{"guid": "ussr:a4c03531-ae53-4218-9bb2-ff3703c2cf51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.77.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 77/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/2015 z 10. 6. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. júna 2015, sp. zn. I. ÚS 77/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.77.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-06-10", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a4c03531-ae53-4218-9bb2-ff3703c2cf51", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.77.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.77.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.77.2015.1/text", "citacie_n": 17, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 77/2015­116\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka\nprerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nAdvokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti\na na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa\nčl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva domáhať sa zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Trnave sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a takto\n\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n\ndomáhať sa zákonom ustanoveným postupom\n\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.\n11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 p o r u š e n é b o l o .\n2. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 p o r u š e n é b o l o .\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave\nsp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a vec v r a c i a\n\nKrajskému súdu v Trnave\n\nna ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy\n\nkonania v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet\nAdvokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nI. ÚS 77/2015­77 z 11. februára 2015 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\n\n2\n\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namietal porušenie svojich základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a základných práv domáhať sa\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 278/2012\nz 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 13. augusta 2009 obrátil\nna Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobou o ochranu osobnosti\na o poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti spoločnosti W Press, a. s.,\nBratislava (ďalej len „žalovaný“). Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v obsahu troch\nčlánkov uverejnených v čísle 21/2009 týždenníka „Týždeň“ z 25. mája 2009, v ktorých mali\nbyť uvedené o sťažovateľovi nepravdivé, osočujúce a hrubým spôsobom do jeho občianskej\ncti a ľudskej dôstojnosti zasahujúce informácie.\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 226/2009 z 28. marca 2012 žalobu\nsťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom\nnamietal, že odôvodnenie rozsudku bolo arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňalo\nnáležitosti podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa\nneho okresný súd dospel v rozsudku k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovým\nzisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec nevyplývajú, alebo z vykonaných dôkazov vyplýva\núplný opak (napr. problém úhrady kúpnej ceny za pozemky, pravdivosť informácie\no prevode 500 miliónov Sk pre\n\na podobne).\n3\n\n4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2012\nz 15. mája 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v tejto\nsúvislosti poukazuje na to, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia\npojednávania, hoci s poukazom na ustanovenie § 214 OSP mohol a mal nariadiť\npojednávanie, keďže mu všeobecné súdy nedoručili vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu\n(túto skutočnosť taktiež namieta, pozn.). V neposlednom rade krajský súd nepovažoval\nza potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa v odvolaní a v celom rozsahu sa iba\nstotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľa\nkonajúce súdy tiež nedodržali „rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym\nzáujmom na ochranu súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia\ndobrého mena“.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 odmietol ako neprípustné, pričom\nkonštatoval, že postupmi okresného súdu a krajského súdu „nemohlo dôjsť k odňatiu\nmožnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Najvyšší súd v dovolacom konaní vec posudzoval\n„výlučne po procesnej stránke, čo však v tak spoločensky významných kauzách nie je podľa\nnázoru sťažovateľa postačujúce, v neposlednom rade aj nesprávne spôsobom, ktorý viedol\nk popretiu účelu a významu najmä dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku“.\n6. Podstata námietok sťažovateľa v sťažnosti spočívala ďalej najmä v arbitrárnom\nposúdení vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a absolútnej\nochrany poskytnutej novinárom v prípade zverejnenia nepravdivých skutkových tvrdení, ak\npochádzajú z dôveryhodného zdroja, pretože okresný súd, ale aj krajský súd preferovali\nabsolútnym spôsobom iba právo na slobodu prejavu „v súboji s právom na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života“. Sťažovateľ okrem toho namieta aj spôsob, akým okresný\nsúd i krajský súd hodnotili unesenie dôkazného bremena účastníkmi konania, ako aj ich\nposúdenie spôsobilosti sporných článkov zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti.\nNa podporu svojich tvrdení uvádza aj konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\n4\n\npráva (ďalej aj „ESĽP“), ústavného súdu a najvyššieho súdu k označeným článkom ústavy\na dohovoru, ktorých porušenie namieta, prípadne aj k čl. 8 a čl. 10 dohovoru, odlišnú\nod právneho názoru okresného súdu o absolútnej ochrane práva na slobodu prejavu a tiež\nod názorov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré nekorešpondujú s judikatúrou týchto\nsúdov, že „nedoručenie podaní účastníka v sporovom konaní“ sa považuje za porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa...\npojednávanie neuskutočnilo, odvolací súd rozhodol na základe písomných podaní\núčastníkov konania. S obsahom vyjadrenia žalovaného (k odvolaniu, pozn.) sa však\nsťažovateľ nemal možnosť oboznámiť, nakoľko sťažovateľovi nebolo nikdy doručené, je však\nzrejmé, že sa s vyjadrením a jeho dôvodmi stotožnil.“ V doplnení sťažnosti sťažovateľ v tejto\nsúvislosti konkrétne poukázal na rozhodnutie ESĽP v kauze Trančíková proti Slovenskej\nrepublike.\n7. Sťažovateľ po rozsiahlej skutkovej a právnej argumentácii prípadu (62 strán textu\nsťažnosti) v závere navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie\nvo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„... Krajský súd v Trnave, rozsudkom č. k. 16C 226/2009­1052 zo dňa 28.03.2012\na rozsudkom č. k. 11Co 278/2012­1176 zo dňa 15.05.2013 porušil právo sťažovateľa\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 1\na 2 Ústavy... v spojení s právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde v spojení s právnom na súdnu ochranu zakotvených\nv článku 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1\nDohovoru...\n... Najvyšší súd... uznesením č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 24.10.2014... porušil právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú v článku 46, ods. 1 Ústavy... a spravodlivé\nsúdne konanie chránené článkom 6 ods. 1 Dohovoru...\nRozsudok Krajského súdu... č. k. 11Co 278/2012­1176 zo dňa 07.03.2013 sa týmto\nruší a vec sa vracia Krajskému súdu...na ďalšie konanie.\n5\n\nUznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 23.10.2014 sa týmto ruší\na vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi náklady\nprávneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR v sume 354,88 EUR na účet právneho\nzástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“\n8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd podaním\nsp. zn. Spr. 183/2015 z 24. marca 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 30. marca\n2015. Vo svojom vyjadrení krajský súd zopakoval priebeh súdneho preskúmania žaloby\nsťažovateľa, doslova odcitoval časť odôvodnenia svojho rozhodnutia sp. zn. 11 Co/278/2012\nz 15. mája 2013 (s. 6 až s. 9) a v závere uviedol: „Na základe v zákonnej lehote podaného\ndovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn.\n5Cdo/343/2013 zo dňa 23. októbra 2014 dovolanie odmietol, keď nepovažoval nedoručenie\nvyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu žalobcovi za procesnú vadu spočívajúcu v\nodňatí možnosti konať pred súdom. Dovolací súd skonštatoval, že postupom odvolacieho\nsúdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu ­ sťažovateľa konať pred súdom, na základe čoho\ndovolanie odmietol.\nSme toho názoru, že tak Okresný súd Trnava, ako aj Krajský súd v Trnave a Najvyšší\nsúd SR v predmetnej právnej veci postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi, svoje rozhodnutia odôvodnili v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a postupom\nsúdov nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa, a preto navrhujeme sťažnosť\nsťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“\n9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril aj najvyšší súd\npodaním sp. zn. KP 3/2015 (Cpj 11/2015) zo 17. apríla 2015, ktoré bolo doručené\nústavnému súdu 27. apríla 2015. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:\n„Najvyšší súd... uznesením z 23. októbra 2014 sp. zn. 5 Cdo 343/2013 odmietol\ndovolanie žalobcu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) z dôvodu,\nže smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný\n(dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu\n6\n\nprvého stupňa). Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru,\nže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti\ndovolania podľa § 238 O. s. p.\nŽalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle §237 písm. f/ O.s.p.\nSo zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti\ntohto tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať.\nPokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že\nodvolací súd rozhodol bez pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami\nObčianskeho súdneho poriadku upravujúcimi dokazovanie, vykonávanie jednotlivých\ndôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací súd nepovažoval jeho námietky\nza opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. (nešlo o žiadny\nz prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. potrebné nariadiť na prejednanie odvolania\nproti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok\nodvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.\nDovolací súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného\nk jeho odvolaniu poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu..., v zmysle ktorej\nporušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania\nmôže mať za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (m. m. uznesenie\nNajvyššieho súdu... z 9. novembra 2010 sp. zn. 5Cdo 200/2010, z 31. júla 2012 sp. zn.\n1 Cdo 35/2012, z 28. mája 2013 sp. zn. 4 Cdo 235/2012). Avšak o vadu v zmysle citovaného\nustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v dôsledku tohto nesprávneho procesného\npostupu súdu účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia jeho vplyvu na konečný\nvýsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu... uverejnené v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/1993). Záver, či a kedy\nmala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí preto vždy od posúdenia\nokolností konkrétneho prípadu. Ústavný súd... tiež zaujal názor, že nedoručenie vyjadrenia\núčastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov\nv konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti\nzbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04,\n7\n\nI. ÚS 335/06), zároveň ale tiež pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska\nk vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania irelevantná. O taký\nprípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie\nna vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku\nnemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti dovolací\nsúd tiež poukázal na uznesenie ústavného súdu z 20. decembra 2010 sp. zn.\nIV. ÚS 462/2010. Povinnosťou súdu prvého stupňa je v zmysle § 209a ods. 1 O.s.p. doručiť\nodvolanie protistrane spolu s výzvou o vyjadrenie. Nie je však procesnou povinnosťou súdu\ndoručovať následne vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania\nodvolateľovi. Je však v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosťou zbraní,\naby vyjadrenie k odvolaniu bolo predložené odvolateľovi najmä v tom prípade, ak jeho\nobsah má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu najmä pokiaľ obsahuje také\nargumenty, dôkazy, či právnu kvalifikáciu veci, ktorá nebola v doterajšom priebehu konania\nprotistrane známa, ku ktorej nemal možnosť sa vyjadriť a ktorá môže mať za následok\nzmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ teda je vyjadrenie protistrany len\nzopakovaním prípadne sumarizáciou predchádzajúcich argumentov, ktoré sú odvolateľovi\nznáme z konania na súde prvého stupňa a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojim obsahom\ntakmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádzal dovolací súd z názoru, že\nodňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama\nskutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho\nodvolaniu (obdobne uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 23/2011, 1 Cdo 17/2011,\n5 Cdo 40/2012).\nNamietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť zistení skutkového stavu veci súdmi\nnižších stupňov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/\nO.s.p.), nie však vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní\npred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať\nlen odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.)\nPreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym\nposúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez\nďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého\n8\n\nstupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o odvolaní tieto\ndôkazy sám vykonávať. Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá\nvyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených\nskutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného\nsudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto nemôže byť\npredmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993).\nNapokon sa zaoberal aj námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia\nrozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie\n§ 157 ods. 2 O.s.p. Svoj záver dovolací súd náležíte v odôvodnení sťažnosťou napadnutého\nrozhodnutia právne vyargumentoval. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by\npotvrdili tvrdenia žalobcu (dovolateľa) v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné\ns požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy... v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv žalobcu.\nPokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho\ndovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd... opakuje, že\nprípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237\nO.s.p., výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že\ndovolanie nie je prípustné podľa § 238 O.s.p. ani podľa § 237 O.s.p., neskúmal\nopodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., lebo tie môže\nskúmať, len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa\nnezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení\nprezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod.\nPodľa názoru Najvyššieho súdu... nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu\nk zásahu do ústavných práv sťažovateľa.\nNajvyšší súd... ponecháva rozhodnutie o sťažnosti žalobcu na úvahe Ústavného\nsúdu...“\n\n9\n\n10. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny\nzástupca sťažovateľa podaním zo 14. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu\n18. mája 2015. V podaní okrem skutočností už známych zo samotnej sťažnosti uviedol:\n«Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 16C/226/2009­1052 zo dňa 28. marca 2012\nžalobu v celom rozsahu zamietol.\nProti tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote zo strany sťažovateľa podané rozsiahle\nodvolanie, ktorým bolo poukazované na nesprávnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť\nprvostupňového rozhodnutia, ku ktorému súd prvého stupňa dospel po viacerých\nnesprávnych a nepravdivých skutkovým zisteniach, ako aj nesprávnych právnych záveroch,\npreto je podľa nášho názoru dôvodné konštatovať, že nie je akceptovateľné, aby o boli\no osobe sťažovateľa rozširované\n\nnepravdivé informácie bez\n\nskutkového základu\n\na neprimeraným spôsobom a nebolo ani správne, ani spravodlivé a zákonné rozhodnutie\nprvostupňového súdu, ktorým nebola poskytnutá požadovaná miera ochrany práva\nsťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú článkom 19 Ústavy..., keď bezdôvodne\na arbitrárne bolo uprednostnené právo vydavateľa časopisu .týždeň na slobodu prejavu.\nPrvostupňový súd podľa nášho názoru v tomto prípade ďalej pochybil, keď dospel\nk záveru, že pokiaľ autori informácií konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou\nohľadne osoby verejného záujmu a o informáciách verejného záujmu, nemôžu byť\npostihovaní v prípade, ak nie je možné preukázať pravdivosť tejto informácie, ako aj\nkonštatovaním, že novinári nezneužili svoje postavenie a uverejnili informácie, ktoré by\nnemali zo zdrojov, ktoré považovali za spoľahlivé a v neposlednom rade aj to, že nebolo\nspravodlivé požadovať, aby si predmetné informácie overili v celom rozsahu...\nS ohľadom na uvedené podotýkame v kontexte s judikatúrou Európskeho súdu pre\nľudské práva, že „čím sú tvrdenia závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ\nspoľahlivejší (dôveryhodnejší)“ (rozhodnutie Tonsbergs Blad AS a Haukom vs. Nórsko)...\nSťažovateľ teda opätovne uvádza, že rozhodujúca skutočnosť v prejednávanej veci,\npravdivosť informácie o prevode 500 miliónov\nani len čiastočne...\n\n10\n\n, nebola preukázaná, a to\n\nVzhľadom na túto skutočnosť, bolo povinnosťou vydavateľa pri uverejňovaní\ninformácií rešpektovať princíp prezumpcie neviny, o to viac, že sami autori článkov\nuvádzali, že vo veci nebolo nikdy začaté trestné stíhanie.\nZásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho,\naby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff vs. Nemecko,\nrozsudok z roku 1997). Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby bola verejnosť\ninformovaná o trestnom vyšetrovaní, resp. o podozrení z protiprávneho konania, vyžaduje\nale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.\nPodozrenie z homosexuality sťažovateľa uvedené v článku je veľmi závažným\nkonštatovaním o sťažovateľovi a bolo zverejnené bez toho, aby bola sťažovateľovi\nposkytnutá možnosť vyjadrenia sa o skutočnosti ktorá je chránená právom na súkromie.\nPodozrenie z homosexuality sťažovateľa môže vyvrátiť len ťažko. V konaní však\npredložil dôkaz, prehlásenie v článku spomínaného farára\n\n, že táto informácia nie je\n\npravdivá. Je zrejmé, že súd sa s týmto dôkazom žiadnym spôsobom nevyporiadal pri\nhodnotení dôkazov, čo možno označiť za odňatie možnosti konať pred súdom.\nAkékoľvek informovanie o sexuálnej orientácii osoby, uverejnené bez jej súhlasu, je\nvážnym zásahom do osobnostných práv, ktoré nie je ani potrebné ďalej dokazovať.\nSťažovateľ aj na základe uvedených dôvodov a predložením dôkazov nepravdy\nv konaní považoval, vzhľadom na dôsledky spôsobilosti takýchto skutkových tvrdení\nzasiahnuť do osobnostnej sféry sťažovateľa, konanie novinárov vydavateľa časopisu .týždeň\na jeho šéfredaktora\n\npred ich zverejnením za nedobromyseľné, osočujúce,\n\nodporujúce pravidlám etiky žurnalistiky preverovať pravdivosť akýchkoľvek poskytnutých\ninformácií, či už zo známych alebo anonymných zdrojov, ktoré zároveň ich formuláciou\nnepripúšťali aspoň čiastočnú nepravdivosť prezentovaných skutkových tvrdení, hoci\npreukázateľné podklady na takéto skutkové tvrdenia pred ich zverejnením poskytnuté neboli,\no čom vydavateľ časopisu .týždeň vedomosť mal.\nVydavateľ časopisu .týždeň v konaní tvrdil a súd sa s touto argumentáciou stotožnil,\nže autori článkov čerpali svoje informácie z dôveryhodných zdrojov.\nSme toho názoru, že novinári si neoverili dôveryhodnosť zdrojov.\n\n11\n\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre sa k otázke dôveryhodnosti\nzdroja vyjadril, že pre dôveryhodnosť ťažko verifikovateľnej informácie je potrebné, aby\nbolo zrejmé, čo novinársky zdroj novinárovi uviedol, prípadne aká je jeho funkcia.\nEurópsky súd pre ľudské práva sa v tejto súvislosti súčasne stotožnil s názorom, že\nkeďže pri zverejnení tvrdení pochádzajúcich z anonymného zdroja nemožno preskúmať\nmieru spoľahlivosti tohto zdroja, na ktorý sa novinár spoľahol (nemožno preskúmať, či sa\nna tento zdroj novinár spoľahol dôvodne), tvrdenia pochádzajúce z anonymného zdroja\nmusia byť pripísané samotnému novinárovi a novinám. V prípade, ak noviny zverejnia\ntakéto tvrdenie, pôjde teda predovšetkým o riziko týchto novín, v danom prípade vydavateľa\nčasopisu .týždeň, ak budú tvrdenia nepravdivé...\nVzhľadom na objektívny charakter občianskoprávnej zodpovednosti nie je možná\nliberácia (exceptio veritatis) v prípade nepreukázania pravdivosti zverejnenej informácie.\nDobrá viera, starostlivosť pri získavaní informácií, dôveryhodné zdroje môžu mať\nvplyv len na rozhodovanie o prípadnej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nO\n\ndobrej\n\nviere,\n\nmiere\n\nnáležitej\n\nstarostlivosti\n\npri\n\nzískavaní\n\ninformácií\n\na dôveryhodnosti zdrojov možno mať vzhľadom na históriu vzťahov redakcie časopisu\n.týždeň k osobe sťažovateľa, verejného vyjadrenia šéfredaktora tohto časopisu, obsahu\ntýchto článkov a obsah výpovede jediného známeho „dôveryhodného“ zdroja informácií\nvážne pochybnosti.\nKritika sťažovateľa vychádzala z nepravdivého skutkového tvrdenia, bola\nneprimeraná, škandalizujúca a nepripúšťala možnosť vytvorenia vlastného úsudku pre\nčitateľa...\nV tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj celkový mimoriadne negatívny dojem\nplynúci voči sťažovateľovi jednak z jednotlivých článkov, nadpisov, ako aj z kontextov\ncelého vydania časopisu .týždeň č. 21/2009, a to s predpokladom dlhotrvajúcej mimoriadne\nnegatívnej odozvy v spoločnosti, prakticky až do konca jeho fyzického života, s významným\nznevážením celého jeho doterajšieho cirkevného pôsobenia.\nVzhľadom na rozsah zásahu uverejnených informácií do práva na ochranu osobnosti\nsťažovateľa, nemá záver súdu, že ich uverejnením nedošlo k zásahu do práva na ochranu\nosobnosti racionálny základ.\n12\n\nSme toho názoru, že nie je legitímnym záujmom štátu, aby chránil slobodu prejavu\nv prípade, kde nepravdivosťou tvrdení zasahuje nielen do ochrany osobnosti, dôstojnosti\na ľudského súkromia sťažovateľa ako vrcholného predstaviteľa cirkvi, ale negatívnymi,\nnepodloženými a nepravdivými tvrdeniami preniká aj do náboženstva a celkového pohľadu\nna cirkev.\nPreto by mali súdy skúmať, či články boli publikované v dobrej viere za účelom\nposkytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s novinárskou etikou, zároveň je\nkľúčové, aby súdy starostlivo posúdili existenciu a stupeň verejného záujmu na publikovaní\ninkriminovaných informácií a aby dodržali rovnováhu medzi týmto verejným záujmom\na záujmami dotknutého jednotlivca a v širšej súvislosti záujmami štátu na zabezpečení\nochrany záujmov cirkvi, rešpektujúc jej spoločenské postavenie a význam.\nSťažovateľ namietal, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu nezohľadnil všetky\naspekty ochrany práv garantovaných Ústavou..., hlavne Dohovoru... a rozhodol v rozpore\ns platnou judikatúrou ESĽP, bez vyčerpávajúceho posúdenia práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života v konflikte s právom na slobodu prejavu.\nSúd dospel bez opory v dokazovaní k právnemu názoru, že uverejnenie informácie\nvo verejnom záujme, v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou, ktorej pravdivosť sa\nnepodarí preukázať, nie je protiprávne a nevyvoláva občianskoprávnu zodpovednosť.\nSúd takýmto právnym posúdením v tejto veci poskytol neprimeranú, extenzívnu až\nabsolútnu ochranu slobode prejavu.\nPri akceptovaní takéhoto výkladu by akákoľvek informácia publikovaná v tlači\no osobe alebo skutočnosti verejného záujmu za podmienky dobrej viery a odbornej\nstarostlivosti autora článku v prípade nepreukázania jej pravdivosti nezakladala žiadnu\nobčianskoprávnu zodpovednosť. Takéto právne posúdenie súdom považujeme za nesprávne.\nĎalej... Krajský súd... rozsudkom č.k. 11 Co/278/2012­1176 zo dňa 15. mája 2013\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil\nso skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými\nv odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219 ods. 2\nO.s.p.).\n\n13\n\nKrajský súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového\nmateriálu teda dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu\npotrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym\nskutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom postupom súdu prvého stupňa\nnedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok bol odôvodnený\nv súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.\nKeďže Krajský súd... vo svojom vyjadrení...uvádza, že právny úprava obsiahnutá\nv Občianskom zákonníku nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúca, pri aplikácii\nustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba upriamiť pozornosť najmä\nna čl. 14 a nasl. Ústavy SR, ktorá garantuje základné práva a slobody a za kľúčovú otázku\npre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka považuje za správny výklad čl. 10\nDohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu, sťažovateľ\nk tomuto záveru opätovne poukazuje aj na nasledovné dôvody nesprávnosti jeho záveru\nv tejto veci.\nK predmetnej problematike ESĽP v dostatočnej miere vyjadril hraničné korektívy,\nna základe ktorých je možné dospieť k inému názoru, ako dospel súd pri posúdení\npredmetného nároku. Príkladom je rozhodnutie Lindon, Otchakovsky­Laurens a July proti\nFrancúzsku, v ktorom ESĽP v § 45 uvádza: „Sloboda prejavu predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej\nďalší rozvoj a sebanaplnenie každého jednotlivca. Podľa čl. 10 ods. 2 sa sloboda prejavu\nvzťahuje nielen na informácie či myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo nie sú\nvnímané ako urážlivé či neutrálne, ale tiež na tie, ktoré sa niekoho dotýkajú, šokujú alebo\nznepokojujú... Ako vyplýva z čl. 10, táto sloboda podlieha určitým výnimkám, ktoré je však\ntreba vykladať reštriktívne a akékoľvek jej obmedzenie musí byť presvedčivo odôvodnené“.\nZ nepravdivosti skutkových tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že obmedzenie čl. 10\nDohovoru bolo v dostatočnej miere odôvodnené a tým pádom prvostupňový a odvolací súd\nmohol, a aj mal pristúpiť k reštriktívnemu výkladu práva na slobodu prejavu v súboji\ns právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života.\nEurópsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozhodnutí Pedersen and Baagdsgaard\nproti Dánsku2, že „tlač nesmie prekročiť hranice stanovené na ochranu povestí druhých,\n14\n\nktorá zahŕňa požiadavky konať v dobrej viere a na základe presných skutkových zistení\na poskytovať spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou“, čo v tomto\nprípade nastalo a vydavateľ časopisu .týždeň prekročil stanovené hranice na ochranu\npovesti.\nJudikatúra ESĽP taktiež odkazuje v rozhodnutí Hachette Filipacchi Associes proti\nFrancúzsku, že pri overovaní toho, či vnútroštátne orgány dosiahli spravodlivú rovnováhu\nmedzi dvoma hodnotami vyplávajúcimi z Dohovoru, ktoré sa môžu dostať do konfliktu\nv takomto type prípadov, musí súd porovnať verejný záujem na uverejnení fotografie\na potrebu ochrany súkromia.\nK predmetnému porovnaniu súdy nepristúpili a uchýlili sa skôr k subjektívnemu\nposúdeniu čl. 10, neberúc do úvahy právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života\na práva na česť.\nJe potrebné uviesť, že v závere uvedeného rozhodnutia ESĽP dospel k názoru, že\n„uverejnenie fotografií a článkov, jediným cieľom, ktorého je uspokojiť zvedavosť určitej\nskupiny čitateľov o detailoch súkromného života verejnej známej osoby, nemôže byť\npovažované za prispenie k debate všeobecného spoločenského záujmu, napriek tomu, že ide\no osobu verejne známu. V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné vykladať v užšom\nzmysle“, čo sa však nestalo.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že posudzuje každý\nzásah do slobody prejavu „vo svetle prípadu ako celku a to vrátane konkrétnych tvrdení,\nkontextu, v ktorom boli urobené a tiež konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádzali\nzainteresované osoby“, že zisťuje „či dôvody predložené vnútroštátnymi orgánmi na\nospravedlnenie zásahu sú relevantné a dostatočné“, či bola „nevyhnutnosť“ zásahu do\nslobody prejavu „presvedčivo preukázaná“, či zásah bol „primeraný sledovanému\nlegitímnemu cieľu“, či vnútroštátne orgány vychádzali z „akceptovateľného vyhodnotenia\nrelevantných faktov“ a či „aplikovali zásady, ktoré sú v súlade s princípmi obsiahnutými\nv článku 10 Dohovoru“ (napr. rozhodnutia Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo, Thorgeir\nThorgeirson vs. Island alebo Feldek vs. Slovensko).\n\n15\n\nSám prvostupňový súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k vysokej miere ochrany\nnovinárov konštatoval, že „zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne\nnepravdivé alebo pravdu skresľujúce“.\nVzhľadom na skutočnosť, že pravdivosť jednotlivých tvrdení nebola preukázaná,\nmožno teda jednoznačne konštatovať, že išlo o neopodstatnený, ničím nepodložený útok\nmédia na sťažovateľa a taktiež možno konštatovať, že išlo o útok mimoriadnej sily a intenzity\na sťažovateľ súdu dostatočným spôsobom preukázal rozsah zásahu do svojho práva na\nochranu osobnosti.\nPrvostupňový súd, s ktorého názorom sa Krajský súd... stotožnil pri posudzovaní\nnároku vychádzal z Dohovoru, konkrétne čl. 10 Dohovoru dospel k názoru, že „médiá môžu\npoužívať aj silnejšie výrazy a sloboda prejavu sa vzťahuje aj na také informácie\na myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva“.\nOdvolací súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa\nuvedenou v odvolaní. Konštatoval len, že v prípade konfliktu práva na slobodu prejavu\ns právom na ochranu osobnosti má právo na slobodu prejavu s poukazom na Článok 10\nods. 2 Dohovoru prednosť.\nAvšak v rámci svojej argumentácie opomenul aplikáciu čl. 8 Dohovoru, ktorý má\nv predmetnej veci zásadný vplyv, keďže právo na slobodu prejavu (čl. 10) v kontexte\nochrany ľudských práv súperí s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života\n(čl. 8).\nAbsenciu porovnania a určenia hraníc, kedy právo na slobodu prejavu požíva väčšiu\nprávnu ochranu ako právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, sťažovateľ\npovažuje za vážne pochybenie zo strany súdu...\nPri výklade a aplikácií rozsudkov ESĽP prvostupňový súd v predmetnej veci\nodkazuje iba na rozsudky, ktoré sú späté s porušením čl. 10 Dohovoru. Podľa sťažovateľa\npre správne posúdenie predmetného nároku nie je možné upustiť od aplikácie ustanovenia\nčl. 8 Dohovoru, keďže zásah do práv sťažovateľa predstavuje porušenie práva na\nrešpektovanie súkromného a rodinného života.\nRozhodnutie Krajského súdu... zohráva a aj prvostupňového súdu v oblasti ochrany\nosobnosti významnú úlohu, keďže v praxi sa môže stať, že súdy budú odkazovať na\n16\n\npredmetné rozhodnutie, ktoré však absolútne nepredstavuje vyčerpávajúci výklad\nzákladných ľudských práv garantovaných medzinárodnými a vnútroštátnymi normami\npráva, ale skôr exces v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.\nS poukazom na výsledky vykonaného dokazovania je zrejmé, že vydavateľ časopisu\nTýždeň nemal žiadne relevantné a dostatočné dôvody, aby o sťažovateľovi zverejnil\ninformácie uvedeného charakteru. Klebeta, ústne podaná a nepreverená pochybná\ninformácia nemôže zakladať dostatočný dôvod zverejnenia osočujúcich informácií\no sťažovateľovi a je podľa nášho názoru zrejmé, že novinári v tomto prípade nesledovali ani\nlegitímny cieľ.\nJe preto vo verejnom záujme, aby česť a povesť osôb pôsobiacich vo verejnom živote,\nako aj cirkevných predstaviteľov nebola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách bez\nreálneho základu a dôkazu.\nSťažovateľ teda má za to, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú v tomto\nprípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy... a že odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok nespĺňa parametre zákonného\nodôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska a preto\nho možno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené a zjavne arbitrárne (svojvoľné).\nAj z dôvodu nesprávneho a nedôvodného postupu odvolacieho súdu podľa § 219\nods. 2 O.s.p. a opomenutím postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p., ako aj z dôvodu nedostatku\na nezrozumiteľnosti dôvodov nepresvedčivého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým de\nfacto odvolací súd nedal odpovede na žiadny podstatný argument sťažovateľa, došlo\nk odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.\nKrajský súd... sa nezaoberal ani odvolacou námietkou právneho posudzovania testu\nproporcionality.\nKrajský súd mal takto postupovať aj vzhľadom na ústavný princíp proporcionality,\nktorý sa podľa ustálenej praxe používa pri posudzovaní, či zásah do jedného ústavného\npráva vykonaný pre účely ochrany iného ústavného práva bol ústavne oprávnený\na primeraný (napr. Holländer, P.: Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čenék 2006, s. 160 ­ 173;\nMelzer, F.: Metodológie nalézání práva. Brno: Tribún EU 2008, s. 40 ­ 44), čo sa však\nnestalo a čo sťažovateľ opakovane namietal.\n17\n\nĎalej podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola dodržaná zásada\nspravodlivej rovnováhy a išlo zo strany vydavateľa časopisu .týždeň o neproporcionálny\nzásah bez dodržania hranie slušnosti.\nZ vyššie uvedených dôvodov teda rovnako tak došlo aj v odňatiu možnosti\nsťažovateľa náležité argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu...\nTlač nie je oprávnená svojvoľne škandalizovať subjekty ich záujmu, teda verejne\nznáme osoby. Uverejnené články neboli len kritikou cirkvi, oprávnenou už vôbec, ale boli\nneoprávneným a nezákonným zverejnením nepravdivých informácií o sťažovateľovi.\nZ ústavnej sťažnosti sťažovateľa tiež vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta postup\nKrajského súdu..., ktorý sťažovateľovi nezaslal vyjadrenie protistrany; a tiež postup\nNajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý svojím rozhodnutím podľa názoru\nsťažovateľa svojvoľne a neodôvodnene zamietol jeho dovolanie a tým poprel účel a zmysel\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\nNajvyšší súd... v napádanom rozhodnutí, riadiac sa názorom, že nedoručenie\nvyjadrenia sťažovateľovi nie je vadou konania a porušením práva na spravodlivý proces,\nneskúmal hmotnoprávnu stránku veci, hoci s poukazom na závažnosť predmetnej kauzy ako\nuž bolo uvedené mohol a mal...\nNajvyšší súd... vyslovil názor, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľovi nezakladá\nvadu konania.\nSťažovateľ si touto cestou dovoľuje upriamiť pozornosť Ústavného súdu\nna rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci TRANČÍKOVÁ proti Slovenskej\nrepublike...\nVo väzbe uvedeného konštatovania k názoru ESĽP v prípade Soltész proti Slovenskej\nrepublike, ktorým ESĽP podrobil kritike prílišný formalizmus rozhodovania Ústavného\nsúdu SR, má sťažovateľ za to, že je potrebné, aby Ústavný súd SR s poukazom na\nargumentáciu sťažovateľa, vyjadril názor, či Najvyšší súd... mal dovolanie sťažovateľa\nskúmať po vecnej, právnej a skutkovej stránke.\nDovolací súd arbitrárne posúdil za nedôvodnú námietku dovolateľa, že rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa a odvolacieho súdu boli nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, ako\n18\n\naj námietku, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentáciou v priebehu konania a v rámci\nodvolania...\nArgumentácia sťažovateľa v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však v žiadnom\nprípade nebola bezvýznamná.\nEurópsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz\nvs. Švédsko, Milatová a ostatní vs. Česká republika), konštatoval, že je elementárnym\nprávom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol:\n„Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho\nkontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy\na argumenty, ktoré považuje za potrebné, aby jej požiadavkám bolo vyhovené, ale i\nzoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie\na vyjadriť sa k nim“.\nObdobný názor zaujal i Najvyšší súd... sp. zn. 4Cdo 141/2010 zo dňa 21.10.2010,\nďalší podobný záver zaujal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo/187/2010 zo dňa\n11.04.2011.\nNajvyšší súd ako dovolací aj v uznesení č. k. ObdoV/1/2010 zo dňa 25.08.2011 zaujal\nnázor, že v prípade, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému\nrozhodnutiu bez pojednávania, bolo by žiaduce doručovať odvolateľovi vyjadrenia\nostatných účastníkov konania k ním podanému odvolaniu, aby mu nebola odňatá možnosť\nzaujať k týmto vyjadreniam stanovisko.\nLen sprievodne sťažovateľ poukazuje na fakt, že v odvolacom konaní v tejto právnej\nveci Krajský súd... pojednávanie nenariadil, vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi nedoručil\na rozhodol iba na základe písomných podaní bez pojednávania. Je preto viac než zrejmé, že\npostupom Krajského súdu... došlo k procesnej vade konania, ktorú Najvyšší súd SR\nvo svojom rozhodnutí neposúdil ako odňatie možnosti konať pred súdom...\nZ uvedených dôvodov bolo podľa nášho názoru Najvyšším súdom... porušené právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky\na spravodlivé súdne konanie dané článkom 6 Dohovoru.»\n\n19\n\n12. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov\nupustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základných práv\npodľa ústavy a dohovoru.\nII.\n13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru\nkaždý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia\nproti nemu. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na\nochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.\n15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nJe teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie\na rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Pokiaľ\nide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,\nústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť\nsprávnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie\n\n20\n\nje prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je\nv Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj\nz vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné\nsúdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,\nktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej\núrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva\nna súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ninterpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o\nľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov\nsú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na\nniektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS\n313/2012).\n16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako\nprimárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky\nrešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku\nrešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.\nz čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ústavný\nsúd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou\nuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej\nrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom\nsúdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\n21\n\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97,\nIV. ÚS 195/07).\n17. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať\nsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú\nkvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie\nkontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou\nkontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania\nmali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať\nna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja\nproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania\n(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04). Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu\nvšeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého\nsúdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej\nzmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade\ns dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností\nzbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej\nsúvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra\nk nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné\nvýkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov\npráva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy,\na tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania\njednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03,\nIV. ÚS 259/2011).\n18. Sťažovateľ ako nosné dôvody svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému\nrozhodnutiu krajskému súdu uviedol tiež to, že tento rozhodol bez nariadenia pojednávania\na bez toho, aby mal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku žalovaného k podanému odvolaniu,\nnedal mu žiadnu konkrétnu odpoveď na jeho podstatné námietky uvedené v odvolaní proti\nrozsudku prvostupňového súdu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo\n22\n\nporušené jeho základné právo (aj) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Uvedené výhrady v podstate adresoval sťažovateľ tiež najvyššiemu súdu v rámci\npodaného dovolania, ktorý odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.\n19. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutých súdnych rozhodnutí krajského\nsúdu a najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov\nk podanej sťažnosti dospel ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že\nsťažnosť je podaná dôvodne.\n20. Z obsahu spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné,\nže tak okresný súd, ako aj krajský súd (pred svojím rozhodnutím) nedoručili strane\nsťažovateľa stanovisko žalovaného k podanému odvolaniu, ktoré bolo doručené okresnému\nsúdu 23. júla 2012 (č. l. 1152 až č. l. 1154 spisu). Rovnako krajský súd v podstate ani inak\nneumožnil sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi), aby sa k tomuto stanovisku vyjadril,\nkeďže krajský (odvolací) súd o veci rozhodol „od stola“, bez nariadenia pojednávania\nza prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Je tak isto zrejmé, že krajský súd\nvčlenil vyjadrenie (stanovisko) žalovaného do svojho rozhodnutia (pozri s. 5 jeho\nodôvodnenia).\n21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP (pozri bod 16\nin fine) z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12),\nv ktorom ESĽP konštatoval, že tým, že účastníčke ako žalobkyni nebolo oznámené\nvyjadrenie protistrany k jej odvolaniu (nepostúpením kópie písomného vyjadrenia\nžalovaného), došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Tieto právne závery sú aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa.\nV citovanom rozhodnutí ESĽP tiež uviedol, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu\nneobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už\nnebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a podľa vlády nemalo vplyv na\nrozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia\na sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže to tak nebolo, došlo\n23\n\nk porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci\nRingier Axel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 – 86\ns ďalšími odkazmi, a Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05\nz 27. 4. 2010, bod 29, podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia mať\nmožnosť dozvedieť sa a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípade\nuplatňuje na odvolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni bez ohľadu\nna skutočnosť,\n\nže\n\nodvolanie\n\nnemusí\n\nobsahovať\n\nnové\n\ntvrdenia.\n\nPodobne\n\nnapr.\n\nII. ÚS 584/2011.\n22. Sťažovateľ túto skutočnosť v podanom dovolaní (č. l. 1184 spisu) aj výslovne\nnamietal, pričom sa opieral aj o inú judikatúru ESĽP vyplývajúcu z jeho sťažnosti alebo\nvyjadrenia k nej, a je neprehliadnuteľné, že najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľa\nodmietol ako neprípustné, sám postupoval v zmysle tejto judikatúry ESĽP, keď po vyjadrení\nžalovaného k dovolaniu 24. septembra 2013 (č. l. 1201 až č. l. 1206) vydal 26. septembra\n2013 pokyn (č. l. 1208) na to, aby vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo postúpené aj\nsťažovateľovi, hoci vyjadrenie žalovaného k dovolaniu podľa obsahu nemalo už zásadný\nvplyv na prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu o príslušnom opravnom prostriedku. Tu je\npotrebné uviesť, že sťažovateľ výzvu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k stanovisku\nžalovaného, prevzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 7. októbra 2013, ale na ňu\nvôbec nereagoval.\n23. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacom\nkonaní a následne aj najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie krajského súdu\nneodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to\nkontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať stanovisko\nk vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.\n24. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu zrejmé i to, že krajský súd podané\nodvolanie sťažovateľa prerokoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2\n24\n\nOSP. pozn.). Z akého dôvodu sa rozhodol krajský súd takto postupovať a v čom videl\nnepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia bližšie zistiť nemožno.\nOkrem toho, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, na ktoré\nodkázal (§ 219 ods. 2 OSP), iba všeobecne pomenoval jednotlivé zásahy do osobnosti\nfyzickej osoby vyplývajúce z § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ich znaky\na konkrétne formy a upriamil pozornosť na čl. 14 a nasl. ústavy a čl. 10 dohovoru, v závere\niba konštatoval, že okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami\nuplatnenými sťažovateľom, ktorý „neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo\npotrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť...“.\n25. Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom odvolaní krajský\nsúd bude rozhodovať s nariadením pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, alebo\nrozhodne bez nariadenia pojednávania, je vecou úvahy krajského súdu. Na druhej strane je\nvšak žiaduce takýto postup krajského súdu účastníkom aj primerane odôvodniť, čo v danej\nveci nebolo splnené. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez nariadenia pojednávania\nprichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na\nujmu procesných práv účastníkov a ich právu na spravodlivý proces. V tejto veci je prima\nfacie zrejmé, že krajský súd nedal sťažovateľovi konkrétne odpovede na jeho podstatné\nnámietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, ktoré sa nachádza v súdnom spise (č. l. 1085 až\nč. l. 1133), resp. dostatočným spôsobom sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami\nsťažovateľa a jeho právneho zástupcu, ktoré vzniesol v odvolacom konaní. Takisto\nprehliadol to, že v konaní nebol vypočutý kľúčový svedok, ktorému mali byť sporné\nfinančné prostriedky poukázané, hoci prvostupňový súd jeho svedectvo považoval za\nzávažné. Preto je v okolnostiach danej veci jeho rozsudok z ústavného hľadiska tiež\nspochybniteľný, hoci procesný kódex krajskému súdu formálne umožňoval stotožniť sa\ns právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu a ústavný súd nie je v konečnom\ndôsledku oprávnený hodnotiť vykonané dokazovanie a právne a skutkové závery okresného\nsúdu v tejto veci.\n\n25\n\n26. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka\nkonania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že\nvšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia\nv dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z\n21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu\nvyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre\nrozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n27. Ústavný súd už vo veci III. ÚS 44/2011 uviedol, že (v okolnostiach tam\nposudzovanej veci, pozn.) „nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty\nsťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či\nnastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či odpoveď\nmala dostatočne vyčerpávajúci charakter“. V okolnostiach danej veci treba zdôrazniť, že\nv prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže opravný súd osvojiť dôvody\nnapadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie skutočne preskúmal\nv intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným prostriedkom. Európsky súd pre\nľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd podčiarkuje, že pojem spravodlivý proces\nvyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že\n26\n\nodkázal na dôvody nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce\notázky, ktoré boli pred ním vznesené, a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal závery\nnižšieho súdu“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. 12. 1997). Keď sa konajúci\nsúd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou\nargumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho\nprávnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1\nústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 402/08).\n28. Vzhľadom na to, že krajský súd nedal odpovede na podstatné námietky\nsťažovateľa uvedené v odvolaní a potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola zamietnutá\nžaloba sťažovateľa bez náležitého odôvodnenia a bez uvedenia, z akých dôvodov nezobral\nna zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že niektoré informácie o ňom boli napokon\nnepravdivé, resp. sa vôbec nepreukázali, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil\nprávo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru).\nZa zvláštny považuje ústavný súd aj záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd\nstotožnil, že sťažovateľ nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, keďže\nrozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu\nsúdu [„Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však\nnemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve\nhľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu\ndošlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho\nprípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník.\nKomentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava:\nEurounion, 2004, s. 46)]. Navrhovateľa preto v tomto smere zaťažuje predovšetkým\npovinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.\n29. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebné\nkonštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označené\npráva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je vo vzťahu ku krajskému\nsúdu uvedené v 1. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia. Obdobne potom ústavný súd\n27\n\nkonštatoval, že aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014\ndošlo k porušeniu označených práv, pretože odmietol dovolanie sťažovateľa iba\nz procesných dôvodov pre neprípustnosť, pričom nepovažoval sťažovateľom namietané\nnedoručenie vyjadrenia (stanoviska) žalovaného k odvolaniu sťažovateľa tejto strane\nkonania za právne významnú vadu, hoci takouto vadou uvedený procesný nedostatok\nnepochybne bol (body 20 až 23), a navyše tento nedostatok nenapravil ani v priebehu\ndovolacieho konania. Preto aj jeho uznesením došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto\nrozhodnutia.\n30. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozhodnutím\na najvyšší súd porušili označené práva sťažovateľa, otvára sa po vrátení veci na ďalšie\nkonanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti\ns účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a to novým (ďalším) rozhodnutím hmotnoprávneho charakteru.\nÚstavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia\nzákladného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, nevyhovel (bod 5 výroku nálezu),\nuprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv\núčastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, ktoré mali spočívať\nv tom, že „konajúce súdy neposúdili vec v zmysle štandardov Dohovoru a nedodržali\nrovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom na ochranu súkromia,\npričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena. Všeobecné súdy\ntakýmto spôsobom neposkytli právu sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú\nčlánkom 19 Ústavy... požadovanú mieru ochrany, keď bezdôvodne a arbitrárne\nuprednostnili právo žalovaného na slobodu prejavu.“.\nIII.\n\n28\n\n31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší\ntaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu\nporušil, aby vo veci konal.\n32. V záujme ochrany ústavou garantovaných práv podľa ústavy a dohovoru, ktoré\nboli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája\n2013 a následne aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014,\nbolo potrebné tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako\nto je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia. Krajský súd je viazaný právnym názorom\nústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri\nrozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca\nhospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Sťažovateľovi,\nktorý bol vo veci namietaných porušení jeho práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu\njeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1\npísm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“). Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie\na prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právny\núkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje\nsumu 148,22 €. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom\n(za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 296,44 €.\nKeďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa\n§ 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov, pričom požadované trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vrátane\n29\n\nzapočítania DPH a režijného paušálu sú nižšie, ako to vypočítal ústavný súd, a teda\nneodporujú tejto vyhláške. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume\nje krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona\no ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto\nrozhodnutia.\n34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. júna 2015\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "konanie-splnenie podmienok konania", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "ochrana súkromného a rodinného života", "odvolanie-odvolacie konanie", "ochrana osobnosti", "náhrada nemajetkovej ujmy", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "arbitrárnosť", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/278/2012", "guid": "29b903bb-11ac-4ad2-97f3-8493bb891b49:404b2ec3-a37a-4f52-9d26-8a457d08a5b6", "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5Cdo/343/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7ef68f92-4f21-44ad-a4b5-a7a81876b53e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 313/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/2012 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ef68f92-4f21-44ad-a4b5-a7a81876b53e"}, {"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e67ba8f-c73e-4645-b315-36c3d74d7144"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:907f1bbd-ec2d-43dd-ae7f-559c0fffdac1"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "29b903bb-11ac-4ad2-97f3-8493bb891b49:404b2ec3-a37a-4f52-9d26-8a457d08a5b6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2109217871.2", "spisova_znacka": "11Co/278/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/278/2012 z 14. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2013-05-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2109217871.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3930c87a-511f-41be-89d3-39d58c14bd6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.539.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 539/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 539/2017 z 10. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.539.2017.1"}, {"guid": "ussr:46b03dd0-5a6c-4fd3-93ff-1a89e3f59cf1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.515.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 515/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 515/2017 z 8. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.515.2017.1"}, {"guid": "ussr:7c751847-c26c-4d75-b158-9fb44c109d94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.231.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 231/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 231/2016 z 23. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-23", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.231.2016.1"}, {"guid": "989eb67e-33b3-4d92-b7ca-3b90ba4d3cef:920babf7-9db1-4b63-8555-8ad6c0d80254", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1", "spisova_znacka": "6Asan/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/1/2019 z 12. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016201856.1"}, {"guid": "3a5f4ae0-b21b-421c-bf36-079d3d372ff9:2cfc57e5-5bbb-4a51-b3e6-d5a9a5e00f10", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6015200614.1", "spisova_znacka": "6Sžh/3/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžh/3/2016 z 21. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6015200614.1"}, {"guid": "61aba348-3140-421c-9953-654f13040c38:4b17b870-c55f-42ff-a641-19f10492b7dd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4212204631.1", "spisova_znacka": "5Obdo/26/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/26/2018 z 20. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4212204631.1"}, {"guid": "61aba348-3140-421c-9953-654f13040c38:f58f9b0c-3321-4dca-8d30-984aa323e5dd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4212204631.1", "spisova_znacka": "5Obdo/26/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/26/2018 z 20. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4212204631.1"}, {"guid": "61aba348-3140-421c-9953-654f13040c38:199298ce-92ef-436e-b6d5-103ee884341d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4212204631.1", "spisova_znacka": "5Obdo/26/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/26/2018 z 20. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4212204631.1"}, {"guid": "3be81dd0-5939-48c6-a5a6-d35d4ed6c950:b4056eb6-87c4-460d-852c-9bb9ebb26684", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:4020200201.1", "spisova_znacka": "7Svk/23/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/23/2021 z 29. 3. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-03-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:4020200201.1"}, {"guid": "64d1c7de-39a8-4a44-ba08-0c0d8472b10f:6a757330-901a-49f6-a14b-984e20a697b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:5019200160.2", "spisova_znacka": "10Sžk/37/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžk/37/2020 z 20. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:5019200160.2"}, {"guid": "06acfaf8-7abb-46e3-93f8-06551741e52b:02c4069d-7079-4e03-a6a2-5d929e1f6a21", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:9621200034.1", "spisova_znacka": "1Sak/1/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sak/1/2021 z 29. 9. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:9621200034.1"}, {"guid": "55abc02d-8ee9-4b6b-8eaf-50dac76f076e:d10d8da6-b757-4bc3-a213-cd4ef9e1f8d0", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:4020200201.2", "spisova_znacka": "NR-11S/62/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-11S/62/2020 z 23. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:4020200201.2"}, {"guid": "2e33fa98-5cef-4504-b39e-170cc0c96737:91b7291b-5bbe-4618-82f2-90d3c4b05364", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1", "spisova_znacka": "10Co/401/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/401/2016 z 17. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-04-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1"}, {"guid": "2e33fa98-5cef-4504-b39e-170cc0c96737:339385e8-4645-4318-8b0e-8503d40a8389", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1", "spisova_znacka": "10Co/401/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/401/2016 z 17. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1"}, {"guid": "2e33fa98-5cef-4504-b39e-170cc0c96737:801f465b-58ef-4f3c-ac91-a830b6ae0758", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1", "spisova_znacka": "10Co/401/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/401/2016 z 17. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-04-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113234557.1"}, {"guid": "0e511169-b283-4979-afba-6431f1bb4610:38e96fbe-7326-4857-846b-248f0b3f8455", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2711206414.1", "spisova_znacka": "24Co/280/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/280/2016 z 16. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-01-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2711206414.1"}, {"guid": "4195328c-a85a-4a87-942c-68cce6fcd36f:e6b61642-884d-4e3f-9364-4f2aa63751f0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2114208785.1", "spisova_znacka": "9CoE/578/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9CoE/578/2016 z 19. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-06-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2114208785.1"}]}