núčel a význam zákonného predpisu“, teda Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia rady\na Haagskeho dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie argumentuje:\n„Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že matke nebola\nuznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011, uložená\nžiadna konkrétna povinnosť, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia\npodľa § 273 ods. 1 alebo ods. 4 O. s. p., neexistuje žiadne právoplatné a vykonateľné\nrozhodnutie, ktorým by bola matke uložená povinnosť odovzdať niekomu dieťa alebo, že by\nbolo dieťa zverené otcovi týmto rozhodnutím. Podľa názoru súdu mala byť v rozhodnutí\nuložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote\nalebo termíne.\nSťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 15. 11. 2012 argumentoval, že súd nesprávne\naplikoval ustanovenia § 273 ods. 1 a § 273 ods. 4 O. s. p. Podľa § 273a ods. 1. O. s. p.\nustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia\nvo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej\nzmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa tohto ustanovenia teda logicky\nvyplýva, že ustanovenia § 273 ods. 1 a ods. 4 sa nepoužijú. Odvolací súd sa s týmito\nargumentmi sťažovateľa nijako nevysporiadal.\nV tomto konaní nejde o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí, nejde teda\no konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, lebo samotné konanie podľa\nNariadenia Rady a Haagskeho dohovoru sa začína na návrh, nejde teda o konanie, ktoré je\nmožné začať aj bez návrhu. V tomto prípade ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej\nzmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor\nneurčujú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí\ndo krajiny obvyklého pobytu. Oprávnenou osobou je ten rodič, od ktorého bolo dieťa\nneoprávnene premiestnené. Povinnou osobou je každý, u koho sa dieťa neoprávnene\n\n5\n\nnachádza. Každá osoba, ktorá dieťa neoprávnene zadržuje, tak nerešpektuje vykonateľné\nrozhodnutie o návrate dieťaťa do krajiny pôvodu.\nVýrok Okresného súdu Bratislava I. jasne určil povinnosť pre každého, keď nariadil\nnávrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska.\nPodľa dôvodovej správy návrhu zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v bode 53 k § 272 sa uvádza, že pod širší\npojem „vykonateľné rozhodnutie súdu“ možno subsumovať napríklad aj vykonateľné\nuznesenie o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, ktoré sa\nvydá podľa ustanovenia § 176 ods. 2…\nV bode 54 k § 273 dôvodovej správy sa uvádza, že zákon špecifikuje, že v prípadoch\nneoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa môže súd v súčinnosti s príslušným\nštátnym orgánom zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť,\na postarať sa o jeho odovzdanie tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané dieťa prevziať. Týmto príslušným štátnym orgánom je orgán sociálnoprávnej\nochrany detí a sociálnej kurately. Zákon v odseku 4 upravuje, že dieťa sa odníma tomu,\nu koho podľa rozhodnutia nemá byť. Zákon nestotožňuje túto osobu s povinným, keďže\npovinný nemusí mať v čase realizácie výkonu odňatím dieťaťa u seba.\nSťažovateľ ako oprávnený subjekt môže žiadať o vynútené uspokojenie jemu\npriznaného nároku aj proti vôli povinného subjektu. Toto právo musí rešpektovať každý\na oprávnená osoba sa ho môže domáhať voči všetkým, čo ho dobrovoľne nerešpektujú.\nÚlohou súdu v rámci preventívnej činnosti je zistiť toho, kto právo porušuje, pričom to môže\nbyť ktokoľvek, nielen rodič dieťaťa. Pokiaľ by sa dieťa nenachádzalo u matky, ale\nna akomkoľvek inom mieste, napríklad u príbuzných, súd je oprávnený odňať dieťa aj\ntakejto osobe. Pokiaľ by tomu tak nebolo, účel zákona by to nenaplnilo, keďže by bolo\njednoduché obchádzať zákon tým, že by dieťa nebolo u povinnej matky, ale u inej osoby.\nTak isto z oprávnení sudcu uvedených v ustanoveniach § 273aa O. s. p. jasne\nvyplýva, že sudca má právo odňať dieťa každej osobe, u ktorej sa dieťa nachádza.\nNie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že matke alebo inej povinnej\nosobe mala byť v rozhodnutí uložená povinnosť zabezpečiť návrat detí a v akej lehote alebo\ntermíne. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazuje rodičovi – únoscovi návrat\n6\n\ndo krajiny pôvodu detí. Účelom Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru je zabezpečenie\na obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom, teda navrátenie dieťaťa do miesta\nobvyklého bydliska. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazujú rodičovi – únoscovi\nžiadne povinnosti. Povinnosti vyplývajúce z Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru\nvyplývajú pre justičný alebo správny orgán zmluvného štátu, keď podľa čl. 12 Haagskeho\ndohovoru justičný alebo správny orgán zmluvného štátu nariadi okamžite návrat dieťaťa.\nEurópsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že aj keď sa výkon rozhodnutí spravuje\nvnútroštátnym právom, je dôležité, aby orgány členského štátu uplatňovali normy, ktoré\nzabezpečia účinný a rýchly výkon rozhodnutí vydaných podľa nariadenia, aby sa neoslabili\nním sledované ciele.“\nSťažovateľ súčasne namieta porušenie svojho základného práva na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19\nods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich\nvýchovu zaručeného v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie rodinného\nživota zaručeného v čl. 8 dohovoru. Namietané porušenie označených práv odôvodňuje\npostupom konajúcich súdov v namietanom konaní, ktorým mu bola odňatá možnosť starať\nsa osobne o svoje maloleté deti, a teda vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti.\nPodľa sťažovateľa: „Nerešpektovaním ustanovení medzinárodných zmlúv slovenské\nsúdy bránia sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv.\nEurópsky súd pre ľudské práva v tejto súvislostí opakovane rozhodol, že orgány\nzmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia\nna zabezpečenie návratu dieťaťa. Neprijatím takýchto opatrení je porušením článku 8\nEurópskeho dohovoru o ľudských právach (napr. prípad Iglesias Gil a A. U. I.\nproti Španielsku zo dňa 29. 7. 2003, bod 62).\nKaždý zmluvný štát musí vytvoriť primerané a účinné prostriedky, aby boli v súlade\ns povinnosťami podľa čl. 8 Európskeho dohovoru (napr. prípad Maire proti Portugalsku\nzo dňa 26. 6. 2003, bod 76 a Ignaccolo­Zenide proti Rumunsku zo dňa 25. 1. 2000,\nbod 108).\n\n7\n\nNa základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie\nrodinného života sťažovateľa nebolo chránené účinnými spôsobom, ako to vyžaduje\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\n3. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce\nzo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012­119, a uznesením Krajského súdu v Košiciach\nzo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012­145, porušené bolo.\n2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\na rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo\nna rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41\nods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR\nuznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012­119,\na uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012­145,\nporušené bolo.\n3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012­\n145 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 €.\n5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €\nna účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,\n811 08 Bratislava.“\n4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci\nkonania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Martinom Stretavským, listom\nsp. zn. 1SprV460/2014 z 10. septembra 2014; krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr.\nImrichom Volkaiom, listom sp. zn. 1Spr V/741/2014 zo 6. októbra 2014; ako aj sťažovateľ\n\n8\n\nstanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 30. októbra 2014 a jeho doplnením z 1. februára\n2014.\n4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:\n«Ústavnú sťažnosť\n\npovažujeme za nedôvodnú a žiadame,\n\naby jej ústavný súd nevyhovel.\nPostup\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nMichalovce\n\nv\n\nkonaní\n\no\n\nvýkone\n\nrozhodnutia\n\npod sp. zn. 17Em/1/2012 hodnotíme ako správny v časti týkajúcej sa vyjadreného právneho\nnázoru. Napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale korešponduje s rozhodovacou praxou\ni na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch rozhodujú rovnako. Zo súdneho spisu\n17Em/1/2012 totiž vyplýva, že pred rozhodnutím o zastavení výkonu rozhodnutia sa sudkyňa\noboznámila i s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého právny názor\nohľadne nutnosti zastavenia výkonu rozhodnutia za absencie uloženia povinnosti konkrétnej\nosobe, ktorá má deti vydať podľa titulu pre výkon rozhodnutia, je totožný s rozhodnutím\nOkresného súdu Michalovce. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici tvorí súčasť\nspisu 17Em/1/2012 /č. l. 102­109/...\nPodľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom.\nZa odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu,\nktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny\nporiadok /O. s. p./ priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\nPodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\nspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne SR.\nPodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo\nna to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nVada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho\nsúdu SR /napr. 3Obdo47/11, 4Cdo39/2013/, zakladá prípustnosť dovolania proti\n9\n\nrozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a predmet konania.\nOdňatím možnosti konať pred súdom v zmysle spomenutého zákonného ustanovenia treba\nrozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastník zbaví realizácie\nvýznamných procesných práv upravených Občianskym súdnym poriadkom.\nObsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno\nbrániť k uplatneniu práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení, ale obsahom tohto\npráva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Každé rozhodnutie súdu,\naž na zákonom stanovené výnimky, musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. Podľa\n§ 157 ods. 2 O. s. p., súd musí rozsudok odôvodniť ohľadne všetkých rozhodujúcich\nskutočností, ktoré boli významné pre rozhodnutie. Myšlienkový postup súdu a jeho úvah\nmusí byť vysvetlený tak, aby zodpovedal výsledkom dokazovania, zisteným skutočnostiam\na vyvodeným záverom. Odôvodnenie rozhodnutia musí zároveň spĺňať dostatočný podklad\npre prieskum v odvolacom ale i v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu\nneobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., pokladá sa za nepreskúmateľné, teda\narbitrárne porušujúce práva účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku\nmu odníma možnosť konať pred súdom.\nV podanom odvolaní sťažovateľ právne argumentuje ust. § 273a ods. 1, § 272a, § 273\nods. 2, 3 O. s. p.. Poukazuje na účel Haagskeho dohovoru – zabezpečenie stavu\npred únosom i na znenie čl. 3 Haagskeho dohovoru, čl. 2 Nariadenia Rady ES i na to,\nna základe akých právnych a skutkových skutočností by matka mala byť povinnou osobou\nv konaní o výkone rozhodnutia. Za lehotu na zabezpečenie návratu sťažovateľ označil deň\nvykonateľnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava 1 – 8. 7. 2011. Cituje i ust. § 273a\nods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa dieťa má odňať každej osobe, u ktorej sa nachádza. Podľa\nsťažovateľa i v praktickej príučke používania Nariadenia Brusel II. je uvedené, že\n„...Európsky súd pre ľudské práva dôsledne stanovil, že akonáhle orgány zmluvného štátu\nHaagskeho dohovoru zistia, že dieťa bolo premiestnené na základe dohovoru, majú tieto\norgány povinnosť snažiť sa zodpovedajúcim a účinným spôsobom zabezpečiť návrat dieťaťa.\nOpomenutie tejto snahy je porušenie čl.8 Európskeho dohovoru o ľudských právach /právo\nna rešpektovanie rodinného života/ ... Každý zmluvný štát sa musí vybaviť zodpovedajúcimi\na účinnými prostriedkami na zabezpečenie súladu s jeho pozitívnymi povinnosťami podľa čl.\n10\n\n8 Dohovoru ...“. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Košiciach nedáva\nodpoveď na sťažovateľom stanovené otázky v odvolaní, ktoré sú práve pre rozhodnutie\nvo veci podstatné. Ak odvolací súd tvrdí, že prvostupňový súd sa dostatočne s dôvodmi\nodvolateľa vysporiadal, nemohol tak urobiť, pretože odvolacie dôvody Okresnému súdu\nMichalovce známe neboli. Prvostupňový súd vychádzal z právnej argumentácie sťažovateľa\nuvedenej v návrhu na výkon rozhodnutia.\nAko bolo naznačené v predošlom texte, odňatie možnosti konať pred súdom je\ndovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Tento dovolací dôvod sa týka všetkých\nrozhodnutí, teda i tých, u ktorých je podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie\nvylúčené – veci upravených v Zákone o rodine.\nPodľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993/ Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní\npred ním, sťažnosť nie je prípustná ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné\nprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne\nposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\nPrávnym prostriedkom nápravy vadných súdnych rozhodnutí je mimoriadny opravný\nprostriedok – dovolanie. Ten sťažovateľ nepodal. Jeho sťažnosť teda prípustná nie je.\nPodľa § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak sa\nsťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý\npožaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.\nPodľa § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak ústavný\nsúd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné\nprávo, alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do 2­och mesiacov\nod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.\nSťažovateľ označuje za porušovateľa svojho základného práva Okresný súd\nMichalovce a Krajský súd v Košiciach, teda 2 štátne orgány. Požaduje primerané finančné\nzadosťučinenie 8.000.­ EUR. Nekonkretizuje, akú časť z tejto sumy za porušenie jeho\nzákladných práv má znášať za štát Okresný súd Michalovce. Ak sa na konanie\npred ústavným súdom primerane majú použiť stanovenia Občianskeho súdneho poriadku,\nje potrebné uviesť, že v prípadoch ak predmetom návrhu je peňažné plnenie, musí byť\nv návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Ak to tak nie je,\n11\n\nnávrh nespĺňa náležitosti požadované zákonom. Ak navrhovateľ požaduje peňažné plnenie\nod niekoľkých odporcov, môže sa domáhať buď vyslovenia solidarity, alebo môže\nod každého z odporcov požadovať určitú presne vymedzenú sumu /napr. rozsudok NS SR\n5Cdo79/2003/. V tejto časti ústavnej sťažnosti sa jedná o vadu návrhu, ktorá bráni\nústavnému súdu sťažnosti vyhovieť.\nK výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že\nnezodpovedá skutočnému zásahu do základných práv sťažovateľa. Z titulu pre výkon\nrozhodnutia – uznesenia Okresného súdu Bratislava I i napadnutého uznesenia Okresného\nsúdu Michalovce je zrejmé, že svedkyňa – sestra manželky sťažovateľa vypovedala nielen\no častých hádkach medzi účastníkmi, ale i o tom, že sám sťažovateľ svoju manželku i deti\nposielal zo spoločného bytu preč. To svedčí o tom, že sťažovateľ k svojím deťom nemal\nvytvorený kladný a láskyplný vzťah. Preto tvrdenia sťažovateľa o frustráciách, pocitoch\nneistoty a krivdy spôsobenej absenciou kontaktu so svojimi deťmi na základe týchto dôkazov\nvyznievajú účelovo, v snahe dosiahnuť v dôsledku napadnutých súdnych rozhodnutí\nmajetkový prospech.\nNapriek tomu, že Ústavný súd SR svojím rozhodnutím z 9. 7. 2014 sťažnosť\nprijal na ďalšie konanie, podľa názoru Okresného súdu\nMichalovce nie je prípustná, a preto jej vyhovieť nemožno.»\n4.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:\n«... Okresný súd Michalovce uznesením z 18. 10. 2012, č. k. 17 Em 1/2012­119\nzamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia (uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa\n01. 07. 2011, sp. zn. 1 P 50/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n26. 10. 2011, sp. zn. 20 CoP 57/2011) o nariadenie návratu maloletých detí\na\n\n,\n\ndo krajiny ich obvyklého\n\npobytu.\nV odôvodnení uznesenia okresný súd po citácii § 272 ods. 1, 2 O. s. p., § 273 ods. 1­4\nO. s. p., § 273a ods. 1 O. s. p. konštatoval, že (vyššie označeným) uznesením Okresného\nsúdu Bratislava I bol nariadený návrat maloletých detí\n\n)\n\nna územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu, do Írska. Týmto rozhodnutím\n12\n\nnebol upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Uznesením\nOkresného súdu Michalovce zo dňa 16. 05. 2011, sp. zn. 17 P 6/2011 bolo nariadené\npredbežné opatrenie, ktorým maloleté deti\n\nboli dočasne zverené do osobnej\n\nstarostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť otca v nevyhnutnej\nmiere voči maloletým deťom. Okresný súd (Michalovce) bol príslušný na nariadenie\npredbežného opatrenia podľa ustanovení Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Vychádzajúc\nzo zisteného skutkového stavu dospel súd k záveru, že v čase nariadenia návratu maloletých\ndetí do Írska (uznesením Okresného súdu Bratislava I), boli už maloleté deti (dočasne)\nzverené do osobnej starostlivosti matky, a tejto nebola uložená žiadna povinnosť vo vzťahu\nk zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Pretože v tomto rozhodnutí\n(Okresného súdu Bratislava I) matke maloletých detí (povinnej) nebola uložená žiadna\nkonkrétna povinnosť so zabezpečením návratu detí, a tak nemohol pristúpiť k nariadeniu\nvýkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1, 4 O. s. p.\nVýkon rozhodnutia súd posúdil jednak podľa vnútroštátneho práva, tak aj podľa\nNariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov\nv manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým bolo zrušené\nNariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa čl. 60 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 má\ntoto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi prednosť pred Haagskym dohovorom\no občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí z 25. 10. 1980.\nAj keď Haagsky dohovor ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú, ako má\nznieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého\npobytu, je potrebné podľa názoru súdu u rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo\nneoprávnene premiestnené, určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie\no nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon\nrozhodnutia, lebo z exekučného titulu nevyplýva osoba povinná, ani určenie povinnosti\ntakejto povinnej osobe, nie je možné takýto exekučný titul vykonať.\nNa odvolanie oprávneného (sťažovateľa) Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa\n26. júna 2013, č. k. 8 CoP 521/2012­145 potvrdil uznesenie Okresného súdu Michalovce\nz 18. 10. 2012, č. k. 17 Em 1/2012­119.\n\n13\n\nV dôvodoch uznesenia odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností\nvo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že\nneboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia a nariadenie návratu maloletých\ndetí do krajiny ich obvyklého pobytu.\nPrávne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní presvedčivo\nodôvodnil. Podstata odôvodnenia spočíva v tom, že matke maloletých detí nebola\nprávoplatným uznesením súdu uložená žiadna konkrétna povinnosť a súdna exekúcia, môže\nbyť nariadená iba na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj\nmateriálnej.\nV predmetnej veci exekučný titul nie je vykonateľný.\nDôvody uvedené v „namietanom“ uznesení považujeme za zrozumiteľné a dostatočne\nlogické, ktoré vychádzali zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných\nprocesných noriem.\nPodľa nášho názoru, rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle.\nK záverom uvedeným v odôvodnení odvolací súd dospel na základe vlastných\nmyšlienkových postupov a hodnotení.\nDomnievame sa, že odvolací súd neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»\n4.3 Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniam všeobecných súdov konajúcich\nv jeho veci predovšetkým uviedol:\n«Okresný súd Michalovce vo svojom vyjadrení uviedol, že „sa sudkyňa oboznámila\ns rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici..., ktorého právny názor... je totožný\ns rozhodnutím Okresného súdu Michalovce“. Rozhodnutie krajského súdu však nie je\njudikatúrou a nie je nijakým spôsobom právne záväzné. Spôsob rozhodovania Okresného\nsúdu Michalovce na základe rozhodnutia iného všeobecného súdu navyše odporuje zásade\nnezávislosti a nestrannosti sudcu a vedie k spochybneniu objektivity súdneho rozhodnutia.\nÚstavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu zabezpečuje, aby každý v konaní pred\nsúdom mal reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval nezávislý sudca.\n\n14\n\nOkresný súd tiež uviedol, že „napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale\nkorešponduje s rozhodovacou praxou i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch\nrozhodujú rovnako“. V tejto veci posielam Ústavnému súdu SR uznesenie Krajského súdu\nv Žiline zo dňa 18. 7. 2011, č. k. 2CoE/3/2011­71, ktorý rozhodoval v konaní o výkon\nrozhodnutia v rovnakej veci. Krajský súd v Žiline sa však s názorom matky, že jej nebola\nuložená žiadna povinnosť, nestotožnil a uznesenie okresného súdu potvrdil. Keďže súdy\nSlovenskej republiky v rovnakej veci rozhodujú rôznym spôsobom, takéto rozhodovanie\nsúdov predstavuje pre sťažovateľa právnu neistotu...\nOkresný súd Michalovce namietal, že sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný\nprostriedok – dovolanie a jeho sťažnosť preto nie je prípustná. Podľa § 239 ods. 1 písm. a)\nO. S. P. dovolanie v tejto veci nebolo prípustné, keďže odvolací súd nezmenil uznesenie\nsúdu prvého stupňa. Podanie mimoriadneho dovolania nie je podmienkou podania ústavnej\nsťažnosti. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických\nosôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,\nt. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,\na teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe\ngenerálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie.\nÚstavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho\ndovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS\n19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Z uvedeného vyplýva, že podanie\nmimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku nápravy súdneho rozhodnutia nie je\npodmienkou na podanie ústavnej sťažnosti a nemožno ho považovať za účinne poskytnutý\nprostriedok nápravy.\nNapokon k vyjadreniu okresného súdu k výške požadovaného finančného\nzadosťučinenia uvádzam, že argumenty predsedu Okresného súdu Michalovce sú\nneprimerané a nepodložené, keďže išlo o výpoveď svedkyne, ktorá je sestrou matky detí.\nOkresný súd Bratislava I. k tejto výpovedi neprihliadal, keďže nariadil návrat maloletých\ndetí do krajiny obvyklého pobytu. Sťažovateľ vyvinul veľké úsilie, aby dosiahol návrat\nmaloletých detí do Írska. Niekoľkokrát cestoval na Slovensko, zúčastnil sa pojednávaniach\na snažil sa aj stretnúť so svojimi deťmi, čo mu matka ani raz neumožnila. Pokiaľ by\n15\n\nsťažovateľ nemal k svojím deťom úprimný a láskyplný vzťah, nevyvinul by množstvo úsilia,\nčasu a finančných prostriedkov na to, aby dosiahol návrat svojich detí. Tvrdenia predsedu\nOkresného súdu Michalovce dokazujú jeho zaujatosť v tejto veci. Sťažovateľ požiadal Úrad\npráce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce a Obecný úrad Klokočov o poskytnutie pomoci\na súčinnosti pri realizovaní styku otca s maloletými deťmi dňa 13. 6. a 14. 6. 2013\npred bytom matky. Oba úrady mu však náležitú pomoc neposkytli a uspokojili sa s tvrdením\nmatky, že je pracovne zaneprázdnená. Sťažovateľ tak cestoval na Slovensko zbytočne, keďže\nsa so svojimi deťmi nestretol...\nVyjadrenie Krajského súdu v Košiciach neobsahuje konkrétne argumenty. Ako však\nsprávne uviedol krajský súd, maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti\nmatky. Dočasná úprava teda mala zabezpečiť starostlivosť o maloleté deti do času, kým súd\nnerozhodne meritórne.»\nV doplnení svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že «Vzhľadom k tomu, že Okresný\nsúd Michalovce uznesením zo dňa 18. 10. 2012 zamietol návrh sťažovateľa na súdny výkon\nrozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský súd v Košiciach dňa 26. 6.\n2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, sťažovateľ podal dňa 5. 6. 2014\nna Okresnom súde Bratislava I. návrh na určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie\nnávratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Svoj návrh odôvodnil tým, že\nuznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1P/50/2011, ktorým súd\nnariadil návrat maloletých detí do krajiny pôvodu, je právoplatné, avšak vzhľadom\nna uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012, je\nnevykonateľné. Sťažovateľ preto žiadal, aby Okresný súd Bratislava I. určil povinnú\na oprávnenú osobu o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, ako\naj lehotu na odovzdanie maloletých detí.\nDňa 6.11.2014 Okresný súd Bratislava I., č. k. 1 P/82/2014, konanie o určenie\npovinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého\npobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3\nO. s. p. Prekážku právoplatne rozhodnutej veci odôvodnil tým, že v identickej právnej veci\nmedzi rovnakými účastníkmi na tunajšom súde už bolo rozhodnuté. Okresný súd\n16\n\nBratislava I. v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že „Pokiaľ Okresný súd\nMichalovce vyzval povinnú matku na rešpektovanie povinností a sám aj konštatuje,\nže matka je povinná podrobiť sa rozhodnutiu tunajšieho súdu, je otázne, prečo pri výkone\nrozhodnutia má pochybnosť o povinnej osobe a uloženej povinnosti. Haagsky dohovor\na Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neuvádzajú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu\no nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.“...\nSťažovateľ dáva Ústavnému súdu SR na vedomie skutočnosť, že Okresný súd\nBratislava I. konanie o určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu\nmaloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne\nrozhodnutej veci. Sťažovateľ sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal. Pokiaľ by však sťažovateľ\nbol neúspešný aj pred odvolacím súdom, nemohol by právoplatné rozhodnutie Okresného\nsúdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011, ktorým súd nariadil návrat\nmaloletých detí, vykonať. Pre sťažovateľa predstavuje preto uvedená situácia právnu\nneistotu a nepredvídateľnosť rozhodnutí súdov. Účelom Haagskeho dohovoru a Nariadenia\nRady (ES) č. 2201/2003 je zabezpečenie a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom,\nteda navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého bydliska. Tým, že Okresný súd Michalovce\nzamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský\nsúd v Košiciach toto rozhodnutie potvrdil, tieto súdy znemožnili sťažovateľovi výkon\nprávoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011,\nč. k. 1P/50/2011.».\n5. Ústavný súd 26. marca 2015 zaslal matke maloletých detí\nna vedomie uznesenie č. k. II. ÚS 361/2014­17 z 9. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie o prijatí\nsťažnosti“) s tým, že sa k nemu môže vyjadriť v lehote 7 dní od doručenia. Matka\nmaloletých detí sa k uzneseniu o prijatí sťažnosti v stanovenej lehote ani neskôr nevyjadrila.\n6. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním\nveci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\n17\n\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľa\nústavy a dohovoru.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPredmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv\npodľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8\ndohovoru uznesením okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012\na uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013, ktorými bol\nzamietnutý návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých\ndetí do krajiny ich obvyklého pobytu.\nII.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením\nokresného súdu č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci\nto nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.\nPodľa ustanovenia § 103 OSP prihliada kedykoľvek za konania súd na to, či sú\nsplnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).\n\n18\n\nPodľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP ak ide o taký nedostatok podmienky\nkonania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.\nZ ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde týkajúceho sa primeraného použitia\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred ústavným súdom v spojení\ns ustanovením § 103 OSP vyplýva povinnosť ústavného súdu prihliadnuť kedykoľvek počas\nkonania o sťažnosti na to, či sú splnené podmienky konania ustanovené zákonom\no ústavnom súde. Ak ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dodatočne zistí\nnesplnenie podmienky konania pred ústavným súdom, ktorej nedostatok sa nedá odstrániť,\nkonanie o sťažnosti zastaví podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP (III. ÚS 92/02).\nVýznamnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomoc\nv konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127\nods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých\npred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).\nProti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný\nprostriedok  odvolanie (ktoré sťažovateľ aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný\nrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní\nsťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto rozhodol, že konanie\no prijatej sťažnosti v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením\nokresného súdu č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 zastavuje (bod 1 výroku nálezu).\nII.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013\n\n19\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nPodstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho nesúhlas\ns právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia\nokresného súdu o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu\nmaloletých detí. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu\naplikovaných právnych noriem (Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia rady\na Haagskeho dohovoru) dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.\nSťažovateľ namieta, že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade nesprávne aplikoval\nustanovenia § 273 ods. 1 a 4 OSP, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou\nsťažovateľa nijako nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd mal po tom, čo jeho\nvýzva na dobrovoľné splnenie povinnosti zostala bezvýsledná, priamo prikročiť k odňatiu\ndetí podľa § 273a a § 273aa OSP.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri\n20\n\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne\nnázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu\nvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01).\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany\nústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní\nriadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).\nNútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej\nčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov je podľa stabilnej\njudikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci\n21\n\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má\nkaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je\nv súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto\nprávnej normy na zistený skutkový stav veci.\nPri preskúmavaní namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok.\nVzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, na\nktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považoval\nústavný súd za podstatné citovať najskôr relevantnú časť odôvodnenia uznesenia\nprvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom uznesení č. k. 17 Em 1/2012­119\nz 18. októbra 2012 predovšetkým uviedol:\n,,Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave bol nariadený návrat\nmaloletých detí\n\nna územie a pod jurisdikciu krajiny ich\n\nobvyklého pobytu do Írska. Týmto rozhodnutím nebol upravený výkon rodičovských práv\na povinností k maloletým deťom. Tunajším súdom uznesením zo dňa 16. 5. 2011\nsp. zn. 17P 6/2011 (správne má byť uznesením sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011,\npozn.) bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti\n\nboli dočasne\n\nzverené do osobnej starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť\notca v nevyhnutnej miere voči maloletým deťom vychádzajúc z ust. § 76 a nasl. O. s. p..\nNa vydanie predbežného opatrenia bol súd príslušný podľa ustanovení Nariadenia Rady\n(ES), číslo 2201/2003. Týmto predbežným opatrením boli upravené dočasné pomery\nmaloletých detí z dôvodu nutnej potreby, až do konečného doriešenia úpravy výkonu\n\n22\n\nrodičovských práv a povinností, ktoré spadá do jurisdikcie krajiny ich obvyklého pobytu\ndo Írska pred írskymi justičnými orgánmi (čl. 20 NR ( ES )).\nVychádzajúc z uvedeného zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že\nuznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, ktorým bol nariadený návrat\nmaloletých detí do Írska nebola matke, ktorej boli v čase tohto nariadenia už predbežným\nopatrením, maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti uložená žiadna\npovinnosť vo vzťahu k zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Predmetným\nuznesením bol nariadený návrat detí bez určenia konkrétnej povinnosti matke pri\nzabezpečení tohto návratu a bez určenia lehoty, v ktorej by mala matka zabezpečiť tento\nnávrat. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetné uznesenie vo výroku riešilo otázku\njurisdikcie tejto veci, ďalej riešilo otázku povinnosti otca zabezpečiť po návrate maloletých\ndetí do Írska matke a maloletým deťom ubytovanie a otázku výživného do právoplatného\nukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred írskymi justičnými\núradmi. Podľa názoru súdu, ak boli riešené tieto otázky v rozhodnutí mala byť vyriešená\na uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote\nalebo termíne. Tieto náležitosti predmetné rozhodnutie o výkon ktorého oprávnený otec\nžiada v tomto konaní chýbajú a nie sú uvedené, preto súd musí konštatovať, že za takéhoto\nstavu nie je možné riadne vykonať a nariadiť výkon predmetného rozhodnutia Okresného\nsúdu v Bratislave, pretože nemožno konštatovať, že z tohto uznesenia vyplýva, že povinnou\nv otázke zabezpečenia návratu maloletých detí je matka a nemožno konštatovať, že matka\npri zabezpečení návratu maloletých detí sa dopustila porušenia nejakej konkrétnej\npovinnosti vyplývajúcej z predmetného rozhodnutia. Súd musel konštatovať, že v tomto\nrozhodnutí jej nebola uložená žiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením\nnávratu detí, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1\nalebo ods. 4 O. s. p.. Ako bolo uvedené vyššie neexistuje tiež žiadne právoplatné\na vykonateľné rozhodnutie, ktorým by bola uložená matke povinnosť odovzdať niekomu dieťa\nalebo, že by bolo dieťa zverené otcovi takýmto rozhodnutím.\nVýkon rozhodnutia v tomto prípade je potrebné skúmať v kontexte širšej právnej\núpravy vyplývajúcej jednak z nášho vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa výkon realizuje,\npodľa Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone\n23\n\nrozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa\nzrušuje Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa článku 60 písm. e Nariadenia Rady (ES)\nč. 2201/2003 má toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátny prednosť pred\nHaagskym dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí\nz 25.10.1980. I keď Haagsky dohovor, ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú ako\nmá znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého\npobytu je potrebné podľa názoru súdu v rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo\nneoprávnene premiestnené určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie\no nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. Výkon rozhodnutia môže byť nariadený len na základe\ntitulu, ktorý je vykonateľný po každej stránke. Súd je povinný skúmať, či sú splnené zákonné\npredpoklady na vedenie výkonu rozhodnutia. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon\nrozhodnutia z dôvodov ako sú uvedené vyššie, pretože z exekučného titulu nevyplýva osoba\npovinná ani určenie povinnosti takejto povinnej osobe, potom nemožno takýto exekučný titul\nvykonať a súd nemá inú možnosť iba takýto návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia\nzamietnuť, keďže v tomto prípade výkon rozhodnutia ešte nariadený nebol.“\nKrajský súd v namietanom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého\nstupňa ako vecne správne, svoj právny záver odôvodnil takto:\n„Odvolací súd na základe odvolania oprávneného preskúmal napadnuté uznesenie aj\ns konaním, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol\nsprávne, ak zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu mal. detí\ndo krajiny ich obvyklého pobytu. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami oprávneného\nuplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého\nstupňa a oprávnený ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné\nskutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na súdny výkon\nrozhodnutia. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu\nk predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého\nstupňa, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu mal.\ndetí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2\nO. s. p. by bolo v rozpore s uznesením Okresného súdu Michalovce zo 16. 5. 2011\n24\n\nsp. zn. 17P/6/2011 (správne má byť sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, pozn.), ktorým\nboli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej) a rovnako\naj s exekučným titulom. Tým nebolo rozhodnuté, že by mal. deti nemali byť v starostlivosti\npovinnej a že by ich mala odovzdať oprávnenému, ale bolo vyslovené, že mal. deti sa majú\nvrátiť do krajiny ich obvyklého pobytu. Z uvedených dôvodov súd nemôže v rámci súdneho\nvýkonu rozhodnutia nariadiť odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2 O. s. p., pretože\nžiadnym rozhodnutím nebolo vyslovené, že deti u nej nemajú byť, a že majú byť podľa\nrozhodnutia zverené resp. vrátené oprávnenému. Navyše, uznesením Okresného súdu\nMichalovce zo 16. 5. 2011 sp. zn. 17P/6/2011 boli mal. deti zverené do osobnej\nstarostlivosti matky (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho súdu), ktoré je\nrozhodnutím o opatrovníckom práve, ktoré v sebe zahŕňa aj právo určiť deťom miesto\npobytu. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný\npo stránke formálnej aj materiálnej. Exekučný titul, ktorý je predmetom súdneho výkonu\nrozhodnutia nie je vykonateľný, pretože výkon rozhodnutia spôsobom, ktorý je vyjadrený\nv § 273a O. s. p. – odobratím detí matke (povinnej) a ich odovzdaním otcovi (oprávnenému)\n– by bol v rozpore s právom priznaným matke (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho\nsúdu) predbežným opatrením, ktorým jej boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti.\nVzhľadom k tomu, že súd v rámci súdneho výkonu rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí\ndo krajiny ich obvyklého pobytu v zmysle § 273a ods. 1 O. s. p. neukladá pokuty, ale priamo\npristupuje k odňatiu detí tomu z rodičov, u ktorého dieťa nemá byť a tento spôsob bol\nuznaný za nevykonateľný, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1\nO. s. p. ako vecne správne.“\nAko to vyplýva z odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu,\nnadväzujúceho na dôvody rozhodnutia okresného súdu, konajúce súdy založili svoje\nzamietavé rozhodnutia na právnom závere o nevykonateľnosti výroku vykonávaného\nrozhodnutia, v ktorom matke maloletých detí (alebo inej povinnej osobe) nebola uložená\nžiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením návratu maloletých detí a ani\nlehota na splnenie tejto povinnosti. Konajúce súdy ďalej konštatovali, že neboli splnené\npodmienky na súdny výkon rozhodnutia, pretože odňatie maloletých detí matke (povinnej)\n25\n\npodľa § 273a ods. 2 OSP by bolo v rozpore s uznesením okresného súdu\nsp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do\nosobnej starostlivosti matky. Z uvedených dôvodov preto nebolo možné pristúpiť\nk nariadeniu výkonu rozhodnutia spôsobom podľa § 273a OSP, teda odobratím maloletých\ndetí matke (povinnej).\nPodľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie\nmedzinárodnoprávne záväzky.\nPodľa čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev\na Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 17 preambuly nariadenia rady v prípadoch neoprávneného premiestnenia\ndieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej\nuplatňovať Haagsky dohovor z 25.10.1980 doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä\nčl. 11.\nPodľa čl. 1 Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je\na) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené\ndo niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a\nb) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku\njedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.\nPodľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané opatrenia\nna zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú konania, ktoré\nzabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.\n\n26\n\nPodľa čl. 5 písm. a) Haagskeho dohovoru na účely tohto dohovoru „opatrovnícke\nprávo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto\njeho pobytu.\nPodľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané podľa čl. 3..., nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. ...\nPodľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné\nrozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;\nak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.\nPodľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe\na) vykonateľného rozhodnutia súdu,\nb) rozhodnutia cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretej\nv cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu.\nPodľa odseku 3 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pred\nnariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa\nodmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve\nupozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. ...\nPodľa § 273a ods. 1 OSP ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane\naj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa\npodľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.\nPodľa odseku 2 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ak výzva\npodľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmi\nodňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť\npodľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.\nPredovšetkým je potrebné zdôrazniť osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa,\nktoré bolo na územie Slovenskej republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území\n27\n\nneoprávnene zadržiavané. Tá spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú\nvydávané slovenskými justičnými orgánmi na základe prameňov medzinárodného práva\n(Haagsky dohovor) a európskeho práva (nariadenie rady). Nútený výkon takéhoto\nrozhodnutia, i keď je upravený v rámci výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí\n(§ 272 a nasl. OSP), je špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia\npodľa medzinárodnej zmluvy, kedy je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru\na nariadenia rady. Účelom nariadenia rady a Haagskeho dohovoru je prioritne ochrana práv\ndieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho\nzákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným\npremiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady\nk Haagskemu dohovoru je komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi\nEurópskej únie sa prednostne použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši\naj Haagsky dohovor (čl. 60 nariadenia rady).\nPostulát o špecifickosti výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj\ndôvodová správa k ustanoveniu § 273a OSP (účinnému od 1. januára 2002), ktorá odkazuje\npráve na rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru, pričom uvádza, že „V týchto\nmedzinárodných veciach je pri výkone rozhodnutia na jednej strane žiadúce dodržať\nobdobný postup ako pri výkone rozhodnutí o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento\nproces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto\nprípadoch neodporúča a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu,\nkomu má byť podľa rozhodnutia vrátené...“.\nPokiaľ ide o vymedzenie účastníkov konania o výkone rozhodnutia vo veciach\nstarostlivosti súdu o maloletých, platí všeobecná definícia účastníkov konania, teda sú nimi\ntí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať (§ 272 ods. 2 OSP). Širšie poňatie\núčastníka konania zdôvodňuje literatúra práve tým, že výkon rozhodnutia možno vykonať\nvoči všetkým osobám, u ktorých sa dieťa nachádza (WINTEROVÁ, A. Civilní právo\nprocesní. 5. vyd. Praha: Linde, 2008, s. 603).\n\n28\n\nV súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania je\npožiadavka, aby aj v rozhodnutí o nariadení návratu boli určené konkrétne práva\na povinnosti účastníkov (pôvodného) konania súvisiace so zabezpečením návratu, ako\naj lehota, v ktorej má dôjsť k ich splneniu. Ústavný súd však zároveň zastáva názor,\nže v prípade, ak vymedzenie týchto konkrétnych práv a povinností vo výroku rozhodnutia\nabsentuje, je možné tento nedostatok preklenúť použitím ústavne konformného výkladu.\nÚstavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne\nkonformného výkladu, ktorú uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby\nv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06,\nm. m. napr. IV. ÚS 96/07).\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne\nponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.\nÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného\nzákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych\nkonaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k\nrozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy\na v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý\nproces.\n\n29\n\nVychádzajúc z uvedeného, bolo povinnosťou konajúcich súdov vykladať výrok\nrozhodnutia o nariadení návratu materiálne, teda v kontexte jeho odôvodnenia, prihliadajúc\npritom na účel a cieľ medzinárodnej zmluvy, na základe ktorej bolo toto rozhodnutie\nvydané, najmä ak samotný Haagsky dohovor ani nariadenie rady neurčujú, ako má znieť\nvýrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí. Vo výroku vykonávaného\nrozhodnutia sa vo všeobecnosti nariaďuje návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého\npobytu\n\nbez\n\nurčenia\n\nso zabezpečením\n\ntohto\n\nkonkrétnych\nnávratu.\n\npovinností\n\nZ odôvodnenia\n\núčastníkov\n\nkonania\n\nvykonávaného\n\nv súvislosti\n\nrozhodnutia\n\nvšak\n\njednoznačne vyplýva, kto neoprávnene maloleté deti premiestnil, u koho sa nachádzajú,\na teda kto je povinný ich vrátiť (povinná osoba), ako aj to, koho opatrovnícke právo bolo\nneoprávneným premiestnením maloletých detí porušené, a teda kto je oprávnený ich\nprevziať (osoba oprávnená). Napokon o povinnej osobe nemal pochybnosť ani samotný\nokresný súd uskutočňujúci výkon rozhodnutia, ktorý 9. februára 2012 pred nariadením\nvýkonu rozhodnutia vyzval matku maloletých detí ako povinnú na dobrovoľné splnenie\nrozhodnutia o nariadení návratu, poučil ju o jej povinnostiach a upozornil na následky\nnesplnenia povinností vyplývajúcich z tohto rozhodnutia.\nNa\n\nzáklade\n\nuvedeného\n\nústavný\n\nsúd\n\npovažuje\n\nzáver\n\nkonajúcich\n\nsúdov\n\no nevykonateľnosti výroku rozhodnutia o nariadení návratu za ústavne neudržateľný a za\nvýsledok ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku o výkone rozhodnutia, Haagskeho dohovoru a nariadenia rady popierajúceho účel\na zmysel vo veci aplikovaných právnych noriem.\nÚstavný súd považuje za svojvoľný a zjavne neodôvodnený aj právny záver\nkrajského súdu, že výkon rozhodnutia spôsobom vyjadreným v § 273a OSP (odobratím\nmaloletých detí matke – povinnej) nie je možný/je „nevykonateľný“, pretože by bol\nv rozpore s právom priznaným matke predbežným opatrením okresného súdu.\nPodľa čl. 17 Haagskeho dohovoru skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané\nalebo je uznateľné rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie\n30\n\nnávratu dieťaťa podľa tohto dohovoru, ale justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu\nmôžu dôvody, ktoré viedli k vydaniu takéhoto rozhodnutia, vziať do úvahy pri postupe\npodľa dohovoru.\nZ uznesenia okresného súdu sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011 o nariadení\npredbežného opatrenia, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti\nmatke a sťažovateľovi bola uložená povinnosť prispievať na ich výživu v nevyhnutnej miere,\nvyplýva, že toto „predbežné opatrenie je dočasného charakteru a bolo nariadené... do doby\nprávoplatného skončenia konania o návrhu otca na návrat maloletých detí do krajiny ich\nobvyklého pobytu“.\nUvedený záver krajského súdu o nevykonateľnosti exekučného titulu spôsobom\npodľa § 273a OSP z dôvodu existencie predbežného opatrenia, ktorého účinky pominuli\npráve právoplatným skončením konania o nariadenie návratu maloletých detí, teda\nprávoplatnosťou rozhodnutia, ktoré je predmetom výkonu, sa preto podľa ústavného súdu\nnezakladá na relevantných dôvodoch.\nÚstavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že postup krajského súdu\npri rozhodovaní vo veci sťažovateľa bol striktne formálny a ústavne neudržateľný, keď\npotvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu.\nPrávny záver krajského súdu o nevykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu spôsobom\npredpokladaným v ustanovení § 273a OSP nie je výsledkom ústavne konformného výkladu\nvo veci aplikovaných ustanovení a nezakladá sa na relevantných dôvodoch. Krajský súd\nv dôsledku príliš formalistického výkladu vo veci aplikovaných ustanovení, nerešpektujúc\núčel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, konal v zjavnom rozpore so svojou\npovinnosťou vyplývajúcou z čl. 152 ods. 4 ústavy, a to až do tej miery, že svoje rozhodnutie\nzaťažil prvkami arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd preto vyslovil, že namietaným\nrozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).\n31\n\n32\n\nII.2.2\n\nK\n\nnamietanému\n\nporušeniu\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nochranu\n\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19\nods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru\nuznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu\ntohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,\nhospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia\nalebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).\nÚstavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré\nčlánky ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách\nneukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných\nzákladných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny\nzáväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj\nv oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).\n\nÚstavný súd taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu\nochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad\na uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,\nI. ÚS 4/02).\n\n33\n\nZ pohľadu dohovoru je zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený\npodľa čl. 8 ods. 2 dohovoru, už samotné právoplatné rozhodnutie o navrátení alebo\nnenavrátení uneseného dieťaťa, pritom nie je potrebné, aby bolo takéto rozhodnutie\nvykonané [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 14737/09\nz 12. 7. 2011 vo veci Šneersone a Kampanella v. Taliansko].\nPodľa judikatúry ESĽP vo veciach medzinárodných únosov detí je potrebné záväzky\nštátu podľa čl. 8 dohovoru interpretovať vo svetle Haagskeho dohovoru a Dohovoru\no právach dieťaťa (rozsudok ESĽP č. 41615/07 zo 6. 7. 2010 vo veci Neulinger a Shuruk\nv. Švajčiarsko), a ak je to relevantné, taktiež v duchu nariadenia rady (rozsudok ESĽP\nč. 6457/09 z 26. júla 2011 vo veci Shaw v. Maďarsko). Čo sa týka samotného výkonu\nrozhodnutia o navrátení, štát má pozitívny záväzok prijať všetky nevyhnutné kroky, ktoré\nmožno rozumne vyžadovať k umožneniu výkonu rozsudku v oblasti rodinného práva (už\ncitovaný rozsudok vo veci Shaw v. Maďarsko).\nKeďže vo veci návrhu na nútený výkon rozhodnutia o nariadení návratu\nkonajúci súd rozhodol arbitrárne, nerešpektujúc účel Haagskeho dohovoru\na nariadenia rady, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľovi ochranu\npred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, svoju úlohu\nnesplnil. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru namietaným uznesením krajského\nsúdu (bod 2 výroku nálezu).\nII.2.3 K namietanému porušeniu základných práv na ochranu rodičovstva a na\nstarostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy uznesením krajského\nsúdu č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013\n\n34\n\nPodľa čl. 41 ods. 1 ústavy (v znení účinnom do 31. augusta 2014) manželstvo,\nrodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí\na mladistvých.\nPodľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti\nmajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť\na maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu\nna základe zákona.\nAko už bolo uvedené, účelom samotného konania podľa Haagskeho dohovoru je\nokamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavu\npred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten mohol\nrozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“ v Haagskom dohovore\na v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.\nV zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa nemožno\npovažovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.\nJe nesporné, že namietaným rozhodnutím nebolo rozhodnuté o opatrovníckom práve\nsťažovateľa, resp. o jeho rodičovských právach, či povinnostiach k maloletým deťom\n(starostlivosť o maloleté deti, úprava styku). Na druhej strane niet pochýb o tom,\nže neoprávneným premiestnením maloletých detí došlo k porušeniu opatrovníckeho práva\nsťažovateľa, ktorému je z tohto dôvodu znemožnený, resp. sťažený výkon jeho rodičovských\npráv. Keďže v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia krajského súdu nedošlo k naplneniu účelu\nHaagskeho dohovoru výkonom rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí, a tým\nk obnoveniu porušeného opatrovníckeho práva sťažovateľa, došlo ním aj k zásahu do jeho\nrodičovských práv. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol aj o porušení čl. 41 ods. 1 a 4\nústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).\n\n35\n\nIII.\nV zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,\ntakéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nKeďže ústavný súd konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa zaručených\nústavou a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), v ktorom je\nkrajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí\n(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nSťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € za každé dieťa, spolu v sume 8 000 €,\ns prihliadnutím\n\nna\n\npovahu\n\na dôležitosť\n\ndotknutých\n\npráv.\n\nPriznanie\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia v požadovanej sume sťažovateľ odôvodnil tým, že „Samotné deklarovanie\nporušenia základných práv a slobôd ústavným súdom nemožno považovať v tomto prípade\nza dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa už nedá napraviť ani odstrániť.\nNemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané\npostupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi.\nPostupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa stretávať so svojimi deťmi,\nstarať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak\nvyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.\n... Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu, ktorú musí znášať sťažovateľ.\nPreto konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov, ktoré ochranu práv zaručených\n36\n\nústavou a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani\nďalší priebeh konania nemôže napraviť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch\nneistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov, a pocit márnosti jeho snahy dovolať\nsa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.“.\nPodľa\n\nnázoru\n\nústavného\n\nsúdu\n\npriznanie\n\nprimeraného\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie\nzákladného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že\nneprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do\npôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Hoci v tomto prípade došlo k zrušeniu\nrozhodnutia krajského súdu, táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu, ktorý\nvznikol porušením označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol aj o\npriznaní primeraného finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa.\n\nPri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia mal ústavný súd\nna zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu sa dotkol jednej\nz najintímnejších oblastí života sťažovateľa – jeho rodinného súkromia, a v rámci neho\nvzťahu s maloletými deťmi.\n\nÚstavný súd preto priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,\nktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania,\npovahu a význam dotknutých práv a s tým spojenú nemajetkovú ujmu spôsobenú\ndlhodobou absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi maloletými deťmi, ktorú môže\nďalší priebeh konania zvrátiť len čiastočne (bod 4 výroku nálezu). Zvyšnej časti\nuplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 6\nvýroku nálezu).\n\n37\n\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\no úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou. Advokátka si uplatnila nárok na úhradu\ntrov konania v celkovej sume 275,94 € (za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku\n2013).\nPri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení\n§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\nZákladná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16\n€ a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.\nZa dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €,\na režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu\n275,94 € (bod 5 výroku nálezu).\nÚhradu za písomné stanovisko k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu\nz 30. októbra 2014 a za doplnenie stanoviska z 1. februára 2014 ústavný súd nepriznal\nvzhľadom na skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej\nzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n38\n\nV Košiciach 27. mája 2015\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny", "dieťa-obvyklý pobyt", "maloletý-obvyklý pobyt", "maloletý/dieťa", "výkon rozhodnutia", "maloletý-obvyklý pobyt", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny", "výkon rozhodnutia", "dieťa-obvyklý pobyt"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8CoP/521/2012", "guid": "5017bab9-a2d1-42a4-942f-ee8c80413bd6:08bedbdb-7bd2-41df-b8fa-c30bc36d30b2", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 96/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 96/07 z 10. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-10", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1db4d37-b3b6-4f38-8553-c6b6b6552cf3"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 144/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:0fb5f6e2-c6a7-402e-8c37-8fba98594edf", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/05 z 13. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fb5f6e2-c6a7-402e-8c37-8fba98594edf"}, {"guid": "ussr:2c679c8e-9f52-4c8a-b7a0-0d753e9e86cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 344/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 344/04 z 4. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-04", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c679c8e-9f52-4c8a-b7a0-0d753e9e86cc"}, {"guid": "ussr:95d5463f-e766-418d-92bf-3694f5714944", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 87/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/04 z 8. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-08", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95d5463f-e766-418d-92bf-3694f5714944"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:1256e803-4235-4361-93b5-2342c23dc5a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/03 z 24. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-24", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1256e803-4235-4361-93b5-2342c23dc5a7"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:eae48a0c-740f-4338-b744-b9d8375bab39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 92/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 92/02 z 9. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eae48a0c-740f-4338-b744-b9d8375bab39"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:8761c001-8b2a-45a5-9797-e02540adbdee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/01 z 26. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-26", "citacie_n": 163, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8761c001-8b2a-45a5-9797-e02540adbdee"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:41fd903e-c28d-4ea2-8456-e850d6a0d846", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.402.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 402/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 402/2023 z 24. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.402.2023.1"}, {"guid": "ussr:4475488c-7de9-4552-96dd-baa01af6c5c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.360.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 360/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 360/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.360.2022.2"}, {"guid": "ussr:f19b2017-cf32-410c-9bbd-3d16f01ca5f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.571.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 571/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 571/2021 z 16. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.571.2021.1"}, {"guid": "ussr:564de6cf-f538-4c99-b1d1-b1886c792dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.411.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 411/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2021 z 3. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-03", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.411.2021.1"}, {"guid": "ussr:60915e99-457a-4664-a72f-4f4bc0c4fb07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.257.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 257/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 257/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.257.2021.2"}, {"guid": "ussr:f8cc4412-c1d3-4d51-9ab6-93a19e00b1a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 81/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/2020 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.81.2020.1"}, {"guid": "ussr:8988c36d-cd61-4a10-a81c-37ecb12975db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.268.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 268/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 268/2019 z 23. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.268.2019.1"}, {"guid": "ussr:f1f6b1a1-1baf-492b-9559-a89904a03b63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 445/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 445/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1"}, {"guid": "ussr:b64ecd7d-260e-4fef-a5c0-92f6f1978830", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 312/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 312/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1"}, {"guid": "ussr:1a70a4cc-10fc-4e09-974f-ba38959c9164", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.100.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 100/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 100/2018 z 8. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-08", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.100.2018.1"}, {"guid": "ussr:9545fdf2-488e-4ab4-8959-9f257c371134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.362.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 362/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.362.2017.1"}, {"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:2935fc3f-3d6d-40d3-9c99-1ff2ba96ac45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.674.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 674/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 674/2016 z 14. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-14", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.674.2016.1"}, {"guid": "ussr:745e6f9b-6db2-4126-a96b-5d8a9e557435", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.829.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 829/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 829/2016 z 10. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.829.2016.1"}, {"guid": "ussr:702353cd-ee95-4c89-8521-b3b6dded1294", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.566.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 566/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 566/2016 z 4. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.566.2016.1"}, {"guid": "ussr:c2c52b96-3517-4424-b40e-1db0ab59980c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 294/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2015 z 30. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2c52b96-3517-4424-b40e-1db0ab59980c"}, {"guid": "8183897f-d175-4c1c-8149-c3ecfed87c23:80ff05ab-f7f5-4f2e-a71c-c15958ace8c5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1412207811.1", "spisova_znacka": "21CoE/375/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 21CoE/375/2017 z 9. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-04-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1412207811.1"}, {"guid": "fcf4415d-2cb0-49a3-841e-f24dc468879b:bf1f46a4-505c-4ed2-8c28-9e599e0d56dc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7712201832.1", "spisova_znacka": "8CoP/330/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/330/2015 z 2. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-08-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7712201832.1"}]}