{"guid": "ussr:0a0c8845-2ac8-4b9f-b0bb-1847eaed22a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.487.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 487/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 487/2015 z 18. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. novembra 2015, sp. zn. I. ÚS 487/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.487.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-11-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0a0c8845-2ac8-4b9f-b0bb-1847eaed22a6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.487.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.487.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.487.2015.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 487/2015­12\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť\n, právne zastúpeného advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33,\nKošice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. novembra 2014 a takto\n\nrozhodol:\n\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n12. februára 2015 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť\n\núčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. novembra 2014\n(ďalej len „namietaný rozsudok“).\n2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu\núčastníkom\n\nkonania\n\nFinančného riaditeľstva\n\no\n\npreskúmanie\n\nSlovenskej\n\nzákonnosti\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\nrozhodnutia\n\nžalovaného\n\n„finančné\n\nriaditeľstvo“)\n\nč. 1020506/1/1105122/2012/5193­r z 13. augusta 2012, ktorými potvrdilo dodatočný\nplatobný\n\nvýmer\n\nDaňového\n\núradu\n\nTrenčín\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„daňový\n\núrad“)\n\nč. 9311401/5/221150/2012 z 3. mája 2012 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), ktorým\nuložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie\nobdobie 2006 v sume 58 174,99 €.\n3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),\nktorý rozsudkom sp. zn. 13 S 119/2012 z 15. mája 2013 žalobu zamietol. O odvolaní\nsťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdil\nprvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd, ktorý\nodobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie\ndaňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva považoval za správne\na zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského\nsúdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd\nnevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenými v žalobe, resp. v odvolaní\nproti rozsudku krajského súdu.\n4. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí namietaný rozsudok\nnajvyššieho súdu, a tvrdí, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jeho označené\npráva. Argumentuje tým, že finančné riaditeľstvo potvrdilo prvostupňové rozhodnutie\ndaňového úradu na základe právnych záverov prvýkrát použitých až v jeho rozhodnutí,\n2\n\nčím mal byť porušený ústavný princíp podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam a k vykonaným dôkazom. Sťažovateľ tvrdí, že opísaným postupom malo byť\nsťažovateľovi odopreté právo na spravodlivý proces a právo na účinné prostriedky nápravy\npodľa príslušných článkov dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že správca\ndane sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi v konaní pred správnym orgánom\nprvého stupňa, preto druhostupňový správny orgán pochybil, keď ich hodnotil namiesto\nprvostupňového orgánu, pretože opísaným postupom podľa názoru sťažovateľa nemohlo\ndôjsť k zhojeniu vady v postupe prvostupňového orgánu, preto rozhodnutie finančného\nriaditeľstva považoval za nezákonné. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že „neposkytol\nústavne konformným spôsobom ochranu pred nezákonnými rozhodnutiami správnych\norgánov a nezabezpečil potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo\nna spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu. Závery súdu nie sú presvedčivé, pretože\nvychádzali iba zo záverov žalovaného, pričom súd na jeho obhajobu uvádza skutočnosti,\nktoré zo spisového materiálu nevyplývajú.“. Vo vzťahu k namietanému rozsudku\nnajvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku, sťažovateľ\nnamieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a v tejto súvislosti tvrdí, že „dôvody\nuvedené v podanom odvolaní nie sú úplne totožné s dôvodmi žaloby, ako to tvrdí odvolací\nsúd“. Sťažovateľ totiž namietal, že právny názor krajského súdu je v rozpore\ns právnym záverom uvedeným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007\nzo 6. decembra 2007, ktorý aj interpretoval, a predostrel svoj právny pohľad na vec,\nže najvyšší súd pochybil a zasiahol do jeho označených práv, keď potvrdil odvolaním\nnapadnutý rozsudok krajského súdu. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov\nv konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13\ndohovoru sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd nezabezpečil nápravu v postupe krajského\nsúdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa „priznal neprimerané zvýhodnenie žalovanému“\nspočívajúce v tom, že krajský súd „dodatočne objasňoval a obhajoval postup žalovaného,\nčím zmenil právny rámec predmetu daňového sporu“. Podľa názoru sťažovateľa skutkové\na právne závery uvedené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska\nneudržateľné a majú za následok porušenie jeho označených práv, preto sťažovateľ navrhol,\naby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:\n3\n\n„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné\nprávo sťažovateľa\n\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2\n\nÚstavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\n2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné\nprávo sťažovateľa\n\nna rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy\n\nSR.\n4. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné\nprávo sťažovateľa\n\nna účinné právne prostriedky nápravy pred národným\n\norgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 sa zrušuje\na vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia\n§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 279,66 €,\n2 x režijný paušál vo výške 16,78 € a DPH 59,29 €, spolu 355,73 €.“\n\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n\n4\n\n6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného\nprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv\na slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda\nvylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.\nPri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nzákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\n5\n\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno\nhovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok\n\nvzájomnej\n\npríčinnej\n\nsúvislosti\n\nmedzi\n\nnamietaným\n\nrozhodnutím\n\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).\n9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nzaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej\njudikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd\npredovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti\n(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou\nči mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani\noprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil\n(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre\nkonštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda\nvšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej\núrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne\nnámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\n6\n\nuž opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne\ndohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená\nlen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy\na zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).\n10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd\nrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha\npri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie\nzákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne\nodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv\na slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí\naj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nFormuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,\nIII. ÚS 24/2010).\n11. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu\ndo základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva\nna účinný právny prostriedok nápravy, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho skutkovú\na právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne\nkonformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ\nzároveň namieta arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho\nnázore, že právne závery sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, interpretácia\nrelevantných noriem sa odchyľuje od ustálenej judikatúry a že najvyšší súd nerešpektoval\nkogentné daňovo­právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého\n7\n\nvýsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľ zotrváva na závere, že uniesol dôkazné\nbremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na uznanie daňového výdavku,\nnaopak, správca dane dospel k nepresvedčivému záveru o neuskutočnení zdaniteľných\nplnení.\n12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka\nkonania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že\nvšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že\nsúdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú\n(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva\nteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,\nII. ÚS 410/06).\n13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia\nnamietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti\npodstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:\n8\n\n«Napadnutým rozsudkom Krajský súd... zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného...\nKrajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným ako i správcom dane,\nže žalobca v konaní vierohodne nepreukázal, že výdavky, o ktorých účtoval v roku 2006\nv sume 5 448 269,­ Sk + 3 588 405,90 Sk (spolu 9 036 674,90 Sk) boli vynaložené\nna dosiahnutie, udržanie, alebo zabezpečenie príjmu žalobcu v zmysle § 2 písm. i/ zákona\nčíslo 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v rámci\nzákonných právomocí v zmysle § 48 ods. 2, veta štvrtá, zákona o správe daní a poplatkov,\nako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky (chyby) daňového konania tak,\nže sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými svedeckými výpoveďami\na\n\n,\n\n, a tieto dôkazy vyhodnotil každý osobitne a aj v ich\n\nvzájomnej súvislosti. Poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného má náležitosti podľa § 30\nods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd dôvodil tiež, že skúmal, či žalobca\nuniesol dôkazné bremeno dôkazu, ktorým bol zaťažený v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe\ndaní, t. j. či preukázal vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií, alebo\nzáznamov na účel preukázania daňových výdavkov. Uviedol, že pritom vychádzal z\nustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Sžf 1/2011 a 3Sžr\n44/2012), podľa ktorej, ak platiteľ dane nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia (čo\nplatí aj pre uplatnenie daňového nákladu) faktúrami s položkovitým popisom druhu a ceny\ndodaných tovarov od dodávateľa, znáša dôkazné bremeno správca dane. Žalobca počas\nvýkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepredložil okrem dodávateľských\nfaktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, žiadne iné dôkazy, ktorými by\npreukázal, že práce pre neho vykonali a materiál mu dodali spoločnosti\na\n\nSprávca dane preto vykonal rozsiahle dokazovanie, vypočul\n\naj opakovane svedkov, aby sa potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia žalobcu o výdavkoch,\no ktorých účtoval v roku 2006 v sume 9 036 674,90 Sk, pričom tvrdenia žalobcu, že ide\no daňové výdavky sa ani dokazovaním vykonaným správcom dane nepreukázali, a preto\nnemožno prijať záver, že na neho bolo prenesené bremeno dôkazu nad rámec povinností,\nktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov...\n\n9\n\nProti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby\nNajvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že\npredmetné rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR v spojení s dodatočným platobným\nvýmerom Daňového úradu Trenčín zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie\na žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol,\nže Daňový úrad Trenčín v rozhodnutí poukázal len na zápisnice o ústnom pojednávaní\ns\n\n,\n\na\n\nzo dňa 4. apríla 2012 a o obsahu zápisníc sa v rozhodnutí\n\nvôbec nezmieňuje, pričom neprihliadol na množstvo dôkazov, ktoré vôbec vyšli najavo.\nPodľa žalobcu je v rozpore s logikou a možnosťami, aby\n\nbez súčinnosti\n\nživnostníkov, ktorí pracovali pre jeho firmy disponoval údajmi nielen o menách,\npriezviskách, ale aj ich dátumoch narodenia a ich rodných číslach. Svedok\nže pozná všetkých, ktorí sú uvedení na zozname predloženom\n\npotvrdil,\n, ako aj osoby,\n\nktoré sa v tomto zozname nenachádzajú, no sú uvedené v protokole. Konkretizoval aj práce\nvykonávané uvedenými osobami. Obdobne sa vyjadril aj\n\na uviedol, že podľa mena\n\nnepozná všetkých pracovníkov, ale keby ich videl, tak všetkých spozná. Z výpovedí\n,\n\na\n\njednoznačne vyplýva, že svedkovia, ktorí vypovedali počas\n\ndaňovej kontroly dane z pridanej hodnoty, vypovedali nepravdivo. Ak títo svedkovia\nnepriznali príjmy v hotovosti, potom je logické, že uvedené osoby aj za cenu nepravdivej\nsvedeckej výpovede popreli vykonanie prác a preberanie hotovosti. Poukázal na to, že\nžalovaný uvádza, že správca dane vo svojich záveroch nevychádzal len zo skutočností\nzistených pri kontrole dane z pridanej hodnoty, ale aj na to, že dňa 7. februára 2012\nvypočul svedkov\n,\n\na\na\n\na na to, že 4. 4. 2012 boli vypočutí aj svedkovia\n. Podľa žalobcu z výpovedí uvedených svedkov nie je\n\nmožné prijať záver, že všetci svedkovia, ktorí vypovedali počas kontroly dane z pridanej\nhodnoty a tvrdili, že pre spoločnosti\n\na\n\nnevykonávali\n\nžiadnu činnosť, vypovedali nepravdivo...\nŽalobca ďalej poukázal na to, ako krajský súd zhodnotil svedecké výpovede\nv dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a podľa žalobcu odôvodnenie jeho rozsudku je\nv rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie\nsúdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Krajský súd obhajuje konanie žalovaného tým, že\n10\n\nkonal v rozsahu právomocí, ktoré mu vyplývajú z ust. § 48 ods. 2, veta štvrtá zákona\no správe daní a poplatkov, keď ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky\n(chyby) daňového konania tak, že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými výpoveďami\nsvedkov\n\n,\n\na\n\n. Žalobca v žalobe nenamietal, že by rozhodnutie\n\nžalovaného nemalo náležitosti podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, avšak\nnamietal, že tieto zákonné náležitosti úplne absentovali v prvostupňovom rozhodnutí.\nTvrdil, že odstraňovanie chýb konania v rámci odvolacieho konania je podľa § 48 ods. 2\npodmienené predovšetkým tým, že ide o chyby odstrániteľné, a teda, že sa nejedná o chyby,\nktoré majú vplyv na samotnú zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odstránenie chýb musí\nbyť vykonané v súlade s požiadavkou zákonnosti pri rešpektovaní všetkých procesných\nzásad daňového konania a práv daňového subjektu a odstraňovanie chýb konania nemôže\nsimulovať postup prvostupňového orgánu. Právny názor krajského súdu je navyše v rozpore\ni s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku 3 Sžf 40/2007 zo dňa 6.\ndecembra 2007, z ktorého vyplýva, že námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa\nmusí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení dodatočného platobného\nvýmeru. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a vydané jednostranne na\nzáklade zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky\nponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou odvolacieho\norgánu. Z uvedeného je preto podľa žalobcu možné prijať záver, že absencia povinných\nnáležitostí prvostupňového rozhodnutia je neodstrániteľnou chybou konania a spôsobuje\njeho arbitrárnosť, ktorú v odvolacom konaní nie je možné odstraňovať. Ak žalovaný a\nkrajský súd uvádzajú, že žalobca k listinným dôkazom nepredložil žiadne iné dôkazy, potom\nžalovaný a ani krajský súd výpovede svedkov\n\n,\n\na\n\nnepovažujú za dôkazy, a teda k žiadnemu hodnoteniu týchto výpovedí nedošlo. Krajský súd\nsa preto len formálne vysporiadal s námietkou žalobcu, že hodnotením výpovedí uvedených\nsvedkov došlo nielen k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov,\nale i ústavného princípu vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy SR, pričom krajský súd sa\nnevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že v rámci odvolacieho konania nemožno\nrozhodovať o veci, ako o novej veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania správneho\norgánu 1. stupňa. Podľa žalobcu už tieto uvedené závažné procesnoprávne pochybenia\n11\n\nkrajského súdu sú samé osebe dôvodom postačujúcim k zmene rozsudku krajského súdu\na k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia...\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom\nsprávneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu\n(§ 247 ods.1 O. s. p.).\nPodľa § 250i ods. 3 O. s. p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,\nlen ak vzniknuté vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie\nrozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne\nzaoberá\n\nskutkovými\n\nzisteniami\n\nsprávnych\n\norgánov,\n\nnámietkami\n\nžalobcu,\n\nako\n\naj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom\nrozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu\na tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.\nNajvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny\npotvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom\npodaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa\nkrajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí\ndôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku\nnasledovne:...\nV odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými\naj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí\nuviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným\nspôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.\nNajvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by\nmohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O. s. p.),\nV dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu\nalebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.\n\n12\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval\nnámietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré\nnemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu\nako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil,\nstotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§219 ods. 2 O. s. p. v spojení s §\n246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej\npovinnosti.\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,\npo vyhodnotení námietok žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch\nrozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa\nod právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho\nprostredia,\n\nzistenie\n\nodlišného\n\nskutkového\n\nstavu\n\nalebo\n\nprijatie\n\nprotichodného\n\nzjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. za použitia ust.\n§ 246c ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom\npotvrdil.»\n14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor\nkrajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného\nsúdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho\nvýklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo\nna súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný\nsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania\nvrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd\nza protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci\n13\n\nsamej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne\nskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným\nprávnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia\na jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru)\nje esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom\nplatiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa\nnámietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,\nže sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto\nsúvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie\n(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho\ndôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne\nodôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.\n16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových\nokolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam\nteórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane\na daňovým subjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor\nEurópskej únie (napr. C­80/11, C­142/11, C­25/07), ale aj samotný najvyšší súd\nvo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť\na často aj je pomerne tenká, v okolnostiach prípadu ústavný súd považuje závery\nnajvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie\ndaňových výdavkov sťažovateľa za ústavne akceptovateľný. V jeho prípade totiž skutočnosti\n14\n\nzistené správcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom\nspochybnili ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov\nnebola sťažovateľom preukázaná materiálna existencia dodaných služieb a ich ďalšie\npoužitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný záver daňových\norgánov o nesplnení zákonných podmienok na uznanie výdavkov na účely určenia dane\nz príjmov nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a\nvýznam relevantných ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov. Z pohľadu princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie, respektíve konštatáciu\nnajvyššieho súdu, že okrem iného nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho\nnázoru krajského súdu v danej veci odchýlil z dôvodu prijatia protichodného\nzjednocovacieho stanoviska, čím sa vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľa\no aplikovateľnosti ním namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007\nzo 6. decembra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že neaplikovateľnosť záverov\nnamietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007 zo 6. decembra 2007\nspočíva v okolnostiach prípadu v tom, že správca dane po vyhotovení protokolu akceptoval\na aj sa vysporiadal s dodatočne vykonanými dôkazmi v odôvodnení dodatočného\nplatobného výmeru tak, že ich vyhodnotil také, ktoré nemali na prehodnotenie kontrolných\nzistení\n\nvplyv,\n\npričom\n\ndôvody,\n\nktoré\n\nviedli\n\nsprávcu\n\ndane\n\nk\n\ntomuto záveru\n\no ich irelevantnosti, boli sťažovateľovi známe už zo samotného protokolu. Námietka\nsťažovateľa, že k hodnoteniu týchto dôkazov došlo až v druhostupňovom konaní správcu\ndane, preto nezodpovedá skutočnosti.\n17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti\nmedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nS prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,\nže obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho\nkonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,\n15\n\nII. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie právo na účinný prostriedok nápravy\npred národným orgánom zaručené čl. 13 dohovoru uvedeným postupom a namietaným\nrozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, na základe ktorých\nústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, ktorým v rámci odvolacieho konania zároveň poskytol sťažovateľovi\núčinný prostriedok nápravy, nebolo možné ani uvažovať o možnom porušení práva\nzaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy).\n19. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, sťažovateľ\ntoto porušenie odôvodnil v sťažnosti tým, že v dôsledku tvrdeného porušenia jeho\nprocesných práv ešte v konaní správcu dane na prvom stupni mu bolo znemožnené účinne\nsa brániť v konaní pred správcom dane, čo vo veci konajúce súdy nenapravili, naopak,\ndodatočne objasňovali a obhajovali postup správcu dane, preto neboli nestranné a porušili\ntoto označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľa\nje nedôvodná. Skutočnosť, že vo veci konajúce súdy si neosvojili argumentáciu sťažovateľa\na, naopak, stotožnili sa s argumentáciou správcu dane, ktorú následne z dôvodu\npresvedčivosti svojich záverov aj náležite rozvinuli a odôvodnili, ešte sama osebe nemôže\nbyť dôkazom o porušení označeného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto aj túto časť\nsťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v celku odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej\nreálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo\nk odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa\n(návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov\nkonania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.\n16\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. novembra 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-dodatočný platobný výmer", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 426/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/08 z 10. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-10", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:257f6985-543e-44a7-9853-1d489575abbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.646.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2017 z 22. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-22", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.646.2017.1"}, {"guid": "64cdbf7f-3bfd-47c1-adad-5931d154db9d:33b7795b-aa36-45d9-96cf-bcc357f55224", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2116011401.3", "spisova_znacka": "4Tdo/73/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/73/2023 z 28. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2116011401.3"}, {"guid": "690fa30b-3b22-4e7a-a4f9-09b2059073ad:5f66ebfd-8396-4902-9551-25f09fa0c4c7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2115011934.2", "spisova_znacka": "4Tdo/65/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/65/2021 z 13. 6. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-06-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2115011934.2"}]}