{"guid": "ussr:31aff00c-053a-49e7-8dce-c73c6282eb08", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.242.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 242/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 242/2015 z 16. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 242/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.242.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-04-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4", "nazov": "čl. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "nazov": "čl. 36 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/273/#clanok-24", "nazov": "čl. 24 zákona č. 273/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/273/#clanok-24", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/273-2009/clanok-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/273/#clanok-26", "nazov": "čl. 26 zákona č. 273/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/273/#clanok-26", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/273-2009/clanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-28", "nazov": "čl. 28 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-28", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-28"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "nazov": "čl. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 158 čl. 4", "nazov": "Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 158 čl. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 158 čl. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Európska sociálna charta [oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Európskej sociálnej charty (revidovanej) č. 273/2009 Z. z.]  čl. 24", "nazov": "Európska sociálna charta [oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Európskej sociálnej charty (revidovanej) č. 273/2009 Z. z.]  čl. 24", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyEurópska sociálna charta [oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Európskej sociálnej charty (revidovanej) č. 273/2009 Z. z.]  čl. 24", "judikatura_url": null}, {"iri": "Európska sociálna charta [oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Európskej sociálnej charty (revidovanej) č. 273/2009 Z. z.]  čl. 26", "nazov": "Európska sociálna charta [oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Európskej sociálnej charty (revidovanej) č. 273/2009 Z. z.]  čl. 26", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyEurópska sociálna charta [oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Európskej sociálnej charty (revidovanej) č. 273/2009 Z. z.]  čl. 26", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 7", "nazov": "Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 7", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 7", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 28", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 28", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 28", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-4", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-36", "/SK/ZZ/2009/273#clanok-24", "/SK/ZZ/2009/273#clanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-28", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/31aff00c-053a-49e7-8dce-c73c6282eb08", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.242.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.242.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.242.2015.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 242/2015­17\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária,\nŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv garantovaných\nčl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva garantovaného\nčl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu\na hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru\nMedzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa, práva\npodľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca 2012 a vo veci žiadosti o zrušenie\nuznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra\n2012 a takto\n\nrozhodol:\n\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára\n2013 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala\n\nporušenie svojich základných práv garantovaných čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva garantovaného čl. 28 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 7\nMedzinárodného paktu a hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len\n„pakt“), práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení\nzamestnania z podnetu zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) a práva podľa I. časti\nbodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) (ďalej len „sociálna charta“)\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 124/2011\nz 29. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a žiadala o zrušenie uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 158/2012\nzo 14. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti zhrnula skutkový stav, podľa ktorého sa\nnávrhom z 21. októbra 2008 domáhala, aby zamestnávateľ bol povinný prideľovať jej prácu\nželezničiarky ­ spracovanie podkladov pre zber dát výpočtovej techniky podľa dohody\no zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi Železnicami Slovenskej republiky, divíziou\nželezničných koľajových vozidiel Bratislava, správou železničných koľajových vozidiel\nKošice a sťažovateľkou dňa 1. septembra 2000. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn.\n31 C 73/2010 z 18. februára 2011 rozhodol, že návrh sa zamieta. Sťažovateľka proti tomuto\nrozsudku podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie. Krajský súd\no odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca\n2012 tak, že rozsudok potvrdil. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojej\nprávnej zástupkyne podala dovolanie. Dňa 11. decembra 2012 bolo právnej zástupkyni\n\n2\n\nsťažovateľky doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra\n2012, ktorým najvyšší súd rozhodol, že dovolanie odmieta.\n3. Následne sťažovateľka odôvodnila svoje námietky proti napadnutému rozsudku.\n3.1 Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavku\nriadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Krajský súd a súd prvého stupňa sa vo svojom\nrozhodnutí nezaoberali námietkami sťažovateľky v odvolaní, najmä otázkou platnosti či\nneplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. júna 2005, k podpísaniu ktorej došlo\nz dôvodu dlhodobého zneužívania postavenia zamestnávateľa, pričom ak by sa touto\notázkou krajský súd, príp. súd prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal,\nviedlo by to k inému rozhodnutiu súdu, ktorým by sa sťažovateľka domohla svojich práv.\nPreto podľa názoru sťažovateľky bolo úlohou krajského súdu v zmysle ustanovenia § 157\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorým sa realizuje právo na\nspravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj súdu prvého stupňa,\nvysvetliť, prečo tieto relevantné námietky sťažovateľky nepovažoval za dôležité pre\nrozhodnutie súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa vyjadrenia sťažovateľky\nv súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, pretože je nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé,\nakými úvahami sa riadil, ako sa vyrovnal so sťažovateľkinými tvrdeniami ako odvolateľky\n(dôvodmi odvolania), a tým bolo porušené právo sťažovateľky domáhať sa zákonom\npredpísaným postupom svojho práva na súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n3.2 Sťažovateľka sa podľa svojho názoru v konaní pred krajským súdom domáhala,\naby jej poskytol ochranu pred zneužívaním postavenia zamestnávateľa voči nej ako\nzamestnankyni, keďže postupom zamestnávateľa, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi,\nboli porušované jej základné práva a slobody. Podľa sťažovateľky je z výpovedí svedkov\nnavrhnutých zamestnávateľom nepochybné, že zamestnávateľ v rozpore s dohodou o zmene\npracovnej zmluvy uzatvorenej 1. septembra 2000 žiadnu prácu sťažovateľke neprideľoval\na počas celých dní, kedy bola v práci, po dobu 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005),\n\n3\n\nsťažovateľka na pokyn zamestnávateľa sedela v šatni. Zamestnávateľ týmto svojím\npostupom konal podľa presvedčenia sťažovateľky v rozpore s dobrými mravmi a zneužíval\nsvoje postavenie voči nej ako zamestnankyni, keďže zamestnávateľom tvrdenú\nnadbytočnosť sťažovateľky neriešil zákonným spôsobom, teda výpoveďou. Sťažovateľka\nbola teda v situácii, keď zamestnávateľ jej na jednej strane prácu neprideľoval, pretože bola\núdajne „nadbytočná“, na druhej strane pracovný pomer s ňou neskončil. Ako vyplynulo\nz výpovedí svedkov, sťažovateľka nebola zadeľovaná do žiadnej práce na základe pokynu\nzamestnávateľa jej nadriadenému zamestnancovi, pretože dostala ponuku na prácu, ktorú\nneprijala. Podľa sťažovateľky zamestnávateľ ju takto vystavil ponižujúcemu zaobchádzaniu,\nkeďže ako matka maloletých detí, voči ktorým mala vyživovaciu povinnosť, bola tým, že\nmusela po dobu až 5 mesiacov sedieť celú pracovnú dobu v šatni bez toho, aby jej bola\npridelená akákoľvek práca, v napätí a v strachu o svoju budúcnosť. Sťažovateľka deň za\ndňom prežívala neistotu, či s ňou zamestnávateľ ukončí pracovný pomer alebo nie. Toto\npodľa sťažovateľky dlhodobé trestuhodné a výrazne škodlivé a útočné správanie zo strany\nzamestnávateľa namierené proti samotnej sťažovateľke porušovalo jej právo na dôstojnosť\npri práci v zmysle ustanovenia I. časti bodu 26 sociálnej charty.\n3.3 Ponižujúce správanie zamestnávateľa voči sťažovateľke sa podľa jej názoru\nodrazilo aj na jej psychickom stave, keď zo strachu o jej budúcnosť a pocitu viny, ktorý\nzneužívaním svojho postavenia vyvolával zamestnávateľ u sťažovateľky akoby za trest, že\nnepristúpila na nezákonné požiadavky zamestnávateľa, musela sedieť sama v šatni až po\ndobu 5 mesiacov. Sťažovateľka po tomto dlhotrvajúcom a ponižujúcom zaobchádzaní, keď\nbola podľa jej slov po dobu 5 mesiacov atakovaná pocitmi samoty vyplývajúcimi\nz vyčlenenia z pracovného kolektívu a z prejaveného nezáujmu zamestnávateľa o jej\nsituáciu, podpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy 1. júna 2005. Následne po podpísaní\ntejto dohody zamestnávateľ jej prácu začal prideľovať, čo podľa názoru sťažovateľky\npotvrdzuje fakt, že sťažovateľku vystavil tomuto ponižujúcemu zaobchádzaniu úmyselne,\naby tak znížil jej ľudskú dôstojnosť, pretože nepristúpila na ním nezákonným postupom\npresadzované podmienky práce.\n\n4\n\n3.4 Napriek tomu, že na už uvedené porušovanie základných práv a slobôd,\nku ktorému podľa sťažovateľky došlo tým, že zamestnávateľ zneužíval svoje postavenie voči\nsťažovateľke, sťažovateľka poukazovala v konaní pred súdom prvého stupňa aj v konaní\npred odvolacím súdom, krajský súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal ani tieto relevantné\nskutočnosti nijako nevyhodnotil. Krajský súd podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jej\nprávam napriek tomu, že využila právo domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej\nrepubliky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3 OSP.\n3.5 Podľa sťažovateľky krajský súd mal povinnosť v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru zabezpečiť jej možnosť domáhať sa ochrany svojho práva.\nPodľa záverov sťažovateľky zamestnávateľ jej 29. decembra 2004 oznámil, že nedisponuje\nžiadnym vhodným pracovným miestom, a preto nie je možné z jeho strany zrealizovať\nponuku práce v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom podľa sťažovateľky\nz vykonaného dokazovania je zrejmé, že hoci zamestnávateľ takýmto vhodným pracovným\nmiestom disponoval, neponúkol jej ho, ale obsadil zamestnankyňou, ktorá pracovala pred\ntouto zmenou na inom pracovnom mieste. Takýto postup zamestnávateľa bol podľa názoru\nsťažovateľky v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý je podľa jej\npresvedčenia zákonným konkretizovaním základného práva na ochranu pred svojvoľným\nprepúšťaním zo zamestnania. Keďže zamestnávateľ si podľa názoru sťažovateľky\npravdepodobne nebol istý, či existuje dôvod na to, aby so sťažovateľkou skončil pracovný\npomer výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže vedel, že\nproti takémuto skončeniu pracovného pomeru by sa sťažovateľka mohla brániť žalobou na\nsúde, kde by zamestnávateľ musel preukázať zákonnosť svojho postupu, svojím postupom,\nkeď sťažovateľke, ako už bolo uvedené, po dobu 5 mesiacov neprideľoval žiadnu prácu,\nporušoval jej právo na spravodlivé pracovné podmienky tým, že zneužíval svoje postavenie\nako zamestnávateľa a konal v rozpore s dobrými mravmi. Až v tejto situácii sťažovateľka\npodľa svojich slov psychicky podľahla dlho trvajúcemu nátlaku a podpísala dohodu o zmene\npracovnej zmluvy z 1. júna 2005. Týmto svojím postupom zamestnávateľ porušil podľa\nsťažovateľky jej právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania, keď\nzamestnávateľ, keďže podľa sťažovateľky neexistoval platný dôvod výpovede v zmysle\n5\n\nZákonníka práce, zneužívaním svojho postavenia spôsobil to, že sťažovateľka podľahla\npsychickému tlaku spôsobenému zamestnávateľom a podpísala dohodu o zmene pracovnej\nzmluvy z 1. júna 2005, ktorá bola pre ňu nevýhodná.\n3.6 Krajský súd svojím postupom podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jej\nzákladným právam, keďže nedal zrozumiteľnú odpoveď na otázku, v čom videl postup\nzamestnávateľa v súvislosti s ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za\nsúladný so zákonom, čím jej odňal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktoré jej\nZákonník práce v súvislosti s výpoveďou poskytuje, a teda domáhať sa ochrany svojho\npráva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3\nOSP.\n4. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základné\npráva garantované čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo garantované čl. 28\nlistiny, práva podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 7 paktu, právo podľa čl. 4\ndohovoru MOP a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty boli napadnutým\nrozsudok krajského súdu porušené, ďalej aby ústavný súd zakázal krajskému súdu\npokračovať v porušovaní sťažovateľkiných práv, aby zrušil napadnutý rozsudok krajského\nsúdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, aby zároveň zrušil uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 a aby uložil krajskému súdu\npovinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania.\nII.\n5. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti uvádza len to, že splnenie ponukovej\npovinnosti je podmienkou výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a nie je\npodmienkou\n\ndohody\n\no zmene\n\npracovnej\n\nzmluvy\n\nuzavretej\n\nmedzi\n\npracovníkom\n\na zamestnávateľom. V čase, keď došlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy medzi\nnavrhovateľkou a odporcom 1.6.2005 došlo u zamestnávateľa k takým zmenám, na základe\n6\n\nktorých bolo prepustených mnoho ďalších zamestnancov, preto ponúknutie dohody o zmene\npracovnej zmluvy nebolo v rozpore s dobrými mravmi, ale riešilo udržanie navrhovateľky\nv pracovnom vzťahu, pretože inak by navrhovateľke bola daná výpoveď. Dohoda bola\nuzavretá v súlade s rozhodnutím o znížení počtu zamestnancov, o ktorom zamestnávateľ\nrozhodol už 23.12.2004, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci\nsprávne rozhodol a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto ho podľa § 219 ods. 1\nO.s.p. potvrdil ako vecne správne.“\nIII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť\n7\n\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS\n105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).\nIV.\nK návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012\nzo 14. novembra 2012\n8. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012, ktorým najvyšší súd\nodmietol ňou podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.\n9. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušenie\nkonkrétneho práva uznesením najvyššieho súdu a ani neuviedla žiadnu argumentáciu\na námietky v obsahu svojej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu.\n10. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť tak v tejto časti neobsahuje zákonom\npredpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1, ako aj § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom\nsúde. Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti návrhu na\nzrušenie uznesenia najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\n11. Ústavný súd sa na pôde obiter dictum nemôže nevyjadriť k uzneseniu najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012. Ústavný súd už uviedol, že rešpektuje\nkoncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach\nústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd taktiež vníma, že časť senátov najvyššieho súdu\n8\n\nakceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia\nako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov.\nGyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred\nsúdom?. Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senáty\nnie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 určite\nzaujme svojou rozsiahlou argumentáciou podopretou množstvom rozhodnutí. Na druhej\nstrane však upúta jednoznačnosť postoja daného senátu v tom zmysle, že už sa blíži k hrane\nobjektívnosti a neutrálnosti tónu, ktorým má súd komunikovať svoje právne názory.\nÚstavný súd tým nechce artikulovať sympatie k jednému z právnych názorov, ale v situácii,\nkeď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúceho\na možno dogmaticky správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdy\ninterpretujú § 221 ods. 1 písm. f) OSP odlišne (napríklad uznesenia Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn. 11 Co 356/2012; spolu s mnohými ďalšími dostupné na\nwww.justice.gov.sk), by bolo namieste hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu\nnež prísnosť na dovolateľa, zvlášť ak najvyšší súd sám, a niekedy ľudsky pochopiteľne,\ncitlivo vníma v rozhodnutiach ústavného súdu adjektíva typu „zjavne“, „extrémne“ a pod.\nPre spresnenie možno dodať, že v predmetnom uznesení najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 citované rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 310/2009\na sp. zn. 5 Cdo 290/2008, na ktoré odkazuje najvyšší súd vo výpočte ustálenej judikatúry,\nboli podané dovolania prípustné na základe „zjednocovacích“ ustanovení § 238 a § 239\nods. 1 OSP a nedostatky v odôvodnení súdnych rozhodnutí následne zohľadnené ako iné\nvady. Napokon, odvolanie v citovanej veci vedenej pod sp. zn. 2 Obdo 11/2013 bolo\nodmietnuté z dôvodu zmeškania lehoty. V záujme právnej istoty je nutné ešte dodať, že ak je\naj dovolanie odmietnuté ako neprípustné, môže ústavný súd v rámci konania o ústavnej\nsťažnosti preskúmať aj odvolacie rozhodnutie (porov. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III.\nÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011).\n12. Na záver k tejto časti ústavný súd poznamenáva, že niektorých zdrojoch\njudikatúry\n\n(http://www.epredpisy.sk/component/content/article/16­judikaty/2520344­\n9\n\nzmena­prace­poda­pracovnej­zmluvy) sa objavila právna veta odvodená z predmetného\nuznesenia najvyššieho súdu: „Skutočnosť, že zamestnanec súhlasil so zmenou pracovnej\npozície z dôvodu, že mu inak hrozila výpoveď, nezakladá rozpor konania s dobrými mravmi.\nVýber nadbytočného zamestnanca, ktorému bude poskytnuté voľné pracovné miesto je\nvýlučne v kompetencii zamestnávateľa.“ Ústavný súd k tomu tvrdí, že z procesného\nodmietacieho uznesenia žiadna takáto normatívna veta nevyplýva. Možno vyplýva z iných\nprameňov, ale nie z tohto uznesenia. Áno, kedysi práve súkromné zbierky (Vážny,\nBohuslav, Koshin) nahrádzali tie oficiálne a aj súkromné zbierky typu časopis Zo súdnej\npraxe majú svoju cenu v diskurze, ale, prirodzene, predmetná situácia je odlišná.\nKaždopádne z uvedeného vyplýva nutnosť obozretnej práce s judikatúrou u všetkých\naktérov právneho života.\nK namietanému porušeniu práv podľa I. časti bodu 24 a 26 sociálnej\ncharty napadnutým rozsudkom krajského súdu\n13. Podľa bodu 24 I. časti sociálnej charty všetci pracovníci majú právo na ochranu\nv prípade skončenia zamestnania.\nPodľa bodu 26 I. časti sociálnej charty všetci pracovníci majú právo na dôstojnosť pri\npráci.\n14. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) so sociálnou\nchartou vyslovila súhlas 17. februára 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa\nčl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi. Sociálna charta bola vyhlásená\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 273/2009 Z. z.\n15. V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálna\ncharta obsahuje právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné (non self­executing)\na majú charakter všeobecných princípov spoločných členským štátom Rady Európy\nv oblasti sociálnej politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právneho\nporiadku a orgány aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať vo\n\n10\n\nsvojej aplikačnej praxi [k tomu porov. Gomien, D. – Harrsi, D. – Zwaak, L. Law and\npractise of the European Convention on Human Rights and the European Social Charter.\nStrasbourg: Council of Europe Publishing, 1996, pp. 434­436; Langford, M (ed).: Social\nRights Jurisprudence. Emerging Trends in International and Comparative Law. New York:\nCambridge University Press, 2008. pp. 432­433; k tomu porov. všeobecne aj Harris, D. J.\nThe European Social Charter. Charlottesville: University press of Virginia, 1984].\nS licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej\nzmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez\npotreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu\nďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo\nvykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej\nprávnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie\nuvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú\na zabezpečia..“ a pod.).\n16. V tejto súvislosti je potrebné poukázať prvotne na prvú vetu I. časti sociálnej\ncharty, podľa ktorej „zmluvné strany prijímajú za cieľ svojej vnútroštátnej a medzinárodnej\npolitiky uskutočňovanej všetkými primeranými prostriedkami dosiahnutie podmienok na\nzabezpečenie účinného výkonu týchto práv a zásad...“. Následne I. časť sociálnej charty\nvymenúva v bodoch 1 až 31 konkrétne zásady, ktoré sú bližšie rozvíjané jednotlivo\nv II. časti sociálnej charty v jednotlivých článkoch. Avšak i podľa prvej vety II. časti\nsociálnej charty „zmluvné strany sa zaväzujú, ako ustanovuje III. časť, považovať sa za\nviazané záväzkami vyplývajúcimi z týchto článkov a odsekov“. Nakoniec podľa článku\nA bodu 1 písm. a) III. časti sociálnej charty „za podmienky ustanovení článku B sa každá\nzmluvná strana zaväzuje považovať I. časť tejto charty za deklaráciu vymedzujúcu ciele,\no ktorých splnenie sa usiluje všetkými vhodnými prostriedkami v súlade s ustanoveniami\núvodného odseku tejto časti“. Uvedené ustanovenia utvrdzujú aj ústavný súd v presvedčení\no závere o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.\n\n11\n\n17. O charaktere jednotlivých ustanovení sociálnej charty, ktorý neumožňuje\njednotlivcom domáhať sa ich porušenia pred súdmi zmluvných štátov, svedčí aj prvá veta\nIII. časti Dodatku k sociálnej charte, podľa ktorej „vykladá sa tak, že táto charta obsahuje\nprávne záväzky medzinárodného charakteru, ktorých aplikovanie je podriadené jedine\ndozoru ustanovenému vo štvrtej časti (dozor Európskeho výboru pre sociálne práva,\npozn.)“.\n18. Ústavný súd si je vedomý na druhej strane judikatúry, keď súdy zmluvných\nštátov sociálnej charty vykladali (interpretovali) priamo ustanovenia sociálnej charty, avšak\niba vo svetle a v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou [pozri rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Holandska (Hoge Raad) sp. zn. NJ 1986/688 z 30. 5. 1986]. Ani v tomto prípade nebol\npopretý záver o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.\n19. Na základe už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti\nnamietajúcej porušenie I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú,\npretože tieto označené referenčné právne normy sociálnej charty neobsahujú priamo\naplikovateľné subjektívne práva sťažovateľky, ale sú všeobecnými proklamáciami\n(princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku,\na orgány aplikácie práva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných\nvnútroštátnych normatívnych právnych aktov.\nK namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 dohovoru MOP napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\n20. Podľa čl. 4 dohovoru MOP zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistuje\nplatný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka,\nalebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby.\n\n12\n\n21. Národná rada s dohovorom MOP vyslovila súhlas 2. decembra 2009 a rozhodla,\nže ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.\nDohovor MOP bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 172/2010 Z. z.\n22. Ústavný súd konštatuje, že dohovor MOP obsahuje 22 článkov, ktoré upravujú\nspôsob a dôvody skončenia zamestnania z podnetu zamestnávateľa. Z obsahu týchto\nprávnych noriem možno ustáliť, že zabezpečujú rovnaký, resp. menší rozsah práv, ako\nzabezpečuje vnútroštátna právna úprava týchto právnych vzťahov, predovšetkým zákon\nč. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.\n23. Aj keď v zmysle uznesenia národnej rady z 2. decembra 2009 má dohovor MOP\nprednosť pred zákonom, materiálne nezabezpečuje väčší rozsah práv fyzických osôb\na právnických osôb ako Zákonník práce, a preto domáhanie sa práv priznaných dohovorom\nMOP pred ústavným súdom je sporné.\n24.\n\nBez\n\npotreby\n\nbližšieho\n\nanalytického\n\npohľadu\n\nna\n\nproblematiku\n\n(možnosť/nemožnosť domáhať sa ochrany práv priznaných dohovorom MOP v konaní pred\nústavným súdom) však možno konštatovať, že námietky sťažovateľky sú neopodstatnené\nz dôvodu, že čl. 4 dohovoru MOP upravuje podmienky skončenia pracovného pomeru\nzamestnanca, avšak zo skutkového stavu v sťažovateľkinej veci vyplýva, že zo strany\nzamestnávateľa sťažovateľky nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru sťažovateľky\na zamestnávateľa, naopak, zamestnávateľ ponúkol sťažovateľke uzatvorenie dohody\no zmene pracovnej zmluvy s novým druhom vykonávanej práce, k uzatvoreniu ktorej\n1. júna 2005 (ďalej len „dohoda o zmene pracovnej zmluvy“) aj došlo (t. j. došlo k zmene\ndruhu\n\nvykonávanej\n\npráce\n\nv rámci\n\npracovného\n\npomeru\n\nmedzi\n\nsťažovateľkou\n\na zamestnávateľom, a nie ku skončeniu pracovného pomeru). K identickým záverom\nsprávne dospel krajský súd v napadnutom rozsudku, ako aj prvostupňový súd.\n25. V tomto smere tak neexistuje priama súvislosť medzi namietaným porušením\nčl. 4 dohovoru MOP a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže skutkový stav\nv sťažovateľkinej veci nemožno subsumovať pod právnu normu čl. 4 dohovoru MOP\n13\n\na prvostupňový súd a krajský súd správne ani nerozhodovali a sťažovateľka sa v konaní pred\ntýmito súdmi nedomáhala vyslovenia platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného\npomeru zo strany zamestnávateľa, keďže ku skončeniu pracovného pomeru sťažovateľky\nso zamestnávateľom nedošlo.\n26. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej\nporušenie čl. 4 dohovoru MOP napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\n27. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo\nponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.\n28. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu namieta, že\ntento porušil čl. 3 dohovoru, pretože jej neposkytol ochranu pred ponižujúcim\nzaobchádzaním zo strany zamestnávateľa, ku ktorému malo dochádzať tým, že\nzamestnávateľ jej neprideľoval počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005) prácu.\n29. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „zlé\nzaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu čl. 3\ndohovoru. Posúdenie tohto minima je, z podstaty veci, relatívne; závisí na všetkých\nokolnostiach prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky\na, v niektorých prípadoch, pohlaví, veku a zdravotnom stave obete atď.“ (porov. Írsko v.\nVeľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko,\nč. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúry\nporov. napr. Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nzo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúce\nsprávanie sa obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod\n\n14\n\n163; El­Masri v. Macedónsko, č. 39630/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 12. 2012,\nbod 195).\n30. S ohľadom na význam, ktorý ESĽP čl. 3 dohovoru prikladá, sú sťažnosti\nnamietajúce porušenie čl. 3 dohovoru podrobené prísnejšiemu prieskumu (porov. Gäfgen v.\nNemecko, č. 22978/05, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 1. 6. 2010, bod 93). V uvedených\nintenciách bude postupovať i ústavný súd pri posúdení opodstatnenosti sťažovateľkou\nnamietaného porušenia čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n31. Ponižujúcim zaobchádzaním sa rozumie najmä zaobchádzanie, ktoré vyvoláva\nu obeti pocity strachu, úzkosti a menejcennosti, ktoré sú schopné obeť ponížiť a pokoriť\na prípadne prekonať jej fyzický alebo duševný odpor (porov. už citovaný rozsudok ESĽP\nvo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Pretty v. Veľká Británia, č. 2346/02, rozsudok\nESĽP z 29. 4. 2002, bod 52). Ponižujúcim zaobchádzaním nemusí byť iba zaobchádzanie\nfyzické, ale aj psychické, napr. vo forme psychického násilia (porov. Opuz v. Turecko,\nč. 33401/02, rozsudok ESĽP z 9. 6. 2009, bod 161). Čo sa týka ponižujúceho zaobchádzania\nv horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (ako to namieta sťažovateľka), ESĽP\npripustil ponižujúce zaobchádzanie v horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (pozri\nP. F. and E. F. v. Veľká Británia, č. 28326/09, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti\nz 23. 11. 2010, bod 38) a v tejto súvislosti ESĽP skúma reakciu príslušných orgánov\nzmluvných štátov v tom smere, či bola venovaná sťažnosti (podaniu, žalobe) dotknutého\nsubjektu náležitá pozornosť (porov. už uvedené rozhodnutie ESĽP vo veci P. F. and E. F. v.\nVeľká Británia, bod 46; Kurt v. Turecko, č. 24276/94, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1998, body\n133 ­ 134).\n32. Na základe uvedených záverov vzťahujúcich sa na garancie poskytované čl. 3\ndohovoru, podrobného preskúmania skutkového stavu, napadnutého rozsudku krajského\nsúdu a námietok sťažovateľky pre porušenie čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu ústavný súd uzatvára, že sťažnosť sťažovateľky je neopodstatnená, a to\nz dôvodov, že (i) predmetom konania pred všeobecnými súdmi (a teda aj pred krajským\nsúdom ako súdom odvolacím) nebola zdržovacia žaloba sťažovateľky na upustenie od\n15\n\nponižujúceho zaobchádzania zo strany zamestnávateľa (resp. obdobná žaloba), ale návrh na\nurčenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľa neplatného znenia\npracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy je v rozpore s dobrými\nmravmi, a tak (ii) všeobecné súdy (a teda aj krajský súd) nerozhodovali a nemohli\nrozhodovať o prípadnom ponižujúcom zaobchádzaní zo strany zamestnávateľa voči\nsťažovateľke, čím (iii) chýba kauzálny nexus medzi predmetom konania a napadnutým\nrozsudkom krajského súdu na jednej strane a tvrdením sťažovateľky, že krajský súd porušil\nčl. 3 dohovoru tým, že v konaní a napadnutým rozsudkom jej neposkytol ochranu pred\nponižujúcim zaobchádzaním zo strany zamestnávateľa, na strane druhej.\n33. Nota bene ústavný súd považuje za potrebné pre komplexnosť odpovede na\nsťažovateľkinu námietku poznamenať, že vtedajšia právna pozícia sťažovateľky a jej status\nzamestnankyne s pravidelne vyplácanou mzdou, hoc pri absencii prideľovania práce počas\npracovnej doby, nemožno hodnotiť ani ako objektívny „ponižujúci stav“ (o to menej ako\n„ponižujúce zaobchádzanie“ zo strany tretieho subjektu), naopak, tento aj keď kompromisný\na právne neštandardný stav (keď sťažovateľka bola formálne zamestnankyňou s vyplácanou\nmzdou, ale bez prideľovanej práce) pôsobil takpovediac profylakticky proti prípadnej\nťaživej situácii zapríčinenej nezamestnanosťou sťažovateľky, matky v tom čase maloletých\ndetí, keďže (tak ako to vyplýva z rozhodnutí všeobecných súdov) zamestnávateľ bol\noprávnený skončiť so sťažovateľkou pracovný pomer výpoveďou z dôvodu jej\nnadbytočnosti. Ak teda všeobecné súdy dospeli k záveru, že dohoda o zmene pracovnej\nzmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože jej uzatvoreniu nepredchádzalo\nnátlakové konanie zamestnávateľa spočívajúce z jeho strany v ponižujúcom zaobchádzaní\nso sťažovateľkou, ústavný súd hodnotí tento záver ako ústavne konformný.\n34. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej\nporušenie čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n16\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\n35. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n36. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n37. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúry\nústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva\nna spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným\nspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle\n\n17\n\nIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157\nods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.\n38. Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.\nv zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový\nstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená\npovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení\nrozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci\nvyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne\nvysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie\nnavrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia\nrozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad\nvzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného\nprostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe\nvyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného\npostupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.\n39. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič\nv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie\nvšeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto\nzávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n\n18\n\n40. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle\nčl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného\npostupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové\nalebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,\nIII. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).\n41. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe\na v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne\nnekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.\nPravdou zostáva, že krajský súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, avšak zároveň\nodôvodnil svoje rozhodnutie právnym názorom na splnenie ponukovej povinnosti zo strany\nzamestnávateľa pri uzatváraní dohody o zmene pracovnej zmluvy, ďalej pri zohľadnení\nskutkového stavu veci poukázal na právnu pozíciu sťažovateľky v rámci organizačných\nzmien u zamestnávateľa a rozhodnutia zamestnávateľa o znížení počtu zamestnancov\na v tom čase možnosť zamestnávateľa skončiť so sťažovateľkou pracovný pomer výpoveďou,\na taktiež odôvodnil, prečo nepovažoval ani krajský súd uzatvorenú dohodu o zmene\npracovnej zmluvy za rozpornú s dobrými mravmi, a odôvodnil svoj názor na uzatvorenú\ndohodu o zmene pracovnej zmluvy.\n42. Tieto právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako\narbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,\ndo ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z toho dôvodu sťažnosť\nsťažovateľky ústavný súd odmietol v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\n\n19\n\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny\na čl. 7 paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu\n43. Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé\na uspokojujúce pracovné podmienky a zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti\nsvojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.\nPodľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a na\nuspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.\nPodľa čl. 7 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého človeka na\nspravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä:\na) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom:\n(i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek\nrozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než aké\nmajú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu;\n(ii) slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu;\nb) bezpečné a zdravotne nezávadné pracovné podmienky;\nc) rovnakú príležitosť pre všetky dosiahnuť v zamestnaní povýšenie na zodpovedajúci\nvyšší stupeň, pričom sa nebudú uplatňovať iné kritériá, než dĺžka zamestnania a schopnosti;\nd) odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú\nplatenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov.\n44. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s rozsahom namietaného\nporušenia označených práv upravených paktom v petite a odôvodnení sťažnosti, kde\nsťažovateľka označila namietané porušenie práva len článkom paktu (čl. 7 paktu), pričom\nz celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľky je možné konštatovať, že\nnamieta porušenie všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky\n\n20\n\nvyplývajúcej z čl. 7 paktu. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania\nv smere posúdenia námietok sťažovateľky vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 7 paktu\nv zmysle namietaného porušenia všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivé\npracovné podmienky napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n45. Ústavný súd na okraj dopĺňa, že, poukazujúc na formuláciu a textáciu\njednotlivých ustanovení paktu, jeho pozornosti neušli odborné výstupy právnej doktríny,\nako aj judikatúry týkajúcej sa otázky priamej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti\njednotlivých ustanovení paktu.\n46. Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje, môžu\nbyť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť\nposkytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického\nustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo\nnevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne\nustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na\nposúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny. ... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa\nakémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za\npriamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú\nprinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach,\nustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UN\nCommittee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9:\nThe domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; pre\nakcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of the\nObligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights.\nIntersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textácia\nprávnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebné\nustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a),\nods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľné\npráva adresátov týchto noriem a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti týchto\n\n21\n\na ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee on\nEconomic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature of\nStates Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod\n5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law of\nInternational Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].\n47. Pre korektnosť je však nutné poukázať aj na judikatúru, podľa ktorej ustanovenia\npaktu nie sú priamo aplikovateľné, keďže majú len programový charakter a sú pokynom pre\nzákonodarcu, aby prijal vhodné legislatívne opatrenia na plnú realizáciu ustanovení paktu\nv aplikačnej praxi [porov. rozhodnutie Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska\n(Bundesgericht) vo veci A. und B. v. Regierungsrat des Kantons Zürich z 22. 9. 2000\npublikované pod sp. zn. BGE 126 I 240, bod 2c; obdobne v rozhodnutí Spolkového\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nŠvajčiarska\n\nvo\n\nveci\n\nS.\n\nH.\n\nv.\n\nEidgenössisches\n\nJustiz\n\nund\n\nPolizeidepartement z 9. 7. 1997 publikovanom pod sp. zn. BGE 123 II 472, bod 4d, ale aj\nrozhodnutí Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. E. M. v. Kantonale\nSteuerverwaltung St. Gallen und Verwaltungsgericht St. Gallen z 24. 5. 1996 publikovanom\npod sp. zn. BGE 122 I 101, bod 2a; všetky dostupné na http://www.bger.ch].\n48. Ústavný súd počas svojej existencie zatiaľ nerozhodol ani v jednom prípade\no porušení niektorého z práv vyplývajúcich z právnych noriem (článkov) paktu v konaní\no sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy.\n49. Ústavný súd napriek tomu preskúmal sťažovateľkou namietané porušenie\nzákladného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny, ako aj práva podľa čl. 7 paktu\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel\nk záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť\nk neprípustnému zásahu do týchto práv vyplývajúcich z čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny\na čl. 7 paktu. Krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) ústavne aprobovateľným spôsobom\nposúdil a odôvodnil platnosť dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi\nsťažovateľkou a jej zamestnávateľom, jej nerozpornosť s dobrými mravmi, navyše\nsťažovateľka nenamietala pred všeobecnými súdmi nespravodlivé a neuspokojivé pracovné\n22\n\npodmienky v súvislosti s touto dohodou o zmene pracovnej zmluvy (jej obsahom, príp.\nuplatňovaním). Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil v tom, že jej\nneposkytol\n\nochranu\n\nv súvislosti\n\ns jej\n\nnámietkami\n\ntýkajúcimi\n\nsa\n\nneuspokojivých\n\na nespravodlivých pracovných podmienok v zamestnaní počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do\n31. 5. 2005), ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi\n(a teda aj pred krajským súdom ako súdom odvolacím) nebola žaloba pre neuspokojivé\na nespravodlivé pracovné podmienky počas týchto 5 mesiacov (napr. pre diskrimináciu\na pod.), ale návrh na určenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľa\nneplatného znenia pracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy je\nv rozpore s dobrými mravmi z toho dôvodu, že jej uzatvoreniu predchádzalo vystavenie\nsťažovateľky neuspokojivým a nespravodlivým pracovným podmienkam v zamestnaní\npočas 5 mesiacov. Tento argument, ktorý mal zakladať rozpor dohody o zmene pracovnej\nzmluvy s dobrými mravmi, všeobecné súdy vyhodnotili ako neopodstatnený, a to ústavne\nnezávadným spôsobom (na základe čoho konštatovali, že dohoda o zmene pracovnej\nzmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi).\n50. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a právami podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny a čl. 7 paktu neexistuje\ntaká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. apríla 2015\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podanie-neúplné, odstránenie nedostatkov", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práca, pracovný pomer-preradenie na inú prácu", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:03c828e5-4199-42fe-bf22-199a974f20f0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2014 z 18. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03c828e5-4199-42fe-bf22-199a974f20f0"}, {"guid": "ussr:8ef285c9-6dbf-452f-b73b-b08bacdde1a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 164/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 164/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8ef285c9-6dbf-452f-b73b-b08bacdde1a7"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:7332bf17-3beb-492e-a776-90b3558e7186", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/2010 z 12. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-12", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7332bf17-3beb-492e-a776-90b3558e7186"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "02df58c3-d4fe-4d85-9724-32ab08e0ad7a:03aedd17-fd0a-4f83-bc00-1b4037de5c0a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1311206128.1", "spisova_znacka": "14Co/378/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/378/2013 z 24. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-07-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1311206128.1"}, {"guid": "a46e49bb-9fec-405e-907b-4821b0770f0c:511b7c6b-d636-45c4-aef5-f70aeec9a353", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2711207881.1", "spisova_znacka": "11Co/356/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/356/2012 z 14. 7. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-07-14", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2711207881.1"}, {"guid": "f33333f3-9958-4377-9ca1-7ca2083324b2:613a08ea-848a-46d4-a49c-1ba6d7d40949", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:1208221558.2", "spisova_znacka": "2Co/124/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/124/2011 z 28. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:1208221558.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:03c4be01-4301-4331-a2b7-7bb75ef253bb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.152.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 152/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 152/2025 z 8. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.152.2025.1"}, {"guid": "ussr:bfa32fbb-1482-4fa5-9837-049555c0205c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.488.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.488.2021.1"}, {"guid": "ussr:f1b0daad-d057-4cbc-9d30-2e2a313a876c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.159.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2019 z 27. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.159.2019.1"}, {"guid": "ussr:8a65ddce-9540-4792-b6ba-276b2d64a929", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.677.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 677/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 677/2017 z 10. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-10", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.677.2017.1"}, {"guid": "ussr:86c4fa8c-0d87-4a40-91c8-bdd868591a95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.391.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 391/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 391/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.391.2016.1"}, {"guid": "ussr:e464a924-12d9-4ca5-a552-629e34536bb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1"}]}