{"guid": "ussr:8bcfa4f5-8d80-4513-ad28-fc8fcbd418d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.417.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 417/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 417/2015 z 7. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. októbra 2015, sp. zn. I. ÚS 417/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.417.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-10-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8bcfa4f5-8d80-4513-ad28-fc8fcbd418d0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.417.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.417.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.417.2015.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 417/2015­14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpenej Advokátskou kanceláriou\n\n,\n\n, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,\n\nv wmene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Zimanová, vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 37496/2015­\n61/D/67 z 10. júna 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\n\nnamietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Ministerstva spravodlivosti\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 37496/2015­61/D/67\nz 10. júna 2015 (ďalej aj „namietané oznámenie“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu\nDunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 38/2010­851 z 27. januára 2014\nv spojení\n\ns\n\nuznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nTrnave\n\n(ďalej\n\nč. k. 3 To 74/2014­887 z 23. októbra 2014 bol obžalovaný\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\npodľa § 285\n\npísm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“) oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda sp. zn.\n2 Pv 9/09 vo veci obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b)\nTrestného zákona. Sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní sa obrátila na\nministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“)\ns podnetom na podanie dovolania voči právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku\nokresného súdu sp. zn. 1 T 38/2010 z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 3 To 74/2014 z 23. októbra 2014. Minister spravodlivosti listom č. 37496/2015­\n61/D/67 z 12. marca 2015 (ďalej aj „oznámenie ministra spravodlivosti“) sťažovateľke\noznámil, že nevyhovel jej podnetu na podanie dovolania, ktoré sťažovateľka napadla\nsťažnosťou podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ktorú\nvybavil minister spravodlivosti namietaným oznámením. V ostatnom podala sťažovateľka\nsťažnosť ústavnému súdu.\n3. V podanej sťažnosti sťažovateľka veľmi detailne rozviedla skutkové okolnosti\ntrestnej veci, v ktorej vystupovala ako poškodená, pričom v súhrne konštatovala, že\n«Je faktom, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku uvádza, „že nebolo dokázané, že sa\nstal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a preto tohto spod obžaloby oslobodil“.\nOdvolací súd už uvádza: „nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa stal\nskutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný“. Odbor trestného súdnictva uvádza,\nže podľa judikatúry NS SR: „odsudzujúci rozsudok..., ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti\no vine obvineného.“ + uviedol aj zásadu in dubio pro reo. Pri tom však k tomuto záveru\ndospel pri totálnom ignorovaní priameho dôkazu z výpovedí\n2\n\ntak\n\nz prípravného konania ako aj z konania pred súdom. To, že\n\nuviedol\n\nv odvolacom konaní v písomnej listine, že mu poškodená údajne prezradila, že si vydieranie\nvymyslela, je nelogický poznatok v spojení s jeho priamym svedectvom, kde prostredníctvom\njeho osoby obžalovaný vydieral poškodenú, ktoré neodvolal. Nuž nech minister\nspravodlivosti osobne posúdi, či ak niekto, keď priamo potvrdzuje tvrdenia iného vlastným\nzážitkom s obžalovaným (teda priame svedectvo poškodenej potvrdzuje svojím priamym\nsvedectvom), aj keď v inom čase a na inom mieste, ale s rovnakým alebo obdobným\nobsahom, pričom výpoveď iného vlastným zážitkom si vypočul od iného (poškodenej)\na následne tvrdí v písomnej listine, že iný mu uviedol, že si svoj zážitok vymyslel, sa nestal\nmotivovaný a tak ovplyvnený.\nMinister spravodlivosti Slovenskej republiky nemusí pri podávaní dovolania pre\nnesprávne zistený skutkový stav v podstatných okolnostiach z vykonaných dôkazov bez\ndôvodných pochybností preukázať vinu obžalovaného. To je úlohou súdu, nie ministra\nspravodlivosti. Zákonnou podmienkou na podanie dovolanie je nesprávne zistený skutkový\nstav v podstatných okolnostiach z vykonaných dôkazov – je tu zrejmé, že na základe\nvykonaných dôkazov možno dospieť k záveru o tom, že\n\nbol priamym\n\nsvedkom vydierania poškodenej obvineným, čo potvrdil aj v prípravnom konaní aj v konaní\npred súdom a teda jeho výpoveď je kompaktná s ostatnými časťami výpovedného materiálu.\nTo, že on sám spochybnil svoje nepriame svedectvo, pričom nespochybnil svoje priame\nsvedectvo, samo o sebe zakladá zistenie nesprávne zisteného skutkového stavu\nspočívajúceho v nepotvrdení skutočností, na ktorých sa zakladá vydieranie, pretože on sám\npriamo potvrdzuje nepochybným spôsobom existenciu vydierania zo strany obvineného voči\npoškodenej. Vykonané dôkazy jednoznačne smerujú k preukázaniu viny obvineného, nie je\nvšak úlohou ministerstva spravodlivosti preukazovať vinu bez dôvodných pochybností.\nMinisterstvo spravodlivosti musí mať zistené porušenie zákona t. j. nesprávne zistený\nskutkový stav v podstatných okolnostiach na základe vykonaných dôkazov, čo je podľa\ndôvodovej správe jednoznačne doména hodnotenia dôkazov, kde jednoznačne oba súdy\nnesprávne vyhodnotili resp. vôbec nevyhodnotili priame svedectvo\na súčasne dali prednosť poslednej výpovedi\n\niba na základe jej\n\ntvrdenia o tom, že ju poškodená mala nútiť k výpovedi, avšak nijako nepreskúmal pravdivosť\n3\n\ntohto jej tvrdenia, pričom mal od svedkov poznatky o ich vydieraní pre ich prvé výpovede.\nTým je založená aj vada v podstatných okolnostiach skutkového stavu, pretože skutková\nveta obsahuje aj časť, ktorej súčasťou je skutkový stav, ktorý sa vykonaným dokazovaním\npotvrdil – je to práve spomínaná časť skutkovej vety, ktorá sa týka svedectva\no vydieraní poškodenej zo strany obvineného, ktorý sa vyhrážal pichnutím dcéry\npoškodenej injekčnou striekačkou.\nNajzávažnejší nedostatok v postupe Ministerstva spravodlivosti SR je nielen v tom, že\nžiadna výpoveď usvedčujúca obžalovaného\n\nnie je podľa Ministerstva\n\nspravodlivosti SR priamym dôkazom, keď sa Ministerstvo spravodlivosti SR mylne\npredostrieť predstavu, že priamymi dôkazmi sú iba pôvodné dôkazy t. j. iba tie, kde svedok\nmá bezprostredné informácie, pričom je zrejmé, že tu dochádza k účelovej konfúzii medzi\npriamymi a pôvodnými dôkazmi. Teória trestného práva procesného jasne rozlišuje medzi\npriamym a nepriamym dôkazom v tom, že hranicou medzi nimi je preukazovanie skutočnosti\npriamo súvisiacou skutočnosťou alebo prostredníctvom nepriamo súvisiacej skutočnosti t. j.\npriamy dôkazom je aj svedectvo z druhej ruky, pretože od bezprostredného svedka ďalší\nsvedok odvodene počuje bezprostredne vnímané okolnosti prvým svedkom (očitým svedkom\nteda pôvodným). Nepriamy dôkaz je potom napríklad pôvodný dôkaz, keď svedok videl\nobvineného na mieste činu, ale nevidel ho pri páchaní trestného činu. Ak ale priamy\na súčasne očitý t. j. pôvodný svedok stihne druhému svedkovi vypovedať o jeho pôvodne\nvypovedanom svedectve, ktoré malo priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami, aj ďalší\nsvedok vypovedá priamo, a nie nepriamo, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré majú\npriamy súvis s dokazovanými skutočnosťami. Preto vypočutie svedka, ktorý zomiera, iným\nsvedkom, je potom zo strany tohto neočitého svedka priamym ale sprostredkovaným\nsvedectvom, pretože svedok vypovedá o skutočnosti, ktorá má priamy súvis s dokazovanou\nskutočnosťou. Použiteľnosť svedectiev z druhej ruky je samozrejme náročnejšia\nna hodnotenie, ale v žiadnom prípade nejde o nepriamy dôkaz, ktorý len naznačuje, že\nmohlo k niečomu dôjsť tým, že preukazuje len sprievodnú okolnosť. Konfúzia pojmov je\nhojne využívaný nástroj na zakrytie skutočného stavu veci.».\n\n4\n\n4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:\n„Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom\npod sp. zn. 37496/2015­61/D/67 týkajúcom sa vybavenia podnetu sťažovateľka na podanie\ndovolania listom z 10. 6. 2015 porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nSťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur.\nMinisterstvo spravodlivosti je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu\nzástupcovi sťažovateľky...“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\n\n5\n\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže\nodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nmožno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal\npreskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,\nIII. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).\n8. Ústavný súd preskúmal podstatné okolnosti tvrdené sťažovateľkou v jej sťažnosti\na konštatoval, že táto sa javí ako zjavne neopodstatnená.\n9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv (bod 3) postupom\na oznámením ministerstva spravodlivosti č. 37496/2015­61/D/67 z 10. júna 2015, ktorým jej\nbol oznámený konečný záver o tom, že jej podnet na podanie dovolania proti rozsudku\nokresného súdu sp. zn. 1 T 38/2010 z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 3 To 74/2014 z 23. októbra 2014 odkladá.\n10. Ministerstvo spravodlivosti v namietanom oznámení uviedlo:\n«Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti\nprávoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe\nvykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri\nzisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má\nzabezpečiť objasnenie veci.\nZ vykonaného prieskumu je zrejmé, že obvinený poprel v celom rozsahu, že by Vašu\nklientku p.\n\nvydieral. Vaša klientka naopak tvrdí, že ju vydieral,\n\na len preto mu predala piváreň „Švejk“. Jediní svedkovia, ktorí sa k predmetnej veci ako\ntak vedeli vyjadriť, sú syn poškodenej\n\n, neter poškodenej\n\na priateľ poškodenej\n\n. Ostatní svedkovia buď vôbec nevedeli\n\no nejakom vydieraní, príp. to niekde počuli, alebo im to mala povedať Vaša klientka.\n6\n\nVo výpovediach vyššie menovaných svedkov sú však viaceré nezrovnalosti, keďže\nv prípravnom konaní síce usvedčovali obvineného, no neskôr na hlavnom pojednávaní\npostupne obmieňali, príp. zmierňovali svoje výpovede v tom zmysle, že nikdy neboli\nsvedkami nejakého vyhrážania alebo konfliktov medzi poškodenou a obvineným. Okresný\nsúd sa s ich výpoveďami vo svojom rozhodnutí vysporiadal, preto nie je na mieste Vaše\ntvrdenie, že prvostupňový súd nijako neprihliadal na výpovede svedkov\n,\n\na\n\nz prípravného konania, ktoré mali\n\njednoznačne usvedčovať obvineného z vydierania.\nJe pravdou, že odvolací súd už vo svojom odôvodnení nespomína, že svedok\nmal vypovedať, že mu obvinený uviedol, že sa poškodenej môže čokoľvek\nstať a jej dcére môže niekto pichnúť jedovatú striekačku, ani to, že svedok\nmu mala ponúknuť 10.000,­ Eur, keď ju podporí. Súd vzal do úvahy len jeho\npísomnú svedeckú výpoveď, v ktorej svedok uviedol, že poškodená mu mala povedať\npo oslobodení obvineného, že všetko si vymyslela. Z vyjadrenia poškodenej bol šokovaný,\nkeďže si uvedomil, že bol dlhodobo jednostranne informovaný samými negatívnymi vecami\nvoči obvinenému a ohľadom vydierania pri predaji pivárne bol uvedený do omylu.\nNa druhej strane sa ale odvolací súd vyjadril, že okresný súd vykonal na hlavnom\npojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy, tie správne vyhodnotil a na základe nich\ndospel k správnym právnym záverom.\nJednou zo základných zásad trestného konania je zásada „in dubio pro reo“,\nv zmysle ktorej platí povinnosť konajúcich súdov rozhodovať v prospech obvineného, pokiaľ\no jeho vine existujú dôvodné pochybnosti. Na to, aby súd mohol urobiť nespochybniteľný\nzáver o tom, že odsúdený spáchal skutok, ktorý je predmetom obžaloby, musí byť takéto\nkonanie odsúdeného bez akýchkoľvek pochybností preukázané. K tomu však vykonaným\ndokazovaním nedošlo. V predmetnej veci neexistuje priamy dôkaz, ktorý by obvineného\nusvedčoval, že spáchal skutok, pre ktorý bol obžalovaný. Svedkovia, ktorí v predmetnej veci\nvypovedali, mali informácie len sprostredkované, najmä zo strany poškodenej. Žiaden\nz týchto svedkov nebol prítomný pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou,\nviacerí zo svedkov dokonca ani nemali vedomosť o tom, že by k nejakému vydieraniu malo\ndôjsť.\n7\n\nJediné vyhlásenie, ktoré vyznieva v neprospech obvineného je práve vyhlásenie\nsvedka\n\n, avšak aj tento svedok viackrát pri svojich výpovediach uviedol,\n\nže nebol pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, práve naopak títo mali\nmedzi sebou veľmi dobré vzťahy, a ak aj o nejakom konflikte vypovedal, bolo to len\nsprostredkované z tvrdení poškodenej. Na druhej strane je pravdou, že súd sa len veľmi\nstroho zaoberal vo svojom odôvodnení týmto jeho vyhlásením, a dokonca sa vôbec\nnezaoberal jeho vyhlásením, kde uvádzal tento svedok, že mu mala\nnúkať peniaze, keď ju podporí. V každom prípade tieto vyhlásenia sú vo svetle\nostatných dôkazov nepostačujúce na uznanie viny obvineného.\nNa mieste nie je ani Vaše vyjadrenie, že odvolací súd si zvolil vlastný štandard\ndokazovania – nepochybné preukázanie, že sa obžalobný skutok stal, ďalej, že súd priamych\nsvedkov spojil s nepriamymi a vytvoril tak dojem, že všetci svedkovia sú nepriami\nsvedkovia.\nTeória trestného práva rozdeľuje dôkazy podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti\nna priame a nepriame. Priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú\nskutočnosť. Nepriamy dôkaz potvrdzuje alebo vyvracia skutočnosť pomocou inej\nskutočnosti, ktorá s dokazovanou súvisí len nepriamo.\nVzhľadom na vyššie uvedené nemôže súd hodnotiť výpoveď svedka, ktorý má len\nsprostredkované informácie, ako priamy dôkaz. Nakoľko svedkovia vypovedali, že neboli\nprítomní pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, nemohol ani súd ich\nvýpovede vyhodnotiť ako priame dôkazy. Uvedené platí aj pre svedka\n, ktorá síce najprv tvrdila, že bola prítomná pri vydieraní, no neskôr uvedené\nvyvrátila a uviedla, že o tom vie len z rozprávania poškodenej.\nNa margo výpovede svedka\n\nje potrebné uviesť, že jeden\n\nnepriamy dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti, dôkaznú silu má len\nv spojení s inými dôkazmi. Nepriame dôkazy musia tvoriť sústavu – harmonický celok.\nAby bolo možné vysloviť vinu obvineného, je potrebné vylúčiť všetky pochybnosti. To\nznamená, že ak po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení vykonaných dôkazov ostanú\ndôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok skutočne stal, nie je možné vyniesť odsudzujúci\nrozsudok, nakoľko tým dochádza k priamemu porušeniu Trestného zákona, Trestného\n8\n\nporiadku a v neposlednom rade i základných práv odsúdeného. Oslobodenie prichádza\ndo úvahy vždy, ak nie je preukázané, že sa stalo to, čo je podľa obžaloby podstatou skutku.\nV tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že proces dokazovania (a to nielen\nz hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj rozsahu dokazovania) je\novládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď po ustálení logických úsudkov\nv kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho\nrozhodnutia. Trestný poriadok pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,\npodľa ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania\nalebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Všeobecné pravidlo\nurčujúce rozsah dokazovania je v § 2 ods. 10 Tr. por. Z hľadiska hodnotenia dôkazov je\nrozhodujúcim pravidlom zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12\nTr. por.\nTo, že súd nevyhodnotil dôkazy podľa vôle Vašej klientky ešte neznamená, že pri\npostupe súdu skutočne došlo k porušeniu ust. § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa judikatúry\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky jediným dôvodom mimoriadneho zásahu\ndo skutkových zistení v rámci konania o dovolaní je len tzv. extrémny rozpor medzi\nvykonanými dôkazmi a na ich základe urobenými skutkovými zisteniami, ktorého dôsledkom\nbolo nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Extrémny rozpor, ktorý by umožnil\nzasiahnuť do skutkových zistení súdov nie je možné vyvodzovať len z toho, ako súdy\nhodnotili vykonané dôkazy.\nK Vašej námietke, že v konaní boli porušené aj ust. o výsluchu svedka\n§ 127 až 140, § 261 až 267 Tr. por., je potrebné uviesť, že súdy síce môžu vykonať aj\ndôkazy, ktoré strany nenavrhli, no je na ich uvážení, či k vykonaniu nejakého dôkazu\npristúpia, pri posúdení toho či je skutkový stav dostatočne preukázaný na základe už\nvykonaných dôkazov.\nVzhľadom na vyššie uvedené bol Váš podnet odložený.»\n11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,\nktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368\na nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,\n9\n\nktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie\ndovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska\ntrestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti\nako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené\nprávne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť\n(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti\nposúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu\npodá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné\npodmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie dovolania\nnemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m.\nII. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).\n12. Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto\npodania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka (v danej veci ako\npodnecovateľka) mala právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jej podnetom zaoberal,\nnáležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ju vyrozumel, k čomu v tejto veci\ndošlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný\n(napr. III. ÚS 214/2010). Naostatok, sťažovateľke sú prezentované závery ústavného súdu\nuž známe z rozhodovacej činnosti, na ktorú aj sama poukazuje (II. ÚS 435/2010,\nII. ÚS 268/2012, II. ÚS 827/2014). V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažnosť\nsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. októbra 2015\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "dovolanie", "návrh-zjavne neopodstatnený", "minister, ministerstvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:66abbb4b-e1fb-422d-967f-4679f7b9d201", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 827/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 827/2014 z 26. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:66abbb4b-e1fb-422d-967f-4679f7b9d201"}, {"guid": "ussr:624f7075-5457-4244-8342-84fe41ba9b90", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 268/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 268/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:624f7075-5457-4244-8342-84fe41ba9b90"}, {"guid": "ussr:e32419b6-f59d-4bcc-a081-1a8261f4c8b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 435/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 435/2010 z 20. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32419b6-f59d-4bcc-a081-1a8261f4c8b1"}, {"guid": "ussr:bf7b07ac-6c82-497c-90ca-692cc77b9275", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 214/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2010 z 25. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-25", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf7b07ac-6c82-497c-90ca-692cc77b9275"}, {"guid": "ussr:18b7442f-0c19-4e50-8be8-846ba7b64543", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 323/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 323/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18b7442f-0c19-4e50-8be8-846ba7b64543"}, {"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:d294c45e-dd52-4999-81c1-3957c2ce0932", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d294c45e-dd52-4999-81c1-3957c2ce0932"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:99a228e2-d764-4d06-bdf0-88dc092ad4b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/02 z 27. 6. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-06-27", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99a228e2-d764-4d06-bdf0-88dc092ad4b6"}, {"guid": "ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/01 z 21. 2. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-02-21", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd483bec-4211-43ba-9ee7-964cfeb46596"}, {"guid": "1aa86042-3b40-41c6-8146-23dec5792c09:ffe72ce4-4409-4183-8e36-612a32d05118", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3814010320.1", "spisova_znacka": "3To/74/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/74/2014 z 15. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-10-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3814010320.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:bdc5b076-842b-4921-8d19-4d7a3630fb64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.431.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 431/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 431/2026 z 31. 7. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-07-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.431.2026.1"}, {"guid": "ussr:082a7812-e322-4cea-8250-b0c82e9d0fe2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.107.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.107.2025.1"}, {"guid": "ussr:349c8138-736d-40f8-986a-cd863b4a781f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.109.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 109/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 109/2025 z 11. 3. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.109.2025.1"}, {"guid": "ussr:be94ed57-9afc-411b-a263-ee4ae8b11eae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.84.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 84/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 84/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.84.2023.1"}, {"guid": "ussr:e2c2ee49-5d53-48b4-96ce-ed1aa6c02102", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.82.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 82/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 82/2021 z 25. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.82.2021.1"}, {"guid": "ussr:8547531e-6e12-4755-963d-0cbd2696154b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.71.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 71/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 71/2021 z 9. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.71.2021.1"}, {"guid": "ussr:2517a855-0082-466e-94cd-4e49fd26a44a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.18.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 18/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.18.2019.1"}, {"guid": "ussr:203aae50-b05e-4795-8a5e-543b0c0f8811", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.88.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 88/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/2018 z 28. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.88.2018.1"}, {"guid": "ussr:baa17172-8c43-44c2-80a9-bdc8c7be22c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.522.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 522/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 522/2017 z 8. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-08", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.522.2017.1"}]}