{"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. marca 2015, sp. zn. II. ÚS 191/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-03-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1/text", "citacie_n": 44, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 191/2015­24\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Kupcovou, PhD., Advokátska\nkancelária, Blagoevova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj\nporušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 165/2011\nz 15. decembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 186/2009\nz 22. júla 2010 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola riadne a včas\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“), v čase podania\n\nsťažnosti predsedu vlády Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,\npráva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva podľa čl. 8 dohovoru\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.\n3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011 (dostupné na www.nsud.sk) a rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 a konaním,\nktoré predchádzalo týmto rozhodnutiam, a žiada zrušenie týchto rozhodnutí a vrátenie vecí\nna ďalšie konanie.\n2. Podstata veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdy poskytli dostatočnú ochranu\nosobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády tým, že favorizovali slobodu prejavu dotknutej\nosoby, vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, ktorý čiastočne vychádzal z údajov\niných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie je sporná. Sťažovateľ tvrdí, že\non na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, že s M. Kaddáfím hovorili o boji\nproti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornému textu chýba pravdivý základ.\nSkutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výrok nevyriekol. Úlohou ústavného\nsúdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavu novinára, ktorý kritizoval štátnu\nnávštevu kontroverznej postavy medzinárodnej politickej scény a ktorý sa spoliehal na\nkolegov a domnelý výrok glosoval, alebo či mohlo byť protiústavne zasiahnuté do cti\npremiéra, ak by sa akcentoval fakt, že premiér verejne predmetný výrok nepredniesol.\n3. Sťažovateľ sa proti vydavateľovi týždenníka PLUS 7 dní domáhal ochrany\nosobnosti na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), kde neuspel a následne\nkrajský súd rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Tým mali byť porušené\nsťažovateľove hmotné základné práva na ochranu dôstojnosti a cti. Sťažovateľovi sa javia\n2\n\nrozhodnutia tiež nedostatočne odôvodnené a namieta, že krajský súd nevykonal vo veci\nverejné pojednávanie. Najvyšší súd mal označené práva porušiť tým, že nepovažoval\nnedostatočné odôvodnenie za odňatie možnosti konať pred súdom, pričom sťažovateľ tiež\nnamieta, že rôzne senáty najvyššieho súdu rozhodujú v tejto otázke nejednotne.\n4. Všeobecné súdy a ústavný súd môžu vyvažovať ústavné práva iba v miere, v ktorej\nim to umožňuje zákonom daná diskrécia. Konanie vo veciach ochrany osobnosti je zvláštne\ntým, že ak je žalobcom nositeľ verejnej funkcie a v hre je sloboda prejavu, tak priestor pre\ndiskréciu je značný a zároveň sa značne prekrýva s priestorom, ktorý má na posúdenie veci\nústavný súd (porov. II. ÚS 152/08, bod 27; II. ÚS 647/14, bod 25; Smet, S. Freedom of\nExpression and the Right to Reputation: Human Rights in Conflict. In: American University\nInternational Law Review, Vol. 26, No. 1, s. 185). Z tohto dôvodu a z dôvodu prehľadnosti\nústavný súd rekapituluje vec, začínajúc citáciou článku (II. ÚS 152/08, bod 5;\nII. ÚS 326/09, bod 5; II. ÚS 307/2014 MAC TV), pokračujúc relatívne podrobne konaním\npred okresným súdom, pretože ten dáva základ celej veci, pokračujúc ďalšími inštanciami\naž k ústavnej sťažnosti.\n5. V spoločenskom týždenníku PLUS 7 dní, ročník XVII, č. 9 z 2. marca 2007, bol na\nstrane 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnený článok „Imperialistom po krku?“\n(Ústavný súd uvádza v plnom znení uvedený článok, rozdelený na odseky tak ako\nv časopise a relevantnú správu, ktorej podčiarknutá časť bola sťažovateľom označená ako\ndifamačná), ktorého autorom bol šéfredaktor\n\n:\n\n6. «Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra\n\n, ktorý po\n\ndlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským\nvodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť\nminút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom\nsocialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.\n\n3\n\nNašinec si najskôr mohol myslieť, že sa vrátil o dobrých dvadsať rokov späť\na o návšteve v tejto zasľúbenej krajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh\nBiľak.\nZdanie však klame a vôbec sa netreba vracať do minulosti. Boj proti svetovému\nimperializmu sa totiž zďaleka neskončil pádom komunistického režimu. Viac­menej úspešne\nv ňom pokračujú ďalší svetoví velikáni, ako napríklad kubánsky exrevolucionár Fidel\nCastro, venezuelský prezident Hugo Chávez, náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži,\nako sú Ajman al­Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al­Káidy. Takže otázka boja\nproti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy.\nJe však možné, že náš pán premiér svoju odpoveď na otázku, o čom s mužom, ktorý\nbol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta, myslel ako\nskvelý žart. V dnešnom období, keď pri výbuchoch spôsobených neúnavnými bojovníkmi\nproti imperializmu každoročne umierajú stovky nevinných ľudí, to však asi nie je ten\nnajvhodnejší spôsob vtipkovania.\nNašťastie, stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér nežartoval, ale že to myslel\núplne vážne.\nBežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády\nv Líbyi hľadal. Jedným z dôvodov mali byť rokovania o vrátení dlhu, ktorý vznikol ešte\nv časoch, keď socialistická Líbya bola našim spojencom v boji proti svetovému\nimperializmu, v časoch Československej socialistickej republiky. Vtedy bola móda\npodporovať každý režim, ktorý sa tváril nepriateľsky proti Amerike a kamarátsky voči\nMoskve, nech už bol akýkoľvek.\nAko však priznal minister hospodárstva, ani sami dobre nevieme, koľko miliónov\ndolárov nám vlastne líbyjská džamahírija dlhuje. Ťažko sa asi rokuje o vrátení dlhu, keď ani\nnevieme, aký je. Pritom len veľmi naivný človek by mohol uveriť, že ak niekto nevrátil\npeniaze za viac ako dvadsať rokov, dnes ich vráti rád. Takže z tohto pohľadu bolo škoda\nminúť na cestu do Tripolisu čo i len jeden­jediný dolár. Naša vládna delegácia sa však\ntvári, akoby práve vďaka tejto ceste začalo svitať slovenskej ekonomike na lepšie časy. Asi\nnajpozoruhodnejšia bola zmienka o tom, že Líbyjčania by chceli investovať do nášho\ncestovného ruchu. Nie je trochu čudné, že práve krajina, v ktorej prakticky neexistuje\n4\n\nžiadny cestovný ruch, by chcela preniknúť do Európy so svojimi peniazmi a know­how\npráve v tejto brandži? Napokon, už to, že Líbya nám štvrťstoročie dlhuje milióny dolárov,\nsvedčí o tom, aký seriózny obchodný partner to je. Na strane druhej je zase pravda, že nie\nveľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím v jeho stane a\nbavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.\nCelá cesta premiéra\n\ndo Líbye bola nezmyslom a spôsobila nám oveľa viac škôd\n\nako osohu. Ak by sme aj čisto teoreticky pár korún zarobili a získali nejakú ropu, treba si\npoložiť otázku, či cena za to bola primeraná. Navyše, naozaj nám nebolo treba škandálu,\nktorý sa podarilo premiérovi\n\nvyrobiť ohľadne uväznených a na smrť odsúdených\n\nbulharských zdravotných sestier, ktoré vraj nakazili líbyjské deti vírusom HIV. Celá\nEurópska únia, ktorej sme členmi a ktorej členom je aj Bulharsko, už roky bojuje za ich\nprepustenie, pretože dôkazy získané nezávislými expertmi jednoznačne potvrdzujú, že tieto\ndeti boli nakazené už pred príchodom bulharských sestier. Pritom priznanie týchto naozaj\nťažko skúšaných žien pred súdmi bolo vynútené krutým mučením. Nehovoriac o tom, že\nnekonečne dlhé mesiace žijú v strašných podmienkach bez šance na spravodlivý proces.\nA po rokoch apelov a výziev únie príde premiér jednej z jej členských krajín a nazve\ntieto týrané ženy páchateľkami, čo isto musel Kaddáfí považovať za obrovské\nzadosťučinenie. „Tak intenzívne, ako sa hovorí o páchateľoch, by sa malo hovoriť aj\no obetiach,“ povedal náš predseda vlády doslova. To vyvolalo poriadne pobúrenie nielen\nv Bulharsku, ale aj medzi politikmi krajín Európskej únie. Samozrejme, že\n\nv telefonáte\n\nbulharskému prezidentovi zvalil vinu na iných, vraj všetko spôsobila zlá interpretácia jeho\nslov. Bulharský minister zahraničných vecí to upresnil ­ premiér\n\nvraj tvrdil, že slovo\n\n„páchateľ“ je v slovenskom trestnom práve používané aj vo význame „obvinený“. Tento\nnezmysel zase, pochopiteľne, poriadne šokoval našu právnickú obec, najmä ak naozaj vyšiel\nz úst človeka, ktorý má pred menom nielen titul doktora práv, ale aj docenta policajnej\nakadémie.\nReakcie na túto cestu do Líbye sú rôzne. Väčšinu našich občanov však nezaujímajú.\nNapokon, aj tie sestričky sú Bulharky, tak prečo by nás mal nejako trápiť ich osud? Preto až\ntrochu pateticky vyznievajú slová mladých pravičiarov, ktorí svoje pobúrenie nad\n\n5\n\nvyjadreniami\n\nna adresu bulharských sestričiek zakončili výkrikom: „Vážený\n\npán premiér, hanbíme sa za vás!“\nOveľa podstatnejšie než výkriky hŕstky výrastkov je však to, čo si myslí štyridsať\npercent občanov Slovenska. A tí sa za pána premiéra veru nehanbia.»\nžaloba o ochranu osobnosti (body 7 – 16 nálezu), rozsudok okresného súdu,\nodvolanie, rozsudok krajského súdu, dovolanie (body 17 – 38 nálezu)\n7. Sťažovateľ, navrhovateľ v žalobe na ochranu osobnosti v prvom rade namietal, že\nje potrebné rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, pričom\npredmetný výrok je nepravdivou informáciou. Ide o zásah neoprávnený, pretože skutkové\ntvrdenie je nepravdivé a odporca musí predložiť dôkaz pravdy. Toto dôkazné bremeno však\nodporca objektívne uniesť nemôže a ani ho neunesie, pretože „pred televíznou kamerou“\nsťažovateľ nikdy neuviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď... s ním\nzostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému\nimperializmu“.\n8. V žalobe sťažovateľ poukazuje na to, že zverejnenie nepravdivých informácií je\nvždy neoprávneným zásahom do osobnostných práv, pretože čitatelia potom dotknutú osobu\nposudzujú skreslene. Aj osoby verejného záujmu musia byť chránené pred uverejňovaním\nnepravdivých informácií.\n9. Spoločnosť 7 Plus, s. r. o. (ďalej len „odporca“), mala v značnej miere znížiť\nsťažovateľovu vážnosť, profesionálnu česť a dôstojnosť. Sťažovateľ preto navrhol, aby bol\nodporca povinný uverejniť v najbližšom čísle spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ\npripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v tejto veci ospravedlnenie\nkonkretizované v petite návrhu a aby bol povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v\npeniazoch v sume 1 000 000 Sk.\n\n6\n\n10. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy podľa sťažovateľa spočíva najmä v tom,\nže odporca postavil sťažovateľa proti verejnosti, ktorej podpora je pre jeho úspešné\npôsobenie, a to najmä v politickom živote, nevyhnutná. Odporca sťažovateľa proti verejnosti\npostavil tým, že uverejnil nepravdivú informáciu, na základe ktorej sťažovateľa kritizuje a\nprirovnáva ho ku „komunistickému ideológovi súdruhovi Biľakovi“ („Našinec si najskôr\nmohol myslieť, že sa vrátil o dobrých dvadsať rokov späť a o návšteve v tejto zasľúbenej\nkrajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh Biľak.“) a k takým osobám ako\nsú napr. Ajman al­Zaváhirí a bin Ládin z al­Káidy („Boj proti svetovému imperializmu sa\ntotiž zďaleka neskončil pádom komunistického režimu. Viac­menej úspešne v ňom\npokračujú... aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al­Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z\nal­Káidy“), pričom spájanie s takýmito osobami, najmä s posledne menovanými verejnosť\nvníma vždy negatívne, a to aj preto, že „pri výbuchoch spôsobených neúnavnými\nbojovníkmi proti imperializmu každoročne umierajú stovky nevinných ľudí“. Odporca\nsúčasne vytvoril o sťažovateľovi obraz, že ako predseda vlády Slovenskej republiky, teda\ndemokratického a právneho štátu, zneužíva svoje postavenie, a keď zostane „s mužom,\nktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta“, päť minút\nsám hovorí s ním práve „o boji proti svetovému imperializmu“, ktorý sa „zďaleka neskončil\npádom komunistického režimu“, pretože v ňom „viac­menej úspešne... pokračujú...\nnapríklad... náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al­Zaváhirí či bin\nLádin, známe to persóny z al­Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je\nstále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy... Bežný človek by si vôbec mohol\npoložiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal... Na strane druhej je\nzase pravda, že nie veľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím\nv jeho stane a bavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.“.\n11. Podľa sťažovateľa v tejto súvislosti treba pritom zdôrazniť, že čitatelia PLUS 7\nDNÍ nemali žiadnu možnosť overiť si pravdivosť informácie, či sťažovateľ ako predseda\nvlády Slovenskej republiky „pred televíznou kamerou“ uviedol, že sme „s líbyjským\nvodcom Muammarom Kaddáfím, keď som s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť\nminút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“, a teda nemali možnosť vytvoriť si\n7\n\no sťažovateľovi vlastný názor, iný ako ten, ktorý im vnútil odporca na základe nepravdivej\ninformácie uvedenej jednoznačne a bez uvedenia úplného skutkového deja. Čitatelia sa totiž\nz tejto informácie nedozvedeli, čo presne sťažovateľ „pred televíznou kamerou“ mal\npovedať (odporca sťažovateľa v článku necitoval), ani v ktorej televízii to mal povedať,\na teda nemali možnosť urobiť si vlastný úsudok o sťažovateľovi vychádzajúci z pravdivých\nskutočností. K pojmu vážnosť, resp. dôstojnosť fyzickej osoby, sťažovateľ ešte uviedol, že\npod pojem vážnosti, resp. dôstojnosti fyzickej osoby, tak ako ju má na mysli § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, patrí aj fenomén stavovskej, resp. profesionálnej cti a vážnosti.\nProfesionálne zaradenie sťažovateľa je totiž podľa slovenskej judikatúry tiež jedným\nz kritérií pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n12. Uvedené možno aplikovať aj pri posudzovaní sťažovateľovho profesného\npostavenia. Sťažovateľ v žalobe tiež uviedol, že je politik a právnik. V čase uverejnenia\npredmetného článku bol predsedom vlády Slovenskej republiky, teda členského štátu\nEurópskej únie. V politickom a spoločenskom živote na Slovensku si pritom od roku 1992\nzískal ako profesionálny politik značnú verejnú podporu, dôkazom čoho sú nielen výsledky\nparlamentných volieb v júni 2006, ale aj výskumy verejnej mienky, podľa ktorých bol\npredsedom preferenčne najsilnejšej politickej strany, ktorej začiatkom marca 2007\ndôverovalo 45,3 % občanov, a súčasne od júla 2002 bol aj najdôveryhodnejším politikom na\nSlovensku, ktorému začiatkom marca 2007, teda v čase, keď už bol predsedom vlády\nSlovenskej republiky, dôverovalo 40,3 % občanov. Toto postavenie si „vybudoval“\npätnásťročnou náročnou politickou prácou doplnenou odbornými aktivitami, ale aj tým, že\nprirodzene, nikdy nepodporoval takých ľudí ako sú napr. „Ajman al­Zaváhirí či bin Ládin.\nznáme to persóny z al­Káidy“, ako aj tým, že neschvaľoval akcie a „výbuchy spôsobené\nneúnavnými bojovníkmi proti imperializmu“, pri ktorých „každoročne umierajú stovky\nnevinných ľudí“.\n13. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo a ku ktorým\nmusí tiež súd prihliadať pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, sťažovateľ\nv žalobe poukázal najmä na snahu ho škandalizovať. V nadväznosti na to upozornil na\n8\n\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 1/93, v ktorom najvyšší súd judikoval, že pri\n„úvahe o určení výšky peňažného zadosťučinenia súd prihliadne aj k tomu, či pôvodca\nneoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti fyzickej osoby z nedbanlivosti /ľahostajnosti/\nalebo či mu je možné na neoprávnenom zásahu a vzniknutom nepriaznivom následku\npripočítať úmysel, prípadne dokonca zlý úmysel a pohnútku /napr. škandalizovať a ohovoriť\nurčitú osobu/“. Zlý úmysel a pohnútka odporcu sú pritom v tomto prípade zrejmé z takých\nskutočností, akými sú (i) vedomé a úmyselné uverejnenie nepravdivej informácie, že ako\npredseda vlády Slovenskej republiky „pred televíznou kamerou“ uviedol, že „s líbyjským\nvodcom Muammarom Kaddáfim, keď... s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť\nminút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“; (ii) uverejnenie vyššie citovanej\nnepravdivej informácie takým spôsobom, že čitatelia nemali dôvod tejto informácii neveriť.\nVeď to, čo sa povie „pred televíznou kamerou“, sa dá predsa ľahko overiť, a preto by snáď\nšéfredaktor jedného z najčítanejších týždenníkov nenapísal o predsedovi vlády Slovenskej\nrepubliky niečo, čo nie je pravda. Navyše, veď práve šéfredaktor „zodpovedá vydavateľovi\nza obsah jednotlivého vydania... najmä potom za to, aby obsah hromadného informačného\nprostriedku neporušil zákonom chránené záujmy spoločnosti, občanov a organizácií“ (§ 10\nods. 3 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných\nprostriedkoch v znení neskorších predpisov); (iii) vedomá a úmyselná kritika jeho správania\nsa ako predsedu vlády Slovenskej republiky vychádzajúca z vyššie citovanej nepravdivej\ninformácie; (iv) nepochopiteľný a zvrátený úsudok odporcu, že je šťastie, že to myslel\nvážne, keď „pred televíznou kamerou“ uviedol, že s „Kaddáfím... hovorili o boji proti\nsvetovému imperializmu“ („Našťastie, stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér\nnežartoval, ale že to myslel úplne vážne.“).\n14. Podľa žalobcu (sťažovateľa) z uvedeného je teda zrejmé, že išlo o lacný útok na\njeho osobu a že tento útok bol založený na nepravdivej informácii. Išlo teda o zákerné\na zlomyseľné správanie, ktoré by mal okresný súd „odsúdiť“ aj priznaním požadovanej\nvýšky finančného zadosťučinenia. Tam, kde je tlač vyslovene využitá či skôr zneužitá\nk útoku na určitú osobu a použité informácie sú evidentne nepravdivé, nie je totiž vôbec\nsledovaný základný zmysel a cieľ periodickej tlače, teda prenos informácií, ale ciele úplne\n9\n\niné, súkromné a odsúdeniahodné. Navyše, „uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje\nzákonom chránené záujmy... občanov, je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače“. Na\nzáver sťažovateľ v žalobe uviedol, že v tomto prípade nejde o prvý útok odporcu na jeho\nosobu.\n15. Ďalšou okolnosťou, na ktorú by mal okresný súd v danej veci prihliadnuť pri\nposudzovaní okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, je aj široká publicita\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv. Nepravdivá informácia bola totiž uverejnená\nv spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, teda v printovom médiu, ktoré je z hľadiska\nrozsahu pôsobnosti jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti.\n16. Sťažovateľ navrhol vydanie rozsudku s nasledujúcim výrokom:\n«Odporca je povinný uverejniť ospravedlnenie navrhovateľovi s týmto nadpisom\na v tomto znení: „OSPRAVEDLNENIE RÓBERTOVI FICOVI, PREDSEDOVI VLÁDY\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY.“ „V spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, ročník XVII.,\nč. 9 z 2. marca 2007 sme na str. 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnili článok pod\nnázvom „Imperialistom po krku?“ V článku sme okrem iného uviedli, že: „Až mierne\nmrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra\n\n, ktorý po dlhšom zdráhaní\n\nnapokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom\nMuammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš\npredseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej\ndžamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Táto informácia je nepravdivá.\n, predseda vlády Slovenskej republiky, nikdy „pred televíznou kamerou“\nneuviedol, že „s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane\npre návštevy sám asi päť minút... hovorili o boji proti svetovému imperializmu“.\nZa uverejnenie tejto nepravdivej informácie sa\n\n, predsedovi vlády\n\nSlovenskej republiky, ospravedlňujeme.“ Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi\nnemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 1 000 000 Sk (slovom jeden milión slovenských\nkorún) a nahradiť trovy konania, všetko do troch dní.»\n\n10\n\n­ rozsudok okresného súdu\n17. V rozsudku okresného súdu sa uvádza, že odporca – vydavateľ – vo vyjadrení\nk žalobe oponoval, že predmetná informácia je pravdivá a kritika je vecná, a vzhľadom na\nosobu navrhovateľa – sťažovateľa, jeho postavenie a okolnosti, za ktorých prišlo\nk popísanému správaniu sa predsedu vlády Slovenskej republiky, je aj kritikou primeranou.\nOsoba verejného záujmu, vrcholový politik, predseda vlády Slovenskej republiky,\nreprezentujúci záujmy Slovenskej republiky na zahraničnej ceste je povinný strpieť kritiku,\nktorá priamo súvisí s jeho správaním sa počas oficiálnej zahraničnej cesty. Je povinný\nstrpieť aj zrejme ironizujúcu kritiku autora článku, že „stále je tu reálna šanca, že náš pán\npremiér nežartoval, ale myslel to vážne“. Odporca uviedol, že predmetný článok bol\nnapísaný vo forme komentára, a odmietol, že by pravidelne škandalizoval sťažovateľa.\n18. Svedok\n\n, autor článku, na výsluchu uviedol, že podnetom pre\n\nnapísanie článku bola realizovaná cesta sťažovateľa do Líbye, kde sťažovateľ rokoval\ns Kaddáfím. Táto cesta môže byť chápaná ako užitočná, nakoľko sa jednalo o rokovanie\no dlhu, ako aj o obnovení obchodných vzťahov. Po uskutočnení návštevy v televízii\nniekoľkonásobne počul informáciu, o čom hovoril spolu sťažovateľ s Muammarom\nKaddáfím; sťažovateľ mal povedať, že hovorili o boji proti svetovému imperializmu. Táto\nspráva ho šokovala. Rovnaká správa bola uverejnená aj v denníku SME v článku redaktora\n, ktorému telefonoval a pýtal sa ho na uvedenú informáciu, keďže tento\nredaktor bol účastný cesty v Líbyi. Tento redaktor mu správu potvrdil. Podľa svedka je\nneobvyklé v demokratickej spoločnosti, aby premiér hovoril o boji proti svetovému\nimperializmu. Na základe tejto informácie následne svedok v článku polemizoval\nso skutočnosťami, že ani žartom si premiér nemôže dovoliť takéto vyhlásenie pred\nnovinárom. V článku sa jedná o hodnotiaci úsudok na základe uvedenej informácie, ktorú si\npreveroval. Informáciu svedok považuje za pravdivú, pretože údaj bol uverejnený v televízii\nTA3 a denníku SME, a pokiaľ má vedomosť, sťažovateľ žalobou na ochranu osobnosti\nnenapadol ani televíznu stanicu TA3, ani SME a tieto médiá nepožiadal o tlačovú opravu.\nPriamo s redaktorkou, ktorá v televízii TA3 uviedla informáciu, o čom sa sťažovateľ\n11\n\ns Kaddáfím rozprával, sa svedok nerozprával, overoval si informáciu u redaktora\n. Práve pre okolnosti, že sťažovateľ nepožadoval tlačovú opravu voči uvedeným\nmédiám mal za to, že sťažovateľovi neprekáža samotný fakt tohto tvrdenia, ale hodnotenie\nuvedené v článku. V článku použitá metafora, že sťažovateľ „pred televíznou kamerou\npovedal“, znamená podľa svedka to, že sťažovateľ to povedal redaktorke televízie.\nNa otázku, aký legitímny cieľ svedok sledoval uverejnením tejto informácie, svedok\nuviedol: „Podľa môjho názoru jedná sa o dôležitú tému a dovolil som si o nej zauvažovať,\nnakoľko Ústava SR mi to umožňuje.“ Svedok nepovažuje za svoju povinnosť pýtať sa\npremiéra, resp. jeho tlačového oddelenia, či o ňom písať môže alebo nemôže, predtým ako,\nbol uverejnený článok.\n19. Svedok\n\n, redaktor denníka SME, vo výsluchu uviedol, že sa\n\nzúčastnil ako akreditovaný novinár na oficiálnej návšteve sťažovateľa v Líbyi. Novinári mali\npri stretnutí slovenskej delegácie s Kaddáfim obmedzenú dobu asi 10 minút, po ktorú mohli\nv stane urobiť fotografie. Následne ostala slovenská delegácia spolu s tlmočníkmi v stane s\nMuammarom Kaddáfím bez účasti novinárov. Po skončení stretnutia nedošlo k brífingu.\nPravdepodobne nebol dostatok času. Svedok o stretnutí uviedol informácie v rubrike\n<spravodajstvo> denníka SME, článok pod názvom „\n\nsa bavil s Kaddáfím o boji proti\n\nimperializmu“. V článku opísal priebeh stretnutia a informáciu, že sťažovateľ sa s\nMuammarom Kaddáfím bavil medzi štyrmi očami o boji proti svetovému imperializmu, čo\npovedal sťažovateľ redaktorke TA3. Ako došlo k rozhovoru medzi sťažovateľom\na redaktorkou, uviesť nevedel, nebol pri ňom prítomný. Musel prebehnúť v lietadle.\nRedaktorka TA3 mu túto informáciu prišla povedať. Táto informácia bola pre neho\nzaujímavou, preto ju uverejnil bez ohľadu na to, či bola myslená vážne alebo nie. Pri\nrozhovore s redaktorkou TA3 nevedeli objektívne posúdiť, ako to bolo zo strany sťažovateľa\nmyslené. Informácia mala byť povedaná bez emócií a úsmevu na tvári, ako mu tvrdila\nredaktorka. Informáciu svedok v článku uverejnil preto, že bezprostredne po rozhovore\nredaktorky so sťažovateľom mu tú informáciu povedala a nemal dôvod neveriť redaktorke,\nže by informácia bola nedôveryhodná. V prípade, že by bol býval uskutočnený brífing\nbezprostredne po tomto stretnutí, určite by sa na túto informáciu sťažovateľa spýtal. Všetci\n12\n\nboli zvedaví. Bezprostredne po uverejnení článku mu telefonovala redaktorka TA3\nv súvislosti s tým, že po uverejnení článku sa dostala pod tlak. Podľa názoru svedka sa\njednalo o to, že TA3 uverejnila informáciu, ktorú nemala na videozázname, pričom túto\nskutočnosť svedok považuje za irelevantnú, lebo novinári poskytujú aj informácie, ktoré\nnemajú na videozázname. Novinári nemôžu mať každú informáciu na videozázname.\nČlánok v denníku SME bol pripravený predtým, t. j. do odovzdania autorského materiálu\ncca o 17. h, ako redaktorka TA3 uviedla v relácii „SVET+“, že „údaj bol uvedený žartom“.\nKeby bol mal svedok túto informáciu skôr, bol by to v článku uviedol. Na druhej strane\nvšetci novinári dúfajú, že to bolo povedané žartom, inak by to bolo smutné.\n20. Okresný súd uznesením č. k. 39 C 106/2007­206 z 23. februára 2009 rozhodol, že\nnevykoná dôkaz výsluchom svedkyne\n\n,\n\nnavrhnutý odporcom\n\nz dôvodu, že z vykonaného dokazovania nie je sporné, že redaktorka TA3 uviedla\n24. februára 2007 v TA3, v relácii SVET+ a v hlavných správach 25. februára 2007\ninformáciu, že navrhovateľ hovoril s Kaddáfím o boji proti svetovému imperializmu. Pre\núčely prejednávanej veci je irelevantné zisťovanie, či sťažovateľ túto informáciu redaktorke\npovedal alebo nepovedal, a keď povedal, či to myslel vážne alebo žartom.\n21. V informácii o priebehu a výsledkoch oficiálnej návštevy predsedu vlády\nSlovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch\n21. – 22. februára 2007 predloženej na rokovaní vlády 14. marca 2007 nebola uvedená\nspráva o obsahu rokovania slovenskej delegácie a sťažovateľa na stretnutí s Muammarom\nKaddáfím.\n22. V konaní nebola sporná skutočnosť, že redaktorka televíznej stanice TA3\n,\n\n, a redaktor denníka SME\n\n, boli akreditovaní\n\nzástupcovia médií televíznej stanice TA3 a denníka SME, sprevádzajúci premiéra\nSlovenskej republiky na jeho oficiálnej návšteve vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej\narabskej džamahíríji v dňoch 21. – 22. februára 2007.\n\n13\n\n23. Pri hodnotiacom úsudku môže primeranosť zásahu do práva na slobodu prejavu\nzávisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad; inak\nhodnotiaci úsudok nemožno posúdiť ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.\n24. Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami\na hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť\nhodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti\nhodnotiaceho výroku nemožno splniť – takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu\nprejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl. 10 dohovoru. Za určitých\nokolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu\nmôže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle veci\nako celku vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie\nurobené, a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka.\n25. Kritiku správania sa fyzickej osoby opierajúcu sa o okolnosti, o ktorých je\noznamovaný pravdivý údaj (okrem prípadov tvrdení, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry života\nfyzickej osoby), nemožno spravidla pokladať za odporujúcu ustanoveniu § 11 Občianskeho\nzákonníka, a to i keď v kritike bolo v zodpovedajúcej miere použité ironizovanie,\nodsudzovanie a zavrhovanie kritizovaného správania sa fyzickej osoby.\n26. Z vykonaných dôkazov, monitoringom, v médiách uverejnených informácií\nvzťahujúcich sa na oficiálnu návštevu navrhovateľa vo Veľkej socialistickej ľudovej\nlíbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch 21. – 22. februára 2007 mal okresný súd preukázané,\nže údaj o tom, že sa počas piatich minút rozhovoru navrhovateľ s Muammarom Kaddáfím\nrozprávali „o boji proti svetovému imperializmu“, uverejnila televízna stanica TA3 v dňoch\n24. – 25. februára 2007. Následne denník SME 24. februára 2007 a Lidové noviny.\nTelevízna stanica TA3 a denník SME informáciu uviedli ako oficiálne správy a obe médiá\npredstavujú médiá s celoslovenskou pôsobnosťou. Údaj uverejnený v správach mal\nposkytnúť sťažovateľ redaktorke TA3\n\n,\n\n, v lietadle. Ako\n\nredaktorka televíznej stanice TA3, tak aj redaktor denníka SME sprevádzali predsedu vlády\n14\n\nna jeho oficiálnej návšteve v Líbyi ako akreditovaní novinári. Súčasne vykonaným\ndokazovaním – podľa rozsudku okresného súdu – je preukázané, že sťažovateľ, predseda\nvlády Slovenskej republiky, z oficiálnej návštevy odmietol novinárom poskytnúť informácie,\no čom sa slovenská delegácia a následne sťažovateľ s vodcom Muammarom Kaddáfím\nosamote rozprávali. Takúto informáciu neobsahuje ani „Informácia o priebehu a výsledkoch\noficiálnej návštevy predsedu vlády Slovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovej\nlíbyjskej arabskej džamahíriji“ predkladaná ministrom zahraničných vecí na rokovaní vlády.\n27. Osobitný režim má potreba overovania si informácií v prípade, keď ich novinári\nzískajú z oficiálnych správ. Záruky čl. 10 dohovoru sú novinárom poskytované za\npodmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri\ndodržiavaní novinárskej etiky. Správa nebola z hľadiska obsahu, resp. jej pravdivosti,\nspochybnená a mohlo byť na ňu legitímne hľadené ako na dôveryhodnú.\n28. V prerokúvanej veci vzhľadom na uvedené okresný súd neskúmal pravdivosť\ninformácie uverejnenej iným médiom, a ktorej autorom bol akreditovaný novinár\nsprevádzajúci sťažovateľa na jeho oficiálnej návšteve, ale dokazovanie bolo zamerané na\nzisťovanie, ako sťažovateľ na takúto podľa neho nepravdivú informáciu reagoval a či sa\nodporca mohol dozvedieť, že zverejnená informácia je nepravdivá a napriek tomu na jej\nzáklade uverejnil článok, ktorý je ako celok hodnotiacim úsudkom a osobným názorom\nautora článku na správanie sťažovateľa pri oficiálnej návšteve v Líbyi, nielen na stretnutie\nslovenskej\n\ndelegácie\n\na\n\nsťažovateľa\n\ns Muammarom\n\nKaddáfím,\n\nktorá\n\nnávšteva\n\nvo všeobecnosti vzbudila veľký verejný záujem a aj osobné stretnutie s Muammarom\nKaddáfím, ktoré žiadnym spôsobom nemožno považovať za súkromné stretnutie, už aj\ns ohľadom na samotné vyjadrenie sťažovateľa pre médiá dňa 22. februára 2007, že „pán\nKaddáfí nie je v štátnej funkcii. Je vnímaný ako vodca z hľadiska jeho pôsobenia\nv minulosti.“.\n29. Okresný súd v tomto smere nevidel žiadny dôvod k pochybnostiam, že odporca\nz tohto hľadiska konal v dobrej viere. Žalobca (sťažovateľ) nepreukázal, že by sa zo strany\n15\n\nodporcu jednalo o zlý úmysel, lacný útok na osobu sťažovateľa, o zákerné a zlomyseľné,\nodsúdeniahodné správanie a zneužitie tlače na útok proti sťažovateľovi v snahe\nškandalizovať jeho osobu. Rovnako nepreukázal, že by odporca vnútil čitateľom svoj názor\nv snahe škandalizovať sťažovateľa na základe nepravdivej informácie. Všeobecné\nvyžadovanie, aby sa novinári systematicky a výslovne dištancovali od obsahu citátu, ktorý\nby mohol uraziť tretie osoby alebo ich vyprovokovať, či poškodiť ich česť, sa nezlučuje\ns úlohou tlače informovať o skutočnostiach alebo názoroch a myšlienkach, o ktorých sa\nv danej chvíli veľa hovorí.\n30. V danom prípade sa o oficiálnej návšteve sťažovateľa v Líbyi, ako aj o jeho\nneformálnom stretnutí s Muammarom Kaddáfím veľa hovorilo. Novinári sa domáhali\ninformácií o tomto stretnutí. Sťažovateľ stretnutie a obsah rozhovoru odmietol komentovať\nalebo uviesť informáciu novinárom o tomto stretnutí na brífingu, resp. prostredníctvom\nhovorkyne alebo tlačového oddelenia a táto informácia nebola uvedená ani v materiáloch\npredložených na rokovaní vlády. Informácia, ktorá odznela v hlavných správach televíznej\nstanice TA3, mala byť uvedená osobne redaktorke TA3 bez audio, videozáznamu.\nTo znamená, že otázka pravdivosti či nepravdivosti informácie poskytnutej novinárke je\ntvrdenie novinárky proti tvrdeniu sťažovateľa. Na druhej strane uverejnenie tejto informácie\nv televízii s celoslovenskou pôsobnosťou širokej verejnosti v prípade, že, ako tvrdí\nsťažovateľ, sa jednalo o nepravdivú informáciu, nemalo ostať bez povšimnutia\nprinajmenšom tlačovému oddeleniu úradu vlády, ktoré v prípade nepravdivosti malo\nreagovať spochybnením tejto informácie. Keďže sa tak nestalo, odporca v dobrej viere, že\nuvedená informácia je pravdivá, uverejnil článok, ktorý podľa sťažovateľa neoprávnene\nzasiahol do jeho osobnostných práv.\n31. Zo samotnej povahy tohto slovesného útvaru vyplýva, že článok obsahoval\nhodnotiace úsudky o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už\nv minulosti pertraktované. Podstatou komentára je zosumarizovať informácie, ktoré má jej\nautor k dispozícii, a zhodnotiť ich. Komentár pritom nemá spravodajský charakter a čitateľ\nho ako spravodajský ani nevníma. Práve naopak, bežný čitateľ komentár chápe ako prejav\n\n16\n\nnázoru jeho autora. Autor článku vyjadril svoj názor na význam cesty sťažovateľa, ako aj na\nsprávanie sa sťažovateľa. Článok pritom nemal za cieľ informovať čitateľov, ale ponúknuť im\nnázor autora a argumentáciu na jeho podporu. Takýmto spôsobom sa autor článku zapojil\ndo verejnej diskusie o téme, ktorá bola v danom čase široko rozoberaná a verejne\ndiskutovaná aj v súvislosti s na smrť odsúdenými bulharskými sestrami a postojom celej\nEurópskej únie k tomuto prípadu. Ako vyplýva z celého článku, ako aj výpovede autora\nčlánku, jednalo sa o hodnotiaci úsudok autora a vytvorenie si vlastného názoru bolo\nponechané na úvahu čitateľa.\n32. Politik musí mať oveľa väčšiu toleranciu voči masmédiám, ktoré ho verejne\nkritizujú. Kritika má síce tiež svoje hranice, ale tieto sú v politických otázkach posunuté\noveľa viac v prospech práva verejnosti na informácie o týchto záležitostiach. Cieľom\nodporcu bolo poukázať na nelogickosť, nerozumnosť a nebezpečnosť prejavu sťažovateľa.\nKritika nesmerovala proti sťažovateľovi ako osobe, ale proti obsahu jeho správania, ktoré\nsamo osebe bolo provokačné. Právom na slobodu prejavu z hľadiska obsahu sú chránené\npredovšetkým otázky spojené so zabezpečením politického pluralizmu, teda najmä o otázky\npolitického charakteru, ako aj informácie a myšlienky spojené s výkonom verejnej moci\na všetky otázky, ktorých šírenie si vyžaduje verejný záujem.\n­ odvolanie sťažovateľa\n33. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Argumentoval tým, že\nodporca nepredložil dôkaz pravdy, nepredložil dôkaz, že by povedal na kameru to, čo je\nuvedené v článku. A taktiež nebola preukázaná pravdivosť samotného skutkového tvrdenia,\nna ktorom bola založená kritika.\n34. Sťažovateľ odôvodnil odvolanie aj tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil\nskutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]\na taktiež súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]. Ak by okresný súd vykonal dôkazy\n17\n\nvideozáznamami z relácií TA3, tak by sa ukázalo, že v jednej relácii redaktorka povedala,\nže nie je známe, o čom premiér s Kaddáfím diskutoval, v druhej, že žartom povedal, že sa\nrozprávali o boji proti svetovému imperializmu, a v tretej, že neoficiálne hovorili o boji\nproti svetovému imperializmu s tým, že reakcia premiéra, že sa k veci nebude vyjadrovať,\nbola strihom vsunutá z inej udalosti. Redaktorka je preto podľa odvolateľa nedôveryhodná.\n35. Sťažovateľ ďalej odôvodnil svoje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP],\npretože okresný súd právne nemal akceptovať, že pravdivosť uverejnenej informácie nie je\nrelevantná. Ochrana osobnosti je založená na objektívnej zodpovednosti a odporca sa\nnemal spoliehať na informáciu zverejnenú iným zdrojom. Sťažovateľ namietal, že mu\nokresný súd vytkol neinformovanie o udalosti na jednej strane, a zároveň okresnému súdu\nnevadí, že odporca informácie overené nemal, pričom odporcu nazýva „psom demokracie“\na seba nazýva „obeť“. Správa od redaktorky nebola správou oficiálnou, pretože\nnepochádzala od autority.\n36. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010\nnapadnutý rozsudok potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pre\núčely posúdenia povahy veci považoval za určujúce, že výroky „o boji proti svetovému\nimperializmu“ boli súčasťou článku glosujúceho vtedajšie aktuálne spoločenské dianie –\noficiálnu zahraničnú návštevu sťažovateľa vo funkcii premiéra Slovenskej republiky v Lýbii,\nv krajine s nedemokratickým režimom. Článok bol zaradený v komentátorovej (nie\nv spravodajskej) časti týždenníka, bol napísaný v zreteľne ironizujúcom, sarkastickom\na kritizujúcom tóne; komentoval predmetnú zahraničnú návštevu a vyjadroval nesúhlas\nautora článku s účasťou sťažovateľa na nej. Obsahom článku neboli žiadne neslušné alebo\nurážlivé výrazy autora na adresu sťažovateľa. Odvolací súd poukázal tiež na to, že\nsťažovateľ v priebehu konania neuviedol, že slová „o boji proti svetovému imperializmu“\nnikdy, hoci len žartom, nepovedal. Nesporné však bolo, že sťažovateľ tieto slová neuviedol\n„pred televíznou kamerou“. Odvolací súd sťažovateľom napádaný obsah článku vyhodnotil\nako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov, kritiky zameranej na konanie sťažovateľa\n18\n\nv súvislosti s jeho zahraničnou cestou. Takáto kritika nepodlieha požiadavke dôkazu\npravdy. V konaní uplatnené právo na ochranu osobnosti súvisí v danom prípade\nso slobodou prejavu a právom na informácie. Stret dvoch základných práv – práva na\nochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu – vyriešil odvolací súd v prospech práva na\nslobodu prejavu, ktoré má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľné miesto. Zohľadnil pri\ntom, že v osobe sťažovateľa ide o politika, v dôsledku čoho sa na neho vzťahuje vyššia miera\nakceptovateľnosti kritiky. Na druhej strane sa na odporcu vzťahuje zvýšená ochrana\nžurnalistov, ktorí majú povinnosť poskytovať verejnosti myšlienky a informácie týkajúce sa\nzáležitostí verejného života. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je\nnovinárom\n\ndokonca\n\numožnené\n\npoužívať\n\nurčitú\n\nmieru\n\npreháňania,\n\nprovokácie\n\na zveličovania, ako sa to stalo aj v danom prípade. Odvolací súd v zhode so súdom prvého\nstupňa dospel k názoru, že predmetný novinový článok nemožno považovať za objektívne\nspôsobilý zasiahnuť do chránených osobnostných práv sťažovateľa a že záver okresného\nsúdu, na ktorom založil zamietnutie návrhu, je vecne správny. Na adresu súdu prvého\nstupňa poznamenal, že jeho úvahy o vhodnosti alebo potrebe reakcie sťažovateľa alebo\ntlačového odboru na článok boli v danom prípade právne irelevantné.\n37. Odvolací súd presne uviedol, že pre účely posúdenia povahy výrokov v danej\nveci považoval za zásadnú skutočnosť, že dotknuté výroky boli súčasťou článku, ktorý\nglosoval vtedajšie aktuálne spoločenské dianie, totiž zahraničnú cestu sťažovateľa,\nvo funkcii premiéra Slovenskej republiky, do Líbye ako krajiny s nedemokratickým\nrežimom. Článok bol uverejnený v komentárovej časti týždenníka, t. j. nie v spravodajskej,\nbol zjavne písaný v ironizujúcom, sarkastickom tóne a jeho podstatu prestavoval názor jeho\nautora – novinára a zároveň šéfredaktora týždenníka – na spomínanú zahraničnú cestu\nsťažovateľa do tejto krajiny. Článok neobsahoval žiadne neslušné, či urážlivé výrazy na\nadresu sťažovateľa. Odvolací súd poukazuje na to, že sťažovateľ – ako vyplýva z obsahu\nspisu – nikdy v konaní neuviedol, žeby inkriminované slová „o boji proti svetovému\nimperializmu“ nebol povedal, hoci len žartom – ako to vyplýva z okolností, za ktorých malo\ndôjsť k predneseniu vyjadrenia „o boji proti svetovému imperializmu“ (slová mal vysloviť\nsťažovateľ v lietadle, na opakovanú žiadosť akreditovanej novinárky\n19\n\n,\n\no usporiadanie brífingu), ako to napokon uviedla aj samotná redaktorka\n\n24. apríla\n\n2007 na televíznej stanici TA3 v relácii SVET+. Čo však bolo nesporné, je skutočnosť, že\nsťažovateľ sa uvedeným spôsobom nikdy nevyjadril pred televíznou kamerou, ako to žiadal,\nokrem iného uviesť v texte ospravedlnenia, na ktoré navrhoval zaviazať odporcu. Odvolací\nsúd sťažovateľom napádané vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako nedeliteľnú\nsúčasť hodnotiacich úsudkov, t. j. kritiky odporcu zameranej na konanie sťažovateľa\nv súvislosti s predmetnou zahraničnou cestou, ktorá potom nepodlieha požiadavke dôkazu\npravdy.\n­ dovolanie sťažovateľa\n38. Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie,\nv ktorom tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdmi [§ 237 písm. f.) OSP], pretože\npostupom súdov mu bola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení. Odvolací súd\nv odôvodnení svojho rozsudku nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku\nuvedené v § 157 ods. 2 OSP, a to predovšetkým tým, že nereagoval na odvolacie námietky\nsťažovateľa (porov. body 34 a 35). Sťažovateľ obdobne argumentoval aj mimo rámec\nzmätočného dovolania, čo OSP neumožňuje. Najvyšší súd, vychádzajúc z rozhodnutia\nR 111/08,\n\ndovolanie\n\nsťažovateľa\n\nuznesením\n\nsp.\n\n(http://www.supcourt.gov.sk/data/att/19345_subor.pdf).\n\nzn.\n\n3 Cdo 165/2011\n\nSťažovateľ\n\nv rámci\n\nodmietol\nnámietok\n\ntýkajúcich sa dokazovania a právneho posúdenia veci opakuje, analyticky a v rozmanitých\nobmenách, používajúc pojmy procesné a ústavnoprávne (opomenuté dôkazy, extrémny\nnesúlad medzi skutkovým zistením a právnym posúdením), svoj názor, že dokazovanie malo\nsmerovať k overeniu pravdivosti výroku šéfredaktora a vo výsledku k vyhoveniu žalobe.\n­ argumentácia v ústavnej sťažnosti\n39. Sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu a proti rozsudku krajského\nsúdu ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa pridržiava judikátu\nprijatého pred 16 rokmi. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nesnaží nájsť hranicu medzi\n20\n\nsvojvoľným odôvodnením, ktoré by znamenalo naplnenie zmätočného dôvodu podľa § 237\npísm. f) OSP na jednej strane a nepreskúmateľnosťou ako inou vadou konania na strane\ndruhej. Najvyšší súd neodôvodnil, prečo v danej veci uprednostnil právnu istotu, ako to\ntvrdí v uznesení. Zo skutočnosti, že najvyšší súd odmietol dovolanie a limine, nadobúda\nsťažovateľ pocit, že uvažoval mechanicky a námietkami sa vlastne vôbec nezaoberal.\nNapokon sťažovateľ namieta ústavnú neudržateľnosť nejednotnej judikatúry najvyššieho\nsúdu, čo sa týka prípustnosti dovolania. Sťažovateľ v podstate rovnakým spôsobom ako\nv dovolaní (bod 38) namieta procesné pochybenia krajského súdu.\n40. Okrem vyššie uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje aj na to, že\nodvolací súd o podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214\nods. 2 OSP, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy.\nZ akého dôvodu odvolací súd videl nepotrebnosť nariadiť pojednávanie sa z odôvodnenia\njeho rozhodnutia nedá zistiť. V tejto časti je úvaha odvolacieho súdu o nenariadení\npojednávania zjavne neodôvodnená (nález ústavného súdu II. ÚS 10/09 z 10. septembra\n2009). Tým, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňal\nsťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil aj právo sťažovateľa zaručené v čl. 48\nods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nv jeho prítomnosti.\n­ namietané porušenie hmotného základného práva\n41. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, sťažovateľ uvádza, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Sťažovateľ\npovažuje za nesprávny právny záver súdu týkajúci sa posúdenia charakteru odporcom\nuverejnených výrokov a právny záver týkajúci sa posúdenia dôkazného bremena.\n42. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v konaní na ochranu osobnosti je prvým\npredpokladom pre správne vykonávanie dokazovania a pre správne rozhodnutie v merite\nveci ohodnotenie charakteru napádaných výrokov, t. j. určenie toho, ktorý výrok je\n21\n\nskutkovým tvrdením (statements of fact) a ktorý výrok je hodnotiacim úsudkom (value\njudgments).\n43. V danom prípade odporca uverejnil toto nepravdivé skutkové tvrdenie: „Až\nmierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra\n\n, ktorý po dlhšom\n\nzdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom\nMuammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš\npredseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej\ndžamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Na základe tohto nepravdivého\nskutkového tvrdenia potom odporca uverejnil kritické hodnotiace úsudky. Keďže\nhodnotiace úsudky musia mať vždy pravdivý základ, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa\nzamerať dokazovanie na to, či uverejnené skutkové tvrdenie popisujúce správanie sa\nsťažovateľa je pravdivé alebo nie, pretože len od tohto zistenia záviselo posúdenie toho, či\nnásledná kritika správania sa sťažovateľa založená na odporcom uverejnenom skutkovom\ntvrdení je opodstatnená alebo nie. Ak by totiž odporca preukázal, že uverejnené skutkové\ntvrdenie, ktoré bolo základom kritiky, je pravdivé, tak takúto kritiku by nebolo možné\npovažovať za odporujúcu § 11 Občianskeho zákonníka. Avšak „Použitie kritiky,\nironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce\nsa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný\nneoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, pričom tu ide\no značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé dôsledky pre\ntakto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti...“. Alebo, povedané\ninými slovami: „Ak... na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ článku\nvyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými môže zasiahnuť do práv\nchránených ustanovením § 11 a nasl. OZ, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť\nsi vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za\nnásledok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom... požiadavka pravdivého opísania\nskutkového deja umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv\nchránených ustanovením čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\n\n22\n\n44. Súd prvého stupňa však dokazovanie nezameral na to, či v článku uverejnené\nskutkové tvrdenie, na základe ktorého bol sťažovateľ kritizovaný, je alebo nie je pravdivé,\nale dokazovanie zameral na to, či bol odporca oprávnený kritizovať sťažovateľa na základe\ninej informácie, ktorá bola zverejnená v inom médiu a ktorej pravdivosť súd neskúmal,\npričom to, či tak bol odporca oprávnený urobiť, odvodzoval súd prvého stupňa od správania\nsa sťažovateľa a od toho, či sa odporca mohol dozvedieť, že táto iná informácia, zverejnená\nv inom médiu je nepravdivá. Tento postup súdu prvého stupňa bol založený na nesprávnom\nprávnom posúdení veci, ku ktorému sa odvolací súd odmietol vyjadriť. Odvolací súd totiž\nodignoroval odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa takéhoto postupu súdu prvého\nstupňa a prvostupňový rozsudok potvrdil, hoci mu muselo byť známe (iura novit curia), že\npostup súdu prvého stupňa bol v rozpore so štrasburskou judikatúrou, ako aj\ns rozhodnutiami najvyššieho súdu.\n45. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ ešte uvádza, že súd prvého\nstupňa\n\nvôbec\n\nneposúdil\n\ncharakter\n\njednotlivých\n\nv\n\nnávrhu\n\nnapádaných\n\nvýrokov\n\na v odôvodnení rozsudku uviedol len to, že článok je ako celok hodnotiacim úsudkom\na osobným názorom autora článku na správanie sa sťažovateľa pri oficiálnej návšteve\nv Líbyi. Odvolací súd rovnako neposúdil charakter jednotlivých výrokov a v odôvodnení\nrozsudku uviedol len to, že „napádané vyjadrenia z predmetného článku vyhodnotil ako\nnedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov, t. j. kritiky odporcu, zameranej na konanie\nnavrhovateľa v súvislosti s predmetnou zahraničnou cestou, ktorá potom nepodlieha dôkazu\npravdy“. Neposúdenie charakteru jednotlivých výrokov sa potom premietlo do nesprávneho\npostupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj do nesprávneho postupu a rozhodnutia\nsúdu odvolacieho.\n46. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n9 Co 186/2009­300 z 22. júla 2010, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo\nk porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru.\n47. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví,\n23\n\n„že Najvyšší súd SR uznesením, sp. z. 3Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ako aj\nkonaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48\nods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru\na právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR\na článku 8 Dohovoru a zruší uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 165/2011\nz 15. decembra 2011 a vec mu vráti na ďalšie konanie;\nže Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. 9Co 186/2009 z 22. júla 2010, ako aj\nkonaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48\nods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru\na právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR\na článku 8 Dohovoru a zruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie.\nSťažovateľ súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR uložil porušovateľovi/\nporušovateľom povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“\nII.\n48. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na\nneverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25\n\n24\n\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ústavný súd môže\nodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n49. Ako bolo uvedené, podstata danej veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdy\nposkytli dostatočnú ochranu osobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády, tým, že favorizovali\nslobodu prejavu dotknutej osoby, vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, ktorý\nčiastočne vychádzal z údajov iných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie je\nsporná. Sťažovateľ tvrdí, že on na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, že\ns M. Kaddáfím hovorili o boji proti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornému\ntextu chýba pravdivý základ. Skutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výrok\nnevyriekol. Úlohou ústavného súdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavu\nnovinára, ktorý kritizoval štátnu návštevu kontroverznej postavy medzinárodnej politickej\nscény a ktorý sa spoliehal na kolegov a domnelý výrok glosoval, alebo či mohlo byť\nprotiústavne zasiahnuté do cti premiéra, ak by sa akcentoval fakt, že premiér verejne\npredmetný výrok nepredniesol.\n­ k napadnutému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n50. Sťažovateľ, vychádzajúc z princípu subsidiarity, napáda uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ktorým bolo odmietnuté dovolanie\nnamietajúce zmätočnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého\nrozsudku krajského súdu (bod 38). Ústavný súd vníma a rozumie sťažovateľovi, že časť\nsenátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre\nnedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a iné nie (porov.\nnapr. 3 Cdo 158/2012; II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné\nodôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,\ndostupné na http://www.lexforum.sk/512). Z pohľadu na konanie ako celok podľa ústavného\nsúdu však okresný súd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky dostatočným,\npreskúmateľným spôsobom z hľadiska toho, ako hmotnoprávne uchopili vec. Ústavný súd\nteda akceptuje odôvodnenie krajského súdu z hľadiska procesnej nearbitrárnosti, pričom je\n25\n\nzrejmé, že v predmetnej veci nemohla sťažovateľa ústavnoprávne poškodiť pozícia tretieho\nsenátu k prijateľnosti dovolania na základe zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP\nani nejednotnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd sa tak sústredí na skutočnosť, či nebolo\nrozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu porušené hmotné základné právo\nna ochranu cti a dôstojnosti. Ústavný súd teda v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n51. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (bod 48) navyše namieta, že odvolací súd\no podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP,\npričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy. Tým, že odvolací\nsúd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňal sťažovateľovi možnosť konať\npred súdom a porušil aj jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého\nmá každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti. Ústavný súd\nk tomu uvádza, že sťažovateľ túto námietku mohol uplatniť v dovolaní, a neurobil tak.\nNesplnil teda kritérium materiálnej subsidiarity, ktoré neumožňuje šetriť si argumenty,\no ktorých vedel a ktoré sa dali uplatniť ešte pred konaním o ústavnej sťažnosti. K tomu\nmožno dodať, že podľa ústavného súdu podmienky vtedy účinného § 214 ods. 2 OSP boli\nsplnené a napokon, že z pohľadu na konanie ako celok otázka verejnosti odvolacieho\nkonania nie je ústavnoprávne relevantná. Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú.\n­ k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu\n52. Východiskovým bodom hmotnoprávnych úvah, úvah o vecnej správnosti\nrozsudkov z hľadiska čl. 19 ods. 1 ústavy, je vývoj ochrany osobnosti od inštitútu\ncivilistického, stojaceho na princípe objektívnej zodpovednosti smerom k inštitútu\nústavnoprávnemu. V dobe neslobody, keď v podstate neexistovala riadna občianska\nspoločnosť a z toho pohľadu ani autentický verejný priestor, redukovala sa ochrana\nosobnosti na bežné, svojou povahou „susedské“ spory, prípadne na spory novinárske,\nkomunálne, kde pravda v technickom, nominálnom slova zmysle hrala dôležitú úlohu\n26\n\n(porov. správu o rozhodovaní súdov vo veciach ochrany osobnosti a tlačových správ\nCpj 138/69). Opak bol výnimkou (porov. film Hořící keř, Česká republika/Poľsko, 2013,\nréžia: Agnieszka Holland). Ústavná ochrana slobody prejavu toto zásadne zmenila. Hoci\nosoba, ktorá sa domáha ochrany osobnosti, môže mať technicky, parciálne pravdu, súdny,\nmocenský zásah v prospech tejto pravdy by mohol hatiť hľadanie pravdy kontextovej, hatiť\ndiskusiu, diskurz. Z tohto dôvodu ak má osoba, resp. výrok, charakter verejný, je výrazne\npreferovaná sloboda prejavu (porov. Sobek, T. Nemorální právo. Praha : Ústav státu\na práva. ISBN 978­80­904024­7­8, s. 362 a nasl.). Ako už uviedol ústavný súd, sloboda\nprejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené\nvyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným\npritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane činnosti súdov a sudcov\na taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť verejne\nposudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná\nprezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (II. ÚS 326/09).\n53. Ústavný súd už teda mal príležitosť prezentovať, že považuje prípady týkajúce sa\nslobody prejavu a jej vyvažovania – obvykle s právom na ochranu osobnosti – za veľmi\ndôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup (II. ÚS 152/08, bod 21;\nII. ÚS 329/09, bod 38; IV. ÚS 492/2012). V predmetnej veci všeobecné súdy uprednostnili\nslobodu prejavu z pohľadu sťažovateľa však spôsobom, ktorý porušuje jeho základné právo\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti.\n54. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že tak zložky § 11 OZ, ako aj zložky čl. 19\nods. 1 ústavy (s vedomým rozdielov horizontality a vertikality a rozsahu noriem, pozn.) sa\nniekedy vyslovujú a vnímajú jedným dychom, promiscue. Medzi nimi je však potrebné\nrozlišovať. Niečo iné je dôstojnosť, čosi iné je osobná česť a napokon dobrá povesť.\nDôstojnosť chráni samu podstatu individuálnej ľudskosti pred ponížením, chráni takto\nľudskosť pred tým, aby bola len objektom moci, čo sa v sťažovateľovej veci v žiadnom\nprípade nestalo. Daný článok nemohol zasiahnuť do základného práva na dôstojnosť, a preto\nje sťažnosť v tejto zložke zjavne neopodstatnená. Reputácia je vnímanie osoby v komunite,\n27\n\nv spoločnosti, je to zložka sociálna, naproti tomu česť je na pomedzi medzi sociálnym\na osobným, vnútorným (porov. Vojáček, L. Urážky, pomluvy, nactiutrhání : ochrana cti\nv československém\n\ntrestním\n\nprávu.\n\n1.\n\nvyd.\n\nPraha:\n\nEurolex\n\nBohemia,\n\n2006,\n\nISBN 8086861511; tiež: Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, Supplementum na téma:\nOchrana cti – aspekty teoretické, praktické a historické). Sťažovateľ mohol pociťovať\npredmetný výrok ako zásah do jeho cti.\n55. Článok 19 ods. 1 ústavy znie „Každý má právo na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“ Základné právo na osobnú česť\nnemá explicitnú limitačnú klauzulu, ale je implicitne obmedzené inými slobodami vrátane\nslobody prejavu v režime čl. 13 ods. 4 ústavy (porov. tiež čl. 26 ods. 4 ústavy: Slobodu\nprejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných; Vo svetle dohovoru je situácia zložitejšia.).\nVychádzajúc z uvedeného, musel ústavný súd preskúmať, (1) či je sťažovateľova česť\nchránená v zmysle čl. 19 ústavy, (2) či došlo k zásahu do sťažovateľovej cti, (3) či uvedený\nzásah mal zákonný základ (4), a ďalej O KOM, KTO, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí,\npričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny.\n56. Ústavný súd (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 492/2012, III. ÚS 660/2014),\nnajvyšší súd (v istom zmysle 6 Cdo 169/2011), ale už aj inštančne nižšie súdy (rozsudok\nOkresného súdu Dunajská Streda č. k. 10 C 13/2007­318 zo 7. júla 2011; Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 24 Co 252/2011 z 18. júla 2012; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne\nsp. zn. 19 Co 731/2013 zo 17. júla 2014 dostupné cez stránku www.justice.gov.sk)\nstabilizovali štruktúru vyvažovania, kde je potrebné zodpovedať si spravidla (porov. tiež tzv.\nbenátsky test II. ÚS 326/09) na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom\nprípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu.\n57. Predmetný článok a výrok spadajú do rozsahu sťažovateľovho práva na česť,\nosobnosť. Zvláštnosťou veci je, že zásah do sťažovateľovej sféry spočíva v skutočnosti, že\nmu všeobecné súdy neposkytli ochranu, ktorú si predstavoval, teda nie, že mocenské orgány\n28\n\nzasiahli, ale že nezasiahli. Ústavný súd akceptuje, že tu zásah treba vnímať v tom zmysle,\nako je osobne vnímaný sťažovateľom, a preto možno konštatovať, že došlo k zásahu do jeho\ncti. Zásah mal formálny (§ 11 a nasl. OZ), ale aj materiálny základ v tom zmysle, že možno\nobjektívne uznať, že sťažovateľ vnímal text ako invazívny, že tu možno uvažovať o ochrane\nosobnosti (opačne II. ÚS 307/2014).\n58. V predmetnej veci dochádza k špecifickému prepojeniu hmotnoprávnej\na procesnoprávnej zložky veci (porov. bod 38). Sťažovateľ konštantne právny problém\nzaostruje na jednu nepravdivú vetu, o tej žiada rozsiahle dokazovanie, a na základe takto\nzisteného skutkového stavu požaduje iný hmotnoprávny výsledok. Všeobecné súdy\nnespochybňujú, že premiér na kameru domnelý bonmot nevyslovil, ale, vnímajúc vec\nkontextovo, uprednostňujú slobodu prejavu.\nO KOM\n59. Sťažovateľ bol v čase uverejnenia predmetnej pasáže článku predsedom vlády.\nV liberálnej demokracii patrí premiér ľudu, občianskej spoločnosti, patrí tým, čo si ho\nvo voľbách želali, a aj tým ostatným. Každý premiér vynaloží veľké úsilie na získanie tejto\nvrcholnej ústavnej pozície a je mu známa sociálna a ľudská, osobná cena, ktorú musí platiť.\nZ uvedeného vyplýva, že z pohľadu slobody prejavu je osoba premiéra spomedzi celej\nspoločnosti minimálne chránená z hľadiska zásahu do cti. Ani iní ústavní činitelia nemajú\ntakú nízku ochranu. O ochrane osobnosti možno pri premiérovi hovoriť snáď, podľa\nšpecifických faktických kontextov, len z hľadiska vnútorného kruhu jeho súkromia,\nvyslovene otázok veľmi osobných, priam intímnych. Okrem toho by predmetom ochrany\nosobnosti mohli byť snáď len zjavné, nominálne nepravdy typu, že nemá skončený istý\nstupeň vzdelania, atď. ESĽP explicitne vo vzťahu k premiérom vlád potvrdil uvedené\nmyšlienky v rozhodnutí Tuşalp v. Turecko [sťažnosť č. 32131/08, 41617/08, rozsudok\nz 21. februára 2012; porov. tiež Voorhoof, D.,Ó Fathaigh, R. Yes, Prime Minister!, In:\nStrasbourgobservers (blog); dostupné na: http://strasbourgobservers.com/2012/02/23/yes­\nprime­minister/]. Ústavná ochrana podľa čl. 19 sa snaží o vytvorenie dostatočného\n„dýchacieho priestoru“, v ktorom slobodný jednotlivec môže dostatočne rozvíjať svoju\n29\n\nosobnosť. Jej cieľom preto nie je garantovať mu, aby bol na verejnosti vykreslený alebo\ninými vnímaný len tak, ako si sám praje. Také ústavné právo neexistuje (II. ÚS 647/2014;\n1 Bvr 1513/96). Ústavná ochrana preto nemôže garantovať určitý politický imidž. Ten je aj\ntak v očiach verejnosti formovaný predovšetkým pomocou osobných kvalít a skutkov\nrealizovaných vo férovej politickej súťaži. Moderný štát je charakterizovaný oddelením\nfunkcie, inštitúcie, od osoby, ktorá ju dočasne zastáva („With continuity in space and time\nthe next sign of the possible emergence of a state appears: the formation of impersonal,\nrelatively permanent political institutions. (...) There must be instituttions which can survive\nchanges in leadership and fluctuations in the degree of cooperation among sub­groups,\ninstitutions which allow a certain degree of specialization in political affairs and thus\nincrease the efficiency of the political process, institutions which strenghten the sense of\npolitical identity of the group. When such institutions appear, a key point in state­building\nhas been reached.“ In: Strayer, J. R. On the Medieval Origins of the Modern State.\nPrinceton Univesity Press, 1970, s. 6). Konkrétna osoba v tejto funkcii však prichádza\no ochranu cti, v tom zmysle opäť splýva s funkciou, a čo je dôležité povedať, je skutočnosť,\nže tieto myšlienky sa vzťahujú na kohokoľvek vo funkcii premiéra. Nemožno byť aj\npremiérom, aj benefitovať pri verejnom diskurze z ochrany ľudských práv, aj keď ako\nsúkromná osoba ostáva premiér formálne ich nositeľom (porov. „Rieger: To je Viktor,\nbývalý tajemník mého bývalého tajemníka Hanuše. Pomáhá nám oddělovat privátní věci od\ntoho co patří eráru. Nevěřil bys, co je s tím práce. No však tě to jednou taky čeká!“ In:\nHavel, V. Odcházení. Spisy 8. s. 721; tiež Žantovský, M. Havel. Praha: Argo 2014, s. 527)\nAk všetky dané východiská platia v slobodnej spoločnosti, nemenej musia platiť\nv tranzitívnej slobodnej spoločnosti. Možno dodať, že inštitúcia, úrad premiéra, si zaslúži\nrešpekt, ale rešpekt spoločenský, prirodzený, a nie vynucovaný právom.\nKTO\n60. Autorom článku bol šéfredaktor týždenníka Plus 7, profesionálny novinár\n. Z hľadiska slobody prejavu ide o novinára, teda o privilegovanú postavu (porov.\nbod 32 nálezu II. ÚS 152/08).\n\nje známy novinár, ktorý začínal koncom\n\nosemdesiatych rokov v Novom Slove. „\n30\n\nje zrejme najúspešnejším\n\nšéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.“ –\nuviedol o ňom kolega\n\nv rozhovore, ktorý sa týkal aj transformácie\n\nžurnalistiky (rozhovor Sudor – Leško, denník N 16. február 2015; dostupné na\nhttps://dennikn.sk/50712/lesko­keby­tu­platili­standardy­v­novinach­som­uz­robit­nemal/).\nV predmetnej veci ide aj o novinársku povesť a za faktickú chybu týkajúcu sa kamery\nv texte platí svoju remeselnú cenu aj šéfredaktor\n\n.\n\nČO\n61. Predmetný text je súčasťou článku, glosy, ktorý sa jednoznačne týka výkonu\nfunkcie. Článok sa týkal zahraničnej cesty premiéra do Lýbie, teda išlo zjavne o výkon\nzahraničnej politiky premiéra a jeho vlády [čl. 119 písm. i) ústavy – Vláda rozhoduje\nv zbore o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.; V medzinárodnom práve\nverejnom jestvuje domnienka, že hlava štátu, predseda vlády, ako aj minister zahraničných\nvecí sú každopádne povolaní na zastupovanie svojho štátu. In: Seidl­Hohenveldern, I.\nMezinárodní právo veřejné. Praha : Codex Bohemia, 1999, s. 59 a 177].\n62. Je pravdou, že premiér na kameru neuviedol, že hovorili s M. Kaddáfím o boji\nproti svetovému imperializmu. Šéfredaktor si však nevymýšľal, výrok prevzal z televízie\nTA3, pričom si ho overoval u redaktora SME (bod 18). Skutkovo je už nemožné zistiť, či\npremiér daný výrok predniesol, a v istom zmysle to v danej veci nie je nosné, tak ako\nsprávne konštatoval okresný súd (bod 20, bod 28). Každopádne, bez toho, aby ústavný súd\nvyjadroval názor na zahraničnú politiku exekutívy, mohla byť pozorovateľmi daná cesta\nkriticky vnímaná ako netradičná, čo umocňuje citlivosť a zvedavosť novinársku\na spoločenskú, a tak favorizuje slobodu prejavu. Berúc tiež do úvahy premiérove pozície\nk súčasným dejinám a zmysel pre nadsázku, nemusel pre novinára výrok vyznieť\nnepravdepodobne, s nutnosťou ešte precíznejšieho overovania. Overovanie možno\npovažovať za primerané charakteru informácie a nemožno ho vnímať ako nedbalé.\n63. Pokiaľ teda ide o „skutkové“ tvrdenia, je teda zrejmé, že šéfredaktor týždenníka\nPlus 7,\n\n, nemal možnosť priamo si overiť už zverejnené informácie o tom, čo\n31\n\na ako presne premiér povedal na svojej pracovnej ceste v Lýbii, keďže sa jej nezúčastnil.\nAko šíriteľ editorského obsahu sa vzhľadom na šokujúci obsah informácie nespoľahol iba na\ninformácie zverejnené v denníku SME, ale zatelefonoval autorovi článku, ktorý sa danej\ncesty zúčastnil, aby si ich overil. Ten mu potvrdil, že sporný výrok premiér uviedol\nredaktorke televízie TA3. Keďže premiér sám ako verejná osoba okamžite nedementoval\nzverejnené informácie, nemožno potom namietať, že sa šéfredaktor na informáciu od\nnovinára SME spoľahol a nazeral na ňu ako na pravdivú. To, že sa tón výroku neskôr stal\nsporným, ako aj to, že redaktorka televízie nedostala informácie na kameru, ale keď, tak len\nmimo záznam, šéfredaktor týždenníka Plus 7 v čase písania jeho článku ani napriek svojej\nsnahe o overenie pravdivosti informácie nemohol vedieť.\n64. Je potrebné zdôrazniť, že človek v pozícii premiéra krajiny nemôže očakávať\nvo vzťahu k jeho výkonu verejnej funkcie rovnakú mieru mediálnej zdržanlivosti ako bežný\nobčan. Toto jeho osobné exponovanie je však kompenzované tým, že ako verejná osoba má\noveľa širšie možnosti vlastným pričinením pôsobiť na verejnú mienku a prípadne očistiť\nsvojím aktívnym konaním verejnú debatu od nepresností. Na rozdiel od obyčajného občana\nsa od verejných osôb očakáva, že budú aktívne dementovať a objasňovať svoje konanie,\nktoré sa stane sporné. Táto vysvetľovacia, ne­právna povinnosť je ťarchou ich úradu. Nie je\ntotiž možné akceptovať, že verejná osoba sa bude pasívne prizerať, ako ju melie mediálny\nmlynček, aby sa následne na tieto následky sťažovala pred súdom a ešte si aj uplatňovala\nvysoké odškodné.\n65. Videné vec kontextuálne, podstatou veci nie je skutočnosť, čo (ne)povedal na\nkameru a mimo kameru premiér, ale samotná zahraničná cesta do geopoliticky zložitého\nprostredia a kontakt so spornou postavou súčasných dejín (porov. bod 24 a 32 nálezu).\nSťažovateľ nie je kritizovaný za konkrétny, možno domnelý výrok, ale za samotnú cestu\na stretnutie. Veta o boji proti imperializmu len symbolizuje, je parabolou nespornej pravdy,\nže sťažovateľ sa stretol s postavou, ktorá bola počas svojej kariéry tiež v napätí s krajinami,\nv dobovom newspeaku nazývanými imperialistickými. Cesta a stretnutie boli skutočné,\npravdivé a kritika, hodnotenie, z tohto pohľadu oprávnená a legitímna. Tradičné delenie\n32\n\nskutkový základ – hodnotový súd (bod 7) má pri tomto type kritiky veľmi limitovanú\nfunkčnosť\n\n(porov.\n\nKosař,\n\nD.\n\nKauza\n\nBenešová\n\ndostupné\n\nna\n\ninternete\n\n<http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david­kosa­kauza­beneov.html>) a neuplatní sa tu\nani pozícia ESĽP k jasne chýbajúcemu faktickému základu (Alithia Publishing Co. Ltd. and\nConstantinides v. Cyprus, sťažnosť č. 17550/03, rozsudok z 22. mája 2008).\n66. Ústavný súd už uviedol, že novinári nenesú zodpovednosť za informáciu prevzatú\nz oficiálnych zdrojov (II. ÚS 326/09). V prerokúvanej veci nejde o takúto situáciu, a to, že\nsa v súvislosti s kľúčovou vetou použil výraz „oficiálna“, nie je, prirodzene, relevantné.\nPodstatný je celkový kontext správy. Na tomto mieste možno uviesť, že pre takéto\npochybenia, ako sa prihodili v prerokúvanej veci, je vhodnejším právnym nástrojom tlačová\noprava podľa tlačového zákona, než ochrana osobnosti. K nastoleniu osobnej reputácie sú\nv tej situácii vhodné tiež iné platformy než justícia a iné normatívne systémy. Uvedené\nsúvisí aj s tým, že adresát, keďže sa pohybuje vo verejnom priestore, má k dispozícii\nneprávne, nie­mocenské nástroje, ako reagovať na predmetný text.\n67. K pravde kontextuálnej možno odkázať na nedávny nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky II. ÚS 2051/14 (porov. tiež Vyhnánek, L. Ústavní soud se zastal svobody projevu,\nIn: Bulletin Centra pro lidská práva a demokratizaci č. 3/2015, s. 20). V náleze sa uvádza:\n«Klíčovou (a nikoliv triviální) otázkou tak je, jaké nároky musí skutkové tvrzení splňovat,\naby je bylo možno označit za (ne)pravdivé. Ústavní soud totiž zdůrazňuje, že s ohledem na\npodstatu a smysl svobody projevu a její ochrany v demokratické společnosti nelze kategorii\npravdivosti vnímat maximalisticky jako požadavek na absolutní soulad s objektivním stavem\nreality, a to v každé situaci a v každém časovém okamžiku. Takovéto pojetí pravdy ­ byť je\nobecně jistě možné ­ totiž v praktické rovině nutně naráží na možnosti a meze lidského\npoznání (epistemologické limity). Posouzení, zda je určité skutkové tvrzení v souladu\ns objektivním stavem reality, totiž nemůže být s ohledem na limity lidského poznání\nzpravidla nikdy zcela konečné; může existovat pouze větší či menší míra praktické jistoty, že\ntvrzení v takovém smyslu pravdivé je. Pakliže je z povahy věci obtížné až nemožné určit, zda\nje určité skutkové tvrzení v souladu s objektivním stavem reality, bylo by absurdní\n33\n\nvyžadovat po jednotlivcích, aby jimi pronášené výroky kritérium absolutní a objektivní\npravdivosti vždy splňovaly.\n34. Naznačená „maximalistická“ interpretace pojmu pravdivosti by mohla k\nobdobně absurdním a nežádoucím důsledkům vést právě v kontextu sporů o ochranu\nosobnosti. Veškeré výroky, které lidé v každodenním životě pronášejí, jsou totiž založeny\nna informacích, které jsou jim k dispozici, tj. které mohly získat v rámci svého poznání,\na jsou výrazně ovlivněny i řadou faktorů dalších (jejich inteligencí, vzděláním, hodnotovým\nnastavením, sociálním prostředím apod.). Pokud by si jednotlivec musel před pronesením\nskutkového výroku být zcela jistý tím, že je bez jakýchkoliv myslitelných pochybností\nv absolutním souladu s objektivním stavem reality, měl by zřejmě ­ přísně vzato ­ v mnoha\nživotních situacích raději pouze mlčet.\n35. Proto se Ústavní soud přiklání k závěru, že i v případě sporů o pravdivost\nskutkového tvrzení je třeba vycházet z určitého reálného pojetí kategorie pravdivosti, které\nbere v úvahu kontext proneseného výroku, zejména, nakolik byl tento výrok založen na\nspolehlivých informacích, které jeho autor k dispozici skutečně měl, či je k dispozici\npřinejmenším mít mohl a měl. Uvedené přirozeně neznamená, že by kategorie pravdivosti\nbyla subjektivní či zcela závislá na informacích, které má autor výroku (nahodile)\nk dispozici. Právě naopak ­ ještě předtím, než pronese skutkové tvrzení, které je způsobilé\nzasáhnout do osobnostních práv jiné osoby, by každý měl vyvinout určité přiměřené úsilí za\núčelem zjištění, zda je jím pronášený výrok pravdivý. Míra tohoto úsilí, kterou je od autora\nvýroku možno oprávněně požadovat, se přitom může lišit v závislosti na tom, nakolik\nzávažný je hrozící zásah do osobnostních práv dotčené osoby či v závislosti na osobě autora\nvýroku (větší nároky budou v tomto ohledu kladeny na novináře, politiky či experty\nv určitém oboru ­ tedy na osoby, u nichž lze očekávat vyšší stupeň informovanosti a\nznalostí, a naopak nižší na „běžné občany“, od nichž tato očekávání požadovat nelze).»\nAKO\n68. V predmetnej veci ide o žánrovú, emočnú, ale aj sarkastickú kritiku premiérovho\nvýroku a hlavne cesty samotnej. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisu\nv rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka. Znamená to, že išlo\n34\n\no komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu (bod 31, 36, 37 nálezu). Čitateľ v tejto sekcii\npočíta s hodnotovo zafarbeným, prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje\nobozretnejšie. Ak už bol naznačovaný zmysel článku (bod 65), tak tu treba dodať, že netreba\npodceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti ho takto interpretovať. Tón článku možno\npovažovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Z textu nemožno vyčítať, že jeho cieľom by\nbolo uraziť adresáta, nejde o „wanton denigration“ (porov. Tuşalp v. Turecko bod 48;\nSkałka v. Poland, sťažnosť č. 43425/98. 27. 5. 2003, bod 34), aj keď voči premiérovi by vo\nverejnej veci bolo prípadne aj to prípustné (bod 59). Formou kritiky je teda nesúhlas so\nzahraničnou politikou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia.\nKDE\n69. Miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je taktiež užitočným kritériom\nposudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa\ndistribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci vzhľadom\nna doterajšiu argumentáciu nie je kritérium miesta také relevantné, resp. splýva so žánrom.\nSporný článok bol uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskou\npôsobnosťou a vysokým nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré\nsú posudzované prísnejšie.\n­ test nevyhnutnosti a proporcionality v užšom zmysle\n70. Test nevyhnutnosti má v režime ústavnej sťažnosti (na rozdiel od súladu podľa\nčl. 125 ústavy) preveriť, či výklad zákonného obmedzenia je naozaj nevyhnutný v tom\nzmysle, či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menej\ninvazívny prostriedok, prirodzene, ak všeobecný súd má zákonný priestor na diskréciu,\npričom sa pohybujeme na pôdoryse riadnych metód výkladu zákonných ustanovení. Preto sa\ntu prelínajú závery z testu nevyhnutnosti (Nevyhnutnosť by pripadala do úvahy skôr pri\notázke výšky zadosťučinenia či intenzity sankcie, čo nie je tento prípad.) s metodikou\nproporcionality v užšom slova zmysle, ktorá vylučuje fanatický, jednostranný, extrémny\n\n35\n\nvýklad (porov. Bröstl, A. O činnosti Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko. Teória\nprávnych princípov a prax. In: Justičná revue č. 8­9/1992, s. 69).\n71. Vychádzajúc z perspektívy, podľa ktorej bola podstatou článku cesta do Lýbie,\na nie skutočnosť, čo (ne)povedal premiér na kameru, z veľmi nízkej ústavnej ochrany cti\npremiéra, ak sa jedná o otázky verejné a z hľadiska nutnosti hľadania pravdy diskurzívnej,\na nie pravdy „jednovetnej“ či heslovitej, ústavný súd konštatuje, že zásah do premiérovej cti\nbol oprávnený. Týmto je rozptýlená zdanlivá zvláštnosť situácie, že ak jeden účastník\nrozhovoru dvoch zverejní výrok, ktorý nemožno dokázať, tak je chránený ten, ktorý výrok\nzverejnil. Ústavný súd a všeobecné súdy tu nesúdili a nemali súdiť, ako to bolo s daným\nvýrokom, ale svorne tvrdia, že netreba mocensky zasahovať do uverejneného článku.\nVšeobecné súdy rozhodli vecne správne, ak uprednostnili slobodu prejavu. Požiadavkou na\ninformovanie úradom vlády (bod 30) zašiel okresný súd mierne ďalej, než bolo nutné, ale\ninak okresný súd a krajský súd uchopili vec s citom pre ochranu slobôd (II. ÚS 111/08).\nUvedené závery platia aj pre čl. 8 dohovoru s poznámkou, že tento nie je paralelou\nústavného čl. 19 ústavy, ale chráni skôr intímnejšie súkromie.\n72. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nv parciálnych častiach (bod 50, 54), ako aj v hlavnej časti ako zjavne neopodstatnenú,\npretože bez nutnosti prijatia veci (Procesný komfort prijatia by oproti rozsiahlemu konaniu\nna všeobecných súdoch už nič nové nemohol priniesť.) na ďalšie konanie vníma, že\nnevykazuje nedostatok proporcie medzi cieľom a prostriedkami, a teda tu zjavne absentuje\nporušenie základného práva sťažovateľa.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. marca 2015\n36", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "ochrana osobnosti", "vláda"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:2a0c0444-dc7a-4339-93b3-a908c0bf05af", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 660/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 660/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a0c0444-dc7a-4339-93b3-a908c0bf05af"}, {"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-04", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8116a06-df0d-40fc-891d-6022b5240a94"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 329/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d"}, {"guid": "ussr:c5d41a7d-9ac4-475d-8663-9a8dcb761e9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/09 z 15. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5d41a7d-9ac4-475d-8663-9a8dcb761e9a"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "faf8307d-42d3-4fac-ba0a-144a902c1a1c:d520e9d8-21e9-41f6-9639-b15acb8af3bf", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:1109230374.4", "spisova_znacka": "19Co/731/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/731/2013 z 16. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-07-16", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:1109230374.4"}, {"guid": "ab42a04a-001d-4e4a-9e77-13c8989576fe:e6f76252-5314-4e62-851d-37ad6ce9ddcb", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2207200454.2", "spisova_znacka": "24Co/252/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/252/2011 z 17. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-07-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2207200454.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:343e0e35-be7c-488a-8213-a0de3d1a0d73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.193.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 193/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 193/2026 z 2. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.193.2026.2"}, {"guid": "ussr:35c3898e-fd5d-4021-9e7e-3c875245893b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.453.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2026 z 31. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.453.2026.1"}, {"guid": "ussr:53b9ae0f-264d-43d1-9300-646332ee4093", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.100.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 100/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/2026 z 12. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.100.2026.1"}, {"guid": "ussr:2c513620-474e-4106-9f09-bb2546329e23", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.673.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 673/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 673/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.673.2025.1"}, {"guid": "ussr:5c610f0a-5038-4a6b-9c45-398fe0dbe121", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.561.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 561/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 561/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.561.2025.1"}, {"guid": "ussr:6249331c-d99a-419b-b40c-a4c88b39789e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.546.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 546/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 546/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.546.2025.1"}, {"guid": "ussr:0d568943-fcd6-4585-85a6-eacc3783a8e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.132.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 132/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 132/2025 z 6. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.132.2025.2"}, {"guid": "ussr:a5cf0036-b4df-440b-bf03-c1c0cf573df1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.248.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 248/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 248/2025 z 9. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.248.2025.1"}, {"guid": "ussr:903ac510-0043-44ca-92a7-edf62a91c68d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.529.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 529/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 529/2024 z 27. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.529.2024.1"}, {"guid": "ussr:154d142e-6534-4182-bb54-e8eb5119de91", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2020 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.383.2020.1"}, {"guid": "ussr:1f8abc48-f241-4cde-b4b9-fb39a97d4153", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 373/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 373/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1"}, {"guid": "ussr:69ee0651-a0c0-442b-bd2d-a2c9c09b9308", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.357.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 357/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 357/2024 z 18. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-18", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.357.2024.1"}, {"guid": "ussr:358ab3d1-07a9-4a09-8656-38c51107a084", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.264.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 264/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 264/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.264.2024.1"}, {"guid": "ussr:ec56b9da-e8d1-47a9-b0ac-bfcc01f1b71c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.259.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 259/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.259.2024.1"}, {"guid": "ussr:a2418a98-d6fa-4818-8ba1-a8a2393114ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.181.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 181/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 181/2024 z 28. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.181.2024.1"}, {"guid": "ussr:e18cd49c-0319-4486-9043-acbd62424629", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.131.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 131/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 131/2024 z 7. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.131.2024.1"}, {"guid": "ussr:f0978940-ee1e-498d-867c-aa3a60dd3070", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.616.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 616/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 616/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.616.2023.1"}, {"guid": "ussr:7b0eaf7f-4c1a-4352-8903-cd081a1a2c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.552.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 552/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 552/2023 z 24. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.552.2023.1"}, {"guid": "ussr:f62ee397-c050-4757-a50a-a89f338b3c4e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.527.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 527/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 527/2023 z 4. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.527.2023.1"}, {"guid": "ussr:55531f0c-7679-45c4-8693-7f6cf75d3e61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.484.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 484/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 484/2023 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.484.2023.1"}, {"guid": "ussr:c6a01782-c42d-4f82-bebc-9bc55b253918", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.463.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 463/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 463/2023 z 7. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.463.2023.1"}, {"guid": "ussr:1b7d3a5a-d9e8-4dc6-ab6e-7c2703aa2b94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.422.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 422/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 422/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.422.2023.1"}, {"guid": "ussr:acfcd32c-2900-4d29-b270-eafe44196baf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.389.2021.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 389/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.389.2021.2"}, {"guid": "ussr:a70496d5-8653-4d87-a548-cedda14b713b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.246.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 246/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 246/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.246.2021.1"}, {"guid": "ussr:f882e8a4-1485-4081-bd1f-9bb1a5f8492a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.71.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/2021 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.71.2021.1"}, {"guid": "ussr:1b13d066-06ba-48d2-bbb1-792ba0c114f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:6efb8c6d-0c5c-4d8c-a5c3-c43f500c0922", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 512/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 512/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.512.2018.1"}, {"guid": "ussr:2f6b9ba6-b8a0-4d3e-94a8-3fd311fc2320", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 484/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2018.1"}, {"guid": "ussr:d414612e-8abe-41b7-a63f-490ce665cb82", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.458.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 458/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 458/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.458.2018.1"}]}