{"guid": "ussr:7d95aa04-d66a-4f37-aba0-b16195dd37b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/2015 z 4. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. marca 2015, sp. zn. I. ÚS 84/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-03-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51.odsek-1", "nazov": "čl. 51 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "nazov": "čl. 46 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 51 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-51", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7d95aa04-d66a-4f37-aba0-b16195dd37b7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 84/2015­33\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5,\nVeľký Meder, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Šulvom, Advokátska kancelária,\nHlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,\nčl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5, Veľký Meder\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,\nčl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M\nCdo 7/2013 z 23. apríla 2014.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava\nII (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní\nvedenom pod sp. zn. 6 C 150/06 domáha proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpení\nMinisterstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume\n882 178 000 Sk s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňou\ntvrdeným nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno (ďalej len „správca\ndane“), ktorý svojimi rozhodnutiami č. 980/2004­550194 a č. 972/2004­550194 z 1. júna\n2004 v súvislosti s vykonaním miestneho zisťovania u sťažovateľky vykonávajúcej\npodnikateľskú činnosť v oblasti výroby liehu a prevádzkovania daňového skladu z dôvodu\npodozrenia, že na spotrebných baleniach liehu sa nachádzajú nepravé kontrolné pásky,\nrozhodol o zabezpečení týchto spotrebných balení liehu v daňovom sklade, a to v počte 44\nspotrebných balení liehu (rozhodnutím č. 980/2004­550194) a tiež v počte 111 925 kusov\n(rozhodnutím č. 972/2004­550194), a následne svojimi rozhodnutiami č. 982/22004­550194\na č. 1007/2004­550194 z 3. júna 2004 obidve ním začaté konania o zabezpečení tovaru\nprerušil\n\npre\n\núčely\n\nvykonania\n\nznaleckej\n\nexpertízy\n\npravosti\n\nkontrolných\n\npások\n\nKriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, ktorý mal konštatovať, že v\ndrvivej väčšine boli na označenie spotrebných balení liehu použité falzifikáty kontrolných\npások [z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania\nkontrolných technických opatrení na označenie tovaru (kontrolných pások) správca dane\npodal aj trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Dunajskej Strede,\npozn.]. Následne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)\nrozhodnutím č. 62190/04­1425 z 25. januára 2005 z dôvodu nezákonnosti postupu pri\nzabezpečení tovaru sťažovateľky zrušilo označené rozhodnutia správcu dane o prerušení\nkonaní z 3. júna 2004 a rozhodnutiami č. 10443/2005­1425 a č. 10446/2005­1425 z 10. júna\n2005 colné riaditeľstvo zrušilo aj rozhodnutia správcu dane z 1. júna 2004 o zabezpečení\ntovaru sťažovateľky. Podľa sťažovateľky jej v dôsledku tohto zabezpečenia tovaru správcom\n2\n\ndane bolo znemožnené podnikať, takže sa dostala do platobnej neschopnosti, čo malo\nnapokon viesť k jej celkovej likvidácii. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 22. septembra\n2005 obrátila na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu\nškody a po tom, ako žalovaná 22. marca 2006 zaujala k tejto žiadosti negatívny postoj,\nsťažovateľka 26. júna 2006 podala okresnému súdu zmieňovanú žalobu o náhradu škody.\nO dôvodnosti právneho titulu žalobou uplatneného nároku rozhodol okresný súd\nmedzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ktorým tento žalovaný nárok\nuznal\n\nza\n\nopodstatnený,\n\npričom\n\ntoto\n\nrozhodnutie\n\nbolo\n\nna\n\nzáklade\n\nodvolania\n\nžalovanej potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 (obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť\n17. decembra 2009, pozn.).\nPo vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie aj o konkrétnej výške, resp.\no sume uplatneného žalovaného nároku, sťažovateľka návrhom zo 16. novembra 2009\nžiadala o rozšírenie žalobného návrhu, čo sa týka výšky sumy uplatneného nároku\nna náhradu škody, ktorému okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 v celom rozsahu\nvyhovel. Okrem toho sťažovateľka 29. júna 2010 podala aj návrh na zmenu účastníkov\nkonania na jej procesnej strane, t. j. na procesnej strane žalobcu, a to z dôvodu, že\n22. marca 2010 postúpila žalovanú pohľadávku obchodnej spoločnosti\n, o ktorej však podľa tvrdenia sťažovateľky ešte nebolo rozhodnuté.\nProti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu\npodal\n\n6.\n\njúla\n\n2010\n\ngenerálny\n\nprokurátor\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením\nsp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 tak, že zrušil obidva mimoriadnym dovolaním\nnapadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom\nrozhodnutí v prvom rade s poukazom na ústavnosť (ústavnú súladnosť) inštitútu\nmimoriadneho dovolania deklarovanú aj v rozhodnutí označeným uznesením ústavného\nsúdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99), ako aj s poukazom na splnenie zákonných predpokladov\n\n3\n\nna jeho podanie konštatoval prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho\ndovolania a následne najvyšší súd zaujal aj vecné stanovisko k námietkam generálneho\nprokurátora, ktorý ich založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci súdmi\nnižších stupňov v dôsledku nezohľadnenia absencie jedného zo základných zákonných\npredpokladov zakladajúcich zodpovednosť za škodu, ktorým je existencia príčinnej\nsúvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným postupom\norgánu verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej. V tejto\nsúvislosti najvyšší súd konštatoval, že súdy nižších stupňov sa v tomto prípade\nnevysporiadali s tým, že sťažovateľka nemohla so svojím tovarom nakladať a podnikať s ním\nv skutočnosti nie v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správcu dane\no zabezpečení jej spotrebných balení liehu, ktorých nezákonnosť konštatoval colný úrad,\nale sa tak malo stať v prvom rade v príčinnej súvislosti s postupom príslušných orgánov\npolície, ktoré formou neodkladného procesného úkonu zaistili tovar sťažovateľky pre účely\ntrestného konania (sklady s tovarom sťažovateľky mali byť zabezpečené páskou a úradnými\npečaťami, pozn.) ešte pred vydaním predmetných nezákonných rozhodnutí správcom dane,\nktorých vydanie tak bolo vo vzťahu k vzniku škody irelevantné, keďže sťažovateľka\nnemohla s týmto tovarom nakladať už pred ich vydaním. Podľa najvyššieho súdu totiž\n„Vzhľadom na tento úkon policajných orgánov, by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby\nrozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané“, pričom najvyšší súd\ntiež konštatoval, že „Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho\nprávneho posúdenia mala byť príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne\nspočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL (obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými\nrozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovanej, ale aj medzi touto ujmou\na skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré boli neskôr zrušené,\npredchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi, a ďalej\nskutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných\npások. Vo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné\nskutočnosti.“. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd tiež zdôraznil, že súdy nižších\nstupňov nezobrali zreteľ ani na právny dôvod vzniku sťažovateľkou uplatnenej škody, ktorá\njej mala byť podľa jej tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou obchodovať, t.\n4\n\nj. uviesť do voľného obehu správcom dane zabezpečené spotrebné balenia liehu (SBL),\npričom podľa najvyššieho súdu v dôsledku toho, že súdy nezohľadnili závery\nkriminalisticko­expertízneho znaleckého dokazovania, podľa ktorého sa na spotrebných\nbaleniach liehu sťažovateľky nachádzali falzifikáty kontrolných pások, ktoré vo vzťahu\nk predmetu konania považovali súdy nižších stupňov za irelevantné, dospeli tak\nk nezákonným právnym záverom o vzniku škody na strane sťažovateľky, a to aj napriek\ntomu, že pri aplikácii testu „.... conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať\ns takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané,\nresp. keby nedošlo k zapečateniu skladových priestorov. Tieto skutočnosti ako príčiny\nvzniku škody boli preto vylúčené.“, pretože „Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené\nfalzifikátmi kontrolných pások, je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok\nnemožnosť obchodovania s týmto tovarom, daná jednak zo zákona a jednak jej podstatou.\nV zmysle § 10 ods.7 veta prvá zákona č. 105/2004 SBL označené falzifikátom kontrolnej\nznámky... sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto\nustanovenia predaj neoznačeného SBL na daňovom území je zakázaný...“, takže „SBL\noznačené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona vecou vyňatou\nz právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej\nteórie vlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú\nosobu“. Najvyšší súd tak dospel k záveru, že „... výlučnou príčinou vzniku škody na strane\nžalobkyne (sťažovateľky) bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi kontrolných\npások“. Okrem uvedených záverov najvyššieho súdu svedčiacich o nesprávnom právnom\nposúdení veci súdmi nižších stupňov najvyšší súd aj napriek tomu, že generálny prokurátor\n„... v mimoriadnom dovolaní výslovne neuplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1\npísm. a/ O. s. p., t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným § 237...“, zrušil rozhodnutia tak\nokresného súdu, ako aj krajského súdu aj z dôvodu ním zisteného porušenia práva žalovanej\nkonať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“),\nk porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy nižších stupňov procesne riadne\nnevykonali na pojednávaniach listinné dôkazy.\n\n5\n\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 bolo\npredmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012,\na to na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, ktorou namietala porušenie svojich práv\nmajúcich základ v atribútoch spravodlivého súdneho procesu, a to jednak z dôvodu ňou\ntvrdenej spornosti otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii, keď účastník\nkonania podnecujúci u generálneho prokurátora jeho podanie nevyužil na ochranu svojich\npráv iný opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie), a jednak z dôvodu nedostatkov\nv odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii relevantných\nprávnych predpisov, ako aj z dôvodu ňou tvrdeného porušenia kontradiktórnosti konania.\nÚstavný súd nálezom č. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013 konštatoval,\nže v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010\nz 31. januára 2012 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, pričom\nk tomuto záveru ústavný súd dospel po vysporiadaní sa iba s prvou z námietok sťažovateľky\ntýkajúcou sa prípustnosti mimoriadneho dovolania a súčasne uviedol, že „Vzhľadom\nna vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania už ústavný\nsúd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou porušenia označených práv\nsamotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom tento realizoval vlastný výklad\nprávnych predpisov relevantných podľa jeho názoru na daný prípad, keďže v zmysle\nustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.“, preto\nv tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.\nPokiaľ ide o posúdenie otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii,\nkedy jeho podanie iniciuje účastník konania (v danom prípade žalovaná – Slovenská\nrepublika), ktorý pred jeho podaním sám nevyužil iný jemu prípustný mimoriadny opravný\nprostriedok, a to dovolanie, ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 307/2012­63\nz 12. februára 2013 konštatoval, že „V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné,\nže žalovaná sa proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne)\npodaním odvolania, na podanie ktorého bola podľa platného procesného predpisu\n6\n\noprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý\nvýrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je zrejmé, že žalovaná mohla\nrozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)\nOSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, nie však z dôvodov ustanovených\n§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci).\nZ obsahu mimoriadneho dovolania ústavný súd zistil, že generálny prokurátor\nnapadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1\npísm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší\nsúd však v súvislosti s posúdením dôvodnosti mimoriadneho dovolania konštatoval\nnaplnenie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať\npred súdom), ako aj to, že generálny prokurátor tento dôvod podania mimoriadneho\ndovolania naznačil.“.\nKeďže podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v uvedenom smere v odôvodnení svojho\nuznesenia sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 argumentačne nevysporiadal s tým, v\nakom rozsahu mohlo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora prípustné a v\nakom nie vzhľadom na možnosť podania dovolania žalovanou, ktorá podanie mimoriadneho\ndovolania iniciovala, ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31.\njanuára 2012 zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie.\nPo vrátení veci najvyšší súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn.\n6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, ktorým opätovne z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ako aj\nrozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie\nkonanie späť okresnému súdu.\n\n7\n\nSťažnosťou podanou ústavnému súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.\n6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dôvodu\narbitrárnosti tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú vzhliadla v prvom rade v tom,\nže najvyšší súd konal a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hoci\no ňom konať vôbec nemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípade\nnebolo prípustné, keďže ho iniciovala žalovaná, ktorá sama mala možnosť podať dovolanie,\nno tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila. V tomto smere je sťažovateľka toho\nnázoru, že najvyšší súd v napádanom rozhodnutí konal v rozpore s jemu daným záväzným\nprávnym názorom ústavného súdu v náleze č. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013,\nako aj s inou judikatúrou v obdobných veciach najvyššieho súdu, ako aj ústavného sudu,\nna ktorú v širokom rozsahu sťažovateľka v sťažnosti poukazuje a cituje. Okrem toho\nsťažovateľka namieta porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledku\ntoho, že sa podľa jej tvrdenia nemala možnosť vyjadriť k dôvodom, na ktorých bolo\nrozhodnutie najvyššieho súdu založené, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky najvyšší\nsúd rozhodol „... na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodli\nsúdy v predchádzajúcom konaní...“, pričom o týchto dôvodoch „Sťažovateľka mala po\nprvýkrát možnosť dozvedieť sa ... až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby jej\npredtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd SR nemal\nmožnosť vysporiadať sa s jej argumentmi.“. Podľa sťažovateľky jej bola poskytnutá iba\niluzórna možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam vyplývajúcim z mimoriadneho dovolania,\npretože jej najvyšším súdom nebol doručený aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania.\nNapokon sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napádaného uznesenia\nnajvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne a vnútorne rozporné, a to z dôvodu,\nže najvyšší súd sa uspokojivým spôsobom nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa\ntoho, že generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ako dôvod jeho podania\nuviedol iba nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov bez toho, aby\nkonkretizoval, v čom by malo toto nesprávne právne posúdenie veci spočívať, pričom podľa\nsťažovateľky generálny prokurátor mal toto nesprávne právne posúdenie veci vyvodzovať\nvýlučne z nesprávneho hodnotenia dôkazov. Napokon sťažovateľka spochybňuje závery\nnajvyššieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou správcu dane a škodou,\n8\n\nktorá jej mala vzniknúť, poukazujúc na vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia v tomto smere,\nkeď najvyšší súd síce konštatuje nedostatočné dokazovanie súdmi nižších stupňov, avšak\nna druhej strane na základe týchto dôkazov konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medzi\nškodou a činnosťou správcu dane. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa pri svojom\nrozhodovaní neriadil dokazovaním vykonaným súdmi nižších stupňov, ale „produkoval\nvlastné skutkové zistenia“, keď poukázal na falošné kontrolné pásky, ktorými boli označené\nspotrebné balenia liehu sťažovateľky, podľa ktorej táto skutočnosť nemohla byť na prekážku\nobchodovania s týmito spotrebnými baleniami liehu, pretože falošné kontrolné pásky mohli\nbyť odlepené, reklamované a vymenené za bezvadné kontrolné pásky, čím by nedošlo\nk poškodeniu spotrebných balení liehu, ktoré tak mohli byť uvedené do voľného obehu, čo\nvšak sťažovateľka podľa jej tvrdení nemohla učiniť, pretože jej v tom malo brániť\nzabezpečenie tovaru správcom dane.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí\njej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, ods. 4, čl.\n47 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.:\n6 M Cdo 7/2013 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní\nvedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd\nSlovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n9\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46\nods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nk porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, a to z dôvodu, že najvyšší súd sa nemal riadiť\nzáväzným právnym názorom ústavného súdu daným mu v danej veci v náleze\nč. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013, a tiež z dôvodu vnútornej rozpornosti\na nekoherentnosti najvyšším súdom vyslovených záverov v označenom uznesení.\nVzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 je primárne založená na tom, že najvyšší súd\nnemal rešpektovať, resp. že ignoroval záväzné právne stanovisko ústavného súdu\nkoncipované v jeho náleze č. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013 týkajúce sa\nprípustnosti mimoriadneho dovolania až po vyčerpaní všetkých ostatných prípustných\nopravných prostriedkov účastníkom konania podnecujúcim podanie tohto mimoriadneho\n\n10\n\ndovolania, a aj napriek tomuto záväznému právnemu stanovisku a podľa sťažovateľky\nv rozpore s ním najvyšší súd opätovne na základe generálnym prokurátorom podaného\nmimoriadneho dovolania, ktorého podanie podnietila žalovaná, ktorá pred tým však\ndovolanie nepodala, hoci tak urobiť mohla, toto mimoriadne dovolanie kvalifikoval\nako prípustné a po jeho preskúmaní zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov\nsvedčiace v prospech sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade ešte pred vecným\npreskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora preskúmal opodstatnenosť tejto sťažnostnej námietky o prípustnosti,\nresp. neprípustnosti tohto mimoriadneho dovolania v kontexte skorších záverov ústavného\nsúdu.\nOtázkou prípustnosti mimoriadneho dovolania v interakcii s nevyužitím alebo\nvyužitím všetkých iných účinných opravných prostriedkov, na využitie ktorých bol\noprávnený účastník konania (v danom prípade žalovaná) podávajúci generálnemu\nprokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa v kontexte danej veci ústavný\nsúd zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012.\nPodľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka\nkonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu\nzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto\nochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto\nrozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\nV náleze č. k. III. ÚS 307/2012­63 z 12. februára 2013 sa ústavný súd síce na jednej\nstrane stotožnil s obrannou argumentáciou sťažovateľky, a to že generálnym prokurátorom\npodané mimoriadne dovolanie, ktoré bolo podané na podnet účastníka konania, môže byť\nprípustné iba v prípade, ak jeho podanie podnecujúci účastník konania ešte pred tým využil\nna ochranu svojich práv aj iné účinné a jemu dostupné opravné prostriedky, t. j. nie len\nriadne, ale aj mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie), avšak na strane druhej ústavný\n\n11\n\nsúd súčasne zdôraznil, že tento záver nie je možné automaticky generalizovať tak, ako sa\nk tomu uchyľuje sťažovateľka, ale je nevyhnutné skúmať, či v kontexte tej­ktorej konkrétnej\nveci mal účastník konania podávajúci mimoriadne dovolanie skutočne k dispozícii nielen\niluzórny, ale aj reálne účinný prostriedok nápravy.\nPodľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,\nktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie\npo právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého\nstupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa\n§ 153 ods. 3 a 4.\nVzhľadom na citované ustanovenie § 238 ods. 3 OSP ústavný súd v kontexte daného\nprípadu konštatoval, že mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, ktorého\npodanie podnietila žalovaná v spore (Slovenská republika), bolo podané proti\nprávoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu, ktoré bolo rozhodnutím\no potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, a keďže v tomto rozhodnutí krajský súd\nv súlade s § 238 ods. 3 OSP nepripustil podanie dovolania kvôli rozhodnutiu o otázke\nzásadného právneho významu a tiež v danom prípade nešlo ani o rozhodovanie\no neplatnosti zmluvnej podmienky, ústavný súd dospel k záveru, že proti tomuto\nprávoplatnému rozhodnutiu krajského súdu mohla síce žalovaná podať dovolanie, avšak iba\nz dôvodov zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti\nkaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je tu daný niektorý z tam uvedených dôvodov\nzmätočnosti.\nInými slovami, ústavný súd konkretizoval, že v danom prípade žalovaná síce mala\nproti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu k dispozícii dovolanie, avšak toto malo,\nresp. mohlo mať charakter účinného prostriedku nápravy, len pokiaľ by išlo o spochybnenie\nprávoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, t. j.\nz dôvodov zmätočnosti upravených v § 237 ods. 1 OSP, nie však z dôvodov podľa § 241\n\n12\n\nods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodu postihnutia konania inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Vzhľadom na to, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie\nz dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodov, na základe ktorých\nžalovaná dovolanie podať nemohla, avšak najvyšší súd svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 6 M\nCdo 11/2010 z 31. januára 2012 o dôvodnosti mimoriadneho dovolania založil okrem týchto\ngenerálnym prokurátorom zmienených dôvodov navyše aj na dôvode zmätočnosti podľa §\n237 písm. f) OSP, ktorý však mohol byť dôvodom dovolania žalovanej, ktoré však nepodala,\nústavný súd z tohto dôvodu toto skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie pre účely doplnenia odôvodnenia v tomto smere. Inými slovami, ústavný\nsúd zrušením skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu nenegoval závery najvyššieho súdu o\nprípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, tak ako sa\ndomnieva sťažovateľka, iba po zaujatí stanoviska k otázke rozsahu prípustnosti\nmimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu v jeho vzájomnej\ninterakcii k rozsahu dovolania, ktoré proti tomuto právoplatnému rozsudku odvolacieho\nsúdu mohla podať sama žalovaná, dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v tomto smere, ktoré z tohto dôvodu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu\nna nové rozhodnutie s cieľom, aby najvyšší súd tento záväzný právny názor ústavného súdu\no rozsahu prípustnosti mimoriadneho dovolania aplikoval na podmienky daného prípadu a\naby v tomto smere doplnil chýbajúce odôvodnenie svojho rozhodnutia.\nZ uvedeného vyplýva, že generalizované konštatovanie sťažovateľky o arbitrárnosti\nnapádaného rozhodnutia najvyššieho súdu iba z dôvodu, že tento nerešpektoval názor\nústavného súdu a automaticky nezamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nako neprípustné a nedôvodné, neobstojí bez ďalšieho preskúmania tohto rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, pretože ústavný súd na prijatie takéhoto automatického záveru\no nedôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšší súd nezaviazal.\n\n13\n\nV intenciách záverov ústavného súdu vyslovených v náleze č. k. III. ÚS 307/2012­63\nz 12. februára 2013 najvyšší súd sťažnosťou napadané uznesenie v zodpovedajúcej časti\nodôvodnil takto:\n«Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie\n§ 243e ods. 1 O. s. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú:\na.) podnet procesne legitimovaného subjektu, ak sa podnet vyžaduje, b) zistenie, že\nprávoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, c) podanie mimoriadneho dovolania\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu a d) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nPodľa právnej teórie (porovnaj Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva,\ndruhé vydanie,\n\nBratislava:\n\nVydavateľstvo\n\nprávnickej\n\nliteratúry\n\nJURA\n\nED1TION,\n\nspol. s r.o., rok 2004, str. 415) na splnenie predpokladu pod písm. b) stačí, ak sa generálny\nprokurátor domnieva, že právoplatným rozhodnutím súdu došlo k porušeniu zákona.\nRovnako aj na splnenie predpokladu pod písm. c) stačí, ak sa generálny prokurátor\ndomnieva, že podanie tohto opravného prostriedku vyžaduje ochrana práv a zákonom\nchránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod písm.\nd) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu\npráv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno\ndosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním\npodaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení,\nako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.\nNajvyšší súd zastáva názor, že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania\nspočívajúci v nemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je\nsplnený ani vtedy, ak v čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j.\nv prítomnom čase (ktorý používa výslovne znenie § 243e ods. 1 O. s. p.) už účastník konania\nmožnosť dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti\ntakúto možnosť, či už využitím riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov mal,\nno bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva\npatria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané\npre bdelých“) tieto prostriedky nevyužil. Tento názor zastáva i za situácie, že mu je známe\n14\n\nstanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 36/2008, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že uplatnenie mimoriadneho\ndovolania nie je viazané na využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho)\nopravného prostriedku a že žiadne zákonné opodstatnenie nemá názor, podľa ktorého\nochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne. Zhodný názor\nako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4. februára 2009\nsp. zn. I. ÚS 178/08. I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený\nv rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 136/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 185/09\na II. ÚS 391/09, nedošlo doteraz k rozhodnutiu pléna ústavného súdu o zjednotení\nodchylných právnych názorov.\nNepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho\nsúdu vylučuje prípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť\núčinným prostriedkom ochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho\nvyužitím mohol účastník konania túto ochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr.\npri zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorému zákon dovolanie výslovne\npripúšťa. Dovolanie možno považovať za účinný prostriedok právnej ochrany aj\nv prípadoch vád konania uvedených v § 237 O. s. p, ak ide o zjavné vady, účastníkom\nkonania rozpoznateľné a potvrdené ustálenou súdnou praxou. Napr. ak účastník považuje\nza nesprávne procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí jeho odvolania\npre oneskorenosť alebo rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého\nstupňa o odmietnutí jeho podania pre neodstránenie vád.\nV preskúmavanej veci podala žalovaná generálnemu prokurátorovi podnet\nna podanie mimoriadneho dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,\npričom tento odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom. Vzhľadom\nna skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie\nv zmysle § 238 O. s. p. nebolo prípustné, nemala k dispozícií dovolanie ako účinný\nprostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska právneho posúdenia\nveci spravodlivé meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by podala dovolanie pre vady konania\nuvedené v § 237 O. s. p., ak by takéto vôbec rozpoznala, dovolací prieskum by bol\nobmedzený len na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu\n15\n\nzaoberať sa aj správnosťou právneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania\ngenerálnym prokurátorom zaručovalo žalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu\nz hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a teda posúdenie opodstatneností voči nej\nuplatňovaného hmotnoprávneho nároku, resp. práva, o ktoré v konaní išlo. Preto\npodmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť\nprávnu ochranu inými právnymi prostriedkami bola v tejto veci splnená. Najvyšší súd\npoznamenáva, že mu nie je známy žiaden prípad z jeho rozhodovacej praxe, v ktorom by\nbolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania namietajúceho\nnesprávne právne posúdenie veci, smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu, proti ktorému zákon z tohto dôvodu dovolanie podané účastníkom nepripúšťa.»\nZ citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnosti\na odôvodnenosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti právoplatnému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k možnosti žalovanej podať dovolanie proti tomuto\nistému rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd odôvodnil v intenciách skorších záverov\nústavného súdu v danej veci, zohľadniac pritom aj efektívnosť žalovanej dostupného\ndovolania ako účinného opravného prostriedku vzhľadom na obmedzenie možnosti\nodôvodniť toto dovolanie aj skutočnosťami, na ktorých mohlo byť v tomto prípade založené\niba mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Z uvedeného dôvodu napádané\nrozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať za\nrozporné so skorším názorom ústavného súdu vysloveným v tejto veci a nemožno ho\npovažovať ani za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu\naplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po\njej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej\nzjavnú neopodstatnenosť.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\n\n16\n\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa ústavného súdu v kontexte veci neobstojí ani námietka sťažovateľky o porušení\njej práva vyjadriť sa v konaní o mimoriadnom dovolaní ku všetkým pre vec rozhodným\nskutočnostiam, k porušeniu ktorého malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že jej nebol na\nvyjadrenie okrem mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora doručený aj podnet, na\npodklade ktorého bolo toto mimoriadne dovolanie podané.\nPodľa § 243i ods. 1 OSP mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom\nkonania na vyjadrenie.\nKeďže Občiansky súdny poriadok ako procesný predpis upravujúci konanie\no mimoriadnom dovolaní neukladá všeobecnému súdu konajúcemu o tomto mimoriadnom\nopravnom prostriedku povinnosť doručovať účastníkom konania na vyjadrenie okrem\nmimoriadneho dovolania aj podnet účastníka konania alebo osoby dotknutej rozhodnutím\nsúdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu, ktorým tieto osoby podanie mimoriadneho\ndovolania iniciovali, nemožno aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 ústavy vykonanie tohto úkonu\nod súdu ani spravodlivo vyžadovať. Zo sťažovateľkou predložených rozhodnutí v tejto veci,\nako aj zo skoršieho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že k mimoriadnemu\ndovolaniu generálneho prokurátora sa sťažovateľka vyjadrila dvakrát, a to podaniami\nzo 7. septembra 2010 a z 18. októbra 2011, takže vzhľadom na to nemohlo ani objektívne\ndôjsť k namietanému porušeniu ňou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto\naj túto jej námietku ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.\nNapokon, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkových\na právnych záverov najvyššieho súdu koncipovaných v napádanom rozhodnutí, ktorým\n\n17\n\nnajvyšší súd zrušil rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu a vec\nvrátil do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ústavný súd vzhľadom na svoju\ndoterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\nPodľa 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane\nustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje\nniečo iné.\nPodľa § 243b ods. 2 OSP ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho\nprávneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté\nrozhodnutie.\n\nAk\n\nnesprávnosť\n\ndovolaním\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia\n\nspočíva\n\nlen\n\nv nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení\nnapadnuté rozhodnutie.\nVzhľadom na to, že v danom prípade najvyšší súd konajúci o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora uplatnil svoju kasačnú právomoc podľa prvej vety citovaného\n§ 243b ods. 2 OSP, musel dospieť k záveru, že v konaní pred súdmi nižších stupňov v danej\n\n18\n\nveci nebol dostatočne zistený skutkový stav, preto konanie vrátil do štádia konania\npred súdom prvého stupňa, ktorý až po doplnení dokazovania v intenciách pokynov\nnajvyššieho súdu bude môcť z takto doplneného dokazovania vyvodiť nové skutkové závery,\nktoré bude môcť až následne podrobiť adekvátnej právnej kvalifikácii, ústavnú relevanciu\nktorej bude možné podrobiť testu ústavnosti až po meritórnom skončení veci.\nKeďže konanie v danej veci ešte nie je ukončené, a sťažovateľka tak bude mať ešte\nmožnosť uplatniť svoje námietky týkajúce sa dostatočnosti a relevancie doplnenia\ndokazovania skutkového stavu, od ktorého bude závisieť aj jeho právna kvalifikácia v ešte\nprebiehajúcom (meritórne neukončenom) konaní, ústavný súd považoval jej námietky\ntýkajúce sa ustálenia skutkového stavu veci a jeho právnej kvalifikácie v tomto procesnom\nštádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),\npreto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní\nodmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. marca 2015\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci", "návrh-zjavne neopodstatnený", "litispendencia", "mimoriadne dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 307/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a"}, {"guid": "ussr:9a3be7da-d331-4dac-b0b1-153ba07f404c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 391/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 391/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a3be7da-d331-4dac-b0b1-153ba07f404c"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/08 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb7fc11-3a36-4c60-8396-5f93995f1960"}, {"guid": "ussr:5acb3068-b5f6-4c8e-b347-0435cc5b8739", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/06 z 19. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-19", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5acb3068-b5f6-4c8e-b347-0435cc5b8739"}, {"guid": "ussr:00f6297d-51c2-42bc-bc07-4839508f4d4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 136/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/06 z 11. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-11", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00f6297d-51c2-42bc-bc07-4839508f4d4a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4348aad3-cbfa-4d86-8b70-5aedff7a172d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.33.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.33.2018.1"}, {"guid": "ussr:e0d14adf-22ba-4e7e-a6a3-74f87d9b2ca0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.241.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 241/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/2017 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.241.2017.1"}, {"guid": "ussr:a6cf56cd-6775-4fd0-bd92-f71b1b053e50", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.245.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2017 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.245.2017.1"}, {"guid": "ussr:646af0eb-9ba6-4ab6-8ad6-91ef97670b74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.197.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 197/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/2017 z 5. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.197.2017.1"}, {"guid": "eb3a18a2-9a91-45d0-b7cb-72ed63c32903:56fec421-570c-4253-8109-9530c1063593", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1613215730.1", "spisova_znacka": "6EMCdo/1/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6EMCdo/1/2016 z 23. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1613215730.1"}, {"guid": "41d55677-2151-4f73-88f5-ef510f582f3e:b004f189-ffdd-4fdf-8a52-79456cd19c28", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8114211916.1", "spisova_znacka": "7EMCdo/1/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7EMCdo/1/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8114211916.1"}, {"guid": "ede3c119-c123-43a9-8726-ff73641b9cee:3c90bdb6-db79-4251-85e0-dd9829d560f7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:3112212319.1", "spisova_znacka": "8MCdo/1/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/1/2016 z 30. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:3112212319.1"}, {"guid": "82803e87-1485-40ef-8482-7371549e2afe:3d1677ac-38df-4119-ac82-1f53f0ea6bcd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5108225057.1", "spisova_znacka": "4MCdo/2/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2015 z 22. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5108225057.1"}, {"guid": "08f2e304-dc1a-4405-842a-bef27da6f423:aeeb8d6d-e373-4c21-a176-b733a2d55b48", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:2309214117.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2014 z 25. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2309214117.1"}, {"guid": "711adeee-6aec-4da2-998c-3703f3f6fd5f:7569962e-547a-430a-afe2-af98d1ae1dbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "spisova_znacka": "5MCdo/9/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/9/2013 z 24. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2"}, {"guid": "2759fbdb-77cd-44c4-a187-01276c7ee5ce:14281d43-db01-4a5f-9e3c-c82083acd717", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:3112227924.1", "spisova_znacka": "6MCdo/3/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/3/2015 z 23. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:3112227924.1"}, {"guid": "711adeee-6aec-4da2-998c-3703f3f6fd5f:3fcbe3df-7aa5-4c57-ab7d-b08bfa4c7a0c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "spisova_znacka": "5MCdo/9/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/9/2013 z 23. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2"}, {"guid": "6a2dd251-6bc4-48d5-b72e-3937c0212c68:94575439-3b6c-4468-b277-1b8e60bff482", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1411200739.1", "spisova_znacka": "6MCdo/5/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/5/2014 z 23. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1411200739.1"}]}