{"guid": "ussr:b9060197-91da-4a04-957a-64c6820a1210", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2015 z 16. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 233/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-04-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b9060197-91da-4a04-957a-64c6820a1210", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 233/2015­15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava\nOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde\nEngineering Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach\nvedených pod sp. zn. 2 Sžf 59/2013 a sp. zn. 2 Sžf 57/2013 a jeho rozsudkami\nz 12. februára 2014 a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH vedené\npod sp. zn. Rvp 4735/2014 a sp. zn. Rvp 4736/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré\nbude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4735/2014.\n2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. apríla 2014\nosobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH,\nBodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj\n„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo\nnámestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.\n2 Sžf 59/2013 a sp. zn. 2 Sžf 57/2013 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkami\nz 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).\nZo sťažností vyplýva, že organizačná zložka sťažovateľky „Linde Engineering\nDresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ [predtým „Linde – KCA\nDRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ (ďalej len „organizačná\nzložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti\nSťažovateľka ako zriaďovateľka organizačnej zložky prijímala faktúry\nod dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členských\nštátov Európskej únie a USA. Po detailnom skontrolovaní skutočne vykonaných\nprác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila sťažovateľka tieto\nfaktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikal časový nesúlad medzi prijatím\ndodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.\n\n2\n\nDaňové riaditeľstvo Slovenskej republiky [v zmysle zákona č. 333/2011 Z. z.\no orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“; v citáciách aj\n„daňové\n\nriaditeľstvo“)]\n\nzo 14. decembra\n\n2009\n\nrozhodnutím\n\nsp.\n\nzn.\n\n(ďalej\n\n„prvé\n\nrozhodnutie\n\nlen\n\nI/222/17684­135633/2009/992895­r\nfinančného\n\nriaditeľstva\n\nzo 14. decembra 2009“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I (ďalej len\n„daňový úrad“) sp. zn. 600/232/165697/09/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „prvé\nrozhodnutie daňového úradu z 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade\ns § 35 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase relevantnom\npre posúdenie veci (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) organizačnej zložke\nuložená pokuta v sume 33 110,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho\nz v poradí piateho dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie júl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného\nodpočtu 18. augusta 2006, pozn.) v poradí piate dodatočné daňové priznanie dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým znížila nadmerný odpočet vyplývajúci\nz v poradí štvrtého dodatočného daňového priznania o sumu 882 947,02 € na sumu\n71 711,39 €. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa\nsťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia daňového\núradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu a prvého rozhodnutia finančného\nriaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 116/2010\nz 22. februára 2013 (ďalej len „prvý rozsudok z 22. februára 2013“) žalobu zamietol.\nNa základe odvolania prvý rozsudok krajského súdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyšší\nsúd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 59/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená\npod sp. zn. Rvp 4735/2014).\nFinančné riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/222/17681­135630/2009/992895­r\nzo 14. decembra\n\n2009\n\nzo 14. decembra\n\n2009“)\n\n(ďalej\n\nlen\n\npotvrdilo\n\n„druhé\n\nrozhodnutie\n\nrozhodnutie\n\nfinančného\n\ndaňového\n\núradu\n\nriaditeľstva\nsp.\n\nzn.\n\n600/232/165560/09/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie daňového úradu\n3\n\nz 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade s § 35 ods. 3 zákona o správe daní\na poplatkov organizačnej zložke uložená pokuta v sume 12 592,10 € zo súčtu vlastnej\ndaňovej povinnosti uvedenej v treťom dodatočnom daňovom priznaní a nadmerného\nodpočtu uvedeného v druhom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie apríl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného\nodpočtu 24. novembra 2005, pozn.) tretie dodatočné daňové priznanie dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 a opravila ním nadmerný odpočet uvedený\nv druhom dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty na vlastnú daňovú\npovinnosť k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 65 600,64 €.\nŽalobou doručenou krajskému súdu sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti\npostupu a druhého rozhodnutia daňového úradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu\na druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súd\nrozsudkom sp. zn. 4 S 123/2010 z 22. februára 2013 (ďalej len „druhý rozsudok\nz 22. februára 2013“) žalobu zamietol. Na základe odvolania druhý rozsudok krajského\nsúdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn.\n2 Sžf 57/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 4736/2014).\nSťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že organizačná zložka bola „zo strany príslušného\ndaňového úradu usmernená tak, aby spätne priznala svoju daňovú povinnosť ku dňu jej\nvzniku, teda ku dňu, ktorý je uvedený na príslušnej dodávateľskej faktúre ako dátum jej\nvystavenia, pričom boli vypracované dodatočné daňové priznania za tie prijaté faktúry,\nktoré sa vzťahovali na predchádzajúce zdaňovacie obdobia a teda obdobia pred skutočným\nprijatím faktúry organizačnou zložkou. Podľa pokynu príslušného daňového úradu si\norganizačná zložka uplatňovala nárok na odpočítanie dane z tých istých plnení až\nza zdaňovacie obdobie, v ktorom prijala a v účtovníctve zaúčtovala dodávateľské faktúry\ndoručené svojim zriaďovateľom.“.\nFinančné riaditeľstvo potvrdilo svojimi rozhodnutiami vyrubenie pokuty\norganizačnej zložke, pričom tvrdilo, že organizačná zložka si dodatočným daňovým\npriznaním dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl a júl 2005 opravila\n4\n\nnadmerný odpočet uvedený v daňových priznaniach (nadmerný odpočet dane z pridanej\nhodnoty znížila o sumu 882 947,02 € a nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty opravila\nna vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €).\nSťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že podnikateľská činnosť, ktorú realizuje\nv odštepnom závode (organizačnej zložke, pozn.), sa vykonáva na základe podnikateľského\noprávnenia, ktoré je vydávané podnikateľovi, pričom však samotná organizačná zložka\nnapriek zápisu do obchodného registra nezískava právnu subjektivitu, a teda nemôžu jej byť\nukladané povinnosti. Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľky nemožno za zákonné\npovažovať rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré ako povinnú označujú organizačnú\nzložku sťažovateľky.\nSťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza:\n„Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec neprihliadlo na skutočnosť, že\nsťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia uplatňoval právo na odpočítanie\ndane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň\nv tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe\nby bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie do správneho stavu a ako\ndôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty ukrátený, zaslal Daňovému\nriaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za\njednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia\nvstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o dani z pridanej\nhodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ nemohol byť v omeškaní s\nakoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť\nsamozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto\nnemysliteľné, aby sťažovateľ spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu.\nSťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na\nzáklade nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň\nz pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť. Týmto konaním\n5\n\nbol v konečnom dôsledku poškodený sťažovateľ, nakoľko niekoľko mesiacov bezplatne\núveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť platiť daň,\nnemôže existovať oprávnenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Sťažovateľ\nv zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami, pretože\nv skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej\n\nhodnoty\n\nide\n\no\n\nintrakomunitárne\n\nnadobudnutie\n\ntovaru\n\na\n\nslužieb\n\na vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora\nEurópskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru\nv rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek,\na najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné\nna zabezpečenie správneho výberu dane.“\nPodľa sťažovateľky finančné riaditeľstvo „šikanózne uplatnilo právo a vyložilo si\nzákon v neprospech sťažovateľa. Znenie konkrétneho ustanovenia, týkajúceho sa\nsamozdanenia uvedeného v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nnie je jasné, zrozumiteľné a určité. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nsúčinnosťou od 01. 05. 2004 nedostatočne upravoval prechod daňovej povinnosti\nna platiteľa dane a súčasne nárok na odpočet dane pri prijatých faktúrach z iných členských\nštátov EÚ. Nedostatok jasnej a presnej zákonnej úpravy potvrdzuje Metodický pokyn\nDaňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov\na ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov. Vyššie uvedený pokyn bol k dispozícii až 5 rokov po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskej únie a teda 5 rokov po účinnosti zmien, ktoré vstúpili do platnosti\n01. 05. 2004. Podľa tohto metodického pokynu, v časti, ktorá vysvetľuje spôsob uplatnenia\ndane (uvedený v § 49 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty) na vstupe\na na výstupe v prípade povinnosti samozdanenia si „daň uplatnenú platiteľom dane\npri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 môže platiteľ dane\nodpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, t. j.\n6\n\nv zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik\npráva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti.\nV roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej\núpravy dane z pridanej hodnoty, preto usmernili sťažovateľa na uplatnenie postupu,\npri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol\nuvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie\ndane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom\nprincípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov\nnulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd\nv Bratislave nezmenilo, musí byť tento metodický pokyn uplatňovaný pri každom\nposudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich\nplatnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli\npotvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, odporuje zmyslu\na účelu vyššie uvedených ustanovení §§ 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.\nV súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutých\nkonaniach sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal\ns jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej\núnie (ďalej len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona\no DPH v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ\nupravujúcimi daňovú neutralitu, pričom uvedené mohol kvalifikovane a v súvzťažnosti\nk slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.\nZákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase\nrelevantnom pre posúdenie veci ani „relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú\nvýslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom priznaní\nuvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia.\n7\n\nSúdny dvor EÚ v obdobných prípadoch rozhodol (v rozsudkoch C­454/98 Schmeink\n& Cofreth a Strobel, C­78/02 Karageorgou, C­342/87 Genius Holding a C­566/07 Stadeco\nBV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských štátov a je na nich, aby\nvo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná\ndaň mohla byť opravená. Pritom však Súdny dvor zdôraznil, že opatrenia členských štátov\nna zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné\nna dosiahnutie cieľa.“.\nPodľa sťažovateľky „konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti,\nnakoľko postupom sťažovateľa nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu (práve naopak tým, že\nsťažovateľ odviedol daň a uplatnil si ju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas\nniekoľkých mesiacov), a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči\nsťažovateľovi. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ dôvodne a oprávnene predpokladal,\nže Najvyšší súd Slovenskej republiky má povinnosť sa v spornom prípade obrátiť na Súdny\ndvor EÚ, a to z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými\nprávnymi predpismi EÚ.“.\nPodľa sťažovateľky najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte,\nnezobral na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoroval komunitárne právo“, čím\npodľa jej názoru „slovenské správne orgány išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné\npre zabezpečenie správneho výberu dane.“\nSťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli\nsplnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.\nZ výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd,\nproti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho\npráva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má objasniť\nprávny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred právoplatným\nskončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu na prerušenie\nkonania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej\n8\n\notázky“, pričom „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady\ndaňovej neutrality“, porušil tým podľa tvrdenia sťažovateľky jej základné právo\nna zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nNa základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností\nna ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\npostupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami,\nnapadnuté rozsudky najvyššieho súdu zruší a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\n\n9\n\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nII.1 K spoločnému prerokovaniu vecí\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci\nto nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti\nkonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu\nsúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné\nustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde\nmožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane\n§ 112 ods. 1 OSP.\n\n10\n\nS prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 4735/2014 a sp. zn. Rvp 4736/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú\nsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky\na najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac\ncitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými\nrozsudkami\nPodstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že\n­ najvyšší súd „neposudzoval uložené sankcie v širšom kontexte a nebral do úvahy\nzmysel a účel daňových predpisov a rovnako tak odignoroval komunitárne právo, čím\nodobril zároveň postup daňových orgánov, ktoré išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné\npre zabezpečenie správneho výberu daní“, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a že\n­ najvyšší súd aj napriek splneniu podmienok pre predloženie prejudiciálnej otázky\nSúdnemu dvoru „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona o DPH s príslušnými\nprávnymi predpismi EÚ“ tak neurobil, pričom ani „neodôvodnil, prečo to nepovažuje\nza dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“, porušil tým jej základné právo\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nII.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\n\n11\n\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa\nv jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon\n(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný\nvýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne\ninterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj\nprávo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.\nII. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04).\nV nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa vzťahujú\naj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy Občianskeho\nsúdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe o preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní).\nRovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1\nústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)\nstal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnom\nsúdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak by\nsi ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmali\nzákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledok\nich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad\n\n12\n\nv okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov\nalebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy\nz hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom\nv rámci rozhodovania v správnom súdnictve, nie ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 378/08).\nSťažovateľka svojou prvou všeobecne vyznievajúcou námietkou argumentuje tým, že\nnajvyšší súd nepostupoval v širšom kontexte a neposúdil vec s prihliadnutím na zmysel\na účel aplikovaných daňových právnych predpisov a neposudzoval uložené sankcie v širšom\nkontexte, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPredmetom ústavného prieskumu sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a postup,\nktorý predchádzal ich vydaniu, v rámci ktorého najvyšší súd preskúmaval zákonnosť\nrozhodnutí správcov dane (daňového úradu a finančného riaditeľstva, pozn.), ktorými boli\nsťažovateľke uložené pokuty v sume 33 110,50 € a v sume 12 592,10 € za správne delikty\npodľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní. Správnych deliktov sa sťažovateľka podľa\nrozhodnutí daňového úradu a finančného zastupiteľstva dopustila tým, že v poradí piatom\ndodatočnom daňovom priznaní priznala, že nesprávne podala v poradí štvrté daňové\npriznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac júl 2005 a znížila nadmerný\nodpočet dane z pridanej hodnoty vyplývajúci z v poradí štvrtého dodatočného daňového\npriznania o sumu 882 947,02 € na sumu 71 711,39 €, ako aj tým, že v poradí treťom\ndodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty priznala, že nesprávne podala\ndaňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac apríl 2005, v ktorom si\npôvodne uplatnila nadmerný odpočet, pričom podľa v poradí tretieho dodatočného\ndaňového priznania mala v skutočnosti vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €.\nZ napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že nimi boli v súlade s § 219\nods. 1 a 2 OSP potvrdené prvý a druhý rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorých sa\nnajvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce\nproti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú\njudikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\n\n13\n\nnemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento\nprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí\nvšeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na tie časti prvého\na druhého rozsudku krajského súdu, v ktorých sa tento zaoberal otázkou právnej\nsubjektivity organizačnej zložky a možnosťou uloženia jej povinnosti zaplatiť pokutu.\nKrajský súd v prvom a druhom rozsudku k tomuto uviedol:\n„Preskúmavané rozhodnutia ukladali pokutu LINDE­KCA­DRESDEN GmbH\n­organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,\noddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola spoločnosť podnikajúca\npod obchodným menom LINDE­KCA­DRESDEN GmbH, zapísaná v obchodnom registri B\nÚradného súdu Drážďany. Označenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto\npodľa názoru súdu zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku\nčoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má,\nvo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis\nmutandis rozhodnutia NS SR 6 Sž 59/03­17 zo 17. októbra 2003, 3 Cdo 186/2009\nz 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III.ÚS 168/06­14\nz 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné\nmeno zriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide\no organizačnú zložku. Preto súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval\nza dôvodnú.“\nV prvom i druhom rozsudku krajského súdu sa navyše uvádza:\n«Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že\npri uplatnení nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49\na § 51 zákona o DPH, avšak konal tak na základe nesprávneho usmernenia správcu dane.\nŽalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.\n\n14\n\nRežim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa\npodmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi\ndane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej\npovinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného\nčlenského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že\ndaňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru\nalebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane\nzo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu\ndane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie\ntohto práva, obsahuje § 51 zákona.\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové\npriznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní\nalebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom\npriznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1\nv polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým\npriznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený\nv daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa\nzníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým\nsi znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného\nodpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží.\nAk daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený\nv daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa\nodseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom\ndaňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový\nsubjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred\nzapočítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu\npodľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto\ndodatočnom daňovom priznaní.\n15\n\nNa základe uvedených skutočností možno ustáliť, že základným predpokladom\nuloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho\nkonania konaním/nekonaním daňovým subjektom, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej\nv zákone, ako aj porušenie zákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.\nSúd konštatuje, že medzi účastníkmi... nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval\npodľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov\nv daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej\nskutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane“) nakoľko vyrubil pokutu\nna základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané\nzdaňovacie obdobie.\nŽalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi\ndeklarovaným vznikom daňovej povinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie\ndane bol zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania\nneodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v\nskutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri\npokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od\nporovnania\n\npodaného\n\ndodatočného\n\ndaňového\n\npriznania\n\nk\n\nposledne\n\npodanému\n\ndodatočnému daňovému priznaniu.\nKrajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav\nveci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,\nktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu\nneodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa\n§ 250j ods. 1 OSP.»\nV napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, ktorými boli potvrdené prvý a druhý\nrozsudok krajského súdu (týmito rozsudkami boli zamietnuté žaloby sťažovateľky\no preskúmanie postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva\nzo 14. decembra 2009 a postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia daňového\núradu z 23. septembra 2009, pozn.), sa okrem iného uvádza:\n\n16\n\n„Tvrdenie žalobcu, že bezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade\nneobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005,\npozn.) mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca\npriznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene\npoužíval finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť\nz tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj\nnapadnutým rozhodnutím urobil.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval\npri podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005, pozn.)\nnesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako\naj v žalobe poukazoval na judikatúru SD EÚ, odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedené\nrozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom\nv prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu.\nZ uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.\nNa záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové\nokolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu\ndane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že\nnesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona o DPH, bolo povinnosťou žalobcu\nv správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla\ndaňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že\n(ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil\na v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne\núdaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým\nposunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa\ndostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré\nfaktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne\nzmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb\nuskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho\ntvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto\ndoklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani\n17\n\nmiestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov\npri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech. Za týchto\nskutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu\nvydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového\nmateriálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že\nkrajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo\npreukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak\nako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti\nani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“\nVychádzajúc z citovaných častí prvého a druhého rozsudku krajského súdu, ako aj\nnapadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že všeobecné súdy sa\nústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi\npre záver o tom, že rozhodnutia vydané príslušným správcom dane, ako aj postup\npredchádzajúci týmto rozhodnutiam sú v súlade so zákonom.\nSťažovateľka priznala dodatočnými daňovými priznaniami svoje protiprávne konanie,\nv dôsledku čoho jej boli v súlade s § 35 zákona o správe daní uložené pokuty. Ústavný súd\nsa stotožňuje s názorom všeobecných súdov, podľa ktorého na posúdenie protiprávnosti\nkonania sťažovateľky nemôže mať vplyv nesprávne usmernenie správcom dane, na základe\nktorého si sťažovateľka uplatňovala právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích\nobdobiach.\nNavyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákona\no správe daní) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov v daňovom konaní\núzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú zásadu daňového konania\na s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým o neexistencii jej povinnosti daň\nz pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k prípadnému vzniku dvojitého zdanenia\nv rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému dane z\n\n18\n\npridanej hodnoty) bolo úlohou sťažovateľky predložiť dôkazy, ktoré by jej tvrdenia\npreukázali; takéto dôkazy však sťažovateľka nepredložila. V rámci daňového konania\nvšeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých skutočností uvádzaných\nv daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania) zaťažuje daňový subjekt,\npričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej\npre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Zo sťažností a z príloh\nk nim pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdené\nskutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte hodnoverným spôsobom. Záver najvyššieho\nsúdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne akceptovateľný.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza\npostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu\nk všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či\nprípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,\nktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.\nmusí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom\nchránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie\nzákladných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).\nO takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu vo veciach sťažovateľky nešlo.\nCitované časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu v spojení\ns odôvodnením prvého a druhého rozsudku krajského súdu naopak potvrdzujú, že tieto\nobsahujú ústavne konformné odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností\nsťažovateľkou uplatnená námietka v sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu nie je podľa\nnázoru ústavného súdu spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov\nnajvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých rozsudkoch, a teda nezakladá reálnu možnosť,\naby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie dospel k záveru, že\n\n19\n\nnapadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy.\nII.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nSťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhu\nna predloženie prejudiciálnej otázky „z dôvodu zistenia súladu výkladu ustanovení zákona\no DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“, pričom ani „neodôvodnil, prečo to\nnepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“.\nPodľa čl. 267 ods. 1 a 3 Zmluvy o fungovaní EÚ sú súdy členských štátov, proti\nrozhodnutiu ktorých už niet opravného prostriedku, povinné predložiť Súdnemu dvoru\npredbežnú (prejudiciálnu) otázku týkajúcu sa výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov\ninštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Je nesporné, že proti rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu, ak koná o odvolaní vo veciach správneho súdnictva podľa § 250ja OSP,\nnie je prípustný žiadny ďalší opravný prostriedok (ani dovolanie – § 246c OSP, porov.\nIV. ÚS 208/08, I. ÚS 286/2010, II. ÚS 65/2010). Najvyšší súd preto v tomto postavení\nnepochybne je súdom poslednej inštancie v zmysle čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ\ns povinnosťou položiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru.\nÚstavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnej\notázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém,\nktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08,\nIII. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené\npredpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo na to, aby o otázkach\nvýkladu alebo platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol\nsúd, ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva\nna zákonného sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, a prípadne práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 206/08).\n\n20\n\nÚčelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej\njudikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade\npráva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzi\nvnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým\nzačal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom\nna konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie\nrozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.\nV dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky\ntýkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32\na tam citovaná judikatúra).\nAk teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného\nprostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa\notázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom\ntreba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP\nzabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV.\nÚS 206/08).\nPovinnosť predložiť prejudiciálnu otázku však nevzniká v každom prípade. Súdy,\nktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať\nprejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo\nviacerých nasledujúcich predpokladov:\na) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie\nprávneho základu na rozhodnutie vo veci samej,\nb) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená\nSúdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora\nbez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),\nc) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne\nrozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).\n\n21\n\nZ príloh k sťažnostiam ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odvolaniach proti prvému\na druhému rozsudku krajského súdu vytýkala všeobecnému súdu výklad zákona o dani z\npridanej hodnoty, ktorý bol podľa jej tvrdenia v rozpore s právom EÚ (všeobecný rozpor so\nzásadou daňovej neutrality).\nKľúčovou námietkou sťažovateľky, ktorú v sťažnostiach niekoľkokrát zdôrazňuje, je\ntvrdenie o absencii povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia\n(„Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve\nna základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň\nz pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť.“). Práve s touto\nnámietkou sťažovateľka spája (aj keď len všeobecne) povinnosť všeobecného súdu predložiť\nprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru týkajúcu sa „prípadu, že z dôvodu omylu je na faktúre\nalebo v daňovom priznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe\nuskutočneného zdaniteľného plnenia“, a možného rozporu s princípom daňovej neutrality.\nV oblasti uplatňovania dane z pridanej hodnoty má v európskom práve kľúčové\nmiesto Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych\npredpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej\nhodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v znení\nneskorších právnych predpisov (ďalej len „šiesta smernica“), ktorá bola transponovaná\ndo už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.\nÚčelom šiestej smernice bolo predovšetkým zabezpečenie neutrality spoločného\nsystému daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnej\ndefinície zdaniteľných plnení.\nSúdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp\nspoločného\n\nsystému\n\ndane\n\nz\n\npridanej\n\nhodnoty,\n\nz\n\nktorého\n\nvyplýva\n\ni\n\nprávo\n\nna odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudok\nvo veci C­409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a Michael\n22\n\nStadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I­102, bod 42, rozsudok\nvo veci C­465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I­4373, bod 33\na 34, rozsudok v spojených veciach C­439/04 a C­440/04, Axel Kittel proti Belgickému\nštátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I­6177, bod 47 a 48,\nrozsudok v spojených veciach C­80/11 a C­142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó­ és\nVámhivatal Dél­dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti\nAdó­ és Vámhivatal Dél­dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, bod 37 až 39).\nV uvedených súvislostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora\nv (podľa jej názoru) obdobných veciach Schmeink & Cofreth a Strobel, Karageorgou,\nGenius Holding a Stadeco BV (už citované, pozn.), z ktorých vyplýva, že zaručenie\nneutrality dane z pridanej hodnoty je vecou členských štátov a je na nich, aby\nvo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene priznaná\ndaň z pridanej hodnoty mohla byť opravená, pričom však opatrenia členského štátu nemôžu\nísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.\nÚstavný súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že napadnuté rozsudky najvyššieho\nsúdu sú v odpovedi na návrh sťažovateľky predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru\nstručné, odkazujúce len na fakt, že sťažovateľkou citované rozhodnutia Súdneho dvora sa\ntýkajú „princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v\nprejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu“.\nPredmetom ústavného prieskumu však musí byť napadnuté rozhodnutie ako celok\nvrátane návrhu sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky, ktorý bol formulovaný\nvšeobecne a bližšie neodôvodnený.\nZákladným predpokladom na uplatnenie povinnosti začať konanie o predbežnej\notázke týkajúcej sa výkladu práva EÚ je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je pre riešenie\n(konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú a všeobecnú\nargumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnostiach, ako aj v odvolaniach proti prvému\n\n23\n\na druhému rozsudku krajského súdu vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu\ndvoru ústavný súd zastáva názor, že prípadný výklad práva EÚ (sťažovateľka bližšie\nnešpecifikuje ustanovenie práva EÚ, o výklad ktorého vo veci ide) – vo všeobecnosti výklad\nk princípu daňovej neutrality – by bol vo vzťahu k napadnutým konaniam vedeným\nnajvyšším súdom za daných okolností irelevantný. Z obsahu sťažností možno vyvodiť\nsťažovateľkou namietaný nesúlad medzi postupom správcov dane pri ukladaní pokút\nza spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality, a to v súvislosti s tvrdením\nsťažovateľky,\n\nže\n\nnemala\n\npovinnosť\n\nplatiť\n\ndaň\n\nz pridanej\n\nhodnoty\n\nz\n\ndôvodu\n\ntzv. samozdanenia (k tomu pozri časť II.2.1 tohto uznesenia).\nAko už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažovateľka v správnom konaní (obdobne aj v konaní\npred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaní\nboli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom od prijatia\nfaktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, kedy sa dostali tieto faktúry\ndo dispozície organizačnej zložky, bližšie však tieto skutočnosti nekonkretizovala a ani\nnepreukázala (v správnom konaní nepredložila faktúry od príslušných dodávateľov,\nneuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvy\ns dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).\nPredpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu\npráva EÚ je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či\notázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva EÚ je pre riešenie daného prípadu\nrelevantná. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaných vecí sťažovateľky je však\nzjavné, že otázka týkajúca sa prípadného rozporu postupu správcov dane pri ukladaní\npokuty s princípom daňovej neutrality by bola irelevantná, v zmysle reálneho dosahu\nprípadnej odpovede Súdneho dvora na riešenie týchto vecí, keďže sťažovateľka v konaní\npred správnymi orgánmi (ani v konaní pred všeobecnými súdmi) neuniesla dôkazné\nbremeno týkajúce sa ňou tvrdenej nulovej daňovej povinnosti pri samozdanení. Za daných\nokolností by preto ani v prípade, ak by ústavný súd pripustil, že najvyšší súd\n24\n\nsa neadekvátnym\n\nspôsobom\n\nvysporiadal\n\ns návrhom\n\nsťažovateľky\n\nna\n\npredloženie\n\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nešlo v posudzovaných veciach o tak intenzívne\npochybenie najvyššieho súdu, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do ústavou\ngarantovaného základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou\noznačeného základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a spôsobom, akým sa najvyšší súd\nvysporiadal v napadnutých rozsudkoch s jej návrhom prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1\npísm. c) OSP a predložiť prejudiciálnu otázu Súdnemu dvoru, neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom priajtí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie\nreálne mohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1\nústavy.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky,\nktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom\nnajvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami, odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\nPo odmietnutí sťažností bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi\nuplatnenými v sťažnostiach.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. apríla 2015\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "daň-dodatočný platobný výmer", "daň-z pridanej hodnoty", "pokuta", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "správny delikt", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2010 z 27. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-27", "citacie_n": 644, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b258d8be-3ce6-4374-9261-8baeff3d183b"}, {"guid": "ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458"}, {"guid": "ussr:a4e3a89f-9723-4f09-9aea-fedda546dc2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 286/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 286/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4e3a89f-9723-4f09-9aea-fedda546dc2d"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:29d4778e-b29c-4a00-a1f3-db0bfdef6240", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/08 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29d4778e-b29c-4a00-a1f3-db0bfdef6240"}, {"guid": "ussr:bc63e134-8483-4fdb-82b2-65b3634d5393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 207/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 207/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc63e134-8483-4fdb-82b2-65b3634d5393"}, {"guid": "ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 378/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 378/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:db5e7639-ad3c-4529-b088-3fbf4072b230", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/07 z 29. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db5e7639-ad3c-4529-b088-3fbf4072b230"}, {"guid": "ussr:356eb419-d2f8-4030-8d75-3c5bd5781834", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:356eb419-d2f8-4030-8d75-3c5bd5781834"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d5a54e9a-1da4-4b84-ae75-9c710dd6d5d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1"}]}