{"guid": "ussr:82c316b7-6017-4a66-930b-a07a876550a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 111/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/2015 z 3. 9. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 111/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-09-03", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/82c316b7-6017-4a66-930b-a07a876550a1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.111.2015.2/text", "citacie_n": 45, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 111/2015­34\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n,\nustanoveným advokátom\n\n,\n, zastúpeného\n\n, Advokátska kancelária,\n\n, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014\na takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.\n3 Tos 89/2014 z 27. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 89/2014 z 27. mája 2014\nz r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Ustanovenému právnemu zástupcovi Mgr. Jozefovi Vidovi p r i z n á v a odmenu\na náhradu hotových výdavkov v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur\na štyridsaťštyri centov), ktorú je\n\npovinná uhradiť\n\nKancelária Ústavného súdu\n\nSlovenskej republiky na účet advokáta Mgr. Jozefa Vidu, Advokátska kancelária,\nTurecká 36, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových\nvýdavkov\n\nprávneho\n\nzástupcu\n\nMgr.\n\nJozefa\n\nVidu\n\nv sume\n\n296,44\n\n€\n\n(slovom\n\ndvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky v tvare IBAN:\n\nvedený v Štátnej\n\npokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava\n(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 30/2014 a jeho uznesením z 3.\napríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie krajského súdu“). Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015 prijal\nuznesením č. k. II. ÚS 111/2015­19 sťažnosť v časti namietaného porušenia jeho základného\n2\n\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014\na jeho uznesením z 27. mája 2014 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre\nnedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 3 T 70/2005 z 12. augusta 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n6 To 80/2008 z 12. marca 2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa\n§ 234 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len\n„Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody\nv trvaní 7 rokov a 8 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady uvedenej v § 35 ods. 2\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb.\n3. Sťažovateľ 21. februára 2014 podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy\nkonania, pričom svoj návrh odôvodnil najmä poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ako aj poukazom na stanovisko trestnoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\nTpj 44/2013 z 26. novembra 2013. Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 402 ods. 2\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) z dôvodov podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh na povolenie obnovy\nkonania odmietol. Krajský súd napadnutým uznesením sťažovateľom podanú sťažnosť proti\nnapadnutému uzneseniu okresného súdu zamietol.\n4. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd, ako aj krajský súd napadnutými\nuzneseniami porušili jeho práva najmä z dôvodu, že sa nezaoberali jeho argumentáciou.\nPodľa názoru sťažovateľa oba súdy svojvoľne vykladajú a aplikujú právne predpisy,\nv dôsledku čoho porušili práva sťažovateľa, pričom navyše tieto súdy nerešpektovali ani\nnález ústavného súdu a stanovisko najvyššieho súdu.\n5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že nemôže súhlasiť s argumentáciou oboch súdov, podľa\nktorej nález ústavného súdu zrušil asperačnú zásadu podľa v súčasnosti platného Trestného\n3\n\nzákona, avšak nie podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., a preto nie je možné nález\nústavného súdu aplikovať na prípad sťažovateľa. Podľa presvedčenia sťažovateľa samotná\nrekodifikácia trestného práva hmotného prijatím Trestného zákona, ktorým stratil účinnosť\nTrestný zákon č. 140/1961 Zb., ktorý upravoval asperačnú zásadu, ktorá bola svojím\nobsahom i sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového Trestného zákona,\nnemôže byť na ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy\ntak, aby boli sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNa tomto mieste sťažovateľ odkázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\naj „ESĽP“) vo veciach Delcourt v. Belgicko a Sutter v. Švajčiarsko.\n6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že\nnapadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo garantované\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhol, aby ústavný\nsúd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie\nkonanie. Rovnako navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.\nII.\nVyjadrenie odporcu\n7. Ústavnému súdu bolo 23. apríla 2015 doručené vyjadrenie krajského súdu\nk podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že v rámci odôvodnenia\nprimárne poukázal na skutočnosť, že k zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania\nbolo potrebné pristúpiť z dôvodu, že išlo o opakovaný návrh, keď predtým podaný návrh bol\nuznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 79/2013 z 13. augusta 2013 zamietnutý, pričom\npredmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn.\n6 Tos 159/2013 z 19. septembra 2013. Neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania\nsťažovateľom bol podľa vyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného\nnávrhu na povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia\nneskôr podaného návrhu na povolenie obnovy konania s poukazom na § 402 ods. 2\nTrestného poriadku. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa odvolávajúceho sa na potrebu\n\n4\n\npovoliť obnovu konania v príslušnej trestnej veci okresného súdu sp. zn. 3 T 70/2005 s\npoukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z\n26. novembra 2013 zastáva krajský súd názor, že predmetné je možné aplikačne uplatňovať\nlen pro futuro (do budúcna), teda nebolo možné opomenúť procesný postup naznačený v\nustanovení § 402 ods. 2 Trestného poriadku. Poukazujúc na ústavnoprávny princíp\nnemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí, krajský súd navrhol sťažnosti nevyhovieť.\nSúčasne krajský súd súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania pri\nprerokúvaní veci.\nReplika sťažovateľa\n8. Ústavnému súdu bola 22. mája 2015 doručená replika sťažovateľa k vyjadreniu\nkrajského súdu. Čo sa týka samotného vyjadrenia krajského súdu, sťažovateľ trvá na tom,\nčo uviedol vo svojej sťažnosti o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy. Zastáva názor, že argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení krajského súdu nie je\nv súlade ani so zásadou ústavne konformného výkladu, keďže podľa sťažovateľovho názoru,\nak by súd pri interpretácii ustanovení Trestného zákona a pri posúdení návrhu na povolenie\nobnovy konania vo svetle nových skutočností (nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS\n106/2011 z 28. novembra 2012 a stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp.\nzn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013) postupoval v súlade s touto zásadou, musel by\ndospieť k záveru, že aplikácia asperačnej zásady v znení účinnom v čase rozhodovania\no vine a treste nie je na mieste a že treba postupovať v intenciách predmetného nálezu\nústavného súdu a stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Do pozornosti\nsťažovateľ dáva aj skutočnosť, že pokiaľ krajský súd bol toho názoru, že treba postupovať\npodľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2005, mal by skúmať, a to najmä vo svetle\nspomínaného nálezu ústavného súdu, či nová právna úprava nie je pre sťažovateľa ako\npáchateľa priaznivejšia, pričom sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na znenie Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 a na znenie nového Trestného\nzákona účinného v čase podania návrhu na povolenie obnovy konania by mohol dospieť\nkrajský súd k záveru, že nová právna úprava je pre sťažovateľa v podstate priaznivejšia.\n\n5\n\nSťažovateľ v závere uviedol, že netrvá na tom, aby sa v jeho veci konalo pred ústavným\nsúdom ústne pojednávanie.\nIII.\n9. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.\n10. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Krajský súd na\npodklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť\nvšetkých výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť ako\naj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť\nodsúdeného nie je dôvodná.\nPodľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo\nprávoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú\nnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe, alebo\nv spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine,\nalebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti\nčinu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore\ns účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od\nuloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom\npáchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.\nPodľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania\nzamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.\nPodľa § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedených\nv § 399 odsek 1 môže aj súd aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399\nodsek 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza\ntie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo\npodaný je len jeho opakovaním.\nVychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že\nokresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto\n6\n\nsmere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že ním podaný návrh obsahuje priamo\ndôvod obnovy konania, ktoré vyplýva zo stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 26.11.2013 pod č. Tpj. 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri\nasperačnej zásade nakoľko ani toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo\no pôvodnej obnove konania rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné\npripomenúť, že stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je\nstanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402\nodsek 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní\no návrhu na povolenie obnovy konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti\na dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol a súčasné\ndôvody uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých okresný\nsúd právoplatne rozhodol.\nZ hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne\na v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí\nv zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného\nna povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho\nopakovaním. Krajský súd sa v tomto smere plne stotožňuje so stanoviskom I. stupňového\nsúdu a keďže nezistil ani žiadne iné dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť\nodsúdeného\n\nako nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného\n\nporiadku zamietol.»\n11. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že pri preskúmavaní napadnutého\nuznesenia krajského súdu je potrebné prihliadnuť aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.\n2 Nt 30/2014 z 3. apríla 2014, ktoré bolo predmetom preskúmavania krajského súdu\nv napadnutom konaní sp. zn. 3 Tos 89/2014, ale taktiež aj na uznesenie okresného súdu\nsp. zn. 4 Nt 79/2013 z 13. augusta 2013 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 159/2013\nz 19. septembra 2013, ktorými okresný súd a krajský súd rozhodli o prvom sťažovateľovom\nnávrhu na povolenie obnovy konania, kde tieto súdy zamietli sťažovateľov návrh a vyjadrili\nnázor, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa\nkrajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa\n\n7\n\n§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa implicitne odvolal okresný súd\nv konaní sp. zn. 2 Nt 30/2014, ako aj krajský súd v napadnutom uznesení.\nIV.\n12. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní\na napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,\nže ústavne neudržateľne interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci,\npričom sťažovateľ dôvodí, že bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých\nbol trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná\nzásada) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Podľa sťažovateľa samotná rekodifikácia\ntrestného práva hmotného prijatím Trestného zákona, ktorým stratil účinnosť Trestný zákon\nč. 140/1961 Zb., ktorý upravoval asperačnú zásadu, ktorá bola svojím obsahom\ni sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového Trestného zákona, nemôže byť na\nujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy tak, aby boli\nsťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n13. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého\nuznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie\nneobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd\nzameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere\nnálezu neopomenul vysporiadať sa aj s otázkou ústavnej čistoty procesného postupu\nkrajského súdu.\n1. Všeobecne k obnove konania\n14. Vo všeobecnom ponímaní (tak v občianskoprávnom, ako aj trestnoprávnom\na pod.) inštitút obnovy konania (spravidla ako mimoriadneho opravného prostriedku)\n\n8\n\npredstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže\numožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už\nboli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych\nskutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo\nmožné v pôvodnom konaní použiť (porov. II. ÚS 161/2012).\n15. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu\n(napr. civilného i trestného) dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí,\nprelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et\naequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti\nrozhodnutí všeobecných súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu\núčastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená\na rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty\nzaloženej právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania porov.\nII. ÚS 73/2015, body 42  45).\n16. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní\nvšeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania\no prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje tak vo forme subjektívnej právnej istoty\nobvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného\nčinu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený\núčel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto\ntrestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia\na represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia\nskutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu pri\nkonkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé\nzistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade\nukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, že ide o jeden z najzávažnejších zásahov\nverejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).\n\n9\n\n17. V konaní o povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného\nporiadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného\nrozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme\nv spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré\nbolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania\nposudzovať vinu odsúdeného.\n18. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu\na skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu\nna povolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí zaoberať\ntým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) Trestným poriadkom [príp. iným\nprávnym predpisom  § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] predvídané\ndôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú\nuvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možné\ndosiahnuť iné rozhodnutie vo veci (§ 394 Trestného poriadku), príp. skutočnosti predvídané\nprávnym predpisom, ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1\nzákona o ústavnom súde).\n19. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené\nskutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému\nzisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania\npostačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny\nrozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku\nv slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu porov. bod 9\nodlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Českej republiky\n\nk nálezu\n\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. apríla 2011; rovnako porov.\naj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002,\ns. 1753, § 278, bod 6).\n\n10\n\n20. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo\na sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať\nnepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie\nrozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\nI. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).\n21. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské\npráva, podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením prezumpcie\nneviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého presvedčenia, že\nobžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné bremeno spočíva na\nobžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného (tieto závery porov.\nv Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015, bod 52; Grande Stevens\nv. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159; Natunen v. Fínsko,\nč. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich a Beck v. Česká\nrepublika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).\n22. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro\nreo slúži ako dôležitá garancia proti arbitrárnemu rozhodovaniu príslušných orgánov\nverejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012,\nbod 62).\n2. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre\n23. K zavedeniu asperačnej zásady do právneho poriadku Slovenskej republiky došlo\nzákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý doplnil § 35\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 2 v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný\ntrest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma\nalebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody\ntrestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom\n\n11\n\nrecidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej\ntrestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať\npätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich\npiatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať\ndvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný\ndruh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“\n24. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe Trestného zákona\nupravila asperačnú zásadu v § 41 ods. 2 Trestného zákona v tomto znení: „Ak súd ukladá\núhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň\njeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica\ntrestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu\ntretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia\nslobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri\nmladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody\nmožno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo\nodôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“\n25. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu\nk asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za\nbodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby\nodňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.\n26. V súvislosti s aplikáciu uvedeného nálezu ústavného súdu v rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov, najmä vo veciach návrhov na povolenie obnovy konania\nz dôvodov podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, trestnoprávne kolégium najvyššieho\nsúdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:\n«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa\ntýkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ­ ako skutočností alebo\ndôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.\nNetýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu\n12\n\na ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré\nustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr\nneznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania,\nale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania\n„ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov.\nII. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila\nprávoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných\nv ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie\npodmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže\nskúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania\npovolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993\nZ. z. v znení neskorších predpisov.\nIII. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo\npísm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe\ntrestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do\n21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra\n2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod\nčíslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»\n27. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája\n2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 v tomto znení: „Bod II stanoviska\ntrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013\nz 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje\ndotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je\n\n13\n\nv plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj\nv konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“\n28. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie\nobnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa\n§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu či\nstanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke\npristupovali rôzne.\n29. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda\npodľa Trestného poriadku zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali\nobnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa\nvzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na\nasperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n30. Na druhej strane sa možno stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré\npovolili obnovu konania aj v prípadoch, keď bol navrhovateľ odsúdený za použitia\nasperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Možno poukázať na\nuznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013 a sp. zn.\n6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.\n9 Nt 15/2012 z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili\npredovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka\nustanovenia trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa\nasperačnej zásady zakotvenej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., teda Trestnom zákone\npredchádzajúcom. Vzhľadom na požiadavky princípov materiálneho právneho štátu\na potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť\ni na ustanovenie § 35 ods.2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nález je preto aplikovateľný\ni vo vzťahu k Trestnému zákonu č. 140/1961 Zb. Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej\nzásady v oboch Trestných zákonoch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu\n\n14\n\nTrnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra\n2014).\n31. Túto nejednotnosť vnímal aj najvyšší súd, a preto trestnoprávne kolégium\nnajvyššieho súdu prijalo 9. decembra 2014 stanovisko č. Tpj 36/2014 v tomto znení:\n„Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.\n\nPL. ÚS 106/2011 v Zbierke\n\nzákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon,\nje potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo\nvzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení\núčinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“\n32. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú\nnávrh na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone\na nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,\nmal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. augusta 2014\nuviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus\ntrestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia\nproti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací\ntrestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a)\nzákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý\nTrestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri\nukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu\nnajprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím\n§ 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. Krajský súd svojím rozsudkom... zrušil\nprvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6\nmesiacov. Krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej\n\n15\n\nsadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3\nstarého Trestného zákona. ...\nOkresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol\no zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia\npodmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím\nuznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej\nsťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na\nústavnom súde sťažnosť. ...\nV prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy\nrôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. ...\nPojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad\npoužitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho\nurobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne\nakceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. ...\nPodľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) [a]\npodľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia\nnálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011)... je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od\n1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola\nprevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch\nporovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie\nkonania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona,\ndospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej\nprávnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd\nmal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako\n16\n\ntakej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov\ntrestných činov. ...\nÚstavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest\nodňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania\núhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričom nemožno\nbez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého\nTrestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2\ntextu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší\ntrest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil,\nporušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»\n33. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského\nsúdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu\nzohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:\n3. K prieskumu napadnutého uznesenia a postupu v konaní krajského súdu\na k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\n34. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo\nprávoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú\nnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo\nv spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine\nalebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti\nčinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore\ns účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od\nuloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom\npáchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.\nPodľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na\nzáklade právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok,\nktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho\n17\n\npredpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa\nustanovení Trestného poriadku.\n35. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil\nso závermi súdu prvého stupňa, doplnil, že sťažovateľov návrh a jeho argumenty sú totožné\ns tými, ktoré uviedol pri prvom podaní návrhu na povolenie obnovy konania, o ktorom už\nbolo právoplatne rozhodnuté, a so závermi rozhodnutia ktorého sa krajský súd opätovne\nstotožňuje, a taktiež uviedol, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu\nč. Tpj. 44/2013 v zásade nič nemení na tom, že vo veci sťažovateľa bolo o pôvodnej obnove\nkonania rozhodnuté, a to právoplatne. V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že\nstanovisko najvyššieho súdu, o ktoré opiera svoje námietky sťažovateľ, je stanoviskom,\nktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného\nporiadku, pretože je nepochybné, že okresný súd v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie\nobnovy konania podaného sťažovateľom zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe\nktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol.\n3.1 K obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu\n36. Je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej konformite asperačnej\nzásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Je taktiež pravdou, že § 35\nods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na\nzáklade rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, ale stratil\nplatnosť a účinnosť jeho zrušením Trestným zákonom (§ 439 Trestného zákona), teda\nz formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ako\ndôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia\nasperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n37. Pravdou však zostáva, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom\nna obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.\n18\n\nPožiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,\npreto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť\nprihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s\nmaximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri\nviacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže\nbyť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola\nzvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a\npomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu\ntrestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie ktorých\npáchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za\nviacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti\ntrestu, by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať\npredovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností\nkonkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci\nzákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa\ntrestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej\ntrestnej sadzbe.\n38. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona\nv časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia\nslobody“, sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale\nnajmä na účely (ii) naplnenia princípu spravodlivého súdneho procesu a (iii) ochrany\nsubjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým\nbol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,\nvzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi\ntrest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.\n39. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012\nnepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného\n\n19\n\nzákona č. 140/1961 Zb. a keďže § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil\núčinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade\nprávneho predpisu s ústavou, avšak zároveň závery ústavného súdu vyslovené v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41\nods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto\nurčenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb., je potrebné ustáliť, či § 41b ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na\nnávrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený\ntrest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n40. Podľa názoru ústavného súdu text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde\nneumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu\npodaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi\nuložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n41. Ani pri extenzívnom výklade § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (na ktorý\nodkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014\nslovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie\nnálezu\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nz 28.\n\nnovembra\n\n2012,\n\nsp.\n\nzn.\n\nPL. ÚS 106/2011... vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití\nextenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35\nods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003\ndo 31. decembra 2005“), nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného\nnávrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený\ntrest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n42. Pri opačnom závere by už nešlo o extenzívny výklad právnej normy, ale\no dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.\n\n20\n\n43. Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu\nzákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských\nvzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že\nprávny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and\nState. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 ­ 149). Sudca v tomto prípade\nmusí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na\ndaný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio\niustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.\nGeneral Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949,s. 149).\n44. Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier\nv právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide\no absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele\nzákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo)\nlegitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,\nneubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer­Verlag, 1991, s. 375).\nJe preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti\npríslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu\nSpolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) sp. zn. 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010,\nbod 64].\n45. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú\nharmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú\nsvojou činnosťou „vytvára“ (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:\nPrinceton University Press, 2005. p. 71  72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie\npoužitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného\nsúdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných\nprincípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú\nskutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia\nlegis), alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho\n\n21\n\npredpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne\nzáväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené\nvšak nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy\nspravodlivosti a pod. (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:\nPrinceton University Press, 2005, s. 71  72).\n46. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda\nprejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona\no ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b\nods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej\nprávnej sily podľa čl. 125 ústavy, je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu\npredpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného\nsúdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie,\no ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom\npodľa čl. 125 ústavy.“\n47. Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona\no ústavnom súde neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá,\nsubsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci\nktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb., pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol\nnavrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov\nústavného súdu uvedených v bode 38 vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej\nsadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných\npráv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako\nakceptovateľnú do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise)\n\n22\n\nnezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej\ntrestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe\nkvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.\n48. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku\nsudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej\núpravy je vyhradená výsostne zákonodarcovi, ústavný súd musí preskúmať i možnosť\ninterpretácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a možnosť podradenia pod podmienky\npovolenia obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku skutočnosť\nspočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia obnovy konania bol\nuložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb.\n49. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier\nprávneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom\npredpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho\npredpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy),\na to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in\nLaw. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání\npráva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78  79).\n50. Text § 394 ods. 1 Trestného poriadku v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu\nskôr neznáme... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom\nrozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru\nvyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013\nz 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým výkladom takú\ninterpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález\nústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom\n\n23\n\nk asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu\nich aplikácie na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží\npáchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri\nbody 37 a 38) by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2\nTrestného zákona č. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu.\nRešpektujúc zároveň stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z\n26. novembra 2013 a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7.\nmája 2014, by pri uvedenom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku bolo nevyhnutné\nvyhovieť návrhu na povolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest\nza použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.\n51. Charakteristické pre samotnú aplikáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku však je,\nže kým § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje podmienky obnovy konania len\nv prípadoch, ak rozsudok nebol vykonaný, na základe § 394 ods. 1 a nasl. Trestného\nporiadku možno povoliť obnovu konania aj v prípade, ak bol rozsudok vykonaný.\nTo znamená, že navrhovatelia povolenia obnovy konania, ktorým bol uložený trest za\npoužitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by sa\nv prípade aplikácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku na ich vec na základe záverov\no extenzívnom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku dostali do výhodnejšieho\npostavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa\n§ 41 ods. 2 Trestného zákona a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe § 41b\nods. 1 zákona o ústavnom súde len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný. Uvedená\nsituácia by neodôvodnene zvýhodňovala jednu skupinu navrhovateľov oproti druhej\nskupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za\npoužitia asperačnej zásady (či už zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb. alebo podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorých obsah i znenie sú takmer identické).\n52. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec\nnavrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa\n§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., závery vyjadrené v stanovisku\n\n24\n\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení\nso stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra\n2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014,\na pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde na čas, kým zákonodarca nezareaguje na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom\npredpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961\nZb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby\nodňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe kvalifikovaného\nnávrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje\nzvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve\nvôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie\npodrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem.\nV prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa\nnateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už\nnie je z časového hľadiska pravdepodobné, aby podal takýto návrh všeobecný súd\nprostredníctvom čl. 144 ods. 2 ústavy, pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci\nslobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú\núpravu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradiť na základe sudcovskej tvorby\npráva pod režim § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Záverom a výlučne len pre\nakademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde\nje zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania\npodľa § 228 ods. 1 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku spred novely č. 519/1991\nZb.; pozn). Zákonodarca v ňom prevzal nemecký koncept ex tunc vzťahu ne­súladov\na individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký\nsystém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov\nsú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.\n53. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy,\nktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. V tomto prípade by\n25\n\nneobstál ani argument, že v čase rozhodovania krajského súdu nebolo stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto\nstanovisko len formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré\nmohol a mal na základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec\npred vydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany\nústavných práv navrhovateľov povolenia obnovy konania. Navyše, v čase rozhodovania\nkrajského súdu už bolo vydané stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nč. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (bod II stanoviska) v spojení so zjednocujúcim\nstanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014, na základe ktorých bol povinný\npostupovať krajský súd a v prípade aplikovateľnosti § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde na\nkonkrétnu vec povoliť obnovu konania bez skúmania iných podmienok § 394 ods. 1\nTrestného poriadku. K námietke krajského súdu zaslanej vo vyjadrení k sťažnosti, podľa\nktorej „neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľom bol podľa\nvyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného návrhu na povolenie obnovy\nkonania, ktorá skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia neskôr podaného návrhu\nna povolenie obnovy konania s poukazom na § 402 ods. 2 Trestného poriadku“, je potrebné\nuviesť, že sťažovateľ sa v návrhu na povolenie obnovy konania odvolával na stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, čiže\njeho návrh nebol výlučne opakovaním jeho predchádzajúceho návrhu na povolenie obnovy\nkonania. Preto vyjadrenie krajského súdu možno hodnotiť ako nepresné.\n54. Tým, že okresný súd a krajský súd v napadnutom uznesení zvolili\nkonzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely\nochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec\nprizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu\nhodnú princípom súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivého procesu podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru a porušili jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n26\n\n55. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1\nvýrokovej časti tohto nálezu.\n56. Ústavný súd zároveň na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom\nsúde zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1\nzákona o ústavnom súde v spojení so závermi vyplývajúcimi z tohto nálezu o jeho\naplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade,\nak rozsudok nebol vykonaný.\n3.2 K postupu krajského súdu v konaní\n57. Ústavný súd sa vzhľadom na už popísané konklúzie k obsahu napadnutého\nuznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem)\na absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu\nkrajského súdu v konaní zaoberal otázkou ústavnej udržateľnosti procesného postupu\nkrajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd\nformálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou\nformou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci\na pod.) a či prípadné nedodržanie formálnych procesných pravidiel bolo v intenzite\nzakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n58. V tomto ohľade ústavný súd nenašiel v procesnom postupe krajského súdu\n(v zmysle dodržania formálnych procesných pravidiel) také nedostatky, ktoré by boli\ndôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným\nprocesným postupom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti\nsťažovateľa o vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru procesným\npostupom krajského súdu v konaní (bod 5 výroku).\n\n27\n\n4. K ostatným návrhom sťažovateľa\n59. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie\nkonanie, ústavný súd konštatuje, že po prijatí sťažnosti rozhodoval iba o napadnutom\nuznesení krajského súdu, ktoré zrušil. V zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom\nsúde tak vec mohol vrátiť na ďalšie konanie iba krajskému súdu, a nie okresnému súdu,\no postupe a uznesení ktorého po prijatí sťažnosti nerozhodoval a rozhodovať nemohol\n(z dôvodu nedostatku právomoci tak, ako to ústavný súd vymedzil v uznesení o prijatí\nsťažnosti). V tomto ohľade ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na vrátenie veci\nokresnému súdu (bod 5 výroku).\nV.\n60. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §\n553 ods. 2 a 3 Trestného poriadku o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov\nustanoveného právneho zástupcu advokáta\n\n(ďalej len „právny zástupca“)\n\nv súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (bod 3\nvýroku).\n61. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov\nvychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových\nvýdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho\nzastúpenia a doplnenie sťažnosti).\n63. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur\n\n28\n\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).\n64. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových\nvýdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume\n279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume\n16,78 eur (2 x 8,39 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň\nz pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky nie je právny\nzástupca subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi\ntarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 296,44 eur.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. septembra 2015\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zastúpenie, zastupovanie-ustanovenie právneho zástupcu", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "konanie-splnenie podmienok konania", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)", "obnova konania-obnova konania v trestnom konaní", "analógia", "trest-asperačná zásada", "súd-procesný postup", "ústavnosť", "stanovisko-Najvyššieho súdu Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Tos/89/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f358c9d8-5d59-4f65-8588-3b20a0723689", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.73.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 73/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 73/2015 z 4. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.73.2015.1"}, {"guid": "ussr:01b43203-ac91-4853-8bf5-d83129b9049e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01b43203-ac91-4853-8bf5-d83129b9049e"}, {"guid": "ussr:87b3a9e2-30d1-4e94-aca2-396def33cbfa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:87b3a9e2-30d1-4e94-aca2-396def33cbfa"}, {"guid": "ussr:b43b9efe-47fa-48a4-b35d-4385fbf7f670", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b43b9efe-47fa-48a4-b35d-4385fbf7f670"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "6ff43075-b7ef-45fd-a0ff-5e98e9a0406b:a213d68d-df3e-4f8f-b926-b83e1c9e08de", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3813010444.1", "spisova_znacka": "3Tos/104/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3Tos/104/2013 z 14. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-01-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3813010444.1"}, {"guid": "f56cb1e3-867a-4060-90ed-2537e5800497:a658b91f-086d-4866-a9e8-a79e41e85952", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Nt/89/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 6Nt/89/2013 z 4. 9. 2014", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2014-09-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f56cb1e3-867a-4060-90ed-2537e5800497:a658b91f-086d-4866-a9e8-a79e41e85952"}, {"guid": "48605786-7b0d-42b2-9e98-b664479996b3:d0627543-c558-430a-83a0-aaa5a6a07aad", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Nt/30/2014", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 2Nt/30/2014 z 3. 9. 2014", "sud": "Okresný súd Revúca", "datum_vydania": "2014-09-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/48605786-7b0d-42b2-9e98-b664479996b3:d0627543-c558-430a-83a0-aaa5a6a07aad"}, {"guid": "a371f2d4-9505-42fe-bfc6-1e2b786d3b08:1b395e62-b5e9-43f4-b727-2cd7db5e5443", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Nt/15/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9Nt/15/2012 z 11. 3. 2014", "sud": "Okresný súd Dolný Kubín", "datum_vydania": "2014-03-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a371f2d4-9505-42fe-bfc6-1e2b786d3b08:1b395e62-b5e9-43f4-b727-2cd7db5e5443"}, {"guid": "4b3d7092-08ac-487e-beeb-7fb3691dfa84:2388a825-d76d-4c70-b973-762ca9513bd0", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Nt/31/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3Nt/31/2013 z 13. 2. 2014", "sud": "Okresný súd Nové Zámky", "datum_vydania": "2014-02-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4b3d7092-08ac-487e-beeb-7fb3691dfa84:2388a825-d76d-4c70-b973-762ca9513bd0"}, {"guid": "7ded5031-c77c-4454-bc06-04e622c63d7b:c23bbbfd-934a-4096-8e5d-923f057d6cdb", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Nt/30/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Levice sp. zn. 1Nt/30/2013 z 13. 8. 2013", "sud": "Okresný súd Levice", "datum_vydania": "2013-08-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7ded5031-c77c-4454-bc06-04e622c63d7b:c23bbbfd-934a-4096-8e5d-923f057d6cdb"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3ad2add9-536d-40da-91b1-3ffda3ad4dc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.254.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2026 z 5. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.254.2026.1"}, {"guid": "ussr:0f06f4a2-680c-4494-8d7d-32335980c409", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.161.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 161/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/2026 z 11. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.161.2026.1"}, {"guid": "ussr:6ab75346-605f-45fe-84db-c593d252a25d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.92.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.92.2026.1"}, {"guid": "ussr:c2f2417a-98fc-4fcd-bd68-da29b6783e5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.103.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/2026 z 24. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.103.2026.1"}, {"guid": "ussr:b8b1c0b7-d428-4088-a519-a5b1609f765a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.590.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 590/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 590/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.590.2025.1"}, {"guid": "ussr:a02ffd78-8f8f-4fca-bf27-bce86fd28a01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.503.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 503/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 503/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.503.2025.1"}, {"guid": "ussr:827c7861-93cf-4757-ba1d-f3c23df3a01c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.449.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 449/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 449/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.449.2025.1"}, {"guid": "ussr:5f7c6b13-e81f-414e-81a3-d134c1e3afa2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.435.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 435/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 435/2025 z 19. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.435.2025.1"}, {"guid": "ussr:188b4e7a-8cc4-4502-87c8-4bd352e8360c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.392.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 392/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 392/2025 z 7. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.392.2025.1"}, {"guid": "ussr:f719575e-b5f8-4d96-aae6-12e4aaa14b1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.342.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2025 z 27. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.342.2025.1"}, {"guid": "ussr:96af5429-cb20-40aa-90ce-062362682d3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.282.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 282/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 282/2025 z 10. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.282.2025.1"}, {"guid": "ussr:f2862d44-819f-4cba-a754-73ff338b4799", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.655.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 655/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 655/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.655.2024.1"}, {"guid": "ussr:083d5506-4690-4d8a-9192-8ff259b30078", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.236.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 236/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2024 z 14. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.236.2024.1"}, {"guid": "ussr:f0627dbf-f5f9-4d9a-8afc-ae9029a01cee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.242.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 242/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2024 z 25. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.242.2024.1"}, {"guid": "ussr:f0a23a9b-8cdb-4b3f-9226-6fe2a387cab2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.185.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 185/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 185/2024 z 28. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.185.2024.1"}, {"guid": "ussr:0d76fb40-f810-4163-b87c-6853425d4a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.125.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 125/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 125/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.125.2024.1"}, {"guid": "ussr:1356913c-ea3b-43e7-ac6a-c837347f4720", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.654.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 654/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 654/2023 z 29. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.654.2023.1"}, {"guid": "ussr:53cf9eac-6a16-42f1-9083-d25c51937d86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.568.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 568/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 568/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.568.2023.1"}, {"guid": "ussr:6b431245-8125-4992-be2b-1b1cc9f3b7a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.514.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 514/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 514/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.514.2023.1"}, {"guid": "ussr:bad72154-780a-43a5-a451-d106d0ed8451", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.438.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 438/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 438/2023 z 5. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.438.2023.1"}, {"guid": "ussr:cefe3a10-4525-4ada-8af6-40ac06fdb9cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.307.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 307/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 307/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.307.2023.1"}, {"guid": "ussr:3f7b4265-476f-4311-8499-5a19bb648ee4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.245.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 245/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 245/2023 z 9. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.245.2023.1"}, {"guid": "ussr:8d676097-bcb8-4e0e-8df8-bb358fb859ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.14.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/2023 z 10. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.14.2023.1"}, {"guid": "ussr:ff8b9a05-aaf1-492e-9bac-1b20a11a240c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.395.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 395/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 395/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.395.2022.1"}, {"guid": "ussr:0f8f27f1-0ddf-4ef2-812c-24ff8b9081d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.375.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 375/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 375/2022 z 6. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.375.2022.1"}, {"guid": "ussr:900581d2-093e-484e-a85a-f69a058a1cec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.189.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 189/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 189/2022 z 29. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.189.2022.2"}, {"guid": "ussr:84ae682b-1b37-47ec-bbd0-64a5c1ed8f43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.214.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/2022 z 26. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.214.2022.1"}, {"guid": "ussr:9b167ef8-25d8-43fb-aac2-418b548f5474", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.118.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 118/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2022 z 15. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.118.2022.1"}, {"guid": "ussr:d7c5f9ab-a4b4-408d-94e0-f82bbf16d2d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.29.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 29/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 29/2022 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.29.2022.1"}, {"guid": "ussr:0492ad45-8963-4319-ab87-1b2bd59e8a33", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.34.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/2021 z 23. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.34.2021.2"}]}