{"guid": "ussr:540adc10-b912-4382-b21c-1d6aee185072", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 794/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 794/2014 z 17. 12. 2014", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. decembra 2014, sp. zn. I. ÚS 794/2014, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2014-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/540adc10-b912-4382-b21c-1d6aee185072", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.794.2014.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 794/2014­31\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra\n2014 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5\nods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014\na č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 a takto\nrozhodol:\n\n1. Sťažnosti\nRvp 5752/2014 s p á j a\n\nvedené pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a pod sp. zn.\nna spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\n\nRvp 5222/2014.\n2. Sťažnosti\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2014\na 16. mája 2014 doručené sťažnosti\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorými\n\nnamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),\n3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 a č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014.\n2. Zo sťažovateľom podaných sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a sp. zn.\nRvp 5752/2014, ich príloh a písomných vyjadrení Okresného súdu Trenčín (ďalej len\n„okresný súd“) z 12. júna 2014 a krajského súdu z 12. a 13. júna 2014 vyplýva, že okresný\nsúd rozhodol svojím uznesením sp. zn. 0 Tp 94/2012 z 21. septembra 2012 v spojení\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 49/2012 z 15. októbra 2012 o vzatí sťažovateľa a\nďalších spoluobvinených do väzby vo vzťahu k sťažovateľovi z dôvodov podľa § 71 ods. 1\npísm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“). Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne podal 18. marca\n2013 na okresnom súde obžalobu na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených pre skutky\nprávne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a 4\npísm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“) a iné. Po podaní obžaloby a vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol okresný\nsúd svojím uznesením sp. zn. 1 T 34/2013 z 27. marca 2013 v spojení s uznesením\nkrajského súdu sp. zn. 3 Tos 29/2013 z 8. apríla 2013 o jeho ponechaní vo väzbe z dôvodov\npodľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a taktiež rozhodol o neprijatí písomného\n\n2\n\nsľubu a návrhu na nariadenie dohľadu probačným úradníkom ako prostriedkov nahradenia\nväzby. V ďalšom priebehu trestného konania bolo o väzbe sťažovateľa (resp. aj sťažovateľa,\npozn.) rozhodované v pravidelných časových intervaloch, a to uzneseniami okresného súdu\nsp. zn. 1 T 34/2013 z 24. mája 2013 a 25. októbra 2013 v spojení s uzneseniami krajského\nsúdu sp. zn. 3 Tos 50/2013 z 11. júna 2013 a 22. novembra 2013 a napokon do času podania\nústavnej sťažnosti uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31. januára 2014\nv spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014. Okresný\nsúd svojím uznesením č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014 v spojení s uznesením\nkrajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 rozhodol o nevylúčení\nprísediaceho senátu 1 T\n\nz úkonov trestného konania vedeného\n\nokresným súdom pod sp. zn. 1 T 34/2013. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu celkovo\n2 ústavné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a sp. zn. Rvp 5752/2014.\n3. V ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014 sťažovateľ koncentroval\nsvoju argumentáciu do niekoľkých rovín.\n3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ na jednej strane brojí podľa jeho\nnázoru proti nezákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby jej odôvodňovaním neustále sa\nopakujúcimi tými istými dôvodmi: „Po 20 mesiacoch výkonu väzby a niekoľkonásobnom\nrozhodovaní o väzbe a v štádiu vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní je väzba\nstále založená len na závere súdu I. stupňa a krajského súdu, že dôvody väzby trvajú\nv nezmenenom rozsahu ako boli jej okolnosti ustálené v čase môjho vzatia do väzby.“\nNa druhej strane poukazuje na to, že ďalšie trvanie jeho väzby je rozhodnutiami\nvšeobecných súdov iba paušálne zdôvodňované, bez riadne zdôvodnenej konkrétnej potreby\nodôvodňujúcej/podporujúcej potrebu jeho obmedzenia osobnej slobody: „Sťažnosťou\nnapádané uznesenie krajského súdu... nemôžem považovať a nepovažujem z hľadiska\npožiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1\ndohovoru za ústavne konformné vzhľadom na absenciu konkrétnych, relevantných\na dostatočných dôvodov opodstatňujúcich a odôvodňujúcich ďalšie trvanie mojej väzby.“\nSťažovateľ teda konštatuje, že „V odôvodnení uznesenia krajského súdu absentujú\n3\n\nskutočnosti, ako súd preskúmaval procesné a hmotné podmienky potrebné pre zákonnosť\ntrvania mojej väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, z odôvodnenia nevyplývajú žiadne\nokolnosti proti mojej väzbe a ani žiadne zákonné relevantné okolnosti pre moju ďalšiu\nväzbu, ktoré by boli v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s judikatúrou ústavného súdu a ani\nako ich súd posúdil, teda ktoré okolnosti prevážili a akými právnymi kritériami a úvahami\nsa súd spravoval pri posudzovaní pre a proti, keď dospel k záveru, že sú dané dôvody\nopodstatňujúce trvanie mojej väzby.“.\n3.2 V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ napáda nezákonnosť rozhodovania\nokresného súdu podporenej krajským súdom v sťažnostnom konaní o jeho žiadosti\no prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní a následne spôsob predvolávania obhajcu\nsťažovateľa na neverejné zasadnutie okresného súdu prostredníctvom elektronických\nprostriedkov a opätovné rozhodovanie o tej istej jeho žiadosti o prepustenie z väzby\nokresným súdom na neverejnom zasadnutí, k čomu predkladá túto svoju argumentáciu „...\nnestotožňujem sa so závermi krajského súdu ohľadom rozhodovania o mojej väzbe, pretože\npodľa ust. § 291 Tr.por. na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon výslovne\nustanovuje. Podľa ust. § 301 Tr.por. Na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam, kde nie\nje zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom\nzasadnutí. Podľa § 302 ods. 2 veta za bodkočiarkou Tr. por. pri rozhodovaní o väzbe má\nprávo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca;\nTrestným poriadkom nie je predpísané, že o väzbe, ktorá má povahu samostatného\ntrestného konania sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní pred súdom 1. stupňa ale\ns odkazom na ust. § 302 ods. 2 na neverejnom zasadnutí (samostatnosť povahy trestného\nkonania o väzbe aj s odkazom aj na čl. 5 ods. 4 dohovoru ako aj nižšie uvedenú judikatúru\nústavného súdu).\nJediným ustanovením kde je zákonom predpísané akým spôsobom rozhoduje súd\no väzbe je ust. § 302 ods. 2 Tr. por. a ust. § 192 ods. 3 Tr. por. podľa ktorého sťažnostný súd\nrozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, o sťažnosti proti\nuzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu na verejnom zasadnutí\na o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí.\n4\n\n... nepovažujem zaslanie mailu so žiadosťou obžalovaného o prepustenie z väzby\na predvolanie na neverejné zasadnutie dňa 31.01.2014 o 11.08. hod, za procesný úkon\nvykonaný súdom riadne a včas a ktoré obhajoba prečítala až v ranných hodinách dňa\n01.02.2014.\nSúd 1. stupňa v súlade s ust. § 301, § 302 ods. 2 Tr. por. nie je oprávnený rozhodovať\no väzbe na hlavnom pojednávaní. Nezaslaním včasného predvolania obžalovanému\na obhajcovi s poskytnutím lehoty na prípravu obhajoby 5 pracovných dní (obdobne\nustanovenia a lehoty o predvolaní na HP, poskytnutie primeranej lehoty na prípravu\nobhajoby v konaní o väzbe čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru) na neverejné zasadnutie jednak\nobžalovanému a jednak aj jeho obhajcovi súd 1. stupňa porušil právo na obhajobu\nobžalovaného (spočívajúce v práve na prípravu obhajoby na konanie o väzbe jednak\nobžalovaného a jednak v práve na prípravu obhajoby advokáta) a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 dohovoru.“\nV nadväznosti na citovanú argumentáciu sťažovateľ v závere zhrnul, že „V... situácii\narbitrárneho a nepreskúmateľného rozhodnutia súdu, ako aj postupu, ktorý mu\npredchádzal, som... názoru, že požiadavky vyplývajúce z mojich práv zaručených v čl. 17\nods. 1 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. ods. 1 písm. c) ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany\nokresného súdu, taký procesný postup, ktorý by mi umožnil právo na riadne a včasné\npredvolanie, právo na prípravu obhajoby na neverejné zasadnutie o mojej väzbe a rovnako\ntak aj právo na prípravu obhajoby advokáta na neverejné zasadnutie o mojej väzbe a tým\nvčasným predvolaním aj rešpektovanie práva na osobnú prítomnosť advokáta v konaní\no väzbe, vrátane možnosti aby ma obhajoval mnou splnomocnený advokát osobne a vyjadril\nsa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho trvania mojej\nväzby.“.\n3.3 V poslednej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta porušenie svojho\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku\npostupu tak okresného súdu, na pochybenie ktorého účinne nereflektoval ani krajský súd\nv sťažnostnom konaní, ako aj postupu samotného krajského súdu.\n\n5\n\n3.3.1 Pochybenie okresného súdu malo spočívať pri rozhodovaní o žiadosti\nsťažovateľa o prepustenie z väzby na neverejnom zasadnutí okresného súdu 31. januára\n2014 v tom, že v senáte tohto súdu bol činný ako prísediaci\n\n, ktorý bol\n\na stále je príslušníkom Policajného zboru, k čomu sťažovateľ namietal, že „Policajt\nsúčasne popri výkone funkcie policajta súčasne vykonáva funkciu\nprísediaceho sudcu ako prísediaci sudca senátu Okresného súdu v Trenčíne čím narušil\nzákladné zásady deľby moci a to zásadu oddelenosti mocí, nezlučiteľnosti moci\na nezávislosti súdnej moci. Teda policajt\n\nznegoval čl. 1 ods. 1 Ústavy\n\nSR v ktorom sa garantuje, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Ďalej\npolicajt\n\nporušil ust. § 2 ods. 1 Zák.č. 385/2000 Z.z. ktoré ustanovuje,\n\nže Sudca je predstaviteľ súdnej moci a svoju právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom\na nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov, teda aj od a najmä od výkonnej\nmoci resp. jej represívnej zložky ­polície. Takže policajt v štátnej službe z represívnej zložky\nvýkonnej moci na okresnom súde súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako člena\nsenátu a podieľa sa na výkone nezávislej súdnej moci.“. V závere svojej argumentácie\nsťažovateľ prízvukoval, že „Pán\n\nporušil svojim konaním základnú\n\npovinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 6 Zák. č. 73/1998 Z. z. a v rozpore s týmto\nustanovením vykonáva platenú funkciu prísediaceho sudcu na Okresnom súde v Trenčíne.“.\n3.3.2 Pochybenie krajského súdu malo spočívať v nesprávnom zložení senátu tohto\nsúdu, ktorý rozhodol uznesením č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 o zamietnutí\nsťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31.\njanuára 2014 o zamietnutí ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.\nPodľa názoru sťažovateľa „... sťažnostné konanie o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe mali\nrozhodovať sudcovia Senátu 2Tos krajského súdu v zložení z predsedu senátu\na sudcov\n\na\n\n, pretože mala\n\nplatiť výnimka z postupu uvedeného pod bodmi 2. a 3. rozvrhu a trestná vec, ktorá bola už\nkrajským súdom prejednávaní v Senáte 2Tos v odvolacom konaní pod sp. zn. 3To/75/2013\niba znovu napadla na krajský súd a po lustrácii sa mala zapísať (prideliť) v súlade s\nrozvrhom práce IBA sudcom Senátu 2Tos v zložení z predsedu senátu\n6\n\na sudcov\n\na\n\n, ktorý predtým vo veci\n\nkonali, avšak pod novým číslom (§ 152 ods. 3, 4 Sprav. por.).\nTým bolo porušené právo sťažovateľa na zákonných sudcov garantované v čl. 48\nods. 1 ústavy, čím došlo nielen k odňatiu obžalovaných ich zákonným sudcom v zložení\nSenátu 2Tos a k porušeniu ich základného práva na zákonných sudcov, ale aj k porušeniu\nzákladného práva obžalovaných na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\na podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR.\nO sťažnosti tak rozhodol Senát 23Tos krajského súdu uznesením vedeným pod sp. zn.\n23Tos/26/2014.“.\n3.4 V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23Tos/26/2014 zo dňa 05. marca 2014\nboli porušené základné práva:\nprávo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR\nprávo na slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru\nprávo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru\nprávo nebyť vo väzbe dlhšie ako po odôvodnene nevyhnutnú dobu podľa čl. 17 ods. 5\nÚstavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru\nprávo aby zákonným spôsobom rozhodol o ďalšom trvaní pozbavenia mojej osobnej\nslobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru\nprávo na oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť mi v spáchaní\ntrestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní a právo byť osobne prítomný na prejednaní\nveci podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\nprávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva podľa čl. 5\nods. 4 Dohovoru v nadväznosti na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru.“\n\n7\n\nV ďalšom sťažovateľ požadoval zrušenie uznesenia krajského súdu č. k.\n23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014, prepustenie na slobodu krajským súdom a priznanie\nnáhrady trov konania.\n4.1 Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014 (vo vzťahu\nk uzneseniu krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014, pozn.) a jej príloh\nvyplýva, že námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy sú postavené na rovnakých argumentačných východiskách (úplne\nzhodnej argumentácie, pozn.) ako pri sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 5222/2014.\n\nSťažovateľ\n\nteda\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk členovi\n\nsenátu\n\nnamieta, že „Policajt\n\nokresného\n\nsúdu\n\nsúčasne popri\n\nvýkone funkcie policajta súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako prísediaci sudca\nsenátu Okresného súdu v Trenčíne čím narušil základné zásady deľby moci a to zásadu\noddelenosti mocí, nezlučiteľnosti moci a nezávislosti súdnej moci. Teda policajt\nznegoval čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v ktorom sa garantuje, že Slovenská\nrepublika je demokratický a právny štát. Ďalej policajt\n\nporušil ust.\n\n§ 2 ods. 1 Zák.č. 385/2000 Z.z. ktoré ustanovuje, že Sudca je predstaviteľ súdnej moci\na svoju právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od\niných štátnych orgánov, teda aj od a najmä od výkonnej moci resp. jej represívnej zložky\n­polície. Takže policajt v štátnej službe z represívnej zložky výkonnej moci na okresnom\nsúde súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako člena senátu a podieľa sa na výkone\nnezávislej súdnej moci.“. Zároveň taktiež prízvukoval, že „Pán\nporušil svojim konaním základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 6 Zák.č. 73/1998\nZ.z. a v rozpore s týmto ustanovením vykonáva platenú funkciu prísediaceho sudcu\nna Okresnom súde v Trenčíne.“.\n4.2 Ďalšie pochybenie krajského súdu malo spočívať v nesprávnom zložení senátu\ntohto súdu, ktorý rozhodol uznesením č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014\no zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k.\n1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014 o zamietnutí námietky zaujatosti (podľa názoru\n8\n\nsťažovateľa tento námietku zaujatosti nepodal, ale podal návrh na delegáciu trestnej veci na\niný súd, pozn.) proti\n\n. Podľa názoru sťažovateľa „V tomto\n\nprípade sťažnostné konanie o sťažnosti proti uzneseniu, že\n\nnie je vylúčený\n\nz úkonov trestného konania mali rozhodovať sudcovia Senátu 3Tos krajského súdu v zložení\nz predsedu senátu\n\na sudcov\n\na\n\n, pretože mala platiť výnimka z postupu uvedeného pod bodmi 2. a 3. rozvrhu\na trestná vec, ktorá bola už krajským súdom prejednávaní v Senáte 3Tos v odvolacom\nkonaní pod sp.zn. 3To/75/2013 iba znovu napadla na krajský súd a po lustrácii sa mala\nzapísať (prideliť) v súlade s rozvrhom práce IBA sudcom Senátu 3Tos v zložení z predsedu\nsenátu\n\na sudcov\n\na\n\n,\n\nktorý predtým vo veci konali, avšak pod novým číslom (§ 152 ods. 3, 4 Sprav, por.).\nTeda vec nemal byť pridelená Senátu 23Tos na konanie a rozhodovanie.\nKrajský súd v Trenčíne svojim postupom dal jasne najavo, že nie je ochotný\nrešpektovať základné právo sťažovateľa na zákonných sudcov garantované čl. 48 ods. 1\nústavy, čím došlo nielen k odňatiu zákonných sudcov sťažovateľovi v zložení Senátu 3Tos a k\nporušeniu môjho základného práva na zákonných sudcov, ale aj k porušeniu základného\npráva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR.\nO sťažnosti tak rozhodol Senát 23Tos krajského súdu uzneseniami vedenými pod\nsp. zn. 23Tos/24/2014.“.\n4.3 K postupu okresného súdu, ktorý sa s návrhom na delegáciu veci inému súdu\nvysporiadal ako s námietkou zaujatosti voči členovi senátu tohto súdu, skonštatoval, že\n„Okresný súd v Trenčíne nerešpektovaním a porušením § 23 ods. 1 Tr. por. ZNEMOŽNIL\nNajvyššiemu súdu SR konať a rozhodovať o návrhu obhajoby a obžalovaného na odňatie\na prikázanie trestnej veci inému súdu a tým súčasne porušil právo obžalovaného\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR.\nOkresný súd postupoval a rozhodoval v rozpore s § 21 ods. 3 Tr. por. a v rozpore\ns ust. § 23 ods. 1 Tr. por. tak, že si prisvojil právomoc a príslušnosť konať a rozhodovať\no návrhu na delegáciu sám Senát 1T Okresného súdu v Trenčíne. Tým Okresný súd\n9\n\nv Trenčíne odňal výkon súdnej právomoci z rúk Najvyššiemu súdu SR aby Najvyšší súd\nkonal a rozhodoval o návrhu na delegáciu. Teda o tom, čo patrí do jeho právomoci a vecnej\npríslušnosti podľa § 23 ods. 1 Tr. por. Trestného poriadku. Okresný súd svojim postupom\ntým, že znemožnil konať a rozhodovať vo veci Najvyššiemu súdu SR, porušil nielen príslušné\nustanovenia Trestného poriadku ale hrubým spôsobom porušil aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“.\nKrajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 sa podľa názoru\nsťažovateľa „... nevysporiadal s argumentmi obhajoby uvedených v sťažnosti a formálne si\nosvojil záver, že sťažnosť nie je dôvodná.Vec sa na krajskom súde dostala do Senátu 23To\nv zložení z predsedu senátu\na\n\na sudcov\nčím došlo k porušeniu základného práva obžalovaného\n\nna zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy.“.\n4.4 V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23Tos/24/2014 zo dňa 05. marca 2014\nboli porušené základné práva sťažovateľa:\nprávo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR\nprávo nebyť trestne stíhaný inak ako spôsobom uvedeným v zákone podľa čl. 17\nods. 2 Ústavy SR\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru.“\nV ďalšom sťažovateľ požadoval zrušenie uznesenia krajského súdu č. k.\n23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 a priznanie náhrady trov konania.\nII.\n5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania obidvoch sťažností požiadal\npredsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie\nk obidvom podaným sťažnostiam.\n10\n\n5.1 Podpredseda krajského súdu poskytol vo veci vedenej ústavným súdom pod\nsp. zn. Rvp 5222/2014 písomné vyjadrenie z 12. júna 2014 a vo veci vedenej ústavným\nsúdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014 písomné vyjadrenie z 13. júna 2014. Vychádzajúc\nz obsahovej\n\nzhody\n\na totožnosti\n\nv použitej\n\nargumentácii\n\npovažoval\n\nústavný\n\nsúd\n\nza dostačujúce odcitovať z vyjadrenia krajského súdu, a to sp. zn. Spr 178/10 z 12. júna\n2014, z ktorého vyplýva:\n«K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\nÚstava)\n\npovažujem\n\nargumentáciu\n\nsťažovateľa\n\nza\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú. Na pridelenie veci nemožno aplikovať výnimku v rozvrhu práce, na ktorú\npoukazoval sťažovateľ v sťažnosti, pretože zrušenie veci samej bolo vykonané v odvolacom\nkonaní, ktoré veci sa zapisujú do registra „To“. Sťažovateľom uvádzaná výnimka v rozvrhu\npráce sa preto musí použiť len pri budúcom pridelení veci (v registri „To“) v prípade\nrozhodovania o odvolaní proti novému rozhodnutiu vo veci samej. Je pritom nepochybné, že\nv prípade sťažovateľom napádaného rozhodnutia išlo o vec rozhodovania o väzbe, ktoré\nveci sa podľa rozvrhu práce zapisujú do registra „Tos“. Išlo teda o inú vec. V tejto\nsúvislosti považujem za potrebné uviesť, že platný právny poriadok Slovenskej republiky\npriamo nedefinuje pojem vec na účely prideľovania vecí. Preto pri posudzovaní uvedeného\npojmu je potrebné vychádzať z ustanovení vykonávacieho predpisu k Občianskemu súdnemu\nporiadku, k zákonu č. 757/2004 Z. z., obsahujúcom rámcovú úpravu spôsobu prideľovania\nvecí v § 50 a nasl. ak Trestnému poriadku. Vykonávacím predpisom je vyhláška č. 543/2005\nZ. z., upravujúca aj zapisovanie vecí do súdnych registrov (§ 151 a prílohy 1, 2 uvedenej\nvyhlášky). Ak teda uvedená vyhláška jasne stanovuje, aká vec sa do ktorého registra\nzapisuje, vymedzuje tak aj kritéria posudzovania pojmu „vec“. Preto zrušenie rozhodnutia\nvo veci zapísanej do registra „To“ nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by bránila\nprideleniu veci zapisovanej do registra „Tos“ prostredníctvom náhodného výberu podľa\n§51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. tak, ako to bolo vykonané v uvedenom prípade.\nK námietke sťažovateľa, že vo veci na súde prvého stupňa ako prísediaci rozhodovala\nosoba, ktorá je policajtom, považujem za potrebné uviesť, že článkom 148 ods. 3 Ústavy je\ndo rozhodovania súdnej moci implantovaný laický prvok, podrobne upravený zákonom\n11\n\nč. 758/2004 Z. z, najmä ustanoveniami § 139 a nasl. Uvedené ustanovenia jednoznačne\na nepochybné nediskvalifikujú občana z možnosti uchádzať sa a vykonávať funkciu\nprísediaceho z dôvodu jeho povolania. Dôvody vylúčenia prísediaceho v trestnom konaní sú\npritom jasne a zrozumiteľne vymedzené v ustanovení § 31 Tr. por., pričom s aplikáciou\ntýchto ustanovení na prejednávaný prípad sa procesné konformným spôsobom riadne\nvyporiadali aj súdy v trestnom stíhaní sťažovateľa. V tejto súvislosti považujem za potrebné\npoukázať na to, že sťažovateľ ani v ústavnej sťažnosti neoznačil konkrétne skutočnosti, ktoré\nby bolo možné podriadiť pod dôvody pre vylúčenie prísediaceho podľa § 31 ods. 1, 2, 3 Tr.\npor. Ďalej považujem za potrebné poukázať na to, že znenie ustanovenia § 31 ods. 2 Tr. por.\nna rozdiel od argumentácie sťažovateľa výslovne pripúšťa možnosť, že funkciu prísediaceho\nv trestnom konaní môže vykonávať tiež policajt. Z uvedených dôvodov, vychádzajúc pritom\naj z právnej fikcie súladu platných zákonov s Ústavou, argumenty sťažovateľa o deľbe moci,\nktorými odôvodňoval ústavný nesúlad výkonu funkcie prísediaceho v predmetnom trestnom\nstíhaní, sa mi javia ako zavádzajúce a nesúladné splatnou právnou úpravou.\nK namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 5 Ústavy a čl. 5 ods.\n1, 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor),\npovažujem za potrebné uviesť, že postup súdov oboch stupňov považujem za súladný\ns platnou právnou úpravou. Z dostupných materiálov vyplýva, že okresný súd pri\nrozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nariadil a vykonal neverejné\nzasadnutie na rozhodnutie o väzbe (§72 ods. 1 písm. b/ Tr. por.) v súlade s ustanovením\n§ 72 ods. 2 a § 301 a nasl. Tr. por. za splnenia procesných podmienok pre jeho vykonanie\nv neprítomnosti obhajcu sťažovateľa v súlade s ustanovením piatej vety § 72 ods. 2 Tr. por.\nUvedený procesný postup okresný súd tiež riadne odôvodnil v závere svojho rozhodnutia.\nS poukazom na uvedené ustanovenia právny názor sťažovateľa o protiprávnom neposkytnutí\nlehoty 5 pracovných dní na prípravu obhajoby (bod III., druhý odsek, str. 4 sťažnosti)\nnepovažujem za súladný s platným právnym poriadkom.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia\ntunajšieho súdu s poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia predsedu senátu a\nvychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5.3.2014,\nsp. zn. 23Tos/26/2014, dovoľujem si vyjadriť názor, že napadnuté rozhodnutie obsahuje\n12\n\npoukaz na konkrétne dôkazy vo vyšetrovacom spise, ktorými senát odôvodnil splnenie\nmateriálnej podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. (dôvodnosť obvinenia). Tieto\nzávery pritom v celom rozsahu korešpondujú aj s doterajšími výsledkami vykonaného\ndokazovania pred súdom, prezentovanými v uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa\n4.9.2013, sp. zn. 3To/75/2013, ktoré v prílohe predkladám. Sťažnosťou sťažovateľa\nnapádané uznesenie tunajšieho súdu obsahuje konkrétne skutočnosti, o ktoré senát oprel\ntrvanie dôvodnej obavy z pokračovania obvineného v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1\npísm. c) Tr. por. (poznatky o predchádzajúcej trestnej minulosti sťažovateľa, trvajúce\ndôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti v skúšobnej dobe\npodmienečného odsúdenia) a obsahuje konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce väzbu podľa\n§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. (doposiaľ zadovážené poznatky o logistickej činnosti zameranej\nna nivelizáciu výsledkov úkonov v trestnom stíhaní po vykonaní predpokladaných\nbezprostredne nasledujúcich zaisťovacích, neodkladných alebo neopakovateľných úkonov,\nznamenajúcich začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por.).»\n5.2 Z písomného vyjadrenia krajského súdu z 13. júna 2014 vo veci vedenej\nústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014 považoval ústavný súd pre komplexnosť veci\nodcitovať toto vyjadrenie krajského súdu:\n„Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že došlo k porušeniu jeho základného práva, že súd\nprvého stupňa postupoval v rozpore s § 21 ods. 3 a v rozpore s ustanovením § 23 ods. 1 Tr.\npor., a nepredložil jeho návrh na delegáciu Najvyššiemu súdu SR, k tomu uvádzame, že\nnávrh na delegáciu bol súdu prvého stupňa doručený dňa 03.02.2014 ako na č.l. 2139,\npričom aj v tento deň bol sťažovateľom zobratý späť.“\n5.3 Predsedníčka okresného súdu poskytla vo veci vedenej ústavným súdom\npod sp. zn. Rvp 5222/2014 písomné vyjadrenie zo 17. júna 2014 a vo veci vedenej\nústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014 písomné vyjadrenie z 12. júna 2014.\nVychádzajúc z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súd\nza dostačujúce odcitovať z vyjadrenia krajského súdu, a to zo 17. júna 2014, z ktorého\nvyplýva:\n13\n\n«Problém pôsobenia prísediaceho\n\nvznikol v súvislosti\n\ns prejednávaním konkrétnej trestnej veci, kedy v nadväznosti na toto konanie vedené pod\nsp. zn. 1T/34/2013 využili obžalovaní, ich príbuzní a advokát množstvo procesných úkonov,\nv ktorých namietali účasť predtým uvedeného prísediaceho v konaní. Z tohto dôvodu\nrozhodoval Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne o námietke zaujatosti smerujúcej\nproti\n\ntak, že bolo rozhodnuté o tom, že tento prísediaci nie je vylúčený\n\nz vykonávania úkonov v prejednávanej veci. Zároveň vo veci rozhodoval aj Najvyšší súd SR\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3Ndt 9/2014, kde obžalovaný žiadal z obdobných dôvodov\no odňatie a prikázanie veci inému súdu. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 28.5.2014\nrozhodol tak, že trestnú vec predtým uvedenú Okresnému súdu Trenčín ani Krajskému súdu\nv Trenčíne neodňal.\nPostavenie prísediacich je v našom právnom poriadku upravené v zákone\nč. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nV ustanovení § 139 ods. 1 citovaného zákona sú určené predpoklady na voľbu\nprísediaceho. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že za prísediaceho môže byť zvolený\nobčan, ktorý:\na) v deň zvolenia dosiahol vek najmenej 30 rokov,\nb) je spôsobilý na právne úkony a zdravotne spôsobilý na výkon funkcie\nprísediaceho,\nc) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu prísediaceho\nbude riadne vykonávať,\nd) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,\ne) súhlasí so svojou voľbou k určitému súdu.\nPrísediaci sú do svojej funkcie volení, pričom ich voľbu upravuje § 140 predtým\ncitovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia prísediacich volia obecné zastupiteľstvá\nv obvode príslušného súdu z kandidátov z radov občanov, ktorí majú trvalý pobyt alebo\npracujú v obvode súdu. Prísediacich navrhujú starostovia obcí a primátori miest.\nKu kandidátom navrhovaným na voľbu si obecné zastupiteľstvo vyžiada vyjadrenie predsedu\npríslušného súdu.\n\n14\n\nRozvrhom práce na rok 2013 boli do oddelenia ­ senátu 1T (v ktorom vykonáva svoju\nsudcovskú činnosť Dr. Straka) začlenení prísediaci zvolení zastupiteľstvami v obvode\nOkresného súdu Trenčín, a to medzi inými i\n\n.\n\nbol zvolený za prísediaceho 25.2.2010 a bol opätovne prevolený\ndo tejto funkcie dňa 28.1.2014. Dňa 20.1.2014 žiadalo Mesto Trenčín o vyjadrenie\npredsedu súdu a v ten istý deň bol primátorovi mesta Trenčín odoslaný súhlas v zmysle §\n139 a 140 zák. č. 385/2000 Z. z. z dôvodu, že išlo o prísediaceho, ktorý sa osvedčil v\npredchádzajúcom volebnom období a spĺňal zákonom predpísané predpoklady pre výkon\ntejto funkcie. Sudcom, ani predsedovi súdu neboli známe žiadne prekážky, pre ktoré by túto\nfunkciu nemohol vykonávať. Okrem toho zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že\nby pracovné zaradenie prísediaceho malo byť dôvodom obmedzenia jeho volenej funkcie. Je\nbežnou praxou, že medzi prísediacimi sú zamestnanci obvodných, okresných, či krajských\núradov, ktoré sú zložkami výkonnej moci.\nZákladné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých\npodmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by\npríslušný orgán verejnej moci (vrátane súdov) osobe, ktorá bola do príslušnej verejnej\nfunkcie zákonom ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto verejnej\nfunkcie (I. ÚS 71/2012, IV. ÚS 46/2011).\nZákladné právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4\nústavy ako predpoklad realizácie základného práva podieľať sa priamo na správe vecí\nverejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy nemôže byť bez osobitne významných dôvodov\nzabezpečujúcich práve nediskriminačný prístup k voleným funkciám odopreté ani osobám,\nktoré v čase uchádzania sa o volenú funkciu vykonávajú pracovnú činnosť v orgánoch\nvýkonnej moci.\nZ ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2\nústavy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon. Tento príkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek\nčinnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným\nprávam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy\nprávneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy). Právo podieľať sa na výkone volenej funkcie\n15\n\nprísediaceho nie je podmienené vymedzením zamestnania, či povolania, a to ani negatívne,\nani pozitívne.\nZmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy odporuje taký výklad podmienky\nnezlučiteľnosti výkonu funkcie prísediaceho so zamestnaním v orgáne výkonnej moci, ktorý\nby fakticky odňal možnosť uchádzať sa o výkon volenej funkcie takýmto zamestnancom.\nAk teda neexistuje právna úprava, ktorou by bolo vylúčené, aby prísediacimi boli\nzamestnanci orgánov výkonnej moci, vrátane policajtov, potom je povinnosťou ústavného\nsúdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, interpretovať príslušné právne\nnormy tak, aby nedošlo k neprípustnému popretiu základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nústavy.\nsplnil teda všetky predpoklady pre výkon funkcie prísediaceho, bol\ndo tejto funkcie riadne zvolený. Toho času neexistujú žiadne zákonné dôvody na jeho\nodvolanie, pretože v zmysle § 143 zák. č. 385/2000 Z. z. možno prísediaceho z funkcie\nodvolať na návrh predsedu príslušného súdu prostredníctvom obecného zastupiteľstva, ktoré\nho zvolilo, ak\na) závažným spôsobom porušil povinnosti prísediaceho,\nb)prestal spĺňať predpoklady ustanovené týmto zákonom na výkon funkcie\nprísediaceho.\nAni jeden z týchto dôvodov naplnený nebol.\nK bodu III. sťažnosti\nK namietanej forme rozhodovania súdu o väzbe možno uviesť, že kľúčovým v tomto\nprípade je zachovanie práva obvineného na obhajobu, t. j. zachovať obhajobe možnosť\nvyjadriť sa ku všetkým podstatným okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na rozhodovanie\nsúdu o tejto otázke, inými slovami ide o vytvorenie možnosti pre obhajobu, aby mohla\nrealizovať svoje práva. Základným predpokladom garancie tohto práva (ako aj možnosti\njeho uplatnenia) je upovedomenie, resp. predvolanie obvineného a jeho obhajcu na úkon,\nna ktorom sa bude rozhodovať o jeho návrhu, napr. na prepustenie z väzby. Pri napĺňaní\ntohto predpokladu súd postupuje pri väzobných veciach podľa § 72 ods. 2 Tr. poriadku,\nktorý nekladie osobitnú požiadavku na formu zabezpečenia účasti dotknutých osôb na\núkone, kde sa bude rozhodovať o väzbe, ktorý má tak vždy charakter neodkladného úkonu,\n16\n\nčo zvyšuje nároky na plynulosť a včasnosť úkonov trestného konania v štádiu po podaní\nobžaloby. Aby skutočne išlo o plné naplnenie práva na obhajobu, je potrebné, aby sa\nobhajoba mohla vyjadriť ku všetkým relevantným okolnostiam, hlavne k tým, ktoré sa jej\nkladú za vinu. K naplneniu tohto cieľa slúži právo obvineného vyjadriť sa k meritu veci,\nktoré je upravené v § 72 ods. 1 Tr. poriadku v podobe práva obvineného byť vypočutý. Pre\nzachovanie uvedeného práva nie je v konečnom dôsledku rozhodujúca forma jeho\nvykonania za podmienky, že obvinenému a jeho obhajcovi sa dá priestor na prezentovanie\nich názorov a obhajoby. Tiež nemožno opomenúť dôležitý fakt, že na napĺňaní účelu\ntrestného konania pred súdom sa podieľajú nielen súd a orgány činné v trestnom konaní\nzastúpené prokurátorom, ale aj ostatné procesné strany, v prvom rade obvinený a jeho\nobhajca. V danom prípade boli zachované všetky uvedené práva sťažovateľa (obžalovaného\nv trestnom konaní), ale i práva obhajcu.\nSprávanie sa obhajcu však v predmetnej veci bolo občas účelové, čomu nasvedčuje\nnapr. skutočnosť, že vo veci bolo na deň 31.1.2014 (piatok) termínované hlavné\npojednávanie, na ktoré boli riadne a včas predvolaní okrem iných všetci traja obžalovaní\na ich obhajcovia, vrátane\n\nDňa 29.1.2014 bola súdu doručená žiadosť obhajcu\n\no odročenie hlavného pojednávania v podstate odôvodnená krátkosťou času\nposkytnutého obhajobe na prípravu. Je potrebné dať do pozornosti, že podľa vyjadrenia\nzákonného sudcu termín hlavného pojednávania bol stanovený po dohode so samotným\nobhajcom\n\na nedostatok času na prípravu nenamietali ani ostatní dvaja\n\nobhajcovia. Vo vzťahu k tejto žiadosti súd nezistil žiadne vážne dôvody na odročenie\nstanoveného termínu pojednávania. Následne dňa 31.1.2014 (teda v deň konania hlavného\npojednávania) bola súdu doručená žiadosť obhajcu\n\no zrušenie termínu hlavného\n\npojednávania spoločne so žiadosťou o delegáciu veci inému okresnému súdu so sídlom\nv obvode Krajského súdu v Trenčíne. Obe na seba nadväzujúce žiadosti boli v podstate\nodôvodnené námietkou voči prítomnosti prísediaceho\n(senát v zložení: predseda\na\n\nv senáte 1T\n, prísediaci\n\n). V podanej námietke obhajoba namietala prísediaceho\ns poukazom na jeho pracovné zaradenie ako policajta. S poukazom na uvedené sa\n\nobhajca\n\nodmietol zúčastniť riadne a včas stanoveného hlavného pojednávania,\n17\n\nktoré svojou neúčasťou obhajca\n\nbezdôvodne zmaril. Preto mu bola uznesením\n\nOkresného súdu Trenčín zo dňa 31.1.2014 uložená poriadková pokuta vo výške 1.000 €,\nktorú Krajský súd v Trenčíne ako súd druhého stupňa potvrdil. Následne po odročení\nhlavného pojednávania súd bezprostredne na to vytýčil neverejné zasadnutie senátu,\nna ktoré bol opakovane, ale neúspešne predvolávaný aj obhajca\nzasadnutí súd rozhodoval o žiadostiach obž.\n\na\n\nNa tomto\no prepustenie\n\nz väzby, ktoré boli zamietnuté. Aj toto rozhodnutie potvrdil súd vyššieho stupňa.\nK spomínanému hlavnému pojednávaniu treba ešte uviesť, že okrem rozhodnutia o uložení\nporiadkovej pokuty obhajcovi\n\nna ňom súd rozhodol o nevylúčení prísediaceho\n\nz rozhodovania v predmetnej trestnej veci, pretože podanie\npodľa obsahu považoval súd aj za námietku zaujatosti prísediaceho. I toto\nrozhodnutie druhostupňový súd potvrdil.\nDňa 3.2.2014 (pondelok) bol súdu doručený návrh obž.\n\na obhajcu\n\nktorí návrh na delegáciu veci zobrali v celom rozsahu späť (č. 1. 2139 spisu).\nPo doručení vyššie spomínaných rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne súd dňa\n24.3.2014 vytýčil termín hlavného pojednávania na deň 28.4.2014. Pred stanoveným dňom\npojednávania, dňa 24.4.2014, bol súdu doručený druhý návrh obhajcu\nna delegáciu prejednávanej veci na iný okresný súd mimo sídla Krajského súdu v Trenčíne,\nodôvodnený v podstate tými istými okolnosťami, ako bol prvý návrh...\nNajvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ndt 9/2014, kde obžalovaný žiadal\nz obdobných dôvodov o odňatie a prikázanie veci inému súdu, rozhodnutím zo dňa\n28.5.2014 rozhodol tak, že trestnú vec predtým uvedenú Okresnému súdu Trenčín ani\nKrajskému súdu v Trenčíne neodňal.»\n6. Ústavný súd zaslal už citované vyjadrenia jednotlivých súdov na vedomie\nprávnemu zástupcovi sťažovateľa vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 5222/2014 listom z 28. júla 2014 (doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa\n1. augusta 2014, pozn.) a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014 listom z 28. júla 2014\n(doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 1. augusta 2014, pozn.).\n\n18\n\nIII.\nK spoločnému prerokovaniu vecí\n7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme\nhospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali\na skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde\nnemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona\no ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné\nspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.\n8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 5222/2014 a sp. zn. Rvp 5752/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú\ntotožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa, ako aj\ntotožnosť v orgáne súdnej moci, ktorým je krajský súd, proti ktorému obe sťažnosti smerujú,\na v neposlednom rade aj s prihliadnutím na totožnú argumentáciu týkajúcu sa porušenia\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľom predostretej v sťažnosti\nvedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014, ktorá je len jej opakovaním oproti sťažnosti vedenej\npod sp. zn. Rvp 5222/2014, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako\nto je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.\nIV.\n\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\n19\n\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia\nI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\nV.\n\n20\n\n12. Krajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 v podstatnom\nuviedol:\n„Doposiaľ zadovážené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavnom\npojednávaní pred okresným súdom ­ napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu\nTrenčín ­ uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/75/2013 zo dňa 04.09.2013\nv súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu Trenčín, v rovine\nzávažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky,\npre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky\nstíhaných trestných činov ­ obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2\npísm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu\npodľa § 14 ods. 1 Tr. zák.; pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák.; pokračovacieho\nzločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4\npísm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania\nso zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné\npodozrenie, že ich spáchali obžalovaní\n\n,\n\na\n\n.\n\nDôvodnosť podozrenia sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná.\nPreto záver okresného súdu uvedený vo vzťahu k týmto skutočnostiam v napadnutom\nuznesení je správny.\nKonkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú u obžalovaných\na\nTr. por. a u obžalovaného\n\nobavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a)\naj obavu z následkov uvedených v ustanovení\n\n§ 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktoré boli dôvodom pre vzatie obžalovaných\na\n\ndo útekovej a u obžalovaného\n\naj do\n\npreventívnej väzby, ktoré boli ustálené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že\nobžalovaní spáchali skutky právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa\n§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4, písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr.\nzák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného\nozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. ako\npokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294\n21\n\nods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák., pre ktoré\nim bolo vznesené obvinenie a bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy a spôsobu, akým\nmali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne charakterizujúcich obžalovaných a ich\nsprávanie, ktoré svedčilo o ich snahe útekom sa vyhýbať trestnému stíhaniu\na u obžalovaného\n\naj o dôvodnej obave, že by pokračoval v trestnej\n\nčinnosti, sa nezmenili ani v tomto štádiu trestného konania po zrušení rozsudku súdu prvého\nstupňa. Ani za súčasného stavu vykonávania dôkazov súd druhého stupňa nezistil žiadne\nnové skutočnosti, ktoré by u obžalovaných\n\na\n\nodôvodňovali zánik útekovej väzby a u obžalovaného\n\naj preventívnej\n\nväzby, tak ako na to dôvodne poukázal okresný súd v napadnutom uznesení. Aj podľa\nnázoru krajského súdu, spôsob akým mali byť tieto závažné skutky spáchané, násilnou\nformou s použitím zbraní, plánovali útekovú trasu z miesta činu, pričom mali vyhliadnutý\nrodinný dom, v ktorom sa mali zdržiavať do ukončenia bezpečnostných opatrení,\npreverovali všetky možnosti vykonania činu, zabezpečili si únikové cesty, teda uskutočňovali\nkonkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu a tiež aj vysokému trestu v prípade\nuznania viny. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obžalovaných\na\n\nnaďalej daný dôvod útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a)\n\nTr. zák. Z hľadiska dôvodnosti väzby u obžalovaného\n\nnie je možné\n\npominúť okolnosť, že bol v minulosti súdne trestaný, pričom skutku sa mal dopustiť\nv skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Preto je u neho daný dôvod väzby aj v zmysle\n§ 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Väzba u obžalovaných v tomto štádiu trestného stíhania (pred\nvykonaním hlavného pojednávania) je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím\nopatrením. Okresný súd postupoval vecne správne, keď predložené návrhy na nahradenie\nväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka ako aj písomnými sľubmi\na u obžalovaného\n\naj peňažnou zárukou, vzhľadom na charakter\n\nspáchanej trestnej činnosti i osoby obžalovaných, nepovažoval za dostatočné, tieto neprijal.\nKrajský súd nezistil žiadne porušenie čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ani čl. 5\nods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv. K námietke obhajcu obžalovaného\nsúd uvádza, že aj pri neverejnom zasadnutí platí, že predseda senátu postupuje pri\n22\n\nupovedomení o termíne neverejného zasadnutia podľa § 72 ods. 2 Tr. por. a nie je viazaný\nlehotou 5 pracovných dní ako pri verejnom zasadnutí, že vhodným spôsobom strany\nupovedomí o termíne, pričom v danom prípade súd konal o žiadostiach o prepustenie\nz väzby obžalovaných ako o neodkladných úkonoch bez účasti obhajcu obžalovaného\nza splnenia zákonných podmienok. Pokiaľ obžalovaný\nžiadal, že chce byť prítomný na neverejnom zasadnutí, predseda senátu nepovažoval jeho\núčasť za potrebnú, keďže nezistil dôvody na možný postup v zmysle § 302 ods. 2 Tr. por.,\nvyhradený do výlučnej kompetencie predsedu senátu.\nNapadnuté uznesenie je vecne správne, preto krajský súd, keďže sa stotožnil\nso závermi okresného súdu, nepovažoval sťažnostné námietky obžalovaných\na\n\nza opodstatnené, a preto sťažnosti obžalovaných podľa\n\n§ 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodné zamietol.“\n13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­\n2596 z 5. marca 2014 s uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31. januára\n2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia\nokresného súdu:\n«Doteraz zabezpečené a vykonané dôkazy v prípravnom konaní i na hlavných\npojednávaniach pred okresným súdom (napriek zrušujúcemu rozhodnutiu krajského súdu)\nv súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení súdu druhého stupňa v rovine\nzávažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky,\npre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú\nzákonné znaky stíhaných trestných činov ­ obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188\nods. 1, ods. 2 písm. c) ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák.,\nv štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., pokračovacieho zločinu nedovoleného\nozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák.,\npokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa\n§ 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako\naj dôvodné podozrenie, že ich spáchali obžalovaní\n23\n\n,\n\na\n\n. Dôvodnosť podozrenia v uvedenom smere sa doteraz vo veci\n\nvykonanými dôkazmi nevylúčila a je naďalej daná.\nJednou zo základných podmienok zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby je\nexistencia niektorého z dôvodov väzby uvedeného v § 71 Tr. por., ak z konania\nobžalovaného, alebo z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že\nobžalovaný sa bude správať spôsobom predpokladaným, v danom prípade, v ustanovení\n§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného 1/ aj v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr.\nporiadku. Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových\nokolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či ponechanie vo väzbe je aj\nnaďalej opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel\nnemožno dosiahnuť inak.\nKonkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali u obžalovaných ich vzatie do väzby, ktoré\nboli vyvodené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že obžalovaní spáchali skutky,\npre ktoré im aj bolo vznesené obvinenie a následne bola na nich podaná obžaloba, z ich\npovahy, zo spôsobu, akým mali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne\ncharakterizujúcich obžalovaných a ich správanie svedčiace o snahe útekom sa vyhýbať\ntrestnému stíhaniu a u obžalovaného\n\naj o odôvodnenej obave\n\nz pokračovania v trestnej činnosti, sa nezmenili ani po vydaní zrušujúceho rozhodnutia\nkrajského súdu. Za súčasného stavu okresný súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by\nu obžalovaných\n\n,\n\na\n\nodôvodňovali\n\nzánik dôvodov tzv. útekovej väzby a u obžalovaného\n\naj tzv. preventívnej\n\nväzby.\nV zmysle uvedeného dospel senát opäť k nezmenenému záveru, že za súčasného stavu\nsa dôvody väzby nezmenili a naďalej trvajú. Tak ako bolo niekoľkokrát už uvádzané\nv rozhodnutiach tak okresného súdu ako aj krajského súdu jedná sa o konkrétne\nskutočnosti, ktoré u 1/\n\na 3/\n\npreukazujú naďalej\n\ndôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda že je u nich dôvodná\nobava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu,\nnajmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť, ak nemajú stále bydlisko alebo ak im hrozí\nvysoký trest. Uvedený dôvod je daný tým, že si plánovali útekovú trasu z miesta činu,\n24\n\npričom mali vyhliadnutý rodinný dom, v ktorom sa mali zdržiavať až do ukončenia\nbezpečnostných opatrení. Ako sa uvádza aj v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v\nTrenčíne ­ doteraz vykonané dôkazy svedčia pre záver, že obžalovaní 1/, 2/ a 3/ preverovali\nvšetky možnosti vykonania činu, obhliadli miesto, kde malo dôjsť k vykonaniu, určili, resp.\nmenili a upresňovali ho, zabezpečili si únikové cesty i spôsob zahladzovania stôp. Podnikali\nteda kroky k úteku a vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu. Tieto skutočnosti v spojení s dĺžkou\nmožných uložených trestov vo svojom súhrne zakladajú dôvodné obavy, že v prípade\nprepustenia by sa vyhýbali prebiehajúcemu trestnému konaniu a prípadnému uloženiu\ntrestu za stíhané skutky. U obžalovaného 1/\n\nje taktiež naďalej daný aj\n\ndôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda je u neho dôvodná obava,\nže bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná\ntrestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Tento vyplýva predovšetkým zo\nskutočností, že už bol v minulosti súdne trestaný, a to naposledy rozsudkom Okresného súdu\nTrenčín zo dňa 15.07.2011, č. k. 3T/85/2011 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156\nods. 1 Tr. zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona za čo mu bol\nuložený úhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so skúšobnou\ndobou na 24 mesiacov, pričom stíhaný skutok mal spáchať práve v tejto skúšobnej dobe.\nUvedené skutočnosti v spojení s jeho finančnou situáciou, (obžalovaný je bez riadneho\npracovného pomeru), nedávajú dostatočnú záruku, že by sa v prípade prepustenia na\nslobodu zdržal akejkoľvek ďalšej protispoločenskej činnosti a nepokračoval by v páchaní\ntakej trestnej činnosti, ktorou by si mohol zadovažovať finančné prostriedky k svojmu\nživobytiu.\nVšetky opätovne podrobne uvedené konkrétne skutočnosti charakterizujúce povahu\nskutkov, pre ktoré sú všetci traja obžalovaní trestne stíhaní, spôsob, akým mali byť\nspáchané a predovšetkým už spomenuté skutočnosti negatívne charakterizujúce\nobžalovaných a ich správanie ­ obžalovaní\n\n,\n\na\n\nmali sofistikovaným spôsobom spáchať skutok majetkovej povahy závažnou\nnásilnou formou aj s použitím zbraní, pričom po predpokladanom úspešnom vykonaní\nlúpežného prepadnutia pancierového motorového vozidla prevážajúceho vysokú finančnú\nhotovosť sa zároveň v období pred svojim zadržaním pripravovali na vyhýbanie sa\n25\n\nnáslednému trestnému stíhaniu a tiež aj hroziacemu vysokému trestu v prípade uznania ich\nviny ­ trvajú v nezmenenom rozsahu a odôvodňujú naďalej obavu zo správania sa spôsobom\npredpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného\naj v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.\nVäzba je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením a s ohľadom\nna osoby obžalovaného 1/ a obžalovaného 3/ a povahu prejedávaného prípadu nemožno\núčel väzby dosiahnuť len prijatím ich písomných sľubov, že povedú riadny spôsob života,\nani ich návrhmi na nariadenie dohľadu probačného a mediačného úradníka nad ich\nsprávaním a u obžalovaného 3/ ani navrhovanou peňažnou zárukou.\nKeďže väzba bola preto v prípade obžalovaných 1/ a 3/ naďalej potrebná, pretože pri\naplikácii zásady primeranosti jej účel nebolo možné dosiahnuť iným procesným inštitútom,\nrozhodol senát Okresného súdu Trenčín rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\ntohto uznesenia.\nNa okraj veci súd poznamenáva, že o žiadostiach obžalovaných sa malo pôvodne\nrozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 31.1.2014, ktoré však svojou neospravedlnenou\na nedôvodnou neúčasťou zmaril obhajca\n\nTen bol následne za svoje konanie\n\npostihnutý uložením poriadkovej pokuty. Preto súd o žiadostiach rozhodoval na neverejnom\nzasadnutí ( vo veci koná senát). Pred otvorením neverejného zasadnutia súd vykonal\nviaceré pokusy o upovedomenie obhajcu\n\nktorému bol riadne a včas pred\n\nrozhodovaním o väzbách doručený návrh obžalovaného\nVzhľadom na nedosiahnuteľnosť obhajcu\n\no prepustenie z väzby.\n\na za splnenia ostatných podmienok\n\nvyžadovaných ustanovením § 72 ods. 2 Tr. poriadku súd o návrhoch obžalovaných na\nprepustenie z väzby ako o neodkladných úkonoch konal bez účasti obhajcu\n\n.»\n\n14. Krajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 v podstatnom\nuviedol:\n«Okresný súd v Trenčíne uznesením zo dňa 31.01.2014 sp. zn. 1T/34/2013­1718\nna podklade námietky zaujatosti vznesenej obžalovaným vyslovil podľa § 32 ods. 3 Tr. por.,\nže prísediaci\n\nnie je vylúčený z úkonov trestného konania vedeného\n\nna Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1T/34/2013.\n26\n\nProti tomuto uzneseniu podali ihneď po jeho vyhlásení sťažnosti obžalovaný\n,\n\na\n\n. Prostredníctvom obhajcov namietali\n\nnestrannosť prísediaceho\n\ns poukazom na to, že je zamestnancom\n\nMinisterstva vnútra SR a príslušník polície s predpokladaným pomerom k veci.\nSenát krajského súdu preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por.\nsprávnosť napadnutého uznesenia i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosti\nobžalovaných nie sú dôvodné.\nPodľa § 31 ods. 1 Tr. por., z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený\nsudca, alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný\na mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora\na zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\nMusí ísť pritom o konkrétne skutočnosti, z ktorých by sa dala vyvodiť pochybnosť\no nezaujatosti sudcu, „prísediaceho“, ktorého nestrannosť je namietaná.\nZ dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre\nktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho ­ ktorého orgánu činného v trestnom\nkonaní a v dôsledku ktorých je tento vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.\nUplatnenie tohto inštitútu pritom prichádza do úvahy vtedy, ak je daná, resp.\npreukázaná existencia niektorého z taxatívne uvedených dôvodov § 31 ods. 1 Tr. por.\nV posudzovanej veci nejestvuje vzťah prísediaceho k prejednávanému prípadu a nie je\npreukázaná ani existencia žiadneho jeho pomeru, (či už vkladnom, alebo zápornom zmysle),\nk osobám, ktorých sa konanie priamo dotýka, t.j. obžalovaným. Z vyjadrenia prísediaceho\nvyplýva, že ako príslušník policajného zboru nevykonal vo veci\nžiadne procesné úkony a k procesným stranám nemá žiadny vzťah. Ani výkon jeho\npovolania príslušníka polície nemôže sám osebe zakladať dôvodné obavy z jeho zaujatosti.\nNapokon krajský súd konštatoval, že o námietke zaujatosti okresný súd správne\nrozhodoval v senáte v zmysle § 32 ods. 3 Tr. por.\n\n27\n\nKrajský súd vzhľadom na uvedené dôvody nepovažoval sťažnosti obžalovaných\n,\n\na\n\nza dôvodné, a preto ich podľa\n\n§ 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.»\n15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­\n2594 z 5. marca 2014 s uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára\n2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto rozhodnutia\nokresného súdu:\n„Obžalovaný\n\nprostredníctvom obhajcu\n\nnámietku zaujatosti voči členovi senátu, prísediacemu\n\npodal\n, ktorú\n\nodôvodnil s poukazom na fakt, že dotknutý prísediaci je zamestnanec Ministerstva vnútra\na príslušníkom Policajného zboru, čo vyvoláva pochybnosti o jeho nestrannosti. Písomná\nnámietka bola doručená súdu dňa 31.01.2014.\nNamietaný člen senátu na hlavnom pojednávaní počas tajnej porady senátu uviedol,\nže vo veci sa necíti byť zaujatý. K veci a procesným stranám nemá žiaden vzťah a ako\npríslušník polície v prejedávanej veci nebol vôbec činný. Naďalej spĺňa predpoklady\nna výkon funkcie prísediaceho.\nPo porade senátu tento dospel k záveru, že vznesená námietka zaujatosti je\nneopodstatnená a účelová. Prísediaci\n\nnepozná a nemá žiaden vzťah\n\nk odsúdeným, resp. k ich obhajcom a rovnako ani k prejednávanej veci, pri ktorej\nobjasňovaní v prípravnom konaní nebol žiadnym spôsobom činný. Preto ani výkon jeho\npovolania príslušníka polície nemôže samo o sebe zakladať dôvodné obavy z jeho\nzaujatosti. Podľa súdu len samotný fakt, že je niekto príslušník polície, bez preukázania\nbližšieho pomeru k orgánom činným v prejednávanej veci alebo naplnenia ostatných\ndôvodov v zmysle § 31 Tr. poriadku (tak ako v danom prípade, keď obhajca len všeobecne\npoukázal na výkon povolania policajta prísediacim bez preukázania ďalších iných\nkonkrétnych relevantných skutočností), nemôže byť dôvodom na vylúčenie člena senátu z\nkonania.“\n\n28\n\nVI.\nK uzneseniu krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n17. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných\nsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami\no občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.\nVäzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv\nzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo\nsvojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú\nrozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej\nosobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna\n1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo\nna spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí\nšpeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,\nv zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo\nna slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).\n18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Právo na nestranný súd (ktorého súčasťou je aj právo\nna zákonného sudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4\n\n29\n\ndohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZ tých istých dôvodov treba právo na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať aj\nza súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo\nna zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo\nveci samej. Inými slovami, čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáha\nvo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí, pretože sa tento článok vzťahuje na konanie\nvo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo. Krajský súd vo svojom uznesení č. k.\n23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 nerozhodoval v merite sťažovateľovej trestnej veci,\nteda o jeho vine/nevine, ale len o podmienkach jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe\nekvivalentne k skutkovým okolnostiam podporujúcim záver o dôvodnosti jej ďalšieho\ntrvania. Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4\ndohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.\n19. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom..., zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie\nslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie\nzo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné\nzabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5\nods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade\ns ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu\nalebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť\nsúdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť\nzárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\n20. Ústavný súd sa nemohol zaoberať porušením sťažovateľom označeného čl. 5\nods. 1 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou, nepreskúmateľnosťou\na nedostatkom dôvodov (bližšie pozri bod 3) uznesenia krajského súdu č. k.\n23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014, pretože týmto rozhodnutím v sťažnostnom konaní\nrozhodol krajský súd o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a teda\n30\n\npreskúmaval podmienky ďalšieho trvania väzby v čase, keď sa sťažovateľ už vo väzbe\nnachádzal. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanie\no vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho\ntrvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, keďže\nv danom prípade ústavný súd neskúmal rozhodnutie/uznesenie krajského súdu o vzatí\ndo väzby, ale rozhodnutie/uznesenie krajského súdu týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho\ntrvania, nebolo možné pristúpiť k skúmaniu porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1\npísm. c) a 3 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa rozhoduje\no dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, nevzťahujú.\n21. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014 pre\nnamietané porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1\ndohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné\nuplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom\nrozhodovania krajského súdu v jeho uznesení č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014.\n22. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,\nII. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné\na tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu\nochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa\nzákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu\na účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné\nšpeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru. V dôsledku\nuvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie\nkrajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 len vo vzťahu k sťažovateľom\nnamietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n\n31\n\n23. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný\nzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto\nbol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,\nv ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil\nprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n24. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom\nby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak\nje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú\ndobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené\nzárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná\nsúvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a\nto nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými\nslovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno\npovažovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveň\ndeterminovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio\ndecidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí\naj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie\nkonkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj\npovinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej\núvahy (obdobne III. ÚS 271/07).\n25. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\n32\n\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\ndo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného\na prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho\nprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).\n26. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n27. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť\n„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem\ntoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné\ns účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,\nII. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa\nčl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky\njeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej\naplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti\nide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že\ndo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná\núprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou\nústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru\nvyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)\n33\n\naž f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto\nrešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov\nv. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť\nv súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou\n(Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. septembra 1992, Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).\n\n28. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len\nvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že\na) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,\nnajmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo\nak mu hrozí vysoký trest,\nb) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť\nobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo\nc)\n\nbude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\n\n29. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe\nosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj\nuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná\na rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,\nktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti\nrozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený\nsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa\nvhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.\nPredseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní\nprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce\n34\n\nsa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak\nobvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav\nobvineného neumožňuje jeho výsluch...\n30. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma\nnadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal\nsťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...\n31. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,\nako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,\nresp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.\nJedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17\nods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím\ndo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17\nods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba\nvo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú\nurčujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok\n(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti\nväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,\nako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci\nSchiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným\nprávom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť\nalebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na\nprezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich\nv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4\ndohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,\nktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo\nveci Brogan and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, séria A, č. 154 ­ B, § 65,\nrozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).\n35\n\n32. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť\nzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,\nale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením\nzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho\no zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen\ns poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,\nIII. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade vrátane všeobecných princípov obsiahnutých\nv ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach\nWinterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski\nv. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov\nvyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade\ntrestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom,\nktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval\nnielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona\n(v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných\nmedzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky\na v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú\nväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.\n33. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej\nv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:\n­ účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci\nGrauzinis v. Litva, č. 37975/97),\n­ podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial\nmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al­Nashif and\nothers v. Bulharsko, č. 50963/99),\n­ vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca\nkonanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky\n36\n\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001\nvo veci Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)\nv zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli\ndostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci\nBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),\n­ primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP\nz 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).\n\n34. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba\nchápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania\nv prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho\npoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu\nich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,\naby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.\nSúčasťou uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného\niniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti\nväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudok\nESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, § 33 – § 36).\n35. K námietke sťažovateľa spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení jeho ďalšieho\nzotrvania vo väzbe a opakovaním tých istých dôvodov väzby (pozri bod 3.1) ústavný súd\nvychádzal z dohovoru v jeho komentovanom znení „Opakované používaní stereotypních\nformulací v rozhodnutích vnitrostátních orgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření,\nže se tyto orgány dostatečně nezabývaly konkrétními okolnostmi a nereagovaly na\nargumenty obviněného (viz Kondratyev proti Rusku, rozsudek, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55,\nLind proti Rusku, rozsudek, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokud však stejné důvody pro\nponechání obviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly\npo celou dobu jejího trvání a jestliže zákonnost vazby byla předmětem několikerého\npřezkoumání, nelze vnitrostátním soudům vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí\n37\n\nopakovaly (viz Knebl proti České republice, rozsudek, 28. 10. 2010, č. 20157/05, § 68).\nPríslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny se ve svých rozhodnutích\nvypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným obviněným nebo jeho obhájcem,\nměly by však reagovat adekvátním způsobem na všechny, které jsou způsobilé zpochybnit\noprávněnost dalšího trvání vazby (viz např. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8. 2.\n2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku. Rozsudek, 21. 12. 2010, č. 35377/05,\n§ 153); (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských\nprávech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012.)“.\n36. Po ústavnom prieskume uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596\nz 5. marca 2014 (a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k.\n1 T 34/2013­1721 z 31. januára 2014, pozn.) a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP\nústavný súd konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému\nďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo\narbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci\nkonajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa\ndohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným\nzotrvaním vo výkone útekovej a preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že\nkrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného\nporiadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú\nz konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú\nadresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma\nako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo\nzáverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania\nsťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká\naplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty\na zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časť odôvodnenia uznesenia okresného\nsúdu č. k. 1 T 34/2013­1721 z 31. januára 2014, pozn.) dostatočne podrobne sa vysporiadal\nso sťažovateľom predostretými podstatnými námietkami a pretrvávajúcimi okolnosťami\npozbavenia jeho osobnej slobody, pričom neopomenul zdôvodniť potrebu ponechania\n38\n\nsťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska\nmateriálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vo\nsvojom rozhodnutí vysvetlil. Opakovanie týchto dôvodov počas trvania väzby za\npredpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená niekoľkonásobnému/pravidelnému\npreskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabenia a predpokladom vyslovenia\nporušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. V naznačených súvislostiach\nústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými základnými právami\na ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho považuje ním prednesenú\nargumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 5222/2014\nv tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n37. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa spôsobu rozhodovania okresného súdu\no ďalšom zotrvaní sťažovateľa vo väzbe na hlavnom pojednávaní a následne na neverejnom\nzasadnutí (pozri bod 3.2) podporenej krajským súdom v sťažnostnom konaní ústavný súd\nvychádzajúc zo svojich zistení, a v širších súvislostiach poukazuje na to, že v prvom rade je\nvšeobecný súd povinný poskytnúť ochranu základným práva a slobodám sťažovateľa, ale na\ndruhej strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa\nobvinený obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má\nalebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším\nspôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní\njeho záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas\nobjasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1\nTrestného poriadku (IV. ÚS 482/2011)]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby\nnemôže byť v prípade jej neúspechu alebo v prípade účelového postupu sťažovateľa alebo\njeho obhajcu pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom (IV. ÚS 217/2013).\n38. Vzhľadom na spomenuté úvahy ústavný súd pripomína § 18 ods. 2 zákona\nč. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.\no živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n39\n\n„zákon o advokácii“), podľa ktorého advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne\nprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. ... Z tejto citovanej\npovinnosti advokáta vyplýva, že nesie zodpovednosť za spôsob výkonu obhajoby svojho\nmandanta v konaní pred súdom, a to nielen v rovine zvolenej „taktiky“ obhajoby, ale aj jej\nsamotného výkonu, resp. nesie zodpovednosť aj v podobe opomenutia konkrétnych úkonov\nprávnej pomoci, ku ktorým je zmocnený zákonom alebo poverený mandantom. V opačnom\nprípade nesie zodpovednosť za nesplnenie si svojich povinností podľa § 18 ods. 2 zákona\no advokácii a nesie zodpovednosť predovšetkým za subjektívne prekážky brániace\nnaplneniu jeho práv garantovaných zákonom..., tak ako k tomu pojednáva aj dohovor v jeho\nkomentovanom znení: „Z nezávislosti advokacie na státu vyplýva, že vedení obhajoby je ve\nsvé podstatě záležitostí medzi obviněným a jeho klientem, ať už mu byl obhájce přidělen\nv rámci právní pomoci nebo si jej platí klient sám. Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní\norgány zasáhnout pouze tehdy, jestliže nedostatky na straně ustanoveného obhájce vyjdou\nnajevo anebo jestliže jsou o nich jakýmkoli jiným způsobem informovány [Kamasinski\nproti Rakousku, rozsudek 19. december 1989, č. 9783/82, § 65]. Totéž platí i pro obhájce\nzvoleného obviněným [Imbrioscia, § 41]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012.)“.\n39. Vychádzajúc z predostretých úvah (bod 37 a 38) upriamuje ústavný súd\npozornosť sťažovateľa na uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 34/2013 z 31. januára 2014\nv spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 25/2014 z 5. marca 2014, ktorým mu\nbola za jeho „postup/zvolenú taktiku obhajoby“ uložená poriadková pokuta 1 000 €\nz dôvodu, že „... obhajca\n\nsvojou neospravedlnenou účasťou zmaril vykonanie\n\nriadne a včas nariadeného hlavného pojednávania“. Taktiež nemožno opomenúť aj vzatie\npodaného návrhu na delegáciu veci 3. februára 2014 niekoľko dní po podaní takéhoto\nnávrhu 31. januára 2014 a vedomú neúčasť obhajcu sťažovateľa na neverejnom zasadnutí\nokresného súdu konanom 31. januára 2014, tak ako to poznamenal okresný súd: „Na okraj\nveci súd poznamenáva, že o žiadostiach obžalovaných sa malo pôvodne rozhodovať na\nhlavnom pojednávaní dňa 31.1.2014, ktoré však svojou neospravedlnenou a nedôvodnou\nneúčasťou zmaril obhajca\n\nTen bol následne za svoje konanie postihnutý uložením\n40\n\nporiadkovej pokuty. Preto súd o žiadostiach rozhodoval na neverejnom zasadnutí ( vo veci\nkoná senát). Pred otvorením neverejného zasadnutia súd vykonal viaceré pokusy o\nupovedomenie obhajcu\n\n, ktorému bol riadne a včas pred rozhodovaním o\n\nväzbách doručený návrh obžalovaného\nna nedosiahnuteľnosť obhajcu\n\no prepustenie z väzby. Vzhľadom\n\na za splnenie ostatných podmienok vyžadovaných\n\nustanovením § 72 ods. 2 Tr. poriadku súd o návrhoch obžalovaných na prepustenie z väzby\nako o neodkladných úkonoch konal bez účasti obhajcu\n\nV uvedených\n\nsúvislostiach pripadá ústavnému súdu neprimerané, aby sa sťažovateľ v konaní pred\nústavným súdom domáhal preskúmania postupu okresného súdu podporeného krajským\nsúdom v sťažnostnom konaní, keď tento postup bol vyvolaný postupom obhajcu v rámci ním\nzvolenej taktiky obhajoby. Ústavný súd sa totižto vyslovil, že právo na osobnú slobodu\nzaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné\nv trestnom konaní (obdobne platí aj pre postup súdu, pozn.) nepostupujú v trestnom konaní\nv čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98).\nNavyše, sťažovateľom namietaný postup rozhodovania o väzbe na hlavnom pojednávaní nie\nje Trestným poriadkom vylúčený.\n40. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočívajúceho v rozhodovaní krajského súdu v zložení senátu,\nktorého členom bol príslušník Policajného zboru (pozri bod 3.3.1), ako aj v nesprávnom\npridelení veci inému sťažnostnému senátu (pozri bod 3.3.2) ústavný súd v prvom rade\npoukazuje na to, že zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu\nzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada\nje ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd\na sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom\nrozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby\nbola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne\ndôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04,\nIV. ÚS 257/07).\n\n41\n\n41. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa\nzákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba\npokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu;\nak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce\nna konanie a rozhodovanie v senáte (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01,\nI. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené\nz dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku\nalebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).\n\n42. Z uvedeného vyplýva, že ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať\nza celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára\na upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania\nzáruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených\nzásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy\na aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.\n43. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,\nktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom\na s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje\nv senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie\na rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd\nv senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca\nurčený podľa odseku 4. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu\nmožno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\n44. Povinnosť zabezpečiť nezávislý a nestranný výkon súdnictva patrí aj\nk medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky, ktorá je zmluvnou stranou viacerých\nmedzinárodných zmlúv vrátane dohovoru, z ktorého komentovaného znenia vyplýva, že\n42\n\n„Soudce nebo jiná úřední osoba... musí skýtat záruky nezávislosti na výkonné moci a na\nstranách (Medvedyev a další proti Francii, rozsudek velkého senátu, 29. 3. 2010, č. 3394/03,\n§ 124). ESLP původně připustil, že jinou úřední osobou zmocněnou zákonem k výkonu\nsoudní pravomoci může být i státní zástupce (Schiesser proti Švýcarsku, rozsudek, 4. 12.\n1979, č. 7710/76, § 38), později ale svůj názor v této věci změnil (Huber proti Švýcarsku,\nrozsudek, 23.10.1990, č. 12794/87, § 42­43)... Dostatečně nezávislý nebyl v konkrétním\npřípadě ani vyšetřující soudce, který v řízení před soudem později zastupoval obžalobu\n(H.B. proti Švýcarsku, rozsudek, 5. 4. 2001, č. 26899/95, § 56 – 64], vyšetřovatel (Nikolova\nproti Bulharsku, rozsudek velkého senátu, 25. 3. 1999, č. 31195/96, § 51) nebo přísedíci\nsoudu (Miroslaw Garlicki proti Polsku, rozsudek, 14. 6. 2011, č. 36921/07, § 106­116).\nNedostatek nezávislosti přitom nelze napravit tím, že o sťížnosti proti rozhodnutí soudce\nnebo jiné úřední osoby tuto vlastnost postrádajíci rozhodoval nezávislý orgán (viz Stoklasa\nproti Polsku, rozsudek 3.11.2011, č. 32602/08, § 33)... (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,\nBobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck\n2012).“.\n45. Z obsahu na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí krajského súdu vyplýva, že prísediaci\nnebol v akomkoľvek procesnom štádiu činný v prejednávanej trestnej\nveci pred tým, ako táto vec napadla do senátu krajského súdu 1 T. Poukazom aj na citovanú\njudikatúru ESĽP (bod 44) je možné vysloviť názor, že samotná skutočnosť, že prísediaci\nsenátu súdu, ktorý vo veci koná a rozhoduje, nemôže byť porušením základného práva na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj nie je možné ju vnímať ako zákonnú\nprekážku, ktorá by diskvalifikovala tohto prísediaceho z výkonu súdnej moci, a to aj\ns poukazom na čl. 30 ods. 4 ústavy. Prekážkou by takáto situácia bola vtedy, ak by\nv okolnostiach veci samotný prísediaci\n\nbol v akomkoľvek procesnom\n\nštádiu pred tým, ako vec napadla na súd, alebo aj počas konania pred súdom činný, v tejto\nveci v inom postavení, než ako len prísediaci senátu, alebo vtedy, keď by na jeho pôsobenie\nako prísediaceho senátu mohla mať vplyv tá skutočnosť, že je príslušníkom Policajného\nzboru, v tej podobe, že by na jeho rozhodnutie mohol mať dosah buď jeho bezprostredne\nalebo vyššie nadriadený alebo iný orgán verejnej moci z dôvodu, že by mu podliehal\n43\n\npracovnoprávne, alebo z dôvodu jeho služobného pomeru (rozumej napr. minister vnútra\nSlovenskej republiky, pozn.), tak ako boli podobné situácie vyplývajúce z právnych\nporiadkov iných štátov rozoberané v už citovaných rozhodnutiach ESĽP. Žiadnu\nz uvedených situácii ústavný súd nezistil a s poukazom na vyjadrenie okresného súdu\nz 12. júna 2014 vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014 a zo 17. júna 2014 vo veci\nvedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014 konštatuje, že prísediaci\n\nbol\n\nriadne zvolený postupom predpokladaným zákonom a zaradený k výkonu súdnej moci\nrozvrhom práce okresného súdu na rok 2013.\n46. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa pridelenia veci do senátu 23 Tos\nkrajský súd vo svojom vyjadrení z 12. júna 2014 (vo veci vedenej pod sp. zn.\nRvp 5222/2014) a vo svojom vyjadrení z 13. júna 2014 (vo veci vedenej pod sp. zn.\nRvp 5752/2014, pozn.) konštatoval, že «Na pridelenie veci nemožno aplikovať výnimku\nv rozvrhu práce, na ktorú poukazoval sťažovateľ v sťažnosti, pretože zrušenie veci samej\nbolo vykonané v odvolacom konaní, ktoré veci sa zapisujú do registra „To“. Sťažovateľom\nuvádzaná výnimka v rozvrhu práce sa preto musí použiť len pri budúcom pridelení veci\n(v registri „To“) v prípade rozhodovania o odvolaní proti novému rozhodnutiu vo veci\nsamej. Je pritom nepochybné, že v prípade sťažovateľom napádaného rozhodnutia išlo o vec\nrozhodovania o väzbe, ktoré veci sa podľa rozvrhu práce zapisujú do registra „Tos“. Išlo\nteda o inú vec. V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť, že platný právny poriadok\nSlovenskej republiky priamo nedefinuje pojem vec na účely prideľovania vecí. Preto pri\nposudzovaní uvedeného pojmu je potrebné vychádzať z ustanovení vykonávacieho predpisu\nk Občianskemu súdnemu poriadku, k zákonu č. 757/2004 Z. z., obsahujúcom rámcovú\núpravu spôsobu prideľovania vecí v § 50 a nasl. a k Trestnému poriadku. Vykonávacím\npredpisom je vyhláška č. 543/2005 Z. z., upravujúca aj zapisovanie vecí do súdnych\nregistrov (§ 151 a prílohy 1, 2 uvedenej vyhlášky). Ak teda uvedená vyhláška jasne\nstanovuje, aká vec sa do ktorého registra zapisuje, vymedzuje tak aj kritéria posudzovania\npojmu „vec“. Preto zrušenie rozhodnutia vo veci zapísanej do registra „To“ nie je možné\npovažovať za okolnosť, ktorá by bránila prideleniu veci zapisovanej do registra „Tos“\n\n44\n\nprostredníctvom náhodného výberu podľa §51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. tak, ako to\nbolo vykonané v uvedenom prípade.».\n\n47. Ústavný súd pri posudzovaní, či bolo porušené právo na zákonného sudcu,\nskúma, či bol vydaný rozvrh práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určený\nv súlade so zákonom. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď\nv rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho\nustanovenia (pravidla), ktoré odporuje zákonu (II. ÚS 16/2011). Preskúmaním aj tejto\nnámietky sťažovateľa ústavný súd nezistil, aby postup krajského súdu bol svojvoľný,\núčelový a v tomto prípade rozporný so zákonom, v dôsledku čoho konštatuje zjavnú\nneopodstatnenosť\n\nsťažností\n\nsťažovateľa\n\nvedených\n\npod\n\nsp.\n\nzn.\n\nRvp\n\n5222/2014\n\na sp. zn. Rvp 5752/2014 aj v tejto ich časti vrátane námietky týkajúcej sa\nako zákonného sudcu a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmieta\nv tejto ich časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nVII.\nK uzneseniu krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014\n48. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je\nvylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,\nprobačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora\na zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní\n49. Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný\núradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného\nkonania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,\nobhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného\nalebo spoločný zástupca poškodených.\n\n45\n\n50. Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31\nna základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2\nrozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo\nprísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.\n51. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)\na straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa\nrozlišuje\n\nnestrannosť\n\nsubjektívna\n\na nestrannosť\n\nobjektívna.\n\nSubjektívne\n\nchápanie\n\nnestrannosti je posudzovaním správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa\nprezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo však je zriedkavý prípad. Nestrannosť\nz hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí\nsprávanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho\nstanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať\nabsolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným\npochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa\nuplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí\nsa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do\nrámca skutočností spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria\npredovšetkým rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci\nmal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako\nvyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestne\nalebo vecne nepríslušný súd alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným\nsudcom.\n52. V súvislostiach s otázkou nestrannosti a nezaujatosti súdu a sudcu ústavný súd\nkonštatuje, že právo na prerokovanie a rozhodovanie veci nestranným súdom je garantované\nprostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre\njeho zaujatosť. Avšak ústavný súd súčasne upozorňuje, že obsahom tohto práva nie je\npovinnosť súdu zakaždým vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného\n46\n\nsudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Inými slovami,\noprávnená osoba namietajúca zaujatosť sudcu, nemá právny nárok na jeho vylúčenie\na povinnosť súdu rozhodujúceho o námietke zaujatosti je iba každý takýto návrh oprávnenej\nosoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejadnávania a rozhodovania veci pre zaujatosť\nprejednať a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, III. ÚS 47/05).\n53. Ústavný súd po ústavnom prieskume uznesenia krajského súdu č. k.\n23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 (a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného\nsúdu č. k. 1 T 34/2013­1688 z 31. januára 2014, pozn.) hodnotí s prihliadnutím na už\nvyslovený názor v tejto veci (pozri bod 46, pozn.) závery vyplývajúce z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu ako legitímne, vychádzajúce z príslušnej zákonnej\núpravy a ústavne konformné a námietky sťažovateľa za neopodstatnené, v dôsledku čoho\nodmieta sťažovateľom podanú sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 5752/2014 vo vzťahu\nk namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú. Tento záver ústavného súdu sa vzťahuje aj na sťažovateľom namietaný\nzáver o porušení čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý nemá súvis s okolnosťami veci vedenej\nústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014.\n54. Na základe všetkých už uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu\nk uzneseniam krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014­2596 z 5. marca 2014 a č. k.\n23 Tos 24/2014­2594 z 5. marca 2014 ústavný súd obidve sťažnosti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom\nna odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi\nsťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozhodnutí krajského súdu, prepustenie\nsťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva\nalebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n47\n\nV Košiciach 17. decembra 2014\n\n48", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:110c9e24-5a71-4224-80ee-b387c2c3c2ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 71/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 71/2012 z 15. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:110c9e24-5a71-4224-80ee-b387c2c3c2ce"}, {"guid": "ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 482/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 482/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa26c834-4347-4fff-9cf1-e32eaabddb59"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:92f32565-5e71-4ece-92fa-c2187aee7f9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 47/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 453, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92f32565-5e71-4ece-92fa-c2187aee7f9a"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 202/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/02 z 16. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-16", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5c25e5d3-8c7f-4be5-ac81-24d04f119b97", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 485/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 485/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.485.2016.1"}, {"guid": "b71c0bd6-be7a-4870-85fa-1ff0159257cb:47d51b57-ea9a-4ee8-925b-f7d35ad58df8", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:2019200137.1", "spisova_znacka": "7Svk/9/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/9/2022 z 18. 12. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:2019200137.1"}, {"guid": "41bac7b0-ea04-4f03-89e9-466426501e22:2d2e4baa-ec1f-4f0c-9be5-010bad57e83e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:2118202000.7", "spisova_znacka": "26CoCsp/45/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoCsp/45/2025 z 15. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:2118202000.7"}, {"guid": "d57cbd4b-2c2d-432c-b8d5-20a5f718db5d:69d2bf23-a167-42e7-b560-30080105a205", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3", "spisova_znacka": "4Co/82/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/82/2025 z 22. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-07-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.3"}, {"guid": "9cdcfb1e-43dc-401c-90fd-0554b86eca72:358ba210-53a3-4e34-8b0c-bcaec35fe769", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2019200137.7", "spisova_znacka": "14S/50/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/50/2019 z 16. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2019200137.7"}, {"guid": "668c7d66-526f-42df-accb-5673ca7437d4:79955fe4-ed8a-41af-a4d6-5689e187ff8a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2019200121.2", "spisova_znacka": "14S/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/42/2019 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200121.2"}, {"guid": "668c7d66-526f-42df-accb-5673ca7437d4:78eb4b3e-30fa-45be-9110-6df34cfab4ce", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2019200121.2", "spisova_znacka": "14S/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/42/2019 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200121.2"}, {"guid": "668c7d66-526f-42df-accb-5673ca7437d4:1a2dbe7f-ff60-40a6-8e48-012d6231a43d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2019200121.2", "spisova_znacka": "14S/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/42/2019 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200121.2"}]}