{"guid": "ussr:c577eb0b-5681-4191-b156-04556ac53bf7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 226/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 226/2015 z 1. 7. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. II. ÚS 226/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c577eb0b-5681-4191-b156-04556ac53bf7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.226.2015.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 226/2015­25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Advokátska\nkancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 66/2014\nz 13. novembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nuhradiť trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri\n\ncentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Slebodníka, Štúrova 20, Košice,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n2\n\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 226/2015­11 z 15. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný\nprostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014 (ďalej len\n„namietané uznesenie“).\nZo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom\nsp. zn. 4 T 5/2009 z 19. novembra 2012 uznal sťažovateľa vinným z prečinu ublíženia\nna zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní\n1 roka, ktorý podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Na základe odvolania\nsťažovateľa\n\nKrajský\n\nsúd\n\nv\n\nKošiciach\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nrozsudkom\n\nsp. zn. 6 To 114/2013 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a uložil\nsťažovateľovi peňažný trest vo výmere 500 eur. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu\nmohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podal\n\n3\n\nsťažovateľ dovolanie, keďže napadnuté rozhodnutie bolo podľa neho založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.\nNajvyšší súd namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f)\nTrestného poriadku odmietol.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že\nv predmetnom prípade vychádzajúc zo zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného\npredpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 Tr. zákona v spojení s ustanovením § 93 ods. 1\nTrestného zákona, ktorá sa v posudzovanej veci aplikovala, považuje dovolací súd\ndovolanie sťažovateľa za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu\nrozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného\nporiadku. Vychádzal pritom z toho, že sťažovateľ odvolacím súdom uložený peňažný trest\nvo výmere 500,­ € vykonal dňa 21.03.2014 zložením uvedenej sumy na účet súdu prvého\nstupňa, čím došlo k zahladeniu odsúdenia sťažovateľa, na ktorého sa tak hľadí, ako keby\nnebol odsúdený. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predpokladom na\npodanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia\npáchateľa. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia\nodsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho\ndôsledkom musí byť i to, že žiaden z subjektov oprávnených na podanie dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať...\nDovolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky spĺňalo všetky vyššie uvedené zákonné podmienky. Jeho cieľom bolo, aby dovolací\nsúd zrušil napadnuté rozsudky a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu\nznovu prejednal a rozhodol. V prípade úspechu by tak výsledkom podaného dovolania\nmohlo byť aj oslobodenie sťažovateľa spod obžaloby. V takom prípade by sťažovateľ nemal\nuvedené odsúdenie nielen vo výpise z registra trestov, ako je tomu teraz a čím aj\nargumentuje odporca, ale ani v odpise z registra trestov. Sťažovateľ by tak v prípade\núspechu dovolania mohol dosiahnuť priaznivejší výsledok, keďže odpis z registra trestov sa\n4\n\nvyužíva orgánmi činnými v trestnom konaní pri posudzovaní trestnoprávnej minulosti\nobvineného. Rovnako sa na odpis z registra trestov prihliada pri rozhodovaní súdu o vzatí\nobvineného do väzby. Záznam v odpise z registra trestov má negatívny dopad aj na bežný\nživot sťažovateľa. Existujú zamestnania napr. v štátnej správe, kde si zamestnávateľ\nza účelom zisťovania bezúhonnosti má právo vyžiadať odpis a nepostačuj e mu len výpis\nz registra trestov. V prípade týchto zamestnaní sťažovateľ prišiel o možnosť zamestnania len\nz toho dôvodu, že odporca sa odmietol zaoberať jeho dovolaním, a to len z toho dôvodu, že\njeho odsúdenie je zahladené.\nSkutočnosť, že sťažovateľ zaplatil peňažný trest nemôže byť posudzovaná na jeho\nťarchu. Veď v prípade, ak by tak neurobil, hrozilo mi uloženie náhradného trestu odňatia\nslobody v trvaní piatich mesiacov. Preto je logické, že uvedený peňažný trest okamžite\nzaplatil. Jeho zaplatenie však neznamená, že súhlasil s uznaním jeho viny. Sťažovateľ je\nnaďalej presvedčený o svojej nevine, preto sa rozhodol podať dovolanie. Argumentácia\nodporcu by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by dovolanie bolo podané v neprospech\nsťažovateľa, čo však nie je tento prípad. Preto rozhodnutím odporcu bolo zasiahnuté\ndo práv sťažovateľa. Toto rozhodnutia a v ňom vyslovený právny názor považuje sťažovateľ\nza krajne arbitrárny. Odporca porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru.\nZávery vyvodené odporcom nie sú vo vzťahu k sťažovateľovi správne a spravodlivé a nie sú\nv súlade ani s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou.“\nSťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším\nsúdom pod sp. zn. 5 Tdo 66/2014 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6\nods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,\nnekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované\nustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil\nkonať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní\nsvojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva\nna súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy.\nPožaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 355,73 €.\n5\n\nPodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec\nna neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 28. mája 2015 (doručeným\nústavnému súdu 28. mája 2015) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. mája 2015\n(doručenom ústavnému súdu 18. mája 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho\npojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\nK sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súd\nprípisom č. k. KP 3/2015­27 z 11. mája 2015, v ktorom uviedol:\n„Senát 5Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na právnom názore vyjadrenom\nv uznesení z 13. novembra 2014, sp. zn. 5 Tdo 66/2014, v celom rozsahu z dôvodov tam\nuvedených trvá.\nV tejto súvislosti nad rámec našej argumentácie dávame do pozornosti aj uznesenie\nÚstavného súdu z 22. mája 2014, sp. zn. III. ÚS 331/2014, ktorým úplne totožnú ústavnú\nsťažnosť F. M. odmietol.“\nSťažovateľ vo svojom vyjadrení z 28. mája 2015 uviedol najmä:\n„V tejto súvislosti dávam do pozornosti stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému\nbol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy\npeňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie\nbolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom\ninštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa\nzasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.\nPreto považujem podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné. Zároveň oznamujem, že\nnetrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasím s tým, aby ústavný súd\nod ústneho pojednávania upustil.“\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n6\n\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 66/2014 zo dňa 13.11.2014 porušené bolo.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 66/2014 zo dňa 13.11.2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nna ďalšie konanie.\nSťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € /za dva úkony právnej\nslužby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 139,83 €, dvakrát režijný paušál po 8,39 €\nspolu s 59,29 € ako 20 % DPH zo sumy 296,44 €/, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný\nzaplatiť na účet JUDr. Milana Slebodnika vedený v\nv lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“\nII.\nPredmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 226/2015­11\nz 15. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je\ndovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako\nneprípustné.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\n7\n\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a\naplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o\nľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O\narbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS\n12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu\nspoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí\npodmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí\nod páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa\nspoločnosťou.\n8\n\nPodľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí\nobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený\nalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú\nzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť\nalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok\no tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.\nAk bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia\nslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti\nprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené\nustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania\npodľa § 371.\nPodľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje\ninak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie\na) rozsudok a trestný rozkaz,\nb) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,\nc) uznesenie o zastavení trestného stíhania,\nd) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,\ne) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho\nobvineného,\nf) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,\ng) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,\nh) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti\nrozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe\nriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.\n\n9\n\nV\n\ntejto\n\nsúvislosti\n\nústavný\n\nsúd\n\npoukazuje\n\nna\n\nzjednocujúce\n\nuznesenie\n\nsp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015, podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uložený\npeňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného\ntrestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo\nzahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom\ninštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa\nzasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol: „V § 368 ods. 2 Tr. por.\nsú uvedené rozhodnutia, ktoré treba rozumieť, ak tento zákon neustanovuje inak, ako\nrozhodnutia podľa odseku 1, proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa\nuvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli.\nV nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú\nrozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.\nOdsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý\nobsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste\na prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim\nrozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa\nna páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nPokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení\nod potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo po výkone niektorých druhov trestov\n(napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo\nna základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou\nneodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom\ntreba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie\ntakej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená nebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\nexistencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil\ns inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité\nprípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie...\n10\n\nKeďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne\nvzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, tak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom\nby bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania\nniektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti\nbolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia\nspojeného s fikciou neodsúdenia.\nVýrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo\nodsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným\nsubjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, v takom prípade, keď už\npáchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor,\neventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok\nv neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie\ntakého trestno­právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre\npáchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré\ndáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej\nbolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.\nRovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj\nopak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané\nzahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia meniť.\nPreto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia\nodsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho\ndôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku, ho už nemôže podať.“\nNa tomto mieste ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že zákon obmedzuje možnosť\npodania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,\nzo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným\nrozhodnutiam, pričom takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb\noprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny\nopravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými\n11\n\nprostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša\nstabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného\nrozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj\nokruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu\ndovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať\ndovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku\nvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných\nstrán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj\nu generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že\nv dôsledku toho by generálny prokurátor Slovenskej republiky či minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky mohol podať odvolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce\nk zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu,\nktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich\nv tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.\nTakúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu zákonom\nustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.\nLegalizujúcim\n\ndôvodom\n\ntakejto\n\nredukcie\n\nnemôže\n\nbyť\n\nargumentácia\n\nzaložená\n\nna rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani\ncieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.\nV danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje\nnezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto\nprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty\nprincípu rovnosti procesných strán.\nNeprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,\nnemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanovení\n12\n\nTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec\nprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.\nV tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,\nku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že odsudzujúcim\nrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa\nna páchateľa hľadí ako na odsúdeného.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú , či už priamo\nna základe zákona, ako je tomu pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2 Tr. zák.), alebo\npo výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 Tr. zák.\nv spojení s § 93 ods. 1 Tr. zák.) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení\nodsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na\npáchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať\nza neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí ako keby odsúdená\nnebola.\nPredpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je\nexistencia odsúdenia páchateľa.“\nNa rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho\nnázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku\nzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,\nkeďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce\nrozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru\nplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa\nktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.\nInak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia\npáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou\nneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného\ntrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať\n13\n\ndovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný\núčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným\nrozhodnutím.\nNajvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:\n„Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamená, okrem\niných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa\njej zahladené odsúdenie už neuvádza...\nZahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav\nsvojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní\ndo zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie,\nktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.\nOdpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych\nvzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým\nexistovala prekážka odsúdenia páchateľa.“\nÚstavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť ani\ns týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie\nodsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých\nnepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno\nobmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené\nodsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu\nk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis\nz registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou\na predpokladom na plné\n\nuplatnenie subjektívnych práv páchateľa,\n\nnapr.\n\npráva\n\nna zamestnanie, a to práve v prípade v štátnej správe.\nNemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ani ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr.\nstrata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34\n14\n\nods. 1 Trestného zákona okrem iného aj spoločenské odsúdenie páchateľa, ktorý je naplnený\nuž právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tieto\núčinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.\nÚstavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihuje\npáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ\nuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul\nna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola\npoškodenému priznaná už v trestnom konaní).\nNemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa\nnezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata\nvážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1\nTrestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý\nje naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným\nzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.\nOsobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných\nsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba\nskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný\nčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,\nnelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby\npáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť,\nže páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu\npáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným\nzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne\nmenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).\nÚčinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania\npostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych\n15\n\nvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva\nna súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia\nneodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému\nprostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených\nprocesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť\ndo oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.\nOdopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku\nvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným\nspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup\nodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na\nsúdnu ochranu.\nZo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Tdo 66/2014 z 13. novembra 2014. V nadväznosti na to potom ústavný súd\nv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto\nuznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nIII.\nÚstavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné\nosobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradu\ntrov konania úspešnému sťažovateľovi.\nUrčené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu\nna účet advokáta JUDr. Milana Slebodníka (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu\n\n16\n\nprávneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie\na príprava zastúpenia z 19. februára 2015, spísanie sťažnosti z 20. februára 2015). Za dva\núkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 €, teda 279,66 €,\na dvakrát režijný paušál v sume po 8,39 €, teda 16,78 €, preto trovy právneho zastúpenia pre\nsťažovateľa predstavujú sumu 296,44 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa je\nplatcom DPH, trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovú sumu 355,73 € s DPH.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.\nÚstavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch\núčastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné\nočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nVzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené\nvo výroku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júla 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "výklad (interpretácia)-reštriktívny", "zahladenie odsúdenia", "dovolanie-prípustnosť", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Tdo/66/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1c18dbfb-e190-4e04-a47c-e165b5f683a7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 529/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.529.2013.1"}, {"guid": "ussr:04c928b6-cab7-4f82-b5d3-814eb34e4476", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.4.2015.1"}, {"guid": "ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-22", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c45f32d1-c726-473b-87bd-f3f6b700fc23"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ed0180ea-b4db-4435-864f-47782ab81ab5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.348.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2021 z 16. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.348.2021.2"}]}