{"guid": "ussr:eef30993-9060-40e4-950d-420ae6838657", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.448.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 448/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 448/2015 z 4. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. novembra 2015, sp. zn. I. ÚS 448/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.448.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2015-11-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eef30993-9060-40e4-950d-420ae6838657", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.448.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.448.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.448.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 448/2015­21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nspoločnosti\n, a\n, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Beňom, PhD.,\nadvokátska kancelária Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie\nsv. Egídia 93, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu\nPoprad sp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, obchodnej spoločnosti\na\n\nodmieta.\n\n,\n\n,\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ v 1. rade“), obchodnej spoločnosti\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľka v 2. rade“),\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ v 3. rade“),\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ vo 4. rade“), a\n(ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobkyňa v právnom postavení záložnej\ndlžníčky (ďalej len „žalobkyňa“ alebo aj „záložná dlžníčka“), ktorá na účely zabezpečenia\nsplatenia svojho dlhu z úveru založila nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve (pozemok a dom,\nďalej len „sporné nehnuteľnosti“, pozn.) záložnou zmluvou v prospech záložného veriteľa\n(\n\n, pozn.), ktorý jej úver poskytol a ktorý mal v spore procesné\n\npostavenie žalovaného v 1. rade (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ alebo aj „banka“), sa v\nkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 836/97 žalobou domáhala pôvodne iba\nurčenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 10. októbra 1997, ktorou žalovaný v 2. rade (obchodná\nspoločnosť\n\n, pozn.) z poverenia žalovaného v 1. rade, a teda záložného\n\nveriteľa (\n\n, pozn.) z titulu nesplácania úveru žalobkyňou scudzil\n\n2\n\nsporné nehnuteľnosti v jej vlastníctve, a to žalovaným v 3. rade (obchodná spoločnosť\n, pozn.) a vo 4. rade (\n\n, tiež sťažovateľ v 1.\n\nrade, pozn.). Keďže v priebehu súdneho sporu došlo k ďalším opakovaným scudzeniam\nsporných nehnuteľností medzi žalovanými v 3. rade, vo 4. rade (sťažovateľ v 1. rade)\na následne žalovaným v 5. rade (obchodná spoločnosť\nrade), žalovaným v 6. rade (\n\n, tiež sťažovateľka v 2.\n\n), žalovaným v 7. rade (\n\nsťažovateľ v 3. rade), žalovaným v 8. rade (\na žalovaným v 9. rade (\n\n, tiež\n\n, tiež sťažovateľ vo 4. rade)\n\n, tiež sťažovateľ v 5. rade), žalobkyňa upravila\n\nžalobný petit tak, že sa žalobou domáhala určenia neplatnosti všetkých týchto scudzovacích\nprávnych úkonov sporných nehnuteľností, pričom okresný súd v poradí prvým rozsudkom\nz 27. októbra 2005 tejto žalobe vyhovel, avšak tento rozsudok bol zrušený odvolacím\nsúdom z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal s „... otázkou naliehavého právneho\nzáujmu žalobkyne na požadovanom určení...“ neplatnosti scudzovacích úkonov. V dôsledku\nuvedeného žalobkyňa zmenila žalobný petit, ktorým sa domáhala už nielen určenia\nneplatnosti scudzovacích úkonov sporných nehnuteľností, ale aj určenia svojho vlastníckeho\npráva k týmto sporným nehnuteľnostiam, pričom okresný súd v poradí druhým svojím\nrozsudkom z 2. októbra 2008 tejto žalobe opäť vyhovel, avšak tento rozsudok bol opätovne\nzrušený odvolacím súdom, ktorý konštatoval, že pasívne legitimovaným účastníkom na\nžalovanej strane v konaní o určenie vlastníckeho práva môžu byť len žalovaní, ktorí sú\nv čase podania žaloby aktuálne zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností v príslušnom\nkatastri nehnuteľností [t. j. len žalovaný v 5. rade a tiež sťažovateľka v 2. rade ̶ obchodná\nspoločnosť\n\n., ako aj žalovaný v 6. rade\n\n̶\n\n] a vzhľadom na\n\nformuláciu žalobného petitu by sa otázka neplatnosti scudzovacích právnych úkonov mala\nriešiť len ako otázka prejudiciálna. Následne po vrátení veci okresnému súdu žalobkyňa\nv dôsledku uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu svojím podaním zo 7. júna 2010\nzobrala späť žalobu v časti určenia neplatnosti scudzovacích právnych úkonov a v žalobnom\npetite sa domáhala už iba určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.\nUznesenie okresného súdu z 18. apríla 2011 o zastavení konania v časti späťvzatej žaloby aj\nnapriek nesúhlasu žalovaných s týmto zastavením bolo zrušené odvolacím súdom z dôvodu\nnevysporiadania sa okresného súdu s dôvodmi nesúhlasu žalovaných na tomto zastavení.\n3\n\n3. Po vypočutí žalovaných v 1. rade – 4. rade a v 7. rade – 9. rade o dôvodoch ich\nnesúhlasu so zastavením konania v časti určenia neplatnosti scudzovacích právnych úkonov\nsporných nehnuteľností, ktorých dôvody boli založené na ich konštatovaní, že aj pri závere,\nže\n\npasívne\n\nlegitimovanými\n\nv spore\n\no určenie\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nk sporným\n\nnehnuteľnostiam by mali byť len v katastri nehnuteľností aktuálne zapísaní vlastníci, sa\nv konečnom dôsledku určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dotkne aj ich\nprávneho postavenia ako účastníkov scudzovacích právnych úkonov týchto sporných\nnehnuteľností. Okresný súd po vyhodnotení týchto dôvodov ako nepodstatných rozsudkom\nsp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012 zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti\nscudzovacích právnych úkonov sporných nehnuteľností a súčasne určil, že ich vlastníčkou\nje žalobkyňa.\n4. Okresný súd založil svoje rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobkyne\nk sporným nehnuteľnostiam na konštatovaní o neplatnosti kúpnej zmluvy z 10. októbra\n1997, ktorou došlo v dôsledku realizácie záložného práva banky ako záložného veriteľa\n(žalovaného\n\nv 1.\n\nrade)\n\nz dôvodu\n\nnesplácania\n\núveru\n\nžalobkyňou\n\n(záložca)\n\nk predaju sporných nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne do vlastníctva žalovaných\nv 3. a vo 4. rade. Kúpnu zmluvu však ako predávajúca nepodpísala žalobkyňa alebo v jej\nmene banka (žalovaný v 1. rade) realizujúca záložné právo, ale podpísal ju iba konateľ\na riaditeľ obchodnej spoločnosti\n\n, ako mandatár na základe mandátnej\n\nzmluvy z 1. júla 1997 uzavretej s bankou ako mandantom, ktorá mala iba sprostredkovať\npredaj sporných nehnuteľností v mene a na účet mandanta. Okresný súd tiež podotkol, že\nv zmysle zmluvných dojednaní v čl. 4 písm. b) zmluvy o zriadení záložného práva\nz 26. septembra 1995 uzavretej medzi žalobkyňou a bankou je síce zrejmé, že banka ako\nzáložný veriteľ mohla na účel realizácie záložného práva poveriť organizáciu oprávnenú na\nvýkon tejto činnosti, avšak iba ako sprostredkovateľa, čo však neznamená, že by táto\norganizácia bola aj oprávnená vo vlastnom mene alebo v mene žalobkyne ako vlastníčky\nzálohu podpísať kúpnu zmluvu, pretože konala iba z poverenia, v mene a na účet banky.\nVzhľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že vychádzajúc zo zásady „nemo plus iuris\n4\n\ntransfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práva ako má sám)\nnemohli ani žalovaní v 3 a vo 4. rade ako účastníci neplatnej kúpnej zmluvy z 10. októbra\n1997 predať sporné nehnuteľnosti ďalším žalovaným, pretože sa nestali ich vlastníkmi, takže\nz tohto dôvodu aj ďalšie na predmetnú kúpnu zmluvu nadväzujúce scudzujúce právne úkony\nsú neplatné, a teda žalobkyni stále svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.\nOkresný súd tak rozhodol poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/2010,\npodľa ktorého „... nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty\na ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže\nna iného previesť viac práv, ako má sám“.\n5. V dôsledku odvolania sa žalovaných v 1., 2. a 6. rade, ako aj žalovaných vo 4.,\nv 5 a 7. – 9. rade (sťažovatelia) krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca\n2013 označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.\n6. Dovolanie podané žalovanými vo 4.,v 5. a v 7. – 9. rade (t. j. sťažovateľmi),\nktorého prípustnosť sťažovatelia odôvodnili prítomnosťou vád konania podľa § 237 ods. 1\npísm. b) [„ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania“] a písm. f) [„účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom“] Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), najvyšší súd svojím uznesením\nsp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015 ako neprípustné odmietol. Pokiaľ ide o dôvod\nprípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP, ktorý sťažovatelia vzhliadli v tom,\nže tak okresný súd, ako aj krajský súd mali konať ako s účastníkom konania s obchodnou\nspoločnosťou\n\n, v procesnom postavení žalovaného v 3. rade (táto\n\nskutočnosť mala byť zrejmá zo záhlaví ich rozsudkov, pozn.), a to aj napriek tomu, že\nuvedená obchodná spoločnosť mala zaniknúť už v roku 2008, najvyšší súd konštatoval, že\nz uznesenia okresného súdu z 18. apríla 2011 o zastavení konania vyplýva, že konanie\no neplatnosti scudzovacích právnych úkonov bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby\nv tejto časti, avšak pokiaľ išlo o žalovaného v 3. rade, toto malo byť zastavené z dôvodu\nstraty jeho právnej subjektivity, pričom toto uznesenie malo byť síce krajským súdom\nzrušené, avšak krajský súd zrušil „... uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči\n5\n\nžalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.“, takže táto\nskutočnosť podľa najvyššieho súdu založila nedôvodnosť tvrdenia sťažovateľov, pretože iba\nformálne „... uvedenie účastníka v záhlaví rozhodnutia nenapĺňa ešte zákonný dôvod\ndovolania uvedený v ustanovení § 237 písm. b/ O. s. p..“ Najvyšší súd dospel záveru\no absencii aj ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorý\nmal podľa sťažovateľov spočívať v tom, že im krajský súd nedoručil na zaujatie stanoviska\nvyjadrenie žalobkyne k ich odvolaniu, čím im malo byť znemožnené adekvátne konať\npred krajským súdom, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že toto pochybenie\nkrajského súdu bolo konvalidované postupom právneho zástupcu sťažovateľov, ktorý\npred rozhodnutím krajského súdu nahliadol do spisu a vyžiadal si kópiu tohto vyjadrenia\nžalobkyne.\n7. Pokiaľ ide dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nsťažovatelia ho zdôvodnili aj podľa ich názoru nedostatočným odôvodnením rozsudku\nkrajského súdu, ktorý im nedal odpoveď na nimi nastolené dve odvolacie otázky, a to či sa\nna realizáciu záložného práva predajom zálohu založeným veriteľom vyžaduje osobitné\nzmluvné splnomocnenie udelené mu záložcom alebo či toto oprávnenie plynie záložnému\nveriteľovi ex lege, a tiež na otázku, či záložný veriteľ mohol na predaj zálohu splnomocniť\nďalšiu osobu. V súvislosti s týmito námietkami najvyšší súd konštatoval, že rozsudok\nokresného súdu, ako aj krajského súdu zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre\nodôvodnenia rozsudku, ktorého jednotlivé časti sú vo vzájomnej súvzťažnosti zrozumiteľné,\nčím však „... nie je zodpovedaná otázka správnosti právneho posúdenia veci...“, pretože\nvecnú správnosť právnych záverov dovolací súd skúma až v prípade prípustnosti dovolania,\nk čomu v danom prípade nedospel.\n8. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k namietanému\nporušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti s meritórnym rozhodnutím okresného\nsúdu sp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 nedal sťažovateľom podľa ich názoru odpoveď\n6\n\nna dve pre nich podstatné otázky na rozhodnutie, a to, či záložný veriteľ potrebuje\nna realizáciu záložného práva osobitné splnomocnenie od záložcu alebo má toto právo\nex lege a či na účely realizácie záložného práva môže záložný veriteľ splnomocniť inú\nosobu. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo podľa sťažovateľov dôjsť aj v príčinnej súvislosti\ns uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015, ktorý sa podľa ich\nnázoru vôbec nezaoberal dovolacou námietkou, ktorá sa týkala postupu súdov nižších\nstupňov, ktoré konali ako s účastníkom konania so subjektom (obchodná spoločnosť\n), ktorý v tom čase nemal právnu subjektivitu, a tiež sa podľa\nsťažovateľov najvyšší súd vecne nevysporiadal ani s odpoveďami na ich dve už uvedené\notázky, resp. s tým, či odpovede na tieto otázky obsahovali rozhodnutia okresného súdu\na krajského súdu.\n9. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:\n„Rozhodnutia súdov okrem toho, že sú nepreskúmateľné z dôvodov uvedených vyššie,\nsú aj arbitrárne vzhľadom na svoj výrok. I keď z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov\n(najmä však z odôvodnenia odvolacieho súdu) nie je zrejmé, na základe čoho súdy dospeli\nk názoru, že:\na) v rozhodnom čase bola na predaj zálohu potrebné zmluvné plnomocenstvo záložcu\nb) v rozhodnom čase sa právnická osoba v postavení splnomocnenca nemohla nechať\nzastúpiť ďalším splnomocnencom bez súhlasu splnomocniteľa,\nje vzhľadom na výrok rozhodnutí jednoznačné, že súdy si tento názor osvojili.\nHoci ani jeden súd tieto právne závery takto jednoznačne (ani nijako inak) v odôvodnení\nnepostuloval, vzhľadom na výrok rozhodnutí je nevyhnutné predpokladať, že na týchto\ndvoch základných stanoviskách súdy svoje rozhodnutia založili.\nInými slovami, ak súdy nemali za to, že osobitné splnomocnenie bolo podmienkou\npredaja zálohu a že oprávnenie právnickej osoby na substitučné splnomocnenie nie je dané,\nnemohli by žalobe vyhovieť, nakoľko na týchto dvoch dôvodoch bol postavený žalobný\nnárok.“\n\n7\n\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 27.1.2015, sp. zn. 2 Cdo/144/2014, rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 21.3.2013, sp. zn. 16 Co/171/2012 a rozsudkom\nOkresného súdu Poprad zo dňa 21.9.2012, sp. zn. 11 C/836/1997 bolo porušené ústavné\nprávo sťažovateľov zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.\nÚstavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad,\naby vo veci znovu konal a rozhodol.\n(Poznámka I.: V prípade, ak by Ústavný súd mal za to, že nie je dôvod na zrušenie\nvšetkých napadnutých rozhodnutí, ale len niektorých z nich, sťažovatelia navrhujú, aby\nÚstavný súd vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie súdnemu orgánu najnižšieho stupňa,\nktorého rozhodnutie zruší.)\n(Poznámka II.: V prípade, ak by Ústavný súd mal za to, že nedošlo k porušeniu\nzákladných práv a slobôd všetkých sťažovateľov, ale len niektorých z nich, sťažovatelia\nnavrhujú, aby Ústavný súd vyslovil porušenie týchto práv len voči tým sťažovateľom,\npri ktorých namietané porušenie práv uzná za dôvodné.)\nÚstavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“\nII.\n\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\n8\n\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše\nzastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa\nvzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný\nsúd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,\npreto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy),\nktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhali v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite\nsťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.1 Listiny základných\npráv a slobôd), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti (pozri poslednú stranu sťažnosti,\npozn.) mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich\nargumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).\nK rozsudku okresného súdu\n14. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd zistil, že\no identickej sťažnosti sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 836/97\nz 21. septembra 2012 konal a rozhodol ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.\nIV. ÚS 28/2014, pričom uznesením z 23. januára 2014 bola táto sťažnosť odmietnutá\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.\n\n9\n\n15. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka\nveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa\nrozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli\nsplnené.\n16. Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované\nustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, nejde však o podmienku konania, ktorú\nmožno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté rozhodnutie, ktoré bolo\nnapadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý z tohto dôvodu.\n17. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť\nsťažovateľov je v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu, pozn.) neprípustná,\na preto ju pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24\npísm. a) zákona o ústavnom súde odmietol.\nK rozsudku krajského súdu\n\n18. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013,\nústavný súd tento vecne preskúmal, a to v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou\nprávnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci\nZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa\nktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)\nspôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne z\nprocesných dôvodov ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods.\n3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, IV.\nÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).\n\n10\n\n19. Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho\n(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom\npredpise (Občiansky súdny poriadok). Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty\nna podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nz dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť\nsplnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v § 237\n\n̶ § 239 OSP) podaného\n\nmimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu\nzákonný základ.\n20. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd\nvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,\nže nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).\n21. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:\n«Preto pred súdom prvého stupňa zostalo vyriešenie základnej otázky, či realizácia\nzáložného práva vykonaná odporcom v 1. rade bola v súlade so zákonom alebo nie.\nPre zodpovedanie tejto otázky bolo dôvodné sa zaoberať zmluvami, ktoré navrhovateľka\nuzatvorila s odporcom v 1 .rade, a to zmluvou o úvere a neskôr aj zmluvou o záložnom\n11\n\npráve, obe zo dňa 26. 09. 1995. Bolo dôvodné sa zaoberať článkom 4 a 9 záložnej zmluvy.\nZ bodu 4 tejto záložnej zmluvy totiž vyplýva, že: „klient a záložca súhlasí v prípade, že\npodľa podmienok zmluvy o úvere nebude včas uhrádzať splátky, istiny a úroky, aby banka\npo predchádzajúcom upozornení klienta a záložcu naložila so založenou nehnuteľnosťou\ntakto:\na) predala nehnuteľnosť na verejnej dražbe,\nb) predala nehnuteľnosť začlenenú a určenú súdnym znalcom v priamom predaji\nalebo prostredníctvom organizácie oprávnenej na výkon tejto činnosti,\nc) vo výnimočných prípadoch (so súhlasom klienta a záložcu) za cenu určenú\ndohodou.\nZ čl. 9 tejto záložnej zmluvy vyplýva, že klient záložca (navrhovateľka) ako vlastník\nzaloženej nehnuteľností týmto splnomocňuje\n\n(rozumej právny predchodca banky –\n\nžalovaná v 1. rade, pozn.), aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej\nnehnuteľnosti popísanej v bode 1 tejto zmluvy za účelom uspokojenia pohľadávok\nvyplývajúcich zo zmluvy o úvere zo dňa 26. 09 1995.\nBolo potrebné vyriešiť, či odporca v 1. rade zákonne realizoval záložné právo, ktoré\ndohodol s navrhovateľkou a zákone realizoval aj predaj tejto založenej nehnuteľnosti\npre odporcov v 3 a 4. rade (neskôr došlo v priebehu konania k ďalším prevodom z týchto\nodporcov na ďalších).\nSúd prvého stupňa sa týmito zmluvami zaoberal, ako aj ďalšími, a to mandátnou\nzmluvou medzi odporcom v 1. rade a spoločnosťou\n\na prijal správny právny\n\nzáver.\nNepochybne dôležitý význam pri právnom posúdení veci mali ustanovenia záložnej\nzmluvy, ktoré boli vyššie aj súdom citované, a to čl. 4 a 9 záložnej zmluvy. Z čl. 9 záložnej\nzmluvy totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka splnomocnila odporcu v 1. rade, aby\nv jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej nehnuteľnosti. Z kúpnej zmluvy\nzo dňa 10.10.1997 však vyplýva, že záložný veriteľ nepostupoval v súlade s čl. 9 záložnej\nzmluvy.\nSprávne boli zistenia súdu, že pri údajoch o podpise predávajúceho na tejto kúpnej\nzmluve nie je uvedené meno navrhovateľky ako záložcu, ani banky ako záložného veriteľa.\n12\n\nJe tam uvedený ako predávajúci ­ mandatár spoločnosť\na riaditeľa\n\na meno jej konateľa\n\n, s odkazom na mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi\n\na odporcom v 1. rade. Tiež bolo preukázané, že túto kúpnu zmluvu\nnepodpísala ako predávajúca navrhovateľka ­ vlastníčka založených nehnuteľností a nikdy\nv jej mene ani banka, ktorá bola splnomocnená navrhovateľkou na podpis tejto kúpnej\nzmluvy. Preto rozhodujúcou otázkou zostalo, či mohla túto kúpnu zmluvu o predaji\nzaložených nehnuteľností podpísať vo vlastnom mene ako predávajúci spoločnosť\n, ako to bolo zistené. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu\nprvého stupňa, ktoré vyplývajú aj zo skutkových zistení, že kúpna zmluva zo dňa 10.10.1997\nnebola podpísaná oprávnenou osobou a bola uzavretá v rozpore s podmienkami\ndohodnutými v záložnej zmluve medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade. Táto\nskutočnosť preto mala za následok neplatnosť tejto kúpnej zmluvy a následne aj to, že\nodporcovia v 3. a 4, rade sa nemohli stať vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a ako\nnevlastníci nemohli predať a vykonať ďalšie prevody. ...\nPodľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska posúdenia všetkých súvislosti, ktoré\nsúviseli s uplatneným nárokom navrhovateľky a jej domáhania sa (pôvodne aj určenia\nneplatnosti kúpnych zmlúv) a neskôr len určenia vlastníctva, bolo dôležité vymedziť\npodstatné ustanovenia dohodnuté medzi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu, teda medzi\nnavrhovateľkou a odporcom v 1. rade v súvislosti s realizáciou záložného práva. Dôležité\nz tohto pohľadu bolo medzi nimi dohodnutie ohľadom plnej moci, resp. splnomocnenia,\nktoré navrhovateľka udelila odporcovi v 1. rade, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu\nna predaj založenej nehnuteľnosti (čl. 9 záložnej zmluvy). Ustanovenie, ktorým\nnavrhovateľka dávala súhlas k predaju nehnuteľnosti (čl. 4 záložnej zmluvy zo dňa\n26.09.1995), ešte neznamenalo, že bolo ustanovením o dohodnutej plnej moci. Predmetnú\nplnú moc navrhovateľka výslovne vymedzila a učinila do čl. 9 záložnej zmluvy, s ktorou\nmohol odporca v 1. rade v takto vymedzenom rozsahu disponovať. Táto plná moc v čl. 9\nzáložnej zmluvy je jasná a z nej vyplýva, že navrhovateľka splnomocnila len právneho\npredchodcu odporcu v 1. rade, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej\nnehnuteľnosti. Len v takomto rozsahu mohol odporca v 1. rade realizovať plnomocenstvo,\nktoré mu bolo udelené navrhovateľkou.\n13\n\nIné výklady tohto ustanovenia poukazom na čl. 4 záložnej zmluvy, nemôžu znamenať\nvýslovne vymedzené splnomocnenie medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade\na neznamenajú ani určenie plnej moci, pretože z obsahu z čl. 4 vyplýva len súhlas\nnavrhovateľky k predaju.\nKeďže súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k zisteniam, že predmetná\nkúpna zmluva zo dňa 10.10.1997, ktorým odpredával odporca v 1. rade nehnuteľnosť\nnavrhovateľky, nezodpovedá obsahu čl. 9 záložnej zmluvy, dohodnutého medzi\nnavrhovateľkou a odporcom v 1. rade, bolo dôvodné konštatovať a prijať ten záver, že\npredmetná nehnuteľnosť nebola predaná spôsobom dohodnutými medzi účastníkmi pôvodne\nzmluvného vzťahu (na základe zmluvy o úvere a záložnej zmluvy medzi navrhovateľkou\na odporcom v 1. rade) a nehnuteľnosť predal niekto kto nebol oprávnený ju predať, pričom\nnehnuteľnosť bola predaná v rozpore s podmienkami dohodnutými pre výkon záložného\npráva medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade.\nPreto, ak súd prvého stupňa určil, že navrhovateľka je vlastníckou predmetných\nnehnuteľností ...»\n22. Podstata námietok sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu je založená\nna argumentácii, že krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nezodpovedal dve základné\notázky, a to aj napriek tomu, že odpovede na ne sú podľa sťažovateľov základnými\nstavebnými piliermi jeho rozhodnutia, preto považujú rozsudok krajského súdu\nza nepreskúmateľný a arbitrárny. Podľa sťažovateľov krajský súd nezodpovedal v prvom\nrade na otázku, či právo záložného veriteľa realizovať (vykonať) záložné právo k predmetu\nzálohu v prípade riadneho a včasného nesplnenia zálohom zabezpečenej pohľadávky\nvyplýva ex lege alebo sa na jeho realizáciu vyžaduje osobitné zákonné splnomocnenie\nudelené záložnému veriteľovi záložcom a sekundárne podľa sťažovateľov krajský súd\nnezodpovedal ani na otázku, či na realizáciu záložného práva môže záložný veriteľ\nsplnomocniť inú osobu.\n23. V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že zo zmyslu a účelu inštitútu\nzáložného práva, ktorého podstata tkvie v zabezpečení pohľadávky záložného veriteľa vecou\n(hnuteľnou alebo nehnuteľnou), právom alebo inou majetkovou hodnotu (záloh) patriacou\n14\n\nzväčša dlžníkovi, t. j. záložcovi (s výnimkou prípadov založenia cudzej veci so súhlasom jej\nvlastníka, kedy je dlžník odlišný od osoby záložcu, pozn.), vyplýva, že počas trvania tohto\nzabezpečovacieho inštitútu, kedy veriteľ prostredníctvom zálohu donucuje dlžníka, aby si\nriadne a včas splnil svoj dlh voči nemu, ostáva predmet zálohu vždy vo vlastníctve záložcu\n(ktorý je spravidla zhodný s osobou dlžníka, okrem prípadov, kedy dlžník založil cudziu\nvec, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že záložný veriteľ po celý čas trvania záložného práva\nvykonáva vo vzťahu k predmetu zálohu práva k cudzej veci, preto vždy koná v mene a na\núčet záložcu. Uvedenému zodpovedá aj zaradenie tohto zabezpečovacieho inštitútu, ktorý je\nv rámci systematiky členenia Občianskeho zákonníka zaradený do časti upravujúcej „práva\nk cudzej veci“.\n24. Inými slovami, po dobu trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu vlastnícke právo\nk predmetu zálohu nenadobúda záložný veriteľ, ale jeho vlastníkom ostáva záložca, a to až\ndo doby výkonu záložného práva, ku ktorému dochádza v prípade, že dlžník (spravidla\nzáložca) si z akéhokoľvek dôvodu svoj záväzok voči záložnému veriteľovi riadne a včas\nnesplnil, vtedy záložný veriteľ predá záloh, ktorý je pre neho náhradným zdrojom\nuspokojenia si svojej pohľadávky. V dôsledku predaja zálohu dochádza k prevodu\nvlastníckeho práva k predmetu zálohu zo záložcu (ktorý je spravidla aj záložným dlžníkom)\nna kupujúceho, takže z tohto dôvodu obzvlášť naliehavo vystupuje opäť do popredia\npožiadavka, aby najmä a predovšetkým pri výkone záložného práva, v dôsledku ktorého sa\nzáložca zbavuje vlastníckeho práva k svojej veci (k predmetu zálohu), aby záložný veriteľ\nvykonávajúci záložné právo konal v mene a na účet vlastníka zálohu, t. j. záložcu,\na nie vo svojom vlastnom mene, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práva, ako má\nsám (nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet), takže ani záložný veriteľ, ktorý nie\nje vlastníkom predmetu zálohu, by nemohol vo svojom vlastnom mene previesť vlastnícke\nprávo k zálohu na kupujúceho.\n25. V kontexte uvedeného vyznieva aj citovaný rozsudok krajského súdu, ktorého\nvýchodiskovou premisou pre konštatovanie neplatnosti právnych úkonov o scudzení zálohu\npatriaceho žalobkyni, v dôsledku čoho krajský súd určil, že žalobkyňa je aj naďalej\n15\n\nvlastníčkou tohto zálohu, je zistenie, že kúpna zmluva z 10. októbra 1997, ktorou mal byť\nzáloh prevedený z vlastníctva žalobkyne do vlastníctva žalovaných v 3. a vo 4. rade, nebola\npodpísaná ani žalobkyňou ako vlastníčkou zálohu a ani žalovaným v 1. rade, t. j. záložným\nveriteľom jediným oprávneným na výkon záložného práva konať v mene a na účet\nžalobkyne, ale bola podpísaná iba treťou osobou, resp. iba jej menom (žalovaný v 2. rade),\nbez uvedenia, že by tak táto osoba konala v mene záložného veriteľa, ktorý túto osobu\nna sprostredkovanie výkonu záložného práva síce splnomocnil, ale tak, aby konala v jeho\nmene, a nie vo svojom vlastnom mene. V dôsledku uvedeného zistenia dospel krajský\nsúd k logickému záveru, že iná osoba ako vlastník zálohu (záložca) alebo ako záložný\nveriteľ oprávnený v mene a na účet záložcu záloh predať nemohla sama (bez toho, že by\nkonala v mene záložcu alebo záložného veriteľa) previesť na kupujúcich (žalovaných\nv 3. a vo 4. rade) vlastnícke právo k zálohu, ktorým sama nedisponovala, a nekonala ani\nv mene záložného veriteľa v súlade s jeho splnomocnením.\n26. Vzhľadom na uvedené sa tak otázky sťažovateľov, na ktoré im krajský súd nemal\ndať odpovede, javia irelevantné a nepodstatné, keďže krajský súd so sťažovateľmi\nnaznačovanými možnými odpoveďami na ne nepolemizuje ani nežongluje, pretože\nrozhodnutie krajského súdu nie je založené na konštatovaní, že by záložný veriteľ na výkon\nzáložného práva nevyhnutne potreboval osobitné zmluvné splnomocnenie od záložcu, ako\nto tvrdia sťažovatelia, a nie je založené ani na konštatovaní, žeby záložný veriteľ pre účely\nsprostredkovania výkonu záložného práva nemohol splnomocniť inú osobu, ale je založené\nna konštatovaniach, že k výkonu záložného práva nedošlo spôsobom zmluvne dojednaným\nmedzi zainteresovanými (t. j. medzi záložcom, záložným veriteľom a treťou osobou\nsplnomocnenou záložným veriteľom, pozn.), t. j. že zmluva o scudzení zálohu z 10. októbra\n1997 nielenže nebola podpísaná v mene záložcu záložným veriteľom v zmysle ich\nzmluvného dojednania v zmluve o záložnom práve z 26. septembra 1995, ale nebola\npodpísaná ani len v mene záložného veriteľa v zmysle jeho dojednania s treťou osobou ním\npoverenou sprostredkovaním výkonu záložného práva (mandatár) v mandátnej zmluve\nz 1. júla 1997, v zmysle dojednania ktorej v čl. I „Mandatár v mene mandanta zabezpečí\nprípravu a výkon predaja ...“.\n16\n\n27. Inými slovami, bez ohľadu na to, či by krajský súd na otázku sťažovateľov\no nutnosti udelenia záložnému veriteľovi osobitného splnomocnenia od záložcu na výkon\nzáložného práva odpovedal kladne alebo záporne, a tiež bez ohľadu na to, či by kladne alebo\nzáporne odpovedal aj na druhú otázku sťažovateľov, či záložný veriteľ môže alebo nemôže\nvýkonom, resp. sprostredkovaním výkonu záložného práva splnomocniť aj inú osobu,\nnespochybniteľným záverom ostáva, že záložný veriteľ pri výkone záložného práva nemôže\nkonať vo svojom vlastnom mene, ale len v mene a na účet záložcu, a tiež tretia osoba\nsplnomocnená záložným veriteľom sprostredkovaním výkonu záložného práva nemôže\nkonať iba vo svojom vlastnom mene, ale len v mene splnomocniteľa, t. j. v mene záložného\nveriteľa.\n28. Pokiaľ ide o otázky sťažovateľov, ústavný súd je toho názoru, že na tieto\nodpovedal vo svojom rozsudku sp. zn. 11 C 836/1997 z 21. septembra 2012 už okresný súd,\nktorý v podstate s poukazom na § 489 Občianskeho zákonníka uviedol, že zákonom\nnezakázané a zákonu neodporujúce zmluvné dojednania boli účastníci týchto zmluvných\ndojednaní povinní dodržiavať, ak sa už na nich dohodli, čo sa však v tomto prípade nestalo,\npretože zmluvu o scudzení zálohu nepodpísal v zmysle zmluvy o záložnom práve\nz 26. septembra 1995 v mene záložcu ani záložný veriteľ (čo by sa vyžadovalo aj\nbez dotknutého zmluvného dojednania) a nepodpísala ju v mene záložného veriteľa ani ním\nv mandátnej zmluve z 1. júla 1997 sprostredkovaním výkonu záložného práva poverená\ntretia osoba.\n29. V súvislosti s právami sťažovateľov ako účastníkov scudzovacích právnych\núkonov predmetu zálohu, ktorých neplatnosť bola v konaní o určenie vlastníckeho práva\nzáložcu (žalobkyne) k predmetu zálohu posúdená ako prejudiciálna otázka, ústavný súd\ns poukazom na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 50/2010) poznamenáva, že na základe\nabsolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti,\n\na teda\n\nnemožno\n\nuvažovať\n\no ochrane\n\nvlastníckeho\n\npráva\n\nhoc\n\ni dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu\n17\n\nuprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere\npred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.\n30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nO arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\n31. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu\nv napádanom rozsudku sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 sú ústavne\nudržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť\na neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) po\njej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\nK uzneseniu najvyššieho súdu\n32. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015 ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené\nobidve námietky sťažovateľov týkajúce sa jednak výhrady, že najvyšší súd sa nemal\n\n18\n\nvysporiadať s dovolacou námietkou, podľa ktorej súdy nižších stupňov konali so žalovaným\nv 3. rade (obchodná spoločnosť\n\n) ako s účastníkom konania\n\nnapriek tomu, že už od roku 2008 v dôsledku zániku nemal právnu subjektivitu, a jednak\ntoho, že najvyšší súd sa nemal vecne vysporiadať ani s ich námietkami týkajúcimi sa\nnedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pokiaľ išlo o absenciu odpovedí\nna ich dve odvolacie otázky.\n33. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na adekvátnu\nčasť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd sa\ns dovolacou námietkou sťažovateľov o právnej subjektivite žalovaného v 3. rade riadne\nv skutočnosti vysporiadal, pričom zistil, že z dôvodu straty právnej subjektivity bolo\nkonanie proti nemu uznesením z 18. apríla 2011zastavené:\n«Z predmetného spisu je zrejmé, že Okresný súd Poprad uznesením z 18. apríla 2011\nč. k. 11 C 836/1997­817 o. i. konanie voči žalovanému 3/ zastavil. V odôvodnení\nrozhodnutia (č. l. 818) uviedol, že „Z údajov z obchodného registra mal súd preukázané,\nže spoločnosť\n\nzanikla výmazom z obchodného registra\n\nbez právneho nástupcu dňa 13.9.2008. Nakoľko ide o taký nedostatok podmienky konania,\nktorý nemožno odstrániť, súd konanie voči žalovanému 3/ zastavil.“. Predmetné uznesenie\nbolo zrušené odvolacím súdom Krajským súdom v Prešove uznesením z 26. augusta 2011\nč. k. 16 Co 66/2011­842 „zrušuje uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči\nžalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie“.\nSamotné uvedenie tohto účastníka v záhlaví rozhodnutia nenapĺňa ešte zákonný\ndôvod dovolania uvedený v ustanovení § 237 písm. b/ O. s. p. Dovolací dôvod v zmysle\n§ 237 písm. b/ O. s. p. uvádzaný žalovanými nie je dôvodný.»\n34. Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd vysporiadal aj s dovolacou námietkou\nsťažovateľov týkajúcou sa nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského súdu, avšak iba\nv rozsahu hodnotenia prípustnosti dovolania, t. j. iba v rozsahu skúmania faktického\nvýskytu týchto nedostatkov v rozsudku krajského súdu, nie však z hľadiska ich vecného\n(materiálneho) posúdenia, pretože otázka ich vecného posúdenia by mohla byť dovolacím\n19\n\nsúdom skúmaná až po zistení prípustnosti dovolania, ktorá (prípustnosť) však zistená\nnebola. Najvyšší súd v uvedených súvislostiach vo svojom uznesení uviedol:\n„Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení\ns potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.) spĺňa vyššie\nuvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1,\n2 O. s. p.) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne\narbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre\nodôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2\nO. s. p.) ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Súslednosti\njednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich\nzrozumiteľnosť, všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná\n(ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.“\n35. Pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať posúdenie otázky prípustnosti tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku ako takého a tiež otázku prípustnosti dôvodov,\nktorými je možné tento mimoriadny opravný prostriedok odôvodniť. Procesnú prípustnosť\ndovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje\nk zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,\nktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd\naž sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov odôvodňujúcich dovolanie a následne aj ich\nopodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti\nrozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť,\nt. j. že dovolanie nie je procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani vecnú\ndôvodnosť dovolacích dôvodov.\n36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o neodôvodnenosti námietok\nsťažovateľov voči uzneseniu najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľov už po jej\npredbežnom prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\n\n20\n\n37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých\nrozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie\nporušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd\no tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. novembra 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "záložné právo-zmluva o zriadení záložného práva", "rozhodnutie-zákonnosť", "dovolanie-prípustnosť", "res iudicata (prekážka veci rozsúdenej)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:78011756-f857-43c5-bf0f-1281e1b34852", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 28/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 28/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:78011756-f857-43c5-bf0f-1281e1b34852"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:fec84f05-baa0-4876-9ee5-5feb6f460bff", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 439, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fec84f05-baa0-4876-9ee5-5feb6f460bff"}, {"guid": "ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 235/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 235/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 223, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af9b1cc2-37bc-4303-ba77-75848d859977"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "b182723d-37ec-4a52-a738-587361240c26:7effdc86-0589-4819-bfb9-b5d690e771d0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6709204818.1", "spisova_znacka": "16Co/171/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/171/2012 z 6. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-11-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6709204818.1"}], "citovane_v": []}